{"guid": "d18f035f-e5c0-45b6-aa6a-b0f15bd00363:5daa42af-c6e2-42d2-bb61-f52b4fc63a98", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7115202203.9", "spisova_znacka": "8Cdo/44/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/44/2023 z 19. 3. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2025, sp. zn. 8Cdo/44/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:7115202203.9", "identifikacne_cislo": "7115202203", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "sudca_id": 217, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-gabriela-klenkova-217", "datum_vydania": "2025-03-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "nazov": "§ 421 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "nazov": "§ 432 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124", "nazov": "§ 124 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-124"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-1", "nazov": "§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-3", "nazov": "§ 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-390", "nazov": "§ 390 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-390", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-390"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "nazov": "§ 455 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-455"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-439", "nazov": "§ 439 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-439", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-439"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "nazov": "§ 453 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-124", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-18", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-46", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-390", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-455", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-439", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-77", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5daa42af-c6e2-42d2-bb61-f52b4fc63a98", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7115202203.9", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:7115202203.9", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:7115202203.9/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/44/2023\n7115202203\n19. 03. 2025\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2025:7115202203.9\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O. T., narodeného XX. S. XXXX, I. Č.. XXX,\nzastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Kusom, Michalovce, Nám. osloboditeľov 10, proti žalovanej\nSlovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava,\nRačianska 71, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vedenom na Okresnom súde\nKošice I pod sp. zn. 25C/72/2015, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 18.\nmája 2023 sp. zn. 2Co/77/2023, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Košiciach z 18. mája 2023 sp. zn. 2Co/77/2023 v potvrdzujúcom výroku\na v súvisiacom výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na\nďalšie konanie.\nUznesenie Mestského súdu Košice č. k. 25C/72/2015-498 z 24. augusta 2023\nzrušuje.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 25C/72/2015-389 z 2. februára\n2023 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 30 000 eur s 8,05 % ročným úrokom z\nomeškania od 29. januára 2015 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; v prevyšujúcej\nčasti žalobu zamietol; žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.\n1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 27 ods. 1, § 1, § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 6\nods. 1, §15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 514/2003 Z. z.“). Na\nzáklade výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že trestné stíhanie voči žalobcovi, ktorý\nbol stíhaný za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného\nzákona v súbehu so zločinom podielnictva podľa § 20, k § 231 ods. 1 písm. a), ods. 3, písm. b)\nTrestného zákona bolo zastavené uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry z 25. septembra 2013 sp. zn.\nVII/2Gv34/09 - 17, pretože skutky nie sú trestným činom. Uvedené rozhodnutie voči žalobcovi nadobudlo\nprávoplatnosť dňom 11. októbra 2013. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uzavrel, že nárok na náhradu\nškody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím a pre posúdenie začatia vedenia trestného stíhania je rozhodný neskorší\nvýsledok trestného stíhania. Žalobca sa v spore domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím orgánu verejnej moci, a to uznesením vyšetrovateľa o vznesení obvinenia z 8. decembra\n2008, uznesením sudcu Špecializovaného súdu v Pezinku o vzatí do väzby z 11. decembra 2008\na príkazu sudcu Špeciálneho súdu v Pezinku č.BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464, na základe ktorého boli\nvykonané obrazovo-zvukové záznamy zo stanoviska colníkov v unimobunke v dňoch 23. októbra 2008,\n24. októbra 2008, 27. októbra 2008 a 31. októbra 2008.\n\n1.2. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti za škodu zodpovedá, aby každá nemajetková ujma\nspôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu voči občanovi bola odčinená. Náhrada\nnemajetkovej ujmy v peniazoch patrí poškodenému za splnenia predpokladu, že iba samotné\nkonštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú\ntak nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ktorú nemožno uspokojiť inak.\nUrčenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s\npožiadavkou spravodlivosti. Pre určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, ktoré\nskončilo inak, než právoplatným rozhodnutím o odsúdení, poukázal na rozsudok Veľkého senátu\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2813/2011 z 27. júna 2012 z ktorého vyplýva, že\npri určovaní formy, či výšky zadosťučinenia je potrebné vychádzať predovšetkým z povahy trestnej\nveci, dĺžky trestného stíhania, z dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby.\nForma a prípadná výška zadosťučinenia nesmie byť v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou\nspravodlivosti.\n1.3. V danom prípade súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú, keďže výsledkom trestného\nstíhania voči žalobcovi bolo zrušenie nezákonných rozhodnutí, a to uznesenia o vznesení obvinenia,\nuznesenia sudcu o vzatí do väzby, ako aj príkaz sudcu, na základe ktorého boli vyhotovené obrazovo\n- zvukové záznamy, a to v zmysle uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry\nSlovenskej republiky z 25. septembra 2013, keď trestné stíhanie voči žalobcovi bolo zastavené. Príkaz\nsudcu, na základe ktorého boli vyhotovené obrazovo-zvukové záznamy slúži ako prostriedok, aby mohlo\ndôjsť k vzneseniu obvinenia proti konkrétnej osobe. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením\nžalovanej, že uvedené rozhodnutie nie je nezákonným rozhodnutím, keďže bolo vydané pred začatím\ntrestného stíhania, t. j. v októbri 2008. V súvislosti aj s vydaním uvedeného príkazu došlo k zníženiu\nľudskej dôstojnosti žalobcu i vážnosti jeho osoby, ktoré odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy. Nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale\nrozhodujúce je to, či sa podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej\ninštancie vyhodnotil námietky žalovanej, týkajúce sa nesplnenia podmienky existencie nezákonného\nrozhodnutia v prípade príkazu sudcu Špecializovaného súdu v Pezinku, na základe ktorého boli\nvyhotovené obrazovo-zvukové záznamy ako neopodstatnené.\n1.4. Žalobca bol rozhodnutím riaditeľa Colného úradu v Michalovciach z 20. januára 2009 prepustený\nzo služobného pomeru colníka z dôvodu porušenia základných povinností colníkov vyplývajúcich z\nustanovenia § 44 ods. 3 písm. a), b), a h ) zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov tým, že\ndňa 23. októbra 2008 na stanovisku č. 1 na hranici medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou v Čiernej\nnad Tisou v služobnej miestnosti potom, čo colník D. podal jednu škatuľku cigariet U.. Š. a dve škatuľky\nžalobcovi, pričom on následne podal jednu škatuľku colníčke I.D., ktoré cigarety nezaevidoval do\npríslušnej evidencie vedenej na pobočke colného úradu a tým umožnil, aby cigarety unikli spod colného\ndohľadu. Rovnako dňa 24. októbra 2008 na uvedenom stanovisku po vykonaní colnej kontroly vlaku\npriniesol do služobnej miestnosti fľašu nezisteného obsahu a množstva, ktorú položil do služobnej tašky\na odniesol z miesta preč, čím porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom.\nSlužobný pomer žalobcu skončil dňom doručenia uvedeného rozhodnutia a žalobca bol prepustený\nzo služobného pomeru colníka na základe skutku, ktorý je totožný so skutkom, pre ktorý bolo začaté\ntrestné stíhanie a vznesené obvinenie voči jeho osobe. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry z 25.\nseptembra 2013 bolo zastavené trestné stíhanie s právoplatnosťou k 11. októbru 2015.\n1.5. Následne súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca v dôsledku trestného stíhania\na hlavne kvôli dôsledku väzby utrpel ujmu v rodinnom, osobnom i pracovnom živote. Bol stíhaný a\nobvinený za spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu so zločinom\npodielnictva, čím mu hrozil trest odňatia slobody v trvaní od 4 do 10 rokov. Pri rozhodovaní o výške\nnemajetkovej ujmy zohľadnil okolnosti, za ktorých k ujme došlo. Z výpovedí žalobcu, ale aj svedkov\nbolo nepochybne preukázané, že dňa 9. decembra 2008 „kukláči“ colníkov odviedli z porady, kde bolo\npribližne 80 ľudí, prechádzali okolo železničnej stanice, kde boli ďalší ľudia, čo bolo pre žalobcu a jeho\nrodinu veľká hanba, keďže sa jednalo o malé mesto, a od začiatku nikto ani nevedel, čo sa stalo a z čoho\nje žalobca obvinený. Dopady tohto skutku boli u žalobcu katastrofálne. Podľa rodinných príslušníkov,\nale aj svedkov, uvedená udalosť žalobcu zlomila tak po psychickej, ako aj fyzickej stránke, počas\nväzby schudol takmer 15 kg a pokiaľ aj psychiatra nenavštívil, uzatvoril sa do seba, s okolím prestal\nkomunikovať a okolie pociťovalo neadekvátne reakcie. Do uvedenej udalosti žalobca s rodinou žil v\nobci Bačka, rekonštruoval manželkin rodičovský dom, v ktorom prostredí mienil žiť a vychovávať svoje\n\ndeti. Celú udalosť rodinní príslušníci ťažko znášali a rovnako žalobca ťažko znášal, že sa zrútil aj\njeho otec, ktorý bol dlhoročným funkcionárom v bankovom sektore. Rodina bola vystavená posmechu,\nnásledne vystavená ignorácií zo strany spoluobčanov aj vďaka medializácii prípadu, ktorý bol podaný\nna roveň mafiánskych praktík a organizovaného zločinu. Tak on, ako aj deti, sa nevedeli vysporiadať\ns celou situáciou, dcéra odmietala chodiť do školy, žalobcova manželka pracovala na colnom úrade\nv totožnom rezorte, kde rovnako od svojich kolegov, či nadriadených pociťovala neprimerané reakcie.\nNakoniec bola z pracoviska prepustená a zostala bez práce. Aj po návrate žalobcu z väzby bol zlomeným\nčlovekom, ktorý nerozprával, prestal komunikovať s okolím. Svedkovia tiež uviedli, že aj keď žalobcu\npoznali ako charakterného človeka, pod tlakom informácií a aj z dôvodu, že k zásahu došlo z pokynu\nŠpecializovaného súdu, nemali svedkovia dôvod neveriť, že sa to stalo tak, ako bolo aj prezentované.\nPodľa svedkov táto udalosť mala neskutočné rozmery okamžite, pretože mnoho ľudí z okolitých dedín\npracuje v Čiernej nad Tisou a meno žalobcu ani zastavením trestného stíhania sa doposiaľ neočistilo. V\nsúvislosti s osobou žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že ide o mladého človeka, ktorý prešiel rôznymi\nfunkciami, nebol ani raz disciplinárne postihnutý, naopak, bol odmeňovaný, a bol u neho predpoklad\nkariérneho rastu, ktorá udalosť ale tento kariérny rast zamedzila. Taktiež bola v príčinnej súvislosti so\nskončením pracovného pomeru. Po návrate z väzby mal žalobca problém zaradiť sa aj do pracovného\nživota, keďže trestné stíhanie bolo ukončené až neskôr. Žalobca od júla 2009 pracuje v Belgicku\na k rodine sa vracia raz za určitý čas. Uvedené skutočnosti mali veľký dopad na jeho rodinný život,\nkeďže situáciu musel riešiť aj odchodom do Košíc, kde je väčšia anonymita. Predchádzajúci spôsob\nživota žalobcu sa teda podstatne zmenil a udalosť z decembra 2008 mala nesmierne následky, čím\nbol preukázaný závažný zásah do osobnostných práv žalobcu. S poukazom na čl. 16 ods. 1 ústavy a\nvyhodnotením dôkazov dospel k záveru, že trestným stíhaním a väzbou došlo výrazným spôsobom k\nzníženiu ľudskej dôstojnosti žalobcu, čo odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nPri určovaní výšky nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie spravoval judikatúrou Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (sp. zn. 4Cdo/171/2005) a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“)\nvo veci Tolstoy Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu. Zohľadnil dĺžku trestného konania takmer 5\nrokov, väzobné stíhanie v trvaní 44 dní, kedy skutočne v tomto období žil žalobca v neistote, ale\nprihliadol aj na povahu veci, kde hrozil nepodmienečný trest odňatia slobody do výšky 10 rokov, ako\naj na medializáciu skutku. Podľa názoru súdu prvej inštancie zásah netrval len po dobu od vznesenia\nobvinenia do zastavenia trestného stíhania, ale vo svojej podstate pretrvával a pretrváva aj naďalej, ktorý\nzásah nie je možné a ujmu odstrániť inak, ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady, po\nstarostlivom uvážení všetkých skutočností, ktoré zistil na základe vykonaného dokazovania. V kontexte\nuvedeného súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 eur\nt. j. 24 000 eur za uznesenie o vznesení obvinenia, 5 000 eur za väzbu a 1 000 eur za obrazovo-zvukové\nzáznamy, ktorú výšku považoval za dôvodnú, primeranú a zodpovedajúcu všeobecnej predstave\no spravodlivosti, s prihliadnutím na výšku priemernej nemajetkovej ujmy v obdobných veciach. V\nprevyšujúcej časti uplatneného nároku vo výške 70 000 eur žalobu zamietol.\n1.6. Spolu s istinou súd prvej inštancie priznal aj úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 30\n000 eur od 29. januára 2015 do zaplatenia v súlade s § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 10c, §\n3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka\nv znení účinnom, ako aj v znení účinnom do 31. januára 2013. K priznanému príslušenstvu uviedol, že\nk vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v\nrozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č.\n514/2003 Z. z., pričom uvedený právny názor je ustáleným právnym názorom (sp. zn. 2Cdo/48/2010,\n2Cdo/155/2011, 7Cdo/253/2013, 7Cdo/339/2021, 8Cdo/191/2020). Žalovaná sa preukázateľne dostala\ndo omeškania so zaplatením žalovanej sumy, preto žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie aj úrokov\nz omeškania od 29. januára 2015 do zaplatenia. Žalobca predložil doručenku preukazujúcu prevzatie\noznámenia z 28. januára 2015 o tom, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky jeho žiadosť o\npredbežné prejednanie nároku považovalo za nedôvodnú. O nároku na náhradu trov konania rozhodol\nv súlade s § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku\nv znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).\n2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 18. mája 2023 sp. zn. 2Co/77/2023\npotvrdil rozsudok v časti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené do sumy 21 000 eur s 8,05 % úrokom\nz omeškania od 29. januára 2015; v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu\nzamietol; žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.\n\n2.1. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že odvolanie žalovanej nemožno považovať za dôvodné\nv časti týkajúcej sa tvrdenia, že žalobca v priebehu konania nepreukázal existenciu nezákonného\nrozhodnutia - príkazu na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov, nesprávnosti rozhodnutia o\núrokoch z omeškania a o trovách konania. Ako dôvodné vyhodnotil odvolacie námietky týkajúce sa\nprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy, priznanej súdom prvej inštancie.\n2.2. Následne citoval ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol, že nárok na náhradu\nškody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je\nšpecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Vychádzajúc z judikatúry\nplatí, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma\nspôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.\nSystematickým a logickým extenzívnym výkladom súdna prax dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu\ntrestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a\ndôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemohlo byť začaté.\nNárok na náhradu škody spôsobený začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)\nzačatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Za ústavne konformný treba\npovažovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\nrozhodnutím o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak\nk takému rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvinením,\nmá rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre\nnezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, čo\nznamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia. Zastavenie\ntrestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný\nčin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo\nnezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia. Odvolací súd skonštatoval,\nže súd prvej inštancie správne aplikoval na daný prípad ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.\nz., ako aj správne posúdil zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Správne\ninterpretoval uvedené ustanovenie v otázke, že zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že k trestnému\nčinu nedošlo má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení\nobvinenia pre nezákonnosť.\n2.3. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu v časti uznania dôvodnosti nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy, aj za nezákonné rozhodnutie a to príkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukových\nzáznamov, lebo toto rozhodnutie nebolo zrušené a príkaz bol vydaný pred začatím trestného stíhania,\nktoré začalo vznesením obvinenia dňa 8. decembra 2008, odvolací súd dôvodil, že nemožno vykladať\nzákonné ustanovenia prísne formalisticky, v prospech štátu a v neprospech žalobcu, ale v kontexte so\nvšetkými okolnosťami a špecifikami posudzovanej veci. Osobnostné práva žalobcu boli jednoznačne\nporušené aj týmto príkazom, keďže uvedené záznamy narušili jeho osobnú integritu, preto uplatnený\nnárok považoval za opodstatnený. Vo vzťahu k žalobcovi vyšetrovateľ vydal uznesenie o vznesení\nobvinenia, ktoré v zmysle judikatúry treba považovať za nezákonné a potom, čo proti žalobcovi bolo\ntrestné stíhanie zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, aj za zrušené. Z tohto dôvodu\nnemožno súhlasiť s názorom, že legálnosť rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní nemožno\nposudzovať na základe konečného výsledku trestného konania, ale len na základe toho, či boli splnené\nzákonné podmienky stanovené pre jeho vydanie, nakoľko účelom občiansko-súdneho konania nie je\npreskúmavanie postupov orgánov činných v trestnom konaní.\n2.4. Za dôvodnú považoval odvolací súd namietanú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.\nVychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, sa odvolací súd stotožnil so\nzáverom, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj\nnegatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Trestné stíhanie zasiahlo do súkromného\nživota žalobcu, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé obmedziť, či porušiť aj jeho práva\nna rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej\npovesti, tak ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, ktoré\nbolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku\nmateriálnej škody, aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Podľa názoru odvolacieho\nsúdu, súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie aj na zistenie skutočností, potrebných pre\nustálenie výšky nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na všetky konkrétne okolnosti, ale aj vzhľadom na výšku\n\npriznaných náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných veciach dospel k záveru, že primeranou náhradou\npre žalobcu je suma nižšia ohľadne rozhodnutí o vznesení obvinenia a o väzbe. V tejto súvislosti\npodotkol, že aj keď zákon č. 514/2003 Z. z. neuvádza žiadne kritéria pre určenie výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy, ani žiadnu metodiku výpočtu, resp. bodové ohodnotenie na základe ktorého by sa\nvýška priznávanej náhrady súdom určila, je potrebné ju určiť na základe zákona podľa voľnej úvahy,\nktorú je potrebné odôvodniť a musí zodpovedať zistenému skutkovému stavu. K žiadosti žalovanej o\nzohľadnenie zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodeným násilnými trestnými činmi v\nznení zákona č. 79/2008 Z. z. a výšky celkovej sumy odškodnenia, ktorá by nemala presiahnuť sumu\nvo výške 16 900 eur, odvolací súd uviedol, že udalosť nastala za účinnosti zákona č. 514/2008 Z.\nz. v čase, kedy ustanovenie § 17 neobsahovalo ods. 4. Z prechodných a záverečných ustanovení\nnevyplýva, že by bola suma náhrady za nemajetkovú ujmu limitovaná podľa vyššie uvedených predpisov.\nPodľa názoru odvolacieho súdu pri posudzovaní primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej\nujmy bolo potrebné tiež zohľadniť aj priznané náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných veciach,\nsamozrejme za zohľadnenia osoby žalobcu. Každá fyzická osoba vníma zásah do svojich osobnostných\npráv inak, závisí to od jej osobnostného vybavenia, postavenia v spoločnosti, charakteru rodinného\nživota, ale i pracovného uplatnenia. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do osobnostnej sféry\npôsobí zraňujúco, individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak. Vzhľadom na to aj dôsledky\nzásahu do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie\nrozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného, rodinného života je\nnepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými prípadmi. Súd prvej inštancie skutočne\npodrobne a správne vyhodnotil uvedený zásah, ako aj námietky odvolateľky ohľadne pocitov a ujmy\nrodinných príslušníkov žalobcu, ktoré nie sú relevantné. Ide predsa o osoby blízke, a žalobca vnímal\nich pocity, trápilo ho to, prejavilo sa to v celej škále jeho života. Tiež správne vyhodnotil, že zásah do\nkariérnej sféry žalobcu, ktorý dostatočne odôvodnil, preto odvolací súd považoval uplatnené námietky\nza účelové. Pripomenul, že právoplatnými rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach bola priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy v obdobných veciach (colníkov) rozsudkom sp. zn. 1Co/265/2018 z 22.\nmája 2019 v sume 15 000 eur, sp. zn. 11Co/317/2019 z 30. septembra 2020 v sume 19 075,75 eura, sp.\nzn. 11Co/90/2019 z 20. mája 2020 v sume 20 000 eur, sp. zn. 5Co/78/2019 z 22. októbra 2019 v sume\n15 000 eur. Odvolací súd prijal všetky úvahy súdu prvej inštancie ohľadne intenzity a hĺbky zásahu do\npráv žalobcu, ktoré okolnosti boli náležite a presvedčivo odôvodnené, s ktorými dôvodmi sa stotožnil.\n2.5. Zohľadnením limitov odškodňovania poškodených násilnými trestnými činmi, tiež s prihliadnutím\nk právoplatne priznaným výškam náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných veciach, odvolací súd\npovažoval za primerané a spravodlivé priznanie za nezákonné rozhodnutie a to začatie trestného\nstíhania sumu vo výške 17 000 eur, za rozhodnutie o väzbe sumu vo výške 3 000 eur a za príkaz\nna vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov ponechal sumu 1 000 eur, spolu teda priznal žalobcovi\nsumu 21 000 eur. Napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 CSP\na uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 21 000 eur spolu s 8,05 % úrokom z omeškania\nod 29. januára 2015 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti napadnutý rozsudok zmenil v súlade s § 388\nCSP a žalobu zamietol. Priznaný úrok z omeškania, vrátane určenia začiatku omeškania považoval za\nsprávny, preto sa stotožnil s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie. O nároku na náhradu trov\ncelého konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.\n3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie (ďalej len ,,dovolateľka“),\nktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a z § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\nV rámci namietaného nesprávneho procesného postupu dôvodila, že odvolací súd sa nevysporiadal\ns jej námietkami ohľadne rozhodnutia o väzbe, pri odôvodnení záveru o nezákonnosti príkazu na\nvyhodnotenie obrazovo-zvukových záznamov a pri odôvodnení priznanej výšky náhrady nemajetkovej\nujmy v sume 21 000 eur, nad zákonom a judikatúrou stanovený limit. V tejto súvislosti tvrdila, že\npríkaz na zhotovenie obrazovo-zvukových záznamov nebol nikdy zrušený ako nezákonný, preto i\nnapriek zastaveniu trestného stíhania je nutné ho naďalej vnímať ako ústavné i zákonne konformný\núkon uskutočnený pred trestným stíhaním žalobcu, smerujúci k zabezpečeniu informácií. Poukázala\nna judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 274/2005,\nIII. ÚS 356/2018, v zmysle ktorej žalobca mal možnosť počas i po skončení trestného stíhania\nnamietať nezákonnosť príkazu na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov a požadovať v tejto\nsúvislosti peňažné odškodnenie aj na ústavnom súde. Pokiaľ zákonom garantované právo nevyužil,\nkonštatovania nezákonnosti tohto príkazu sa zákonom predpokladaným spôsobom nedomáhal a ani\nnedomohol. Dovolateľka zotrvala na názore, že v prípade skončenia trestného stíhania inak než\n\nprávoplatným odsúdením obvineného, je právnym titulom nároku na náhradu škody výlučne uznesenie\no vznesení obvinenia. Nie teda všetky, resp. akékoľvek rozhodnutia a úkony orgánov činných v\ntrestnom konaní a súdov v rámci takého trestného stíhania vydané, ak tieto boli realizované ústavne\nkonformným spôsobom. Zároveň namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia s\npoukazom na imperatív riadneho, komplexného a zrozumiteľného odôvodnenia, ktorá povinnosť bola\nodvolaciemu súdu uložená v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021 sp.\nzn. 4Cdo/216/2020, týkajúceho sa danej veci.\n3.1. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka\nnamietala odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení otázok a to možnosti\nvyhotovenia príkazu na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov ako nezákonného rozhodnutia,\nako kvalifikovaného právneho titulu na odškodnenie podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (i); posúdenia\notázky limitácie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. s\nohľadom na platné účinné vnútroštátne právne predpisy upravujúce iné finančné kompenzácie\n(zákon č. 274/2017 Z. z.), súdnu prax, relevantné rozhodnutia ESĽP a zásadu spravodlivého\nrozhodnutia (ii). V tejto súvislosti namietala nerešpektovanie rozhodovacej činnosti dovolacieho\nsúdu v dvoch líniách a to vo vzťahu k titulu nároku na náhradu škody spôsobenej trestným\nstíhaním, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením obvineného, a to k uzneseniu o vznesení\nobvinenia ako nezákonného rozhodnutia (sp. zn. 4Cdo/54/2011, 1Cdo/64/2008, 4Cdo/66/2018 a\n4MCdo/15/2009), ako aj vo vzťahu k súdnej praxi, ktorá jasne definuje znaky nezákonného rozhodnutia\na viazanosť súdov existujúcimi rozhodnutiami (sp. zn. 1Cdo/43/2009, 2MCdo/17/2011, 6Cdo/250/2010,\n4MCdo/20/2009). Nerešpektujúc uvedenú ustálenú judikatúru dovolacieho súdu podľa názoru\ndovolateľky, odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky vyhodnotenia príkazu\nna vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov ako nezákonného rozhodnutia, keďže neposkytol\nžalovanej objektívne zrozumiteľné dôvody pre prijatie svojich záverov. K namietanému nerešpektovaniu\nlimitácie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, dovolateľka poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/224/2019, ktorým dovolací súd zrušil výrok o prisúdení nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy prevyšujúceho zákonom stanovený limit s odôvodnením, že súdy sú\npovinné komplexným a zrozumiteľným spôsobom ozrejmiť stranám presvedčivé dôvody, pre ktoré\npriznávajú rozpätie limitácie náhrady nemajetkovej ujmy. Otázka limitácie a primeranosti výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy už bola dovolacím súdom opakovane riešená ako právna otázka, ktorú rozhodovaciu\nčinnosť dovolacieho súdu vo vzťahu k uvedenej otázke možno považovať za ustálenú (napr. sp.\nzn. 4Cdo/1712/005, 6MCdo/15/2012, 6Cdo/37/2012, 3Cdo/7/2017, 2Cdo/112/2017, 3Cdo/19/2018,\n3Cdo/25/2019, 2Cdo/30/2019, 5Cdo/127/2019). Vzhľadom na závery prijaté v uvedených rozhodnutiach\ndovolateľka skonštatovala, že nielen v prípade uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\npodľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013, ale aj v prípade, ak sa uplatnený\nnárok posudzuje podľa uvedeného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2012, resp. dokonca\naj podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vôbec neupravoval. Pri\npriznávaní náhrady nemajetkovej ujmy je nevyhnutné zohľadniť ďalšie právne predpisy upravujúce\nobdobnú problematiku a porovnať uplatnený nárok s týmito právnymi predpismi. Následná zákonná\núprava limitov výšky náhrady nemajetkovej ujmy uskutočnená v zákone č. 514/2003 Z. z. a priamo\nodkazujúca na osobitný právny predpis upravujúci odškodnenie, bola len potvrdením záverov, ku ktorým\ndospela dlhodobá a ustálená súdna prax (sp. zn. 3Cdo/19/2018). Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy\ndovolateľka považovala za neprimeranú, priznanú v rozsahu odporujúcom s uvedenou judikatúrou. V\ndanom prípade sa limitácia odvíjala od minimálnej mzdy za rok 2013, kedy došlo k právoplatnému\nzastaveniu trestného stíhania žalobcu, preto päťdesiatnásobku minimálnej mzdy zodpovedá suma\n16 900 eur (50 x 338 eur), ktorá zodpovedná rozsahu odškodnenia obetí násilných trestných činov\ns následkom smrti. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy na úrovni hornej hranice, podľa názoru\ndovolateľky odvolací súd neodôvodnil osobitne závažnými významnými okolnosťami, na základe ktorých\npriznal náhradu prevyšujúcu uvedený limit. Na doplnenie uplatnenej argumentácie ohľadom primeranosti\nvýšky, dovolateľka podporne poukázala i na rozhodnutia ESĽP vydané proti Slovenskej republike,\nktoré konkretizovala, z ktorých je zrejmé, že sumy na úrovni 21 000 eur sa nevyskytujú. Na záver v\nkontexte uvedeného poznamenala, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobca osvedčil\nexistenciu okolností majúcich za následok možnosť posúdenia nemajetkovej ujmy v rovine hornej\nhranice závažnosti. I napriek uvedenému, odvolací súd priznal sumu prevyšujúcu maximum za samotné\ntrestné stíhanie vo výške 17 000 eur, ktorú ešte nesprávne a neodôvodnenie navýšil zvyšnými položkami\nnáhrady nemajetkovej ujmy v sume 3 000 eur a 1 000 eur, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie\nzaťažené vadou nepreskúmateľnosti, ako i nesprávneho právneho posúdenia. Navrhla napadnutý\nrozsudok vo vyhovujúcom výroku zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n\n4. Podaním z 5. októbra 2023, žalobca predložil vyjadrenie k dovolaniu, pričom zákonná 10-dňová\nlehota mu uplynula dňa 21. septembra 2023, preto dovolací súd na neskôr predložené vyjadrenie\nneprihliadal v súlade s § 436 od. 2 CSP\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v\nneprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú\nsplnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n8. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím\nsúdom, rozhodovaná rozdielne.\n9. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia.\n10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na\nzistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide\nvtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n11. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má osobitný význam vzájomný\nvzťah medzi právnou otázkou a rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Pre právnu otázku v zmysle\n§ 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický odklon jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov\ndovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 83/2018).\n12. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné,\nlegislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská\npublikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a\nČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho\nsúdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené\nv Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R\n71/2018).\n13. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami, ktorú\nvyjadrujú predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v súlade\ns ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princípu rovnosti právnej istoty a\nlegitímneho očakávania strán (čl. 2 ods.1 a 2 a čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto pojmu však\nmožno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho\nsúdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané\nnepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,\nprípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (sp. zn. 3Cdo/6/2017,\n3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/ 129/2017).\n14. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže\nísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii\na interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného\nustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu\nz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo\nspôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a\n\ntiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K\nposúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom\nnapadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd\npristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.\n15. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods.1 CSP\nv súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť\ntextu dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolateľka\nv rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia namietala nesprávne posúdenie príkazu na\nvyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov ako právneho titulu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\npodľa zákona č. 514/2003 Z. z. (i) a otázku limitácie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa\nzákona č. 514/2003 Z. z. s ohľadom na platné a účinné vnútroštátne právne predpisy, upravujúce\niné finančné kompenzácie, súdnu prax, relevantné rozhodnutia ESĽP a zásadu spravodlivého\nzadosťučinenia (ii). Argumentovala tým, že príkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov\nvydaný Špeciálnym súdom v Pezinku pod č. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 nikdy nebol zrušený ako\nnezákonný. I napriek zastaveniu trestného stíhania, naďalej je nutné ho vnímať ako ústavne a\nzákonne konformný úkon uskutočnený pred trestným stíhaním žalobcu, smerujúci k zabezpečovaniu\ninformácií. Príkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov má povahu rozhodnutia sui generis.\nNie je možné podať proti nemu opravný prostriedok a dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa\nochrany pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 274/2005, III. ÚS 356/2018). V kontexte uvedeného preto\nv posúdení otázky nezákonného rozhodnutia došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej činnosti\ndovolacieho súdu s odkazom na rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/54/2011, 1Cdo/64/2008, 4Cdo/66/2018,\n4MCdo/15/2009, 1Cdo/43/2009, 2MCdo/17/2011, 6Cdo/250/2010, 4MCdo/20/2009. K namietanej výške\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy dôvodila, že otázka limitácie a primeranosti výšky tejto náhrady už\nbola dovolacím súdom opakovane riešená, ktoré riešenie je možné považovať za ustálené. S odkazom\nna rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6MCdo/15/2012, 6Cdo/37/2012, 3Cdo/7/2017,\n2Cdo/112/2017, 3Cdo/19/2018, 3Cdo/25/2019, 2Cdo/30/2019, 5Cdo/127/2019 konštatovala, že nielen\nv prípade uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení\núčinnom od 1. januára 2013, ale aj v prípade, ak sa uplatnený nárok posudzuje podľa zákona č.\n514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2012, resp. dokonca aj zákona č. 58/1969 Zb.,\nktorý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vôbec neupravoval, je nevyhnutné pri priznávaní náhrady\nnemajetkovej ujmy zohľadniť ďalšie právne predpisy upravujúce obdobnú problematiku a porovnať\nuplatnený nárok žalobcu s týmito ďalšími predpismi s cieľom nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi\nodškodňovaním za zásah orgánu štátu a odškodňovaním obetí trestného činu.\n16. V okolnostiach preskúmavanej veci dovolací súd s prihliadnutím na právny názor vyplývajúci z\nuznesenia najvyššieho súdu z 27. októbra 2020 sp. zn. 4Cdo/216/2020, o zrušení rozsudku odvolacieho\nsúdu z 23. januára 2020 sp. zn. 2Co/4/2019 (v spise na č. l. 218), konštatuje procesnú prípustnosť\npodaného dovolania. Následne v rámci dovolacieho prieskumu uprednostnil namietané nesprávne\nprávne posúdenie vo vzťahu k prvej právnej otázke (i), pred posudzovaním, či konanie vykazuje\nexistenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n17. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 70\n000 eur s príslušenstvom z dôvodu, že trestné stíhanie bolo uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry\nGenerálnej prokuratúry č. VII/2 Gv 34/09-17 z 25. septembra 2013 podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného\nporiadku zastavené s právoplatnosťou od 11. októbra 2013. Za nezákonné rozhodnutia považoval\nuznesenie o vznesení obvinenia č. ČVS:SKIS-130/IS-4/V-2008 z 8. decembra 2008, uznesenie sudcu\npre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku o vzatí do väzby sp. zn. BB-Tp 51/2008 z 11.\ndecembra 2008 a príkaz sudcu Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. BB-Š-V-460-01/08-Ntt-464, na\nzáklade ktorého boli vyhotovené obrazovo-zvukové záznamy zo stanoviska colníkov v unimobunke\nv dňoch 23. októbra 2008, 24. októbra 2008, 27. októbra 2008 a 31. októbra 2008. Napadnutým\nrozhodnutím odvolací súd považoval splnenie zákonných podmienok pre zodpovednosť štátu za škodu\nspôsobenú nezákonným rozhodnutím aj vo vzťahu k príkazu sudcu Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn.\nBB-Š-V-460-01/08-Ntt-464, vydaného pred začatím trestného stíhania žalobcu, majúc za to, že trestné\nstíhanie bolo začaté práve na základe aj takého to dôkazu, akým boli obrazovo-zvukové záznamy, preto\nuvedené rozhodnutie nemožno posudzovať oddelenie od celého trestného stíhania, ktoré sa napokon\nskončilo jeho zastavením. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenal, že ustanovenie § 6 ods. 1 zákona\nč. 514/2003 Z. z. nemožno vykladať prísne formalisticky v prospech štátu, a v neprospech žalobcu, ale\n\nv kontexte so všetkými okolnosťami posudzovanej veci. Osobnostné práva žalobcu boli jednoznačne\nporušené aj týmto príkazom, keďže uvedené záznamy narušili jeho osobnú integritu, preto uplatnený\nnárok považoval za opodstatnený. Vo vzťahu k namietanej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy\nodvolací súd považoval za primerané a spravodlivé priznanie náhrady za nezákonné rozhodnutia a\nto za začatie trestného stíhania v sume 17 000 eur, za rozhodnutie o väzbe v sume 3 000 eur a za\npríkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov v sume 1 000 eur. Poznamenal, že v skutkovo\nobdobných veciach týkajúcich sa colníkov boli priznané náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 19 000 eur\na 15 000 eur, pričom odvolací súd sa stotožnil so záverom uvedeným súdom prvej inštancie ohľadne\nintenzity a hĺbky zásahu do osobnostných práv žalobcu, ako aj prihliadal na limity odškodňovania osôb\npoškodených násilnými trestnými činmi a tiež k právoplatne priznaným výškam náhrady v obdobných\nveciach.\n18. Podľa § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za\nškodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej\nmoci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením\nosobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)\nnesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.\n19. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým\nbola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý\nrozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.\n20. Podľa § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,\nak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva\nnie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo\nnesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné\nuspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím\nnajmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b)\nzávažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli\npoškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom\nuplatnení.\n21. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených\ntrov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo\nrozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení\nosobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo\ntrestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.\n22. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v\nzmysle citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo\nzmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným\norgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového\nznenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a\nteleologicky. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,\nzadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení\nalebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom. Z hľadiska teleologického výkladu\nvychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana\nzákladného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného\nnezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne\nkonformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu\nza škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, zastavenie\ntrestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní\ntrestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania\na o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania\nsa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a\no vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)\nkonania ukazujú, že nejde o trestný čin. Zároveň tiež znamená, že podozrenie zo spáchania trestného\nčinu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení\nobvinenia.\n\n23. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo\nprávoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.\nz. účinného od 1. júla 2004. K otázke posúdenia nezákonného rozhodnutia ako jedného zo zákonných\npredpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím najvyšší súd v\nuznesení z 18. októbra 2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2014 pod R 37/2014 judikoval právnu\nvetu v znení: ,,zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia\ntohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí\ntrestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané\nz dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Rozhodujúcim meradlom\nopodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného\nkonania“.\n24. Totožný záver vyplýva, aj zo skoršej judikatúry týkajúcej právnej úpravy zodpovednosti štátu za\nškodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do 30. júna 2004 (m. m. R 35/1991, R\n70/1994). Uvedené závery sú aplikovateľné i napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (napr.\nsp. zn. 1Cdo 64/2008, 4Cdo/183/2009, 4Cdo/54/2011, 4Cdo/66/2018). Zastavenie trestného stíhania\nznamená, že výsledky trestného (prípravného) konania nepreukazujú spáchanie trestného činu alebo\npodozrenie zo spáchania trestného činu konkrétnou osobou sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť\nrozhodnutia o začatí trestného stíhania. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v\nzákone definovaný, pod nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej\nmoci, ktoré je v rozpore a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom (sp.\nzn. 4MCdo/20/2009, IV. ÚS 159/2012).\n25. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že odvolací súd sa pri riešení otázky posúdenia\nnezákonného rozhodnutia v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dôsledne neriadil, ak posúdil\npríkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov vydaný Špeciálnym súdom v Pezinku pod\nč. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464, ako nezákonné rozhodnutie s prihliadnutím na neskorší výsledok\ntrestného konania. Príkaz súdu na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov vydaný podľa Trestného\nporiadku v danom prípade pred začatím trestného stíhania predstavuje jeden zo spôsobov aplikácie\nzabezpečovania informácií, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. Oprávnenosť vydania\nprávoplatného príkazu nemôže preskúmavať všeobecný súd, lebo príkaz je právoplatným rozhodnutím,\nktorým je súd viazaný a musí z neho vychádzať. Uvedené sa vzťahuje na trestné konanie, ako aj\nna prípadné občianskoprávne konanie o ochranu osobnosti (m. m. I. ÚS 274/05, I. ÚS 114/2012).\nExistencia nezákonného rozhodnutia pre uplatnenie nároku na náhradu škody je splnená len vtedy, ak\nbolo vydané rozhodnutie ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Súd rozhodujúci\no nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu spôsobenú pri výkone verejnej moci nie je\nzásadne oprávnený sám posudzovať (ne)zákonnosť vydaného rozhodnutia v inom konaní, vychádzajúc\nz prezumpcie správnosti vydaného rozhodnutia (m. m. 6Cdo/115/2019).\n26. Ústavný súd v uznesení z 11. septembra 2018 sp. zn. III. ÚS 356/2018 vyslovil právny názor,\npodľa ktorého trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v\nrámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií ochrany práv a slobôd môžu zo strany\norgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po\njeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd\noznačených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS\n18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).\n27. Pokiaľ sa žalobca po skončení trestného stíhania nedomáhal svojich základných práv, nezákonnosť\nvydaného príkazu nenamietal v konaní pred ústavným súdom, resp. v sporovom konaní nepreukázal\njeho zrušenie pre nezákonnosť, pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu\nzodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nie je splnený zákonný predpoklad.\nVychádzajúc z uvedeného dovolací súd konštatuje dôvodnosť namietaného nesprávneho právneho\nposúdenia príkazu na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov ako nezákonného rozhodnutia, preto\nprípustnosť, ako aj dôvodnosť podaného dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je daná.\n28. V súvislosti s namietanou limitáciou priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy (ii) , v rámci\nktorej dovolateľka okrem nesprávneho právneho posúdenia namietala nevysporiadanie sa uplatnenou\nodvolacou argumentáciou vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy za rozhodnutie za väzbu,\nako aj nepreskúmateľnosť primeranosti priznanej výšky bez uvedenia konkrétnych kritérií a vecných\ndôvodov s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, s ktorou sa podľa názoru\n\ndovolateľky odvolací súd nevysporiadal. V tejto súvislosti podotkla, že z vykonaného dokazovania\nnevyplynulo, že by žalobca osvedčil existenciu okolností majúcich za následok možnosť posúdenia\nnemajetkovej ujmy v hornej hranici závažnosti. I napriek tomu odvolací súd priznal sumu prevyšujúcu\nmaximum už za trestné stíhanie vo výške 17 000 eur, ktorú navýšil o náhrady 3 000 eur za rozhodnutie\no väzbe a sumou 1 000 eur za vydaný príkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov, preto\nnapadnuté rozhodnutie je i zaťažené vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n29. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n30. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n31. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n32. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n33. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,\n4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).\n34. Dovolací súd v uznesení z 27. októbra 2021 sp. zn. 4Cdo/216/2020 k namietanej nepreskúmateľnosti\nvyslovil pre odvolací súd záväzný právny názor, ,,v zmysle ktorého určenie výšky náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch je síce predmetom voľnej úvahy súdu, nie však jeho nepreskúmateľnou ľubovôľou. Súd\nmusí vždy vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu a na základe neho založiť svoje rozhodnutie\nna celkom konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách a dôkazoch, ktoré by objasnili, ako a akým\nspôsobom bola znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti a s akými nepriaznivými dôsledkami\n(sp. zn. 4Cdo/15/2003 publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 32/2003). Pri jej určovaní je zároveň\npotrebné zohľadňovať aj rozhodovaciu prax súdov v súlade s princípom rovnosti strán a princípom\nprávnej istoty (čl. 6 v spojení s čl. 2 Základných princípov CSP) a teda rozhodovať v porovnateľných\nveciach rovnako tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej\nnáhrady (III. ÚS 288/2017). Jednotnou interpretáciou zákona sa zabezpečuje jednota uplatnenia právnej\núpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa právna istota a subjektom práva sa umožňuje predvídať\npostup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída. Formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu sú upravené v § 393 CSP. Popri tejto všeobecnej úprave umožňuje ustanovenie\n§ 387 ods. 2 CSP odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v prípade, ak sa v celom\n\nrozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa môže obmedziť len\nna skonštatovanie správnosti dôvodov a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Táto\nforma spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivé konanie.\nZákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k\npodstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho\nsúdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v\nodvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú\nsúvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne\nalebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa\n(Števček, M.,Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný\nsporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1296 s.)“.\n35. Porovnaním uplatnených odvolacích dôvodov žalovanou a uvedenými dôvodmi odvolacím súdom\nvo vzťahu k namietanej primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, dovolací súd dospel\nk záveru, že konanie je zaťažené existenciou vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z obsahu\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva ako sa odvolací súd vysporiadal s námietkou vo\nvzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe, z dôvodu chýbajúceho právneho\nposúdenia, ako aj odôvodnenia priznanej výšky s poukazom na počet dní vo väzbe a rozhodovacou\npraxou štandardne rešpektované a aplikované rozpätie náhrady za 1 deň väzby v rozsahu 20-60 eur.\nRovnako z odôvodnenia nevyplýva na základe akých konkrétnych okolností, týkajúcich sa výlučne\nžalobcu došlo k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 21 000 eur, pokiaľ žalovaná v spore\nopakovane poukazovala nielen na ustálenú rozhodovaciu prax, na ktorú je potrebné prihliadať, ale aj\njudikatúru ústavného súdu, rozhodnutia ESĽP v súlade s princípom právnej istoty a rovnosti strán v\nspore. Len všeobecné konštatovanie skutkových okolností, závažnosť následkov bez ich konkretizácie,\nsprávnosti úvahy súdu o primeranosti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy nespĺňa náležitosti\nriadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade s § 393 ods. 2 a 3 CSP, vrátane neodôvodnenia odklonu od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, na ktorú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít\ndovolateľka opakovane v priebehu sporu poukazovala.\n36. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) v spojení s čl. 46 ústavy, je okrem práva\ndomáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), aj právo na určitú kvalitu\nsúdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti\nkonania a ,,rovnosti zbraní“ (III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou ,,rovnosťou\nzbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť\nargumenty a reagovať na ,,protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí v sporových konaniach, v\nktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania\n(III. ÚS 32/2015). Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní ako jeden z prvkov širšej\nkoncepcie spravodlivého konania vyžaduje, aby každému účastníkovi bola daná primeraná možnosť\npredniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ho neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jeho protistrane\n(napr. rozhodnutie vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24. februára 1997, sťažnosť č. 19983/92,\nbod 53 alebo Ankerl proti Švajčiarsku z 23. októbra 1996, sťažnosť č. 17748/91, bod 38). Žiadna zo\nsporových strán teda nie je nadradená druhej strane a každá zo strán zároveň musí mať v rovnakej miere\numožnenú realizáciu svojich procesných oprávnení v súlade so zachovaním princípu rovnosti zbraní\nvyplývajúceho z čl. 6 Základných princípov CSP.\n37. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa\nodvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup\nmusí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené\nvykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho\nsúdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu\nkonania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu\nvychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený\nskutkový stav. Len všeobecné konštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia nemožno považovať\nza dostatočné vysporiadanie sa s podstatnými uplatnenými námietkami v konaní (I. ÚS 116/2020).\n38. V zmysle judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Nedostatok\nvysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalobcov uplatnenými v odvolaní v napadnutom rozsudku\n\nodvolacieho súdu, je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe\nzakladá porušenie jeho procesných práv v takej miere, že možno konštatovať porušenie práva na\nspravodlivý proces. Odvolací súd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s\npodstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia\npodľa § 387 ods. 2 CSP (III. ÚS 314/2018, IV. ÚS372/2020).\n39. Rovnako ESĽP stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,\nzároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,\nak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na\ntento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro\nBalani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája\n1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj\npovinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s\nvýhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06,\nI. ÚS 736/2016).\n40. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva\ndostatočnú odpoveď na uplatnenú podstatnú argumentáciu dovolateľky v zmysle § 387 ods. 3 v\nspojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane\ndruhej. Len samotné stotožnenie sa so závermi uvedenými súdom prvej inštancie, bez vysporiadania\nsa s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní, nemožno preto považovať za dostatočné a\npreskúmateľné.\n41. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v potvrdzujúcom\nvýroku a v súvisiacom výroku o trovách konania v súlade s § 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie v súlade s § 450 CSP a § 390 CSP.\n42. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.\n43. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o odvolaní\nžalovanej. V rámci vysporiadania sa s uplatnenými námietkami je potrebné zohľadniť právny názor\ndovolacieho súdu, týkajúci sa posúdenia príkazu na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov\nvydaného pred začatím trestného stíhania žalobcu, vo vzťahu ku ktorého žalobca nepreukázal jeho\nzrušenie pre nezákonnosť (body 25 až 27 odôvodnenia). Pri posudzovaní primeranosti výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých\nžalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v spoločnosti a v rodine. Pri jej určovaní je zároveň potrebné\nzohľadniť aj rozhodovaciu prax súdov týkajúcu sa obdobných prípadov, vzťahujúcu sa aj na dĺžku\ntrvania väzby a štandardne priznávané náhrady za jej trvanie, vrátane judikatúry ESĽP a odškodňovanie\npodľa osobitných predpisov. Vo vzťahu k limitácii výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle\n§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení novely vykonanej zákonom č. 517/2008 Z. z. (článok III)\núčinného od 1. januára 2009, dovolací súd len poznamenáva, že kritériá, ktoré boli do právnej úpravy\nzavedené s účinnosťou od 1. januára 2009, právna prax zohľadňovala už aj pred účinnosťou tejto novely\nzákona. Stanovenie maximálnej výšky nemajetkovej ujmy, ktorú možno priznať, nemôže presiahnuť\nvýšku odškodnenia obete násilného trestného činu. V prípadoch obetí násilných trestných činov môže\ndôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca života, preto je možné považovať za primerané, aby\nodškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodnenie za trvalé\nnásledky na zdraví, či za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život\nako najvyššiu hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. Vzhľadom na rozmanitosť jednotlivých\nprípadov, preto ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. treba považovať za normu s relatívne\nneurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd vzhľadom na individuálne konkrétne okolnosti, sám určil\nokolností rozhodné pre určenie formy, resp. výšky spravodlivého zadosťučinenia.\n44. Podľa § 439 CSP dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia\no napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo\npodľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi\nstranami vyplýva z osobitného predpisu.\n45. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie\nprávoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady\ntrov konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené)\nrozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný\n\nzmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (sp. zn. 4Obdo7/2018, 3Obo/9/2017). Závislým\nvýrokom môže byť nielen dovolaním dotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj\nvýrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004).\n46. Mestský súd Košice uznesením č. k. 25C/72/2015-498 z 24. augusta 2023 zmenil uznesenie č. k.\n25C/72/2015-464 z 10. júla 2023 tak, že uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo\nvýške 6 931,87 eura na účet právneho zástupcu žalobcu v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.\n47. Z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia vo veci samej, dovolací súd zrušil aj aj uznesenie o\nvýške náhrady trov konania v súlade s § 449 ods. 1 CSP.\n48. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania a o trovách pôvodného konania rozhodne odvolací\nsúd v súlade s § 453 ods. 1 a 3 CSP.\n49. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Co/77/2023", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}, {"sz": "25C/72/2015", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6c42d7ac-764f-4769-b630-911f7fc96962", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2"}, {"guid": "ussr:7c19f43a-5d28-47da-9843-1219b163d1e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.116.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 116/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 116/2020 z 23. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.116.2020.1"}, {"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:2820e246-eca0-4bc3-8f8d-cabcbc380ca7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 559/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2018 z 13. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-13", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:8bd2c8f6-f67d-43f1-bc13-37bb5e107c52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 314/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2"}, {"guid": "ussr:fe376e03-7703-4960-ae3b-b9d041fccfbe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.356.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 356/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/2018 z 11. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.356.2018.1"}, {"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "ussr:4541b3dc-2344-45ce-9fe0-b7b588618e26", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.32.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 32/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/2015 z 7. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-07", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.32.2015.1"}, {"guid": "ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 3. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-03", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66"}, {"guid": "ussr:20d94d13-bd8d-4e54-a3be-df76988d7e83", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:20d94d13-bd8d-4e54-a3be-df76988d7e83"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:a96b5f45-6689-46bb-ac1c-496d2b011033", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 274/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 274/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a96b5f45-6689-46bb-ac1c-496d2b011033"}, {"guid": "ussr:71d28b00-6977-4886-b829-d5fb0baba326", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 76/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 76/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 448, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71d28b00-6977-4886-b829-d5fb0baba326"}, {"guid": "ussr:75e7b221-1f23-4665-8123-b2dac7a630a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 400, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75e7b221-1f23-4665-8123-b2dac7a630a1"}, {"guid": "ussr:ec93b933-7f09-4d96-abc9-eb5dcceaec3d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 18/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/04 z 23. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-23", "citacie_n": 459, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec93b933-7f09-4d96-abc9-eb5dcceaec3d"}, {"guid": "ussr:76a1853b-e5a3-41e3-8d18-c3f223ea3693", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 3/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 3/02 z 16. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-16", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:76a1853b-e5a3-41e3-8d18-c3f223ea3693"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "ec9c9f1c-664b-45c9-8ecc-dc1e728378d0:7bd93871-0fe0-4698-8b72-a3ee92d0d019", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:2316203087.1", "spisova_znacka": "6Cdo/115/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/115/2019 z 24. 8. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-08-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:2316203087.1"}, {"guid": "7b9c54d8-9b69-489f-afdb-f89d9e5cc147:95174b84-57e0-4401-811b-6c7977dab64e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8113205282.1", "spisova_znacka": "6Cdo/224/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/224/2019 z 28. 1. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8113205282.1"}, {"guid": "b07f7b3a-4179-4a43-9f11-e9daa724b0eb:46678e06-e3d5-41d9-bccb-aa429d3f2d8a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1113239297.1", "spisova_znacka": "3Cdo/25/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/25/2019 z 20. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-20", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1113239297.1"}, {"guid": "ac5b1e5c-ff86-4a98-a14f-b71a5f60fb72:d3b662d8-3c5b-487b-9b0e-dc3bb767fef7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7214204599.2", "spisova_znacka": "4Cdo/66/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/66/2018 z 20. 11. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7214204599.2"}, {"guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1", "spisova_znacka": "3Cdo/6/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 z 6. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-06", "citacie_n": 1133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1"}, {"guid": "70433c45-3329-4fdd-a6f3-8e55cec22aff:2f4cd0a2-4968-4f78-a350-399924160937", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1", "spisova_znacka": "6MCdo/15/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/15/2012 z 29. 9. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1"}, {"guid": "838f65f9-3708-4b52-a082-a0244364717d:d017f5ff-c022-43b5-a4dd-788a69dfca93", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7712201061.4", "spisova_znacka": "11Co/317/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/317/2019 z 29. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7712201061.4"}], "citovane_v": []}