{"guid": "83cdf38e-a208-47af-82e2-009c87fac720:c2083741-e36e-4925-9d49-7a197c028a1f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8121201425.1", "spisova_znacka": "4Cdo/68/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/68/2024 z 23. 1. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. januára 2025, sp. zn. 4Cdo/68/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:8121201425.1", "identifikacne_cislo": "8121201425", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "sudca_id": 338, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-svetlovska-338", "datum_vydania": "2025-01-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-4", "nazov": "§ 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-4", "nazov": "§ 57 ods. 4 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c2083741-e36e-4925-9d49-7a197c028a1f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8121201425.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8121201425.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8121201425.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/68/2024\n8121201425\n23. 01. 2025\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2025:8121201425.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K. Č., narodeného XX. N. XXXX, R. XX, zastúpeného\nadvokátkou JUDr. Dášou Komkovou, Prešov, Hlavná 27, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú\nkoná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, za účasti intervenienta\nna strane žalovanej súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šupu, Nitra, Kmeťkova 30, zastúpeného\nadvokátom JUDr. Michalom Treščákom, ml., Košice, Štúrova 17, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom\nna Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 13C/10/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu\nv Prešove zo 06. februára 2024 sp. zn. 3Co/36/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd) rozsudkom z 11. októbra\n2022, č. k. 13C/10/2021 - 112 I. žalobu zamietol, II. žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v\nrozsahu 100 % a III. intervenientovi na strane žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa § 11, § 13 ods. 1, § 16 a § 417 ods. 1 zákona č.\n40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 2, §\n17 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „ZoZZŠ“) a vecne tým, že žalobca si voči\nžalovanej uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur a majetkovej škody vo výške\n959,41 eur z titulu tvrdenej zodpovednosti štátu za údajný nesprávny úradný postup, resp. nečinnosť\nsúdneho exekútora a to že najneskôr počnúc dňom 01. júna 2010 bol súdny exekútor povinný postupovať\nv zmysle § 57 ods. 4 Exekučného poriadku. Súdny exekútor podľa žalobcu nepostupoval v zmysle\nuvedeného ustanovenia a nepredložil exekučný spis žalobcu exekučnému súdu za účelom rozhodnutia\no zastavení exekúcie, čím nesprávnym úradným postupom žalobcovi spôsobil ujmu a zasiahol do jeho\nosobnostných práv. Žalobca tvrdil, že proti nemu bolo nezákonne vedené exekučné konanie na základe\npoverenia z 12. júna 2008 vydaného Okresným súdom Prešov a na základe predmetného poverenia mu\nbola nezákonne zrazená aj suma vo výške 959,41 eura a 268,99 eura, pričom exekúcia bola zastavená\naž 27. júna 2019 uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2Er/1528/2008. Súd prvej inštancie uviedol,\nže medzi stranami nebolo sporné, že na exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šupu\nbolo pod sp. zn. EX 2010/2008 vedené exekučné konanie vo veci oprávneného MONEY PLUS, a. s.,\nproti žalobcovi ako povinnému, o vymoženie pohľadávky vo výške 617,41 eura s prísl. Exekučným\ntitulom v predmetnej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok sp. zn. i586.9264 zo 4. marca 2008\nvydaný Stálym rozhodcovským súdom IUDEX, pričom 20. januára 2009 uhradil povinný na účet súdneho\nexekútora sumu 150 eur a následne 37 ďalších platieb, všetky spolu v sume 1.340 eur s tým, že poslednú\nplatbu vykonal 27. marca 2018. Dňa 14. júna 2018 bolo exekučnému súdu doručené podanie žalobcu\nako povinného označené ako podnet na zastavenie exekúcie a exekúcia bola zastavená až 27. júna\n2019 uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn. 2Er/1528/2008.\n\n1.2. Vo vzťahu k prvému uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol,\nže tento žalobca právne odôvodnil poukazom na ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Konštatoval,\nže ustanovenia o ochrane osobnosti zodpovednosť a pasívnu vecnú legitimáciu koncipujú rozdielne v\nporovnaní s náhradou škody a že táto zodpovednosť je daná výlučne subjektu, ktorý neoprávnený zásah\núdajne spôsobil a preto štát za žalobcom uplatnené nároky nezodpovedá. Uviedol, že ak by aj napriek\nnejasnej právnej kvalifikácii žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy posudzoval\npodľa podmienok ust. § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., tak ani v tomto prípade by tento nárok nebol\ndôvodný. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že štát za takto uplatnený nárok nezodpovedá, keďže ani\nžalobca, ani súd procesným postupom nezistil, že by bolo v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoZZŠ, príslušným\norgánom konštatované porušenie práva zo strany súdneho exekútora. V nadväznosti na to poukázal aj\nna ust. § 17 ods. 2 Zákona o zodpovednosti štátu za škodu a uviedol, že takto uplatnená žaloba voči\nštátu za nesprávny úradný postup súdneho exekútora nie je dôvodná.\n1.3. Vo vzťahu k nároku na náhradu majetkovej škody spôsobenej nesprávnym postupom (nečinnosťou)\nsúdneho exekútora, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo zistené splnenie podmienok\nstanovených zákonom č. 514/2003 Z. z., ktoré sú predpokladom pre vznik zodpovednosti štátu za škodu\nspôsobenú orgánom verejnej moci. Konštatoval, že nebola zistená existencia prvého predpokladu a\nto údajného nesprávneho postupu súdneho exekútora, pričom s poukazom na ust. § 9 ods. 2 ZoZZŠ\ndospel k záveru, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho okrem iného\naj v nečinnosti pri výkone verejnej moci je možné vychádzať len z výsledkov taxatívne uvedených\nv zákone. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že žalobca svoje tvrdenie o nesprávnosti úradného\npostupu súdneho exekútora oprel len o skutočnosť, že exekúcia bola až 27.júna 2019 vyhlásená za\nneprípustnú a zastavená. Súd prvej inštancie poukázal aj na tvrdenia intervenienta, že žalobca, ako\npovinný, nepodal proti exekúcii námietky, dlh dobrovoľne splácal a počas 9 rokov nepodal súdnemu\nexekútorovi podnet na zastavenie exekúcie. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní\nnepreukázal ani naplnenie druhého predpokladu a to vznik konkrétnej majetkovej škody a jej výšky a v\ntejto súvislosti ani vznik nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k vzniku majetkovej škody uviedol, že vymožená\nsuma bola použitá na úhradu jeho existujúceho záväzku, pričom zdôraznil, že prípadné premlčanie\nnespôsobuje zánik dlhu a že prijate premlčaného dlhu nezakladá bezdôvodné obohatenie a že nárok\noprávneného bol uplatnený v rozhodcovskom konaní pred uplynutím premlčacej doby. Zároveň uviedol,\nže žalobca údajnú nemajetkovú ujmu bližšie nešpecifikoval, ale najmä nijako nepreukázal, že by mu\nnejaká ujma v ním tvrdených okolnostiach tohto sporu vôbec vznikla. V tejto súvislosti súd prvej inštancie\nkonštatoval, že v predmetnom konaní nebolo zjavne preukázané ani naplnenie tretieho predpokladu a to\nexistencia priamej príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávny úradným postupom súdneho exekútora\na tvrdenou ujmou. Vo vzťahu k nepreukázaniu príčinnej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že v konaní\nnebolo zrejmé, že by k zmenšeniu majetku došlo v dôsledku údajného nesprávneho postupu a nie\nv dôsledku iných príčin spočívajúcimi napr. v nepodaní námietok a pod. V tomto kontexte súd prvej\ninštancie s poukazom na ust. § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že žalobca sám porušil svoju\nprevenčnú povinnosť a sám sa pripravil o možnosť zabrániť vytýkanému následku. O trovách konania\nrozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 06. februára 2024\nsp. zn. 3Co/36/2023 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil a vo výrokoch\no náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nV odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané,\nže žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a to\nnesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a\nvznikom škody; žalobca nepreukázal, že by v priamej príčinnej súvislosti s akýmkoľvek konaním alebo\nnekonaním v uvedenej exekučnej veci orgánom verejnej moci vznikol nárok na požadovanú náhradu\nmajetkovej a nemajetkovej škody. Odvolací súd v tomto smere v zhode so súdom prvej inštancie\nkonštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škodu\nspôsobenej orgánom verejnej moci, keď pre vznik zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.\nz. musí žalobca preukázať splnenie troch vyššie uvedených podmienok, pričom tieto podmienky musia\nbyť v súdnom konaní náležite preukázané, nakoľko len pravdepodobný záver o ich splnení, resp.\nsplnení len niektorej z nich, nepostačuje. Zároveň tieto podmienky musia byť naplnené kumulatívne,\nčo značí, že ak absentuje splnenie čo i len jednej z nich, bez ohľadu na to, že sú splnené ostatné\npodmienky, nároku na náhradu škody nemožno vyhovieť. Ďalej uviedol, že v konaní o náhradu škody\na nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je žalobca povinný preukázať všetky skutočnosti\nodôvodňujúce priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, t. j. nesie dôkazné bremeno.\npričom samotné poukazovanie žalobcom na všeobecnú judikatúru ESĽP a Ústavného súdu SR na\n\npreukázanie vzniku škody a nemajetkovej ujmy nepostačuje. Mal za to, že vzhľadom na požiadavku\nkumulatívneho naplnenie podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobnú podľa zákona\nč. 514/2003 Z. z. je potrebné v každom súdnom konaní preukázať jej vznik, výšku, a to v priamej\npríčinnej súvislosti s konkrétnym úradným postupom a u konkrétnej osoby poškodeného. Odvolací\nsúd konštatoval, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo nijako preukázané tvrdenie žalobcu o\nnesprávnom úradnom postupe súdneho exekútora.\n2.1. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v konaní prebiehajúcom pred súdom prvej inštancie\nnepreukázal splnenie hneď prvej podmienky a to existencie nesprávneho úradného postupu súdneho\nexekútora. Uviedol, že súdny exekútor bol povinný predložiť exekučný spis žalobcu za účelom\nzastavenia veci exekučnému súdu, keďže ako orgán verejnej moci si mal byť vedomý, že exekučný titul\nje nezákonný a exekúcia je neprípustná. Vychádzajúc z § 9 ods. 4 ZoZZŠ, pre posúdenie nesprávneho\núradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon možno vychádzať len z výsledkov\ntaxatívne vymedzených v tomto ustanovení. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatoval,\nže v predmetnom konaní takýto výsledok požadovaný § 9 ods. 4 ZoZZŠ absentuje. V súvislosti s tým\nodvolací súd poukázal na opísaný priebeh exekučného konania, nakoľko mal za to, že žalobca od\ndoručenia upovedomenia o začatí exekúcie nevyužil možnosti obrany proti tejto exekúcii a nepodal\nv zákonnej lehote námietky voči exekúcii. Žalobca svoje tvrdenie o nesprávnosti úradného postupu\nsúdneho exekútora založil na tom, že exekúcia bola neskôr vyhlásená za neprípustnú, a že súdny\nexekútor bol ako orgán verejnej moci povinný postupovať v zmysle § 57 ods. 4 Exekučného poriadku\na súdny exekútor si musel byť vedomý neprípustnosti vedenia exekúcie, a to v dôsledku nezákonného\nexekučného titulu. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že súdny exekútor postupoval v súlade so\nzákonom platným v čase vykonávania exekúcie, nakoľko predmetné ustanovenie bolo do exekučného\nporiadku zaradené až novelou v roku 2010 a teda súdny exekútor pri vykonávaní exekúcie postupoval\nv súlade so zákonom a podľa platného Exekučného poriadku, keď po vydaní poverenia na vykonanie\nexekúcie vydal upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo žalobcovi doručené 12. augusta 2008,\nproti ktorému žalobca aj napriek zákonnému poučeniu nepodal námietky. Zároveň žalobca v podanom\nodvolaní namietal, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko\nmal za to, že k zásahu do jeho osobnostných práv nedošlo nesprávnym úradným postupom súdneho\nexekútora, keďže k vydaniu nezákonného rozhodnutia - poverenia na vykonávanie exekúcie došlo\nnajmä nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora. V tomto smere odvolací súd odkázal na\nrozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/24/2023, ktorým odvolací potvrdil rozhodnutie súdu prvej\ninštancie, kde sa žalobca domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla nesprávnym postupom Okresného\nsúdu Prešov v predmetnej exekučnej veci. Tu odvolací súd dospel k záveru, že skutočnosť, že exekučný\nsúd vydal poverenie na vykonanie exekúcie ešte nemožno považovať za ústave relevantný zásah do\npodstaty základného práva na spravodlivý proces, keďže sa jedná o začiatočné štádium exekučného\nkonania, keďže súd predbežne zisťuje či existuje spôsobilý predbežný exekučný titul. Zdôraznil, že\ndôkazom toho, že nejde o nesprávny postup všeobecného súdu je aj skutočnosť, že povinný má k\ndispozícii prostriedky obrany voči exekúcii, ktoré spočívajú aj v možnosti podania námietok proti exekúcii\nhneď potom, čo mu je doručené upovedomenie o začatí exekúcie.\n2.3. Odvolací súd pre správnosť napadnutého rozhodnutia konštatoval, že súdny exekútor, tak ako to\nvyplývaj aj z ustálenej rozhodovacej praxe súdnych autorít „vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne\npostavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej moci) sa exekútor podieľa\nna realizácii základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Na\nsúdneho exekútora vykonávajúceho činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému\nje zverený výkon verejnej (štátnej moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a\nsubsidiárne Občianskym súdnym poriadkom.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/199/2009).\nVychádzajúc z vyššie uvedeného sa na výkon činnosti súdneho exekútora hľadí ako na výkon činnosti\norgánu verejnej moci a teda správnosť, resp. nesprávnosť jeho úradného postupu je posudzovaná podľa\nnoriem zákona č. 514/2003 Z. z.\n2.4. V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu majetkovej škody vo výške 959,41 eura, odvolací\nsúd uviedol, že nevzhliadol naplnenie ani tohto predpokladu. Žalobca namietal, že exekúcia bola\nvykonávaná na základe neplatného a nevykonateľného rozhodcovského rozsudku, ktorý nemal žiadne\nprávne účinky a žalobca platil peniaze pod nátlakom exekútora, čo malo za následok vznik škody\nv žalovanej sume. Uviedol, že v dôsledku zániku oprávneného v prospech ktorého bola exekúcia\nvykonávaná bol oprávnený uplatniť si nárok na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu. Odvolací\nsúd v tomto smere poukázal na to, že žalobca s oprávneným tak ako to bolo preukázané v konaní\npred súdom prvej inštancie uzatvoril spotrebiteľské zmluvy, na základe ktorých došlo k poskytnutiu\npeňažných prostriedkov. Nakoľko žalobca riadne nesplnil povinnosti so splácaním svojho záväzku,\n\noprávnený využil svoje právo a pristúpil k následnému vymoženiu finančných prostriedkov zákonnou\nformou a to prostredníctvom návrhu na začatie exekučného konania. Vymožená suma bola použitá na\núhradu existujúceho záväzku, pričom skutočnosť, že žalobca riadne uhrádzal tento záväzok mala za\nnásledok, že súdny exekútor nepristúpil k inému spôsobu vedenia exekúcie. Odvolací súd v tomto smere\npripomenul, že majetkovou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetku poškodeného,\npričom ako súd prvej inštancie správne konštatoval, v tomto prípade k naplneniu tejto podmienky\nnedošlo. Odvolací súd súhlasil so súdom prvej inštancie, že žalobca nepreukázal splnenie zákonom\npožadovaných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu a že by v priamej príčinnej súvislosti s\nnesprávnym úradným postupom vznikol nárok na požadovanú nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur.\nV tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že žalobca nepreukázal v konaní pred súdom prvej\ninštancie, že by v priamej príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdneho\nexekútora došlo k vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá by mala za následok okolnosti, tak ako ich opisoval\nžalobca, keď žalobca nepreukázal, že by došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdneho\nexekútora k vzniku jednak žalobcových zdravotných problémov, ani problémov v osobnom živote K\ntvrdeniam žalobcu, že v dôsledku nezákonne vedenej exekúcie bol nútený odísť do zahraničia a pracovať\ntam, odvolací súd uviedol, že tieto tvrdenia nijako bližšie nešpecifikoval a nepredložil žiaden relevantný\ndôkaz, že postupom súdneho exekútora malo dôjsť k zhoršeniu jeho rodinných, či partnerských vzťahov.\nOdvolací súd uzavrel, že žalobca v danom prípade nepreukázal, že by vedenie exekučného konania\na postup súdneho exekútora predstavoval taký zásah do jeho osobného a pracovného života, ktorý by\nodôvodnil priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. K výroku o náhrade\ntrov konania odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie sa síce zaoberal možnosťou potreby aplikácie\n§ 257 CSP, avšak dospel k záveru, že tento nie je možné v danom prípade aplikovať. Odvolací súd\npreto postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP rozsudok vo výroku, ktorým\nsúd priznal žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného náhradu trov konania zrušil a v rozsahu\nzrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že\nsúdy mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Mal za\nto, že odvolací súd arbitrárne a bez náležitého odôvodnenia si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu\nprvej inštancie a nezodpovedal na základné otázky dôležité pre rozhodnutie nastolené dovolateľom v\nodvolacom konaní. Poukázal na skutočnosť, že v odvolaní uviedol, že k nesprávnemu úradnému postupu\nsúdneho exekútora došlo nerešpektovaním Ústavy SR a Smernice Rady o nekalých podmienkach\nv spotrebiteľských zmluvách a vyššie uvedeného princípu ochrany spotrebiteľa, ktoré majú prednosť\npred zákonmi SR a nezabránenie vykonávaniu protizákonnej exekúcie, čo však súd prvej inštancie v\nrozhodnutí vôbec nespomenul a ani sa tým nezaoberal a odvolací súd v bode 34. uviedol, že vzhľadom\nna charakter a druh predmetného konania nie je možné tieto predpisy aplikovať na posudzovanie\nsplnenia podmienok pre vznik škody spôsobenej orgánmi verejnej moci v súvislosti s výkonom verejnej\nmoci. Za arbitrárne považoval aj konštatovanie odvolacieho súdu v bode 24. rozhodnutia, že odvolací\nsúd mal za to, že odvolacia námietka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci naplnená nebola, pričom sa absolútne nezaoberal odvolacou námietkou\nodvolateľa, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, že žalobca netvrdil, nepreukázal a ani\nzákonom stanoveným postupom nezistil, že by bolo v zmysle § 9 ods. 2 ZoZZŠ príslušným orgánom\nkonštatované porušenie práva zo strany súdneho exekútora tvrdené žalobcom, nakoľko ustanovenie §\n9 ods. 2 ZoZZŠ sa týka výlučne náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu. Za\narbitrárne považoval poukazovanie oboch súdov na skutočnosť, že nepodal v zákonnej lehote námietky\nvoči exekúcii, aj keď dovolateľ irelevantnosť podania námietok proti exekúcii súdnemu exekútorovi tvrdil\nuž vo svojom vyjadrení z 12. mája 2022 s poukazom na rozsudok Súdneho dvora z 26. októbra 2006 vo\nveci C-168/05. Zastával názor, že odvolací súd nesprávnym právnym posúdením dospel k nesprávnemu\nprávnemu názoru, keď vyslovil, že dovolateľ nemá nárok na náhradu škody ani na sumu nad rámec istiny,\nkeď oprávnený je vymazaný z obchodného registra. Dovolateľ poukázal aj na neodôvodnenie otázky\npri nemajetkovej ujme žalobcu, ktorý preukázal, že jeho životná úroveň a kvalita života protizákonnou\nexekúciou bola porušená s poukazom na zásah do osobnostných práv žalobcu. Dovolateľ považoval\nrozhodnutia súdov nižších inštancií, že v konaní nebola preukázaná žiadna nemajetková ujma, ktorú\nby bolo potrebné vyčísliť v peniazoch za arbitrárne a svojvoľné. Uviedol, že predložil súdu návrh na\nzačatie prejudiciálneho konania, pričom odvolací súd krátkym zdôvodnením uviedol, že súdnemu dvoru\nEÚ neprináleží v prejudiciálnom konaní, aby posudzoval súlad vnútroštátnej právnej úpravy s právom\nEÚ. Bol názoru, že súdy musia odôvodniť, prečo odmietli položiť prejudiciálnu otázku, keď dovolateľ\n\nsa domáhal výkladu únijného práva v prejudiciálnych otázkach z pohľadu poškodeného spotrebiteľa\ndomáhajúceho sa svojho práva na súde. Navrhol, aby dovolací súd predložil na Súdny dvor EÚ\nprejudiciálne otázky: 1/ či zásada efektívnosti čl. 47 Charty základných práv EÚ obsiahnutá najmä v\ngarancii rovnosti zbraní, čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ\nsa má vykladať tak, že tieto práva poškodeného spotrebiteľa sú porušené ustanovením § 82 CSP o\npristúpení intervenienta na stranu štátu vystupujúceho v úlohe protistrany proti žalobcovi a občanom SR\n- poškodeným spotrebiteľom, ktorí sa domáhajú svojho práva na náhradu škody a nemajetkovej ujmy\npre dlhoročné protizákonne vedené exekúcie, ktoré sú v rozpore so Smernicou Rady 93/13/EHS z 5.\napríla 1993 o nekalých podmienkach v úverových zmluvách, ak keď žalobca žaloval iba štát a žalobcovi\nnie je jasné z akého dôvodu by mal platiť trovy konania dvom subjektom, ak žaloba smerovala iba proti\nštátu a či nie je nutné aplikovať § 257 CSP o nepriznaní trov konania intervenientovi aj žalovanému,\nkeď bolo preukázané niekoľkonásobné porušenie zákonov SR a medzinárodne ratifikovaných zmlúv a\naktov EÚ a EHS súvisiacich s ochranou spotrebiteľov orgánom verejnej moci - súdnym exekútorom,\nale aj zástupcom štátu, keď navyše zákonná povinnosť ukladala žalovanej povinnosť vykonať dohľad\nnad činnosťou súdneho exekútora už pri predbežnom prerokovaní nároku žalobcu na náhradu škody a\nnemajetkovej ujmy, 2/ či sa má zásada efektívnosti v súvislosti so Smernicou Rady 93/13/EHS s čl. 38\nCharty základných práv EÚ, s čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať tak, že súdny exekútor\nako orgán štátnej moci je povinný od obdržania návrhu na vykonanie exekúcie od oprávneného skúmať\nexekučný titul a pri zistení porušenia vyššie uvedených medzinárodných zmlúv a aktov EÚ je povinný\npredložiť súdu návrh na zastavenie exekúcie pre rozpor s medzinárodnými zmluvami a aktami EÚ o\nochrane spotrebiteľa, ak súdny exekútor je orgánom štátnej moci a podľa § 3 Exekučného poriadku je\nviazaný len Ústavou SR, ústavným zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy\ns povinnosťou aktívne a pozitívne sa podieľať na týchto záväzkoch a 3/ či sa má zásada efektívnosti\nSmernice Rady 93/13/EHS, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 38 Charty základných práv EÚ\na čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať tak, že postup súdneho exekútora od 27. mája 2008 (dátum\nobdržania návrhu oprávneného na vykonávanie exekúcie) do 2. augusta 2019 (dátum nadobudnutia\nprávoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia o zastavení exekúcie), t. j. po dobu viac ako 11 rokov odporuje\nvyššie uvedeným zmluvám a aktom EÚ o ochrane spotrebiteľa, čiže došlo k nesprávnemu úradnému\npostupu súdneho exekútora a nezákonnému zásahu do práv žalobcu - spotrebiteľa - únijných práv o\nochrane spotrebiteľa. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie zrušil\na vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších inštancií\nnevykazujú žiadnu vadu a žalobca v dovolaní neuvádza žiadne nové skutkové okolnosti a tvrdenia, s\nktorými by sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí riadnym a zrozumiteľným spôsobom nevysporiadal.\nK návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedla, že takýto návrh nemá oporu v CSP, pričom\nprejudiciálne konanie je konanie, v rámci ktorého Súdny dvor EÚ zjednocuje rozhodovaciu činnosť\nvnútroštátnych súdov členských štátov pri aplikácii a výklade práva Európskej únie. Navrhla, aby\ndovolací súd dovolanie odmietol.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35\nCSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané\n(§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné\nodmietnuť.\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n\n8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n10. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal\nnedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.\n11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n13. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na\nspravodlivý proces.\n14. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa\nnáležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno\npovažovať za nedostatočne odôvodnené či nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá\nzákladnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia\na ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú\npresvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových\n\nzistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je\nkoherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku\nktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia\nkrajského súdu je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru o potrebe potvrdenia prvoinštančného\nrozhodnutia.\n14.1. Odvolací súd s poukazom na § 387 ods. 2 CSP dospel k záveru, že súd prvej inštancie napadnuté\nrozhodnutie v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy,\nktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Následne sa odvolací súd dôkladne\nzaoberal podmienkami pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, pričom svoje teoretické\nvýchodiská oprel o judikatúru najvyšších súdnych autorít (6Mcdo/16/2012). V nadväznosti na to odvolací\nsúd popísal jednotlivé skutkové okolnosti posudzovanej veci, z ktorých mal rovnako ako prvoinštančný\nsúd za preukázané, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na\nnáhradu škody a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym\núradným postupom a vznikom škody. V tejto súvislosti poukázal na viacero skutočnosti, ktoré mali\ndosvedčovať ním dosiahnutý záver :\nA) k argumentácii žalobcu, že súdny exekútor bol povinný predložiť exekučný spis žalobcu za účelom\nzastavenia veci exekučnému súdu, keďže ako orgán verejnej moci si mal byť vedomý, že exekučný\ntitul je nezákonný a exekúcia je neprípustná, odvolací súd zaujal stanovisko, že vychádzajúc z § 9 ods.\n4 ZoZZŠ, pre posúdenie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť\núkon možno vychádzať len z výsledkov taxatívne vymedzených v tomto ustanovení a konštatoval, že\nv predmetnom konaní takýto výsledok požadovaný § 9 ods. 4 ZoZZŠ absentuje. V súvislosti s tým\nodvolací súd poukázal na priebeh exekučného konania, nakoľko mal za to, že žalobca od doručenia\nupovedomenia o začatí exekúcie nevyužil možnosti obrany proti tejto exekúcii a nepodal v zákonnej\nlehote námietky voči exekúcii. K tvrdeniu žalobcu o nesprávnosti úradného postupu súdneho exekútora,\nktoré založil na tom, že exekúcia bola neskôr vyhlásená za neprípustnú a že súdny exekútor bol\nako orgán verejnej moci povinný postupovať v zmysle § 57 ods. 4 Exekučného poriadku, odvolací\nsúd poukázal na skutočnosť, že súdny exekútor postupoval v súlade so zákonom platným v čase\nvykonávania exekúcie, nakoľko predmetné ustanovenie bolo do exekučného poriadku zaradené až\nnovelou v roku 2010 a vyslovil záver, že súdny exekútor pri vykonávaní exekúcie postupoval súlade\nso zákonom a podľa platného Exekučného poriadku, keď po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie\nvydal upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo žalobcovi doručené 12. augusta 2008, proti ktorému\nžalobca aj napriek zákonnému poučeniu nepodal námietky. So zreteľom na tieto skutočnosti odvolací\nsúd vyvodil záver, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škodu\nspôsobenej orgánom verejnej moci a to hneď prvú podmienku a to nesprávny úradný postup.\n14.2. Odvolací súd napokon v súvislosti s námietkou žalobcu, ktorou spochybnil postup exekútora v\nexekučnom konaní konštatoval, že skutočnosť, že exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie\nešte nemožno považovať za ústave relevantný zásah do podstaty základného práva na spravodlivý\nproces, keďže sa jedná o začiatočné štádium exekučného konania, keďže súd predbežne zisťuje či\nexistuje spôsobilý predbežný exekučný titul a zdôraznil, že dôkazom toho, že nejde o nesprávny postup\nvšeobecného súdu je aj skutočnosť, že povinný má k dispozícii prostriedky obrany voči exekúcii, ktoré\nspočívajú aj v možnosti podania námietok proti exekúcii hneď potom, čo mu je doručené upovedomenie\no začatí exekúcie.\n14.3. K nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd uviedol, že žalobca nepreukázal, že\nby v priamej príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora došlo k\nvzniku nemajetkovej ujmy, ktorá by mala za následok okolnosti, tak ako ich opisoval žalobca. Odvolací\nsúd poukázal na to, že žalobca nepreukázal v danom prípade, že by došlo v dôsledku nesprávneho\núradného postupu súdneho exekútora k vzniku jednak žalobcových zdravotných problémov, ani\nproblémov v osobnom živote. K tvrdeniam žalobcu, že v dôsledku nezákonne vedenej exekúcie\nbol nútený odísť do zahraničia a pracovať tam odvolací súd dodal, že tieto tvrdenia nijako bližšie\nnešpecifikoval a nepredložil žiaden relevantný dôkaz, že postupom súdneho exekútora v predmetnom\nkonaní malo dôjsť k zhoršeniu jeho rodinných, či partnerských vzťahov. Odvolací súd v tomto smere\nkonštatoval, že žalobca v danom prípade nepreukázal, že by vedenie exekučného konania a postup\nsúdneho exekútora predstavoval taký zásah do jeho osobného a pracovného života, ktorý by odôvodnil\npriznanie nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.\n\n15. K návrhu žalobcu, aby odvolací súd predložil na Súdny dvor EÚ návrh na začatie prejudiciálneho\nkonania o otázke, či práva spotrebiteľa obsiahnuté v Chate základných práv EÚ a Zmluvy o fungovaní EÚ\nnie sú porušené ustanovením zákona SR o pristúpení intervenienta na stranu štátu, priznaním nároku na\nnáhradu trov subjektom vystupujúcim v tomto konaní na strane žalovaného a či sa dá zásada efektívnosti\nv súvislosti so Smernicou Rady 93/13/EHS vykladať tak, že súdny exekútor je povinný od obdržania\nnávrhu na vykonanie exekúcie skúmať exekučný titul a pri zistení porušenia medzinárodných zmlúv\nje povinný predložiť súdu návrh na zastavenie exekúcie odvolací súd poukázal na cieľ prejudiciálneho\nkonania, ktorým je najmä „pomoc“ vnútroštátnemu súdu pri rozhodovaní veci, na ktoré sa vzťahuje právo\nEÚ, a to všeobecným výkladom ustanovení práva EÚ, resp. posúdením platnosti relevantného právneho\naktu EÚ. Odvolací súd vyslovil názor, že prejudiciálne konanie je konanie, v rámci ktorého Súdny dvor\nEÚ predovšetkým zjednocuje rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov členských štátov pri aplikácií\na výklade práva Európskej únie a z tohto dôvodu žalobcov návrh na predloženie návrhu na začatie\nprejudicionálneho konania považoval za nedôvodný a bezpredmetný a uviedol, že návrh žalobcu nemá\noporu jednak v Civilnom sporovom poriadku, ani v zmluve fungovaní EÚ.\n16. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd neopomenul vziať do úvahy žiadnu\nz (rozhodných) skutočností, ktoré v konaní vo vzťahu k skúmaniu podmienok pre uplatnenie nároku\nna náhradu škodu spôsobenej orgánom verejnej moci vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, z akých\ndôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie (s ktorým tvorí kompletizujúcu organickú\njednotu) a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky\nnáležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP\nnemožno považovať to, že dovolateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými\na právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje\nsa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP,\npretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným\nsúdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal\na riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou\na požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.\nÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n17. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nstranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom\nkonaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré\nmajú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú\nnevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania\nv odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci\nboli z tohto pohľadu odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia.\n18. V danom prípade prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nebola spôsobilá založiť\nnámietka dovolateľa týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci. K tomu vec prejednávajúci\nsenát uvádza, že najvyšší súd stabilne judikuje, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP\nnezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych\nprávnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k\nzáveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R\n54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,\n7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než konajúce súdy,\nbez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n19. K návrhu dovolateľa, aby dovolací súd predložil na Súdny dvor EÚ prejudiciálne otázky citované\nv bode 3. uznesenia dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o prejudiciálnej otázke,\nmá povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc\nvydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií,\n\norgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady\nEurópskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania\njednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových\notázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho\nsúdu vo veci samej.\n20. Súd požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke len v prípade ak je potrebné podať\nvýklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný\nvyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu\ndvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť\njednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu\nrelevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie o aplikovateľnosti úniového\npráva (tiež jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným\nvnútroštátnym súdom, t. j. musí spor determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka\nnesmie byť zjavne nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné zodpovedanie musí mať reálny\ndosah na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe\nvýkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom\nvnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesnú vadu konania ani v zmysle § 420 písm. f)\nCSP (viď R 61/2013).\n21. V danom prípade zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov nevzťahovali na vec právne normy\nkomunitárneho práva, ktoré by si vyžadovali výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Žalobcom v\npodanom dovolaní bližšie špecifikované prejudiciálne otázky neboli pre rozhodnutie v danej veci\nani právne relevantné, keď navrhnuté otázky sa týkajú posúdenia súladu konkrétneho rozhodnutia\nvnútroštátneho súdu s komunitárnym právom a nesmerujú k potrebe jednotného výkladu komunitárneho\npráva. Nie je preto daný žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu žalobcu.\n22. Dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta nesprávny\nprocesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť dovolania\nz tohto ustanovenia nevyplýva. Dovolací súd preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako\ndovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.\n23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Co/36/2023", "guid": "cb9cd0dd-fade-432c-8ef3-75b6e9a30254:765a5690-33a2-4867-ab12-621e7c5d9aca", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "541ffbe8-f0fc-4734-b487-4818e3fcd86f:1ab3e0cb-9982-48dd-ac62-cbc097a777f3", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Co/24/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/24/2023 z 15. 6. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-06-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/541ffbe8-f0fc-4734-b487-4818e3fcd86f:1ab3e0cb-9982-48dd-ac62-cbc097a777f3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:02427291-1d10-472e-96dd-c49ab2c6af5d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.389.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 389/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 389/2025 z 1. 7. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-07-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.389.2025.1"}]}