{"guid": "07f65d3c-cb34-446d-9619-3f048affb202:6c70a4ea-262a-41f4-a789-0b69d64dd1d2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1118211025.1", "spisova_znacka": "5Cdo/154/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/154/2025 z 28. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2026, sp. zn. 5Cdo/154/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:1118211025.1", "identifikacne_cislo": "1118211025", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "datum_vydania": "2026-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6c70a4ea-262a-41f4-a789-0b69d64dd1d2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1118211025.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1118211025.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1118211025.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/154/2025\n1118211025\n28. 05. 2026\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2026:1118211025.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobcov: 1/ JUDr. L.\nP., nar. XX. XX. XXXX, A., G. XX/X, 2/ JUDr. Ľ. Q., nar. XX. XX. XXXX, P., L. XX/XX, zastúpených:\nAdvokátska kancelária Michal Polák - advocati s.r.o., Bratislava, Budyšínska 3A, IČO: 36 860 751,\nproti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,\nBratislava, Račianska 71, o priznanie morálnej satisfakcie, vedenom na bývalom Okresnom súde\nBratislava I pod sp. B1-19C/38/2018, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z\n28. marca 2025 sp. zn. 16Co/24/2024, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k\nB1-19C/38/2018-278 zo dňa 13. 9. 2023 žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov\nkonania.\n1.1. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za nesporné, že v minulosti došlo k\ndiskriminačnému zásahu voči sudcom všeobecných súdov, a to prijatím novely č. 122/2005 Z. z., ktorou\ndošlo k novelizácii zákona č. 385/2000 Z. z., keď sudcovia na Špeciálnom súde a niektorí sudcovia\nNajvyššieho súdu mali priznaný príplatok vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy.\nUvedenú skutočnosť potvrdili obe strany, a v tomto smere vychádzal aj zo záverov nálezu Ústavného\nsúdu SR, ktorými je v zmysle § 193 CSP viazaný. Medzi stranami bolo sporné, či majú žalobcovia nárok\nna písomné ospravedlnenie zo strany Ministerstva spravodlivosti SR ako formu morálnej satisfakcie,\na či samotný nález môže alebo nemôže byť účinným prostriedkom nápravy diskriminačného zásahu\nv zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., a teda či je požiadavka ospravedlnenia nedôvodná a\nnadbytočná. Skonštatoval, že táto otázka má charakter právnej otázky. Zároveň medzi stranami bolo\nsporné, či je žalobcami požadovaná forma ospravedlnenia spôsobilá plniť preventívnu funkciu alebo nie.\nŽalobcovia počas konania uviedli, že práve ospravedlnenie zo strany žalovanej má zabrániť, aby sa v\nbudúcnosti nedopustila ďalšieho diskriminačného zásahu do práv žalobcov. V tomto smere poukázali aj\nna to, že za celé roky od zásahu sa nedočkali žiadneho ospravedlnenia. Uviedol, že de iure nič nebráni\nNárodnej rade SR ako zákonodarnému orgánu prijať aj v budúcnosti prípadnú protiústavnú úpravu, ktorá\nby mohla smerovať k diskriminácii, a preto nie je na mieste si myslieť, že prípadné ospravedlnenie dvom\nsudcom všeobecných súdov zverejnené na webovej stránke Ministerstva, resp. doporučený list zaslaný\ntýmto sudcom by mali na zákonodarný zbor tak odstrašujúci efekt, že by takúto úpravu neprijal. Bol\nnázoru, že je to práve systém abstraktnej kontroly ústavnosti v rukách Ústavného súdu, ktorý takýmto\nprípadným zásahom zabraňuje.\n\n1.2. Súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že k diskriminácii žalobcov novelou č.\n122/2005 Z. z. došlo, pričom tento zásah bol napravený nálezom Ústavného súdu SR. Nedodržanie\nzásady rovnakého zaobchádzania je teda prvotnou podmienkou úspechu žaloby, ktorá je v tomto prípade\nsplnená, nakoľko nález to jednoznačne konštatoval a uvedené nebolo medzi stranami sporné. Žalovaná\ntvrdila, že nástroje na ochranu pred diskrimináciou uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. (i)\nupustenie od konania, (ii) náprava protiprávneho stavu a (iii) primerané zadosťučinenie sú v zákone\nzoradené hierarchicky a majú sa používať v tom zmysle, že v poradí ďalší nástroj sa má použiť až keď\nten predošlý nie je dostačujúci. Žalobcovia argumentovali tým, že tieto nástroje sú si rovnocenné. V\ntomto smere sa stotožnil so žalobcom, že tieto nástroje sú si rovnocenné, resp. nemajú hierarchický\nalebo subsidiárny charakter, nakoľko uvedené vyplýva aj z dikcie vety: „Môže sa najmä domáhať, aby\nten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil\nprotiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie“. Uvedené vyplýva zo spojky „alebo“ a z toho,\nže v danej vete je jedna hlavná veta „Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého\nzaobchádzania“ a tri podraďovacie súvetia (i) upustil od svojho konania, ak je to možné, (ii) napravil\nprotiprávny stav a (iii) poskytol primerané zadosťučinenie. Spojka „alebo“ sa teda používa na spojenie\nvšetkých troch podraďovacích súvetí s hlavnou vetou, a nie len tretej z nich, pred ktorou je explicitne\nnapísaná. Súd prvej inštancie uvedenú vetu čítal nasledovne: „Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto\nnedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, alebo upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil\nprotiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.“\n1.3. Dôvodil, že dané tri nástroje nie sú jediné spôsoby sanácie spôsobenej diskriminácie, ale ide o\ndemonštratívny výpočet. Uvedené vyplýva z použitia slova „najmä“, a teda sú možné aj iné spôsoby\nnápravy. Mal za to, že v tomto prípade je možným spôsobom nápravy aj samotné zverejnenie nálezu,\nktoré skonštatovalo nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobcovia mali síce pravdu, že\nv náleze sa nenachádza žiadne ospravedlnenie voči žalobcom, avšak ani zákon č. 365/2004 Z. z.\nnepredpokladá, že každý neoprávnený zásah sa musí bezpodmienečne naprávať práve (a jedine)\nospravedlnením. Ak by tomu tak bolo, tak by § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. znel tak, že\ndotknutá osoba sa môže domáhať vždy toho, aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie. V tejto\nsúvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 11. 2021 sp. zn. 1Cdo/250/2019,\npodľa ktorého „odvolací súd naostatok bližšie ozrejmil, že žalobcovia 1/ a 2/ ani nepreukázali, z\nakého dôvodu nebolo poskytnutie primeraného zadosťučinenia nálezom Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky z 20. mája 2009 sp. zn. PL. ÚS 17/08 za postačujúce, keď touto úvahou voľne nadviazal na\nzávery prijaté súdom prvej inštancie, že nástroje sanácie diskriminácie sú v antidiskriminačnom zákone\nformulované hierarchicky a že poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je možné len vtedy,\nak primerané zadosťučinenie (napr. ústne alebo písomné ospravedlnenie, za ktoré možno považovať\naj samotnú konštatáciu existencie diskriminácie žalobcov a ostatných sudcov všeobecných súdov v\nrozhodnutí ústavného súdu PL. ÚS 17/08) nebolo postačujúce na zhojenie následkov diskriminácie a\nzároveň došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia\ndiskriminovanej osoby.“ Ozrejmil, že charakter diskriminačného zásahu spočíval v prijatí protiústavnej\nprávnej normy, ktorá diskriminačne zasiahla do práv (aj) žalobcov a legitímnou nápravou tohto stavu\nbolo zrušenie protiústavnej normy nálezom, ktorý bol takisto ako predmetná právna norma zverejnený\nv Zbierke zákonov a dostupný širokej verejnosti. Iný prípad by bol, ak by k diskriminácii žalobcov\ndošlo faktickým konaním zo strany žalovanej alebo iným obdobným spôsobom, a to práve spôsobom\nzameraným vyslovene voči konkrétne žalobcom (teda práve voči týmto dvom sudcom). Vtedy by\nprípadné ospravedlnenie adresované konkrétne žalobcom mohlo dávať zmysel, ale cielená právna\núprava nebola namierená špeciálne voči konkrétnym sudcom, a teda voči žalobcovi 1/ a žalobcovi\n2/, a preto z tohto dôvodu nie je ani dôvodná námietka žalobcov, že v náleze sa žiadne explicitné\nospravedlnenie neuvádza. Nestotožnil sa s názorom žalovanej, že žalovaný nárok je premlčaný, nakoľko\n§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka určuje, že premlčaniu podliehajú iba majetkové práva a právo na\nprimerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nie je majetkovým právom. Napriek tomu nemožno\ndlhší časový odstup medzi diskriminačným zásahom do práv žalobcov a podanou žalobou úplne\nignorovať. K prijatiu nálezu došlo v roku 2009 a žaloba bola podaná v roku 2018. K uvedenému doplnil, že\nžalobca sa voči žalovanej domáhal peňažnej satisfakcie v konaní pod sp. zn. 7C/85/2008 pred Okresným\nsúdom Bratislava I, kde v podaní zo dňa 12. 5. 2017 rozšíril žalobu aj o priznanie morálnej satisfakcie v\npodobe písomného ospravedlnenia. Súd prvej inštancie v danom konaní však zmenu žaloby nepripustil.\nVo vzťahu k žalobcovi 1/ sa dá teda hovoriť, že od vydania nálezu k uplatneniu nároku na písomné\nospravedlnenie ubehlo 8 rokov, a v prípade žalobcu 2/ 9 rokov.\n1.4. Časový odstup nespôsobuje síce premlčanie nároku, ale na tento časový odstup je potrebné\nprihliadať, nakoľko poskytované zadosťučinenie musí byť primerané, a preto súd prvej inštancie nevidel\n\nprimeranosť v požiadavke na písomné ospravedlnenie, ak sa tohto nároku žalobcovia domáhajú až s\nodstupom 8 rokov, resp. 9 rokov od vydania nálezu. Ak by aj došlo k zásahu do ich vážnosti a cti, plynutím\nčasu je tento zásah menej a menej závažný a za 8 rokov, resp. 9 rokov mali žalobcovia dostatočný časový\npriestor širokej verejnosti preukázať, že výkon ich sudcovskej činnosti je dostatočne vážny a čestný.\n1.5. Pokiaľ ide o otázku pasívnej vecnej legitimácie a otázky kto má v mene žalovanej konať,\ntak sa nestotožnil s námietkou žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, resp.\nže za žalovanú nemá konať Ministerstvo spravodlivosti, a že nemôže zodpovedať za zákonodarnú\nčinnosť Národnej rady SR. V tomto smere poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov\nv antidiskriminačných žalobách, kde boli žalobcami sudcovia všeobecných súdov voči Slovenskej\nrepublike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 7Co/306/2016 zo dňa 26. 2. 2020, podľa ktorého „odvolací súd sa nestotožnil s vyhodnotením\npasívnej vecnej legitimácie súdom prvej inštancie. Je potrebné upriamiť pozornosť na osobitný vzťah\nsudcu k štátu upravený v § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., z ktorého vyplývajú práva a povinnosti\nsudcu a štátu, vrátane práva na odmeňovanie sudcu. Odmeňovanie sudcu formou príplatku je pritom\nupravené priamo v zákone č. 385/2000 Z. z. Ak sa teda žalobkyňa domáhala svojich práv titulom\ndiskriminačného konania, je potrebné zohľadniť jej špecifický vzťah k štátu aj vo vzťahu k subjektu, ktorý\nmal nedodržať zásadu rovnakého zaobchádzania voči nej v súvislosti s odmeňovaním. Odvolací súd\ndospel k záveru, že v danom prípade žalobkyňa správne označila štát - Slovenskú republiku (zastúpenú\nštátnym orgánom), ktorý je potrebné považovať za zodpovedný subjekt potenciálneho diskriminačného\nkonania spočívajúceho v rozdielnom odmeňovaní sudcov.“ Stotožnil sa s odôvodnením Krajského súdu\nv Bratislave a uviedol, že žalobcovia správne žalovali žalovanú a správne označili orgán, ktorý v mene\nžalovanej koná.\n1.6. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.,\n§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1\nCSP, nakoľko však žalovanej žiadne trovy nevznikli a žalovaná na pojednávaní dňa 13. 9. 2023 vyhlásila,\nže si náhradu trov konania neuplatňuje, súd prvej inštancie v zmysle procesnej ekonómie rozhodol tak,\nže žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 28. marca 2025 sp. zn. 16Co/24/2024\nrozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. (prvý výrok) Žalovanej voči žalobcom 1/ a 2/\nnepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. (druhý výrok)\n2.1. Odvolací súd uviedol, že vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcov 1/ a 2/ v odvolaní, s\nktorými sa odvolací súd musel v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 CSP) hodno podotknúť,\nže ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu, a to s poukazom na správne vyhodnotenie\nskutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žalobe titulom nároku na poskytnutie morálneho\nzadosťučinenia ospravedlnením vo forme listu a zverejnenia ospravedlnenia na webovej stránke\nMinisterstva spravodlivosti SR. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie\npotrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na\nposúdenie relevantnosti procesnej obrany žalovanej. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania\nv súlade s § 191 ods. 1 CSP súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich\nzáklade vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcami uplatňovaného nároku voči žalovanej.\nSúd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav,\nopísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky\nvykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z\nktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva\njednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,\nktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo\npovažoval žalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak neboli v danom\nprípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním\nnapadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 CSP. Za porušenie základného práva zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa predstáv žalobcov 1/ a 2/ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011).\n2.2. Bolo nesporné, že Ústavný súd SR v náleze zo dňa 20. 5. 2009 sp. zn. PL. ÚS 17/08 konštatoval,\nže v prípade ostatných sudcov všeobecných súdov, teda i v prípade žalobcov 1/ a 2/, došlo v dôsledku\nnovelizácie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., k nerovnakému zaobchádzaniu a odôvodnení nálezu,\nktorého závery boli širokej laickej verejnosti prezentované masovokomunikačnými prostriedkami (v\nprintových i audiovizuálnych médiách) a stali sa všeobecne známe, podrobne a zrozumiteľne vysvetlil,\nv čom spočívalo zistené nerovnaké zaobchádzanie s tzv. ostatnými bežnými sudcami oproti sudcom\n\npoberajúcim osobitné funkčné príplatky a v akom smere došlo k pochybeniu pri prijímaní namietanej\nprávnej úpravy. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že bolo\nnepochybné, že morálna satisfakcia bola žalobcom 1/ a 2/ v plnej miere poskytnutá už vydaním,\nno najmä zverejnením nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08; ku skutočnej (a jedinej\nobjektívne možnej) náprave diskriminačného stavu a zároveň k upusteniu od odmeňovania žalobcu\nv rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania došlo prijatím zmeny právnej úpravy odmeňovania\nsudcov Špecializovaného trestného súdu a niektorých sudcov Najvyššieho súdu SR, keď výška ich\nsporného funkčného príplatku bola zákonom č. 291/2009 Z. z., ktorým bol v súlade s citovaným\nnálezom Ústavného súdu SR novelizovaný § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., s účinnosťou od\n17. 7. 2009, znížená z neprimerane vysokého šesťnásobku na dvojnásobok priemernej nominálnej\nmesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny\nrok. Potom so zreteľom na skutočnosť, že dotknutými neústavnou právnou úpravou odmeňovania\nboli všetci ostatní sudcovia nevybavujúci špecializovanú trestnú agendu (teda nie iba žalobcovia\n1/ a 2/), že dotknutými subjektami boli sudcovia, od ktorých je legitímne očakávať vyššiu mieru\nschopnosti sa povzniesť nad animozity súvisiace s výkonom funkcie (čo sa týka tiež odmeňovania\nza výkon funkcie) a v neposlednom rade zohľadňujúc značný časový odstup od vykonania nápravy\nnerovnakého odmeňovania a súdneho domáhania sa priznania morálnej satisfakcie (takmer 9 rokov);\npreukazujú zjavnú neopodstatnenosť uplatneného nároku poskytnutím primeraného zadosťučinenia\nformou ospravedlnenia (listom a zverejnením na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR),\npretože tieto skutočnosti celkom negujú pretrvávanie akejkoľvek ujmy po zverejnení nálezu Ústavného\nsúdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 (tým viac v čase podania žaloby), ktorú by bolo potrebné napraviť\nprimeraným zadosťučinením, ktorým by štát voči žalobcom 1/ a 2/ mal uznať svoje pochybenie.\n2.3. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v\nspojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej nepriznal proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli (R 72/2018).\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj ako „dovolatelia“) dovolanie, prípustnosť\nktorého odôvodnili § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n3.1. Namietali, že záver oboch súdov o tom, že Nález Ústavného súdu SR zo dňa 20. 5. 2009\nPL. ÚS 17/08-238 je aj satisfakčným prostriedkom (ospravedlnením) nie je oboma súdmi vôbec\nodôvodnený a už vôbec nie zrozumiteľne a presvedčivo. Ide výlučne len o konštatovanie súdov bez\nbližšieho vysvetlenia a zdôvodnenia, pričom ide o rozhodujúcu, zásadnú, podstatnú právnu otázku pre\nrozhodnutie. Odôvodnenie oboch rozhodnutí je v tejto časti zmätočné, nepreskúmateľné a nevyplýva\nz neho vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami a právnymi závermi. Písomné vyhotovenie oboch\nrozhodnutí neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie, pre zamietnutie\nžaloby a potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku a nespĺňa, neobsahuje tak zákonné náležitosti\nodôvodnenia rozhodnutia uvedené v § 220 ods. 2 CSP, čím došlo k porušeniu procesných práv žalobcov\nna riadne odôvodnenie oboch rozsudkov. Nakoľko súd prvej inštancie nezdôvodnil svoj záver o tom,\nže nález je satisfakčným prostriedkom tak žalobcom bolo odopreté procesné právo na kvalifikované\npodanie a zdôvodnenie odvolania. Nemali možnosť argumentovať, brániť sa a bolo im odopreté právo\nna súdnu ochranu. Keďže odvolací súd vo svojom rozhodnutí opäť tento záver nezdôvodnil, tak sa\ndopustil rovnakého porušenia práv žalobcov. Žalobcovia okrem iného v konaní tvrdili, že vo výroku\nNálezu Ústavný súd SR vyslovil, že konkrétne zákonné ustanovenia viacerých právnych predpisov\n(okrem iných aj ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich novelizované\nzák. č. 122/2005 Z. z.), nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 a s čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky. Výrok rozhodnutia Ústavného súdu SR neobsahuje žiadne výslovné konštatovanie\nporušenia práv žalobcov a diskriminácia žalobcov vyvolaná týmto nesúladom je konštatovaná až (iba)\nv odôvodnení rozhodnutia.\n3.2. Vo vzťahu k namietanému dovolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP navrhovali, aby sa dovolací súd zaoberal a zaujal jednoznačné právne stanovisko, k vyriešeniu\npodstatnej a rozhodujúcej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu,\nktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, či Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.\nk. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20. 5. 2009 je alebo nie je satisfakčným prostriedkom.\n3.3. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhli dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu odvolacieho zrušil\na vec vrátil na ďalšie konanie.\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na\nrozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427\n\nods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nrozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou\nCSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.\n5. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\nK dovolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP\n6. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n7. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť (vo všeobecnosti) taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n8. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie\ntroch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup\nznemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala\ntakú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Pretože dovolatelia namietali nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd\npristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa\nzáruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je\nzachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia.\n10. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení\nsp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať\nvo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných\nustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)\narbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a\nzávermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne\nakceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že\narbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom\nsúvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami\nformálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti\ntakému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej\nrelevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho\nrozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,\nktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené\nsúdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,\nprípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.\nÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n11. K námietkam dovolateľov týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj\n\nprávo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva\nna spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na\nriadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať\nvzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi\nzávermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať\nsa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS\n76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra\nEurópskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je\npre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument\npre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra\n1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára\n1998).\n12. Žalobcovia namietali, že záver oboch súdov o tom, že Nález Ústavného súdu SR zo dňa 20. 5.\n2009 PL. ÚS 17/08-238 je aj satisfakčným prostriedkom (ospravedlnením) nie je oboma súdmi vôbec\nodôvodnený a už vôbec nie zrozumiteľne a presvedčivo. Ide výlučne len o konštatovanie súdov bez\nbližšieho vysvetlenia a zdôvodnenia, pričom ide o rozhodujúcu, zásadnú, podstatnú právnu otázku pre\nrozhodnutie.\n12.1. V súvislosti s predmetnou námietkou dovolací súd poukazuje na body 29 a 30 rozhodnutia\nodvolacieho súdu, v zmysle ktorých uviedol, že predmetný nález konštatoval v prípade ostatných\nsudcov všeobecných súdov, teda i v prípade žalobcov 1/ a 2/, došlo v dôsledku novelizácie § 69 ods.\n2 zákona č. 385/2000 Z. z., podrobne a zrozumiteľne vysvetlil, v čom spočívalo zistené nerovnaké\nzaobchádzanie s tzv. ostatnými bežnými sudcami oproti sudcom poberajúcim osobitné funkčné\npríplatky a v akom smere došlo k pochybeniu pri prijímaní namietanej právnej úpravy k nerovnakému\nzaobchádzaniu a tieto závery boli širokej laickej verejnosti prezentované masovokomunikačnými\nprostriedkami (v printových i audiovizuálnych médiách) a stali sa všeobecne známe. Súd prvej inštancie\nv bodoch 3.5. - 3.9 rozhodnutia uviedol, že možným spôsobom nápravy je aj samotné zverejnenie\nNálezu, ktoré skonštatovalo nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania. A to napriek tomu, že\nsa v ňom nenachádza žiadne ospravedlnenie voči žalobcom, pretože ani antidiskriminačný zákon\nnepredpokladá, že každý jeden neoprávnený zásah sa musí bezpodmienečne naprávať práve (a jedine)\nospravedlnením. Súd v tomto smere odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/250/2019\nz 24. 11. 2021.\n13. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v spojitosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie, sa\ndostatočným, jasným a zrozumiteľným spôsobom s predmetným prípadom zaoberali, a preto námietku\ndovolateľov považuje dovolací súd za nedôvodnú. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie\nrozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj\nzdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok.\n14. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľov dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania\npodľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil\npodľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie\nje tento prípad. Žalobcovia preto neopodstatnene namietali, že im odvolací súd nedostatočným a\nnepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za\npotrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky\nodvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný\nvýznam, ktoré zostali sporné alebo, na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z\nhľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).\n14.1. Skutočnosť, že dovolatelia sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnili, nepostačuje sama\nosebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to,\nže súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov. Dovolatelia preto neopodstatnene\nnamietajú existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n\nK dovolaciemu dôvodu vymedzenému v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n15. Dovolatelia navrhovali, aby sa dovolací súd zaoberal a zaujal jednoznačné právne stanovisko,\nk vyriešeniu podstatnej a rozhodujúcej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, „či Nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky č. k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20. 5. 2009 je alebo nie je satisfakčným prostriedkom,\nnakoľko v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu takáto špecifická právna otázka ešte nebola riešená.“\n16. Nároky vyplývajúce z práva na ochranu osobnosti sú v Občianskom zákonníku (§ 13) vymenované\niba demoštratívne. Všetky sledujú nápravný alebo aspoň zmierňovací účel. Súkromnoprávne nároky z\npráva na ochranu osobnosti predstavuje\na/osobný nárok zapierací, ktorému zodpovedá zapieracia (negatórna) žaloba,\nb/osobný nárok odstraňovací, ktorému zodpovedá obnovovacia (reštitučná) žaloba,\nc/ osobný nárok primeraného zadosťučinenia, ktorému zodpovedá satisfakčná žaloba.\n16.1. Účelom zadosťučinenia je zmiernenie, resp. vyváženie vzniknutej alebo reálne hroziacej\nnemajetkovej ujmy, pričom v akej forme sa má poskytnúť zadosťučinenie závisí od okolností konkrétneho\nprípadu.\n16.2. Z dikcie ustanovenia § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že poskytnutie primeranej satisfakcie v peniazoch\nspravidla predstavuje najvyššiu mieru satisfakcie, ktorá sa poskytne iba v prípade, keď nemajetkovú\nujmu nebolo možné nahradiť inak a samotné konštatovanie porušenia práva by sa nejavilo ako\ndostačujúce. Naproti tomu konštatovanie porušenia práva poškodeného je možné považovať za\nzákladnú formu satisfakcie. Osobný nárok v podobe primeraného zadosťučinenia však môže byť podľa\nokolností prípadu aj samotný, holý uznávajúci výrok alebo aj konštatácia súdu, že určitým konaním bolo\nneoprávnene zasiahnuté do žalobcovho práva na ochranu osobnosti.\n17. Vzhľadom na uvedené možno dospieť k záveru, že ak odvolací súd zamietol žalobu preto, že\nmorálna satisfakcia bola žalobcom 1/ a 2/ v plnej miere poskytnutá už vydaním, a najmä zverejnením\nnálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 rozhodol správne a námietka dovolateľov týkajúca sa\nnesprávneho právneho posúdenia veci, je v danom prejednávanom spore vzhľadom na uvádzané, v\nzmysle § 421 ods. 1 písm. b) nedôvodná.\n18. Dovolací súd z uvedených dôvodov dovolanie, smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie\nnie je dôvodné, zamietol (§ 448 CSP).\n19 Aplikujúc zásadu úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP) vznikol nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania v dovolacom konaní úspešnej žalovanej voči v dovolacom konaní\nneúspešným dovolateľom. Z obsahu spisu vznik trov dovolacieho konania u žalovanej preukázaný nie\nje, preto jej dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.\n20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}