{"guid": "be6c0267-81c8-41e2-b357-f695c92e78fa:221ad661-0c56-476b-81b2-293728c9e3d1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7115209248.1", "spisova_znacka": "1Obdo/6/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/6/2024 z 27. 8. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2025, sp. zn. 1Obdo/6/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:7115209248.1", "identifikacne_cislo": "7115209248", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Sivák", "sudca_id": 292, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-sivak-292", "datum_vydania": "2025-08-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-76", "nazov": "§ 76 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-76", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-76"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "nazov": "§ 387 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-422.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 422 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-422.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-422"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-422.odsek-2", "nazov": "§ 422 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-422.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-422"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "nazov": "§ 432 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "nazov": "§ 432 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-3", "nazov": "§ 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-18e.odsek-1", "nazov": "§ 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-18e.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-18e"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-76", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-422", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2009/309#paragraf-4", "/SK/ZZ/2009/309#paragraf-18e"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/221ad661-0c56-476b-81b2-293728c9e3d1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7115209248.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:7115209248.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:7115209248.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Obdo/6/2024\n7115209248\n27. 08. 2025\nJUDr. Jana Hullová\nECLI:SK:NSSR:2025:7115209248.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej\na členiek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobkyne 2. FVE\nHUMENNÉ s.r.o., so sídlom Dostojevského 4532/67, 058 01 Poprad, IČO: 45 918 686, zastúpenej\nArt or Ius, s.r.o., so sídlom Panenská 668/24, 811 03 Bratislava, IČO: 51 038 315, proti žalovanej 1/\nVýchodoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpenej\nKVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI | s.r.o., so sídlom Apollo Business Center II, blok A,\nPrievozská 4, 821 09 Bratislava, IČO: 51 003 848 a žalovanej 2/ Energetika Slovensko, a.s., so sídlom\nČulenova 6, 811 09 Bratislava, IČO: 44 483 767, o zaplatenie 23 902,44 eura s príslušenstvom voči\nžalovanej 1/ a o zaplatenie 1 726,80 eura s príslušenstvom voči žalovanej 2/, o dovolaní žalobkyne proti\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Cob/98/2022-1355 z 29. júna 2023, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie o d m i e t a .\nII. Žalovaná 1/ má voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nIII. Žalovanej 2/ nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 33Cb/70/2015-958 z 19.\nnovembra 2018 zamietol žalobu ako nedôvodnú, keď dospel k záveru, že žalobkyňa si svoju povinnosť\npodľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko\núčinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o podpore“) nesplnila voči žalovanej 1/ v zákonom stanovenej lehote do 15. augusta\n2014, v dôsledku čoho si nemôže na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení uplatniť právo podľa § 3\nods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore na nasledujúci kalendárny rok, t. j. na rok 2015. Žalobkyni teda\nnevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. O trovách konania rozhodol podľa §\n255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „CSP“) tak, že žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanej 1/ a žalovanej 2/ trovy konania v rozsahu\n100 %.\n2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudkom č. k.\n3Cob/98/2022-1355 z 29. júna 2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa\n§ 387 ods. 1 CSP. Ohľadom uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a\nh) CSP dospel k záveru, že tieto nie sú naplnené. Konštatoval, že súd prvej inštancie v dostatočnom\nrozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si\nosvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkázal (§ 387 ods. 2 CSP) a na jeho\ndoplnenie a k odvolacím námietkam žalobkyne uviedol nasledovné:\n\n3. Zo spisu je zrejmé, že žalobkyňa si ako výrobca elektriny s právom na podporu v zmysle § 3 ods. 1\npísm. b) zákona o podpore uplatňuje nárok na podporu s odôvodnením, že si splnila všetky povinnosti\nvyplývajúce z tohto zákona, resp. zo zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu. Odvolací súd v prvom\nrade poukázal na to, že aplikáciou ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore sa vysporiadal Ústavný\nsúd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015, v ktorom\nuviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore\nje z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiadúce, pričom mechanizmus tejto sankcie sa\nuplatní ex lege a nie sú potrebné ďalšie rozhodnutia s tým, že sa jedná o súkromnoprávny vzťah\nmedzi žalobcom a žalovaným. Ustanovenia o podpore v zmysle § 4 ods. 2 citovaného zákona sú tak\nrelevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu, bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do\nprevádzky. Odvolací súd zdôraznil, že ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore sa výslovne viaže\nk podmienkam podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny\nvysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré podmienky podpory výroby\nelektriny a spôsob podpory sú upravené v § 3 zákona o podpore, a preto nemôže byť ustanovenie §\n18e ods. 1 aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení\núčinnom do 31. decembra 2018. Pre žalobkyňu platí len to, že podľa doterajších predpisov zostávajú\nzachované len podmienky podpory výroby elektriny (§ 3), ktoré nemožno zamieňať s ustanovením §\n4, ktorý upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Z ustanovenia článku I. § 1 zákona o podpore,\nktorý špecifikuje predmet úpravy, nepochybne vyplýva, že zákon ustanovuje jednak spôsob podpory a\npodmienky výroby [§ 1 písm. a)] a jednak práva a povinnosti výrobcov [§ 1 písm. b)]. V nadväznosti na\npredmet úpravy potom § 3 zákona o podpore bližšie konkretizuje spôsob podpory a podmienky podpory\nvýroby elektriny a § 4 upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Zákon o podpore teda dôsledne\nodlišuje medzi podmienkami podpory a právami a povinnosťami výrobcov elektriny z obnoviteľných\nzdrojov. Ustanovenie § 3 upravuje podmienky, ktoré je treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom\ns právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne splniť povinnosti v zmysle § 4 citovaného\nzákona a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu, je zákonom\ndaná sankcia. Ustanovenie § 18e v tejto súvislosti iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny\nv prípade zmeny podmienok zostávajú pre žalobkyňu zachované. Teda, ak sa zmenia podmienky\npodpory (podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom, ako sa\nžalobkyňa takýmto subjektom stala), prípadné nové podmienky sa v zmysle § 18e netýkajú žalobkyne,\nale len nových subjektov. Ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore má teda väzbu k podmienkam\npodpory výroby elektriny (§ 3) a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu\nelektriny podľa znenia zákona do 31. decembra 2018. Vychádzajúc z uvedeného, ustanovenie § 18e\nods. 1 zákona o podpore nemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods.\n3 zákona o podpore v znení účinnom do 31. decembra 2018, a to tak, že žalobkyňa nemusí plniť\npovinnosti (notifikačnú povinnosť) v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. Súd prvej inštancie vec po právnej\nstránke posúdil správne, keď práva a povinnosti výrobcov podľa § 4 zákona o podpore nepodriadil\npod podmienky podpory podľa § 3 a neaplikoval na ne prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 zákona\no podpore.\n4. Základnou spornou otázkou v konaní bolo posúdenie splnenia zákonnej povinnosti žalobkyne v\nzmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore vo vzťahu k jej výrobnému zariadeniu, čo bolo nevyhnutné\npre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobkyňou voči žalovanej 1/, pretože podľa\ncitovaného ustanovenia je žalobkyňa ako výrobca elektriny s právom na podporu povinná Úradu pre\nreguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy\noznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore, vrátane predpokladaného\nmnožstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Nesplnenie tejto\npovinnosti by malo za následok to, že žalobkyňa si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení\nuplatniť právo na podporu na rok 2015. Žalobkyňa tvrdila, že svoju oznamovaciu povinnosť voči\nžalovanej 1/ si riadne a včas splnila, a to prostredníctvom vyplneného a podpísaného formulára,\nktorý bol žalovanej 1/ zaslaný v poštovej zásielke č. RP/909909977Sk zo dňa 3. júna 2014 spolu s\nfaktúrou č. 005/2014 a jej prílohou, pričom žalovaná 1/ takúto poštovú zásielku aj obdržala pred 15.\naugustom 2014. Žalovaná 1/ voči tomu namietala, že jej podateľňa síce eviduje príjem uvedenej zásielky,\navšak neeviduje, že by jej obsahom bol vyššie uvedený formulár. Odoslanie zásielky s oznámením\no uplatnení podpory mala preukazovať svedecká výpoveď Mgr. Q. G., na ktorú súd prvej inštancie\nneprihliadol argumentujúc, že nie je vierohodná, vzhľadom na jej blízky vzťah ku konateľovi žalobkyne.\nPreukázanie zaslania oznámenia malo vyplývať aj z odlišnej hmotnosti zásielok, ktoré obsahovali\niba faktúru a jej prílohu, t. j. neobsahovali formulár. Žalobkyňa poukázala aj na svedeckú výpoveď\n\npracovníčky podateľne, z ktorej malo vyplývať, že evidencia obsahu prijatých zásielok neprebiehala\npodľa formalizovaných pravidiel, bola nepresná a nespoľahlivá.\n5. V reakcii na vyššie uvedené odvolací súd poukázal na ustanovenie § 150 CSP, ktoré zakotvuje\njednu zo základných procesných povinností strán sporu, ktorou je povinnosť tvrdiť a na dané tvrdenie\npredložiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť (dôkazné bremeno). Povinnosť strany sporu uviesť\nskutkové tvrdenia a označiť dôkazy preukazujúce ich pravdivosť sa vzťahuje na všetky skutočnosti,\nktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť úspech strany v spore. Ide teda o tie právne\nskutočnosti, ktoré spôsobia vznik jej nároku alebo zánik jej povinnosti. Dôsledkom toho, že tvrdenie nie\nje preukázané, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Odvolací súd dospel k záveru (zhodne so\nsúdom prvej inštancie), že žalobkyňou v konaní produkované dôkazy neboli spôsobilé preukázať, že\nžalobkyňa si riadne a včas splnila povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Je pravdou,\nže blízky vzťah svedka k strane sporu (resp. k jej štatutárnemu zástupcovi) sám osebe (bez ďalšieho)\nnevylučuje hodnovernosť svedeckej výpovede, no hodnotiac dokazovanie (všetky vykonané dôkazy)\nspôsobom uvedeným v § 191 CSP, teda prihliadnuc na skutočnosť, že v knihe došlej pošty žalovanej\n1/ oznámenie nie je evidované (to, že sa pri evidovaní mohla občas stať nesprávnosť, neznamená, že\nsa tak stalo aj v prejednávanej veci), že rozdielna hmotnosť zásielok nepreukazuje, že vyššiu hmotnosť\nspôsobilo oznámenie (existencia kancelárskej spinky atď.) a z evidencie prijatej pošty bolo preukázané,\nže obsah zásielky neobsahoval oznámenie, nie je skutkové tvrdenie žalobkyne preukázané s vysokou\npravdepodobnosťou.\n6. K tvrdeniu žalobkyne, že sprievodný list žalovanej 1/ spolu s návrhom zmluvy, ďalej uzavretie Zmluvy\no dodávke a doplatku 2015 zo dňa 9. decembra 2014 a sprievodný list žalovanej 1/ zo dňa 10. decembra\n2014 predstavujú uznanie záväzku žalovanej 1/, čomu zodpovedá právo žalobkyne na poskytnutie\npodpory, odvolací súd uviedol, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu listiny. Uznanie\nzáväzku podľa § 323 ods. 1 veta prvá zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „OBZ“), urobené dlžníkom, musí byť písomné, adresované veriteľovi a záväzok musí\nbyť určený jednoznačne (bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť). Právny úkon uznania môže\nbyť súčasťou aj iných právnych úkonov dlžníka, avšak pre jeho platnosť sa vyžaduje splnenie vyššie\nuvedených zákonných podmienok. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore nepochybne\nstanovuje žalobkyni povinnosť oznámiť dve skutočnosti, a to uplatnenie podpory a predpokladané\nmnožstvo dodanej elektriny. I keď predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre splnenie si týchto\ndvoch notifikačných povinností, musí byť preukázané, že boli splnené, pričom listiny, na ktoré žalobkyňa\npoukázala, nemožno akceptovať ako dôkaz o tom, že žalobkyňa si splnila povinnosti podľa § 4 ods. 2\nzákona o podpore v roku 2014, aby nestratila právo na podporu pre nasledujúci rok 2015. Z obsahu\nuvedených dokumentov nevyplýva skutočnosť, že žalovaná 1/ uznáva (deklaruje), že má voči žalobkyni\nzáväzok v roku 2015. Keďže žalobkyňou uvádzané dokumenty nie sú uznaním záväzku žalovanej 1/, je\nnenáležitá aj argumentácia žalobkyne o prenose dôkazného bremena na žalovanú. Z vyššie uvedeného\nvyplýva, že právo žalobkyne na podporu nezaniklo (čo deklarujú aj uvedené dokumenty), ale vzhľadom\nna nesplnenie povinností ustanovených v § 4 zákona o podpore si ho žalobkyňa nemôže uplatniť v\nkalendárnom roku 2015.\n7. Zmluva o dodávke a doplatku 2015, ku ktorej uzavretiu došlo po 15. auguste 2014 (kedy žalovaná 1/\nmusela vedieť o prípadnom nesplnení povinnosti žalobkyne pre rok 2015) nie je sama o sebe dôkazom,\nže došlo k splneniu tejto povinnosti. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobkyňa právo na podporu má\n(čo deklaruje uvedená zmluva), avšak pre ten-ktorý kalendárny rok si ju môže uplatniť len, ak splní\npodmienky uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že\nide o opakovanú činnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, ku komu smeruje a v\nakom rozsahu. Nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona na nasledujúci kalendárny rok. Pokiaľ\nžalobkyňa poukazovala na potrebu použitia výkladových pravidiel podľa § 266 OBZ ňou naznačeným\nspôsobom, odvolací súd konštatoval, že výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno\nním však prejavy vôle dopĺňať. Nedôvodná je aj námietka nevykonania žalobkyňou navrhovaného\ndôkazu (výsluchom osôb, ktoré uzatvorili Zmluvu o dodávke doplatku 2015 a za žalovanú 1/ podpisovali\nsprievodné listy k nej), keďže výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne\nna súde (§ 185 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že išlo o dôkaz\nnespôsobilý preukázať spornú skutočnosť.\n\n8. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala, že si splnila svoju\npovinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Zároveň zdôraznil, že výrobca má určité\nzákonné povinnosti, ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce uplatniť podporu. Bez jednoznačného prejavu\nvôle nemôže mať žalovaná 1/ vedomosť, či výrobca má záujem uplatniť si podporu, a ani to, že žalobkyňa\nmá zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. obidvomi druhmi tejto podpory,\nvrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok.\n9. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd tiež výrok o trovách konania na súde prvej inštancie a o\nnároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP\ntak, že žalovanej 1/, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal plnú náhradu trov odvolacieho\nkonania, ktorú je povinná uhradiť neúspešná žalobkyňa. Pokiaľ ide o žalovanú 2/, keďže jej v odvolacom\nkonaní žiadne trovy nevznikli, ich náhrada jej nebola priznaná.\n10. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala\nz ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“)\nnavrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“ alebo „dovolací súd“) napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne (ak nápravu nemožno\ndosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu) aby zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a\nvec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Alternatívne (ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je\ndôvodné a môže sám vo veci rozhodnúť) dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho\nsúdu zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a dovolateľke prizná nárok na náhradu trov\nprvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n11. V úvodnej časti dovolateľka zhrnula konanie pred súdom prvej a druhej inštancie po skutkovej a\nprávnej stránke a zároveň poukázala na relevantné dôvody uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu súdu\nprvej inštancie.\n12. K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP uviedla, že napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu, a to aj v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie: (i) neobsahuje dostatočné\na presvedčivé odôvodnenie postupu a spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré by sa zaoberalo všetkými\nskutkovo a právne relevantnými dôvodmi, ktoré dovolateľka uplatnila vo svojej žalobe a v odvolaní\nproti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, (ii) sa nezaoberá dostatočne a presvedčivo argumentáciou\ndovolateľky, ktorá si vyžadovala špecifickú odpoveď a ktorá eventuálne mohla mať (podľa dovolateľky\naj mala) zásadný význam pre rozhodnutie vo veci, (iii) je založené na dôvodoch, ktoré sú zjavne\nprotirečivé a popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a taktiež sú zjavne jednostranné a aj v\nextrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, (iv) náležitým spôsobom (v celom súhrne posudzovaných\nskutočností) nevyhodnocuje všetky skutkové zistenia, ktoré vyšli v konaní najavo (a na ktoré dovolateľka\npoukazovala), niektoré z takýchto podstatných zistení úplne ignoruje, pričom dostatočne neodôvodňuje\nich prípadnú nepodstatnosť a nevysvetľuje myšlienkový postup súdu pri prijímaní potrebných právnych\nzáverov, vyplývajúcich zo všetkých rozhodujúcich skutočností zistených vykonaným dokazovaním,\npričom existuje aj nesúlad medzi skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaných dôkazov a\nskutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu, (v) je zjavne neodôvodnené a arbitrárne v súvislosti\ns právnym posúdením, pretože interpretácia a aplikácia zvolených právnych noriem zo strany súdu na\nzistený skutkový stav je neudržateľná a zásadne popiera ich účel, význam a väzbu k ostatným právnym\npredpisom, takisto je ústavne nesúladná, svojvoľná a bez presvedčivého, racionálneho a logického\nodôvodnenia, (vi) dokumentuje nesprávny procesný postup odvolacieho súdu (a aj súdu prvej inštancie),\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a zároveň tak znamená porušenie Ústavou\nSlovenskej republiky zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva a práva na\nspravodlivý proces, (vii) v dôsledku svojej arbitrárnosti odníma dovolateľke možnosť náležite skutkovo\naj právne argumentovať proti nemu v rámci využitia opravného prostriedku, čo v konečnom dôsledku\nporušuje právo dovolateľky na spravodlivý súdny proces.\n13. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR (IV. ÚS 345/2009,\nIV. ÚS 196/2014, IV. ÚS 96/2013, III. ÚS 314/2018, III. ÚS 311/2017, II. ÚS 120/2020, IV. ÚS\n314/2020, I. ÚS 68/2022) a NS SR (7Cdo/126/2018, 4Cdo/46/2019, 2Cdo/127/2018, 5Cdo/208/2018,\n3Obdo/72/2016, 3Obdo/72/2019, 3Obdo/64/2019, 1Obdo/1/2021), z ktorých vyplýva, že ak všeobecný\nsúd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedá odpovede na zásadné otázky, podstatné pre rozhodnutie vo\n\nveci a nevysporiada sa so zásadnou argumentáciou sporovej strany, takéto rozhodnutie je nezlučiteľné\ns ústavne garantovaným právom na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, resp. s právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako v prípade, ak odvolací súd nedá odpovede na\nzásadné otázky, podstatné pre rozhodnutie vo veci a nevysporiada sa so základnou argumentáciou\nodvolateľa, je naplnený dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP. O naplnenie\nprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP ide aj vtedy, keď súd uskutoční výklad právneho\npredpisu na zistený skutkový stav veci, ktorý je ústavne nesúladný, svojvoľný a bez presvedčivého a\nracionálneho logického odôvodnenia a tiež vtedy, keď určité skutočnosti v konaní strana namietala,\navšak pri hodnotení skutkových zistení súdom tieto náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných\nskutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dostatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť\nči irelevantnosť. Ďalej poukázala na nález Ústavného súd SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. decembra\n2015, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval porušenie vyššie označených práv sťažovateľky postupom\na rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý selektívne pristupoval k výberu dôkazov následne hodnotených,\na tým aj pojatých do procesu ustaľovania skutkového stavu veci.\n14. V konkrétnostiach potom dovolateľka súdom oboch inštancií vytýkala, že napriek jej rozsiahlej\nprávnej argumentácii za jedinú kľúčovú otázku v danej veci považovali skutkovú otázku, a to či\ndovolateľka oznámila žalovanej 1/ uplatnenie si podpory na rok 2015 v termíne do 15. augusta 2014\nv zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore a či uvedené aj preukázala. Čo podľa názoru súdov\noboch inštancií predstavuje výlučne to, či dovolateľka priamo preukázala, že predmetné oznámenie o\nuplatnení podpory bolo žalovanej 1/ doručené dňa 5. júna 2014 v poštovej zásielke č. RP909909977Sk.\nZdôraznila, že pri poštových zásielkach odosielaných na diaľku je objektívne nemožné, aby odosielateľ\nmohol priamo preukázať, čo bolo v doručenej poštovej zásielke pri jej otvorení v podateľni adresáta,\nobzvlášť ak táto podateľňa zaznamenávala obsah prijatých zásielok nepresne a nedôsledne. V tejto\nsúvislosti tiež namietala, že pri dokazovaní skutočného obsahu doručenej poštovej zásielky sa nemožno\nobmedziť iba na záznam v evidencii došlej pošty adresáta zásielky a na ním predložený údajný\nobsah takejto zásielky. Záver odvolacieho súdu o hodnovernosti záznamov podateľne činnej v tom\nčase pre žalovanú 1/ o obsahu prijatých zásielok je zjavne jednostranný a vyslovene špekulatívny\na vedie k absolutizovaniu významu takéhoto dôkazu na úroveň kardinálneho a nespochybniteľného\ndôkazu. Uvedený záver odporuje nielen svedeckej výpovedi pracovníčky podateľne, ktorá zaevidovala\nobsah predmetnej poštovej zásielky, ale aj jej vyhodnoteniu Krajským súdom v Košiciach vo veci\nsp. zn. 2Cob/137/2018, ktorý považoval za preukázané, že podateľňa prijímajúca zásielky aj pre\nžalovaného v 1/ rade nefungovala spôsobom zaručujúcim označenie a zaevidovanie každého listinného\npodania nachádzajúceho sa v jednej doručenej zásielke, a preto považoval za potrebné hodnotiť\nskutočnosť doručenia/nedoručenia vo vzájomnej súvislosti so všetkými zisteniami získanými v procese\ndokazovania. Dovolateľka tiež poukázala na to, že z kópie príslušného listu evidencie podateľne činnej\npre žalovanú 1/ o obsahu poštovej zásielky č. RP909909977Sk vyplýva, že príslušné pole (kolónka) pre\nzáznam o obsahu zásielky uvádzalo iba faktúru č. 005/2014 a nie aj jej prílohu, ktorá podľa tvrdenia\nžalovanej 1/ jej tiež bola doručená v tej istej poštovej zásielke a nebola s faktúrou ničím spojená\n(faktúra a jej príloha vo svojom texte na seba neodkazovali). Naviac na faktúre č. 005/2015 a ani\nna obálke k predmetnej poštovej zásielke nebolo podateľňou vôbec vyplnené (v odtlačku jej pečiatky\npredznačené) pole o počte doručených listín, resp. príloh a príloha k faktúre dokonca neobsahovala\nžiaden odtlačok pečiatky podateľne. Z uvedeného dovolateľka vyvodzuje, že záznam podateľne ohľadne\nobsahu predmetnej poštovej zásielky bol neúplný a nepresný. Podľa jej názoru je tiež zjavné, že\npredloženiu obsahu zásielky muselo predchádzať jej vyhľadanie v evidencii (archíve) žalovanej 1/,\npričom je pravdepodobné, že k takémuto vyhľadávaniu došlo iba v rozsahu podľa záznamu v evidencii\npodateľne. Zároveň nie je bez významu, že vzhľadom k odlišnej povahe listín (o ktorých dovolateľka tvrdí,\nže boli obsahom zásielky), mali byť tieto spracúvané rôznymi vnútroorganizačnými útvarmi žalovanej\n1/ a pravdepodobne aj oddelene archivované, pričom žalovaná 1/ v tomto smere nepredložila žiaden\ndôkaz a ani neprezentovala žiadne tvrdenie o spôsobe archivácie obsahu jej doručených zásielok po\nich zaevidovaní podateľňou a ani o možnosti následného dohľadania ich celého obsahu v jej archívoch.\nOdvolací súd všetky tieto skutočnosti prehliadol a označené uznesenie Krajského súdu v Košiciach ani\nlen nespomenul v odôvodnení napadnutého rozhodnutia napriek tomu, že jedna z členiek senátu, ktorý\nvydal (dovolaním) napadnuté rozhodnutie, rozhodovala aj vo veci sp. zn. 2Cob/137/2018.\n15. Dovolateľka namietala aj voči spôsobu, akým súdy oboch inštancií hodnotili svedeckú výpoveď pani\nQ. G.. Súd prvej inštancie mal síce pochybnosti o vierohodnosti jej výpovede, avšak žiadne bližšie\n\nvysvetlenie k tomu neposkytol a tiež nerešpektoval nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2716/2014 z\n9. júna 2015, keď uvedenú svedeckú výpoveď diskvalifikoval výlučne na základe príbuzenského vzťahu\nsvedkyne ku konateľovi a spoločníkovi dovolateľky, pričom ostatné relevantné dôkazy boli s ňou v súlade,\nresp. jej neodporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je podľa názoru dovolateľky zjavné,\nže odvolací súd pri hodnotení tejto svedeckej výpovede priznal relevantnosť iba záznamu v evidencii\nprijatej pošty žalovanej 1/, a to aj napriek svedeckej výpovedi pracovníčky podateľne, ktorá uviedla,\nže v prípade doručenia faktúry a iných listín v jednej zásielke sa zaznamenával iba príjem faktúry,\nže pracovníčky podateľne ani nemali právo rozdeľovať veci v obálke a že v tom čase sa evidencii\noznámení o uplatnení podpory nejak extra nevenovali a zmena v podrobnejšom evidovaní prijatých\nzásielok nastala až na konci roka 2014. Hodnotiacemu záveru odvolacieho súdu odporuje aj samotný\nzáznam podateľne o obsahu prijatej zásielky, ktorý uvádzal iba prijatie faktúry (fa 005/14) bez toho, aby\nzaznamenal aj príjem formulára Údaje o výrobe a dodávke elektriny pre uplatnenie podpory v zmysle\nZákona č. 309/2009 Z.z., tvoriaceho prílohu predmetnej faktúry. S poukazom na uvedené dovolateľka\nnamietala, že odvolací súd hodnotil výpoveď pani Q. G. extrémne selektívne a arbitrárne a napriek\nodkazu na ustanovenie § 191 CSP v skutočnosti nehodnotil túto výpoveď v kontexte ostatných dôkazov\na všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Záver odvolacieho súdu, podľa ktorého to, že sa mohla stať pri\nevidovaní občas nesprávnosť, neznamená, že sa tak stalo v prejednávanej veci, označila dovolateľka\nza špekuláciu, pretože pracovníčka podateľne vo svojej výpovedi netvrdila, že pri evidovaní obsahu\nprijatej zásielky, v ktorej bola faktúra a iné listiny, sa iba niekedy evidoval len príjem faktúry. Odvolací súd\ntak účelovo, neobjektívne a v rozpore s požiadavkou nestrannosti skreslil obsah uvedenej svedeckej\nvýpovede a zároveň odignoroval zjavnú neúplnosť záznamu o obsahu prijatej zásielky a tiež to, že by\nbolo nelogické, aby pri absencii doručenia oznámenia dovolateľky o uplatnení podpory na rok 2015 bolo\ndovolateľke následne navrhnuté uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s (celou a bezvýhradnou)\núčinnosťou od 1. januára 2015, ktorá bola následne aj takto uzavretá a aby naviac ešte žalovaná 1/\nna konci roka 2014 inštruovala dovolateľku k fakturácii podľa uvedenej zmluvy práve pre rok 2015.\nSúdy oboch inštancií sa zákonne konformným spôsobom nevysporiadali s tým, že tvrdenia žalovaných v\ntomto konaní logicky odporujú ich predošlému konaniu. Záver odvolacieho súdu, podľa ktorého Zmluva\no dodávke a doplatku 2015 sama osebe nepreukazuje oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015, je v\ntomto ohľade absolútne nedostatočný a ignorujúci časové a vecné okolnosti jej uzavretia, ako aj axiómy\nstanovené v § 191 CSP.\n16. V tejto súvislosti dovolateľka namietala aj porušenie princípu rovnosti zbraní, keďže medzi stranami\nsporu existovali protichodné tvrdenia o tom, či obsahom zásielky bolo oznámenie dovolateľky o uplatnení\npodpory pre rok 2015. Kým dovolateľka na podporu svojho tvrdenia poukázala na svedeckú výpoveď\npani Q. G., na dátum odoslania predmetnej poštovej zásielky a jej hmotnosť, ako aj na kroky žalovaných\npo 15. auguste 2014, tak žalované svoje (opačné) tvrdenie podporili iba predložením kópie záznamu z\nevidencie prijatej pošty vedenej externou podateľňou pre viacero spoločností toho istého podniku (medzi\nnimi aj pre žalovanú 1/). Dovolateľka poukazovala na to, že spomenutá podateľňa v relevantnom čase\npreukázateľne neevidovala obsah prijatých poštových zásielok úplne a presne a že aj obsah spornej\nzásielky bol zaevidovaný neúplne a nepresne. Namietala tiež, že ak by riadne a včas neoznámila\nžalovanej 1/ uplatnenie podpory na rok 2015, tak by bolo nelogické, aby jej žalovaná 1/ (bez akejkoľvek\nvýhrady) navrhla uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s účinnosťou od 1. januára 2015 a po\njej uzavretí ešte inštruovala dovolateľku k fakturácii podľa nej práve pre rok 2015. Napokon dovolateľka\npoukazovala tiež na to, že hneď ako od žalovanej 1/ obdržala list z 15. decembra 2014, kontaktovala\nžalovanú 1/ s námietkou proti uvedenému a potom ako sa neskôr dozvedela o konkrétnom dôvode\nvýhrady, okamžite dokladovala oznámenie uplatnenia podpory na rok 2015 zaslaním kópie predmetného\noznámenia spolu s kópiu podacieho lístka. Dovolateľka za danej situácie navrhla, aby k okolnostiam\na dôvodom uzavretia Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, ako aj k inštruovaniu k fakturácii podľa nej\npre rok 2015 boli vypočuté konkrétne osoby, ktoré predmetnú zmluvu a sprievodné listy podpisovali\nza žalovanú 1/. Súd prvej inštancie jej návrh zamietol z dôvodu, že obrana žalovaných spočívajúca\nv ich skutkových tvrdeniach bola dostačujúca na vyvrátenie skutkových tvrdení žalobcu a dostatočne\npreukázali nesplnenie si zákonných povinností žalobcu voči žalovanému v 1. rade. Ani odvolací súd nič\nz uvedeného nevzal do úvahy a všetko toto odmietol s odôvodnením, že výber dôkazov, ktoré sa budú\nv rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Aj odvolací súd má za to, že\nišlo o dôkaz nespôsobilý preukázať spornú skutočnosť (tak, ako to správne skonštatoval aj súd prvej\ninštancie). Z uvedeného podľa názoru dovolateľky vyplýva, že súdy oboch inštancií pripísali tvrdeniu\nžalovanej 1/ väčšiu váhu ako tvrdeniam dovolateľky a popri tom ignorovali dôkazy svedčiace v prospech\ndovolateľky a jej relevantný návrh na vykonanie dokazovania, ktoré malo priamu schopnosť odstrániť\n\nrozdiel v tvrdeniach zúčastnených strán, čím narušili rovnosť strán sporu (rovnosť zbraní) a porušili aj\nprávo dovolateľky na spravodlivý proces.\n17. Dovolateľka súdom oboch inštancií vytýkala aj ignorovanie jej argumentácie, podľa ktorej\nje v súdenej veci potrebné primárne posúdiť právne otázky, a to: (i) charakter právnej úpravy\ndanej zákonom o podpore, ktorá dopadá na reguláciu iba povinnej, zo zákona nárokovateľnej\na jej poskytovateľovi kompenzovanej podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a\nvysokovýkonné kombinované výroby elektriny a tepla (ďalej aj „OZE a KVET“), (ii) povahu záväzkovoprávneho vzťahu založeného Zmluvou o dodávke a doplatku 2015, ktorá bola uzavretá na návrh\nžalovanej 1/ po 15. auguste 2014 s jej celou a bezvýhradne navrhnutou a aj dohodnutou účinnosťou\nuž od 1. januára 2015, (iii) povahu žalovaných nárokov týkajúcich sa časti roku 2015 podľa Zmluvy o\ndodávke a doplatku 2015 a vo väzbe na uvedené následne právne posúdiť (iv) platnosť, záväznosť\na právne účinky písomne uzavretej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 zo dňa 9. decembra 2014\npre rok 2015. Poukázala na to, že v konaní pred súdmi oboch inštancií argumentovala (o. i.) tým, že\nzákon o podpore nezakazoval a ani nebránil uzavretiu a plneniu súkromnoprávnej zmluvy o poskytovaní\npodpory elektriny vyrobenej z OZE a KVET v prípade, ak neboli splnené podmienky alebo povinnosti\npredpokladané iba pre povinnú a zo zákona nárokovateľnú podporu a jediným dôsledkom takejto zmluvy\nje to, že podpora podľa nej nie je poskytovateľovi kompenzovaná v cenovom konaní pred ÚRSO.\nŽalované nároky týkajúce sa roku 2015 sú podľa názoru dovolateľky dôvodné a legitímne, keďže Zmluva\no dodávke a doplatku 2015 bola platne uzavretá po 15. auguste 2014 s jej celou a bezvýhradnou\núčinnosťou od 1. januára 2015, a to na návrh žalovanej 1/, ktorá v tom čase vedela, či bude alebo nebude\npovinná poskytovať dovolateľke (zo zákona) povinnú podporu v roku 2015 (a či tak bude z jej poverenia\npovinná robiť žalovaná 2/), pričom uvedená zmluva jednoznačne vyjadruje záväzok žalovaných platiť\ndovolateľke za dodanú elektrinu jej cenu na straty a doplatok s účinnosťou už od 1. januára 2015.\nZdôraznila, že žalované nároky sú zmluvnými nárokmi súkromnoprávnej povahy, ktoré by bolo možné\nprávne uprieť iba vtedy, ak by bola konštatovaná absolútna (čiastočná) neplatnosť Zmluvy o dodávke a\ndoplatku 2015, alebo jej relatívna neplatnosť pre ospravedlniteľný omyl na strane žalovaných (ktorého by\nsa títo museli dovolávať). Prípadne aj nesplnenie odkladacej alebo nastúpenie rozväzovacej podmienky,\nčo je však vylúčené, keďže podmienkou nemôže byť okolnosť, ktorá mala nastať pred uzatvorením\npredmetnej zmluvy. Prípadná pohnútka (resp. vnútorná výhrada) žalovanej 1/ k uzavretiu spomínanej\nzmluvy iba pre prípad, ak jej budú kompenzované náklady na podporu podľa nej pre rok 2015 v cenovom\nkonaní pred ÚRSO, je podľa názoru dovolateľky irelevantná, pretože nebola v zmluve vyjadrená. Súdy\noboch inštancií uvedené osobitné a podstatné argumenty dovolateľky celý čas ignorovali a neposkytli\nani osobitnú, zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď, prečo by mali byť irelevantné.\n18. Dovolateľka opakovane zdôraznila, že žalovaná 1/ jej uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015\nnavrhla po 15. auguste 2014, kedy už vedela, či bude povinná dovolateľke poskytovať podporu v roku\n2015 alebo nie. Pri návrhu zmluvy a ani pri jej uzavretí ani jedna zo žalovaných neprejavila vôľu, že\nby zmluva v roku 2015 nemala alebo nemohla byť v celosti plnená. Zároveň ani dovolateľka nevedela\n(nemala dôvod vedieť), že napriek navrhnutej a dohodnutej účinnosti zmluvy žalované v skutočnosti\nnechceli celú uvedenú zmluvu uzavrieť a plniť už od 1. januára 2015. Podľa názoru dovolateľky tak\nexistuje protirečenie medzi zmluvou a záverom súdov oboch inštancií, že žalované (napriek uvedenému)\nneboli povinné zmluvu plniť v roku 2015. Súdy oboch inštancií uvedené protirečenie vo vzťahu k obsahu\na časovým a vecným okolnostiam uzavretia Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 nevysvetlili, hoci išlo\no podstatný argument dovolateľky. Zároveň je podľa názoru dovolateľky zrejmé, že súdy nesprávne\nvychádzali z kogentnej povahy právnej normy obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3\nzákona o podpore. Záver odvolacieho súdu, že mechanizmus sankcie podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore\nsa uplatňuje ex lege, a preto dovolateľke nevznikli žalované nároky, označila za rozporný a arbitrárny,\nneposkytujúci náležitú odpoveď na argumentáciu o absencii kogentnej povahy uvedeného ustanovenia,\nnajmä vzhľadom k predmetu a účelu zákona o podpore. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na nález\nÚstavného súdu SR č. k. PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017, ktorý podľa jej názoru potvrdzuje, že\nsúkromnoprávna úprava zákona o podpore má primárne dispozitívny charakter a iba v nevyhnutných\nprípadoch kogentný charakter. Z predmetného nálezu tiež jednoznačne vyplýva, že ex lege následok\nbol spojený iba s ustanovením § 4 ods. 3 zákona o podpore v jeho znení účinnom pred 1. januárom\n2014. Sankcia upravená v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom od 1. januára 2014\nmá však už povahu súkromnoprávnej sankcie, čo potvrdzuje aj neskorší nález Ústavného súdu SR č.\nk. IV. ÚS 491/2018-65 z 31. januára 2019. Dovolateľka v konaní podrobne argumentovala, že uvedená\nprávna norma nemá kogentný charakter v tom zmysle, že by svojím znením alebo účelom zakazovala\n\nvýrobcovi elektriny z OZE a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (resp. osobe poverenej\nk odberu elektriny za cenu na straty) dobrovoľne uzavrieť a plniť zmluvu o poskytovaní podpory aj\nbez splnenia podmienok alebo povinností podľa zákona o podpore. Pri súkromnoprávnej Zmluve o\ndodávke a doplatku 2015 má kogentná alebo dispozitívna povaha uvedenej právnej normy zásadný\nvýznam, pretože tak rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj napadnuté rozhodnutie upierajú dovolateľke\nžalované nároky práve ohľadne roku 2015 a s odkazom na dôsledok podľa uvedenej právnej normy.\nNávrh aj uzavretá zmluva pritom jednoznačne vyjadrujú vôľu žalovaných odoberať elektrinu za cenu\nna straty od dovolateľky a poskytovať jej doplatok s účinnosťou už od 1. januára 2015. Napadnuté\nrozhodnutie zároveň úplne ignoruje, že ak nie je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o\npodpore pre konkrétny rok, potom právo na povinnú podporu pre tento rok ostáva vo sfére naturálneho\nzáväzku, ktorý ale môže byť predmetom ďalšej súkromnoprávnej dispozície zúčastnených strán, t. j.\nmôže dôjsť k založeniu práva na podporu na samostatnom skutkovom základe, pričom ale náklady na\nrealizáciu takéhoto práva nebudú jeho poskytovateľovi kompenzované v cenovom konaní pred ÚRSO.\nUvedené podľa názoru dovolateľky signalizuje, že v konaní pred súdmi oboch inštancií došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces, pretože súdy pri svojom rozhodovaní nesporne konštatovali existenciu\nZmluvy o dodávke a doplatku 2015 uzavretej dňa 9. decembra 2014 (t. j. po 15. auguste 2014) s\núčinnosťou od 1. januára 2015, avšak sa nezaoberali namietanou otázkou absencie kogentnej povahy\nustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore a ani nekonštatovali (čiastočnú) neplatnosť alebo neúčinnosť\nuvedenej zmluvy, ktorá by jedine mohla byť dôvodom upretia žalovaných zmluvných nárokov.\n19. Súdy oboch inštancií tiež podľa názoru dovolateľky neodôvodnene ignorovali závery rozsudku\nOkresného súdu Žilina č. k. 10Cb/287/2014-471 z 21. novembra 2017, ktorý dovolateľka predložila na\npodporu svojich argumentov. Uvedený rozsudok priznal prednosť zmluvnému dojednaniu zúčastnených\nstrán pred prípadným rozporom so zákonom o podpore, o ktorom prevádzkovateľ regionálnej distribučnej\nsústavy musel vedieť ešte pred uzavretím príslušnej zmluvy a jeho prípadný omyl v tomto smere bol\nprávne irelevantný. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí predmetný rozsudok vôbec nespomína,\nkým odvolací súd ho spomína (v stručnej a neúplnej forme) v bode 9.3. odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia (v rámci rekapitulácie argumentácie dovolateľky uvedenej v odvolaní), avšak bez toho, by\nsa k nemu vyjadril. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 4Obdo/7/2018\nz 28. februára 2019, podľa ktorého neodôvodnené odlišné posudzovanie porovnateľných prípadov\npredstavuje jurisdikčnú svojvôľu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie k zmluvnej povahe žalovaných\nnárokov uvádza len toľko, že medzi dovolateľkou a žalovanými vznikol právny vzťah na základe Zmluvy o\ndodávke a doplatku 2015. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí (body 23, 25. a 28.4. odôvodnenia)\nvenoval iba tomu, či Zmluva o dodávke a doplatku 2015 sama osebe preukazuje to, že dovolateľka\noznámila žalovanej 1/ uplatnenie si podpory na rok 2015 v termíne do 15. augusta 2014. Odvolací súd\npri svojom závere úplne ignoroval zjavný a nespochybniteľný fakt, že uzavretie Zmluvy o dodávke a\ndoplatku 2015 navrhla práve žalovaná 1/ po 15. auguste 2014 s jej bezvýhradnou a celou účinnosťou\nuž od 1. januára 2015, táto bola následne takto aj uzavretá, pričom priamo založila žalované nároky\nohľadom roku 2015 (keďže dohodnutá účinnosť sa týkala nielen prevzatia zodpovednosti za odchýlku,\nale aj doplatku a dodávky elektriny za jej cenu na straty). Za daných okolností neplnenie Zmluvy o\ndodávke a doplatku 2015 práve v roku 2015 je v priamom rozpore s jej bezvýhradnou a celou účinnosťou\nuž od 1. januára 2015. Dovolateľka vyjadrila nesúhlas aj so spôsobom, akým sa odvolací súd vysporiadal\ns jej argumentáciou o potrebe interpretovať návrh na uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015,\nako aj uzavretú zmluvu a sprievodné listy žalovanej 1/ zo dňa 10. októbra 2014 a 10. decembra 2014\npodľa § 266 OBZ. Pokiaľ odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že výkladom možno zisťovať\niba obsah právneho úkonu, nemožno ním však prejavy vôle dopĺňať, podľa názoru dovolateľky ide\no nesprávnu inšpiráciu rozsudkom NS SR sp. zn. 3Cdo/81/2011 z 31. júla 2012, ktorý sa však týka\ninterpretácie občianskoprávnych (a nie obchodnoprávnych) úkonov podľa § 35 ods. 2 OZ. Zdôraznila,\nže ustanovenie § 266 OBZ má kogentnú povahu a musí byť súdmi vždy zohľadňované. Zároveň je podľa\njej názoru zrejmé, že odvolací súd interpretáciou vyššie uvedených úkonov zmenil ich jasný význam a\nobsah, ktorý jednoznačne smeruje k účinnosti celej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 od 1. januára\n2015, resp. takémuto jednoznačnému dojednaniu neodôvodene a svojvoľne nepripísal žiadny význam.\nS poukazom na to, že pri interpretácii zmlúv nie je možné zobrať do úvahy iba vôľu jednej zmluvnej\nstrany a ignorovať vôľu druhej strany, dovolateľka namietala, že napadnuté rozhodnutie ignoruje jasné\nustanovenie o účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a jeho záver o nemožnosti meniť obsah\nprávneho úkonu jeho interpretáciou je bez akéhokoľvek skutkového a právneho základu a zároveň\nodporuje elementárnej právnej logike.\n\n20. Ďalej dovolateľka namietala aj voči spôsobu, akým sa súdy oboch inštancií vysporiadali s ňou\ntvrdeným presunom dôkazného bremena na žalované, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku uznania\nzáväzku žalovanou 1/. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že aj odvolací súd potvrdil,\nže uznanie záväzku môže byť súčasťou iného právneho úkonu, pričom právnym úkonom je tak návrh\nzmluvy spolu so sprievodným listom z 10. októbra 2012, ako aj písomná Zmluva o dodávke a doplatku\n2015. Uvedené dokumenty jasne vyjadrujú záväzok žalovanej 1/ (a z jej poverenia aj žalovanej 2/)\nposkytovať dovolateľke podporu pre rok 2015, t. j. už od 1. januára 2015. Záväzok žalovanej 1/\nplatiť dovolateľke za dodanú elektrinu jej cenu na straty a aj doplatok pritom vyplýval zo Zmluvy o\ndodávke doplatku 2011, a to od uzavretia uvedenej zmluvy (2. mája 2011) do budúcna. Pokiaľ teda\nžalovaná 1/ počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke doplatku 2011 navrhla dovolateľke uzavretie\nZmluvy o dodávke doplatku 2015 s účinnosťou od 1. januára 2015, pričom uvedenou zmluvou mali byť\nrealizované tie isté plnenia ako podľa zmluvy z roku 2011, iba s tým rozdielom, že časť plnenia mala\nbyť zabezpečovaná žalovanou 2/ konajúcou z poverenia žalovanej 1/, tak je podľa názoru dovolateľky\nzrejmé, že návrh a aj uzavretie Zmluvy o dodávke doplatku 2015 spolu so sprievodnými listami žalovanej\n1/ z 10. októbra 2014 a 10. decembra 2014 predstavujú jasné deklarovanie záväzku žalovanej 1/\nposkytovať dovolateľke aj naďalej povinnú podporu, a to osobitne pre rok 2015, pretože žalovaná 1/\nv tom čase už vedela, či (ne)bude povinná túto podporu poskytovať. Skutočnosť, že podpora formou\nodberu elektriny za jej cenu na straty má byť pre rok 2015 realizovaná (z poverenia žalovanej 1/)\nžalovanou 2/ nie je relevantná. Skutočnosť, že podpora má byť realizovaná pre rok 2015, predstavuje\niba časové určenie plnenia uznaného záväzku, neznamená však, že záväzok predtým neexistoval,\npretože tento existoval už na základe Zmluvy o dodávke doplatku 2011. Závery súdov oboch inštancií\nsú podľa názoru dovolateľky v rozpore s realitou, rozporuplné, nelogické a odporujú nielen obsahu\nzmieňovaných právnych úkonov, ale aj právnej úprave uznania záväzku podľa Obchodného zákonníka.\nPodstata uznania záväzku v zmysle § 323 ods. 1 OBS spočíva v nastúpení vyvrátiteľnej právnej\ndomnienky, že záväzok v čase jeho uznania trvá. V dôsledku takejto domnienky dochádza v zmysle § 192\nCSP k zmene procesného postavenia veriteľa (dovolateľky), pretože dôkazné bremeno o neexistenciu\nzáväzku zaťažuje dlžníka (žalované). S poukazom na § 192 CSP sa teda vyžadoval dôkaz opaku zo\nstrany žalovaných (ako dôkaz, ktorý preukazuje opak niečoho, resp. iný konkrétny výsledok), pričom\ndovolateľke prislúchali protidôkazy (dôkaz, ktorý nepreukazuje iný konkrétny výsledok, iba vyvracia\npod mieru praktickej istoty určité tvrdenie). Na základe uvedeného malo byť súdmi oboch inštancií\nposudzované, či žalované poskytli dôkaz opaku a (vzhľadom na protidôkazy dovolateľky) či uniesli\ndôkazné bremeno, pričom podľa názoru dovolateľky sa tak nestalo. Napriek podrobnej argumentácii\ndovolateľky smerom k uznaniu záväzku v predmetnej veci, súdy toto ignorovali a neposkytli špecifickú,\nzrozumiteľnú, jasnú a presvedčivú odpoveď na otázku, ktorá má podstatný význam pre ich postup z\nhľadiska dokazovania a rozloženia dôkazného bremena strán sporu.\n21. Dôvodnosť podaného dovolania na podklade namietanej vady zmätočnosti videla dovolateľka aj v\nsúvislosti s výkladom prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore. V konaní pred súdom\nprvej inštancie a aj v odvolaní opakovane argumentovala, že jej zariadenie na výrobu elektriny bolo\nuvedené do prevádzky dňa 26. apríla 2011, a preto s poukazom na § 18e ods. 1 zákona o podpore nie je\nmožné žalované nároky podmieňovať takými podmienkami povinnej podpory, ktoré neboli vymedzené\nzákonom o podpore v jeho znení účinnom pred 1. januárom 2014. Odvolaciemu súdu vyčítala, že sa v\nnapadnutom rozhodnutí zameral výlučne na systematiku radenia a začlenenie jednotlivých ustanovení\nzákona o podpore a úplne ignoroval jej argumenty, podľa ktorých (i) zákon o podpore odlišuje pojmy\npodmienky na získanie podpory podľa § 3 a podmienky podpory (výroby elektriny) a tieto pojmy aj odlišne\npoužíva; (ii) zákon o podpore v jeho znení účinnom do 31. decembra 2013 určoval podmienky podpory\nvýroby elektriny kombinovaným spôsobom, a to jednak prostredníctvom pozitívneho vymedzenia (§ 3) a\naj negatívneho vymedzenia [§ 3b ods. 2, 3 a 5 a § 4 ods. 2 písm. a) a b) ]; (iii) zákon o podpore v jeho znení\núčinnom do 31. decembra 2013 chápal podmienky podpory výroby elektriny širšie ako iba s obmedzením\nna jeho § 3, čo dokumentuje aj ustanovenie § 4 ods. 2 písm. d) v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) a § 4\nods. 3 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) a b) uvedeného zákona v jeho znení účinnom do 31. decembra\n2013; (iv) novelizáciou zákona o podpore účinnou od 1. januára 2014 bolo zavedené riešenie stretu,\nresp. koexistencie dovtedajšej úpravy s novou úpravou prostredníctvom ultraaktivity, a preto je potrebné\nvychádzať zo znenia zákona účinného do 31. decembra 2013. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia\nna uvedené podstatné argumenty dovolateľky nereagovalo dostatočným a ani presvedčivým spôsobom\n(k uvedenému neposkytuje špecifickú odpoveď), čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.\n\n22. Dovolateľka ďalej prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) a\npísm. b) CSP a v tejto súvislosti sa zaoberala ustanovením § 422 ods. 1 písm. a) CSP a v ňom upraveným\ntzv. majetkovým cenzom. Poukázala na to, že minimálna mzda ku dňu podania žaloby na súde prvej\ninštancie bola 380 eur a desaťnásobok tejto sumy predstavuje 3 800 eur. Napadnutým výrokom\nodvolacieho súdu bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba\ndovolateľky na peňažné plnenie, a to v sume 23 904,44 eura voči žalovanej 1/ a v sume 1 726,80 eura\nvoči žalovanej 2/. Z uvedeného vyplýva, že nárok dovolateľky voči žalovanej 1/ prevyšuje desaťnásobok\nminimálnej mzdy. Pokiaľ ide o peňažný nárok voči žalovanej 2/, dovolateľka bola toho názoru, že\nsamostatné posudzovanie prípustnosti dovolania ohľadne tohto nároku by bolo možné iba vtedy, ak\nby išlo o dielčí nárok so samostatným skutkovým, resp. právnym základom. Skutkovo samostatnými\nnárokmi sa pritom rozumejú také nároky, ktorých existencia je navzájom natoľko nezávislá, že každý z\nnich môže vzniknúť samostatne, bez ohľadu na vznik ostatných nárokov, pretože predpoklady ich vzniku\nsú v porovnaní s ostatnými nárokmi odlišné a k ich naplneniu môže aj odlišne dôjsť. Nároky dovolateľky\nvoči žalovanej 1/ a žalovanej 2/ vyplývajú z jednej a tej istej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, v rámci\nktorej žalovaná 2/ koná z poverenia žalovanej 1/. Táto zmluva konštruuje nároky voči obom žalovaným\nkumulatívne a ich základom je rovnaký skutkový základ. Zároveň z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c)\nzákona o podpore vyplýva, že dovolateľka (ako výrobca elektriny s právom na podporu) by mala právo na\ndoplatok aj vtedy, ak by si neuplatňovala právo na odber elektriny za cenu na straty (čo by však neplatilo\nopačne). Ak si dovolateľka uplatnila právo na odber elektriny za cenu na straty, potom má automaticky\naj právo na doplatok.\n23. Podľa názoru dovolateľky, dovolaním napadnuté rozhodnutie (rovnako aj rozhodnutie súdu prvej\ninštancie) záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nneboli vyriešené a aj od právnych otázok, pri ktorých riešení sa odvolací súd (a aj súd prvej inštancie)\nodklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom oba súdy tieto otázky nesprávne\nprávne posúdili a na tomto nesprávnom posúdení aj v podstatnej miere založili svoje rozhodnutia.\n24. Toto nesprávne právne posúdenie veci videla dovolateľka predovšetkým v posúdení povahy\nustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom od 1. januára 2015, ktoré je podľa jej názoru\ndispozitívnym ustanovením. Poukázala na to, že rozsudky súdov oboch inštancií prezentujú právny\nzáver, že žalované nároky ohľadne roku 2015 sú nedôvodné v dôsledku nutnej aplikácie § 4 ods. 3\nzákona o podpore, pretože podľa tohto ustanovenia si dovolateľka nemôže uplatniť nárok na podporu za\nrok 2015 v zmysle Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 účinnej od 1. januára 2015, ak do 15. augusta 2014\nneoznámila žalovanej 1/ uplatnenie podpory na kalendárny rok 2015. Je teda zrejmé, že súdy oboch\ninštancií pripísali ustanoveniu § 4 ods. 3 zákona o podpore (v znení účinnom od 1. januára 2015) prioritu\npred jasným prejavom vôle dokumentovaným Zmluvou o dodávke a doplatku 2015, a teda mu priznali\núčinky, ktoré sú spojené iba s kogentnými ustanoveniami zákona. Posúdenie otázky povahy ustanovenia\n§ 4 ods. 3 zákona o podpore (v znení účinnom od 1. januára 2015) zo strany súdov oboch inštancií\nje nesprávne, pričom táto právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená.\nSprávne právne posúdenie predmetnej otázky vyžaduje zohľadnenie predmetu a účelu právnej úpravy\ndanej zákonom o podpore, a to v súlade s už spomínaným rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k.\n10Cb/287/2014-471 z 21. novembra 2017. Podľa názoru dovolateľky táto právna úprava reguluje iba\npovinnú nárokovateľnú podporu, ktorej náklady sú zohľadňované (kompenzované) jej poskytovateľovi\n(prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy) v rámci cenovej regulácie pred ÚRSO, nezasahuje\nvšak do zmluvnej autonómie súkromnoprávnych subjektov (výrobcu elektriny z OZE a prevádzkovateľa\nregionálnej distribučnej sústavy) mimo uvedenej sféry. Založenie platného záväzku k podpore výroby\nelektriny z OZE, ktorý sa odkláňa od § 4 ods. 3 zákona o podpore, nie je v rozpore s predmetom a\núčelom zákona o podpore, nespôsobuje neplatnosť takéhoto záväzku a spôsobuje iba to, že náklady\nna takúto podporu nebudú v rámci cenovej regulácie zohľadnené a kompenzované jej poskytovateľovi.\nAk by teda aj nastúpila sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore pre nasledovný kalendárny rok z\ndôvodu nesplnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore v stanovenom termíne, avšak\npo tomto termíne by došlo k založeniu zmluvného záväzku pre nasledovný kalendárny rok, potom je\ntakýto záväzok platný a účinný. Formulácia uvedeného ustanovenia „nehovorí“ nič o nemožnosti, resp.\nzákaze odchylného zmluvného dojednania, a teda neustanovuje výslovný zákaz dohody, podľa ktorej\nby právo na podporu bolo priznané, resp. zmluvne založené aj v prípadoch nesplnenia oznamovacej\npovinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Pri bližšom pohľade na ustanovenie § 4 ods.\n3 zákona o podpore je tiež podľa názoru dovolateľky zrejmé, že tento „hovorí“ o existencii práva na\npodporu, ktoré nezaniká v dôsledku nesplnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore,\n\nale je v dôsledku uvedeného iba oslabené v tom zmysle, že s jeho existenciou potom nie je spojený\nnárok (t. j. možnosť uplatnenia si práva na nadchádzajúci kalendárny rok). Uvedené právo tak zostáva\nv rovine naturálnej obligácie (4MCdo/7/2008). Z povahy veci pritom vyplýva, že v prípade naturálnej\nobligácie táto nielen že môže byť dobrovoľne plnená, ale môže byť dobrovoľne (následne) založený\naj zmluvný záväzok na jej splnenie, ktorý sa už stáva samostatne vymáhateľným. Dovolateľka tiež\npoukázala nato, že pre klasifikáciu určitej normy ako kogentnej je rozhodujúci účel, ktorý táto norma\nsleduje (teleologický výklad právnej normy). Povahu a účel ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) a § 4\nods. 3 zákona o podpore je potrebné vidieť z celkového pohľadu právnej úpravy zákona o podpore,\nktorý upravuje spôsob a podmienky zabezpečenia povinnej podpory výroby elektriny z OZE, výroby\nelektriny vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a výroby biometánu. Táto úprava je daná z dôvodu\nverejného záujmu, ktorý by bez takejto regulácie pri výkone súkromnoprávnych činností (bežného\ntrhového pôsobenia) nebol vôbec zabezpečený alebo bol zabezpečený nedostatočne. Účel uvedenej\nprávnej úpravy však nespočíva v tom, že by zakazovala širšiu zmluvne dohodnutú podporu výroby\nelektriny alebo voľnejšie dohodnuté podmienky takejto podpory, ale jeho účelom je stanoviť iba takú\npovinnú podporu a jej podmienky, náklady na ktoré sú jej poskytovateľovi (prevádzkovateľovi regionálnej\ndistribučnej sústavy) zohľadňované v konaní o cenovej regulácii pred ÚRSO. Špeciálna povaha právnej\núpravy podľa zákona o podpore (lex specialis) k všeobecnej právnej úprave v oblasti súkromného\npráva (OBZ alebo OZ) nesiaha a ani nemôže siahať až tam, aby zabezpečenie zmluvne dohodnutej\npodpory (nad rámec zákona o podpore) nebolo možné. Dôsledkom takejto podpory (nad rámec zákona\no podpore) by bolo iba to, že náklady na ňu nebudú jej poskytovateľovi kompenzované (zohľadnené v\nkonaní o cenovej regulácii), a nie to že by takáto podpora bola zakázaná. Aj nález Ústavného súdu SR č.\nk. PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017 kvalifikuje sankčný dôsledok podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore\nako sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter. Právo na takúto sankciu, resp. nárok z nej môže byť\npredmetom súkromnoprávnej dispozície, t. j. môže byť zmluvne vylúčený, obmedzený alebo môže byť\npredmetom vzdania sa a pod. Záver súdov oboch inštancií, ktorý vychádza z kogentnosti ustanovenia §\n4 ods. 3 zákona o podpore, nezohľadňuje skutočnosť, že predmetná právna norma reguluje obchodné\nzáväzkové (súkromnoprávne) vzťahy medzi subjektami súkromného práva a popiera tak podstatu a\nzmysel aplikovanej právnej normy.\n25. Podľa názoru dovolateľky spočíva napadnuté rozhodnutie aj na nesprávnom právnom posúdení\nprocesnoprávnej otázky dôkazného bremena, keď súdy oboch inštancií dospeli k nesprávnemu záveru,\nže dôkazné bremeno o doručení oznámenia dovolateľky o uplatnení podpory na rok 2015 žalovanej\n1/ zaťažuje dovolateľku ako odosielateľa poštovej zásielky č. RP900000077Sk, ktorá podľa tvrdenia\ndovolateľky obsahovala aj spomenuté oznámenie. Nejde pritom o skutkovú otázku, pretože na rozdiel\nod skutkového záveru, že strana sporu neuniesla dôkazné bremeno, záver o tom, ktorá zo strán sporu\nnesie dôkazné bremeno, predstavuje právny záver. Dovolateľka má za to, že ak odosielateľ poštovej\nzásielky, ktorá bola adresátovi doručená, tvrdí jej určitý obsah (pričom evidencia prijatej pošty adresáta\nbola vedená nespoľahlivo) a adresát doručovanej zásielky vykonal po jej doručení kroky a úkony, ktoré\nčasovo a logicky nadväzovali a korešpondovali doručeniu odosielateľom tvrdeného obsahu doručovanej\nzásielky, potom dôkazné bremeno o obsahu doručenej zásielky zaťažuje adresáta. Vyššie uvedená\nprávna otázka (podľa názoru dovolateľky) nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená.\nPokiaľ by však dovolací súd dospel záveru, že rozhodnutia NS SR sp. zn. 4MCdo/3/2011 z 27. februára\n2012 a Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/2012 z 13. marca 2012 predmetnú otázku už vyriešili a\ntieto rozhodnutia aj zakladajú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, potom dovolateľka žiadala,\naby bol ňou uplatnený dovolací dôvod posúdený v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Zdôraznila, že\nv tejto veci existuje podstatná časová súvislosť, ktorú akcentoval ako NS SR, tak aj Ústavný súd SR\nv spomenutých rozhodnutiach a naviac existuje aj kauzálna a vecná súvislosť a zhodná nadväznosť\nkonania žalovaných, ktorá o to viac spôsobuje prenos dôkazného bremena na žalované. Podľa jej názoru\nnie je možné vychádzať z tzv. negatívnej dôkaznej teórie, ktorá je v rozhodnutiach NS SR vymedzená ako\npravidlo, že neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje (6Cdo/81/2020,\n6MCdo/17/2010). V predmetnej veci sa však jedná iba o jednorazovú skutočnosť, a to či v poštovej\nzásielke bolo alebo nebolo okrem iných listín aj oznámenie dovolateľky o uplatnení podpory na rok 2015.\nZároveň v zmysle negatívnej dôkaznej teórie musí byť nemožnosť preukázania negatívnej skutočnosti\nobjektívna, iba subjektívna neschopnosť takéhoto preukázania je irelevantná. Okrem toho tzv. negatívna\ndôkazná teória bola modernou civilistikou prekonaná (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 22Cdo/1479/2017 z 26. júla 2017) a má sa za to, že aj negatívnu skutočnosť možno preukázať,\na to preukázaním komplementárnej pozitívnej skutočnosti, ktorá existenciu preukazovanej negatívnej\nskutočnosti vylučuje (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1As/2/2010\n\nz 10. februára 2010 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2631/08 zo 4. februára\n2008), pričom v súdnej praxi k tomu často aj dochádza s tým, že ako určité špecifikum sa v takýchto\nprípadoch častejšie uplatňuje použitie nepriamych dôkazov (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 22Cdo/3108/2010 z 26. februára 2013). Preukázanie takýchto komplementárnych\nskutočností bolo aj v danom prípade objektívne možné, napríklad ak by žalované preukázali, že pri\nnávrhu uvedenej zmluvy, príp. pri jej uzatváraní bola dovolateľka informovaná o tom, že splnenie jej\noznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore pre rok 2015 nie je evidované\nžalovanou 1/, resp. že uvedená zmluva nebude z tohto dôvodu plnená v roku 2015 a pod. Absencia\ntakýchto objektívne možných dôkazov na strane žalovaných nespôsobuje (objektívnu) nemožnosť\nunesenia ich dôkazného bremena, ale iba (subjektívnu) neschopnosť uniesť predmetné dôkazné\nbremeno.\n26. Napokon dovolateľka namietala aj to, že napadnuté rozhodnutia súdov oboch inštancií vychádzajú\nz nesprávneho právneho posúdenia veci, v zmysle ktorého ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore\nnevylučuje uplatnenie sankcie podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona v jeho znení účinnom od 1. januára\n2014 za nesplnenie povinnosti výrobcu elektriny z OZE podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore,\nktorý svoje zariadenie na výrobu elektriny uviedol do prevádzky pred 1. januárom 2014. Uvedené je\naj prípad dovolateľky, ktorá svoje zariadenie uviedla do prevádzky 26. apríla 2011. Podľa jej názoru\nvšak ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore vylučuje uplatnenie dôsledkov podľa § 4 ods. 1\nzákona o podpore (v znení účinnom od 1. januára 2014) na zariadenia výrobcov elektriny s právom\nna podporu podľa zákona o podpore, ktoré boli uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, ak si\ntakíto výrobcovia nesplnili povinnosť (iba) podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Právna otázka\naplikácie § 4 ods. 3 v spojení § 18e ods. 1 zákona o podpore nebola podľa dovolateľky doposiaľ v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Dovolateľke sú síce známe rozhodnutia NS SR sp. zn.\n1Obdo/41/2020 a Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 420/2021, avšak tieto podľa jej názoru nepredstavujú\nustálenú rozhodovaciu prax. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí úplne prehliadol, že v súvislosti\ns ustanovením § 18e ods. 1 zákona o podpore je nevyhnutné posudzovať podmienky podpory podľa\nprávneho stavu účinného do 31. decembra 2013, ktoré podmienky boli zjavne definované nielen v\nustanovení § 3, ale aj v § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona o podpore účinného do 31. decembra 2013.\nNajvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí tiež nevzal do úvahy, že je potrebné vnímať § 4 ods. 2 v spojení\ns § 4 ods. 3 zákona o podpore v celistvosti ako jednu právnu normu (ktorej hypotéza je uvedená v prvom\nzo zmienených ustanovení a sankcia v druhom zmienenom ustanovení). Uvedené sa týka aj uznesenia\nÚstavného súdu sp. zn. II. ÚS 420/2021. Vyššie uvedené rozhodnutia sa vôbec nedotýkajú argumentácie\ndovolateľky ohľadom princípu iura quaesita a argumentácie ohľadom ultraaktivity, ani nekonštatujú, že\ntieto by nemohli byť použité, resp. neuvádzajú, prečo by nemohli byť použité. Spomenuté rozhodnutia\nnereagujú ani na to, že zákon o podpore vo svojom texte rozlišuje pojmy podmienky na získanie podpory\npodľa § 3 a podmienky podpory (výroby elektriny), pričom druhý z uvedených pojmov, ktorý je použitý\naj v § 18e ods. 1 zákona o podpore, je širší a podľa zákona o podpore v jeho znení účinnom do 31.\ndecembra 2013 mal väzbu nielen na § 3, ale aj na § 4. Dovolateľka má za to, že ak by aj dovolací\nsúd pri rozhodovaní o uvedenej otázke pripísal vyššie spomenutým rozhodnutiam povahu ustálenej\nsúdnej praxe najvyšších súdnych autorít, tak bez bližšej reakcie na túto jej argumentáciu by nenaplnil\npožiadavku presvedčivosti svojho rozhodnutia. Posúdenie toho, či určitá otázka bola (resp. nebola) v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, musí byť v materiálnom právnom štáte interpretovaná\ntak, že musí ísť o komplexné a správne vyriešenie uvedenej otázky.\n27. K dovolaniu žalobkyne zaslala žalovaná 1/ písomné vyjadrenie s návrhom, aby dovolací súd\ndovolanie (ako neprípustné) odmietol, alternatívne (ako nedôvodné) zamietol a priznal jej nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Dovolanie žalobkyne nie je podľa názoru žalovanej\n1/ prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP a ani podľa § 420 písm. f) CSP.\n28. Otázka posúdenia dispozitívnej alebo kogentnej povahy ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore\nnie je podľa názoru žalovanej 1/ otázkou, na ktorej by bolo založené rozhodnutie odvolacieho súdu.\nZ vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu totiž vyplýva, že zmluva uzavretá medzi\nstranami sporu s účinnosťou od 1. januára 2015, neobsahuje žiadne odchylné dojednanie, ktoré by\nvylučovalo aplikáciu sankcie upravenej v § 4 ods. 3 zákona o podpore a napriek odlišnej dikcii zákona\numožňovalo dovolateľke uplatniť si a reálne nadobudnúť podporu aj v prípade nesplnenia zákonom\nstanovených povinností v zmysle § 4 ods. 2 zákona o podpore. Na základe vecného gramatickoteleologického výkladu zmluvy je potrebné rozumne dospieť k jedinému a výlučnému záveru o tom,\n\nže nikdy nebolo úmyslom ani vôľou žalovaných, poskytnúť dovolateľke podporu nad rámec zákonom\nstanoveného rozsahu tak, ako to dovolateľka tvrdí naprieč svojim dovolaním. Uvedená konštrukcia je v\npriamom rozpore so samotným textom zmluvy, v ktorom je jednoznačne zadefinované, že predmetom\nzmluvy je poskytovanie doplatku a odberu elektriny za cenu elektriny na straty v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi, t. j. v rozsahu predpokladanom zákonom o podpore, a nie nad rámec\nzákonom stanoveného rozsahu. Z textu zmluvy [bod 1. písm. e) a f)] je zrejmé, že jej predmetom je\npodpora vo forme doplatku výlučne vo vzťahu k takej elektrine vyrobenej vo výrobnom zariadení výrobcu,\nna ktorú sa vzťahuje podpora vo forme doplatku podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore. Záväzok\nžalovanej 1/ vyplývajúci zo zmluvy je priamo v samotnej zmluve explicitne naviazaný na všeobecne\nzáväzné právne predpisy, a to vrátane zákona o podpore a v ňom obsiahnutého ustanovenia § 4 ods.\n3 zákona o podpore, podľa ktorého výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti\npodľa § 4 ods. 2 zákona o podpore, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení uplatniť\nprávo podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore na nasledujúci kalendárny rok. Vzhľadom na\nskutočnosť, že žalobkyňa si v roku 2014 nesplnila svoju obligatórnu zákonnú povinnosť v zmysle § 4 ods.\n2 písm. c) zákona o podpore, nárok na podporu elektriny vyrobenej vo výrobnom zariadení žalobkyne\nv kalendárnom roku 2015 zanikol, a teda elektrina vyrobená vo výrobnom zariadení žalobkyne v roku\n2015 nie je elektrinou, na ktorú sa vzťahuje podpora vo forme doplatku v zmysle § 3 ods. 1 písm. c)\nzákona o podpore. Podpora elektriny, na ktorú zákon o podpore žalobkyni nepriznáva nárok, nie je a\nnikdy nebola predmetom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a ani žiadnych predzmluvných rokovaní\nstrán sporu. Predmetom zmluvy je výlučne podpora vo forme doplatku v zákonom stanovenom rozsahu.\nKeďže strany sporu neprejavili v zmluve vôľu odchýliť sa od zákonného znenia ustanovenia § 4 ods.\n3 zákona o podpore, či toto zákonné ustanovenie „prepísať“ (ani takúto vôľu nikdy nemali a takéto\ndojednanie nebolo predmetom žiadnych vzájomných rokovaní), a to ani pre rok 2015 a ani žiadne iné\nroky trvania zmluvy, vyriešenie nastolenej dovolacej otázky nie je rozhodujúce pre predmet sporu, ale\nide vo vzťahu k predmetu sporu o otázku hypotetickú. Nad rámec uvedeného žalovaná 1/ uviedla, že\nprávny názor dovolateľky o dispozitívnej povahe dotknutej právnej normy nepovažuje za správny a má\nza to, že ide o právnu normu kogentného charakteru.\n29. Neprípustnosť dovolania videla žalovaná 1/ aj v časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia\nprocesnoprávnej otázky dôkazného bremena s poukazom na to, že vyhodnocovanie dôkazného\nbremena nie je právna otázka, ale otázka vyhodnocovania skutkového stavu, pričom posudzovanie\nskutkového stavu zo strany dovolacieho súdu nie je prípustné a dovolací súd je viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistili súdy nižšej inštancie. Namietala tiež, že dovolateľka pri predmetnej otázke\nzvolila súčasne dva dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP, ktorých\nobsah si navzájom odporuje. Nie je totiž možné, aby tá istá právna otázka bola otázkou, ktorá ešte v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená a súčasne otázkou, pri ktorej riešení sa súdy nižšej\ninštancie odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu Touto koncepciou vymedzenia\ndovolacích dôvodov dovolateľka navodila stav, kedy má dovolací súd „hádať“, pod aký zo zákonnom\npredpokladaných dôvodov prípustnosti, mala dovolateľka záujem subsumovať svoju argumentáciu.\nOkrem toho otázka dôkazného bremena vo vzťahu k preukazovaniu doručenia zásielky do dispozičnej\nsféry adresáta a vo vzťahu k preukazovaniu obsahu zásielky, už bola zo strany NS SR viackrát riešená,\nčo vylučuje prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Poukázala na to, že v judikatúre\nNS SR je ustálená tzv. negatívna dôkazná teória (napr. sp. zn. 6Cdo/81/2010) a uviedla, že požiadavka\ndovolateľky, aby žalovaná 1/ preukazovala, že jej oznámenie o predpokladanej ročnej dodávke elektriny\npre kalendárny rok 2015 nebolo doručené v poštovej obálke spolu s faktúrou č. 005/2014 a jej povinnou\nprílohou, je z povahy veci nesplniteľná, pretože nemožno preukázať negatívnu skutočnosť. Negatívna\nskutočnosť môže byť fakticky preukázaná jedine preukázaním komplementárnej pozitívnej skutočnosti,\nktorá existenciu dokazovanej negatívnej skutočnosti preukazuje. Tieto komplementárne skutočnosti\nsú však skutočnosti, ktoré zodpovedajú preukázaniu splnenia oznamovacej povinnosti dovolateľky,\nt. j. či sa v obsahu poštovej obálky nachádzalo jej oznámenie o predpokladanej ročnej dodávke\nelektriny pre kalendárny rok 2015. V prejednávanej veci to znamená, že preukázanie splnenia zákonnej\noznamovacej povinnosti bolo povinnosťou dovolateľky. Uvedený právny názor vyplýva aj rozhodnutí NS\nSR sp. zn. 2Obo/3/2008, 5Obo/163/2006, 4Obdo/252/2017, 2Obdo/7/2021 a Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 26Cdo/268/2011. V rozhodnutí sp. zn. 2Obdo/7/2021 NS SR riešil otázku preukazovania\ndoručenia jednostranného právneho úkonu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore zo strany\nvýrobcu spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s., a teda jeho závery sú v plnom rozsahu\naplikovateľné aj na predmet tohto sporu. NS SR vyhodnotil ako absolútne nesprávny postup súdov\nnižšej inštancie, ktoré preniesli dôkazné bremeno preukazovania nedoručenia oznámenia o uplatnení\n\npodpory z výrobcu na spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s., ktorú súdy nižšej inštancie nútili\npreukazovať, že jej oznámenie o uplatnení podpory zo strany výrobcu nebolo doručené tak, ako sa toho\ndomáha aj dovolateľka v tomto konaní. Podľa názoru žalovanej 1/ je teda zrejmé, že prenos dôkazného\nbremena pri preukazovaní nedoručenia písomnosti, ktorého sa dovolateľka domáha v rámci tejto\ndovolacej otázky, je v rozpore s existujúcou judikatúrou NS SR, ako aj s princípmi spravodlivého procesu.\nPokiaľ sa dovolateľka snažila svoju argumentáciu o prenesení dôkazného bremena podporiť odkazom\nna rozhodnutie NS SR sp. zn. 4MCdo/3/2011 z 27. februára 2012, žalovaná 1/ namietala, že dovolateľka\númyselne prekrúca a dokresľuje právne názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí. Predmetné rozhodnutie\nsa zaoberalo odlišnou skutkovou situáciou, kedy neexistoval žiadny iný dôvod korešpondencie medzi\nstranami sporu (prenajímateľom a nájomcom), než výpoveď z nájmu, ktorá bola predmetom sporu\na žalovaný ani iný dôvod korešpondencie netvrdil, rovnako ako netvrdil a nepreukazoval iný obsah\nspornej zásielky. V posudzovanej veci však existoval iný dôvod vzájomnej korešpondencie medzi\ndovolateľkou a žalovanou 1/, a to fakturácia doplatku na elektrinu vyrobenú vo výrobnom zariadení\ndovolateľky za mesiac máj 2024. Na rozdiel od prípadu posudzovaného NS SR v jeho rozhodnutí sp.\nzn. 4MCdo/3/2011, žalovaná 1/ jednoznačne preukázala (predložením originálu zásielky s obálkou, ako\naj zápisom v knihe doručenej pošty žalovanej 1/) iný dôvod korešpondencie medzi ňou a dovolateľkou\na tomu zodpovedajúci obsah spornej zásielky, ktorým je faktúra č. 005/2014 s jej povinnou prílohou.\nRovnako sú podľa názoru žalovanej 1/ irelevantné a neaplikovateľné aj právne názory Ústavného súdu\nSR obsiahnuté v jeho rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 32/2012, a to pre odlišnú skutkovú situáciu. Skutkový\nstav v prejednávanom spore nedáva základ k tomu, aby došlo k presunu dôkazného bremena vo vzťahu\nk preukazovaniu splnenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore z dovolateľky na\nžalované.\n30. Žalovaná 1/ konštatovala neprípustnosť dovolacieho dôvodu aj vo vzťahu k namietanému\nnesprávnemu právnemu posúdeniu aplikácie § 4 ods. 3 v spojení s § 18e ods. 1 zákona o podpore.\nKeďže z odôvodnenia podaného dovolania nie je zrejmé, či dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzuje\nz § 421 ods. 1 písm. a), písm. b) alebo písm. c) CSP, je tento dôvod prípustnosti dovolania\ntiež nedostatočne vymedzený. Uvedená právna otázka už bola predmetom posudzovania zo strany\nÚstavného súdu SR v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015, podľa ktorého sa v prípade aplikácie\nustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore jedná o nepravú retroaktivitu, t. j. že sankcia obsiahnutá\nv ustanovení § 4 ods. 3 zákona o podpore sa má v prípade nesplnenia povinnosti aplikovať nie\nlen v prípade zariadení novouvedených do prevádzky počnúc dňom účinnosti predmetnej novely,\nale aj na už existujúce zariadenia, ktoré sú v danom čase už v prevádzke. Ústavný súd SR tiež\nzastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 zákona\no podpore je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie\nlen akceptovateľné, ale aj žiaduce. V citovanom náleze Ústavný súd SR tiež konštatoval, že v § 3 sú\nustanovené (okrem iného) spôsoby a podmienky podpory výroby elektriny z OZE a v § 4 sú ustanovené\npráva a povinnosti výrobcov elektriny. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade prechodného ustanovenia §\n18e ods. 1 zákona o podpore nie je možné aplikovať výklad prezentovaný dovolateľkou, pretože ak by sa\nnielen podmienky podpory výroby elektriny obsiahnuté v § 3, ale aj všetky práva a povinnosti výrobcov\nelektriny s právom na podporu obsiahnuté v § 4 zákona o podpore (ktoré neboli dotknuté novelou) mali\naplikovať len na zariadenia uvedené do prevádzky odo dňa účinnosti predmetnej novely, nedošlo by\nk zmenám akýchkoľvek práv ani povinností vzniknutých za platnosti predchádzajúcej právnej úpravy,\na teda by sa nemohlo jednať o nepravú retroaktivitu. Tento právny názor bol opakovane potvrdený\nNajvyšším súdom SR v rozhodnutiach sp. zn. 2Obdo/18/2018, 3Obdo/72/2019, 3Obdo/119/2019,\n4Obdo/90/2020, 2Obdo/7/2021 a treba ho považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.\nDoterajšiu rozhodovaciu prax potvrdil NS SR tiež vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1Obdo/41/2020, v ktorom\nsa stotožnil s názorom súdov oboch inštancií, že ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z.\nnemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. v znení do\n31. decembra 2018. Z uvedeného podľa názoru žalovanej 1/ vyplýva, že dovolateľkou nastolená otázka\naplikácie § 18e ods. 1 zákona o podpore je v tomto čase ustálene a jednotne vyriešená rozhodovacou\npraxou najvyšších súdnych autorít, pričom táto skutočnosť vylučuje prípustnosť dovolania podľa § 421\nods. 1 písm. b) a c) CSP. Keďže zo strany súdov oboch inštancií nedošlo k odklonu od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, je v danom prípade vylúčený aj dôvod prípustnosti dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n31. Prípustnosť dovolania nie je podľa názoru žalovanej 1/ daná ani v zmysle § 420 písm. f) CSP, keďže\njeho podstatu tvorí námietka nedostatočnej polemiky konajúcich súdov s právnymi názormi dovolateľky.\n\nOdôvodnenie tohto dovolacieho dôvodu je v skutočnosti len modifikáciou jej námietok smerujúcich voči\nnesprávnemu právnemu posúdeniu súdmi oboch inštancií. Nesprávne právne posúdenie veci pritom\npodľa ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nezakladá procesnú vadu zmätočnosti (a tým\naj prípustnosť dovolania), pretože možnosť konať pred súdom sa strane sporu neodníma tým, že\nsúd vec z hľadiska hmotnoprávneho nesprávne právne posúdi. Tiež skutočnosť, že dovolateľka sa\nnestotožňuje s právnym názorom všeobecného súdu, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti,\nzjavnej neodôvodnenosti alebo zmätočnosti napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru žalovanej 1/ sú\nprávne názory súdov oboch inštancií nielen vecne správne, ale aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené\na to, že dovolateľka namieta neochotu súdov oboch inštancií viesť s ňou polemiku o ňou vymedzených\nprávnych otázkach, nezakladá dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Založiť prípustnosť dovolania\nnie sú spôsobilé ani námietky nedostatočného zistenia skutkového (skutočného) stavu, nevykonania\nvšetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávneho vyhodnotenia niektorého dôkazu. Nevykonanie\nalebo nehodnotenie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv dovolateľky nepredstavuje postup, ktorým\nby jej súd odňal možnosť konať pred súdom (resp. ju vylúčil z realizácie jej patriacich procesných práv),\nlebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané a ako budú vyhodnotené, patrí výlučne súdu.\nZároveň platí, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako zistili súdy nižšej inštancie a\nnie je oprávnený posudzovať správnosť zistenia skutkového stavu zo strany nižších súdov. Napokon\nprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladajú ani námietky dovolateľky voči odôvodneniu\nnapadnutých rozsudkov, keďže podľa ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu prípadné\nnedostatočné odôvodnenie nezakladá bez ďalšieho zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania.\nŽalovaná 1/ v tejto súvislosti poukázala na viaceré rozhodnutia NS SR, ktoré argumentačne odkazovali\nna stanovisko R 2/2016 a jeho aktuálnosť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 420 písm. f) CSP. Podľa jej\nnázoru napadnuté rozsudky súdov nižšej inštancie celkom zjavne nepredstavujú „krajnú výnimku“ alebo\n„extrémny prípad“, ktorý by (v zmysle stanoviska R 2/2016) zakladal prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie obsahuje\nzákladné prednesy a návrhy oboch strán sporu, jasný výpočet vykonaných dôkazov a skutočností,\nktoré súd považoval za preukázané, spôsob ich vyhodnotenia, ako aj zrozumiteľný výklad právneho\nposúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení, ktorými sú v danom prípade\nprioritne § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 zákona o podpore. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho\nsúdu nie je nedostatočné a nepreskúmateľné, pretože ako celok s rozhodnutím súdu prvej inštancie\nspĺňa parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú\nzrejmé podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a konštatoval\nsprávnosť dôvodov v ňom uvedených vo vzťahu k posúdeniu skutkových a právnych záverov. Je tiež\nzjavné, že odvolací súd nevyužil možnosť skráteného odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku, keď sa\nneobmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale v bodoch\n22 až 31 odôvodnenia sa podrobne zaoberal jednotlivými argumentami dovolateľky uplatnenými v jej\nodvolaní, na ktoré poskytol odpovede.\n32. Z uvedeného podľa názoru žalovanej 1/ vyplýva, že odvolací súd sa zaoberal všetkými\nskutočnosťami a argumentmi dovolateľky, ktoré mohli mať význam pre rozhodnutie vo veci samej a\nnásledne správne uzavrel, že dovolateľka splnenie svojej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)\nzákona o podpore nepreukázala. Práve aplikácia ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 zákona o\npodpore predstavuje základné materiálne východiskové meritum veci, ktorým sa súdy oboch inštancií\nvo svojich rozhodnutiach nesporne zaoberali, pričom vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo zistené,\nže na strane dovolateľky podmienky pre poskytnutie podpory v žalovanom období splnené neboli,\na preto konajúce súdy dospeli k zhodnému záveru o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Pri\nhodnotení kvality súdneho rozhodnutia je podľa názoru žalovanej 1/ potrebné vychádzať najmä zo\nsplnenia povinnosti súdu odôvodniť svoje rozhodnutie v kontexte aplikácie východiskovej právnej normy,\nk čomu v danom prípade jednoznačne došlo, keďže konajúce súdy sa zaoberali skúmaním existencie\nvšetkých relevantných skutočností, ktoré predpokladá hypotéza právnej normy § 4 ods. 2 písm. c)\nzákona o podpore a na ňu nadväzujúcej sankcie právnej normy (§ 4 ods. 3 zákona o podpore), ktoré boli\npre predmet sporu rozhodujúce. Skutočnosť, že dovolateľka nesúhlasí s vyhodnotením aplikácie tejto\nvýchodiskovej právnej normy, nemá podľa názoru žalovanej 1/ žiadnu súvislosť s otázkou odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia, ani s porušením práva dovolateľky na spravodlivý súdny proces. V ďalšej\nčasti vyjadrenia žalovaná 1/ reagovala na jednotlivé námietky dovolateľky voči napadnutým rozsudkom,\npodradené pod dovolací dôvod podľa § 431 v spojení s § 420 písm. f) CSP.\n33. Žalovaná 2/ sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.\n\n34. K vyjadreniu žalovanej 1/ zaslala dovolateľka rozsiahle vyjadrenie (dovolaciu repliku), v ktorom sa\npodrobne zaoberala jednotlivými argumentami žalovanej 1/, ktoré označila za nesprávne, nedôvodné a\núčelové. Zároveň zotrvala na svojom dovolacom návrhu tak, ako ho uviedla v podanom dovolaní.\n35. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala\nvčas strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) skúmal,\nči dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné.\n36. Dovolateľka prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala predovšetkým z ustanovenia § 420 písm.\nf) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak\nsúd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súdom oboch inštancií\nvytýkala nedostatočné odôvodnenie ich rozhodnutí, v rámci ktorých neposkytli špecifickú odpoveď\nna ňou nastolené skutkové a najmä právne otázky, ktoré ona považovala (pre rozhodnutie sporu)\nza rozhodujúce (resp. kľúčové) a osobitne odvolaciemu súdu vytýkala nevysporiadanie sa, prípadne\nnedostatočné vysporiadanie sa (a z toho prameniacu nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého\nrozhodnutia) s jej argumentmi, ktoré uviedla v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Skutkové\na právne závery konajúcich súdov podrobila kritike, označiac ich za nesprávne, nelogické, protirečivé,\nnepresvedčivo a nedostatočne vyargumentované vo väzbe na ňou tvrdený skutkový a právny stav a\npredložené dôkazy. Tvrdila, že konajúce súdy odignorovali jej rozsiahlu právnu argumentáciu a za jedinú\nkľúčovú otázku v danej veci považovali otázku skutkovú, a to či dovolateľka oznámila žalovanej 1/\nuplatnenie si podpory na rok 2015 v termíne do 15. augusta 2014 v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona\no podpore a či uvedené aj preukázala. Napokon tiež namietala, že súdy selektívne hodnotili vykonané\ndôkazy výlučne v prospech žalovaných a odmietli vykonať ňou navrhované dokazovanie (schopné\nodstrániť rozpory v tvrdeniach zúčastnených strán), v čom videla porušenie princípu rovnosti zbraní.\n37. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich\npráv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky, poskytované právnym\nporiadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nsúdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia\n§ 420 písm. f) CSP sa rozumie nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v\nzjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj\nústavnoprávneho rámca a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou Slovenskej republiky (ďalej\nlen „Ústava SR“) zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napríklad\no právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým\nvykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na\nzachovanie rovnosti strán v konaní a iné.\n38. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj\nprávo strany sporu na také odôvodnenie súdneho konania, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť\nvšeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s\nvýhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).\n39. Dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. novembra\n2018, uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení pod č. 47/2018, ktorého právna veta znie: Odvolací\nsúd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v\nodvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového\nporiadku. V bode 35 odôvodnenia predmetného nálezu Ústavný súd SR konštatoval, že absencia\nvysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní v napadnutom rozsudku\nkrajského súdu je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama o sebe zakladá\nporušenie sťažovateľom namietaného základného práva podľa článku 46 ods. 1 ústavy, i práva podľa\nčlánku 6 ods. 1 dohovoru.\n\n40. Dovolací súd ďalej poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21.\njanuára 2021, ktorý v bodoch 38 a 39 odôvodnenia uviedol, že pod pojmom procesný postup je podľa\nnázoru ústavného súdu potrebné rozumieť nielen faktický postup súdu, teda to, ako sa spor vedie,\nale napr. aj postup súdu pri vykonávaní alebo hodnotení dôkazov (IV. ÚS 557/2020), ktorý má v\nkonečnom dôsledku svoj odraz aj v samotnom odôvodnení rozhodnutia súdu. V zmysle judikatúry ESĽP\naj kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia je potrebné považovať za jeden zo základných aspektov\npráva na spravodlivý proces, podobne ako právo na rovnosť zbraní alebo zásadu kontradiktórnosti\nkonania. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie“ toho,\nako súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol) a ako také nemôže byť od doterajšieho\nprocesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné\nsúdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným úkonom súdu. Súdne rozhodnutie preto musí byť\npovažované za súčasť procesného postupu súdu.\n41. Pokiaľ ide o zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR z 3. decembra 2015\nk výkladu § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení\nneskorších predpisov (R 2/2016), Ústavný súd SR vo svojich novších rozhodnutiach (napr. sp. zn. IV.\nÚS 338/2023) zdôrazňuje, že judikát najvyššieho súdu mal svoje opodstatnenie v čase svojho prijatia,\nkeďže vychádzal z právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorá rozlišovala\nmedzi vadou zmätočnosti a tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Toto\nrozlišovanie v súčasnej právnej úprave už nerezonuje, keďže Civilný sporový poriadok už nepozná „inú\nvadu konania“ ako dovolací dôvod. Súčasná právna úprava v § 420 písm. f) CSP upravuje tento dôvod\nzmätočnosti inak a posun v jeho vnímaní bol zo strany ústavného súdu naznačený už v nálezoch sp.\nzn. II. ÚS 559/2018 z 13. marca 2020 a sp. zn. IV. ÚS 314/2020 z 1. júla 2020 (publikovaný v Zbierke\nnálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 69/2020). Podľa nálezu sp. zn. IV.\nÚS 314/2020 z 1. júla 2020 aktuálnosť stanoviska prijatého občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky pod č. R 2/2016 po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku je\npotrebné chápať v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa\npožiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nzodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového\nporiadku. Znamená to, že stratilo význam vyčleňovanie ,,inej vady konania“ z tejto kategórie podľa\npredchádzajúcej právnej úpravy a taká vada, pokiaľ má znaky uvedené v predchádzajúcej vete, zakladá\nprípustnosť dovolania podľa označeného ustanovenia.\n42. Požiadavka riadneho odôvodnenia sa vzťahuje na každé súdne rozhodnutie, pričom odôvodnenie\nrozhodnutia musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o\nopravnom (riadnom alebo mimoriadnom) prostriedku. Ak rozhodnutie neobsahuje zákonné náležitosti,\nide o rozhodnutie nepreskúmateľné a takéto rozhodnutie súdu porušuje právo strany sporu na\nspravodlivý proces, pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti\nrozhodnutiu v rámci opravných prostriedkov.\n43. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí spĺňať určité obsahové požiadavky vymedzené\nustanovením § 393 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný\nobsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán\nv odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal, ako ich\nvyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu\nprax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací\nsúd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení\nobmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na\nzdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 387 ods. 3 CSP sa odvolací\nsúd v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde\nprvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd\nsa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.\n44. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že aj v konaní na odvolacom súde treba\ndôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti, presvedčivosti a preskúmateľnosti odôvodnenia\nrozhodnutia súdu. Aj odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými\nrozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený nielen s\n\npoukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne\nzávery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preukázané len vtedy, ak\nodvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podal zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých\nustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto\nustanovenia podriadil/nepodriadil zistený skutkový stav. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP\nmôže v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody, ak sa v celom\nrozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, avšak aj v takom prípade je v zmysle\n§ 387 ods. 3 CSP povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať sa s kľúčovými tvrdeniami a\nargumentmi, uvedenými v odvolaní (III. ÚS 314/2018, II. ÚS 120/2020).\n45. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho\nsúdu vyššie uvedené požiadavky spĺňa, keďže odvolací súd sa vo svojom potvrdzujúcom rozsudku\nneobmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP),\nale na zdôraznenie správnosti doplnil aj ďalšie dôvody a zároveň sa vysporiadal aj s (podľa jeho názoru)\nkľúčovými tvrdeniami a argumentmi, ktoré dovolateľka uviedla v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). Pokiaľ aj\nniektorým argumentom venoval viac pozornosti, zatiaľ čo inými sa zaoberal len stručne, tak to nesvedčí\no svojvôli, či o nedostatku nestrannosti odvolacieho súdu, ale len o tom, že odvolací súd a dovolateľka\nmajú iný názor na to, čo bolo pre rozhodnutie predmetného sporu rozhodujúce.\n46. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nepochybne vyplýva, že odvolací súd sa nestotožnil\ns názorom dovolateľky, že sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore za nesplnenie notifikačnej\n(oznamovacej) povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, zavedená novelou uskutočnenou\nzákonom č. 218/2013 Z. z., sa na ňu (ani teoreticky) nevzťahovala, pretože jej zariadenie na výrobu\nelektriny bolo uvedené do prevádzky pred nadobudnutím účinnosti tejto novely (t. j. pred 1. januárom\n2014). Uvedené tvrdenie dovolateľka v podanom odvolaní prezentovala ako „prvý dôvod“, pre ktorý je\nv jej prípade právne irelevantné preukazovanie splnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona\no podpore. Odvolací súd svoj právny názor riadne odôvodnil v odsekoch 24 a 24.1 odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia, kde s poukazom na predmet úpravy zákona o podpore vymedzený v § 1 písm.\na) a písm. b) dospel k jednoznačnému záveru, že zákon o podpore rozlišuje medzi podmienkami podpory\nvýroby elektriny upravenými v § 3 a právami a povinnosťami výrobcu elektriny z OZE upravenými v\n§ 4 citovaného zákona. Vzájomný vzťah týchto ustanovení (§ 3 a § 4 zákona o podpore) odvolací\nsúd interpretoval tak, že § 3 upravuje podmienky, ktoré je potrebné splniť, aby sa výrobca vôbec stal\nsubjektom s právom na podporu. Pokiaľ tieto podmienky splní, musí ešte následne splniť povinnosti v\nzmysle § 4 zákona o podpore a v prípade porušenia niektorej povinnosti uloženej subjektu s právom na\npodporu, je zákonom daná sankcia. S poukazom na uvedené odvolací súd prechodné ustanovenie §\n18e ods. 1 zákona o podpore (k úpravám účinným od 1. januára 2014) interpretoval tak, že výrobcovi\nelektriny, ktorého zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované\npodľa doterajších predpisov (t. j. účinných do 31. decembra 2013) len podmienky podpory výroby\nelektriny, čím sa rozumejú iba podmienky podpory upravené v § 3 zákona o podpore, a nie aj práva\na povinnosti výrobcu elektriny upravené v § 4 citovaného zákona, v dôsledku čoho ustanovenie § 18e\nods. 1 nemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore\nv znení účinnom do 31. decembra 2018. Vychádzajúc zo záverov nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.\nPL. ÚS 50/2015 zo dňa 22. marca 2017 odvolací súd poukázal na to, že zavedenie sankcie upravenej\nv § 4 ods. 3 zákona o podpore (v jeho znení účinnom od 1. januára 2014) je príkladom tzv. nepravej\nretroaktivity (teda situácie, kedy nová právna úprava, uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa\nskoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv\n- poznámka dovolacieho súdu), ktorá je nielen ústavne akceptovateľná, ale aj žiadúca. Odvolací súd\npripustil, že Ústavný súd SR sa v predmetnom náleze výslovne nezaoberal výkladom pojmu podmienky\npodpory, avšak v súvislosti s ustanoveniami § 4 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona o podpore „hovoril“\nvýhradne o povinnostiach výrobcov elektriny z OZE, a nie o podmienkach podpory. V citovanom náleze\nsa tiež konštatovalo, že mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné žiadne ďalšie\nrozhodnutia, vzhľadom na to, že ide o reguláciu súkromnoprávnych vzťahov.\n47. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s\njeho právnymi názormi (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to,\naby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho\npožiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Preto pokiaľ mal odvolací súd na výklad príslušných\n\nustanovení zákona o podpore iný názor ako dovolateľka, pričom tento vyjadril jasným, zrozumiteľným a\npochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom, tak nemožno súhlasiť s tvrdením dovolateľky, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, či nepreskúmateľné. Nesúhlas dovolateľky s vyššie\nuvedenou interpretáciou ustanovení zákona o podpore a jej argumentácia, že odvolací súd pojem\npodmienky podpory použitý v ustanovení § 18e ods. 1 zákona o podpore nesprávne zúžil len podmienky\nna získanie podpory podľa § 3, že citovaný zákon v znení účinnom do 31. decembra 2013 určoval\npodmienky podpory aj prostredníctvom negatívneho vymedzenia [§ 4 ods. 2 písm. a) a b)] a že novela\nzákona o podpore účinná od 1. januára 2014 zaviedla riešenie stretu dovtedajšej a novej právnej úpravy\nprostredníctvom ultraaktivity, predstavuje vo svojej podstate polemiku dovolateľky s právnym posúdením\nveci zo strany odvolacieho súdu, čo však významovo nezodpovedá namietanej vade zmätočnosti podľa\n§ 420 písm. f) CSP. Už za predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy dospel Najvyšší súd SR k záveru,\nže realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci (viď R\n54/2012). Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti, zotrval aj judikát\nR 24/2017. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje samostatný dovolací dôvod (§ 432 CSP),\npričom prípustnosť dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci sa posudzuje v zmysle\nkritérií upravených v § 421 a § 422 CSP.\n48. V odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie dovolateľka ako „druhý dôvod“, pre ktorý je bez\nprávneho významu preukazovať splnenie jej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore,\noznačila svoj platný a účinný nárok podľa Zmluvy o dodávke a doplatku 2015. S poukazom na\nzávery rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 10Cb/287/2014-471 z 21. novembra 2017 zdôraznila\nsúkromnoprávny charakter záväzkovoprávneho vzťahu medzi ňou a žalovanými, v ktorom ani jedna zo\nžalovaných nevystupuje ako subjekt nadaný iure imperii (výkonom verejnej moci). Pri realizácii práva,\nktoré nemá povahu výkonu verejnej moci, platí princíp legálnej licencie (každý môže robiť to, čo nie\nje zákonom zakázané a nikto nesmie byť nútený robiť to, čo zákon neukladá), v dôsledku čoho mohli\ndovolateľka a žalované v rámci svojej zmluvnej autonómie uzavrieť Zmluvu o dodávke a doplatku 2015,\na to aj vtedy, ak by sa na žalobkyňou vyrobenú a dodanú elektrinu nevzťahovala podpora podľa zákona o\npodpore. Súd prvej inštancie podľa názoru dovolateľky založil svoje rozhodnutie na nesprávnom závere\no kogentnej povahe ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 zákona o podpore, keď uvedeným\nustanoveniam priznal absolútnu prevahu nad akýmkoľvek dispozičným a vôľovým konaním strán Zmluvy\no dodávke a doplatku 2015. Podrobne argumentovala, prečo sa v prípade citovaných ustanovení\nnejedná o kogentnú úpravu a v tejto súvislosti poukázala aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.\nÚS 50/2015 z 22. marca 2017, ktorý sankčný dôsledok podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore kvalifikuje\nako sankciu súkromnoprávnej povahy, pre ktorú je vlastné, že vzniká už súkromnoprávnym deliktom a\nprávo na takúto sankciu, resp. nárok z nej môže byť predmetom súkromnoprávnej dispozície, t. j. môže\nbyť zmluvne vylúčený, obmedzený, môže byť predmetom vzdania sa a pod. Vyššie uvedené je podľa\nnázoru dovolateľky dôležité pre posúdenie platnosti takej zmluvy o poskytnutí podpory, kde podmienky\npre právo alebo nárok podľa zákona o podpore nie sú splnené alebo dostatočne a jasne preukázané,\npričom platnosť a účinnosť zmluvy je priamo dovoditeľná s poukazom na zmluvnú autonómiu strán\na zásadu pacta sunt servanda, ako aj preferenciu platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou.\nDovolateľka tiež poukázala na to, že návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 pripravila žalovaná\n1/ z vlastného popudu a z dôvodov čisto na jej strane a predložila ho dovolateľke takmer 2 mesiace\npo uplynutí termínu na splnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore pre rok\n2015. Jedná sa pritom o návrh formulárovej zmluvy, resp. zmluvy uzatváranej adhéznym spôsobom, v\ndôsledku čoho dovolateľke nemožno pripísať akúkoľvek účasť na formulácii uvedeného návrhu, resp. na\nprípadnom omyle na strane žalovaných ohľadne prejavu vôle. S poukazom na dátum účinnosti zmluvy\npočnúc 1. januára 2015 a ustanovenie bodu 3 preambuly, podľa ktorého mala ako výrobca vyhlásiť, že\nspĺňa podmienky pre uplatnenie podpory, sa dovolateľka domnieva, že ak by textácia návrhu zmluvy\nnemala zodpovedať skutočnosti, pričom žalované v tom čase museli vedieť o skutočnom stave veci,\nmusela by byť vyhodnotená ako nedobromyseľná (vkladajúca do úst dovolateľky nepravdu). Takáto\nabsencia dobromyseľnosti žalovaných by však odporovala princípom kontraktačného procesu subjektov\nsúkromného práva, najmä princípu nemo turpitudem suam allegans auditur (nikto sa nemôže dovolávať\nvýhody z vlastnej nepoctivosti), priamo aplikovateľnému praeter legem, ako aj zákonnému princípu podľa\n§ 265 OBZ o nemožnosti právnej ochrany výkonu práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého\nobchodného styku.\n49. V dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu dovolateľka súdom oboch inštancií vytýkala, že sa\ntouto jej argumentáciou vôbec nezaoberali a uvedené dávala do súvislosti s porušením jej práva\n\nna spravodlivý proces. Je pravda, že odvolací súd sa uvedenou argumentačnou líniou dovolateľky\nvýslovne nezaoberal a ňou označené listinné dôkazy hodnotil iba z hľadiska toho, či preukazujú splnenie\npovinnosti dovolateľky podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore a či predstavujú uznanie záväzku\nžalovanej 1/ poskytovať dovolateľke podporu v roku 2015. Vyjadril sa aj k požiadavke dovolateľky,\naby tieto právne úkony boli interpretované podľa výkladových pravidiel uvedených v § 266 OBZ.\nÚstavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi opakovane zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako\nani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, teda\naj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.\nAk však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve\nna tento argument (napr. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93,\nZbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higgins a ďalší proti Francúzsku z 19. februára\n1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Dovolací súd dospel k záveru,\nže argumentácia dovolateľky by mala pre rozhodnutie sporu význam len v takom prípade, ak by bola\npreukázaná existencia vôle predovšetkým žalovanej 1/ (keďže podľa tvrdení dovolateľky to bola práve\nžalovaná 1/, kto pripravil návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a tento predložil žalobkyni iba na\npodpis, neumožniac jej do obsahu zmluvy akokoľvek zasahovať) poskytovať dovolateľke podporu aj bez\nsplnenia oznamovacej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore.\nŽalovaná 1/ v celom priebehu konania a naposledy aj vo vyjadrení k dovolaniu výslovne odmietala,\nže by takáto vôľa na strane žalovaných vôbec niekedy existovala a bola prejavená navonok. Zmluva\no dodávke a doplatku 2015 neobsahuje žiadne také dojednanie, z ktorého by bolo možné vyčítať\nvôľu zmluvných strán vylúčiť pôsobnosť sankcie podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore, či už pre rok\n2015, alebo pre ďalšie obdobie trvania zmluvy. Existenciu takého zmluvného dojednania netvrdí ani\ndovolateľka, miesto toho pozornosť súdov obracia na okolnosti uzavretia predmetnej zmluvy (najmú\nsprávanie sa žalovanej 1/ po 15. auguste 2014), ktoré žiada interpretovať tak, že tieto vyjadrujú jasnú\na jednoznačnú vôľu žalovaných odoberať od dovolateľky elektrinu za cenu na straty a poskytovať\njej doplatok už od 1. januára 2015. Takáto vôľa žalovaných sa však podľa názoru dovolacieho súdu\nnevylučuje s požiadavkou, aby dovolateľka splnila určité povinnosti, ktorými zákonodarca podmienil\nvznik nároku na podporu na príslušný kalendárny rok (v tomto prípade na rok 2015). Dovolací súd v\ntejto súvislosti poukazuje aj na odseky 28.3, 28.4 a 29 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorých\nodvolací súd (o. i.) uviedol, že žalobkyňa právo na podporu (deklarované Zmluvou o dodávke a doplatku\n2015) má, avšak vzhľadom na nesplnenie povinnosti uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore\nsi ho nemôže uplatniť v kalendárnom roku 2015. Nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona\nna nasledujúci kalendárny rok. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore je podľa názoru\nodvolacieho súdu potrebné interpretovať tak, že ide o opakovanú činnosť oznamovania, z ktorej musí\nbyť jednoznačná vôľa, ku komu smeruje (vôľa) a v akom rozsahu. Bez jednoznačného prejavu vôle\nnemôžu mať totiž žalované vedomosť o tom, či má výrobca záujem uplatniť si podporu a ani to, či tento\njeho záujem smeruje k uplatneniu podpory doplatkom, výkupom elektriny za cenu na straty, prípadne\nobidvoma druhmi tejto podpory, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci\nkalendárny rok. Uvedené závery korešpondujú s tým, čo konštatoval aj Ústavný súd SR v uznesení\nsp. zn. IV. ÚS 491/2018 z 31. januára 2019, a síce, že z nálezu sp. zn. PL. ÚS 50/2015 vo vzťahu\nk uplatňovaniu sankčného mechanizmu za nesplnenie povinností podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore\nvyplýva jednak periodicita oznamovacej povinnosti výrobcov elektriny z OZE, ako aj zrejmá odlišnosť\nmedzi právom na podporu a nárokom na podporu na príslušný kalendárny rok (nárokovateľným len\npo splnení zákonných povinností).Vychádzajúc zo skutkového zistenia súdu prvej inštancie o predmete\nZmluvy o dodávke a doplatku 2015 (viď odsek 51 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), že\npredmetom zmluvy je záväzok výrobcu (žalobkyne) dodať odberateľovi (žalovanej 2/) elektrinu v zmysle\n§ 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore, záväzok odberateľa odobrať vo vlastnom mene a na vlastný účet\nod výrobcu elektrinu za cenu za dodávku podľa čl. V zmluvy a záväzok prevádzkovateľa distribučnej siete\n(žalovanej 1/) zaplatiť výrobcovi doplatok, možno tiež s istotou vylúčiť, že žalované mali vôľu poskytovať\ndovolateľke podporu „nad rámec“ zákona o podpore. Dovolaciemu súdu je z vlastnej rozhodovacej\nčinnosti (1Obdo/1/2024, 2Obdo/18/2024) známe, že žalovaná 1/ v roku 2014 obdobné zmluvy uzatvárala\naj s inými výrobcami s právom na podporu, bez ohľadu na to, či si splnili povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.\nc) zákona o podpore v lehote do 15. augusta 2014. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil dovolací súd vyššie\nuvedenú argumentáciu dovolateľky ako hypotetickú, nemajúcu oporu v zistenom skutkovom stave.\n\n50. K tvrdeniu dovolateľky, že ňou označené listiny (návrh zmluvy a samotná Zmluva o dodávke a\ndoplatku 2015 spolu so sprievodnými listami z 10. októbra 2014 a 10. decembra 2014) predstavujú\nuznanie záväzku žalovaných poskytovať dovolateľke podporu (vyplývajúcu už zo Zmluvy o dodávke\na doplatku 2011) osobitne pre rok 2015, odvolací súd v odsekoch 28.2 a 28.3 odôvodenia poukázal\nna to, že síce právny úkon uznania záväzku môže byť súčasťou aj iných právnych úkonov dlžníka,\navšak pre jeho platnosť sa vyžaduje splnenie zákonných podmienok v zmysle § 323 ods. 1 veta prvá\nOBZ, a to, že uznanie záväzku musí byť písomné, adresované veriteľovi a záväzok musí byť určený\njednoznačne (bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť). Keďže dovolateľkou uvádzané dokumenty\ntieto náležitosti nespĺňajú, je nenáležitá aj jej argumentácia o prenose dôkazného bremena na žalované.\nTakúto odpoveď odvolacieho súdu považuje dovolací súd za dostatočne jasnú a zrozumiteľnú a\nnestotožňuje sa s výhradami dovolateľky, že ide o odôvodnenie rozporuplné, nelogické a odporujúce\nobsahu zmieňovaných dokumentov, ako aj právnej úprave uznania záväzku podľa OBZ.\n51. Ďalšie námietky dovolateľky sa týkali skutkových zistení súdu prvej inštancie, z ktorých vychádzal aj\nsúd odvolací. S poukazom na závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. decembra\n2015 dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala selektívny prístup pri výbere a hodnotení vykonaných\ndôkazov, ktoré odvolací súd podľa jej názoru hodnotil jednostranne, a to výhradne v prospech žalovanej.\nNamietala aj porušenie princípu rovnosti zbraní, a to aj v súvislosti s nevykonaním ňou navrhovaných\ndôkazov.\n52. Dovolací súd v prvom rade poukazuje na to, že nie je akousi „treťou inštanciou“ ktorá by bola\noprávnená opätovne preskúmavať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu a konanie, ktoré mu\npredchádzalo a nie je ani tzv. skutkovým súdom. NS SR vo svojich rozhodnutiach opakovane judikuje,\nže v dovolaní namietaná neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení súdov oboch inštancií nie je\nvada, ktorá by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bola považovaná za vadu konania podľa § 420\npísm. f) CSP, pretože ak k takejto vade v súdnom konaní aj dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia\nprocesných oprávnení strany sporu. NS SR v dovolacom konaní nie je oprávnený preskúmavať\nsprávnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať\nvykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdov nižšej inštancie) v dovolacom konaní je dokazovanie\nvylúčené (okrem preukazovania včasnosti a prípustnosti dovolania podľa § 442 CSP). Dovolaním\nsa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistených urobených súdmi prvej a druhej\n(odvolacej) inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. V civilnom sporovom konaní\nmajú strany sporu právo označiť alebo predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak súd\nrozhodne o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP), pričom dôvodnosť návrhov\nstrán sporu na doplnenie dokazovania posudzuje so zreteľom na to, či a v akom rozsahu je potrebné\ndoplniť doterajší stav dokazovania. Nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou sporu, resp. vykonanie\niného dôkazu na zistenie skutkového stavu veci nemožno považovať za postup, ktorým by súd strane\nsporu odňal možnosť konať pred súdom (R 6/2000). Platí to aj o takom dôkaze, ktorý strana sporu zo\nsvojho subjektívneho pohľadu považuje za dôležitý. Civilný sporový poriadok upravuje zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP), v zmysle ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to\nkaždý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,\nčo vyšlo počas konania najavo.\n53. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strany\nsporu [a zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP] v zásade nie je nedostatočné\nzistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo\nnesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní (tzv.\nopomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a podobne),\nprípadne svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle konajúcich súdov prijaté skutkové závery,\nktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O taký prípad sa - podľa názoru\ndovolacieho súdu - v predmetnej veci nejedná. Odvolací súd pri hodnotení dôkazov vykonaných\nsúdom prvej inštancie vychádzal z predpokladu, že dôkazné bremeno preukázať pre rozhodnutie\ndanej veci rozhodujúcu skutočnosť [splnenie zákonnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona\no podpore žalobkyňou v lehote do 15. augusta 2014], zaťažovalo dovolateľku, keď zároveň ako\nnedôvodnú posúdil argumentáciu o presune dôkazného bremena na žalované z dôvodu uznania\nzáväzku žalovanou 1/ poskytovať dovolateľke podporu v roku 2015. Domnelá jednostrannosť pri\nhodnotení vykonaných dôkazov teda pramení zo skutočnosti, že - podľa názoru odvolacieho súdu to bola práve dovolateľka, kto bol povinný preukázať svoje tvrdenie, že si predmetnú oznamovaciu\n\npovinnosť voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (žalovanej 1/) riadne a včas splnila,\na to prostredníctvom vyplneného a podpísaného formulára, ktorý bol zaslaný žalovanej 1/ v poštovej\nzásielke č. RP909909977SK zo dňa 3. júna 2014 spolu s faktúrou č. 005/2014 a jej prílohou, pričom\nžalovaná 1/ takúto poštovú zásielku aj obdržala pred 15. augustom 2018 (viď odsek 25 odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že dovolateľka\nsvoje tvrdenie nepreukázala a v odseku 27.1 sa vysporiadal s námietkami dovolateľky voči spôsobu\nhodnotenia dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. Akceptoval jej výhradu, že blízky vzťah svedkyne k\nstrane sporu (v tomto prípade k jej štatutárnemu zástupcovi) ešte sám osebe nevylučuje hodnovernosť\nsvedeckej výpovede, no pri hodnotení všetkých vykonaných dôkazov spôsobom uvedeným v § 191\nCSP (t. j. každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti - poznámka dovolacieho súdu)\ndospel k záveru (zhodnému so záverom súdu prvej inštancie), že dovolateľka svoje skutkové tvrdenie\nnepreukázala s vysokou pravdepodobnosťou. Úvahy odvolacieho súdu, ktorými hodnotil dovolateľkou\nnavrhnuté dôkazy, pritom korešpondujú s tým, čo uviedol súd prvej inštancie v odseku 80 odôvodnenia\nsvojho rozsudku. Na uvedených hodnotiacich záveroch dovolací súd nevidí nič rozporuplné, nelogické\nči svojvoľné a nesúhlasí ani s tvrdením dovolateľky o selektívnom prístupe odvolacieho súdu, v rámci\nktorého by sa tento zameriaval (výhradne alebo prevažne) len na dôkazy svedčiace v prospech\nžalovaných, opomínajúc pritom skutočnosti argumentované dovolateľkou.\n54. Dovolací súd opätovne poukazuje na to, že mu neprináleží, aby sa na podklade podaného\ndovolania púšťal do skutkovej polemiky so súdmi nižších inštancií tak, ako to žiada dovolateľka vo\nvzťahu k prieskumu hodnotenia výsledkov dokazovania. V rozsahu zákonom stanoveného dovolacieho\nprieskumu sa preto obmedzuje len na konštatovanie, že nahliadnutím do obsahu spisu nezistil svojvoľné\nalebo selektívne hodnotenie dôkazov, ktoré by odôvodňovalo prípustnosť dovolania na podklade\nnamietanej vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.\n55. S problematikou dokazovania súvisí aj ďalšia námietka dovolateľky, podľa ktorej súdy oboch inštancií\npripísali väčšiu váhu tvrdeniu žalovanej 1/ ako tvrdeniam dovolateľky a popri tom absolútne ignorovali\ndôkazy svedčiace v prospech dovolateľky a jej relevantný návrh na vykonanie dokazovania, ktoré malo\npriamu schopnosť odstrániť rozdiel v tvrdeniach zúčastnených strán, čím narušili rovnosť strán sporu\n(rovnosť zbraní) a porušili právo dovolateľky na spravodlivý proces. Dovolateľka poukázala na to, že súd\nprvej inštancie zamietol ňou navrhovaný výsluch konkrétnych osôb, ktoré za žalovanú 1/ podpisovali\nZmluvu o dodávke a doplatku 2015 a sprievodné listy k jej návrhu a k nej, pričom dovolateľka týchto\nsvedkov navrhovala vypočuť k okolnostiam a dôvodom uzavretia Zmluvy o dodávke a doplatku v čase po\n15. auguste 2014 a s účinnosťou od 1. januára 2015, ako aj k inštruovaniu k fakturácii podľa tejto zmluvy\npre rok 2015. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/202/2018 z 29.\noktóbra 2019, v ktorom NS SR uviedol o. i., že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať\nvplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť,\nmožno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSR. Súd prvej inštancie svoj postup odôvodnil tým, že obrana žalovaných spočívajúca v ich skutkových\ntvrdeniach bola dostačujúca na vyvrátenie skutkových tvrdení žalobkyne, resp. že žalované dostatočne\npreukázali nesplnenie si zákonných povinností žalobkyne voči žalovanej 1/. Odvolací súd v odseku\n30 odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval nedôvodnosť (odvolacích) námietok dovolateľky\ns poukazom na to, že výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na\nsúde, pričom sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že nešlo o dôkaz spôsobilý preukázať spornú\nskutočnosť. Uvedené nemožno podľa názoru dovolacieho súdu hodnotiť tak, že súdy oboch inštancií\n„odignorovali“ dôkazné návrhy dovolateľky. Z odôvodnenia rozhodnutí konajúcich súdov je zrejmé,\nže dovolateľkou navrhovaný výsluch svedkov nebol realizovaný pre jeho nadbytočnosť, pričom ani\ndovolaciemu súdu nie je zrejmé, ako by výpoveď týchto osôb mohla akokoľvek prispieť k objasneniu\nrozhodujúcej spornej skutočnosti - či oznámenie dovolateľky v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o\npodpore bolo alebo nebolo obsahom poštovej zásielky č. RP909909977SK doručenej žalovanej 1/. Z\nobsahu spisu nevyplýva žiadne porušenie princípu rovnosti zbraní a princípu kontradiktórnosti konania\nv súvislosti s realizovaným dokazovaním, keď dovolateľka mala počas konania možnosť predkladať\ndôkazy (ktorú možnosť aj využila) a zároveň mala možnosť sa zoznámiť s dôkazmi protistrany a vyjadriť\nsa k nim.\n56. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania (strany sporu), aby sa všeobecný\nsúd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces\nje naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a\n\npo výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie\nsú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by\nbolo popretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). S poukazom na vyššie\nuvedené dovolací súd uzaviera, že v posudzovanom prípade nie je daná prípustnosť dovolania podľa\n§ 420 písm. f) CSP, pretože zo strany odvolacieho súdu nedošlo k vade zmätočnosti takej intenzity v\nzmysle citovaného ustanovenia, ktorá by zakladala porušenie práva dovolateľky na spravodlivý proces.\n57. Dovolateľka prípustnosť podaného dovolania odôvodňovala tiež s poukazom na ustanovenia § 421\nods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. S prihliadnutím na argumentáciu dovolateľky sa dovolací súd najskôr\nzaoberal otázkou, či prípustnosť dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia nie je vylúčená z\ndôvodu, že ide o tzv. bagateľnú vec. Podľa § 422 ods. 1 písm. a) CSP platí, že dovolanie podľa § 421 ods.\n1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. Podľa § 422 ods. 2 CSP zároveň platí, že na určenie\nvýšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde\nprvej inštancie.\n58. Dovolateľka sa podanou žalobou domáhala: 1. určenia, že jej právo na podporu podľa § 4 ods.\n1 písm. b) a c) zákona o podpore v kalendárnom roku 2015 nezaniklo podľa § 4 ods. 3 zákona o\npodpore v znení účinnom od 1. januára 2014, 2. uloženia povinnosti žalovanej 1/ zaplatiť žalobkyni\nsumu 23 902,44 eura s príslušenstvom, 3. uloženia povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť žalobkyni sumu\n5 839,82 eura s príslušenstvom a zároveň žiadala, aby jej žalované spoločne a nerozdielne nahradili\ntrovy konania. V priebehu konania (uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 1. júna 2016) súd\nprvej inštancie rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby (v časti určovacieho petitu a tiež v časti o\núhradu sumy 1 113,02 eura žalovanou 2/) a zároveň pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaná 1/ je\npovinná zaplatiť žalobkyni sumu 23 904,44 eura s príslušenstvom a žalovaná 2/ sumu 1 726,80 eura\ns príslušenstvom. Predmetná žaloba bola na súde prvej inštancie podaná dňa 21. apríla 2015, t. j.\nza účinnosti nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 297/2014 Z. z., ktorým bola (s účinnosťou od\n1. januára 2015) stanovená minimálna mzda na rok 2015 vo výške 380 eur [§ 1 písm. a)], pričom\ndesaťnásobok tejto sumy predstavuje 3 800 eur. Dovolací súd konštatuje, že kým výška žalovaného\nnároku voči žalovanej 1/ prevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, výška žalovaného nároku voči\nžalovanej 2/ neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy v rozhodujúcom období.\n59. K tvrdeniam dovolateľky dovolací súd uvádza, že žalovaná 1/ a žalovaná 2/ tvoria v prejednávanej\nveci samostatné spoločenstvo podľa § 76 CSP, keďže nároky žalobkyne voči žalovaným 1/ a 2/ je\npotrebné považovať za samostatné nároky, z ktorých každý vychádza z iných ustanovení zákona, ako aj\nz iných ustanovení zmluvy a nič nevylučuje, aby boli uplatňované aj osobitne v samostatných konaniach.\nV prejednávanej veci zároveň platilo, že každá zo žalovaných konala sama za seba a v prípade priznania\nžalovaných nárokov by konajúci súd priznal každý z nárokov samostatným výrokom. Z týchto dôvodov\nmal dovolací súd za to, že dovolanie žalobkyne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci nie\nje prípustné v časti týkajúcej sa nároku voči žalovanej 2/. Dovolací súd sa preto ďalej zaoberal len\nprípustnosťou dovolania vo vzťahu k rozhodnutiu o žalovanom nároku voči žalovanej 1/ o zaplatenie 23\n904,44 eura s príslušenstvom.\n60. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n61. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne\nvymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom\npre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Prípustnosť dovolania podaného pre\nnesprávne právne posúdenie veci môže byť pritom založená na viacerých dôvodoch: na odklone\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], na neexistencii\nrozhodovacej praxe [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], alebo aj na rozdielnosti rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu [§ 421 ods. 1 písm. c) CSP]. Dovolací súd nie je pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný\ndovolateľom označeným dôvodom prípustnosti dovolania (1VObdo/2/2020). Dovolací súd je viazaný iba\nvymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej právne posúdenie\npovažuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý konkrétny prípad prípustnosti dovolania\n\npodľa § 421 ods. 1 písm. a), písm. b) alebo písm. c) CSP táto otázka spadá. Vzhľadom na uvedené je\nnedôvodná argumentácia žalovanej 1/, ktorá podanému dovolaniu vytýkala, že prípustnosť dovolania\nje vyvodzovaná súbežne z § 421 ods. 1 písm. a) aj písm. b) CSP, prípadne, že nie je zrejmé, o ktorý\nz dôvodov prípustnosti sa jedná.\n62. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna (teda v\nžiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva,\nže môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na\naplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Zároveň musí ísť o otázku, ktorú odvolací súd riešil\na na ktorej riešení založil napadnuté rozhodnutie, resp. ktorej riešenie bolo teda pre rozhodnutie veci\nrozhodujúce (kľúčové). Tieto kritériá podľa názoru dovolacieho súdu spĺňa len dovolateľkou nastolená\notázka aplikácie § 4 ods. 3 v spojení s § 18e ods. 1 zákona o podpore (k úpravám účinným od 1.\njanuára 2014), teda otázka, či ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore vylučuje uplatnenie sankcie\npodľa § 4 ods. 3 citovaného zákona v jeho znení účinnom od 1. januára 2014 za nesplnenie povinnosti\npodľa § 4 ods. 2 písm. c) u takého výrobcu elektriny z OZE, ktorého zariadenie na výrobu elektriny\nbolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, keďže podľa § 18e ods. 1 zákona o podpore\npodmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko\núčinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred\n1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Odvolací súd túto otázku riešil tak,\nže ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore má väzbu len k podmienkam podpory výroby elektriny,\nktoré sú upravené v § 3 a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú upravené práva a povinnosti výrobcu elektriny,\na preto nemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 v znení účinnom (od\n1. januára 2014) do 31. decembra 2018.\n63. Dovolací súd po oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím dospel k záveru, že riešenie predmetnej\nprávnej otázky odvolacím súdom je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorú\nv čase rozhodovania dovolacieho súdu predstavuje uznesenie sp. zn. 1Obdo/41/2020 z 26 mája 2021,\nrozsudok sp. zn. 1Obdo/26/2021 z 29. marca 2022, uznesenie 2Obdo/20/2023 z 22. augusta 2024\na uznesenie sp. zn. 2Obdo/18/2024 z 29. apríla 2025. Všetky označené rozhodnutia boli vydané v\nskutkovo a právne obdobných veciach a sú dostupné na webovom sídle Najvyššieho súdu SR. Pre\núplnosť dovolací súd poznamenáva, že podľa názoru Ústavného súdu SR sa prípustnosť dovolania\nmôže počas dovolacieho konania zmeniť, napríklad ak dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na\ndovolacom súde riešená a medzičasom už došlo k jej vyriešeniu (I. ÚS 51/2020).\n64. Dovolateľkou nastolená právna otázka bola prvý krát riešená v uznesení NS SR sp. zn.\n1Obdo/41/2020 z 26 mája 2021, ktoré bolo vydané v skutkovo a právnej obdobnej veci, kde výrobca\nelektriny z OZE, ktorého zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, žaloval (v prvom\nrade) prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy (Stredoslovenská distribučná, a.s.) o zaplatenie\npeňažnej sumy titulom práva na podporu (formou doplatku) podľa zákona o podpore pre rok 2015. V\nodseku 39 odôvodnenia sa dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že ustanovenie § 18e\ncit. zák. iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny v prípade zmeny podmienok, zostávajú\npre žalobcu zachované. Teda, ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa\nstal subjektom s právom na podporu a to po tom, ako sa žalobca takýmto subjektom stal, prípadné\nnové podmienky sa netýkajú v zmysle § 18e cit. zák. žalobcu, ale len nových subjektov. Ustanovenie\n§ 18e ods. 1 cit. zák. má teda väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v § 3\npredmetného zákona a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny,\npodľa znenia zákona do 31. decembra 2018. Vychádzajúc z uvedeného sa dovolací súd stotožnil so\nsúdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom, že ustanovenie § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z. z.\nnemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z. z. v znení do\n31. decembra 2018 a teda, že žalobca nemusí plniť povinnosti (notifikačnú povinnosť) v zmysle § 4 pod\nhrozbou sankcie. So zreteľom na uvedené podľa názoru dovolacieho súdu, súd prvej inštancie ale aj\nodvolací súd vec po právnej stránke posúdili správne, keď nepodriadili práva a povinnosti výrobcov podľa\n§ 4 Zákona o podpore OZE pod podmienky podpory podľa § 3 cit. zák. a neaplikovali na ne prechodné\nustanovenie v § 18e ods. 1 cit. zák., z dôvodu ktorého považoval dovolací súd dovolanie žalobcu pre\nnesprávne posúdenie tejto právnej otázky za nedôvodné.\n65. Na rovnakom riešení uvedenej právnej otázky zotrval NS SR aj v ďalšej skutkovo a právne obdobnej\nveci sp. zn. 1Obdo/26/2021 (žalovaná 1/ bola tiež Stredoslovenská distribučná, a.s.), keď v odseku\n\n42 odôvodnenia rozsudku z 29. marca 2022 uviedol, že súhlasí so závermi vo veci konajúcich súdov,\nže Zákon o podpore OZE dôsledne odlišuje medzi podmienkami podpory a právami a povinnosťami\nvýrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Ustanovenie § 3 cit. zák. upravuje podmienky, ktoré je\ntreba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí\nnásledne splniť povinnosti v zmysle § 4 cit. zák. a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej\nsubjektu s právom na podporu, je zákonom daná sankcia. V nadväznosti na uvedené je aj dovolací súd\nnázoru, že ustanovenie § 18e cit. zák. iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny v prípade\nzmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu zachované. Teda ak sa zmenia podmienky podpory, teda\npodmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu a to po tom, ako sa žalobca takýmto\nsubjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú v zmysle § 18e cit. zák. žalobcu ale len nových\nsubjektov. Ustanovenie § 18e ods. 1 cit. zák. má teda väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny,\nktoré sú upravené v § 3 predmetného zákona a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a\npovinnosti výrobcu elektriny, podľa znenia zákona do 31. decembra 2018. Vychádzajúc z uvedeného sa\ndovolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom, že ustanovenie § 18e ods.\n1 zák. č. 309/2009 Z. z. nemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 3 zák. č.\n309/2009 Z. z. v znení do 31. decembra 2018 a teda, že žalobca nemusí plniť povinnosti (notifikačnú\npovinnosť) v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. So zreteľom na uvedené podľa názoru dovolacieho súdu,\nsúd prvej inštancie, ale aj odvolací súd vec po právnej stránke posúdili správne, keď nepodriadili práva\na povinnosti výrobcov podľa § 4 Zákona o podpore OZE pod podmienky podpory podľa § 3 cit. zák. a\nneaplikovali na ne prechodné ustanovenie v § 18e ods. 1 cit. zák., z dôvodu ktorého považoval dovolací\nsúd dovolanie žalobcu pre nesprávne posúdenie tejto právnej otázky za nedôvodné.\n66. Existencia ustálenej rozhodovacej praxe ohľadom vyššie označenej právnej otázky bola\nkonštatovaná aj v uzneseniach NS SR sp. zn. 2Obdo/20/2023 z 22. augusta 2024 (žalovaná\nStredoslovenská distribučná, a.s.) a sp. zn. 2Obdo/18/2024 z 29. apríla 2025 (žalovaná 1/\nVýchodoslovenská distribučná, a.s.), kde dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia\nNS SR uzavrel, že nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu o tom, že by dovolacia otázka, ktorú uvádza\nv dovolaní, nebola v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu vyriešená, keďže táto je rozhodovaná\nkomplexne, konštantne a v súlade s jej riešením postupovali i súdy v prejednávanej veci, keď označili\nnárok žalobcu v celom rozsahu za neopodstatnený, nakoľko hoci u žalobcu ide o uvedenie do prevádzky\npred 1. januárom 2014, prechodné ustanovenie § 18e citovaného zákona sa týka ustanovenia § 3,\nje teda pre podmienky podpory výroby elektriny, kedy sú doterajšie predpisy zachované, ale práva a\npovinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené\ndo prevádzky.\n67. Citované právne závery sú plne aplikovateľné aj v tu posudzovanej veci. Pokiaľ sa dovolateľka\ndomáha toho, aby dovolací súd vyššie uvedenú právnu otázku riešil v súlade s jej právnym názorom,\nteda odchylne od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dovolací súd konštatuje, že to nie\nje možné, keďže neprípustnosť dovolania bráni tomu, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným\nprejednaním dovolania (posudzovaním jeho dôvodnosti). Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na\nuznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR sp. zn. 1VCdo/1/2019 z 26. novembra\n2019, v ktorom bola konštatovaná neprípustnosť extenzívneho výkladu § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Veľký\nsenát uviedol, že z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP nevyplýva ani len náznak toho, že proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré sa prijatými právnymi závermi neodkláňa od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, by bolo dovolanie prípustné tiež vtedy, keď odvolací súd nekonal správne, lebo\nsa - podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu - od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu mal odkloniť. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu zastáva názor,\nže právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP je v tomto smere jednoznačná,\njasná a nevyvoláva možnosť inej interpretácie.\n68. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo\nk nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, resp. odvolací súd sa pri riešení otázky, či ustanovenie §\n18e ods. 1 zákona o podpore vylučuje uplatnenie sankcie podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona v jeho\nznení účinnom od 1. januára 2014 za nesplnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) citovaného\nzákona u takého výrobcu elektriny z OZE, ktorého zariadenie na výrobu elektriny bolo uvedené do\nprevádzky pred 1. januárom 2014, neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\n(1Obdo/41/2020, 1Obdo/26/2021, 2Obdo/20/2023, 2Obdo/18/2024), čím nedošlo k naplneniu dôvodu\nprípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Prípustnosť dovolania vo vzťahu k uvedenej\n\nprávnej otázke nie je daná ani v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže ide o právnu otázku,\nktorú dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi opakovane riešil a možno ju tak považovať za otázku\nvyriešenú ustálene (v zmysle záverov nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 zo 6. októbra\n2020) a napokon ani v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP, keďže dovolaciemu súdu nie je známe\nžiadne iné (odlišné) riešenie uvedenej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu a existenciu takej\nodchylnej rozhodovacej praxe netvrdila ani sama dovolateľka.\n69. Naproti tomu právna otázka posúdenia povahy ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore v jeho\nznení účinnom od 1. januára 2014 (do 31. decembra 2018) v tom zmysle, či ide o ustanovenie kogentné\nalebo dispozitívne, nie je otázkou, ktorú by odvolací súd v napadnutom rozhodnutí výslovne riešil, a na\nktorej riešení by založil svoje rozhodnutie. Podľa názoru dovolacieho súdu ide o otázku hypotetickú (v\npodrobnostiach viď odôvodnenie v ods. 49 tohto rozhodnutia). Obdobne sa odvolací súd v napadnutom\nrozhodnutí nezaoberal ani otázkou presunu dôkazného bremena zo žalobkyne na žalované, ku ktorému\nmalo podľa názoru dovolateľky dôjsť tým, že žalovaná 1/ ako adresát spornej zásielky vykonala po\njej doručení vlastné kroky a úkony, ktoré plne časovo a aj logicky vecne a kauzálne nadväzovali a\nkorešpondovali doručeniu odosielateľom tvrdeného obsahu doručenej poštovej zásielky. Dovolateľka\nuviedla, že uvedenými krokmi a úkonmi adresáta doručenej zásielky má na mysli: (a) skutočnosť, že\nžalovaná 1/ dňa 10. októbra 2014 (teda po 15. auguste 2014) navrhla dovolateľke uzavretie Zmluvy o\ndodávke a doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 1. januára 2015, (b) skutočnosť,\nže žalované uzavreli dňa 9. decembra 2014 (t. j. po 15. auguste 2014) Zmluvu o dodávke a doplatku 2015\ns účinnosťou od 1. januára 2015, (c) skutočnosť, že žalovaná 1/ ešte aj dňa 10. októbra 2014 inštruovala\ndovolateľku k fakturácii podľa uvedenej zmluvy práve pre rok 2015 a (d) skutočnosť, že ani jedna zo\nžalovaných pred a ani pri uzavretí uvedenej zmluvy nevyjadrila a ani len nenaznačila žiadnu výhradu\nv tom smere, že by uvedená zmluva nemala alebo nemohla byť plnená v roku 2015. Odvolací súd sa\notázkou možného presunu dôkazného bremena z dovolateľky na žalované zaoberal len v súvislosti\ns tvrdením dovolateľky, že sprievodný list k návrhu zmluvy, samotný návrh zmluvy a jej uzavretie\ndňa 9. decembra 2014 a sprievodný list žalovanej 1/ zo dňa 10. decembra 2014 predstavujú uznanie\nzáväzku žalovanej 1/ poskytovať dovolateľke podporu pre rok 2015. Odvolací súd týmto reagoval na\nargumentáciu dovolateľky, uvedenú v časti (E)(1) a (H)(5) odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie.\nPredmetné odvolanie neobsahovalo argumentáciu o presune dôkazného bremena z dovolateľky na\nžalované s poukazom na „kroky a úkony“ žalovanej 1/ a závery uznesenia NS SR sp. zn. 4MCdo/3/2011\nz 27. februára 2012 a uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/2012 z 13. marca 2012. Jedná sa\nteda o úplne novú argumentáciu (novotu), na ktorú odvolací súd nemohol v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia poskytnúť špecifickú odpoveď. Navyše z odôvodnenia predmetnej otázky je zrejmé, že ide\nv prvom rade o polemiku dovolateľky so skutkovými zisteniami súdov oboch inštancií a ich hodnotením\nvykonaných dôkazov.\n70. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobkyne nie\nje daná v zmysle § 420 písm. f) CSP a ani v zmysle § 421 ods. 1 CSP, z dôvodu ktorého dovolanie\nodmietol (ako neprípustné) podľa 447 písm. c) CSP.\n71. V dovolacom konaní úspešným žalovaným vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti\nžalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). Žalovanej 2/ však pre\njej pasivitu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto jej dovolací súd (na rozdiel od žalovanej\n1/) náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (k uvedenému porovnaj R 72/2018). O výške náhrady\ntrov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262\nods. 2 CSP).\n72. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cob/98/2022", "guid": "c80e892b-f5c6-4a7a-b81b-95d66be3d306:421de210-3e94-4afd-bbe1-6582e1951118", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}