{"guid": "2f19a797-4d2a-43d5-b609-ac4dc988adc7:e1b2fe76-d45d-439e-91ef-9ab0a32b6289", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8113205282.2", "spisova_znacka": "6Cdo/109/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/109/2023 z 25. 9. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. septembra 2025, sp. zn. 6Cdo/109/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:8113205282.2", "identifikacne_cislo": "8113205282", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "datum_vydania": "2025-09-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-27.odsek-2", "nazov": "§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-27.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-27"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58", "nazov": "zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-5.odsek-1", "nazov": "§ 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460", "nazov": "Ústava", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-2.odsek-2", "nazov": "§ 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-17.odsek-12", "nazov": "§ 17 ods. 12 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-17.odsek-12", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "nazov": "§ 453 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-27", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-5", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-9", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-2", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-17", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e1b2fe76-d45d-439e-91ef-9ab0a32b6289", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8113205282.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8113205282.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:8113205282.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/109/2023\n8113205282\n25. 09. 2025\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2025:8113205282.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Q.. K. F.K., narodenej XX. V. XXXX, K., W.\nXXX/XX, zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Svidník, Sovietskych hrdinov 163/66,\nproti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,\nBratislava, Račianska 1523/71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenom\nna Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9C/49/2013, o dovolaniach oboch strán sporu proti rozsudku\nKrajského súdu v Prešove z 1. marca 2023 sp. zn. 3Co/5/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalovanej o d m i e t a .\nRozsudok Krajského súdu v Prešove z 1. marca 2023 sp. zn. 3Co/5/2023 v zmeňujúcej časti vo veci\nsamej a v časti trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí tretím\nrozsudkom zo 16. apríla 2018 č. k. 9C/49/2013-284 uložil žalovanej (označenej inak spôsobom „SR\n- Ministerstvo spravodlivosti, ...“) povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 190 800 € (v lehote 3\ndní od právoplatnosti rozsudku); v prevyšujúcej časti žalobu (požadujúcu náhradu nemajetkovej ujmy\nv sume 1 000 000 €) zamietol a žalovanej uložil tiež povinnosť žalobkyni „nahradiť“ (správne „zaplatiť“\n- pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)\n„trovy“ (správne „náhradu trov“ - opäť pozn. najvyššieho súdu) konania v rozsahu 100 %.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie\nsúdy“) rozsudkom zo 14. mája 2019 sp. zn. 4Co/115/2018 takýto rozsudok súdu prvej inštancie vo\nvyhovujúcom výroku zmenil uložením žalovanej povinnosti zaplatiť žalobkyni 81 400 € titulom náhrady\nnemajetkovej ujmy a zamietnutím žaloby v prevyšujúcej vyhovujúcej časti. V zamietajúcej časti rozsudok\nsúdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol o náhrade trov konania. Najvyšší súd ostatný raz v tejto veci\nrozhodol uznesením z 27. októbra 2022 sp. zn. 6Cdo/224/2019 o dovolaniach oboch strán sporu proti\ntakémuto rozsudku tak, že dovolanie žalobkyne odmietol a rozsudok odvolacieho súdu vo vyhovujúcej\nčasti vo veci samej a v časti o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nato\nodvolací súd rozsudkom z 1. marca 2023 sp. zn. 3Co/5/2023 rozsudok vo vyhovujúcom výroku I. o\npovinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 20 800 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 387 ods.\n1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení,\nďalej tiež len „CSP“) potvrdil a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti podľa § 388 CSP zmenil výrok I. tak, že\nžalobu nad práve uvedenú sumu zamietol. Priznal žalobkyni z titulu nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy nárok na náhradu trov konania a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania z titulu nároku\nna náhradu škody (trovy obhajoby). Náhradu trov dovolacieho konania stranám sporu nepriznal.\n3. Už tu sa javí vhodné pripomenúť, že žalobkyňa sa od žalovanej (označenej v žalobe spôsobom\n„Slovenská republika, zast. Ministerstvo spravodlivosti ...“) pôvodne domáhala zaplatenia 15 380 420\n\nniekdajších Sk (510 536,41 €) s 9 %-ným úrokom z omeškania od 26. januára 2007 do zaplatenia a\nsúd prvej inštancie (do 30. júna 2016 vrátane „stupňa“) v poradí prvým rozsudkom (z 9. marca 2009\nč. k. 9C/92/07-223) uložil žalovanej (pokiaľ šlo o vec samu) povinnosť zaplatiť žalobkyni 165 969,60\n€ s 9 %-ným úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu zamietol. Takýto jeho rozsudok odvolací súd\nrozsudkom z 13. novembra 2009 sp. zn. 4Co/76/2009 potvrdil čo do zamietnutia žaloby o 12 627,63\n€ a vo zvyšku ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne po odmietnutí\ndovolania žalobkyne, smerujúceho proti výrokom rozsudkov oboch nižších súdov o zamietnutí žaloby\nv časti o zaplatenie 12 139 € v poradí druhým rozsudkom súdu prvého stupňa zo 4. mája 2011 č.\nk. 9C/92/2007-377 (po pripustení 14. marca 2011 zmeny žaloby, spočívajúcej v rozšírení pôvodnej\npožiadavky na sumu 1 000 000 € s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne od 27. júla 2006 do zaplatenia)\ndošlo k uloženiu žalovanej povinnosti zaplatiť žalobkyni 230 000 € s 9 %-ným úrokom z omeškania od 26.\njanuára 2007 do zaplatenia (do 3 dní od právoplatnosti rozsudku), k zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej\nčasti a k vyhradeniu rozhodnutia o trovách konania osobitnému rozhodnutiu. Tento rozsudok odvolací\nsúd na odvolania oboch strán sporu rozsudkom z 2. decembra 2011 sp. zn. 4Co/74/2011 potvrdil vo\nvyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa istiny aj v zamietajúcej časti vo veci samej a zmenil ho vo\nvýroku o priznaní úrokov z omeškania zamietnutím žaloby aj v tejto časti. Najvyšší súd nato uznesením\nz 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 na dovolanie žalovanej (podľa záhlavia tohto uznesenia nesprávne\n„žalobkyne“) zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 2. decembra 2011 vo výroku potvrdzujúcom žalobe\nvyhovujúce rozhodnutie súdu prvého stupňa (o povinnosti na zaplatenie 230 000 €) a vec mu v rozsahu\nzrušenia vrátil na ďalšie konanie; na čo odvolací súd nadviazal uznesením z 25. januára 2013 sp. zn.\n4Co/95/2012, ktorým (rozhodujúc takto už len o odvolaní žalovanej) zrušil v poradí druhý rozsudok súdu\nprvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 230 000 € a v rozsahu zrušenia vrátil\nvec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.\n4. Odvolací súd svoj ostatný rozsudok z 1. marca 2023 sp. zn. 3Co/5/2023 odôvodnil právne\nustanoveniami § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „zákon č. 514/2003 Z. z.“); §\n5 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím\norgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej tiež len „zákon č. 58/1969 Zb.“);\nčl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej tiež len\n„Dohovor“); čl. 2 ods. 2 a čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č.\n460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „Ústava“) a § 101 Občianskeho\nzákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „OZ“) i s\npoukazmi na celý rad rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. 4MCdo/15/2009, 1Cdo/53/93, R 35/1991,\n3Cdo/194/2010, 4Cdo/125/2019, 4Cdo/171/2005, 6MCdo/15/2012, 3Cdo/19/2018, 6Cdo/44/2017,\n3Cdo/25/2019, 3Cdo/7/2017 a 6Cdo/37/2012, posledného vydaného priamo v prejednávanej veci);\nNajvyššieho súdu Českej republiky (ďalej tiež len „NS ČR“ 1Cz 6/90 - publikovaný ako R 35/1991 a\n30Cdo 2357/2010); Ústavného súdu Českej republiky (IV. ÚS 428/05, IV. ÚS 642/05 a II. ÚS 590/08);\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ÚS SR“ II. ÚS 78/05, II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03,\nIV. ÚS 92/09, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 92/09, IV. ÚS 209/2010,\nm.m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS. 328/05, IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06 a III. ÚS 147/06); ako aj viacerých súdov\nprvej inštancie a odvolacích súdov (Okresného súdu - ďalej len „OS“ Lučenec sp. zn. 5C/161/2013 a\n6C/131/2014, Krajského súdu - ďalej len „KS“ v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/433/2014, 16Co/63/2016\na 16Co/104/2016, OS Rimavská Sobota sp. zn. 8C/144/2009 a 8C/227/2015, OS Košice II sp. zn.\n11C/229/2010 a 37C/31/2014, KS v Košiciach sp. zn. 3Co/175/2016 a 6Co/322/2016, OS Prešov sp.\nzn. 20C/43/2018 a 14C/45/2020 a svoje rozhodnutia - rozumej rozhodnutia KS v Prešove sp. zn.\n14Co/1/2021 a 3Co/50/2022).\n5. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že predmetom konania (a teda aj odvolacieho\nprieskumu) po odmietnutí dovolania žalobkyne (uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/224/2019)\nostal uplatnený nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 81 400 €, ktorý žalobkyňa\nodôvodňovala tým, že bolo voči nej začaté trestné stíhanie, bola vzatá do väzby, čím došlo k obmedzeniu\njej osobnej slobody, utrpela jej povesť, znemožnil sa jej výkon advokácie, znížil sa príjem, bol vážne\nnarušený jej rodinný, osobný a pracovný život a napokon bola spod obžaloby oslobodená. Odvolací\nsúd ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie tvrdenú nezákonnosť správne posudzoval podľa zákona\nč. 58/1969 Zb. K žalovanou vznesenej námietke premlčania dovolací súd konštatoval správnosť jej\nvyhodnotenia súdom prvej inštancie ako nedôvodnej, keďže pre včasnosť nároku žalobkyne postačovala\n\nvšeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať\nprvýkrát, t. j. odo dňa vzniku práva. Rozsudok OS Žilina zo 14. októbra 2004 č. k. 3T/394/2000-1562 v\nspojení s uznesením KS v Žiline z 26. júla 2005 č. k. 1To/38/2005-1608, ktorými bola žalobkyňa spod\nobžaloby oslobodená, nadobudol právoplatnosť 26. júla 2005 a žaloba bola na súde podaná 24. októbra\n2007, teda ešte v rámci trojročnej všeobecnej doby.\n6. Odvolací súd ďalej konštatoval, že v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za\nškodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim\nrozhodnutím trestného súdu. Ako ďalej uviedol, táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších\nrozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobnej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969\nZb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné\nstíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969\nZb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to\nnadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby\noslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb.\nzásadné právo na náhradu škody spôsobnej uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok najvyššieho\nsúdu z 30. marca 2011 sp. zn. 3Cdo/194/2010).\n7. Odvolací súd považoval za nepochybné, že vo vzťahu k žalobkyni bol vykonaný nesprávny zásah\nštátu, ktorý musí byť odčinený, keďže za takýto zásah v súlade s vyššie uvedeným zodpovedá štát.\nŽalobkyňa v tomto konaní uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za jej trestné stíhanie trvajúce\n10 rokov a skončené jej oslobodením spod obžaloby, vrátane väzby vykonanej v priebehu trestného\nkonania od 12. augusta 1995 do 11. februára 1996 (väzba vykonaná od 25. augusta 1995), pričom\nuplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z časového hľadiska spadal do obdobia účinnosti zákona\nč. 58/1969 Zb. (t. j. pred nadobudnutím účinnosti neskoršieho zákona č. 514/2003 Z. z.). Tento síce\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie (ako samostatný ním poznaný nárok\nna náhradu) neupravoval, a preto popri úprave v Dohovore (predstavujúcej základ nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy za väzbu) ústavnoprávne základy nároku na náhradu za trestné stíhanie (skončené\noslobodením spod obžaloby) bolo treba hľadať v Ústave. Odvolací súd konštatoval, že vo veci sa v\ndostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a súd prvej inštancie aj správne aplikoval právne predpisy\nvzťahujúce sa na prejednávanú vec, nesprávne však rozhodol o priznanej výške náhrady nemajetkovej\nujmy.\n8. Pokiaľ šlo o namietanú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd sa stotožnil s\npostupom súdu prvej inštancie o priznaní nároku na odškodnenie za čas trvania väzby odkazujúc na\nrozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010 na hornej hranici sumou 60 €/deň (1 500 CZK = 60 €) s\npoukazom na okolnosti daného prípadu (dopad väzby na osobný a profesijný život, česť, dobrú povesť\na poškodenie zdravia) a potvrdil správnosť postupu súdu prvej inštancie, keď vychádzal z dĺžky mesiaca\n30 dní, doby trvania väzby 6 mesiacov a nimi podmieneného odškodnenia za väzbu vo výške 10 800 €.\nOdvolací súd v uvedenej súvislosti doplnil, že priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie zapadá\ndo úvah primeranosti relutárnej satisfakcie, nakoľko ide o výnimočné okolnosti konkrétnej právnej veci,\nkde sa pripúšťa vyššia relutárna satisfakcia.\n9. Výšku nemajetkovej ujmy za vedené trestné stíhanie určil odvolací súd na sumu 10 000 € s poukazom\nna rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach, judikatúru ÚS SR a Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej tiež len „ESĽP“) a dĺžku trvania trestného stíhania po dobu takmer desiatich\nrokov. Konštatoval, že u žalobkyne išlo o desaťročné, dlhoročné trestné stíhanie, ktoré prekračuje\npriemernú dĺžku vedenia trestného stíhania v obdobných prípadoch a v konaní bolo preukázané, že tieto\nokolnosti mali vplyv na zmenu správania žalobkyne a jej bežného života; ako aj to, že niet najmenších\npochybností o záveroch trestného konania vedúceho k oslobodeniu žalobkyne spod obžaloby (bod 50.\nrozsudku odvolacieho súdu).\n10. Vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie uviedol, že aj keď\npodľa ustanovenia § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa zodpovednosť za škodu spôsobenú\nrozhodnutiami, ktoré boli vydané pred 1. januárom 2009 spravuje predpismi účinnými do 31. decembra\n2008 a ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2008 vrátane\nneobsahovalo maximálnu povolenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd mohol priznať (za\nujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci), možno ustanovenie § 17 ods. 4\n\nzákona č. 514/2003 Z. z. v aktuálne účinnom znení považovať za akési vodítko pri priznávaní samotnej\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy. Aktuálne platné znenie ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003\nZ. z. zakazuje priznať výšku nemajetkovej ujmy nad výšku odškodnenia obete násilného trestného\nčinu. Poukázal pritom na rozhodovaciu činnosť ESĽP (Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko) a najvyššieho\nsúdu (sp. zn. 4Cdo/171/2005) a konštatoval, že súd prvej inštancie sa pri riešení predmetnej otázky\nvýšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy neriadil vyššie uvedenou už ustálenou rozhodovacou\npraxou vyjadrenou v označených rozhodnutiach. Ak výsledkom toho bolo, že pri úvahách o určení\nprimeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe\nurčiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných\nprávnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie a zároveň uplatnený\nnárok neposúdil aj v kontexte s rozhodnutiami ÚS SR a ESĽP, odklonil sa od ustálenej praxe najvyššieho\nsúdu a rozhodol preto aj vecne nesprávne (bod 62. rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd\npovažoval za potrebné zdôrazniť, že porovnaním nemajetkovej ujmy žalobkyne v jej spoločenskom,\nosobnom, profesijnom, rodinnom živote v porovnaní so škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia,\nsexuálneho násilia či sexuálneho zneužívania, sa javí nemajetková ujma vo výške 20 800 € ako\ndostatočná, nakoľko z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynula potreba, aby ujma, ktorú utrpela\nžalobkyňa, prevyšovala odškodnenie, ktoré sa priznáva obetiam (50-násobok minimálnej mzdy), ktorým\nbolo zasiahnuté do ich práva na život (zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených\ntrestným činom). S ohľadom na uvedené preto odvolací súd konštatoval, že žalobkyňou požadovaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a väzbu je neprimeraná.\n11. Odvolací súd ďalej tiež uviedol, že v konaní nebolo medzi stranami sporným, že uznesením\nvyšetrovateľa z 10. augusta 1995 bola žalobkyňa obvinená z trestného činu vydierania formou\nspolupáchateľstva (obvinenie bolo voči žalobkyni vznesené aj uznesením z 21. apríla 1995) a už vyššie\noznačeným rozsudkom OS Žilina v spojení s taktiež už vyššie označeným uznesením KS v Žiline\ndošlo k jej oslobodeniu spod obžaloby, keď z vykonaných dôkazov v prípravnom konaní a na hlavnom\npojednávaní nebolo preukázané, že by sa skutok stal tak, ako bol koncipovaný v obžalobe. Mal teda za\npreukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní, keďže\nobvinenie vznesené žalobkyni nebolo v trestnom konaní preukázané.\n12. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podali opäť dovolania obe strany sporu.\n13. Žalovaná napadla rozsudok v časti I. výroku ukladajúcej jej povinnosť zaplatiť žalobkyni 20 800\n€ titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj vo výroku II., ktorým odvolací súd priznal žalobkyni voči\nžalovanej z titulu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,\nvýroku III., ktorým odvolací súd priznal žalovanej voči žalobkyni z titulu nároku na náhradu škody (za\ntrovy obhajoby) nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a vo výroku IV., ktorým náhradu trov\ndovolacieho konania stranám sporu nepriznal. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu\nv napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania\nvyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) v spojení s § 432 CSP.\n14. Vytýkanú tzv. zmätočnostnú vadu (nesprávny procesný postup súdu s následkom v podobe\nporušenia práva strany sporu na spravodlivý proces) podľa žalovanej odvolací súd založil tým,\nže nevysvetlil dôvody podstatné pre svoje rozhodnutie, čím pri aplikácii druhej vety stanoviska\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (R 2/2016) v spojení s už ustálenou\nrozhodovacou praxou dovolacieho súdu je naplnený tento dovolací dôvod. Konkrétne žalovaná uviedla\nnevysvetlenie dôvodov, ktoré viedli odvolací súd k zmene rozsudku súdu prvej inštancie (k vyhodnoteniu\ndôvodnosti odvolacích dôvodov žalovanej), nevysvetlenie dôvodov odvolacieho súdu pre priznanie\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy osobitne za trestné stíhanie a nevysvetlenie dôvodov, ktoré\nviedli odvolací súd k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania. Poukázala na zmätočnosť\nzáverov odvolacieho súdu, namietajúc, že ak tento dospel k záveru, že nemala byť priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy vo výške 190 000 €, ale len 20 800 €, musel súd prvej inštancie buď nesprávne\nprávne vec posúdiť, alebo dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.\nPre túto rozpornosť neposkytol odvolací súd žiadne vysvetlenie. K naplneniu dovolacieho dôvodu, o\nktorom je reč, vo vzťahu k odôvodneniu priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy osobitne za\ntrestné stíhanie žalovaná uviedla, že práve týmto postupom (priznaním osobitne nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy za trestné stíhanie bez akéhokoľvek odôvodnenia) oba nižšie súdy rozhodujúcim\nspôsobom zaťažili svoje rozsudky vadami zakladajúcimi prípustnosť i dôvodnosť podania opravných\n\nprostriedkov a rozhodli navyše tiež v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v jeho\nuznesení sp. zn. 6Cdo/37/2012 (ktorý bol pre ne záväzným). Podľa názoru žalovanej práve priznaním\nnáhrady nemajetkovej ujmy osobitne za trestné stíhanie došlo ku stavu, kedy bola priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy v sume, ktorá prekračuje odškodnenie poskytované pre obete násilných trestných\nčinov (inými hmotnoprávnymi predpismi); pričom žalobkyňa v priebehu konania sa opakovane vyjadrila,\nže za samotné trestné stíhanie si osobitne žiaden nárok neuplatňuje. Považuje preto za nezrozumiteľné,\nako mohol odvolací súd priznať osobitne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu, ktorá je\nsúčasťou trestného konania, a to v sume 10 800 € (čím je v plnej miere pokrytý celý predmet konania v\nzmysle žaloby) a následne priznať i osobitne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za samotné trestné\nstíhanie v sume ďalších 10 000 €, ktorý si ale žalobkyňa osobitne nikdy neuplatnila (ba dokonca výslovne\nopakovane uviedla, že osobitne za trestné stíhanie si nárok neuplatňuje, že si uplatňuje len nárok na\nväzbu, ktorá je integrálnou súčasťou trestného konania). Ďalšia skutočnosť, pre ktorú je daný predmetný\ndovolací dôvod podľa žalovanej spočíva v tom, že takto postupoval i súd prvej inštancie, ona k takémuto\npostupu predniesla odvolacie námietky v bode II. odvolania, tými sa ale odvolací súd nezaoberal. K\nnaplneniu dovolacieho dôvodu vo vzťahu k námietke odôvodnenia rozhodnutia o nároku na náhradu\ntrov konania žalovaná uviedla, že výroky II., III., a IV. rozsudku odvolacieho súdu napáda v prvom\nrade ako výroky závislé na výroku I., zároveň však identifikovala hneď niekoľko dôvodov, pre ktoré je\nňou napádaný rozsudok aj v týchto výrokoch nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený a napokon\narbitrárny a prekvapivý.\n15. Dôvodom pre prípustnosť dovolania z pohľadu § 421 CSP je podľa žalovanej skutočnosť, že\nrozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorou sa odvolací\nsúd vo svojom rozhodnutí síce zaoberal, avšak s nesprávnym záverom a odklonil sa od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Žalovaná má za to, že odvolací súd nesprávne právne vec\nposúdil pri posúdení otázky primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za väzobné trestné\nstíhanie podľa zákona č. 58/1969 Zb. s ohľadom na platné a účinné vnútroštátne predpisy upravujúce\naj iné finančné kompenzácie (zákona č. 215/2006 Z. z., resp. zákona č. 274/2017 Z. z.), súdnu\nprax, relevantné rozhodnutia ESĽP a zásadu spravodlivého zadosťučinenia, nakoľko sám dovolací súd\nv zrušujúcom rozhodnutí vydanom v tomto konaní (sp. zn. 6Cdo/37/2012) judikoval, že všeobecné\nsúdy rozhodujúce o priznaní a určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú povinné vychádzať\nz hmotnoprávnych predpisov, ktoré priamo určujú výšku náhrady za spôsobenú ujmu, ako aj z\nrelevantných rozhodnutí ESĽP. Nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu a následný odklon od\nzáverov prijatých ustálenou judikatúrou ohľadne priznávania náhrady nemajetkovej ujmy spočíva podľa\nžalovanej aj v tom, že odvolací súd napriek tomu, že deklaroval, že priznal náhradu nemajetkovej\nujmy za trestné stíhanie a väzbu s prihliadnutím na odškodnenie, ktoré vnútroštátna právna úprava\npriznáva obetiam násilných trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z. z. (predtým zákona č.\n215/2006 Z. z.) v skutočnosti žiadne porovnanie neuskutočnil. Poukázala na rozhodovanie ESĽP, podľa\nktorého by finančná náhrada nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám, napr. výške\nnáhrady na utrpenie a bolesť (už spomínané rozhodnutie proti Fínsku), ako aj najvyššieho súdu, ktorý\nkonštatoval možnosť bezdôvodného obohacovania sa a dokonca i bagatelizovania niektorých ujem\nna iných základných právach pri priznávaní premrštených súm (4Cdo/171/2005). Pri poukazoch na\nčasť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, reprezentovanej (okrem ostatného spomenutého rozsudku)\nrozhodnutiami sp. zn. 6Cdo/38/2019, 5Cdo/128/2021, 6Cdo/37/2012, 3Cdo/7/2017, 2Cdo/112/2017 a\n3Cdo/19/2018 namietala, že v zmysle uplatniteľných záverov najvyššieho súdu, teda nielen v prípade\nnároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (pred alebo po jeho novelizácii zákonom\nč. 412/2012 Z. z.) ale aj vtedy, ak sa uplatnený nárok posudzuje podľa zákona č. 58/1969 Zb.\n(ktorý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vôbec neupravoval), je nevyhnutné pri priznávaní náhrady\nnemajetkovej ujmy zohľadniť ďalšie právne predpisy upravujúce obdobnú problematiku a porovnať nárok\nžalobkyne s týmito ďalšími predpismi. Následná zákonná úprava limitov výšky náhrady nemajetkovej\nujmy uskutočnená v zákone č. 514/2003 Z. z. a priamo poukazujúca na osobitný právny predpis\nupravujúci odškodnenie, bola len potvrdením záverov, ku ktorým dospela dlhodobá a ustálená súdna\nprax. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 20 800 € sa podľa názoru žalovanej jednoznačne\nvymyká právnym záverom zhrnutým vyššie. Napádaný rozsudok na žiadnom mieste neobsahuje\nvyčíslenie odškodnenia, ktoré patrí obetiam násilných trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z. z.\n(resp. podľa zákona č. 215/2006 Z. z.). Podľa platných a účinných ustanovení zákona č. 274/2017\nZ. z. (ktorým bol zrušený a nahradený zákon č. 215/2006 Z. z.), za najzávažnejší dôsledok (smrť)\nzákon umožňuje priznať maximálnu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške päťdesiatnásobku minimálnej\nmzdy, čo v roku 2005, kedy bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby, predstavovalo 11 450 €. Aj z\n\nrozhodovacej praxe ESĽP vo vzťahu k Slovenskej republike, týkajúcej sa porušenia čl. 5 Dohovoru za\nposledných päť rokov, vyplýva, že sumy na úrovni 20 800 € sa tam prakticky nevyskytujú [rok 2022\nvo veci Salmanov, sťažnosť č. 40132/16 - priznaná náhrada 8 000 €, rok 2021 Šerif Serifi, sťažnosť č.\n50377/17 - 1 600 €, Karol Bešina, sťažnosť č. 63770/17 - 1 600 €, Ladislav Kuc, sťažnosť č. 171101/19\n- 2 000 €, rok 2000 M. S., sťažnosť č. 17189/11 - 2 300 €, Hamzat Shiksaitov, sťažnosť č. 56751/16,\n33762/17 - 8 500 €, rok 2019 Marek Móry, Matúš Benc (sťažnosť č. 3912/15, 7675/15 - 2 x 4 000 €,\nrok 2018 Dávid Schram, sťažnosť č. 8555/17 - 2 000 €, rok 2017 Ladislav Kuc, sťažnosť č. 37498/14\n- 6 500 €]. S poukazom na uvedené, ak by aj súdy dospeli v tomto prípade k záveru, že bol naplnený\npredpoklad, že žalobkyni má byť priznaná najvyššia možná suma náhrady nemajetkovej ujmy, ide pre\ntento prípad o sumu na úrovni 11 450 €.\n16. Žalobkyňa napadla rozsudok v časti I. výroku, teda tam, kde odvolací súd žalobu o zaplatenie\nnáhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 20 800 € zamietol. Prípustnosť dovolania odvodzovala od § 421\npísm. a) a b) a § 420 písm. f) CSP. Nesúhlasila s úvahami, ktorými sa pri určení výšky nemajetkovej\nujmy riadil odvolací súd. Podľa nej nie je správny a ústavne konformný jeho postup predstavovaný\nriadením sa pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy obmedzeniami obsiahnutými v inej zákonnej úprave\n(poukazujúc pritom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/262/2015 a rozsudok KS v Košiciach\nsp. zn. 9Co/506/2015 - kde súdmi bola žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 100\n000 € a tiež nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, ktorý uvádza v tam posudzovanej veci konkrétne\nsumy odškodnenia nemajetkovej ujmy za väzbu a za samotné trestné stíhanie - za trestné stíhanie\nv trvaní 55 mesiacov a väzbu takmer 3 mesiace celkovú náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35\n000 €). I s odkazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Českej republike, ktoré nepovažujú\nza neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1 000 € za mesiac jej trvania, nemožno podľa ÚS SR\npovažovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620 € za mesiac\ntrvania trestného stíhania za neadekvátne.\n17. Žalobkyňa tiež namietala, že odvolací súd nebral dostatočne do úvahy aj ďalšie dôležité skutočnosti\n- že bola stíhaná ako žena s osobitosťami, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania a ako advokátka,\ndiskreditovaná v očiach justičných partnerov, s ktorými pri výkone svojho povolania prichádzala a\nprichádza dennodenne do styku (sudcovia, prokurátori, vyšetrovatelia, členovia ZVJS, znalci atď.). Podľa\nžalobkyne nebola zohľadnená ani samotná dĺžka odškodniteľnej väzby a odškodniteľného trestného\nstíhania, ktoré odôvodňujú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v tom zmysle, že čím je/sú ich trvanie\ndlhšie, tým by mala byť aj denná (mesačná) suma odškodnenia vyššia. Dovolaciemu súdu preto navrhla,\naby riešil právnu otázku, či samotná dĺžka trvania väzby a trvania trestného stíhania majú mať na\nposúdenie výšky nemajetkovej ujmy taký vplyv, že denná (mesačná) suma nemajetkovej ujmy, sa má v\nporovnateľných prípadoch zvyšovať úmerne k dĺžke trvania väzby alebo trestného stíhania. Žalobkyňa\nďalej namietala, že aj keď trestné stíhanie bolo ukončené jedným oslobodzujúcim rozsudkom, vznesené\nboli voči nej až dve obvinenia, z ktorých každé predstavuje nezákonné rozhodnutie. Z rozsudku\nodvolacieho súdu sa pritom nedá zistiť, ako (a či vôbec) sa právne s touto skutočnosťou odvolací súd\nvysporiadal, keď pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy túto v porovnaní s rozhodnutím súdu prvej\ninštancie podstatným spôsobom znížil. Ona pritom mohla podať aj dve osobitné žaloby, kde v každej\nby bolo základom jedno z nezákonných rozhodnutí. S poukazom na to navrhla dovolaciemu súdu aby\nsa zaoberal ďalšími právnymi otázkami: I. či u obvineného, stíhaného súbežne na základe viacerých\nnezákonných rozhodnutí o vznesení obvinenia, trestné stíhania ktoré skončili jeho oslobodením už v\nspoločnom konaní, má mať počet takých trestných stíhaní vplyv na výšku priznanej nemajetkovej ujmy a\nto taký, že výška nemajetkovej ujmy má byť priamo úmerná počtu trestných stíhaní; II. či by pri určovaní\nvýšky nemajetkovej ujmy nemala byť zohľadnená inflácia a nárast spotrebiteľských cien (od podania\nžaloby v roku 2007 do rozhodnutia vo veci v roku 2019) a III. či nemalo byť zohľadnené trvanie a\nnarastanie nemajetkovej ujmy až do vyhlásenia konečného rozhodnutia v roku 2023.\n18. S ohľadom na uvedené dovolacie dôvody sa žalobkyňa domnieva, že jej postupom odvolacieho súdu\nbolo súčasne odňaté aj právo na spravodlivý proces - pre absenciu riadneho odôvodnenia rozsudku,\njeho nepredvídateľnosť a svojvoľnosť v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (uvedenej\nústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej tiež len „Listina“), s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, s čl. 46 ods. 1 Ústavy\na s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, keď z pôvodne súdom prvej inštancie priznanej sumy\n230 000 €, potvrdenej tiež odvolacím súdom, jej odvolací súd tentoraz napádaným rozhodnutím priznal\nlen sumu 20 800 €, riadiac sa pritom obmedzeniami obsiahnutými v inej právnej úprave. Tým je daná aj\nprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n\n1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017 a 8Cdo/73/2017 a tiež\nÚS SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Aj po rokoch je\nopakovane hrubo napádaná jej povesť, bezúhonnosť a ľudská dôstojnosť, naďalej sa vo svojom okolí\nstretáva s útokmi na svoju občiansku a profesionálnu česť, s osočovaním, ohováraním a pohŕdaním a\ni preto je (žalobkyňa) názoru, že rozsudok odvolacieho súdu predstavuje nezákonné rozhodnutie, ktoré\nvychádza z mylného riešenia nastolených otázok a je aj zmätočným pre jeho nespravodlivosť. I ona\n(navrhla), aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v ňou napádanej časti podľa § 449 ods. 1 CSP\nzrušil a podľa § 450 CSP vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n19. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali včas (§ 427 ods. 1 CSP)\nobe strany, z ktorých u každej v ňou napádanej časti šlo usúdiť na jej procesný neúspech v konaní\npred odvolacím súdom (§ 424 CSP) a to za splnenia podmienky zákonom vyžadovaného právnického\nvzdelania u žalobkyne aj povereného zamestnanca žalovanej [§ 429 ods. 2 písm. a) a b) CSP], z ktorých\nnavyše žalobkyňa bola ešte i zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal predovšetkým bez\nnariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) prípustnosť dovolania. Dospel pritom\nk záveru, že kým dovolanie žalovanej tentoraz za prípustné považovať nemožno, u dovolania žalobkyne,\ni keď len v časti opierajúcej sa o úpravu z § 420 písm. f) CSP, je to presne naopak.\n20. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v\nsystéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa\nnovej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami\nani sebou samým) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek\nrozhodnutie odvolacieho súdu (tu porovnaj napríklad 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013,\n4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo 92/2012).\n21. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n22. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n23. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu [písmeno a)] alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená\n[písmeno b)].\n24. Podľa § 431 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní\ndošlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia sa dovolací\ndôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada; podľa § 432 ods. 1 CSP potom\ndovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci a podľa odseku 2 tu spomínaného ustanovenia sa dovolací dôvod vymedzí\ntak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva\nnesprávnosť tohto právneho posúdenia.\n25. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu tzv. zmätočnosti namietanú dovolaniami oboch\ndovolateliek, sú a/ nesprávny procesný postup súdu, b/ následok postupu pod a/ v podobe znemožnenia\nstrane sporu realizácie jej patriaceho procesného práva alebo aj viacerých takýchto práv a c/ miera\n(intenzita) zásahu, pri ktorej už je namieste konštatovanie porušenia práva strany sporu na spravodlivý\nproces.\n26. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\n\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny\nproces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu\nhodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva\nna spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS\n46/05).\n27. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa\nním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,\nteda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi\n(strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní.\n28. Na to, aby mohlo dôjsť ku konštatovaniu zaťaženia konania pred súdom vadou v podobe porušenia\nnesprávnym procesným postupom súdu práva strany sporu na spravodlivý proces, musí byť daná jednak\npríčinná súvislosť medzi nesprávnym procesným postupom súdu a upretím strane sporu niektorého z\njej prináležiacich procesných práv, okrem toho tu však musí byť aj zákonom predpokladaná intenzita\nzásahu do práv, odôvodňujúca záver, že nebyť takéhoto zásahu, strane sporu by sa dostalo možnosti\nuplatniť tie argumenty alebo námietky, ktoré pre nenáležitý postup odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej\ninštancie) museli byť uplatnené až dovolaním.\n29. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený ustanovením čl. 46. ods.\n1 Ústavy a ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na\nnezávislom a nestrannom súde (prístup súdu), aj právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorej\nsúčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument\núčastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné\nskutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.\n30. Vo vzťahu k oboma stranami tvrdenej nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu\n(jeho nepreskúmateľnosti) je žiadúce zopakovať, že skúmanie náležitostí odôvodnenia rozhodnutia súdu\nprvej inštancie prichádza do úvahy až po prekonaní obraznej vstupnej brány, predstavovanej úspešným\nspochybnením (či už z tohto alebo iného zákonom predpokladaného dôvodu) rozhodnutia odvolacieho\nsúdu (ako primárneho a často jediného predmetu prieskumu v dovolacom konaní), okrem toho však tiež\nuviesť, že pôvodne čiastočne rozdielna a až neskôr zjednotená rozhodovacia prax najvyššieho súdu\ndospela - hoc aj ešte v režime OSP (t. j. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších zmien a doplnení, platného a účinného do 30. júna 2016) - k záveru, že diskutovaný pojem\n„procesný postup“ (priblížený už pod bodom 27. zhora) principiálne nemožno vykladať extenzívne - jeho\nvzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu [v tejto súvislosti porovnaj aj dovolaním\nžalovanej spomínané stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015\nR 2/2016, podľa ktorého právnej vety „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v\nzmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP a výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje\nzásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP“]. Hoci otázka použiteľnosti tohto stanoviska\naj v režime novej procesnej úpravy je prakticky od nadobudnutia jej účinnosti predmetom diskusií,\njedným zo záverov rozhodovacej praxe najvyššieho súdu už v režime CSP je ten, že prijatím novej\núpravy sa podmienky, za ktorých možno usudzovať na porušenie práva na spravodlivý proces, rozhodne\nneliberalizovali (ale naopak sprísnili) a z toho plynie tiež možnosť ďalšieho záveru, podľa ktorého zmeny\nv právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty\na zmyslu stanoviska, pokiaľ ide o jeho druhú vetu (na rozdiel od tej prvej pre „opustenie“ novou úpravou\ndovolania a dovolacieho konania pojmu „iná vada“) nedotkli a preto ho treba (len a v práve uvedenom\nrozsahu) považovať i naďalej za aktuálne.\n31. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú v praxi najčastejšie\ndané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s\n\npravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou\nproti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03 a III. ÚS 209/04). Nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej\nrelevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v ustanovení čl.\n127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 336/2019). Súdne rozhodnutie je arbitrárne aj vtedy, ak dôvody, na ktorých\nje založené absentujú, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi\nspravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03 a I. ÚS 301/06).\n32. Špecificky k dovolacím námietkam žalovanej, týkajúcim sa nepreskúmateľnosti rozsudku\nodvolacieho súdu v ňou napádanej časti, sa žiada uviesť, že z obsahu spisu vyplýva, že v konaní\nbol vyčerpávajúcim spôsobom zistený a ustálený právny základ uplatneného nároku žalobkyne na\nnáhradu nemajetkovej ujmy, keďže je nepochybné a ustálené, že voči žalobkyni bol vykonaný nesprávny\nzásah štátu vo forme trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby a to vrátane väzby,\nktorá bola vykonaná v priebehu trestného konania. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z\nčasového hľadiska spadal do obdobia účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. Ako uviedol ÚS SR v náleze\nz 24. januára 2017 č. k. III. ÚS 754/2016-42, ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu\nškody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením\ntrestného stíhania), je potrebné hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 ods. 3 Listiny, ale vo\nvšeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny\nštát, musí riešiť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných\npráv jednotlivca. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné\npodozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo (rozhodnutia Ústavného\nsúdu Českej republiky zo 17. júna 2008 sp. zn. II. ÚS 590/08 a z 28. augusta 2017 sp. zn. IV. ÚS 642/05).\nÚstavný súd v označenom náleze konštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nza vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak, než odsúdením (a to aj v prípade,\nak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a Ústavou predpokladaným spôsobom\nposkytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe, a to aj v prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté už za\núčinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (t. j. pred 1. júlom 2004). S ohľadom na práve uvedené preto nie je\nmožné uznať prípustnosť a súčasne ani dôvodnosť dovolacieho dôvodu žalovanej, ktorým namietala\nnesprávny procesný postup odvolacieho súdu pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nosobitne za trestné stíhanie. Dovolací súd nad rámec uvedeného pritom považuje za potrebné doplniť, že\nz obsahu podaní žalobkyne z prejednávanej veci je nepochybné, že táto si uplatňovala nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu aj za nezákonné trestné stíhanie. Uvedené bolo potvrdené\na ustálené aj v odvolacom konaní výsluchom samotnej žalobkyne. Vo vzťahu k namietanej výške\nnáhrady nemajetkovej ujmy je potrebné doplniť, že odvolací súd napádaným rozsudkom s poukazom\nna rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010 považoval za primerané žalobkyňu v rámci relutárnej\nsatisfakcie za väzbu „odškodniť“ v rámci rozpätia 20 - 60 € za deň väzby so zreteľom na všetky\nokolnosti prípadu (zohľadňujúc negatívny dopad väzby na osobný a profesijný život žalobkyne, na život\nprežitý počas trvania väzby, jej spoločenskú povesť a česť a v neposlednom rade aj na poškodenie\nzdravia) na vrchnej hranici odškodnenia sumou 60 € za deň, pričom vychádzal z dĺžky mesiaca 30\ndní a doby trvania väzby 6 mesiacov, teda priznal odškodnenie za väzbu vo výške 10 800 € (bod\n48. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy za vedené\ntrestné stíhanie s prihliadnutím na zhodnotenie mnohých okolností v osobnostnej sfére žalobkyne, na\nskutočnosť, že u žalobkyne išlo o desaťročné, dlhoročné trestné stíhanie, ktoré prekračuje primeranú\ndĺžku vedenia trestného stíhania v obdobných prípadoch a tiež na rozhodovaciu činnosť iných súdov\nv obdobných veciach, nepovažoval sumu 10 000 €, ktorú žalobkyni priznal, za neudržateľne vysokú\nani za neprimeranú (body 51. a 52. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje\nrozhodnutie zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie, keď ním priznanú náhradu nemajetkovej ujmy\npotvrdil iba do sumy 20 800 € a vo zvyšku ho zmenil tak, že žalobu zamietol, odôvodnil v bode 62.\nrozsudku, kde uviedol, že v posudzovanom prípade sa súd prvej inštancie pri riešení výšky primeranej\nnáhrady nemajetkovej ujmy neriadil ustálenou rozhodovacou praxou vyjadrenou v ním označených\nrozhodnutiach. Nebolo tak možné usúdiť na dôvodnosť dovolacej námietky žalovanej tzv. zmätočnosťou\nani vo vzťahu k procesnému postupu odvolacieho súdu spočívajúcemu v zmene rozsudku súdu prvej\ninštancie (odhliadajúc na tomto mieste od toho, že táto v rozhodujúcej časti vyznela v prospech tejto\ndovolateľky).\n33. Druhým žalovanou uplatneným dovolacím dôvodom bolo namietané nesprávne právne posúdenie\nveci pre tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri\n\npriznaní náhrady nemajetkovej ujmy za väzobné trestné stíhanie. Najvyšší súd sa problematikou\nurčovania primeranej výšky nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo\nnesprávneho úradného postupu zaoberal vo viacerých svojich rozhodnutiach (naposledy komplexnejšie\nv uznesení sp. zn. 6Cdo/142/2023, v ktorom podrobne uviedol výklad aj k tým rozhodnutiam, na\nktoré žalovaná poukazovala svojim dovolaním v prejednávanej veci). Žiadúce je v tejto súvislosti\nuviesť, že rozsudok sp. zn. 4Cdo/171/2005 bol vydaný v konaní o ochranu osobnosti fyzickej osoby\nproti vydavateľovi tlače podľa § 11 a nasl. OZ, teda bol založený na celkom iných skutkových a\nprávnych východiskách ako tentoraz prejednávaný spor. V uznesení sp. zn. 6Cdo/37/2012 ako v\njednom zo skorších rozhodnutí dovolacieho súdu v tentoraz prejednávanej veci nebol vyslovený\nzáväzný právny názor pre nižšie súdy, pretože ním došlo k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu\npre jeho nepreskúmateľnosť a najvyšší súd v ňom otázku primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy\nneriešil. V rozhodnutí zo 7. augusta 2018 sp. zn. 3Cdo/7/2017 (o náhrade škody podľa zákona č.\n58/1969 Zb.) najvyšší súd poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v\nobdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v.\nSpojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov\npreukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo); výška\nnáhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v\niných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público - Comunicacáo Social, S. A. v.\nPortugalsko). ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť\nzohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam\nnásilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie\nzávažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné\nzranenia alebo násilné činy (napr. už spomínané rozhodnutie vo veci Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).\nAnalýza záverov odvolacieho súdu v časti napádanej dovolaním žalovanej z pohľadu ich súladnosti\ns vyššie uvedenými rozhodnutiami najvyššieho súdu či judikatúrou ESĽP však tvrdenie o odklone\nnepodporuje, keď naopak na jednej strane buď ide o skutkovo a právne odlišné prípady alebo o prípady\nvylučujúce takú mieru zovšeobecnenia, pri ktorej by šlo konštatovať primeranosť či neprimeranosť\npriznanej náhrady a na strane druhej o nezohľadnenie žalovanou tých špecifík nezákonného trestného\nstíhania a rovnako nezákonnej väzby žalobkyne (čo inak z dôvodov priblížených neskôr platilo - i keď nie\npre dôvodnosť námietok žalovanej - tiež pre odvolací súd), pre ktoré sumu priznanú žalobe vyhovujúcim\nvýrokom nateraz ostatného rozsudku odvolacieho súdu v spojení s jemu predchádzajúcim rozsudkom\nsúdu prvej inštancie nešlo považovať za neprimeranú.\n34. Ak žalovaná v tomto konaní opätovne nastolila problematiku odklonu odvolacieho súdu v\nprejednávanom spore od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v riešení otázky primeranosti\nvýšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za (nezákonné) trestné stíhanie na základe nezákonného\nrozhodnutia z hľadiska jej súladu s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi aj iné finančné\nkompenzácie (zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov, resp. úprava jemu predchádzajúca), so súdnou praxou, rozhodnutiami ESĽP a zásadou\nspravodlivého zadosťučinenia, t. j. či sú všeobecné súdy rozhodujúce o priznávaní a určovaní výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy povinné vychádzať z hmotnoprávnych predpisov, ktoré priamo určujú výšku\nnáhrady za spôsobenú ujmu, ako aj z relevantných rozhodnutí ÚS SR či ESĽP; ani tu dovolací súd\npreskúmaním napádaného rozsudku nedospel k záveru, že odvolací súd sa právnymi závermi, na\nktorých založil rozhodnutie napádané dovolaním žalovanej, v nastolenej otázke (otázka primeranosti\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy) odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\nŽiadne z vyššie (aj žalovanou) uvádzaných rozhodnutí najvyššieho súdu a ani žiadne jeho iné\nrozhodnutie totiž nejde interpretovať ako kategorický zákaz prekročenia obmedzení daných predpismi\no odškodňovaní obetí násilných trestných činov, resp. inými predpismi aj v prípadoch náhrady\nnemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia či postupy orgánov štátu, za ktoré zodpovedá štát, zvlášť\nak nárok má pôvod ešte v právnej úprave spred nadobudnutia účinnosti predpisov ustanovujúcich\ntakéto obmedzenia a ich uplatnenie by bolo aj v rozpore s principiálnym zákazom retroaktivity\n(spätnej účinnosti) právnych predpisov. Rovnako na vybočenie z medzí judikatúry nešlo podľa názoru\ndovolacieho súdu usudzovať ani so zreteľom k existencii rozhodnutí ESĽP uvádzaných žalovanou,\nkeď tu priznávanie v konaniach o porušení Dohovoru sťažovateľom zo Slovenska nižších súm než\ntej prisúdenej odvolacím súdom v prejednávanej veci nie je samo osebe svedectvom neprimeranosti\nnáhrady prisúdenej žalobkyni, ale skôr prirodzeného rozdielu v nahliadaní na problém primeranosti\nna vnútroštátnej úrovni jednotlivých členských štátov Rady Európy na jednej strane a na úrovni\nnadnárodného orgánu zriadeného (o. i.) za účelom „dozerania“ na dodržiavanie Dohovoru na strane\n\ndruhej a z ničoho v dovolacej argumentácii žalovanej nevyplývalo, žeby prinajmenšom v niektorom z ňou\nuvádzaných prípadov sťažností zo Slovenska posudzovaných ESĽP šlo o prípad vykazujúci také prvky\nzhody (totožnosti) s tým žalobkyniným, aby to odôvodňovalo otázky o odchylnom prístupe v jednom z\nprípadov (pri jeho porovnaní s tým druhým). Ani na záver o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 421\nods. 1 písm. a) CSP preto v tomto prípade podľa dovolacieho súdu neboli podklady.\n35. Najvyšší súd po preskúmaní veci preto dovolanie žalovanej ako celok [ako v časti namietajúcej\nexistenciu procesnej vady konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, tak aj v časti namietajúcej\nnesprávne právne posúdenie veci za cenu odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) rovnakého zákona] odmietol podľa § 447\npísm. c) CSP.\n36. Nesporným paradoxom rozhodovania o dovolaniach v prejednávanej veci tentoraz i vzhľadom k\n„posunu“ v rozhodovaní na odvolacom súde bolo to, že na rozdiel od skončenia tretieho dovolacieho\nkonania v tejto veci (vedeného pod sp. zn. 6Cdo/224/2019) neúspechom dovolania žalobkyne a naopak\núspechom dovolania jej procesnej súperky musel byť výsledok v poradí štvrtého dovolacieho konania\npresne opačný.\n37. Pokiaľ totiž i žalobkyňa v dovolacom konaní namietala nesprávny procesný postup odvolacieho súdu\ns následkom v podobe porušenia jej práva na spravodlivý proces, ktorý mal spočívať v absencii riadneho\nodôvodnenia rozsudku, v jeho nepredvídateľnosti a svojvoľnosti vo vzťahu k výške (ne)priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy; v tejto časti najvyššiemu súdu po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu neostalo\niné, než konštatovať, že odvolací súd pri určení výšky náhrady spôsobnej nezákonným rozhodnutím\nštátu za súčasného náležitého zohľadnenia iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku\nupravujúcich odškodnenie a posúdenia nároku aj v kontexte s rozhodnutiami ESĽP, nezohľadnil dôležité\nskutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané.\n38. Ako vyplynulo z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, žalobkyni bolo Obvodným úradom\nvyšetrovania PZ Košice II (pod ČVS: VP334/10-95) vznesené obvinenie 21. apríla 1995 pre trestný čin\nvydierania formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona\na rovnakým úradom vyšetrovania (pod ČVS: VP 796/10-95) ďalšie obvinenie 10. augusta 1995 pre\ntrestný čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného\nzákona na dvoch odlišných skutkových základoch. Následne 27. júna 1995 podal obvodný prokurátor\nKošice II obžalobu na Obvodný súd Košice II, 8. februára 1999 podala Krajská prokuratúra v Košiciach\nobžalobu na Krajský súd v Košiciach a 10. februára 1999 podala Krajská prokuratúra v Bratislave\nobžalobu na Krajský súd v Bratislave. Žalobkyňa bola 25. augusta 1995 vzatá do väzby uznesením\nsudcu Okresného súdu Prešov Ntv 78/95, pričom návrh na vzatie do väzby bol spracovaný Krajskou\nprokuratúrou v Košiciach pod č. 2Kv 74/95 11. augusta 1995 a pôvodne adresovaný Obvodnému súdu\nKošice I. Žalobkyňa bola väzobne stíhaná od 12. augusta 1995 do 11. februára 1996. Rozsudkom OS\nŽilina č. k. 3T/394/00-1562 bola žalobkyňa podľa § 226 písm. a) Tr. Por. spod obžaloby oslobodená\nvo vzťahu k skutku, ktorý sa jej kládol za vinu ako trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm.\nc) Tr. zák. účinného pred novelou č. 248/94 Z. z. vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr.\nzák. a bola tiež oslobodená spod obžaloby za trestný čin kvalifikovaný ako trestný čin vydierania\nformou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. k § 235 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. Súd v konaní\nuviedol, že zo spisového materiálu boli zistené okolnosti spochybňujúce dodržanie práva na spravodlivý\nproces od samého počiatku obžalovanej, pričom poukázal na spôsob vedenia výsluchov, spôsob\nvylúčenia orgánov činných v trestnom konaní pri rozhodovaní o vzatí do väzby, k dôvodom oznamovania\nzrušenia termínu hlavného pojednávania a v neposlednom rade právo obžalovanej na spravodlivý\nproces spochybňuje aj samotná dĺžka trestného konania.\n39. Napriek uvedenému odvolací súd vo svojom rozsudku opakovane uvádza, že trestné stíhanie\nžalobkyne trvalo 113 mesiacov a 15 dní (od 10. augusta 1995 do 27. júla 2005 - bod 27. rozsudku) a\nväzba bola vykonaná od 12. augusta 1995 do 11. februára 1996 (body 44. a 65. rozsudku). Odvolací súd\nkonštatuje vo vzťahu k žalobkyni oslobodenie iba spod jednej obžaloby (body 44., 50. a 65. rozsudku).\nPrávne posúdenie nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie tak nie je\nv súlade so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie. Od takto nepresne konštatovaného\nskutkového stavu potom odvolací súd odvodil výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné\nstíhanie žalobkyne, neberúc takto do úvahy ako pluralitu trestných konaní voči nej vedených, tak ani\n\ncelkom neodškriepiteľné zvýšenie závažnosti nezákonného zásahu do jej práv, majúce pôvod v jej\noslobodení spod oboch obžalôb (pominúc na tomto mieste nevyjasnenie, čo sa stalo s tou treťou - teda s\nakým výsledkom skončilo konanie v tomto prípade). Takéto nepresné a príliš zjednodušujúce posúdenie\nnesprávneho zásahu štátu, nemohlo byť vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobkyne spravodlivé.\nOdvolací súd vo svojom rozsudku neuviedol dôvody, ktoré ho viedli k posúdeniu nároku žalobkyne iba\nvo vzťahu k tomu obvineniu, ktoré bolo vznesené ako druhé v poradí 10. augusta 1995.\n40. Vo vzťahu k žalobkyňou vznesenej námietke zásahu do jej práva na riadne odôvodnené súdne\nrozhodnutie a tým aj práva na spravodlivý proces tak už uvedené muselo viesť k záveru o prípustnosti\n(a aj dôvodnosti) dovolania žalovanej [v častiach opieraných o § 420 písm. f) CSP].\n41. Vzhľadom na konštatovanie existencie prvého dovolacieho dôvodu (podľa § 420 CSP) aj dôvodu\nprípustnosti dovolania [podľa písmena f) rovnakého ustanovenia] dovolací súd už nepristupoval k\nposúdeniu opodstatnenosti argumentácie žalobkyne, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia\nveci odvolacím súdom [podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP]. Postupoval pritom v súlade so svojou\nrozhodovacou praxou, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti\n(pri ktorej existencii musí vždy dôjsť k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia a k vráteniu\nveci jeho pôvodcovi na ďalšie konanie) ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je posudzovanie\notázok súvisiacich so správnosťou právneho posúdenia predčasné (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017,\n3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017). Naozaj len pre úplnosť a vo forme\npoznámky na okraj sa pritom v tomto konkrétnom prípade žiada uviesť, že právne otázky formulované v\nzávere bodu 17. tohto uznesenia a podľa žalobkyne riešené odvolacím súdom nesprávne boli otázkami,\nktoré odvolací súd pre evidentné prehliadnutie faktoru plurality trestných stíhaní žalobkyne ani neriešil a\npreto na akomkoľvek ich možnom riešení ani nemohol založiť svoje rozhodnutie, pričom akýkoľvek pokus\ndovolacieho súdu o ich zodpovedanie by musel naraziť na bariéru v podobe možnej (očakávateľnej) takej\nzmeny skutkových zistení ešte pred časom opätovného pristúpenia odvolacieho súdu k rozhodovaniu\nvo veci, pri ktorej by sa takto len predbežné a hypotetické úvahy mohli stať akademickými, ak nie celkom\nnepoužiteľnými.\n42. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí\n(§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil iba rozsudok odvolacieho súdu (majúc\nza to, že náprava zrušením len jeho je v tomto prípade aj v záujme obnovenia stavu rešpektovania\nprocesných práv strán sporu postačujúca a s prihliadnutím k okolnostiam prípadu v prejednávanej veci\nnajviac aj v súlade so zásadami urobenými súčasťou čl. 17 Základných princípov CSP) a to len v tej\nčasti veci samej, v ktorej mu to umožnilo prípustné aj dôvodné dovolanie žalobkyne a tiež v časti trov\nkonania [vo všetkých výrokoch majúcich povahu závislých na čo i len čiastočne úspešne napadnutom\nrozhodnutí vo veci samej podľa § 439 písm. a) CSP], reparujúc tak i nesprávnosť rozdelenia rozhodnutia\no trovách konania podľa jeho výsledku vo vzťahu k obom čiastkovým nárokom uplatneným žalobou a\nvec mu vrátil na ďalšie konanie.\n43. O trovách dovolacieho konania nerozhodoval, pretože o nich so zreteľom k čo i len čiastočnému\nzrušeniu rozsudku odvolacieho súdu patrí rozhodnúť v novom rozhodnutí odvolaciemu súdu (§ 453 ods.\n3 CSP).\n44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}