{"guid": "9d2f3f1f-25fa-4221-bd83-c0cc31998b8f:6f86ea91-c0d3-4612-931d-810cd64927c1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8116011473.1", "spisova_znacka": "4Tdo/45/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/45/2023 z 18. 9. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. septembra 2025, sp. zn. 4Tdo/45/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:8116011473.1", "identifikacne_cislo": "8116011473", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Zeleňáková", "datum_vydania": "2025-09-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Majetok"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. c) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-h", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. h) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-h", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. i) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-382"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/301#paragraf-371", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-382"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6f86ea91-c0d3-4612-931d-810cd64927c1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8116011473.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8116011473.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8116011473.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Tdo/45/2023\n8116011473\n18. 09. 2025\nJUDr. Martina Zeleňaková\nECLI:SK:NSSR:2025:8116011473.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej\na sudcov JUDr. Dušana Szabóa a JUDr. Dušana Krč - Šeberu, v trestnej veci obvineného C. Q., pre\nobzvlášť záväzný zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona a\niné, na neverejnom zasadnutí konanom 18. septembra 2025 v Bratislave, o dovolaní obvineného proti\nuzneseniu Krajského súdu v Prešove z 20. mája 2020, sp. zn. 1 To 18/2019, takto\nrozhodol:\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného C. Q. odmieta.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej tiež „okresný súd\" alebo „súd prvého stupňa\") rozsudkom z 24. mája\n2018, sp. zn. 33 T 85/2016 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa\") uznal obvineného C. Q. (ďalej\nlen „obvinený\" alebo „dovolateľ\") vinným z obzvlášť závažného zločinu úverového podvodu podľa § 222\nods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom falšovania a pozmeňovania\nverejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1,\nods. 5 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že:\n„dňa 24.6.2013 na pobočke Slovenskej sporiteľne, a. s. v Prešove, ako konateľ spoločnosti AZ - Dach\nSlovakia, s. r. o., so sídlom Tatranská 1066/18, Stará Ľubovňa, IČO: 31 659 331 (ďalej „dlžník\"),\nuzatvoril zmluvu o úvere č. XXX/AUOC/XX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úverového rámca vo\nvýške 400.000,- Eur, ktorú dlžník bol oprávnený čerpať vo forme kontokorentného úveru s konečnou\nsplatnosťou do dňa 15.6.2014, a ktorý v skutočnosti vyčerpal do 30.9.2013, pričom k žiadosti k úverovej\nzmluve predložil nepravdivé a doposiaľ nezisteným spôsobom sfalšované daňové doklady a potvrdenia\ndlžníka a to:\n1. originál súvahu k 31.12.2011 za obdobie 01/2011 do 12/2011 zostavená dňa 15.3.2012 s odtlačkom\npečiatky Daňového úradu Prešov, pobočka Stará Ľubovňa s dátumom 24.6.2013,\n2. originál súvahu k 31.12.2012 za obdobie 01/2012 do 12/2012 zostavená dňa 25.3.2013 s odtlačkom\npečiatky Daňového úradu Prešov, pobočka Stará Ľubovňa s dátumom 24.6.2013\n3. originál súvahu k 30.4.2013 za obdobie 01/2013 do 04/2013 zostavená dňa 24.5.2013 bez odtlačky\npečiatky Daňového úradu Prešov, pobočka Stará Ľubovňa\n4. originál súvahu k 30.6.2013 za obdobie 01/2013 do 06/2013 zostavená dňa 19.9.2013 bez odtlačky\npečiatky Daňového úradu Prešov, pobočka Stará Ľubovňa\n5. originál výkaz ziskov a strát k 31.12.2011 za obdobie 01/2011 do 12/2011 zostavený dňa 15.3.2013 s\nodtlačkom pečiatky Daňového úradu Prešov, pobočka Stará Ľubovňa s dátumom 24.6.2013\n6. originál výkaz ziskov a strát k 31.12.2012 za obdobie 01/2012 do 12/2012 zostavený dňa 25.3.2013\ns odtlačkom pečiatky Daňového úradu Prešov, pobočka Stará Ľubovňa s dátumom 24.6.2013\n7. kópia daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2011 s\npotvrdením o podaní daňového priznania s odtlačkom pečiatky Daňového úradu Prešov, pobočka Stará\nĽubovňa s dátumom 02.04.2012\n\n8. kópia daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2012 s\npotvrdením o podaní daňového priznania s odtlačkom pečiatky Daňového úradu Prešov, pobočka Stará\nĽubovňa s dátumom 02.04.2013\n9. originál potvrdenia Daňového úradu Prešov, pobočka Stará Ľubovňa zo dňa 28.5.2013 o tom, že\nDaňový úrad Prešov, pobočka Stará Ľubovňa voči daňovému subjektu - AZ-Dach Slovakia, s. r. o., Stará\nĽubovňa, ku dňu 28.05.2013 nie sú evidované nedoplatky po lehote splatnosti na daniach spracovaným\nDaňovým úradom Prešov,\nkde tieto doklady Daňový úrad Prešov, pobočka Stará Ľubovňa, nevystavil, dlžník tieto použil ako pravé,\nnásledne úver nesplácal, v dôsledku čoho mu Slovenská sporiteľňa, a. s., oznámením o vyhlásení\nmimoriadnej splatnosti zo dňa 12.02.2014 vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo Zmluvy o úvere\nvo výške 401.837,43 Eur, čím sa pohľadávka stala splatnou, avšak dlžník na túto výzvu nereagoval a\núver doposiaľ nesplatil, čím týmto konaním spôsobil škodu Slovenskej sporiteľni, a. s., Bratislava, vo\nvýške 400.000,- Eur.\"\n2. Za to súd prvého stupňa uložil obvinenému podľa § 222 ods. 5 Trestného zákona, s poukazom na § 36\npísm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný\ntrest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b), ods.\n4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.\nPodľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodeného - Slovenská sporiteľňa a. s., Tomášikova č. 48, 83\n237 Bratislava, IČO: 00 151 653 s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.\n3. Krajský súd v Prešove (ďalej tiež „krajský súd\") uznesením z 20. mája 2020, sp. zn. 1 To 18/2019\n(ďalej len „napadnuté uznesenie\") podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obvineného zamietol.\n4. Obvinený prostredníctvom obhajcu Mgr. Mariána Bafrnca podal proti napadnutému uzneseniu, ako aj\nproti konaniu, ktoré mu predchádzalo vo svoj prospech dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm.\nc), písm. i) Trestného poriadku.\n5. V písomných dôvodoch podaného dovolania obvinený poukazujúc na viaceré skutkové okolnosti\nprejednávanej veci, ktoré podrobne rozviedol aj v ďalších častiach dovolania, ako aj na obsah niektorých\ndôkazov, spochybnil záver všeobecných súdov o naplnení subjektívnej stránky skutkovej podstaty\ntrestného činu úverového podvodu, argumentujúc v podstate tým, že vyvodiť trestnú zodpovednosť\nmožno iba za existencie zavineného protiprávneho konania, čo v intenciách skutkovej podstaty\nuvedeného trestného činu vyžaduje úmyselné zavinenie. V tejto súvislosti obvinený podporne poukázal\nna uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. septembra 2001, sp. zn. 6 To 38/2001 (R\n93/2002), z ktorého vyplýva, že subjektívnu stránku trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného\nzákona (poznámka - teraz § 221 Trestného zákona) v prípade konania, ktoré má prvky vylákania úveru,\ntreba skúmať aj z toho hľadiska, či úverová zmluva, opretá a zabezpečovaná zmluvne zriadeným\nzáložným právom k nehnuteľnostiam, je veriteľom reálne vymožiteľná alebo iba fiktívna, pretože záložné\nprávo má dve funkcie: 1/ zabezpečovaciu, ktorá má viesť dlžníka k tomu, aby pohľadávku dobrovoľne a\nvčas plnil, inak si ju veriteľ môže uspokojiť zo zálohu, 2/ uhradzovaciu, ktorá veriteľa oprávňuje k tomu,\naby si svoju pohľadávku uhradil zo zálohu. Z uvedeného obvinený vyvodil, že v prípade dostatočného\nzabezpečenia úveru nemôže byť subjektívna stránka trestného činu úverového podvodu naplnená, ak\ntoto zabezpečenie napĺňa aj uhradzovaciu funkciu.\n6. Obvinený ďalej uviedol, že úver riadne splácal, následne poškodený (ako veriteľ) vykonal záložné\nprávo, ktorým uspokojil časť svojej pohľadávky, pritom úver bol založený aj ďalšími uhradzovacími\ninštitútmi (zmenkami). Dovolateľ ďalej vo vzťahu k otázke posúdenia jeho trestnej zodpovednosti v\nsúvislosti s trestným činom úverového podvodu podporne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nČSSR zo 14. februára 1967, sp. zn. 3 Tz 5/67 (R 54/1967) z ktorého vyplýva, že skutočnosť, že dlžník\nnesplnil svoj záväzok vrátiť peniaze v dohodnutej lehote, hoci tak mohol urobiť, ešte nedokazuje, že\nuviedol veriteľa do omylu, aby sa ku škode jeho majetku obohatil v zmysle ustanovenia § 250 ods. 1\npísm. a) Trestného zákona (pozn. - teraz § 221 Trestného zákona). Z uvedeného obvinený vyvodil,\nže subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu musí pokrývať úmysel\núver nesplatiť. Podľa názoru dovolateľa z jeho strany absentoval úmysel úver nesplatiť, no napriek\ntomu skutková veta odsudzujúceho rozsudku obsahuje faktické okolnosti ,,úver neplácal\", čo podľa jeho\nnázoru nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokračujúc vo vlastnom hodnotení dôkazov obvinený\n\nuviedol, že pravidelne uhrádzal jednotlivé splátky, avšak po uzavretí úverovej zmluvy vznikli prekážky\n(nepriaznivá finančná situácia), ktoré mu bránili záväzok splniť, preto osobne navštívil poškodeného,\nkde sa dohodli na predaji zálohu na dražbe. Doplnil, že v čase poskytnutia úveru veril, že bude môcť\nposkytnuté peniaze vrátiť. V nadväznosti na citovanú judikatúru a uvedené skutočnosti obvinený uzavrel,\nže v prejedávanej veci nie je naplnená skutková podstata trestného činu úverového podvodu podľa §\n222 ods. 1 Trestného zákona, keďže chýba jeden z jej obligatórnych znakov - subjektívna stránka, ktorá\nvyžaduje úmyselné zavinenie.\n7. Dovolateľ taktiež vyjadril názor, že v prejedávanej veci nebola naplnená skutková podstata trestného\nčinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku\na úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, keďže chýba jeden z jej obligatórnych\nznakov - subjektívna stránka, ktorá vyžaduje úmyselné zavinenie. V tejto súvislosti poukazujúc na\nviaceré skutkové okolnosti prejednávanej veci, ktoré podrobne rozviedol, zotrval na svojom tvrdení,\nže písomnosti, ktoré mali byť sfalšované za účelom získania úveru, prevzal v obálke, bez toho, aby\npoznal ich obsah a následne odovzdal poškodenému (jeho zamestnancom). Poukázal na to, že sa u\nneho nenašli žiadne nástroje, alebo náradie na zhotovenie falošných pečiatok Daňového úradu Prešov,\npobočky Stará Ľubovňa, ani hotové pečiatky daňového úradu, prípadne originály potvrdení, či listín\npoužívaných daňovým úradom, ktoré by mohol použiť na sfalšovanie dokladov predložených k čerpaniu\núveru poskytnutého poškodenou bankou. Navyše podľa názoru obvineného v konaní nebolo ani\npreukázané, že by disponoval takými schopnosťami, či vedomosťami, aby sa mohol dopustiť stíhaných\ntrestných činov, ktoré si vyžadovali nielen zložitú prípravu, ale aj osobitné znalosti z odboru polygrafie,\ntlače, ekonomiky a tiež vedomosti o činnosti vnútorného bankového systému poškodenej banky.\n8. Vo vzťahu k otázke právnej kvalifikácie skutku (trestnosti dotknutého činu) obvinený namietal\nnesprávne posúdenie okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu, v konkrétnych súvislostiach prípadu\n- krajnej núdze (§ 24 ods. Trestného zákona) argumentujúc tým, že jeho konanie nebolo pokryté\númyselným zavinením, keďže v jeho konaní absentuje vôľová zložka a sloboda rozhodovania, jeho\nkonanie bolo ovplyvnené vyhrážkami a nátlakom zo strany tretích osôb, pričom tak konal za účelom\nochrany života a zdravia jeho rodiny. So zreteľom na vyššie uvedené, obvinený vyjadril názor, že svojím\nkonaním odvracal priamo hroziace nebezpečenstvo na živote a zdraví rodiny tak, že pritom ohrozil iný\nzáujem chránený Trestným zákonom, a teda je zrejmé, že predmetný skutkový stav mal byť posúdený\nako okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu - krajná núdza podľa § 24 Trestného zákona.\n9. Vo vzťahu k výroku o treste dovolateľ namietal, že súd prvého stupňa, ale ani krajský súd pri\nrozhodovaní o treste nevzali do úvahy ďalšie poľahčujúce okolnosti podľa § 36 ods. 1 písm. f), písm. i) a\npísm. l) Trestného zákona, a teda, že sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval\n[§ 36 ods.1 písm. l) Trestného zákona], a najmä nezohľadnili okolnosti, za ktorých ku spáchaniu týchto\ntrestných činov došlo, teda, že spáchal trestný čin pod vplyvom hrozby alebo nátlaku [§ 36 ods.1 písm.\nf) Trestného zákona]; spáchal trestný čin, odvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc za\nokolností, ktoré by za splnenia ďalších predpokladov inak vylučovali trestnosť činu, ale konal bez toho,\nže by boli celkom splnené podmienky nutnej obrany, krajnej núdze, výkonu práva a povinnosti alebo\nsúhlasu poškodeného, oprávneného použitia zbrane, dovoleného rizika alebo z plnenia úloh agenta [§\n36 ods. 1 písm. i) Trestného zákona] za predpokladu, že dovolací súd dospeje k záveru, že vo veci\nneboli celkom splnené podmienky na aplikáciu krajnej núdze podľa § 24 Trestného zákona, ale ide o\nvybočenie z podmienok krajnej núdze, ktorá môže byť uvedenou poľahčujúcou okolnosťou. Z uvedeného\npotom obvinený vyvodil, že v danej trestnej veci v značnej miere prevažujú poľahčujúce okolnosti, ktoré\npodľa jeho názoru mali byť zohľadnené, čo odôvodňuje iné rozhodnutie o treste, a to s poukazom na\nustanovenie § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona (pozn. - v znení účinnom do 5. augusta 2024), ako aj s\npoukazom na ustanovenie podľa § 39 Trestného zákona (t. j. okolností pre mimoriadne zníženie trestu).\nV nadväznosti na uvedené obvinený namietal neprimeranosť trestu, ktorý mu bol uložený konštatujúc,\nže v danej trestnej veci ide o také výnimočné okolnosti, ktoré v zmysle konštantnej judikatúry (R 11/1967)\ndosahujú intenzitu znižujúcu závažnosť trestného činu, resp. mieru zavinenia.\n10. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený namietal procesné\npochybenie spočívajúce v porušení povinnosti zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností a na to\nnadväzujúcich povinností orgánov činných v trestnom konaní ustanovených v § 2 ods. 10 Trestného\nporiadku, v dôsledku čoho bolo, podľa jeho názoru, porušené aj jeho právo na obhajobu. Poukazujúc\nna príslušné zákonné ustanovenia (§ 2 ods. 9, ods. 10, Trestného poriadku), ako aj obsahovú stránku\n\npráva na obhajobu zdôraznil, že orgány činné v trestnom konaní mali zaobstarať dôkazy svedčiace aj v\njeho prospech, a teda konkrétne podľa obvineného objasniť, ktoré osoby (zamestnanci poškodeného)\nboli zodpovedné za schválenie poskytnutého úveru a prečo schválili úver, keď neboli na to splnené\npodmienky, a rovnako mali zaobstarať dôkazy aj vo vzťahu k trestnému činu falšovania a pozmeňovania\nverejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky, keďže podľa názoru\nobvineného v konaní nebolo preukázané, že by disponoval takými schopnosťami, či vedomosťami, aby\nsa mohol dopustiť stíhaných trestných činov, ktoré si vyžadovali nielen zložitú prípravu, ale aj osobitné\nznalosti z odboru polygrafie, tlače, ekonomiky a tiež vedomosti o činnosti vnútorného bankového\nsystému poškodenej banky.\n11. Obvinený preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že rozsudkom súdu prvého\nstupňa a napadnutým uznesením bol porušený zákon v príslušných ustanoveniach v jeho neprospech v\nzmysle § 386 ods. 1 Trestného poriadku a postupom podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku napadnuté\nuznesenie, ako aj rozsudok okresného súdu zrušil a súdu prvého stupňa prikázal, aby vec v potrebnom\nrozsahu znovu prerokoval a rozhodol (§ 388 ods.1 Trestného poriadku) a zároveň, aby podľa § 380 ods.\n2 Trestného poriadku rozhodol o jeho nevzatí do väzby.\n12. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej tiež „prokurátor\"),\nktorý v súhrne konštatoval, že v prejednávanej trestnej veci, podľa jeho názoru, nie sú splnené dôvody\ndovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku s tým, že k dovolaciemu dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je možné pristúpiť až v prípade, ak bolo zásadným\nspôsobom porušené právo na obhajobu, najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci\nv jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. V tomto kontexte uviedol, že obvinenému a\njeho obhajcovi boli vytvorené podmienky pre plné uplatnenie ich procesných práv, obvinený v priebehu\ncelého trestného konania mal obhajcu, preto, podľa názoru prokurátora, v danom prípade nemožno\ndospieť k záveru, že by došlo k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu. Doplnil ďalej, že za\nporušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah\na rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných\nprostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku.\n13. Vo vzťahu k námietke obvineného, že v danej veci nie je naplnená skutková podstata trestného\nčinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, keďže chýba jeden z jej obligatórnych\nznakov - subjektívna stránka, ktorá vyžaduje úmyselné zavinenie, prokurátor uviedol, že dovolanie ako\nmimoriadny opravný prostriedok nie je určený na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého\na druhého stupňa. V zmysle ustálenej judikatúry dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku nenapĺňa poukaz obvineného na to, že v konaní nebola preukázaná vykonaným dokazovaním\nsubjektívna stránka trestného činu, nakoľko subjektívna stránka trestného činu predstavuje určitý\nvnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, a táto je obsahom skutkovej vety rozhodnutia.\nPredmetom tohto dovolacieho dôvodu môže byť len neprávne právne posúdenie skutku, ktorý bol\nustálený súdmi nižšieho stupňa, nie však skutkové zistenia, ktoré dovolací súd nemôže meniť a dopĺňať.\n14. Podľa názoru prokurátora, ani výhrada obvineného, že súdy nesprávne právne posúdili skutkové\nokolnosti svedčiace o možnosti jeho konania v krajnej núdzi (podľa § 24 Trestného zákona) ako\nokolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu, nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku. V tejto súvislosti prokurátor podporne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 18. decembra 2012, sp. zn. 2 Tdo 73/2012, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47 (R 47/2014), podľa ktorého pre možnosť\nposudzovania podmienok nutnej obrany alebo putatívnej obrany ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť\nčinu v dovolacom konaní, by zistený skutok musel obsahovať skutkové okolnosti svedčiace na možnosť\nkonania obvineného v nutnej obrane alebo v putatívnej obrane. Za tejto situácie by bol dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku naplnený vtedy, ak by také okolnosti boli nesprávne\nprávne vyhodnotené, t. j. ako nespĺňajúce kritériá uvedené v § 25 Trestnom zákone, hoci v skutočnosti\nby ich spĺňali. V kontexte uvedeného prokurátor doplnil, že konajúce súdy sa v odôvodnení svojich\nrozhodnutí dostatočne vysporiadali s otázkou posudzovania splnenia podmienok krajnej núdze, reagujúc\naj na obranu obvineného. V nadväznosti na citované rozhodnutie prokurátor vyslovil názor, že námietky\nobvineného týkajúce sa posudzovania podmienok krajnej núdze ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť\nčinu nebolo možné podradiť pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pretože\ndovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže meniť a dopĺňať, a\n\nteda nespadajú do rozsahu dovolacieho prieskumu a z tohto dôvodu sa nimi dovolací súd nemôže ani\nmeritórne zaoberať.\n15. Rovnako podľa názoru prokurátora dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku\nnenapĺňa ani otázka zisťovania, resp. zhodnotenia existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,\nktorá je podľa ustálenej judikatúry otázkou skutkovou, je teda vylúčená z preskúmavania dovolacieho\nsúdu, a to v prípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného podľa § 371 ods. 1 Trestného\nporiadku (R 18/2015).\n16. K ne/primeranosti trestu prokurátor, stotožňujúc sa so závermi konajúcich súdov, uviedol, že neboli\nsplnené podmienky aplikácie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 Trestného zákona, a\nto aj s poukazom na výšku spôsobenej škody 400.000,- Eur, namietajúc ešte, že v danom prípade bol\nobvinenému uložený trest odňatia slobody na úplne dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby,\na teda ani priznanie ďalšej poľahčujúcej okolnosti, by nemalo vplyv na zmenu dolnej hranice zákonom\nustanovenej trestnej sadzby.\n17. Prokurátor preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného podľa § 382\npísm. c) Trestného poriadku odmietol, resp. podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku zamietol, pretože\nnie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.\n18. K dovolaniu obvineného sa vyjadril aj poškodený, ktorý s poukazom na svoju prevenčnú povinnosť\nuviedol, že pri poskytovaní úveru na základe Zmluvy o úvere č. 140/AUOC/13 z 24. júna 2013\n(ďalej „zmluva o úvere\"), ktorou bol spoločnosti AZ - Dach Slovakia s.r.o. v konkurze, IČO: 31 659\n331 poskytnutý úverový rámec vo výške 400.000,- Eur postupoval v súlade so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi s tým, že pred poskytnutím úveru na základe zmluvy o úvere preveril aj Register\nbankových úverov a záruk (RBUZ) a vedenie exekúcie na dlžníka zo Zmluvy o úvere. Predmetná\npohľadávka zo zmluvy o úvere bola súčasne zabezpečená zmenkou, ako aj záložnými právami k\nnehnuteľnostiam.\n19. Poškodený ďalej uviedol, že listom z 12. apríla 2014 s názvom „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej\nsplatnosti Úverovej pohľadávky zo Zmluvy o úvere č. 140/AUOC/13 z 24. júna 2013\" vyhlásil mimoriadnu\nsplatnosť pohľadávky zo zmluvy o úvere a obvineného (ako dlžníka) vyzval na jej uhradenie v lehote\npäť dní. Dodal, že v tejto veci doposiaľ eviduje voči obvinenému pohľadávku z titulu zmenky, ktorá\nzabezpečuje pohľadávku zo zmluvy o úvere, pričom táto pohľadávka je vymáhaná v exekučnom\nkonaní vedenom na exekútorskom úrade JUDr. Denisy Regináčovej Mihalovej pod sp. zn. EX 617/2016\nna základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - platobného rozkazu sp. zn. 3 CbZm\n413/2015 z 23. júna 2016, vydaného Okresným súdom Bratislava V. s tým, že povinnými osobami\n(okrem iných) je obvinený. Z uvedeného poškodený vyvodil záver, že v civilnom konaní uniesol dôkazné\nbremeno v dôsledku čoho bude obvinený povinný zaplatiť pohľadávku z titulu zmenky, ktorá zabezpečuje\npohľadávku zo Zmluvy o úvere, a to bez ohľadu na výsledky dovolacieho konania. Záverom poškodený\nzdôraznil, že obvinený ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru alebo\nsplácania úveru.\n20. Na vyjadrenie poškodeného k dovolaniu obvinený reagoval písomným podaním, v ktorom zotrval na\nvšetkých „pochybných okolnostiach\", ktoré uviedol vo svojom dovolaní a jeho následných doplneniach\ntýkajúcich sa vybavovania úveru. Namietal, že zodpovední zamestnanci poškodeného neboli zo strany\norgánov činných v trestnom konaní nikdy stotožnení a ani vypočutí v súdnom konaní, pričom práve tieto\nosoby dostatočne nepreverili stav exekučných konaní vedených voči žiadateľovi o úver. Obvinený ďalej\nuviedol, že právnym podkladom exekučných konaní vedených proti spoločnosti, ktorá žiadala o úver,\nboli rozhodnutia Daňového úradu v Prešove o uložení pokút z 10. júla 2008 a 14. októbra 2009, pričom\npredchádzajúce vedenie spoločnosti ho o tejto skutočnosti nikdy neinformovalo. Dovolateľ poukázal na\nto, že banky majú pri posudzovaní úverov zákonnú možnosť získať informácie z Centrálneho registra\nexekúcií a zároveň majú zákonom uloženú povinnosť konať obozretne a preverovať bonitu dlžníka s\ntým, že pohľadávka daňového úradu musela byť, podľa názoru obvineného, v čase schvaľovania úveru\nevidovaná v Centrálnom registri exekúcií, preto nesúhlasí s tvrdením poškodeného, že tento register\npoškodený preveroval v rámci procesu schvaľovania úveru. Podľa názoru dovolateľa, ak konateľ nevedel\no existencii exekúcie na spoločnosť, potom neexistuje dôkaz, že ju vedome zatajil, a teda mu nebol\n\ndokázaný ani úmysel a ani hrubá nedbanlivosť a nemohol spáchať trestný čin. V závere vyjadrenia\nobvinený zotrval na všetkých ďalších dôvodoch dovolania a jeho doplneniach.\n21. Obvinený podané dovolanie doplnil (vlastnou rukou napísanými) podaniami, doručenými priamo\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky, namietajúc naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.\n1 písm. písm. i) Trestného poriadku a zotrvajúc v podstate na skutočnostiach uvádzaných v dovolaní,\nktoré podrobne ďalej rozviedol a zdôraznil, že vyšetrovaním a ani dokazovaním nebola ustálená fyzická\nosoba, prostredníctvom ktorej bola do omylu uvedená poškodená ako právnická osoba (R 22/2015).\n22. V ďalšom doplnení dovolania obvinený s poukazom na naplnenie dovolacích dôvodov v zmysle §\n371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku zopakujúc svoju námietku, že v konaní nebola ustálená\nfyzická osoba, prostredníctvom ktorej mal uviesť do omylu poškodenú ako právnickú osobu, čím mal\nbyť naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, namietal, že súdy pri\ndokazovaní nevzali do úvahy skutočnosť, že úver riadne splácal a po vypovedaní úveru poškodenej\nposkytol na predaj svoju nehnuteľnosť, teda nebola preukázaná vôľová zložka jeho konania, čím mal\nbyť naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\n23. Obvinený napokon v ďalšom podaní upozornil na zmenu Trestného zákona účinnú od 6. augusta\n2024, a to na zníženie trestných sadzieb trestu odňatia slobody pri trestnom čine úverového podvodu\npodľa § 222 Trestného zákona s tým, že jemu uložený trest odňatia slobody prekračuje aktuálnu hornú\nhranicu trestu odňatia slobody (pozn. osem rokov) o dva roky, čo, podľa jeho názoru, napĺňa dôvody\ndovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) Trestného poriadku.\n24. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd\") ako súd dovolací (§ 377 Trestného\nporiadku) skúmal splnenie procesných podmienok na podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo\npodané obvineným ako oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], proti\nrozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], v zákonnej lehote\nuvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako obvinený využil svoje zákonné právo podať\nriadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými\nnáležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania podľa § 374 ods.\n2 Trestného poriadku.\n25. Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom\nzasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného\nporiadku.\n26. Najvyšší súd vo všeobecnej rovine pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom\nurčeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu\nskutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného\ndokazovania (R 57/2007). Dovolanie má byť skutočne len výnimočným prielomom do inštitútu\nprávoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko\ndokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne\nkorigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Trestného poriadku). Dovolací súd nie je\nvšeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa\na samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že\nnie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti\na bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností na\nrozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd dokazovanie len v obmedzenom rozsahu podľa\n§ 379 ods. 2 Trestného poriadku. Preto možnosti podania dovolania sú obmedzené, aby sa širokým\nuplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.\n27. Inak povedané jednotlivé dovolacie dôvody [§ 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku],\nktoré môže obvinený uplatňovať, sú vymedzené taxatívne a podstatne užšie ako dôvody zakotvené\nv Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní, aby sa príliš širokým uplatnením\ntohto mimoriadneho opravného prostriedku nenarušovala právna istota. Dovolanie teda nezakladá\nďalšiu riadnu opravnú inštanciu a nepredstavuje „ďalšie odvolanie\". (Primerane napríklad uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 67/2018, 4 Tdo 17/2019, 4 Tdo 23/2019, 5 Tdo 85/2017, 5 Tdo 7/2020).\n\n28. Dovolací súd pri náprave namietaných pochybení preskúmava v zásade tie nedostatky, ktoré\nboli preskúmavané už v odvolacom konaní a neboli napravené odvolacím súdom, ako aj pochybenia\nspôsobené odvolacím súdom. Tomu potom zodpovedá aj obmedzenie možnosti podať dovolanie v\nprípade, keď neboli využité riadne opravné prostriedky (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku) a povinnosť\nobsahovo namietať skutočnosti známe v pôvodnom konaní zakladajúce niektoré z dovolacích dôvodov\nnajneskôr v odvolacom konaní (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku). Obsah konkrétne uplatnených\nvytýkaných chýb a tvrdení, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, by mal\nvecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 Trestného\nporiadku. Ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody\ndovolania, pričom v skutočnosti obsahuje argumenty a tvrdenia stojace mimo uplatneného dovolacieho\ndôvodu alebo iného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ide o dovolanie, ktoré\nje potrebné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuť.\n29. Zároveň je potrebné uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom\nuvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia\na konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania\nuvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371\nTrestného poriadku. Ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného\nporiadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku,\nani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie\nodmietne podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného\nporiadku, a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by\nzodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného\nporiadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom\npodľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá\niný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní\nv zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a\nnasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod\ndovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (R 120/2012).\n30. Obvinený v podanom dovolaní vzhliadol naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku, v zmysle ktorého dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené\nprávo na obhajobu.\n31. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd stabilne judikuje,\nže právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných\npráv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Trestného poriadku) a zákonný postup pri reakcii orgánov\nčinných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Za porušenie práva na\nobhajobu podľa tohto ustanovenia, preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu\nčinného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti\npodľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku.\nAk by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku\no tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a nebude ju už overovať ďalšími dôkazmi,\nzakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo\nby to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie\nposudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011).\n32. Obvinený namietal porušenie základných zásad trestného konania, t. j. konkrétne ustanovení §\n2 ods. 9, ods. 10 Trestného poriadku tým, že v konaní neboli vykonané, resp. zabezpečené dôkazy\nsvedčiace v jeho prospech, ktoré vzhľadom na ich význam (dôležitosť), podľa jeho názoru, vykonané\nbyť mali. Vo vzťahu k rozsahu dokazovania je potrebné uviesť, že súd vykonávajúci dokazovanie nie\nje viazaný návrhmi strán či ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má\npre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže\npre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila\n(argumenta ponderantur, non numerantur). Dôkazy, ktoré boli získané zákonným spôsobom, súdy v\nzmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku hodnotia podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného\nna starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich\n\nobstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Treba zdôrazniť, že žiaden dôkaz\nnemá zákonom predpísanú dôkaznú silu a je len na hodnotiacej úvahe súdu, ako sa s dôkaznou\nhodnotou jednotlivých dôkazov vysporiada, ktoré bude považovať za relevantné a ktoré naopak za menej\npodstatné. Ak teda súdy nižšieho stupňa vyhodnotili výsledky dokazovania v zmysle zákona, v rozsahu\na spôsobom, ktorý však nie je súladný s predstavami obvineného, nemožno takýto postup považovať\nza naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ani žiadneho iného\ndovolacieho dôvodu.\n33. Súd teda nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy,\nktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie\n(§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku)\na napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro\" (§ 240 ods. 3\ndruhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta\nTrestného poriadku).\n34. Z uvedeného je teda zrejmé, že k porušeniu práv obvineného na obhajobu (a už vôbec nie k\nzásadnému) v posudzovanej veci nedošlo a jeho námietky smerujú v skutočnosti k revízii skutkových\nzistení, čo však v dovolacom konaní iniciovanom obvineným nie je možné, pretože námietky tohto druhu\nmôže v tomto konaní uplatniť jedine minister spravodlivosti (§ 371 ods. 3 Trestného poriadku).\n35. Najvyšší súd preto konštatuje, že vyššie uvedené námietky obvineného dôvod dovolania podľa §\n371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku celkom zjavne nezakladajú.\n36. Obvinený v podanom dovolaní namietal aj naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm.\ni) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať ak, rozhodnutie je založené na nesprávnom\nprávnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;\nsprávnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\n37. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie situácia spočívajúca v tom, že skutok\nbol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiaden trestný čin,\nalebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného\nz prísnejšieho/miernejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou\nsprávneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda situácia, že skutok zistený v napadnutom\nrozhodnutí súdu bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú\nv Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto\ndôvodu (primerane napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 29/2018, 2 Tdo 6/2019, 5 Tdo\n48/2018).\n38. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je\nzaložené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym použitím iného\nhmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napríklad nedostatočné posúdenie premlčania trestného\nstíhania (§ 87 Trestného zákona), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu,\nspoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 41 až § 43 Trestného zákona) a pod., i ukladanie trestu\npodľa § 47 ods. 2 Trestného zákona. Toto ustanovenie sa vzťahuje aj na nesprávne použitie iných\nprávnych predpisov než Trestného zákona, napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,\nzákona o konkurze a reštrukturalizácii a pod., pokiaľ tieto majú priamy vzťah k právnej kvalifikácii skutku.\nPosúdenie, či je potrebné použiť ustanovenie o okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu (§ 24 až §\n30 Trestného zákona), je priamou otázkou právnej kvalifikácie skutku (trestnosti dotknutého činu), nie\notázkou použitia iných hmotnoprávnych ustanovení, ktorá však spadá pod ten istý dovolací dôvod, teda\npod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Ďalej je potrebné uviesť, že pri\nposudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný\nkonečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom\ndovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť,\nani dopĺňať (to neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti podané podľa § 371 ods. 3 Trestného\nporiadku).\n\n39. Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa,\nvyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho\ncharakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú\nproti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu\ndôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových\nzistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich\nmohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa\na jeho skutkové závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné\nchápať ako tretiu „odvolaciu\" inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa.\nAni extrémny nesúlad právoplatne zisteného skutku s vykonanými dôkazmi nenapĺňa dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, keďže pochybenia skutkovej povahy v podstatných\nokolnostiach sú uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku (R\n14/2015-III).\n40. Podľa názoru obvineného bol dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku\nnaplnený okrem iného aj neaplikovaním ustanovenia § 24 Trestného zákona o krajnej núdzi. Najvyšší\nsúd uvádza, že pre možnosť posudzovania podmienok krajnej núdze ako okolnosti vylučujúcej\nprotiprávnosť činu v dovolacom konaní, by zistený skutok musel obsahovať skutkové okolnosti svedčiace\nna možnosť konania obvineného v krajnej núdzi. Za tejto situácie by bol dovolací dôvod podľa § 371 ods.\n1 písm. i) Trestného poriadku naplnený vtedy, ak by také okolnosti boli nesprávne právne vyhodnotené,\nt. j. ako nespĺňajúce kritériá uvedené v § 24 Trestného zákona, hoci v skutočnosti by ich spĺňali (obdobne\nR 47/2014-III.). Aplikujúc tento judikovaný záver na posudzovaný prípad je nutné konštatovať, že z\nvymedzenia skutku tak, ako bol naformulovaný súdom prvého stupňa (vychádzajúc z jeho skutkových\nzáverov, ktoré dovolací súd už nie je oprávnený skúmať a meniť) nevyplývajú žiadne skutkové okolnosti\nsvedčiace o možnosti konania obvineného v krajnej núdzi.\n41. Bez relevancie tak zostáva opakovane zdôrazňovaná obrana obvineného spočívajúca v jeho\ntvrdeniach o okolnostiach, ktoré majú svedčiť v prospech jeho tvrdenia, že nebezpečenstvo priamo\nhroziace záujmu chránenému Trestným zákonom nebolo možné za daných okolností odvrátiť inak,\npretože najvyšší súd nie je oprávnený, ako to už bolo vyššie opakovane uvedené, hodnotiť dôkazy\nvykonané súdmi v pôvodnom konaní za účelom preverenia dôvodnosti takto nastolenej obrany, pokiaľ\nje konanie o dovolaní vedené na podklade dovolania obvineného a nie ministra spravodlivosti.\n42. Navyše z odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj napadnutého uznesenia je zrejmé, že\nsúdy nižšieho stupňa dali obvinenému dostatočnú odpoveď, z akých dôvodov neprichádzala aplikácia\nustanovenia § 24 Trestného zákona do úvahy, keď súd prvého stupňa vo svojom rozsudku s poukazom\nna tvrdenie obvineného, že konal pod hrozbou vyhrážok jemu, manželke a synovi uviedol, že sa mohol\ns touto skutočnosťou obrátiť na orgány činné v trestnom konaní, ktoré by sa týmto zaoberali, avšak\nobvinený túto skutočnosť nikomu neoznámil, dokonca ani vlastnej manželke, uvedené peniaze vyberal v\npodstate v priebehu troch mesiacov, pritom nikdy nikoho nepožiadal o pomoc s tým, že štátny aparát má\ndostatočné prostriedky, aby došlo k ochrane oznamovateľa takejto závažnej trestnej činnosti. Krajský\nsúd ďalej doplnil, hodnotiac dôkaznú situáciu v podstate tak, že neboli splnené všetky podmienky, aby\nmohol konštatovať, že obvinený konal v krajnej núdzi, a to z toho dôvodu, že od doby uzavretia zmluvy\ndo vyčerpania prostriedkov z účtu uplynuli minimálne tri mesiace, ak by aj súd uveril tvrdeniu obvineného\no konaní pod nejakým nátlakom, nie je možné konštatovať, že jeho konanie spĺňa podmienky konania v\nkrajnej núdzi v zmysle ustanovenia § 24 Trestného zákona, pretože aj keby po celú dobu priamo hrozil\nútok na záujmy chránené Trestným zákonom, teda na život a zdravie jeho rodiny, tak obvinený mal\nmožnosť uvedené nebezpečenstvo odvrátiť už v priebehu doby, keď sa uzatvorenie zmluvy pripravovalo\njednoduchým oznámením tejto hrozby príslušným orgánom a uvedenú možnosť mal nepochybne aj po\ndobu, keď prostriedky z úveru čerpal.\n43. Súdy nižšieho stupňa teda obvinenému vysvetlili, prečo jeho konanie nepovažovali za konanie v\nkrajnej núdzi, pritom obsah a rozsah tejto úvahy súdov nižšieho stupňa, ktorú nie je možné považovať\nza svojvoľnú, či arbitrárnu, dovolací súd v rámci dovolacieho konania, nie je oprávnený preskúmavať,\npretože by to odporovalo viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom podľa § 371 ods. 1\npísm. i), veta za bodkočiarkou Trestného poriadku.\n\n44. Námietka obvineného o neaplikovaní ustanovenia § 24 Trestného zákona preto dôvod dovolania\npodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku celkom zjavne nezakladá.\n45. Vo vzťahu k námietke obvineného týkajúcej sa nepreukázania subjektívnej stránky skutkovej\npodstaty trestného činu, ktorá má rovnako zakladať dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.\ni) Trestného poriadku najvyšší súd opakovane pripomína, že dovolanie ako mimoriadny opravný\nprostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení. Dovolací dôvod podľa § 371 ods.\n1 písm. i) Trestného poriadku teda nemôže napĺňať ani poukaz na to, či bola alebo nebola v konaní\npreukázaná subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah\npáchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane,\nt. j. tak, ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia.\nPredmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku potom môže byť len\nnesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi\nprvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré je jej obsahom a ktoré nie je možné\nakokoľvek dopĺňať a meniť (S 3/2011).\n46. Skutková veta vo výroku o vine v odsudzujúcom rozsudku musí svojím znením zodpovedať právnej\nvete tohto výroku. Skutková veta má stručne a výstižne vyjadriť žalovaný skutok, ktorého sa obžalovaný\npodľa zistenia súdu dopustil. Súd v nej uvedie konkrétne údaje týkajúce sa miesta, času a spôsobu\nspáchaného skutku a údaje relevantné z hľadiska zákonných znakov stíhaného trestného činu, ako aj z\nhľadiska individualizácie skutku tak, aby tento nemohol byť zamenený s iným (§ 163 ods. 3 Trestného\nporiadku). Popis skutku (predovšetkým spôsob jeho spáchania), ktorým sa obžalovaný uznáva za\nvinného, musí byť v tzv. skutkovej vete uvedený tak, aby jednotlivé časti zodpovedali príslušným\nznakom skutkovej podstaty trestného činu. Ak neobsahuje skutková veta vo výroku o vine úplný popis\nskutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty, dochádza k porušeniu práva\nobžalovaného na spravodlivý proces (III. ÚS 509/2015).\n47. Skutkovú vetu, z ktorej jedine môže dovolací súd pri prieskume podľa § 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku vychádzať, nemožno zamieňať a nemala by sa formulačne prekrývať s právnou\nvetou, ktorá odráža znenie kvalifikačne použitého ustanovenia osobitnej časti Trestného zákona.\nPráve toto ustanovenie je kritériom kvalifikačného prieskumu, ku ktorému dochádza bez posudzovania\nhodnotenia vykonaných dôkazov a skutkových úvah v odôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia,\nako aj bez vlastného hodnotenia dôkazov dovolacím súdom. Pri prieskume správnosti použitej právnej\nkvalifikácie teda musí skutková veta zodpovedať objektívnej stránke skutkovej podstaty trestného činu\npopísanej v kvalifikačne použitom ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, ktoré (ako právna\nnorma) odráža zákonné znaky trestného činu vo všeobecnej a v abstraktnej podobe. Pokiaľ ide o\nsubjektívnu stránku vo forme zavinenia, tá je daná psychickým vzťahom páchateľa k ním spôsobenému\nnásledku (kvalifikovaným podľa kritérií § 15 a § 16 Trestného zákona) a na jej bližšiu špecifikáciu sa\nusudzuje podľa vonkajších prejavov páchateľa (zodpovedajúcich znakom objektívnej stránky skutkovej\npodstaty trestného činu) popísaných v skutkovej vete. Skutková veta preto nie je priamym popisom\nsubjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, ale nesmie zavinenie páchateľa zodpovedajúce\npoužitej právnej kvalifikácii vylučovať alebo relevantne spochybňovať z toho hľadiska, že v dôsledku\ninej formy zavinenia bolo potrebné použiť odlišnú právnu kvalifikáciu, alebo že vôbec nejde o\ntrestný čin pre nedostatok zavinenia, resp. úmyselného zavinenia pri úmyselnom trestnom čine. Pri\nkvalifikačnom prieskume sa teda musí dovolací súd vyrovnať, ako už bolo uvedené, s oboma popísanými\nkvalifikačnými líniami, a to na základe znenia skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku, avšak bez opory\nv hodnotení dôkazov, či už skôr konajúcimi súdmi, alebo vo vlastných skutkových úvahách, a preto\ndovolací súd musí znenie skutkovej vety rešpektovať a nesmie ho (fakticky) dôkaznými, resp. skutkovými\núvahami a závermi pretvárať ani (z hľadiska podstaty svojho rozhodnutia) podporovať (IV. ÚS 336/2020).\n48. Najvyšší súd, vychádzajúc zo skutkových záverov ustálených súdom prvého stupňa pretavených\ndo skutkovej vety jeho rozsudku dospel k záveru, že z vymedzenia skutku tak, ako bol naformulovaný\nje zrejmé, že tam popísané konanie obvineného napĺňa znaky obzvlášť závažného zločinu úverového\npodvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom\nfalšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej\nznačky podľa § 352 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona a zároveň vyjadruje aj zavinenie obvineného vo\nvzťahu k obom trestným činom vo forme priameho úmyslu.\n\n49. Zo skutkovej vety v rozsudku súdu prvého stupňa jasne vyplýva, že obvinený ako konateľ dlžníka\nna pobočke Slovenskej sporiteľne, a. s. v Prešove uzatvoril zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo\nposkytnutie úverového rámca vo výške 400.000,- Eur, pričom k žiadosti k úverovej zmluve predložil\nnepravdivé a sfalšované daňové doklady a potvrdenia dlžníka, ktoré Daňový úrad Prešov, pobočka Stará\nĽubovňa nevystavil a dlžník (pozn. spoločnosť, ktorá žiadala o úver) tieto použil ako pravé, pričom potom,\nako Slovenská sporiteľňa, a. s. vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy o úvere dlžník na\ntúto výzvu nereagoval, úver doposiaľ nesplatil a zároveň týmto konaním spôsobil Slovenskej sporiteľni, a.\ns. škodu vo výške 400.000,- Eur. V opísanom konaní obvineného je vyjadrený priamy úmysel podľa § 15\npísm. a) Trestného zákona, keďže z neho vyplýva tak vedomostná zložka (t. j. vedomosť o nepravdivosti\na sfalšovaní daňových dokladov a potvrdení), ako aj vôľová zložka (t. j. obvinený tak konať chcel, pretože\nnepravdivé a sfalšované daňové doklady a potvrdenia predložil k žiadosti k úverovej zmluve). Vo vzťahu k\nobzvlášť závažnému zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona je\npotrebné uviesť, že obvinený vyššie popásaným konaním vylákal od Slovenskej sporiteľne, a.s. úver tým,\nže ju uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru vediac, že ak by k žiadosti k\núverovej zmluve predložil pravdivé a nesfalšované daňové doklady a potvrdenia, úver by mu poskytnutý\nnebol a vo vzťahu k zločinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery,\núradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona podstatne pozmenené\nverejné listiny použil ako pravé.\n50. Ani námietka absencie subjektívnej stránky trestných činov, zo spáchania ktorých bol obvinený\nuznaný vinným, preto dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku celkom zjavne\nnezakladá.\n51. Obvinený ďalej namietal, že vykonaným vyšetrovaním a ani dokazovaním nebola ustálená fyzická\nosoba, prostredníctvom ktorej bola do omylu uvedená poškodená ako právnická osoba a táto nebola\nuvedená ani v rozsudku súdu prvého stupňa poukazujúc pritom na rozhodnutie zverejnené v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 22/2015, v zmysle\nktorého Právnickú osobu možno uviesť do omylu len uvedením do omylu fyzickej osoby, ktorá je\noprávnená tvoriť vôľu právnickej osoby a prejavovať ju navonok, teda rozhoduje a koná v jej mene\n(môže ísť aj o osobu, ktorá je členom štatutárneho alebo iného orgánu právnickej osoby). Rovnako platí,\nže využiť omyl právnickej osoby možno len využitím omylu vyššie charakterizovanej fyzickej osoby (R\n22/2015-I.).\n52. Poukázanie obvineného na vyššie uvedené rozhodnutie (R 22/2015) však nie je celkom priliehavé,\npretože v predmetnej trestnej veci bol dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku\nnaplnený tým, že z popisu skutku obsiahnutého vo výroku rozsudku okresného súdu nevyplývalo\npotrebným zrozumiteľným spôsobom vyjadrenie uvedenia do omylu alebo využitia omylu ktorejkoľvek\nskutkovým opisom dotknutej osoby. Je pravdou, že z prvej právnej vety predmetného rozhodnutia\nvyplýva, že právnickú osobu možno uviesť do omylu len uvedením do omylu fyzickej osoby, ktorá je\noprávnená tvoriť vôľu právnickej osoby a prejavovať ju navonok, teda ktorá rozhoduje a koná v jej mene\na tiež to, že využiť omyl právnickej osoby možno len využitím omylu vyššie charakterizovanej fyzickej\nosoby, z čoho však nie je možné vyvodiť, že skutková veta v prípade trestného činu podvodu, resp.\núverového podvodu musí obsahovať konkrétne označenie takej osoby v prípade, že poškodeným je\nprávnická osoba, ak je skutková veta dostatočne zrozumiteľným spôsobom formulovaná a je z nej zrejmé\nnaplnenie všetkých znakov dotknutého trestného činu.\n53. Pri posudzovaní naplnenia dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku tým, že\nrozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, teda najvyšší súd skúma\nlen to, či popis skutku v rozsudku, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného, je uvedený tak, aby jeho\njednotlivé časti zodpovedali príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu. Ako už najvyšší súd\nuviedol v bode 48 tohto uznesenia, skutková veta rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá príslušným\nznakom skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5\npísm. a) Trestného zákona (pozn. v znení účinnom do 5. augusta 2024), teda že obvinený vylákal od\niného úver tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a spôsobil\nmu tak škodu veľkého rozsahu.\n\n54. Ani námietka neustálenia fyzickej osoby, prostredníctvom ktorej bola Slovenská sporiteľňa, a. s.\nuvedená do omylu, resp. jej neuvedenie v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa dôvod dovolania\npodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku preto celkom zjavne nezakladá.\n55. Pokiaľ ide o výhrady obvineného spočívajúce v tom, že krajský súd (rovnako ako súd prvého stupňa)\nnevzal do úvahy pri svojom rozhodovaní aj poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. f), písm. i), písm. l)\nTrestného zákona, k tomu je potrebné uviesť, že otázka zisťovania, resp. zhodnotenia (ne) existencie\npoľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania\ndovolacím súdom v prípade, ak tento koná na podklade dovolania podaného obvineným podľa § 371\nods. 1 a nasledujúcich Trestného poriadku. Opak by platil v prípade, ak by súd vo výroku dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia síce konštatoval danosť niektorej z týchto okolností, avšak v rozpore s týmto\nzáverom by ju nevzal do úvahy pri ukladaní trestu (pri úprave výmery trestnej sadzby podľa § 38 ods. 2\naž 4 Trestného zákona). Len v takom prípade (a za súčasného splnenia podmienky podľa § 371 ods. 5\nTrestného poriadku) by označené pochybenie mohlo zakladať naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371\nods. 1 písm. i) Trestného poriadku (R 18/2015).\n56. Na strane druhej o použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia podľa § 371 ods. 1 písm. i),\nalternatíva druhá, Trestného poriadku ide vtedy, ak sa týka otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej\nkvalifikácii skutku, ale tkvie v posudzovaní inej okolnosti skutkovej povahy majúcej význam z hľadiska\nhmotného práva. Skutočnosti odôvodňujúce použitie určitého hmotnoprávneho ustanovenia pritom\nmôžu, ale nemusia byť súčasťou skutku (jeho popisu uvedeného v tzv. skutkovej vete). Nie je tomu\ntak napríklad v prípade faktických okolností, ktoré majú význam z hľadiska použitia ustanovenia § 23\nTrestného zákona upravujúceho nepríčetnosť, keďže táto okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť sa\nnetýka priamo skutku (činu), ale jeho páchateľa. Do tejto kategórie patria aj skutočnosti vyvolávajúce\n(odôvodňujúce) použitie ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona, ktoré sa týkajú poľahčujúcich\na priťažujúcich okolností (§ 36 a § 37 Trestného zákona), a v nadväznosti na to aj ďalších ustanovení\nupravujúcich hranice trestnej sadzby priradenej ku kvalifikačne použitému ustanoveniu osobitnej časti\nTrestného zákona [napr. § 38, § 39, § 40 ods. 1, § 42, § 43, § 47 ods. 1 Trestného zákona (primerane\nS 14/2019-I)].\n57. To, že niektoré skutočnosti odôvodňujúce použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia nie sú\nsúčasťou skutku, ale zároveň neznamená, že pri posudzovaní správnosti ich použitia môže dovolací súd\nskúmať správnosť a úplnosť skutkových zistení, od ktorých sa použitie takýchto (iných) hmotnoprávnych\nustanovení odvíja, a tieto (napr. prehodnotením vykonaných dôkazov) dopĺňať a meniť. Ak totiž podľa\nustanovenia § 371 ods. 1 písm. i), veta za bodkočiarkou, Trestného poriadku nemôže dovolací súd\nskúmať a meniť skutok, ktorý je z pohľadu rozhodnutia o vine a treste zásadný (kľúčový), o to viac\nnemôže skúmať a meniť skutkové zistenia, ktoré síce nie sú súčasťou skutku, ale sú významné z\npohľadu použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia (argumentum a maiori ad minus). Dovolací súd je\nv takýchto prípadoch viazaný skutkovými zisteniami skôr konajúcich súdov uvedenými v odôvodneniach\nich rozhodnutí. Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku totiž musí súd v odôvodnení rozsudku okrem\niného uviesť, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými\núvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. V podstate\nrovnaké nároky pritom kladie zákon aj na odôvodnenie uznesenia (§ 176 ods. 2 Trestného poriadku).\n58. Z tohto pohľadu bude v prípadoch, v ktorých sa použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia netýka\nokolnosti skutkovej povahy, ktorá je (má byť) uvedená v skutku, dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. i), alternatívna druhá, Trestného poriadku daný predovšetkým vtedy, ak použité hmotnoprávne\nustanovenie nemá oporu v odôvodnení dovolaním napadnutého alebo jemu predchádzajúceho\nrozhodnutia (§ 374 ods. 3 Trestného poriadku) ustálených skutkových zisteniach, ale aj vtedy, ak\nskôr konajúcimi súdmi zistené a v dôvodoch ich rozhodnutí uvedené skutočnosti odôvodňujú použitie\niného hmotnoprávneho ustanovenia, ktoré však aplikované nebolo, alebo ak si takéto skutkové zistenia\nnavzájom odporujú v dôsledku čoho nie je možné posúdiť, či určité hmotnoprávne ustanovenie malo byť\npoužité alebo nie (primerane pozri rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 49/2013-II); avšak len za\nsúčasného splnenia podmienky podľa § 371 ods. 5 Trestného poriadku. Zároveň treba zopakovať, že\ndovolací súd nemôže ani v týchto prípadoch správnosť a úplnosť skutkového podkladu odôvodňujúceho\n(ne)použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia skúmať ani meniť. Takýto výklad ustanovenia § 371\nods. 1 písm. i) Trestného poriadku rešpektuje v úvode tejto časti konštatované a dovolacím súdom\ndlhodobo presadzované a akceptované judikatúrne závery, v zmysle ktorých dovolací súd nie je\n\ntreťou „odvolacou\" inštanciou určenou k celkovému preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa, a k\nprípadnej revízii skutkového stavu, ktorý zahŕňa nielen skutok ale aj ďalšie okolnosti skutkovej povahy v\nňom neuvedené, ktoré sú ale významné pre použitie iných hmotnoprávnych ustanovení, môže pristúpiť\nlen na základe dovolania ministra spravodlivosti (§ 371 ods. 3 Trestného poriadku).\n59. Ako už bolo naznačené vyššie, nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia podľa §\n371 ods. 1 písm. i), alternatíva druhá, Trestného poriadku môže spočívať aj v nesprávnom použití\nustanovení § 36 alebo § 37 Trestného zákona vymedzujúcich poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, a to\nza súčasného splnenia podmienky, že takéto porušenie zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (§\n371 ods. 5 Trestného poriadku). Bude tomu tak predovšetkým vtedy, ak použité ustanovenie týkajúce\nsa konkrétnej poľahčujúcej alebo priťažujúcej okolnosti nebude mať oporu v skutkových zisteniach,\nktoré v tomto prípade nie sú súčasťou popisu skutku v tzv. skutkovej vete rozhodnutia, ale tieto musia\nbyť uvedené v jeho odôvodnení, ale tiež vtedy, ak takéto ustanovenie použité nebolo, hoci pre jeho\nuplatnenie takýto skutkový podklad bol daný. Dovolací súd (rozhodujúci na podklade dovolania podľa §\n371 ods. 1 Trestného poriadku) pritom nie je oprávnený správnosť a úplnosť skutkových zistení vedúcich\nk použitiu týchto (iných) hmotnoprávnych ustanovení skúmať ani meniť, ale jeho prieskum je obmedzený\niba na posúdenie správnosti (ne)použitia takéhoto hmotnoprávneho ustanovenia. Inak povedané,\notázka zisťovania, resp. zhodnotenia (ne)existencie okolností skutkovej povahy odôvodňujúcich použitie\nustanovení upravujúcich jednotlivé poľahčujúce a priťažujúce okolnosti je otázkou skutkovou, ktorá\nje vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu (konajúceho inak ako na podklade dovolania ministra\nspravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), ktorý je v tomto konaní oprávnený posudzovať\niba správnosť (ne)použitia ustanovení § 36 alebo § 37 Trestného zákona (a v nadväznosti na to aj\nustanovenia § 38 Trestného zákona), a to vždy iba vo väzbe na súdmi v pôvodnom konaní ustálené\nskutkové zistenia, ktorými je viazaný (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. marca 2021,\nsp. zn. 1TdoV/5/2018).\n60. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa zistil jednu poľahčujúcu\nokolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona (páchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny\nživot) a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona (páchateľ bol už za trestný\nčin odsúdený).\n61. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l)\nTrestného zákona (páchateľ sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval)\nuviedol, že tvrdenie obvineného o priznaní sa k spáchaniu skutku a jeho oľutovaní nezodpovedá\nobsahu vykonaných dôkazov a ním podané vyjadrenie za dôkaz nie je možné považovať. Pokiaľ\nide o poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. f) Trestného zákona (páchateľ spáchal trestný čin\npod vplyvom hrozby alebo nátlaku) a § 36 písm. i) Trestného zákona (páchateľ spáchal trestný čin,\nodvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc za okolností, ktoré by za splnenia ďalších\npredpokladov inak vylučovali trestnosť činu, ale konal bez toho, že by boli celkom splnené podmienky\nnutnej obrany, krajnej núdze, výkonu práva a povinnosti alebo súhlasu poškodeného, oprávneného\npoužitia zbrane, dovoleného rizika alebo plnenia úloh agenta) možno skutkové zistenia krajského súdu k\ntýmto poľahčujúcim okolnostiam vyvodiť z jeho argumentácie k odvolacej námietke obvineného týkajúcej\nsa krajnej núdze, kde okrem iného uviedol nasledovné: „Ak by sa aj uverilo tvrdeniu obžalovaného o\nkonaní pod nejakým nátlakom, nie je možné konštatovať, že jeho konanie napĺňa podmienky konania v\nkrajnej núdzi v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 Trestného zákona, pretože aj keby po celú dobu priamo\nhrozil útok na záujmy chránené Trestným zákonom, teda na život a zdravie jeho rodiny (čo však ani\nlen z obsahu výpovede svedkyne V. Q. vyvodiť nie je možné), tak obžalovaný mal možnosť uvedené\nnebezpečenstvo odvrátiť už v priebehu doby, keď sa uzatvorenie zmluvy pripravovalo jednoduchým\noznámením tejto hrozby príslušným orgánom a uvedenú možnosť mal nepochybne aj po dobu, keď\nprostriedky z úveru čerpal.\"\n62. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia tak možno bez akýchkoľvek pochybností\nvyvodiť, že krajský súd nedospel k takému skutkovému zisteniu, že by obvinený konal pod vplyvom\nhrozby alebo nátlaku, z čoho potom nevyhnutne vyplýva, že krajský súd nedospel ani k takému\nskutkovému zisteniu, že by obvinený konal za okolností, ktoré by za splnenia ďalších predpokladov inak\nvylučovali trestnosť činu, ale konal bez toho, že by boli celkom splnené podmienky krajnej núdze.\n\n63. Na podklade vykonaného dokazovania teda ani súd prvého stupňa, ale ani krajský súd nedospeli\nk takým skutkovým zisteniam, ktoré by odôvodňovali priznanie poľahčujúcich okolností podľa § 36\npísm. f), písm. i) a písm. l) Trestného zákona s tým, že nepoužitie týchto poľahčujúcich okolností aj\nnáležite odôvodnili, pritom úvahy súdov nižšieho stupňa v tomto smere, ktoré nie je možné považovať za\nsvojvoľné, či arbitrárne, dovolací súd, súc viazaný skutkovými zisteniami súdov nižšieho stupňa, nie je\noprávnený preskúmavať a ani meniť. Preto ani dovolacia námietka obvineného založená na nepriznaní\ntýchto poľahčujúcich okolností dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku celkom\nzjavne nezakladá.\n64. K námietke obvineného vo vzťahu k výroku o treste s poukazom na skutočnosť, že súdy nižšieho\nstupňa pri ukladaní trestu nepoužili ustanovenie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu,\nv dôsledku čoho uložený trest má byť neprimerane prísny, najvyšší súd pripomína, že hmotnoprávne\nustanovenie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu sa svojou povahou a významom\nprimkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods.\n1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona a nasl. a na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní\núhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré\nsú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť „pod nesprávne použitie iného\nhmotnoprávneho ustanovenia\", zakladajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku.\n65. Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že jej chybný výrok o\nvine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho\ndôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.\n66. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a § 371 ods.\n1 písm. h) Trestného poriadku je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý\nšpeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom\nvyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy\nviažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len\nprostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku.\n67. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného zákona teda nie je naplnený tým, že\nobvinenému nebol uložený trest za použitia § 39 Trestného zákona v dôsledku čoho uložený trest má\nbyť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest\nvymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnej sadzby\nustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie\nustanovenia § 39 Trestného zákona, nezakladá žiadny dovolací dôvod (S 5/2011).\n68. V prejednávanej veci bol obvinenému uložený trest odňatia slobody v zákonom stanovenej trestnej\nsadzbe - vo výmere 10 rokov. V danom prípade bol obvinený uznaný vinným z obzvlášť závažného\nzločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu\nso zločinom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného\nznaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona. Pretože obvinený svojím konaním\nnaplnil zákonné znaky dvoch trestných činov, súd v súlade s ustanovením § 41 ods. 1 Trestného\nzákona vychádzajúc z absorpčnej zásady, teda pravidla, že vyšší trest pohlcuje nižší trest (poena maior\nabsorbet minorem), ukladal obvinenému úhrnný trest odňatia slobody podľa najprísnejšie trestného činu.\nNajprísnejšie trestným činom bol v tomto prípade obzvlášť závažný zločin úverového podvodu podľa §\n222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona, za spáchanie ktorého Trestný zákon v osobitnej časti\nustanovuje trestnú sadzbu v rozsahu od 10 do 15 rokov. Keďže u obvineného bola zistená rovnováha\npoľahčujúcej aj priťažujúcej okolnosti [súdy nižšieho stupňa vychádzajúc z vykonaného dokazovania\nvzhliadli jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona a jednu priťažujúcu okolnosť\n§ 37 písm. h) Trestného zákona], nedošlo uňho k modifikácii (zvýšeniu alebo zníženiu) trestnej sadzby\ns poukazom na § 38 Trestného zákona. Súd teda ukladal trest v sadzbe 10 až 15 rokov. Z uvedeného\nje teda zrejmé, že obvinenému bol uložený trest v zákonom stanovenej trestnej sadzbe, a rovnako mu\nbol uložený taký druh trestu, ktorý zákon pripúšťa.\n69. Obvinený teda zjavne svojimi námietkami nenaplnil ani dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.\nh) Trestného poriadku.\n\n70. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona\núčinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku\nnadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý\nje pre páchateľa priaznivejší.\n71. Pokiaľ ide o poukázanie obvineného na zmenu Trestného zákona účinnú od 6. augusta 2024\n(pozn. zákonom č. 40/2024 Z. z.), ktorou došlo okrem iného k zmierneniu trestných sadzieb trestu\nodňatia slobody aj pri trestnom čine úverového podvodu podľa § 222 Trestného zákona, ani táto\nnezakladá žiaden dôvod dovolania, keďže prejednávaná trestná vec bola právoplatne skončená 20.\nmája 2020, pričom zákon č. 40/2024 Z. z., nadobudol účinnosť 6. augusta 2024, teda viac ako 4 roky po\nprávoplatnom skončení trestnej veci obvineného, čo znamená, že trest, ako to už bolo vyššie uvedené,\nmu bol ukladaný v rámci v tom čase platným a účinným zákonom stanovenej trestnej sadzby.\n72. Na tomto závere nič nemení ani rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „súdny dvor\")\nvo veci Baji Trans s.r.o., C - 544/23, z 1. augusta 2025, ktoré nie je na prípad prejednávanej veci, podľa\nnázoru najvyššieho súdu, použiteľné.\n73. V prvom rade je potrebné uviesť, že podľa článku 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie\n(ďalej len „Charta\") ustanovenia tejto Charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie,\norgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V\ndôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi\npríslušnými právomocami ...\n74. Predmetom konania v prejednávanej trestnej veci bolo rozhodnutie o ne/vine obvineného z trestného\nčinu (obzvlášť závažného zločinu) úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného\nzákona v znení účinnom do 6. augusta 2024. Vzhľadom na to, že trestný čin úverového podvodu bez\nďalšieho nie je predmetom úpravy práva Únie, súdy rozhodujúce v prejednávanej veci o trestnej veci\nobvineného nevykonávali právo Únie, a preto ustanovenia Charty vrátane článku 49 ods. 1 im v súlade\ns článkom 51 ods. 1 Charty neboli pri ich postupe určené.\n75. Už len z tohto dôvodu nebolo možné dospieť k záveru, opierajúc sa o argumentáciu obsiahnutú\nv spomínanom rozhodnutí (C - 544/23), o potrebe použitia novelizovaného znenia Trestného zákona\nv prejednávanej veci, napriek tomu, že vo veci obvineného bolo právoplatne rozhodnuté pred\nnadobudnutím účinnosti dotknutej novely.\n76. Navyše aj v prípade, že by o aplikáciu práva Únie v prejednávanej veci išlo, závery dotknutého\nrozhodnutia súdneho dvora vzťahujúce sa na kasačnú sťažnosť v správnom konaní, nie je možné, podľa\nnázoru najvyššieho súdu, bez ďalšieho na dovolanie v trestnom konaní použiť.\n77. V zmysle spomínaného rozhodnutia súdneho dvora odsúdenie nie je možné považovať za\nprávoplatné v zmysle článku 49 ods. 1, poslednej vety, Charty, ak ho možno napadnúť riadnym opravným\nprostriedkom, teda akýmkoľvek opravným prostriedkom, ktorý je súčasťou riadneho priebehu konania,\na ktorý ako taký predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať\n(bod 102), pričom tak je to v prípade, ak odsúdená osoba alebo orgán verejnej moci, ktorý vedie\ntrestné stíhanie, môžu v lehote stanovenej zákonom a bez toho, aby museli odôvodniť výnimočné\nokolnosti, podať súdny prostriedok nápravy s cieľom dosiahnuť zrušenie alebo zmenu odsudzujúceho\nrozsudku alebo uloženého trestu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že takýto opravný prostriedok sa vo\nvnútroštátnom práve považuje za mimoriadny opravný prostriedok, čo by v súlade s informáciami, ktoré\nposkytol predkladajúci vnútroštátny súd, bol v prejednávanej veci prípad slovenského práva s tým, že\npokiaľ lehota na podanie takéhoto opravného prostriedku neuplynula alebo o ňom nebolo rozhodnuté,\nrozhodnutie o tomto odsúdení a treste nemožno na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety\nCharty považovať za rozhodnutie, ktoré s konečnou platnosťou ukončilo trestné stíhanie (bod 103).\n78. Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia, ale aj zákona číslo 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej tiež „SSP\") kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné\nrozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP), teda v zásade každé s tým, že rozsudok správneho\nsúdu nadobúda právoplatnosť uplynutím jedného mesiaca od jeho doručenia alebo podaním kasačnej\n\nsťažnosti v tej istej lehote (§ 145 ods. 2 SSP), pričom sám Najvyšší správny súd Slovenskej republiky\n(iniciujúci prejudiciálne konanie) považuje kasačné dôvody pre podanie kasačnej sťažnosti ako široko\nvymedzené, v zásade pokrývajúce všetky právne a procesné vady s tým, že konanie o kasačnej\nsťažnosti pravidelne a priamo nasleduje po konaní pred správnym súdom nižšej inštancie.\n79. Dovolanie v trestom konaní však možno podať len proti konkrétne vymedzeným rozhodnutiam (§\n368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), teda nie proti každému rozhodnutiu súdu, navyše obvinený\na generálny prokurátor môžu dovolanie podať len proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa [§ 368 ods.\n2 písm. h) Trestného poriadku v spojení s § 369 ods. 2 písm. a) písm. b) Trestného poriadku] s tým,\nže proti prvostupňovému rozhodnutiu môže dovolanie podať len minister spravodlivosti (§ 369 ods. 1\nTrestného poriadku).\n80. V trestnom konaní, vychádzajúc z ustanovenia § 183 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, je rozsudok\nprávoplatný, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľný, ak zákon proti nemu nepripúšťa\nodvolanie. Podľa § 306 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, nazvaného „Prípustnosť a účinok (odvolania)\"\nopravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie s tým, že odvolanie má odkladný\núčinok. Obdobne tak vychádzajúc z ustanovenia § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie je\nprávoplatné, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľné, ak zákon proti nemu nepripúšťa\nsťažnosť. Podľa § 185 ods. 2, veta druhá, Trestného poriadku uznesenie súdu alebo prokurátora možno\nsťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo\nveci v prvom stupni. Z uvedeného je potom zrejmé (výkladom opakom - argumentum a contrario), že\nproti rozhodnutiu súdu druhého stupňa v trestnom konaní odvolanie prípustné nie je, čo znamená, že\nnadobúda právoplatnosť okamihom jeho vyhlásenia.\n81. Zároveň je potrebné ešte uviesť, že vychádzajúc z ustanovenia § 370 ods. 1 Trestného poriadku\ndovolanie je možné podať (či už v prospech alebo neprospech obvineného) v lehote troch rokov,\navšak len z úzko vymedzených dovolacích dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 371 Trestného\nporiadku, vzhľadom na to, že, ako to už bolo vyššie uvedené, dovolanie je, vychádzajúc z dlhodobo\nustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu, ktorú najvyšší súd v zásade opakuje v každom jednom svojom\nrozhodnutí o dovolaní, mimoriadny opravný prostriedok určený na nápravu len tých najzávažnejších\na najzásadnejších právnych chýb, aby sa jeho príliš širokým uplatnením nenarúšala právna istota a\nstabilita právnych vzťahov založených právoplatným rozhodnutím (vydaným v dvojstupňovom konaní),\npričom ani ústavný súd takýto výklad použitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku\nnespochybnil, keď napríklad vo svojom rozhodnutí spisovej značky I. ÚS 24/00 (zaradenom v Zbierke\nnálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky) vyslovil, že otázka posúdenia, či sú alebo nie\nsú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, keďže zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve\nvšeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a\nslobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru; len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania\npred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu, a to vtedy, ak by\nvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody.\n82. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že konaniu pred správnym súdom, ktorého v zásade každé\nrozhodnutie, je možné napadnúť, podľa vyjadrenia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, zo\nširoko vymedzených dôvodov, kasačnou sťažnosťou s tým, že rozhodnutie správneho súdu nenadobúda\nprávoplatnosť jeho vyhlásením, ale až uplynutím jednomesačnej lehoty od jeho doručenia alebo\npodaním kasačnej sťažnosti v tejto lehote, nepredchádza iné súdne konanie, rozhodnutie z ktorého\nvyplynuvšie by bolo možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom, ktorý by bol súčasťou riadneho\npriebehu konania, a ktorý by ako taký predstavoval procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník\nkonania rozumne rátať, z čoho potom plynie, že takýmto riadnym opravným prostriedkom môže byť\npráve spomínaná kasačná sťažnosť, aj keď je označovaná ako mimoriadny opravný prostriedok.\n83. To však nie je prípad trestného konania a dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.\nKonaniu (na súde druhého stupňa), výsledkom ktorého je rozhodnutie napadnuteľné dovolaním,\npredchádza konanie na súde prvého stupňa, proti ktorému je prípustné odvolanie v lehote pätnástich dní\nod oznámenia rozsudku zo široko vymedzených dôvodov. Toto odvolanie je súčasťou riadneho priebehu\nkonania a ako také predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať.\n\nO odvolaní rozhoduje súd druhého stupňa, proti ktorému rozhodnutiu už riadny opravný prostriedok\nprípustný nie je, jeho rozhodnutie nadobúda právoplatnosť okamihom jeho vyhlásenia, pričom dovolanie\nako mimoriadny opravný prostriedok vymedzený, ako to už bolo uvedené, len z úzkych dôvodov,\nnepredstavuje súčasť riadneho priebehu konania a nepredstavuje taký procesný vývoj, s ktorým musí\nkaždý účastník konania rozumne rátať.\n84. Vzhľadom na to, že obvinený v trestnom konaní má k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorým\nsa môže vždy účinne brániť proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, teda proti jeho odsúdeniu a uloženiu\ntrestu, a to odvolanie, niet dôvodu za účelom ochrany práv obvineného zakotvovať ďalší riadny opravný\nprostriedok (čo zákonodarca ani nemal na mysli), pritom ani Charta nezakotvuje právo obvineného na\ntrojstupňové konanie, k čomu by nepochybne došlo, ak by dovolanie v trestnom konaní bolo vnímané\nako riadny opravný prostriedok.\n85. Navyše kasačnú sťažnosť je možné podať v lehote jedného mesiaca, čo už samé osebe\nnaznačuje, že ide o opravný prostriedok, ktorý môže byť vnímaný ako súčasť riadneho procesu,\nkeďže bezprostredne v krátkej časovej súvislosti nadväzuje na rozhodnutie správneho súdu. Dovolanie\nv trestnom konaní je však možné podať v lehote troch rokov. Okamihom vyhlásenia právoplatného\ndruhostupňového rozhodnutia, keďže ide o konečné rozhodnutie, proti ktorému riadny opravný\nprostriedok prípustný nie je, v zásade dochádza k nastoleniu právnej istoty, k zmiereniu spoločnosti\na poškodených s obvineným, ktorý spáchaním trestného činu narušil riadne fungujúce právne,\nspoločenské, sociálne a iné vzťahy, teda rovnováhu v spoločnosti, ktorá (rovnováha) je opätovne\ndosiahnutá potrestaním páchateľa. Za takejto situácie potom, podľa názoru najvyššieho súdu, zásada\npoužitia v čase rozhodovania pre páchateľa priaznivejšieho právneho predpisu nemá miesto, pretože\nje určená na použitie v rámci riadneho procesu do momentu právoplatnosti rozhodnutia, v rozpore s\nčím je skutočnosť, že súdy by boli povinné aplikovať nový právny predpis po uplynutí troch rokov od\nprávoplatného rozhodnutia v trestnej veci dotknutého páchateľa (tým by páchateľ získal neprimeranú\nvýhodu oproti spoločnosti poškodenej jeho protiprávnym konaním). Bez významu nezostáva ani\nskutočnosť, že počas doby troch rokov môže dôjsť k zásadnej zmene spoločenských vzťahov v tom\nzmysle, že napríklad škoda, ktorá bola spôsobená pred troma rokmi, sa po troch rokoch môže javiť\nako menej významná, hoci v čase spáchania trestného činu jej výška plne zodpovedala uloženému\ntrestu a po uplynutí troch rokov by bola menej významná len s ohľadom na zmenu skutkových okolností\n(napríklad vysoká inflácia) nie právnej kvalifikácie.\n86. Zároveň je nutné si uvedomiť, že okamihom vyhlásenia druhostupňového rozhodnutia sa toto\nrozhodnutie stáva právoplatným, na jeho podklade odsúdený v krátkej časovej súvislosti nastúpi\nnepodmienečný výkon trestu, prípadne je podrobený obmedzeniam, ktoré vyplývajú z podmienečného\ntrestu a podobne. Akceptovanie charakteru dovolania ako riadneho opravného prostriedku by\nznamenalo, že druhostupňové rozhodnutia vydané v trestnom konaní po dobu troch rokov právoplatnosť\nnenadobúdajú, a teda na ich podklade nie je možné žiaden trest vykonávať, čo podľa názoru najvyššieho\nsúdu je výklad absurdný a teda nesprávny („argumentum ad absurdum\").\n87. Taktiež bez významu nezostáva ani skutočnosť, že dovolanie nie je určené všetkým obvineným, čo\ntaktiež podčiarkuje jeho charakter ako mimoriadneho opravného prostriedku. Dovolanie môže podať len\nten obvinený, ktorý v základnom konaní (proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa) využil riadny opravný\nprostriedok, teda podal odvolanie (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku). Ak obvinený v základnom konaní\n(proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa) odvolanie nepodal, najvyšší súd sa jeho dovolaním z vecnej\nstránky zaoberať nebude, ale odmietne ho podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku. To potom znamená,\nže ak obvinený príjme zodpovednosť za svoje konanie po rozhodnutí súdu prvého stupňa a odvolanie\nnepodá, aby nepredlžoval stav nerovnováhy, ktorý nastal spáchaním trestného činu z jeho strany,\nnebude mať možnosť, aby v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa sa\ndomohol aplikácie pre neho priaznivejšie právnej úpravy v dovolacom konaní, oproti obvinenému, ktorý\nodvolanie z akéhokoľvek, a to aj úplne bezúspešného, dôvodu podá.\n88. Zároveň sa žiada ešte uviesť, že Trestný poriadok dovolací dôvod, ktorý by zodpovedal zmene\nhmotnoprávneho právneho predpisu po právoplatnosti rozhodnutia o vine a treste nepozná. Dovolací\ndôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku je možné použiť len za situácie, že je ukladaný\ntaký druh trestu, ktorý trestný zákon v čase rozhodovania súdov nižšieho stupňa nepozná, alebo ak\nje uložený trest mimo ustanovenej hranice opätovne zákonom účinným v čase rozhodovania súdov\n\nnižšieho stupňa, čomu dôvod spočívajúci v zmene hmotnoprávnej právnej úpravy po právoplatnosti\nrozhodnutia o vine a treste nezodpovedá. Obdobne tak dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku (nesprávne právne použitie hmotnoprávneho ustanovenia) je možné použiť len, ak\nsúdy nižšieho stupňa v čase svojho rozhodovania aplikujú nesprávne v tom čase existujúci platný a\núčinný hmotnoprávny predpis, čo opätovne nie prípad prejednávanej veci.\n89. Z uvedeného je teda zrejmé, že aj pri akceptácii charakteru dovolania ako riadneho opravného\nprostriedku, dovolací súd pri zistení, že došlo k zmene hmotnoprávneho právneho predpisu po\nprávoplatnosti rozhodnutia o vine a treste v prospech obvineného nemá zákonný podklad pre zrušenie\nrozhodnutia a vrátenie veci súdu vyššieho stupňa len z tohto dôvodu, pretože takáto okolnosť žiadnemu\ndovolaciemu dôvodu nezodpovedá.\n90. Zhrnúc teda vyššie uvedené, s ohľadom na skutočnosť, že dovolanie smeruje proti druhostupňovému\nrozhodnutiu, jeho použitiu predchádza odvolacie konanie, je ho možné podať v dlhej lehote troch rokov,\ndôvody jeho podania sú úzko vymedzené za konkrétnych špecifických podmienok (nie je určené všetkým\nobvineným) a na podklade právoplatného rozhodnutia, proti ktorému smeruje sa už 3 roky právoplatne\nvykonávajú tresty (ak majú takéto dlhé trvanie), je možné dospieť k spoľahlivému záveru, že dovolanie\nje svoju povahou mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu súdu\ndruhého stupňa, a preto aplikácia § 49 ods. 1 Charty v jeho prípade neprichádza do úvahy.\n91. Vzhľadom na to, že súdny dvor vo vyše rozvedený súvislostiach neuvažoval a ani nemohol, pretože\notázka „lex mitior\" v podmienkach dovolania v trestnom konaní nebola predmetom jeho rozhodovania,\nnie je jeho rozhodnutie (C - 544/23), z dôvodu zásadnej odlišnosti podmienok použitia dovolania v\ntrestnom konaní od kasačnej sťažnosti v správnom konaní, v trestnom konaní použiteľné.\n92. Ani poukaz obvineného na zmenu Trestného zákona účinnú od 6. augusta 2024 teda nezakladá\nžiaden dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a preto nemôže založiť ani postup podľa\n§ 386 ods. 2 a § 388 ods. 1 Trestného poriadku.\n93. Vzhľadom na to, že obvinený C. Q. skutočnosťami, ktoré uviedol vo svojom dovolaní, zjavne nenaplnil\ndovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. h), písm. i) Trestného poriadku (ale ani žiadne\niné), Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí jeho dovolanie podľa § 382 písm. c)\nTrestného poriadku odmietol.\n94. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}