{"guid": "c293c357-f506-4042-90f7-ef682814846a:3b5cce95-b65c-495b-8882-46e536080088", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8319010416.1", "spisova_znacka": "3Tdo/36/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/36/2025 z 9. 12. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. decembra 2025, sp. zn. 3Tdo/36/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:8319010416.1", "identifikacne_cislo": "8319010416", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Petr Kaňa", "sudca_id": 466, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-petr-kana-466", "datum_vydania": "2025-12-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Sloboda a ľudská dôstojnosť"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-39.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 39 ods. 2 písm. c) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-39.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-139.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 139 ods. 1 písm. f) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-139.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-139"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-199.odsek-1", "nazov": "§ 199 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-199.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-199"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-199.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 199 ods. 2 písm. b) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-199.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-199"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-200.odsek-1", "nazov": "§ 200 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-200.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-200"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-200.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 200 ods. 2 písm. b) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-200.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-200"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. c) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. g) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. i) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-j", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. j) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-j", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-39", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-139", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-199", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-200", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-371"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3b5cce95-b65c-495b-8882-46e536080088", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8319010416.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8319010416.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8319010416.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Tdo/36/2025\n8319010416\n09. 12. 2025\nJUDr. Petr Kaňa\nECLI:SK:NSSR:2025:8319010416.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov\nsenátu JUDr. Jozefa Šutku a JUDr. Emila Dubňanského na neverejnom zasadnutí konanom 9. decembra\n2025 v Bratislave, v trestnej veci obvineného R. K. pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2\npísm. b) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1,\nods. 2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona, o dovolaní\nobvineného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. septembra 2023, sp. zn. 2To/48/2022, takto\nrozhodol:\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku sa dovolanie obvineného R. K. o d m i e t a.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Humenné (ďalej tiež „súd I. stupňa\") rozsudkom zo 7. septembra 2022, sp. zn. 1T/71/2019,\nuznal obvineného R. K. za vinného pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b)\nTrestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona, na tom skutkovom základe,\nže:\ndňa 29.01.2019 v čase okolo polnoci a dňa 30.01.2019 v čase do 01.30 hod. ako zamestnanec opatrovateľ Domova sociálnych služieb zneužijúc mentálne postihnutie S. T., nar. XX.XX.XXXX, ktorá\nbola rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. Nc/1005/05 zo dňa 05.06.1995, právoplatným dňa\n26.06.1995, pozbavená spôsobilosti k právnym úkonom, umiestnenej v Domove sociálnych služieb Y.,\nv spoločenskej miestnosti Domova sociálnych služieb Y., kde boli v tom čase sami, chytil ju rukou medzi\nnohy a zozadu jej prstami vošiel do jej vagíny a análneho otvoru.\nZa to súd I. stupňa obvinenému uložil podľa § 200 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo\nvýmere 11 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu\nna výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.\nKrajský súd v Prešove (ďalej tiež „odvolací súd\") na podklade odvolaní obvineného a prokurátora\nrozsudkom z 26. septembra 2023, sp. zn. 2To/48/2022 (ďalej tiež ,,napadnutý rozsudok\") podľa § 321\nods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok súdu I. stupňa v celom\nrozsahu s tým, že podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám obvineného uznal za vinného pre zločin\nznásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom\nsexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1\npísm. f) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že:\ndňa 29.01.2019 v čase okolo polnoci a dňa 30.01.2019 v čase do 01.30 hod. ako zamestnanec opatrovateľ Domova sociálnych služieb zneužijúc mentálne postihnutie S. T., nar. XX.XX.XXXX, ktorá\nbola rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. Nc/1005/05 zo dňa 05.06.1995, právoplatným dňa\n26.06.1995, pozbavená spôsobilosti k právnym úkonom, umiestnenej v Domove sociálnych služieb Y., v\n\nspoločenskej miestnosti nachádzajúcej sa na druhom poschodí Domova sociálnych služieb Y., kde boli\nv tom čase sami, vykonal s ňou orálny styk, análny styk a následne aj súlož.\nZa to odvolací súd obvinenému uložil podľa § 200 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 5 Trestného\nzákona, § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona úhrnný (nepodmienečný) trest odňatia slobody vo výmere\n7 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon\ntrestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.\nPodľa § 73 ods. 1 Trestného zákona obvinenému uložil ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou.\n* * *\nProti rozsudku odvolacieho súdu podal obvinený dovolanie prostredníctvom obhajkyne (JUDr. Martiny\nŘeřichovej, PhD., ustanovenej opatrením Okresného súdu Humenné z 5. júna 2024, sp. zn. 1T/71/2019)\nuplatňujúc v ňom dovolacie dôvody upravené v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) a písm. j)\nTrestného poriadku, argumentujúc tým, že vykonané dokazovanie jednoznačne neusvedčilo obvineného\nzo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. S poukazom\nna skutkovú podstatu uvedenú v § 199 Trestného zákona ďalej uviedol, že znásilnenie býva spojené so\nsexuálnou traumou obete, avšak zo zabezpečených dôkazov a vykonaného dokazovania nevyplýva, že\nby počas skutku došlo k súloži a na poškodenej by bolo páchané násilie alebo hrozba bezprostredného\nnásilia. Podľa lekárskych správ u poškodenej neboli zistené žiadne známky násilia, a podľa znaleckého\nposudku poškodená neutrpela sexuálnu traumu. Obvinený vyhlásil, že z jeho strany nedošlo k donúteniu\npoškodenej k sexuálnej aktivite, nedošlo k súloži, k orálnemu ani análnemu sexu ani k jeho sexuálnemu\nuspokojeniu. Zároveň argumentuje aj tým, že ako poškodenú chytil medzi nohami a prstami vošiel do jej\nvagíny a možno aj análneho otvoru, čo trvalo asi pol minúty, tak na jeho prstoch zostali biologické stopy\npoškodenej, a pri návšteve toalety sa tieto mohli preniesť do oblasti vnútornej strany spodnej bielizne.\nObdobne dôvodil, že jeho konanie nenapĺňa ani znaky skutkovej podstaty trestného činu sexuálneho\nnásilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f)\nTrestného zákona, pričom zopakoval svoju dovolaciu právnu argumentáciu predostretú k § 199 ods. 1,\nods. 2 písm. b) Trestného zákona.\nNásledne poukázal na závery odvolacieho súdu, podľa ktorých bol konštatovaný stav bezbrannosti\nženy vyvolaný mentálnym postihnutím poškodenej bez toho, aby bol tento záver podporený ďalšími\nskutkovými konštatáciami, ako sú znaky mentálneho postihnutia či samotná vedomosť o mentálnom\npostihnutí poškodenej. V domove sociálnych služieb pracoval ako opatrovateľ, pracovné povinnosti si\nplnil zodpovedne a dodržiaval predpisy. Náplňou jeho práce bol výdaj stravy a liekov, prebaľovanie a\nhygiena klientov, obliekanie a kŕmenie klientov, a bol pridelený ako opatrovateľ p. O. (na ktorého dohliadal\naj v nočných hodinách). Zamestnanci nemali prístup k zdravotnej dokumentácii klientov zariadenia, a z\ntohto dôvodu nemal ani nemohol mať vedomosť o zdravotnom a mentálnom stave poškodenej. Súčasne\nnebolo preukázané, že skutok bol na poškodenej spáchaný z dôvodu menšieho odporu alebo slabšej\nodvety poškodenej práve pre jej mentálne postihnutie. Svedkovia vo výpovediach popisujú skutočnosti,\nktoré počuli, no žiaden z nich nebol prítomný pri skutku.\nK výpovedi poškodenej opakovane poukazoval na skutočnosť, že obvinenie bolo vznesené po\nvýsluchu poškodenej, preto výpoveď poškodenej nie je použiteľná a nemožno na ňu prihliadať. Ak je\nvýpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom, resp. vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom,\nje nevyhnutné, aby bol výsluch svedka uskutočnený po vznesení obvinenia. Z uvedených dôvodov\nnamietal porušenie práva na obhajobu tým, že nemohol poškodenej S. T. klásť otázky, čo je v rozpore s §\n2 ods. 10 a § 34 Trestného poriadku. Zároveň došlo k porušeniu práva podľa § 213 Trestného poriadku,\nkeďže obhajca má právo zúčastniť sa úkonov, ktorých výsledok má byť použitý ako dôkaz v konaní pred\nsúdom. Takýmto postupom došlo aj k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, ktorá má byť v zmysle\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva realizovaná formou krížového výsluchu.\nV ďalšej časti dovolania obvinený namietal, že odvolací súd podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku\nodmietol vykonať návrh na doplnenie dokazovania správou z domova sociálnych služieb o tom, či bol\ninformovaný o duševnom stave poškodenej, a o akú konkrétnu duševnú poruchu ide. Odvolací súd bez\ntoho, aby vykonal predmetný dôkaz a zabezpečil relevantný dôkaz o jeho vedomosti o duševnom stave\npoškodenej, konštatoval, že o využitie bezbrannosti ide vtedy, ako obvinený vie o tomto zdravotnom\n\nstave a zámerne ho využije na uskutočnenie súlože, resp. vykonanie inej sexuálnej praktiky. Uvedené\nkonštatovanie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.\nV závere dovolania obvinený napádal aj výrok, ktorým mu odvolací súd uložil napadnutým rozsudkom\npodľa § 73 ods. 1 Trestného zákona sexuologické liečenie ústavnou formou napriek tomu, že ku\ndňu rozhodnutia odvolacieho súdu nebol prepustený, resp. nebolo rozhodnuté postupom podľa § 448\nTrestného poriadku o ukončení ochranného sexuologického liečenia ambulantnou formou, ktoré mu\nbolo uložené rozsudkom Okresného súdu Humenné z 26. apríla 2019, sp. zn. 3T/137/2018, v spojení s\nuznesením Krajského súdu v Prešove z 5. septembra 2019, sp. zn. 9To/34/2019. Daný postup je podľa\njeho názoru v rozpore so zákonom, keďže ide o duplicitné uloženie ochrannej liečby rovnakého typu.\nNavrhol preto, aby najvyšší súd podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil rozsudkom, že\nnapadnutým rozsudkom odvolacieho súdu bol porušený zákon, a to aj v konaní, ktoré mu predchádzalo\nv neprospech obvineného, a aby podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok odvolacieho\nsúdu, ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, a tomuto súdu podľa § 388 ods. 1 Trestného\nporiadku prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.\n* * *\nProkurátor Okresnej prokuratúry Humenné (ďalej tiež ,,prokurátor\") v písomnom vyjadrení k dovolaniu\nobvineného vyjadril názor, že skutok kladený obvinenému za vinu sa stal a spáchal ho obvinený, uložený\ntrest zodpovedá všetkým zákonným zásadám pre ukladanie trestov ustanovených Trestným zákonom,\na zohľadňuje pomery osoby páchateľa a charakter páchanej trestnej činnosti, a v trestnom konaní\nneboli nijakým zásadným spôsobom porušené práva obvineného. Vo vzťahu k námietkam obvineného\nuviedol, že odvolací súd sa riadne vysporiadal so všetkými zásadnými skutočnosťami uvádzanými v\nodvolaní a podľa jeho názoru bol v prípravnom konaní výsluch poškodenej S. T. realizovaný v súlade\nso zásadou ochrany pred jej sekundárnou viktimizáciou ako obzvlášť zraniteľnej obete. Zároveň mal\nobvinený možnosť plne realizovať svoje právo na obhajobu v súdnom konaní. Na záver uviedol, že už\nlen z titulu umiestnenia poškodenej v domove sociálnych služieb v spojení s výkonom zamestnania\nobvineného a s prihliadnutím na absenciu jej fyzických obmedzení mu muselo byť zrejmé, že dôvodom\njej umiestnenia v domove sociálnych služieb neboli jej fyzické, ale psychické obmedzenia.\nNa základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie\nobvineného odmietol.\n* * *\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej tiež „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\")\nprimárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti\nprípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373\nods. 1 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom\nstanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde na to určenom (§ 370 ods. 3 Trestného\nporiadku), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku),\na že boli splnené podmienky uvedené v § 372 ods. 1 Trestného poriadku.\nNajvyšší súd pripomína, že v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku je ako dovolací súd viazaný\ndovolacími dôvodmi, ktoré sú v dovolaní uvedené, pričom táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb\nvytýkaných napadnutému rozhodnutiu a konaniu, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného\nporiadku) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného\nporiadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú teda vecné argumenty\n(vytýkané chyby) uplatnené dovolateľom a nie správnosť ich subsumpcie (podradenia) pod konkrétne\nustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012).\nPoznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného\nkonania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a\npreto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého\nrozhodnutia súdu.\n\nS ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené\nnávrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v\nmene obvineného, najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu\ndodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhua v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania (§\n385 Trestného poriadku).\n* * *\nDovolací súd posudzujúc dovolanie obvineného v týchto intenciách konštatuje, že obvinený v dovolaní\nuplatnil či už priamo, alebo v rámci vecnej argumentácie, v ktorej vytýkané chyby dovolací súd\nsubsumoval sám pod konkrétne dovolacie dôvody (R 120/2012), dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1\npísm. c), písm. g), písm. i) a písm. j) Trestného poriadku.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo\nporušené právo na obhajobu.\nJednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení §\n2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,\nv čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého\nprocesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na\ndruhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa\nkonanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania\nzákonného a spravodlivého rozhodnutia.\nPrávo na obhajobu vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a\nzáujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného\nvýkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne\nzabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo\nsvojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné\nkonanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale\naj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby,\nktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno\nho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú\npredmetom ústavnej ochrany.\nV užšom zmysle, vychádzajúc z judikatúry, sa právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie\nprocesných práv obvineného (vrátane jeho obhajcu) a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v\ntrestnom konaní a súdu na uplatnenie jednotlivého obhajovacieho práva. Trestný poriadok obsahuje\ncelý rad ustanovení (napr. viď § 34 a nasl., pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasl., čo sa týka\nobhajcu a pod.), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné\nštádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom\nneprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Napokon, aj zo samotného gramatického znenia naposledy\noznačeného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným\nspôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä\nporušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37 Trestného poriadku (ktoré by mohlo mať konkrétny\nvplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej\npovahy, napr. na rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody alebo meritórne rozhodnutie), alebo aj iných\nprocesných ustanovení, ktorých porušenie intenzitou zodpovedá vyššie uvedenému, resp. má obdobne\nnegatívny materiálny dopad na obvineného. Dôležité sú vždy konkrétne podmienky prípadu, ktoré je\npotrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach.\nMožno zovšeobecniť, že až takéto ,,kvalifikované\" porušenie práva na obhajobu „zásadným spôsobom\"\nmôže byť dôvodom na konštatáciu porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom predmetné porušenie musí mať vzhľadom na\nvyššie uvádzané konkrétne okolnosti prípadu aj súčasne podstatný vplyv na výsledok konania - tzn.\n\nna rozhodnutie vo veci samej. Zásadným je v tomto smere záver, že právo na obhajobu v zmysle\noznačeného dôvodu dovolania je potrebné chápať ako nevyhnutné vytvorenie podmienok pre plné\nuplatnenie procesných práv obvineného, resp. jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku).\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolateľ v prvom rade\nnamietal, že svedecká výpoveď poškodenej S. T. je nepoužiteľná a nemožno na ňu prihliadať z\ndôvodu, že poškodená bola vypočutá pred vznesením obvinenia a obvinený jej nemohol klásť otázky.\nZároveň uvádzal, že ak je výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere\nrozhodujúcim dôkazom, je nevyhnutné, aby bol výsluch svedka uskutočnení po vznesení obvinenia.\nK princípu kontradiktórnosti je potrebné najprv uviesť, že sa uplatňuje predovšetkým v súdnom konaní,\navšak prvky kontradiktórnosti sa vyskytujú už v prípravnom konaní. V zásade platí požiadavka, pre\nzachovanie práva obvineného náležite sa brániť proti trestnému obvineniu, aby svedok bol vypočutý\nkontradiktórne v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovoru\").\nAj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP\") možno dovodiť, že dôkazy by v\nzásade mali byť vykonané v prítomnosti obvineného na verejnom pojednávaní v súlade so zásadou\nkontradiktórnosti. Výnimky z tohto pravidla sú síce možné, musí byť však obvinenému daná primeraná\na vhodná možnosť svedka, vypovedajúceho proti nemu, vypočuť a klásť mu otázky, buď hneď pri\nprvom výsluchu alebo v neskoršom štádiu konania (pozri napr. Hümmer proti Nemecku z 19. októbra\n2012, sťažnosť č. 26171/07, odsek 38; Luca proti Taliansku z 27. mája 2001, sťažnosť č. 33354/96,\nods. 39; Solakov proti Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko z 31. januára 2002, sťažnosť č.\n47023/99, ods. 57). Neprítomnosť svedka na pojednávaní musí byť odôvodnená (napr. v prípade jeho\nsmrti, nezvestnosti a pod.), ale aj pri splnení tejto podmienky, pokiaľ sa obvinenie zakladá výlučne alebo v\nrozhodujúcej miere na výpovedi osoby, ktorú obvinený nemal možnosť vypočuť alebo dať vypočuť, či už\nv štádiu vyšetrovania alebo počas konania pred súdom, práva obvineného nemôžu byť obmedzené do\ntakej miery, ktorá nie je v súlade so zárukami poskytnutými článkom 6 Dohovoru, tzv. „pravidlo jediného\nalebo rozhodujúceho dôkazu\" [pozri Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému Kráľovstvu (Veľká Komora)\nz 15. decembra 2011, sťažnosť č. 26766/05 a 22228/06, ods. 119].\nZ rozhodovacej činnosti ESĽP tak možno dovodiť absenciu prvku spravodlivosti trestného procesu a\nteda porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru v prípade, ak je výpoveď svedka, ktorého nemal obvinený\nmožnosť vypočuť alebo dať vypočuť, voči nemu jediným použitým usvedčujúcim dôkazom. Ak však ide\no dôkaz rozhodujúci, ale nie jediný, nevyhnutne (hoci to závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu)\nnepôjde o nespravodlivý trestný proces, pokiaľ členský štát preukáže, že urobil všetko pre to, aby\nprítomnosť svedka zabezpečil.\nO jedinom (angl. sole, fr. unique) dôkaze možno hovoriť v prípade, ak v konaní absentuje akýkoľvek\niný dôkaz proti obvinenému. Rozhodujúci (angl. decisive, fr. déterminante) dôkaz je potrebné chápať\nako dôkaz takej dôležitosti alebo významu, že bude pravdepodobne určujúci pre výsledok konania.\nV prípade, ak sa výpoveď svedka, ktorého obvinený nemohol vypočuť, opiera aj o iné podporné\ndôkazy, určenie, či ide o rozhodujúci dôkaz, bude závisieť od sily podporných dôkazov. Čím silnejšie\nsú tieto dôkazy, tým menej je pravdepodobné, že bude výpoveď neprítomného svedka považovaná za\nrozhodujúcu (Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému Kráľovstvu (Veľká Komora) z 15. decembra 2011,\nsťažnosť č. 26766/05 a 22228/06, ods. 131).\nAplikujúc tieto východiská na posudzovaný prípad, dovolací súd konštatuje, že svedecká výpoveď\npoškodenej nezodpovedá definícii jediného dôkazu, keď v prejednávanej veci boli súdom vykonané aj\nďalšie podporné dôkazy.\nPri hodnotení toho, či svedecká výpoveď poškodenej je rozhodujúcim dôkazom, dovolací súd poukazuje\nna obsah svedeckej výpovede G. J., vedúcej zdravotného úseku v domove sociálnych služieb, ktorá\nv štádiu konania po vznesení obvinenia vypovedala priamo o tom, čo jej rozprávala poškodená\nnasledujúce ráno o priebehu noci vlastnými slovami. Svedkyňa opísala, ako jej poškodená opisovala\npolohy, v akých došlo ku styku, striedanie análneho, orálneho a vaginálneho styku, o tom, že to\npoškodenú malo bolieť, o tom, že jej bolo zle z orálneho styku a o tom, že obvinený mal „smrdieť\".\nVypovedala tiež, ako mala byť poškodená opakovane upozornená obvineným, aby bola ticho a že za\n\nsex jej poskytne cigarety. Ďalej vypovedala, že poškodená bola ráno rozrušená, triasla sa a opakovane\nuvádzala, že sa to obvinený nesmie dozvedieť, že to nesmela nikomu povedať, bála sa. Uviedla\ntiež, že poškodenú dobre pozná, a tá nevie klamať. Rozhodnutie súdov bolo taktiež založené na\nvýpovedi svedkýň - ošetrovateliek I. C. a T. C.. Aj keď tieto ošetrovateľky nepočuli žiadne zvuky zo\nspoločenskej miestnosti, ktoré by naznačovali, že sa tam má niečo diať, ich výpovede korešpondujú\ns dejovou líniou skutku, vo vzťahu k časovému priebehu noci, o tom, že sa obvinený nachádzal na\nposchodí v spoločenskej miestnosti, že boli skontrolovať poschodie a že ich obvinený ubezpečoval, že\nsa tam nič nedeje, že počuli charakteristické kroky poškodenej na poschodí, ktorá v noci nespala a\nopakovane ju bolo počuť chodiť po chodbách. S týmito výpoveďami korešponduje aj výpoveď RSDr.\nC. S., toho času riaditeľa domova sociálnych služieb, ktorý vypovedal, že mu bolo oznámené, že v\nnoci došlo v domove sociálnych služieb k sexuálnemu styku ošetrovateľa - obvineného a klientky poškodenej S. T., na čo následne prišiel vykonať pohovor s poškodenou a tiež s obvineným, pričom aj\njemu poškodená zhodne porozprávala o priebehu styku, o tom, že ju obvinený zavolal do zasadačky,\nkde sa ona sama vyzliekla a kde s ňou obvinený postupne vykonal orálny, análny aj vaginálny styk,\nže ju to odzadu bolelo, že mu ho musela „vycucať\" a jej bolo na zvracanie. Svedok tiež vypovedal,\nže následne vykonal pohovor s obvineným, ktorý tieto udalosti poprel, no nebránil sa okamžitému\nukončeniu pracovného pomeru. V tejto súvislosti aj s ohľadom na dovolaciu argumentáciu obvineného\nnemôže ostať bez povšimnutia to, že výsluchov, z ktorých výpovede boli procesným spôsobom prečítané\nna hlavnom pojednávaní, okrem svedeckého výsluchu poškodenej S. T., sa v prípravnom konaní\nzúčastnila ustanovená obhajkyňa obvineného, ktorá aktívne kládla vypočúvaným osobám otázky, čím\nbola naplnená aj požiadavka kontradiktórnosti týchto výsluchov. Súdy nižšieho stupňa rozhodnutie o vine\nopierali taktiež o znalecké dokazovanie, vykonané Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného\nzboru v Košiciach, vo vzťahu k výsledkom DNA analýzy, nájdenému zmiešanému profilu DNA na\nvnútornej strane boxeriek obvineného v oblasti rozkroku, obsahujúcej DNA obvineného a poškodenej.\nZároveň je potrebné uviesť, že ani obvinený nespochybňuje, že bol prítomný a došlo z jeho strany k\niným sexuálny praktikám, keď uvádza, že chytil poškodenú medzi nohami a prstami vošiel do jej vagíny\na možno aj do análneho otvoru, čo trvalo asi pol minúty. Rovnako aj zo znaleckého posudku z odboru\npsychiatrie vypracovaného MUDr. K. Q.-E. vyplýva, že u obvineného je prítomná sexuálna deviácia,\nporucha koordinácie sexuálne motivačných systémov - sexuálna agresivita. Sexualita obvineného má\nporuchu v koordinácii jednotlivých sexuálnych subsystémov, prejavujúcu sa v jeho sexuálnom správaní ide o eroticky nevyladenú osobu, pričom aj žena nevysielajúca erotické signály potencuje jeho vzrušenie.\nDané závery vypovedajú o osobnosti obvineného a nepriamo podporujú aj priebeh ustáleného skutku.\nDovolací súd tak konštatuje, že svedecká výpoveď poškodenej rozhodne ani zďaleka nepredstavovala\nani jediný dôkaz, hoci bola jediným priamym svedkom inkriminovaného skutku, a s ohľadom na rozsah\na kvalitu iných, hoci nepriamych dôkazov bolo na autonómnom zvážení konajúcich súdov posúdenie\nnevyhnutnosti opätovného výsluchu poškodenej ako svedkyne na hlavnom pojednávaní.\nDovolací súd tiež hodnotí ako nezanedbateľný postoj samotnej obhajoby k otázke potreby vypočutia\npoškodenej ako svedkyne na hlavnom pojednávaní. Prokurátor v obžalobe navrhol prečítať jej svedeckú\nvýpoveď z prípravného konania. Obhajkyňa obvineného prítomná na hlavnom pojednávaní síce vyslovila\npochybnosť o zákonnosti tohto dôkazu z dôvodu, že v prípravnom konaní sa dožadovali jej opätovného\nvýsluchu za ich prítomnosti, čo im bolo zo strany orgánov činných v trestnom konaní odmietnuté, avšak\nrovnako (ako prokurátor) súhlasila s prečítaním tejto výpovede. Sám obvinený pritom výslovne požiadal,\naby sa vykonalo hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti (čím sa minimálne vzdal jeho osobnej\nmožnosti kladenia otázok tejto svedkyni v rámci zásady ústnosti a bezprostrednosti).\nNa základe týchto skutočností potom procesný postup súdov v pôvodnom konaní, založený na závere\no absencii nevyhnutnosti opätovného výsluchu poškodenej - sexuálne atakovanej obzvlášť zraniteľnej\nobete s mentálnym deficitom - hodnotí dovolací súd ako správny, plne rešpektujúci (vzhľadom na\nvšetky okolnosti prípadu a najmä osobné pomery poškodenej) právo poškodenej nebyť vystavenou\nsekundárnej viktimizácii jej ďalším výsluchom, ktorý tak navyše ani nebol nevyhnutný pre ustálenie\nskutkového stavu veci s ohľadom na dostatočný objem a kvalitu iných, vo veci zabezpečených dôkazov.\nNajvyšší súd s poukazom na rozhodovaciu činnosť ESĽP potom už len nad rámec uvedeného dopĺňa,\nže aj v prípade, ak by išlo o dôkaz rozhodujúci, neznamenalo by to automaticky porušenie práva na\nobhajobu. ESĽP už pripustil ako neporušujúci právo na spravodlivý proces aj taký postup, keď v prípade\npáchania sexuálneho násilia otcom voči maloletému nekonštatoval porušenie práva na obhajobu v\nsituácii, keď bola použitá rozhodujúca výpoveď svedka (maloletého), ktorému obvinený nemohol klásť\n\notázky, s poukazom na to, že právo na obhajobu bolo vyvážené inými faktormi. V tomto ohľade ESĽP\npoznamenal, že rozhodnutie bolo založené aj na ďalších dôkazoch, pričom poukázal aj na jasnosť\nvýpovede maloletého, v ktorej absentovali akékoľvek rozpory, ako aj na správu vypracovanú sociálnou\npracovníčkou, ktorá maloletého vyšetrila. Z daných dôvodov bolo obmedzenie práva na kontradiktórnosť\nkonania vyvážené faktormi, ktoré kompenzovali sťažené podmienky, v ktorých pracovala obhajoba\n(Papadopoulos v. Grécko z 14. augusta 2020, sťažnosť č. 78085/12, ods. 38). Z uvedeného dôvodu\ndovolací súd konštatuje, vychádzajúc z judikatúry ESĽP, že ani v prípade, že by aj výpoveď poškodenej\npredstavovala rozhodujúcu dôkaz, jej použitie by v prejednávanom prípade nepredstavovalo porušenie\npráva na obhajobu, keďže práva obhajoby boli vyvážené ďalšími faktormi, a to dôkazmi, na ktorých\nbolo založené rozhodnutie - výpovede hore menovaných svedkov, znalecké posudky, DNA analýza,\nako aj vyjadreniami obvineného, pričom samotná výpoveď poškodenej je vnútorne nerozporuplná, a aj\nzo záverov znalca z odboru psychológie vyplýva, že poškodená napriek mentálnemu postihnutiu nemá\nnarušenú schopnosť vnímania udalostí a má primeranú schopnosť následnej reprodukcie prežitého; vie\nriadne opísať čo prežila, videla a cítila. Poškodená opakovane opísala, čo sa malo v tú noc diať, opísala\nako malo k pohlavnému styku a iným sexuálnym praktikám dôjsť, k jeho priebehu, tak aj k pocitom, aké\nvtedy mala, čo vnímala a cítila, a nemá ani tendenciu ku konfabuláciám.\nObvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu tiež argumentačne namietal, že odvolací súd odmietol\njeho návrh na doplnenie dokazovania - požiadal domov sociálnych služieb o podanie správy, či bol\ninformovaný o zdravotnom stave poškodenej.\nK uvedenej námietke najvyšší súd poukazuje na to, že naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku je možné konštatovať (aj) v takom prípade, ak by sa súdy\nnávrhom na vykonanie dôkazu vôbec nezaoberali, resp. by takémuto návrhu nevyhoveli, a to aspoň\nbez stručného odôvodnenia takéhoto postupu. Takáto procesná situácia môže nastať tak v konaní pred\nsúdom I. stupňa, ktorý by jednak formálnym rozhodnutím - uznesením podľa § 272 ods. 3 Trestného\nporiadku, ktoré je potrebné procesne zachytiť protokoláciou do zápisnice o hlavnom pojednávaní, a v\nodôvodnení rozhodnutia vo veci samej opomenul vysporiadať sa s otázkou, prečo návrhom na doplnenie\ndokazovania nevyhovel. Táto prezumpcia primerane platí aj pre konanie pred odvolacím súdom, ktorý\nby s poukazom na zásadu, že konanie pred súdom prvého a druhého stupňa tvoria jeden celok, toto\npochybenie nezhojil (najneskôr) v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní obvineného.\nInými slovami vyjadrené, naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\nnemožno odvodiť výlučne zo skutočnosti, že skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy nižších\ninštancií nepovažovali návrhy na vykonanie dokazovania, resp. jeho doplnenie prednesené obvineným\nza významné pre konečné rozhodnutie vo veci samej, ak súčasne zo strany súdu bolo obvinenému\ntaké jeho stanovisko dostatočným spôsobom zrozumiteľne (aj keď len stručne) vysvetlené. Dovolací\nsúd totiž nemôže skúmať hodnotenie dôkazov, ako ani správnosť úvah súdov nižších stupňov vo\nvzťahu k ,,dostatočnosti\" dôkazného podkladu pre nimi vnímané zistenie skutkového stavu v miere\nspoľahlivej a obsahovo spôsobilej pre rozhodnutie vo veci samej. Dovolací súd rovnako nemôže výnimku predstavuje taká procesná situácia, ak je dovolateľom minister spravodlivosti s poukazom na\n§ 371 ods. 3 Trestného poriadku - skúmať a meniť ani správnosť a úplnosť skutku zisteného práve\nna podklade už skôr vykonaného hodnotenia dôkazov, ktoré sa realizuje v konaní pred súdmi nižšej\ninštancie.\nAk platí už vyššie formulovaný záver, že právo na obhajobu (ktoré je prvkom spravodlivého, tzn. fair\nprocesu) v sebe obligatórne poníma aj vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv\nobvineného (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku), obdobne tak sa nemožno účinne domáhať naplnenia\ndôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v takom prípade, ak súdom\nustálený obsah a rozsah vlastnej úvahy o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a hodnotenia z\nnich získaných výsledkov (tzn. hodnotenia dôkazov) na podklade § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného\nporiadku ,,nevyhovuje\" predstavám dovolateľa. Ak záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu\nvykonaný v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za\ndokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, takýto výklad by odporoval viazanosti dovolacieho súdu\nzisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku - dovolacieho dôvodu vyjadrujúceho\nzásadu, že účelom dovolacieho konania je spravidla posudzovanie otázok právnych a nie skutkových\n(správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu).\n\nPre dovolací súd je z pohľadu skúmania dodržania práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku podstatným zistenie, či sa súd I. stupňa alebo odvolací súd návrhom na doplnenie\ndokazovania zaoberali (t. j. či naň procesne reagovali) a súčasne uviedli aspoň stručné dôvody,\nna podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť. V uvedenom smere tak najvyšší súd\nvzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (viď str. 8 druhý odsek) konštatuje, že táto námietka\nnenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\n* * *\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolací súd uvádza, že tento je v\nzmysle dikcie označeného zákonného ustanovenia naplnený, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,\nktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nSkutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z\nobsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu\npráva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nčomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho)\nopravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu\npri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného\nporiadku len vtedy ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto\núčinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že\nk porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne\nalebo v rozhodujúcej miere na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom (R 24/2020).\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku nie je možné vykladať v rozpore s jeho\nlogickým a materiálnym významom, či účelom („je založené na dôkazoch\") tak, že pôjde o prípady, keď\nsúd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať\nani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé\nrozhodnutie (§ 272 ods. 3, § 2 ods. 10, ods. 11 Trestného poriadku), a napokon súd nemusí vykonať ani\ntie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro\" (§ 240 ods. 3 Trestného poriadku) alebo neprejavili\nreálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 Trestného poriadku).\nDovolacia argumentácia v posudzovanom prípade však neuvádza žiadny dôkaz, ktorý by mal byť\nbuď získaný nezákonným spôsobom alebo vykonaný nezákonným spôsobom, okrem spochybňovania\nkontradiktórnosti výsluchu poškodenej v prípravnom konaní, s čím sa už argumentačne vysporiadali\nv odôvodnení rozsudkov na stranách 8 až 10 súd I. stupňa a odvolací súd na strane 5. Najvyšší\nsúd v tejto súvislosti dáva do pozornosti obvinenému aj rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, podľa ktorej postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a\nhmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať\nza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I.\nÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 462/2012, III. ÚS 591/2013, I. ÚS 670/2014). Inými slovami,\nvšeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná\nvo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom konaní (IV. ÚS\n462/2012). Dovolací dôvod upravený v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku z pohľadu dovolateľom\nvytýkaných chýb tak naplnený nebol.\n* * *\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolací súd uvádza, že\ntento je v zmysle dikcie označeného zákonného ustanovenia naplnený, ak rozhodnutie je založené na\nnesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\nNesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa primárne rozumie, že súdmi v pôvodnom konaní\nustálený skutok bol vo výroku o vine odsudzujúceho rozhodnutia právne kvalifikovaný ako trestný\n\nčin, hoci nenapĺňa znaky akéhokoľvek trestného činu, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného\ntrestného činu, než pre aký bol obvinený uznaný za vinného.\nPodstatou správneho právneho posúdenia skutku (správnej právnej kvalifikácie) je tak správna aplikácia\nhmotného práva, teda že skutok zistený (formulovaný v tzv. skutkovej vete odsudzujúceho výroku o vine)\nv napadnutom rozhodnutí súdu bol z pohľadu zákonných znakov správne subsumovaný (podradený)\npod konkrétnu skutkovú podstatu príslušného trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len\nopačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu.\nObvinený odkazujúc na znenia trestných činov znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného\nzákona a sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona vecnú opodstatnenosť\nsvojho dovolania odvíja primárne z toho, že v konaní nebolo preukázané použitie násilia alebo hrozby\nbezprostredného násilia, a nedošlo ani k dosiahnutiu jeho sexuálneho uspokojenia, a teda jeho konaním\nneboli naplnené skutkové podstaty trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia. Ďalej tvrdil, že\nnedošlo k súloži, k orálnemu ani análnemu sexu, ale poškodenú len „chytil medzi nohami a prstami\nvošiel do jej vagíny a možno aj do análneho otvoru, čo trvalo asi pol minúty\". Prítomnosť DNA profilu\npoškodenej na vnútornej strane jeho boxeriek vysvetľuje tým, že v ten večer viackrát použil toaletu\na takto mohlo dôjsť k prenosu DNA profilu poškodenej. Zároveň uvádzal, že pre naplnenie skutkovej\npodstaty trestného činu znásilnenia a sexuálneho násilia absentuje aj znak bezbrannosti (poškodenej) z\ndôvodu mentálneho postihnutia, keďže nemal a ani nemohol mať vedomosť o zdravotnom a mentálnom\nstave poškodenej.\nPokiaľ obvinený v dovolaní namietal, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa skutok\nstal tak, ako je to uvedené v napadnutom rozsudku, čím vznikli pochybnosti o jeho vine, najvyšší\nsúd zdôrazňuje, že dovolanie nie je ďalším odvolaním, teda riadnym opravným prostriedkom, ale\nsúdny prieskum v dovolacom konaní je zákonom vymedzený omnoho užšie, a to viacerými zákonom\nstanovenými obmedzeniami. Významné obmedzenie súdneho prieskumu v dovolacom konaní vyplýva\nz § 371 ods. 1 písm. i), vety za bodkočiarkou Trestného poriadku, ktoré dovolaciemu súdu zakazuje\nskúmať správnosť zisteného skutku vyjadreného v tzv. skutkovej vete rozsudku („správnosť a úplnosť\nzisteného skutku dovolací nemôže skúmať a meniť\"). Z citovaného vyplýva, že ak dovolací súd nesmie\nskúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku, rovnako ani dovolateľ nemôže s úspechom namietať,\nže skutkový stav tak, ako bol zistený v základnom trestnom konaní, mal byť zistený nesprávne alebo\nneúplne. Pokiaľ teda obvinený namietal, že v jeho trestnej veci majú byť (vychádzajúc z jeho vlastného\nhodnotenia dôkazov) aj po vykonaní dokazovania naďalej dané pochybnosti o jeho vine, tak ide o\nnámietku proti správnosti zistenia skutku vyjadreného v tzv. skutkovej vete, nesubsumovateľnú pod\nžiaden z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku, pretože presahuje\nrámec prieskumu v dovolacom konaní. Namietanie nesprávnosti skutkových zistení alebo nesprávneho\nhodnotenia dôkazov nenapĺňa žiaden dovolací dôvod (primerane viď R/57/2007, S/3/2011, R/7/2011).\nPokiaľ ide o právne posúdenie veci, ani v tejto otázke najvyšší súd nevzhliadol opodstatnenosť námietok\nobvineného. Vychádzajúc zo skutkových záverov ustálených súdmi nižšieho stupňa, ktoré nie je už\noprávnený skúmať a meniť, dospel k tomu, že z vymedzenia skutku tak, ako bol sformulovaný v\nskutkovej vete napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, je zrejmé, že zodpovedá právnej kvalifikácii posúdeniu konania obvineného ako zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného\nzákona spáchaného v jednočinnom súbehu so zločinom sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods.\n2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona. Použitú právnu\nkvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú\nnaplnenie príslušných znakov skutkových podstát označených trestných činov. Zo znenia skutkovej vety\nv rozsudku odvolacieho súdu zrozumiteľne vyplýva konanie obvineného, čím je dovolací súd viazaný.\nPre najvyšší súd je v zmysle uvedeného podstatným, že zo skutku zreteľne vyplýva, že obvinený dňa\n29. januára 2019 v čase okolo polnoci a dňa 30. januára 2019 v čase do 01.30 hod. ako zamestnanec\n- opatrovateľ Domova sociálnych služieb zneužijúc mentálne postihnutie S. T., nar. XX.XX.XXXX, ktorá\nbola rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. Nc/1005/05 zo dňa 05.06.1995, právoplatným dňa\n26.06.1995, pozbavená spôsobilosti k právnym úkonom, umiestnenej v Domove sociálnych služieb Y.,\nv spoločenskej miestnosti nachádzajúcej sa na druhom poschodí Domova sociálnych služieb Y., kde\nboli v tom čase sami, vykonal s ňou orálny styk, análny styk a následne aj súlož [t. j. čin spáchal\nna chránenej osobe - chorej osobe - § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona s poukazom na § 127\nods. 6 Trestného zákona - chorou osobou sa na účely tohto zákona rozumie osoba, ktorá v čase činu\n\ntrpí fyzickou chorobou alebo duševnou chorobou, aj keď prechodnou, bez ohľadu na to, či je dočasne\npráceneschopná, ako aj osoba so zmenenou pracovnou schopnosťou, invalidná osoba alebo osoba\ns ťažkým zdravotným postihnutím, pričom intenzita takej choroby alebo postihnutia zodpovedá ťažkej\nujme na zdraví].\nV danej súvislosti je potrebné dodať, že dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní,\nktoré sa opiera o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku len z hľadiska toho,\nči skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí\naj skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku\nvymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu (R 47/2008).\nVo vzťahu kU skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete\nvýroku ich meritórnych rozhodnutí vydaných v rámci základného konania, môže obvinený v dovolaní\nuplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa\npritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného\ndokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie (vrátane hodnovernosti\nresp. nehodnovernosti vypočutých svedkov). Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho,\naby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého\nstupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho\nkonania. Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú, „odvolaciu\" inštanciu zameranú k preskúmaniu\nrozhodnutí súdov nižšieho stupňa.\nAnalyzujúc jednotlivé dovolacie výhrady dospel najvyšší súd k záveru, že obvinený sa dovolaním snaží\npreniesť svoju odvolaciu argumentáciu pred dovolací súd. Vzhľadom na to, že vyššie uvedené dovolacie\nnámietky uplatnil obvinený už v odvolaní, pričom odvolací súd sa s nimi jasne a zrozumiteľne vysporiadal,\ndovolací súd stotožňujúc sa s tam uvedenou argumentáciou, odkazuje na odôvodnenie napadnutého\nrozsudku odvolacieho súdu na str. 7 a 8 rozsudku, z ktorého vyplýva, že: „Odvolací súd v tejto súvislosti\npoukazuje na to, že využitie bezbrannosti ženy je nesporne naplnené aj v takej situácii, kedy žena trpiaca\nduševnou poruchou, v dôsledku ktorej nechápe zmysel konania páchateľa, nie je tak schopná posúdiť\npotrebu odporu proti súloži resp. iným sexuálnym praktikám. Poškodená osoba nie je schopná prejaviť\ndostatočne jednoznačne svoju vôľu a dať svoj nesúhlas s konaním páchateľa zreteľne najavo o. i. aj z\ndôvodu, že nevie rozumovo posúdiť, že zo strany páchateľa ide o neprípustné, protiprávne konanie, že\nsa deje niečo nesprávne a že sa teda má brániť. O využitie bezbrannosti ide vtedy, ak obžalovaný vie o\ntomto zdravotnom stave a zámerne ho využije na uskutočnenie súlože, resp. vykonanie inej sexuálnej\npraktiky. V tomto konaní to bolo práve využitie bezbrannosti poškodenej, spočívajúcej v jej mentálnom\npostihnutí, ktorým došlo k naplneniu skutkovej podstaty spáchaných trestných činov obžalovaným.\nOdvolací súd ďalej upriamuje pozornosť na konkrétne odvolacie námietky obžalovaného, zohľadňujúc\nrelevantné, týkajúce sa podstaty predmetu konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti\nodsúdenia obžalovaného, vyslovenia jeho viny a určeného druhu trestu a jeho výmery.\nK námietke obžalovaného, že u poškodenej pri lekárskej prehliadke neboli zistené žiadne známky\nnásilia; zranenie, škrabance a pod., odvolací súd zdôrazňuje, že k naplneniu skutkovej podstaty\ntrestného činu znásilnenia, resp. sexuálneho násilia nie je nevyhnutné použitie fyzického násilia resp.\nhrozby násilia páchateľom, ale dochádza k nemu aj zneužitím bezbrannosti obete. Táto skutočnosť\nv konaní preukázaná bola a odvolací súd otázku využitia bezbrannosti poškodenej obžalovaným\ndostatočne zdôvodnil vyššie, t. j. argumentácia obžalovaného o absencii použitia násilia a neexistencia\nviditeľných zranení u poškodenej osoby neobstojí a nepostačuje pre vyslovenie pochybností, že k skutku\ndošlo tak, aby bola naplnená skutková podstata trestného činu znásilnenia a sexuálneho násilia tak, ako\nsú tieto trestné činy definované v Trestnom zákone.\nAni argument obžalovaného, že pri tom, ako mal fyzický kontakt s poškodenou (pripúšťajúc vloženie\nprstov do vagíny poškodenej a do jej análneho otvoru), nedošlo k jeho sexuálnemu uspokojeniu, nie je\nrelevantný, nakoľko sexuálne uspokojenie páchateľa nie je pre naplnenie skutkovej podstaty trestného\nčinu znásilnenia a trestného činu sexuálneho násilia rozhodujúce, ale postačuje samotný fakt, že k súloži,\nbez ohľadu na jej trvanie, a k iným sexuálnym praktikám zo strany obžalovaného došlo.\n\nVo vzťahu k odvolacej námietke, že obžalovaný nemal vedomosť o zdravotnom stave poškodenej, že\nako ošetrovateľ nemal prístup k zdravotnej dokumentácii poškodenej, má súd za to, že ide o účelové\ntvrdenie s úmyslom vyviniť sa zo vzneseného obvinenia vo vzťahu k definovaniu „zneužitia bezbrannosti\npoškodenej\". Obžalovaný si bol plne vedomý na akom pracovisku pracuje, kto sú klienti zariadenia\nDomova sociálnych služieb, mal vedomosť o ich správaní. Aj keby súd pripustil, že obžalovaný nevedel\npresne, odborne medicínsky, definovať diagnózu poškodenej, musel si byť vzhľadom na svoje pracovné\nskúsenosti v zariadení plne vedomý mentality poškodenej. Ako osoba o.i. zodpovedná za starostlivosť\no klientov zariadenia, vnímajúca ich bežné správanie, obžalovaný poznal správanie poškodenej, sám\npri výsluchu opakovane vypovedal, že poškodená sa vyzliekala, či tancovala nahá, že „vystrájala na\nchodbách\", či robila problémy. Obžalovaný sám vypovedal, že poškodená údajne za cigarety urobila\nčokoľvek, vrátane sexuálnych služieb. Zneužitie týchto znalostí, ako sa poškodená „bežne\" správa,\nmožno bezpochyby definovať ako využitie jej bezbrannosti obžalovaným.\nK námietke, že súd konštatuje stav bezbrannosti poškodenej ako rozhodujúce kritérium pri vyslovení\nviny obžalovaného bez toho, aby tento stav definoval bližšie, či opísal skutočnosti, z ktorých je mentálne\npostihnutie poškodenej zrejmé, odvolací súd zdôrazňuje, že ako v podanej obžalobe, tak aj v skutkovej\nvete odsudzujúceho rozsudku súdu je uvedené, že poškodená S. T. bola zbavená spôsobilosti na právne\núkony právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Humenné sp. zn. Nc/1005/05 zo dňa 05.06.1995.\nJe nesporné, že toto rozhodnutie súdu je založené na určitých objektívnych dôvodoch prameniacich v\nmentálnom stave dotknutej osoby, rovnako ako aj jej umiestnenie v Domove sociálnych služieb. Taktiež\nboli v priebehu vyšetrovania realizované znalecké posudky na posúdenie duševného stavu poškodenej,\npričom závery týchto posudkov sú súčasťou zdôvodnenia napadnutého rozhodnutia, čo v súhrne\npovažuje odvolací súd za postačujúce pre ustálenie definovania zdravotného stavu poškodenej, jej\nmentálneho stavu ako stavu bezbrannosti v kontexte jeho zneužitia pri spáchaní skutku obžalovaným.\"\nDovolacie námietky obvineného proti spôsobu hodnotenia dôkazov a nenáležite zistenému skutkovému\nstavu súdmi v pôvodnom konaní tak dovolací súd hodnotil ako nespôsobilé (vecne) naplniť dovolateľom\nuplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Súčasne platí, že hodnotenie\ndôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť ako dôvod\ndovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (ako ani žiaden iný z katalógu dovolacích\ndôvodov dostupných pre obvineného v rámci § 371 ods. 1 Trestného poriadku).\n* * *\nDovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku možno podať, ak bolo obvinenému uložené\nochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Obvinený k tomuto odvolaciemu\nbodu namietal, že odvolací súd mu uložil napadnutým rozsudkom podľa § 73 ods. 1 Trestného zákona\nsexuologické liečenie ústavnou formou napriek tomu, že ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu obvinený\nnebol prepustený, resp. nebolo rozhodnuté postupom podľa § 448 Trestného poriadku o ukončení\nochranného sexuologického liečenia ambulantnou formou, ktoré bolo uložené rozsudkom Okresného\nsúdu Humenné z 26. apríla 2019, sp. zn. 3T/137/2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove\nz 5. septembra 2019, sp. zn. 9To/34/2019.\nV prvom rade sa žiada uviesť, že v prejednávanej veci odvolací súd rozhodol o mimoriadnom znížení\ntrestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom podľa § 39 ods. 2 písm. c) Trestného\nzákona, a to z dôvodu, že obvinený sa skutku dopustil v čase, kedy si neuvedomoval, že koná pod\nvplyvom sexuálnej deviácie, ktorá mala podstatný vplyv na jeho ovládaciu schopnosť. Podľa § 39 ods. 2\npísm. c) Trestného zákona (súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto\nzákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, a súd\nmá za to, že vzhľadom na zdravotný stav páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného\nliečenia dosiahnuť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný obmedzeniami\nuvedenými v odseku 3 a zároveň uloží ochranné liečenie), bol súd povinný (obligatórne) uložiť ochranné\nliečenie podľa § 73 ods. 1 Trestného zákona - súd uloží ochranné liečenie v prípade uvedenom v § 39\nods. 2 písm. c) alebo § 40 ods. 1 písm. c) alebo ak páchateľ činu inak trestného nie je pre nepríčetnosť\ntrestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný - pričom sa pri jeho ukladaní opieral aj\no závery znalkyne z odboru psychiatrie, ktorá vzhľadom na zistenú deviantnú motiváciu sexuálneho\nsprávania obvineného navrhla ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou, pričom toto liečenie\npovažovala za nevyhnutné, keďže pobyt obvineného na slobode zo sexuologického hľadiska možno\n\npovažovať za nebezpečný. Vzhľadom na uvedené tak dovolací súd nevzhliadol dôvodnosť ani tejto\ndovolacej námietky.\n* * *\nZ pohľadu dovolateľom vytýkaných chýb tak napadnutým rozhodnutím ani konaním, ktoré mu\npredchádzalo, nebol naplnený akýkoľvek dovolací dôvod, ani zo spektra dôvodov, ktoré dovolateľ priamo\nuplatnil, ale ani z iných dovolacích dôvodov, pod ktoré by ním uvedené námietky inak bolo možné\npodradiť (subsumovať).\nDovolací súd preto na neverejnom zasadnutí uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\ndovolanie obvineného odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371\nTrestného poriadku.\nToto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2To/48/2022", "guid": "8038d30b-3cbf-435f-917d-a80b7ca3f7cf:b0b76612-2b37-4147-8263-3d8bc649faf6", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ae3e2c7-a918-442d-8df2-d3dbef6fb6b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 670/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 670/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 29, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:6ae3e2c7-a918-442d-8df2-d3dbef6fb6b4"}, {"guid": "ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 591/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 591/2013 z 10. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-10", "citacie_n": 131, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774"}, {"guid": "ussr:6ac000fc-a61c-45a8-b976-863b08b4af8f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 462/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 462/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 26, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:6ac000fc-a61c-45a8-b976-863b08b4af8f"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "2ffd45ca-072b-4181-a718-f5a60d2d9279:5c86b520-8599-43d4-9aa0-87a15ef9e8b6", "ecli": null, "spisova_znacka": "2To/48/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/48/2022 z 14. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-09-14", "citacie_n": 5, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/2ffd45ca-072b-4181-a718-f5a60d2d9279:5c86b520-8599-43d4-9aa0-87a15ef9e8b6"}, {"guid": "4118bbc1-2391-4901-861d-c46d9ef947b1:0c557534-eda6-4f28-b29f-cb99d1d59e4f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8318010801.2", "spisova_znacka": "9To/34/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9To/34/2019 z 4. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-09-04", "citacie_n": 2, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8318010801.2"}], "citovane_v": [{"guid": "9c885818-61fc-4f92-8c68-aac125fbe122:872c22cb-be29-42d0-a919-068a91a6fde6", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8825010275.2", "spisova_znacka": "2To/4/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2To/4/2026 z 12. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-03-12", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8825010275.2"}]}