{"guid": "20a8b121-2698-4387-a68a-9c72c4212eaa:7724c6d0-c058-4ee9-baf1-f8232cbd463a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7819201769.1", "spisova_znacka": "7CdoR/9/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoR/9/2025 z 28. 8. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. augusta 2025, sp. zn. 7CdoR/9/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:7819201769.1", "identifikacne_cislo": "7819201769", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Peter Brňák", "sudca_id": 691, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-peter-brnak-691", "datum_vydania": "2025-08-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Starostlivosť o maloletých"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-63.odsek-1", "nazov": "§ 63 ods. 1 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-63.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/36#paragraf-63", "/SK/ZZ/2015/161#paragraf-2", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-219", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7724c6d0-c058-4ee9-baf1-f8232cbd463a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7819201769.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:7819201769.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:7819201769.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7CdoR/9/2025\n7819201769\n28. 08. 2025\nJUDr. Peter Brňák\nECLI:SK:NSSR:2025:7819201769.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti K. S., narodeného XX.\nH. XXXX a W. S., narodenú XX. H. XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych\nvecí a rodiny Košice, Košice, Staničné Námestie č. 9, deti rodičov: matky JUDr. S. K. Q., narodenej\nXX. H. XXXX, X., A. A. XXX/XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Kristínou Malou Piovarčíovou, PhD.,\nKošice, Štúrova č. 20 a otca JUDr. K. S., narodeného XX. K. XXXX, X., T. A. XXXX/XX, zastúpeného\nspoločnosťou JUDr. Kišeľak, s.r.o., Prešov, Weberova č. 8, IČO: 53916425, v mene ktorej koná advokát\na konateľ JUDr. Lukáš Kišeľak, o návrhu matky na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností\nk maloletým deťom, vedenom na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 5P/84/2019, o dovolaní otca proti\nrozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. novembra 2024 sp. zn. 23CoP/81/2024, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie\" alebo „prvostupňový súd\") rozsudkom z\n19. januára 2024 č. k. 5P/84/2019-815 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 15. februára 2024 č. k.\n5P/84/2019-836 zvýšil výživné zo strany otca na maloletého K. zo sumy 450 € na sumu 800 € mesačne\na na maloletú W. zo sumy 350 eur na sumu 700 eur, ktoré otec je povinný uhrádzať vždy do 5. dňa toho\nktorého mesiaca vopred do rúk matky počnúc dňom 01. júna 2019 (výrok I.), dlžné výživné za obdobie\nod 01. júna 2019 do 31. januára 2024 na maloletého K. v sume 19.600 eur a na maloletú W. v sume\n19.600 eur je otec povinný uhradiť v lehote do 90 dní od vyhlásenia tohto rozsudku, k rukám matky\n(výrok II.), zaviazal otca prispievať na tvorbu úspor maloletému K. po 50 eur mesačne a maloletej W. po\n50 € mesačne, vždy do 5. dňa toho ktorého mesiaca vopred, počnúc dňom 01. júna 2019, a to na účty\nmaloletých detí, ktoré je matka povinná zriadiť maloletým deťom do 30 dní od vyhlásenia tohto rozsudku.\nDlžnú sumu určenú na tvorbu úspor za obdobie od 01. júna 2019 do 31. januára 2024 na maloletého K. v\nsume 2.800 eur a na maloletú W. v sume 2.800 eur je otec povinný uhradiť na účty maloletých detí do 30\ndní odo dňa zriadenia predmetných účtov (výrok III.), návrh otca na zníženie výživného zamietol (výrok\nIV.), styk otca s maloletými deťmi K. a W. neupravil (výrok V.), vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá\nprávo na náhradu trov konania (výrok VI.), vyslovil, že štát má voči matke a otcovi nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100% (výrok VII.), určil povinnosť matke a otcovi nahradiť štátu trovy konania v sume\npo 428,28 eura (výrok VIII. a IX.), čím zmenil rozsudok Okresného súdu Rožňava č. k. 7P/217/2015 691 zo dňa 09. februára 2017 vo výroku III. a IV. (výrok X.).\n1.1. Aplikujúc na vec ustanovenia § 62 a nasl., § 65, § 75 a § 76, § 79 ods.1 a 3 Zákona č. 36/2005 Z.z. o\nrodine (ďalej len „ZoR\") súd prvej inštancie, vychádzajúc z premisy, že dieťa sa má podieľať na životnej\núrovni rodičov a že miera vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu nemusí byť rovnaká, akceptujúc\nzákonnú povinnosť rodičov plniť vyživovaciu povinnosť voči deťom, konštatoval dôvodnosť návrhu\nmatky na zvýšenie výživného zo strany povinného otca vo vzťahu k obom maloletým deťom, keďže\nod poslednej súdnej úpravy sa odôvodnené potreby týchto preukázane zvýšili ich rastom, školskými\n\npovinnosťami aj záujmovými činnosťami. V čase posledného rozhodnutia maloletý navštevoval prvý\nstupeň základnej školy, maloletá materskú školu. Aktuálne, v čase rozhodnom pre posúdenie veci,\nsa maloletý pripravuje na strednú školu a maloletá je aktívna športovkyňa, s čím má matka spojené\nzvýšené výdavky. Otec sa na týchto výdavkoch žiadnym iným spôsobom nepodieľa. Starostlivosť o\nmaloleté deti v plnej miere zabezpečuje matka. Otec s deťmi nie je v žiadnom kontakte, nad rámec\nvýživného ničím neprispieva. Súd akceptoval výdavky na maloleté deti ako ich deklarovala matka a to\nokrem bežných výdavkov súvisiacich so stravou, ošatením a bývaním, súd vzal do úvahy, že maloleté\ndeti sa aktívne venujú športu, výdavky na doučovanie a kultúrne vyžitie, považujúc tieto za odôvodnené\na zodpovedajúce potrebám maloletých detí. Otec žiaden z týchto výdavkov konkrétne nerozporoval,\nnedokázal sa vyjadriť k ich dôvodnosti, nakoľko s deťmi nie je v žiadnom kontakte. Otec na preukázanie\npríjmu predložil iba daňové priznanie, pričom mal dostatočný časový priestor a bol súdom viackrát\nvyzvaný na predloženie potrebných dokladov na preukázanie svojich tvrdení za stavu, že ním uvádzané\nvýdavky prevyšujú jeho príjem (v roku 2018 v sume 542,71 eura, v roku 2020 v sume 1.516 eur, v roku\n2021 v sume 1.339 eur a v roku 2022 v sume 1.085 eur) a nie je tak zrejmé, z čoho svoje výdavky,\ntýkajúce sa len jeho osoby vo výške 1.220 eur mesačne, celkovo otcom deklarované mesačne vo výške\n2.340 eur, uhrádza.\n1.2. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že majetkové pomery otca umožňujú prispievať maloletým\ndeťom aj na tvorbu úspor, vychádzajúc tiež z uznesenia Okresnej prokuratúry Košice II o zaistení majetku\notca, ktorý disponuje dvoma sporiacimi účtami, dvoma osobnými a dvoma bežnými účtami, čo otec\nznova vo svojich vyjadreniach neuviedol. Preto tiež súd vyslovil, že podmienky na zníženie výživného zo\nstrany otca neboli splnené a jeho návrh zamietol a otca zaviazal prispievať aj na tvorbu úspor maloletých\ndetí na účty maloletých detí s určenou povinnosťou matke zriadiť také 30 dní od vyhlásenia rozsudku.\n1.3. Otec bol zároveň zaviazaný povinnosťou uhradiť dlžnú sumu, určenú na tvorbu úspor za obdobie\nspätne od 01. júna 2019 do 31. januára 2024 do 30 dní odo dňa zriadenia predmetných účtov. S\npoukazom na ustanovenie § 232 ods.3 CSP určil prvoinštančný súd ďalej povinnému otcovi dlhšiu lehotu\nv trvaní 90 dní na úhradu dlžného výživného, ktoré vzniklo zvýšením sumy výživného pre maloleté deti,\nktoré mu neumožnil splácať v splátkach pre nedostatok dôvodu s poukazom na skutočnosť, že aktuálne\nje v možnostiach otca hradiť v hotovosti výdavky napríklad za kúpu bytu, motorového vozidla, garážové\nstátie.\n1.4. Stretávanie otca s maloletými deťmi súd neupravil, napriek návrhu otca na zintenzívnenie styku,\nvychádzajúc zo záverov znaleckého dokazovania, na podklade ktorých nie je možné upraviť styky\notca s maloletými deťmi, keď v momentálnej situácii deti nedokážu nadviazať kontakt s otcom bez\nadekvátnej pomoci a je namieste nariadenie výchovného opatrenia v zmysle podľa § 37 Zákona o rodine,\nktorým bude maloletým deťom a ich rodičom nariadená povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu.\nReflektoval pri tom na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 4CoP/70/2023 zo dňa 21. septembra\n2023 s tým, že súd vydá uznesenie o začatí konania a následne rozhodne o nariadení predmetného\nvýchovného opatrenia, nakoľko vyvstala potreba pracovať s celou rodinou s pomocou odborníkov, ktorí\nbudú nápomocní pri budovaní a upevňovaní vzťahu otca s maloletými deťmi.\n1.5. Napokon súd nezistil žiadne okolnosti, podľa ktorých by mal priznať jednému z účastníkov nárok\nna náhradu trov konania, preto rozhodol v zmysle všeobecnej zásady tak, že žiadnemu z účastníkov\nnepriznal nárok na náhradu trov konania podľa § 52 CMP. O trovách štátu za odmenu a výdavky znalca\nrozhodol súd vzhľadom na charakter veci, keď rozdelil náhradu trov, ktoré takto v uvedenej výške štátu\nvznikli, na polovicu obom účastníkom konania.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd\") na odvolanie otca rozsudkom z 26. novembra 2024\nsp. zn. 23CoP/81/2024 potvrdil prvostupňový rozsudok v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom a vyslovil,\nže žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n2.1. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď deň\nvyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej\npodobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru,\nže boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP. Otec\npožiadal písomne o oznámenie termínu vyhlásenia rozsudku 1 deň pred nariadeným termínom, odvolací\nsúd nepovažoval za potrebné odložiť vyhlásenie rozsudku na základe žiadosti otca, pretože otcovi\n(odvolateľovi) bol termín verejného vyhlásenia rozhodnutia odvolacím súdom zrejmý už dňa 20.\nnovembra 2024 nahliadnutím a stiahnutím príslušného upovedomenia o zverejnení na úradnej tabuli v\nelektronickom súdnom spise.\n2.2. Reagujúc na odvolaciu námietku otca, týkajúcu sa zákonného sudcu na konanie a rozhodnutie\nv odvolacom konaní v predmetnej veci, konštatoval správnosť postupu pri prideľovaní veci podľa\n\nzásad Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok 2024 v znení zmien a dodatkov, keď po\ntom, čo dňa 08. júla 2024 došlo po predložení spisu s napadnutým rozsudkom okresného súdu vo\nveci samej príslušnému odvolaciemu súdu na konanie o odvolaní účastníka, bola táto vec riadne\nnáhodným elektronickým výberom pridelená senátu 23CoP. Na tom nič nemenila skutočnosť, že tomuto\npredloženiu veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní účastníka proti rozhodnutiu vo veci samej,\npredchádzalo predloženie toho istého spisu na konanie o opravných prostriedkoch proti uzneseniam\nč.k. 5P/84/2019-45 z 21. augusta 2023 (dňa 19. septembra 2023), č.k. 5P/84/2019-449 z 09. decembra\n2022 (dňa 27. marca 2023), či predloženie veci na rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného\nopatrenia v odvolacom konaní, predchádzajúce predloženiu veci na odvolacie konanie proti podanému\nopravnému prostriedku proti rozsudku vo veci samej. V tejto súvislosti uviedol, že zákonným sudcom\nje podľa § 3 od.3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v platnom znení sudca, ktorý vykonáva funkciu\nsudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a\nrozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia\nurčení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v\nkonaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Senátu\n4CoP bol prvotne pridelený náhodným výberom na rozhodnutie návrh otca na nariadenie neodkladného\nopatrenia podaný v odvolacom konaní, ktorý bol doručený otcom odvolaciemu súdu pred tým, ako bola\nna odvolanie preložená vec sama. Senátu 4CoP bol tento návrh pridelený nesprávne. Podľa rozvrhu\npráce KS v Prešove (ktorým sa podľa § 3 zákona 757/2004 Z.z. určuje zákonný sudca) „Ak bol v priebehu\nodvolacieho konania podaný v odvolaním napadnutej veci návrh na nariadenie neodkladného opatrenia\npodľa § 362 Civilného mimosporového poriadku, vec takto podaného návrhu sa zapíše do registra\nCoPno tomu odvolaciemu senátu, ktorému napadla vec podaného odvolania proti rozhodnutiu súdu\nprvej inštancie\". Z rozvrhu práce teda vyplýva, že najskôr mala byť zákonnému sudcovi pridelená vec\nsama a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nasleduje túto vec samu. Takýmto spôsobom bola\ntáto vec a aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia (prvotne pridelený senátu 4CoP) pridelená\nsenátu 23CoP.\n2.3. Ďalej uviedol, že zo skutočne zisteného stavu na základe riadne vykonaného dokazovania súdom\nprvej inštancie vyplýva, že od posledného rozhodnutia súdu o výživnom uplynula doba, ktorej samotné\nplynutie má za následok zmenu odôvodnených potrieb vyvíjajúcich sa maloletých detí, navyše okrem\nbežných aj súvisiacich so športovým zameraním oboch a tiež vzdelávaním s nadstavbou pre prípravu\nna budúce povolanie. Zároveň došlo k zmene majetkových a príjmových pomerov na strane povinného\notca, ktorý v minulosti vykazoval straty v podnikateľskej činnosti, aktuálne deklaruje vyšší príjem. V\nprípade matky maloletých detí, ktorá sa o maloleté deti stará, súd v minulosti i aktuálne ráta primárne\ns jej osobnou starostlivosťou o maloletých, keď teraz navyše plne hradí navýšené výdavky, spojené s\nvýchovou a výživou pre pasivitu otca. I po predložení návrhov na dokazovanie v priebehu odvolacieho\nkonania odvolací súd odkázal na odôvodnenie vecne správneho rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže\notec naďalej vierohodne nepreukázal zrejmý rozdiel medzi jeho výdavkami a deklamovaným príjmom,\nktorý tieto neustále prevyšujú od doby začiatku konania v roku 2019. Odvolací súd sa stotožnil so\nzáverom súdu prvej inštancie, že «predloženie týchto dokladov by nepreukázalo skutočné príjmy otca, o\nčom svedčí aj to, že otec na otázku súdu „aké sú jeho skutočné príjmy\", keď podľa daňového priznania\njeho príjmy nepokrývajú jeho výdavky, otec uviedol „v zmysle daňového priznania\"; je teda zrejmé, že\nskutočný príjem otca nie je možné zistiť z uvedených dokladov.» Odvolací súd nespochybňuje vykonané\ndôkazy, z ktorých vyplýva príjem otca, avšak je toho názoru, že vzhľadom na výdavky otca významne\nprevyšujúce jeho príjem, musel otec mať ďalšie zdroje financovania svojich potrieb, ktoré mal oznámiť\na preukázať súdu. Otec tak doposiaľ neurobil, hodnoverne nepreukázal celý svoj príjem, a preto bolo\nsprávne použitie ustanovenia § 63 ods. 1 ZoR. Poukázal na ustálenú dovolaciu prax (6Cdo/107/2022 R 6/2023) „Vo veciach výživného na maloleté deti súd aplikuje právnu domnienku podľa § 63 ods. 1 veta\ndruhá zákona o rodine o výške priemerného mesačného príjmu rodiča nielen vtedy, keď rodič nepredloží\nsúdu podklady na vyhodnotenie svojich majetkových pomerov, ale tiež vtedy, keď síce formálne splní\nsvoju edičnú povinnosť (napr. predložením priznania k dani z príjmov), hodnoverne ale nepreukáže\ncelý svoj skutočný príjem.\" Nemalo vplyv na správnosť rozhodnutia, že fiktívny príjem otca za celé\nobdobie sa zvyšoval, a teda nejednalo sa vždy o sumu 5.377,60 eura (pričom aj súd prvej inštancie\nuviedol, že „dvadsaťnásobok sumy životného minima, čo v súčasnosti predstavuje sumu 5.377,60 €\").\nAj dvadsaťnásobok sumy životného minima za rok 2019 (4.200 eur) odôvodňuje určenie výživného v\nsumách, ktoré určil súd prvej inštancie.\n2.4. Odvolací súd konštatoval, že správne postupoval súd prvej inštancie, ak svoje rozhodnutie\no výživnom založil pri pretrvávajúcich odôvodnených pochybnostiach o osobnej, majetkovej a\nfinančnej situácii povinného otca, na výsluchoch a vyjadreniach rodičov, listinných dôkazoch, vlastnej\n\nvyšetrovacej činnosti. V priebehu konania súd viackrát vyzýval otca na predloženie účtovných\ndokladov, pričom tieto doklady neboli predložené tak, ako boli žiadané súdom. V konaní boli na\npreukázanie jeho pomerov predložené daňové priznania za roky 2018-2023, vrátane účtovných\nuzávierok, aj opakovane (č.l. spisu 73-81, 412-435, 519-534, 566-567, 698-708, 952-976, 1161-1171,\n1203-1231, ktoré odvolací súd nespochybňuje, no súčasne zotrváva na závere o nedostatočnom\nvysvetlení dodatočných zdrojov. Ďalej faktúry (č.l. 568),bankové výpisy (č.l. 570, 573, 594, 726-756,\n787-811, 813, 856-859,982-986,988-999,1009-1013, listy vlastníctva (č.l.116-123,557, 664-675, 913,\n1232-1265), preukazujúce majetkovú fluktuáciu v neprospech záujmu maloletých detí, uznesenie\nOkresnej prokuratúry zo dňa 07. júla 2023 o zaistení majetku (č.l.574-588). Odvolací súd preto\ndospel k záveru, že otec neuviedol v zásade žiadne relevantné námietky, ktoré by mohli zakladať\ndôvodné pochybnosti o záveroch súdu prvej inštancie vo vzťahu k dokazovaniu zameranému na\nzisťovanie majetkových pomerov a finančných možností a schopností na strane otca. Otec namietal\naplikáciu ustanovenia § 63 ods. 1 ZoR, pričom odvolací súd v tej súvislosti poukazuje na to, že\nzavedenie tejto právnej domnienky v Zákone o rodine do právneho poriadku bolo iniciované problémami,\nktoré sa vyskytovali v praxi pri preukazovaní, presnejšie neochote preukazovania príjmov rodičmi,\nvykonávajúcimi podnikateľskú činnosť. Súdy v konaní zdržiavala v neprospech záujmu detí neochota\npreukazovania výšky príjmov, ako tomu jednoznačne je aj v danej veci, vykazovanie strát, neprimeraných\nvýdavkov, v snahe minimalizovať svoju vyživovaciu povinnosť (6Cdo/107/2022).\n2.5. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd v konaní postupoval v súlade s vyšetrovacou\nzásadou, ktorá sa uplatňuje v civilných mimosporových konaniach, ktorá spolu s princípom oficiality a\nmateriálneho vedenia konania má viesť k rozhodnutiu, ktoré je čo najbližšie k skutočným hmotnoprávnym\npomerom účastníkov konania. Táto vyšetrovacia zásada neneguje aktivitu účastníkov konania, ktorí\nmajú povinnosť súčinnosti a povinnosť úplného a pravdivého opísania rozhodujúcich skutočností,\nrelevantných pre meritórne rozhodnutie vo veci. Uvedené je úzko prepojené s ustanovením § 75 ods. 1\nZoR, podľa ktorého rodič, ktorý je podnikateľom, má povinnosť preukázať súdu svoje príjmy a predložiť\nvšetky doklady preukazujúce jeho príjem a to aj sprístupnením údajov chránených podľa osobitného\npredpisu.\n2.6. Ďalej uviedol, že ustanovenie § 63 ods. 1 ZoR predpokladá vznik určitých povinností rodiča v\nsúvislosti s konaním o určenie výživného (z procesného hľadiska dochádza k prenosu povinnosti\ntvrdenia a dôkazného bremena na povinnú osobu). Vymenúva tri navzájom sa prelínajúce povinnosti a to\npovinnosť preukázať pred súdom príjmy z inej nezávislej činnosti, povinnosť predložiť súdu podklady na\nzhodnotenie svojich majetkových pomerov a povinnosť umožniť súdu sprístupnením údajov chránených\npodľa osobitného predpisu, zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Pokiaľ ide o\npovinnosť preukázať príjmy z inej než závislej činnosti, treba ich podložiť relevantnými dôkazmi, z\nktorých možno vyvodzovať výšku príjmu. Treba vychádzať zo zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve,\nktorý účtovným jednotkám ukladá povinnosť účtovať majetky, záväzky, náklady, výnosy, výdavky a\npríjmy v účtovných knihách a zobrazovať ich v účtovných závierkach, pričom účtovná jednotka je\npovinná viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť\núčtovných záznamov. Druhou zákonnou povinnosťou, vyplývajúcou z ustanovenia § 63 ods. 1 je edičná\npovinnosť, t.j. povinnosť predložiť súdu podklady na zhodnotenie majetkových pomerov. Zjavne ide o\nširšie vymedzenie ako pri prvej povinnosti, keďže požadované podklady sa týkajú celkových majetkových\npomerov, nie len príjmov povinného. Za takéto podklady možno považovať listy vlastníctva preukazujúce\nmajetkové pomery týkajúce sa nehnuteľností, stavy účtov a vkladov v bankách, register cenných\npapierov, doklady o vlastníctve motorových vozidiel, resp. akýchkoľvek cenností. Treťou povinnosťou\nje povinnosť sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu umožniť súdu zistiť ďalšie\nskutočnosti potrebné na rozhodnutie. V texte zákona nie je uvedený odkaz na osobitný predpis. V\ndôvodovej správe sa však spomína § 23 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý však ustanovuje zákonnú\nlicenciu na sprístupnenie údajov, ktoré sú predmetom daňového tajomstva pre potreby súdneho konania.\nObdobne pri bankovom tajomstve podľa zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách platí povinnosť oznámiť\nsúdu potrebné údaje. Predmetom utajovania sú aj údaje vedené v evidencii centrálneho depozitára podľa\n§ 109 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách.\n2.7. Zákonná domnienka výšky príjmu ako prostriedok objektivizácie príjmov povinného má nastúpiť, ak\nsi rodič nesplní túto povinnosť. Z gramatického výkladu (je povinný preukázať, predložiť a sprístupniť),\nako aj z odlišného obsahu týchto povinností, vyplýva, že nejde len o jednu, ale o viacero povinností,\npričom nesplnením hociktorej z nich dochádza k stavu, že súd si nemôže urobiť správny a úplný záver\no pomeroch povinnej osoby, preto nastupuje predmetná fikcia. V zmysle tohto zákonného odkazu je\npotrebné aplikovať ustanovenie zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime v spojení s príslušným\nopatrením upravujúcim výšku životného minima. Ide o domnienku mesačného príjmu. Z takto ustálenej\n\nsumy potom súd pri zhodnotení všetkých hľadísk pre určovanie výšky výživného určí jej konkrétnu\nvýšku. Súd nie je povinný upozorňovať povinného na hmotnoprávne následky nesplnenia si uvedených\npovinností, keď poučovacia povinnosť sa vzťahuje len na procesné práva a povinnosti.\n2.8. Odvolací súd pri určení výživného nezistil vybočenie z medzí zaužívanej rozhodovacej činnosti\nsúdov, ak súd pri výške výživného zohľadnil, že otec nepreukázal podklady na zhodnotenie svojich\nmajetkových pomerov dostatočne vierohodným spôsobom napriek opakovaným výzvam súdu a\naplikoval ustanovenie § 63 ods. 1 ZoR. Otcove tvrdenie o jeho mesačnom príjme je v zjavnom rozpore\nso zisteniami o otcovom majetku a príjmoch (vlastníctvo áut, nehnuteľností pred i po ich prevodoch,\nbankových účtov, výkon advokácie), ktoré nekorešpondujú s výdavkami a sú dôvodom na aplikáciu\nustanovenia § 63 ods. 1 ZoR, pretože dávajú možnosť predpokladať, že otec súdu nepriznal celý svoj\nskutočný príjem (6Cdo/107/2022).\n2.9. Ďalej uviedol, že otec nijako rozumne a zodpovedne nevysvetlil svoj postoj vo vzťahu k maloletým\ndeťom, ktorých výchovu a výživu po celý čas dobrovoľne nezabezpečoval potrebnou pravidelnou\nréžiou finančnou, či vecnou riadne, prispôsobiac túto záujmom svojich maloletých detí. Táto povinnosť\nspolupodieľať sa na výchove a výžive svojich detí, nielen zákonná, ale primárne etická, mu pritom mala\nbyť a je známa a mala, naďalej má, tvoriť predpoklad zodpovedného prístupu rodiča do doby, kým jeho\ndeti nenadobudnú schopnosť živiť sa samé. Odvolací súd pri tom jednoznačne na základe vykonaného\ndokazovania možností a schopností rodičov konštatoval, že v danom prípade možno rátať s vyššou\núrovňou vyživovacej možnosti zo strany povinného rodiča než len minimálnou, či priemernou. Životná\núroveň všetkých maloletých detí odvolateľa, odrážajúca životnú úroveň jeho samého, dáva predpoklad\nvyššej prípravy na budúci život, na budúce povolanie detí, za využitia lepších možností pre rozvíjanie\nich všestranného potenciálu. K tomu práve má slúžiť všemožná podpora rodičov a k tejto má smerovať\nv rozhodnom období ich zodpovedná snaha. Vychádzajúc z legitímnej zákonnej premisy zodpovednosti\nrodičov za výchovu a výživu ich maloletých detí v rozsahu schopností a možností rodičov, odvolací súd\nočakáva u povinného otca, najneskôr od doby vedenia predmetného konania, tvorbu finančnej rezervy\npre uvedený účel i s ohľadom na možnosť autoritatívneho rozhodnutia súdu o povinnosti tvorby úspor\npre maloleté deti najneskôr od doplnenia návrhu dňa 22. septembra 2022 a pre neplnenie si vyživovacej\npovinnosti v potrebnom rozsahu i pre účely úhrady dlžnej sumy popri určení zvýšenej sumy výživného.\n2.10. Odvolací súd zdôraznil, že i napriek tomu, že konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých\nsa spravuje vyšetrovacou zásadou, nezbavuje to dôkaznej povinnosti účastníka konania, ktorý sa\nniečoho v konaní domáha, aby tieto svoje skutkové tvrdenia preukázal. Účastník konania, ktorý chce\ndosiahnuť v konaní rozhodnutie v jeho prospech, musí vyvíjať procesnú aktivitu a označovať dôkazy\nza účelom unesenia dôkazného bremena. Skutočnosť, že pôjde len o nesporové konanie, ktoré sa\nspravuje vyšetrovacou zásadou, bude z pozície účastníka konania znamenať len toľko, že súd je\npovinný z úradnej povinnosti a nezávisle na procesných stranách objasniť skutkový stav a nie je\nviazaný návrhmi účastníkov konania. Popri povinnosti súdu zisťovať objektívne skutočnosti danej veci\nv zmysle tzv. vyšetrovacieho princípu mimosporového súdneho konania, je opodstatnené očakávanie\nsúdneho orgánu, že k tomu mu bude účastníkmi poskytnutá náležitá súčinnosť. V konaniach vo veciach\nstarostlivosti súdu o maloleté deti nie je úlohou súdu dokázať pri pasivite účastníka, najmä majúcej znaky\númyslu zastierať skutočnosť, že tvrdenia účastníka sú pravdivé, resp. nepravdivé, špeciálne vo vzťahu\nk určeniu vyživovacej povinnosti, ako v danom prípade, až do úrovne finančného, či majetkového auditu\npovinného rodiča nariadením znaleckého dokazovania. Dokazovanie predstavuje širokú škálu súdom\nvyužívaných prostriedkov na preukázanie potrebných skutočností. Príslušná metodológia dokazovania\nmá za úlohu posunúť finálne zistenia k hranici objektivity, transparentnosti a preskúmateľnosti, pričom\ndokazovanie môže súd vykonávať ex officio alebo na návrh. Iba súd pri tom rozhoduje o pripustení\nposkytnutých dôkazov. Platí však, i keď nie absolútne, že každý účastník konania primárne by mal\npreukázať svoje tvrdenia. Cielené prenášanie bremena dôkazu na súd odporuje zásade hospodárnosti a\nefektívnosti súdneho konania. Tu odvolací súd zdôrazňuje vždy existujúcu možnosť rodičovskej dohody,\nktorú zákon uprednostňuje. Ani v danom prípade povinnému otcovi nič nebránilo plniť si vyživovaciu\npovinnosť voči svojim dvom maloletým deťom primárne dobrovoľne v potrebnom rozsahu, hoc formálne,\nučiniac svojej zákonnej a morálnej povinnosti zadosť a v rovnakej dôležitosti sa súčasne uchádzať o\nvýchovu a výživu svojich detí aj inak, osobne, či materiálne. Nedôveryhodný a z hľadiska zodpovednosti,\nz pohľadu záujmu maloletých detí, neakceptovateľný bol postoj odvolateľa, ktorý v zásade argumentuje,\nže si svoju životnú úroveň naďalej udržiava len za pomoci svojej aktuálnej manželky, pôžičiek. A deje\nsa tak i za stavu deklamovaného negatívneho dopadu jeho trestného stíhania na jeho majetok a\nprofesnú činnosť. Pozornosti odvolacieho súdu v prípade povinného otca neušla ani jeho pretrvávajúca\nmajetková fluktuácia. Napokon, keďže pre preskúmanie veci odvolacím súdom je relevantný stav v\n\nčase rozhodnutia vo veci súdom prvého stupňa, rozhodujúcou nie je zmena právnej formy výkonu jeho\npovolania s účinnosťou od 15. mája 2024 v nadväznosti na ním takto dosahovaný príjem.\n2.11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k\nzáveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci dostatočne rozsiahlo zistil skutočný stav, posúdil ho\npodľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol. Nemožno tu konštatovať\npre účastníka prekvapivú aplikáciu ustanovenia § 63 ods.1 ZoR, ako to namieta odvolateľ. Súd prvej\ninštancie vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil\ndôkazy, odôvodnenie rozsudku je presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožnil. Odvolací\nsúd dodal, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na\ntie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia. Odvolací súd ďalej konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie o zvýšení výživného\nobsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k\nhodnoteniu dôkazov a úvahám súdu nečiní rozhodnutie nezákonným, arbitrárnym a nepreskúmateľným.\n2.12. Pre účely kvantifikácie výživného odvolací súd podporne použil materiál Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky z roku 2024, na ktorý poukazoval v rámci odvolacích námietok i odvolateľ.\nTzv. tabuľkové výživné je prostriedkom štandardizácie rozhodovacej činnosti súdov, vždy však len\ns odporúčacím charakterom. Jeho vytvorenie je vo svojej podstate analýzou rozhodovacej činnosti\nv obdobných skutkových okolnostiach, zároveň nahrádza aktivitu, ktorý by inak musel vykonať\nodvolací súd, aby nastolil princíp právnej istoty a zabezpečil vo svojej rozhodovacej činnosti, že v\nskutkovo obdobných veciach nebude rozhodované rozdielne. V zmysle tohto tabuľkového výživného sa\nvypočítava výživné z čistého príjmu rodiča, ktorý je zároveň kvantifikačným vyjadrením jeho možností,\nschopností a majetkových pomerov. Jednotlivé vekové kategórie detí dostatočne zohľadňujú fyzický\nvývin dieťaťa aj prechod v rámci stupňov školskej dochádzky. Zohľadňuje počet vyživovacích povinností\nrodiča a zohľadňuje mieru starostlivosti o dieťa a styk s dieťaťom. Materiál je doporučený na prípady\nmaximálne 4 vyživovacích povinností rodičov, je preto použiteľný na preskúmavaný prípad. Aplikácia\ntabuľkového výživného do určitej miery zovšeobecňuje právne veci určovania výživného a zároveň\nnastoľuje v rozhodovacej činnosti právnu istotu. Za jeho výhodu považuje odvolací súd kategorizáciu\ndetí podľa veku, pričom jednotlivé vekové kategórie dostatočne zohľadňujú fyzický aj spoločenský vývin\ndieťaťa, tiež prechod v rámci stupňov školskej dochádzky. Pri veku detí 10 -14 rokov a pri vyživovacej\npovinnosti k dvom maloletým deťom je tzv. tabuľkové výživné určené rozsahom 16 % na dieťa, t.j. 32\n% na obe maloleté deti z čistého príjmu povinného rodiča - otca. Uvedenému zodpovedá aj zvýšenie\nvýživného súdom prvej inštancie v nižšom rozsahu, vrátane určenia vyživovacej povinnosti v rozsahu\ntvorby úspor a to tak v určenom rozsahu už v čase začatia konania, ako až do rozhodnutia súdu a to\nsúčasne podporne s možnosťou zabezpečovať výchovu a výživu svojich maloletých detí otcom aj inak\n- materiálne, osobným prínosom a pod.\n2.13. Zvýšenie výživného napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie tak plne zodpovedá kritériám\nv zmysle Zákona o rodine, zohľadňuje zmenu pomerov na strane oprávnených maloletých detí z\nvýživného, ako aj na strane rodičov, berúc do úvahy osobnú starostlivosť preferenčného rodiča - matky\na na strane povinného otca, ktorý sa inak na ich výchove a výžive aktuálne nepodieľa, tiež na vývoj\nživotných nákladov. Súd prvej inštancie sa pri tom podrobne zaoberal príjmovou situáciu na strane\npovinného otca postačujúcim spôsobom pre rozhodnutie, ako aj odôvodnenými potrebami maloletých\ndetí, odkázaných výchovou a výživou na svojich rodičov. Otec sa iným spôsobom ako platbou výživného\nna starostlivosti o syna a dcéru nepodieľa, čo je rovnako výrazným faktorom pri určení výšky vyživovacej\npovinnosti, s deťmi sa nestretáva pre aktuálne už vzájomne rozvrátený vzťah. Aj z uvedeného dôvodu\notec neakceptoval návrh na zvýšenie vyživovacej povinnosti, čo odvolací súd považuje za nedôvodné.\nNie dobrý vzťah medzi otcom a deťmi nemôže byť dôvodom na zbavenie sa subjektívnej zákonnej\npovinnosti prispievať na výživu maloletých detí až do času, kým nebude schopné sa živiť samé. Otec\nmá dostatočný príjem na uhrádzanie zvýšeného výživného, nemá inú vyživovaciu povinnosť, ani iné\npreukázané vysoké výdavky, na ktoré by súd musel prihliadať. Rizikovosť výkonu povolania otca, či\nnestabilný príjem nemožno zohľadňovať na ťarchu záujmu maloletých detí.\n2.14. Odvolacia námietka, spočívajúca v uložení úhrady dlžného výživného jednorazovo v predĺženej\nlehote splatnosti je podľa názoru odvolacieho súdu rovnako nedôvodná vzhľadom na ustálený mesačný\npríjem otca, pričom už v čase podania návrhu na zvýšenie výživného mal povinný otec vedomosť, i\nvzhľadom na jeho právnické vzdelanie, o tendencii legitímneho zvyšovania sumy výživného primerane\nrastu a vývoju jeho maloletých detí, úmerne veku a životným potrebám. Namieste je tak očakávanie,\nže povinný otec si potrebnú rezervu na plnenie vyživovacej povinnosti bude kumulovať. Odvolací súd\npreskúmal výpočet dlžného výživného a dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri jeho výpočte (výrok\nII.) postupoval v zmysle zákona a vypočítal ho matematicky správne. Podľa § 44 CMP sú rozsudky\n\no výživnom vykonateľné doručením, teda priamo dňom doručenia rozhodnutia, nie v určitej lehote\npočítanej od doručenia rozhodnutia. Stanovenie inej lehoty na zaplatenie výživného (vrátane stanovenia\nlehoty na zaplatenie výživného viazanej na právoplatnosť rozhodnutia) popiera obsah a účel ustanovenia\n§ 44 CMP a je aj proti záujmu vyživovanej osoby. Rozhodnutie súdu o povinnosti platiť výživné je\ndeklaratórne, povinnosť vyživovať vyplýva priamo zo zákona. Každá osoba povinná vyživovať inú osobu\nsi musí byť tejto povinnosti vedomá a tomu prispôsobiť svoje správanie. Nie je možné akceptovať, aby\nvyživovacia povinnosť nebola plnená a povinná osoba potom, ako ju na platenie výživného zaviazal súd,\nzískava rozhodnutím súdu ďalší odklad plnenia. Odvolací súd považuje za možné v súlade so zásadami\nCMP (čl. 1 CMP) výnimočne stanoviť dlhšiu lehotu na zaplatenie dlžného výživného. V danom prípade\nsúd prvej inštancie stanovil dlhšiu lehotu (90 dní od vyhlásenia rozsudku), odvolací súd nevidí žiaden\nskutkový ani právny dôvod na to, aby túto lehotu ešte predlžoval.\n2.15. Pokiaľ ide o ďalšie výroky napadnutého rozsudku, v tejto časti hodnotí odvolací súd podané\nodvolanie bez uvedenia dôvodov ako formálne podané. Odvolateľ v rámci odvolacieho konania nijako\nnespochybňoval rozhodnutie súdu styk otca s maloletými deťmi neupraviť, vecne správne s ohľadom\nna závery vykonaného znaleckého posudku a nutnosť pracovať na vzájomných rodinných vzťahoch za\npodpory odborného poradenstva (výrok V.), obdobne výroky o trovách konania a trovách štátu (výroky VI.\naž IX.). Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom\nvyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 CMP.\n2.16. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z\núčastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal otec (ďalej aj „dovolateľ\") dovolanie podľa § 420\npísm. e) a f) CSP. V - rozsahu - obsiahlom dovolaní (na 21 stranách) medzi iným navrhol rozsudok\nodvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie alternatívne zrušiť obe nižšie rozhodnutia a\nvec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.\n3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. e) CSP namietal, že podľa jeho názoru bol v\nposudzovanom odvolacom konaní zákonným senátom senát 4CoP a nie senát 23CoP, ktorý o odvolaní\nvecne rozhodol, pretože „podľa môjho názoru zákonným sudcom pre konanie o odvolaní je senát 4CoP\na sudca, ktorému napadla vec náhodným výberom po prvykrát po podaní odvolania\". V tejto súvislosti\npoukázal na skutočnosť, že „[n]ávrh na neodkladné opatrenie v rámci odvolacieho konania bol pridelený\ndo senátu 4NcP - Kaliňáková Ingrid JUDr. ... z dôvodu, že išlo o náhodný výber\".\n3.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že „ako odvolateľ požiadal\nodvolací súd, aby mu bol termín verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámený ... k čomu nedošlo\".\nPoukázal na ustanovenie § 219 ods. 3 CSP. Ďalej citoval celý rad súdnych rozhodnutí (dovolacích\na ústavného súdu) a s poukazom na obsah podaného odvolania namietal arbitrárnosť odvolacieho\nrozhodnutia, nedoplnenie ním navrhovaného dokazovania, nedostatok dôvodov, nedodržanie aplikácie\núplnej apelácie v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd neuviedol, prečo nevyhovel návrhu\nna vykonanie znaleckého dokazovania a na jeho výsluch v odvolacom konaní. Rozsiahlo polemizoval\ns právnymi závermi nižších súdov, spochybňoval správnosť ich rozhodnutí, kritizoval prístup nižších\nsúdov k právnemu posudzovaniu veci, namietal, že v konaní pred prvostupňovým súdom nedošlo\nk preukázaniu odôvodnených potrieb maloletých detí, že mu súdom nebolo umožnené splácať dĺžne\nvýživné v primeraných mesačných splátkach, že došlo k nesprávnemu určeniu výšky výživného\nprostredníctvom právnej domnienky v zmysle § 63 ods. 1 ZoR. V neposlednom rade namietal formálne\nnedoručenie podania matky z 25. júla 2024, o ktorých sa dozvedel pri náhodnom nahliadnutí do e-spisu\na na toto podanie reagoval podaním z 25. novembra 2024.\n4. Matka vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie odmietnuť resp. zamietnuť a priznať jej dovolacie trovy.\nV podstatnom uviedla, že otec dovolanie poňal ako ďalšie odvolanie. V súvislosti s dovolaním podľa §\n420 písm. e) CSP poukázala na dovolacie rozhodnutie 1Cdo/206/2021 a na závery odvolacieho súdu\nuvedené v bode 10. jeho dôvodov. V súvislosti s oznámením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia\npoukázala na to, že „otec dňa 20. 11. 2024 nahliadol do elektronického súdneho spisu dňa a stiahol si\nUpovedomenie o zverejnení na úradnej tabuli, preto bral termín verejného vyhlásenia rozhodnutia na\nvedomie\". K ďalším výhradám dovolateľa uviedla, že „odvolací súd nepovažoval za potrebné zopakovať\nalebo doplniť dokazovanie ... Dovolateľ ... neuviedol žiadne relevantné námietky, ktoré by mohli zakladať\ndôvodné pochybnosti o záveroch súdu prvej inštancie, iba bez ďalšieho navrhol vykonanie znaleckého\ndokazovania a vykonanie jeho výsluchu\". V ďalšom reagovala na dielčie výhrady dovolateľa.\n\n5. Kolízny opatrovník uviedol, že v odvolacom rozhodnutí bol „náležite obsiahnutý skutkový resp.\nskutočný stav, ktorý súd považoval za rozhodujúci, obsahoval stanoviská účastníkov prerokovanej veci,\nvýsledky prevedeného dokazovania, obsah odvolania a aj právne predpisy a úvahy na základe ktorých\nodvolací súd vyvodil svoje právne názory, ktoré boli dostatočne vysvetlené v odôvodnení rozsudku\".\n6. Dovolateľ vo svojej reakcii k vyjadreniu matky a kolízneho opatrovníka poukázal na opodstatnenosť\njeho dovolacích výhrad a navrhol jeho dovolaniu vyhovieť.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu (účastník\nkonania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods.\n1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti\ndovolania.\n8. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci upravenej v CMP. Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je\nvymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP,\nak tento zákon neustanovuje inak. Keďže § 76 CMP neobsahuje odlišnú právnu úpravu pre dovolanie\npodané vo veci starostlivosti súdu o maloletých, prípustnosť dovolania otca bola posudzovaná podľa\nustanovení CSP.\nDovolanie podľa § 420 písm. e) CSP\n9. Dovolateľ v podanom dovolaní namietal, že podľa jeho názoru bol v posudzovanom odvolacom konaní\nzákonným senátom senát 4CoP a nie senát 23CoP, ktorý o odvolaní vecne rozhodol (bod 3.1.)\n10. Podľa § 420 písm. e) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený\nsúd.\n10.1. Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého nemožno nikoho\nodňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje\npre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a\nsudcovia podľa vopred vybraných zásad (procesných pravidiel).\n10.2. Princíp nebyť odňatý zákonnému sudcovi bol v civilnom sporovom konaní premietnutý aj do\nustanovenia § 420 písm. e) CSP, pričom súdna prax je jednotná v tom, že súd treba považovať za\nnesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca.\n10.3. Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu\nupravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch\"), podľa ktorého zákonný\nsudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s\nrozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými\nsudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v\nosobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.\n11. Z obsahu súdneho a elektronického spisu najvyšší súd zistil, že prvostupňovým súdom bola\nodvolaciemu súdu dňa 08. júla 2024 predložená vec sp. zn. 5P/84/2019, a to v dôsledku podaného\nodvolania otca vo veci samej proti prvostupňovému rozsudku z 19. januára 2024 č. k. 5P/84/2019-815\nv spojení s doplňujúcim rozsudkom z 15. februára 2024 č. k. 5P/84/2019-836 (súčasťou podaného\nodvolania bol aj návrh otca na vydanie neodkladného opatrenia). Pôvodne bola daná vec (odvolanie\nvo veci samej), ktorá je predmetom tohto dovolacieho konania, podateľňou odvolacieho súdu po\npozitívnej lustrácii zapísaná do senátu 4CoP - JUDr. Ingrid Kalináková. Následne na základe opatrenia\npredsedníčky odvolacieho súdu z 10. apríla 2024 bola daná vec (odvolanie vo veci samej) náhodným\nvýberom dňa 11. apríla 2024 zapísaná do senátu 23CoP - Mgr. Miloš Kolek, a to s poukazom na bod\n2.1.1. písm. b) všeobecných pravidiel prideľovania vecí rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok\n2024 (ďalej len „rozvrh\").\n11.1. Podľa bodu 2.1.1. písm. b) rozvrhu zákonným sudcom (samosudcom) v konkrétnej veci je sudca,\nktorému bola vec pridelená náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových\nprostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR v pomere určenom v tabuľkovej časti rozvrhu\npráce a sudca určený v súlade s pravidlami určovania zákonného sudcu.\n\n11.2. Podľa bodu 2.2.1. špecifických pravidiel prideľovania vecí rozvrhu vec zrušená odvolacím súdom\na vrátená prvostupňovému súdu a znovu predložená na rozhodnutie o odvolaní o tom istom predmete\nrozhodovania a o súvisiacich výrokoch (vrátane samostatného rozhodovania o trovách konania) sa\nzapíše do súdneho registra pod novú spisovú značku tomu odvolaciemu senátu, ktorý vec zrušil.\n11.3. Podľa bodu 4. špecifických pravidiel prideľovania vecí rozvrhu vec vybavená „inak\" v odvolacom\nsenáte, resp. vrátená súdu prvej inštancie ako predčasne predložená a znovu predložená na rozhodnutie\no tom istom odvolaní sa zapíše do súdneho registra pod novú spisovú značku tomu odvolaciemu senátu,\nktorý vec inak vybavil.\n11.4. Podľa bodu 7.1. špecifických pravidiel prideľovania vecí rozvrhu ak bol v priebehu odvolacieho\nkonania podaný v odvolaním napadnutej veci návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podľa §\n362 Civilného mimosporového poriadku, vec takto podaného návrhu sa zapíše do registra CoPno tomu\nodvolaciemu senátu, ktorému napadla vec podaného odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie.\n12. Dôvodom pre zápis náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových\nprostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR bolo, že predmetom predchádzajúceho\nkonania (konanie vedené pod sp. zn. 4CoP/70/2023) - na základe ktorého podateľňa pôvodne pozitívne\nlustrovala podané odvolanie vo veci samej - bolo posúdenie vecnej a právnej správnosti rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie o uložení výchovného opatrenia, pričom v teraz posudzovanej veci išlo iný predmet\nrozhodovania (bod 2.2.1. špecifických pravidiel prideľovania vecí rozvrhu). Rovnako tak nemohlo ani\nobstáť pridelenie teraz posudzovanej veci do senátu 4CoP na základe predchádzajúceho zápisu\nnávrhu otca na vydanie neodkladného opatrenia do senátu 4CoPno, a to s poukazom na bod 7.1.\nšpecifických pravidiel prideľovania vecí rozvrhu. V neposlednom rade námietka nezákonných sudcov\nnemohla materiálne obstáť ani na základe skutočnosti, že odvolanie vo veci samej (proti rozsudku\nč.k. 5P/84/2019-815) už senát pozostávajúci z tých istých odvolacích sudcov (Mgr. Miloš Kolek,\nJUDr. Katarína Morozová Nemcová a JUDr. Zuzana Biščáková) predtým posudzoval (pozri odvolacie\nuznesenie zo 16. apríla 2024 sp. zn. 4CoP/44/2024), ktorým odvolací súd vrátil vec prvostupňovému\nsúdu, a to s poukazom na bod 4 špecifických pravidiel prideľovania vecí rozvrhu.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n13. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n13.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n14. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti). Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu\nnevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal\na riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade\ns jej vôľou a požiadavkami.\n15. Otec v dovolaní tiež namietal, že „ako odvolateľ požiadal odvolací súd, aby mu bol termín verejného\nvyhlásenia rozhodnutia oznámený ... k čomu nedošlo\". V tomto ohľade poukázal na ustanovenie § 219\nods. 3 CSP. Podobne tiež namietal formálne nedoručenie podania matky z 25. júla 2024 (bod 3.2.).\n\n16. Rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky (§ 219 ods. 1 veta prvá CSP).\nVo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas\nverejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote\nnajmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného\nvyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami (§ 219 ods. 3 CSP).\n17. V súvislosti s dovolateľom namietaným nedoručením mu oznámenia termínu verejného vyhlásenia\nrozhodnutia, o čo požiadal podaním doručeným odvolaciemu súdu 25. novembra 2024 (termín verejného\nvyhlásenia rozhodnutia bol stanovený na 26. novembra 2024, pozn.), je postačujúce (iba) uviesť, že toto\nprípadné porušenie nemohlo naplniť potrebnú intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces (§ 420\npísm. f) CSP) už len z toho dôvodu, že dovolateľ sa dňa 20. novembra 2024 preukázateľným spôsobom\n(č. l. 1406 spisu) z vlastnej vôle v rámci e-spisu oboznámil s termínom verejného vyhlásenia odvolacieho\nrozhodnutia, na ktorú skutočnosť poukázal aj odvolací súd (bod 9. jeho dôvodov, in fine).\n18. Vyššie uvedené závery platia tiež pre ďalšiu (formálnu) námietku dovolateľa, že mu nebolo doručené\npodanie matky z 25. júla 2024, keďže sa s týmto oboznámil z vlastnej vôle, nahliadnutím do e-spisu a\nnáslednou svojou písomnou reakciou (aj) na toto podanie matky z 25. novembra 2024.\n19. V ďalšom dovolateľ, okrem všeobecného spochybňovania správnosti rozhodnutí nižších súdov\na kritizovania prístupu nižších súdov k právnemu posudzovaniu veci namietal nedostatok dôvodov,\narbitrárnosť, nedoplnenie dokazovania, nedodržanie aplikácie úplnej apelácie v konaní pred odvolacím\nsúdom (bod 3.2.).\n20. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj\nprávo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na\nspravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\nskutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich\nskutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné,\nneudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej\njudikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať\naj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho\na spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými\nzisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.\nVšeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho\ncelkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým\nna ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v\nneposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej\nochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov\núčastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na\nspravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a\nnávrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne\nKraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra\nEurópskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký,\nktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o\nargument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument\n(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko\nz 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko\nz 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať\npodrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).\n21. Dovolací súd pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť\nna odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom\nkonaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,\n\npretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní v zásade nemá\nmožnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových\nzistení urobených odvolacím súdom, ani prieskumu nim vykonaného dokazovania. Inými slovami,\nna hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej\ninštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní\nskutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V\nrámci tejto kontroly má síce dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté\nrôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý\nproces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza,\nže tieto vady v prejednávanej veci v dostatočnej intenzite nezistil.\n22. Podľa čl. 7 veta tretia CMP v záujme hospodárnosti konania a ochrany práv a právom chránených\nzáujmov účastníkov konania môže súd upustiť od vykonania určitých úkonov alebo prispôsobiť ich\nrealizáciu tak, aby dosiahol spravodlivé rozhodnutie vo veci. Podľa čl. 12 CMP súd postupuje v\nkonaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,\nkoná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.\nCivilné mimosporové konanie vedie súd. Súd pripravuje pojednávanie (pokiaľ sa nariaďuje), riadi a\nusmerňuje jeho priebeh, vykonáva dokazovanie. Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že\nmôže celkom alebo sčasti upustiť od vykonania určitých úkonov. V záujme hospodárnosti konania, ako\naj čo najrýchlejšieho prejednania veci musí súd nevyhnutne už v priebehu konania selektovať, čo je pre\nrozhodnutie veci významné a na to sa zameriava. Spomedzi skutkových okolností tvrdených účastníkmi\nkonania (stranami sporu) postupne vyberá tie, ktoré sa javia ako významné. Súd v rámci tejto činnosti\nmôže v priebehu vypočúvania účastníka alebo svedka prípadne aj obmedziť tie ich prednesy, realizácia\nktorých by sťažovala naplnenie zmyslu a účelu zákona (č.l. 7 veta tretia CMP a čl. 12 CMP). Rovnako tak\ndôkazy a tvrdenia účastníkov konania hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých\nspočíva zákon (čl. 10 ods. 1 CMP), pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 10 ods. 2\nCMP). Každý dôkaz hodnotí súd jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo\nprihliada na všetko, čo vyšlo\nza konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany (§ 191 CSP).\n23. Vo svetle vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa\nkritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za\nnepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený, resp. arbitrárny. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového\nstavu zisteného prvostupňovým súdom potvrdil jeho právne závery odôvodňujúce potrebu zvýšenia\nvýživného pre maloleté deti v súdom priznanej výške, a to aj po predložení návrhov na dokazovanie\notcom v priebehu odvolacieho konania, keďže otec naďalej vierohodne nepreukázal zrejmý rozdiel medzi\njeho výdavkami a deklamovaným príjmom, ktorý tieto neustále prevyšujú od doby začiatku konania v\nroku 2019. Otec po celý čas i teraz hodnoverne nepreukázal celý svoj príjem, a preto bolo správne\npoužitie ustanovenia § 63 ods. 1 ZoR, čo v ďalšom odvolací súd podrobne a dostatočným spôsobom\naj vysvetlil (body 15. až 28. jeho dôvodov). Rovnako tak primerane dostatočným spôsobom odvolací\nsúd reagoval aj na odvolacie výhrady otca, podstatné pre rozhodnutie súdu, a to aj pokiaľ išlo o\nproces dokazovania, keď vzhľadom na celkový postoj otca zvýraznil, že „[p]opri povinnosti súdu zisťovať\nobjektívne skutočnosti danej veci v zmysle tzv. vyšetrovacieho princípu mimosporového súdneho\nkonania, je opodstatnené očakávanie súdneho orgánu, že k tomu mu bude účastníkmi poskytnutá\nnáležitá súčinnosť. V konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti nie je úlohou súdu\ndokázať pri pasivite účastníka, najmä majúcej znaky úmyslu zastierať skutočnosť, že tvrdenia účastníka\nsú pravdivé, resp. nepravdivé, špeciálne vo vzťahu k určeniu vyživovacej povinnosti, ako v danom\nprípade, až do úrovne finančného, či majetkového auditu povinného rodiča nariadením znaleckého\ndokazovania. Dokazovanie predstavuje širokú škálu súdom využívaných prostriedkov na preukázanie\npotrebných skutočností. Príslušná metodológia dokazovania má za úlohu posunúť finálne zistenia k\nhranici objektivity, transparentnosti a preskúmateľnosti, pričom dokazovanie môže súd vykonávať ex\nofficio alebo na návrh. Iba súd pri tom rozhoduje o pripustení poskytnutých dôkazov. Platí však, i\nkeď nie absolútne, že každý účastník konania primárne by mal preukázať svoje tvrdenia. Cielené\nprenášanie bremena dôkazu na súd odporuje zásade hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania.\nTu odvolací súd zdôrazňuje vždy existujúcu možnosť rodičovskej dohody, ktorú zákon uprednostňuje\".\nZ odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súd\n\nvychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení\nnapadnutého rozsudku odvolací súd prijaté rozhodnutie aj primerane dostatočným spôsobom vysvetlil.\nOdôvodnenie jeho rozsudku zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia, vyplýva z neho\nvzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi\nzávermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť\nalebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné. Závery,\nku ktorým odvolací súd dospel sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Dovolací súd pripomína,\nže odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo\nargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o\nodvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom\nkonaní (II. ÚS 78/05 <F.>). Dovolací súd uzatvára, že odvolacím súdom vyslovené právne závery v\nkontexte so zisteným skutkovým stavom nemožno považovať za celkom zjavne neodôvodnené resp.\nprávne nekonformné. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je\nnedostatočne odôvodnené resp. arbitrárne. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom\nprípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany\nkonania, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.\n24. V neposlednom rade dovolací súd uvádza, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP,\nsprávnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je v zásade relevantná, lebo prípadné\nnesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá.\n25. Najvyšší súd pripomína, že rozhodnutia všeobecných súdov súvisiace s konaním vo veciach\nstarostlivosti súdu o maloletých nemajú povahu rozhodnutí „absolútne konečných\", a teda\nnezmeniteľných, ako vyplýva i z ustanovenia § 26 ZoR, ktorý zmenu rozhodnutia podmieňuje „zmenou\npomerov\". Uvedené platí tým skôr, pokiaľ súdy svoje rozhodnutia zakladajú na okolnostiach, zmena\nktorých je v budúcnosti predvídateľná či aspoň reálne možná.\n26. Vzhľadom na to, že dovolanie otca smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie\nprípustné, najvyšší súd ho odmietol podľa § 447 písm. c) CSP bez toho, aby sa zaoberal vecnou\ndôvodnosťou podaného dovolania.\n27. Dovolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 52\nCMP).\n28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}