{"guid": "665dc19a-7794-4b0a-9359-fb06df3a6c0f:4c28c59e-7c46-4a23-b191-5c43d1e98e6f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7221210776.1", "spisova_znacka": "7CdoR/13/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoR/13/2025 z 26. 11. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 2025, sp. zn. 7CdoR/13/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:7221210776.1", "identifikacne_cislo": "7221210776", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2025-11-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-26", "nazov": "§ 26 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-26", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-26"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/161#paragraf-2", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-26"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4c28c59e-7c46-4a23-b191-5c43d1e98e6f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7221210776.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:7221210776.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:7221210776.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7CdoR/13/2025\n7221210776\n26. 11. 2025\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2025:7221210776.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa U. Y., narodenej XX.\nJ. XXXX, bývajúcej u matky, v konaní zastúpenej procesným opatrovníkom Úradom práce, sociálnych\nvecí a rodiny Košice, Košice, Staničné námestie 9, dieťa matky H. G., narodenej XX. S. XXXX, H.,\nE. XXXX/XX, právne zastúpenou advokátkou Mgr. Romanou Habiňákovou, Košice, Štúrova 20, a otca\nF. Y., narodeného XX. Z. XXXX, G. XXX, právne zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Balážom,\nPrešov, Sládkovičova 8, o zvýšenie výživného a striedavej starostlivosti, vedenom na Mestskom súde\nKošice pod sp. zn. K2-43P/49/2022-383, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25.\nfebruára 2025 č. k. 19CoP/77/2024-489, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie\") rozsudkom z 22. marca 2024 č. k.\nK2-43P/49/2022-383 v spojení s opravným uznesením č. k. K2-43P/49/2022-418 zo dňa 27. júna 2024\nrozhodol tak, že zmenil rozsudok Okresného súdu Košice - okolie, č. k. 19P/437/2014-39 zo dňa 12.\naugusta 2015 v časti výživného tak, že výživné otca na maloletú U. zvýšil s účinnosťou od 08. decembra\n2021 do 31. augusta 2023 zo sumy 50 eur na 250 eur mesačne a s účinnosťou od 01. septembra 2023\ndo budúcna zo sumy 250 eur na sumu 280 eur mesačne; určené výživné je otec povinný zasielať k\nrukám matky, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred (výrok I.), dlžné výživné na maloletú U. za obdobie od 08.\ndecembra 2021 do 31. marca 2024 v celkovej výške 5.769,84 eura je otec povinný zaplatiť matke dňom\ndoručenia rozsudku (výrok II.), v prevyšujúcej časti konanie zastavil (výrok III.) a žiadnemu z účastníkov\nnepriznal právo na náhradu trov konania (výrok IV.).\n1.1. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že návrh matky na zvýšenie\nvýživného bol podaný dôvodne, naposledy bolo výživné upravované v čase, kedy maloletá navštevovala\npredškolské zariadenie (august 2015) s tým, že v tom čase sa rodičia na výživnom dohodli. Súd prvej\ninštancie uviedol, že v súčasnosti je maloletá žiačkou druhého stupňa základnej školy, matka okrem\nbežných výdavkov hradí aj zubné ošetrenie na čeľustnej ortopédii a ortopédii. Plnoletá dcéra sa v tomto\nčase pripravovala na vysokoškolské štúdium, otec na každé dieťa prispieval výživným len vo výške 50\neur. Súd mal za preukázané, že všetky výdavky hradí matka s finančnou podporou svojich rodičov. V\nmarci 2022 sa otec vrátil zo zahraničia na Slovensko, bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a\nabsolvoval rekvalifikačný kurz kachliar - kominár. Tvrdil, že okrem invalidného dôchodku vo výške 128\neur iný príjem nemal. V apríli 2023 sa vrátil do Francúzska, kde má zázemie a živnosť, s úmyslom\nostať tam žiť. Otec si vo Francúzsku privyrábal rôznymi brigádami v stavebnej oblasti, aj tu požiadal o\nzvýšenie invalidného dôchodku, žiadosť mu však bola zamietnutá z dôvodu nepreukázania dôvodnosti.\nNa Slovensku bol naďalej evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, dávky nepoberal. Súd prvej inštancie\ndoplnil, že otec na Slovensku vlastní dvojpodlažný rodinný dom s garážou, záhradou a pozemkom\na vlastní dve motorové vozidlá. Matka bola v tomto čase riadne zamestnaná s mesačným príjmom\n\n1.100 eur, poberala prídavky na dve deti a daňový bonus. Súd prvej inštancie zhrnul, že otec bol\nnezamestnaným aj v čase pôvodného rozhodnutia súdu a rovnako aj v čase rozhodovania súdu prvej\ninštancie. Doplnil, že v roku 2023 otec čerpal spotrebný úver vo výške 15.000 eur vo VÚB banke, svoje\npríjmy nepreukázal, procesnému opatrovníkovi potvrdil mesačné výdavky v sume 2.000 eur. Súd prvej\ninštancie konštatoval, že tvrdeniam otca neuveril, je nepochybné, že otec dlhodobo žije a pracuje vo\nFrancúzsku a od roku 2015 podniká v oblasti stavebníctva. Sám otec tvrdil, že stavebné práce vykonáva\na do Francúzska sa vrátil, pretože tam má prácu aj zázemie.\n1.2. Súd prvej inštancie sa stotožnil s procesným opatrovníkom, že v danom prípade je namieste\naplikovať zásadu proporcionality príjmu, ktorá má prednosť pred fakticitou. Vzhľadom na mesačné\nvýdavky otca vo výške 2.000 eur bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že dokáže produkovať príjem\nminimálne v tejto výške. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v minimálne mzda vo Francúzsku v\nrozhodnom období bola v rozsahu 1.220 eur - 1.370 eur a je dôvodné predpokladať, že otec s ohľadom\nna jeho vek, jazykové znalosti a dlhoročné pôsobenie na trhu v oblasti stavebníctva, má potenciál\ndosahovať podstatne vyšší príjem ako minimálnu mzdu. Súd prvej inštancie uviedol, že otec sa na\nvýžive detí podieľa len v minimálnom rozsahu - sumou 1,66 eur na deň, čo je suma za daných okolností\nabsolútne neprimeraná a nedostatočná. Otec sa odsťahoval s úmyslom trvalo žiť vo Francúzsku, na\nSlovensku vlastní rodinný dom so záhradou, pozemkom a garážou, v ktorom dlhodobo nebýva, avšak\nvýdavky naň uviedol. Súd prvej inštancie uviedol, že tento môže byť tak za daných okolností zdrojom\nnezanedbateľného príjmu, ktorého sa tak otec dobrovoľne vzdal.\n1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že obaja rodičia majú vyživovaciu povinnosť aj k plnoletej staršej dcére a\nmatka sa na výžive maloletej U. podieľa aj výlučnou osobnou starostlivosťou a poskytovaním bývania. S\npoukazom na vek maloletej, jej bežnými výdavkami a osobitnými výdavkami na zdravotnú starostlivosť,\nsúd prvej inštancie považoval za primerané výživné za obdobie od podania návrhu od 08. decembra\n2021 do skončenia prvého stupňa základnej školy v rozsahu 250 eur mesačne a od nástupu na druhý\nstupeň základnej školy v sume 280 eur mesačne.\n1.4. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie otec navrhol zveriť deti do striedavej osobnej\nstarostlivosti rodičov, návrh však pred pojednávaním zobral späť. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie\nkonanie o návrhu otca zastavil.\n1.5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 52 zákona č. 161/2015 Z.\nz. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP\"), podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok\nna náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd\") rozsudkom z 25. februára 2025 č. k.\n19CoP/77/2024-489 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a IV. potvrdil (výrok I.) a rozhodol,\nže žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok II.).\n2.1. Odvolací súd primárne uviedol, že preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav veci a\nnenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov odchýliť. Napadnutý rozsudok odvolací súd označil\nza vecne správny.\n2.2. Otec v odvolaní nesúhlasil so zvýšením výživného súdom prvej inštancie a poukázal na to, že\nod apríla 2022 do apríla 2023 bol na Slovensku bez pravidelného príjmu vedený ako uchádzač o\nzamestnanie a poberal len dávky v hmotnej núdzi. Uviedol, že spotrebný úver vo výške 15.000 eur\nbol nútený čerpať z dôvodu financovania životných potrieb. V apríli 2023 sa vrátil do Francúzska, jeho\npravidelným príjmom bol iba invalidný dôchodok v sume 125 eur mesačne (ktorý poberá už 30 rokov),\nkvôli úrazu chrbtice má zníženú schopnosť pracovať o 20 % a privyrába si len príležitostnými prácami.\nNamietal aplikovanie princípu potenciality príjmu, zdôrazňujúc, že z daňového priznania za roky 2021 a\n2022 sú zrejmé jeho príjmy, z ktorých mal súd vychádzať. Tiež namietal, že rozostavaný rodinný dom\nna Slovensku mu slúži na stretávanie sa s deťmi, preto ho neprenajíma.\n2.3. K námietkam otca odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že maloletá U. je\nstále osobou oprávnenou z výživného a je odkázaná na plnenie vyživovacej povinnosti zo strany rodičov.\nPodľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil zistenú zmenu pomerov na strane\npovinných rodičov z výživného a na strane maloletej. Otec nenamietal súdom zistení oprávnené výdaje\nmaloletej odkázanej na výživu rodičov. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že\nzvýšenie doposiaľ určeného výživného je dôvodné a doplnil, že skorším rozsudkom upravená výška\nvýživného pre maloletú už nie je spôsobilá reflektovať prirodzený vývin maloletej a jej zvýšené výdavky\nna stravné, ošatenie, obuv, drogériu, náklady spojené so školou a voľnočasové aktivity. V čase poslednej\núpravy výživného maloletá navštevovala predškolské zariadenie, v čase rozhodovania odvolacím súdom\nbola už žiačkou druhého stupňa základnej školy. Súd zistil aj ďalšie navýšené potreby maloletej v\nsúvislosti s jej záľubami a zdravotným stavom. Podľa odvolacieho súdu, z charakteru výživného ako\n\ndávky zročnej do budúcnosti vyplýva, že nemožno všetky výdavky preukázať, keďže budú vznikať až\nv budúcnosti.\n2.4. K námietkam otca týkajúcich sa aplikovaného princípu potenciality, odvolací súd argumentoval,\nže na základe daňových priznaní otca ako osoby, ktorá má príjem z inej než závislej činnosti, nie je\nmožné ustáliť príjem otca, pretože daňové priznanie nie je postačujúce pre zhodnotenie reálnych príjmov\nosôb, ktoré majú príjem z tejto činnosti. Pri stanovení príjmu sa vyžaduje aj skúmanie príjmov, ako aj\nvýdavkov a následne skúmanie nevyhnutnosti uvedených výdajov súvisiacich s touto podnikateľskou\nčinnosťou. Z daňových priznaní predložených otcom vyplývajú len príjmy z podnikateľskej činnosti. Otec\nbol povinný v zmysle § 63 Zákona o rodine predložiť podklady na zhodnotenie výdavkov, ktoré vynaložil\nv súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou. Nie každý výdaj povinného rodiča, aj keď je inak uznaný\ndaňovými predpismi, je z hľadiska jeho podnikania nevyhnutný do tej miery, že by nebolo možné od\nneho odôvodnene požadovať, aby z takto vynaložených prostriedkov prednostne plnil svoju zákonnú\nvyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu. Otec si túto povinnosť nesplnil a preto súd prvej inštancie\naplikoval zásadu potencionality príjmu.\n2.5. K odvolacej námietke otca, že súd prvej inštancie pri určovaní zvýšeného výživného na maloletú,\nnevzal do úvahy jeho vyživovaciu povinnosť k už plnoletej dcére D., ktorej návrh bol vylúčený na\nsamostatné konanie, odvolací súd uviedol, že nebola dôvodná a poukázal na rozsudok Mestského súdu\nKošice sp. zn. 79Pc/19/2023-148 zo dňa 15. novembra 2024.\n2.6. Odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na všetky zistené skutočnosti je určené výživné\npotrebné považovať s určitosťou za zodpovedajúce schopnostiam a možnostiam povinného rodiča, aj\ns prihliadnutím na to, že matka zabezpečuje v plnej miere osobnú starostlivosť o maloletú. Odvolací\nsúd poukázal na to, že zabezpečenie oprávnených potrieb dieťaťa však zostáva po rozpade rodiny\nzákladnou povinnosťou rodičov, k čomu musia vynakladať všetko úsilie, a to aj na úkor svojich rýdzo\nvlastných záujmov a nie je možné, aby rodič, ktorý nemá dieťa v osobnej starostlivosti, žil vlastný život\nbez ohľadu na rodičovské povinnosti.\n2.7. Otec v doplnení odvolania predložil listiny, z ktorých vyplýva, že maloletej dcére zasielal rôzne\nfinančné čiastky na rôzne účely (na vreckové, na okuliare, na dovolenku a pod.). Z tohto dôvodu podľa\nneho došlo k chybnému výpočtu dlžného výživného súdom prvej inštancie. Zároveň navrhol (v prípade\nak by odvolací súd nevyhovel jeho odvolaniu), aby mu odvolací súd umožnil uhradiť dlžné výživné v\nmesačných splátkach po 50 eur, keďže inak by došlo k jeho existenčnému ohrozeniu. Odvolací súd\nvšak mal za to, že tieto plnenia zo strany otca však nemožno započítať ako splátky na dlžné výživné,\nkeďže takéto prispievanie matke na rôzne voľnočasové aktivity a záujmy maloletého dieťaťa by malo byť\nsamozrejmosťou. Dodal, že odpočítanie jednotlivých splátok na dlžnom výživnom je vecou vzájomnej\ndohody rodičov.\n2.8. Odvolací súd akcentoval účel výživného, ktorým je úhrada potrieb maloletého dieťaťa, ktoré existujú\nv reálnom čase, nie v budúcnosti. Podľa odvolacieho súdu mal otec dostatočný časový priestor, aby\nsi zabezpečil dostatočnú finančnú rezervu na úhradu dlhu na výživnom. Dlžné výživné plní satisfakčnú\nfunkciu, ktorou by malo byť maloleté dieťa kompenzované za obdobie, počas ktorého bolo aj napriek\ndostatočným príjmovým pomerom otca, ukrátené na svojom práve podieľať sa na jeho životnej úrovni.\n2.9. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 52 CMP, podľa ktorého žiaden\nz účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.\n3. Otec (ďalej aj ako „dovolateľ\") podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť\nvyvodzoval z § 420 písm. f) CSP. V podstatnom namietal absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia\na mal za to, že sa súdy nižších inštancií nevysporiadali so všetkými relevantnými okolnosťami a jeho\nzákladnými námietkami. Odvolací súd podľa dovolateľa nezohľadnil významné skutočnosti na jeho\nstrane a to, že jeho jediný pravidelný príjem je invalidný dôchodok v sume 125 eur mesačne a rovnako\nnezohľadnil ani jeho zhoršený zdravotný stav. Nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozsudku\nidentifikoval dovolateľ aj v konštatovaní odvolacieho súdu, že prispievanie otca, resp. spolupodieľanie\nsa otca na výdavkoch spoločného dieťaťa, by malo byť zo strany otca samozrejmé a odpočítanie\njednotlivých splátok na dlžnom výživnom je vecou vzájomnej dohody rodičov. Poukázal na to, že s\nohľadom na zlé vzájomné vzťahy rodičov nie je v ich možnostiach objektívne dospieť k racionálnej\ndohode a tento názor súdu nemožno považovať za právne udržateľný. Mal za to, že odvolací súd vôbec\nnezohľadnil, že sa ako otec snažil prispievať na maloletú dcéru nad rámec súdom určeného výživného.\nRovnako podľa dovolateľa nebolo odvolacím súdom vôbec zohľadnené, že má aj inú vyživovaciu\npovinnosť, voči plnoletej dcére D.. Dovolateľ poukázal na zhoršenie jeho finančných pomerov v období\npandémie COVID-19 (roky 2020 - 2023) s tým, že v období od januára 2022 do apríla 2023 nedosahoval\nžiaden príjem a bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na území Slovenskej republiky, v dôsledku\n\nnepriaznivej situácie musel predať osobné motorové vozidla v hodnote cca 7.000 eur a čerpať spotrebný\núver v sume 15.000 eur. Zvýšenie výživného na maloletú zo sumy 50 eur na sumu 250 eur a\nnásledne na 280 eur predstavuje podľa dovolateľa rapídne navýšenie, ktoré nie je v jeho možnostiach\na schopnostiach hradiť riadne a včas. Dodal, že z invalidného dôchodku má problém pokryť svoje\nživotné náklady a dodal, že aj on má právo na dôstojný život a zabezpečenie základných životných\npotrieb. Priznanú výšku výživného označil za nadštandardnú, pretože táto prevyšuje jeho finančné,\nzárobkové a príjmové pomery. Dovolateľ mal za to, že súdy nesprávne ustálili skutkový stav v rodine,\nnesprávne posúdili, že otec má aj nevyhnutné výdavky. Podľa dovolateľa súdy nižších inštancií pochybili\npri posudzovaní otázky vzniku výživného, ako aj dlžného výživného a to najmä z dôvodu, že nezohľadnili\na nezapočítali do splnenia vyživovacej povinnosti podstatné úhrady na základné zložky tvoriace\npodstatu vyživovacej povinnosti oboch dcér. Rovnako súdy nezapočítali v žiadnom rozsahu úhradu\niných nákladov zo strany otca (lieky, darčeky, voľnočasové aktivity) s konštatovaním, že predmetné\núhrady v rovnakom rozsahu vynakladala aj matka. Tento postup súdov vníma dovolateľ ako nelogický\na arbitrárny. Arbitrárnosť podľa dovolateľa vychádza z premisy o potencionalite jeho príjmu, bez toho,\naby bola akýmkoľvek dôkazom riadne preukázaná. Odvolací súd nezohľadnil jeho aktuálnu životnú\núroveň ani v otázke splácania dlžného výživného v mesačných splátkach. Bez bližšieho dokazovania\nsúdy nezohľadnili, že otec sa podieľal na výžive maloletých nielen financovaním každodenných potrieb\nv ich prospech, ale prispieval aj osobnou starostlivosťou o maloleté deti, keďže ich matka bola dlhodobo\nnezamestnaná. Na uvedené mal súd prvej inštancie a odvolací súd podľa dovolateľa prihliadnuť.\nVzhľadom na uvedené, dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie a tiež, aby dovolací súd priznal dovolateľovi náhradu trov konania v rozsahu\n100 %.\n4. Matka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj rozhodnutie\nodvolacieho súdu považuje za správne a v súlade so Zákonom o rodine. Mala za to, že odvolací súd\nsa s námietkou otca o aplikovaní princípu potencionality vysporiadal dostatočným spôsobom. Matka\ndovolaciemu súdu navrhla, aby dovolanie odmietol.\n5. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice ako procesný opatrovník maloletého dieťaťa vo\nsvojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že trvá na svojich doterajších písomných a ústnych podaniach\nadresovaných súdu v danej právnej veci. Uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie rozhodol v\nnajlepšom záujme maloletej a zároveň dodal, že sa stotožňuje s rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý\nrozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a IV. potvrdil.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd\" alebo „najvyšší súd\") ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.\nNa stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza nasledovné:\n7. Na konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa s účinnosťou od 01. júla 2016 vzťahuje CMP.\nV zmysle § 2 ods. 1 CMP sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia zákona č. 160/2015\nZ. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP\"), ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže CMP\nneustanovuje inak, dovolací súd ďalej na konanie o dovolaní otca aplikoval CSP.\n8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním\" a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.\nOtázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n11. Z obsahu podaného dovolania v danom prípade dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodil z\nustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n12. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti). Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu\nnevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal\na riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade\ns jej vôľou a požiadavkami.\n13. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany (resp. účastníka konania) nadobudla\nintenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces.\n14. Dovolateľ identifikoval porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP v tom,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné), ako aj v tom, že\nodvolací súd sa nevysporiadal so všetkými relevantnými okolnosťami a námietkami otca (bod 3.). Takýto\npostup odvolacieho súdu označil dovolateľ za nelogický a arbitrárny.\n15. Právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že\nzákladné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo\nna spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade\na použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom\nomyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil,\nže nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom\nprocesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu.\nZ odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo\nsvojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda\nna to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre\nširšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé\na presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby\nbola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS\n174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva\naj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou,\nže majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29.\n\napríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské\npráva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre\nrozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09.\ndecembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z\n19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať\npodrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).\n16. Konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok\n(m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným\nrozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie dovolaním napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu má podľa dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v\nzmysle § 393 CSP. Dovolací súd v predmetnej veci nezistil, že by išlo o taký prípad vybočenia z medzí\nustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces.\nDovolací súd má za to, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vymedzil predmet konania,\nzhrnul, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, uviedol obsah odvolania otca a vyjadrení k odvolaniu a\nnásledne zrozumiteľne a jasne vysvetlil na základe, akých súdom prvej inštancie zistených skutkových\nokolností, považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny.\n17. Najvyšší súd po preskúmaní spisu v danej právnej veci konštatuje, že rozsudok odvolacieho súdu\nspĺňa kritéria pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP a preto ho nemožno považovať\nza nepreskúmateľný, respektíve za nedostatočne odôvodnený. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1\nCSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo výrokoch\nI., II. a IV., prebral súdom prvej inštancie zistený skutkový stav a nevzhliadol dôvod, pre ktorý by\nsa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť. Odvolací súd konštatoval, že rozsudok súdu prvej\ninštancie v jeho napadnutej časti považuje za vecne správny, plne sa s ním stotožnil a konštatoval,\nže súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil zistenú zmenu pomerov na strane povinných rodičov z\nvýživného a na strane maloletej. Odvolací súd v bode 25. svojho rozhodnutia uviedol, že súd v konaní\ndôkladne zistil odôvodnené potreby maloletej s ohľadom na vek a zdravotný stav. Odvolací súd v zhode\nso súdom prvej inštancie považoval za dôvodné zvýšiť doposiaľ určené výživné a uvedené dôvodil\ntým, že skorším rozsudkom upravená výška výživného pre maloletú už nie je spôsobilá reflektovať\njej prirodzený vývin a jej zvýšení požiadavky na stravné, ošatenie, obuv, drogériu, náklady spojené\nso školou či voľnočasové aktivity, keďže v čase poslednej úpravy výživného v auguste 2015 maloletá\nnavštevovala predškolské zariadenie, no v čase rozhodovania odvolacieho súdu bola žiačkou druhého\nstupňa základnej školy. Odvolací súd mal za to, že súd zistil aj navýšené potreby maloletej v súvislosti\ns jej záľubami (pingpongový krúžok) a zdravotným stavom (fixný zubný strojček, ortopedické vložky do\ntopánok).\n18. Dovolateľ tiež namietal, že súdy namiesto toho, aby vyhodnotili zmenu pomerov na jeho strane,\naplikovali zásadu potencionality príjmu. Dovolateľ mal v dovolaní za to, že názorová arbitrárnosť\nodvolacieho súdu vychádza zo „všeobecne podsunutej premisy o potencionalite príjmu otca, bez\ntoho, aby potencionalita bola riadne preukázaná akýmkoľvek dôkazom.\" V tejto súvislosti dovolací súd\npoukazuje na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v bodoch 27. až 32., v rámci ktorých, okrem\niného, uviedol, že „Z daňových priznaní predložených otcom vyplývajú len príjmy z tejto podnikateľskej\nčinnosti, otec bol povinný v súlade s § 63 Zákona o rodine predložiť podklady na zhodnotenie výdavkov,\nktoré vynaložil v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou. Nie každý výdaj povinného rodiča, aj keď je\ninak uznaný daňovými predpismi, je z hľadiska jeho podnikania nevyhnutný do tej miery, že by nebolo\nmožné od neho odôvodnene požadovať, aby z takto vynaložených prostriedkov prednostne plnil svoju\nzákonnú vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu. Keďže otec si túto svoju povinnosť nesplnil,\nsúd aplikoval zásadu potencionality príjmu .\" Dovolací súd má za to, že odvolací súd v danom prípade\ndostatočne odôvodnil potrebu aplikácie zásady potencionality príjmu, respektíve dôvody, pre ktoré sa\nstotožnil s postupom súdu prvej inštancie v tejto otázke.\n19. V súvislosti s dovolacou námietkou, že odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) nezohľadnili\ndôkazy preukazujúce jeho negatívnu finančnú situáciu a zhoršený zdravotný stav, dovolací súd odkazuje\nna body 38. a 39. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd uviedol, že: „Z obsahu\nsúdneho spisu však vyplýva, že otec v písomnom podaní zo dňa 26. 11. 2023 vyčíslil svoje mesačné\n\nvýdavky (strava, ubytovanie Francúzsko, inkaso dom Bukovec, oblečenie, drogériu a hygiena, zdravotné\npoistenie, zdravotné výdavky, náklady na prevádzku auta, PHM, poistenie auta, splátka hypotekárneho\núveru, splátka spotrebného úveru a výživné na 2 deti ), celkom na sumu 1.721 eur mesačne. Z týchto\ninformácií je zrejmé, že otec musí dosahovať mesačný príjem minimálne v dvojnásobnej výške, ako je\nvýška jeho mesačných výdavkov. Sám otec deklaroval, že má 2 účty vo Francúzsku, z ktorých výpisy\nsúdom nepredložil. Predložil len výpisy z účtu vedeného v Prima banka Slovensko, a.s., pobočka Košice,\nz ktorých vyplýva, že otec si z francúzskych účtov postupne presúval finančné prostriedky minimálnych\nvýškach (podľa jeho potreby) na tento účet. Matka, ktorá žila s otcom vyše 15 rokov vo Francúzsku,\nuviedla, že aj vtedy otec vykonával práce bez faktúry a jeho príjem bol v rozpätí od 3.000 eur do 3.500\neur, a aj z finančných prostriedkov, ktoré otec zarobil vo Francúzsku, sa mu podarilo postaviť rodinný\ndom na Slovensku.\" Odvolací súd uvedené doplnil aj konštatovaním, že otec v konaní nepreukázal, že\nvzhľadom na skutočnosť, že má zníženú pracovnú schopnosť kvôli zdravotným problémom s chrbticou,\nnemôže vykonávať žiadne iné práce. V bode 39. odôvodnenia rozsudku odvolací súd uviedol: „Otec\nje vyučený v odbore zámočník. Keďže podľa jeho tvrdení vzhľadom na svoj zdravotný stav už nemôže\nvykonávať práce v oblasti stavebníctva, mohol si nájsť prácu v odbore, v ktorom je vyučený, resp. iné\npráce (aj v inej oblasti), v ktorých by tak nezaťažoval chrbticu.\"\n20. Dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol aj to, že dostatočne nezdôvodnil, z akého dôvodu príležitostné\nfinančné náklady vynaložené otcom na maloletú dcéru nepatria do výživného. Nad rámec toho, že takéto\nspolupodieľanie sa otca na výdavkoch spoločného dieťaťa (výdavky na školy v prírode, výlety, tábory\na iné voľnočasové záujmy maloletého dieťaťa) označil odvolací súd za samozrejmé, odvolací súd v\nsúvislosti s uvedeným argumentoval v bode 46. odôvodnenia svojho rozhodnutia, že otec platí k rukám\nmatky bežné výživné len vo výške 50 eur mesačne a ani tieto finančné (nepravidelné) sumy nepokrývajú\ncelkové mesačné výdavky maloletej a tiež uviedol, že sumy, ktoré otec posielal matke sa týkajú bežného\nvýživného.\n21. Vzhľadom na ďalší obsah dovolania dovolací súd na tomto mieste pripomína, že dovolaním\nsa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení realizovaných súdmi nižšej inštancie, ani\nprieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového\nstavu (skutočného stavu, § 35 CMP) sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie\ndovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale\nlen v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly má\ndovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (napr. tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov atď.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom\nomyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd viazaný obsahom\ndovolania kontrolou postupu súdov nižších inštancií pri zisťovaní skutočného stavu veci (§ 35 CMP)\nnezistil, že by konanie bolo postihnuté akýmikoľvek závažnými deficitmi v dokazovaní ani to, že by\nkonajúcimi súdmi prijaté závery boli svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by\npoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že súdy\nnižších inštancií v rámci zisťovania skutočného stavu veci postupovali v súlade so základnými princípmi\ncivilného mimosporového konania, a to v súlade s vyšetrovacím princípom, princípom oficiality, ako aj\nv súlade so zachovaním princípu rovnosti účastníkov, najmä vo vzťahu k maloletému dieťaťu (čl. 4, čl.\n5 a čl. 6 Základných princípov CMP).\n22. Najvyšší súd pripomína, že rozhodnutia všeobecných súdov o úprave práv a povinností k maloletým\ndeťom nemajú povahu rozhodnutí „absolútne konečných\", a teda nezmeniteľných, ako vyplýva i z\nustanovenia § 26 Zákona o rodine, ktorý zmenu rozhodnutia podmieňuje „zmenou pomerov\". Uvedené\nplatí tým skôr, pokiaľ súdy svoje rozhodnutia zakladajú na okolnostiach, zmena ktorých je v budúcnosti\npredvídateľná či aspoň reálne možná\n23. Vzhľadom na uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto\ndovolanie v zmysle § 447 písm. c) CSP ako neprípustné odmietol.\n24. Dovolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 52\nCMP).\n25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19CoP/77/2024", "guid": "b6896257-70fa-4549-b59f-d3aee2cebc86:4d8504f8-31c0-49ef-8c34-74c8881e6dc2", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}