{"guid": "265cedd8-f4c5-4481-8459-eee1e80cc162:7174806d-1cb8-4e0d-95d0-cdf8ed503ffc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1018201237.1", "spisova_znacka": "6Cdo/34/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/34/2024 z 26. 2. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2026, sp. zn. 6Cdo/34/2024, ECLI:SK:NSSR:2026:1018201237.1", "identifikacne_cislo": "1018201237", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "sudca_id": 144, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dusan-cimo-144", "datum_vydania": "2026-02-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "nazov": "§ 137 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-137"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-217.odsek-1", "nazov": "§ 217 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-217.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-217"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-2.odsek-2", "nazov": "§ 2 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-137", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-217", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-2", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7174806d-1cb8-4e0d-95d0-cdf8ed503ffc", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1018201237.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1018201237.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1018201237.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/34/2024\n1018201237\n26. 02. 2026\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2026:1018201237.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu V.. W. Ď.U., narodeného XX. I. XXXX, Z., M. X, proti\nžalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava,\nKutuzovova 8, o určenie porušovania ľudských práv a slobôd a o zaplatenie finančného zadosťučinenia\n21 500 €, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV (predtým Okresnom súde Bratislava III) pod sp.\nzn. 24C/110/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2023 sp.\nzn. 3Co/37/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom\nz 27. augusta 2021 č. k. 24C/110/2018-375 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 26. októbra 2021 č. k.\n24C/110/2018-384 žalobu zamietol, v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia 21 500 € konanie\nzastavil a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami\n§ 137 a § 217 ods. 1 prvej vety zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších\nzmien a doplnení (ďalej tiež len „CSP“) a ustanoveniami § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny\nsúdny poriadok. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal rozhodnutia, že\nžalovaná porušila jeho základné ľudské práva a slobody tým, že v čase vojenského stredoškolského\nodborného štúdia na VSOŠ RVD v W. (ďalej len „VSOŠ“) od 1. septembra 1968 do 31. júla 1970 ho ako\nmladistvého nútila vykonať vojenskú prísahu a nastúpiť na vojenskú základnú službu, ozbrojovala ho,\nnútila ho vykonávať detskú prácu na vonkajších a vnútorných rajónoch v stráženom areáli kasární X. čs.\nbrigády na ulici V. Č.. X v W., donucovala ho vykonávať nútené služby (dozornú službu), službu spojok,\ndržať stálu zvýšenú a plnú bojovú pohotovosť, urobila z neho detského vojaka, nútila ho absolvovať\nvojenské predmety, vojenskú prípravu a vojenský výcvik, nosiť oficiálnu uniformu a oficiálne označenie\npríslušníka ČSĽA a bez zjavných príčin a dôvodov mu obmedzovala slobodu a voľný pohyb. Žalobca 1.\nseptembra 1968 nastúpil na VSOŠ a do 31. júla 1970 popri štúdiu v 1. a 2. ročníku slúžil spolu 699 dní a v\n3. a vo 4. ročníku pokračoval už ako oficiálny vojak základnej služby. Podľa zákona č. 92/1949 Zb. branný\nzákon v znení neskorších predpisov účinnom do 31. decembra 1997 vrátane (ďalej len „zákon č. 92/1949\nZb.“) a v súlade s textom jeho prihlášky do školy sa mohol stať vojakom už v 1. ročníku; odvedený bol 18.\nmája 1970, prísahu zložil ešte ako maloletý 29. augusta 1970 a do zálohy (civilu) odišiel 31. decembra\n1980. S poukazom na čl. 18 ods. 1 ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky\nv znení neskorších ústavných zákonov (ďalej tiež len „Ústava“), článok 4 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných\nvecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej tiež len „Dohovor“) a na zákaz otroctva a nútenej práce popísal žalobca\nv žalobe detskú prácu v strážených kasárňach do roku 1991 a nanucovanie služieb a detských prác\nžiakom, ktorí sa tak nepochybne podľa jeho názoru stali detskými vojakmi pri vojenskej príprave a v\nuvedenej súvislosti poukazoval aj na porušovanie v tom čase platného Zákonníka práce (zákona č.\n\n65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej tiež len „zákon č. 65/1965 Zb.“). Žalobca pôvodne\ndoručoval žalobu (ktorou sa okrem určenia porušenia základných ľudských práv a slobôd domáhal aj\npriznania finančného zadosťučinenia vo výške 21 500 €) Krajskému súdu v Bratislave, ten následne\npostúpil vec súdu prvej inštancie z dôvodu, že žalobca sa domáhal ochrany jeho práv a právom\nchránených záujmov nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím a súčasne\nžiadal priznať finančné zadosťučinenie; pričom podaním z 28. decembra 2018 žalobca vzal v časti\no zaplatenie finančného zadosťučinenia 21 500 € žalobu späť. Naliehavý právny záujem v zmysle §\n137 písm. c) CSP žalobca odôvodňoval tým, že boli hrubo porušované jeho práva, bol zneužívaný\nna výkon vojenskej služby a v súčasnosti je ukracovaný na starobnom dôchodku, keďže žalovaná\nneuznáva činnosť žiakov 1. a 2. ročníka VSOŠ na účely dôchodkového posudzovania ich výkonu služby\nz I. kategórie funkcií od dosiahnutia veku 15 rokov. Naliehavý právny záujem videl žalobca v tom, že\npokiaľ nebude v súdnom konaní jasne konštatované, že v jeho prípade došlo k hrubému porušeniu jeho\nzákladných ľudských práv (t. j. že vykonával nútenú detskú prácu a nútenú službu ako detský vojak),\ntak nebude možné zohľadniť túto jeho službu ako I. či II. kategóriu funkcií, resp. ako I. či II. pracovnú\nkategóriu a zároveň nebude možné tieto okolnosti zohľadniť v jeho sociálnom, resp. dôchodkovom\nzabezpečení.\n2. Súd prvej inštancie pri posudzovaní žaloby a naliehavého právneho záujmu vychádzal zo skutkového\nstavu, ktorý tvrdil žalobca a ustálil, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré sa mali týkať\nvýlučne len jeho osoby, neopísal exces v správaní veliteľov na škole a iba na základe všeobecného stavu\nvyvodzoval určité právne následky. Žalobca na základe navrhovaného rozhodnutia o porušení ľudských\npráv a základných slobôd sledoval priaznivé zohľadnenie doby jeho štúdia v 1. a 2. ročníku VSOŠ pre\núčely výpočtu starobného dôchodku, ktorá v súčasnosti nie je zaradená v I. alebo II., ale až v III. kategórii\npracovných činností, resp. spätnú úpravu jeho zaradenia do inej kategórie funkcií. Súd prvej inštancie\nsa s názorom žalobcu nestotožnil, keď medzi prípadným rozhodnutím súdu a zaradením doby štúdia\ndo príslušných pracovných kategórii nevidel žiadnu súvislosť a podľa jeho názoru tak žalobca podanou\nurčovacou žalobou nemohol dosiahnuť sledovaný cieľ. Poukázal pritom aj na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo „NS SR“) z 30. mája 2018\nsp. zn. 9So/108/2016, týkajúci sa rozhodnutia Sociálnej poisťovne a zvýšenia starobného dôchodku,\nv ktorom sa NS SR zaoberal tou istou otázkou, ktorou aj žalobca v prejednávanej veci odôvodňoval\nnaliehavý právny záujem. V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd posudzoval zaradenie doby štúdia\n1. a 2. ročníka v obdobnom čase (1969-1971) na účely sociálneho zabezpečenia do I. (II.) kategórie\nfunkcií a dospel k záveru, že štúdium v 1. a 2. ročníku VSOŠ nie je možné považovať za ostatnú\nvojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení\nneskorších predpisov. Žiaci 1. a 2. ročníka VOSŠ sa štúdiom pripravovali na službu vojaka z povolania\na neboli vojakmi v činnej službe, vojenskú službu vykonávali až počas štúdia 3. a 4. ročníka. Žiakom\nprijatým na VSOŠ po skončení povinnej školskej dochádzky v roku dovŕšenia 17 rokov vznikla branná\npovinnosť podľa zákona č. 92/1949 Zb., neboli však povolaní na výkon základnej vojenskej služby, keď\ndo vojenskej činnej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dovŕšil 18 rokov. Poslucháči do 17 rokov\nboli vo vojenských školách vedení ako chovanci a doba štúdia sa im započítavala do nástupu vojenskej\nčinnej služby ako doba potrebná k príprave na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky v III.\npracovnej kategórii. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí potvrdil skutočnosť, že Sociálna poisťovňa nie je\noprávnená zaraďovať zamestnania do pracovných kategórii, keďže toto oprávnenie patrilo do pôsobnosti\nzamestnávateľov na základe rezortných zoznamov a poukázal i na čl. 2 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého\nštátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví\nzákon. Uvedený princíp legality znamená nielen viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a\núčelom zákona. Právnej istote (čl. 1 Ústavy) nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval\nkonať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a iným ako zákonným\npostupom (I. ÚS 3/98, III. ÚS 341/07, II. ÚS 426/2012). Súd prvej inštancie prihliadal pri posudzovaní\nnaliehavého právneho záujmu žalobcu na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a\nuzavrel, že právne postavenie žalobcu nebolo možné považovať za právne neisté, keďže základná\nsporná otázka už bola vyriešená v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu. Žaloba preto bola zamietnutá\nako procesne neprípustná bez toho, aby sa súd podrobnejšie zaoberal jej vecnou opodstatnenosťou.\n3. Súd prvej inštancie s poukazom na požiadavku právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny\nporiadok, ktorého súčasťou je aj zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov doplnil,\nže žalobca sa v žalobe odvolával na ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorý do právneho poriadku zaviedol\nListinu základných práv a slobôd, tiež na Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach\n\n(uverejnený v prílohe vyhlášky Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSSR č. 120/1976 Zb.) a\nDohovor, ktoré nadobudli účinnosť až po dobe, kedy sa uskutočnilo štúdium žalobcu v 1. a 2. ročníku\nVSOŠ. Odstránenie krívd spáchaných na osobách v období rokov 1948 až 1989 bolo preto možné iba\nna základe prijatia nových zákonov (napr. zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, zákon č. 87/1991\nZb. o mimosúdnych rehabilitáciách, resp. zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti\nkomunistického systému). Súd prvej inštancie sa vyjadril aj k jeho právomoci vo veci konať, keď túto\npovažoval za danú najmä s ohľadom na žalobcom vymedzený predmet sporu, ako aj na postúpenie mu\nveci Krajským súdom v Bratislave s poukazom na ustanovenia §§ 12, 13 a 17 CSP, podľa ktorých je\ndaná jeho vecná a miestna príslušnosť na konanie a rozhodnutie vo veci.\n4. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len\n„nižšie súdy“) rozsudok súdu prvej inštancie na odvolanie žalobcu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a\nžalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol,\nže súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre\nposúdenie žalobného návrhu, na zistený skutkový stav aplikoval prislúchajúce zákonné ustanovenia, z\nktorých vyvodil správne právne závery a tieto aj náležite odôvodnil. K námietke žalobcu, že rozsudok\nsúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd po preskúmaní\nveci uviedol, že žaloba bola zamietnutá podľa § 137 písm. c) CSP so záverom, že na požadovanom\nurčení nebol naliehavý právny záujem, pričom súd prvej inštancie v tomto poukazoval na ustálenú\njudikatúru vychádzajúcu zo zásad, kedy možno určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP považovať\nza prípustnú. Odvolací súd pripomenul, že v konaní bolo vecou žalobcu preukázať, že na určení má\nnaliehavý právny záujem. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní riadil aj závermi\nnajvyššieho súdu obsiahnutými v odôvodnení jeho rozhodnutia z 30. mája 2018 sp. zn. 9So/108/2016\nk otázke, ktorá bola podstatnou aj v tomto spore (zaradenie štúdia v 1. a 2. ročníku VSOŠ do kategórii\nvytvorených pre priznávanie starobného dôchodku podľa § 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975\nZb. o sociálnom zabezpečení účinného v rozhodnej dobe do 31. októbra 1983). So záverom súdu\nprvej inštancie, že na požadovanom určení nebol daný naliehavý právny záujem, sa stotožnil a doplnil,\nže všeobecné súdy môžu o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby rozhodovať až po zistení, že\nnaliehavý právny záujem je daný. Opačným postupom by tak porušili základné právo na súdnu ochranu\nďalšieho účastníka konania [nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ústavný súd“\nalebo „ÚS SR“) z 21. januára 2011 sp. zn. II. ÚS 382/2010]. Odvolací súd poukázal aj na ďalšie\nrozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k posúdeniu naliehavého právneho záujmu podľa § 137\npísm. c) CSP (5Cdo/548/2015 a 8Cdo/90/2013). Za právne významné považoval vyjadrenie žalobcu,\nčo žalobou sleduje (ak súd určí, že žalobca bol detským vojakom a boli teda porušené jeho ľudské\npráva, bude mať nárok na lepšie dôchodkové zabezpečenie) a k uvedenému poukázal na jednotnosť\nprávnej teórie i súdnej praxe v názore, že ak má právna otázka, o ktorej má byť rozhodnuté určovacím\nvýrokom, len povahu predbežnej otázky vo vzťahu k existencii práva alebo právneho vzťahu, nie je\ndaný naliehavý právny záujem na takomto určení, keďže je možné žalovať priamo na určenie existencie\npráva alebo právneho vzťahu; poukazujúc pritom na celý rad rozhodnutí najvyššieho súdu, v ktorých\nbolo konštatované, že nedostatok naliehavého právneho záujmu predstavuje samostatný a prvoradý\ndôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu\nžaloby (3Cdo/240/2002, 1Cdo/13/2010, 3Cdo/56/2011, 1Cdo/91/2016), ako aj rozhodnutie ÚS SR, podľa\nktorého ak všeobecný súd dospeje k záveru, že naliehavý právny záujem nie je daný, vecnou stránkou\npodaného určovacieho návrhu sa už ďalej nezaoberá (II. ÚS 137/08).\n5. Odvolací súd ďalej posudzoval námietku žalobcu, že ním podaná žaloba má charakter žaloby\nna ochranu osobnosti podľa ust. § 13 ods. 1 OZ (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení\nneskorších zmien a doplnení), ktorá nie je určovacou žalobou podľa § 137 písm. c) CSP a nie je\npreto potrebné preukazovať naliehavý právny záujem (s poukazom na závery najvyššieho súdu v\njeho veci sp. zn. 5Cdo/265/2009) a dospel k záveru, že nie je dôvodná. Uzavrel, že žalobný návrh\nžalobcu nezodpovedá zákonnému ustanoveniu § 13 ods. 1 OZ, ktoré poskytuje súdnu ochranu osobnosti\nprostredníctvom negatórnej žaloby a základnou podmienkou jej uplatnenia je, aby neoprávnený zásah\ntrval, alebo existovala hrozba, že sa bude opakovať, pričom jej podstatou je odstrániť zdroj následkov\nvyvolaných neoprávneným zásahom a obnoviť tak pôvodný stav. Z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že\nkonanie, ktorým sa malo zasiahnuť do jeho práv, skončilo 31. júla 1970 a žalobca sa nedomáhal, aby\nsa upustilo od nepovoleného konania ani aby boli odstránené následky neoprávneného konania, ktoré\nsa ho dotýkali v období od 1. septembra 1968 do 31. júla 1970. Nešlo tu tak o žalobu negatórnu, ani\nreštitučnú, ale o žalobu o určenie. Odvolací súd tiež vyslovil, že ak by takáto žaloba mala byť žalobou\n\nna ochranu osobnosti žalobcu proti nedovoleným zásahom do jeho osobnosti (§ 13 ods. 1 OZ), muselo\nby rozhodnutie súdu žalobcovi takúto ochranu poskytnúť a zodpovedať predmetu ochrany, ktorými sú\nrýdzo osobnostné práva fyzickej osoby (§ 11 OZ). Pri riešení (posudzovaní) otázky, či žaloba na určenie\nbola žalobou na ochranu osobnosti podľa ust. § 13 ods. 1 OZ, bolo preto pre odvolací súd zásadné jej\nposúdenie s poukazom na cieľ a zmysel občianskoprávnej úpravy ochrany osobnosti (§§ 11 až 16 OZ).\nAk ale žalobca a to opakovane uvádzal, že požadované určenie potrebuje na to, aby sa jeho štúdium v 1.\na 2. ročníku na VSOŠ zohľadnilo ako služba I. alebo II. kategórie, resp. ako I. alebo II. pracovná kategória\na zároveň, aby sa uvedené zohľadnilo aj v jeho sociálnom, resp. dôchodkovom zabezpečení; odvolací\nsúd mal za to, že žalobca takto žalobou nesledoval ochranu svojej osobnosti, ale získanie podkladu pre\nzvýšenie dôchodku. Žalobu preto (rovnako ako súd prvej inštancie) považoval za žalobu podľa § 137\npísm. c) CSP a keďže možnosť podať takúto žalobu nevyplývala z právneho predpisu, bolo potrebné,\naby žalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení, čo však v konaní splnené nebolo.\n6. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) rozsiahle dovolanie\n(44 strán), ktorého prípustnosť odôvodnil s poukazom na ust. § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a)\naj b) CSP. Dovolateľ opakovane veľmi podrobne popisoval porušovanie ľudských práv mladistvých,\nku ktorému malo dochádzať počas jeho štúdia na VSOŠ, tiež porušovanie základných ľudských práv\nv systéme bývalého Československa s dopadom na jeho (súčasný) nepriaznivý dôchodkový stav a\nnamietal, že všeobecný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Podané\ndovolanie odôvodňoval i nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, nesprávnym právnym\nhodnotením dôkazov, resp. nedostatočným vykonávaním dôkazov, nesprávnym právnym posúdením\nskutkového stavu a nedostatočným odôvodnením napádaného rozhodnutia.\n7. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ odôvodnil tak, že odvolací súd nevzal\nna zreteľ dôkazy, ktoré mal vykonať súd prvej inštancie, ani ich neposudzoval, uspokojil sa len s\ndôvodom „naliehavého právneho záujmu“, vyvodil z nich (?) opačné závery a to bez toho, aby vykonal\nakékoľvek doplnenie dokazovania či nové dokazovanie, nepredvolal dovolateľa a predmet konania\njednoznačne neustálil. Konkrétne namietal, že odvolací súd i) na pojednávaní dňa 31. mája 2023\nodôvodnil rozsudok inak, ako sa očakávalo a bolo následne uvedené v doručenom rozsudku (ohľadne\nhrubého porušovania ľudských práv dovolateľa a jeho zneužívania v 1. a 2. ročníku VSOŠ bez opory\nv zákonoch, medzinárodných zmluvách a Charte), ii) vychádzal zo skutkového stavu, ktorý nevyplýval\nzo žiadneho dokazovania, iii) nevysporiadal sa s predloženými (podľa žalobcu univerzálnymi) listinnými\ndôkazmi, nevypočul svedkov a jediným určujúcim preňho bol naliehavý právny záujem, iv) nesprávne a\nneprimerane aplikoval zásadu naliehavého právneho záujmu, ktorú považoval za výhradnú a prioritnú a\nporušovaním ľudských práv dovolateľa sa nezaoberal, v) napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil,\nvi) nechránil dovolateľa ako občana SR pred verejnou mocou, vii) nevykonal riadne, doplňujúce alebo\nvyčerpávajúce dokazovanie, viii) nepojal do odôvodnenia rozsudku takmer žiadne právne zdôvodnenie\nnedokazovania a nezisťovania najmä vo vzťahu k hrubému porušovaniu ľudských práv dovolateľa, ix)\nrozhodol rozsudkom v neprospech dovolateľa na základe iných vecí a okolností, ako uvádzal dovolateľ\nv žalobe, x) na pojednávaní (bez účasti dovolateľa) prekvapivo konal o otázke dôležitosti naliehavého\nprávneho záujmu, ktorému priznal prioritu pred predmetom žaloby v rozpore s ústavou, xi) dovolateľa\nneoboznámil, na základe čoho a akého postupu konal pri svojom rozhodovaní, keď podstatné veci\nneboli rozhodnuté ani odôvodnené (pričom otázka porušovania ľudských práv mladistvých a zneužívania\nmladistvých bola dôležitejšia, ako zdôvodňovanie naliehavého právneho záujmu) a xii) tak rozhodoval\narbitrárne, selektívne a vôbec nevychádzajúc zo skutkových zistení (s poukazmi na uznesenia NS SR\nsp. zn. 5Obdo/21/2019, 8Sžo/191/2010 a 2MCdo/7/2009 a jeho rozsudok sp. zn. 4Cdo/56/2012).\n8. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. b) CSP dovolateľ odôvodnil nesprávnym právnym\nposúdením veci s odkazom na § 432 ods. 1 CSP. Podľa dovolateľa vymedzená nesprávnosť spočívala\nv nesprávnom právnom posúdení skutkového stavu v dôsledku ignorácie hodnotenia dôkazov, pričom\npopis, v čom je evidentná nesprávnosť aj s podrobným odôvodnením mala byť uvedená i v prílohe č.\n1 (prílohou č. 1 dovolania žalobcu bola kópia žiadosti o štúdium na VSOŠ z 27. mája 1968). Podľa\ndovolateľa z postavenia dovolacieho súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, ktorým došlo k porušeniu základného práva alebo slobody dovolateľa, pričom skutkové a právne\ndôvody môžu byť predmetom preskúmania najmä vtedy, ak prijaté závery boli zjavne nedôvodné\nalebo arbitrárne a mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS\n139/02, III. ÚS 180/02) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého\n\nprocesu. Dovolateľ tiež namietal, že na pojednávanie odvolacieho súdu nebol písomne, telefonicky,\nani elektronicky predvolaný a udialo sa bez jeho priamej účasti, pričom je presvedčený, že bolo\npotrebné znovu zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Týmto postupom odvolacieho súdu bol ukrátený\nna svojich právach. Dovolateľ namietal, že obdobne ako pri ust. § 11 a nasl. OZ o žalobách na\nochranu dôstojnosti (správne „osobnosti“) nebolo potrebné ani v tomto prípade zdôvodňovať naliehavý\nprávny záujem a tiež, že odvolací súd (v bode 18. rozsudku) pri posudzovaní naliehavého právneho\nzáujmu na požadovanom určení poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. mája 2018 sp. zn.\n9So/108/2016, v ktorom ale išlo o správne konanie o jeho žiadosti o starobný dôchodok (a nie o žalobu\no porušovaní ľudských práv mladistvých), pričom podľa názoru dovolateľa nižšie súdy uvedený rozdiel\nnerozlišovali. Okrem toho namietal závery vyššie označeného rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu\nk oprávneniu Sociálnej poisťovne zaraďovať zamestnania do pracovných kategórii a namietal, že na\ndôchodkové účely mu Sociálna poisťovňa posudzovala obdobie od 18. novembra 1970 (od 18. roku\nveku) a vôbec ju nezaujímalo, že už od 1. augusta 1970 reálne vykonával vojenskú základnú službu v I.\nkategórii funkcií. Tak bol o toto obdobie niekoľkých mesiacov okradnutý a preto vyzval dovolací súd, aby\ntieto viditeľné diskrepancie v zákone postrehol a neprehliadal, keďže je diskriminovaný voči baníckym\nučňom (im sa posudzuje odpracovaná doba na dôchodkové účely už od veku 15 rokov). Dovolateľ\nopakovane vyjadril svoj nesúhlas s posúdením naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom\nurčení nižšími súdmi, ktoré v tomto odkazovali na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych\nautorít (a nevideli žiadny osobitný dôvod na jej spochybňovanie) a celkom opomenuli fakt v žalobe\nuvádzaného hrubého a intenzívneho porušovania ľudských práv a zneužívania mladistvých (čo žalobca\nza osobitný dôvod považuje), pre ktorý sa výnimočnosť žaloby mala rešpektovať. Dovolateľ sa veľmi\nobsiahlo vyjadril aj k inštitútu „naliehavého právneho záujmu“, ktorý podľa jeho názoru nesmie „prebíjať“\nporušovanie ľudských práv a zneužívanie mladistvých tak, ako to bolo v jeho prípade. Podľa dovolateľa\nevidentné pošľapávanie ľudských práv musí byť prioritou každého súdneho pojednávania, najmä ak išlo\no mladistvých. Dovolateľ sa preto dožadoval od dovolacieho súdu priamej odpovede, „či bolo skutočne\nnevyhnutné dokazovať „naliehavý právny záujem“, ak išlo o oblasť hrubého a intenzívneho porušovania\nľudských práv (najmä v prípade mladistvého)“ a túto právnu otázku považoval za kľúčovú. Bol toho\nnázoru, že naliehavý právny záujem dostatočne preukázal, napriek tomu to všeobecné súdy neposúdili\ntakto (a vyhli sa dokazovaniu), čo považoval za odmietnutie spravodlivosti, resp. bránenie prístupu k\nsúdu, či krytie nezákonnosti. On sa obrátil na všeobecný súd (nie správny a nie v dôchodkovej veci), aby\ntento autoritatívne vyslovil, že skutočne došlo k porušovaniu jeho základných ľudských práv. Nižšie súdy\nale odmietli (pod rôznymi zámienkami) potvrdiť túto objektívnu pravdu, ktorá by mu v jeho nepriaznivej\ndôchodkovej situácii významným spôsobom pomohla a jeho postavenie je preto právne neisté, keďže\nje popísaným postupom systematicky vylučovaný a ukracovaný na dôchodkových dávkach (z ktorej\nsituácie on nevidí pri prijatí názoru nižších súdov východisko). Podľa dovolateľa naliehavý právny záujem\nbol daný tým, že spravodlivým a objektívnym posúdením podstaty problému by sa v Slovenskej republike\nzamedzilo opakovaniu podobných neprávostí voči jej občanom, aké sa dejú voči bývalým vojakom z\npovolania a vojenským vyslúžilcom pri uplatňovaní ich nárokov na dôchodkové dávky (s poukazom na\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 940/2004, 21 Cdo 1012/2001 a 3 Cdon\n1338/96, nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 3245/16 a I. ÚS 1440/14 a rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/69/2003). Navrhol preto rozsudky oboch nižších súdov zrušiť a vrátiť vec\nna ďalšie konanie súdu prvej inštancie (okrem čoho inak dovolaním navrhol, aby mu bolo voči žalovanej\npriznané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 € a požiadal o osobnú účasť na pojednávaní pred\ndovolacím súdom).\n9. Žalovaná dovolací návrh nepodala.\n10. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti CSP\nv stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bol (z procesného hľadiska)\nvydaný napádaný rozsudok odvolacieho súdu (§ 424 CSP), za splnenia podmienok podania aj spísania\ndovolania na to oprávnenou osobou (§ 429 ods. 2 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443,\nčasť vety pred bodkočiarkou CSP), či sú splnené procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho\ndovolacieho prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie, prečo\nbol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP), uvádza nasledovné.\n11. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť (úspešne) dovolaním. Rozhodnutia\n\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n12. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e)\nrozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n13. Podľa § 431 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní\ndošlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia dovolací dôvod sa\nvymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.\n14. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.\n15. Žalobca vyvodzujúci prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP v dovolaní namietal\nporušenie jeho práva na spravodlivý proces, pričom nesprávny procesný postup takej intenzity, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces, odôvodňoval najmä nesprávnymi skutkovými zisteniami a\nnesprávnym právnym posúdením veci zo strany nižších súdov, ako i nedostatočným odôvodnením\nnapádaných rozhodnutí (primárne rozsudku odvolacieho súdu a sekundárne i súdu prvej inštancie).\nNapádané rozhodnutia tak podľa dovolateľa nižšie súdy založili na právnych záveroch, ktoré považoval\nza arbitrárne a selektívne, z čoho vyplývala existencia tohto dovolacieho dôvodu.\n16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť (vo všeobecnosti) taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n17. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že tieto majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť i nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu (tu\nporovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013 či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018 - bod 26. alebo 5Cdo/57/2019\n- body 9. a 10.) alebo jeho prekvapivosťou vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré na základe\nzisteného skutkového stavu veci nebolo možné predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne\na skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu\njavila ako významná pre jeho rozhodnutie, resp. pre rôzne závažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý\ndôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).\n18. Pokiaľ ide o namietanú arbitrárnosť, táto môže mať v rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa konštantnej\njudikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak toto je svojvoľné. Môže tiež ísť o\nextrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo o taký výklad zákona, ktorý nemá\noporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom\nhodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že\nz nich prijaté skutkové závery nevyplývajú pri žiadnej možnej interpretácii. Arbitrárnosť teda znamená\ninterpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak\nnemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a\npráva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020).\n19. K námietkam dovolateľa vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam nižších súdov je nutné\npoukázať na ustanovenie § 442 CSP, podľa ktorého je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak,\n\nako ho zistil odvolací súd. Skutkový stav (rozumej správnosť jeho zistenia) preto predmetom prieskumu\nv dovolacom konaní byť nemôže. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní sám formulovať nové\nskutkové závery, nakoľko nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keď (na rozdiel od nižších\nsúdov) nemá možnosť vykonávať (rozumej ani opakovať) dôkazy. Dovolací súd môže na základe § 420\npísm. f) CSP (iba) preskúmavať postup nižších súdov pri zisťovaní skutkového stavu a v rámci tejto\nkontroly tak skúmať, či konanie netrpí už vyššie spomínanými závažnými deficitmi v dokazovaní a či\nprijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (tu pozri aj 3Cdo/211/2019 a 7Cdo/121/2020).\n20. Dovolací súd preskúmal postup nižších súdov v prejednávanej veci pri procese zisťovania nimi\nskutkového stavu a žiadne deficity v dokazovaní nezistil. Prijaté skutkové závery nižších súdov\nnepovažuje za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle. Povaha dôvodu zamietnutia\nžaloby použitého nižšími súdmi pritom dokazovanie bez preukázania naliehavého právneho záujmu na\npožadovanom určení prakticky vylučovala, keďže ani dovolací súd nemá prečo ustupovať od toho záveru\nstabilizovanej judikatúry uplatňovaného konštantne naprieč celou sústavou všeobecných súdov, podľa\nktorého naliehavý právny záujem je základným procesným predpokladom zaoberania sa tzv. určovacou\nžalobou vecne a pokiaľ ho (rozumej naliehavého právneho záujmu) niet (čiže aj všade tam, kde sa\nžalobcovi nepodarí presvedčiť, že zvolená určovacia žaloba je skutočne tým jediným prostriedkom na\nzvrátenie stavu jeho právnej neistoty), k zamietnutiu žaloby ako jedinému možnému výsledku konania\nmusí prísť aj v súlade so zásadou procesnej ekonomiky hneď po zistení, že ide o taký prípad a bez\ntoho, aby sa pristúpilo k dokazovaniu nespôsobilému na neexistencii naliehavého právneho záujmu\nčokoľvek zmeniť. Nižšie súdy sa preto opodstatnene zaoberali predmetom sporu tak, ako bol tento\nvymedzený žalobcom predovšetkým cez prizmu (ne)existencie základného procesného predpokladu\nurčovacej žaloby a v svetle neskorších námietok žalobcu v pozícii odvolateľa i dovolateľa najmä odvolací\nsúd sa v napádanom rozsudku veľmi podrobne (body 23. až 28.) zaoberal námietkou dovolateľa, či\npodaná žaloba je žalobou na ochranu osobnosti, pri ktorej nie je potrebné preukazovať naliehavý právny\nzáujem, pričom po preskúmaní žaloby ako aj vyjadrení žalobcu uzavrel, že predmetom sporu bola žaloba\nna určenie podľa § 137 písm. c) CSP, a keďže možnosť podať takúto žalobu nevyplýva z právneho\npredpisu, bolo v konaní nevyhnutné, aby dovolateľ preukázal naliehavý právny záujem na jej určení (čo\nsa nestalo).\n21. Právne významným pre prijatie tohto záveru bolo pre nižšie súdy vysvetlenie dovolateľa, čo súdnym\nkonaním sleduje (č. l. 336 - 337 spisu) a ten naliehavý právny záujem videl najmä v tom, že „..pokiaľ v\nkonaní nebude jasne konštatované, že došlo k hrubému porušeniu jeho základných ľudských práv, tak\nnebude možné zohľadniť túto jeho službu (na VSOŠ od 1. septembra 1968 do 31. júla 1970) ako I. či II.\nkategóriu funkcií, resp. ako I. či II. pracovnú kategóriu a zároveň nebude možné tieto okolnosti zohľadniť\nv jeho sociálnom, resp. dôchodkovom zabezpečení...“ Aj v prejednávanej veci tak bolo i s poukazom\nna judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej je naliehavý právny záujem na požadovanom určení\npotrebné skúmať predovšetkým s ohľadom na cieľ sledovaný žalobou (8Cdo/90/2013) ustálené, že\ndovolateľ žalobou nesledoval ochranu svojej osobnosti, ale získanie podkladu pre zlepšenie sociálneho\nzabezpečenia. K tomuto sa javí vhodné doplniť, že pri žalobe na ochranu osobnosti samozrejme\nnemôže byť podmienkou pre skúmanie existencie prípadného neoprávneného zásahu preukazovanie\nnaliehavého právneho záujmu, keďže takéto preukazovanie pri tomto type žaloby zo strany osoby\nnamietajúcej zásah do jej osobnostných práv nie je potrebné (tu porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu\nzo 17. februára 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009, na ktoré poukazoval aj dovolateľ), podmienkou takéhoto\nprístupu je však, že v konaní bude ustálené, že ide práve o tento typ žaloby (ktorá možnosť bola ale\nv prejednávanej veci nižšími súdmi, rešpektujúcimi argumentáciu dovolateľa do všetkých dôsledkov,\nvyvrátené). Dovolací súd preto nemohol súhlasiť s námietkou dovolateľa, že nižšie súdy prehliadali, resp.\nnechceli sa zaoberať porušovaním jeho základných ľudských práv. Navyše, ako uviedol aj súd prvej\ninštancie (v bode 17 jeho rozsudku), podanou určovacou žalobou nemohol žalobca dosiahnuť sledovaný\núčel, keďže medzi prípadným rozhodnutím súdu a zaradením doby štúdia do príslušných pracovných\nkategórii nie je žiadna súvislosť a ani zo žiadneho právneho predpisu takáto súvislosť nevyplýva.\n22. V posudzovanej veci podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá\nstanovené pre odôvodňovanie rozhodnutí podľa § 220 ods. 2 a § 393 CSP, preto ho nemožno považovať\nza rozhodnutie neodôvodnené, či dokonca zjavne arbitrárne (svojvoľné). Z odôvodnenia tohto rozsudku\ni ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie totiž vyplýva kľúčový dôvod zamietnutia žaloby a\nzároveň tiež dôvod, pre ktorý bol proces dokazovania obmedzený na minimum potrebné na zistenie\n\nabsencie základného procesného predpokladu žalobcom zvolenej určovacej žaloby. Rozhodnutie\nodvolacieho súdu je konzistentné, logické a presvedčivé, pri prejednaní sporu postupoval precízne\na dôsledne, svoje závery podrobne a presvedčivo odôvodnil a podporil ich aj odkazom na ustálenú\nrozhodovaciu prax vyjadrenú v rozhodnutiach najvyššieho a ústavného súdu. Odvolací súd sa potom,\nčo zhodne so súdom prvej inštancie vyvodil, že rozhodnutiu o žalobe bráni dôvod uvedený v odôvodnení\nním preskúmavaného rozsudku (nedostatok naliehavého právneho záujmu), v odôvodnení svojho\nrozsudku veľmi podrobne zaoberal už len (a žiadúce je poznamenať, že správne) odvolacími námietkami\nžalobcu smerujúcimi proti takémuto záveru. Práve pre totožnosť záverov oboch nižších súdov v tejto\notázke a nepotrebnosť ďalšieho dokazovania na podporu takého záveru (či v skutočnosti - ako už\nbolo uvedené vyššie - nespôsobilosť akéhokoľvek dokazovania na tomto závere niečo zmeniť) nebolo\npotrebným ani nariaďovanie pojednávania na odvolacom súde a takto logicky nemohlo porušenie\nprocesných práv strán sporu (osobitne dovolateľa) privodiť ani rozhodnutie o odvolaní bez poskytnutia\nžalobcovi zúčastniť sa pojednávania (tu porovnaj tiež § 385 ods. 1 CSP). Obsah spisu a najmä\nodôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu tak neposkytovali podklad pre záver,\nže odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti\nv zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Za takúto vadu pritom nemožno považovať, že odvolací\nsúd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne\nuspokojivým spôsobom. Dovolací súd považuje odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku za také,\nktoré poskytuje odpovede na tie otázky, ktoré boli pre rozhodnutie v tejto veci podstatné. Prieskumom\nnezistil ani namietanú arbitrárnosť napádaného rozhodnutia, keď nebol zistený extrémny nesúlad\nprávnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo taký výklad zákona, ktorý by nemal oporu v\nmedziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP preto\nnaplnený nebol.\n23. Dovolateľ dovolaním namietal tiež nesprávne právne posúdenie veci (§ 421 ods. 1 CSP), ktoré môže\nbyť predmetom dovolacieho prieskumu iba ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 CSP).\n24. Dovolateľ v dovolaní vymedzil dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) resp. b) CSP\na opakovane namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a to na základe nesprávne\nprávneho posúdenia skutkového stavu. K týmto dovolacím dôvodom ale jasne a určito nevymedzil ich\nprípustnosť podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP ani ich dôvodnosť podľa § 432 CSP. Z obsahu dovolania\nbolo možné vyvodiť len to, že dovolateľ nesúhlasil s právnym posúdením neexistencie jeho naliehavého\nprávneho záujmu odvolacím súdom a namietal, že dovolací súd (v bode 18. rozsudku) pri posudzovaní\nnaliehavého právneho záujmu poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. mája 2018 sp. zn.\n9So/108/2016, v ktorom ale šlo o vec správneho súdnictva o jeho žiadosti o starobný dôchodok a nie\no žalobu o porušovaní ľudských práv mladistvých.\n25. Ako už bolo uvedené vyššie, nižšie súdy na základe výsledkov konania pred nimi ustálili, že v danej\nveci nešlo o žalobu na ochranu osobnosti podľa § 13 ods. 1 OZ, ale o žalobu o určenie podľa § 137 písm.\nc) CSP. Na základe vyjadrenia žalobcu bolo v konaní ustálené, že dovolateľ žalobou nesledoval ochranu\nsvojej osobnosti, ale získanie podkladu pre zlepšenie svojho sociálneho zabezpečenia. Nižšie súdy tak\ndospeli k záveru, že ak v prejednávanej veci možnosť podať žalobu o určenie nevyplývala z právneho\npredpisu, s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu bolo nevyhnutné, aby žalobca\n(dovolateľ) preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Základnou spornou otázkou\npre posúdenie prítomnosti, resp. jej opaku v podobe neprítomnosti naliehavého právneho záujmu v\nkonaní bolo preto posúdenie, či právne postavenie dovolateľa bolo neisté s ohľadom na (ne)možnosť\nzohľadnenia doby jeho štúdia v 1. a 2. ročníku na VSOŠ ako služby I. alebo II. kategórie, resp. ako I. alebo\nII. pracovnej kategórie a na zohľadnenie uvedeného v jeho sociálnom, resp. dôchodkovom zabezpečení.\nTáto otázka ale už bola v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu riešená a to už spomínaným\nrozhodnutím z 30. mája 2018 sp. zn. 9So/108/1016, po ktorého vydaní už právne postavenie žalobcu\nza neisté nebolo možné považovať. Šlo tu o rozhodnutie, ktoré pritom riešilo aj otázku započítateľnosti\ndoby štúdia na VSOŠ v posudzovanom čase na účely dôchodkového zabezpečenia dovolateľa a to\n\n(s ohľadom na povahu konania, v ktorom bola takto prvý raz nastolená) ako otázku predbežnú a bez\npotreby preukazovania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (keďže v konaní pred\nsprávnym súdom ani o žiadne určenie nešlo a ísť nemohlo). Námietka dovolateľa, že išlo o rozhodnutie\nv správnom konaní, ktoré sa netýkalo porušenia základných ľudských práv, pritom neobstojí, keďže\nani v tentoraz prejednávanej veci zásadnou a pre rozhodnutie podstatnou nebola všemožne natískaná\nprávna otázka porušovania ľudských práv dovolateľa (ktorá takto ani nebola sformulovaná ako tá, pri\nktorej riešení sa mal odvolací súd buď odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo\nmalo ísť o stav doterajšieho neriešenia otázky dovolacím súdom), ale otázka zohľadnenia doby štúdia\ndovolateľa na VSOŠ pre účely jeho dôchodkového zabezpečenia. Nižšie súdy sa pritom pri riešení nimi\nzákladnej spornej právnej otázky nastolenej dovolaním (naliehavého právneho záujmu dovolateľa) od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ani ústavného súdu) neodklonili, ale ju naopak plne\nrešpektovali (čo potvrdzuje aj judikatúra označená v dovolaní samotným dovolateľom). Existencia takejto\nrozhodovacej praxe, ako aj jej ustálenia z povahy veci vylučuje ako možnosť, žeby šlo o otázku dosiaľ\ndovolacím súdom neriešenú, tak aj inú možnosť, žeby tu bol daný tretí (dovolaním výslovne nezmienený)\ndôvod prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci, reprezentovaný rozdielnosťou\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Z už uvedeného preto mohol vyplynúť len ten záver, že dovolanie\nv prejednávanej veci ani v časti tvrdiacej nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a)\nči b) CSP a ani podľa písmena c) tohto ustanovenia nešlo považovať za prípustné.\n26. Pre úplnosť a na záver k požiadavke dovolateľa na finančné zadosťučinenie v dovolacom konaní\nv sume 40 000 € potrebné je uviesť, že v dovolacom konaní nie je možné uplatňovať žiadne v\nskoršom konaní neuplatnené nároky (vrátane tých finančných). Úlohou dovolacieho konania je totiž len\nodstránenie najzávažnejších procesných pochybení nižších súdov, ktorých výsledkom sú tzv. zmätočné\nrozhodnutia (§ 420 CSP) alebo revízia nesprávnych právnych záverov odvolacích súdov (§ 421 CSP).\nPokiaľ sa dovolateľ domáhal svojej osobnej účasti na pojednávaní dovolacieho súdu, na túto by bol\npriestor len v prípade konečného meritórneho rozhodovania o dovolaní, nie však pri nutnosti odmietnutia\ndovolania pre jeho neprípustnosť.\n27. Dovolací súd preto podľa § 447 písm. c) CSP o dovolaní ako celku rozhodol spôsobom uvedeným\nv prvej vete výroku tohto jeho uznesenia.\n28. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá\nCSP).\n29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Co/37/2022", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}