{"guid": "f4be1bfe-f63b-47f9-8cac-ccd502d41e8b:67c9435f-d209-473d-ae94-d68023302e1e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8620201168.1", "spisova_znacka": "8Cdo/188/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/188/2024 z 25. 2. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2025, sp. zn. 8Cdo/188/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:8620201168.1", "identifikacne_cislo": "8620201168", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "datum_vydania": "2025-02-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52a.odsek-2", "nazov": "§ 52a ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52a.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-52a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2010/129#paragraf-2", "/SK/ZZ/2010/129#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-52a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/67c9435f-d209-473d-ae94-d68023302e1e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8620201168.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8620201168.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8620201168.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/188/2024\n8620201168\n25. 02. 2025\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2025:8620201168.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v sporu žalobcu U. O., narodeného XX. Y. XXXX, L., M. XXX/XX,\nprávne zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Lučenec, Janka Kráľa 5/A, IČO: 37 756 508,\nproti žalovanej obchodnej spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s.,\nBratislava, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Beňo &\npartners advokátska kancelária, s.r.o., Poprad, Námestie svätého Egídia 40/93, IČO: 44 250 029, o\nurčenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, vedenom na Okresnom súde Bardejov\npod sp. zn. SK-5Csp/40/2020, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. júna\n2024 sp. zn. 5CoCsp/37/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd\") napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného\nsúdu Bardejov z 02. marca 2022 č.k. 5Csp/40/2020-362 (ďalej len „súdu prvej inštancie resp.\nprvoinštačný súd) v spojení s opravným uznesením z 12. júla 2023 č.k, SK-5Csp/40/2020-459, ktorým,\n„...určil, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.: XXXXXXXXX\nzo dňa XX. P. XXXX uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s.,\nje bezúročný a bez poplatkov; žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 858,50 eur spolu s\núrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 858,50 eur od 7. novembra 2020 do zaplatenia do\ntroch dní od právoplatnosti rozsudku; žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanej v plnom\nrozsahu\" (výrok I.); žalobcovi podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku\n(ďalej len „CSP\") priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu\n(výrok II.).\n1.1. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 7 ods. 1, § 9 ods. 2\npísm. g) a k), § 11 ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných\núveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.\n129/2010 Z.z.\"), § 451 ods. 1 a ods. 2 a § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej\nlen „Občiansky zákonník\") a § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. z 18. apríla\n1995, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie\").\nSúd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa XX. P. XXXX uzatvoril žalobca s predávajúcim\nspoločnosť AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s. kúpnu zmluvu na kúpu osobného motorového automobilu\nzn. VOLKSWAGEN Passat Variant 2.0 TDI Blue Highline Vin: WVWZZZ3CZ7E150696 za kúpnu\ncenu 6 634 eur. Kúpu vozidla financoval sčasti z vlastných prostriedkov a sčasti z úveru s tým, že\nčasť kúpnej ceny v sume 3 300 eur mala byť predávajúcemu uhradená pri podpise kúpnej zmluvy a\ndoplatok kúpnej ceny, v sume 3 334 eur, mal byť predávajúcemu uhradený prostredníctvom úveru na\nzáklade Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva o spotrebiteľskom úvere\")\n\nso spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. (právny predchodca žalovanej). Poskytnutý úver mal\nžalobca žalovanej splatiť 72 mesačnými splátkami vo výške mesačnej splátky 107,50 eura. Celková\nčiastka úveru predstavovala sumu 7 740 eur.\n1.2. Praktický význam a dôležitosť podanej žaloby pre žalobcu súd prvej inštancie vzhliadol najmä v tom,\nže po jej vyhovení bude žalobca disponovať jasnou informáciou o rozsahu jeho záväzku voči žalovanej.\nPo vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Zmluvy o\nspotrebiteľskom úvere je potrebné považovať v zmysle § 11 ods. 2 zákon č. 129/2010 Z. z za bezúročný\na bez poplatkov. Mal za to, že predmetná zmluva neobsahuje niektoré z obligatórnych náležitostí\npožadovaných zákonom č. 129/2010 Z.z. (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Poukázal najmä\nna to, že v Zmluve o spotrebiteľskom úvere je nesprávne uvedená celková výška spotrebiteľského\núveru. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z, zmluva o spotrebiteľskom\núvere musí obsahovať v súlade s vyššie spomínaným ustanovením celkovú výšku a konkrétnu menu\nspotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie. V danom prípade bola celková výška\nspotrebiteľského úveru v sume 4 761 eur uvedená v zmluve nesprávne, nakoľko správna výška mala byť\n3 334 eur. V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal najmä na § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka,\nv zmysle ktorého kúpna zmluva a zmluva o úvere sú vzájomne závislými zmluvami, preto je nevyhnutné\nposudzovať ich ako jeden celok. Ohľadne otázky vzájomného prepojenia týchto dvoch zmlúv odkázal\naj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúce sa danou problematikou, a to\nrozsudok z 30. apríla 2021 sp. zn. 5Sžo/21/2013, ako aj z 23. januára 2014 sp. zn. 8Sžo/2/2013 a pod.\nUviedol, že kúpna zmluva bola podstatnou pre vznik spotrebiteľského vzťahu medzi stranami sporu,\nnakoľko z jej ustanovení ako aj skutkových okolností pri predaji vozidla vyplynulo, že tvorí právny základ\nna uzatvorenie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere na prefinancovanie ceny automobilu. Vznik Zmluvy o\nspotrebiteľskom úvere bol jednoznačne závislý od vzniku Kúpnej zmluvy, ktorá obsahovala jasný a určitý\nprejav vôle žalobcu získať úver v konkrétnej výške 3 334 eur. Uvedená suma mala byť podľa súdu\nprvej inštancie skutočnou výškou úveru. V zmluve bola ale uvedená iná výška úveru, a to 4 761 eur,\npričom neexistovalo žiadne také dojednanie, na podklade ktorého bolo možné odchýliť sa od jasnej\nvôle žalobcu prejavenej v Kúpnej zmluve. Súd prvej inštancie bol preto toho názoru, že medzi stranami\nnedošlo k zhodnému prejavu vôle ohľadne celkovej výšky úveru. Právny predchodca žalovanej svojvoľne\nzmenil (navýšil) v Zmluve o spotrebiteľskom úvere výšku úveru na 4 761 eur oproti dohodnutej výške\núveru (3334 eur) v Kúpnej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.\naugusta 2015 sp.zn. 6Sžo/61/2014). Právny predchodca žalovanej svojvoľne a jednostranne doplnil\npredmet financovania v zmluve o úvere v časti Predmet financovania B, kde uviedol určité doplnkové\nslužby, ako napr. doplnkový zákaznícky servis 350 eur a ďalšie. Predmet financovania B predstavoval\nspolu sumu 1 427 eur. K tejto skutočnosti súd prvej inštancie uviedol, že uvedené doplnkové služby\nneboli spotrebiteľom vyžiadané a ani individuálne vyjednané v súlade s § 53 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka. Dôkazné bremeno v prípade preukázania opaku nesie v tomto prípade dodávateľ. Zároveň\npoukázal na to, že zákon č. 129/2010 Z. z. vo svojich zákonných ustanoveniach jasne diferencuje\nmedzi poskytnutým úverom a celkovými nákladmi spojenými so spotrebiteľským úverom, a preto žalobca\nsprávne namietal nesprávnosť celkovej výšky úveru, nakoľko boli do istiny započítané doplnkové služby,\nktoré sú v skutočnosti súčasťou povinných nákladov úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. g) zákona č.\n129/2010 Z.z. Súd prvej inštancie zdôraznil, že dojednávanie predmetnej náležitosti bolo opakovane zo\nstrany Slovenskej obchodnej inšpekcie posúdené ako nekalá obchodná praktika a uzavrel, že právny\npredchodca žalovanej sa dopustil porušenia povinnosti vyplývajúcej jej z ustanovenia § 7 ods. 1,2 písm.\na), b) zákona č. 250/2007 Z. z. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že v Zmluve o úvere je nesprávne\nuvedená aj ročná percentuálna miera nákladov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.,\nkeďže RPMN uvedená v zmluve v hodnote 19,09 % je nesprávna, nakoľko správna výška RPMN činila\n38,5 %. Vychádzajúc zo správnej výšky úveru 3 334 eur, ktorá mala byť v zmluve uvedená, mal byť\núdaj RPMN v správnej výške 38,50 %. Výpočet uskutočnil s odkazom na stránku kalkulačky ministerstva\nfinancií. Uviedol, že RPMN bola v Zmluve o úvere uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa a na\npodporu argumentácie o vzájomnej kontinuite kúpnej zmluvy na motorové vozidlo a zmluvy o úvere\npoukázal na aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. októbra 2021 sp.\nzn. 2 Cdo 165/2020, z ktorého zároveň citoval. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal žalobcom\nuplatneným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že žalobcovi bol poskytnutý\núver vo výške 3 334 eur. Z prehľadu a sumarizácie úhrad vyplývalo, že žalobca za obdobie od 01. apríla\n2016 do 10. júla 2020 doposiaľ uhradil sumu 4 192,50 eura. Z uvedeného bolo zrejmé, že žalovaná\nsa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila, pričom bezdôvodné obohatenie predstavovalo sumu 858,50\neura. K vzniku bezdôvodného obohatenia došlo prvý raz dňa 12. novembra 2018, kedy bola uhradená\n\nžalobcom suma 107,50 eura. Zároveň si žalobca uplatnil proti žalovanej aj úrok z omeškania vo výške\n5 % odo dňa nasledujúceho po doručení návrhu na zmenu žaloby, a preto súd prvej inštancie výrokom\nII. rozsudku žalobe aj v uvedenej časti vyhovel.\n1.3. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil zásadou úspechu, keď úspešnému žalobcovi\npriznal voči žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu. Zároveň konštatoval, že o výške rozhodne\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením. Neuviedol to ale vo\nvýroku rozsudku v bode III.\n2. Odvolací súd v dôvodoch potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje\ns napadnutým rozhodnutím. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil, pričom jeho\nskutkové závery sa v celom rozsahu opierajú o vykonané dokazovanie. Keďže ani v priebehu\nodvolacieho konania sa na správnych skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si\nosvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu\nodkázal (§ 387 ods. 2 CSP).\n2.1. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP) odvolací súd\npoukázal na ustanovenie § 52a ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sú uzavreté\nviaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje\nsa každá z týchto zmlúv samostatne. Ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv\nuvedených v ods. 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik\nkaždej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom\nnež splnením alebo spôsobom nahradzujúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a\nto s obdobnými právnymi účinkami. Vyššie uvedené ustanovenie bolo doplnené novelou Občianskeho\nzákonníka uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z. z. Táto nová právna úprava ráta s tým, že pri jednom\nrokovaní medzi dodávateľom a spotrebiteľom môžu byť uzavreté viaceré zmluvy, pričom často sú tieto\nzmluvy uzavreté medzi rôznymi subjektmi, ak dodávateľ zároveň vystupuje nielen vo svojom mene, ale\naj v mene tretieho subjektu (napr. kúpa spotrebného tovaru a jeho financovanie prostredníctvom úveru\nposkytnutého treťou osobou). Pri zmluvách uzavretých mimo prevádzkových priestorov dodávateľa, ak\nspotrebiteľ využije svoje právo na odstúpenie od zmluvy (napr. podľa § 8 ods. 1 zákona č. 102/2014\nZ.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej\nna diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho) alebo odstúpi od\nzmluvy v prípade, ak plnenie dodávateľa je vadné a vady predávanej veci sú neodstrániteľné (§ 623\nods. 1 Občianskeho zákonníka), spotrebiteľ sa dostáva do situácie, že iná, z hľadiska jej účelu, závislá\nzmluva zostáva platnou, pričom pre spotrebiteľa takáto zmluva nemá význam, keďže svojou povahou je\nzmluvou, ktorej predmet, či kauza sa realizuje len v spojení s inou zmluvou. Preto sa pre spotrebiteľské\nzmluvy zaviedla obdobná právna úprava ako v § 275 Obchodného zákonníka, ktorá sa vzťahuje na\ntzv.viazané spotrebiteľské zmluvy, ktoré vyplývajú z povahy alebo stranám známeho účelu týchto zmlúv.\nViazanosť týchto zmlúv spočíva v tom, že zánik jednej zo závislých zmlúv iným spôsobom než splnením\nalebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie, spôsobuje priamo ex lege zánik ostatných závislých zmlúv\nbez potreby prejavu vôle zmluvných strán, resp. spotrebiteľa. Zakotvila sa právna konštrukcia obdobná\nako pri tzv. fixnej zmluve (§ 575ods.3 Občianskeho zákonníka) s tým, že v prípadoch, keď plnenie iného\nzáväzku nemá pre spotrebiteľa žiadny hospodársky význam, zo zákona nastáva jeho zánik. V dôvodovej\nspráve sa uvádza, že takáto právna konštrukcia posilní postavenie spotrebiteľa v súvislosti s cieľom\nvymedzeným v článku 153 Zmluvy o založení ES a to zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov\nv spoločenstve.\n2.2. V danom prípade z uzatvorenej kúpnej zmluvy a zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplynula v\nzmysle § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka jednoznačná závislosť týchto zmlúv. Ak podľa § 52a ods.\n2 Občianskeho zákonníka je daná vzájomná zmluvná závislosť, tak táto závislosť musí byť zrejmá aj z\nobsahu dojednaných zmlúv a teda nesmie byť vzájomné dojednanie takýchto zmlúv odlišné. Uplatnenie\n§ 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka na zmluvné dojednanie (kúpnu zmluvu a spotrebiteľský úver)\nbolo v tomto prípade zásadné. Vzhľadom na vyššie uvedené, vo vzťahu k preskúmavanej veci odvolací\nsúd konštatoval, že medzi stranami zmluvného úverového vzťahu - medzi žalobcom ako dlžníkom\na právnym predchodcom žalovanej ako veriteľom nedošlo k zhodnému prejavu vôle o výške úveru.\nÚdaj o výške úveru obsiahnutý v Zmluve o úvere z 25. marca 2016 nebol správny, keďže žalobca\njednoznačne prejavil vôľu prijať úver od veriteľa vo výške 3 300 eur, t. j. v sume zodpovedajúcej zvyšnej\nčasti kúpnej ceny osobného motorového vozidla dojednanej v zmysle kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi\n\nžalobcom a predávajúcim AUTOBAZAR AAA AUTO a.s. Z kúpnej zmluvy uzavretej toho istého dňa\nbolo zrejmé, že výška 3 300 eur je výslovne uvedená ako doplatok kúpnej ceny predmetu financovania\nA vo výške 3 334 eur. Odvolací súd sa priklonil k názoru súdu prvej inštancie, že právny predchodca\nžalovanej jednostranne vo formulárovej zmluve o úvere určil výšku úveru 4 761 eur a jednostranne\ndoplnil predmet financovania B (spolu v sume 1 427 eur), o ktorý ale žalobca nežiadal, tieto doplnkové\nslužby si dobrovoľne nezvolil, boli pre žalobcu dodatočne povinnými nákladmi. Pri podpise zmluvy\nnebol o predmete financovania B informovaný, žalobca nevedel, ani mu nebolo jasné, aký mal byť účel\ntýchto doplnkových služieb a v prospech koho boli vlastne uzavreté. Prijatie týchto služieb žalobcom\nbolo podmienkou získania úveru, žalobca mal možnosť iba podpísať predformulované listiny, alebo\nich ako celok odmietnuť. Išlo o typický prípad spotrebiteľskej zmluvy, kedy spotrebiteľ vstúpil do\nzmluvného vzťahu s dodávateľom, pričom nemal reálne možnosti tieto zmluvné podmienky individuálne\novplyvniť. Občiansky zákonník v rámci osobitnej ochrany spotrebiteľov (ustanovenie § 52 a nasl.)\nvýslovne stanovuje, že také ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach\na povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, sú neprijateľné a neplatné (§ 53 ods. 5\nObčianskeho zákonníka). Potom údaj o výške istiny spotrebiteľského úveru uvedený v zmluve sumou 4\n761 eur je nesprávny, čo v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) v spojení s § 11 ods.1 písm. b) zákona č. 129/2010\nZ.z. je samostatným dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.\n\n2.3. Odvolací súd vyslovil rovnaký názor ako súd prvej inštancie, že vôľou žalobcu bolo získať úver v\nkonkrétnej výške 3 300 eur, žiadne doplnkové služby si sám nevyžiadal a dobrovoľne nezvolil, všetky\ndoplnkové služby sú fakticky skrytými poplatkami za poskytnutie úveru a boli pre žalobcu dodatočne\npovinnými nákladmi a nie je pritom dôležité pomenovanie týchto povinných nákladov, ale ich skutočný\núčel. Povinné náklady v žiadnom prípade nesmú tvoriť istinu úveru. Obranu žalovanej, že ide o\nsamostatné tovary a služby, ktoré nemajú súvis so samotným úverom, ale sú viazané na predmet\nkúpy, teda nie je možné hovoriť o akýchkoľvek poplatkoch, či nákladoch súvisiacich s poskytnutím\nspotrebiteľského úveru, vyhodnotil odvolací súd ako účelovú. Je potrebné poukázať na skutočnosť,\nže úverovú zmluvu podpisoval právny predchodca žalovanej, preto za týchto okolností musel právny\npredchodca žalovanej pri uzatváraní úverovej zmluvy vedieť, o financovanie ktorých položiek úverom\nmal žalobca záujem, a o ktoré naopak záujem nemal a v súlade s tým mal postupovať aj pri koncipovaní\núverovej zmluvy.\n2.4. Na podporu správnosti vyslovených záverov odvolací súd poukázal na skutkovo a právne obdobné\nprípady napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove z 28. júna 2022 sp. zn. 22CoCsp/18/2022, z 30\nmarca 2023 sp. zn. 20CoCsp/46/2022 a z 30. júna 2022 sp. zn. 7CoCsp/5/2022 a tiež aj na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 165/2020. Uzatváral, že ak žalovaná pri výpočte\nRPMN nevychádzala zo správnej výšky spotrebiteľského úveru, ale zo sumy vyššej v porovnaní so\nsumou 3 300 eur uvedenou v kúpnej zmluve z 25. marca 2016, bez akýchkoľvek pochybností došlo\nk podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Ročnou\npercentuálnou mierou nákladov v súlade s § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v\nčase uzatvorenia zmluvy, sa rozumeli celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,\nvyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Nesprávne uvedená\nRPMN v neprospech spotrebiteľa je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého\núveru v súlade s § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.\n2.5. Pokiaľ ide o vecne správny výrok o trovách konania, odvolací súd v zmysle uznesenia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 upresnil, kto a ako o výške priznanej náhrady\nrozhodne. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s\nstanovením § 262 ods. 2 CSP. Keďže žalovaná v odvolacom konaní nebola úspešná, odvolací súd preto\npriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi v plnom rozsahu.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka\") dovolanie, ktorého\nprípustnosť odôvodňovala ustanovením § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n3.1. V rámci dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaná namietala, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ\nnebola vyriešená, a to či „...suma úveru poskytnutá na financovanie tovaru a služieb, ktorý je vo\nvzťahu k hlavnému predmetu nákupu tzv. doplnkovým tovarom, je podľa Zákona o spotrebiteľských\n\núveroch č. 129/2010 Z.z. nákladom podľa § 2 písm. g), alebo istinou úveru podľa § 2 písm. l) ? Je\ndodávateľ viazaného spotrebiteľského úveru hmotnoprávne zodpovedný za kvalitu a primeranosť ceny\nfinancovaného tovaru, alebo služieb? Podľa názoru žalovanej súdy oboch inštancií pri posudzovaní\ndanej veci nesprávne prihliadli na závery rozhodnutia Najvyššieho súd Slovenskej republiky z 27. októbra\n2021 sp. zn. 2Cdo/165/2020, resp. rozhodnutia ESD Radlinger a spol. c/a FINWAY. V oboch prípadoch\nnejde o skutkovo a právne zhodnú vec a preto nie je možné konštatovať, že by nastolená sporná\nprávna otázka už bola rozhodovacou činnosťou vyšších súdov vyriešená. Skutkovú odlišnosť žalovaná\nvidela v tom, že vo veci sp. zn. 2Cdo/165/2020 v úverovej zmluve spoločnosti AUTOLEASING SK, s.r.o.\nnebolo nikde uvedené, z akého dôvodu sa vlastne čerpá vyšší úver, než je potrebný na kúpu auta. V\nporovnaní s úverovou zmluvou, ktorá bola predmetom konania v právnej veci sp. zn. 2Cdo/165/2020\nv danom prípade zmluvná dokumentácia právneho predchodcu žalovanej obsahuje všetky zákonom\npožadované náležitosti. V úverovej zmluve bol v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 129/2010\nZ. z., konkrétne § 9 ods. 2 a 15 uvedený všetok financovaný tovar a služby. Bola v nej uvedená\npresná výška úveru, ktorou sa financuje kúpa automobilu (3 334,00 eur - predmet financovania A) a\nako aj výška úveru, ktorou sa financujú ďalšie služby (1 427,00 eur - predmet financovania B). Predmet\nfinancovania B bol v úverovej zmluve jasne a zrozumiteľne rozpísaný (druhá strana úverovej zmluvy\n- v časti: PREDMET FINANCOVANIA B). Nejednalo sa tak o žiaden skrytý tovar, službu, či poplatok.\nKúpna cena motorového vozidla uvedená v úverovej zmluve zároveň korešpondovala s kúpnou cenou\nmotorového vozidla uvedenou v kúpnej zmluve. Jedná sa tak o celkom rozdielny skutkový stav. Aj\nv prípade rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie z 21. apríla 2016, C-377/14 Radlinger a spol.\nc/a FINWAY platí to, čo už bolo uvedené. V danej veci bolo ťažiskom pozornosti súdu poplatok za\nposkytnutie úveru. Na zaplatenie tohto poplatku veriteľ spotrebiteľovi „naoko\" požičal a obratom si\nho ponechal, čím dostal túto položku na stranu príjmov a nie výdavkov spotrebiteľa. Aplikácia vyššie\nuvedeného rozhodnutia ESD je dôsledkom povrchnej aplikácie práva. Za ďalšie, že súdy nižších inštancií\nsa platnosťou zmluvy o doplnkovom tovare vôbec nezaoberali, hoci žalobca celé odôvodnenie žaloby\nzaložil na tom, že zmluvy o doplnkovom tovare síce podpísal, ale vôbec tak nechcel urobiť (chýbajúca\nnáležitosť vôle) a teda súdy mali ako predbežnú otázku rozhodnúť, či sú zmluvy o doplnkovom tovare\nne/platné. Ďalej uviedla, že zmluvy o kúpe tovaru a služieb sú samostatnými zmluvami, uzatvorenými\ns inými účastníkmi, pričom hlavný predmet plnenia nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou a\npoistná zmluva nemôže byť neprijateľnou podmienkou úverovej zmluvy. Poukázala na to, že žalobca\npožiadal žalovanú o poskytnutie úveru aj na ďalší tovar a služby, išlo teda výlučne o prejav jeho vôle,\nnie o prejav vôle žalovanej a predmet financovania A predmet financovania B sú v zmluve výrazne a\nzrozumiteľne uvedené, nejde o žiadny skrytý tovar, službu alebo poplatok. Poukázala na to, že suma\n1 427 eur by bola nákladom spotrebiteľa len v jedinom prípade a to ak by spotrebiteľ za túto sumu nič\nnedostal, avšak v prejednávanom spore žalobca za túto sumu dostal povinnú výbavu vozidla, služby\nspojené s jeho predajom a odovzdaním a zmluvné poistenie vozidla na celú dobu splácania úveru.\nBola toho názoru, že RPMN nie je nič iné než vyjadrenie ceny peňazí u konkrétneho poskytovateľa\núveru a teda suma za doplnkový tovar je cena a teda nepatrí do nákladov spotrebiteľa, keď nákladom\nspotrebiteľa je len rozdiel medzi celkovou sumou, ktorú od veriteľa dostal a celkovou sumou tovaru a\nslužieb a nie je ziskom veriteľa, nakoľko skončila u „tretích\" osôb. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie a odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedol, že považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za\nvecne správne, ktorého právne závery sú v súlade s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom\nSlovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných prípadoch (sp. zn.\n4Cdo/135/2024, sp. zn. 2Cdo/304/2021, sp. zn. 5Cdo/71/2023, sp. zn. 8Cdo/33/2023, 4Cdo/98/2023,\nsp. zn. 9Cdo/291/2021, sp .zn. 4Cdo/175/2022, sp. zn. 7Cdo/106/2022, sp. zn. 4Cdo/29/2023, sp. zn.\n4Cdo/93/2022, sp. zn. 7Cdo/31/2022, sp. zn. 4Cdo/322/2020, sp .zn. 2Cdo/165/2020). Za podstatné\noznačil predovšetkým rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021 sp. zn.\n2Cdo/165/2020, z ktorého bodov 29. a 30. zároveň citoval. Mal za to, že žalovaná stavia svoje úvahy na\nnesprávnych skutkových predpokladoch, prispôsobených vlastnej interpretácii, a preto logicky dospieva\naj k nesprávnym právnym záverom. Vopred predformulované zmluvné podmienky vo vzťahu k cene\nautomobilu a istine úveru odporovali v danom prípade skutočnej vôli klienta spotrebiteľa. Týmto došlo k\nuvedeniu spotrebiteľa do omylu v otázke skutočnej odplaty t. j. celkových nákladov za poskytnutie úveru a\nto skrz pripočítania ceny doplnkových produktov k istine úveru využívaných ako nástroj na zahmlievanie\nskutočnej odplaty. Pokiaľ chcel žalobca dostať úver na automobil za ponúkaných podmienok mal len\ndve možnosti, podpísať všetky listiny s vopred pripraveným obsahom, alebo ich ako celok odmietnuť, čo\n\nby viedlo k nemožnosti automobil zakúpiť a financovať ho úverom za ponúknutých podmienok. Navrhol,\naby dovolací súd dovolanie žalovanej ako nedôvodné podľa § 448 CSP zamietol.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej treba\nodmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:\n6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n7. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n8. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n10. Podľa názoru žalovanej je jej dovolanie prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP majúc za to,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu (ale aj súdu prvej inštancie) záviselo od vyriešenia právnych otázok,\nktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené a síce „suma úveru poskytnutá na\nfinancovanie tovaru a služieb, ktorý je vo vzťahu k hlavnému predmetu nákupu tzv. doplnkovým tovarom,\nje podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. nákladom podľa § 2 písm. g), alebo istinou\núveru podľa § 2 písm. l) ? Je dodávateľ viazaného spotrebiteľského úveru hmotnoprávne zodpovedný\nza kvalitu a primeranosť ceny financovaného tovaru, alebo služieb?\".\n11. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku\nkľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd\nako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu\nsúdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ\nriešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej\nčinnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci\nodvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421\nCSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,\nže posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite\ndoloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky\na že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.\n12.\nAby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP mohlo byť\nrozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného\n\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady\nprípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými\ndovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj\n2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 6 Cdo 113/2017, 7 Cdo 95/2017 a 8 Cdo\n95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca\nprávna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n13. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP môže byť len otázka právna (nie\nskutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o\notázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\nOtázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace\nzáklad ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť\nzároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené\na nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.\n14. Ešte pred samotným posúdením „vyriešenia právnej otázky\" (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) treba\nuviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená\nmeritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd\n(§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421\nods. 1 CSP je irelevantná.\n15. Dovolací súd poukazuje na to, že právne otázky v zmysle § 421 ods. 1 CSP nemôžu mať hypotetický\ncharakter ale sú spojené so skutkovým stavom z ktorého odvolací súd vychádzal, t. j. rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia tejto konkrétnej otázky.\n16. Podľa právnej vety judikátu R 49/2022 „Celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l)\nzákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne\nposkytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí\nzmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru (viď rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 30. júna 2022, sp. zn. 9Cdo 287/2021)\".\n16.1. V rozsudku vo veci C-377/14 Radlinger, Radlingerová proti Finway a.s. sa Súdny dvor\nEurópskej Únie okrem iného vyjadril k požiadavkám na náležitosti spotrebiteľských zmlúv a na otázku\nvnútroštátneho súdu, akým spôsobom sa má vykladať pojem „celková výška úveru\" obsiahnutý v článku\n3 písm. l/ a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 a pojem „výška čerpania\" obsiahnutý v bode I prílohy\nI tejto smernice odpovedal, že článok 3 písm. l/ a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod\nI. prílohy I. tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania\núveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si\nposkytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto\nspotrebiteľovi reálne vyplatené. V rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že dôsledkom takéhoto postupu, t. j.\nzahrnutia nákladov spotrebiteľa spojených s úverom do výšky čerpania úveru, je podhodnotenie RPMN,\nktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru (bod 87). Zároveň informácia o celkových nákladoch\núveru umožňuje spotrebiteľovi porovnať ponuky úverov a posúdiť rozsah jeho záväzku (bod 90).\n16.2. V rozsudku z 30. novembra 2022 sp. zn. 4Cdo/322/2020 sa najvyšší súd zaoberal otázkami\n„1/ či suma úveru poskytnutá na financovanie tovaru, ktorý je vo vzťahu k hlavnému účelu nákupu\ntzv. doplnkovým tovarom je podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nákladom podľa § 2 písm.\ng) alebo istinou úveru podľa § 2 písm. l)\" a „2) či je dodávateľ viazaného spotrebiteľského úveru\nhmotnoprávne zodpovedný za kvalitu financovania tovaru alebo služieb\", pričom uviedol, že prvú právnu\notázku nastolenú dovolateľkou možno pokladať za vyriešenú uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 27. októbra 2021 sp. zn. 2Cdo/165/2020, so záverom, že „z obsahu kúpnej zmluvy vyplýva, že\nčasť kúpnej ceny vo výške 684,80 eur bola predávajúcemu zaplatená v hotovosti pri podpise zmluvy, a že\nzvyšná časť kúpnej ceny vo výške 5.489,20 eur bude predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru\nna základe zmluvy o úvere. Z obsahu úverovej zmluvy však jednoznačne vyplýva celková dojednaná\n\nvýška úveru v sume 6.163,20 eur s tým, že predmetný spotrebiteľský úver bol účelovo viazaný, a to\nna obstaranie tam uvedeného predmetu financovania, ktorým bolo predmetné motorové vozidlo Citroën\nC4 Grand Picasso Diesel 1,6 HDi. Dovolací súd však konštatuje, že v zmysle § 52a ods. 2 OZ vyplýva\njednoznačná závislosť týchto zmlúv, čo nerozporovali ani súdy nižšej inštancie. Avšak dovolací súd\nje toho názoru, že pokiaľ v zmysle § 52a ods. 2 OZ je daná vzájomná zmluvná závislosť, tak táto\nzávislosť musí byť zrejmá aj z obsahu dojednaných zmlúv, a teda nesmie byť vzájomné dojednanie\ntakýchto zmlúv odlišné. V tomto prípade nekorešpondujúce v dojednanej výške pri kúpnej zmluve kúpnej ceny (5.489,20 eur) a pri spotrebiteľskom úvere - výška spotrebiteľského úveru (6.163,20 eur). A\nto bez ohľadu na vystavenú faktúru č. U., ktorou bol fakturovaný predaj osobného automobilu Citroën C4\nGrand Picasso 1,6 HDi vrátane doplnkového zákazníckeho servisu a Carlife Garancia. Dovolací súd tak\nkonštatuje, že uplatnenie § 52a ods. 2 OZ na zmluvné dojednanie (kúpnu zmluvu a spotrebiteľský úver) je\nv tomto prípade zásadné. Na základe uvedeného je nepochybné, že RPMN uvedená v úverovej zmluve\nnezodpovedá kúpnej cene, ktorá je uvedená v kúpnej zmluve, t. j. 6.174 eur, po odpočítaní zaplatených\n684,80 eur v sume 5.489,20 eur a následkom čoho je úverová zmluva bezúročná a bez poplatkov v\nzmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z. z....\". So zreteľom na uvedené ani senát\nnajvyššieho súdu 4C nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od týchto záverov,\npretože neboli v rozpore s ustanovením § 52a ods. 4 Občianskeho zákonníka, a preto konštatoval, že\núverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov.\n17. V danom prípade vzhľadom na prvoinštančným súdom zistený skutkový stav, s ktorým sa\nodvolací súd stotožnil, dovolací súd konštatuje, že v zmysle § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka\nvyplýva jednoznačná závislosť kúpnej zmluvy na kúpu osobného motorového automobilu a zmluvy o\nspotrebiteľskom úvere. Preto bol správny názor odvolacieho súdu, že pokiaľ je v zmysle citovaného\nzákonného ustanovenia daná vzájomná zmluvná závislosť, tak táto závislosť musí byť zrejmá aj z\nobsahu dojednaných zmlúv, a teda nesmú byť vzájomné dojednania takýchto zmlúv odlišné. V tomto\nsmere je potom zrejmé nekorešpondujúce dojednanie výšky kúpnej ceny pri kúpnej zmluve a pri\nspotrebiteľskom úvere - výška spotrebiteľského úveru. Na základe uvedeného je nepochybné, že RPMN\nuvedená v spotrebiteľskej úverovej zmluve nezodpovedá kúpnej cene, ktorá je uvedená v kúpnej zmluve,\nnásledkom čoho treba úverovú zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle ustanovenia\n§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. Dovolací súd považuje preto právny záver odvolacieho\nsúdu za zodpovedajúci skutkovému stavu. V žiadnom prípade sa takto vyslovenými a prezentovanými\nnázormi odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorej súčasťou sú\nokrem iných aj zhora uvedené rozhodnutia. Argumentácia žalovanej, že skutkový stav v preskúmavanej\nveci je odlišný od obdobných rozhodnutí najvyššieho súdu, spočívajúca v tvrdeniach, že v „posudzovanej\núverovej zmluve je uvedené z akého dôvodu sa vlastne čerpá „vyšší úver\" a „predmet financovania B\nbol v úverovej zmluve jasne a zrozumiteľne rozpísaný\" podľa názoru dovolacieho súd nesvedčí o inom\nskutkovom stave odôvodňujúcom odlišné než už prijaté právne závery.\n18. Čo sa týka druhej žalovanou položenej otázky v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods.\n1 písm. b) CSP a síce „či je dodávateľ viazaného spotrebiteľského úveru hmotnoprávne zodpovedný\nza kvalitu financovania tovaru alebo služieb\" dovolací súd uvádza, že takisto ako v prípade prvej\nnastolenej otázky aj touto (druhou otázkou) sa už vo svojej judikatúre zaoberal, a to v už spomínanom\nrozsudku najvyššieho súdu z 30. novembra 2022 sp. zn. 4Cdo/322/2020. Uviedol pritom, že „dovolanie\nako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému prostriedku\nsubsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať len proti rozhodnutiu\nvydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza dovolaciemu konaniu),\nale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ môže v mimoriadnom\nopravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho\nopravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto\nnámietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu byť\nspôsobilé založiť prípustnosť dovolania. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie\npostaveným k plneniu úloh sú najnižšie články hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len\nvtedy, kedy už prípad nemôže byť riešený na úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie\ncelej spoločnosti a súdnictva osobitne....Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací dôvod nesprávneho\nprávneho posúdenia je pre prípustnosťdovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil\nodvolací súd alebo ak v odvolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie\nodvolací súd svojím procesným postupom nenapravil. Avšak nemôže tomu byť v prípade, ak samotná\nstrana sporu nevyužila svoje právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania;\n\nv takom prípade strana sporu mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania vo vzťahu ku\nkonkrétnej otázke, ale keď tak neurobila, hoci tak urobiť mohla a mala, predmetná otázka sa nestala\npredmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý nemal možnosť v rámci opravného konania vyhodnotiť\njej opodstatnenosť aj vo vzťahu k existujúcej judikatúre najvyššieho súdu\". V hore uvedenom prípade\n(sp. zn. 4Cdo/322/2020) odvolací súd neposudzoval nastolenú otázku žalovanej a preto najvyšší súd\nkonštatoval, že sa jej preskúmania nemôže úspešne domáhať ani v dovolacom konaní. Mal za to, že\nz princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ\nmusí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už\nv odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací\nsúd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami,nedávalo by\nžiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť\nuž v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala\ncelkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho\n„zákonnú správnosť a spravodlivosť\"), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre\nktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože\nju dovolateľ nepoužil a „vyčkal\" by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané,\ndovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania\nriadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale\naj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti\nopravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti. Z uvedeného možno urobiť záver, že\ndovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré už uplatnil\nv odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol\npríležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť. Obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z\nktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní\nv konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred\nvšeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne\n(II. ÚS 70/2017).\n19. Dovolací súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia\nprávnej otázky č. 2 a otázka č 1 už bola v minulosti judikatúrou najvyššieho súdu vyriešená so závermi,\nktoré sa stali súčasťou ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu a od týchto sa odvolací súd neodklonil.\n20. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej, v ktorom namietala nesprávne právne\nposúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP odmietol, a to podľa § 447 písm. c) CSP, keďže\nv prípade prvej položenej otázky smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné\na § 447 písm. f) CSP (v prípade druhej položenej otázky) ako dovolanie, v ktorom dovolacie dôvody nie\nsú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 druhá veta CSP).\n22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}