{"guid": "47a610ba-245b-4504-be8d-408dc09145d8:efb3b7b5-b726-4b2b-bc65-6255300eb6b3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8122206579.1", "spisova_znacka": "4Cdo/78/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/78/2024 z 25. 6. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. júna 2025, sp. zn. 4Cdo/78/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:8122206579.1", "identifikacne_cislo": "8122206579", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "datum_vydania": "2025-06-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vydržanie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "nazov": "§ 455 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-455"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "nazov": "§ 130 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-130"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "nazov": "§ 134 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-2", "nazov": "§ 134 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-455", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-130", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/efb3b7b5-b726-4b2b-bc65-6255300eb6b3", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8122206579.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8122206579.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8122206579.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/78/2024\n8122206579\n25. 06. 2025\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2025:8122206579.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkýň 1/ E. A., narodenej XX. Z. XXXX, K., K. XXX/XX, 2/\nG. E., narodenej X. U. XXXX, K., K. XXXX/XX, obe zastúpené Advokátska kancelária BABIN, PETKO &\npartners, s. r. o., Prešov, Hlavná 2885/29, IČO: 47 253 177, proti žalovanému B. S.X., narodenému XX.\nU. XXXX, K., R. XXXX/XX, zastúpenému Studio Legale, s. r. o., Bratislava, Galandova 1153/3, IČO: 36\n811 874, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11C/52/2022,\no dovolaní žalobkýň 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. januára 2024 sp. zn.\n9Co/12/2023, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. januára 2024 sp. zn. 9Co/12/2023 a rozsudok Okresného\nsúdu Prešov z 5. októbra 2022, č. k. 11C/52/2022 - 38 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu\nPrešov na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 5. októbra\n2022, č. k. 11C/52/2022 - 38 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyne domáhali určenia, že do dedičstvo\npo ich rodičoch, a to T. L. a B. L. patrí podiel (každému z nich) 1 k parcelám CKN XXXX/X, CKN XXXX/\nX a CKN XXXX/XX, znázornených na Geometrickom pláne č. 17/2019 z 9. augusta 2019, geodeta P..\nĽ. N., žalovanému priznal voči žalobkyniam nárok na náhradu trov konania, vrátane predchádzajúceho\nkonania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11C/32/2019, ako aj na Krajskom súde v\nPrešove pod sp. zn. 9Co/24/2021 a žalobkyniam nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.\nVykonaným dokazovaním zistil, že 14. marca 1973 bola uzavretá a jej účastníkmi podpísaná písomná\nkúpna zmluva medzi predávajúcimi Z. a B. A. a kupujúcimi B. a T. L., keď v bode 1 zmluvy bolo uvedené,\nže predávajúci odpredávajú časť nehnuteľnosti zapísanej v Protokole č. 2867 k mpč. XXXX/a pod B3/a,\nb, ale len časť, ktorá zostala po odobratí plochy pre tehelne a ktorá je podľa EN označená parcelou č.\nXXXX o výmere 297 m2 ako neplodná plocha, č. ev. listu 145 za kúpnu cenu 500,- Kčs. V bode 2 zmluvy\nje uvedené, že kupujúci kupujú nehnuteľnosť opísanú v bode 1 tak, ako im ju predávajúci v prírode\nodovzdali, v bode 4 bolo dohodnuté, že všetky dávky a poplatky vyplývajúce z tejto zmluvy budú znášať\nkupujúci a v bode 5 je obsiahnutý súhlas predávajúcich k tomu, aby si kupujúci usporiadali aj vlastnícke\nvzťahy k prevádzanej nehnuteľnosti podľa skutočného odovzdania v prírode. Ďalej zistil, že 2. februára\n1973 bol vyplnený dotazník a čestné vyhlásenie pre registráciu vyššie uvedenej zmluvy, v ktorom MsNV\nv Sabinove nemalo voči prevodu žiadne námietky, pričom žalobkyne zhodne uviedli, že tento dotazník\na prípravu na registráciu zmluvy vybavovali ich rodičia, k registrácii však nedošlo z finančných dôvodov,\nkeďže za registráciu bolo potrebné zaplatiť poplatok, na ktorý nemali finančné prostriedky.\n1.1. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že Rada MsNV v Sabinove, odbor výstavby, vydala 5.\nseptembra1973 pod č. Vyst. 781/1973 B. L. rozhodnutie o povolení výstavby garáže na parcelu č. XXXX,\nk. ú. K., garáž bola postavená v roku 1973, má súpisné číslo XXXX, je postavená na parcele CKN XXXX/\nX a jej výlučnou vlastníčkou sa stala pôvodná žalobkyňa T. L. dedením 26D/1369/03, čo vyplýva z LV\nč. XXXX, k. ú. K.. Ide o dedenie po manželovi B., zomrelom XX. A. XXXX. Z dedičského rozhodnutia\n\n26D/1369/03, Dnot 183/03 z 11. mája 2004 vyplývalo, že predmetom dedenia, pokiaľ ide o nehnuteľnosti\npo poručiteľovi, bol len podiel 1 spomínanej garáže. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom\nsporu sú parcely, ktoré sú znázornené na Geometrickom pláne P.. Ľ.Í. N. č. 17/2019 z 9. augusta 2019,\novereného 13. septembra 2019, ako parcely č. XXXX/X - záhrada o výmere 278 m2 , č. XXXX/X zastavaná plocha o výmere 24 m2 a č. XXXX/XX - zastavaná plocha o výmere 256 m2, keď parcely KN\nXXXX/X a XXXX/X vznikli z parcely EKN XXXX zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. K. a parcela č. XXXX/\nXX vznikla z parcely CKN XXXX/XX zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. K. a podľa tvrdenia žalobkýň tieto\nparcely boli predmetom kúpnej zmluvy z roku 1973. Parcela CKN XXXX/XX o výmere 258 m2 je zapísaná\nna LV č. XXXX, k. ú. K. vo výlučnom vlastníctve žalovaného na základe Kúpnej zmluvy V-880/2019 a\nparcela EKN XXXX - orná pôda o výmere 311 m2 je zapísaná na LV č. XXXX, k. ú. K. vo výlučnom\nvlastníctve žalovaného na základe Kúpnej zmluvy V1142/2019. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v tomto\nspore sa nerieši to, či žalovaný je alebo nie je vlastníkom sporných pozemkov, ale to, či manželia L. boli\nich spoluvlastníkmi v čase svojej smrti. Poukázal na to, že aj v predchádzajúcom rozsudku súd nikde\nnekonštatoval, že by predávajúci A. neboli vlastníkmi sporných pozemkov, súd to ani nepreveroval a\nnezisťoval, keďže predmetom sporu bolo posúdenie, či kupujúci - manželia L. nadobudli vlastnícke právo\nk sporným pozemkom vydržaním. V tejto súvislosti žalobkyne navrhli doplniť dokazovanie výsluchom\nžalovaného a keďže pre súd bolo zásadné zistenie, či držba nehnuteľností právnymi predchodcami\nžalobkýň bola oprávnená od roku 1973 do 1. januára 1992, tak výsluch žalovaného, ale aj ďalšieho\nnavrhnutého svedka - likvidátora Východoslovenských tehelní, š. p., od ktorého kupovali nehnuteľnosti\nprávni predchodcovia žalovaného, bol pre súd irelevantný, keď súd neriešil to, či žalovaný legitímne\nnadobudol vlastníctvo k sporným pozemkom (teda od ich skutočných vlastníkov), ale to, či ich rodičia\nsa stali ich vlastníkmi titulom vydržania, keďže iný právny titul v ich prípade neprichádzal do úvahy\na skúmal len to, či držba pozemkov manželmi L. bola oprávnená a oprávnenosť držby vyhodnocoval\npredovšetkým z obsahu kúpnej zmluvy a skutočnosti, že ju neregistrovali. Išlo teda o okolnosti, o ktorých\nnemôže mať svedok, ale aj žalovaný žiadne vedomosti a preto nemal dôvod doplniť dokazovanie podľa\nnávrhu žalobkýň.\n1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy bol upravený spôsob nadobudnutia\nvlastníctva pri kúpe v § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. júla 1969 do 31.\ndecembra 1982) tak, že k zmluve o prevode nehnuteľností je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom\na vlastníctvo prechádzalo registráciou zmluvy. Dospel k záveru, že ak sa kupujúci (právni predchodcovia\nžalobkýň) ujali v roku 1973 držby pozemku na základe kúpnej zmluvy, ktorá nebola registrovaná štátnym\nnotárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v\ndobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení, nakoľko\npožiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti bola v Občianskom zákonníku\njasne a jednoznačne vymedzená v § 134 ods. 2. Zdôraznil, že to, že v tomto prípade nepostačovala\npre dobromyseľnosť držby len písomná kúpna zmluva a teda, že kupujúci nemohli byť dobromyseľní,\nže im kúpené pozemky patria, je zrejmé aj z bodu 5 kúpnej zmluvy, keď samotní predávajúci v zmluve\nim dali súhlas na usporiadanie vlastníctva k predmetným pozemkom a právni predchodcovia žalobkýň\nsi preto museli byť vedomí toho, že je nejaký problém so zápisom vlastníctva a že je potrebné toto\nvlastníctvo vysporiadať. Poukázal tiež na to, že samotní právni predchodcovia žalobkýň začali vybavovať\nregistráciu zmluvy, teda museli alebo minimálne mali vedieť, že k prevodu vlastníctva dochádza až\nregistráciou zmluvy a to, že registráciu nedotiahli do konca len z dôvodu, že pre finančné problémy\nnemali z čoho zaplatiť poplatok za registráciu je irelevantné, ale aj táto skutočnosť nabúravala tvrdenie\no ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní pozemkov.\n1.3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že spochybneniu oprávnenej držby nasvedčuje aj aktuálne\ntvrdenie žalobkýň o tom, že parcely CKN XXXX/X a XXXX/X vznikli z mpč. XXXX, ktorej nepochybne\nv čase kúpy v roku 1973 boli vlastníkmi predávajúci A., avšak v kúpnej zmluve zo 14. marca 1973 sa\nneuvádzala ako predmet prevodu mpč. XXXX, ale celkom iná parcela mpč. XXXX/a a ak teda v zmluve\nbola nesprávne stotožnená predávaná parcela a bol zjavný rozpor pri označení predmetu kúpy, ktorý bol\noznačený jednak ako parcela EKN XXXX a jednak ako mpč. XXXX/a, kúpna zmluva s poukazom na § 37\nods. 1 Občianskeho zákonníka je pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť absolútne neplatná, preto sa nedá\nvylúčiť ani to, že práve to bol dôvod, prečo zmluva nebola registrovaná na Štátnom notárstve, keďže pre\nsúd prvej inštancie vyznelo nie pravdepodobné tvrdenie žalobkyne, že to bolo z finančných dôvodov,\nkeďže poplatok na registráciu musel byť veľmi nízky, vzhľadom na nízku kúpnu cenu a keďže bolo\npreukázané, že kupujúci túto registráciu vybavovali, ale napokon k registrácii zmluvy nedošlo. Uzavrel,\nže pre absenciu oprávnenej držby právnymi predchodcami žalobkýň v dôsledku neregistrovania kúpnej\n\nzmluvy z roku 1973 nemohlo dôjsť k vydržaniu sporných pozemkov a žalobu zamietol. Pre úplnosť dodal,\nže vo vzťahu k parcele CKN XXXX/XX, ktorá ani nebola predmetom kúpnej zmluvy jednoznačne chýbala\ndobrá viera kupujúcich a to aj v prípade, ak by bolo preukázané tvrdenie žalobkýň, že predávajúci im v\nprírode ukázali ako predmet prevodu aj tento pozemok, nakoľko ten má takmer tú výmeru ako pozemok\nuvedený v zmluve a už táto skutočnosť jednoznačne vylučuje dobromyseľnosť kupujúcich, keď v zmluve\nbola jasne uvedená nielen výmera kupovaného pozemku (297 m2), ale tiež číslo parcely (XXXX) a pri\nbežnej opatrnosti teda kupujúci sa nemohli domnievať, že kupujú aj ďalšiu parcelu (XXXX/XX) a dokonca\no 258 m2 viac. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkýň rozsudkom z 23.\njanuára 2024 sp. zn. 9Co/12/2023 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal voči\nžalobkyniam nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd potvrdenie\nnapadnutého rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou (§ 387 ods. 1 CSP) a vzhľadom na\npresvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v\ncelom rozsahu stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku doplnil,\nže súd prvej inštancie správne zameral ťažisko dokazovania o nadobudnuté vlastníckeho práva k\npredmetným nehnuteľnostiam právnymi predchodcami žalobkýň na titul, od ktorého žalobkyne držbu\ntýchto nehnuteľností odvodzujú, keď týmto titulom by mala byť kúpna zmluva zo 14. marca 1973 a\nv tejto súvislosti bol vyhotovený aj dotazník a čestné vyhlásenie súvisiace s registráciou predmetnej\nkúpnej zmluvy (o čo sa mali postarať podľa zmluvy právni predchodcovia žalobkýň), avšak registrácia\ntejto zmluvy štátnym notárstvom vykonaná nebola, hoci je nepochybné, že zákon túto registráciu\nvyžadoval pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Táto zákonná požiadavka vyplývala\nz § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzavretia predmetnej\nkúpnej zmluvy, pričom toto zákonné ustanovenie vyslovene určovalo, že vlastníctvo na nadobúdateľa\nprechádza registráciou zmluvy. Konštatoval, že v tejto súvislosti pri právnych úvahách sa súd prvej\ninštancie riadil prevažujúcou judikatúrou, ktorá upravuje otázku dobromyseľnosti držby v súvislosti s\nmožným nadobudnutím vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, (rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 4Cdo/283/2009), z ktorých jednoznačne vyplýva, že pre naplnenie zákonnej požiadavky dobrej\nviery - dobromyseľnosti pri užívaní nehnuteľností je potrebné naplnenie zákonných podmienok týkajúcich\nsa registrácie zmluvy a nedostatok vedomostí účastníkov zmluvy v tomto smere nemôže založiť\ndobromyseľnosť pri užívaní predmetných nehnuteľností, teda eventuálny právny omyl v tomto smere\nnemôže byť ospravedlniteľným dôvodom pre absenciu registrácie zmluvy. Na základe toho konštatoval,\nže pokiaľ právni predchodcovia žalobkýň opomenuli registráciu tejto zmluvy napriek tomu, že takáto\npožiadavka zákona existovala, pričom pri primeranej opatrnosti o tejto zákonnej náležitosti mohli byť a\nmali byť informovaní, vylučuje táto okolnosť dobromyseľnosť pri užívaní predmetnej nehnuteľnosti a v\ntejto súvislosti zdôraznil, že právni predchodcovia žalobkýň mali k dispozícii dotazník a ďalšie doklady k\nregistrácii zmluvy, boli si vedomí svojej zmluvne dojednanej povinnosti sa o registráciu postarať, avšak z\nneznámych dôvodov tak neurobili, teda neboli dobromyseľní v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva\nk predmetným nehnuteľnostiam so zreteľom na naozaj všetky okolnosti.\n2.1. Argumentáciu žalobkýň spočívajúcu v tom, že pokiaľ ide o parcelu č. XXXX/XX, mala byť táto\nposudzovaná iným spôsobom ako ďalšie dve parcely, ktoré sú predmetom tohto konania (parcela č.\nXXXX/X a parcela č. XXXX/X), vyhodnotil ako bez právneho významu, pretože žaloba bola postavená na\ndobromyseľnosti a nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním právnych predchodcov žalobkýň práve\nna základe právneho titulu, ktorým mala byť kúpna zmluva zo 14. marca 1973 a toto iné nazeranie na\neventuálny vznik vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkýň k tejto nehnuteľnosti nemá podklad\nv dokazovaní vykonanom na súde prvej inštancie, a taktiež nie je možný iný prístup k posudzovaniu tejto\nparcely uvedený v odvolaní žalobkýň. Zdôraznil, že od začiatku konania žalobkyne opierali vydržanie a\nvznik vlastníckeho práva k všetkým parcelám, ktoré sú predmetom konania o jeden dôvod a to uvedenú\nkúpnu zmluvu a iná verzia vzniku vlastníckeho práva k parcele KN XXXX/XX v konaní preukázaná\nnebola, tento spôsob nekvalifikuje ani samotné odvolanie a v závislosti od týchto úvah nie je vlastne\npreukázaný ani titul vstupu do držby k tejto parcele zo strany právnych predchodcov žalobkýň, a preto\nzamietnutie žaloby vo vzťahu k tejto parcele je o dôvodnejšie. O trovách odvolacieho konania rozhodol\npodľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobkyne (ďalej aj „dovolateľky“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f) a 421 ods. 1 písm. a) CSP. Namietali, že\nsúd prvej inštancie nepripustil navrhované dôkazy napriek tomu, že tieto návrhy reagovali na dupliku\n\nžalovaného a tým im nebolo umožnené na argumenty žalovaného reagovať. Tvrdili, že dôkazy smerovali\nk vyvráteniu tvrdení žalovaného o nadobudnutí vlastníctva k predmetu sporu rodičmi žalobkýň v rozpore\nso zákonom. Boli názoru, že práve identifikácia predmetu kúpy - snímok z pozemnoknižnej mapy,\npozemková mapa, pozemnoknižná zápisnica boli dôkazy o pôvodnom zápise parcely na právnych\npredchodcov - predávajúcich manželov A. o situovaní pozemku, ktorý vlastnili predávajúci, umiestnení\npozemku v prírode odovzdané rodičom žalobkýň, potvrdenie mesta K. o platení dane za nehnuteľnosti,\nvýsluch svedka - likvidátora Východoslovenských tehelní, n. p. Košice, na preukázanie o legitímnej držbe\npozemku právnymi predchodcami žalobkýň. Preto nesúhlasili s odôvodnením súdu prvej inštancie, s\nktorým sa stotožnil aj odvolací súd, že predmetom konania nebolo nadobudnutie vlastníctva žalovaným,\nkeď návrhy žalobkýň smerovali práve k preukázaniu opodstatnenosti ich nároku a dôkazy mali odstrániť\nakékoľvek pochybnosti o tom, že rodičia žalobkýň užívali nehnuteľnosti dobromyseľne, nerušene, po\ndobu viac ako 10 rokov, nielen z ich subjektívneho presvedčenia, ale aj z objektívneho hľadiska\n( zaplatenie kúpnej ceny predávajúcim, platenie daní mestu K., žiadna výzva likvidátora resp. iného\nsubjektu o vypratanie pozemku, stavebné povolenie býv. MÚ Sabinov na výstavbu garáže ).\n3.1. Argumentácia žalobkýň k ustanoveniu § 421 ods. 1 písm. a) spočívala v apelácii na judikatúru\nvyšších súdnych inštancií (predovšetkým nálezy Ústavného súdu SR), ktoré vychádzajú pri posudzovaní\ndobromyseľnosti, ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, podporujúc\nzákonnú intenciu, uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom\nso stavom vlastníckym. Namietali, že v rozhodnutiach vyšších súdnych autorít sa opúšťa pozícia\nformálneho posudzovania zákonných podmienok posudzovania oprávnenej držby a napriek tomu súdy\nnižších inštancií citovali rozhodnutia, ktoré už boli prekonané neskoršími rozhodnutiami, predovšetkým\nÚstavného súdu SR. Boli názoru, že je povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať špecifické okolnosti\na individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé riešenie\nveci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo\ndo oči bijúcu nespravodlivosť. Zdôraznili, že nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere kúpnou zmluvou\nod pôvodných vlastníkov, ktorých hranice v prírode boli vymedzené, oplotené a na časti nehnuteľnosti,\nna základe právoplatného stavebného povolenia, realizovaná stavba garáže, keď tento stav trvá\nod roku 1973 do podania žaloby v roku 2019, t. j. 46 rokov nerušene. Opätovne vytýkali súdu\nprvej inštancie, že nepripustil návrhy na doplnenie dokazovania z ich strany, bez možnosti ozrejmiť\nokolnosti a podmienky kúpy nehnuteľností (dôkazy o platení dane, keďže priamo na pojednávaní sa\nvyjadrili, že dane neplatili, ale následne na MÚ Sabinov zistili opak), ale predovšetkým preukázania, že\nprávny predchodca žalovaného nikdy nebol vlastníkom kúpenej nehnuteľnosti. Dobromyseľnosť svojich\nprávnych predchodcov videli v tom, že zaplatili kúpnu cenu, oplotili pozemok a na základe vydaného\nstavebného povolenia bývalým MsNV Sabinov na časti pozemku postavili garáž, ktorá bola užívaná\nrodičmi žalobkýň a bola predmetom dedenia po rodičoch. Poukázali na nálezy Ústavného súdu SR\nsp. zn. II. ÚS 484 /2015, sp. zn. III. ÚS 468 /2022 a sp. zn. I. ÚS SR 151/2016 a nálezy Ústavného\nsúdu ČR sp. zn. II. ÚS 165/2011 a sp. zn. III. ÚS 247/2014. Navrhli rozsudok odvolacieho súdu zrušiť\na vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň navrhli odklad vykonateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie\ni odvolacieho súdu.\n4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu konštatoval, že súdy nižších inštancií uzavreli, že právny\npredchodca žalobkýň bol nedobromyseľný, nebol tak dôvod na doplnenie dokazovanie žalobkyňami\nnavrhnutými dôkazmi a to aj z toho dôvodu, že žalobkyne sa týmito dôkazmi snažili súdu preukázať\nnezákonnosť nadobudnutia predmetu sporu žalovaným, čo však nie je predmetom tohto sporu, pričom\nžalobkyne sa vo veľkej miere v dokazovaní venovali nadobúdaciemu titulu žalovaného a nie svojmu\nnadobúdaciemu titulu a z uvedeného dôvodu bol správny procesný postup súdu prvého stupňa, ak sa\nrozhodol nevykonať navrhované dôkazy. K nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 468/2022 uviedol,\nže z jeho záverov nevyplýva, že automaticky všetky neregistrované kúpne zmluvy sú platné a účinné\nbez ďalšieho, ale je vždy potrebné skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú\nvec poctivým spôsobom nadobudol. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol.\n5. Posúdením návrhu žalobkýň o odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia najvyšší\nsúd nezistil splnenie podmienok pre vyhovenie návrhu v zmysle ustanovenia § 444 ods. 2 CSP a preto v\nsúlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup\nz ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS\n158/2022, IV. ÚS 442/2022).\n\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.\n7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n13. Žalobkyne 1/ a 2/ prípustnosť svojho dovolania okrem iného vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods.\n1 písm. a) CSP.\n13.1. Ustanovenie § 432 ods. 2 CSP je nutné vykladať v spojitosti s § 421 ods. 1 písm. a) CSP\nzakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že\ndovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky,\nod ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tento dôvod prípustnosti sa teda viaže na ustálenú\njudikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu a to konkrétne v\ntom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd\nvo svojich rozhodnutiach.\n14. Pretože dovolateľkami uplatnený dovolací dôvod bol vymedzený v zákonných mantineloch § 432\nods. 2 CSP, bol splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1\nCSP a na tomto základe dovolací súd podrobil rozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu\n\nprieskumu; pristúpil k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej\nargumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke.\n14.1. S prihliadnutím na čl. 3 základných princípov CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax\ndovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre\nľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n6Cdo/129/2017 z 31. októbra 2017, uznesenie sp. zn. 7Cdo/272/2021 z 31. októbra 2023). Aj podľa\nrozhodovacej praxe ústavného súdu (I. ÚS 454/2024, I. ÚS 196/2020, I. ÚS 515/2020) do pojmu\nustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu s prihliadnutím na čl. 3 základných princípov CSP možno\nzahrnúť rozhodnutia ústavného súdu. Pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu teda\npatrí aj judikatúra ústavného súdu, v rámci ktorej ústavný súd meritórnym spôsobom posudzoval otázky\nústavnoprávneho významu.\n15. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca\nv podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a\npovinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n16. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti\ndobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa\npredpokladá, že držba je oprávnená.\n17. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju\nmá nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o\nnehnuteľnosť.\n18. V posudzovanej veci bolo na základe vykonaného dokazovania súdmi nižších inštancií zistené, že\n14. marca 1973 bola uzavretá a jej účastníkmi podpísaná písomná kúpna zmluva medzi predávajúcimi\nZ. a B. A. a kupujúcimi B. a T. L., keď v bode 1 zmluvy bolo uvedené, že predávajúci odpredávajú časť\nnehnuteľnosti zapísanej v Protokole č. 2867 k mpč. XXXX/a pod B3/a, b, ale len časť, ktorá zostala\npo odobratí plochy pre tehelne a ktorá je podľa EN označená parcelou č. XXXX o výmere 297 m2\nako neplodná plocha, č. ev. listu 145 za kúpnu cenu 500,- Kčs, avšak k registrácii predmetnej zmluvy\nštátnym notárstvom nedošlo. Na základe uvedeného zhodne dospeli k záveru, že ak sa kupujúci (právni\npredchodcovia žalobkýň) ujali v roku 1973 držby pozemku na základe kúpnej zmluvy, ktorá nebola\nregistrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na\nvšetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve\npresvedčení, nakoľko požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti bola v\nObčianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v § 134 ods. 2\n19. Pokiaľ išlo o dovolateľkami vymedzenú právnu otázku, súdy nižších inštancií dospeli k totožnému\nzáveru, že k vydržaniu vlastníckeho práva nemohlo dôjsť vzhľadom na to, že kúpna zmluva nebola\nregistrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval a z uvedeného dôvodu\nžalobkyne a ani ich právni predchodcovia nemohli byť v dobrej viere, že sú vlastníkmi predmetných\nnehnuteľností.\n20. Dovolateľky v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\npoukázali na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484 /2015, sp. zn. III. ÚS 468 /2022 a sp. zn.\nI. ÚS SR 151/2016.\n21. V náleze zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015 (publikovanom v Zbierke nálezov s\nuznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 48/2018) ústavný súd po podaní historického\nexkurzu právneho inštitútu oprávnenej držby, kritike nedostatočného zdôvodnenia zmeny (novšej)\njudikatúry a konštatovaní ústavnej konformity staršej judikatúry považoval za podstatné uviesť, že\n„pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za\npodstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods.\n\n1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako\naj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134\nObčianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav\nnepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom\ndomnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje,\nresp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný ... taký\nvýklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom\nrozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku\nvydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel\nzákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný ... pri ústavne konformnom výklade\ndobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec\npoctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.\nZa poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými\nmravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne\nposkytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“.\n22. V náleze z 24. novembra 2022 sp. zn. III. ÚS 468/2022 sa ústavný súd k vyššie uvedenému\nprávnemu názoru vo veci sp. zn. II. ÚS 484/2015 explicitným spôsobom znova prihlásil. Predmetom\nposudzovania tu bola otázka dobromyseľnosti sťažovateľky pri držbe sporných nehnuteľností, v ktorej\nsúvislosti nižšie súdy uviedli, že sťažovateľka mala vedieť, že vlastnícke právo so svojím manželom v\nskutočnosti nenadobudla, pretože k registrácii „Dohody“ z roku 1973 štátnym notárstvom nedošlo, hoci\nzákon obligatórne k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v tom čase registráciu písomne\nuzavretej zmluvy vyžadoval, poukazujúc na prax najvyššieho súdu reprezentovanú rozhodnutiami\nsp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009,\n3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2010. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že\n„právny názor, podľa ktorého súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri skúmaní dobromyseľnosti\npotrebné brať zreteľ, sú aj ťažiskové právne formy, bol predmetom ústavného prieskumu vo veci sp.\nzn. II. ÚS 484/2015. Ústavný súd v tejto veci rozhodol nálezom zo 14. novembra 2018, v ktorom vo\nvzťahu k uvedenému právnemu záveru zdôraznil, že takýto výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho\nzákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť\nnadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne\nreštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne\nneakceptovateľný... Vo vzťahu k ústavne konformnému výkladu dobromyseľnosti držby v tomto\nnáleze ďalej považoval ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že „pri ústavne konformnom výklade\ndobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec\npoctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.\nZa poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými\nmravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne\nposkytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“. (body 22. a\n23. odôvodnenia nálezu).\n23. Nakoľko v dovolaní vymedzená právna otázka bola dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne,\nnajvyšší súd na vyššie citované nálezy ústavného súdu naviazal rozhodnutím Veľkého senátu\nnajvyššieho súdu z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024, ktorého právna veta znie: Právny titul je len\njedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok\npre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude,\nči držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné\ndohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.\n23.1. Veľký senát najvyššieho súdu v citovanom rozhodnutí ďalej uviedol, že „držba je historicky\nchápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom\nmať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis,\nako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa\nmať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od\nvzniku vlastníctva nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané na\nvznik oprávnenej držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia\nprávneho dôvodu nenachádza. V súčasnom Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi oprávnenou\ndržbou a neoprávnenou držbou. Náš právny poriadok z tohto pohľadu nerozlišuje medzi držbou titulárnou\n\na držbou vzniknutou na základe tzv. domnelého titulu, tak ako to robí napr. § 991 Českého občianskeho\nzákonníka. Oprávnená držba je založená na objektívne posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu\nvec alebo právo patrí. Právne predpisy výraz „dobromyseľný“ nevymedzujú, preto východiskom ďalších\núvah musí byť jeho význam v bežnej reči. V Slovníku slovenského jazyka sa tomuto výrazu prisudzuje\nvýznam „dobrosrdečný, dobrácky“ a jeho synonymom je „statočný, poctivý, čestný“; opakom je zas\nvýraz „zlomyseľný“ vo význame osoby, ktorá si „želá, robí niekomu zle“. Držiteľ je teda dobromyseľný\no tom, že mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo,\na teda že svojou držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Pri\nvydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho\nmôžeme považovať za nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo,\nteda či na jeho správaní k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce\nposkytnúť ochranu jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Súd sa v rámci skúmania otázky\ndobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na\nskúmanie (ne)existencie právneho titulu. Ako je už uvedené vyššie, je to dané tým, že na vznik držby nie\nje nevyhnutná existencia právneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len\njedným z dôkazných prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu\nuchopenia držby nie je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti\njeho držby potom ani právny omyl nie je - z hľadiska platnosti a existencie právneho dôvodu uchopenia\ndržby - rozhodujúci bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný. Neexistencia\nalebo neplatnosť právneho titulu teda sama osebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho\ndobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne\nvzaté koná v dobrej viere t. j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe\nuvedeného je možné aj naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude\ntreba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva,\nale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou\nvlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu\nma pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho\ntitulu, ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata nestanovuje“. Následne vyvodil záver,\nže „nepovažuje za správny v podstate jediný argument, o ktorý sa novšia judikatúra (R 73/2015 a\nR 74/2015) opiera, a to, že „neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona\nneospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi\nso zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť“. Judikatórna línia reprezentovaná\nrozhodnutiami R 73/2015 a R 74/2015 je nielen explicitne zákonom de lege lata nepotvrdzujúca, ale\nje tiež v rozpore so zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy vydržania v roku\n1950 (spružniť a uľahčiť vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982 (ochrániť\ntzv. nedoložené právne vzťahy k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah vydržania\na je neprimerane rigidná. Preto sa veľký senát priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam (sp. zn.\n5Cdo/210/2019, 4Cdo/287/2006, 2Cdo/190/2020 a 2Cdo/201/2020), ktoré fundamentálne reflektujú\nstaršiu judikatúru (rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/117/94), vychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia\n§ 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení platný právny titul ako predpoklad\npre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom rešpektoval účel\nvydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby oprávneným\ndržiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve)\nso stavom vlastníckym. Na historickom pozadí nie nepodstatnou je tiež okolnosť, že ani v minulosti\n(podľa slovenského, resp. uhorského práva, pozn.) právny titul nebol podmienkou držby. Nedostatok\nprávneho titulu (napr. ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže zapríčiniť\nneoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba) jedným z dôkazov\npreukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. V zhode s názorom ústavného súdu\npri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne\npresvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,\nže pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také\nnadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú\nvec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar\nako bezodplatné plnenie“.\n24. Podľa dovolacieho súdu uvedená požiadavka z hľadiska možného vydržania vlastníckeho práva,\nspočívajúca v registrácii zmluvy štátnym notárstvom, na ktorej založili nižšie súdy právne posúdenie\npredmetnej veci, nemá oporu v zákone a je v rozpore s rozhodnutiami uvedenými dovolateľkami\n\nv podanom dovolaní, ako i v rozpore s rozhodnutím Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.\n1VCdo/1/2024. Pokiaľ súdy nižších inštancií založili svoje rozhodnutia na odlišnom právnom názore,\ntreba mať za to, že ich rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci. Pre úplnosť\ndovolací súd však potrebuje uviesť, že predmetné rozhodnutie bolo prijaté veľkým senátom až po\nrozhodnutiach súdov nižších inštancií.\n25. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateliek, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkýň 1/\na 2/ je nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ale aj dôvodné (§ 432 ods. 2 CSP). Keďže súd\nprvej inštancie vychádzal pri právnom posúdení veci z rovnakého nesprávneho právneho názoru ako\nodvolací súd a vec bude potrebné opätovne prejednať so zohľadnením právneho názoru vysloveného\nnajvyšším súdom (§ 455 CSP), najvyšší súd je toho názoru, že pre zabezpečenie efektívneho a\ndôkladného posúdenia veci je potrebné zrušiť aj rozsudok súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec\nvrátiť podľa § 450 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n26. Napokon, vo vzťahu k uplatnenej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd\npre úplnosť konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia\nrozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP) a nevykazuje vady nepreskúmateľnosti či\narbitrárnosti. Dovolací súd preto nepovažoval za opodstatnené dovolacie námietky vzťahujúce sa k\ndovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.\n27. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd\nprvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}