{"guid": "f601a9fa-c237-44ae-992d-8c7a3a2410e2:97f425bf-f098-48f0-be1e-8fbf726b5e18", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8722200683.1", "spisova_znacka": "9CdoPr/12/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoPr/12/2024 z 15. 4. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. apríla 2025, sp. zn. 9CdoPr/12/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:8722200683.1", "identifikacne_cislo": "8722200683", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Blažena Fedorková", "sudca_id": 512, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-blazena-fedorkova-512", "datum_vydania": "2025-04-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-66", "nazov": "§ 66 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-66", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-66"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "nazov": "§ 451 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-451"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-66", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-451", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/97f425bf-f098-48f0-be1e-8fbf726b5e18", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8722200683.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8722200683.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8722200683.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9CdoPr/12/2024\n8722200683\n15. 04. 2025\nJUDr. Soňa Mesiarkinová\nECLI:SK:NSSR:2025:8722200683.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu I. H.Á., narodeného X. I. XXXX, E. XX,\nzastúpeného advokátom JUDr. Petrom Behúňom, Poprad, Námestie sv. Egídia 44, proti žalovanému:\nPoľnohospodárske družstvo Mlynica, Mlynica 78, IČO: 00 199 761, zastúpenému advokátom JUDr.\nJurajom Lukáčom, Poprad, Námestie sv. Egídia 11/6, o určenie neplatnosti skončenia pracovného\npomeru s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 21Cpr/4/2022, o dovolaní\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. mája 2023 sp. zn. 20CoPr/2/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Poprad (ďalej aj ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 19. septembra\n2022 č. k. 21Cpr/4/2022-78 vo výroku I. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi\ndňa 3.8.2021 podľa § 68 Zákonníka práce je neplatné a pracovný pomer žalobcu trvá. Výrokom II.\nvylúčil nárok na náhradu mzdy na samostatné konanie, a žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu\ntrov konania v plnom rozsahu.\n1.1. Vykonaním dokazovaním mal súd preukázané, že 1. 7. 1976 žalobca uzatvoril so žalovaným\npracovnú zmluvu, ktorá bola nahradená pracovnou zmluvou z 1. 4. 2002 na dobu neurčitú, na základe\nktorej žalobca vykonával prácu traktoristu. Dňa 12. 6. 2019 žalobca, vzhľadom na svoj zdravotný\nstav, listom z 12. 6. 2019, doručeným žalovanému dňa 19. 6. 2019, vyzval žalovaného na ukončenie\npracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce a priložil lekársky posudok vystavený\nobvodným lekárom E.. Ľ. Č. z 13. 6. 2019 a rozhodnutie sociálnej poisťovne, ústredia zo 17. 4. 2019, v\nzmysle ktorého žalobcovi vznikol nárok na invalidný dôchodok v dôsledku, že bol uznaný za invalidného\nz dôvodu miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 70% v porovnaní so zdravou fyzickou\nosobou. Dňa 28. 10. 2019 žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu predložil žalobcovi návrh\ndohody o skončení pracovného pomeru. Dňa 3. 8. 2021 zo strany žalovaného bol v zmysle § 68 ods.\n1 písm. b) Zákonníka práce okamžite skončený pracovný pomer so žalobcom pre porušenie pracovnej\ndisciplíny závažným spôsobom, v dôsledku absencie v práci v dňoch 2. 8. 2021 a 3. 8. 2021. Dňa 5. 8.\n2021 bolo doporučene do vlastných rúk doručené žalovaným okamžité skončenie pracovného pomeru\nadresované žalobcovi, ktoré prevzal syn žalobcu, tieto skutočnosti boli medzi stranami sporu nesporné.\n1.2. Súd prvej inštancie s poukazom na § 70 Zákonníka práce uviedol, že kým písomná forma\nokamžitého skončenia pracovného pomeru bola v prejednávanej veci splnená, k jeho riadnemu\ndoručeniu žalobcovi do vlastných rúk nedošlo. S poukazom na judikát R 29/1995, okamžité skončenie\npracovného pomeru je neplatné, ak bolo doručené inej než druhému účastníkovi tohto pomeru.\nPovinnosť zamestnávateľa alebo takisto povinnosť zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, ak adresát\npísomnosť prevezme, alebo ak poštový podnik vrátil odosielateľovi zásielku ako nedoručiteľnú, alebo ak\ndoručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím adresáta. V uvedenom konaní nebola\nsplnená ani jedna z týchto viacerých možných spôsobov doručenia, keďže adresát písomnosť neprevzal,\n\nnezmaril jej doručenie, ale prevzala ho neoprávnená osoba. Na základe tohto právneho stavu nebolo\npotrebné pristúpiť k dokazovaniu po skutkovej stránke veci, súd vylúčil nárok na náhradu mzdy na\nsamostatné konanie, a žalobe vyhovel.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 25. mája 2023 sp. zn. 20CoPr/2/2023\npotvrdil rozsudok vo výroku I. a nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, a priznal žalobcovi\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n2.1. Uviedol, že súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 38 Zákonníka práce, z ktorého expressis\nverbis vyvodil zákonnú povinnosť žalovaného ako zamestnávateľa doručovať okamžité skončenie\npracovného pomeru, t. j. písomnosti týkajúcej sa skončenia pracovného pomeru, žalobcovi do vlastných\nrúk. Z preskúmavaného spisu, in concreto doručenky na č. l. 31 spisu, bolo zrejmé, že zásielku,\nobsahom ktorej malo byť okamžité skončenie pracovného pomeru, prevzal syn žalobcu a túto skutočnosť\naj písomne na doručenke vyznačil. Obsah tohto listinného dôkazu pritom vyznieval v neprospech\nžalovaného, ktorý však v konaní nevyvinul potrebnú procesnú aktivitu k tomu, aby poprel správnosť\núdajov na doručenke. Návrhy na vykonanie dokazovanie vypočutím žalobcu, jeho syna či doručovateľa,\nneboli v odvolacom konaní prípustné, vzhľadom na zákonnú koncentráciu konania a povinnosť\nžalovaného ako zamestnávateľa uplatniť tieto dôkazné návrhy najneskôr do vyhlásenia uznesenia,\nktorým sa dokazovanie končí. V nadväznosti na uvedené mal odvolací súd za preukázané, že okamžité\nskončenie pracovného pomeru prevzal syn žalobcu, čím neboli splnené formálne požiadavky platnosti\ntohto úkonu tak, ako ich vyžaduje § 70 Zákonníka práce, s následkom jeho neplatnosti. Či sa následne\nžalobca dozvedel o okamžitom skončení pracovného pomeru od inej osoby, mysliac tým jeho syna, je pre\nplatnosť tohto úkonu irelevantné. Porušenie zákonnej povinnosti zo strany zamestnávateľa doručovať\npísomnosti do vlastných rúk nemožno konvalidovať dodatočným, neistým konaním tretích osôb.\n2.2. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie\nv posúdení uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru\npodľa § 77 Zákonníka práce, odvolací súd uviedol, že uplynutím dvojmesačnej lehoty na podanie\nžaloby sa pracovný pomer považuje za skončený, aj keby šlo o neplatné skončenie pracovného\npomeru. V preskúmavanom prípade však otázka stála na posúdení začiatku plynutia tejto prekluzívnej\nlehoty, ktorá následne umožnila posudzovať jej márne uplynutie. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo\nvšak nevyhnutné rozlišovať medzi formálnymi a materiálnymi predpokladmi okamžitého skončenia\npracovného pomeru. Pod materiálnymi predpokladmi okamžitého skončenia pracovného pomeru je\nnevyhnutné chápať zákonom stanovené dôvody, uvedené v § 68 Zákonníka práce. Predpokladmi\nformálnymi sú zasa písomná forma okamžitého skončenia pracovného pomeru a jeho doručenie\nzamestnancovi do vlastných rúk, stanovené v § 70 Zákonníka práce. Podľa § 77 Zákonníka práce\nje lehota na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dvojmesačná, počítaná odo\ndňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Pri absencii riadneho doručenia okamžitého skončenia\npracovného pomeru však tento deň nemožno jednoznačne ustáliť, pritom tento nedostatok zaťažuje\ntoho, kto ho spôsobil, v tomto prípade žalovaného. V prípadoch jednostranného skončenia pracovného\npomeru zo strany zamestnávateľa je Zákonník práce prísne formálny a na zamestnávateľov kladie tomu\nzodpovedajúce zvýšené požiadavky na formu aj obsah úkonov, smerujúcich ku skončeniu pracovného\npomeru, pod následkom ich neplatnosti. Prihliadajúc na vážne osobné, rodinné či sociálne následky\nna strane zamestnanca, vyplývajúce nielen zo straty jeho zárobku, ale aj nemožnosti vykonávať jeho\ndoterajšiu pracovnú činnosť, ktorá bola jeho rutinou, na týchto zákonných požiadavkách pre úkony,\nsmerujúce ku skončeniu pracovného pomeru, treba bezpodmienečne trvať aj pri súdnom prieskume\nich (ne)platnosti. Nedoručenie výpovede je postihnuté sankciou neplatnosti a je nutné odôvodniť, že\nžalobu na neplatnosť výpovede môže zamestnanec podať kedykoľvek po tom, čo sa o existencii tohto\nzrušovacieho prejavu vôle dozvedel, bez ohľadu na to, či mu výpoveď bola doručená do vlastných rúk.\nPred riadnym doručením výpovede dvojmesačná prekluzívna lehota ani nezačne plynúť (odvolací súd\npoukázal na rozsudok NS ČR zo dňa 28. 1. 1999 sp. zn. 2Cdon 1580/97, uverejnený v časopise Soudní\njudikatura č. 4, ročník 1999 pod č. 41).\n2.3. Odvolací súd prijal právny záver, že v dôsledku absencie riadneho doručenia okamžitého\nskončenia pracovného pomeru žalobcu, nebolo možné jednoznačne ustáliť moment počiatku plynutia\ndvojmesačnej lehoty na podanie žaloby podľa § 77 Zákonníka práce a tým pádom ani moment jej\nuplynutia. Z obsahu spisu bolo zrejmé, že žalobca svoj stav právnej neistoty ohľadne skončenia\npracovného pomeru komunikoval so žalovaným prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Po\nneúspešnom mimosúdnom riešení sporu a nereflektovaní jeho predžalobnej výzvy z novembra 2021\npodal žalobu na súd, pričom v jeho konaní nevzhliadol odvolací súd špekulácie za účelom úmyselného\npredlžovania lehoty podľa § 77 Zákonníka práce. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že uvedená\n\npísomnosť sa doručovala v súlade s § 38 ods. 2 Zákonníka práce a že k účinkom doručenia aj skutočne\ndošlo. Polemika žalovaného o hypotéze, kedy mohla začať plynúť prekluzívna lehota je výsledkom\nneprípustného prístupu bez rešpektovania existujúcej právnej normy, ktorá práve takýto postup explicitne\nupravuje. Nedoručenie výpovede do vlastných rúk nezakladá začiatok plynutia prekluzívnej lehoty podľa\n§ 77 Zákonníka práce a preto žaloba bola podaná včas.\n3. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný : „a to v zmysle § 420 zákona č. 160/2015 .z.\nCivilného sporového poriadku (ďalej len- CSP“), ktoré v zmysle § 428 citovaného zákona odôvodňuje\ntým:\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam\ng) skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“\nV dôvodoch svojho dovolania žalovaný obsiahle zopakoval priebeh konania a vytýkal súdom, že\nnašli pre žalobcu iný dôvod, pre ktorý jeho žalobe vyhoveli ako ten dôvod, ktorý uviedol žalobca v\nžalobe, a dôvodom, ktorý uplatnil žalobca sa v konaní vôbec nezaoberali, mal za to, že súdy boli\nviazané preskúmavať neplatnosť skončenia pracovného pomeru len z dôvodu absencie žalobcu v\npráci. Vytýkal súdom, že nevykonali dokazovanie, ale svoje rozhodnutie oprel o jediný dôkaz a to\ndoručenku, správnosť ktorej žalovaný spochybnil. Súčasne tým porušil súd zásadu rovnosti strán,\nrovnosti zbraní, keď nedal žalovanej strane možnosť vykonať procesné dôkazné prostriedky a rozhodol\nproti žalovanej strane. Toto procesné pochybenie prvostupňového súdu neodstránil ani odvolací súd,\nktorý v potvrdzujúcom rozsudku uviedol, že v odvolacom konaní už nemôže vykonávať dokazovanie z\ndôvodu zásady koncentrácie. V odôvodnení rozsudkov pritom nie je dostatočne a presvedčivo uvedené,\nprečo súdy nepovažovali za potrebné vykonať dokazovanie ohľadne údajov uvedených na doručenke.\nNamietal súčasne aj právny záver súdov o neuplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, ktorý\nzáver, považoval za rozporný so znením Zákonníka práce. Záverom uviedol, že je neprípustné aplikovať\nna danú vec rozhodnutia súdov Českej republiky.\n4. K dovolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý ho navrhol zamietnuť. Poukázal na správnosť záverov\nsúdu, ktorý skúmal v prvom rade formálne nedostatky pri doručovaní skončenia pracovného pomeru\nžalovaným, ktoré boli preukázané a preto nebolo potrebné sa zaoberať ďalším dokazovaním. Poukázal\nna to, že sám žalovaný na pojednávaní uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len ,,najvyšší súd“) uznesením z 27. februára 2023 sp. zn.\n9CdoPr/11/2023 dovolanie žalovaného odmietol ako neprípustné.\n6. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm. f)\nCSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces, avšak nie celkom zrozumiteľne pri tomto ustanovení zákona vymenoval dôvody s\nich označením : f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam\ng) skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“ , ktoré sú\nvymenované v Civilnom sporovom poriadku ako odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1CSP).\n7. Dovolací súd snažiac sa porozumieť textu mal za to, že dovolateľ v súvislosti s § 420 písm. f)\nCSP odvolaciemu súdu vytýkal nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, nevykonanie dôkazov,\nporušenie zásady rovnosti strán. Odvolací súd okrem iného podľa dovolateľa nesprávne posúdil začiatok\nplynutia prekluzívnej lehoty na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Súčasne vytýkal\nsúdom, že v rozhodnutiach poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky.\n8. Dovolací súd uviedol, že obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odôvodnenie\nrozhodnutia odvolacieho súdu nedáva odpoveď na otázky podstatné pre rozhodnutie v spore. Odvolací\nsúd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; pričom\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie,\nktorý odvolací súd potvrdil, spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Odvolací\n\nsúd sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami. Dovolaním napádaný rozsudok uvádza\nskutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci,\nvýsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne\nnázory vysvetlené v odôvodnení.\n9. Dovolací súd navyše pri posudzovaní dôvodnosti všeobecne namietaného porušenia procesných práv\ndovolateľa nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho\nvýklad a záver boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie rozhodnutia zmätočné.\nZ obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných\nustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.\n10. Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnil, nepostačovalo sama osebe\nna prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolací súd\npripomenul, že iba súd rozhoduje, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie, pričom svoje rozhodnutie musí\nodôvodniť.\n11. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nebolo možné považovať to, že súdy\nneodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa.\n12. Ak dovolateľ v podanom dovolaní namietal v spojení s § 420 písm. f) CSP aj nesprávne právne\nposúdenie veci odvolacím súdom, dovolací súd v tejto súvislosti uviedol, že prípustnosť dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne)\nspočívalo na nesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci (porovnaj\njudikáty R 54/2012 a R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že\ndovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).\n13. Dovolací súd bol toho názoru, že skutočnosť, že súdy citovali na podporu svojich právnych\nzáverov rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, nemôže zakladať porušenie procesných práv\nžalovaného v zmysle § 420 písm. f) CSP, nakoľko v prvom rade, vzhľadom na rok ich prijatia,\nvychádzali z temer totožnej právnej úpravy ako v Slovenskej republike, na strane druhej, dovolateľ\nprocesne prípustným spôsobom nenamietal, že by sa súdy, vychádzajúc z týchto rozhodnutí, odklonili\nod rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak ako to má prípadne na mysli prípustnosť\ndovolania uvedená v § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n14. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj len ,,ústavný súd“) nálezom z 11. júla 2024 sp. zn. III.ÚS\n264/2024 vyhovel ústavnej sťažnosti, ktorú podal žalovaný a vyslovil, že hore uvedeným uznesením\nnajvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd.\nÚstavný súd mal za to, že sa najvyšší súd v odôvodení svojho uznesenia vyhol odpovedi na jasne\nnastolené právne otázky, ktoré boli rozhodujúce. Na jednej strane išlo o otázky procesnoprávneho\ncharakteru, ktoré možno podriadiť pod dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, na strane druhej o\notázku hmotnoprávneho posúdenia začatia plynutia lehoty podľa § 77 Zákonníka práce. Mal za to, že\ntakýto postup najvyššieho súdu bol formalistický a neriešil podstatu sporu, v ktorom osobitosť situácie\nvyplývala z toho, že doručenie okamžitého skončenia do vlastných rúk žalobcu nevyplývalo z doručenky,\nale všetky ostatné skutočnosti nasvedčovali tomu, že o tomto úkone žalujúci zamestnanec vedel.\n15. Najvyšší súd potom, ako sa oboznámil s vecou, vrátenou mu na ďalšie konanie ústavným súdom, sa\noboznámil so žalobcom doručenou Dohodou o skončení pracovného pomeru, uzatvorenou podľa § 60\nZákonníka práce medzi zamestnávateľom Poľnohospodárske družstvo Mlynica, zastúpeným O.G.. Ľ.\nC. - predsedom a zamestnancom I. H. zo dňa 17. mája 2024, v ktorej sa obe strany dohodli na skončení\npracovného pomeru dňom 17. mája 2024, ako aj na ďalších náležitostiach, vyplývajúcich zo skončenia\npracovného pomeru.\n16. Najvyšší súd požiadal dovolateľa o vyjadrenie k tejto skutočnosti, právny zástupca dovolateľa\nuviedol, že vzhľadom na nález ústavného súdu, trvá na dovolaní a má za to, že dohoda o skončení\n\npracovného pomeru, ktorú predložil žalobca, je neplatná potom ako ústavný súd zrušil uznesenie\nnajvyššieho súdu o odmietnutí dovolania žalovaného.\n17. V zmysle § 60 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení\npracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.\n18. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorým na základe zhodného\nprejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru, ide o jediný\ndvojstranný právny úkon, na základe ktorého možno platne skončiť pracovný pomer. Proces vzniku\ndohody o skončení pracovného pomeru treba posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka\no právnych úkonoch a vzniku zmlúv. Prezumpcia jeho platnosti tu preto platí, pokiaľ nie je preukázaný\nopak, t.j. jeho neplatnosť.\n19. Z tohto pohľadu pristúpil aj dovolací súd k otázke, či existuje v súčasnosti ešte subjekt, strana sporu,\nktorá je oprávnená pokračovať v dovolacom konaní.\n20. Oprávneným subjektom v dovolacom konaní na podanie dovolania môže byť žalobca alebo žalovaný\nv tom prípade, ak bolo rozhodnutého v jeho neprospech odvolacím súdom, a po zrušení rozhodnutia\nodvolacieho súdu by mohol dosiahnuť v novom konaní priaznivý výsledok.\n21. Dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný, ktorý sám svojím právnym úkonom rozhodol o skončení\npracovného pomeru (viď dohoda o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce) od 17.\nmája 2024 prestal byť oprávneným subjektom na podanie mimoriadneho opravného prostriedku, naviac,\nodpadol i predmet sporu z pohľadu Zákonníka práce.\n21.1. Dovolací súd vzhľadom na stanovisko žalovaného k platnosti dohody dodáva, že v tomto\ndovolacom konaní nie je možné preskúmavať jej platnosť alebo neplatnosť, nakoľko dovolací súd nie je\nsúdom dôkazným (pozri aj § 442 CSP), v prípade, ak by žalovaný trval na zneplatnení predmetnej dohody\no skončení pracovného pomeru so všetkými následkami, disponuje inými právnymi prostriedkami.\n22. Najvyšší súd preto dovolanie žalovaného opätovne, i keď z iných dôvodov v zmysle § 447 písm. b),\nc) CSP odmietol ako neprípustné.\n23. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta\ndruhá CSP).\n24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20CoPr/2/2023", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}