{"guid": "260bb7f9-0dfa-4055-bbcc-9b5d944516d0:efd2ae54-ecb7-4eea-9cab-8ec5323b3262", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8522200412.2", "spisova_znacka": "5Cdo/37/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/37/2025 z 25. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. júna 2025, sp. zn. 5Cdo/37/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:8522200412.2", "identifikacne_cislo": "8522200412", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "sudca_id": 238, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-bajankova-238", "datum_vydania": "2025-06-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-49", "nazov": "§ 49 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-49", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "nazov": "§ 185 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-185"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "nazov": "§ 191 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-49", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-185", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/efd2ae54-ecb7-4eea-9cab-8ec5323b3262", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8522200412.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8522200412.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8522200412.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/37/2025\n8522200412\n25. 06. 2025\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2025:8522200412.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a\nčlenov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Eriky Zajacovej, v spore žalobcov: 1/ Mgr. G. G.,\nnarodená XX. C. XXXX, R., M.N. XX/.XXXX, 2/ Mgr. T. G., narodená XX. O. XXXX, E. Ľ., O. G. XXX/.X,\n3/ Ing. R. G., narodený XX. C.Ú. XXXX, L. - D., D. XXX/.XX, 4/ Ing. M. R.Ľ., PhD., narodená XX. K.Í.\nXXXX, D., D. XXXX/XX, 5/ Mgr. C. V., narodená XX. C. XXXX, E. Ľ., M. XXXX/.XX, 6/ Mgr. N. E. R.,\nnarodená XX. N. XXXX, D., E.. K. XXX/.X, zastúpení advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Bratislava,\nŽelezničiarska 13, proti žalovanému: C. T., narodený XX. W. XXXX, Š. XXX, zastúpený advokátom JUDr.\nVladimírom Dlugolinským, Stará Ľubovňa, Levočská 1, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva,\nvedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 5C/11/2022, o dovolaní žalobcov proti rozsudku\nKrajského súdu v Prešove z 30. novembra 2023 sp. zn. 12Co/50/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcom 1/ až 6/ v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 5C/11/2022-161\nz 22. marca 2023 žalobu zamietol (výrok I.) a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania\nvoči žalobcom 1/ až 6/ v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté\nsamostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).\n1.1. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ sa žalobcovia domáhali, aby súd vydal rozsudok, ktorým by\nvyslovil, že K. G., narodený XX. O.Ó. XXXX, ktorý zomrel XX. E. XXXX, bol ku dňu smrti podielovým\nspoluvlastníkom nehnuteľností uvedených na listoch vlastníctva číslo XXXX, XXXX, XXXX a XXXX, a\nto vo všetkých v podiele 2/226 k celku, zaťažovalo ich dôkazné bremeno ohľadom nimi uvádzaného\ntvrdenia, to znamená, že ich právnemu predchodcovi svedčilo vlastnícke právo k spoluvlastníckym\npodielom. Mal za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, pretože nepreukázali titul nadobudnutia\nspoluvlastníckeho práva ich právnym predchodcom, a preto bolo potrebné ich žalobu zamietnuť. Súd\nprvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že žalobcovia tvrdia, že osoba zapísaná v pozemnoknižnej\nvložke číslo 422, k. ú. T., označená ako K. G. mladší a osoba uvedená v kúpnopredajnej zmluve spísanej\ndňa 09. júna 1942 v D., označená ako K. G. mladší, je tou istou osobou ako je ich právny predchodca\nK. G., narodený XX. O. XXXX. Žalovaný naopak tvrdí, že návrh na potvrdenie vlastníckeho práva k\nsporným parcelám vydržaním smeroval len k tomu nehnuteľnému majetku, ktorý patril jeho právnym\npredchodcom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v obci Š. sa v období rokov 1867 až 1944 mali\nnarodiť tri osoby menom K. G. a jedna osoba menom K. K. G.. Z rodného listu K. K. G. narodeného\nXX. O. XXXX v Š. bolo zistené, že ako otec je uvedený K. G. a matka L. G., rodená S.L.. V rodnom\nliste G. G., narodený XX. C.Á. XXXX, ktorý bol bratom K. K. G. a synom tých istých rodičov, je ako otec\nuvedený K. G. a matka L. G., rodená L.. Súd mal za to, že aj na strane žalobcov aj na strane žalovaného\n\nexistovali po dve osoby s rovnakým menom K. G.. Právnym predchodcom žalobcov bol K. G., narodený\nXX. G.K. XXXX, jeho otcom bol K. G., narodený XX. O. XXXX a matkou K. G., rodená B.O.. Otcom K. G.,\nnarodeného XX. O. XXXX bol D. G. a matkou K. G., rodená Ž.. Na strane žalovaného boli jeho právnymi\npredchodcami tiež dve osoby s menom K. G., a to K. G., narodený XX. N. XXXX, ktorý bol otcom G.\nG. a starým otcom T. T., rodenej G., ktorá je matkou žalovaného C. T.. Ďalšou osobou s menom K. G.\nna strane žalovaného je už vyššie spomínaný K. K. G., narodený XX. O. XXXX, ktorý bol synom K. G.,\nnarodeného XX. N. XXXX a bratom G. G., ktorý bol otcom T. T., rodenej G., matky žalovaného C. T..\n1.2. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa potom súd zaoberal otázkou, či bolo v konaní nepochybne\npreukázané, že K. G., narodený XX. O. XXXX, je tou osobou, ktorá je v kúpno-predajnej zmluve zo\n14. februára 1931 a následne v uznesení Okresného súdu v Starej Ľubovni z 02. decembra 1938\noznačená ako K. G. mladší a tiež, či je tou istou osobou, ktorá je v kúpno-predajnej zmluve spísanej 09.\njúna 1942 v D. s predávajúcim C. L. uvedená ako K. G. mladší, roľník, obyvateľ v Š., číslo domu XX.\nPokiaľ ide o kúpno-predajnú zmluvu čd. 3007/38, v konaní nebolo spornou skutočnosť, že zmluvnou\nstranou nemohol byť právny predchodca žalobcov K. G., narodený XX. G. XXXX, nakoľko tento v čase\npodpisu zmluvy ešte nežil. Žalobcovia tvrdili, že osoba, ktorá je v uvedených listinách označená ako\nK. G. mladší, je ich právnym predchodcom, teda K. G. narodený XX. O. XXXX. Súd však dospel k\nzáveru, že tento nemohol byť účastníkom zmluvného vzťahu, pretože v čase podpísania kúpno-predajnej\nzmluvy dňa 14. februára 1931 nespĺňal podmienku plnoletosti, teda nebol spôsobilý na právne úkony v\nplnom rozsahu. Veková hranica pre plnoletosť bola na celom území Československa prvýkrát upravená\njednotne zákonom č. 447/1919 Zb. z. a n. a tento zákon priniesol výrazný posun z pôvodnej hranice 24\nrokov na 21 rokov. S účinnosťou od 01. októbra 1919 bol právne za maloletého, a teda nesvojprávneho\na nespôsobilého nakladať so svojím majetkom považovaný každý jednotlivec, ktorý ešte nedosiahol 21\nrokov. Následne od 01. januára 1950 nadobudol účinnosť zákon č. 266/1949 Zb. o dočasných zmenách\nv niektorých občianskych právnych veciach, ktorý v § 1 upravil hranicu plnoletosti na 18 rokov. V čase\npodpisu kúpnej zmluvy dňa 14. februára 1931 právny predchodca žalobcov ešte nemal 18 rokov, pretože\ntento dosiahol 18 rokov až XX. O. XXXX. Z odpisu kúpno-predajnej zmluvy je zrejmé, že pri osobe G.\nK. mladší je uvedená skratka v. r., to znamená, že zmluva bola podpísaná vlastnou rukou uvedenej\nosoby a zmluvu musela podpísať osoba, ktorá bola plnoletá, teda dosiahla v tom čase 21 rokov a\nbola spôsobilá konať s právnymi následkami. Právny predchodca žalobcov K. G., narodený XX. O.Ó.\nXXXX, nadobudol plnoletosť, teda vek 21 rokov, až XX. O. XXXX. Je teda zrejmé, že nemohol podpísať\nkúpno-predajnú zmluvu v roku 1931 vo vlastnom mene, pretože na takýto úkon v danom čase nemal\nspôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Keďže právny predchodca žalobcov K. G., narodený v\nroku XXXX, nemal v čase spísania danej zmluvy plnú spôsobilosť na právne úkony, nemohol nadobudnúť\nspoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemnoknižnej vložke číslo 422, a teda nie je\nmožné konštatovať, že ku dňu smrti bol podielovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností.\n1.3. Žalobcovia ďalej tvrdili, že ich právny predchodca K. G., narodený v roku XXXX, nadobudol\nkúpnou zmluvou z 09. júna 1942 spoluvlastnícky podiel od C. L. na nehnuteľnostiach zapísaných v\npozemnoknižnej vložke číslo 422, k. ú. T. vo veľkosti podielu 1/339. Uvádzali, že z kúpnej zmluvy vyplýva,\nže K. G. mladší, roľník, bol obyvateľom v Š., číslo domu XX a z oznámenia o narodení vyplýva, že K.\nG., 30 ročný, bytom Š. XX, je otcom K. G., narodeného XX. G. XXXX. V predmetnej veci bolo nesporné,\nže otcom K. G., narodeného XX. O. XXXX, bol D. G.. V kúpnej zmluve z roku 1942 je ako kupujúci\noznačený K. G. mladší. Ďalšie osobné údaje, to znamená dátum narodenia v zmluve nie je uvedený. Súd\nz poznatkov zistených v rámci svojej činnosti má za to, že označenie mladší slúžilo a v súčasnosti slúži\nna rozlíšenie osôb s rovnakým menom a priezviskom v priamom príbuzenskom rade, napríklad K. G.\nstarší - otec, K. G. mladší - syn. Ak otcom právneho predchodcu žalobcov K. G. bol D. G., osobou, ktorá\nuzatvorila 09. júna 1942 kúpnu zmluvu, nemohol byť K. G. narodený v roku XXXX, ale muselo ísť o inú\nosobu s menom K. G., ktorej príbuzným v priamom rade bola osoba s rovnakým menom a priezviskom.\nPokiaľ žalobcovia dôvodia, že v kúpnej zmluve spísanej v roku 1942 je pri označení kupujúcej osoby\nuvedené, že K. G. mladší je roľníkom, obyvateľom obce Š., číslo domu XX a z oznámenia o narodení K.\nG. z roku 1944 vyplýva, že jeho otec K. G. je roľníkom, bytom Š. XX, čo má potvrdzovať, že kúpnu zmluvu\nuzavrel práve on, súd uviedol, že aj žalovaný predložil dôkazy o tom, že jeho právni predchodcovia bývali\nv Š.. Z rodného listu Š. G., ktorý je bratom matky žalovaného vyplýva, že tento sa narodil v roku XXXX\nv Š. G. G., roľníkovi, bytom Š. XX a K. G., bytom Š. XX, pričom dvaja predkovia žalovaného mali meno\nK. G.: K. G. narodený v roku XXXX, ktorý bol otcom G. G. a K. G. narodený v roku XXXX, ktorý bol\nbratom G. G. a synom K. G.. Napokon aj z prehlásenia D. E. predloženého žalobcami vyplýva, že K.\nG., starý otec G. G., býval v štyridsiatych rokoch 20. storočia v spoločnom dome s G. G., dedom C. T. v\nŠ. na čísle domu XX. Z tohto potom vyplýva, že aj právni predchodcovia žalovaného bývali v tom čase\nna tej istej adrese ako právni predchodcovia žalobcov - Š. XX. Z dokazovania teda vyplynulo, že ako v\n\nrodine žalobcov, tak aj v rodine žalovaného existovalo viacero osôb s menom K. G., zároveň aj to, že\nprávni predchodcovia žalobcov a žalovaného bývali na tej istej adrese Š. XX. Preto bolo na žalobcoch,\nktorých zaťažuje dôkazné bremeno, aby hodnoverne preukázali, že kúpnu zmluvu s C. L. uzatvoril K.\nG. narodený v roku XXXX. Žalobcovia nepredložili žiaden relevantný dôkaz, na základe ktorého by bolo\nmožné konštatovať, že túto kúpnu zmluvu s C. L. uzatvoril práve K. G. narodený v roku XXXX. Pokiaľ\nžalobcovia namietajú, že K. G. narodený v roku XXXX nemal bývať v Š., ale mal sa zdržiavať v Z., o\nčom predložili fotokópie náhrobných kameňov a údaje zo sčítania obyvateľov, tieto listiny si navzájom\nprotirečia, a to v roku narodenia (XXXX, XXXX), ako aj v uvedení počtu detí (tri deti a jedno dieťa). Preto\nna ich základe nie je jednoznačne možné ustáliť, že sa týkajú právneho predchodcu žalovaného - K.\nG. narodeného v roku XXXX.\n1.4. Keďže teda žalobcovia nepredložili dôkazy, ktoré by jednoznačne preukázali, že ich právny\npredchodca nadobudol spoluvlastnícke právo na základe nimi tvrdených kúpnych zmlúv k daným\nnehnuteľnostiam, bolo potrebné ich žalobu zamietnuť z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. O\ntrovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 CSP, kedy\no nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že úspešnému žalovanému bola priznaná náhrada\ntrov konania voči žalobcom v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne po\nprávoplatnosti rozsudku uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 30. novembra 2023\nsp. zn. 12Co/50/2023 rozhodol o odvolaní žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie tak, že potvrdil\nrozsudok (výrok I.) a priznal žalovanému voči žalobcom 1/ až 6/ nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom\nskončení veci samostatným uznesením (výrok II.). Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcov\nnie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.\n2.1. Odvolací súd na prvom mieste poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 3Cdo/154/2010 zo 16. decembra 2010, z ktorého vyplýva, že súdna prax akceptuje žaloby, v ktorých\nsa dedič domáha určenia, že tá-ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, pričom v takýchto žalobách\nide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa vzťahuje\nna deň smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu.\nKeďže v prejednávanej veci bola podaná určovacia žaloba, odvolací súd sa v prvom rade zaoberal\nexistenciou naliehavého právneho záujmu na takomto určení v zmysle § 137 písm. c) CSP. Odvolací\nsúd potom dospel k záveru, že v prejednávanej veci je daná existencia naliehavého právneho záujmu\nna strane žalobcov, ktorí sa domnievajú, že nehnuteľnosti z predmetu sporu patria do dedičstva po\nich právnom predchodcovi a v katastri nehnuteľností je ako vlastník evidovaná tretia osoba odlišná od\nprávneho predchodcu žalobcov, teda žalovaný, ktorý rovnako trvá na svojom vlastníctve. Z tohto vyplýva\ndanosť naliehavého právneho záujmu na danom určení na strane žalobcov.\n2.2. Žalobcovia v odvolacom konaní zopakovali argumentáciu z prvoinštančného konania a prezentujú\nposudzovaný súdny spor cez prizmu nimi opakovaného právneho názoru na vec. Žalobcovia namietali\nporušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku. Za\nporušenie práva na spravodlivý proces však nemožno považovať to, že odvolatelia sa s rozhodnutím\nsúdu prvej inštancie nestotožnili a že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\nich predstáv. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných\nustanovení všeobecných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu. Za daného stavu\npotom odôvodnenie napadnutého rozsudku rešpektuje kautely určujúce minimálne mieru racionality\na konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, a teda je preskúmateľné. Čo sa týka nesprávnych\nskutkových zistení, tieto by mohli byť výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným\nzreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Nesprávne hodnotenie dôkazov\nby bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z\nvykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli najavo, pretože odvolacím\ndôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je\nmožné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto\nsmere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Odvolatelia\nďalej namietali nesprávne právne posúdenie veci, ktorým je omyl súdu pri aplikácii práva na správne\nzistený skutkový stav, avšak samotná polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného\nprávneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované odvolateľmi nie je daná. Súd prvej inštancie\nvec právne správne posúdil.\n2.3. Odvolací súd ďalej poukázal na tú skutočnosť, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou\nzásadou a na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej\n\nrepubliky č. k. I. ÚS 24/2019 z 09. júna 2020. Aby účastník mohol splniť zákonnú povinnosť označiť\ndôkazy, musí predovšetkým splniť povinnosť tvrdenia. Obvykle potom platí, že skutočnosti navodzujúce\nžalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.\nBremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.\nPri posudzovaní dôkazného bremena treba rešpektovať takzvanú negatívnu dôkaznú teóriu, teda\npravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Napríklad v\nspore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu\nnadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012 sp.\nzn. 6MCdo/17/2010). V súdenej veci sa žalobcovia domáhajú určenia, že podielovým spoluvlastníkom\nnehnuteľností špecifikovaných v žalobe bol ku dňu svojej smrti ich právny predchodca K. G., narodený\nv roku XXXX, ktorý zomrel v roku XXXX. Rozhodujúcim časovým okamihom je okamih smrti poručiteľa,\npričom na okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemožno brať pri rozhodovaní zreteľ. Súd prvej\ninštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, že ich právnemu\npredchodcovi svedčilo ku dňu smrti spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam a titul nadobudnutia tohto\nspoluvlastníctva. Pre prijatie tohto záveru bolo rozhodujúce zistenie, že právny predchodca žalobcov\nK. G. sa narodil v roku XXXX a v čase uzavretia prvej kúpnej zmluvy nedovŕšil plnoletosť - 21 rokov,\ns ktorou zákon č. 447/1919 Zb. z. a n. spájal plnú spôsobilosť na právne úkony. Za situácie, že zo\nzmluvy vyplýva, že ju vlastnou rukou podpísal K. G. mladší, vylučovala táto skutočnosť možnosť, že\nby účastníkom prvej kúpnej zmluvy mohol byť právny predchodca žalobcov, ktorý v čase podpisu plnú\nspôsobilosť na právne úkony nemal. K platnosti kúpnej zmluvy sa v tom čase vyžadovalo okrem iného\naj to, aby zmluvné strany boli plne spôsobilé na právne úkony. Človek sa stal plnoletým dovŕšením\n21. roku života, ako správne skonštatoval súd prvej inštancie poukazujúc na zákon č. 447/1919 Zb.\nNespôsobilým na právne úkony bolo v tom čase aj dieťa, ktoré nedovŕšilo zákonný vek, teda nedovŕšilo\nešte 12. rok svojho života. Namiesto neho však uzatvárali zmluvu jeho zákonní zástupcovia, teda otec,\nalebo poručník. Otcom K. G. bol D. G., ktorý zomrel XX. K. XXXX. To znamená, že syn v čase podpisu\nkúpnej zmluvy nebol pod otcovskou mocou, lebo jeho otec už v tom čase nežil (§ 15 zákonný článok XX:\n1877). Tu treba podotknúť, že dieťa staršie ako 12 rokov mohlo uzatvoriť iba taký právny úkon, ktorý ho\nnezaväzoval. Zaplatenie kúpnej ceny je záväzkom kupujúceho, teda aj osoby označenej na tejto kúpnej\nzmluve ako K. G. mladší. Preto uzavrieť kúpnu zmluvu za osobu, ktorá už nebola pod otcovskou mocou\na z ktorej plynul záväzok vo forme zaplatenia kúpnej zmluvy, mohol iba poručník. Toto vyslovene muselo\nbyť uvedené v zmluve a následne podliehalo schváleniu poručenským súdom. Správnosť tohto záveru\nje podporená aj tou skutočnosťou (vyplývajúcej z tej istej zmluvy), že za osobu predávajúceho - I. K. E.,\nktorá v čase podpisu prvej kúpnej zmluvy nemala plnú spôsobilosť na právne úkony, tú podpísal jeho\ntútor Dr. I. V., ktorého úkon bol následne schválený poručenským súdom. Sporným nebolo ani to, že\nuvedenú zmluvu nemohol podpísať syn právneho predchodcu žalobcov K. G., narodený v roku XXXX,\npretože tento v tom čase ešte nežil. Pokiaľ ide o vylúčenie účasti právneho predchodcu žalobcov K. G.\nnarodeného v roku XXXX ako kupujúceho na kúpnej zmluve z roku 1942, súd prvej inštancie uviedol,\nže ak je na tejto kúpnej zmluve ako kupujúci uvedený K. G. mladší, nemohlo ísť o právneho predchodcu\nžalobcov K. G., narodeného v roku XXXX, pretože jeho otec sa volal D. s tým, že označenie mladší sa\npoužívalo pre rozlíšenie osôb v priamom príbuzenskom rade. Nešlo a nejde o odlíšenie dvoch nositeľov\nrovnakého mena nepochádzajúcich z jednej rodiny v priamom príbuzenskom rade, hoc žijúcich v jednej\nobci. Správny bol záver súdu prvej inštancie, že rozlíšenie prívlastkov starší a mladší sa vzťahovalo\nna rozlíšenie nositeľov rovnakého mena a priezviska. Preto bol vylúčený právny predchodca žalobcov\nz účasti na druhej kúpnej zmluve. Z oznámenia o narodení, ako aj prehlásenia svedka D. E. vyplýva,\nže starý otec matky žalovaného K. G. žil v štyridsiatych rokoch minulého storočia na adrese Š., číslo\ndomu XX spolu s G. G., ktorý bol dedom žalovaného. Z rodného listu Š. G., ktorý je strýcom žalovaného\nvyplýva, že Š. sa narodil v roku XXXX v Š. otcovi G. G., bytom Š. číslo domu XX. G. bol synom K.\nG. narodeného v roku XXXX a bratom K.B.E. K. G. narodeného v roku XXXX. Je síce pravdou, že\nnesprávne je konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že pod menom K. K. G. je možné v slovenskom\nekvivalente rozumieť O., resp. K. G., pretože zrejmým musí byť, že slovenským ekvivalentom tohto mena\nje K.. Ak prvým menom tejto osoby je K., vyvracia to záver súdu prvej inštancie o tom, že tejto osobe\nby mal svedčiť prívlastok mladší, hoci sa jej otec volal K. G., narodený v roku XXXX. Rovnako sa javí\nbyť cez prizmu žalobcami predložených listinných dôkazov, teda fotokópií náhrobných kameňov z Z.,\nvysoko pravdepodobné, že táto osoba sa vysťahovala a dožila svoj život v Z.. Nebola preto s najväčšou\npravdepodobnosťou účastná kúpnych zmlúv z tohto sporu. Záver o tom, že na adrese Š. číslo domu\nXX žili v štyridsiatych rokoch minulého storočia tak právni predchodcovia žalobcov, ako aj žalovaného\nje správny. Vo svetle vyššie popísaného však nemožno trvať na tom, že na tejto adrese sa zdržiavala\naj osoba s menom K. K. G.. Z nateraz konštatovaného sa potom vysoko pravdepodobné javí byť, že\n\nv čase uzatvorenia druhej kúpnej zmluvy sa v obci Š. nachádzali asi iba 2 osoby s menom K. G., a to\npradedo žalovaného, ktorý zomrel v roku XXXX a právny predchodca žalobcov K. G., narodený v roku\nXXXX, ktorý zomrel v roku XXXX. Indíciou, že účastníkom druhej kúpnej zmluvy by asi mohol byť právny\npredchodca žalobcov v tomto smere je, že osoba kupujúceho v nej bola označená ako K. G. mladší,\nroľník, obyvateľ v Š. číslo domu XX, a to v interakcii s rodným listom jeho syna K. G., narodeného v\nroku XXXX, z ktorého vyplýva, že jeho otec K. G. býval na adrese Š. XX a mal v tom čase XX rokov.\nOsoby K. G., narodené v roku XXXX a v roku XXXX však neboli v priamej príbuzenskej línii otec a syn,\nčo potom vyvoláva oprávnené pochybnosti o potrebe ich rozlíšenia v druhej kúpnej zmluve označením\npojmu mladší, ak navyše starší z nich účastníkom druhej kúpnej zmluvy ani nebol. Potom za situácie,\nže žalobcami nebolo bezpečne preukázané, že by ich právny predchodca bol účastný na druhej kúpnej\nzmluve, bolo by nespravodlivé na druhej strane požadovať od žalovaného dokázať úplnú pravdu, práve\npreto mu stačilo mať pravdu formálnu, žalobcami dostatočne nevyvrátenú. Preto bol správny postup\nsúdu prvej inštancie, pokiaľ žalobu zamietol.\n2.4. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255\nods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal plný nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania proti neúspešným žalobcom, pričom o výške priznanej náhrady rozhodne súd prvej\ninštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 6/ (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie a\nnavrhli, aby dovolací súd predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\nPrípustnosť dovolania odôvodnili s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP, t. j. z dôvodu\nnesprávneho procesného postupu súdu druhej inštancie, ktorým odvolací súd znemožnil uskutočňovať\nžalobcom patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nkedy obsahom tohto práva je právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého nedostatok\nznamená porušenie práva žalobcov na spravodlivý proces. Zároveň namietali dovolací dôvod podľa §\n420 písm. e) CSP, kedy mali za to, že na súde druhej inštancie konal a rozhodoval sudca, u ktorého\nsú dané dôvody, pre ktoré by mal byť z konania vylúčený pre zaujatosť. Pokiaľ ide o prípustnosť podľa\n§ 421 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd nesprávne právne posúdil vec tým, že nesprávne aplikoval\nustanovenia zákona č. 447/1919 Zb. z. a n., ktoré vôbec neriešili otázky neplatnosti právnych úkonov\nuzatvorených neplnoletými osobami, ale iba otázku nadobudnutia plnoletosti, ako aj normy uhorského\nzvykového práva naďalej platiace na území Slovenska v rámci ČSR (v zmysle čl. II zák. č. 11 Sb. z. a\nn.), podľa ktorých platilo, že aj neplnoleté osoby mohli nadobúdať vlastníctvo rovnakým spôsobom ako\nosoby plnoleté (plne svojprávne), že rodičia nemali vyživovaciu povinnosť voči neplnoletým deťom, ak\ntieto mali vlastný majetok, ktorý stačil na ich obživu a ďalej, že otcovská moc nad neplnoletými osobami\nzanikala okrem iného aj smrťou otca. Rovnako odvolací súd nesprávne právne posúdil vec tým, že úplne\nopomenul, resp. nesprávne aplikoval zákonný článok č. XXIX/1886 o zakladaní knihových vložiek a\nministerské nariadenie č. 222/1855 (tzv. pozemnoknižný poriadok), ktoré na území Slovenska platili až\ndo 01. 04. 1964 a v zmysle ktorých zápisy v pozemkovej knihe do roku 1950 mali konštitutívny charakter.\n3.1. Žalobcovia uviedli, že sa nestotožňujú s tvrdením odvolacieho súdu, že pre prijatie záveru, či ich\nprávny predchodca K. G. narodený v roku XXXX bol účastníkom zmluvy, ktorá bola uzavretá v roku\n1931 je rozhodujúce, či bol v čase uzavretia zmluvy plnoletý alebo nie. Uviedli, že na preukázanie\ntejto skutočnosti je rozhodujúce iba zistenie, koľko osôb s menom K. G. v tom čase žilo v obci Š., a\nteda či zmluvu mohla vôbec podpísať iná osoba ako je ich právny predchodca. Ak súdy mali na mysli\nplatnosť takéhoto úkonu, tak potom v tomto smere mali svoje tvrdenie odôvodniť aj s ohľadom na ďalšie\nskutočnosti ako vtedy platnú úpravu o nadobúdaní majetku neplnoletými osobami, že kúpna zmluva bola\nschválená súdom, či nedošlo k vydržaniu, atď. Z dokazovania a listín založených v spise vyplýva, že v\nobci Š. žili iba 2 osoby s menom K. G., a to K. G., narodený v roku XXXX, teda starší a K. G., narodený\nv roku XXXX, ich právny predchodca, teda mladší. Za danej situácie je s najväčšou pravdepodobnosťou\nhraničiacou s istotou isté, že osoba označená v kúpnej zmluve ako K. G. mladší je ich právnym\npredchodcom. Žalovaný v konaní tieto skutočnosti ani nerozporoval. Skutkové tvrdenia strany, ktoré\nprotistrana nepoprela sa považujú za nesporné. Súd prvej inštancie ani súd druhej inštancie nepoukázali\nna žiadny dôkaz založený v spise, z ktorého by bolo zrejmé, že ich právny predchodca nepodpísal\nkúpnu zmluvu bez ohľadu na to, že nemal 21 rokov. Pokiaľ súd poukázal na zákon č. 447/1919 Zb.,\ntento predpis nerieši otázku platnosti právnych úkonov a ani to, či neplnoletá osoba bola oprávnená\nuzavrieť kúpnu zmluvu. Prevzatím právneho dualizmu Rakúsko-Uhorska bolo na území samostatného\nčeskoslovenského štátu dvojaké občianske právo, na území Čiech to bolo právo kodifikované zákonom\nz roku 1811 a na území uhorskom, teda Slovenska, platilo právo obyčajové. Vtedy na Slovensku platilo,\nže aj neplnoleté osoby mohli nadobudnúť vlastníctvo rovnakým spôsobom ako osoby svojprávne s tým,\n\nže neplnoleté deti boli pod otcovskou mocou, ktorá zanikla smrťou otca. V tomto prípade otec K. G.,\nnarodeného v roku XXXX, zomrel v roku XXXX. V kúpnej zmluve je uvedené krstné meno a priezvisko\nK. G. a doplnok mladší, pričom v období Rakúsko-Uhorska na území Slovenska bola nízka kvalita\npozemkových kníh, zapisovalo sa iba meno a priezvisko a v niektorých prípadoch dodatok. Preto v\nsúčasnosti pri posudzovaní právneho nástupníctva sa vychádza z toho, v prospech ktorej osoby zistené\nskutočnosti nasvedčujú, že ide o právneho nástupcu v pozemkovej knihe uvedeného vlastníka. Súd\nprvej inštancie uviedol, že v rozhodnom období sa v obci Š. narodili 3 osoby so zhodným menom a\npriezviskom K. G., boli to K. G., narodený v roku XXXX, prastarý otec žalovaného, K. G., narodený v roku\nXXXX, predchodca žalobcov a K. G., narodený v roku XXXX, predchodca žalobcov. Štvrtou osobou, o\nktorej žalovaný tvrdí, že je jeho právnym predchodcom bol K. K. G., narodený v roku XXXX, avšak táto\nosoba nie je vôbec evidovaná v registri obyvateľov Slovenska, a teda celkom logicky nebola obyvateľom\nobce Š.. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by táto osoba žila v Š. v rozhodnom období. V bode 14.\nkúpnej zmluvy je uvedené, že má konečne platnosť, keď ju štátny pozemkový úrad a poručenský súd\nschvália. Poručenský súd schválil zmluvu v roku 1937 a v tom čase K. G. narodený v roku XXXX bol\nuž plnoletý. Súd potom neuvádza, prečo označenie K. G. mladší neprichádzalo do úvahy, keď v tom\nčase boli v obci iba 2 osoby rovnakého mena a priezviska a bol medzi nimi vekový rozdiel. Čo sa týka\ndruhej kúpnej zmluvy z roku 1942, súd založil svoje konštatovanie na tej skutočnosti, že sa nemohlo\njednať o právneho predchodcu žalobcov K. G. narodeného v roku XXXX, pretože jeho otec sa volal\nD. a označenie mladší sa používalo pre rozlíšenie osôb v priamom príbuzenskom rade. Ani jeden zo\nsúdov potom neuviedol, na základe akého dôkazu vykonaného v súdnom konaní založili svoj názor, že\noznačenie mladší sa používalo iba na rozlíšenie osôb v priamom príbuzenskom rade, a to za situácie,\nkeď v danom mieste sa nachádzali iba 2 osoby tohto mena a priezviska. Tento výklad je preto účelový.\nZ rodného listu K. G. narodeného v roku XXXX nevyplýva, že by na adrese Š. XX v roku 1942 bývali\naj právni predchodcovia žalovaného, rovnako z neho nevyplýva, že by tam žili ďalšie osoby, či už zo\nstrany žalobcov alebo žalovaného. Ďalej nezodpovedá skutočnosti, že by z prehlásenia svedka D. E.\nvyplývalo, že starý otec matky žalovaného K. G. žil v štyridsiatych rokoch na adrese Š. číslo domu XX\nspolu s G. G., ktorý bol dedom žalovaného. Z prehlásenia svedka nevyplýva, že by v dome číslo XX v\nŠ. býval aj ďalší K. G. okrem K. G. narodeného v roku XXXX. Z rodného listu G. G. nevyplýva, že by\nokrem jeho otca G. G. a matky K. G., rodenej L. býval v dome číslo XX v Š. aj ďalší člen rodiny G. G.\na už vôbec nie K. K. G., prastrýko žalovaného, z čoho potom vyplýva jediný záver, že ako kupujúci v\nzmluve z roku 1942 je uvedený K. G., narodený v roku XXXX, bytom v Š. číslo domu XX, teda právny\npredchodca žalobcov. Za nesprávne tiež považovali konštatovanie súdu v tom smere, že meno K. K.\nG. (narodený v roku XXXX) je možné v slovenskom ekvivalente rozumieť ako K., respektíve O. G.. V\nrozhodnom období sa v obci Š. nachádzali zrejme iba 2 osoby s menom K. G., a to pradedo žalovaného,\nnarodený v roku XXXX, ktorý zomrel v roku XXXX a právny predchodca žalobcov K. G., narodený v\nroku XXXX, ktorý zomrel v roku XXXX. Súd ohľadne osoby K. K. G. skonštatoval, že ide s najväčšou\npravdepodobnosťou o osobu, ktorá v čase uzatvárania zmlúv sa nenachádzala v republike, pretože bola\nvysťahovaná do Z.. Súdy sa nijako nevysporiadali s tým, že vedenie pozemkovej knihy patrilo v tom čase\ndo pôsobnosti súdov a boli to teda súdy, ktoré nežiadali podrobnejšiu identifikáciu účastníkov právnych\núkonov, konkrétne kúpnych zmlúv. Preto na preukázanie totožnosti osoby stačí, ak predložené dôkazy\nsvedčia pre záver, že ide o účastníka zmluvného vzťahu, ktorým nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnosti.\nPokiaľ teda súdy bez akéhokoľvek dôkazu tvrdia, že prídavok mladší, respektíve starší sa používa len\nmedzi príbuznými v priamom rade (otec a syn) dovolatelia uviedli, že Divadlo Andreja Bagara v sezóne\n2007-2008 malo v repertoári zaradenú hru, v ktorej boli obsadení herci Ivan Vojtek starší a Ivan Vojtek\nmladší, medzi ktorými nie je žiaden príbuzenský vzťah.\n3.2. Dovolatelia zároveň namietali zaujatosť sudcu spravodajcu JUDr. Karola Krochtu, kedy na základe\npoznatkov z rozhodovania Krajského súdu v Prešove mali za to, že v prejednávanej veci bolo rozhodnuté\nenormne rýchlo. Tento sudca v čase, keď chodil na základnú a strednú školu, býval na rovnakej ulici\nako žalovaný, pričom ich domy sú v blízkom susedstve, zároveň navštevoval rovnakú základnú školu.\nSudca a žalovaný C. T. spolu vyrastali a priatelili sa, pričom sudca býval naďalej v E. Ľ., hoci ako sudca\npôsobil v Bardejove a v Prešove, pričom v čase rozhodovania sa uchádzal o post predsedu súdu v Starej\nĽubovni a mal teda motiváciu zavďačiť sa budúcej kolegyni, ktorá danú vec rozhodovala na okresnom\nsúde a získať si tak sympatie od člena Súdnej rady z Okresného súdu Stará Ľubovňa, ktorý sa zúčastnil\nvýberových konaní pre tento súd. Rýchlosť konania nasvedčuje, že sudca chcel rozhodnúť vec skôr,\nako odíde na Okresný súd v Starej Ľubovni vykonávať funkciu predsedu súdu. Mali preto za to, že dané\nskutočnosti vyvolávajú pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti konania pred odvolacím súdom.\n\n4. Žalovaný sa k dovolaniu vyjadril, pričom uviedol, že ako prvostupňový tak aj krajský súd rozhodli v\ncelom rozsahu správne. Mal za to, že súdy oboch inštancií úplne a presne zistili skutkový stav veci a\nna základe vykonaných dôkazov vec správne posúdili, preto považoval dovolanie za účelové. Listiny\npredložené v konaní žalobcami nemôže považovať za listiny a vyjadrenia, ktoré potvrdzujú, že K. G.\nmladší bol právnym predchodcom žalobcov. V celom konaní bolo na strane žalobcov preukázať svoje\ntvrdenia a ako žalovaný v spore naďalej zastáva názor, že žalobcovia dôkazné bremeno neuniesli.\n5. K vznesenej námietke zaujatosti žalobcov sa vyjadril vec prejednávajúci sudca JUDr. Karol Krochta,\nktorý uviedol, že v prejednávanej veci sa necíti byť zaujatý, nakoľko nemá ani pomer k veci ani k stranám,\nani k ich zástupcom. Poukázal na zoznam vecí, ktoré rozhodoval v mesiaci november 2023, kedy v\nsenáte, v ktorom bol riadiacim predsedom sa veci vybavovali v prevažnej miere podľa poradia, v akom\nna odvolací súd došli. Potvrdil, že so žalovaným bývali v susedstve a boli konškoláci, na druhej strane\nvšak žalovaný nikdy nepatril do okruhu jeho blízkych kamarátov ani zo základnej ani zo strednej školy, s\nosobou žalovaného sa stretáva iba náhodne párkrát v roku, nie sú v žiadnom blízkom vzťahu, neudržiava\ns ním žiaden kontakt, spoločne nezdieľajú žiadne záujmy ani koníčky. Členom Súdnej rady SR nikdy\nnebol sudca Okresného súdu Stará Ľubovňa a rovnako ani vec prejednávajúca sudkyňa na Okresnom\nsúde Stará Ľubovňa nie je členkou sudcovskej rady daného súdu. V zmysle rozvrhu práce Krajského\nsúdu v Prešove bol riadiacim predsedom senátu aj súčasne sudcom spravodajcom s tým, že v súhrne\nobsah argumentácie žalobcov, majúci za cieľ spochybniť jeho nezaujatosť, považuje za konštrukt bez\nakéhokoľvek skutkového základu, majúci zrejme svoj pôvod v neschopnosti akceptovania záverov v ich\nneprospech vyznievajúceho meritórneho rozhodnutia odvolacieho súdu.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej\nneprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP),\nskúmal, či sú splnené ďalšie procesné podmienky dovolacieho konania, za ktorých môže uskutočniť\ndovolací prieskum, pričom bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP, časť vety pred bodkočiarkou)\ndospel k záveru, že dovolanie je prípustné, ale nie je dôvodné.\n7. Žalobcovia 1/ až 6/ prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú z § 420 písm. f) CSP a svoju\nargumentáciu o existencii vady v zmysle § 420 písm. f) CSP založili na tvrdení o absencii riadneho\nodôvodnenia, nakoľko súd neuvádza, ako preukazovali nadobudnutie nehnuteľnosti ich právnym\npredchodcom a následne, prečo z týchto skutočností hodnoverne nevyplýva, že ich právny predchodca\nnadobudol sporné nehnuteľnosti.\n7.1. Dovolací súd preto, vychádzajúc z obsahu dovolania, skúmal existenciu tzv. vady zmätočnosti\nv zmysle § 420 písm. f) CSP. Ak totiž dovolanie podané z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420\nCSP smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, potom\nexistencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv.\nzmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zakladá bez\nďalšieho aj jeho dôvodnosť. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade\nnie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je\nimanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu.\n8. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp.\nzn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať\nvo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných\nustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)\narbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a\nzávermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne\nakceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že\narbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom\nsúvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami\nformálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti\ntakému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej\nrelevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla\n\nvtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera\núčel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,\nabsentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto\ndôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS\n150/03, I. ÚS 301/06).\n9. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie\nrozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje\naj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnenia vyplýva,\nže odvolací súd sa po zistení danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení na strane\nžalobcov v bodoch 45 až 51 svojho rozsudku vysporiadal s neunesením dôkazného bremena na\nstrane žalobcov, kedy títo nepreukázali, že ich právnemu predchodcovi svedčilo ku dňu jeho smrti\nspoluvlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, zohľadniac platnosť uhorského obyčajového práva\nna území Slovenska v čase podpisu zmlúv, od ktorých žalobcovia odvodzovali nadobúdací titul svojho\nprávneho predchodcu a použité ustanovenia správne interpretoval a jeho právna argumentácia je\ndostatočne presvedčivá.\n10. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na\nrozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť,\nči a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na\njeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov\n(poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Posúdenie\nnávrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je\nvždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu.\n11. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a\ndôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia\ndôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15\nzákladných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená,\nže záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho\nlogického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými\nprincípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí\nvykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček,\nM., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový\nporiadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).\n12. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo skutočnosti,\npre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za základ svojho\nrozhodnutia úplne inak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne, ak nezistil určitú podstatnú\nskutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva.\n13. Na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie\nvykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia\ndôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z\ndokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), hodnotenie\ndôkazov z iných, než z vyššie uvedených dôvodov, nie je možné preskúmavať dovolacím súdom.\n14. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že ich právny predchodca K. G. ml., ktorý sa\nnarodil v roku XXXX a zomrel v roku XXXX, bol ku dňu smrti podielovým spoluvlastníkom v žalobe\noznačených nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. T., a to titulom kúpnopredajných zmlúv uzavretých\nv roku 1931 a v roku 1942. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že K. G. ml., ktorý podpísal predmetné\nzmluvy, bol jeho právnym predchodcom, a preto požiadal o potvrdenie vlastníckeho práva vydržaním\npodľa § 134 OZ v zmysle § 11 zákona č. 180/1995 Z. z.\n14.1. Nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v obci Š. sa v období rokov 1867-1944 narodili\ntri osoby s menom K. G. a jedna osoba s menom K. K. G. a ako žalobcovia, tak aj žalovaný preukazovali,\nže sú právnymi nástupcami po K. G. ml., zamerali súdy svoje dokazovanie na preukázanie právneho\nnástupníctva oboch sporových strán. Na základe týchto zistení, vychádzajúc z obsahu oboch zmlúv,\nzohľadniac časové a vecné súvislosti, s prihliadnutím na právne predpisy platné v čase ich uzavretia,\n\ndospeli potom súdy oboch inštancií k právnemu záveru, že K. G. ml. nebol právnym predchodcom\nžalobcov.\n14.2. Neobstojí potom dovolacia námietka, že súd neuvádza, ako preukazovali nadobudnutie\nnehnuteľnosti ich právnym predchodcom, pretože pri posudzovaní unesenia, resp. neunesenia\ndôkazného bremena zo strany žalobcov bolo podstatné zistenie, že v čase, kedy mal údajne zmluvu z\nroku 1931 podpisovať právny predchodca žalobcov, tento nebol plnoletý, a teda logicky by právny úkon,\nktorým sa neplnoletý zaväzoval k plneniu, podliehal schváleniu poručenským súdom. Z uznesenia čd.\n3007/38 zo dňa 02. decembra 1938, ktorým došlo k zápisu vlastníckeho práva na sporné nehnuteľnosti\nvyplýva, že k zápisu došlo na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 14. februára 1931, poťažme 22.\nfebruára 1932, schválenej dňa 08. júla 1932 Štátnym pozemkovým úradom v Prahe a dňa 22. marca\n1933 Okresným súdom v Sabinove ako poručenským súdom, pričom došlo ku vkladu vlastníctva členom\nPastevného a lesného spoločenstva obce Š., medzi ktorými boli okrem iného ako kupujúci pod por.\nčíslom 103 uvedení G. K. ml. a pod por. číslom 147 G. K. starší, s tým, že obaja podpísali zmluvu\nvlastnou rukou. Nakoľko právny predchodca žalobcov K. G., nar. XX. O. XXXX, nebol v tom čase plnoletý,\nnebol spôsobilý na uzavretie kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie sa potom v bodoch 50 až 53 podrobne\nzaoberal zákonnými ustanoveniami platnými v rozhodnom období v nadväznosti na zistený skutkový\nstav veci a dospel k správnemu záveru, že na platné uzavretie zmluvy právnym predchodcom žalobcov\nbolo potrebné, aby takýto úkon v jeho mene uzatvoril poručník a následne ho schválil poručenský súd.\nO tom, že sa jednalo o bežný postup v tom čase svedčí okrem iného i tá skutočnosť, že z danej zmluvy\nje zrejmé, že v mene nezletilého I. K. E. podpisoval zmluvu Dr. V. I. a následne v mene nezletilých bola\nzmluva schválená Okresným súdom v Sabinove (č. l. 114-115). Je pravdou, že otec predchodcu žalobcov\nK. G. (narodený v roku XXXX) D. G. zomrel v roku XXXX, avšak v zmysle poručenského zákona čl.\nXX:1877, potom platilo, že poručníctvo prešlo po smrti otca na matku, v poradí po matke na starého otca\nz otcovej strany a následne na starého otca z matkinej strany. Poručník bol potom zákonným zástupcom\nporučenca vo všetkých jeho sporných a nesporných veciach, a teda aj bol oprávnený podpisovať v mene\nnezletilého kúpne zmluvy s tým, že tento úkon následne podliehal schváleniu poručenského súdu.\n14.3. Rovnako aj pri v poradí druhej zmluve uzatvorenej v roku 1942 je zrejmé, že ju nemohol podpísať\nprávny predchodca žalobcov K. G. narodený v roku XXXX, nakoľko jeho otec sa volal D. G.. Súdy\noboch inštancií vychádzali potom z predpokladu, že označenie mladší sa používalo pre rozlíšenie\nosôb v priamom príbuzenskom rade. Nešlo a nejde o odlíšenie dvoch nositeľov rovnakého mena\nnepochádzajúcich z jednej rodiny v priamom príbuzenskom rade, bývajúcich v jednej obci (viď bod\n48, 49 rozsudku odvolacieho súdu). Je síce pravdou, že odvolací súd sa nestotožnil s konštatovaním\nprvoinštančného súdu, že pod menom K. K. G. je možné v slovenskom ekvivalente rozumieť O., resp.\nK. G., pretože zrejmým musí byť, že slovenským ekvivalentom tohto mena je K.. Ak prvým menom\ntejto osoby je K., vyvracia to záver súdu prvej inštancie o tom, že tejto osobe by mal svedčiť prívlastok\nmladší, hoci sa jej otec volal K. G. narodený v roku XXXX. Rovnako sa javí byť cez prizmu žalobcami\npredložených listinných dôkazov, teda fotokópií náhrobných kameňov z Z. vysoko pravdepodobné, že\ntáto osoba sa vysťahovala a dožila svoj život v Z.. Nebola preto s najväčšou pravdepodobnosťou účastná\nkúpnych zmlúv z tohto sporu. Záver o tom, že na adrese Š. číslo domu XX žili v štyridsiatych rokoch\nminulého storočia tak právni predchodcovia žalobcov, ako aj žalovaného je však správny. Vo svetle\nvyššie popísaného však nemožno trvať na tom, že na tejto adrese sa zdržiavala aj osoba s menom K. K.\nG.. Z nateraz konštatovaného sa potom vysoko pravdepodobné javí byť, že v čase uzatvorenia druhej\nkúpnej zmluvy sa v obci Š. nachádzali asi iba 2 osoby s menom K. G., a to pradedo žalovaného, ktorý\nzomrel v roku XXXX a právny predchodca žalobcov K. G., narodený v roku XXXX, ktorý zomrel v roku\nXXXX. Indíciou, že účastníkom druhej kúpnej zmluvy by asi mohol byť právny predchodca žalobcov v\ntomto smere je, že osoba kupujúceho v nej bola označená ako K. G. mladší, roľník, obyvateľ v Š., číslo\ndomu XX, a to v interakcii s rodným listom jeho syna K. G., narodeného v roku XXXX, z ktorého vyplýva,\nže jeho otec K. G. býval na adrese Š. XX a mal v tom čase XX rokov. Osoby K. G., narodené v roku\nXXXX a v roku XXXX však neboli v priamej príbuzenskej línii otec a syn, čo potom vyvoláva oprávnené\npochybnosti o potrebe ich rozlíšenia v druhej kúpnej zmluve označením pojmu mladší, ak navyše starší\nz nich účastníkom druhej kúpnej zmluvy ani nebol. Potom za situácie, že žalobcami nebolo bezpečne\npreukázané, že by ich právny predchodca bol účastný na druhej kúpnej zmluve, bolo by nespravodlivé\nna druhej strane požadovať od žalovaného dokázať úplnú pravdu, práve preto mu stačilo mať pravdu\nformálnu, žalobcami dostatočne nevyvrátenú. Preto bol správny postup súdu prvej inštancie, pokiaľ\nžalobu zamietol.\n15. Pri určovacej žalobe musia byť splnené všetky zákonné podmienky, a to, že musí byť daný naliehavý\nprávny záujem na tomto určení, musí byť tiež preukázaná vecná legitimácia účastníkov konania.\n\nNedostatok aktívnej alebo pasívnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom\nhmotného práva alebo niekto, o kom iný tvrdí, že je nositeľom hmotnej povinnosti, týmto nositeľom\nnie je. Aktívna legitimácia v konaní o určenie vlastníctva prislúcha vlastníkovi veci. Pasívna legitimácia\nprislúcha tomu, kto je v evidencii zapísaný ako vlastník, resp. právny nástupca zapísaného vlastníka.\nPreto je zrejmé, že na to, aby sa súd mohol zaoberať podmienkami pre vznik vlastníckeho práva na\nstrane právneho predchodcu žalobcu, je v prvom rade potrebné preukázanie vecnej aktívnej legitimácie\nna ich strane, v prejednávanej veci teda preukázať, že to bol ich právny predchodca, ktorý podpísal\nkúpne zmluvy z roku 1931 a 1942.\n15.1. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva\nsubjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento\nhmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného\npráva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je\nimanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a\naj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví,\nneznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal (2Cdo/205/2009). Žaloba o určenie vlastníckeho práva\nje právnym prostriedkom vlastníka na ochranu svojho vlastníckeho práva. Základnými predpokladmi\núspešnosti takejto žaloby sú preukázanie vlastníckeho práva žalobcu a skutočnosť, že žalovaný vec\nneprávom zadržuje, a pri určovacej žalobe aj preukázanie naliehavého právneho záujmu na žiadanom\nurčení. V predmetnej veci pritom niet pochýb o tom, že naliehavý právny záujem žalobcov na určovacej\nžalobe bol daný. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach ustálil, že v prípade žaloby o určenie vlastníckeho\npráva zaťažuje žalobcu bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci (nehnuteľnosti) a z akých skutočností\nsvoje vlastníctvo odvodzuje, na čo nadväzuje dôkazné bremeno žalobcu, aby preukázal existenciu\nnadobúdacieho vlastníckeho titulu k veci (v tomto prípade k spornému pozemku).\n15.2. V práve na spravodlivý proces obsiahnutá zásada „rovnosti zbraní“ v civilnom súdnom konaní (čl.\n47 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 CSP) všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu\nkladené a ktoré nesmú byť neprimerané, t. j. aby každá zo strán sporu mohla obhajovať svoju vec za\npodmienok, ktoré ju, z pohľadu konania ako celku, podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom k\nprotistrane. Cieľom zásady rovnosti zbraní, či príležitostí je potom dosiahnutie spravodlivej rovnováhy\nmedzi stranami sporu. Tento všeobecný princíp rovnosti strán sporu je potom nutné premietnuť aj do\nrealizácie dokazovania, či otázok dôkazného bremena v rovine konkrétneho súdneho sporu v zmysle\nzásad spravodlivého procesu.\n15.3. Dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným\nsporovým konaním a prejavuje sa vo výsledku sporu. Možno ho vymedziť ako procesnú zodpovednosť\nstrany sporu za to, že súdu budú rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno vzťahuje,\npreukázané. Pojem „dôkazné bremeno“ sa najčastejšie používa v spojení s jeho unesením alebo\nneunesením; ak ho strana sporu (ne)uniesla, znamená to, že sa jej (ne)podarilo skutočnosť preukázať\nbez ohľadu na to, či si dôkaznú povinnosť splnila či nesplnila. Samotná skutočnosť, či sporová\nstrana vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť\nrozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena\ntvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma\npráva a povinnosti sporových strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí\ntvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (6Cdo/81/2010).\nAby si strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým\nsplniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou,\ntzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.\nAk strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,\npotom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie\nbremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak\nv konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa\nhmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou\nza následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon strane ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné\nskutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej\nnormy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah\ndôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa\ndôkazného bremena. V spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je\nvlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre\nžalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp.\nskutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca\n\nuniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením\nsvojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide\ntu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany sporu v závislosti na tom, ako\nvymedzuje právna norma práva a povinnosti sporových strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce\nžalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké\nprávo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného.\n16. V prejednávanej veci tak súdy oboch inštancií založili svoje rozhodnutia na neunesení dôkazného\nbremena na strane žalobcov, ktorým sa nepodarilo preukázať, že ich právny predchodca bol osobou,\nktorá podpísala kúpne zmluvy v roku 1931 a 1942, od ktorých odvodzovali jeho vlastnícke právo. Obe\nsporové strany preukazovali svoje nástupníctvo ako rodnými listami, tak sobášnymi listami, úmrtnými\nlistami, ako aj dedičskými rozhodnutiami. Je pravdou, že na daných kúpnych zmluvách chýba dátum\nnarodenia kupujúcich a títo sú v prípade zhody mena rozlíšení len prívlastkom starší a mladší, z čoho\nsúdy oboch inštancií vyvodili ten právny záver, že označenie starší a mladší sa vzťahovalo na osoby\nv priamom príbuzenskom rade, teda otec a syn, a nie žalobcami prezentovaný názor, že sa jednalo o\nosoby, ktoré nemuseli byť v príbuzenskom pomere, ale žili v tom čase v rovnakej obci. Dokonca ani\nžalobcami predložený dôkaz, fotografie náhrobných kameňov a listiny z Národného archívu USA (č.\nl. 137, 138) bezpečne nepreukazujú, vzhľadom na rozpory v dátume narodenia (XXXX a XXXX), ako\naj počte detí (tri deti a jedno dieťa), že by sa malo jednať o právneho predchodcu žalovaného, ktorý\nminimálne v čase podpisu druhej zmluvy nežil v Š.. Iné dôkazy zo strany žalobcov na preukázanie ich\naktívnej vecnej legitimácie v spore predložené neboli.\n17. Pravidlá delenia dôkazného bremena majú pritom povahu právnych noriem, a preto je nimi\nsudca viazaný tak ako zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy); odchýlenie sa od nich, okrem metodologicky\nodôvodnených prípadov, je tak vlastne porušením princípu viazanosti sudcu zákonom. Preto neplatí,\nže dôkazné bremeno ťaží toho, kto rozhodné skutočnosti tvrdí, ale naopak ten, koho ťaží dôkazné\nbremeno, musí rozhodné skutočnosti zodpovedajúce skutkovým znakom jemu priaznivej normy tvrdiť;\nteda rozdelenie dôkazného bremena nemôže byť závislé na tom, čo ktorá strana tvrdí, ale na pravidlách\ndelenia dôkazného bremena podľa analýzy aplikovaných právnych noriem a protinoriem.\n18. Tvorba právnych pravidiel nie je pochopiteľne úlohou súdov, ale zákonodarcu. Pravidlá delenia\ndôkazného bremena vytvárajú určitý systém. Jeho jadrom je základné pravidlo, podľa ktorého je\nkaždá strana sporu zaťažená dôkazným bremenom a bremenom tvrdenia ohľadne skutkových znakov\njej priaznivej právnej normy (platí tzv. teória analýzy noriem). Žalobca je tak zaťažený dôkazným\nbremenom ohľadne znakov skutkovej podstaty nárokovej právnej normy, ktorú je nevyhnuté v dôvodoch\nrozsudku identifikovať, zatiaľ čo žalovaných ťaží dôkazné bremeno vo vzťahu k znakom skutkovej\npodstaty protinormy, zabraňujúcej vzniku nároku žalobcu, alebo spôsobujúcej zánik jeho nároku či jeho\npresaditeľnosť a pod., čo je nevyhnutné v dôvodoch rozhodnutia ozrejmiť.\n19. V civilnom sporovom konaní, pre ktoré platí zásada dispozičná a prejednávacia, je zásadne\npovinnosťou strany sporu tvrdiť skutočnosti významné pre rozhodnutie o veci samej a označiť dôkazy\nna preukázanie svojich tvrdení. Keďže v spornom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem\nna výsledku sporu, každú zo strán v opačnom smere zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť.\nKaždá strana (ako bolo konštatované aj vyššie) musí v závislosti od hypotézy právnej normy tvrdiť\nskutočnosti významné pre rozhodnutie o veci samej a označiť v záujme ich preukázania dôkazy, na\nzáklade ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno).\nProcesná strana, ktorá netvrdila (žiadne alebo všetky) skutočnosti významné pre rozhodnutie o veci\nsamej, alebo neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení o skutočnostiach významných\npre rozhodnutie o veci samej, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu,\nktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov.\n20. Prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS\n372/08, IV. ÚS 350/09). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením\ndovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky\nzákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd uvádza, že za procesnú\nvadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nneodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom,\nčo nie je tento prípad. Dovolateľ preto nemôže dôvodne a opodstatnene namietať, že mu odvolací\n\nsúd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V\ntejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie,\nktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje\nodvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie\n(II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a\nprávny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné\nprávo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pre úplnosť dovolací súd\npoznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska\nnamietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým\nodvolací súd dospel nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania\npodľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje nemôže\nviesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).\n21. Obsah spisu vedeného v preskúmavanej veci v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľov, že\nodvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným\nspôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním\na rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemožno považovať za neodôvodnený. Podľa názoru dovolacieho\nsúdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP. Ako už bolo\nuvedené vyššie, za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že súdy\nneodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľov.\n22. Žalobcovia vo svojom dovolaní uplatnili tiež dovolací dôvod podľa § 420 písm. e) CSP, kedy namietali\nzaujatosť sudcu spravodajcu JUDr. Karola Krochtu, nakoľko mali za to, že v prejednávanej veci bolo\nrozhodnuté enormne rýchlo. Ďalej uviedli, že tento sudca v čase, keď chodil na základnú a strednú školu,\nbýval na rovnakej ulici ako žalovaný, pričom ich domy sú v blízkom susedstve, zároveň navštevoval\nrovnakú základnú školu. Sudca a žalovaný C. T. spolu vyrastali a priatelili sa, pričom sudca býval naďalej\nv E. Ľ., hoci ako sudca pôsobil v Bardejove a v Prešove, pričom v čase rozhodovania sa uchádzal o\npost predsedu súdu v Starej Ľubovni a mal teda motiváciu zavďačiť sa budúcej kolegyni, ktorá danú vec\nrozhodovala na okresnom súde a získať si tak sympatie od člena Súdnej rady z Okresného súdu Stará\nĽubovňa, ktorý sa zúčastnil výberových konaní pre tento súd. Rýchlosť konania nasvedčuje, že sudca\nchcel rozhodnúť vec skôr, ako odíde na Okresný súd v Starej Ľubovni vykonávať funkciu predsedu súdu.\nMali preto za to, že dané skutočnosti vyvolávajú pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti konania pred\nodvolacím súdom.\n23. V zmysle § 420 písm. e) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu\nvo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený\nsúd.\n24. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania\nnestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval\nnezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné\npre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na\nuplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).\n25. V zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 CSP je právne významný vzťah sudcu buď k veci (kedy má sudca\nsvoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k stranám\nsporu (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k strane sporu určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý\nbolo možné pochybovať o jeho nezaujatosti) alebo k zástupcom strán sporu. Ustanovenie § 49 ods. 2\nCSP ale jednoznačne vylučuje z dôvodov zakladajúcich zaujatosť sudcu tie okolnosti, ktoré spočívajú\nv postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (porovnaj\nnapríklad 3Cdo/38/2019, 4Cdo/18/2019, 4Cdo/172/2017, 2Cdo/301/2018, 7Cdo/206/2018).\n26. Podľa čl. 48 ods. 1 veta prvá ústavného zákona č. 460/1992 Zb. z 01. septembra 1992 v znení\nneskorších predpisov (ďalej len ,,ústavy“) nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Zásada\nzákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného\n\nrozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v\njeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to určení podľa vopred známych pravidiel, ktoré\nsú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby\nbola zachovaná zásada prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné\núčely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným\nsudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV.\nÚS 345/09, III. ÚS 212/2011).\n27. Zo stabilnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že za zákonného sudcu treba\npovažovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo\nalebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený na\nprejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu (III. ÚS 116/06). Z hľadiska posúdenia\ndôvodnosti vznesenej námietky zaujatosti je právne významný vzťah sudcu so zreteľom na jeho pomer\nk sporu, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia\nsporu a rozhodnutia o spore, alebo k stranám sporu, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo\nrýdzo osobnom pomere (tak pozitívnom alebo negatívnom) k nim, alebo k ich zástupcom alebo osobám\nzúčastneným na konaní.\n28. Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem\nnezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru\n(napr. rozhodnutie vo veci Piersack c. Belgicko). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka\njeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich\nzástupcom. Vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie\nnedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva dôkaz\no skutočnej zaujatosti (napr. rozhodnutie vo veci Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však\n(subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu\nvznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho\nstanoviska sudcu, ale podľa objektívnych príznakov. Uplatňuje sa tzv. teória zdania nezaujatosti, podľa\nktorej platí, že „spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“.\nNestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (napr. rozhodnutie\nvo veci Delcourt proti Belgicku). Rozhodujúcim prvkom pri posudzovaní námietky zaujatosti zákonného\nsudcu je to, či obava strany je objektívne oprávnená a relevantná. Relevantnou je len taká obava\nz nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných\nskutočnostiach.\n29. Súčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavnoprávna\núprava práva na spravodlivý proces zakotvená v čl. 46 ústavy zároveň na druhej strane zaručuje aj\nprávo na to, aby právna vec strany sporu nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa\nzákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 ods. 1 ústavy). Obsahom práva na prerokovanie veci\npred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy\nvylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania sporu pre zaujatosť. Jeho obsahom je len\npovinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania\na rozhodnutia sporu pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). V zásade\nteda platí, že v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne\npríslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu ako tzv. zákonný sudca, ktorý by sa už v\nďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu\npredstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo\nzákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania.\n30. Pokiaľ ide o subjektívny aspekt nestrannosti, samotný sudca Krajského súdu v Prešove JUDr. Karol\nKrochta uviedol, že sa necíti byť zaujatý, nakoľko nemá ani pomer k veci ani k stranám, ani k ich\nzástupcom. Poukázal na zoznam vecí, ktoré rozhodoval v mesiaci november 2023, kedy v senáte, v\nktorom bol riadiacim predsedom sa veci vybavovali v prevažnej miere podľa poradia, v akom na odvolací\nsúd došli. Potvrdil, že so žalovaným bývali v susedstve a boli konškoláci, na druhej strane však žalovaný\nnikdy nepatril do okruhu jeho blízkych kamarátov ani zo základnej ani zo strednej školy, s osobou\nžalovaného sa stretáva iba náhodne párkrát v roku, nie sú v žiadnom blízkom vzťahu, neudržiava s\nním žiaden kontakt, spoločne nezdieľajú žiadne záujmy ani koníčky. Členom Súdnej rady SR nikdy\n\nnebol sudca Okresného súdu Stará Ľubovňa a rovnako ani vec prejednávajúca sudkyňa na Okresnom\nsúde Stará Ľubovňa nie je členkou sudcovskej rady daného súdu. V zmysle rozvrhu práce Krajského\nsúdu v Prešove bol riadiacim predsedom senátu aj súčasne sudcom spravodajcom s tým, že v súhrne\nobsah argumentácie žalobcov, majúci za cieľ spochybniť jeho nezaujatosť, považuje za konštrukt bez\nakéhokoľvek skutkového základu, majúci zrejme svoj pôvod v neschopnosti akceptovania záverov v ich\nneprospech vyznievajúceho meritórneho rozhodnutia odvolacieho súdu.\n31. Subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej\nnestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne\nniekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym\npochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Z vyjadrenia\nzákonného sudcu JUDr. Karola Krochtu k uvádzaným dôvodom zaujatosti vyplýva, že danú vec\nrozhodoval podľa poradia, v akom prišla na súd, a tiež, že je bez pomeru (priateľského alebo\nnegatívneho) k žalovanému. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd uzatvára, že žalobcovia tvrdené\ndôvody zaujatosti vo vzťahu k uvedenému sudcovi ničím nepreukázali (§ 52 ods. 2 v spojení s § 53 ods.\n1, 2 CSP), a preto nimi uplatnený dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. e) CSP vo vzťahu\nk sudcovi odvolacieho súdu JUDr. Karolovi Krochtovi nie je dôvodný.\n32. Dovolatelia vyvodzujú prípustnosť dovolania z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, pričom nastolili právne\notázky, ktoré mal odvolací súd vyriešiť nesprávne. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak\nrozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho\nsúdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné\npodľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci\n(§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré\npokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2\nCSP).\n33. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia\nodvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej\notázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho\nkonania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi\na spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP.\n34. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\nprocesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom).\n35. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle\n§ 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľmi nastolené právne otázky uvedené kritérium\nnespĺňajú a ich formulácia opomína základné závery rozhodujúce pre právne úvahy odvolacieho (i\nprvoinštančného) súdu. Pre záver o tom, že ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci\nsamej a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že\ndaná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom\nrozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd\nnemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne\nrozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Sama polemika dovolateľa\n\ns právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len\nkritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú\nkritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP.\n36. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd uvádza, že\ntoto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil jej podstatu\na uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil\nsvoje rozhodnutie a dovolací súd sa zároveň ešte touto právnou otázkou vo svojej rozhodovacej praxi\nnezaoberal.\n37. Dovolatelia položili v dovolaní právne otázky, od vyriešenia ktorých podľa ich názoru záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu vo veci a ktoré mal odvolací súd vyriešiť nesprávne. Tvrdili, že tieto otázky\nešte neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešené. Dovolatelia síce jasným a zrozumiteľným\nspôsobom uviedli v dovolaní konkrétne právne otázky, avšak dovolací súd zastáva názor, že na takýchto\nprávnych otázkach nie je založené rozhodnutie odvolacieho súdu. Vyriešenie daných otázok vo vzťahu\nk predmetnej veci nie je rozhodujúce, keďže na ich riešení nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu.\n37.1. V danom spore išlo o spor, kde sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva v prospech\nich právneho predchodcu, teda, že tento bol v čase smrti podielovým spoluvlastníkom nimi označených\nnehnuteľností, a to na tom skutkovom základe, že uzavrel kúpne zmluvy dňa 14. februára 1931 a\nnásledne aj 09. júna 1942. Súdy potom žalobu primárne zamietli z dôvodu, že žalobcovia neuniesli\ndôkazné bremeno, že ich právnemu predchodcovi svedčilo ku dňu smrti spolu/vlastnícke právo k\nnehnuteľnostiam z predmetu sporu a titul nadobudnutia tohto spolu/vlastníctva. Následne sa odvolací\nsúd v bode 47 rozsudku zaoberal tým, že pre prijatie tohto jeho záveru bolo rozhodujúcim zistenie,\nže právny predchodca žalobcov K. G. sa narodil dňa XX. XX. XXXX a v čase uzavretia prvej kúpnej\nzmluvy č. 3007/38 dňa 14. 03. 1932 nedovŕšil plnoletosť - 21 rokov, s ktorou zák. č. 447/1919 Zb. z. a\nn. spájal plnú spôsobilosť na právne úkony. Zároveň však súdy nespochybnili oprávnenie v tom čase\nneplnoletých osôb nadobúdať majetok, avšak nakoľko zaplatenie kúpnej ceny je záväzkom kupujúceho,\nteda aj osoby označenej na tejto kúpnej zmluve ako K. G. ml., uzavrieť kúpnu zmluvu za osobu, ktorá\nuž nebola pod otcovskou mocou v dôsledku smrti otca a ktorej z tejto kúpnej zmluvy plynul záväzok vo\nforme zaplatenia kúpnej ceny, mohol iba poručník a uvedené muselo byť výslovne vyjadrené v zmluve,\nktorá ešte následne podliehala schváleniu poručenským súdom. Správnosť tohto záveru je podporená aj\nnespornou skutočnosťou vyšlou pred súdom prvej inštancie, a to, že za osobu predávajúceho - I. K. E.,\nktorá v čase podpisu prvej kúpnej zmluvy nemala plnú spôsobilosť na právne úkony, tú podpísal tútor Dr. I. V., ktorého úkon bol následne schválený poručenským súdom v Sabinove. Čo sa týka druhej kúpnej\nzmluvy, súdy zhodne uzavreli, že nemohlo ísť o právneho predchodcu žalobcov K. G., nar. XX. XX.\nXXX3, lebo jeho otec sa volal D. s tým, že označenie „ml.“ sa používalo pre rozlíšenie osôb v priamom\npríbuzenskom rade.\n37.2. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postavené na\nprávnej otázke o aplikácii ustanovenia zákona č. 447/1919 Zb. z. a n., ktoré riešilo otázku nadobudnutia\nplnoletosti, ako aj noriem uhorského zvykového práva naďalej platiacich na území Slovenska v rámci\nČSR (v zmysle čl. II zák. č. 11 Sb. z. a n.), podľa ktorých platilo, že aj neplnoleté osoby mohli nadobúdať\nvlastníctvo rovnakým spôsobom ako osoby plnoleté (plne svojprávne), že rodičia nemali vyživovaciu\npovinnosť voči neplnoletým deťom, ak tieto mali vlastný majetok, ktorý stačil na ich obživu a ďalej\nže otcovská moc nad neplnoletými osobami zanikala okrem iného aj smrťou otca. Krajský súd vo\nsvojom rozhodnutí skonštatoval, že uzavrieť kúpnu zmluvu za osobu, ktorá už nebola pod otcovskou\nmocou v dôsledku smrti otca a ktorej z tejto kúpnej zmluvy plynul záväzok vo forme zaplatenia kúpnej\nceny, mohol iba poručník a uvedené muselo byť výslovne vyjadrené v zmluve, ktorá ešte následne\npodliehala schváleniu poručenským súdom. Z tohto potom následne vyplýva, že aj neplnoleté osoby\nmohli nadobudnúť majetok, avšak pod podmienkou schválenia takéhoto právneho úkonu poručenským\nsúdom, čo sa v danej veci nestalo.\n37.3. Rovnako čo sa týka druhej nastolenej otázky, kedy odvolací súd mal nesprávne právne posúdiť vec\ntým, že úplne opomenul, resp. nesprávne aplikoval zákonný článok č. XXIX/1886 o zakladaní knihových\nvložiek a ministerské nariadenie č. 222/1855 (tzv. pozemnoknižný poriadok), ktoré na území Slovenska\nplatili až do 01. 04. 1964 a v zmysle ktorých zápisy v pozemkovej knihe do roku 1950 mali konštitutívny\ncharakter, takáto dovolacia otázka nastolená žalobcami, nie je rozhodujúca pre tento spor, lebo na jej\nriešení nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu.\n37.4. Je nevyhnutné pripomenúť, že cieľom konania pred dovolacím súdom je poskytnúť dotknutej\nstrane reálnu ochranu jej práva. Dovolateľmi nastolené právne otázky majú v danom prípade iba\n\nprávno-teoretickú povahu a ich zodpovedanie dovolacím súdom by neviedlo k zrušeniu alebo k zmene\ndovolaním napadnutého rozhodnutia. Bolo by preto nadbytočné poskytnúť odpoveď na dovolateľmi\nnastolené právne otázky, ktoré ešte dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi neriešil. Dovolací súd\npreto uzatvára, že predložená argumentácia nepredstavuje vymedzenie podstatnej právnej otázky tak,\nako to predpokladá § 421 ods. 1 písm. b) v spojení s § 432 ods. 2 CSP. Uplatnený dovolací dôvod tak\nnie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n38. V kontexte uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že dovolanie dovolateľov 1/ až 6/ uplatnené\npodľa § 420 písm. f), ako aj podľa § 420 písm. e) CSP je prípustné, ale nie je dôvodné a dovolanie\nuplatnené podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je prípustné, preto dovolanie ako celok zamietol ako\nnedôvodné (§ 448 CSP).\n39. Aplikujúc zásadu úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP) vznikol nárok\nna náhradu trov dovolacieho konania v dovolacom konaní úspešnému žalovanému voči v dovolacom\nkonaní neúspešným žalobcom 1/ až 6/. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v\nlehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n40. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}