{"guid": "7696748b-2c86-43f7-ab1d-962d1076ebe3:b0f1194c-6f49-413b-a8cd-86164d7dc034", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8118216486.1", "spisova_znacka": "1Cdo/97/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/97/2024 z 25. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. júna 2025, sp. zn. 1Cdo/97/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:8118216486.1", "identifikacne_cislo": "8118216486", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Šobichová", "sudca_id": 205, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-erika-sobichova-205", "datum_vydania": "2025-06-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-724", "nazov": "§ 724 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-724", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-724"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37", "nazov": "§ 37 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-41a.odsek-2", "nazov": "§ 41a ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-41a.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-41a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-50.odsek-1", "nazov": "§ 50 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-50.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-50.odsek-2", "nazov": "§ 50 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-50.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-50.odsek-3", "nazov": "§ 50 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-724", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-37", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-41a", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-50", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b0f1194c-6f49-413b-a8cd-86164d7dc034", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8118216486.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8118216486.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8118216486.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Cdo/97/2024\n8118216486\n25. 06. 2025\nJUDr. Erika Šobichová\nECLI:SK:NSSR:2025:8118216486.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej\na členov senátu JUDr. Martina Vladika a Mgr. Petra Melichera v spore žalobcov: 1/ E. O., narodený\nXX. D. XXXX, E., A. XXXX/XX, 2/ I. O., narodená XX. I. XXXX, E., A. XXXX/XX, obaja zastúpení: AK\nMAZANEC, s. r. o., Prešov, Metodova 3331/12, IČO: 53 494 920, proti žalovanému: Š. Č., narodený XX.\nN. XXXX, L., Č. N. XXXX/XX, zastúpenému: JUDr. Andrej Gara, advokát, Bratislava, Štefánikova 14,\nIČO: 30 850 436, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Prešov\npod sp. zn. 9C/51/2018, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 29. januára\n2024 sp. zn. 16Co/4/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalobcovia majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že vlastníkmi\nnehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. E., okres Prešov, obec E., a to parcely C KN č. XXXX/X,\ndruh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 105 m2, parcely C KN č. XXXX/X, druh pozemku:\nzastavaná plocha a nádvorie o výmere 267 m2, parcely C KN č. XXXX, druh pozemku: záhrada o výmere\n281 m2, stavby - rodinný dom súp. číslo XXXX, postavenej na parcele C KN č. XXXX/X sú (je) žalobcovia\nako bezpodieloví spoluvlastníci v rozsahu 7/8 v pomere k celku, žalobkyňa I. O. v podiele 1/8 v pomere k\ncelku. Druhým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov náhradu trov konania\nv rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov.\n2. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Prešove (ďalej aj odvolací súd) rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdil.\n2.1. Odvolací súd poukázal na to, že v danom prípade predmetom sporu je určenie vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby súd určil, že vlastníkmi nehnuteľností\nna LV č. XXXX, k.ú. E. v podiele 7/8 k celku sú žalobcovia v BSM a v podiele 1/8 k celku vo\nvýlučnom vlastníctve žalobkyne 2/ I. O.. Žalobcovia predmetné nehnuteľností kúpnou zmluvou zo dňa\n15. júna 2011 previedli na žalovaného z dôvodu, že na základe ústnej zmluvy sa žalobcovia dohodli so\nžalovaným, v tom čase priateľom ich dcéry I., že zaobstará pre ich syna D. O. exekúciu tak, aby bola\npotrebná suma vyplatená a exekúcia úspešne ukončená. Žalobcovia sa so žalovaným dohodli ústne,\nže ich nehnuteľností dočasne prevedú na žalovaného a následne po skončení exekučného konania,\nžalovaný tieto nehnuteľností prevedie na nich späť alebo prípadne na ich dcéru I., pričom ohľadne\nnákladov na zaobstaranie záležitostí sa so žalovaným vyrovnajú. Kúpna cena bola v zmluve dohodnutá\nvo výške 250.000 eur, ktorá im nikdy nebola vyplatená a nikdy nemali vôľu nehnuteľnosti skutočne na\nžalovaného previesť. Po celý čas sa k predmetným nehnuteľnostiam správali ako k svojim, bývali v nich,\n\nzabezpečovali údržbu, úpravy. Žalobcovia mali za to, že žalovaný, ktorý nezaplatil kúpnu cenu, nemal\nzáujem uzavrieť kúpnu zmluvu. V súlade s uvedenou dohodou dal žalovaný podpísať synovi žalobcov,\nD. O.i plnomocenstvo na zastupovanie v exekučnom konaní. Tvrdia, že žalovaný v exekučnom konaní\nvedenom JUDr. Filipom Exnerom konal, na tieto činnosti mu žalobcovia poskytovali finančné prostriedky,\nktoré boli poskytované bezhotovostne, alebo vkladmi hotovosti na účet. O odovzdaní hotovosti priamo\ndo rúk žalovaného dokladmi o prijatí žalobcovia nedisponujú, a to aj napriek tomu, že žalovanému bol\nodovzdávaný väčší obnos peňazí.\n2.2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru o tom, že medzi žalobcami a\nžalovaným bola uzatvorená príkazná zmluva podľa § 724 Občianskeho zákonníka, na zaobstaranie\nexekúcie syna žalobcov, s ktorou bol D. O.Š. uzrozumený a čomu zodpovedá ním udelené\nplnomocenstvo žalovanému ako aj žalovaného činnosť. Žalovaný v podanom odvolaní namietal\nneplatnosť príkaznej zmluvy podľa § 37 Občianskeho zákonníka, nakoľko nezodpovedala vôli\nžalovaného a naviac malo ísť o zmluvu v prospech tretej osoby § 50 Občianskeho zákonníka.\n2.3. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že medzi žalobcami a žalovaným bola\nuzatvorená príkazná zmluva podľa § 724 Občianskeho zákonníka, o čom svedčí aj časová súvislosť.\nJUDr. Filip Exner bol poverený na vykonanie exekúcie na základe uznesenia Okresného súdu Zlín pod\nč.k. 13EXE/949/2011-9 dňa 22. apríla 2011, ktorým bol nariadený výkon exekučného titulu rozsudku\nOkresného súdu v Zlíne zo dňa 17. januára 2011, č.k. 6C/60/2010-50 k uspokojeniu pohľadávky B. G.\nL. v časti 1.550.000 Kč s príslušenstvom proti povinnému D. O.. Niekedy v máji požiadal D. O. žalobcov\no finančnú pomoc vo veci jeho exekúcie. Žalobcovia žiadali žalovaného o pomoc v exekúcii ich syna,\nnakoľko sa prezentoval, že má s takýmito vecami skúsenosti a vie v tom pomôcť. D. O. udelil plnú moc\nžalovanému dňa 2. júna 2011. Tieto tvrdenia žalobcov majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Námietky\nžalovaného v konaní, že plná moc slúžila len pre ochranu svojich záujmov je právne irelevantná.\nŽalovaný nevysvetlil a nepreukázal ako chcel prostredníctvom plnej moci udelenej vo veci exekúcie D.\nO., vedenej súdnym exekútorom v Českej republike ochrániť svoj majetok.\n2.4. Odvolací súd mal za nesporné a preukázané aj výsluchom svedka D.. J., že žalovaný konal v\nexekúcii D. O.. (č.l. 451 spisu) D.. J. uviedol, že žalovaného mu predstavil D. O., ako svojho veriteľa,\na v exekúcii má brať ohľad na jeho záujmy, ktorý je schopný túto exekúciu zastaviť a D. O. dostať\nteoreticky do insolvencie. Počas jednania bolo nadnesené a následne aj týmto spôsobom zrealizované,\nže žalovaný odkúpi nehnuteľnosť povinného priamym predajom so súhlasom oprávneného, čo sa aj\nv konečnom dôsledku stalo. Žalovaný odkúpil dom vo J. a následne ho predal G. O. do jej výlučného\nvlastníctva za sumu 1.900.000 CZK.\n2.5. D.. J. okrem iného na pojednávaní dňa 19. októbra 2020 na otázku súdu, či pán Č. bol u neho ako\nsplnomocnenec D. O. alebo ako veriteľ D. O., odpovedal cit.: „Pro mně bylo podstatné, že je věřitel, ale\nzejména kupujíci. To bylo z mého pohledu to podstatné, protože on byl ta osoba, která dávala peníze,\nkterá do toho sypala peníze, takže pro mně byl kupujíci a to bylo jako z mého pohledu tehdy nejdůležitejší\nrole“. Na otázku súdu, či pán Č. zaobstarával exekúciu pre pána O., či robil nejaké úkony v jeho prospech\nv danej exekúcii, odpovedal „Není mi o tom nic známo pokud nevezmeme v jeho prospěch právě tu\nvýplatu těch peňez v podstate které byli poskytnutý. To bylo v prospěch pána O. určitě.“ Námietky\nžalovaného, že neexistuje žiaden záznam o nahliadnutí do exekučného spisu je bez právneho významu.\nŽalovaný nepotreboval oficiálne nahliadať do exekučného spisu, aby „ochránil svoj majetok“, nakoľko\nmal priame informácie od povinného, oprávneného, právneho zástupcu D.. J. ako aj samotného súdneho\nexekútora JUDr. Exnera. Skutočnosť, že v exekučnom spise neexistuje oficiálny záznam o nahliadaní\ndo exekučného spisu, neznamená, že sa tak nestalo. Rokovania na úrovni povinný - oprávnený - súdny\nexekútor - D.. J. a žalovaný a následné realizované úkony neprebiehali bez znalosti veci.\n2.6. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení rozsudku v\nbode 9.10. podľa ktorého, žalovaný vmanévroval negatívnym opisom situácie ich syna do takej pozície,\nže títo mu boli ochotní podpísať hocijaký dokument. Súd tento záver spája s tým, že verí tomu, že\ndokument, ktorý predložili žalobcovia na pojednávaní konanom dňa 19.10.2020 na č. l. 475 spisu s\npoznámkou „doniesla I. november 2011“, je pravdivý a skutočne vypracovaný žalovaným, aj keď tam jeho\npodpis chýba, čo je znova len výsledkom jeho sofistikovaného postupu ako sa obohatiť na úkor žalobcov\na ich syna D. spôsobom ťažko dokázateľným. V tomto dokumente sa uvádza, že: „V stave v akom bol\nprípad prevzatý, je hotový zázrak, čo doteraz žalovaný dokázal. Pre právnu kanceláriu by prevzatie tohto\nprípadu bola špinavá robota, do ktorej sa nikomu nechce a ak, tak s vysokou zálohou a bez záruky\nvýsledku.“ Ďalej v tejto listine je rozobratý postup akoby exekúcia prebiehala bez zásahu žalovaného a\nako prebieha po jeho zásahu. Okrem iného, nebyť zásahu žalovaného, uskutočnila by sa dražba domu\na ostatného majetku D. O. a jeho vypratanie z domu. Všetko by hradil D. O. ako povinný a trovy súdnej\nexekúcie by boli značné. Zároveň v časti „Prísľuby“ sú uvedené D. O. pripisované tvrdenia, ktoré neboli\n\nsplnené, a ktoré ho mali vykresliť pred žalobcami ako jeho rodičmi v zlom svetle a utvrdiť ich v tom, že\nžalovaný je ich jedinou záchranou. To prečo súd verí, že ide o dokument vypracovaný žalovaným ako\nsúčasť jeho stratégie, je uvedenie nasledujúcej vety: D. - I. trápne jednanie. Uvedené tvrdenie usvedčuje\nžalovaného z toho, že v exekúcii D. O. zohrával dôležitú úlohu a že tento dokument napísal on, pretože\nbol to práve žalovaný, ktorý sa s pánom I. stretol v lete 2011 za účelom, aby boli získané pozemky v\nokolí domu O. vo J., samozrejme bez finančnej ujmy žalovaného, a teda tak, že túto kúpu mal financovať\npán I., ktorý to odmietol. Keďže stratégia žalovaného kúpiť okolité pozemky za účelom sťaženia prístupu\nk domu sa mu nepozdávala a odmietol ju, práve toto odmietnutie je podľa súdu príčinou poznámky o\ntrápnom jednaní. Žalovaným navrhované odkúpenie okolitých pozemkov za účelom sťaženia prístupu\nk nemu síce protizákonné nie je, svedčí však o morálnom nastavení žalovaného a potvrdzuje tvrdenia\nžalobcov, že žalovaný prezentoval, že v obdobných veciach vie chodiť.\n2.7. Odvolací súd ďalej konštatoval, že podstatou príkazu vo všeobecnosti je záväzok príkazníka,\nže pre príkazcu, či už obstará vec, alebo vykoná inú činnosť. Záväzkovým právnym vzťahom, jeho\npodstatou je uloženie príkazu a jeho vykonanie. Podstatou príkazu je faktická alebo právna činnosť\npríkazníka v prospech a na riziko príkazcu, pričom príkazník vystupuje ako priamy alebo nepriamy\nzástupca príkazcu pri výkone jeho povinnosti z príkazu. Vzťah medzi príkazcom ako mandantom a\npríkazníkom ako mandatárom vo forme zmluvy upravuje ich vnútorný vzťah v zmysle vzájomných práv a\npovinností. Naplnenie záväzku príkazníka obstarať pre príkazcu vec, resp. vykonať činnosť v jeho mene,\nje však podmienené existenciou plnomocenstva.\n2.8. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie dospel odvolací súd zhodne so\nsúdom prvej inštancie k záveru, že žalobcovia so žalovaným uzatvorili príkaznú zmluvu na obstarane\nveci - vybavenie exekúcie v prospech tretej osoby, syna žalobcov, D. O. (§ 50 Občianskeho zákonníka).\nŽalovaný namietal v odvolaní, že príkazná zmluva, je neplatný právny úkon pre nedostatok vôle na strane\nžalovaného, avšak toto svoje tvrdenie o absencii vôle byť činný v exekúcii D. O. v konaní nepreukázal.\nPráve naopak, bolo preukázané, že žalovaný konal v exekúcii syna žalobcov. Žalovaný v podanom\nodvolaní namietal, že ak mala byť príkazná zmluva v prospech tretej osoby, bolo potrebné prejaviť súhlas\ntretej osoby, a tento v konaní nebol preukázaný. K tomu odvolací súd poukázal na ust. § 50 Občianskeho\nzákonníka, z ktorého nevyplýva, že prejaviť súhlas musí tretia osoba len písomne. Takýto prejav vôle je\nakceptovaný aj konkludentne. Za takýto súhlas tretej osoby, D. O., možno považovať aj plnomocenstvo,\nktoré udelil D. O. žalovanému a následne ďalšie konanie D. O., keď žalovaného predstavil D.. J. a\nsúdnemu exekútorovi JUDr. Exnerovi ako svojho veriteľa.\n2.9. K odvolacej námietke žalovaného k platnosti kúpnej zmluvy bolo potrebné uviesť, že v konaní bolo\npreukázané, že kúpna zmluva je simulovaným právnym úkonom.\n3. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. októbra 2010, sp.zn.\n5MCdo/11/2009, ak právny úkon trpí vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne) alebo trpí vadami\nprejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne), je absolútne neplatný. Právne úkony postihnuté\nabsolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností.\nAbsolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku\n(ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne\nnásledky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle\n(konvalidáciou). Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky\naj bez návrhu z úradnej povinnosti. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento\niný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta\nprvá Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom, t.j.\nkonkrétne právnym úkonom predstieraným, resp. urobeným naoko (tzv. simulovaným právnym úkonom),\nzastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon pre nedostatok\npotrebnej vôle subjektov ho skutočne uzavrieť neplatný. V takých prípadoch platí tento iný, t.j. zastieraný\nprávny úkon. Podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že\nsú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (napr. že vyhovuje\nzákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom). Pokiaľ by bol sám zastieraný právny\núkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).\n3.1. Odvolací súd uviedol, že žalobcovia nikdy nemali skutočnú vôľu previesť vlastnícke právo na\nžalovaného a takýmto spôsobom sa pripraviť o obydlie. Tvrdenie žalovaného, jeho manželky I. a svedka\nM.. D. A. o tom, že žalobcovia chcú predať dom a odísť na Moravu sú ničím nepodložené tvrdenia, ktoré\nneboli v konaní preukázané. Nikto z okruhu rodiny a blízkych priateľov teóriu žalovaného nepotvrdil.\nSamotní žalobcovia po podpise kúpnej zmluvy v roku 2011 nikdy nepodnikli žiadne kroky, aby hľadali,\nprípadne aspoň na čas sa odsťahovali za synom na D., čo by sa aj vymykalo logike, keďže syn D. O. žije\n\ndlhodobo (aj doposiaľ) v E.. Nedáva absolútny zmysel, prečo by sa mali žalobcovia odsťahovať a žiť na\nD. sami, bez rodiny a blízkych priateľov, kde nemajú žiadne väzby. Aj v tomto prípade bolo dôvodné sa\nstotožniť s argumentáciou žalobcov a záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti kúpnej zmluvy, nakoľko\nv danom prípade absentuje vôľa žalobcov skutočne previesť vlastnícke právo na žalovaného. Bolo\ndôvodné sa stotožniť s tvrdením žalobcov, že kúpnu zmluvu uzatvorili ako zabezpečovací prevod práva,\ns tým, že po vyporiadaní exekúcie ich syna dôjde k vyrovnaniu záväzkov žalobcov so žalovaným na\nzáklade riadneho vyúčtovania, tak ako sa žalobcovia so žalovaným dohodli, že po skončení exekučného\nkonania žalovaný tieto nehnuteľnosti prevedie na nich späť alebo na ich dcéru (dnes manželku\nžalovaného). Bolo potrebné prihliadnuť aj na celkovú situáciu, v ktorej sa žalobcovia nachádzali v čase\npodpisu kúpnej zmluvy. Na majetok syna a jeho rodiny sa začalo viesť exekučné konanie. V obave o\nexistenciu syna a jeho rodinu, chceli mu pomôcť, žalovaný im navrhol riešenie, dôverovali dcére a jej\npartnerovi. Počas konania bolo preukázané, že predtým ako v roku 2017 žalovaný sa začal domáhať\nvypratania domu, mali žalobcovia so svojou dcérou pekný vzťah. Navštevovali sa, dcéra prejavovala\nzáujem o svojich rodičov, poskytovala im starostlivosť, trávili spolu sviatky. Žalobcovia nemali dôvod\nnedôverovať dcére a jej priateľovi.\n3.2. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie cit.: „Špeciálnu\npozornosť musí všeobecný súd venovať prípadom, keď je predmetom sporu nehnuteľnosť slúžiaca pre\npotreby bývania, pretože v takom prípade je nepriamo dotknuté nielen právo na súkromný a rodinný\nživot podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru, z ktorého vyplývajú tiež určité procedurálne garancie\n(porovnaj nález II. ÚS 294/2018 z 11. októbra 2018, bod 12), ale aj právo každého na zachovanie ľudskej\ndôstojnosti zaručené čl. 19 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí byť preto ostražitý v prípadoch, keď je\nžaloba podaná práve z dôvodu ochrany pred tvrdeným nezákonným zásahom do vlastníckeho práva k\nbytu uspokojujúceho základnú potrebu bývania žalobcu.\nŽalobcovia od počiatku sporu primárne tvrdili, že sporná kúpna zmluva je neplatná z dôvodov uvedených\nv § 37 ods. 1 (právny úkon nebol urobený vážne a slobodne), resp., že išlo o simulovaný právny úkon,\nktorého skutočným účelom ho bolo ochrániť pred postihnutím pri exekúcii ich syna, ako im to prezentoval\nžalovaný a zároveň zmluva mala zabezpečiť istotu žalovanému pri úhrade jeho oprávnených nákladov\nspojených s exekúciou syna žalobcov.\nAko je uvedené vyššie, súd po opätovnom zhodnotení všetkých dôkazov, ich vzájomnej časovej a vecnej\nsúvislosti uveril žalobcom, že kúpna zmluva bola z ich strany uzavretá ako výsledok tvrdení žalovaného\no ich možnom existenčnom ohrození v spojení s až nekritickou dôverou k nemu podporenou tým, že je\npriateľom ich dcéry. U žalobcov vôľa skutočne previesť vlastnícke právo k svojmu obydliu daná nebola\n(a podľa súdu v čase podpisu zmluvy nebola ako vážne existentná ani u žalovaného), o čom svedčí aj\nnevyplatenie kúpnej ceny.“\n3.3. Pokiaľ ide o vyplatenie kúpnej ceny, aj v tomto prípade sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu\nso záverom súdu prvej inštancie, že kúpna cena žalovaným zaplatená nebola. Žalobcovia počas celého\nkonania zhodne tvrdili, že kúpna cena zaplatená nebola, ani ju však nepožadovali, nakoľko kúpna zmluva\nnebola uzatvorená vážne. Žalovaný svoje tvrdenia o zaplatení kúpnej ceny založil na svedeckej výpovedi\nsvojej manželky a svedka M.. A. D., ktorý síce tvrdil, že bol so žalovaným pre peniaze v L., avšak pri\nodovzdávaní peňazí prítomný nebol. Ako z jeho výpovede vyplýva, cit.: „Konkrétne k zmluve viem uviesť\nto, že áno bol som v L. po peniaze 250.000 eur s pánom Č. s tým, že sme tieto peniaze priviezli do\nhotela Enchanté. Keď sme prišli na hotel bola tam I., teda teraz manželka Č. s tým, že ja som ostal na\nhoteli a oni spolu išli. Pokiaľ viem išli na A. zaplatiť kúpnu cenu za dom.“\n3.4. Okrem rozporu vo výpovedi svedkyne I. Č. o tom, koľko bolo zväzkov, či ich bolo vo viacerých\nzväzkoch, alebo iba v jednom zväzku o výške 3-5 cm, svedkyňa I. vypovedala, že „Ráno pán Č. s\npánom D. išli pre hotovosť do L.. Po návrate do E. v dopoludňajších hodinách, keď sa vrátili na hotel\ntak už sme spolu iba s pánom Č. bez pána D. išli k našim (č.l. 458, str. 30 zápisnice). Žalovaný k\nrozhodnému dňu uviedol cit.: „K samotnému vyplateniu kúpnej ceny došlo tak, že my sme ráno s I.\ndošli do domu svokrovcov, kde som im vyplatil sumu 250.000 eur.“ (č.l. 447 spisu, str. 7 zápisnice). Z\nuvedených výpovedí potom nie je jasné, či peniaze do domu žalobcov priniesli hneď ráno alebo až v\ndopoludňajších hodinách, potom ako prišli z L., ako to tvrdila svedkyňa I..\n3.5. Z uznesenia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove ČVS:KRP-92/2-VYS-PO-2018 zo\ndňa 10. decembra 2020, z vykonanej analýzy vo vzťahu k účtom E. O. a I. O., G. O.U. a D. O. so\nzameraním sa na príjmy vyšších vkladov vyplýva, že u E. O. a I. O. v posudzovanom období neboli\nzaznamenané vklady vyššej hodnoty s výnimkou niekoľkých spotrebných úverov vo výške cca 4.000\neur. Zistené bolo, že G. O.Á. mala v posudzovanom období bežné účty v bankách Č., H. a D. D. Y.,\nna ktorých vyššie vklady neboli zistené (č.l. 647 spisu, str. 23, 24 uznesenia). Z exekučného spisu č.k.\n\n151EX 126/11 a prehľadu platieb vyplýva, že dňa 13. júna 2011 bola od povinného (D. O.) vymožená\nsuma 94.870,20 CZK (4.000 eur), dňa 31. októbra 2011 suma 428.000 CZK, dňa 11. júna 2012 suma\n300 000 CZK, sumy vyplatené v hotovosti, doložené príjmové bloky.\n3.6. V rámci trestného konania bola vykonaná analýza z celkovo desiatich bežných a podnikateľských\núčtov, kde bol žalovaný buď majiteľom alebo disponentom, a bolo zistené, že ku dňu 15. júna 2011, cit.:\n„aj keď by sme vzali do úvahy, že bolo možné vykonávať jednotlivé hotovostné operácie (vklady a výbery)\nmedzi vlastnými účtami navzájom, je možné konštatovať, že na všetkých účtoch spolu boli vykonané\nvklady v hotovosti vo výške 2.853.504,12 eura. Výbery v hotovosti predstavovali spolu 2.678.703,76\neura. Vzhľadom na uvedené je objektívne preukázateľné, že hotovostná disponibilita Č. bola v rozsahu\naž do 2.678.703,76 eura. Konkrétna hotovostná disponibilita je však po vykonaní podrobnej analýzy\nvýpisov z účtov nepreskúmateľná a to predovšetkým vzhľadom na absenciu možnosti určiť pôvod\nhotovostných vkladov a výberov.\n3.7. Z úradného záznamu KR PZ v Prešove zo dňa 3. novembra 2020 ČVS:KRP-92/2-VYS-PO/2018\n(č.l. 515 spisu) vyplýva, že celkový kredit (bezhotovostný kreditný prevod) všetkých spoločností bol 6\n745 612,17 eura a debet (bezhotovostný debetný prevod) 6.854.303,15 eura. „Porovnaním transakcií\nmedzi všetkými účtami Č. navzájom bolo zistené, že k prevodom dochádzalo len medzi 4 účtami,\npričom najväčší zostatok bol kumulovaný na účet spoločnosti S-Team s.r.o. Z vyššie uvedených\ninformácií vyplýva, že hotovostná disponibilita Č. k 15. júnu 2011 je vzhľadom na nemožnosť určiť pôvod\nhotovostných vkladov a výberov nepreskúmateľná a teda ďalšie analýzy nie je potrebné vykonávať.“\n3.8. Bolo dôvodné sa stotožniť s tvrdením žalobcov, že nikdy k vyplateniu kúpnej ceny nedošlo. Toto\ntvrdenie potvrdzovala aj vyšetrovateľom PZ vykonaná analýza účtov žalobcov, z ktorej jednoznačne\nvyplýva, že u žalobcov ako aj G. a D. O. v sledovanom období neboli zaznamenané vyššie vklady na\nich účty. Preukázané však boli bezpochyby v sledovanom období pôžičky žalobcov od príbuzných a\nznámych. Ak by bol žalovaný skutočne vyplatil žalobcom sumu 250.000 eur, (o ktorej tvrdil, že nevie, či\nzodpovedá hodnote domu, aj napriek tomu, že okrem iného podniká aj s nehnuteľnosťami), žalobcovia\nby nechodili po svojich známych a nepožičiavali si peniaze. Z uznesenia KR PZ v Prešove zo dňa 3.\nnovembra 2020 ČVS:KRP-92/2-VYS-PO/2018 vyplýva, že na účty vedené v X. na Š. Č., resp. na jeho\nterajšiu manželku I., boli prevedené alebo vložené finančné prostriedky v celkovej výške 35.152 eura\n(č.l. 647 spisu, str. 23 uznesenia). Konkrétne na účet Š. Č. dňa 3. júna 2011 prevod I. O. vo výške 2.452\neur, dňa 3. júna 2011 vklad I. O. vo výške 5.700 eur, dňa 18. novembra 2011 prevod G. G. vo výške\n5.000 eur, dňa 31. októbra 2011 prevod G. G. vo výške 5.000 eur, dňa 22. novembra 2011 opäť prevod\nG.O. G. vo výške 3.000 eur. Na účet I. O. bol vykonaný 19. júla 2011 prevod Š. E. vo výške 4.000 eur,\ndňa 18. júla 2011 prevod D. O. vo výške 3.000 eur, dňa 19. júla 2011 prevod D. O. vo výške 2.000 eur\na dňa 18. júla 2011 prevod Z. H. vo výške 5.000 eur.\n3.9. Žalovaný v podanom odvolaní namietol, že súd prvej inštancie absolútne ignoroval závery\nvyšetrovania v trestnej veci vedenej KR PZ v Prešove pod sp.zn. ČVS:KRP-92/2/VYS-PO-2018. Ani s\ntouto odvolacou námietkou nebolo možné sa stotožniť. Podľa § 193 CSP, súd je viazaný rozhodnutím\nústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným\nzákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný\nrozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných\nľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný\ntrestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto\nich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Súd nie je viazaný\nuznesením o zastavení trestného konania v rozhodovaní v občianskoprávnom spore. Skutočnosť, že\ntrestné konanie bolo zastavené z dôvodu, že nebolo preukázané, že konanie je trestným činom a teda\nnebola naplnená skutková podstata trestného činu, nie je významné pre posúdenie v rámci civilného\nkonania o platnosť, resp. neplatnosť právnych úkonov podľa Občianskeho zákonníka. Súd si môže tieto\notázky posúdiť sám, nemôže však o nich rozhodnúť (§ 194 ods. 1 CSP).\n4. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že kúpna zmluva bola výrazom nevážnej\nvôle strán sporu a túto skutočnosť žalobcovia odhalili až v roku 2017, keď sa žalovaný začal domáhať\nvypratania domu.\n4.1. S poukazom na vykonané rozsiahle dokazovanie bolo možné dospieť k záveru, že strany sporu\nnikdy nemali vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu. Žalobcovia tak, ako bolo uvedené vyššie nemali vôľu previesť\nvlastnícke právo na žalovaného a odísť bývať na D., ale ich zámerom bolo pomôcť svojmu synovi,\na z tohto dôvodu uzatvorili ústnu príkaznú zmluvu so žalovaným v prospech svojho syna a žalovaný\nnikdy nemal vôľu uzatvoriť kúpnu zmluvu, o čom svedčí skutočnosť, že kúpnu cenu žalobcom nezaplatil.\nKúpna zmluva je preto neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak bol\n\nprávny úkon absolútne neplatný, toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu\nnemôžu ani nastať právne následky. Právo domáhať sa určenia vlastníckeho práva sa nepremlčuje.\n4.2. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení\ns § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešní žalobcovia majú nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n5. Proti tomuto rozsudku podal dovolanie žalovaný. Dovolanie podal z dôvodu podľa § 420 CSP\n(bez konkrétneho označenia písm. a) až f) CSP) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP pre nesprávne\nzhodnotenie dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci. V dovolaní poukazoval na konanie na súde\nprvej inštancie po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, ďalej následne na podané odvolanie voči\nrozsudku súdu prvej inštancie. Ďalej dovolateľ podrobne poukázal na rozsudok odvolacieho súdu,\npričom v podrobnostiach uvedených v dovolaní nesúhlasil so zisteným skutkovým stavom veci a\nprávnym posúdením veci odvolacím súdom.\n5.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe a to\nod rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/113/2008. Z vykonaného dokazovania\nbolo preukázané, že žalovaný mal vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu a jeho vôľa bola existentná a prejavená\nnavonok v súlade s jeho vôľou. Pokiaľ teda žalobcovia tvrdili po siedmich rokoch od uzavretia zmluvy,\nže nemali skutočnú vôľu, išlo na ich strane o takzvanú vnútornú výhradu, pre ktorú nemôže byť právny\núkon neplatný. Podľa odvolacieho súdu teda žalobcovia mali od roku 2011 do roku 2017 vážnu vôľu\nuzavrieť kúpnu zmluvu dňa 15. júna 2011 a svoju nevážnu vôľu odhalili žalobcovia až v roku 2017, keď sa\nžalovaný začal domáhať vypratania rodinného domu. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ žalobcovia mohli\nkonať nanajvýš s vnútornou výhradou pri podpise kúpnej zmluvy dňa 15. júna 2011, že síce kúpnu zmluvu\npodpisujú, avšak nepovažujú ju za platnú, avšak táto vnútorná výhrada nebola žalovanému pri podpise\nkúpnej zmluvy dňa 15. júna 2011 známa. Žalovanému nemohlo byť zrejmé, že nejde o vážny prejav vôle\nžalobcov a dobromyseľne sa domnieval, že právny úkon vznikol, o to viac, že ani samotní žalobcovia\nnemali do roku 2017 pochybnosti o vážnosti svojej vôle a podľa odvolacieho súdu oni vážnosť svojej vôle\nodhalili až v roku 2017. Poukázal na § 37 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vyplýva, že jednou z\nnáležitostí právneho úkonu je vážnosť vôle. Právny úkon je urobený vážne, ak vôľa smeruje naozaj k\nuskutočneniu právneho úkonu. Vôľa nie je vážna, ak predávajúci nechcel vyvolať právne následky, ktoré\nby inak v dôsledku prejavu takejto vôle nastali. Teda vôľa nie je vážna pri úkone urobenom za účelom\nhry, zo žartu ani pri simulácii. Nedostatok vážnosti vôle je obvykle zrejmý aj druhej strane, voči ktorej sa\nprejav robí a preto druhá strana prijíma urobený prejav tak, že sa neurobil na vykonanie právneho úkonu\na na vyvolanie právnych následkov. Niekedy však druhej strane nie je zrejmé či nejde o prejav vážnej\nvôle a dôverujúc v urobený prejav sa dobromyseľne domnieva, že právny úkon vznikol a svoje veci\nzariadi v súlade s týmto mylným predpokladom. Ak by právo túto jej opodstatnenú dôveru nechránilo,\nvystavilo by právny styk veľkej neistote, lebo ak by sa každý mohol kedykoľvek odvolať na to, že jeho\nvôľa nebola vážna, nikdy by nebolo isté, či právny úkon vôbec vznikol a aké má následky. O neplatnosti\nzmluvy pre nedostatok vážnosti vôle strán spočívajúcej v simulácii možno uvažovať len v prípade, že\nvôľu uzavrieť zmluvu nemá ani jedna zmluvná strana. Pokiaľ jedna strana chce zmluvu uzavrie a byť\njej obsahom viazaná, zatiaľ čo druhá strana koná na oko, bez toho, aby to druhej strane muselo byť\nzrejmé, ide u strany konajúcej nevážne len o mentálnu rezerváciu, ktorá nemôže mať vplyv na platnosť\nprávneho úkonu.\n5.2. V § 41a ods. 2 druhá veta Občianskeho zákonníka sú riešené právne následky jednostrannej\nsimulácie, ktorá spočíva v tom, že konajúci navonok prejavuje vôľu, ktorú nemá, a je si toho vedomý,\nalebo vo vzťahu k druhému účastníkovi alebo tretím osobám predstiera, že má vôľu, ktorú prejavil. V\ntakomto prípade ide o neplatný právny úkon podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Tejto neplatnosti sa\nmožno dovolať len voči účastníkovi, ktorý vedel o tom, že ide o simuláciu. Účastník konania, ktorý\npredpokladal, že ide o vážny prejav vôle, môže sa dovolať jeho danosti tak ako keby išlo o platný právny\núkon. Súčasne zákon zabezpečuje právnu ochranu dobromyseľnému účastníkovi, ktorý o simulácii\nkonajúceho nevedel a zastretý právny úkon považoval za platný voči tretím osobám. Táto ochrana\nspočíva v tom, že neplatnosti simulovaného právneho úkonu sa nemožno s úspechom dovolať voči\ntomu subjektu, ktorý simulovaný právny úkon považoval a vzhľadom na všetky okolnosti prípadu mohol\npovažovať za nezastretý. Ak by nedostatok vážnosti vôle mal spôsobiť právne následky - neplatnosť\nprávneho úkonu, muselo by byť bezpečne preukázané, že obe zmluvné strany mali vedomosť o\nnedostatku vážnosti vôle.\n5.3. V danom prípade všetky okolnosti prípadu a vykonané dokazovanie nasvedčujú nielen tomu, že\nžalovaný nemohol mať vedomosť o nedostatku vážnosti vôle žalobcov, ale i tomu, že tento nedostatok\n\nvážnosti vôle žalobcov ani neexistoval. V danom prípade nemožno mať ani za to, že predmetný právny\núkon bol simulovaným právnym úkonom v zmysle citovaného ust. § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka\na to z toho dôvodu, že žalovaný popieral a popiera, že by mal byť uzavretý iný právny úkon ako kúpna\nzmluva, mohlo teda ísť iba o jednostrannú simuláciu, ktorej by sa žalobcovia mohli úspešne domáhať\niba v tom prípade, ak by aj druhá zmluvná strana - žalovaný mal vedomosť o tom, že tento úkon je\nsimulovaný, čo v konaní preukázané nebolo.\n5.4. Napokon uvedený právny úkon kúpnej zmluvy zo dňa 15. júna 2011 nemá náležitosti iného\nprávneho úkonu a teda dočasného zabezpečovacieho prevodu práva. V predmetnej zmluve nie je\nprevod nehnuteľnosti ničím podmienený. Teda neexistuje žiadny simulovaný právny úkon, ktorý by\nbol v prípade splnenia podmienok neplatnosti simulovaného právneho úkonu platný. Vzhľadom na\nuvedené nebolo preukázané, že by existovali dôvody, ktoré by mali za následok absolútnu neplatnosť\npredmetného právneho úkonu - kúpnej zmluvy, ktorej obsah je jasný, zrozumiteľný, určitý a preto mala\nbyť žaloba žalobcov zamietnutá.\n5.5. S poukazom aj na uvedené, aj keby mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovia nemali\nvážnu a existentnú vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu dňa 15. júna 2011, mal žalobu žalobcov aj tak zamietnuť,\nnakoľko nebola ničím preukázaná neexistentná vôľa žalovaného, a teda na strane žalobcov išlo len\no ich vnútornú výhradu, o ktorej žalovaný nevedel a nemohol vedieť a ktorá nespôsobuje neplatnosť\nprávneho úkonu.\n5.6. Odklon od ustáleného právneho názoru žalovaný videl aj v rozsudku najvyššieho súdu sp.zn.\n2Cdo/281/2005. Podľa tohto právne úkony treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale\nnajmä aj podľa obsahu vôle toho, kto právny úkon robil, s prihliadnutím na to, že treba chrániť dobrú\nvôľu adresáta, ktorému bol právny úkon určený. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd mal vykladať\nprávny úkon kúpnej zmluvy zo dňa 15. júna 2011 v prospech jej platnosti a v prospech žalovaného a\nchrániť dobrú vôľu adresáta.\n5.7. Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. b) CSP poukázal na bod 62. odôvodnenia napadnutého rozsudku,\nďalej na § 724 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu mal byť žalovaný príkazník a žalobcovia\nmali byť príkazcovia. Ohľadne uzavretia príkaznej zmluvy existuje nedostatok vôle na strane žalovaného\nako údajného príkazníka, nakoľko žalovaný žiadnu vôľu uzavrieť príkaznú zmluvu so žalobcami ako\npríkazcami nemal a ani sa nezaviazal obstarať pre žalobcov nejakú vec alebo vykonať činnosť, ani sa\nnezaviazal vybaviť exekúciu v prospech tretej osoby - D. O.. Žalovaný poukazuje na to, že to nemá ani\nlogiku, aby žalovaný uzatváral so žalobcami príkaznú zmluvu na obstaranie exekúcie tretej osoby - D.\nO., keď žalovaný osobne poznal D. O., poskytol mu pôžičku v sume 7 miliónov Sk, o čom svedčí ako\nlistinný dôkaz - potvrdenie zo dňa 13. júla 2008. Logické by bolo, aby žalovaný uzavrel príkaznú zmluvu\ns D. O.Š., v ktorej by sa zaviazal na obstaranie jeho exekúcie u súdneho exekútora JUDr. Filipa Exnera\na nie s jeho rodičmi.\n5.8. Z tohto dôvodu je potrebné vyriešiť základnú právnu otázku, v praxi dovolacieho súdu táto nebola\nvyriešená, a táto otázka je dôležitá a to ,,či môže dôjsť k uzavretiu platnej príkaznej zmluvy v zmysle,\nktorej by mal Príkazník obstarať nejakú vec alebo vykonať inú činnosť nie pre príkazcu alebo pre tretiu\nosobu, a to bez vedomia a výslovného súhlasu danej tretej osoby ? Teda otázka znie: Môže dôjsť k\nuzavretiu platnej príkaznej zmluvy, v zmysle, ktorej by mal Príkazník obstarať nejakú vec alebo vykonať\ninú činnosť nie pre príkazcu alebo pre tretiu osobu a to bez vedomia a výslovného súhlasu danej tretej\nosoby ?“\nPodľa názoru žalovaného by správna odpoveď na túto otázku mala znieť: K uzavretiu platnej príkaznej\nzmluvy môže dôjsť len medzi príkazníkom a príkazcom, pričom v zmysle platne uzavretej príkaznej\nzmluvy je Príkazník oprávnený a povinný obstarať nejakú vec alebo vykonať inú činnosť len pre príkazcu\na nie pre tretiu osobu a už vôbec nie bez vedomia a výslovného súhlasu danej tretej tej osoby. Príkazná\nzmluva uzatvorená na obstaranie nejakej veci alebo vykonanie činnosti pre tretiu osobu, inú ako príkazcu\nje neplatná.\n5.9. Odvolací súd v bode 73. napadnutého rozsudku uzavrel, že v tomto prípade je dôvodné sa stotožniť\ns argumentáciou žalobcov a záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti kúpnej zmluvy, nakoľko v\ndanom prípade absentuje vôľa žalobcov skutočne previesť vlastnícke právo na žalovaného. Je dôvodné\nsa stotožniť s tvrdením žalobcu, že kúpnu zmluvu uzatvorili ako zabezpečovací prevod práva. Súd\nprvej inštancie v prvom rozsudku uzavrel, že z kúpnej zmluvy zo dňa 15. júna 1011 nevyplýva žiadna\ndočasnosť prevodu a žiadna jeho zabezpečovacia funkcia. Z tohto dôvodu je potrebné vyriešiť základnú\nprávnu otázku, ktorá v praxi dovolacieho súdu riešená nebola a to: môže byť zastretým právnym úkonom\nsimulovanej kúpnej zmluvy zabezpečovací prevod práva, keď kúpna zmluva neobsahuje žiadnu zmienku\no dočasnosti prevodu alebo zabezpečovacej funkcie ? Správna odpoveď by mala byť, že zastretým\n\nprávnym úkonom simulovanej kúpnej zmluvy nie je a nemôže byť zabezpečovací prevod práva, keď\nkúpna zmluva neobsahuje žiadnu zmienku o dočasnosti prevodu alebo zabezpečovacej funkcii.\n6. S poukazom na uvedené navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v spojení s\nrozsudkom súdu prvej inštancie a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a zaviazal žalobcov\nspoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy dovolacieho konania.\n7. K dovolaniu podali písomné vyjadrenie žalobcovia 1/ a 2/. Mali za to, že odvolací súd vec správne\nprávne posúdil. Nesúhlasia s tvrdením žalovaného o nesprávnom právnom posúdení vo vzťahu k §\n421 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko tvrdenia žalovaného sú v rozpore so zisteným skutkovým stavom\nodvolacieho súdu, ktorý potvrdil správnosť zistenia skutkového stavu súdu prvej inštancie. Podľa\nvykonaného dokazovania vyplýva, že strany sporu nikdy nemali vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu a táto je teda\nsimulovaným právnym úkonom. Právne posúdenie bolo vykonané v súlade s rozhodnutím Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 1Cdo/113/2008, teda odvolací súd sa z ustálenej rozhodovacej praxe súdov neodklonil.\nĎalej v tomto smere poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2MCdo/2/2006, 4Cdo/33/2005,\n3Cdo/144/2010. Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod nie je naplnený. Ďalej poukázali aj na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/281/2005 a 6Sžo/163/2008.\nK dovolacím námietkam vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedli, že odvolací súd správne\nhodnotil náležitosti právneho úkonu, keď ich hodnotil v súlade s tým, čo uvádza ustálená judikatúra\ndovolacieho súdu, negatívne, t.j. zastretý právny úkon - zmluva o zabezpečovacom prevode práva podľa\n§ 51 Občianskeho zákonníka v spojení s obsahom alebo účelom neodporuje zákonu ani ho neobchádza,\nani sa neprieči dobrým mravom. Tento úkon je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným\nprávnym úkonom a to aj v prípade, ak jeho náležitosti - dočasnosť prevodu alebo zabezpečovacia funkcia\nnie sú stanovené v písomnej forme v rámci takzvanej kúpnej zmluvy ako simulovaného právneho úkonu.\nTento záver korešponduje aj s rozhodnutím najvyššieho súdu 3Cdo/43/2019, ktoré bolo publikované pod\nR1/2021 a podľa ktorého predpokladom platnosti zastretej (disimulovanej) zmluvy o prevode vlastníctva\nnehnuteľnosti (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka) je okrem iného jej uzavretie v písomnej forme a\ntými istými účastníkmi ako zastierajúca simulovaná zmluva. Z uvedeného vyplýva, že otázka platnosti\nprávneho úkonu z hľadiska splnenia náležitosti úkonu bola riešená v rozhodovacej praxi dovolacích\nsúdov a preto nebol naplnený ani tento dovolací dôvod.\nBez ohľadu na uvedenú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, kúpna zmluva je neplatným\nprávnym úkonom. Vzhľadom na uvedené žiadali, aby bolo dovolanie žalovaného zamietnuté. Zároveň\nsi uplatnili aj náhradu trov dovolacieho konania.\n8. Žalovaný doplnil dovolanie podaním doručeným súdu dňa 17. mája 2024, v zákonom stanovenej\nlehote 2 mesiacov (§ 434 CSP). Dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.\n8Co/43/2019, kde Krajský súd v Prešove, v ktorom bola predsedníčka senátu JUDr. Anna Kovaľová\n(predsedníčka senátu aj vo veci tejto), v rozsudku strana 5. bod 15.2. uviedol, že súd si nevie predstaviť,\naby žalovaný podpísal zmluvu o pôžičke a pravosť podpisu overil pred notárom bez toho, aby v zmluve\ntvrdené skutočnosti neboli pravdivé a ak by peniaze neprevzal. Toto bolo v dovolacom konaní zrušené\npod sp.zn. 7Cdo/44/2020 a následne bol zrušený aj rozsudok súdu prvej inštancie 5C/33/2016, avšak\nv prvom stupni Okresný súd Bardejov následne rozsudkom 2C/47/2022 rozhodol znovu rovnako. V\nnadväznosti na toto rozhodnutie krajského súdu a následné úplne iné právne posúdenie veci v tejto\nprejednávanej veci v rozsudku 16Co/4/2023 žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR III. ÚS\n289/2017, podľa ktorého ústavný súd uviedol, že súd má povinnosť poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j.\naj rozhodnutia iných sudcov toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu\nsamotné strany sporu poukazujú. Žalovaný poukázal na princíp právnej istoty platný v právnom poriadku\nSlovenskej republiky, keď žalobcovia takmer po siedmich rokoch od uzavretia kúpnej zmluvy podali\nžalobu. Zároveň poukázal aj na ochranu dobromyseľne nadobudnutých práv žalovaným. Poukázal aj\nna ospravedlnenie denníka Plus 1 deň žalovanému, pričom týmto poukazuje na to, že všetky tvrdenia\nuvádzané žalobcami a svedkami ako aj v článku denníka Plus 1 deň sa ukázali ako nepravdivé a za\ntieto nepravdivé tvrdenia sa vydavateľstvo ospravedlňovalo žalovanému, čo je potrebné taktiež zobrať\ndo úvahy pre rozhodovanie veci.\n9. K doplnenému dovolaniu podali žalobcovia písomné vyjadrenie, že zistenie skutkového stavu nie\nje predmetom konania dovolacieho súdu podľa § 419 a nasl. CSP. Ide o tvrdenia vytrhnuté z kontextu\nodôvodnenia vyššie citovaného rozsudku Krajského súdu v Prešove, Okresného súdu Bardejov, pričom\nje potrebné vziať do úvahy všetky súvislosti. Okrem existencie pôžičky v tomto prípade existovalo\n\naj dojednanie o splatení dlhu a jednostranné uznanie dlhu žalovaným a reálne odovzdanie pôžičky\npotvrdili aj viacerí svedkovia, t.j. v tomto konaní bola úplne iná dôkazná situácia než v konaní vedenom\nOkresným súdom v Prešove 9C/51/2018. Na základe uvedeného aj podľa rozhodnutia 6Cdo/105/2019\nmajú žalobcovia za to, že dovolací súd má zamietnuť dovolanie žalovaného ako neprípustné. Žalobcovia\nmali za to, že podaným dovolaním žalovaný nenaplnil dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 písm. a)\na b) CSP.\n10. Žalovaný doplnil dovolanie podaním zo dňa 25. marca 2025, doručené dovolaciemu súdu dňa\n26. marca 2025, pričom toto bolo podané po lehote na podanie dovolanie, preto dovolací súd naň\nneprihliadal.\n11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že\ndovolanie podal v zákonom stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) oprávnený subjekt (účastník konania),\nv ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP)\nskúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil,\nže dovolanie je prípustné, avšak nie je dôvodné.\n11.1. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami\nprípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne\nprelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je\nskôr reštriktívny výklad (1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 4Cdo/209/2017, 5Cdo/12/2017,\n7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).\n11.2. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V\nzmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa.\nTo znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n11.3. Žalovaný podal dovolanie z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP a § 420 CSP.\n11.4. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n11.5. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je relevantná len právna (nie\nskutková) otázka. Pripomenúť treba, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nodvolací súd (§ 442 CSP).\n11.6. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad\nprípustnosti riešenia (§ 421) táto otázka spadá. Takéto určenie významovo nespadá pod vymedzenie\ndovolacieho dôvodu. Skúmanie prípustnosti dovolania je tak vecou dovolacieho súdu, ktorý ale nie je\nviazaný jeho vymedzením (I. ÚS 51/2020). Označenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) najvyššieho\nsúdu nie je v zmysle ustanovenia § 428 CSP obligatórnou náležitosťou dovolania. Argumentácia\ndovolateľa konkrétnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu je nad rámec zákonných požiadaviek a\ndovolací súd ňou nie je viazaný (III. ÚS 76/2021 aj III. ÚS 701/2022). Právna otázka podľa § 421 CSP a\ndovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa § 432 CSP tvoria jeden celok, a preto najvyšší súd\nnemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť\nformálne vymedzil ,,na konkrétnom riadku svojho podania“. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod,\nvyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto\notázky záviselo namietané rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v\n§ 421 ods. 1 CSP (I. ÚS 336/2019).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n\n12. Žalovaný, čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nesúhlasil s právnym\nposúdením kúpnej zmluvy zo dňa 15. júna 2011, že táto je absolútne neplatným právnym úkonom v\nzmysle § 37 OZ, resp. že išlo o simulovaný právny úkon z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku\nodvolacieho súdu, t.j. že žalobcovia nikdy nemali skutočnú vôľu previesť vlastnícke právo na žalovaného\na takýmto spôsobom sa pripraviť o obydlie. V tomto smere poukazoval na rozhodnutia NS SR sp. zn.\n1Cdo/113/2008 a 2Cdo/281/2005, že v prípade žalobcov malo ísť len o tzv. vnútornú výhradu, ktorá\nnemôže mať vplyv na platnosť právneho úkonu.\n12.1. Vo vzťahu k namietanej absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre nedostatok slobody a vážnosti\nvôle dovolací súd uvádza, že základným definičným znakom právneho úkonu je jednota vôle a jej\nprejavu. Vôľa smerujúca k vykonaniu platného právneho úkonu musí byť slobodná a vážna, navonok\nmusí byť prejavená určito a zrozumiteľne. Vôľa ako psychický stav konajúceho človeka k zamýšľanému\n(chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu. V súvislosti\nso zisťovaním existencie vôle sa predovšetkým vychádza z objektívnych skutočností, teda z okolností,\nza ktorých bol prejav urobený. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle,\navšak v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka\nneplatný (1Cdo/113/2008).\n12.2. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3Cdo/223/2016 z 26. januára 2017 k nedostatku vážnosti vôle\nprávneho úkonu vyslovil, že ,,ak sa pri právnom úkone zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti\nneexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav, ide o nedostatok vážnosti\nvôle. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1\nObčianskeho zákonníka. Neplatnými prejavmi vôle sú medziiným simulované právne úkony. Pokiaľ\nprávnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov\na ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka). Z uvedeného\npotom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len \"naoko\" (simulovaným právnym\núkonom) zastieraný iný právny úkon (dissimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný\nz dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí\nzastieraný právny úkon; podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a\nže spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon\nnedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).“.\n12.3. V rozsudku sp. zn. 5Cdo/429/2014 z 31. mája 2016 najvyšší súd zhrnul hľadiská, na ktoré je\npotrebné prihliadať pri posudzovaní vážnosti vôle a ktoré treba v prípade pochybností, či úkon bol\nurobený vážne a či konajúca osoba skutočne chcela vyvolať účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom\nvôle spája, zohľadniť. Uviedol, že ,,náležitosťou každého právneho úkonu musí byť samozrejme aj\nvôľa smerujúca k uskutočneniu tohto úkonu. Na to, aby bol úkon platný a vyvolal právne následky, je\nnevyhnutné, aby vôľa bola bezvadná, teda mala zákonom požadovanú kvalitu v podobe jej slobody,\nvážnosti, určitosti a zrozumiteľnosti. Vôľa konajúceho subjektu musí zahŕňať nielen rozhodnutie k\nučineniu právneho úkonu, ale aj predstavu o reálnom obsahu tohto úkonu, vrátane jeho právnych\nnásledkov. Iba v takom prípade možno hovoriť o znaku ,,vážnosti“ vôle konajúceho subjektu. Pri\nposudzovaní vážnosti vôle pritom treba vychádzať predovšetkým z princípu právnej istoty a princípu\nochrany dobrej viery účastníka zmluvného vzťahu. Princíp právnej istoty vyžaduje, aby sa pochybnosti\no vážnosti vôle konajúceho, ktorý konal len na ,,oko“, teda úkon nemienil vážne, pričítali na ťarchu\nkonajúceho v prospech platnosti úkonu. Princíp ochrany dobrej viery adresáta právneho úkonu potom\nposkytuje ochranu druhého účastníka právneho úkonu, za predpokladu, že mu nemohlo byť subjektívne\nalebo z objektívnych okolností, za ktorých bol úkon urobený, známe, že právny úkon nie je mienený\nvážne. Vzhľadom na to, že vôľu nie je možné objektívne skúmať, o jej obsahu svedčí len jej vonkajšia\nmanifestácia, teda jej prejav, ktorým konajúci subjekt urobí svoju vôľu rozpoznateľnú pre okolie. Vonkajší\nprejav vôle potom v súhrne s konkrétnymi okolnosťami, za ktorých bol urobený, dáva v prípade\npochybností odpoveď na otázku, či úkon bol urobený vážne a či konajúca osoba skutočne chcela vyvolať\núčinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája. Pre spochybnenie vážnosti vôle však nepostačuje\nsubjektívne presvedčenie konajúceho subjektu, že sú tu okolnosti, z ktorých je zrejmé, že jeho vôľa\nnebola vážna, ale existencia takých okolností, z ktorých druhá strana musela rozpoznať, že vôľa\nkonajúceho nie je vážna. O nedostatok vážnosti vôle by teda nešlo, aj keby konajúci subjekt skutočne\nnechcel úkon urobiť, pretože k vnútornej výhrade sa pri posudzovaní vážnosti vôle a platnosti právneho\núkonu neprihliada.\n12.4. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/113/2008 z 27. mája 2010 vyplýva: ,,Čo sa týka vážnosti vôle,\nprejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, no v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je\npodľa § 37 OZ neplatný. Medzi takéto právne úkony patria (okrem iných) simulované úkony, ako aj úkony\nurobené s tzv. vnútornou výhradou. Simulovaný je právny úkon predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý\n\nmá pôsobiť ako vážny úkon, ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť\nprávne následky. Simulovaný právny úkon je neplatný. Podobným simulácii je urobenie právneho úkonu\ns tzv. vnútornou výhradou (mentálnou rezerváciou). Na rozdiel od simulovaného úkonu, pri ktorom ten,\nkto ho urobil, právny úkon len predstieral, v skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej\nvýhrady ten, kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň\nniektoré z nich. Na vnútornú výhradu sa preto pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada.\nTakýto právny úkon je platný, akoby vnútorná výhrada neexistovala. Čo sa týka náležitostí prejavu, sú\nnimi určitosť a zrozumiteľnosť.“\n12.5. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (z bodov 69. a nasl.) vyplýva, že v konaní bolo\npreukázané, že kúpna zmluva je simulovaným právnym úkonom. Žalobcovia nikdy nemali skutočnú\nvôľu previesť vlastnícke právo na žalovaného a takýmto spôsobom sa pripraviť o obydlie. Tvrdenie\nžalovaného, jeho manželky I. a svedka M.. D. A. o tom, že žalobcovia chcú predať dom a odísť na\nD. sú ničím nepodložené tvrdenia, ktoré neboli v konaní preukázané. Nikto z okruhu rodiny a blízkych\npriateľov teóriu žalovaného nepotvrdil. Samotní žalobcovia po podpise kúpnej zmluvy v roku 2011 nikdy\nnepodnikli žiadne kroky, aby hľadali, prípadne aspoň na čas sa odsťahovali za synom na D., čo by\nsa aj vymykalo logike, keďže syn D. O. žije dlhodobo (aj doposiaľ) v E.. Nedáva absolútny zmysel,\nprečo by sa mali žalobcovia odsťahovať a žiť na D. sami, bez rodiny a blízkych priateľov, kde nemajú\nžiadne väzby. Aj v tomto prípade bolo dôvodné sa stotožniť s argumentáciou žalobcov a záverom súdu\nprvej inštancie o neplatnosti kúpnej zmluvy, nakoľko v danom prípade absentuje vôľa žalobcov skutočne\npreviesť vlastnícke právo na žalovaného. Bolo dôvodné sa stotožniť s tvrdením žalobcov, že kúpnu\nzmluvu uzatvorili ako zabezpečovací prevod práva, s tým, že po vyporiadaní exekúcie ich syna dôjde k\nvyrovnaniu záväzkov žalobcov so žalovaným na základe riadneho vyúčtovania, tak ako sa žalobcovia so\nžalovaným dohodli, že po skončení exekučného konania žalovaný tieto nehnuteľnosti prevedie na nich\nspäť alebo na ich dcéru (dnes manželku žalovaného). Bolo potrebné prihliadnuť aj na celkovú situáciu,\nv ktorej sa žalobcovia nachádzali v čase podpisu kúpnej zmluvy. Na majetok syna a jeho rodiny sa\nzačalo viesť exekučné konanie. V obave o existenciu syna a jeho rodinu, chceli mu pomôcť, žalovaný\nim navrhol riešenie, dôverovali dcére a jej partnerovi. Počas konania bolo preukázané, že predtým ako v\nroku 2017 žalovaný sa začal domáhať vypratania domu, mali žalobcovia so svojou dcérou pekný vzťah.\nNavštevovali sa, dcéra prejavovala záujem o svojich rodičov, poskytovala im starostlivosť, trávili spolu\nsviatky. Žalobcovia nemali dôvod nedôverovať dcére a jej priateľovi.\n12.6. Z uvedeného vyplynulo, že na strane žalobcov nešlo o vnútornú výhradu, tak ako to odvolací\nsúd vyhodnotil, keď v konaní bolo preukázané, že kúpna zmluva je simulovaným právnym úkonom v\ncelom súhrne zistených okolností prejednávanej vecí, ktoré ďalej rozvinul odvolací súd s poukazom aj na\npreukázané nezaplatenie kúpnej ceny zo strany žalovaného (body 74., 78. a nasl. rozsudku odvolacieho\nsúdu) a ďalšie zistenia vo veci.\n12.7. Všeobecný súd je teda pri posúdení otázky, ktorej strane sporu v konkrétnom prípade poskytnúť\nochranu, často postavený pred neľahkú úlohu. Okolnosti môžu byť - a často bývajú - značne\nkomplikované a netypické. To ho však nezbavuje povinnosti urobiť všetko pre nájdenie spravodlivého\nriešenia. V prípade, že nie je možné zachovať maximum oboch v kolízii stojacich základných práv, je\nvšeobecný súd povinný túto kolíziu vyriešiť v prospech toho, komu svedčí všeobecná idea spravodlivosti\n[podobne pozri nález Ústavního soudu České republiky sp. zn. Pl. ÚS 34/09, č. 187/2010 SNaU; ďalej\nlen \"nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 34/09\")] (bod 22. rozhodnutia Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 120/2020).\n12.8. Pri hľadaní spravodlivého riešenia a v konkrétnom prípade pri posudzovaní platnosti právneho\núkonu v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka (predovšetkým ak vykladá pojmy ako \"dobré\nmravy\", \"tieseň\", \"sloboda vôle\"), musí súd vziať do úvahy všetky okolnosti a súvislosti, ktoré sú mu\nznáme. Vytváranie vôle a jej deformácia môže byť dlhodobým procesom. Preto je potrebné zohľadniť\naj okolnosti, ktoré predchádzali vzniku právneho úkonu, platnosť ktorého je spochybňovaná, pohnútky\nzúčastnených strán, ich obozretnosť (v zmysle zásady \"vigilantibus iura\"), existenciu či, naopak,\nabsenciu dobrej vôle a podobne. Všeobecný súd sa nemôže obmedziť len na skúmanie písomného\nprejavu vôle (textu zmluvy). V takom prípade je možné hovoriť iba o posúdení prejavu (podobne už\ncitovaný nález sp. zn. III. ÚS 196/2017). To však nevypovedá nič o náležitostiach vôle, medzi ktoré radí\nprávna teória jej danosť (existenciu), vážnosť, slobodu a absenciu omylu (Luby Š. in Knapp, V., Luby Š.\nČeskoslovenské občanské právo, svazek I, 2. vydání. Praha, 1997, s. 90).\n12.9. Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí tiež v bode 25. uviedol: ,,Špeciálnu pozornosť\nmusí všeobecný súd venovať prípadom, keď je predmetom sporu nehnuteľnosť slúžiaca pre potreby\nbývania, pretože v takom prípade je nepriamo dotknuté nielen právo na súkromný a rodinný život\npodľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru, z ktorého vyplývajú tiež určité procedurálne garancie\n\n(porovnaj nález II. ÚS 294/2018 z 11. októbra 2018, bod 12), ale aj právo každého na zachovanie ľudskej\ndôstojnosti zaručené čl. 19 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí byť preto ostražitý v prípadoch, keď je\nžaloba podaná práve z dôvodu ochrany pred tvrdeným nezákonným zásahom do vlastníckeho práva\nk bytu uspokojujúceho základnú potrebu bývania žalobcu. Nie je sporné, že o takýto prípad išlo aj v\nprejednávanej veci. Treba zdôrazniť, že súdy v predmetnej veci konštatovali vzhľadom na rozsiahle\ndokazovanie vo veci (pozri body predchádzajúce bodu 90. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu),\nbolo možné dospieť k záveru, že strany sporu nikdy nemali vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu. Žalobcovia\ntak, ako bolo uvedené vyššie nemali vôľu previesť vlastnícke právo na žalovaného a odísť bývať na\nD., ale ich zámerom bolo pomôcť svojmu synovi, a z tohto dôvodu uzatvorili ústnu príkaznú zmluvu so\nžalovaným v prospech svojho syna a žalovaný nikdy nemal vôľu uzatvoriť kúpnu zmluvu, o čom svedčí\nskutočnosť, že kúpnu cenu žalobcom nezaplatil. Kúpna zmluva je preto neplatným právnym úkonom\npodľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n13. S poukazom na uvedené východiská nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, práve naopak všetky východiská (v zhora uvedených rozhodnutiach) pre\nposudzovanie platnosti, resp. neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy pri aplikácii ust. § 37, resp. aj § 41a\nObčianskeho zákonníka v posudzovanej veci boli dodržané.\n14. Z rozsudku NS SR sp. zn. 2Cdo/281/2005 z 1. júla 2006 vyplýva: ,,Právne úkony treba vykladať\nnielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa obsahu vôle toho, kto právny úkon urobil, s\nprihliadnutím na to, že treba chrániť dobrú vôľu adresáta, ktorému bol právny úkon určený.\nÚprava práv k zastavanému a priľahlému pozemku nemusí byť súčasťou zmluvy o prevode vlastníckeho\npráva k bytu, ak jeho vlastník alebo vlastník domu, v ktorom sa byt nachádza, nie je zároveň vlastníkom\ntohto pozemku.\nRozpor s dobrými mravmi môže byť namietaným dôvodom neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy)\nlen vtedy, ak tento úkon nie je v rozpore so zákonom a ani zákon neobchádza.\nNámietku neplatnosti kúpnej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi nemôže uplatniť ten z jej účastníkov,\nktorý sám konal v rozpore s dobrými mravmi.“\n14.1. K uvedenému rozhodnutiu dovolací súd uvádza, že toto rozhodnutie sa podrobne vyjadruje k\njednotlivým skutkovým podstatám neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 OZ so záverom, že otázka\nrozporu právneho úkonu s dobrými mravmi prichádza do úvahy len vtedy, ak sa tento úkon neprieči\nzákonu alebo zákon neobchádza a že tej zmluvnej strane, ktorá dvakrát porušuje dobré mravy, musí\nsúd odoprieť právnu ochranu. Konštatovanie žalovaného, že súd prvej inštancie ako aj odvolací súd\nmal vykladať právny úkon kúpnej zmluvy zo dňa 15. júna 2011 v prospech jej platnosti a v prospech\nžalovaného a chrániť dobrú vôľu adresáta z uvedeného pritom ani nevyplýva.\nVo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n15. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku,\nkľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd\nako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu\nsúdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ\nriešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej\nčinnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci\nodvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421\nCSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,\nže posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite\ndoloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky\na že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.\n15.1. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP môže byť len otázka právna\n(nie\nskutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o\notázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\nOtázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace\nzáklad ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť\n\nzároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené\na nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.\n15.2. Ešte pred samotným posúdením „vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) treba\nuviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená\nmeritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd\n(§ 442 CSP); skutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421\nods. 1 CSP je irelevantná.\n15. 3.\nK tomuto dovolaciemu dôvodu žalovaný formuloval dve právne otázky. Prvú formuloval\nnasledovne: 1. Môže dôjsť k uzavretiu platnej príkaznej zmluvy v zmysle, ktorej by mal Príkazník obstarať\nnejakú vec alebo vykonať inú činnosť nie pre príkazcu alebo pre tretiu osobu a to bez vedomia a\nvýslovného súhlasu danej tretej osoby ?\nDruhú formuloval: 2. Môže byť zastretým právnym úkonom simulovanej kúpnej zmluvy zabezpečovací\nprevod práva, keď kúpna zmluva neobsahuje žiadnu zmienku o dočasnosti prevodu alebo\nzabezpečovacej funkcie ?\n15.4. K prvej v bode 60., 61. a 62. odvolací súd uviedol, že ,,v danom prípade predmetom sporu je\nurčenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby súd určil,\nže vlastníkmi nehnuteľností na LV č. XXXX, k.ú. E. v podiele 7/8 k celku sú žalobcovia v BSM a v\npodiele 1/8 k celku vo výlučnom vlastníctve žalobkyne 2/ I. O.. Žalobcovia predmetné nehnuteľností\nkúpnou zmluvou zo dňa 15.6.2011 previedli na žalovaného z dôvodu, že na základe ústnej zmluvy\nsa žalobcovia dohodli so žalovaným, v tom čase priateľom ich dcéry I., že zaobstará pre ich syna\nD. O. exekúciu tak, aby bola potrebná suma vyplatená a exekúcia úspešne ukončená. Žalobcovia sa\nso žalovaným dohodli ústne, že ich nehnuteľností dočasne prevedú na žalovaného a následne po\nskončení exekučného konania, žalovaný tieto nehnuteľností prevedie na nich späť alebo prípadne na\nich dcéru I., pričom ohľadne nákladov na zaobstaranie záležitostí sa so žalovaným vyrovnajú. Kúpna\ncena bola v zmluve dohodnutá vo výške 250.000,- eur, ktorá im nikdy nebola vyplatená a nikdy nemali\nvôľu nehnuteľnosti skutočne na žalovaného previesť. Po celý čas sa k predmetným nehnuteľnostiam\nsprávali ako k svojim, bývali v nich, zabezpečovali údržbu, úpravy. Žalobcovia mali za to, že žalovaný\nktorý nezaplatil kúpnu cenu, nemal záujem uzavrieť kúpnu zmluvu. V súlade s uvedenou dohodou dal\nžalovaný podpísať synovi žalobcov, D. O. plnomocenstvo na zastupovanie v exekučnom konaní. Tvrdia,\nže žalovaný v exekučnom konaní vedenom JUDr. Filipom Exnerom konal, na tieto činnosti mu žalobcovia\nposkytovali finančné prostriedky, ktoré boli poskytované bezhotovostne, alebo vkladmi hotovosti na účet.\nO odovzdaní hotovosti priamo do rúk žalovaného dokladmi o prijatí žalobcovia nedisponujú, a to aj\nnapriek tomu, že žalovanému bol odovzdávaný väčší obnos peňazí.\nSúd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru o tom, že medzi žalobcami a žalovaným\nbola uzatvorená príkazná zmluva podľa § 724 Občianskeho zákonníka, na zaobstaranie exekúcie syna\nžalobcov, s ktorou bol D. O. uzrozumený a čomu zodpovedá ním udelené plnomocenstvo žalovanému\nako aj žalovaného činnosť. Žalovaný v podanom odvolaní namietal neplatnosť príkaznej zmluvy podľa\n§ 37 Občianskeho zákonníka, nakoľko nezodpovedala vôli žalovaného a naviac malo ísť o zmluvu v\nprospech tretej osoby § 50 Občianskeho zákonníka.\nOdvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že medzi žalobcami a žalovaným bola\nuzatvorená príkazná zmluva podľa § 724 Občianskeho zákonníka, o čom svedčí aj časová súvislosť.\nJUDr. Filip Exner bol poverený na vykonanie exekúcie na základe uznesenia Okresného súdu Zlín\npod č.k. 13EXE/949/2011-9 dňa 22.4.2011, ktorým bol nariadený výkon exekučného titulu rozsudku\nOkresného súdu v Zlíne zo dňa 17.01.2011, č.k. 6C/60/2010-50 k uspokojeniu pohľadávky B. G. L. v\nčasti 1.550.000,- Kč s príslušenstvom proti povinnému D. O.. Niekedy v máji požiadal D. O. žalobcov\no finančnú pomoc vo veci jeho exekúcie. Žalobcovia žiadali žalovaného o pomoc v exekúcii ich syna,\nnakoľko sa prezentoval, že má s takýmito vecami skúsenosti a vie v tom pomôcť. D. O. udelil plnú moc\nžalovanému dňa 2.6.2011. Tieto tvrdenia žalobcov majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Námietky\nžalovaného v konaní, že plná moc slúžila len pre ochranu svojich záujmov je právne irelevantná.\nŽalovaný nevysvetlil a nepreukázal ako chcel prostredníctvom plnej moci udelenej vo veci exekúcie D.\nO., vedenej súdnym exekútorom v Českej republike ochrániť svoj majetok.“\nV bodoch 67. a 68. dôvodil, že ,,podstatou príkazu vo všeobecnosti je záväzok príkazníka, že pre\npríkazcu, či už obstará vec, alebo vykoná inú činnosť. Záväzkovým právnym vzťahom, jeho podstatou\nje uloženie príkazu a jeho vykonanie. Podstatou príkazu je faktická alebo právna činnosť príkazníka v\nprospech a na riziko príkazcu, pričom príkazník vystupuje ako priamy alebo nepriamy zástupca príkazcu\npri výkone jeho povinnosti z príkazu. Vzťah medzi príkazcom ako mandantom a príkazníkom ako\nmandatárom vo forme zmluvy upravuje ich vnútorný vzťah v zmysle vzájomných práv a povinností.\n\nNaplnenie záväzku príkazníka obstarať pre príkazcu vec, resp. vykonať činnosť v jeho mene, je však\npodmienené existenciou plnomocenstva.\nVychádzajúc z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie dospel odvolací súd zhodne so súdom\nprvej inštancie k záveru, že žalobcovia so žalovaným uzatvorili príkaznú zmluvu na obstarane veci\n- vybavenie exekúcie v prospech tretej osoby, syna žalobcov, D. O. (§ 50 Občianskeho zákonníka).\nŽalovaný namietal v odvolaní, že príkazná zmluva, je neplatný právny úkon pre nedostatok vôle na strane\nžalovaného, avšak toto svoje tvrdenie o absencii vôle byť činný v exekúcii D. O. v konaní nepreukázal.\nPráve naopak, bolo preukázané, že žalovaný konal v exekúcii syna žalobcov. Žalovaný v podanom\nodvolaní namietal, že ak mala byť príkazná zmluva v prospech tretej osoby, bolo potrebné prejaviť súhlas\ntretej osoby, a tento v konaní nebol preukázaný. K tomu odvolací súd poukázal na ust. § 50 Občianskeho\nzákonníka, z ktorého nevyplýva, že prejaviť súhlas musí tretia osoba len písomne. Takýto prejav vôle je\nakceptovaný aj konkludentne. Za takýto súhlas tretej osoby, D. O., možno považovať aj plnomocenstvo,\nktoré udelil D. O. žalovanému a následne ďalšie konanie D. O., keď žalovaného predstavil D.. J. a\nsúdnemu exekútorovi JUDr. Exnerovi ako svojho veriteľa.“\n15.5. Podľa § 50 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka účastníci môžu uzavrieť zmluvu aj v prospech\ntretej osoby.\n(2) Ak nie je v tomto zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, je táto osoba zo zmluvy\noprávnená okamihom, keď s ňou prejaví súhlas. Dlžník má proti nej tie isté námietky ako proti tomu, s\nkým zmluvu uzavrel. Ak sa táto osoba vzdá svojho práva, zanikne dlh, ak nebolo dohodnuté, že v tomto\nprípade má sa plniť tomu, s kým dlžník zmluvu uzavrel.\n(3) Dokiaľ tretia osoba nedá súhlas, platí zmluva len medzi tými, ktorí ju uzavreli; právo na plnenie má\núčastník, ktorý plnenie v prospech tretej osoby vyhradí, ak nebolo dohodnuté inak. To isté platí, ak tretia\nosoba súhlas odoprela.\n15.6. Podľa § 724 Občianskeho zákonníka príkaznou zmluvou sa zaväzuje príkazník, že pre príkazcu\nobstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť.\n16. Všeobecne k zmluve v prospech tretieho (§ 50 ods. 1 až 3 OZ) dovolací súd uvádza, že Občiansky\nzákonník koncepciou zmluvy v prospech tretieho, ktorá sa nepovažuje za zmluvný typ, ale podobne\nako spotrebiteľské zmluvy za určitý režim, pripúšťa, aby zo zmluvy uzatvorenej medzi dvomi zmluvnými\nstranami vznikli práva aj pre inú osobu, ako je zmluvná strana. Fekete rozlišuje dva druhy zmlúv v\nprospech tretej osoby:\na) na základe pravej zmluvy v prospech tretej osoby vzniká tejto osobe nárok na plnenie voči dlžníkovi,\nb) v prípade nepravej zmluvy v prospech tretej osoby dlžník síce plní tretej osobe, ale táto osoba nemá\nnárok na plnenie voči dlžníkovi, pričom v tomto vzťahu vystupujú tri osoby, a to: dlžník (promitent), ktorý\nje sľubujúca strana, veriteľ (promisar), ktorý sľub prijíma, a tretia osoba (tertius) ako oprávnenú strana.\n16.1. ,,Pre platnosť zmluvy v prospech tretieho nie je potrebné, aby tretia osoba bola v zmluve\nindividuálne určená. Stačí, ak je určená dostatočne objektívnymi skutočnosťami, na základe ktorých\nmôže byť dodatočne individualizovaná. Fekete nevylučuje uzavretie zmluvy v prospech osoby, ktorá\nv čase uzavretia zmluvy ešte neexistuje (napr. dieťa, ktoré sa má len narodiť, nadácia, ktorá sa má\nzriadiť). Zmluva v prospech tretej osoby môže byť teda uzavretá v prospech právnickej osoby, ktorá\nmá byť ešte len založená, alebo fyzickej osoby, ktorá sa má narodiť. Pre zmluvu v prospech tretieho\nje charakteristické, že na základe právneho úkonu medzi veriteľom a dlžníkom vzniká právny pomer\nmedzi dlžníkom a treťou osobou, ktorá sa stala tiež dlžníkovým veriteľom. Obsah právneho vzťahu\nmedzi dlžníkom a treťou osobou zodpovedá obsahu záväzkového vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom.\nVzhľadom na to, že pri tejto zmluve vystupujú tri osoby, je ich mechanizmus vzniku zmluvy a jej\nzáväznosti osobitný. Zmluva v prospech tretieho je uzavretá v momente, keď sa dlžník dohodne s\nveriteľom. Zo zmluvy v prospech tretieho vzniká trojaký právny pomer, a to právny pomer medzi veriteľom\na dlžníkom, medzi veriteľom a treťou osobou a medzi dlžníkom a treťou osobou. Pokiaľ ide o vzťah medzi\nveriteľom a dlžníkom, veriteľovi už pred uzavretím zmluvy v prospech tretieho vznikol záväzok na plnenie\ntretej osobe, ktorej po uzavretí zmluvy v prospech tretieho vznikne samostatné právo na plnenie od\ndlžníka. Na to, aby tretia osoba nadobudla voči dlžníkovi jednostranný a neodvolateľný nárok zo zmluvy,\nje potrebné, aby k zmluve v prospech tretieho pristúpila ešte ďalšia právna skutočnosť, a to jednostranný\nprávny úkon tretej osoby adresovaný dlžníkovi, ktorým tretia osoba prejavuje svoj úmysel prijať plnenie\nzo zmluvy. Zákon nepredpisuje v prípade zmluvy v prospech tretej osoby osobitnú právnu formu úkonu.\nV prípadoch, keď má byť tretia strana oprávnená zo zmluvy, ktorá na svoju platnosť vyžaduje písomnú\nformu, musí mať túto formu. Podľa odseku 2 komentovaného ustanovenia je zmluva v prospech tretej\n\nosoby pre tretiu osobu účinná, len, čo s ňou táto súhlasí. Kým tretia osoba neprejaví voči dlžníkovi svoj\númysel prijať plnenie, zmluva je účinná len medzi dlžníkom a veriteľom.“ (DOBROVODSKÝ, Róbert. §\n50 [Zmluva v prospech tretej osoby]. In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK,\nMarián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C.\nH. Beck, 2019, s. 478.)\n16.2. ,,Predpokladom zmluvy v prospech tretej osoby (contractus in favorem tertii) je, že uzavretie\ntakejto zmluvy nie je pojmovo vylúčené. Napríklad je vylúčené, aby sa v prospech tretej osoby uzavrela\nzmluva o nájme nebytového priestoru. Na druhej strane úprava darovacej zmluvy bez ďalšieho pripúšťa\ndarovanie v prospech tretieho (§ 628 ods. 1 a 2). Z toho vyplýva, že zmluva v prospech tretej osoby\nnepatrí do sústavy typických alebo netypických zmlúv, ale spravidla pôjde len o zmluvu, ktorá je upravená\nako osobitný zmluvný typ, alebo pôjde o nepomenovanú zmluvu za splnenia podmienok ustanovených\nv § 51. Odlišnosť spočíva len v tom, že zmluva (predovšetkým predmet plnenia) je určená v prospech\ntretieho. Tento záver vyplýva aj z toho, že zákon upravuje aj typické zmluvy v prospech tretej osoby (napr.\npoukážku), pri ktorých nemožno vystačiť len s modifikáciou určitého zmluvného typu (pomenovanej\nzmluvy).\nForma zmluvy v prospech tretieho nie je predpísaná. Tento záver neplatí vtedy, ak pre zmluvu, ktorá sa\nuzaviera v prospech tretej osoby, sa podľa zákona vyžaduje určitá, spravidla písomná forma. V takomto\nprípade aj zmluva v prospech tretieho sa musí urobiť v predpísanej forme, inak je neplatná.\nStanovisko tretej osoby, v prospech ktorej bola zmluva uzavretá, je predpokladom na to, aby nastali\núčinky takejto zmluvy. Tento predpoklad súvisí s tým, že tretia osoba do vyjadrenia svojej vôle nie je\núčastníkom zmluvy v prospech tretieho. Takáto zmluva sa uzaviera bez jej účasti. Z tohto dôvodu zákon\npredvída tieto situácie:\na) Tretia osoba prejaví súhlas so zmluvou v jej prospech. Nezáleží na forme tohto prejavu vôle, a\npreto ho možno urobiť aj mlčky (konkludentne). Po tomto súhlase a jeho oznámení dlžníkovi a osobe,\nktorá zmluvu v jej prospech uzavrela, sa tretia osoba stáva oprávnenou zo zmluvy. Ustanovenie síce\nneupravuje, komu treba adresovať prejav súhlasu tretej osoby, avšak z povahy veci a z dôsledkov, ktoré\nsú uvedené v odseku 3 je zrejmé, že o prejave súhlasu sa musí dozvedieť nielen dlžník, ale aj veriteľ.\nPrejavenie súhlasu zakladá pre dlžníka právo vzniesť voči zmluve námietky v tom istom rozsahu, aký\njestvoval pred týmto súhlasom, avšak s tým rozdielom, že námietky sa už adresujú tretej osobe. Naproti\ntomu tretia osoba sa po vyjadrení súhlasu môže vzdať svojho práva založeného zmluvou v prospech\ntretej osoby. Dlh zanikne len vtedy, keď v pôvodnej zmluve nebolo dohodnuté, že po takomto právnom\núkone tretej osoby má dlžník plniť tomu, s kým zmluvu uzavrel.\nb) Tretia osoba nedá súhlas, resp. sa k zmluve nevyjadrí. Dôvod nevyjadrenia súhlasu nie je rozhodujúci\n(napr. neprítomnosť, neznalosť a pod.). V takom prípade zmluva platí len medzi jej účastníkmi a dlžník\nje povinný plniť účastníkovi, ktorý si v zmluve vyhradil plnenie v prospech tretej osoby. Túto dispozíciu\nvšak možno dohodnúť inak. Do okamihu udelenia súhlasu môžu tieto osoby zmluvu v prospech tretej\nosoby zrušiť alebo zmeniť bez toho, aby tretia osoba do toho mohla akokoľvek zasahovať a domáhať sa\nplnenia. Veriteľ môže pohľadávku z takejto zmluvy aj postúpiť, prípadne aj inak ňou disponovať (napr. ju\ndať do zálohu). Tieto právne úkony tretia osoba nemôže ovplyvniť inak, iba tak, že s nimi vyjadrí súhlas.\nSúhlas má však význam len vtedy, ak ešte nedošlo k takej zmene zmluvy v prospech tretej osoby, pri\nktorej už nemožno hovoriť o takejto zmluve (o prospechu tretej osoby z takejto zmluvy).\nc) Tretia osoba odoprie prejaviť súhlas s takouto zmluvou. Ani pre tento prejav vôle nie je predpísaná\nforma, preto ho možno urobiť aj konkludentne. Odopretie súhlasu sa nemusí odôvodniť a sú s ním\nspojené tie isté účinky (má však definitívny charakter) ako nevyjadrenie súhlasu. Odopretie súhlasu totiž\nnemožno odvolať, pretože po jeho odopretí je veriteľom zo zmluvy len účastník, ktorý si v zmluve vyhradil\nplnenie v prospech tretej osoby.“ (Cirák, J.; Hanzelová, I.; Krajčo, J.; Ľalík, M; Mazák, J.; Nesrovnal,\nV.;Ondráček, M.; Plank, K.; Ťapák, J.;Vojčík, P.: Občiansky zákonník -komentár. Iura Edition.)\n17. Dovolací súd tiež všeobecne k príkaznej zmluve uvádza, že v § 724 až § 746 OZ je upravený\nosobitný typ zmluvy - typický záväzkový zmluvný vzťah, ktorý poznáme ešte od rímskych čias, a to\nmandatum - príkazná zmluva. Podstatou príkazu vo všeobecnosti je záväzok príkazníka, že pre príkazcu,\nči už obstará vec, alebo vykoná inú činnosť. Záväzkovým právnym vzťahom, jeho podstatou je uloženie\npríkazu a jeho vykonanie. Podstatou príkazu je faktická alebo právna činnosť príkazníka v prospech a\nna riziko príkazcu, pričom príkazník vystupuje ako priamy alebo nepriamy zástupca príkazcu pri výkone\njeho povinnosti z príkazu.\n17.1. Ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho\nsúdu, súdy právne posúdili vzťah medzi žalobcom a žalovanými na základe výsledkov vykonaného\ndokazovania v časti prvej položenej otázky ako tzv. príkaznú zmluvu v prospech tretieho (§ 724 a § 50\n\nOZ) na zaobstaranie exekúcie syna žalobcov, s ktorou bol D. O. uzrozumený, čomu zodpovedalo aj\nním udelené plnomocenstvo žalovanému ako aj žalovaného činnosť. Podľa dovolacieho súdu vec bola\nsprávne posúdená. Príkazná zmluva v prospech tretieho vychádza teda z právnej úpravy § 50 ods. 1 až\n3 OZ a § 724 OZ a ide o akýsi kombinovaný (zmiešaný) typ zmluvy, kedy príkazník vykonáva činnosť na\nzáklade pokynov príkazcu, pričom plnenie smeruje k tretej osobe. Otázka, či príkazník by mal obstarať\nnejakú vec alebo vykonať činnosť nie pre príkazcu, alebo pre tretiu osobu bez vedomia a výslovného\nsúhlasu tretej osoby ani celkom nezodpovedá zistenému skutkovému stavu, keď bolo preukázané z\nvykonaného dokazovania, že D. O. ako tretia osoba prejavil súhlas so zmluvou v prospech tretieho (jeho\nsamotného) konkludentne a to tým, že udelil žalovanému plnomocenstvo, tak ako je vyššie uvedené a\naj jeho ďalšie konanie opísané v bode 68. odôvodnenia odvolacieho rozsudku. Dovolací súd v tomto\nsmere zdôrazňuje, že je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n18. K druhej právnej otázke: môže byť zastretým právnym úkonom simulovanej kúpnej zmluvy\nzabezpečovací prevod práva, keď kúpna zmluva neobsahuje žiadnu zmienku o dočasnosti prevodu\nalebo zabezpečovacej funkcie ? Z bodov 72. a 73. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, ,,že\nžalobcovia nikdy nemali skutočnú vôľu previesť vlastnícke právo na žalovaného a takýmto spôsobom\nsa pripraviť o obydlie. Tvrdenie žalovaného, jeho manželky I. a svedka M.. D. A. o tom, že žalobcovia\nchcú predať dom a odísť na D. sú ničím nepodložené tvrdenia, ktoré neboli v konaní preukázané.\nNikto z okruhu rodiny a blízkych priateľov teóriu žalovaného nepotvrdil. Samotní žalobcovia po podpise\nkúpnej zmluvy v roku 2011 nikdy nepodnikli žiadne kroky, aby hľadali, prípadne aspoň na čas sa\nodsťahovali za synom na D., čo by sa aj vymykalo logike, keďže syn D. O. žije dlhodobo (aj doposiaľ)\nv E.. Nedáva absolútny zmysel, prečo by sa mali žalobcovia odsťahovať a žiť na Morave sami, bez\nrodiny a blízkych priateľov, kde nemajú žiadne väzby. Aj v tomto prípade bolo dôvodné sa stotožniť s\nargumentáciou žalobcov a záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti kúpnej zmluvy, nakoľko v danom\nprípade absentuje vôľa žalobcov skutočne previesť vlastnícke právo na žalovaného. Bolo dôvodné sa\nstotožniť s tvrdením žalobcov, že kúpnu zmluvu uzatvorili ako zabezpečovací prevod práva, s tým, že po\nvyporiadaní exekúcie ich syna dôjde k vyrovnaniu záväzkov žalobcov so žalovaným na základe riadneho\nvyúčtovania, tak ako sa žalobcovia so žalovaným dohodli, že po skončení exekučného konania žalovaný\ntieto nehnuteľnosti prevedie na nich späť alebo na ich dcéru (dnes manželku žalovaného). Bolo potrebné\nprihliadnuť aj na celkovú situáciu, v ktorej sa žalobcovia nachádzali v čase podpisu kúpnej zmluvy. Na\nmajetok syna a jeho rodiny sa začalo viesť exekučné konanie. V obave o existenciu syna a jeho rodinu,\nchceli mu pomôcť, žalovaný im navrhol riešenie, dôverovali dcére a jej partnerovi. Počas konania bolo\npreukázané, že predtým ako v roku 2017 žalovaný sa začal domáhať vypratania domu, mali žalobcovia\nso svojou dcérou pekný vzťah. Navštevovali sa, dcéra prejavovala záujem o svojich rodičov, poskytovala\nim starostlivosť, trávili spolu sviatky. Žalobcovia nemali dôvod nedôverovať dcére a jej priateľovi.\n18.1. V rámci hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi dovolací súd uvádza, že vyhodnotením\nrozsiahleho dokazovania vo veci a skutkových zistení vo veci, skutkový stav sporu vykazuje zásadné\nznaky toho, že prevod rodinného domu spolu s pozemkami (sporná kúpna zmluva z 15. júna 2011), nebol\nzmluvnými stranami mienený ako definitívny, pričom zo strany žalobcov bola kúpna zmluva uzavretá\nako výsledok tvrdení žalovaného o ich možnom existenčnom ohrození v súvislosti s exekúciou ich syna\nv spojení s ich nekritickou dôverou podporenou tým, že bol priateľom ich dcéry, ich vôľa uzavrieť kúpnu\nzmluvu nebola vážna a táto nebola ani u žalovaného. Nebolo sporné, že rodinný dom žalobcovia obývali\naj následne po údajnom prevode rodinného domu, k tomuto sa správali ako k svojmu, zabezpečovali\núdržbu, opravy. Dokonca, ako vyplýva z bodu 10.1. rozsudku súdu prvej inštancie k uzatvoreniu\nnájomnej zmluvy medzi žalobcami a žalovaným došlo až po niekoľkých rokoch, keď žalovaný poňal\númysel znenie kúpnej zmluvy zneužiť až dodatočne. Z vykonaného dokazovania vyplynulo (body 79.\naž 84. rozsudku odvolacieho súdu), že k zaplateniu kúpnej ceny 250 000 eur za rodinný dom nedošlo.\nAj podľa dovolacieho súdu existoval tu celý rad dôkazov v časovej línii, ktoré k takejto verzii sú\nnajpravdepodobnejšie, odvolací súd dokonca uviedol, že zo strany žalovaného išlo o sofistikované\nkonanie v rámci exekúcie syna žalobcov. V spore výpoveďami žalobcov bolo preukázané, že v prípade,\nže po vyporiadaní exekúcie ich syna dôjde k vyrovnaniu záväzkov žalobcov so žalovaným na základe\nriadneho vyúčtovania, tak ako sa žalobcovia so žalovaným dohodli, že po skončení exekučného konania\nžalovaný tieto nehnuteľnosti prevedie na nich späť alebo na ich dcéru (dnes manželku žalovaného). V\nbode 74. odvolací súd uvádzal: Žalobcovia od počiatku sporu primárne tvrdili, že sporná kúpna zmluva\nje neplatná z dôvodov uvedených v § 37 ods. 1 (právny úkon nebol urobený vážne a slobodne), resp.,\nže išlo o simulovaný právny úkon, ktorého skutočným účelom ho bolo ochrániť pred postihnutím pri\nexekúcii ich syna, ako im to prezentoval žalovaný a zároveň zmluva mala zabezpečiť istotu žalovanému\npri úhrade jeho oprávnených nákladov spojených s exekúciou syna žalobcov.\n\nAko je uvedené vyššie, súd po opätovnom zhodnotení všetkých dôkazov, ich vzájomnej časovej a vecnej\nsúvislosti uveril žalobcom, že kúpna zmluva bola z ich strany uzavretá ako výsledok tvrdení žalovaného\no ich možnom existenčnom ohrození v spojení s až nekritickou dôverou k nemu podporenou tým, že je\npriateľom ich dcéry. U žalobcov vôľa skutočne previesť vlastnícke právo k svojmu obydliu daná nebola\n(a podľa súdu v čase podpisu zmluvy nebola ako vážne existentná ani u žalovaného), o čom svedčí aj\nnevyplatenie kúpnej ceny.“\n18.2. Nie je sporné, že sporná kúpna zmluva neobsahuje žiadne ustanovenia o zabezpečovacom\nprevode práva, keďže nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu spornej kúpnej zmluvy, boli na\nžalovaného prevedené na základe kúpnej zmluvy, ktorá bola na základe vykonaného dokazovania\nprejudiciálne vyhlásená za neplatnú, táto tvrdená skutočnosť, že kúpna zmluva bola uzatvorená ako\nzabezpečovací prevod práva z dôvodov vyššie uvedených nevyplývala zo zmluvy, ale z vykonaného\nrozsiahleho dokazovania vo veci. Dovolací súd uzatvára, že na posúdení tejto otázky (ktorú ani takto\nžalovaný nerozporoval v odvolaní) nebolo založené rozhodnutie v prejednávanej veci. Podstatným v\nprejednávanej veci bolo právne posúdenie kúpnej zmluvy ako neplatného právneho úkonu z dôvodov\npodľa § 37 ods. 1 OZ\npre nedostatok vôle na oboch zmluvných stranách kúpnej zmluvy, ktoré\nnapokon vyplynulo z vykonaného dokazovania v spleti preukázaných skutočností - príkaznej zmluvy\nv prospech tretieho, nevyplatenej kúpnej ceny, existenčného ohrozenia syna žalobcov spojeného s\ndôverou k žalovanému, nakoľko išlo o partnera ich dcéry, pričom skutočným účelom ho bolo ochrániť\npred postihnutím pri exekúcii ich syna, ako im to prezentoval žalovaný a zároveň zmluva mala zabezpečiť\nistotu žalovanému pri úhrade jeho oprávnených nákladov spojených s exekúciou syna žalobcov. Je\njasné, čo bolo účelom kúpnej zmluvy, čo napokon z vykonaného dokazovania vyplynulo, že to nebol\nprevod nehnuteľností na žalovaného, ale ochrana syna žalobcov pred exekúciou cez až sofistikované\nkonanie žalovaného. Keďže takto v odvolaní žalovaný takouto argumentáciou ani nenamietal, odvolací\nsúd sa touto námietkou vznesenou až v dovolacom konaní nemohol zaoberať.\n18.3. Dovolací súd k tejto všeobecne udáva, že z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného\nsúdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje\nza významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho\nsúdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal\nsprávny právny záver. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nemôže predstavovať nástroj na\nobchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych opravných prostriedkov na ochranu\nsubjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, teda vecne (argumentačne), čo\nznamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými\ndôvodmi, ktoré namietal už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované\nodvolacím súdom v jeho neprospech (R 73/2019).\n18.4.\nDovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti\nvyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen\nformálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie\nprípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti (sp. zn. 4Cdo/40/2019).\n18.5. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán, pričom povinnosť strany tvrdiť\nje jednou zo základných povinností v sporovom konaní, má kľúčový význam a predstavuje jeden zo\nzákladných princípov civilného procesu (článok 8 Základných princípov CSP). Vo všeobecnosti platí,\nže dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto v spore niečo\ntvrdí. Nový procesný kódex s účinnosťou od 1. júla 2016 zaviedol do procesného práva nový inštitút\nprostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré ako úkony procesných strán\npodliehajú koncentrácii konania.\n18.6. Ak teda dovolateľ uplatnené námietky v dovolaní neuplatnil v odvolacom konaní, nemôže ich\nposudzovať dovolací súd pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario). V podstate obdobne\npostupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci\nochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú\nmohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie\nnemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017). Preto dovolanie ani v tejto časti nie\nje prípustné podľa § 447 písm. c) CSP.\n19. Dovolateľ všeobecne v dovolaní poukazoval aj na dovolací dôvod podľa § 420 CSP, bez uvedenia\nkonkrétneho písmena a) až f), v tomto smere namietal nesprávne zhodnotenie dokazovania, preto podľa\nobsahu podania (§ 124 ods. 1 CSP) dovolací súd tento dôvod podradil pod § 420 písm. f) CSP.\n19.1. Podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným\n\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n19.2. Dovolací súd k uvedenému dovolaciemu dôvodu uvádza, že dokazovanie zásadne nevykonáva.\nZ uvedeného dôvodu v dovolacom konaní nemožno preskúmať hodnotenie dôkazov vykonaných nižším\nsúdom, lebo dovolací súd si nemôže zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady (doplnením alebo\nzopakovaním dokazovania), ako mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.\n19.3. V tejto súvislosti dovolací súd tiež zvýrazňuje, že dovolanie nepredstavuje (ďalší) opravný\nprostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací\nsúd z hľadiska úpravy a zamerania dovolacieho konania nie je tzv. skutkovým súdom, čo znamená, že\nnemôže formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení súdmi nižších inštancií, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať\nvykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvoinštančného a odvolacieho) v dovolacom konaní\nnemá možnosť vykonávať dokazovanie. Vyplýva to z ustanovenia § 442 CSP, podľa ktorého dovolací\nsúd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne\ndomáhať revízie skutkových zistení urobených súdom prvej inštancie a odvolacím súdom, ani prieskumu\nnimi vykonaného dokazovania a jeho hodnotenia (§ 191 ods. 1 CSP, § 378 ods. 1 CSP).\n19.4. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi\npredpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá\nurčité obmedzenie pri hodnotení dôkazov. Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvej inštancie;\nskutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať,prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým\núčelom môže vykonávať dokazovanie (§ 384 ods. 1, 2 CSP). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava\nsprávnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom\nprostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvej inštancie a\nodvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 442 CSP).\n19.5. Keď Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na\nzáklade súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje\nrozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania,\naké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 420\npísm. f) CSP. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie\nz tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá. Nie sú\ndôvodné ani námietky žalovaného uvedené v rámci doplneného dovolania v zákonom stanovenej lehote\n2 mesiacov, v ktorom žalovaný poukazoval na princíp právnej istoty vo vzťahu k inej prejednávanej veci\npred tým istým senátom krajského súdu. Z tohto dôvodu, v tejto časti je dovolanie neprípustné podľa\n§ 447 písm. c) CSP.\n20. Dovolaciemu súdu za opísanej situácie preto neostalo iné, než dovolanie žalovaného zamietnuť v\nsúlade s ust. § 448 CSP. Vzhľadom na zamietnutie dovolania postupom podľa § 448 CSP, už dovolací\nsúd osobitným výrokom vo zvyšku dovolanie neodmietal podľa § 447 písm. c) CSP.\n21. Dovolací súd žalobcom ako úspešným v dovolacom konaní priznal podľa § 453 ods. 1 s použitím\n§ 255 ods. 1 CSP voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom\nrozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej\ninštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16Co/4/2023", "guid": "33a75bf0-4fc7-4258-adb1-752852d84212:9bf52d65-edb6-41ca-9a38-56788fbc303c", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}