{"guid": "87929a1f-f793-4432-a6d2-c0d5d23f6736:76a11a04-1475-4265-80b1-62dc6b0eb8d1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7115218042.1", "spisova_znacka": "2Obdo/18/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/18/2024 z 29. 4. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2025, sp. zn. 2Obdo/18/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:7115218042.1", "identifikacne_cislo": "7115218042", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Soňa Pekarčíková", "sudca_id": 127, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-sona-pekarcikova-127", "datum_vydania": "2025-04-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/513", "nazov": "ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-266", "nazov": "§ 266 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-266", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-266"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-323.odsek-1", "nazov": "§ 323 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-323.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-323"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309", "nazov": "zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-2", "nazov": "§ 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-3", "nazov": "§ 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-18e.odsek-1", "nazov": "§ 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-18e.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-18e"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-76", "nazov": "§ 76 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-76", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-76"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-422.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 422 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-422.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-422"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "nazov": "§ 432 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-440", "nazov": "§ 440 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-440", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-440"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-1", "nazov": "§ 444 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-2", "nazov": "§ 444 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-4211", "nazov": "§ 4211 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-4211", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-4211"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/513#paragraf-266", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-323", "/SK/ZZ/2009/309#paragraf-4", "/SK/ZZ/2009/309#paragraf-18e", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-76", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-422", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-440", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-444", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-4211"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/76a11a04-1475-4265-80b1-62dc6b0eb8d1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7115218042.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:7115218042.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:7115218042.1/text", "citacie_n": 7, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Obdo/18/2024\n7115218042\n29. 04. 2025\nMgr. Soňa Pekarčíková\nECLI:SK:NSSR:2025:7115218042.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej\na členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v spore žalobcu: 1. FVE\nHUMENNÉ s.r.o., Dostojevského 4532/67, 058 01 Poprad, IČO: 45 918 643, zastúpeného spoločnosťou\nArt or Ius, s.r.o., Panenská 668/24, 811 03 Bratislava, IČO: 51 038 315, proti žalovanému 1/:\nVýchodoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpenému\nspoločnosťou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Apollo Business Center II, blok A,\nPrievozská 4, 821 09 Bratislava, IČO: 51 003 848 a žalovanému 2/: Východoslovenská energetika\na.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767, o zaplatenie 8 773,- eur s príslušenstvom voči\nžalovanému 1/ a o zaplatenie 627,46 eura s príslušenstvom voči žalovanému 2/, vedenom na Mestskom\nsúde Košice pod sp. zn. 26Cb/128/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach,\nč. k. 3Cob/126/2022-1920 zo dňa 28. septembra 2023, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalobcu o d m i e t a .\nII. Žalovanému 1/ p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nIII. Žalovanému 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozhodol o odvolaní žalobcu\nproti rozsudku Okresného súdu Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“), č. k.\n26Cb/128/2015-1523 zo dňa 26. októbra 2021 rozsudkom, č. k. 3Cob/126/2022-1920 zo dňa 28.\nseptembra 2023 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalovanému 1/ nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. Žalovanému 2/ nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznal.\nRozsudok súdu prvej inštancie\n2. Súd prvej inštancie rozsudkom, č. k. 26Cb/128/2015-1523 zo dňa 26. októbra 2021 žalobu zamietol\n(výrok I.), priznal žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu\n100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok II.\na III.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu\n100 % s tým, že o jej výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok IV.).\n3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca je podľa žaloby výrobcom elektriny\nz obnoviteľných zdrojov energie, ktorý vyrába elektrinu zo slnečnej energie v zariadení s celkovým\ninštalovaným výkonom 998,2 kW na pozemku parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX v kat. území P. pod EIC\nkódom ZVS0000669481V. Žalovaný 1/ ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej\nje zariadenie výrobcu pripojené, je odberateľom elektrickej energie vyrobenej žalobcom. Žalovaný 2/\n\nje osobou poverenou na odber elektriny žalovaným 1/. Žalobca je podľa zákona č. 309/2009 Z. z. o\npodpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2014 (ďalej len „zákon o podpore“) výrobcom energie\ns právom na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie v rozsahu a za podmienok, ktoré\nsú uvedené v § 3 zákona o podpore. Jeho práva sú vymedzené v § 4 ods. 1 zákona o podpore, ktoré\nsú zabezpečené predovšetkým právom na prednostné pripojenie do distribučnej sústavy (§ 4 ods. 1\npísm. a) zákona o podpore), právom na odber elektriny odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej\ndistribučnej sústavy (§ 4 ods. 1 písm. b) zákona o podpore), právom na doplatok (§ 4 ods. 1 písm. c)\nzákona o podpore) a prevzatím zodpovednosti za odchýlku (§ 4 ods. 1 písm. d) zákona o podpore).\nŽalobca uzavrel so žalovaným 1/ dňa 24. mája 2011 Zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy a dňa\n2. mája 2011 Zmluvu o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov.\nNa základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) č. 0651/2014/E-OZ\nzo dňa 16. októbra 2013 bola pre žalobcu schválená na roky 2014 až 2026 pevná cena elektriny pre\nstanovenie doplatku vo výške 382,61 EUR/MWh vyrobenej zo slnečnej energie. Záväzky žalovaného 1/\nzo zmluvy o dodávke elektriny I. boli v plnom rozsahu nahradené ďalšou zmluvou, ktorú žalobca uzavrel\nso žalovaným 1/ ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy a so žalovaným 2/ ako odberateľom, a\nto Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku zo dňa 9. decembra\n2014 (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej bol odber elektrickej energie bez prerušenia zabezpečovaný\nodberateľom - žalovaným 2/ ako osobou poverenou žalovaným 1/. Žalobca sa zaviazal dodávať elektrinu\nžalovanému 1/ prostredníctvom žalovaného 2/. Žalovaný 2/ ako odberateľ sa zaviazal odobrať vo\nvlastnom mene elektrinu podliehajúcu § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore za cenu za dodávku elektriny\npodľa zmluvy, zaplatiť výrobcovi za odobranú elektrinu určenú cenu a zaviazal sa prevziať zodpovednosť\nza odchýlku výrobcu podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona o podpore. Zmluva bola účinná od 1. januára\n2015, uzavretá na dobu určitú do zániku práva výrobcu na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona\no podpore. Žalovaný 1/ listom zo dňa 15. decembra 2014 oznámil žalobcovi, že nesplnil podmienky\npodľa § 4 zákona o podpore, preto je zo zákona vylúčený ním prevádzkovaný zdroj elektriny v roku 2015\nzo systému podpory a elektrina vyrobená v tomto zdroji sa bude považovať za elektrinu, na ktorú nie\nje možné uplatniť si právo na podporu podľa § 3 ods. l písm. b) a c) zákona o podpore. Zároveň mu\noznámil, že vzniknutú situáciu môže riešiť zastavením prevádzkovania výrobného zdroja v roku 2015\nalebo predajom elektriny dodanej do sústavy za dohodnutú trhovú cenu, tzn. mimo systému povinného\nvýkupu vyrobenej elektriny s tým, že navrhol, aby žalobca uzavrel dodatok k zmluve a zároveň ho\nupozornil, že dodávka vyrobenej elektriny do sústavy žalovaného 1/ bez zodpovedajúceho zmluvného\nvzťahu bude považovaná za nevyžiadanú a neoprávnenú. Vyzval žalobcu, aby z jeho strany k takejto\ndodávke v roku 2015 nedochádzalo. Žalobca v žalobe konštatoval, že žalovaný 1/ aj napriek hrozbám\nuvedeným v liste zo dňa 15. decembra 2014, odoberá elektrinu od žalobcu prostredníctvom žalovaného\n2/, obaja žalovaní však odmietajú platiť doplatok za dodávku elektriny a za straty, čím porušujú povinnosti\nz uzavretej zmluvy. Žalovaný 1/ neuhradil faktúru č. 001/2015 zo dňa 5. februára 2015 za dodávku\nelektriny za január 2015, splatnú dňa 20. februára 2015, vystavenú na sumu 8 773,- eur a žalovaný 2/\nžalobcovi neuhradil faktúru č. 005/2015 zo dňa 10. marca 2015, splatnú dňa 25. marca 2015, vystavenú\nza dodávku elektriny na straty za február 2015 na sumu 3 765,13 eura.\n4. Súd prvej inštancie najskôr rozhodol vo veci rozsudkom, č. k. 26Cb/128/2015-542 zo dňa 23.\njanuára 2018 tak, že žalobu zamietol a priznal žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov\nkonania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o jej výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie\nsamostatným uznesením. O odvolaní žalobcu rozhodol krajský súd uznesením, č. k. 2Cob/137/2018-708\nzo dňa 28. júna 2018, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n5. V novom rozhodnutí po vrátení veci súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. b),\nc), d), § 4 ods. 2 a 3, § 18e zákona o podpore a podľa § 269 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný\nzákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“). Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu\ndospel k záveru, že žalobca nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona\no podpore vo vzťahu k žalovanému 1/.\n5.1. Okresný súd poukázal na to, že novelou § 4 ods. 3 zákona o podpore účinnou od 1. januára 2014\ndošlo k zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v § 4 ods. 2 zákona o podpore\na to tak, že výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa ods. 2, si nemôže na\nelektrinu vyrobenú v danom zariadení uplatniť právo podľa ods. 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny\nrok. V tejto súvislosti dal do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\n\nsúd“) sp. zn. PL. ÚS 50/2015, podľa ktorého sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom\nod 1. januára 2014 nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej\nlen „Ústava SR“). Zdôraznil ďalej, že aj keď u žalobcu došlo k uvedeniu zariadenia do prevádzky pred\n1. januárom 2014, prechodné ustanovenie § 18e zákona o podpore sa týka § 3 zákona o podpore,\nteda podmienok podpory výroby elektriny so zachovaním doterajšej úpravy, avšak práva a povinnosti\nstanovené v § 4 zákona o podpore sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie\nuvedené do prevádzky.\n5.2. K tvrdeniu žalobcu o uznaní záväzku žalovaným 1/ s poukazom na jeho úkony po 15. auguste\n2014 súd prvej inštancie dal do pozornosti uznesenie odvolacieho súdu, sp. zn. 2Cob/137/2018 zo dňa\n28. júna 2019, v ktorom odvolací súd skonštatoval, že dokumenty uvádzané žalobcom nie sú uznaním\nzáväzku platiť doplatok za dodávku elektriny a za straty v roku 2015. Z obsahu úkonov, na ktoré žalobca\npoukázal, nevyplýva, že žalovaný 1/ uznáva, že má voči žalobcovi záväzok v roku 2015 platiť doplatok.\nPrávo žalobcu na podporu nezaniklo, ale vzhľadom na nesplnenie povinností ustanovených v § 4 zákona\no podpore si ho žalobca nemôže uplatniť v kalendárnom roku 2015. Zmluva o dodávke elektriny, prevzatí\nzodpovednosti za odchýlku a doplatku, k uzavretiu ktorej došlo po 15. auguste 2014, nie je sama o sebe\ndôkazom skutočnosti, že k splneniu zákonnej povinnosti zo strany žalobcu došlo. Podľa okresného súdu\nje argumentácia žalobcu odkazujúca na súkromnoprávny charakter právneho vzťahu medzi stranami\nsporu, dispozitívnu povahu § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 zákona o podpore a na nutnú interpretáciu\nzmluvy podľa pravidiel obsiahnutých v § 266 Obchodného zákonníka právne bezvýznamná.\n5.3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca nepreukázal riadne a včasné doručenie tlačiva\noznačeného ako Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 zo dňa\n29. mája 2014. Podľa tvrdení žalobcu malo byť predmetné tlačivo obsahom zásielky, ktorú podal na pošte\ndňa 3. júna 2014. Jediným relevantným dôkazom na preukázanie skutočnosti, že predmetná zásielka\nobsahovala aj predmetné oznámenie je výpoveď svedkyne Mgr. H. B.. Vzhľadom na to, že menovaná\nje H. konateľa a spoločníka žalobcu, súd prvej inštancie mal pochybnosti o vierohodnosti jej výpovede.\nPokiaľ ide o váhu zásielky okresný súd podotkol, že samotná váha zásielky, resp. rozdiel medzi\nhmotnosťami jednotlivých zásielok doručovaných žalobcom žalovanému 1/, nemôžu preukázať obsah\ntýchto zásielok. Navyše nebolo jednoznačne preukázané, prečo je rozdiel v hmotnosti medzi zásielkou,\nktorá obsahovala iba faktúru a jej prílohu (0,014 kg) a zásielkou, ktorá údajne obsahovala faktúru, jej\nprílohu a predmetné oznámenie (0,050 kg) až taký veľký (to, či predmetná zásielka obsahovala ešte inú\npísomnosť, alebo bola v nej nejaká kancelárska spojka, alebo došlo k chybe pri vážení zásielky, nebolo\npreukázané). Svedkyňa Mgr. B. nevedela uviesť, čo okrem faktúry, jej prílohy a údajného oznámenia\nmalo byť obsahom dotknutej zásielky. Skutočnosť, že zamestnankyňa podateľne žalovaného 1/ H.\nJ. pripustila, že mohlo v určitých prípadoch dôjsť k chybe v použití pečiatky pri označovaní došlej\npošty nepreukazuje, že tomu tak bolo aj v prejednávanom spore a ani to, že súčasťou zásielky bolo\nalebo nebolo predmetné oznámenie. Z predloženej knihy doručenej pošty vyplynulo, že v nej nie je\nzaevidované podanie žalobcu označené ako Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej\nelektriny v roku 2015 zo dňa 29. mája 2014.\n5.4. V súvislosti so žalobcom namietanou „zaužívanou obchodnou praxou“ vo vzťahu k akceptovaniu\nsplnenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore určitým spôsobom v predchádzajúcich\nrokoch, súd prvej inštancie zdôraznil, že povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore\nbola síce súčasťou právneho poriadku už od roku 2010, avšak zákonodarca až s účinnosťou od.\n1. januára 2014 zakotvil do právneho poriadku v rámci ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore\nsankciu, ktorá nastáva v prípade, ak zo strany výrobcov nedôjde k včasnému a riadnemu splneniu\noboch zákonom stanovených povinností. Poukazovanie na akúkoľvek zaužívanú obchodnú spoluprácu\nmedzi stranami sporu, zodpovedajúcu obdobiu pred 1. januárom 2014, je preto podľa okresného súdu\nbezpredmetné. Súd prvej inštancie zároveň skonštatoval, že na zaužívanú obchodnú prax je možné\npoukazovať vo vzťahu k spôsobu doručovania zásielok zo strany výrobcov voči žalovanému 1/, nakoľko\nna túto skutočnosť nemala legislatívna zmena v podobe zakotvenia sankcie v zmysle § 4 ods. 3 zákona\no podpore žiaden vplyv. Zdôraznil, že medzi stranami sporu nikdy nebolo bežné zasielanie oznámenia\no uplatnení podpory a o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny v nasledujúcom kalendárnom\nroku ako súčasť akejkoľvek inej zásielky. Táto skutočnosť vyplýva zo zásielok za predchádzajúce\nkalendárne roky 2011, 2012 a 2013, z ktorých vyplýva, že svoju povinnosť si v tomto smere žalobca\nsplnil vždy osobitnou zásielkou.\n\nNapadnutý rozsudok odvolacieho súdu\n6. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie,\nuviedol, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný argument\nvznesený v spore a odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami\npre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Právne závery odvolaním napadnutého\nrozhodnutia sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Napadnuté rozhodnutie pokiaľ sa týka\nrozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zisteného\nskutkového stavu vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si osvojil úplné a zodpovedajúce každú\nstranami sporu nastolenú otázku relevantnú pre rozhodnutie vo veci samej odôvodnenie rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, na ktoré odkázal (§ 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\nv znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „CSP“)).\n6.1. Základnou spornou otázkou v predmetnom konaní je podľa odvolacieho súdu splnenie si zákonnej\npovinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore vo vzťahu k výrobnému zariadeniu\nžalobcu, čo je nevyhnutné pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcu voči\nžalovanému 1/. Ak by si žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore,\nmalo by to za následok, že si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny\nuplatniť právo na doplatok za rok 2015. Odvolací súd s poukazom na § 150 CSP konštatoval, že bol to\nžalobca, ktorý v konaní musel preukázať (ak chcel byť úspešný), že vo vzťahu k žalovanému 1/ svoju\npovinnosť splnil.\n6.2. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom produkované dôkazy v konaní neboli spôsobilé\npreukázať, že riadne a včas splnil povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Je pravdou,\nže blízky vzťah svedka k strane sporu (resp. k jej štatutárnemu zástupcovi) sám o sebe (t. j. bez ďalšieho)\nnevylučuje hodnovernosť svedeckej výpovede; no hodnotiac dokazovanie (všetky vykonané dôkazy)\nspôsobom uvedeným v § 191 CSP; teda prihliadnuc na skutočnosť, že v knihe došlej pošty žalovaného\n1/ oznámenie evidované nie je (to, že sa mohla stať pri evidovaní občas nesprávnosť, neznamená, že\nsa tak stalo v prejednávanej veci); na skutočnosť, že rozdielna hmotnosť zásielok nepreukazuje, že\nvyššiu hmotnosť spôsobilo oznámenie (existencia kancelárskej spinky atď.); že za predchádzajúce roky\nžalobca oznámenie zasielal samostatne a z evidencie prijatej pošty bolo preukázané, že obsah zásielky,\no ktorej žalobca tvrdí, že ňou bola splnená povinnosť, neobsahoval oznámenie o uplatnenej podpory\nžalobcom na rok 2015, nie je skutkové tvrdenie žalobcu preukázané s vysokou pravdepodobnosťou.\n6.3. Podľa odvolacieho súdu žalobcom uvádzané dôkazy ani v časovej a vecnej súvislosti neboli\nspôsobilé preukázať a ani preniesť dôkazné bremeno o tvrdeniach žalobcu, že si riadne a včas splnil\nzákonnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore na žalovaného. Odvolací súd prihliadol na\nlist žalovaného 1/, z ktorého prílohy vyplýva, že je v nej žalobca uvedený ako výrobca, ktorý oznámil do\n15. augusta 2014 len ÚRSO uplatnenie podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny;\nzoznamy žalovaného 1/ zo dňa 11. decembra 2014 a zoznamy ÚRSO o výrobcoch, ktorí nesplnili\npovinnosť podľa § 4 zákona o podpore, výrobcoch s doplatkom na rok 2014 a výrobcoch s doplatkom\nna rok 2015, kde je žalobca zaradený medzi výrobcov, ktorí povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) voči\nžalovanému 1/ v roku 2014 nesplnili.\n6.4. V súvislosti s aplikáciou § 18e zákona o podpore odvolací súd poukázal na nález ústavného súdu sp.\nzn. PL. ÚS 50/2015, v ktorom je uvedené, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového\nznenia § 4 ods. 3 zákona o podpore je z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce,\npričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia s tým,\nže sa jedná o súkromnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Ustanovenia o podpore v zmysle\n§ 4 ods. 2 zákona o podpore sú teda relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu, bez\nohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky. Odvolací súd zdôraznil, že podmienky podpory, ktoré\nsú upravené v § 3 nemožno zamieňať s ustanovením § 4, ktorý upravuje práva a povinnosti výrobcu\nelektriny. Zákon o podpore dôsledne odlišuje medzi podmienkami podpory a právami a povinnosťami\nvýrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore má väzbu\nk podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v § 3 a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú\nvyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny, podľa znenia zákona do 31. decembra 2018. So zreteľom\nna uvedené podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil správne, keď\n\nnepodriadil práva a povinnosti výrobcov podľa § 4 zákona o podpore pod podmienky podpory podľa § 3 a\nneaplikoval na ne prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore. Je pravdou, že ústavný súd v\nspomenutom náleze výslovne neposudzoval výklad pojmu „podmienky podpory“, avšak v súvislosti s § 4\nods. 2 písm. a), b) a c) zákona o podpore hovoril iba o povinnostiach výrobcov elektriny z obnoviteľných\nzdrojov energie ustanovených týmto ustanovením zákona a nie o podmienkach podpory.\n6.5. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že mu právo na podporu vzniklo uzatvorením zmluvného vzťahu\nso žalovaným 1/, tak z jeho obsahu a ani zo vzájomnej písomnej korešpondencie podľa odvolacieho\nsúdu nevyplýva, že by si tým zmluvné strany inak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej úprave\nuvedenej v § 4 ods. 3, resp. vylúčili účinky tohto zákonného ustanovenia. Naopak z uzatvorenej zmluvy\njednoznačne vyplýva, že jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených\nvšeobecnými právnymi predpismi. Z uvedeného dôvodu je akákoľvek polemika strán o dispozitívnosti,\nresp. kogentnosti a možnosti sa odchýlenia od ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore bez právneho\nvýznamu. V konaní nebolo preukázané, že úmyslom, resp. vôľou žalovaného 1/ bolo poskytnúť žalobcovi\npodporu nad rámec zákonom stanoveného rozsahu. Nedôvodná v tomto smere je aj argumentácia\nžalobcu, že žalovaní uzatvorením zmluvy prejavili vôľu poskytnúť žalobcovi podporu na rok 2015, inak by\ntakúto zmluvu so žalobcom uzatvorili pri vedomosti o jeho nesplnení povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona\no podpore až na rok 2016, keďže uvedená zmluva sa uzatvárala na celé obdobie podpory, bez ohľadu,\nči právo na podporu výrobcovi na daný rok (2015) zaniklo z dôvodu nesplnenia zákonnej povinnosti.\nOdvolaciemu súdu pritom bolo známe z jeho rozhodovacej činnosti, že k uzatváraniu takýchto zmlúv zo\nstrany žalovaného 1/ dochádzalo v roku 2014 celoplošne, so všetkými výrobcami s právom na podporu,\nbez rozdielu, či títo splnili povinnosť podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore na rok 2015, keďže sa uvedenou\nzmluvou malo regulovať celé obdobie podpory a nie len jeho jeden rok. Napokon odvolací súd uviedol,\nže zmluvou boli upravené práva a povinnosti zmluvných strán nielen vo vzťahu k odberom elektriny\nprevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené\nza cenu elektriny na straty (§ 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore) ale aj prevzatím zodpovednosti za\nodchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy (§ 3 ods. 1 písm. d) zákona o podpore),\nteda bez jej uzatvorenia s účinkami od 1. januára 2015 by žalobca nemal nárok na takýto druh podpory.\n6.6. K tvrdeniu žalobcu, že sprievodný list žalovaného 1/ spolu s návrhom zmluvy, uzavretie zmluvy zo\ndňa 9. decembra 2014 a sprievodný list žalovaného 1/ zo dňa 10. decembra 2014 predstavujú uznanie\nzáväzku žalovanými, odvolací súd uviedol, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu listiny.\nUstanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore nepochybne upravuje povinnosť žalobcu oznámiť\nžalovanému dve skutočnosti, a to uplatnenie podpory a predpokladané množstvo dodanej elektriny. I keď\npredmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre splnenie si týchto dvoch notifikačných povinností,\nmusí byť preukázané, že tieto boli splnené. Odvolací súd má za to, že listiny, na ktoré žalobca poukázal,\nnemožno akceptovať ako dôkaz o tom, že žalobca si splnil povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore\nv roku 2014 tak, aby nestratil právo na podporu pre nasledujúci rok 2015. Podľa odvolacieho súdu z\nobsahu uvedených dokumentov skutočnosť, že žalovaný v 1/ uznáva, že má voči žalobcovi záväzok v\nroku 2015 platiť doplatok, ani nevyplýva.\n6.7. Podľa odvolacieho súdu zmluva, k uzavretiu ktorej došlo po 15. auguste 2014 (kedy žalovaný 1/\nmusel vedieť o prípadnom nesplnení povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore\npre rok 2015) nie je sama o sebe dôkazom skutočnosti, že k splneniu povinnosti došlo. Odvolací\nsúd zdôraznil, že žalobca právo na podporu má (čo deklaruje uvedená zmluva), avšak pre ten-ktorý\nkalendárny rok si ju môže uplatniť len ak splní podmienky v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore.\nUstanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore stanovuje, že ide o opakovanú činnosť oznamovania,\nz ktorej musí byť jednoznačná vôľa, ku komu smeruje a v akom rozsahu. Nemožnosť uplatnenia podpory\nzaniká zo zákona, teda ex lege na nasledujúci kalendárny rok.\n6.8. Odvolací súd ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca poukazoval na potrebu použitia výkladových pravidiel\npodľa § 266 Obchodného zákonníka ním naznačeným spôsobom, tak výkladom možno zisťovať iba\nobsah právneho úkonu, nemožno ním však prejavy vôle dopĺňať.\n6.9. S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že žalobca nepreukázal, že splnil svoju povinnosť\nv zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Pokiaľ postup podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona\no podpore nebol dodržaný, nemožno konštatovať splnenie notifikačnej povinnosti. Výrobca má určité\nzákonné povinnosti, ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce uplatniť podporu. Bez jednoznačného prejavu\n\nvôle nemôžu mať žalovaní vedomosť, či má výrobca záujem uplatniť si podporu, ani to, že žalobca má\nzámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. obidvomi druhmi tejto podpory, vrátane\npredpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok. Odvolací súd teda dospel\nk záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil,\na to vrátane výroku o trovách konania.\nDovolanie žalobcu\n7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal rozsiahle dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Prípustnosť\ndovolania odvodzuje od § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP a namieta, že mu súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n8. Vo vzťahu k prípustnosti a dôvodnosti dovolania s poukazom na § 431 ods. 1 v spojení s §\n420 písm. f) CSP dovolateľ v podanom dovolaní uviedol v podstate nasledovné. Odkazujúc na\nrozsiahlu judikatúru citovanú v dovolaní dovolateľ vytýka rozhodnutiam konajúcich súdov najmä, že:\n(i) neobsahujú dostatočné a presvedčivé odôvodnenie postupu a spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré\nby sa náležite zaoberalo všetkými skutkovo a právne relevantnými dôvodmi uplatnenými dovolateľom\nv žalobe a v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie; (ii) sa nezaoberajú dostatočne, logicky\na presvedčivo argumentáciou dovolateľa, ktorá si vyžadovala špecifickú odpoveď a ktorá mohla mať\neventuálne (a podľa dovolateľa aj mala) zásadný význam pre rozhodnutie vo veci; (iii) sú založené\nna dôvodoch, ktoré sú zjavne protirečivé a popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a taktiež\nsú zjavne jednostranné a sú aj v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti; (iv) nevyhodnocujú\nnáležitým spôsobom (v celom súhrne posudzovaných skutočností) všetky skutkové zistenia, ktoré vyšli\nv konaní najavo (a na ktoré dovolateľ aj poukazoval), niektoré z takýchto podstatných zistení úplne\n„prepisujú“, resp. ignorujú, pričom ani dostatočne neodôvodňujú ich prípadnú nepodstatnosť a taktiež\nani nevysvetľujú myšlienkový postup súdu pri prijímaní potrebných právnych záverov vyplývajúcich\nzo všetkých rozhodujúcich skutočností zistených vykonaným dokazovaním, pričom existuje aj nesúlad\nmedzi skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaných dôkazov a skutkovými a právnymi závermi\nku ktorým dospel odvolací súd; (v) sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne v súvislosti s právnym\nposúdením, pretože interpretácia a aplikácia zvolených právnych noriem zo strany súdu na zistený\nskutkový stav je neudržateľná a zásadne popiera ich účel, význam a väzbu k ostatným právnym\npredpisom, takisto je ústavne nesúladná, svojvoľná a bez presvedčivého, racionálneho, neprotirečivého\na logického odôvodnenia; (vi) dokumentujú nesprávny procesný postup súdov spočívajúci predovšetkým\nv zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj\nz ústavnoprávneho rámca a zároveň tak znamenajú aj porušenie Ústavou SR zaručených procesných\npráv spojených so súdnou ochranou práva a práva na spravodlivý proces; (vii) odnímajú dovolateľovi\nv dôsledku svojej arbitrárnosti možnosť uskutočňovať procesné práva, možnosť náležite skutkovo aj\nprávne argumentovať v rámci využitia opravného prostriedku, čo v konečnom dôsledku porušuje právo\ndovolateľa na spravodlivý súdny proces.\n9. Dovolateľ v súvislosti s namietanou vadou zmätočnosti dáva konkrétne do pozornosti posúdenie\nhodnoty sporu, žalovaných nárokov a zmluvnej povahy zmluvy. Napadnuté rozhodnutie podľa neho\nnesprávne považuje za jedinú kľúčovú skutkovú otázku, či oznámil žalovanému 1/ uplatnenie podpory\nna rok 2015 v termíne do 15. augusta 2014. Uzavretú zmluvu dovolateľ považuje za súkromnoprávnu,\nžalované nároky sú podľa neho súkromnoprávnej povahy a sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore\nje súkromnoprávnou sankciou (PL. ÚS 50/2015, IV. ÚS 491/2018, 3Obdo/72/2019). Podľa dovolateľa\npo 15. auguste 2014 došlo k súkromnoprávnej dispozícii, t. j. došlo k uzavretiu zmluvy s jej celou\na bezvýhradnou účinnosťou od 1. januára 2015. Žalovaný 1/ v tom čase vedel, či je alebo nie je\npovinný poskytovať dovolateľovi podporu v roku 2015 doplatkom a či aj žalovaný 2/ je povinný z jeho\npoverenia poskytovať dovolateľovi podporu odberom elektriny za jej cenu za straty podľa zákona o\npodpore. Záver súdu, že mechanizmus sankcie podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore sa uplatňuje ex\nlege, a preto dovolateľovi nevznikli žalované nároky, je podľa dovolateľa príkro rozporný a arbitrárny.\nKeďže po 15. auguste 2014 došlo na návrh žalovaného 1/ k uzavretiu novej zmluvy s jej celou a\nbezvýhradnou účinnosťou už od 1. januára 2015 spolu s inštruovaním dovolateľa k fakturácii podľa\nuvedenej zmluvy v roku 2015, potom dispozitívna alebo kogentná povaha právnej normy obsiahnutej v\n\n§ 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore je absolútne rozhodujúca, pretože ak má\nuvedená právna norma dispozitívnu povahu, potom je možné a právne prípustné účinky už nastúpenej\nsúkromnoprávnej sankcie v rámci súkromnoprávnej (zmluvnej) autonómie súkromnoprávnych subjektov\n(v rámci ich súkromnoprávnych vzťahov) zmeniť, resp. zvrátiť.\n9.1. V nadväznosti na uvedené dovolateľ tiež namieta záver odvolacieho súdu, podľa ktorého zo\nzmluvy vyplýva, že jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených právnymi\npredpismi. Dovolateľ v tejto súvislosti pripomína, že (i) zmluva nepoužíva formuláciu „v rozsahu a za\npodmienok stanovených všeobecnými právnymi predpismi“, ale „v súlade so všeobecne záväznými\npredpismi“ a táto bola uzavretá s výslovným odkazom na § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka;\n(ii) nie je opodstatnené zužovať všeobecne záväzné predpisy iba na zákon o podpore a ignorovať\nostatné všeobecne záväzné právne predpisy vrátane tých predpisov, ktoré upravujú a zakladajú zmluvnú\nautonómiu súkromnoprávnych subjektov v rámci súkromnoprávnych vzťahov; (iii) jasne stanovená\núčinnosť celej zmluvy od 1. januára 2015 nie je v rozpore a ani v nesúlade so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi a to dokonca ani so zákonom o podpore; (iv) iná zmluvná úprava oproti ustanoveniu\n§ 4 ods. 3 zákona o podpore, resp. vylúčenie účinkov tohto ustanovenia pre konkrétny rok 2015\nneznamená iba to, že zmluvné strany doslovne uvedú v zmluve napr. že „ustanovenie § 4 ods. 3\nZákona o podpore OZE sa nepoužije“, ale aj to, ak konkrétne zmluvné ustanovenie smeruje k tomu a\nspôsobuje, resp. vyvoláva iný dôsledok, ako predvída spomenuté zákonné ustanovenie; (v) ustanovenie\n§ 4 ods. 3 zákona o podpore predvída súkromnoprávnu sankciu spočívajúcu v tom, že výrobca elektriny\nsi nemôže uplatniť právo na (zo zákona) povinnú a nárokovateľnú podporu na nasledujúci kalendárny\nrok, ak v termíne do 15. augusta nesplnil oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o\npodpore, čomu logicky korešponduje absencia zákonnej a súkromnoprávnej povinnosti prevádzkovateľa\nregionálnej distribučnej sústavy, resp. aj ním poverenej osoby poskytovať takémuto (zo zákona) povinnú\n(a inak nárokovateľnú) podporu v nasledujúcom kalendárnom roku; (vi) ak teda napadnuté rozhodnutie\nakcentuje práve súkromnoprávny dôsledok podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore, je úplne nepochopiteľné\na nelogické, že zároveň ignoruje to, že žalovaný 1/ dovolateľovi navrhol uzavretie a následne aj uzavrel\ns dovolateľom zmluvu tak, že jej celá účinnosť bola bezvýhradne stanovená od 1. januára 2015 a teda\npokrývala aj vyplácanie doplatku a dodávku (a odber) elektriny za cenu na straty práve s účinnosťou\nuž od 1. januára 2015; (vii) aj argumentácia žalovaných v konaní pred súdmi nižšej inštancie o tom, že\nprávna norma obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore nemá dispozitívny,\nale kogentný charakter zjavne potvrdzuje, že aj samotní žalovaní majú za to, že zmluva obsahuje iné\ndojednanie (resp. zmluvnú úpravu) oproti spomenutej právnej norme - t. j. práve taký prejav vôle, ktorý\nvedie k inému dôsledku než je predvídaný v § 4 ods. 3 zákona o podpore, pretože ak by tomu tak nebolo,\npotom by spomenutá argumentácia žalovaných bola sama osebe úplne zbytočná a nezmyselná.\n9.2. Dovolateľ preto uzatvára, že bezvýhradne dohodnutá účinnosť celej zmluvy už od 1. januára\n2015 sa jednoznačne týka aj dodávky elektriny za cenu na straty a aj doplatku. Závery napadnutého\nrozhodnutia tak nezmieriteľne narážajú na ustanovenie zmluvy o jej celej a bezvýhradnej účinnosti už od\n1. januára 2015, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia úplne nelogické, arbitrárne,\nnepresvedčivé a zjavne odporujúce samotnému textu zmluvy.\n10. V súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces dovolateľ poukazuje ďalej na hodnotenie\nobsahu a interpretáciu zmluvy. Postup konajúcich súdov v tejto časti je podľa neho zjavne nesprávny,\npríkro arbitrárny, navzájom protirečivý, pričom súdy nerešpektujú zistený skutkový stav a zároveň ich\nodôvodnenie je nelogické, vysoko nekoherentné a úplne nepresvedčivé. Argumentácia v napadnutom\nrozhodnutí podľa dovolateľa smeruje iba k tomu, že neprípustne zbavuje žalovaných ich zmluvných\nzáväzkov a aj zodpovednosti za právne dôsledky ich vlastného konania a takpovediac ospravedlňuje\nprávne neospravedlniteľný a irelevantný omyl na ich strane. Ak by aj uvedený jasný prejav\nvôle žalovaných o celej a bezvýhradnej účinnosti uvedenej zmluvy od 1. januára 2015 mal byť\nspochybňovaný, potom by bolo práve na žalovaných, aby títo preukázali, že ich skutočným úmyslom\na vôľou bolo neposkytovať dovolateľovi doplatok a odoberať od neho elektrinu za jej cenu na straty\na zároveň aj to, že dovolateľ o takomto úmysle žalovaných vedel. Podľa dovolateľovho názoru bolo\npotrebné pri interpretácii zmluvy zohľadniť to, že celú zmluvu navrhol práve žalovaný 1/. V súlade s\n§ 266 ods. 4 Obchodného zákonníka by musela byť prípadná nejednoznačnosť takéhoto ustanovenia\nvykladaná na jeho ťarchu, resp. na ťarchu oboch žalovaných. Dovolateľ doplnil, že konajúce súdy napriek\njeho námietkam odmietli výklad návrhu zmluvy a samotnej zmluvy podľa § 266 Obchodného zákonníka\na svoj postup riadne neodôvodnili.\n\n11. S poukazom na § 420 písm. f) CSP je potrebné podľa dovolateľa ďalej zdôrazniť nedôvodné\nignorovanie rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 10Cb/287/2014-471 zo dňa 21. novembra 2017.\nV tomto rozsudku priznal v obdobnej veci Okresný súd Žilina prednosť zmluvnému dojednaniu\npred prípadným rozporom so zákonom o podpore. Dovolateľ dáva do pozornosti, že konajúce súdy\ntento rozsudok ignorovali. Prístup odvolacieho súdu dovolateľ označuje za nesprávny, svojvoľný\na odôvodnený iba čisto formalistickým spôsobom a teda nedostatočne. Pre úplnosť dovolateľ v\nnadväznosti na uvedené odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší\nsúd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 4Obdo/7/2018.\n12. Stále sa zaoberajúc odôvodnením prípustnosti a dôvodnosti uplatnenej vady zmätočnosti podľa\n§ 420 písm. f) CSP dovolateľ zdôrazňuje ďalej prenos dôkazného bremena, ku ktorému malo počas\nkonania dôjsť.\n12.1. Dovolateľ v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie\nargumentoval, že návrh na uzavretie zmluvy spolu so sprievodným listom zo dňa 10. októbra 2014, ako aj\nzmluva predstavujú uznanie záväzku zo strany žalovaného 1/ poskytovať v roku 2015 povinnú podporu\ndovolateľovi podľa zákona o podpore. Závery odvolacieho súdu a ich zdôvodnenie ohľadne možnosti\nposúdenia právnych úkonov žalovaného 1/ ako uznanie záväzku podľa dovolateľa odporujú právnej\núprave uznania záväzku podľa Obchodného zákonníka. Dovolateľ zdôrazňuje, že v prípade posúdenia\nprávnych úkonov žalovaného 1/ ako uznanie záväzku by dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaných (§\n192 CSP). Napriek podrobnej argumentácii dovolateľa konajúce súdy túto argumentáciu ignorovali a\nneposkytli špecifickú zrozumiteľnú, jasnú, neprotirečivú a presvedčivú odpoveď na túto otázku, ktorá má\nzásadný význam pre ich postup z pohľadu dokazovania a rozloženia dôkazného bremena strán sporu.\n12.2. Dovolateľ v konaní pred súdom prvej inštancie osobitne poukázal na následné kroky žalovaných\npo 15. auguste 2014 adresované dovolateľovi (návrh žalovaného 1/ na uzavretie zmluvy, uzavretie tejto\nzmluvy a na inštrukciu žalovaného 1/ k fakturácii doplatku pre rok 2015). Tieto kroky žalovaného 1/\npredstavujú nielen podstatnú časovú súvislosť, ale naviac aj vecnú, kauzálnu súvislosť v nadväznosti na\ntvrdenie dovolateľa, že žalovanému 1/ oznámil uplatnenie podpory na rok 2015 v termíne do 15. augusta\n2014. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/6/2011\na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 32/2012, podľa ktorých existencia podstatnej časovej\nsúvislosti spôsobuje prinajmenšom prechod dôkazného bremena o obsahu doručenej zásielky na jej\nadresáta. Odvolací súd ignoroval kroky, resp. úkony žalovaných, ktoré priamo smerovali k dovolateľovi.\nKonajúce súdy taktiež ignorovali konkrétnu argumentáciu dovolateľa týkajúcu sa informácií, údajov a\nzoznamov, ktoré poskytol žalovaný 1/ ÚRSO a túto v odôvodneniach svojich rozhodnutí buď vôbec\nnespomenuli, alebo jej niektoré časti podali tak, aby tejto nebolo možné porozumieť a nijakým spôsobom\nsa s ňou nevysporiadali.\n12.3. Napokon dovolateľ v konaní pred súdmi nižších inštancií poukázal aj na to, že žalovaný 1/ v období\ndo 15. augusta 2014 preukázateľne neviedol a nezabezpečoval evidenciu obsahu jemu doručených\npoštových zásielok úplným a hodnoverným spôsobom (s dopadom na možnosť preukazovania obsahu\ndoručených zásielok). Ak by aj dôkazné bremeno o obsahu doručenej poštovej zásielky malo primárne\nzaťažovať dovolateľa, potom práve žalovaný 1/ zmaril dovolateľovi možnosť uniesť dôkazné bremeno o\nobsahu takejto zásielky, pretože ak by evidencia doručenej pošty žalovaného 1/ bola vedená dôsledne\ns náležitou a obvyklou odbornou starostlivosťou a s možnosťou následného objektívneho preverenia jej\nsprávnosti, potom by mohol byť skutočný obsah doručenej poštovej zásielky preukázaný so značnou\na dostatočnou pravdepodobnosťou. Týmto sa odvolací súd takisto vôbec nezaoberal a tejto otázke\nsa úplne vyhol zjavne nesprávnym, nelogickým, nepresvedčivým záverom, ktorým priznal evidencii\nobsahu doručených poštových zásielok vedenej podateľňou činnou pre žalovaného 1/ nespochybniteľnú\nvýpovednú hodnotu.\n13. Dovolateľ vidí porušenie jeho práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP aj v hodnotení\nvykonaného dokazovania pokiaľ ide o doručenie oznámenia dovolateľa o uplatnení podpory na rok 2015.\n13.1. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd pripísal rozhodujúci význam iba tomu,\nže v evidencii podateľne činnej pre žalovaného 1/ nebolo pri zaznamenaní obsahu doručenej poštovej\nzásielky č. RP909909963SK uvedené nič okrem faktúry č. 005/2014, čo odvolaciemu súdu postačovalo\n\npre záver o preukázaní obsahu doručenej poštovej zásielky „s vysokou pravdepodobnosťou“. Odvolací\nsúd mohol dospieť k takémuto záveru iba základe toho, (i) že ignoroval, že záznam podateľne o obsahu\ndoručenej poštovej zásielky je sám osebe nepresný a neúplný; (ii) že dezinterpretoval a arbitrárne\nhodnotil svedeckú výpoveď H. J.; (iii) že ignoroval hmotnosť poštovej zásielky vyznačenej na poštovom\npodacom lístku k nej, ktorá bola vyššia ako keby zásielka pozostávala iba z obálky a dvoch listov\npapiera formátu A4 (faktúry a jej prílohy), prípadne aj spojených bežnou kancelárskou spinkou; (iv)\nže uprednostnil tvrdenia žalovaného 1/ o tom, čo mu bolo doručené v predloženej otvorenej obálke;\n(v) že prihliadol na to, že dovolateľ v rokoch 2011, 2012 a 2013 zaslal žalovanému 1/ oznámenie o\nuplatnení podpory samostatne pri súčasnom ignorovaní odlišných časových, vecných a aj právnych\nokolností. Dovolateľ poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/137/2018 vydané\nv tejto veci, ktoré odvolací súd podľa jeho názoru nerešpektoval a nevzal ho do úvahy (v rozpore s\nnálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3285/2022). K vyššej hmotnosti zásielky\ndovolateľ ešte uviedol, že vždy preukazuje to, že v zásielke muselo byť okrem faktúry a jej prílohy\nešte niečo naviac. Takáto skutočnosť v spojení s inými dôkazmi potom nemôže byť úplne prehliadaná\ns poukazom na § 191 CSP. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí taktiež vôbec nereagoval na\nargumenty dovolateľa, že predloženiu obsahu predmetnej zásielky s odstupom času po jej doručení\nmuselo predchádzať jej vyhľadanie v evidencii žalovaného 1/, pričom je veľmi pravdepodobné, že k\ntakémuto vyhľadávaniu došlo iba v rozsahu podľa záznamu v evidencii podateľne, a že vzhľadom k\nodlišnej povahe listín by mali byť tieto spracúvané rôznymi vnútro-organizačnými útvarmi žalovaného v\n1. rade a veľmi pravdepodobne následne aj oddelene archivované. Dovolateľ podotkol, že odvolací súd\nnenáležite absolutizoval nepresný a neúplný záznam o obsahu doručenej poštovej zásielky v evidencii\npodateľne činnej pre žalovaného 1/ na úroveň kardinálneho dôkazu pri súčasnom zjavne arbitrárnom\ndezinterpretovaní výpovede svedkyne J..\n13.2. Dovolateľ ďalej namieta hodnotenie výpovede svedkyne H. B., nakoľko samotný príbuzenský vzťah\nsvedkyne k účastníkovi konania nemôže byť dostatočným dôvodom pre spochybnenie objektívnosti\nsvedeckej výpovede (III. ÚS 276/2014). Odvolací súd hodnotil svedeckú výpoveď svedkyne B. extrémne\nselektívne a arbitrárne a napriek odkazu na ustanovenie § 191 CSP v skutočnosti nehodnotil túto\nvýpoveď jednotlivo a ani v kontexte všetkých ostatných dôkazov a všetkého, čo v konaní vyšlo najavo.\n13.3. Z pohľadu dovolateľa je naplnením dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP aj\nto, že odvolací súd nevzal do úvahy jeho tvrdenia, úvahy a predložené dôkazy vo vzťahu k otázke,\nči si dovolateľ voči žalovanému 1/ splnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore a\nneuviedol k nim v odôvodnení rozhodnutia relevantné, logické a presvedčivé úvahy. Postup súdov\nnižšej inštancie je podľa neho o to paradoxnejší, že je objektívne nemožné, aby dovolateľ mohol iným\nspôsobom preukázať, čo bolo obsahom predmetnej poštovej zásielky. Konajúce súdy (i) neodôvodnene\npripísali tvrdeniam žalovaných väčšiu váhu ako tvrdeniam dovolateľa; (ii) popri tom ignorovali a hrubo\ndezinterpretovali dôkazy svedčiace v prospech dovolateľa; (iii) a súčasne vyzdvihli do popredia vnútorne\nrozporuplné, nejednoznačné a aj irelevantné dôkazy v prospech žalovaných. Týmto podľa dovolateľa\nnarušili rovnosť strán sporu, rovnosť zbraní a porušili tak právo dovolateľa na spravodlivý súdny proces.\nV nadväznosti na uvedené dovolateľa poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/202/2018.\n14. Dôvodnosť podaného dovolania na podklade namietanej vady zmätočnosti dovolateľ vidí aj v\nsúvislosti s aplikáciou § 18e ods. 1 zákona o podpore. V konaní pred súdom prvej inštancie a aj v\nodvolaní opakovane argumentoval, že jeho zariadenie na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky\ndňa 26. apríla 2011, a preto s poukazom na § 18e ods. 1 zákona o podpore nie je možné žalované\nnároky podmieňovať podmienkami, ktoré neboli vymedzené zákonom o podpore v jeho znení účinnom\npred 1. januárom 2014. Odvolaciemu súdu vyčíta, že sa v napadnutom rozhodnutí zameral výlučne\nna systematiku radenia a začlenenie jednotlivých ustanovení zákona o podpore a ignoroval argumenty\ndovolateľa, podľa ktorých (i) zákon o podpore odlišuje pojmy „podmienky na získanie podpory podľa §\n3“ a „podmienky podpory (výroby elektriny)“, a tieto pojmy aj odlišne používa; (ii) zákon o podpore v\njeho znení účinnom do 31. decembra 2013 určoval podmienky podpory výroby elektriny kombinovaným\nspôsobom, a to jednak prostredníctvom pozitívneho aj negatívneho vymedzenia; (iii) zákon o podpore\nv jeho znení účinnom do 31. decembra 2013 chápal podmienky podpory výroby elektriny širšie ako\niba s obmedzením na jeho § 3, čo dokumentuje aj ustanovenie § 4 ods. 2 písm. d) v spojení s § 4\nods. 2 písm. a) a § 4 ods. 3 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) a b) uvedeného zákona v jeho znení\núčinnom do 31. decembra 2013; (iv) novelizáciou zákona o podpore účinnou od 1. januára 2014\nbolo zavedené riešenie stretu resp. koexistencie dovtedajšej úpravy s novou úpravou prostredníctvom\n\nultraaktivy, a preto je potrebné v tu danom prípade vychádzať zo znenia zákona o podpore účinného\ndo 31. decembra 2013. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia na uvedené podstatné argumenty\ndovolateľa nereagovalo zákonne dostatočným a ani presvedčivým spôsobom a teda neposkytuje ani\nšpecifickú odpoveď k uvedeným a podstatným argumentom dovolateľa, čo podľa dovolateľa spôsobuje\njeho nepreskúmateľnosť.\n15. Pokiaľ ide o dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP, dovolateľ sa\nnajskôr zaoberal bagateľným cenzom upraveným v ustanovení § 422 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolateľ\nuviedol, že minimálna mzda k rozhodujúcemu dňu bola 380,- eur a desaťnásobok tejto sumy teda\npredstavoval 3 800,- eur. Posudzovať prípustnosť dovolania proti napadnutému rozhodnutiu ohľadne\nnároku dovolateľa voči žalovanému 2/ v sume 627,46 eura z pohľadu § 421 v spojení s § 422 CSP by\nbolo možné samostatne iba vtedy, ak by išlo o dielčí nárok so samostatným skutkovým, resp. právnym\nzákladom. Žalobou uplatnený peňažný nárok voči žalovanému 2/ pre procesno-právne účely nie je\nmožné podľa dovolateľa považovať za takýto dielčí nárok so samostatným skutkovým, resp. aj právnym\nzákladom. Takýto záver dovolateľ opiera o to, že skutkovo samostatnými nárokmi sa rozumejú také\nnároky, ktorých existencia je navzájom natoľko nezávislá, že každý z nich môže vzniknúť samostatne\nbez ohľadu na vznik ostatných nárokov, pretože predpoklady ich vzniku sú v porovnaní s ostatnými\nnárokmi odlišné a k ich naplneniu môže aj odlišne dôjsť. Zmluva konštruuje nároky voči obom žalovaným\nkumulatívne a ich základom je rovnaký skutkový základ. Zároveň z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c)\nzákona o podpore vyplýva, že dovolateľ (ako výrobca elektriny s právom na podporu) by mal právo na\ndoplatok voči žalovanému 1/ aj ak by si neuplatňoval právo na odber elektriny za cenu na straty voči\nžalovanému 2/ (čo by však neplatilo opačne). Ak si dovolateľ uplatnil právo na odber elektriny za cenu\nna straty, potom má automaticky aj právo na doplatok.\n15.1. Nesprávne právne posúdenie veci vidí dovolateľ v posúdení nepodstatnosti povahy právnej normy\nobsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore. Napadnuté rozhodnutie\nvychádza z toho, že sankcia uvedená v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o podpore sa uplatní ex lege\nna nasledujúci kalendárny rok. Zároveň ale nevenuje žiadnu pozornosť tomu, že uvedená sankcia má\nsúkromnoprávnu povahu a že pri interpretácii a aplikácii tohto ustanovenia je nevyhnutné zohľadňovať\naj predmet, rozsah a účel právnej úpravy zákona o podpore. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu podľa dovolateľa úplne nesprávne ignorovalo relevantnosť otázky, či právna norma obsiahnutá v\nustanovení § 4 ods. 3 v spojení s ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore má dispozitívnu\nalebo kogentnú povahu. Posúdenie a vyriešenie právnej otázky, či je podstatná alebo nepodstatná\notázka kogentnej alebo dispozitívnej povahy uvedenej právnej normy, považuje dovolateľ za nesprávne\na zároveň má za to, že táto právna otázka nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.\nDovolateľ má zároveň za to, že pre účinnú nápravu nie je možné obmedziť sa izolovane len na otázku,\nči v danom prípade je alebo nie je podstatná (dispozitívna alebo kogentná) povaha spomenutej právnej\nnormy bez súčasného riešenia otázky, akú povahu má uvedená právna norma v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu. Nadväzujúc na uvedené dovolateľ uvádza, že podľa jeho názoru má predmetná\nprávna norma dispozitívnu povahu. Právna úprava ako celok podľa dovolateľa teda nezasahuje do\nzmluvnej autonómie súkromnoprávnych subjektov (výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie\na prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy). Založenie platného záväzku k podpore výroby\nelektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý sa odkláňa od § 4 ods. 3 zákona o podpore, nie je podľa\ndovolateľovho názoru v rozpore s predmetom a účelom zákona o podpore, nespôsobuje neplatnosť\ntakéhoto záväzku a spôsobuje iba to, že náklady na takúto podporu nebudú v rámci cenovej regulácie\nzohľadnené a kompenzované jej poskytovateľovi (prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy).\nAk aj teda prípadne nastúpila sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore pre nasledovný kalendárny rok\n2015 z dôvodu nesplnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore v stanovenom termíne\ndo 15. augusta 2014, a po tomto termíne došlo k založeniu zmluvného záväzku pre tento nasledovný\nkalendárny rok, potom je takýto záväzok podľa dovolateľa platný a účinný. Dovolateľ v nadväznosti na\nuvedené citoval nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 50/2015. Pri bližšom pohľade na § 4 ods. 3 zákona\no podpore je tiež podľa dovolateľa zrejmé, že tento hovorí o existencii práva na podporu, ktoré nezaniká v\ndôsledku nesplnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, ale je v dôsledku uvedeného\niba oslabené v tom zmysle, že s jeho existenciou potom nie je spojený nárok (t. j. možnosť uplatnenia\nsi práva na nadchádzajúci kalendárny rok). Uvedené právo tak zostáva v rovine naturálnej obligácie\n(s poukazom na 4MCdo/7/2008). Z povahy veci pritom vyplýva, že v prípade naturálnej obligácie táto\nnielenže môže byť dobrovoľne plnená, ale môže byť dobrovoľne (následne) založený aj zmluvný záväzok\nna jej splnenie, ktorý sa už stáva samostatne vymáhateľným.\n\n15.2. Podľa dovolateľa je ďalej nesprávnym právnym posúdením neuskutočnenie výkladu zmluvy\npodľa § 266 Obchodného zákonníka. Konajúce súdy sa podľa názoru dovolateľa odklonili od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n4Obdo/73/2021, 2Obdo/75/2021, 5Cdo/164/2012. Správny výklad zmluvy podľa § 266 Obchodného\nzákonníka by z pohľadu dovolateľa viedol k tomu, že by mu nebolo možné uprieť žalované nároky.\n15.3. Dovolateľ ďalej namieta nesprávne právne posúdenie konajúcich súdov ohľadne neexistencie\nuznania záväzku. Dovolateľ formuluje právnu otázku nasledovne: Ak právna úprava zákona o podpore:\n(i) predpokladá povinnú kontraktačnú povinnosť pre poskytovanie zo zákona povinnej a nárokovateľnej\npodpory pre obdobie viacerých (v zásade 15-ich) rokov jej trvania; a (ii) predpokladá aj periodické plnenie\noznamovacej povinnosti príjemcu podpory (na ročnej báze) pre poskytovanie takejto zo zákona povinnej\na nárokovateľnej podpory pre jednotlivé konkrétne roky jej trvania s tým, že ak takáto oznamovacia\npovinnosť pre ten-ktorý rok nie je riadne a včas splnená v určenej lehote, potom nárok na podporu\nna nasledujúci kalendárny rok nevznikne resp. zanikne; a zároveň ak: (i) medzi poskytovateľom a\npríjemcom uvedenej podpory existuje platne uzavretá zmluva o poskytovaní takejto podpory na dobu\nneurčitú (resp. na celú v zásade 15-ročnú dobu trvania uvedenej podpory); a (ii) počas obdobia trvania\nspomenutej zo zákona povinnej a nárokovateľnej podpory a zároveň aj počas trvania spomenutej zmluvy\no poskytovaní uvedenej podpory uzavretej na dobu neurčitú a po tom, ako subjekt povinný poskytovať\ntakúto podporu bezpečne vie, či je, resp. bude povinný poskytovať predmetnú zo zákona povinnú\npodporu pre konkrétny rok (t. j. po uplynutí doby pre splnenie oznamovacej povinnosti týkajúcej sa\npodpory na takýto rok a či teda príjemcovi podpory nárok na podporu pre takýto konkrétny rok vznikol\nresp. nezanikol) dôjde zo strany subjektu povinného uvedenú podporu poskytovať k návrhu a aj uzavretiu\nnovej zmluvy o poskytovaní predmetnej podpory s jej celou (a bezvýhradnou) účinnosťou už od 1.\njanuára toho roku, pre ktorý mala byť oznamovacia povinnosť splnená ešte pred návrhom a uzavretím\ntakejto novej zmluvy; či návrh takejto novej zmluvy, resp. takto uzavretá nová zmluva o poskytovaní\npodpory (ktorá nahrádza predošlú zmluvu o poskytovaní podpory) predstavujú uznanie záväzku (t. j.\nplatný právny úkon) poskytovateľa podpory poskytovať uvedenú podporu pre rok, ohľadne ktorého mala\nbyť splnená oznamovacia povinnosť počas roka kedy takáto nová zmluva bola uzavretá a to ešte pred jej\nuzavretím. Dovolateľ dodáva, že považuje posúdenie spomenutej právnej otázky zo strany odvolacieho\nsúdu za nesprávne a zároveň má za to, že táto právna otázka ešte nebola vyriešená v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu.\n15.4. Z pohľadu dovolateľa konajúce súdy nesprávne právne posúdili aj procesno-právnu otázku\nohľadne dôkazného bremena, pričom táto právna otázka podľa neho nebola v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu vyriešená. Pokiaľ by však dovolací súd dospel záveru, že predmetná otázka už bola\nvyriešená, dovolateľ dal do pozornosti rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/3/2011 a ústavného\nsúdu sp. zn. II. ÚS 32/2012. K tomu uvádza, že v tejto veci existuje podstatná časová súvislosť, ktorú\nakcentoval najvyšší súd a ústavný súd v spomenutých rozhodnutiach, a naviac existuje aj kauzálna\na vecná súvislosť a zhodná nadväznosť konania žalovaných, ktorá spôsobuje prenos dôkazného\nbremena na žalovaných. Dovolateľ pre úplnosť podotkol, že v tejto súvislosti nie je možné vychádzať\nz tzv. negatívnej dôkaznej teórie. Poukázal na jej vymedzenie v rozhodnutiach najvyššieho súdu\nsp. zn. 6Cdo/81/2010 a 6MCdo/17/2010. Podľa dovolateľa negatívna dôkazná teória bola modernou\ncivilistikou prekonaná (Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 22Cdo 1479/2017), a to preukázaním\nkomplementárnej pozitívnej skutočnosti, ktorá existenciu preukazovanej negatívnej skutočnosti vylučuje\n(Najvyšší správny súd Českej republiky sp. zn. 1 As 2/2010, Ústavný súd Českej republiky sp. zn. I.\nÚS 2631/08), pričom aj v súdnej praxi k tomu často dochádza s tým, že ako určité špecifikum sa v\ntakýchto prípadoch častejšie uplatňuje použitie nepriamych dôkazov (Najvyšší súd Českej republiky sp.\nzn. 22Cdo 3108/2010). Preukázanie takýchto komplementárnych skutočností bolo podľa dovolateľa v\ntomto prípade objektívne možné (napríklad ak by preukázali, že pri návrhu uvedenej zmluvy príp. pri jej\nuzatváraní bol dovolateľ informovaný o tom, že splnenie jeho oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2\npísm. c) zákona o podpore pre rok 2015 nie je evidované žalovaným 1/). Absencia objektívne možných\ndôkazov na strane žalovaných nespôsobuje (objektívnu) nemožnosť unesenia ich dôkazného bremena,\nale iba (subjektívnu) neschopnosť uniesť predmetné dôkazné bremeno.\n15.5. Dovolateľ v súvislosti s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP\nnapokon napáda nesprávne právne posúdenie konajúcich súdov spočívajúce v aplikácii § 4 ods. 3 v\nspojení s § 18e ods. 1 zákona o podpore. Právna otázka aplikácie § 4 ods. 3 v spojení § 18e ods. 1\n\nzákona o podpore nebola podľa dovolateľa doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená.\nPodľa dovolateľovho názoru v súvislosti s § 18e ods. 1 zákona o podpore je nevyhnutné posudzovať\n„podmienky podpory“ podľa právneho stavu účinného do 31. decembra 2013 a takéto podmienky boli\nzjavne definované nielen v ustanovení § 3, ale aj v § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona o podpore, účinného\ndo 31. decembra 2013. Uvedené najvyšší súd prehliadol v rozhodnutí vo veci vedenej pod sp. zn.\n1Obdo/41/2020. Najvyšší súd v tejto veci zjavne nevzal do úvahy, že je potrebné vnímať § 4 ods. 2 v\nspojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore v celistvosti ako jednu právnu normu (ktorej hypotéza je uvedená\nv prvom zo zmienených ustanovení a sankcia v druhom zmienenom ustanovení). Predmetné sa týka\nrovnako aj uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 420/2021. Dovolateľ má za to, že ak by aj dovolací\nsúd pri rozhodovaní o uvedenej otázke pripísal vyššie spomenutým uzneseniam povahu ustálenej súdnej\npraxe najvyšších súdnych autorít, bez bližšej reakcie na tu obsiahnutú argumentáciu dovolateľa by\nnenaplnil požiadavku presvedčivosti svojho rozhodnutia. Posúdenie toho, či určitá otázka bola (resp.\nnebola) už v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená musí byť v materiálnom právnom štáte\ninterpretovaná tak, že musí ísť o komplexné, vecne správne a aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené\nvyriešenie uvedenej otázky, pričom spomenuté rozhodnutia tieto kritériá podľa dovolateľa nespĺňajú.\n16. Dovolateľ na základe všetkých argumentov uvedených v dovolaní navrhol, aby dovolací súd podľa\n§ 449 ods. 1 v spojení s § 450 CSP napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil\nodvolaciemu súdu na ďalšie konanie; prípadne ak by mal za to, že nápravu nemožno dosiahnuť iba\nzrušením napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, aby podľa § 449 ods. 2 v spojení s § 450 CSP\nzrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Pokiaľ by\ndovolací súd dospel k názoru, že dovolanie je dôvodné a že vo veci môže aj sám rozhodnúť, dovolateľ\npre takýto prípad navrhol, aby dovolací súd podľa § 449 ods. 3 CSP zmenil napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu, a to tak, že žalobe dovolateľa vyhovie v plnom rozsahu a zároveň že dovolateľovi\nprizná nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a nárok na náhradu trov odvolacieho a\naj dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n17. Podľa dovolateľa sú ďalej naplnené aj dôvody na odklad právoplatnosti, resp. vykonateľnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Dovolateľ k tomu uviedol, že aj keď napadnuté rozhodnutie (hoci právoplatné)\nnemusí v dôsledku podania dovolania proti nemu predstavovať skutočne konečné a nezmeniteľné\nrozhodnutie vo veci, musí napriek tomu dôjsť k vyčísleniu trov konania v uznesení súdu prvej inštancie,\npričom v tomto uznesení sa už aj ukladá povinnosť nahradiť príslušnej strane vyčíslené trovy konania.\nUznesenie o vyčíslení trov konania a o uložení povinnosti k ich náhrade s jeho následnými účinkami však\nbude: (i) atakovať možnosť, aby dovolací súd mohol postupovať podľa § 453 ods. 2, resp. ods. 3 CSP;\n(ii) nútiť dovolateľa, aby tento ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu pod hrozbou prípadnej exekúcie\nuhradil priznané a následne vyčíslené trovy konania; (iii) nútiť dovolateľa v prípade následného pre\ndovolateľa priaznivého rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní, aby sa tento s dodatočným časovým a\nfinančným úsilím domáhal vrátenia zaplatených trov konania. S podaním dovolania proti napadnutému\nrozhodnutiu je spojená aj poplatková povinnosť dovolateľa. Okrem toho žalovaný 1/ svojim podaním\nvyčíslil pre účely predpokladané ustanovením § 262 ods. 2 CSP trovy konania pred súdom prvej inštancie\na pred odvolacím súdom v celkovej sume 14 439,59 eura, čo je pre dovolateľa taktiež významná suma,\nktorá sa ho negatívne dotýka a dokonca presahuje aj výšku dovolateľom žalovaných nárokov. Dovolateľ\nmá zároveň za to, že toto dovolanie spĺňa všetky znaky pre jeho meritórne prejednanie a je daný aj reálny\npredpoklad, že mu bude môcť byť vyhovené zo strany dovolacieho súdu. Právoplatnosť napadnutého\nrozhodnutia z pohľadu § 262 ods. 2 CSP podľa dovolateľa spôsobí neprimerane tvrdé dôsledky ešte\npred tým ako sa stane napadnuté rozhodnutie konečné a nezmeniteľné. Keďže napadnuté rozhodnutie\n(priamo) neukladá povinnosť plniť, dovolateľ má za to, že môže byť uplatnené ustanovenie § 444 ods. 2\nCSP. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ navrhol, aby dovolací súd uznesením odložil právoplatnosť\nnapadnutého rozhodnutia aj v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, a to do právoplatnosti jeho\nrozhodnutia o tomto dovolaní. V prípade, ak by dovolací súd dospel k tomu, že napadnuté rozhodnutie\nv spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie je predsa len rozhodnutím, ktorým sa ukladá povinnosť\nplniť potom dovolateľ z procesnej opatrnosti navrhol, aby dovolací súd uznesením odložil vykonateľnosť\nnapadnutého rozhodnutia aj v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, a to do právoplatnosti jeho\nrozhodnutia o tomto dovolaní.\nVyjadrenie žalovaného 1/ k dovolaniu\n18. K podanému dovolaniu sa na výzvu súdu rozsiahlo vyjadril žalovaný 1/, ktorý vo podstate uviedol\nnasledovné.\n\n19. Žalovaný 1/ vo vyjadrení poukázal na neprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Z podaného\ndovolania je podľa žalovaného 1/ zrejmé, že jeho podstatu tvorí námietka ohľadne nedostatočnej\npolemiky konajúcich súdov s právnymi názormi žalobcu, čo samo osebe nestačí na naplnenie dôvodu\nprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Inak povedané odôvodnenie dovolacieho dôvodu podľa\n§ 420 písm. f) CSP zo strany žalobcu je v skutočnosti len modifikáciou jeho námietok smerujúcich\nvoči nesprávnemu právnemu posúdeniu súdmi nižších inštancií. Nesprávne právne posúdenie pritom\npodľa žalovaného 1/ s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu č. R 24/2017, R 54/2012, ďalej aj\nsp. zn. 1Cdo/62/2010, 3Cdo/48/2012, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017,\n5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018 a rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 439/2022\nnezakladá procesnú vadu zmätočnosti.\n20. Neprípustnosť dovolania z dôvodu namietanej vady zmätočnosti je podľa žalovaného 1/ daná ďalej\ntým, že žalobca namieta skutkový stav a vyhodnocovanie dôkazov. V súlade s ustálenou rozhodovacou\npraxou dovolacieho súdu nedostatočné zistenie skutkového (skutočného) stavu, nevykonanie všetkých\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladá vadu zmätočnosti\npodľa § 420 písm. f) CSP (3Cdo/55/2017 a 1Cdo/66/2019). Pokiaľ ide o námietku žalobcu o nevykonaní\nnavrhnutých dôkazov, žalovaný 1/ poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo/75/2020 a\nuviedol, že postup súdu, na základe ktorého nebol vykonaný dôkaz navrhnutý stranou sporu, nemožno\nzásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.\n21. Neprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP žalovaný 1/ vidí aj vo vzťahu k námietke\nnedostatočného odôvodnenia napadnutých rozsudkov. Napadnuté rozsudky súdov nižšej inštancie sú\npodľa neho dostatočne zdôvodnené a je z nich zrejmé, akými úvahami sa súdy nižšej inštancie riadili\na aké právne normy na zistený skutkový stav aplikovali. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu\nnie je nedostatočné a nepreskúmateľné, pretože ako celok s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňa\nparametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia. Konajúce súdy správne zadefinovali predmet sporu\na tiež správne a ústavne konformne naň aplikovali dotknuté právne normy § 4 ods. 2 písm. c) a §\n4 ods. 3 zákona podpore, pričom v súvislosti s procesom ich právneho posudzovania identifikovali\nzásadné parciálne právne otázky, ktoré správne a najmä súladne so širokou a ustálenou rozhodovacou\npraxou správne právne posúdili. Zároveň sa podľa žalovaného 1/ vo svojich rozsudkoch so všetkými\nargumentmi dôležitými pre správny právny záver a rozhodnutie vo veci samej riadne a v dostačujúcom\nrozsahu vysporiadali, a teda právo žalobcu na spravodlivý súdny proces z uvedeného dôvodu konaním\nsúdov nižšej inštancie nebolo porušené. Nad rámec uvedeného prípadné nedostatočné odôvodnenie\npodľa žalovaného 1/ nezakladá bez ďalšieho zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania (IV.\nÚS 196/2014, R 111/1998, R 2/2016, 3Cdo/26/2017, 8Cdo/31/2018, 2Cdo/92/2018, 3Cdo/26/2017,\n1ECdo/10/2014, 3Cdo/146/2013).\n22. V ďalšej časti vyjadrenia reagoval žalovaný 1/ na jednotlivé námietky žalobcu voči napadnutým\nrozsudkom podradené pod dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n22.1. Ohľadne dovolateľovej námietky nesprávneho vymedzenia podstaty sporu konajúcimi súdmi\nžalovaný 1/ uviedol, že predmetnou argumentáciou sa dovolateľ snaží v rozpore s názorom ústavného\nsúdu (PL. ÚS 50/2015, IV. ÚS 491/2018, II. ÚS 52/2020) a názorom najvyššieho súdu (2Obdo/18/2018,\n3Obdo/72/2019, 3Obdo/119/2019, 4Obdo/90/2020, 2Obdo/7/2021) dosiahnuť vylúčenie aplikácie § 4\nods. 2 písm. c) zákona o podpore a § 4 ods. 3 zákona o podpore a vyhnúť sa tak v ňom obsiahnutej\nzákonom stanovenej sankcii. Žalovaný 1/ sa stotožňuje s odvolacím súdom, že podstatou sporu bolo\npráve posúdenie, či si žalobca voči žalovanému 1/ riadne a včas splnil oznamovaciu v zmysle § 4 ods.\n2 písm. c) zákona o podpore. Konajúce súdy teda správne identifikovali kľúčovú a zásadnú právnu\notázku, ktorej vyriešením sa v kontexte všetkých relevantných okolností pre danú vec náležite zaoberali.\nNámietky žalobcu považuje v tomto smere žalovaný 1/ za nedôvodné.\n22.2. K námietke dovolateľa ohľadne presunu dôkazného bremena žalovaný 1/ uviedol, že právny názor\nkonajúcich súdov je plne súladný s právnym názorom najvyššieho súdu obsiahnutým v rozhodnutiach sp.\nzn. 2Obo/3/2008, 5Obo/163/2006, 4Obdo/252/2017, 2Obdo/7/2021 a s právnym názorom Najvyššieho\nsúdu Českej republiky obsiahnutým v rozhodnutí sp. zn. 26Cdo/268/2011. Zo skutkového stavu\nzisteného konajúcimi súdmi pritom vyplýva, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by\nžalovanému 1/ doručil zákonom predpokladané oznámenia v súlade s § 4 ods. 2 písm. c) zákona o\n\npodpore. Konajúce súdy preto správne posúdili neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu,\nčo malo za následok zamietnutie jeho žaloby. Námietky žalobcu obsiahnuté v jeho dovolaní ohľadom\nprenosu dôkazného bremena žalovaný 1/ považuje za nedôvodné.\n22.3. Žalovaný 1/ tiež považoval za potrebné sa vyjadriť k aplikovateľnosti rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4MCdo/3/2011 a rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 32/2012 na prejednávaný\nprípad. Predmetné rozhodnutia sú podľa jeho názoru pre prejednávaný spor irelevantné a sú naň\nneaplikovateľné. Žalovaný 1/ osobitne zdôraznil diametrálnu odlišnosť zisteného skutkového stavu vo\nvyššie uvedených konaniach vo vzťahu k predmetu tohto konania. Doplnil zároveň, že snaha žalobcu o\npresun dôkazného bremena je podľa jeho názoru zúfalým pokusom o odvrátenie svojho neúspechu v\nprejednávanom spore v dôsledku neunesenia vlastného dôkazného bremena.\n22.4. Z pohľadu žalovaného možno konštatovať správny záver konajúcich súdov aj ohľadne námietok\nspochybňujúcich neexistenciu uznania záväzku. Podľa žalovaného 1/ odvolací súd správne nepriznal\ntýmto námietkam žalobcu žiadnu relevanciu.\n22.5. K námietkam žalobcu vo vzťahu ku konštatovanému nepreukázaniu splnenia povinnosti podľa §\n4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore žalovaný 1/ uviedol, že konajúce súdy dospeli k správnemu záveru.\nŽalobca sa vo svojom dovolaní snaží navodiť dojem, že súdy nižšej inštancie vychádzali pri formulovaní\nsvojho záveru o nesplnení povinnosti žalobcu voči žalovanému 1/ výlučne z knihy doručenej pošty a že\ndôkazmi v prospech žalobcu sa žiadnym spôsobom nezaoberali. Uvedené tvrdenia žalobcu sú podľa\nžalovaného 1/ absolútne účelové a nepravdivé. Konajúce súdy vyhodnocovali všetky dôkazy súvisiace\nso spornou zásielkou a zrealizovali rozsiahle dokazovanie vo vzťahu k preukázaniu obsahu zásielky,\nktorá skutočnosť je zrejmá zo samotného obsahu súdneho spisu, ako aj z odôvodnení napadnutých\nrozsudkov. Je tiež zrejmé, že súd prvej inštancie v rámci dokazovania vykonal tak dôkazy svedčiace v\nprospech žalobcu, ako aj dôkazy svedčiace v jeho neprospech.\n22.6. Žalovaný 1/ reagoval aj na námietky žalobcu smerujúce k hodnoteniu svedeckej výpovede\nsvedkyne B.. Hodnotenie jej výpovede ako irelevantnej žalovaný 1/ považuje za správne. Vierohodnosť\nvýpovede tejto svedkyne spochybňovali objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy. Tvrdenia\nžalobcu o tom, že súd prvej inštancie bezdôvodne odmietol túto svedeckú výpoveď len s odkazom\nna to, že sa jedná o H. konateľa a spoločníka, nie sú pravdivé. Skutočnosti vyplývajúce z tejto\nsvedeckej výpovede neboli podporené žiadnym iným dôkazom, preto súdy tejto svedeckej výpovedi\nneuverili. Súd prvej inštancie vyhodnotil svedeckú výpoveď svedkyne B. za nedostatočne dôveryhodnú\na nepresvedčivú nie len s odkazom na príbuzenský vzťah svedkyne s konateľom a spoločníkom žalobcu,\nale tiež pre jej obsah. Žalovaný 1/ vo vyjadrení ďalej rozoberá dôvody, pre ktoré sa stotožňuje s\nvyhodnotením svedeckej výpovede tejto svedkyne ako nedôveryhodnej. Podľa žalovaného 1/ konajúce\nsúdy správne hodnotili aj svedeckú výpoveď svedkyne J., keď konštatovali nepreukázanie pochybenia\njeho podateľne pri preberaní zásielky. V rámci vykonaného dokazovania totiž nebolo preukázané, že\npráve pri preberaní spornej zásielky žalobcu by došlo k chybe pri evidencii zásielky.\n22.7. K námietke žalobcu ohľadne záverov súdov vo vzťahu k rozdielu v hmotnosti zásielky žalovaný\n1/ uviedol, že konajúce súdy správne konštatovali, že žalobca nepreukázal príčinu nezhody medzi\nreálnou váhou zásielky a váhou zásielky uvedenou na podacom lístku, a teda informácia o váhe zásielky\nna podacom lístku žiadnym spôsobom nepreukazuje, čo bolo obsahom zásielky. V rámci zisteného\nskutkového stavu nebolo zo strany žalobcu súdu jednoznačne preukázané, prečo je taký veľký rozdiel\nv hmotnosti medzi zásielkou, ktorá obsahovala iba faktúru a jej prílohu a zásielkou, ktorá údajne\nobsahovala len faktúru jej prílohu a predmetné oznámenie. Informácia o hmotnosti zásielky je tak podľa\nžalovaného 1/ vo vzťahu k preukazovaniu splnenia povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)\nzákona o podpore voči žalovanému 1/ bezpredmetná.\n22.8. Podľa žalovaného 1/ je nedôvodná aj námietka žalobcu ohľadne nesprávneho posúdenia obsahu\nzmluvy. Žalobcom prezentovaná konštrukcia údajnej vôle uzavrieť túto zmluvu nad rámec podpory\nstanovenej zákonom o podpore, nebola zo strany žalovaných nikdy prejavená a navyše takáto vôľa na\nstrane žalovaných nikdy ani neexistovala. Žalovaný 1/ opätovne zdôraznil, že z vykonaného dokazovania\nje zrejmé, že z obsahu zmluvy a vzájomnej písomnej korešpondencie nevyplýva, že by si ňou zmluvné\nstrany inak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej úprave uvedenej v § 4 ods. 3 zákona o podpore,\nresp. vylúčili účinky tohto zákonného ustanovenia. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si v roku 2014\n\nnesplnil svoju obligatórnu zákonnú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, nárok na\npodporu elektriny vyrobenej vo výrobnom zariadení žalobcu v kalendárnom roku 2015 zanikol, a teda\nelektrina vyrobená vo výrobnom zariadení žalobcu v roku 2015 nie je elektrinou, na ktorú sa vzťahuje\npodpora vo forme doplatku ani podpora vo forme odberu elektriny za cenu na straty v zmysle § 3 ods.\n1 písm. b) a c) zákona o podpore.\n22.9. Napokon žalovaný 1/ reagoval v tejto časti dovolania aj na posúdenie prechodného ustanovenia\n§ 18e ods. 1 zákona o podpore. Vzhľadom na to, že k interpretácii a aplikácii predmetného zákonného\nustanovenia existuje ustálený právny názor zo strany ústavného súdu (viď PL. ÚS 50/2015) a zo strany\nnajvyššieho súdu (viď napr. 2Obdo/18/2018 a ďalšie), žalovaný 1/ má za to, že konajúce súdy ustálenú\nrozhodovaciu prax správne aplikovali na predmet sporu a pri interpretácii a aplikácii § 18e ods. 1 zákona\no podpore túto v plnom rozsahu zohľadnili, čo potvrdzuje správnosť ich posúdenia tohto ustanovenia.\n23. Žalovaný 1/ ďalej vo vyjadrení poukázal tiež na neprípustnosť podaného dovolania vo vzťahu k\nžalobcom vymedzeným dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.\n24. Z pohľadu žalovaného 1/ je v tomto dovolacom konaní neprípustnou právna otázka týkajúca sa\nposúdenia dispozitívnej, resp. kogentnej povahy § 4 ods. 3 zákona o podpore. Predmetná dovolateľom\nnastolená otázka nie je otázkou, na ktorej bolo založené rozhodnutie odvolacieho súdu a teda nejde o\nprávnu otázku, ktorá by mala pre spor dôležitý resp. zásadný právny význam. Podľa žalovaného 1/ na\nzáklade výkladu zmluvy je potrebné rozumne dospieť k jedinému a výlučnému záveru o tom, že nikdy\nnebolo úmyslom ani vôľou žalovaných, poskytnúť žalobcovi podporu nad rámec zákonom stanoveného\nrozsahu, tak ako to žalobca tvrdí naprieč svojim dovolaním. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si v\nroku 2014 nesplnil svoju obligatórnu zákonnú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore,\nčo vyplynulo z dokazovania vykonaného súdmi nižšej inštancie, nárok na podporu elektriny vyrobenej vo\nvýrobnom zariadení žalobcu v kalendárnom roku 2015 zanikol, a teda elektrina vyrobená vo výrobnom\nzariadení žalobcu v roku 2015 nie je elektrinou, na ktorú sa vzťahuje podpora vo forme doplatku v zmysle\n§ 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore. Záväzok žalovaného 1/ vyplývajúci zo zmluvy na úhradu doplatku\nje priamo v samotnej zmluve o dodávke elektriny a doplatku explicitne naviazaný na všeobecne záväzné\nprávne predpisy, a to vrátane zákona o podpore a v ňom obsiahnutého ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o\npodpore. Vyriešenie žalobcom nastolenej otázky preto nie je rozhodujúce pre predmet sporu, nejedná sa\nteda o otázku zásadného právneho významu, ale ide vo vzťahu k predmetu sporu o otázku hypotetickú.\n24.1. Nad rámec uvedeného žalovaný 1/ deklaroval, že právny názor žalobcu o dispozitívnej povahe\ndotknutej právnej normy považuje za nesprávny, nakoľko podľa neho ide o normu kogentného\ncharakteru. Žalovaný 1/ má za to, že normatívne znenie a formulácia zákonného ustanovenia §\n4 ods. 2 písm. c) zákona podpore neposkytuje žalobcovi možnosť voľby plnenia, resp. neplnenia\nzákonom stanovenej povinnosti a rovnako ani § 4 ods. 3 zákona o podpore neposkytuje žalovaným\nmožnosť voľby, či v prípade nesplnenia povinnosti žalobcom pripustia vznik zákonom predpokladaného\nnásledku alebo nie. Akékoľvek argumentačné úvahy žalobcu o možnosti vylúčenia zákonom priamo\npredpokladaných následkov formou vzájomných zmluvných dojednaní strán sporu, ako aj úvahy o\nmožnosti ich dodatočného odvrátenia formou akéhokoľvek prejavu vôle žalovaného, sú vzhľadom na\nkogentný charakter právnej normy neaplikovateľné a pre podstatu samotného konania vo veci samej\nbezpredmetné. S poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 50/2015 je podľa žalovaného\n1/ zrejmé, že povinnosti stanovené výrobcom ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore sú\npovinnosťami obligatórnymi, ktoré sú povinní plniť si všetci výrobcovia elektriny s právom na podporu a\nustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore je ustanovením kogentným.\n25. Z obsahu podaného vyjadrenia vyplýva, že žalovaný 1/ považuje za neprípustné aj dovolateľom\nnamietané nesprávne právne posúdenie v súvislosti s neuskutočnením výkladu zmluvy podľa § 266\nObchodného zákonníka. Podľa žalovaného 1/ s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n3Cdo/27/2019 výklad zmluvy nie je otázkou právnou, ale otázkou skutkovou, pričom posudzovanie\nskutkového stavu zo strany dovolacieho súdu nie je prípustné a dovolací súd je viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistili súdy nižšej inštancie. Žalobcom požadovaný výklad zmluvy navyše podľa\nnázoru žalovaného 1/ s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Rakúskej republiky č. RS0112106\nnemá ani tzv. judikatórny presah, a teda tento nie je ani otázkou zásadného právneho významu, ktorá\nby zakladala prípustnosť dovolania. Žalobcom nastolená otázka ohľadne výkladu zmluvy tiež nie je\ndostatočne určitá a zrozumiteľná. Žalovaný 1/ konštatoval, že ustanovenie § 266 Obchodného zákonníka\n\nobsahuje štyri samostatné hierarchicky usporiadané interpretačné pravidlá, pričom z dovolacej otázky\nžalobcu nie je vôbec zrejmé, aplikácie ktorého interpretačného pravidla na zmluvu sa žalobca\npredmetnou dovolacou otázkou vlastne domáha. Je pritom povinnosťou dovolateľa nastoliť dovolaciu\notázku v zmysle § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Reagujúc\nďalej na argumentáciu dovolateľa žalovaný 1/ dodáva, že s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu\nč. R 81/2003 aplikácia jednotlivých ustanovení § 266 Obchodného zákonníka prichádza do úvahy v\nprípade, ak prejav vôle nie je celkom určitý a existujúcu neurčitosť je potrebné odstrániť výkladom\nprostredníctvom zákonom stanovených interpretačných pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka.\nZo znenia zmluvy je pritom zrejmé, že jej predmetom je výlučne podpora vyrobenej a dodanej elektriny\nv rozsahu a za podmienok stanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi (predovšetkým\nzákonom o podpore). Ani samotná aplikácia ustanovení § 266 Obchodného zákonníka nie je spôsobilá\nprivodiť pre žalobcu priaznivejší výsledok sporu, preto vyriešenie žalobcom nastolenej druhej dovolacej\notázky nie je rozhodujúce pre predmet sporu a nejedná sa teda o otázku zásadného právneho významu.\n26. Neprípustnosť dovolania žalovaný 1/ vidí aj v prípade dovolateľom namietaného nesprávneho\nprávneho posúdenia neexistencie uznania záväzku. Žalovaný 1/ v tejto súvislosti opätovne poukázal na\nto, že výklad zmluvy nie je otázkou právnou, ale otázkou skutkovou, pričom posudzovanie skutkového\nstavu zo strany dovolacieho súdu nie je prípustné. Požadovaný výklad zmluvy nemá ani v tomto prípade\ntzv. judikatórny presah, a teda tento nie je ani otázkou zásadného právneho významu, ktorá by zakladala\nprípustnosť dovolania. Taktiež žalovaný 1/ podotkol, že dovolateľom nastolená dovolacia otázka nie je\notázkou, na ktorej bolo založené rozhodnutie odvolacieho súdu a teda nejde o právnu otázku, ktorá by\nmala pre spor dôležitý, resp. zásadný právny význam. Vzhľadom na to, že obsahom zmluvy bola len\npodpora v rozsahu a za podmienok stanovených zákonom o podpore, ak by aj došlo k uznaniu záväzku,\nmohol by byť uznaný výlučne záväzok na poskytnutie podpory v rozsahu a za podmienok stanovených\nzákonom o podpore. Keďže podpora v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore na elektrinu\nvyrobenú vo výrobnom zariadení žalobcu v roku 2015 nebola v dôsledku nesplnenia povinnosti v zmysle\n§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore žalobcom voči žalovanému 1/ a aplikácie sankcie v zmysle §\n4 ods. 3 zákona o podpore predmetom zmluvy, nemohla byť táto ani predmetom údajného uznania\nzáväzku, ktorého sa žalobca domáha v rámci svojej tretej dovolacej otázky. Ani prípadné konštatovanie,\nže zmluva predstavuje uznanie záväzku, by teda podľa žalovaného 1/ nebolo spôsobilé privodiť pre\nžalobcu priaznivejší výsledok sporu.\n26.1. Nad rámec uvedeného sa žalovaný 1/ vyjadril aj k samotnej neexistencii uznania záväzku. Zmluva\nnemá podľa neho náležitosti uznania záväzku v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, a preto\nnie je ani nemôže byť posudzovaná ako uznanie záväzku podľa tohto ustanovenia. (4Cdo/94/2010\na 3MObdo 4/2010). Podľa žalovaného 1/ zo záverečných ustanovení zmluvy je zrejmé, že v danom\nprípade sa jedná o privatívnu nováciu, t. j. v danom prípade dochádza k zániku pôvodného zmluvného\nvzťahu a vzniku úplne nového zmluvného vzťahu. Takéto dojednanie podľa neho nie je možné považovať\nza uznanie záväzku. V prípade žalobcom požadovaného výkladu by sa musela každá zmena zmluvných\npodmienok vzájomného zmluvného vzťahu medzi akýmikoľvek zmluvnými stranami, ako aj každá\nnovácia záväzku, považovať vždy za uznanie všetkých budúcich záväzkov oboch zmluvných strán\nz dotknutej menenej alebo novo uzatváranej zmluvy. Už na prvý pohľad je zrejmé, že argumentácia\ndovolateľa je v tejto časti absurdná a nesprávna. Z týchto dôvodov je dovolanie žalobcu podľa\nžalovaného 1/ v tejto časti nielen neprípustné, ale aj nedôvodné.\n27. Žalovaný 1/ sa ďalej vyjadril, že dovolanie považuje za neprípustné aj v časti namietaného\nnesprávneho právneho posúdenia procesno-právnej otázky dôkazného bremena. Vyhodnocovanie\ndôkazného bremena podľa neho nie je právna otázka, ale otázka vyhodnocovania skutkového stavu,\npričom posudzovanie skutkového stavu zo strany dovolacieho súdu nie je prípustné a dovolací súd je\nviazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistili súdy nižšej inštancie. Dôvod prípustnosti dovolania podľa §\n421 ods. 1 písm. a), resp. písm. b) CSP je aj v tomto prípade podľa neho vymedzený navyše zmätočne\na nejasne, nakoľko dovolateľ pri predmetnej právnej otázke zvolil súčasne dva dôvody prípustnosti\ndovolania, ktorých obsah si však navzájom odporuje. Touto koncepciou vymedzenia dovolacích dôvodov\ndovolateľ navodil stav, kedy ma dovolací súd „hádať“ pod aký zo zákonnom predpokladaných dôvodov\nprípustnosti, mal dovolateľ záujem subsumovať svoju argumentáciu.\n27.1. K samotnej otázke namietaného presunu dôkazného bremena na žalovaných v prípade\npreukazovania doručenia zásielky do dispozičnej sféry adresáta a preukazovania obsahu zásielky\n\nžalovaný 1/ uviedol, že táto bola zo strany najvyššieho súdu viackrát riešená v jeho rozhodnutiach.\nV tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo 81/2010 a uviedol, že\npožiadavka žalobcu, aby žalovaný 1/ preukazoval, že zo strany žalobcu mu oznámenie žalobcu o\npredpokladanej ročnej dodávke elektriny pre kalendárny rok 2015 nebolo doručené, je z povahy\nveci nesplniteľná, pretože nemožno preukázať negatívnu skutočnosť. Žalobca v podanom dovolaní\nsprávne poukázal na potrebu skúmania komplementárnych právnych skutočností. Komplementárnymi\nprávnymi skutočnosťami podľa žalovaného 1/ sú v tomto prípade skutočnosti, ktoré zodpovedajú\npreukázaniu splnenia žalobcovej oznamovacej povinnosti, t. j. či sa v obsahu poštovej obálky\nnachádzalo oznámenie žalobcu o predpokladanej ročnej dodávke elektriny. Preukázanie splnenia\nzákonnej oznamovacej povinnosti bolo povinnosťou žalobcu, čo vyplýva aj rozhodnutí najvyššieho súdu\nsp. zn. 2Obo/3/2008, 5Obo/163/2006, 4Obdo/252/2017, 2Obdo/7/2021 a Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 26Cdo/268/2011. V rozhodnutí sp. zn. 2Obdo/7/2021 najvyšší súd v obdobnej veci\nvyhodnotil ako nesprávny postup súdov, ktoré preniesli dôkazné bremeno preukazovania nedoručenia\noznámenia o uplatnení podpory z výrobcu na spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s., ktorú\nsúdy nižšej inštancie nútili preukazovať, že jej oznámenie o uplatnení podpory zo strany výrobcu nebolo\ndoručené, tak ako sa toho domáha aj žalobca v tomto konaní. Podľa žalovaného 1/ sú závery konajúcich\nsúdov v tejto časti v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu.\n27.2. K žalobcom namietanému nesúladu záverov konajúcich súdov vo vzťahu k rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/3/2011, žalovaný 1/ uviedol, že žalobca úmyselne prekrúca a dokresľuje\nprávne názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí. Predmetné rozhodnutie sa zaoberalo odlišnou skutkovou\nsituáciou, preto právnu vetu tohto rozhodnutia nemožno na prejednávaný spor použiť. Aplikácia tohto\nrozhodnutia spôsobom, akým sa ho dožaduje žalobca vo svojom dovolaní, bola navyše v obdobnej veci\npriamo vylúčená zo strany najvyššieho súdu v jeho rozhodnutí sp. zn. 2Obdo/16/2021. V predmetnej veci\nnajvyšší súd rovnako vylúčil aj aplikáciu argumentácie obsiahnutej v náleze ústavného súdu sp. zn. II.\nÚS 32/2012 pre odlišnú skutkovú situáciu. Žalovaný 1/ je preto názoru, že skutkový stav prejednávaného\nsporu nedáva základ k tomu, aby došlo k presunu dôkazného bremena vo vzťahu k preukazovaniu\nsplnenia povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore zo žalobcu na žalovaných.\n28. Žalovaný 1/ napokon konštatuje neprípustnosť dovolacieho dôvodu aj vo vzťahu k namietanému\nnesprávnemu právnemu posúdeniu aplikácie § 4 ods. 3 v spojení s § 18e ods. 1 zákona o podpore.\nZ odôvodnenia podaného dovolania nie je zrejmé, či dovolateľ uplatňuje v tejto súvislosti dôvod\nprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) alebo c) CSP, preto je tento dôvod prípustnosti\ntaktiež nedostatočne vymedzený. Namietaná právna otázka bola podľa žalovaného 1/ predmetom\nposudzovania zo strany ústavného súdu v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015, podľa ktorého sa v prípade\naplikácie predmetného ustanovenia jedná o nepravú retroaktivitu a zavedenie nepravej retroaktivity\npovažuje z ústavného hľadiska nie len za akceptovateľné, ale aj žiaduce. V tomto náleze ústavný\nsúd skonštatoval, že v § 3 zákona o podpore sú ustanovené (okrem iného) spôsoby a podmienky\npodpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a v § 4 zákona o podpore sú ustanovené\npráva a povinnosti výrobcov elektriny. Tento právny názor bol opakovane potvrdený najvyšším\nsúdom v rozhodnutiach sp. zn. 2Obdo/18/2018, 3Obdo/72/2019, 3Obdo/119/2019, 2Obdo/7/2021 a\n1Obdo/41/2020. Nastolená dovolacia otázka právneho posúdenia aplikácie § 18e ods. 1 zákona o\npodpore je v tomto čase ustálene a jednotne vyriešená rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít,\npričom táto skutočnosť vylučuje prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP. Žalovaný\n1/ dodal, že keďže rozhodnutia konajúcich súdov ustálenú rozhodovaciu prax zohľadňujú, je v danom\nprípade vylúčený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n29. Na základe všetkých argumentov uvedených vo vyjadrení žalovaný 1/ navrhol, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. f) bez toho, aby skúmal vecnú\nsprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že dôvody prípustnosti dovolania\nvymedzené žalobcom v jeho dovolaní nie sú dané. Ak by dovolací súd dospel k záveru o prípustnosti\ndovolania, žalovaný 1/ navrhol, aby dovolací súd zamietol dovolanie žalobcu podľa § 448 CSP ako\ndovolanie, ktoré nie je dôvodné. Zároveň navrhol, aby dovolací súd priznal žalovanému 1/ nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n30. Žalovaný 2/ sa k podanému dovolaniu na výzvu súdu nevyjadril.\nVyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného 1/\n\n31. Dovolateľ po tom, ako mu bolo doručené vyjadrenie žalovaného 1/ predložil súdu rozsiahle vyjadrenie\nk vyjadreniu žalovaného 1/. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že k námietkam žalovaného 1/ ohľadne\nneprípustnosti dovolania uviedol, že sú nenáležité, nedôvodné a nesprávne. Žalovaný 1/ sa podľa\nneho zameriava len izolovane na jednotlivé argumenty, pričom ignoruje potrebu vyhodnotenia týchto\nargumentov vo vzájomných súvislostiach. Vo vyjadrení navyše opomenul niektoré podstatné a skutkové\nprávne aspekty, na ktoré dovolateľ vo vyjadrení poukazuje. Rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného\nsúdu, na ktoré sa žalovaný 1/ odvoláva sú z pohľadu dovolateľa irelevantné vzhľadom na predmet sporu\na dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody. Rovnako dáva do pozornosti, že predmetné rozhodnutia sa\ntýkajú iba otázky, či lehota pre oznámenie o uplatnení podpory má hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu\npovahu, čo podľa neho potvrdzuje ich irelevantnosť. Dovolateľ pripomína, že vyjadrenie žalovaného\n1/ neberie do úvahy rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo/1/2021 a 4Obdo/76/2022. V ďalšom\nobsahu vyjadrenia dovolateľ v podstate reaguje na jednotlivé argumenty žalovaného 1/ v súlade s\npredloženým dovolaním s tým, že jeho argumenty považuje za nesprávne. V závere vyjadrenia dovolateľ\nuviedol, že zotrváva na dovolacom návrhu tak, ako ho uviedol v podanom dovolaní.\nK prípustnosti podaného dovolania\n32. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal\nvčas žalobca, v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený\npodľa § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že mimoriadny\nopravný prostriedok žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému\nnie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c) CSP) a dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi a dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 (§ 447 písm.\nf) CSP).\n33. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nZ citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je\nproti tomu, ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nsú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie\nsú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu (k tomu viď napr. III. ÚS 474/2017).\n34. Najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno\nnapadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá\nprávna úprava jeho prípustnosti podľa CSP. Dovolanie v systéme opravných prostriedkov nie je\nďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať\nakékoľvek rozhodnutie (1Cdo/113/2012, 4Cdo/280/2013, 7Cdo/92/2012, 3Cdo/539/2014). Základná\nidea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna istota a stabilita, nastolené\nprávoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Dovolací\nsúd pristupuje k preskúmaniu samotnej dôvodnosti dovolacích dôvodov výlučne za predpokladu, že sú\nsplnené podmienky prípustnosti dovolania, ktoré je dovolací súd povinný preskúmať prednostne.\n35. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\nK dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP\n36. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP sú: a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že\n\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle\nvyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v\nzjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená porušenie Ústavou SR zaručených procesných práv v\nspojení so súdnou ochranou práva.\n37. Pod pojmom nesprávny procesný postup, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP, je potrebné rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania\nveci, ktorá znemožnila strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu\nmožnosť jej aktívnej účasti na konaní. Nesprávnym procesným postupom je ďalej potrebné rozumieť aj\nabsenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť,\nči svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany.\n38. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich\npráv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky, poskytované právnym\nporiadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nsúdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.\n1 Ústavy SR je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a\nzrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Právo na spravodlivý\nproces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití a výklade relevantných\nprávnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo\nprijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý\nproces. V kontexte dovolacích námietok dovolateľa najvyšší súd zdôrazňuje, že funkciou odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je\nzároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany\npred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu umožniť posúdiť, ako\nsúd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom\nrozhodovaní.\n39. Dovolací súd dodáva, že vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a\ndôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho\nprocesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia práva na\nspravodlivý proces. Teda, intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho\nprocesného postupu súdu musí dosahovať požadovanú mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend\nnastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má tento mimoriadny opravný\nprostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí, ako\naj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov,\nako prvkov naplnenia princípu právnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023).\n40. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že dovolateľ sa v rozsiahlej časti dovolania venuje skutkovým\notázkam a spochybňuje správnosť hodnotenia dôkazov konajúcimi súdmi. Dovolací súd už podľa\npredchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných\noprávnení účastníka a zakladajúcim prípustnosť dovolania nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich\nskutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie\nniektorého dôkazu (k tomu pozri napríklad R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1Cdo/85/2010,\n2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011,\n7Cdo/38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu, ani podľa novej právnej úpravy civilného\nsporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť\ndovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu,\nnevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.\nNedostatočné zistenie skutkového stavu ako dovolací dôvod CSP nepozná (6Cdo/126/2017). Do obsahu\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). Dovolací súd nie je oprávnený\nprehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako\nho zistil odvolací súd a revízia rozhodnutí súdov nižšej inštancie nie je možná vo svetle skúmania\n\nskutkových otázok. Súčasne právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej\nistoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam (I. ÚS 4/2011).\n41. Nadväzujúc na uvedené najvyšší súd pripomína, že aj keď samotná možnosť prieskumu vykonaného\nhodnotenia dôkazov zo strany konajúcich súdov je v dovolacom konaní značne obmedzená, nie je úplne\nvylúčená. K zásahu do práva na spravodlivý proces a k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 431\nCSP odkazujúc na § 420 písm. f) CSP môže dôjsť na podklade takého hodnotenia dôkazov, ktoré je\nmožné označiť za arbitrárne, ktoré je bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu alebo\nktorého odôvodnenie je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti\n(k tomu pozri IV. ÚS 150/03, I. ÚS 200/2012, I. ÚS 51/2020). Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť\nrozhodnutí všeobecných súdov je podľa ústavného súdu najčastejšie daná rozporom súvislostí ich\nprávnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky\nalebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie,\nteda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy SR (II.\nÚS 302/2019-44). O taký prípad sa však v danej veci podľa dovolacieho súdu nejedná.\n42. Najvyšší súd z obsahu podaného dovolania zistil, že dovolateľ v kontexte namietanej vady\nzmätočnosti spochybňuje, že by ho v prejednávanej veci zaťažovalo dôkazné bremeno, nakoľko sa\nnazdáva, že v priebehu konania došlo k presunu dôkazného bremena ohľadne doručenia oznámenia\npodľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore zo žalobcu na žalovaných. Dovolateľ v tejto súvislosti\npoukázal na to, že písomný návrh zmluvy s navrhovanou účinnosťou od 1. januára 2015 spolu so\nsprievodným listom zo dňa 10. októbra 2014, uzavretie zmluvy zo dňa 9. decembra 2015 a sprievodný\nlist zo dňa 10. decembra 2014 predstavujú v súhrne uznanie záväzku žalovaného 1/ poskytovať\npodporu dovolateľovi podľa zákona o podpore v roku 2015. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že\notázka posúdenia predmetných právnych úkonov z pohľadu možnej aplikácie ustanovení o uznaní\nzáväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka je vecou právneho posúdenia, ktoré obsahovo ani\nvýznamovo nezodpovedá dovolateľom namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP (pozri\nR 24/2017). V reakcii na námietky dovolateľa sa dovolací súd preto v tejto časti ďalej zaoberal\nlen namietanými nedostatkami hodnotenia predložených dôkazov a s tým súvisiacou námietkou\nnedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku.\n43. Z obsahu napadnutého rozsudku dovolací súd zistil, že odvolací súd sa žalobcovými úvahami\nohľadne možnosti posúdenia zmluvy a písomnej korešpondencie zmluvných strán ako uznania záväzku\nžalovaným 1/ platiť doplatok za dodávku elektriny a za straty v roku 2015 zaoberal v bode 38., 39., 40.\na 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa odvolacieho súdu žalobcom uvádzané dokumenty\nnemôžu byť považované za uznanie záväzku zo strany žalovaného 1/, nakoľko z ich obsahu nevyplýva,\nže by žalovaný 1/ uznal, t. j deklaroval, že má voči žalobcovi platiť doplatok v roku 2015. Odvolací\nsúd teda predmetné dokumenty právne neposúdil ako uznanie záväzku s poukazom na rozhodujúce\nskutkové zistenie, podľa ktorého z obsahu predložených dokumentov nevyplýva, že by žalovaný uznal\nzáväzok voči žalobcovi. Keďže dovolací súd je skutkovými zisteniami odvolacieho súdu viazaný (§ 442\nCSP), v rozsahu dovolateľom namietanej vady zmätočnosti napadnutého rozhodnutia ďalej len skúmal,\nči hodnotenie dôkazov smerujúce k ustáleniu tohto rozhodujúceho skutkového zistenia nebolo arbitrárne,\nnelogické alebo iracionálne so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti.\n44. Po nahliadnutí do namietanej zmluvy a písomnej korešpondencie (č. l. 26 a nasl., č. l. 52 a 53 súdneho\nspisu) najvyšší súd dodržiavajúc zákonný rozsah dovolacieho prieskumu konštatuje, že rozhodujúce\nskutkové zistenie odvolacieho súdu nemožno považovať za výsledok svojvoľného, nelogického alebo\niracionálneho hodnotenia dôkazov. Dovolací súd poznamenáva, že tak v prípade návrhu na uzavretie\nzmluvy s účinnosťou od 1. januára 2015, ako aj v prípade uzatvorenia zmluvy s účinnosťou od 1.\njanuára 2015 a inštrukcie žalovaného 1/ zaslanej dovolateľovi ohľadne fakturácie doplatku v roku 2015,\nsa nejedná o právne úkony, ktoré by obsahovali tak jasný a zrozumiteľný prejav vôle žalovaného 1/\nsmerujúci k uznaniu záväzku platiť doplatok žalobcovi podľa zákona o podpore v roku 2015, že by\nbolo možné konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v tejto časti z hľadiska dovolacieho\nprieskumu neudržateľné. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolacím súdom vykonané hodnotenie\ndôkazov a jeho odôvodnenie je v tejto časti v kontexte namietanej vady zmätočnosti plne postačujúce a\ndovolací súd preto nevzhliadol prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Pre úplnosť najvyšší súd\n\nešte dopĺňa, že keďže nebolo konajúcimi súdmi zistené namietané uznanie záväzku, nemohlo potom\ndôjsť z tohto dôvodu ani k namietanému presunu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaných.\n45. Prenesenie dôkazného bremena na žalovaných mala podľa dovolateľa ďalej spôsobiť aj podstatná\nčasová, vecná, kauzálna súvislosť medzi krokmi žalovaného 1/ (návrh na uzavretie zmluvy, uzavretie\nzmluvy a inštrukcia) a tvrdením dovolateľa, že žalovanému oznámil uplatnenie podpory pre rok 2015 v\nzákonnej lehote. Podľa dovolateľa predmetné kroky žalovaného 1/ odvolací súd ignoroval. Vychádzajúc\nz napadnutého rozsudku najvyšší súd poznamenáva, že odvolací súd sa v prejednávanej veci stotožnil\ns rozsudkom súdu prvej inštancie a poukázal na § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v\ncelom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť\nlen na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie\nsprávnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (viď bod 29. napadnutého rozsudku). Odôvodnenie\nrozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré sa opiera v podstatnej časti i o odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Konanie\npred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom totiž tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku\nodvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich jednotu (k tomu pozri 2Obdo/64/2021). S\npoukazom na uvedené najvyšší súd pri ďalšom skúmaní prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP\nprihliadal na obsah oboch rozsudkov súdov nižších inštancií, ktoré tvoria pre účely tohto dovolacieho\nkonania jednotu.\n46. Najvyšší súd po nahliadnutí do rozsudku súdu prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie k\nnamietanej zmluve uviedol, že táto nie je sama o sebe dôkazom skutočnosti, že k splneniu povinnosti\npodľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore došlo (pozri bod 72. rozsudku súdu prvej inštancie). Na\npredmetné posúdenie nadviazal v napadnutom rozsudku aj odvolací súd (pozri bod 38. napadnutého\nrozsudku), ktorý uviedol: „Nepochybne § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore stanovuje žalobcovi\npovinnosť oznámiť voči žalovanému dve skutočnosti, a to oznámiť uplatnenie podpory a oznámiť\npredpokladané množstvo dodanej elektriny. I keď predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre\nsplnenie si týchto dvoch notifikačných povinností, musí byť preukázané, že tieto boli splnené, pričom\nlistiny, na ktoré žalobca poukázal nemožno akceptovať ako dôkaz o tom, že žalobca si splnil povinnosti\npodľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore v roku 2014, aby nestratil právo na podporu pre nasledujúci rok, t. j.\npre rok 2015.“ V kontexte celého obsahu napadnutého rozsudku je potrebné v tejto súvislosti zohľadniť\ntiež skutočnosť, že odvolaciemu súdu bolo známe z jeho rozhodovacej činnosti, že k uzatváraniu\nobdobných zmlúv dochádzalo celoplošne, so všetkými výrobcami s právom na podporu, bez rozdielu, či\ntíto splnili povinnosť podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore na rok 2015, keďže uvedenou zmluvou sa malo\nregulovať celé obdobie podpory a nie len jeho jeden rok (pozri bod 37. napadnutého rozsudku).\n47. Dovolací súd po zohľadnení celého obsahu napadnutého rozsudku konštatuje, že sa nemožno\nstotožniť s tvrdením dovolateľa, že sa konajúce súdy nezaoberali, resp. ignorovali následné kroky,\nresp. úkony žalovaných, ktoré boli adresované dovolateľovi. Z rozhodnutí súdov nižších inštancií s\npoukazom na vyššie uvedené jasne vyplýva, že tieto nepovažovali za dôkazy, ktorými by mohlo byť\npreukázané doručenie oznámenia v lehote podľa zákona o podpore. K týmto rozhodujúcim skutkovým\nzisteniam pritom odvolací súd nedospel len na základe dôkazov uvedených v bode 34. napadnutého\nrozsudku, ktoré žalobca označil za protirečivé a rozporuplné. Preto pokiaľ by odvolací súd aj konštatoval\ndovolateľom namietanú rozporuplnosť týchto dôkazov, neznamenalo by to vzhľadom na vyššie uvedené,\nže by bolo potrebné ustáliť iné skutkové zistenia ohľadne namietaných úkonov žalovaných a teda by to v\nkonečnom dôsledku nemohlo znamenať ani namietané prenesenie dôkazného bremena na žalovaných.\nDovolací súd vo všeobecnosti pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných\núčastníkmi konania. Ani odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na\nkaždú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam\npre rozhodnutie o odvolaní (6Cdo/145/2011). Pokiaľ by aj boli vymedzené námietky žalobcu dôvodné,\nnajvyšší súd má s prihliadnutím na konajúcimi súdmi ustálený skutkový stav za to, že v tomto konaní\nnemôže byť za takto ustáleného skutkového stavu relevantnou vadou odôvodnenia rozsudku iba to,\nže sa súdy dostatočne nevysporiadali s namietanou protirečivosťou alebo rozporuplnosťou dôkazov\nuvedených v bode 34. napadnutého rozsudku.\n\n48. Rovnako dovolací súd poznamenáva, že s poukazom na ustálené skutkové zistenia konajúce súdy\nnemali dôvod sa zaoberať namietanou otázkou presunu dôkazného bremena na žalovaného 1/ ani z\ndôvodu, že žalovaný 1/ zmaril žalobcovi uniesť dôkazné bremeno tým, že neviedol a nezabezpečoval\nevidenciu jemu doručených zásielok úplným a hodnoverným spôsobom. Konajúce súdy sa k dôkazom\nsúvisiacim s evidenciou korešpondencie žalovaného 1/ vyjadrili tak, že samotná skutočnosť, že sa mohla\npri evidovaní korešpondencie občas stať nesprávnosť, neznamená, že sa tak stalo v prejednávanej\nveci (pozri bod 33.1. napadnutého rozsudku a bod 78. rozsudku súdu prvej inštancie). Z rozhodnutí\nkonajúcich súdov je zrejmé, že sa nestotožnili s tvrdeniami žalobcu o tom, že žalovaný 1/ zmaril\nmožnosť žalobcu uniesť dôkazné bremeno ohľadne doručenia zásielky, keďže predmetné tvrdenie\nnepovažovali za preukázané. Najvyšší súd považuje za potrebné dodať, že zaoberať sa možným\npresunom dôkazného bremena by mohlo byť pre toto konanie relevantné iba v prípade, kedy by konajúce\nsúdy tvrdenie dovolateľa o zmarení možnosti uniesť dôkazné bremeno považovali za preukázané.\n49. Nad rámec uvedeného dovolací súd dáva do pozornosti, že najvyšší súd sa k otázke prenesenia\ndôkazného bremena na žalovaného už vyjadril v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 2Obdo/7/2021, keď\nuviedol: „Dôkazné bremeno je povinnosť strany sporu, pokiaľ chce byť úspešná v konaní, preukázať\nexistenciu takých svojich skutkových tvrdení, ktoré môžu pre ňu privodiť priaznivý výsledok; dôkazné\nbremeno sa teda netýka vždy výsledku celého konania, ale sa môže týkať aj čiastkového skutkového\ntvrdenia významného pre rozhodnutie súdu. Pre určenie toho, kto je nositeľom dôkazného bremena,\nje kľúčová hmotnoprávna úprava vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje svoje právo alebo povinnosť\nžalovaného. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním\ntvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo. Na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné\nbremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho\nexistenciu žalobca preukázal. V princípe platí, že nesplnenie dôkaznej povinnosti znamená neunesenie\ndôkazného bremena, čo má za následok prehru v spore. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje,\nže v prejednávanom spore žalovaný okrem iného namietol, že žalobca nepreukázal doručenie spornej\nzásielky do jeho dispozičnej sféry, ktorá zásielka mala obsahovať oznámenie zákonom požadovaných\npovinností žalobcu žalovanému v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE. Dovolací\nsúd zdôrazňuje, že v prípade sporu o doručení písomnosti dôkazné bremeno o doručení zaťažuje\nodosielateľa. Ak žalovaný ako adresát namietol doručenie spornej zásielky žalobcu do jeho dispozičnej\nsféry, bolo úlohou konajúcich súdov prešetriť, či došlo k doručeniu žalobcom uvádzanej zásielky, to aj\ns akcentom na posúdenie dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore\nOZE, ktorá má hmotnoprávny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n27. augusta 2019 sp. zn. 2Obdo/18/2018; uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n30. novembra 2020 sp. zn. 4Obdo/90/2020; Nález Ústavného súdu SR zo dňa 22. marca 2017 sp.\nzn. PL. ÚS 50/2015). Za danej situácie sa dôkazné bremeno zo strany žalovaného ako adresáta\nspornej zásielky presunulo na žalobcu ako odosielateľa. Preto, ak konajúce súdy nepreniesli dôkazné\nbremeno zo žalovaného (adresáta) na žalobcu (odosielateľa), dopustili sa takého procesného postupu,\nktorým konanie zaťažili vadou spočívajúcou v porušení zásady, podľa ktorej od nikoho nemožno\nspravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, resp. niečo, čo sa\nnikdy nestalo, keďže preukazovanie takejto negatívnej skutočnosti je objektívne nemožné. Žalovaný\ntotiž nemá možnosť preukázať, že spornú zásielku žalobcu (ako ani predmetné oznámenie o uplatnení\npodpory vrátane oznámenia o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny vyrobenej zariadením\nžalobcu z obnoviteľných zdrojov energie) od žalobcu neobdržal, takáto požiadavka by bola popretím tzv.\nnegatívnej dôkaznej teórie, podľa ktorej nie je možné preukazovať neexistujúce skutočnosti.“\n50. S poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd sumarizuje, že posúdenie dôkazného bremena v\ntejto veci vychádza zo zisteného a ustáleného skutkového stavu, pričom najvyšší súd nezistil, že by\nsa konajúce súdy vo svojich rozsudkoch, ktoré tvoria pre účely tohto dovolacieho konania organickú\njednotu, nezaoberali tými podstatnými tvrdeniami alebo dôkazmi, ktoré by mohli odôvodniť prenesenie\ndôkazného bremena na žalovaných a zároveň odôvodniť namietanú prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP.\n51. Podľa názoru dovolateľa je ďalej pre účely tohto dovolacieho konania relevantným porušením\npráva na spravodlivý proces spôsob hodnotenia záznamu podateľne, výpovede svedkyne J., výpovede\nsvedkyne B. a hodnotenie skutkového zistenia ohľadne hmotnosti zásielky zo dňa 3. júna 2014. S\npoukazom na organickú jednotu napadnutého rozsudku s rozsudkom súdu prvej inštancie dovolací\nsúd dáva do pozornosti, že súd prvej inštancie predmetné dôkazy hodnotil v bode 78. odôvodnenia\n\nsvojho rozsudku nasledovne: „Súdu nebolo preukázané, že žalobca riadne a včas doručil žalovanému\n1/ tlačivo označené ako Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015\nzo dňa 29. mája 2014. Podľa tvrdenia žalobcu predmetné tlačivo malo byť obsahom zásielky, ktorú\npodal na pošte dňa 3. júna 2014. Jediným relevantným dôkazom na preukázanie skutočnosti, že\nzásielka podaná na pošte 3. júna 2014 s podacím číslom RP909909963SK obsahovala aj predmetné\noznámenie je výpoveď svedkyne Mgr. H. B.. Vzhľadom na to, že menovaná je H. konateľa a spoločníka\nžalobcu súd mal pochybnosti o vierohodnosti jej výpovede. Dôkazné bremeno na preukázanie doručenia\npredmetného oznámenia o uplatnení podpory v danom prípade zaťažuje žalobcu. Samotná váha\nzásielky, resp. rozdiel medzi hmotnosťami jednotlivých zásielok doručovaných žalobcom žalovanému\n1/ nemôžu preukázať obsah týchto zásielok. To znamená, že ani vyššia hmotnosť zásielky podanej\nna poštu dňa 3. júna 2014 nepreukazuje, že obsahom zásielky bolo aj oznámenie zo dňa 29. mája\n2014. Navyše nebolo súdu jednoznačne preukázané, prečo je rozdiel v hmotnosti medzi zásielkou,\nktorá obsahovala iba faktúru a jej prílohu (0,014 kg) a zásielkou, ktorá údajne obsahovala len faktúru\njej prílohu a predmetné oznámenie (0,050 kg) až taký veľký. To, či predmetná zásielka obsahovala ešte\ninú písomnosť, alebo bola v nej nejaká kancelárska spojka, alebo došlo k chybe pri vážení zásielky,\nnebolo súdu preukázané. Svedkyňa Mgr. B. nevedela uviesť čo okrem faktúry, jej prílohy a údajného\noznámenia malo byť obsahom dotknutej zásielky. Výpoveď svedkyne Mgr. B. nebola preukázaná inými\ndôkazmi a dôkazy predložené a označené žalobcom neboli spôsobilé preukázať obsah predmetnej\nzásielky, resp. to, že žalobca k 15. augustu 2014 riadne splnil svoju oznamovaciu povinnosť voči\nžalovanému 1/. Skutočnosť, že zamestnankyňa podateľne žalovaného v 1. rade H. J. pripustila, že\nmohlo v určitých prípadoch dôjsť k chybe v použití pečiatky pri označovaní došlej pošty nepreukazuje,\nže tomu tak bolo aj v tomto konkrétnom prípade a ani to, že súčasťou zásielky bolo alebo nebolo\npredmetné oznámenie. Z predloženej knihy doručenej pošty súd zistil, že nie je v nej zaevidované\npodanie žalobcu označené ako Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku\n2015 zo dňa 29. mája 2014. Vzhľadom na žalobcom zvolený spôsob doručovania ním údajne odoslanej\nzásielky, nevie žalobca súdu hodnoverne a preukázateľne doložiť, či predmetné oznámenie bolo, alebo\nnebolo doručené žalovanému 1/. Relevantným dôkazom by mohla byť doručenka, ale takýto spôsob\ndoručovania začal žalobca používať až v neskoršom období.“ K námietke žalobcu prezentovanej v\nodvolaní vo vzťahu k hodnoteniu výpovede svedkyne B. ako nedôveryhodnej sa odvolací súd vyjadril v\nbode 33.1. napadnutého rozsudku, keď dal za pravdu žalobcovi, že samotný blízky vzťah svedka k strane\nsporu sám o sebe nevylučuje hodnovernosť svedeckej výpovede. Dodal však, že ostatné predložené\ndôkazy nepodporujú jeho skutkové tvrdenie o tom, že predmetnou zásielkou bola splnená oznamovacia\npovinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Totožne na predmetnú skutočnosť v konečnom\ndôsledku poukázal aj súd prvej inštancie v časti odôvodnenia jeho rozsudku citovaného vyššie.\n52. Dovolací súd s poukazom na uvedené konštatuje, že bez toho, aby skúmal správnosť skutkových\nzistení konajúcich súdov (§ 442 CSP), nezistil na základe podaného dovolania vo vykonanom\nprocesnom postupe hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP také vady, na základe ktorých by bolo\nmožné konštatovať prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, najmä nezistil, že by sa napadnuté\nrozhodnutie v časti hodnotenia žalobcom označených dôkazov javilo ako arbitrárne, iracionálne alebo\nnelogické. Najvyšší súd v tejto súvislosti v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého\nrozsudku, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolací súd dodáva, že mu neprináleží, aby sa\npúšťal na podklade podaného rozsiahleho dovolania do skutkovej polemiky so súdmi nižších inštancií\ntak, ako to žiada dovolateľ vo vzťahu k prieskumu vykonaného hodnotenia označených dôkazov. V\nrozsahu zákonom stanoveného dovolacieho prieskumu sa preto obmedzuje len na konštatovanie,\nže nahliadnutím do obsahu spisu nezistil svojvoľné alebo selektívne hodnotenie dôkazov, ktoré by\nodôvodňovalo prípustnosť dovolania na podklade namietanej vady zmätočnosti.\n53. Nad rámec uvedeného najvyšší súd konštatuje, že rozsiahlou časťou dovolania sa tiahne\nspochybňovanie kvality dôkazov potvrdzujúcich nedoručenie oznámenia. Dovolateľ súčasne opomína,\nže pre výsledok tohto sporového konania bolo rozhodujúce, že práve on, ako strana sporu, ktorú\nzaťažovalo dôkazné bremeno, nepredložil dôkazné prostriedky takej kvality, ktoré by boli spôsobilé\ndostatočne dôveryhodne preukázať ním tvrdené skutočnosti. Po nahliadnutí do obsahu spisu je najvyšší\nsúd názoru, že dôkazy predložené žalobcom nie sú na takej kvalitatívnej úrovni, aby boli spôsobilé\nspochybniť logickosť alebo racionálnosť záveru konajúcich súdov, že žalobca neuniesol v tomto\nsporovom konaní dôkazné bremeno. Z pohľadu najvyššieho súdu prenesenie dôkazného bremena na\nžalovaných nemôže byť odôvodnené len samotným spochybnením dôkazov potvrdzujúcich tvrdenie o\n\nnedoručení oznámenia, pokiaľ dovolateľ súčasne nepredložil v konaní dôkazy na kvalitatívne vyššej\núrovni, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenie o doručení oznámenia žalovanému 1/.\n54. Dovolací súd preto konštatuje, že argumentáciu dovolateľa (hoci sa jedná o argumentáciu\nspísanú advokátom) je možné charakterizovať len ako prejav nespokojnosti dovolateľa s rozhodnutím\nodvolacieho súdu, ktoré bolo vydané v jeho neprospech. Už v uznesení sp. zn. 3Obdo/2/2019 dovolací\nsúd skonštatoval, že: „prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá\nvšeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu (prípadne aj súdu prvej inštancie),\nktoré vyznelo v jeho neprospech. Na zdôraznenie uvedeného dovolací súd dáva do pozornosti, že právo\nna spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom\núspešná teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04)“.\nUvedený záver je podľa dovolacieho súdu plne aktuálny aj v rozhodovanej veci.\n55. Dovolateľ pod namietanú vadu zmätočnosti zaraďuje ďalej konajúcimi súdmi realizovanú\ninterpretáciu (hodnotenie) obsahu návrhu na uzavretie zmluvy a samotnej zmluvy, keď podľa neho\nnezohľadnili prejav vôle žalovaných poskytovať žalobcovi podporu v roku 2015. Samotná interpretácia\nnávrhu alebo zmluvy sa taktiež realizuje ako súčasť hodnotenia predložených dôkazov, ktoré súdy\nvykonávajú v rámci zisťovania skutkového stavu veci. Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu\nzisteným skutkovým stavom (§ 442 CSP) najvyšší súd aj v tejto časti dovolania opätovne posudzoval\nvýlučne to, či skutkové zistenia súdov získané na základe procesného postupu hodnotenia vykonaných\ndôkazov nie sú svojvoľné, extrémne nelogické alebo iracionálne. Z obsahu napadnutého rozsudku\ndovolací súd zistil, že odvolací súd mal za to, že z obsahu zmluvy (ako ani ďalšej písomnej\nkorešpondencie) nevyplýva, že by si ňou zmluvné strany inak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej\núprave uvedenej v § 4 ods. 3 zákona o podpore, resp. vylúčili účinky tohto zákonného ustanovenia (pozri\nbod 37. napadnutého rozsudku).\n56. Nahliadnutím do predmetnej zmluvy a ďalšej písomnej korešpondencie medzi žalobcom a\nžalovanými najvyšší súd zistil, že predmetný skutkový záver odvolacieho súdu nemožno považovať za\nvýsledok nelogického, svojvoľného alebo iracionálneho hodnotenia predložených dôkazov. Z ustanovení\npredloženej zmluvy, ako ani z ďalšej predloženej korešpondencie, nie je možné dostatočne jasne a\njednoznačne vyčítať vôľu vylúčiť pôsobnosť sankcie podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore v roku 2015, a\npreto hodnotenie predmetného dôkazu a ani odôvodnenie odvolacieho súdu nemôže byť v tomto smere\npovažované za neudržateľné z hľadiska namietaného porušenia práva na spravodlivý proces. Najvyšší\nsúd opätovne podotýka, že ani v tomto prípade nehodnotil samotnú správnosť interpretácie zmluvy, iba\nsa v zákonom danom rozsahu dovolacieho prieskumu vyjadril k udržateľnosti odôvodnenia napadnutého\nrozsudku z pohľadu namietanej vady zmätočnosti.\n57. V súvislosti s interpretáciou zmluvy dovolateľ ďalej napáda záver konajúcich súdov, keď uviedli, že\naplikácia ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka je v tejto veci bez právneho významu. Najvyšší\nsúd vo všeobecnosti pripomína, že výklad prejavu vôle podľa interpretačných pravidiel obsiahnutých v\n§ 266 Obchodného zákonníka je potrebný len v prípade, ak prejav vôle konajúcej osoby nie je celkom\nzrozumiteľný alebo určitý (4Obdo/73/2021).\n58. Odvolací súd k aplikácii výkladových pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka uviedol, že\nvýkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejavy vôle dopĺňať (bod 43.\nnapadnutého rozsudku). Predmetná časť odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z\nhľadiska celého obsahu napadnutého rozsudku podľa dovolacieho súdu zjavne nadväzuje na skutkové\nzistenia ohľadne nepreukázania vylúčenia pôsobnosti zákona o podpore s poukazom na obsah zmluvy\na písomnú korešpondenciu strán sporu. Najvyšší súd vychádzajúc z obsahu napadnutého rozsudku\nopätovne zdôrazňuje, že odvolací súd skutkovo vyhodnotil, že z obsahu zmluvy a návrhu nevyplýva, že\nby obsahovali také časti, ktoré by boli spôsobilé preukázať vylúčenie sankcie podľa zákona o podpore\nv roku 2015 (to sa týka aj namietaného ustanovenia o účinnosti zmluvy od 1. januára 2015). Keďže\ntieto závery odvolacieho súdu v tejto súvislosti považoval dovolací súd z pohľadu práva na spravodlivý\nproces za udržateľné (pozri bod 56. tohto uznesenia), je nutné potom konštatovať, že odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu, z ktorého v priamej nadväznosti na tieto skutkové zistenia\nvyplýva, že tento nemal na základe výkladových pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka akú\nspornú časť prejavu vôle žalovaných vykladať, spĺňa požiadavky kladené právom na spravodlivý proces\n\nna odôvodnenie rozhodnutia, nakoľko je presvedčivé, zrozumiteľné, jasné, vnútorne bezrozporné a v\nsúlade so skutkovými zisteniami.\n59. Vo vzťahu k namietanému narušeniu rovnosti zbraní dovolací súd uvádza, že v civilnom sporovom\nkonaní sa uplatňujú základné zásady a princípy spravodlivosti konania, medzi ktoré patrí aj princíp\nrovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti konania (čl. 6, čl. 9 CSP). Tak, ako vyplýva z ustálenej\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavného súdu a najvyššieho súdu, každá strana\nsporu musí mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za potrebné na to,\naby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s dôkazmi, protiargumentmi a podaniami protistrany,\npredloženými súdu na účely ovplyvnenia jeho rozhodnutia a následne mať aj možnosť vyjadriť sa k nim.\nKontradiktórnosť v civilnom konaní znamená možnosť strany popierať požiadavky a argumenty druhej\nstrany a právo na to, aby boli vypočuté jej argumenty a návrhy (viď nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS\n31/2016, III. ÚS 32/2015, I. ÚS 276/2016, IV. ÚS 89/2018, II. ÚS 249/2012, II. ÚS 168/2012). Najvyšší súd\nuvádza, že z obsahu spisu a priebehu celého konania nevyplýva žiadne z porušení základných zásad a\nprincípov v civilnom sporovom konaní, resp. dovolateľ ani neposkytol žiadnu relevantnú argumentáciu,\nako malo dôjsť k ním tvrdenému porušeniu princípu rovnosti zbraní a princípu kontradiktórnosti konania,\nkeď počas konania mal možnosť predkladať a i predkladal dôkazy i argumenty, mal možnosť sa zoznámiť\ns dôkazmi protistrany a vyjadriť sa k nim. Žalobcom uvedená argumentácia ostáva opäť iba v rovine\nnesúhlasu s hodnotením dôkazov zo strany vo veci konajúcich súdov, pričom dovolací súd už na\nkonkrétne námietky reagoval v predchádzajúcich častiach tohto uznesenia.\n60. Dovolateľ s poukazom na označenú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP ešte namietal\nnelogickosť, arbitrárnosť a nepresvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k\nvymedzeniu kľúčovej otázky pre rozhodnutie, keď sa odvolací súd podľa jeho názoru nezaoberal\nzásadnými otázkami pre rozhodnutie, a to otázkou dispozitívnosti, resp. kogentnosti právnej normy\nuvedenej v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore, tiež otázkou súkromnoprávnej\npovahy záväzkovo právneho vzťahu zmluvy, ako ani nezohľadnil bezvýhradnú účinnosti zmluvy od 1.\njanuára 2015.\n61. K tomu najvyšší súd uvádza, že z obsahu dovolaním napadnutého rozsudku zistil, že odvolací súd\nsa touto argumentačnou líniou žalobcu zaoberal v bode 37. napadnutého rozsudku, v ktorom priamo\nreagoval na tvrdenia žalobcu, že právo na podporu mu vzniklo uzatvorením zmluvného vzťahu so\nžalovanými. Odvolací súd v napadnutom rozsudku vysvetlil, z akého dôvodu nepovažoval sa dôležité\nsa zaoberať dovolateľom vymedzenými otázkami povahy právnej normy a povahy právneho vzťahu.\nParafrázujúc napadnutý rozsudok najvyšší súd uvádza, že podľa odvolacieho súdu z obsahu predloženej\nzmluvy, ako ani zo vzájomnej písomnej korešpondencie medzi zmluvnými stranami nevyplýva, že by\nsi ňou zmluvné strany inak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej úprave zákona o podpore.\nNa základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd sa dovolateľom vyššie vymedzenými\npodstatnými otázkami pre rozhodnutie nezaoberal pre nadbytočnosť týchto otázok pre prejednávaný\nspor s poukazom na skutkové zistenia.\n62. Z pohľadu dovolacieho súdu odôvodnenie odvolacieho súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku,\npodľa ktorého sú dovolateľom vymedzené právne otázky bez právneho významu pre rozhodnutie s\npoukazom na označené skutkové zistenia, je taktiež možné označiť za logické, zrozumiteľné, jasné\na najmä presvedčivé, a preto spĺňa všetky požiadavky kladené na odôvodnenie rozsudku právom na\nspravodlivý proces, čo vylučuje uplatnenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n63. Dovolací súd z obsahu podaného dovolania zistil, že dovolateľ namietanú vadu zmätočnosti\nvidel aj v neodôvodnenom ignorovaní žalobcom predloženého rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k.\n10Cb/287/2014-471 zo dňa 21. novembra 2017. Najvyšší súd na základe obsahu spisu zistil, že k jeho\naplikovateľnosti na prejednávaný spor sa vyjadril súd prvej inštancie v bode 73. svojho rozsudku, keď\nuviedol, že Okresný súd Žilina v tejto veci riešil iný právny problém, ktorý pre tento spor nemá význam.\nOpätovne zdôrazňujúc organickú jednotu napadnutého rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom súdu\nprvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP) najvyšší súd konštatuje, že konajúce súdy uviedli dôvody, pre ktoré\nžalobcom namietaný rozsudok Okresného súdu Žilina nevzali pri rozhodnutí do úvahy.\n64. Z pohľadu dovolateľa má pre prejednávaný spor význam právne posúdenie vykonané Okresným\nsúdom Žilina, keď v obdobnej veci priznal prednosť zmluvnému dojednaniu pred prípadným rozporom\n\nso zákonom o podpore. Najvyšší súd sa ani v tomto smere s argumentáciou dovolateľa nestotožňuje.\nDovolateľ opätovne opomína, že konajúce súdy v prejednávanej veci vymedzili skutkový záver, že\nstrany sporu si zmluvne neupravili práva a povinnosti inak oproti zákonnej úprave uvedenej v zákona\no podpore (pozri bod 37. napadnutého rozsudku). Keďže nebolo skutkovo zistené, že by sa zmluvné\nstrany od zákona o podpore odchýlili, je nevyhnutné považovať za logický záver konajúcich súdov, že\nprávna otázka prednosti zmluvného dojednania pred zákonom o podpore nemá pre prejednávaný spor\nvýznam. Odôvodnenie poskytnuté zo strany súdu prvej inštancie je napriek svojej stručnosti v tejto časti\npresvedčivé, bezrozporné a úplné, a preto nemožno konštatovať, že by na podklade tejto námietky\ndovolateľa bola daná prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n65. Napokon k namietanému nedostatočnému odôvodneniu vo vzťahu k aplikácii prechodného\nustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore na prejednávaný spor najvyšší súd len v krátkosti uvádza,\nže odvolací súd sa touto námietkou pomerne rozsiahlo zaoberal v bodoch 35. a 36. napadnutého\nrozsudku. Dovolací súd po nahliadnutí do predmetnej časti odôvodnenia konštatuje, že táto zjavne spĺňa\nkvalitatívne požiadavky kladené právom na spravodlivý proces na odôvodnenie rozhodnutia, keďže\nodvolací súd dostatočne a presvedčivo s poukazom na judikatúru reaguje na všetky dôležité námietky\nžalobcu. Najvyšší súd bez ďalšieho dovolateľa na túto časť odôvodnenia napadnutého rozsudku\nodkazuje.\n66. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené sumarizuje, že dodržiavajúc zákonný rozsah dovolacieho\nprieskumu po preskúmaní predloženej veci zistil, že dovolateľom namietané posúdenie presunu\ndôkazného bremena zo žalobcu na žalovaných, namietané hodnotenie dôkazov konajúcimi súdmi,\nako aj odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku\nsúdu prvej inštancie, sú z pohľadu namietaného porušenia práva na spravodlivý proces s poukazom\nna dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP udržateľné, nakoľko nič nenasvedčuje\nsvojvôli, iracionalite alebo nelogickosti postupu súdov pri hodnotení tvrdení, dôkazov a skutočnosti, koho\nzaťažuje dôkazné bremeno a nič nenasvedčuje ani nepreskúmateľnosti, protirečivosti alebo arbitrárnosti\nodôvodnenia napadnutého rozsudku v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré\nako jeden celok spĺňajú parametre zákonného rozhodnutia podľa požiadaviek kladených na kvalitu\nsúdneho rozhodnutia právom na spravodlivý proces. Dovolací súd preto uzatvára, že nezistil prípustnosť\npodaného dovolania z dôvodu namietanej vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.\nK prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP\n67. Dovolateľ odôvodňuje prípustnosť podaného dovolania tiež s poukazom na ustanovenie § 421\nods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. S prihliadnutím na argumentáciu dovolateľa sa dovolací súd najskôr\nzaoberal, či je daná prípustnosť dovolania z dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia s\nprihliadnutím na vylúčenie prípustnosti dovolania v bagateľných veciach. Podľa § 422 ods. 1 písm. a)\nCSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.\n68. Najvyšší súd uvádza, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia peňažnej pohľadávky voči\nžalovanému 1/ vo výške 8 773,- eur s príslušenstvom a voči žalovanému 2/ vo výške 3 765,13 eura s\npríslušenstvom. Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 26Cb/128/2015 zo dňa 14. júla 2017 pripustil\nzmenu žaloby v rozsahu nároku voči žalovanému 2/, ktorý bol korigovaný na zaplatenie peňažnej\npohľadávky vo výške 627,46 eura s príslušenstvom. Výška minimálnej mzdy k rozhodujúcemu dňu\npredstavovala 380,- eur a desaťnásobok tejto sumy rozhodný pre posúdenie prípustnosti dovolania\npodľa § 421 ods. 1 CSP teda predstavoval 3 800,- eur. Dovolací súd konštatuje, že kým výška\nžalovaného nároku žalobcu voči žalovanému 1/ prevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, výška\nžalovaného nároku voči žalovanému 2/ neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy v rozhodujúcom\nobdobí.\n69. Dovolací súd dáva do pozornosti, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ tvoria v prejednávanej veci samostatné\nspoločenstvo podľa § 76 CSP, keďže žalované nároky žalobcu voči žalovaným je potrebné považovať\nza dva samostatné nároky, ktoré vychádzajú každý z iných ustanovení zákona, ako aj iných ustanovení\ndojednanej zmluvy a nič nevylučuje, aby boli uplatňované aj osobitne v samostatných konaniach. V\nprejednávanej veci zároveň platilo, že každý zo žalovaných konal sám za seba a v prípade priznania\nžalovaných nárokov by konajúci súd priznal každý z nárokov samostatným výrokom. Z týchto dôvodov\n\nmá najvyšší súd za to, že dovolanie žalobcu nie je s poukazom na § 447 písm. c) CSP v spojení s § 422\nods. 1 písm. a) CSP v časti dovolania týkajúceho sa nároku voči žalovanému 2/ z dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia veci prípustné. Dovolací súd sa preto ďalej zaoberal len prípustnosťou dovolania\nžalobcu vo vzťahu k rozhodnutiu o žalovanom nároku žalobcu voči žalovanému 1/ o zaplatenie 8 773,eur s príslušenstvom.\n70. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP,\nrozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP).\nPokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho\nsúdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti\ndovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že\nrozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o\nprípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.\n71. Dovolací súd zaoberajúc sa v prvom rade tým, či je dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia\nveci podľa § 432 CSP vymedzený dostatočným spôsobom, uvádza, že v prípade dovolania podaného\npre nesprávne právne posúdenie veci môže byť jeho prípustnosť založená na viacerých dôvodoch, t.\nj. na odklone od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, na neexistencii rozhodovacej praxe,\nresp. na rozdielnosti tejto praxe, keďže dovolací súd nie je viazaný konkrétne označeným dôvodom\nprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej\notázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej právne posúdenie považuje dovolateľ\nza nesprávne, nie však už určením, pod ktorý konkrétny prípad prípustnosti dovolania (§ 421 ods. 1\nCSP) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne\npodľa jeho obsahu, keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu\npodľa ustanovenia § 432 CSP nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného dovolania\n(I. ÚS 51/2020).\n72. Zákonom ustanovený spôsob vymedzenia dovolacích dôvodov pre nesprávne právne posúdenie\n(§ 432 CSP), resp. pre existenciu vád zmätočnosti (§ 431 CSP) korešponduje s tým, že ide vo svojej\npodstate o rozdielne dovolacie dôvody, ktoré možno uplatniť pri rôznych namietaných pochybeniach\npopri sebe (I. ÚS 643/2017). Pokiaľ dovolateľ označí len jeden z nich, nemôže dovolací súd sám\nvykonať dovolací prieskum aj z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania zakladajúcich sťažovateľom\nneoznačený dovolací dôvod (IV. ÚS 644/2021). Najvyšší súd v nadväznosti na uvedené dáva do\npozornosti žalovaného 1/, že ak dovolateľ označil oba dovolacie dôvody, je povinnosťou dovolacieho\nsúdu preskúmať prípustnosť oboch dovolacích dôvodov, inak by porušil právo dovolateľa na súdnu\nochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky vyhlásenej pod č. 460/1992 Zb. a jeho právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dovolací\nsúd preto uzatvára, že kumulácia dovolacích dôvodov je prípustná.\n73. Nesprávne právne posúdenie dovolateľ vidí v posúdení otázky podstatnosti povahy právnej normy\nobsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení § 4 ods. 3 zákona o podpore pre rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, keď bolo z pohľadu odvolacieho súdu právne bezvýznamné sa touto otázkou zaoberať. Dovolací\nsúd považoval za potrebné najskôr zhodnotiť, či sa jedná o právnu otázku, nakoľko výlučne právna\notázka môže byť predmetom dovolacieho prieskumu podľa § 421 ods. 1 CSP. Právnou otázkou, ktorá\nje rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, sa\nrozumie otázka hmotnoprávna - ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,\nObchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine - ako aj otázka procesnoprávna, ktorej\nriešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. Zároveň právnu otázku (od ktorej\nvyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným\nv ustanovení § 432 ods. 2 CSP, no zároveň aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo\nmožné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej otázke skutočne existuje, alebo neexistuje ustálená/\nrozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu sp.\nzn. III. ÚS 123/2020 zo dňa 15. apríla 2020, podľa ktorého už zo samotného znenia § 421 CSP je možné\nvyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a\n\nto v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne alebo ju ešte\nneriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia“.\n74. Najvyšší súd konštatuje, že kým otázka dispozitívnosti alebo kogentnosti dovolateľom napadnutej\nprávnej úpravy je otázkou právnou, otázka relevantnosti, resp. posúdenie podstatnosti takejto otázky pre\nrozhodnutie vo veci samej je otázkou skutkovou. Ustanovenie § 421 ods. 1 CSP vyžaduje od dovolateľa\npre prípustnosť dovolania vymedzenie relevantnej právnej otázky. Keďže dovolateľ v tejto časti dovolania\nnamiesto právnej otázky vymedzil otázku skutkovú, pričom skutkové otázky sú z dovolacieho prieskumu\nz dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci vylúčené, v tejto časti je dovolanie žalobcu\nneprípustné s poukazom na § 447 písm. f) CSP.\n75. Dovolateľ nesprávne právne posúdenie vidí ďalej v tom, že konajúce súdy pri výklade zmluvy\nneaplikovali ustanovenie § 266 Obchodného zákonníka. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, že\naj keď je dovolateľom v dovolaní vymedzená právna otázka aplikácie vymedzenej právnej normy, je\npovinný sa zaoberať aj tým, či nastolená otázka spĺňa kritériá právnej otázky, ktorú má dovolací súd\nvo svojom rozhodnutí riešiť, nakoľko táto musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej, a\nteda musela byť rozhodujúca aj pre vydanie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.\nDovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať\nvplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným\nsporom, čiže také, ktoré vôbec neboli predmetom posudzovania zo strany odvolacieho súdu. Prípustnosť\ndovolania nezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu, resp.\njeho právnymi závermi (k tomu viď napr. 3Obdo/28/2018 a 3Obdo/64/2018).\n76. Dovolací súd dáva do pozornosti, že konajúce súdy pri hodnotení obsahu zmluvy ustálili skutkové\nzistenie, podľa ktorého z obsahu zmluvy nezistili, že by zmluvné strany mali v úmysle sa odchýliť od\nzákona o podpore a vylúčiť aplikáciu sankcie podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore. Z napadnutého\nrozsudku tiež nevyplýva, že by konajúce súdy pripustili, že dohodu o účinnosti novej zmluvy od 1. januára\n2015 by bolo možné považovať za súkromnoprávnu dispozíciu vo vzťahu k predmetným ustanoveniam\nzákona o podpore. K samotnej interpretácii výkladu právneho úkonu podľa výkladových pravidiel sa\npristupuje až vtedy, keď prejav vôle nie je celkom určitý a o jeho obsahu existujú určité pochybnosti\n(porovnaj 4Obdo/73/2021).\n77. S prihliadnutím na ustálený (v dovolacom konaní záväzný) skutkový stav najvyšší súd konštatuje, že\nnapadnutá zmluva, ako aj jej jednotlivé dojednania, boli podľa konajúcich súdov aj s poukazom na ďalšie\nskutkové zistenia dostatočne určité, resp. o ich obsahu a význame neexistovali žiadne pochybnosti. S\npoukazom na ustálený skutkový stav by ďalšia interpretácia právnych úkonov zo strany konajúcich súdov\nbola nadbytočná. K tejto interpretácii by bolo dôvodné pristúpiť výlučne za predpokladu, že by súdy\npripustili, že význam dotknutých právnych úkonov je aspoň do istej miery nejasný, resp. neurčitý. Otázku\nmožnej aplikácie výkladových pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka je potrebné považovať\npre účely tohto dovolacieho konania za hypotetickú, keďže konajúce súdy nepovažovali z výkladového\nhľadiska žiadne prejavy vôle strán sporu za sporné, a preto v prejednávanej veci nemohol vzniknúť\ndôvod na aplikáciu týchto výkladových pravidiel.\n78. Dovolateľ ďalej tvrdí vychádzajúc z obsahu návrhu žalovaného 1/ na uzatvorenie zmluvy a z obsahu\nuzatvorenej zmluvy nesprávne právne posúdenie otázky existencie, resp. neexistencie uznania záväzku\nplatiť podporu v roku 2015. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na znenie § 323 ods. 1 Obchodného\nzákonníka, podľa ktorého ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom\nrozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa\nbola v čase uznania už premlčaná.\n79. Najvyšší súd z obsahu napadnutého rozsudku zistil, že odvolací súd na podklade odvolacích\nnámietok žalobcu preskúmal naplnenie hypotézy vyššie uvedenej právnej normy upravujúcej uznanie\nzáväzku v obchodnoprávnych vzťahoch. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že „Z obsahu\nuvedených dokumentov skutočnosť, že žalovaný v 1/ rade uznáva, t. j. deklaruje, že má voči žalobcovi\nzáväzok v roku 2015 platiť doplatok nevyplýva.“ V nadväznosti na uvedené je zrejmé, že odvolací súd\nnemal za to, že by bola hypotéza právnej normy uznania záväzku naplnená, a preto logicky nemohol\nbyť dôvod, aby nastúpili účinky dispozície tejto právnej normy.\n\n80. Dovolací súd v reakcii na dovolateľove námietky uvádza, že právne posúdenie určitého právneho\núkonu ako uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka je závislé od posúdenia\nskutkovej otázky naplnenia hypotézy tejto právnej normy. Inými slovami možno konštatovať, že\nposúdenie určitého právneho úkonu ako uznanie záväzku je závislé od zistenia skutočnosti, či namietaný\nprávny úkon obsahuje prejav vôle smerujúci k uznaniu tohto záväzku. Dovolateľ preto v tejto časti\npodaného dovolania vo svojej podstate od dovolacieho súdu vyžaduje, aby preskúmal a prehodnotil\nskutkové zistenia konajúcich súdov o tom, že z namietaných dokumentov nevyplýva záväzok žalovaného\n1/ platiť v roku 2015 doplatok a vyslovil, že označené listiny možno právne posúdiť ako uznanie záväzku\npodľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka.\n81. Pokiaľ je dovolateľom kladená otázka formulovaná spôsobom, z ktorého je zjavné, že odpoveď\nna ňu závisí od skutkového posúdenia konkrétnych a jedinečných listín, je zrejmé, že takáto otázka\nnie je otázkou právnou, ale je vo svojej podstate skutkovou. Samotné hodnotenie obsahu listiny a\ns tým súvisiacich skutkových tvrdení žalobcu predstavujú zisťovanie obsahu a významu dotknutého\nprávneho úkonu, ktorý sa realizuje ako súčasť zisťovania skutkového stavu veci. To, že sa konajúce súdy\nnestotožnili s názorom žalobcu, že návrh novej zmluvy a uzatvorenie tejto zmluvy predstavujú uznanie\nzáväzku, keďže nezistili, že by z týchto dokumentov vyplýval záväzok platiť žalobcovi doplatok v roku\n2015, nemôže založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, nakoľko žalobca vo svojej podstate\nnapáda skutkový záver konajúcich súdov ohľadne naplnenia hypotézy právnej normy obsiahnutej v\n§ 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorého prieskum obsahovo nezodpovedá uplatnenej námietke\nnesprávneho právneho posúdenia veci.\n82. Nad rámec uvedeného dovolací súd dopĺňa, že odpoveď na dovolateľovu otázku je závislá\nod špecifických, konkrétnych a jedinečných okolností spočívajúcich vo formulácii návrhu a zmluvy.\nTakáto otázka teda postráda aj nevyhnutný prvok generality a univerzality, nakoľko nemožno ústavne\nkonformným spôsobom nezasahujúcim do práv a oprávnených záujmov protistrany konštatovať, že\nodpoveď na danú otázku by bola použiteľná aj pre posudzovanie iných sporov obdobného charakteru\nvzhľadom na jej špecifické a jedinečné okolnosti. Najvyšší súd pripomína, že koncepcia prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 CSP sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské\npráva, podľa ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na riešenie otázok zásadného\nprávneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov, ako prvkov naplnenia princípu\nprávnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023). Dovolateľom nastolená otázka\npredmetné kritériá nespĺňa vzhľadom na zjavnú previazanosť odpovede na ňu na skutkové zistenia a\nzjavnú nemožnosť akéhokoľvek jej zovšeobecnenia.\n83. Dovolateľ ďalej tvrdí, že odvolací súd mal vec právne posúdiť so záverom, že dôkazné bremeno\no obsahu doručenej zásielky zaťažovalo adresáta zásielky vzhľadom na to, že odosielateľ poštovej\nzásielky, ktorá bola adresátovi aj doručená, tvrdil jej určitý odoslaný a doručený obsah, pričom evidencia\nprijatej pošty adresáta bola vedená nespoľahlivo a boli v nej následne a počas sporového konania\nvykonané zmeny. Sám adresát doručenej zásielky vykonal po jej doručení vlastné kroky a úkony, ktoré\nplne časovo a aj logicky nadväzovali a korešpondovali doručeniu odosielateľom tvrdeného obsahu\ndoručenej poštovej zásielky, ktorými sú skutočnosť, že žalovaný 1/ dňa 10. októbra 2014 navrhol\ndovolateľovi uzavretie novej zmluvy a že žalovaní zmluvu následne so žalobcom uzavreli a tiež\nskutočnosť, že žalovaný 1/ inštruoval dovolateľa k fakturácii doplatku na rok 2015 ešte aj dňa 10.\ndecembra 2014, ako aj skutočnosť, že žalovaní nenaznačili pri rokovaní o novej zmluve žiadnu výhradu\nv tom smere, že by uvedená zmluva nemala byť plnená v roku 2015.\n84. Dovolací súd poukazuje na záver vyslovený ústavným súdom v uznesení sp. zn. III. ÚS 123/2020\nzo dňa 15. apríla 2020, v zmysle ktorého „podľa názoru ústavného súdu už zo samotného znenia § 421\nCSP je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací\nprieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne,\nalebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej zovšeobecnenia.“ Argumentácia\nžalobcu obsiahnutá v tejto časti dovolania, napriek snahe o jej všeobecnú formuláciu, vymedzený\natribút zovšeobecnenia nespĺňa. Otázka, ktorej vyriešenia sa žalobca domáha, je výlučne otázkou\nindividuálneho právneho posúdenia prejednávanej veci, odrážajúcom sa výlučne v zistenom skutkovom\nstave veci. V nadväznosti na uvedené dovolací súd naviac konštatuje, že z obsahu dovolania je zrejmé,\nže dovolateľ v tejto časti dovolania opätovne nesúhlasí a polemizuje predovšetkým so skutkovými\nzávermi súdov nižších inštancií. Otázkou prenesenia dôkazného bremena sa dovolací súd už zaoberal\n\nv bode 45. až 50. tohto uznesenia, pričom na svoje závery tam uvedené aj na tomto mieste poukazuje.\nDovolací súd sumarizuje, že dovolanie žalobcu je aj v tejto časti procesne neprípustné s poukazom na\n§ 447 písm. f) CSP.\n85. Napokon sa najvyšší súd zaoberal aj namietaným nesprávnym právnym posúdením otázky aplikácie\n§ 4 ods. 3 v spojení s § 18e ods. 1 zákona o podpore, pričom táto otázka podľa dovolateľa nemala\nbyť v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ vyriešená. Dovolací súd konštatuje, že predmetná\notázka posúdenia aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore na zariadenia tých výrobcov elektriny s\nprávom na podporu, ktoré boli uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, ak si takýto výrobcovia\nnesplnili po 1. januári 2014 povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, bola dovolacím\nsúdom opakovane posudzovaná a vyriešená. Dovolací súd v tomto smere uvádza, že ustálená\nrozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo\nviacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne\nna ne nadviazali.\n86. Dovolací súd poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo/26/2021 zo dňa 29. marca\n2022. Najvyššiemu súdu bolo v tam súdenej veci známe jediné rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn.\n1Obdo/41/2020 zo dňa 26. mája 2021, ktoré dovolateľom vymedzenú právnu otázku v minulosti riešilo,\na na ktoré poukazujú súdy aj v tu prejednávanej veci. Dovolací súd v rozsudku sp. zn. 1Obdo/26/2021\nzastal názor, že jedno nepublikované rozhodnutie nemôže predstavovať otázku vyriešenú, teda otázku,\nohľadom ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax, preto dospel k záveru, že dovolanie žalovaného\nbolo v danom prípade procesne prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n87. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo/26/2021 zo dňa 29. marca 2022 dovolací\nsúd cituje nasledovné: ,,Z ustanovenia článku I. § 1 zákona č. 309/2009 Z. z., ktorý špecifikuje predmet\núpravy, nepochybne vyplýva, že zákon ustanovuje jednak spôsob podpory a podmienky výroby [(§ 1\npísm. a)] a jednak práva a povinnosti výrobcov [(§ 1 písm. b)]. V nadväznosti na predmet úpravy potom §\n3 Zákona o podpore OZE bližšie konkretizuje spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny a §\n4 upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. So zreteľom na uvedené dovolací súd súhlasí so závermi\nvo veci konajúcich súdov, že Zákon o podpore OZE dôsledne odlišuje medzi podmienkami podpory a\nprávami a povinnosťami výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Ustanovenie § 3 citovaného zákona\nupravuje podmienky, ktoré je treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu.\nPokiaľ podmienky splní, musí následne splniť povinnosti v zmysle § 4 citovaného zákona a v prípade\nporušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu, je zákonom daná sankcia.\nV nadväznosti na uvedené je aj dovolací súd názoru, že ustanovenie § 18e citovaného zákona iba\nupravuje, že podmienky podpory výroby elektriny v prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu\nzachované. Teda, ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom\ns právom na podporu a to po tom, ako sa žalobca takýmto subjektom stal, prípadné nové podmienky sa\nnetýkajú v zmysle § 18e citovaného zákona žalobcu, ale len nových subjektov. Ustanovenie § 18e ods.\n1 citovaného zákona má teda väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v § 3\npredmetného zákona a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny,\npodľa znenia zákona do 31. decembra 2018. Vychádzajúc z uvedeného sa dovolací súd stotožnil so\nsúdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom, že ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.\nz. nemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. v znení\ndo 31. decembra 2018 a teda, že žalobca nemusí plniť povinnosti (notifikačnú povinnosť) v zmysle § 4\npod hrozbou sankcie. So zreteľom na uvedené podľa názoru dovolacieho súdu, súd prvej inštancie, ale\naj odvolací súd vec po právnej stránke posúdili správne, keď nepodriadili práva a povinnosti výrobcov\npodľa § 4 Zákona o podpore OZE pod podmienky podpory podľa § 3 citovaného zákona a neaplikovali\nna ne prechodné ustanovenie v § 18e ods. 1 citovaného zákona z dôvodu, ktorého považoval dovolací\nsúd dovolanie žalobcu pre nesprávne posúdenie tejto právnej otázky za nedôvodné. Nakoľko v konaní\nnebolo preukázané, že by žalobca splnil povinnosť uloženú mu v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009\nZ. z. v znení do 31. decembra 2018 nebol oprávnený v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. na\nelektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa ods. 1 písm. b) a c) na\nrok 2015, a preto postupovali vo veci konajúce súdy správne, keď jeho žalobu zamietli.“\n\n88. V prejednávanej veci dovolací súd hodnotí záver súdov oboch inštancií ako správny a v súlade s\ndovolacou praxou. Súčasne popri vyššie uvedenej judikatúre najvyššieho súdu poukazuje i na nález\nústavného súdu č. k. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017 a uznesenie ústavného súdu č.\nk. II. ÚS 420/2021-48 zo dňa 30. septembra 2021 zdôrazňujúc, že ak sa aj ústavný súd v náleze č.\nk. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017, na ktorý poukazoval žalobca, výslovne nezaoberal\nvýkladom pojmu „podmienky podpory“ v zmysle prechodných ustanovení novely zákona, ktorá sankciu\nzaviedla, neznamená to, že sa citovaný nález ústavného súdu a v ňom uvedené závery predmetnej\nprávnej otázky vôbec nedotýkajú. Dovolací súd uzatvára, že nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu o\ntom, že by dovolacia otázka ktorú uvádza v dovolaní nebola v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu\nvyriešená, keďže táto je rozhodovaná komplexne, konštantne a v súlade s jej riešením postupovali i súdy\nv prejednávanej veci, keď označili nárok žalobcu v celom rozsahu za neopodstatnený, nakoľko hoci u\nžalobcu ide o uvedenie do prevádzky pred 1. januárom 2014, prechodné ustanovenie § 18e citovaného\nzákona sa týka ustanovenia § 3, je teda pre podmienky podpory výroby elektriny, kedy sú doterajšie\npredpisy zachované, ale práva a povinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na\nto, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky.\n89. Ak už určitú (dovolateľom vymedzenú) právnu otázku dovolací súd meritórnym spôsobom posúdil (t.\nj. vyjadril sa k otázke výkladu alebo aplikácie určitého zákonného ustanovenia), je potrebné považovať\nkonkrétnu právnu otázku za vyriešenú v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, v dôsledku čoho je\nvylúčená prípustnosť podaného dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Zároveň je za predpokladu, že súdy nižšej inštancie danú právnu otázku rozhodli v súlade so skorším rozhodnutím\ndovolacieho súdu - vylúčená prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\nV zmysle uvedeného dovolací súd uzatvára, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu\nprávnemu posúdeniu veci, resp. odvolací súd sa pri riešení otázky aplikácie ustanovenia § 4 ods. 3\nzákona o podpore (v jeho znení účinnom od 1. januára 2014) aj na zariadenia tých výrobcov elektriny\ns právom na podporu, ktoré boli uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, ak si takýto výrobcovia\nnesplnili po 1. januári 2014 povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, neodklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, teda v sp. zn. 1Obdo/41/2020 zo dňa 26. mája 2021 a sp. zn.\n1Obdo/26/2021 zo dňa 29. marca 2022, čím nedošlo k naplneniu dôvodu prípustnosti dovolania v zmysle\nust. § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.\nZáver\n90. Keďže vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dovolanie žalobcu podľa § 420 písm. f) CSP ani\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP prípustné, dovolací súd ho v súlade s ustanovením § 447 písm.\nc) a písm. f) CSP odmietol.\n91. Vzhľadom na to, že dovolací súd odmietol dovolanie žalovanej ako (objektívne) neprípustné, je\nneopodstatnený tiež návrh dovolateľa na odklad právoplatnosti, resp. vykonateľnosti napadnutého\nuznesenia podľa § 444 ods. 1, ods. 2 CSP a dovolací súd nie je povinný o ňom rozhodnúť osobitným\nvýrokom (k uvedenému porovnaj 3Cdo/616/2015).\n92. Vo výroku II. tohto uznesenia dovolací súd priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania\núspešnému žalovanému 1/ v súlade s § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.\n93. Vo výroku III. tohto uznesenia dovolací súd nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania\nžalovanému 2/, nakoľko mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.\n94. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cob/126/2022", "guid": "ecbfc1c1-eefb-44fb-8e71-e7807f94d41c:04652a2a-ef7a-4eb8-88e8-4c879f114bc7", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:96f1a36c-e4fb-4d79-8170-70e1e000e1ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.204.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2023 z 15. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 31, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.204.2023.2"}, {"guid": "ussr:fe52f62f-955c-4e0f-895f-e1f749f03f00", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.439.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 439/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 439/2022 z 10. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-10", "citacie_n": 13, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.439.2022.2"}, {"guid": "ussr:0d380934-76d9-434f-9cee-d96dccec71df", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.644.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 644/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 644/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 25, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.644.2021.1"}, {"guid": "ussr:fbc01c1f-7a22-4f8a-8af1-e6db7cc1e165", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.420.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 420/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 420/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 9, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.420.2021.1"}, {"guid": "ussr:0d747377-cda5-4b3c-8d2b-6bad00283702", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.528.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 528/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 528/2020 z 22. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-22", "citacie_n": 47, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.528.2020.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:a470b9c6-216d-4d23-b4ed-f563f43b0d5d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.123.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 123/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 123/2020 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 60, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.123.2020.1"}, {"guid": "ussr:91ff6bca-3ccd-4283-aa0d-313250b9cb24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.302.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 302/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 302/2019 z 20. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-20", "citacie_n": 160, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.302.2019.1"}, {"guid": "ussr:6fed45fc-5f32-4746-9ed7-620dc7f11cdb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.52.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 52/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 52/2020 z 6. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-06", "citacie_n": 19, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.52.2020.1"}, {"guid": "ussr:349dcefa-b775-4420-b64d-d6faefce8ab1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.491.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 491/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 491/2018 z 31. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-31", "citacie_n": 36, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.491.2018.1"}, {"guid": "ussr:33b25542-0ded-4f5c-af9e-849c4b0103c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.89.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 89/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 89/2018 z 19. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-19", "citacie_n": 15, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.89.2018.2"}, {"guid": "ussr:29a157a9-dcf1-4d55-915d-7c07e97e0caa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.73.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 73/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 73/2018 z 13. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-13", "citacie_n": 45, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.73.2018.1"}, {"guid": "ussr:9bb921c6-1e32-4e1b-beb4-5844ca5b5867", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.474.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 474/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 474/2017 z 1. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-01", "citacie_n": 146, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.474.2017.1"}, {"guid": "ussr:f4d96007-992f-4f6a-be52-eb99db905bc4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 50/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-22", "citacie_n": 129, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1"}, {"guid": "ussr:193f3347-96ec-40bf-a62c-7eb58988a09b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/2016 z 21. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-21", "citacie_n": 36, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.2016.2"}, {"guid": "ussr:e18cd674-a87d-4e48-944c-2ec5d9f2e22f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.276.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 276/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 276/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 39, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.276.2016.2"}, {"guid": "ussr:4541b3dc-2344-45ce-9fe0-b7b588618e26", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.32.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 32/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/2015 z 7. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-07", "citacie_n": 103, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.32.2015.1"}, {"guid": "ussr:c290a701-b63b-4316-8e1c-e13b9cdd9979", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.276.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 276/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 276/2014 z 9. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-09", "citacie_n": 217, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.276.2014.1"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:34e071b4-0892-440c-81fe-f8e5cb7efce6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 168/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 168/2012 z 30. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-30", "citacie_n": 61, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:34e071b4-0892-440c-81fe-f8e5cb7efce6"}, {"guid": "ussr:04f1ee67-2bed-4a64-8727-200cab701059", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 55, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:04f1ee67-2bed-4a64-8727-200cab701059"}, {"guid": "ussr:76145b94-91a7-4087-954c-03bf4b616b16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 200/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 200/2012 z 9. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-09", "citacie_n": 97, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:76145b94-91a7-4087-954c-03bf4b616b16"}, {"guid": "ussr:88eab406-11c6-4dd0-a374-4f56a0ee1e0f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/2012 z 13. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-13", "citacie_n": 19, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:88eab406-11c6-4dd0-a374-4f56a0ee1e0f"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "d227dbd6-fff9-4e2a-bf61-ab050bd03cd6:d20a56a5-e10a-4378-8c3c-0a67c4c05ae4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:7116210221.1", "spisova_znacka": "4Obdo/76/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/76/2022 z 31. 1. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-01-31", "citacie_n": 6, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:7116210221.1"}, {"guid": "b2c9040d-c62d-4d2b-a09e-89e0e1c933b1:064752b1-8114-4172-a8a1-7783676344fd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8717200775.1", "spisova_znacka": "4Obdo/73/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/73/2021 z 31. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-31", "citacie_n": 14, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8717200775.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7f216e39-b0ec-43ca-b6ba-388510a09c25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.681.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 681/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 681/2025 z 16. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-16", "citacie_n": 1, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.681.2025.1"}, {"guid": "ussr:bed94f82-3400-48d1-b8c4-89a83545e173", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.655.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 655/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 655/2025 z 4. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-04", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.655.2025.1"}, {"guid": "2f9a134b-31e2-4bda-bfa1-db34a53a9b28:f96147a8-7fed-4a84-aeb0-87744649bed8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6122411839.1", "spisova_znacka": "4Obdo/7/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/7/2025 z 19. 2. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-02-19", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6122411839.1"}, {"guid": "be6c0267-81c8-41e2-b357-f695c92e78fa:221ad661-0c56-476b-81b2-293728c9e3d1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7115209248.1", "spisova_znacka": "1Obdo/6/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/6/2024 z 27. 8. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-08-27", "citacie_n": 2, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7115209248.1"}]}