{"guid": "9f2fd218-9428-46f2-abfd-c66857345acb:61ae6e23-12e7-4501-9300-e5a0a6d8242b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8822201529.1", "spisova_znacka": "4Cdo/141/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/141/2024 z 25. 9. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. septembra 2025, sp. zn. 4Cdo/141/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:8822201529.1", "identifikacne_cislo": "8822201529", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "datum_vydania": "2025-09-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37.odsek-1", "nazov": "§ 37 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-565", "nazov": "§ 565 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-565", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-565"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-9", "nazov": "§ 53 ods. 9 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-9", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-7.odsek-17", "nazov": "§ 7 ods. 17 zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-7.odsek-17", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-7"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-37", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-565", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/2010/129#paragraf-7"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/61ae6e23-12e7-4501-9300-e5a0a6d8242b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8822201529.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8822201529.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8822201529.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/141/2024\n8822201529\n25. 09. 2025\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2025:8822201529.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.\nr. o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpenej Remedium Legal, s. r. o., Bratislava,\nPrievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému Q. P., narodenému XX. K. XXXX, O., P.Á. XXX/XXA,\no zaplatenie 7 751,28 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou, pod sp.\nzn. 4Csp/63/2022, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove 28. novembra 2023 sp.\nzn. 18CoCsp/19/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom sp.\nzn. 4Csp/63/2023, zo dňa 24. januára 2023 žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a žalovanému\nnepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania (výrok II.).\n1.1. V odôvodnení konštatoval, že sa v prvom rade zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu v\npredmetnej veci, teda otázkou, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky medzi bankou a žalobcom.\nUviedol, že postupca oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti vyhlásil ku dňu 13. 01. 2020\nmimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy. Podmienkou, aby došlo k zosplatneniu úveru je, že\ndodávateľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania\nso zaplatením splátky keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie\ntohto práva. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že postupca v lehote nie kratšej\nako 15 dní doručil žalovanému upozornenie ohľadom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, ktoré by\nspĺňalo podmienky aké vyžaduje od dodávateľa Občiansky zákonník, nakoľko vo výzve absentoval údaj\no konkrétnej splátke kvôli nezaplateniu ktorej došlo k zosplatneniu. Pokiaľ nebola platne vyhlásená\nmimoriadna splatnosť úveru, nie je možné urobiť záver o tom, že úver bol splatný. Keďže ku dňu\npostúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, pôvodný veriteľ nebol oprávnený postúpiť svoju\npohľadávku z úveru v celosti inému subjektu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z. z. o\nbankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,ZoB“) vyplýva, že predmetom postúpenia\nsú len pohľadávky zo strany banky, resp. ich časť, ktoré sú už splatné. V prejednávanom prípade\nbola teda rozhodujúcou otázka neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 37 ods. 1\nObčianskeho zákonníka. Spôsob, akým právny predchodca postupoval, je v rozpore s ustanovením § 53\nods. 9 Občianskeho zákonníka a odporuje zákonu, preto je neplatný. Uvedené skutočnosti sú zákonným\npredpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia\npohľadávky.\n1.2. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca\npostupoval s riadnou odbornou starostlivosťou pri poskytnutí úveru žalovanému, keďže síce preukázal,\n\nže zisťoval jeho úverovú zaťaženosť v úverovom registri, avšak zákonodarca uložil veriteľovi povinnosť\nzistiť sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda žalovaného, čo znamená povinnosť zistiť nielen\nich príjem, ale aj pravidelné výdavky. Súd uviedol, že pravidelné ani bežné každodenné výdavky\nžalovaného právny predchodca žalobcu nijak nezisťoval, vychádzal iba z paušálnej sumy, kedy v\nrámci nákladov na zabezpečenie bral veriteľ do úvahy životné minimum spotrebiteľa, nakoľko žalovaný\nv žiadosti deklaroval jedného člena domácnosti, rodinný stav slobodný a žiadne vyživované dieťa.\nŽivotné minimum na členov domácnosti brané do úvahy pri výpočte limitu ku dňu poskytnutia úveru\nbolo teda 199,48 eura. Pri overovaní bonity žalovaného nemal právny predchodca žalobcu k dispozícii\núdaje o výdavkoch žalovaného, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti žalovaného o úver\nnemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní\nžalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o\nspotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,ZoSÚ). Dôsledkom\npodcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť\ns odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa.\n1.3. Podľa súdu prvej inštancie nastala zákonná fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa\n§ 11 ods. 2 vety druhej a tretej ZoSÚ. Súd prvej inštancie teda uzavrel, že právny predchodca žalobcu v\nkonaní nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu v spomínanom ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a v zmysle\n§ 11 ods. 2 tohto zákona sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň súd vychádzal zo\nzáveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru a to s poukazom na § 11 ods. 2 vetu prvú ZoSÚ po\nzohľadnení zásady „a minori ad maius“. V danom prípade konečná splatnosť úveru podľa zmluvy mala\nnastať až v roku 2025, čo znamená, že v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13. 11.\n2020 ešte nenastala konečná splatnosť úveru a teda predmetom postúpenia pohľadávky bol takzvaný\nživý úver, teda úver, ktorý nebol splatný, a preto spomínaná zmluva o postúpení pohľadávok je v rozpore\ns týmto zákonným ustanovením, a teda je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka.\nZnamená to nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v tomto spore. O trovách konania súd\nrozhodol podľa § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“),\nže žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy konania nevznikli.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ,,odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 28. novembra\n2023 sp. zn. 18CoCsp/19/2023 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP\nako vecne správny potvrdil a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznal. Uviedol, že prvoinštančný súd vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo\nzistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa\nna týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé\nodôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.\n2.1. Krajský súd poukázal na to, že možnosť predčasného zosplatnenia úveru je právne upravená\nv ustanovení § 565 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak ide o plnenie v\nsplátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len\nak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do\nsplatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka teda umožňuje\nveriteľovi uplatňovať si voči dlžníkovi celú pohľadávku, resp. jej nezaplatený zvyšok, ak dlžník nedodržal\ndohodu o včasnom plnení dohodnutých splátok. Ak veriteľ takto dohodnuté právo nepoužije najneskoršie\ndo zročnosti najbližšie nasledujúcej splátky, pokračuje sa v plnení v splátkach. Veriteľ však svoje\nprávo môže využiť po opätovnom porušení povinnosti dlžníkom. Strata výhody splátok teda nenastáva\npriamo zo zákona. Keďže medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola uzatvorená zmluva\nspotrebiteľská, pre posúdenie jednorazového predčasného zosplatnenia celého dlhu bolo potrebné\nzohľadniť i špeciálne ustanovenie k ustanoveniu § 565 Občianskeho zákonníka, ktorým je ustanovenie §\n53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravujúce osobitné podmienky pre možnosť veriteľa zosplatniť celý\ndlh. V zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má\nvykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od\nomeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na\nuplatnenie tohto práva. V prípade spotrebiteľských záväzkov ide o dva rôzne právne úkony veriteľa, a to\nupozornenie na uplatnenie práva veriteľa podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a samotná žiadosť\no zaplatenie celého dlhu pre omeškanie so zaplatením splátky. Podmienkou riadneho zosplatnenia dlhu\nje riadne doručenie oboch prejavov vôle veriteľa dlžníkovi. Nedôvodná bola preto odvolacia námietka\nžalobcu, že ustanovenie § 53 ods. 9 nepredpokladá samostatné predchádzajúce písomne upozornenie\n\nna uplatnenie tohto práva. Ak Občiansky zákonník v tomto ustanovení hovorí o možnosti uplatnenia\npráva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, najskôr v lehote po uplynutí troch mesiacov od omeškania\nso zaplatením splátky, s ktorom je spotrebiteľ v omeškaní, musí ísť vždy o konkrétnu splátku, nakoľko\nlen v takomto prípade je možné posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená minimálna lehota\ntroch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľom. Rovnako konkretizovanie splátky, s ktorou\nje spotrebiteľ v omeškaní, má zásadný vplyv na plynutie premlčacej doby. Odvolací súd poukázal na\nuznesenie Najvyššieho súdu SR sp zn. 5Cdo/224/2021 z 30. novembra 2022, ktorý prijal právny záver:\n„Vychádzajúc z daných teoretických východísk, ako i zo znenia na vec vzťahujúcich sa zákonných\nustanovení, najvyšší súd zastáva názor, že veriteľ sa na súde mohol po prvý raz domáhať svojho\npráva prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od omeškania spotrebiteľa so\nsplnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (za súčasného splnenia upozornenia\nna zosplatnenie). Práve tento deň je teda najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§\n101 Občianskeho zákonníka), čo v danom kontexte znamená, že tento deň je aj začiatkom premlčacej\ndoby práva požadovať splnenie celého dlhu“. Právny úkon akým je zosplatnenie celého peňažného dlhu\npre nezaplatenie splátky, musí obsahovať aj dôležitý údaj, a to identifikáciu tej splátky, pre ktorú sa veriteľ\nrozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Ak právny úkon zosplatnenia neobsahuje\nkonkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a teda neurčitý,\nnakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej minimálnej\nlehoty troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľa, ako aj o tom, kedy začala plynúť trojročná\npremlčacia doba upravená v ust. § 103 vety druhej Občianskeho zákonníka. Záver, podľa ktorého právny\núkon zosplatnenia je pre jeho neurčitosť neplatný podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka má\noporu vo vykonanom dokazovaní.\n2.2. Odvolací súd uzavrel, že neboli splnené všetky zákonné podmienky pre zosplatnenie úveru ku dňu\n13. 12. 2020 (č. l. 28 spisu) podľa § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho\nzákonníka, t. j. že právnym predchodcom nedošlo k zosplatneniu úveru zákonným spôsobom pre\njeho neurčitosť tohto právneho úkonu (37 OZ) z dôvodu chýbajúcej identifikácie nezaplatenej splátky,\npre ktorú sa právny predchodca žalobcu rozhodol zosplatniť úver. Pohľadávka sa nestala splatnou\npred postúpením, čo znamená neplatne postúpenie pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka a\nnedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, a v konečnom dôsledku zamietnutie žaloby.\n2.3. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolacími námietkami ohľadne záveru súdu prvej inštancie o\nnedostatočnom skúmaní bonity žalovaného právnym predchodcom žalobcu s konzekvenciami čo do\nstraty oprávnenia predčasne zosplatniť úver a tak neplatnosti postúpenia pohľadávky. Poukázal na\nrozhodnutia Súdneho dvora vo veciach sp. zn. C-565/12 z 27.03.2014, C - 449/13 zo dňa 18.12.2014\na C - 679/18 zo dňa 05.03.2020, na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na\nust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity\nklienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je\nnutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto\nzmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t. j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ\na ďalšie. Správne preto konštatoval súd prvej inštancie, že bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že\nbonitu žalovaného jeho právny predchodca náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust.\n§ 7 ods. 1 ZoSÚ.\n2.4. Postup súdu prvej inštancie pri skúmaní bonity je v súlade s ustanovením § 295 CSP, podľa ktorého\nsúd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo\nveci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a zásadami, na ktorých spočíva konanie\ns tzv. slabšou stranou. Súd je totiž vždy povinný ex offo poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej\nzmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva.\n2.5. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ\nexistujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe\ninformácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri\nposúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a\nna posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,\naká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver\nsa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o\nzískanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť,\n\nže spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z textu zákona o\nspotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie\nalebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní\nrelevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z\ninformácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava\nz iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich\ndostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú\niba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o\nžiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a\npravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať\nsi od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné\ninformácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať\nspotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane\nspotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez\nakýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí\nokrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov.\n2.6. Odvolací súd uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol súdom prvej inštancie vyzvaný\nvýzvou zo dňa 17. 10. 2022 na doloženie dokladov tykajúcich sa splnenia povinnosti jeho právneho\npredchodcu podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Na uvedenú výzvu reagoval žalobca vyjadrením zo dňa 02. 11. 2022,\nku ktorému priložil písomnú dokumentáciu k preverovaniu schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský\núver v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ. Predložená dokumentácia zahrňovala dopyt do Sociálnej poisťovne (č.\nl. 71 spisu) a dopyt do úverového registra (č. l. 72 až 73 spisu). Žalobca tvrdil, že žalovaný v žiadosti\no úver deklaroval, že je zamestnaný a jeho čistý príjem za posledný mesiac je vo výške 1 000 eur,\npričom tento príjem bol overený nezávislým dopytom do Sociálnej poisťovne. Ďalej tvrdil, že v rámci\nnákladov na zabezpečenie základných životných potrieb vzal právny predchodca do úvahy životné\nminimum žalovaného vo výške 199,48 eura. V zmysle výpočtu Limitu výška existujúcich splátok úver\n+ výška splátky poskytnutého úveru + výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb\nspotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť) bola nižšia ako výška príjmu. 0\neur + 167,35 eura + 199,48 eura = 366,83 eura, čo je menej ako overený čistý príjem spotrebiteľa vo\nvýške 756,89 eura.\n2.7. Z predložených dôkazov a vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že právny predchodca žalobcu si príjem\nžalovaného vo výške 1 000 eur overil dopytom na Sociálnu poisťovňu, podľa ktorého je priemerný\nvymeriavací základ žalovaného za posledné 3 mesiace aspoň 1 079 eur. Avšak povinnosťou žalobcu\nbolo nielen zisťovať príjem, ale aj výdavky žalovaného a v tomto smere uniesť dôkazné bremeno. Pokiaľ\nide o údaje z úverového registra, žalovaný v čase poskytnutia úveru nemal žiadne výdavky v súvislosti\ns poskytnutými úvermi. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka,\naby splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Žalobca tvrdil, že právny predchodca pri posudzovaní\nzákladných životných potrieb žalovaného vychádzal zo sumy životného minima v čase posudzovania\nžiadosti vo výške 199,48 eura. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštančne, že z dôkazov\npredložených žalobcom však nevyplýva, že by právny predchodca žalobcu zisťoval priemerné mesačné\nvýdavky žalovaného na živobytie (napr. SIPO, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a\npod.). Uvedené svedčí o ignorovaní zákonnej povinnosti dodávateľa úverových produktov na finančnom\ntrhu. Z ust. § 7 ods. 27 veta posledná ZoSÚ plynie, že náklady na zabezpečenie základných životných\npotrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať\ns ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, nie sa tejto\nzákonnej povinnosti zbaviť odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je ratio zákona a tento postup\nnezohľadňuje individuálnosť životnej situácie toho ktorého spotrebiteľa a jeho rodiny. Výdavky (resp.\nvýška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb) spotrebiteľa sa bez ďalšieho nemajú\nrovnať sume životného minima. Odvolací súd na základe zisteného bol názoru, že žalobca nepreukázal,\nže pri overovaní bonity žalovaného jeho právny predchodca nemal k dispozícii dostatočné údaje o\nvýdavkoch žalovaného, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti o úver nemal k dispozícii všetky\nrelevantné údaje. Za tohto stavu odvolací súd skonštatoval, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie\nsi povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany\nveriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu\nspotrebiteľa.\n\n2.8. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ odvolací súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa\nvykladal tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho\nlustráciou cez príslušné databázy. Odvolací súd zastáva názor, že pre hrubé porušenie povinnosti\npodľa § 7 ods. 1 ZoSÚ postačuje aj neúplne zisťovanie jedného z kritérií podľa § 11 ods. 2 tretia veta\nZoSÚ. Žalobca, resp. jeho právny predchodca pochybil pri posúdení úverovej schopnosti žalovaného s\nnásledkami čo do straty nároku na úroky a poplatky zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj čo do\nneplatnosti predčasného zosplatnenia.\n2.9. V súlade s § 17 ods. 1 ZoSÚ právny predchodca žalobcu mohol písomnou zmluvou postúpiť\nlen pohľadávku proti žalovanému po konečnom termíne splatnosti úveru alebo pohľadávku, ktorá sa\nstala splatnou pred termínom konečnej splatnosti úveru. V danom prípade v zmysle § 11 ods. 2 prvá\nveta ZoSÚ pre porušenie § 7 ods. 1 ZoSÚ došlo na strane veriteľa k strate oprávnenia vyžadovať\nod spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru ešte pred dátumom splatenia úveru\n06.10.2025. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že\nnedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru ku dňu 13. 01. 2020 zákonným spôsobom, nebola splnená\npodmienka podľa § 17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, čo znamená neplatné postúpenie pohľadávky a nedostatok\nvecnej legitimácie na strane žalobcu, a v konečnom dôsledku zamietnutie žaloby. O trovách odvolacieho\nkonania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie (ďalej aj ,,dovolateľ“) ktorého prípustnosť\nodôvodňoval ustanovením § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a ) a b) CSP. Namietal, že\nodvolací súd odôvodnil svoj potvrdzujúci rozsudok arbitrárne, pričom vniesol do problematiky vyhlásenia\nsplatnosti v sporoch s prvkom spotrebiteľa nepredvídateľnosť. Bol názoru, že v odôvodnení rozsudku\nodvolacieho súdu absentuje vysvetlenie, v čom identifikoval neurčitosť právnych úkonov, t. j. ako\nkonkrétne sa pri absencii určenia omeškanej splátky a splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie (za dodržania\npodmienok podľa § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ) v uvedených právnych úkonoch prejavil vnútorný rozpor\ntakýchto úkonov. Z uvedeného dôvodu mal za to, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný\npre nedostatok dôvodov. Nestotožnil sa so záverom odvolacieho súdu, že z dôvodu neurčitosti (výzvy\n- upozornenia) ako právneho úkonu, v dôsledku čoho je jednostranný právny úkon veriteľa neplatný,\nmožno hovoriť o absencii kvalifikovanej výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ a teda, že neboli splnené\npodmienky v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 OZ pre mimoriadne vyhlásenie splatnosti úveru. Čo sa týka\nskúmania bonity klienta s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je názoru, že súdy naplnili dovolací dôvod\npodľa § 420 písm. f) CSP, pretože porušili princíp rovnosti strán konania a princíp predvídateľnosti\nsúdnych rozhodnutí. Dovolateľ v nadväznosti na uvedené sformuloval právnu otázku tak, či „je veriteľ\npovinný za dodržania podmienok uvedených v § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ súčasne v podaní, ktorým\ntoto právo uplatňuje uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti\npohľadávky, t. j. či je skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k uplatneniu práva\npodľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ náležitosťou takéhoto právneho úkonu, ktorej prípadné\nneuvedenie by spôsobovalo neplatnosť tohto právneho úkonu“. Mal za to, že odvolací súd sa odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu aj v otázke: „pre ktorú splátku je veriteľ oprávnený\nvyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, ak je dlžníkom spotrebiteľ v prípade, ak došlo k uplatneniu\npráva podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ.“ V tejto súvislosti poukázal na uznesenia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/224/2021 z 30. novembra 2022 a z 15. decembra\n2022 sp. zn. 4Cdo/132/2021. Bol názoru, že dovolací súd pristupuje k výkladu ustanovenia § 53 ods.\n9 OZ a § 565 OZ odlišne od právneho posúdenia súdu druhej inštancie, kedy vo vyššie citovaných\nuzneseniach uzavrel, že v spotrebiteľských sporoch veriteľ môže vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru\npre nezaplatenie splátky, ktorá mimoriadnemu zosplatneniu predchádza po dobu troch (3) mesiacov,\navšak na účely premlčania podľa § 103 OZ začne plynúť premlčacia doba až po uplynutí troch mesiacov\nod omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh.\n3.1. Žalobca akcentoval, že veriteľ nie je povinný vedieť správne právne posúdiť, pre nesplnenie\nktorej splátky uplatňuje právo podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ a jeho úlohou je len\nsledovať splnenie týchto podmienok a ak toto právo uplatní po splnení týchto podmienok, je tento\núkon jednoznačne platný a to bez ohľadu na to, či veriteľ stanovil „splátku“ pre nesplnenie ktorej\nsa domnieva, že došlo k uplatneniu tohto práva, nakoľko toto nevyplýva z právnych predpisov a\nje šikanózne, keďže veriteľ je povinný skutkovo vymedziť stav, avšak právne posúdenie (pričom\nurčenie, pre nesplnenie ktorej splátky napokon došlo k uplatneniu uvedeného práva je výlučne právnym\nposúdením) je už výhradne vecou súdu. Obdobne vo veciach, v ktorých sa riešilo, pre ktorú splátku\n\nbol veriteľ oprávnený zosplatniť úver a od kedy je potrebné počítať začiatok premlčacej doby v\nspotrebiteľských veciach, bolo rozhodnuté aj v uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 7Cdo/268/2020, 4Cdo/201/2022, 1Cdo/53/2021, 4Cdo/231/2021, 9Cdo/368/2021, 4Cdo/23/2021,\n2Cdo/332/2021, 6Cdo/71/2022, 2Cdo/272/2021, 1Cdo/61/2022, 4Cdo/250/2021, 4Cdo/262/2021,\n2Cdo/298/2021, 4Cdo/221/2022, 6Cdo/64/2021, 9Cdo/98/2022, 1Cdo/143/2022, 6Cdo/87/2023, ktoré\npodľa názoru žalobcu predstavujú ustálenú judikatúru dovolacieho súdu a od ktorej sa odvolací súd\nodklonil. Tiež poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov.\n3.2. Žalobca ďalej s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu je názoru, že v prípade,\nak by vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 13. januáru 2020 - toto svoje právo uplatnil v súlade s ust.\n§ 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 06. 10. 2019, ktorá\nbezprostredne predchádzala zosplatneniu po dobu 3 mesiacov, a zároveň toto svoje právo uplatnil v\nsúlade s ust. § 53 ods. 9 OZ po omeškaní spotrebiteľa s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace,\npričom premlčacia doba začala plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania\nso splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh, t. j. odo dňa 07. 01. 2020. V\nposudzovanom prípade teda došlo v súlade s ust. § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ k vyhláseniu mimoriadnej\nsplatnosti úveru pre nesplnenie splátky splatnej dňa 06.10.2019. Je bez právneho významu, ak by veriteľ\nv uvedenom podaní „určil“ inú splátku, resp. prípadne aj priamo túto splátku, nakoľko uvedené je bez\npochýb právnym posúdením a to je výlučne vecou súdu. Uzavrel, že postupca využil právo podľa § 565\nOZ a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy v lehote nie kratšej ako 15 dní v súlade s § 53 ods. 9 OZ\nv spojitosti s ustanovením § 565 OZ - a z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti,\nv dôsledku čoho nemožno prijať iný právny záver ako ten, že v súdenom prípade došlo k platnému\npostúpeniu pohľadávky, nedošlo k porušeniu § 525 OZ, k postúpeniu došlo po tom čo sa stal predčasne\nsplatným a teda nedošlo ani k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, a preto je žalobca\nv konaní aktívne vecne legitimovaným.\n3.3. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a k aplikácii ustanovenia\n§ 7 ods. 1 a § 11 ZoSÚ uviedol, že postupca pred poskytnutím úveru vyhodnotil bonitu klienta - a to\ndopytom do úverového registra a na základe interných informácii postupcu, podľa ktorých postupca\noveril čistý príjem žalovaného, a to aj dopytom do Sociálnej poisťovne, pričom zároveň nezistil dôvod na\nzamietnutie žiadosti o spotrebiteľský úver - t. j. v súlade s ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ. Takýto spôsob skúmania\nbonity žalovaného nemožno považovať za postup v rozpore s odbornou starostlivosťou. Dokumenty\npreukazujúce skúmanie bonity žalovaného pred poskytnutím úveru boli súdu zaslané ako príloha k\nvyjadreniu žalobcu zo dňa 02. 11. 2022. Je názoru, že poskytovateľ úveru postupoval s odbornou\nstarostlivosťou v súlade s ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a zobral do úvahy všetky informácie, ktoré mu toto\nust. ukladá vziať do úvahy. Konajúce súdy v napadnutom rozhodnutí de facto novelizujú zákonodarcom\nprijaté znenie zákona, ktoré celkom jednoznačne uvádza, za akých konkrétnych podmienok možno\nhovoriť o hrubom porušení povinností zo strany dodávateľa. Konštrukcie súdu, že dodávateľ musí\nokrem iného analyzovať spotrebiteľove bežné priemerné mesačné výdavky žalovaného na živobytie\n(napr. SIPO, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.), považuje žalobca za\nspôsob vybočujúci, resp. výrazne prekračujúci rámec zákona. Žalobca poukazuje aj na to, že ZoSÚ\nukladá povinnosti aj spotrebiteľovi, a to aj v súvislosti s poskytnutím údajov o jeho schopnosti splácať\nspotrebiteľský úver, a to konkrétne v ustanovení § 7 ods. 2 ZoSÚ, podľa ktorého: „Spotrebiteľ je povinný\nposkytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti\nspotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o\nspotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.“ Žalobca žiadal\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35\nCSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba odmietnuť.\n5. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n\n6. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n9. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n11. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca namietal existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP,\nktorá mala spočívať v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia a porušenia princípu\npredvídateľnosti súdnych rozhodnutí.\n12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n13. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n14. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na\nspravodlivý proces.\n15. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nspĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto\nho nemožno považovať za nedostatočne odôvodnené či nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku\nzodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí\nodôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú\ninterpretačnú presvedčivosť. Za zohľadnenia skutočnosti, že odvolací súd náležite aplikoval § 387\nods. 2 CSP, v dôsledku čoho poňal do svojho rozhodnutia aj prvoinštančný rozsudok, je dovolací súd\ntoho názoru, že z odôvodnenia rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových\nzistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je\nkoherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku\nktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia\nkrajského súdu je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru o potrebe potvrdenia prvoinštančného\nrozhodnutia.\n16. Odvolací súd v odôvodnení v prvom rade konštatoval, že súd prvej inštancie vykonal vo veci\ndokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších\ndôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 a § 192 CSP, z\ntýchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo\nzisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Rovnako konštatoval, že odôvodnenie\nprvoinštančného rozsudku je dostatočné, pretože sa v ňom jasným, právne korektným a zrozumiteľným\nspôsobom súd vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie\npodstatné a právne významné.\n16.1. Následne odvolací súd konštatoval, že žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré\nuvádzala už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri\nrozhodovaní daného sporu, preto jeho odvolacie námietky nepovažoval za spôsobilé spochybniť vecnú\nsprávnosť prvoinštančného rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.\n16.2. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať ohľadom potreby aplikácie § 53\nods. 9 OZ a § 565 OZ a úvahy o potrebe vymedzenia konkrétnej splátky, pre omeškanie dlžníka, s ktorou\nveriteľ zvažuje uplatnenia práva zosplatniť úver (bod 14.-17. rozsudku odvolacieho súdu). V nadväznosti\nna to v zhode s prvoinštančným súdom konštatoval, že z dôvodu neurčitosti (výzvy) ako právneho\núkonu, v dôsledku ktorej je tento jednostranný právny úkon veriteľa neplatný, nemožno vyhlásenie o\nmimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 13.12.2020 považovať za platné a účinné.\n17. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd spolu s potvrdzovaným rozhodnutím\nsúdu prvej inštancie (s ktorým tvorí kompletizujúcu organickú jednotu) neopomenul vziať do úvahy\nžiadnu z (rozhodných) skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo. Za procesnú vadu konania podľa\nustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že dovolateľka sa s rozhodnutím odvolacieho\nsúdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná\nskutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia\nodvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to,\naby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s\njeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne\nzáväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa\nk spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS\n251/03).\n18. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nstranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\n\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom\nkonaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré\nmajú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú\nnevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania\nv odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci\nboli z tohto pohľadu odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia.\n19. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne\ndeficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali v súlade so\nzákladnými princípmi civilného sporového konania, najmä náležitou aplikáciou prejednacej zásady,\nzásady voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a princípu všeobecnej spravodlivosti. Zároveň pri\nzisťovaní skutkového stavu rešpektovali ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie\ndôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov),\nnapadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie obsahujú riadne odôvodnenie\nmyšlienkového procesu hodnotenia dôkazov, zo záverov oboch súdov nižších inštancií dovolací súd\nnezistil porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a prijaté skutkové závery nevykazujú známky\nsvojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu. Vzhľadom na uvedené nemožno ani hovoriť o\nporušení princípu predvídateľnosti rozhodnutia odvolacím súdom. Námietky žalobcu v tomto smere preto\ndovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP za\nneopodstatnené.\n20. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP s\nvýhradou, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia výkladu ustanovenia § 53 ods. 9\nObčianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka v otázke: „či je veriteľ povinný za\ndodržania podmienok uvedených v § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ súčasne v podaní, ktorým toto právo\nuplatňuje uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky,\nt. j. či je skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k uplatneniu práva podľa § 565\nOZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ náležitosťou takéhoto právneho úkonu, ktorej prípadné neuvedenie\nby spôsobovalo neplatnosť tohto právneho úkonu.“ Odklon právnych záverov odvolacieho súdu od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP odôvodňuje\ndovolateľ poukázaním na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/224/2021, 4Cdo/132/2021.\n21. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti\njej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Z uvedeného dôvodu dovolací súd z hľadiska\nprípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny substrát samotného dovolacieho konania spočívajúci\nvo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej argumentácie dovolateľa v zmysle § 432 ods. 2 CSP,\nsúčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax (iura novit curia 4Cdo/11/2021, 8Cdo/54/2018, I. ÚS\n51/2020).\n22. Právnou otázkou v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je taká právna otázka, pri ktorej riešení sa\nodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Takýto odklon predpokladá,\nže otázka už bola opakovane a konzistentne riešená v rozhodnutiach najvyššieho súdu, a odvolací súd\nv posudzovanej veci zvolil odlišné riešenie právneho problému pri skutkovo porovnateľnom základe\n(porovnaj R 83/2018).\n23. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon“ jej\nriešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o\nsituáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky,\nodvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.\nV zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018 patria\ndo pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax\nvyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca\naj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)\n\nrozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto\nnázory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané\ncivilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných\nNajvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a\nstanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,\nktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974,\n1980 a 1986.\n24. Dovolateľ dovolanie podané podľa § 421 CSP odôvodnil tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu\nv konaní; ide o otázku spadajúcu pod právne posúdenie veci.\n25. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva\nžalobcovi i procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Súd žalobe môže vyhovieť len\nvtedy, ak žaluje osoba, ktorá je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, pričom ak sa uvedené v konaní\nnepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.\n26. V zmysle judikátu najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 6/2022 súd v sporoch s ochranou\nslabšej strany skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 27. októbra 2021 sp. zn. 4Cdo/162/2020).\n27. Vychádzajúc z dovolateľom formulovanej právnej otázky poznajúc vlastnú rozhodovaciu činnosť,\ndovolací súd vo svetle najnovšej judikatúry uzatvára, že jadro riešenej problematiky súdmi nižších\ninštancií nemalo spočívať v odpovedi na generalizovanú otázku „pre ktorú splátku je veriteľ oprávnený\nvyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, ak je dlžníkom spotrebiteľ v prípade, ak došlo k uplatneniu\npráva podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ“, ale v hľadaní odpovede na otázku, či dochádza\nk porušeniu § 37 ods. 1 a § 53 ods. 9 OZ, ak vo výzve - upozornení ako právnom úkone, absentuje\nuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú má dôjsť k zosplatneniu úveru, čo zároveň má za následok určenie\ntakého úkonu za neplatný, resp. či sú v takom prípade splnené podmienky v zmysle § 53 ods. 9 a § 565\nOZ pre mimoriadne vyhlásenie splatnosti úveru.\n28. Účelom právnej úpravy v zmysle § 53 ods. 9 OZ je zamedziť „zosplatňovaniu“ záväzkov spotrebiteľov\nzo spotrebiteľskej zmluvy, ktorých plnenie je dojednané v splátkach, z dôvodu len krátko trvajúceho\nomeškania spotrebiteľa so zaplatením splátky (len pár eur) a súčasne dať spotrebiteľovi ešte poslednú\nmožnosť k splateniu dlžnej splátky predtým, ako dodávateľ využije svoje právo na zosplatnenie celého\ndlhu. K uvedenému však musí byť nepochybne spotrebiteľ informovaný, pre nezaplatenie ktorej splátky\nmu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 OZ. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ je potrebné vykladať v\nkontexte ustanovenia § 565 OZ, pričom výzva prezumovaná § 53 ods. 9 OZ je jednostranným právnym\núkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať (identifikáciu) splátky, s ktorou\nje spotrebiteľ v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Bez\nuvedenia tejto identifikácie nie je možné následne preskúmať splnenie podmienok na uplatnenie práva\nna vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a platnosť tohto úkonu. Je potrebné si uvedomiť, že sa\nnejedná iba o formálnu podmienku, ale sa jedná o notifikačnú povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi,\nktorá má umožniť spotrebiteľovi reálne sa „dozvedieť“ o hroziacom následku spočívajúcom vo vyhlásení\npredčasnej splatnosti úveru, a „spôsobe“ ako tento následok odvrátiť.\n29. Práve pomenovanie konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá musí byť\nspotrebiteľovi určito vyjadrená, nakoľko uvedenie „iba“ výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní,\nvykazuje podstatnú mieru abstrakcie a spotrebiteľ z takto vyjadreného údaja nemôže bez ďalšieho\nurčiť, ktorá splátka môže v budúcnosti založiť, resp. zakladá, dôvodnosť predčasného zosplatnenia,\nresp. ktorú splátku považuje dodávateľ za splátku rozhodnú. Z uvedeného potom v konečnom dôsledku\nnie je objektívne vopred možné určiť, kedy si dodávateľ uplatní (resp. môže uplatniť) svoje právo\npristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že názor\n(aj) odvolacieho súdu, že „v tých prípadoch, kedy žalobca splátku, pre ktorú mohlo dôjsť k zosplatneniu\nv žalobe neoznačí, súd sám preskúmava, či proces zosplatnenia vo vzťahu k výzvam a oznámeniu\no zosplatnení bol vykonaný vo vzťahu k určitej splátke. Súd je totiž povinný v rámci skutkového\nstavu ustáliť, vo vzťahu ku ktorej nezaplatenej splátke bol následne proces zosplatnenia realizovaný“\n\nvychádza z nesprávnej premisy. Hodno zdôrazniť, že procesný súd nie je povinný ex offo skúmať dôvod\noprávnenosti úkonov veriteľa podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ, keďže by mohlo dôjsť k dôvodom, na ktoré\núčastníci právneho vzťahu ani nepomysleli. Obdobne právny názor reflektuje aj relevantná odborná\nliteratúra (Občiansky zákonník I. § 1 - 450 - Komentár od Števček M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík,\nM., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol., z vydavateľstva C. H. Beck, Praha, 2015, strana 576 a nasl.).\n30. Zákon prísne stanovuje kritéria, za akých podmienok môže dôjsť k vyhláseniu predčasnej splatnosti\núveru, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne; aj keď vymedzenie konkrétnej splátky\npre omeškanie dlžníka, s ktorou veriteľ zvažuje uplatnenie práva zosplatniť úver v upozornení (výzve)\nna zosplatnenie dlhu neukladá zákonné ustanovenie § 53 ods. 9 a § 565 OZ expressis verbis, ide o\nbezpodmienečnú náležitosť takejto výzvy. Požiadavka na také vymedzenie vyplýva z účelu predmetného\nupozornenia (výzvy), ktorým je informovať spotrebiteľa o tom, s ktorou splátkou je v omeškaní a zároveň\npre omeškanie s ktorou splátkou veriteľ zvažuje uplatnenie práva predčasne zosplatniť úver/dlh.\n30.1. Súd prvej inštancie zdôraznil, že vo výzve z 18. novembra 2019 nie je označená, špecifikovaná\nkonkrétna splátka, s ktorou je dlžník - spotrebiteľ v omeškaní a zároveň pre omeškanie s ktorou\nveriteľ - dodávateľ zvažuje uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ani to z podania\nnevyplýva, resp. nie je to z neho možné vyvodiť, keď veriteľ v ňom poukazuje na omeškanie so splácaním\npohľadávky v celkovej výške 9 056,86 eura. Dospel k záveru, že tým, že veriteľ - právny predchodca\nžalobcu vo výzve z 18. novembra 2019 neoznačil konkrétnu splátku, v súvislosti s omeškaním s\nktorou zvažoval uplatnenie práva zosplatniť úver, znemožnil dlžníkovi - žalovanému efektívne odvrátiť\nhrozbu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Okresný súd zdôraznil, že veriteľ je oprávnený vyhlásiť\nmimoriadnu splatnosť pre omeškanie dlžníka s konkrétnou splátkou a pri súčasnom dodržaní podmienok\na lehôt v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a pokiaľ neuplatní právo vyhlásiť\nmimoriadnu splatnosť dlhu/úveru v príslušných lehotách, také oprávnenie vo vzťahu k príslušnej splátke\nstráca; a prípadný nárok na úhradu takej splátky môže uplatniť „už len“ ako nárok na úhradu omeškanej\nsplátky. Nemôže však úhradou takej splátky (prípadne ostatných starších splatných a neuhradených\nsplátok) podmieňovať ne/zosplatnenie dlhu/úveru (v upozornení na možnosť zosplatnenia dlhu/úveru\npodľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Konštatoval, že s poukazom na obsahové nedostatky\nlistiny Výzva z 18. novembra 2019 (v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), resp. jej neurčitosť\nako právneho úkonu, hoc zaslanej aj doručenej do sféry dispozície dlžníka - žalovaného, v dôsledku\nktorých tento jednostranný právny úkon veriteľa - právneho predchodcu žalobcu je neplatný, nemožno\nnásledné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru/dlhu listinou z 13. januára 2020, tiež zaslanou aj\ndoručenou do sféry dispozície dlžníka - žalovaného, považovať za platné a účinné. Uzavrel, že nadväzne\nplatí, že žalobca nepreukázal, že je nositeľom žalobou uplatneného nároku a prislúcha mu aktívna\nvecná legitimácia. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý ďalej\nuviedol, že výzvu z 18. novembra 2019 nemožno považovať za kvalifikovanú výzvu v zmysle požiadaviek\nvyslovených v § 53 ods. 9 OZ. Pre úplnosť odvolací súd uviedol, že z dôvodu neurčitosti (výzvy)\nako právneho úkonu, v dôsledku ktorej je tento jednostranný právny úkon veriteľa neplatný, nemožno\nvyhlásenie o mimoriadnej splatnosti úveru - označené ako ,,Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej\nsplatnosti“ z 13. januára 2020 považovať za platné a účinné. Odvolací súd uzavrel, že neboli splnené\npodmienky v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 OZ pre mimoriadne vyhlásenie splatnosti úveru, čo má\nza následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a s tým spojený nedostatok aktívnej vecnej\nlegitimácie žalobcu v spore.\n31. Dovolací súd vec zhodnotil tak, že účinnému zosplatneniu úveru zo strany postupcu zabránila\nneurčitosť výzvy z 18. novembra 2019, ktorá tento jednostranný právny úkon veriteľa urobila neplatným;\nz tohto dôvodu nemožno ani vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti úveru - označené ako ,,Oznámenie\no vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ z 13. januára 2020 považovať za platné. Vzhľadom na absenciu\nkvalifikovanej výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ neboli splnené podmienky v zmysle § 53 ods. 9 a\n§ 565 OZ pre mimoriadne vyhlásenie splatnosti úveru, čo malo za následok neplatnosť zmluvy o\npostúpení pohľadávky a s tým spojený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore. Pre\nurčitosť právneho úkonu zosplatnenia úveru vôbec nepostačuje, ak údaj o tom, ktorá konkrétna splátka\npredčasnú (mimoriadnu) splatnosť vyvolala možno vyvodiť z ustanovenia § 565 OZ v spojení s § 53 ods.\n9 OZ. Požiadavke určitosti zodpovedá konkrétnosť a jasnosť, a nie je úlohou spotrebiteľa (ani súdu) si\ntento podstatný údaj z niečoho alebo podľa niečoho vyvodzovať, či doslova po ňom pátrať.\n\n32. Dovolací súd v kontexte doposiaľ uvedeného upriamuje pozornosť na skutočnosť, že aj iný\nsenát najvyššieho súdu (6C) v uznesení z 13. februára 2025 sp. zn. 6Cdo/152/2022, po rozbore\nrelevantných právnych ustanovení § 37 ods. 1 OZ, § 565 vety prvej OZ a § 53 ods. 9 OZ pri\nposudzovaní tu riešenej otázky dospel k záveru, že „ (...) ak právo veriteľa žiadať o zaplatenie celej\npohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky môže zmluvný partner spotrebiteľa využiť najskôr po\nuplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (kde inak špeciálna úprava z ustanovenia\n§ 53 ods. 9 OZ spôsobuje v drvivej väčšine prípadov vrátane všetkých dojednaní o splátkach s\nmesačnou a kratšou frekvenciou nepoužiteľnosť všeobecnej úpravy z § 565 vety druhej OZ o možnosti\npoužitia práva veriteľom najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky) a takému využitiu\nmá (musí) predchádzať upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie práva v lehote nie kratšej ako 15\ndní; bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k\nuplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch v zákone\nustanovených lehôt). Na právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako na úkon\nzákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť\njej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek\nslúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný\nneplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka)“. Z týchto dôvodov\nsenát najvyššieho súdu 6C argumenty dovolateľky na podporu jej tvrdenia o neexistencii žiadneho\nprávneho podkladu pre vyžadovanie uvedenia konkretizácie splátky, pre ktorú má dôjsť k zosplatneniu (v\nžiadosti o jednorazové splatenie, resp. v upozornení na hodlané využitie práva tejto predchádzajúcom)\nnepovažoval za udržateľné.\n33. Posudzujúc právne účinky dovolania podľa stavu v čase jeho podania, dovolací súd konštatuje, že\nmedzičasom Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na svojom zasadnutí\nkonanom 04. júna 2025 prijalo uznesenie najvyššieho súdu z 13. februára 2025 sp. zn. 6Cdo/152/2022\nako judikát, publikovaný pod č. R 34/2025 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2025,\nktorého právna veta znie: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné\nspoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia\noboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny\núkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37\nods. 1 Občianskeho zákonníka)“.\n34. So zreteľom na doposiaľ uvedené dovolací súd konštatuje, že pri riešení dovolateľom nastolenej\nprávnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nedošlo odvolacím súdom\nk nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, resp. k odklonu od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.\n35. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodil aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Bol názoru, že\npokiaľ veriteľ neskúmal bonitu spotrebiteľa ani jedným spôsobov podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ (t. j. na základe\núdajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave alebo prihliadnutím na údaje z príslušnej databázy alebo\nregistra) spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak však veriteľ posudzoval\nbonitu jedným zo spôsobov uvedených v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, potom nemohlo dôjsť k hrubému\nporušeniu povinností (resp. nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu povinností veriteľa posudzovať bonitu\nspotrebiteľa s odbornou starostlivosťou) podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, nakoľko zákonodarca v právnej\nnorme uviedol slovo „alebo“. Ide o výrokovú spojku (disjunkciu), ktorá v právnej logike predstavuje\nvylučovací vzťah dvoch hypotéz. Je názoru, že postupca pred poskytnutím úveru vyhodnotil bonitu\nklienta - a to dopytom do úverového registra a na základe interných informácii postupcu, podľa ktorých\npostupca overil čistý príjem žalovaného, a to aj dopytom do Sociálnej poisťovne, pričom zároveň nezistil\ndôvod na zamietnutie žiadosti o spotrebiteľský úver - t. j. v súlade s ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ. Takýto spôsob\nskúmania bonity žalovaného nemožno považovať za postup v rozpore s odbornou starostlivosťou.\nPoukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoCsp/65/2022 a Krajského súdu v Prešove\nsp. zn. 17CoCsp/41/2022.\n36. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením,\npod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Najvyšší súd nemôže\nbyť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania\ndovolateľ, nakoľko situácia dovolateľa sa v priebehu dovolacieho konania môže meniť. Napríklad ak\ndovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená a medzičasom k jej vyriešeniu\n\ndošlo. Z uvedeného dôvodu dovolací súd z hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny\nsubstrát samotného dovolacieho konania spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej\nargumentácie dovolateľa v zmysle § 432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax\n(iura novit curia, 4Cdo/11/2021, 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020). Predmetnou otázkou sa ale dovolací\nsúd už zaoberal, konkrétne v rozhodnutí 8Cdo/46/2025 z 8. septembra 2025 a Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky v náleze z 12. februára 2025 sp. zn. II. ÚS 530/2024-39. Vec prejednávajúci senát preto skúmal,\nči napadnutým rozhodnutím došlo k odklonu od tejto rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §\n421 ods. 1 písm. a) CSP.\n37. Dovolací súd poukazuje, že po podaní dovolania žalobcom Ústavný súd Slovenskej republiky v inej\nveci nálezom z 12. februára 2025 sp zn. II. ÚS 530/2024-39 uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 26.\nseptembra 2023 sp. zn. 4Cdo/48/2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, konštatujúc, že ním došlo\nk porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.\nBližšie uviedol, že súd rozhodujúci v spotrebiteľskej veci je povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými\nkonkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie\njeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami\neurópskeho práva. Vychádzajúc z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a\nskúsenosťami na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, nemožno\nočakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie\npreto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu - spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť\naspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal\na napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť. Poukázal na čl. 8 smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere\na o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“) a rozsudok Súdneho dvora vo veci\nC-679/18, bod 20: ,,... cieľom uvedenej povinnosti je v súlade s odôvodnením 26 tejto smernice posilniť\nzodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru.“; rozsudok Súdneho\ndvora vo veci C-58/18, bod 40: ,,... cieľom povinnosti ohodnotiť úverovú bonitu spotrebiteľa je posilniť\nzodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru.“. Z citovaného\nrozhodnutia ústavného súdu bola zverejnená právna veta v zmysle ktorej je „Súd rozhodujúci vo\nveci je povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci\nrozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade\nnielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Ak vychádzame z\nmyšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho\nmožnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno očakávať ani to, že tieto\nskúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie preto musí zodpovedať\ntomuto základnému predpokladu - spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a\nprečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon či to urobil správne,\na preto mu mohol úver poskytnúť“. Dovolací súd preto v súdenej veci konštatuje prípustnosť dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a vyabstrahoval si právnu otázku: ,, či veriteľa zaťažuje dôkazné\nbremeno až do takej miery, že musí preukázať akým spôsobom bonitu dlžníka vyhodnotil, pričom takéto\nvyhodnotenie nesmie byť len formálne, t. j. že postupoval s odbornou starostlivosťou súlade s § 7 ods.\n1 ZoSÚ“.\n38. Dovolací súd poukazuje na bod 6.1. predmetného rozhodnutia ústavného súdu keď uviedol, že\n„...povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne viac\nnež podstatná, pretože chráni spotrebiteľa pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti\n[pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit Lyonnais SA\nproti Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú smernicu vykladá\ntak, že ,,existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti\nnebude dovolávať právnej normy určenej na jeho ochranu (rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a\nRadlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok Súdneho dvora\nOPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých\nprípadoch je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto\nmá odborné skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to\nvedel splácať, a právny predpis k tomu v zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze vstupných\núdajov pre konkrétny výpočet (§ 7 ods. 20 a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch)....Práve s ohľadom\nna dôležitosť tejto povinnosti sú prísne aj sankcie, ktoré postihujú veriteľa, ktorý túto svoju povinnosť\nzanedbá (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) - v prípade porušenia povinnosti konať s\n\nodbornou starostlivosťou nie je veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové splatenie úveru a v prípade\nhrubého porušenia tejto povinnosti sa taký úver považuje za bezúročný a bezpoplatkový. Za hrubé\nporušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje posudzovanie\nschopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave\nspotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania\nschopnosti veriteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o\nspotrebiteľských úveroch sa považuje aj porušenie § 7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch“.\n39. Podľa § 7 ods. 17 písm. b) ZoSÚ sa vynaložením odbornej starostlivosti rozumie, že veriteľ posúdi\nschopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi.\n40. Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že mohlo by sa zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol\ndo príslušných registrov a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale\nzrejmé, že na to, aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť\nsamu - teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky\núdaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho\na odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.\n41. Napokon je tu aj ďalší aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na\núčely posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia\nmal byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj\nstáva), že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo\npredísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne,\nklient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak,\nnielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné\npokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov\nteda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol\nuž pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie - jednoducho povedané, či neposkytol\núver napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať. Uvedené\nplatí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia § 7 ods.\n17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko „najmä“\nv § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ\nčl. 8 smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti\nveriteľa a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA\nConsumer Finance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43; zvýraznenie pridané ústavným súdom,\npozn.). Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu\nzodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter\nsvojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali\núvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty\nvykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na\nsankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek\nsprávne) by nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom\nposúdenia bonity klienta - posúdenie sa predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov\nnebonitným klientom. Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za\nporušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné\nopatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané\na odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných\nregistrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej\nbonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani\nza účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu. V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza opäť v\npozícii toho slabšieho - dokonca aj právne zastúpený (pozri rozsudok Súdneho dvora Froukje Faber proti\nAutobedrijf Hazet Ochten BV zo 4. júna 2015, C-497/13, bod 47). Práve s poukazom na znevýhodnené\npostavenie spotrebiteľa preto Súdny dvor zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo\nporušenie niektorých ustanovení spotrebiteľského práva (napríklad rozsudok Súdneho dvora Radlinger\na Radlingerová, už citovaný, bod 62). Tento prístup sa pritom neaplikuje len pri prieskume neprijateľnosti\nzmluvných podmienok, ale súd je povinný ex offo skúmať aj dodržanie povinnosti veriteľa konať s\nodbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta [„... účinná ochrana spotrebiteľa by sa\n\nnedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď ako disponuje na tento účel potrebnými\ninformáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať ex offo dodržanie povinnosti veriteľa\nstanovenej v článku 8 uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a\nRadlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, body 66 a 70).“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o.\nproti GK, už citovaný, bod 23)].\n42. Podľa čl. 288 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) smernica\nzaväzuje všetky členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý má byť dosiahnutý, pričom\nponecháva vnútroštátnym orgánom právomoc, pokiaľ ide o formu a prostriedky. Platí, že smernica\nsama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú proti nemu\nnemožno odvolávať (rozsudok Súdneho dvora Dominguez z 24. januára 2012, C-282/10, bod 37). To\nvšak nemení nič na tom, že povinnosť členského štátu prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie\nvýsledku stanoveného smernicou je záväznou povinnosťou, ktorú stanovuje čl. 288 tretí odsek ZFEÚ\na samotná smernica. Táto povinnosť prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia je záväzná pre\nvšetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (rozsudok Súdneho\ndvora Commune de Mesquer z 24. júna 2008, C-188/07, bod 83). Povinnosť posúdiť ex offo dodržanie\npovinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta predstavuje\nprocesnú požiadavku, ktorá neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány (pozri analogicky rozsudok\nSúdneho dvora Kušionová z 10. septembra 2014, C-34/13, bod 67, ako aj rozsudok Finanmadrid EFC z\n18. februára 2016, C-49/14, bod 35). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy pri\nuplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie\na účel smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím\nodsekom ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so\nsystémom ZFEÚ, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť\npráva únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez,\nvyššie citovaný, bod 24).\n43. So zreteľom na doposiaľ uvedené dovolací súd konštatuje, že pri riešení dovolateľom nastolených\nprávnych otázok, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nedošlo odvolacím\nsúdom k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, resp. k odklonu od rozhodovacej praxe najvyššieho\nsúdu. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcu, ktorým namietal nesprávne právne\nposúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.\n44. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 druhá veta CSP).\n45. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}