{"guid": "af89e9cc-37a9-45f7-8e08-913b0871c576:7f998dff-94d9-4960-a2e8-1f7973a734b7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7001898308.1", "spisova_znacka": "2ObdoV/5/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoV/5/2023 z 2. 4. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 2. apríla 2025, sp. zn. 2ObdoV/5/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:7001898308.1", "identifikacne_cislo": "7001898308", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivana Nemčeková", "sudca_id": 500, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivana-nemcekova-500", "datum_vydania": "2025-04-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Incidenčné spory"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-19.odsek-2", "nazov": "§ 19 ods. 2 ZKV", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/328-1991/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1991/328#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7f998dff-94d9-4960-a2e8-1f7973a734b7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7001898308.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:7001898308.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:7001898308.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2ObdoV/5/2023\n7001898308\n02. 04. 2025\nJUDr. Ivana Nemčeková\nECLI:SK:NSSR:2025:7001898308.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej\na členiek senátu JUDr. Gabriely Mederovej, JUDr. Kataríny Pramukovej, JUDr. Eriky Čanádyovej a\nJUDr. Jaroslavy Fúrovej, v spore žalobcu Ing. X. N., narodeného XX. B. XXXX, I., W. XX, zastúpeného\nadvokátom JUDr. Jánom Garančovským, Košice, Kukučínova 19, IČO: 35 547 731, proti žalovanej\nJUDr. Melánii Burdovej, Dlhé nad Cirochou 510, správkyni konkurznej podstaty úpadcu ASKO a.s.,\nKošice, Hraničná 2, IČO: 31 651 747, zastúpenej AK - JUDr. Vladimír Šatník s.r.o., Humenné, Mierová\n64/2, IČO: 55 501 613, o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty úpadcu, resp. sumy 72 358,53 eur (v\nnapadnutej časti o 36 179,26 eur) vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 17Cb/648/2001,\no dovolaní žalovanej proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. apríla 2023, sp.\nzn. 2Obo/5/2022, v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.\njúla 2023, sp. zn. 2Obo/5/2022, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalovanej o d m i e t a .\nII. Žalobca m á proti žalovanej n á r o k na plnú náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 17. februára 2022, č. k.\n17Cb/648/2001-828, v prvom výroku uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 36 179,26 eur,\ndruhým výrokom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a tretím výrokom rozhodol, že žiadna zo strán\nsporu nemá právo na náhradu trov konania.\n2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca sa domáhal žalobou podanou\ndňa 6. júla 2001, doplnenou dňa 15. marca 2013, aby súd rozhodol, že žalovaná je povinná vylúčiť\nzo súpisu konkurznej podstaty úpadcu ASKO a.s., so sídlom Hraničná 2, 042 63 Košice, IČO: 31 651\n747 (ďalej len „úpadca“ alebo „ASKO, a.s.“), v žalobe špecifikované hnuteľné veci (v počte 49, bližšie\nkonkretizované v ods. 1 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie), vo vlastníctve žalobcu. Žalobca\nodôvodnil žalobu tým, že žalovaná zaradila predmetné veci do súpisu konkurznej podstaty úpadcu\nnapriek tomu, že ich vlastníkom je žalobca. Žalobca vlastnícke právo k týmto veciam nadobudol v\nexekučnom konaní sp. zn. Ex-918/99 (ďalej tiež „exekučné konanie“), vedenom na exekútorskom úrade\nsúdneho exekútora Ing. Karola Mihala (ďalej tiež „exekútor“), ich prevzatím po neúspešných dražbách\nv súlade s ust. § 126 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení zákona č. 356/2003 Z. z. (ďalej len\n„EP“). Odovzdanie vecí sa uskutočnilo dňa 23. marca 2001 v priestoroch ASKO a.s., pričom o tomto\núkone bola spísaná zápisnica a následne bolo vydané rozhodnutie o prevzatí hnuteľných vecí žalobcom.\nTým sa žalobca stal vlastníkom hnuteľných vecí, uvedených v prílohe k rozhodnutiu o ich prevzatí, č. k.\nEx-918/99 Az, čo oznámil aj ASKO a.s. dňa 23. marca 2001. Žalovaná listom z 5. apríla 2001 oznámila\nžalobcovi, že rozhodnutie o prevzatí hnuteľných vecí nebolo do vyhlásenia konkurzu na ASKO a.s. tejto\nspoločnosti doručené, preto sa nestalo vykonateľným a z tohto dôvodu zaradila tieto veci do súpisu\n\nkonkurznej podstaty úpadcu. Žalobca bol konkurzným súdom na prieskumnom pojednávaní dňa 11. júna\n2001 vyzvaný, aby si svoje právo k označeným veciam uplatnil v určenej lehote žalobou.\n3. Na pojednávaní dňa 20. septembra 2021 sa žalovaná vyjadrila, že v konkurznom konaní predala veci,\nktorých vylúčenia z konkurznej podstaty sa žalobca domáha, preto žalobca navrhol zmenu žaloby tak,\naby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu peňažnú náhradu za hnuteľné veci vo výške 72 358,53\neur, ako bola stanovená znaleckým posudkom. Krajský súd v Košiciach uznesením z 19. januára 2022,\nč. k. 17Cb/648/2001-807, pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobcu tak, že žalovaná je povinná\nvylúčiť z podstaty úpadcu ASKO a.s., predmetné hnuteľné veci vo vlastníctve žalobcu zapísané v súpise\npodstaty, eventuálne žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 72 358,53 eur.\n4. Súd prvej inštancie poukázal na exekučné konanie sp. zn. Ex-918/99,\nEx-919/99,\nchronologický priebeh súvisiaci s dražbou hnuteľných vecí a na konkurzné konanie voči úpadcovi ASKO\na.s., vedené na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6K/56/2001. Za spornú medzi stranami považoval\notázku (i.) aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, (ii.) či veci, ktorých vylúčenia z podstaty sa žalobca\ndomáha, boli zapísané do súpisu podstaty úpadcu, a ak áno, či boli zapísané do súpisu preukázateľne,\n„t.j. spôsobom, ktorý vylučuje, aby tieto veci boli akokoľvek zameniteľné s inými vecami“, (iii.) či\npohľadávka žalobcom vymáhaná v exekučnom konaní EX-918/99 bola v celom rozsahu uspokojená už\npred prevzatím vecí podľa § 126 ods. 3 EP a (iv.) právny titul peňažného nároku žalobcu a námietka\npremlčania vznesená žalovanou.\n5. Súd prvej inštancie ohľadom aktívnej legitimácie žalobcu dospel k záveru, že žalobca v exekučnom\nkonaní nadobudol vlastnícke právo k veciam, ktorých vylúčenia z podstaty sa domáha a takto\nnadobudnuté vlastnícke právo (§ 126 ods. 3 EP) nemôže byť dotknuté ani prípadnými vadami\nexekučného konania. Zdôraznil, že v tomto konaní o vylúčenie vecí zo súpisu podstaty nie je oprávnený\nrevidovať postup súdneho exekútora v exekučnom konaní z roku 1999, s ohľadom na požiadavku\nzabezpečenia stability právnych vzťahov založených v exekučnom procese. Žalobca nadobudol\nvlastnícke právo k hnuteľným veciam vo formalizovanom procese, ktorý uskutočňoval súdny exekútor\nako orgán k tomu poverený.\n6. K tvrdeniu žalovanej, že žalobcom vymáhaná pohľadávka bola v exekučnom konaní v celom rozsahu\nuspokojená už pred prevzatím hnuteľných vecí podľa § 126 ods. 3 EP, súd prvej inštancie uviedol,\nže toto nezodpovedá záverom, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Poukázal na aktualizáciu\nvymáhaného nároku v exekučnom konaní Ex-918/99, vystaveného exekútorom Ing. Mihalom zo dňa 10.\nmája 2001, podľa ktorého (č. l. 299 spisu) bolo žalobcovi uhradených celkovo 5 001 325,50 Sk, pričom\nz tejto sumy časť vo výške 1 089 936,50 Sk mu bola uhradená 23. marca 2001. Dňa 21. mája 2001\nsi žalobca v súlade s § 20 ZKV prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu vedeného na majetok úpadcu\nASKO a.s. (č. l. 297 - 298 spisu), pričom pri určení jej výšky rovnako zohľadnil, že pôvodná výška jeho\npohľadávky bola 23. mája 2001 ponížená o sumu 1 089 936,50 Sk, ktorá predstavuje polovicu odhadnej\nceny vecí, ktoré žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní prevzal podľa § 126 ods. 3 EP.\n7. Ohľadom námietky žalovanej o (ne)zameniteľnosti vecí vylučovaných z podstaty, súd prvej inštancie\nvykonaným dokazovaním ustálil, že veci zapísané žalovanou v prílohe č. 2 súpisu sú identifikované\ninventárnym číslom, názvom a vo vybraných prípadoch aj typom, nadobúdacou a zostatkovou hodnotou.\nPokiaľ ide o ich označenie v petite žaloby, tak žalobca veci identifikoval navyše aj označením výrobcu,\nvýrobným číslom a rokom výroby tak, ako je to uvedené v znaleckom posudku č. 9/2001 a 24/2001 zo\ndňa 19. marca 2001 (č. l. 130 spisu, s. 36 - 47 znaleckého posudku). Podľa súdu je nepochybné, že\npokiaľ ide o identifikáciu vecí v petite žaloby, žalobca pri každej z vecí uviedol, pod akým inventárnym\nčíslom, názvom, vo vybraných prípadoch aj typom je táto zapísaná v prílohe č. 2 súpisu, konštatujúc,\nže takáto identifikácia vylučuje akúkoľvek zameniteľnosť.\n8. Za preukázané tiež považoval to, že veci, ktorých vylúčenia zo súpisu podstaty sa žalobca domáha,\nboli speňažené v konkurznom konaní ich predajom. Konajúci súd konštatoval, že žalovaná si musela\nbyť vedomá toho, že ich zaradenie do súpisu je sporné a je predmetom tohto súdneho (incidenčného)\nsporu, nakoľko žaloba o vylúčenie vecí zo súpisu jej bola doručená na vyjadrenie 26. novembra 2001 a k\nžalobe sa vyjadrila 6. decembra 2001 (č. l. 24 spisu). Skutočnosť, že tieto veci boli žalovanou správkyňou\npredané v rámci speňažovania podstaty vyplýva jednak z opatrenia konkurzného súdu zo dňa 24. júla\n\n2003 č. k. 6K 56/01-192 (č. l. 795 spisu), ako aj z výpovede samotnej žalovanej na pojednávaní 20.\nseptembra 2021 (zápisnica č. l. 756 - 757 spisu).\n9. V súvislosti s právnou kvalifikáciou nároku žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že po tom, ako\nžalovaná na pojednávaní 20. septembra 2021 uviedla, že veci, ktorých vylúčenia z podstaty sa žalobca\ndomáha, boli predané (speňažené) v rámci konkurzného konania, žalobca zmenil žalobu tak, že žiadal,\naby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu peňažnú náhradu 72 358,53 eur, t.j. vo výške stanovenej\nznaleckým posudkom č. 9/2001 a č. 24/2001 z 19. marca 2001. Zmenu žaloby súd prvej inštancie\npripustil uznesením z 19. januára 2022, č. k. 17Cb/648/2001-807 a dodal, že žalobca si voči žalovanej\nv konaní uplatnil len jeden nárok, v súvislosti s ktorým „žiadal zaviazať žalovanú na jeden druh plnenia\n(povinnosť vylúčiť veci zo súpisu), a v prípade, ak takémuto petitu nebude objektívne možné vyhovieť pre\njeho materiálnu nevykonateľnosť, žiadal žalovanú zaviazať „in eventum“ na iné plnenie.“ Preto peňažné\nplnenie, ktorého sa žalobca in eventum domáhal, nemá charakter nároku na náhradu škody a ani nároku\nna vydanie bezdôvodného obohatenie. Ide o peňažnú náhradu pre prípad nemožnosti vylúčenia vecí,\nktorých je žalobca vlastníkom zo súpisu podstaty preto, že boli správcom predané pri speňažovaní\nkonkurznej podstaty.\n10. Súd prvej inštancie v súvislosti s vyššie uvedeným nepovažoval za dôvodnú ani žalovanou vznesenú\nnámietku premlčania, keďže žalobca si relutárnu náhradu v konaní neuplatnil ako „nový“, resp. „iný“\nnárok popri už uplatnenom nároku voči žalovanej na vylúčenie veci zo súpisu. Svoje právo voči\nžalobkyni (správne „žalovanej“; pozn. dovolacieho súdu) z hľadiska kvantitatívnej ani kvalitatívnej\nstránky nerozšíril. Nárok na vylúčenie vecí zo súpisu nebol podaný po uplynutí premlčacej doby, pričom\nnárok na relutárnu náhradu nie je možné chápať ako ďalší nárok, ktorý si žalobca uplatnil voči žalovanej\npopri pôvodnom nároku. Zdôraznil, že až do 20. septembra 2021 žalobca nemal vedomosť, že sporné\nveci boli v konkurze predané, napriek tomu, že konanie o ich vylúčení zo súpisu nebolo právoplatne\nskončené. Preto, ak by aj právo na peňažnú náhradu premlčané bolo (čo nie je), bola by žalovanou\nvznesená námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky\nzákonník v znení neskorších predpisov - ďalej len „OZ“).\n11. Súd prvej inštancie uzavrel, že vylúčenie sporných vecí zo súpisu už nie je možné, keďže boli v\nkonkurze predané (speňažené), preto uložil žalovanej zaplatiť (vydať) žalobcovi relutárnu náhradu 36\n179,26 eur, t.j. v sume, za akú tieto veci žalobca nadobudol do svojho vlastníctva podľa § 126 ods. 3 EP a\nv prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Takéto riešenie považoval za súladné aj s požiadavkou rozumného\nusporiadania vzťahov medzi stranami. Keďže dospel k záveru o existencii okolností opodstatňujúcich\nžalobný petit v jeho druhej eventualite, prvý petit žaloby zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa\n§ 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej\ntiež „CSP“).\nK rozhodnutiu odvolacieho súdu.\n12. Na odvolanie žalovanej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „odvolací súd“ alebo\n„najvyšší súd“) rozsudkom zo dňa 26. apríla 2023, sp. zn. 2Obo/5/2022, v spojení s opravným uznesením\nzo dňa 31. júla 2023, sp. zn. 2Obo/5/2022, ktorým v prvom výroku rozsudok súdu prvej inštancie v\nnapadnutej časti potvrdil. Druhým výrokom rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n13. Odvolací súd konštatoval, že odvolateľka vytýkala vecnú nesprávnosť prvoinštančného rozhodnutia\nz hľadiska odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), h) CSP, s dôrazom na\nopakovane uvádzaný nesúhlas s vyhodnotením aktívnej vecnej legitimácie žalobcu; nedostatočné\noznačenie hnuteľných vecí, ktorých sa má vylúčenie týkať; nesprávny postup súdu pri zmene žalobného\nnávrhu z vydania vecí na zaplatenie ich peňažnej náhrady (a s tým spojeného premlčania žalovaného\nnároku), ako aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.\n14. K odvolacej námietke ohľadom nesprávneho vyhodnotenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu\nodvolací súd uviedol, že konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený za účinnosti zákona č. 328/1991\nZb. o konkurze a vyrovnaní v znení zmien a doplnkov (ďalej tiež „ZKV“), pričom v súlade s § 206\nzákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „ZKR“),\nkonkurzy a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou ZKR, ako aj právne vzťahy s nimi\n\nsúvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov. Žalobca sa vylučovacou žalobou domáhal\nrozhodnutia o priznaní práva vyplývajúceho z procesných predpisov. Odvolací súd preskúmal postup\nsúdu prvej inštancie pri riešení predbežnej otázky (vyplývajúcej z hmotného práva), a to nadobudnutia\nvlastníckeho práva k predmetným veciam podľa § 132 ods. 1 OZ a § 126 ods. 3 EP. Stotožnil sa so\nzávermi a zisteniami súdu prvej inštancie, že žalobca preukázal nadobudnutie vlastníctva k hnuteľným\nveciam po neúspešnej opakovanej dražbe, a tým, že prevzal hnuteľné veci do 15 dní od upovedomenia\no bezvýslednosti dražby, nastala skutočnosť, s ktorou zákon spája prechod vlastníckeho práva k týmto\nveciam na oprávneného. Odvolací súd dodal, že ide o tzv. originálny (správne originárny - odvodený\nod vlastníckeho práva predchádzajúceho vlastníka; pozn. dovolacieho súdu) spôsob nadobudnutia\nvlastníckeho práva k hnuteľným veciam s konštitutívnymi účinkami podľa § 132 OZ, vykonaný na to\npríslušným verejným orgánom, ktorý nie je možné revidovať v prebiehajúcom excindačnom konaní.\nKeďže žalobca preukázal dostatočne hodnoverne svoje vlastnícke právo, nebol daný dôvod pre zápis\ntohto majetku do súpisu konkurznej podstaty úpadcu.\n15. Podľa odvolacieho súdu neobstála ani odvolacia námietka žalovanej o nejednoznačnosti označenia\nhnuteľných vecí. Tu zdôraznil skutočnosť, že predmetné veci boli ponechané v nájme úpadcu, aby\npokračovala výroba, pričom aj žalovaná s takýmto postupom po vyhlásení konkurzu na úpadcu vyjadrila\nsúhlas (zápis z 25. apríla 2001). Na uvedené poukázal odvolací súd už vo svojom skoršom kasačnom\nrozhodnutí z 29. septembra 2016, a teda totožnosť vecí, vylúčenia ktorých sa žalobca v tomto konaní\ndomáha, bola žalovanej známa v priebehu celého incidenčného konania. Súčasne, žalovaná v rámci\nsvojej obrany v odvolaní ani dostatočne a presvedčivo nešpecifikovala, v čom konkrétne namieta\ntotožnosť týchto hnuteľných vecí.\n16. K odvolacej námietke týkajúcej sa nesprávneho postupu súdu pri zmene žalobného návrhu odvolací\nsúd nepovažoval za správny názor odvolateľky, že civilné sporové konanie o vylúčenie veci z konkurznej\npodstaty (tu podľa úpravy ZKV) má charakter konania o určovacej žalobe. Poukázal na závery\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. februára 2021, sp. zn. 5Obdo/24/2020,\npodľa ktorého vylučovaciu žalobu je treba odlišovať od žaloby na určenie vlastníckeho práva a v tejto\nsúvislosti tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2019, sp. zn. II. ÚS 193/2019.\n17. Odvolací súd zhrnul, že civilné sporové konanie o vylúčenie veci z konkurznej podstaty nemá\ncharakter konania o určovacej žalobe, pričom aj v zmysle ustálenej súdnej praxe, vylučovacou žalobou\nsa možno domáhať aj vylúčenia náhradného peňažného plnenia (finančného ekvivalentu) získaného\nsprávcom konkurznej podstaty za speňažený majetok z konkurznej podstaty za predpokladu, že ide\no peňažné plnenie získané speňažením majetku zapísaného do konkurznej podstaty (tu poukázal na\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.10.2017 sp. zn. 4Obdo/6/2017, ZSP 53/2018).\nV danom prípade v priebehu konkurzu došlo k speňaženiu hnuteľných vecí zapísaných do konkurznej\npodstaty, a to aj napriek tomu, že tieto hnuteľné veci zahrnuté do konkurznej podstaty boli predmetom\nvylučovacej žaloby, z ktorého dôvodu bol postup správkyne konkurznej podstaty nesprávny. Až na\nzáklade vykonaného dokazovania, ktorým sa zistilo speňaženie sporných hnuteľností, doručil žalobca\nkonajúcemu súdu návrh na zmenu žaloby. Hoci žalobca svoj návrh označil ako „zmena žaloby“, z jeho\nobsahu je zrejmé, že sa ním domáhal vydania hnuteľných vecí v ich relutárnej, t.j. peňažnej forme,\nkeďže došlo k ich speňaženiu. Také vymedzenie, ktorým dochádza k vylúčeniu (vydaniu) náhradného\npeňažného plnenia z konkurznej podstaty za veci speňažené v rámci konkurzu, nie je uplatnením\niného práva, nového nároku. Preto o takejto „zmene“ nemusel prvoinštančný súd rozhodovať osobitným\nuznesením, a ak tak urobil, bol to procesný úkon, ktorý nemá za následok porušenie procesných práv\nodvolateľky a nemá dopad ani na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd preto za\ndôvodnú nepovažoval ani odvolaciu námietku týkajúcu sa premlčania žalobcom uplatneného nároku v\njeho peňažnom vyjadrení.\n18. Dodal, že je právne nesprávne stotožňovať konanie o vylúčenie veci v jej relutárnej peňažnej náhrade\nv rámci konkurzného konania, s konaním o určovacej žalobe, resp. s konaním o nároku na náhradu\nškody a spájať tak dva diametrálne odlišné právne inštitúty v jedno, s odkazom na uplynutie subjektívnej\naj objektívnej premlčacej lehoty v zmysle ustanovení § 106 ods. 1 a 2 OZ, nakoľko v danom prípade\nnejde o vindikačnú žalobu, ktorá by zmenou návrhu na vydanie peňažného ekvivalentu nadobúdala\ncharakter obligačnoprávny (z titulu náhrady škody či bezdôvodného obohatenia a pod.), a to so všetkými\nz toho vyplývajúcimi následkami (premlčanie nároku a pod.).\n\n19. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku o spôsobe rozhodnutia súdom prvej inštancie,\ns tým, že výrokmi I a II došlo k rozhodnutiu o celom žalobnom nároku. Z prvého výroku napadnutého\nrozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na zaplatenie žalobcovi 36 179,26 eur\ndo troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom druhým výrokom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.\nJe zrejmé, že týmto (druhým) zamietajúcim výrokom súd prvej inštancie zamietol vylúčenie zvyšku istiny\nnáhradného peňažného plnenia z konkurznej podstaty, ktorá bola pôvodne uplatnená v sume 72 358,53\neur. Požiadavka na ďalší samostatný výrok o zamietnutí nároku na vydanie vecí nemá zákonnú oporu,\na to aj s ohľadom na prijaté závery odvolacieho súdu.\n20. Odvolací súd ďalej uviedol, že napadnutý rozsudok i z hľadiska odôvodnenia je koherentný so\nzákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou súdom prvej inštancie na zistený skutkový\nstav tak, ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V\nnapadnutom rozsudku pritom súd prvej inštancie poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky týkajúce\nsa prejednávanej veci, nastolené sporovými stranami v konaní, preto nebol priestor pre prijatie iného\nzáveru v rámci odvolacieho konania, limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej, než ktoré\nvyústili do rozhodnutia o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie (v napadnutej časti) ako vecne\nsprávneho rozhodnutia. Na uvedený záver nemá v danom prípade vplyv to, ak sa súd prvej inštancie v\nodôvodnení svojho rozhodnutia osobitne nevyjadril k znaleckému posudku nariadenému v zmysle jeho\nuznesenia zo 18. mája 2017, č. k. 17Cb/648/2001-268. Odvolací súd uviedol, že ide o jeden z dôkazov,\nktorý prvoinštančný súd v rámci dlhoročného sporu vykonal a samotná skutočnosť, že tento dôkaz\nsúd nepremietol aj do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia neznamená, že napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu trpí vadou nepreskúmateľnosti a nedostatočnosti. Za porušenie základného práva na\nspravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že konajúci\nsúd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej (viď napr. I. ÚS 673/2014, II. ÚS 27/2008,\nIII. ÚS 167/2013), prípadne nevyhodnotil dôkazy v duchu presvedčenia žalovanej, ktoré táto považovala\nza relevantné pre úplné zistenie skutkového stavu s na to nadväzujúcim právnym posúdením.\nK dovolaniu žalovanej.\n21. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalovaná (ďalej tiež „dovolateľka“).\nPrípustnosť dovolania odôvodnila podľa § 420 písm. f) CSP a súčasne podľa § 421 ods. 1 písm. a) a\npísm. b) CSP.\n22. Dovolateľka podľa § 420 písm. f) CSP namietla, že súd jej nesprávnym postupom znemožnil, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Túto vadu videla dovolateľka v tom, že súdy nižšej inštancie opreli svoje rozhodnutie aj o listinný\ndôkaz - Zápis (zápis z 25. apríla 2001 s jeho prílohou\n- zoznamom hnuteľných\nvecí odovzdaných pre ASKO a.s. v konkurze; pozn. dovolacieho súdu), vyhotovený žalobcom ako\nodovzdávajúcim a žalovanou ako preberajúcim, majúc za to, že oba súdy nižšej inštancie procesne\npochybili pri vykonávaní tohto dôkazu. Dovolateľka spochybňovala, že by svojim podpisom potvrdila\nprevzatie hnuteľných vecí, ktorých vylúčenia sa žalobca domáhal, pričom súd prvej inštancie vo\nsvojom prvotnom rozsudku ako jeden z dôvodov, pre ktorý žalobu zamietol, považoval aj spornosť\nuvedeného listinného dôkazu. Odvolací súd v rozhodnutí č. k. 5Obo/27/2015-243 zo dňa 29. septembra\n2016 vyslovil, že „ak by ďalej žalovaná spochybňovala svoj podpis na protokole na prevzatí veci z\n25.4.2001, prichádzalo by do úvahy ustanovenie znalca z odboru grafológie.“ Následne súd prvej\ninštancie uznesením č. k. 17Cb/648/2001-268 zo dňa 18. mája 2017 nariadil znalecké dokazovanie\nna posúdenie, či podpis na tejto listine je vlastnoručným podpisom žalovanej. K vyhotoveniu ani\nvykonaniu tohto dôkazu však nedošlo, pričom v rozhodnutí súdu prvej inštancie sa o tom nenachádza ani\nzmienka. Podľa dovolateľky pochybil aj odvolací súd, pokiaľ vychádzal z toho, že išlo o vykonaný dôkaz.\nVykonanie nariadeného znaleckého dokazovanie, resp. zdôvodnenie toho, prečo k jeho vykonaniu vôbec\nnedošlo, malo kľúčový význam; tu dovolateľka poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n4Cdo/100/2018, sp. zn. 5Cdo/202/2018 a sp. zn. 5Cdo/107/2019. Konštatovala, že procesný postup\nsúdov nižšej inštancie, v dôsledku ktorého nedošlo k vykonaniu nariadeného znaleckého dokazovania,\nmal vplyv na posúdenie skutkového stavu veci z hľadiska tvrdení žalovanej, čoho dôsledkom došlo\nk porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne konanie. Taktiež bolo povinnosťou súdov\nnižšej inštancie v odôvodnení svojich rozhodnutí uviesť, z akých dôvodov sa súdom nariadené\nznalecké dokazovanie nakoniec nevykonalo, a to aj za predpokladu, ak by takýmto dôvodom mala byť\nbezvýznamnosť, resp. irelevantnosť takéhoto dôkazu.\n\n23. Podľa dovolateľky sa odvolací súd dopustil nesprávneho procesného postupu aj v súvislosti so\nsamotným výrokom napadnutého rozsudku. Odvolanie podala len voči výrokom I a III rozhodnutia súdu\nprvej inštancie, avšak odvolací súd rozhodol aj o výroku II, ktorý nebol odvolaním žiadnej zo strán sporu\nnapadnutý. Rozhodnutie pritom možno považovať za zmätočné a nepreskúmateľné, ak je postihnuté\nzávažnými vadami v jeho základnom atribúte, t.j. v jeho výroku. Uvedené dovolateľka považovala za\nprocesnú vadu zmätočnosti a nesprávny procesný postup súdu, ktorým jej bolo znemožnené realizovať\njej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n24. Dovolateľka ďalej prípustnosť dovolania vyvodzovala aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP,\nz dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Za otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho\nsúdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) považovala to, či „je právne prípustné, resp.\nmožné v rámci konania o žalobe na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty podľa ust. § 19\nods. 2 ZKV titulom následného vylúčenia náhradného peňažného plnenia (finančného ekvivalentu)\nzískaného správcom konkurznej podstaty za speňažený majetok z konkurznej podstaty rozhodnúť\nvýrokom ukladajúcim správcovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške rovnajúcej sa nadobúdacej\nhodnote veci, ktorých vylúčenia zo súpisu konkurznej podstaty sa žalobca domáhal“ (ďalej tiež „prvá\notázka“).\n25. Dovolateľka mala za to, že vzhľadom na určovací charakter žaloby o vylúčenie veci z konkurznej\npodstaty je súd aj v prípade potreby rozhodovania o vylúčení náhradného peňažného plnenia\n(finančného ekvivalentu) získaného správcom konkurznej podstaty za speňažený majetok z konkurznej\npodstaty povinný formulovať výrok svojho rozhodnutia tak, že náhradné peňažné plnenie sa zo súpisu\nkonkurznej podstaty vylučuje, a nie tak, že správca konkurznej podstaty je povinný vec vylúčiť, resp., že\nsprávca konkurznej podstaty je povinný výšku náhradného peňažného plnenia žalobcovi zaplatiť.\n26. Namietala tiež, že právne posúdenie veci odvolacím súdom bolo nesprávne, keď žalovanej bola vo\nvýroku rozhodnutia uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradné peňažné plnenie vo výške rovnajúcej\nsa nadobúdacej hodnote veci. Dovolateľka vidí nesprávnosť jednak v tom, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu obsahuje nesprávny výrok, ktorým zaväzuje žalovanú zaplatiť žalobcovi určitú sumu titulom\nnáhradného peňažného plnenia, pričom v danom prípade malo byť rozhodnutím súdu náhradné peňažné\nplnenie v určitej výške vylúčené zo súpisu konkurznej podstaty. V druhom rade má nesprávnosť spočívať\nv priznaní nesprávnej výšky náhradného peňažného plnenia.\n27. Ako druhú otázku, pri ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), dovolateľka formulovala otázku: „akú povahu v zmysle\nust. § 137 CSP obsahujúceho výpočet druhov žalôb má žaloba o vylúčení majetku z konkurznej podstaty\npodaná podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov o konkurze a vyrovnaní\na rovnako tak aj podaná podľa ust. § 78 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii“ (ďalej\ntiež „druhá otázka“).\n28. Podľa dovolateľky bolo posúdenie tejto otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, ako aj\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) vyriešené. Dovolateľka namietala, že\nv rámci svojej procesnej obrany nikdy netvrdila, že vylučovacia žaloba by mala mať povahu žaloby na\nurčenie vlastníckeho práva, poukazujúc na ods. 68 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Tvrdí\nvšak, že žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty má povahu žaloby podľa ust. § 137 písm. c)\nCSP, keďže toto ustanovenie pripúšťa existenciu aj iných určovacích žalôb, než len žaloby o určenie\nvlastníckeho práva.\n29. Dovolateľka mala za to, že odvolací súd sa napadnutým rozhodnutím odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe, a to od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 72/2019-10 zo dňa 13. marca\n2019 a rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo 663/2012 zo dňa 26. septembra\n2012, sp. zn. 29Odo 182/2004 zo dňa 31. augusta 2004, sp. zn. 29Odo 502/2006 zo dňa 3. apríla 2008 a\nsp. zn. 29 Odo 1063/2004 zo dňa 31. októbra 2006. Keďže vylučovacia žaloba podľa § 19 ods. 2 ZKV a\ntiež podľa § 78 ZKR je procesnou žalobou, ktorá má podľa dovolateľky charakter určovacej žaloby „podľa\nust. § 137 písm. d) CSP“, tak predmetom tohto konania nemohol byť nárok (in eventum) na plnenie, a\npreto pokladá rozhodnutia súdov nižšej inštancie za nesprávne.\n\n30. Ako tretiu otázku, pri ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), dovolateľka formulovala otázku, „z akej peňažnej hodnoty vecí,\nktorých vylúčenia zo súpisu konkurznej podstaty sa žalobca pôvodne domáhal sa vychádza v prípade\nnásledného vylúčenia náhradného peňažného plnenia získaného správcom konkurznej podstaty za\nspeňažený majetok z konkurznej podstaty“ (ďalej tiež „tretia otázka“).\n31. Túto otázku považuje dovolateľka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu za taktiež vyriešenú,\npoukazujúc na názor odvolacieho súdu v ods. 69 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, podľa\nktorého je možné sa vylučovacou žalobou domáhať aj vylúčenia náhradného peňažného plnenia\n(finančného ekvivalentu) získaného správcom konkurznej podstaty za speňažený majetok konkurznej\npodstaty. Podľa dovolateľky súd prvej inštancie ju zaviazal zaplatiť žalobcovi relutárnu náhradu\nzodpovedajúcu sume, za akú predmetné veci žalobca nadobudol do svojho vlastníctva a odvolací súd sa\ns takým spôsobom zistenia peňažnej náhrady stotožnil, paradoxne poukazujúc na závery v rozhodnutí\ndovolacieho súdu sp. zn. 4Obdo/6/2017 zo dňa 26.10.2017, z ktorého však vyplýva celkom iný spôsob\nzistenia výšky takejto peňažnej náhrady. V tejto súvislosti dovolateľka uviedla, že odklon napadnutého\nrozhodnutia od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je zrejmý aj z toho, že oba súdy nižšej inštancie\nani neskúmali, akému kupujúcemu, na základe akej kúpnej, resp. inej zmluvy a za akú cenu mali\nbyť hnuteľné veci, ktorých vylúčenia sa žalobca pôvodne domáhal, žalovanou v konkurze speňažené.\nPritom bez náležitého zistenia výšky sumy, za ktorú mali byť hnuteľné veci žalovanou ako správkyňou\nkonkurznej podstaty v konkurznom konaní speňažené, nemohli konajúce súdy o nároku na vylúčenie\nnáhradného peňažného plnenia vôbec rozhodnúť.\n32. Dovolateľka navrhla najvyššiemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil\nodvolaciemu súdu na ďalšie konanie a priznal žalovanej ako dovolateľke náhradu trov konania, prípadne,\naby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne\na žalovanej ako dovolateľke prizná náhradu trov konania. Zároveň podľa § 444 ods. 1 CSP podala\nnávrh na odklad právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie ako aj rozhodnutia odvolacieho súdu, z\ndôvodu existencie odôvodnenej hrozby nenapraviteľnej, resp. ťažko napraviteľnej ujmy, a tiež preto, že\nrozhodnutie odvolacieho súdu trpí nesprávnym právnym posúdením a procesnými vadami.\n33. Žalobca sa k dovolaniu žalovanej písomne vyjadril, majúc za to, že je neopodstatnené, nakoľko\nodvolací súd správne rozhodol, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Za\nneopodstatnenú považoval i námietku o porušení práva na spravodlivý proces, a to aj v súvislosti s\nnevykonaním znaleckého dokazovania, pre ktoré podľa žalobcu neboli splnené zákonné podmienky.\nNedostatok týkajúci sa výrokovej časti napadnutého rozsudku bol odvolacím súdom odstránený vydaním\nopravného uznesenia. K dovolacej námietke nesprávneho právneho posúdenia uviedol, že tvrdenia\nohľadom zistenia výšky sumy, za ktoré mali byť speňažené hnuteľné veci, sú nové skutočnosti, ktoré\nžalovaná pred súdmi nižšej inštancie netvrdila, preto považuje túto argumentáciu, uplatnenú až v\ndovolaní, za neprípustnú. Navrhol, aby najvyšší súd dovolanie žalovanej zamietol a priznal mu nárok\nna náhradu trov dovolacieho konania.\n34. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas žalovaná, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané\n(§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443\nCSP veta pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), dospel k záveru, že dovolanie\nžalovanej je potrebné odmietnuť.\nK právnej úprave prípustnosti dovolania.\n35. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nPrípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v\nustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti\ndovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n36. Podľa ust. § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n\n37. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n38. Podľa ustanovenia § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým,\nže v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n39. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že\nrozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n40. Podľa ustanovenia § 440 CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.\n41. Podľa ustanovenia § 442 CSP, dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací\nsúd.\n42. Dovolací súd len pripomína, že pri preskúmaní veci v rozsahu dovolacích dôvodov je v zmysle\n§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho ustálil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových\nzistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese\njeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať\ndovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje\nza nesprávne. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého\nrozhodnutia (§ 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 432 CSP).\n43. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho\nsúdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z\nvyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na\nto, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky\nprípustnosti dovolania, vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania,\nt.j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie\ndôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.\nK námietke porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n44. Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z ust. § 420 písm. f) CSP, nakoľko jej ako žalovanej\nstrane mal súd nesprávnym procesným postupom znemožniť, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n45. K tvrdenej vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením § 420 písm. f) CSP malo dôjsť v dôsledku\ntoho, že súdy nižšej inštancie opreli svoje rozhodnutie aj o listinný dôkaz - Zápis (zápis z 25. apríla\n2001 s jeho prílohou zoznamom hnuteľných vecí odovzdaných pre ASKO a.s. v konkurze), vyhotovený\nžalobcom ako odovzdávajúcim a žalovanou ako preberajúcim. Oba súdy nižšej inštancie mali procesne\npochybiť, keďže nedošlo k vykonaniu súdom nariadeného znaleckého dokazovania (k podpisu žalovanej\nna zápise), nedošlo ani k vyhotoveniu písomného znaleckého posudku, pričom v rozhodnutí súdu prvej\ninštancie sa nenachádza ani zmienka, či takýto dôkaz bol vykonaný, resp. prečo nebol vykonaný.\nDovolateľka považovala napadnuté rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené, resp. nepreskúmateľné.\nK vade zmätočnosti malo dôjsť postupom odvolacieho súdu aj v súvislosti so samotným výrokom\ndovolaním napadnutého rozsudku, nakoľko odvolanie podala žalovaná len voči výroku I a III rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, avšak odvolací súd rozhodol aj o výroku II, ktorý nebol odvolaním žiadnej zo strán\nsporu napadnutý.\n46. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera\nporušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla\nintenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces\n\nje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní\npred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Pod porušením\npráva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup\nsúdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen\nzákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie\nprocesných práv garantovaných Ústavou SR.\n47. K namietanému nevykonaniu znaleckého dokazovania nariadeného súdom prvej inštancie na\nposúdenie pravosti podpisu žalovanej na zápise zo dňa 25. apríla 2001, dovolací súd podľa obsahu\nspisu konštatuje, že žalovaná ohľadom pravosti svojho podpisu v konaní uviedla len, že: „nevie(m) o tom,\nže by uvedený zápis podpísala“ (pojednávanie zo dňa 16. apríla 2015). Pritom vykonanie znaleckého\ndokazovania na overenie pravosti podpisu žalovanej na zápise, žalovaná ani žalobca nenavrhovali,\ntoto z vlastnej iniciatívy nariadil súd prvej inštancie, a to na základe úvahy súdu vyššej inštancie v\nrozhodnutí sp. zn. 5Obo/27/2015 (ods. 21), ktorý pre ďalšie konanie vo veci uviedol, že: „Ak by ďalej\nžalovaná spochybňovala svoj podpis na protokole o prevzatí veci z 25. apríla 2001, prichádzalo by\ndo úvahy ustanovenia znalca.“ Súd prvej inštancie takéto znalecké dokazovanie nariadil v uznesení\nč. k. 17Cb/648/2001-268 zo dňa 18. mája 2017, pričom žalovanej a žalobcovi (výrok V a VI) uložil\npovinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 400 eur, s poučením podľa § 253\nods. 3 CSP, že ak nezložia preddavok, súd dôkaz nevykoná. V danom prípade žalobca ani žalovaná\nneuhradili preddavok na trovy znaleckého dokazovania a k jeho vykonaniu tak nedošlo. Dovolací súd\nďalej konštatuje, že na výzvu súdu prvej inštancie na záverečnom pojednávaní dňa 17. februára 2022,\nprávny zástupca žalovanej uviedol, že nemá žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie, z čoho je zrejmé, že\nžalovaná napokon netrvala na vykonaní predmetného znaleckého dokazovania.\n48. V nadväznosti na vyššie uvedený procesný stav ohľadom dovolateľkou namietaného nevykonania\nznaleckého dokazovania, dovolací súd zdôrazňuje, že relevantné z hľadiska prípustnosti dovolania z\ndôvodu podľa § 420 písm. f) CSP je to, že nevykonanie určitého dôkazu by mohlo mať za následok len\nneúplnosť skutkových zistení (vedúce prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú\nvadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri R 37/1993).\n49. Z ustanovenia § 185 ods. 1 CSP vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná, a\nteda výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na rozhodnutí súdu. Podľa\n§ 191 CSP súd starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Spôsob vykonávania\ndokazovania a vykonania alebo nevykonania\ntoho-ktorého dôkazného prostriedku určuje súd\nv závislosti od toho, či jeho vykonanie je relevantné a efektívne pre rozhodnutie sporu, vo väzbe aj\nna ďalšie dôkazné prostriedky, ktoré boli vykonané a či tieto sú postačujúce pre rozhodnutie sporu po\nvecnej stránke.\n50. V danom prípade to, že súd prvej inštancie nevykonal ním nariadené znalecké dokazovanie, nie\nje takou skutočnosťou, ktorou by u sporových strán došlo k porušeniu rovnosti zbraní, resp. práva na\nspravodlivý proces, nakoľko nešlo o nevykonanie kľúčového (jediného, neopomenuteľného) dôkazu,\nbez vykonania ktorého by súdy nižších inštancií nemohli dospieť ku skutkovým zisteniam a záverom\npodstatným pre rozhodnutie vo veci samej. Z vykonaného dokazovania, jeho komplexného zhodnotenia\na na jeho základe prijatých záverov oboma súdmi nižších inštancií vyplynulo, že hnuteľné veci, ktorých\nvylúčenia sa žalobca v danom incidenčnom konaní domáhal, boli nezameniteľne určené a tieto žalovaná\nako správkyňa v súbežne prebiehajúcom konaní o konkurze na majetok úpadcu speňažila. Preto z\nhľadiska práva na spravodlivé súdne konanie, nemožno jej námietku, že súd nevykonal znalecké\ndokazovanie, ktoré sama ani nenavrhla, považovať za relevantnú, pričom zjavne nešlo o dôkaz,\nbez vykonania ktorého by súd nemohol dospieť k záveru o tom, že predmetnými vecami správkyňa\ndisponovala a tieto speňažila.\n51. Právu strany na vykonanie dôkazu v súdnom konaní zodpovedá povinnosť súdu každý dôkazný\nnávrh posúdiť a vysporiadať sa s ním a pokiaľ takému návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovie, tak je\npovinný v odôvodnení rozsudku odôvodniť, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP), a to\npresvedčivo s vysvetľujúcim odôvodnením z akého dôvodu je ním odmietaný návrh na vykonanie dôkazu\nnedôvodný (resp. neopodstatnený), či už z dôvodu, že sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie\nalebo okolnosti, ktorú možno zistiť, napr. inak.\n\n52. V danom prípade však na úvahy a závery súdov nižšej inštancie tu nemôže mať žiaden vplyv\ndovolateľkou namietané nevykonanie znaleckého dokazovania, ktoré nebolo samotnými sporovými\nstranami navrhované, pričom ani podľa dovolacieho súdu to, či bol alebo nebol podpis žalovanej\nsprávkyne na zápise pravý, nebolo podstatným pre konštatovaný záver súdov nižších inštancií, že\nsprávkyňou boli predmetné veci zapísané v súpise konkurznej podstaty úpadcu, že týmito hnuteľnými\nvecami disponovala, keď aj sama na pojednávaní potvrdila, že tieto veci úspešne speňažila. Vzhľadom\nna uvedené je tvrdenie žalovanej o porušení jej práva na spravodlivý proces nevykonaním znaleckého\ndokazovania mimo akejkoľvek úvahy spôsobilej zvrátiť výsledok konania.\n53. Pokiaľ teda súd prvej inštancie od ním nariadeného znaleckého dokazovanie napokon upustil, a\nteda nedošlo k vypracovaniu znaleckého posudku, toto predstavuje legálny a možný postup súdu v\nprocese dokazovania (§ 185 CSP), pri vedení konania a v danom prípade nepredstavuje procesné\npochybenie súdu, a to v takej intenzite, že by došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý proces.\nTakúto námietku uviedla dovolateľka už v podanom odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie, pričom\nodvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s ňou riadne a zrozumiteľne vysporiadal (ods. 45,\n52, 65 - 67, 74). To, že odvolací súd omylom konštatoval, že išlo o vykonaný dôkaz, nemá relevantný\nvplyv na podstatné dôvody napadnutého rozhodnutia, ohľadom námietky viažucej sa k predmetnému\nznaleckému dokazovaniu uvedené najmä v ods. 74 odôvodnenia. Dovolací súd len dodáva, že nemožno\npovažovať namietaný postup za porušenie práva na spravodlivý proces na strane dovolateľky, nakoľko\nani dovolacím prieskumom nezistil, že by bola týmto postupom súdu v konaní vylúčená z realizácie\nsvojich procesných práv.\n54. Žiada sa pre úplnosť dodať, že pokiaľ žalovaná považovala nevykonanie nariadeného znaleckého\ndokazovania za tzv. „opomenutý dôkaz“, tak podľa dovolacieho súdu v danom prípade pre takéto\nkonštatovanie neboli splnené nižšie uvedené podmienky.\n55. Podľa doktríny opomenutých dôkazov je opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého\nvykonanie má pre rozhodnutie vo veci zásadný význam, avšak vo veci konajúci súd jeho vykonanie\nbez adekvátneho odôvodnenia nezrealizuje, prípadne jeho vykonanie opomenie bez akéhokoľvek\nodôvodnenia. Na zistenie toho, či ide o opomenutý dôkaz alebo nie, sa v praxi používa tzv. Perna\ntest (bližšie pozri rozhodnutie Perna vs. Taliansko č. 48898/99 zo 6. mája 2003 a iné). Perna test v\nzásade pozostáva z posúdenia troch nasledovných kritérií, ktoré sú podľa najvyššieho súdu (m. m.\n6Cdo/107/2022) aplikovateľné aj vo vnútroštátnom civilnom procese:\n- Je návrh na realizáciu dokazovania dostatočne odôvodnený a týka sa podstaty veci?\n- Bol posúdený význam určitého dôkazu a v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody,\nprečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania?\n- Či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania.\n56. Posúdenie veci musí v sebe implikovať aj posúdenie relevantnosti navrhovaného dôkazu a\nposkytnutie dostatočného odôvodnenia súdom. Až nesplnenie si tejto povinnosti súdom je porušením\npráva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, ako dôsledok porušenia práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n57. V predmetnej veci však takýto stav nenastal, keďže predmetné znalecké dokazovanie nebolo\nnavrhnuté stranami (nebol zložený ani preddavok), pričom z rozhodnutí oboch súdov nižších inštancií\ndostatočne vyplývajú dôvody, na ktorých rozhodnutie spočíva, vrátane odôvodnenia skutkových zistení a\nzáverov, komplexne vyvodených z vykonaného dokazovania, t.j. aj bez vykonania namietaného dôkazu,\nktorý tak nemožno považovať za kľúčový (neopomenuteľný) pre rozhodnutie vo veci. Pritom súdy nižších\ninštancií v odôvodnení svojich rozhodnutí zhodne zvýraznili práve okolnosť, vyplývajúcu z vyjadrení\nžalovanej správkyne o jej postupe v konkurznom konaní vo vzťahu k vylučovaným hnuteľným veciam,\nže tieto veci predala (ods. 4, 50, 52, 54 - 56). K tomu súd prvej inštancie konštatoval, že „procesná\nobrana žalovanej v spore až do septembra 2021 neindikovala potrebu žalobcu žiadať zaviazať žalovanú\neventuálne aj relutárnu náhradu“ a ďalej, v súvislosti s následne vznesenou námietkou premlčania voči\nžalobcom eventuálne uplatnenému nároku v peňažnej forme, konštatoval rozpornosť takého výkonu\npráva žalovanou s dobrými mravmi (§ 3 OZ), ako aj, že „(t)akéto konanie žalovanej vykazuje podľa\nsúdu znaky priameho úmyslu poškodiť žalobcu a je výrazom zneužitia práva na jeho úkor.“ Na uvedené\nnadviazal v napadnutom rozhodnutí odvolací súd (ods. 70), ktorý totožne zdôraznil „vyjadrenie žalovanej\n\nz 20. septembra 2021, kedy po 18 rokoch trvania súdneho sporu uviedla, a to opakovane, že hnuteľné\nveci, ktoré sú predmetom sporu boli odpredané v rámci konkurzného konania pod dohľadom veriteľského\nvýboru a so súhlasom súdu ... čím obranu žalovanej skutočne nemožno vyhodnotiť inak, ako tomu urobil\nsúd prvej inštancie, a to označením jej vyjadrení za účelové a rozporné v priebehu celého konania.“\n58. Podstatné je, že odvolací súd ako aj súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zdôvodnili svoje\nvýchodiská i procesný postup v odôvodnení svojich rozsudkov pri rozhodovaní o predmetnej excindačnej\nžalobe. Dovolací súd konštatuje, že ani námietka ohľadom nedostatočne odôvodneného rozhodnutia\nodvolacieho súdu v zmysle dovolania žalovanej v dotknutej časti dôvodná nie je.\n59. Z hľadiska vád zmätočnosti vytýkaných žalovanou vo vzťahu ku konaniu súdu prvej inštancie\nako aj konaniu pred odvolacím súdom, tak vo výsledku nebolo podstatné, či súd prvej inštancie mal/\nnemal alebo mohol tento dôkaz vykonať, pričom je zrejmé, že odvolací súd sa dôvodmi nevykonania\ntakého dokazovania v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal, konštatujúc, že absencia súdom\nprvej inštancie nariadeného znaleckého dokazovania v odôvodnení jeho rozhodnutia nemala žiadny\ndopad na podstatné a kľúčové zistenia konajúceho súdu, a teda ani nepremietnutie tohto dôkazu do\nodôvodnenia samé osebe neznamená, že rozhodnutie je nepreskúmateľné. Zároveň v súvislosti s touto\nnámietkou žalovanej má dovolací súd za to, že vykonávanie tohto dôkazného prostriedku bolo z pohľadu\nmeritórneho skutkového a právneho kontextu veci zjavne bezvýznamné. Dovolateľka v súvislosti s\nvykonaním ostatných dôkazov a ich vyhodnotenia súdmi nižších inštancií ani nevysvetlila, ako by ňou\nnamietané opomenutie vykonania tohto dôkazného prostriedku mohlo vo výsledku ovplyvniť jej procesný\nne/úspech z pohľadu kľúčovej argumentácie súdu. Vzhľadom na uvedené má dovolací súd za to,\nže nešlo o taký nesprávny procesný postup, ktorý by znemožnil žalovanej uskutočňovať jej patriace\nprocesné práva v miere predstavujúcej porušenie práva na spravodlivý proces. Nešlo ani o situáciu, že\nby súd návrh na vykonanie tohto dôkazu zamietol a tento svoj postup následne nijako neodôvodnil.\n60. Dovolací súd ďalej uvádza, že inštitút dovolania je súčasťou subsystému opravných prostriedkov,\nktorými možno za stanovených podmienok prelomiť právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov,\npričom z hľadiska jeho prípustnosti, ako aj priebehu konania je primárne zameraný na odstránenie\nvád zmätočnosti a nesprávneho právneho posúdenia veci, a nie na odstránenie skutkových deficitov\ncivilného sporového konania. Vady vyskytujúce sa v priebehu zisťovania skutkového stavu veci môžu\nzakladať porušenie práva na súdnu ochranu len celkom výnimočne, najmä v tých prípadoch, v\nktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla určitú intenzitu, pričom tieto vady sa\nprelínajú s právom na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (vrátane aspektu predvídateľnosti a\npresvedčivosti) a prejavujú sa primárne ako deficit primeraného odôvodnenia rozhodnutia všeobecného\nsúdu. Uvedené v tu preskúmavanej veci nenastalo.\n61. Zároveň dovolací súd poukazuje na to, že nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože\n(na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať\ndokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených\nsúdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie\nskutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej\ninštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým\nstavom, tak ako ho ustálil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní\nskutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). V rámci\ntejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi\nzávažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov a pod) a či konajúci súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné\nalebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by\nmohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (čo v tu preskúmavanej veci nenastalo).\n62. K ďalšej dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že namietaná nedostatočná kvalita súdneho\nrozhodnutia, ktorého odôvodnenie podľa dovolateľky nezodpovedá procesným požiadavkám práva na\nspravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho\ndôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Pojem „procesný postup“ v § 420 písm. f) CSP je potrebné vyložiť v\nkontexte pojmu „právo na spravodlivý proces“, ktorého súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia\n(k tomu pozri napr. II. ÚS 559/20218, IV. ÚS 443/2020, IV. ÚS 372/2020).\n\n63. Dovolací súd dovolacím prieskumom v danom prípade dospel k záveru, že odvolací súd v\nnapadnutom rozsudku poskytol náležitú, primeranú a racionálnu odpoveď na procesné, skutkové a\nprávne otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Vyrovnal sa s podstatnými námietkami žalovanej\nuvedenými v odvolaní a v tomto rámci, limitovanom dôvodmi odvolania, so všetkými okolnosťami,\nktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ napadnutého rozhodnutia. Myšlienkové úvahy\nodvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie sú v uvedených smeroch dostatočne zrozumiteľné a\nrozhodnutia súdov nižšej inštancie, ktoré v danom prípade aj čo do ich odôvodnenia tvoria organický\ncelok (§ 387 ods. 1, 2 CSP), nemožno považovať za arbitrárne či svojvoľné a ani za zjavne\nneodôvodnené.\n64. Vyššie uvedený záver dovolací súd uvádza v súvislosti s námietkou dovolateľky o nedostatočnom\nodôvodnení, zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Z kontextu\ndovolania vyplýva, súdiac podľa jeho obsahu, že dovolateľka v súvislosti s vadou zmätočnosti [§ 420\npísm. f) CSP], týkajúcou sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v podstate vyjadruje svoj nesúhlas\ns právnym posúdením veci. Tu dovolací súd len pripomína, že najvyšší súd už dávnejšie dospel k\nzáveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď\nprimerane rozhodnutia R 54/2012, 1Cdo 62/2010, 2Cdo 97/2010, 3Cdo 53/2011, 4Cdo 68/2011, 5Cdo\n44/2011, 6Cdo 41/2011, 7Cdo 26/2010 a 8ECdo 170/2014). Na tom, že nesprávne právne posúdenie\nveci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, zotrval najvyšší\nsúd aj v rozhodnutí R 24/2017.\n65. Vo vzťahu k napadnutej časti rozhodnutia odvolacieho súdu a ním potvrdeného rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, nebolo dovolacím prieskumom zistené, že by išlo z hľadiska ich odôvodnení o\ndovolateľkou tvrdenú zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd nezistil, že by\ndaný prípad predstavoval vady odôvodnenia rozhodnutia dosahujúce mieru až justičného omylu. V tejto\nsúvislosti dovolací súd poukazuje aj na názor ESĽP, podľa ktorého v žiadnom prípade za takú vadu\nnemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [viď napríklad\nSutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)].\nPrincíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných\nvád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád\nnajzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti\nRusku, rozsudok z roku 2009).\n66. Súčasne mal dovolací súd na zreteli, že reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu\npredpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej\nkvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu\nrešpektovať základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\n67. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v nadväznosti na odvolacie námietky\nžalovanej vyplýva, že odvolací súd sa vecou dostatočne zaoberal, pričom prijal nasledovné závery (v\nzátvorke je uvedený príslušný odsek odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu):\n67.1 Vylučovacia (excindačná) žaloba uplatnená na súde proti správcovi konkurznej podstaty podľa ust.\n§ 19 ods. 2 ZKV, je svojou povahou procesnou žalobou, a nie hmotnoprávnou žalobou. Predpokladá\nvyhlásenie konkurzu a jeho trvanie a spravuje sa procesnými predpismi. Procesný nárok na vylúčenie\nveci z konkurznej podstaty teda nemôže vzniknúť skôr, než ako je vyhlásený konkurz a zaniká, len čo\nsa konkurzné konanie skončilo a konkurz bol zrušený (ods. 57).\n67.2 Účelom vylučovacej žaloby je dosiahnuť vylúčenie určitého majetku zo súpisu a predísť jeho\nspeňaženiu; takýto výsledok nemožno dosiahnuť prostredníctvom určovacej žaloby, nakoľko zahrnutím\nmajetku do konkurznej podstaty sa nemení skutočný vlastník tohto majetku, nech ním bol úpadca alebo\niná osoba. V konkurznej podstate sa vec zadržuje správcom nie na základe predpisov hmotného práva,\nale na základe príslušných procesných predpisov (ods. 58).\n67.3 Žalobca v konaní preukázal, že mu patrí vlastnícke právo k hnuteľnému majetku zapísanému do\nsúpisu, preto bol vecne správny (prejudiciálny) záver ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o aktívnej\nlegitimácii žalobcu k (vylučovaným) hnuteľným veciam (ods. 59 - 64).\n\n67.4 V konaní bol dostatočne identifikovaný vylučovaný majetok s tým, že prípadná nepresnosť zápisu\nv súpise, ktorú môže spôsobiť správca alebo môže mať pôvod v nepresnej (neúplnej) evidencii, či inej\nskutočnosti, nemôže byť na ujmu tretej osoby (ods. 66).\n67.5 Civilné sporové konanie o vylúčenie veci z konkurznej podstaty nemá charakter konania o určovacej\nžalobe; je treba ju odlišovať od žaloby na určenie vlastníckeho práva (ods. 68 - 70).\n67.6 Vylučovacou žalobou sa možno domáhať aj vylúčenia náhradného peňažného plnenia (finančného\nekvivalentu) získaného správcom konkurznej podstaty za speňažený majetok z konkurznej podstaty za\npredpokladu, že ide o peňažné plnenie získané speňažením majetku zapísaného do konkurznej podstaty\n(ods. 69).\n67.7 Také vymedzenie, ktorým dochádza k vylúčeniu náhradného peňažného plnenia z konkurznej\npodstaty za (vylučované) veci (v priebehu incidenčného konania o vylúčenie týchto vecí) speňažené v\nrámci konkurzu, nie je uplatnením iného práva, nového nároku (ods. 69).\n67.8 Nemožno stotožňovať konanie o vylúčenie veci v jej relutárnej (podobe), peňažnej náhrade v rámci\nkonkurzného konania, s konaním o určovacej žalobe, resp. s konaním o nároku na náhradu škody; v\ndanom prípade nejde o vindikačnú žalobu, ktorá by zmenou návrhu na vydanie peňažného ekvivalentu\nnadobúdala charakter obligačnoprávny (z titulu náhrady škody či bezdôvodného obohatenia a pod.)\n(ods. 70).\n68. Podľa dovolacieho súdu už uvedené závery odvolacieho súdu indikujú neopodstatnenosť námietky\nžalovanej o zmätočnostnej vade týkajúcej sa postupu pri odôvodnení napadnutého rozhodnutia ako\nnedostatočného či nepreskúmateľného. Odvolací súd taktiež, v súlade so zákonnými kritériami podľa §\n393 ods. 2 a 3 CSP vo väzbe na § 387 ods. 2 a 3 CSP, v odôvodnení riadne vysvetlil ako k týmto záverom\ndospel, a to aj vo väzbe na konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo, pričom náležite\nreagoval na odvolacie námietky žalovanej. Práve tieto námietky ho však limitovali pri posudzovaní\nfinančného ekvivalentu namiesto vylučovaných hnuteľných vecí zo súpisu konkurznej podstaty, keďže\nžalovaná v rámci podaného odvolania nespochybnila výšku priznanej sumy, namietala len podobu\nvýroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď v jeho enunciáte mala podľa nej formulácia meritórneho\nvýroku znieť, že sa žalobcove veci, resp. ich finančný ekvivalent vylučujú, a nie tak, že žalovaná bola\nzaviazaná povinnosťou finančný ekvivalent žalobcovi zaplatiť. K tomu sa viazala podstata odvolacích\nnámietok žalovanej aj čo sa týkalo stanovenia, či excindačná žaloba podľa ZKV predstavuje z hľadiska\núpravy civilného sporového konania v CSP žalobu o plnenie, alebo žalobu o určenie.\n69. Podľa dovolacieho súdu však podstatné bolo to, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí riadne\na dostatočne osvetlil, že excindačná žaloba podľa § 19 ods. 2 ZKV vedená v incidenčnom konaní\nvyvolanom konkurzným konaním, vychádza z noriem procesného práva, pričom predstavuje osobitný\ntyp žaloby, odchylnej od žalôb na plnenie, na určenie (napr. na určenie vlastníckeho práva) ako aj od\nvindikačnej žaloby (rei vindicatio), opierajúcich sa o hmotné právo. Tento záver ako aj úvahy k nemu\nsmerujúce odvolací súd podporil aj odkazom per analogiam na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu\nv obdobných incidenčných sporoch, hoci vychádzajúcich z úpravy v ZKR (sp. zn. 4Obdo/6/2017, sp.\nzn. 5Obdo/24/2020). Aj podľa doktríny „(ž)aloba (ktorá smeruje proti správcovi) na vylúčenie veci z\nkonkurznej podstaty, do ktorej ju správca nesprávne zapísal a zabral (vylučovacia, excízna, intervenčná\nžaloba), je svojou povahou obdobne ako excízna žaloba vo výkone rozhodnutia (§ 267 ods. 1 O.s.p.\nalebo podľa § 55 ods. 1 Exekučného poriadku) procesnou, verejnoprávnou žalobou a nie žalobou\nhmotnoprávnou, súkromnoprávnou. Predpokladá vyhlásenie konkurzu a jeho trvanie a spravuje sa\nprocesnými predpismi vrátane obmedzení nimi uložených [§ 14 ods. 1 písm. c)]. Procesný nárok\nna vylúčenie veci z konkurznej podstaty teda nemôže vzniknúť skôr, než bol konkurz vyhlásený, a\nnevyhnutne zaniká len čo sa konkurzné konanie skončilo a konkurz bol zrušený (§ 45 ods. 1). Žalobca sa\nv dôsledku toho vylučovacou žalobou domáha rozhodnutia o priznaní práva vyplývajúceho z procesných\npredpisov (§ 19)“ (Steiner, V., Mazák, J. In: Ďurica, M. Zákon o konkurze a vyrovnaní. Prvé vydanie.\nŽilina: Poradca podnikateľa spol. s r.o. 2001. s.162 - 163). Taktiež zo Stanoviska Obchodného kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. marca 1999, sp. zn. Obpj 1/99 vyplýva, že ustanovenie\n§ 19 ods. 2 ZKV v platnom znení nevylučuje, aby sa žalobca nedomáhal na okresnom súde určenia\n\nvlastníctva. Predmet konania podľa tejto žaloby je iný a iné budú aj účinky rozhodnutia, ktoré z toho\nvyplynú.\n70. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia nedopustil\nextrémneho vybočenia či omylu v práve, dosahujúceho až ústavnoprávny rozmer, pri závere, že\nexcindačná žaloba nepredstavuje žalobu o určenie - t.j. určovaciu žalobu opierajúcu sa o hmotné právo.\nTento kontext je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zreteľný.\n71. Záver odvolacieho súdu, odlišujúci procesnú povahu excindačnej žaloby od iných typov žalôb,\nvrátane určovacích, založených na hmotnom práve, nie je v nesúlade ani so skoršou rozhodovacou\npraxou súdov. Tu je vhodné spomenúť rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra\n2010, sp. zn. 4Cdo/96/2008, publikovaný ako judikát R 52/2010, podľa ktorého sama skutočnosť, že\nprebieha konanie o (excindačnej) žalobe na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty, bez ďalšieho\nnezakladá nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu (§ 80 písm. c) OSP) na určení, že je\nvlastníkom tejto veci. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 3. apríla 2008, sp. zn.\n29Odo 502/2006, vylučovacia žaloba podľa § 19 ods. 2 ZKV je procesnou žalobou, prostredníctvom\nktorej sa pre dobu trvania konkurzu konečným spôsobom vymedzuje príslušnosť určitého majetku ku\nkonkurznej podstate a v ktorej sa súd o práve založenom predpismi hmotného práva vyjadruje len ako\nk predbežnej otázke. V konaní o tejto žalobe ide o to, či je daný akýkoľvek dôvod, pre ktorý má byť\ndotknutý majetok zo súpisu vylúčený, alebo či je tu akýkoľvek dôvod, ktorý bráni vylúčeniu majetku zo\nsúpisu vo vzťahu ku konkrétnemu vylučovateľovi (por. rozsudok sp. zn. 29Odo 51/2005). V uvedenom\nkontexte je potrebné nazerať aj na závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky\nz 26. septembra 2012, sp. zn. 29Cdo 663/2012, podľa ktorého vylučovacia žaloba podľa § 19 ZKV\nje svojou povahou žalobou určovacou. Rozsudok, ktorým súd takejto žalobe vyhovie, sa nevykonáva\n(výkon rozhodnutia ani exekúciu podľa neho nemožno nariadiť). Povahu určovacej žaloby vylučovacia\nžaloba nestráca ani vtedy, ak sa vylučovací nárok týka (výnimočne) peňazí. Výrok rozsudku, ktorým\nsúd žalobe vyhovie, na základe ktorého má dôjsť k vylúčeniu peňažného plnenia z konkurznej podstaty\núpadcu, preto nemožno formulovať ako povinnosť zaplatiť peňažné plnenie [ako povinnosť uloženú na\nzáklade žaloby v zmysle § 80 písm. b) OSP]. Taktiež podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky\nz 31. augusta 2004, sp. zn. 29Odo182/2004, žaloba o vylúčení majetku z konkurznej podstaty (§ 19 ods.\n2 ZKV) je žalobou určovacou; v súlade s tým má žalobný petit požadovať vydanie rozhodnutia, ktorým\nsa označená vec (právo alebo iná majetková hodnota) vylučuje zo súpisu majetku konkurznej podstaty\noznačeného úpadcu. (pozn. dovolacieho súdu - rozhodnutia najvyšších súdov citované podľa publikácie\nMacek, J. Konkurz, reštrukturalizácia a oddlženie s poznámkami, Bratislava: IURIS LIBRI, spol. s r.o.\n2015. s. 144 - 145, s. 157 - 158).\n72. Uvedené závery odvolacieho súdu konvenujú aj názorom v odbornej spisbe, podľa ktorých\n„(k)onkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania.“ (Ďurica, M. Konkurzné právo\nna Slovensku a v Európskej únii. 2006. Žilina: Poradca podnikateľa, spol s r.o., s. 25). „Konkurzné\nkonanie je považované za zmiešané zložito štrukturované konanie, ktoré obsahuje prvky sporového\nkonania, nesporového konania a exekučného konania.“ (Mazák, J. Základy občianskeho procesného\npráva. Bratislava: Iura Edition 2004, s. 27). „Sporom vyvolaným konkurzným a vyrovnávacím konaním\n(tzv. incidenčným sporom) sa rozumie spor, ku ktorému by - nebyť konkurzu - nedošlo.“ (Ďurica, M.\nKonkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. 2006. Žilina: Poradca podnikateľa, spol s r.o., s.\n299). Správca koná v mene a na účet úpadcu, preto ani formulácia výroku, podľa ktorej je správcovi\nuložená „povinnosť zaplatiť“ určitú peňažnú sumu v súvislosti so speňažením vylučovaného majetku\ntretej osoby, v konečnom dôsledku neznamená, že ide o priamy nárok voči správcovi - nejde o jeho\nosobný dlh. Obdobne to platí o trovách konania priznaných úspešnému vylučovateľovi voči správcovi\nako neúspešnej strane incidenčného konania o vylúčení majetku zo súpisu. Spory o vylúčenie majetku\nzo súpisu sú spormi vyvolanými konkurzom a konanie o nich sa spravuje ZKV a OSP, resp. od 1.\njúna 2016 CSP. „Nárok na vylúčenie uplatňuje tretia osoba, do práv ktorej sa konkurzným konaním\nzasiahlo a ktorá sa preto nestáva účastníkom vlastného konkurzného konania, ale iba jeho subjektom\n(osobou zúčastnenou na konkurznom konaní). O procesnej povahe žaloby na vylúčenie veci z podstaty\npresvedčivo hovorí aj skutočnosť, že v prípade scudzenia danej veci správcom podstaty, ku ktorému\nmôže dôjsť po vyhlásení konkurzu ešte pred podaním vylučovacej žaloby v rámci speňaženia podstaty,\npre vylučovateľa vzniká náhradný nárok na to, aby z podstaty bola vylúčená peňažná odplata, ktorá bola\nprijatá za scudzenú vec a ktorá bola zahrnutá do majetkového fondu konkurznej podstaty.“ (Ďurica, M.\nZákon o konkurze a vyrovnaní. Prvé vydanie. Žilina: Poradca podnikateľa spol. s r.o. 2001. s.163).\n\n73. Správca je teda povinný na základe právoplatného rozsudku, ktorým sa majetok zo súpisu vylučuje,\nbezodkladne dotknutý majetok zo súpisu vylúčiť. Na tom nič nemení samotná formulácia výroku\nrozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, keďže ako už bolo povedané vyššie, realizácia\nrozhodnutia súdu vydaného v incidenčnom konaní na základe úspešne podanej excindačnej žaloby\npodľa § 19 ods. 2 ZKV, je možná len počas prebiehajúceho konkurzu na majetok úpadcu vylúčením\nvecí tretej osoby, resp. výťažku z ich predaja zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu. „Tretia osoba, ktorá\npreukáže, že speňažený majetok nemal byť do súpisu zapísaný, má právo na vydanie výťažku.“ (Ďurica,\nM. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. 2006. Žilina: Poradca podnikateľa, spol. s r.o., s.\n286). Speňažovaním sa rozumie „prevedenie všetkého majetku, ktorý podlieha konkurzu, na peňažné\nprostriedky ... za účelom uspokojenia veriteľov. Jeho predmetom nemôže byť majetok, ktorý je zapísaný\nv súpise majetku s poznámkou o tom, že je sporné, či tento majetok patrí do podstaty, alebo ak\nsa vedie súdny spor o vylúčenie zapísaného majetku zo súpisu. Sporný majetok je možné speňažiť\naž po právoplatnom ukončení sporu, ak správca sám za podmienok ustanovených v zákone neuzná\nnároky tretích osôb a zapísaný majetok zo súpisu nevylúči.“ (tamtiež, s. 297). Samotný súpis nepôsobí\nkonštitutívne, keďže je do neho zahrnutá cudzia vec. Táto sa nestáva úpadcovým vlastníctvom, a\nnaopak tým, že niektorá úpadcova vec nebola do neho zahrnutá, neprestáva byť jeho vlastníctvom.\nSúpis nedokazuje, že v ňom obsiahnuté veci patria do konkurznej podstaty. Zostavenie súpisu je\nprocesným úkonom správcu, pričom zákon mu nepriznáva žiadne hmotnoprávne účinky, nemôže\npôsobiť konštitutívne (obdobne Schelleová, I. a kol. Zpeněžení konkurzní podstaty. Praha : Eurolex\nBohemia. 2004. s. 37 - 38).\n74. Dovolací súd ďalej uvádza, že v danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nstručne, avšak úmerne odvolacím námietkam žalovanej reagoval na situáciu (predčasného) speňaženia\nvylučovaných vecí, pričom potvrdil výrok prvoinštančného rozhodnutia znejúci na peňažnú sumu. Ako\nuž bolo vyššie uvedené, v danom type incidenčného konania ani výrok rozhodnutia znejúci na peňažné\nplnenie voči správcovi nič nemení na povahe sporu a možnosti realizácie rozhodnutia o excindačnej\nžalobe výhradne vylúčením vecí, resp. ich peňažného ekvivalentu zo súpisu konkurznej podstaty\núpadcu. Podľa V. Steinera, „ak dôjde k speňaženiu veci správcom ešte pred podaním vylučovacej\nžaloby, má dotknutá osoba právo na náhradný nárok, a to aby z podstaty bola vylúčená peňažná\nodplata, ktorá bola prijatá do podstaty za speňaženú vec.“ (Ďurica, M. Zákon o konkurze a vyrovnaní.\nPrvé vydanie. Žilina: Poradca podnikateľa spol. s r.o. 2001. s.164). V prípade speňaženia vykonaného\nsprávcom (predčasne) v priebehu incidenčného konania, bez ohľadu na dôvody takého postupu správcu,\nby správca mal výťažok takého speňaženia (sporného) majetku tretej osoby (vylučovateľa), zahrnutého\ndo súpisu, ponechať až do právoplatného skončenia konania o excindačnej žalobe oddelene od výťažku\nspeňaženia majetku úpadcu. „Ak je sporný majetok speňažený, možno sa účinne domáhať už len\nvydania výťažku z tohto speňaženia alebo jeho časti.“ (Zelenka, J., Maršíková, J. Zákon o konkurzu a\nvyrovnání. Komentář. 2. podstatne prepracované a doplnené vydanie, Praha: Linde. 2002, s. 544, 545).\n„Výťažok zo speňaženia sporného majetku eviduje správca oddelene od ostatného finančného majetku\npodstaty do doby právoplatného skončenia sporu o vylúčenie majetku zo súpisu podstaty resp. do doby,\nkeď už bude zrejmé, či tento výťažok aj s prípadnými úžitkami (úrok) nebude povinný vydať tomu, kto\nuplatňoval vylúčenie sporného majetku zo súpisu podstaty.“ (tamtiež, s. 547). Po vylúčení vecí, resp. ich\nfinančného ekvivalentu zo súpisu správcom, by teda malo nasledovať ich vydanie žalobcovi (oprávnenej\nosobe).\n75. Z uvedeného vyplýva, že ani samotná formulácia výroku súdu prvej inštancie v spojení s výrokom o\njeho potvrdení napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu nespôsobuje v danom prípade zmätočnostnú\nvadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolateľka ani nevysvetlila prípadný negatívny dopad takejto\nformulácie (znenia výroku) rozhodnutia na jej práva ako sporovej strany z hľadiska dodržania kritérií\nspravodlivého procesu. Ani zrušenie napadnutej časti rozhodnutia súdov nižších inštancií, za účelom\npreformulovania výroku na vylúčenie peňažného ekvivalentu vylučovaných vecí zo súpisu (pre „právnu\nčistotu“), by v konečnom dôsledku neznamenalo pre žalovanú správkyňu lepšie postavenie, či úspech\nv spore.\n76. Dovolací súd zdôrazňuje, že súd v incidenčnom konaní nerozhoduje o splnení povinnosti (nejedná\nsa o žalobu na plnenie opierajúcu sa o hmotné právo), čo vyplýva:\na) z okruhu strán sporu (na strane žalovaného nestojí dlžník, ktorým je úpadca ale správca, ktorý vykonal\nzápis),\n\nb) z charakteru nároku (dôvodnosť zápisu do podstaty),\nc) z procesného charakteru žaloby, ktorá má význam len pre konkurzné konanie a trvanie incidenčného\nsporu je podmienené trvaním konkurzu,\nd) z účelu a podstaty žaloby, predmetom ktorej je prieskum právnej relevancie zápisu veci do podstaty.\n77. V danom prípade žalobca svojou žalobou žiadal vylúčiť presne špecifikované hnuteľné veci zo súpisu\nkonkurznej podstaty, pričom jeho neskoršia procesná úprava žalobného petitu nezmenila povahu jeho\nexcindačného nároku na nárok na plnenie. V zásade došlo len k zmene formy excindácie na finančný\nekvivalent, nakoľko vylúčenie vecí by už v čase rozhodovania súdov nižších inštancií nebolo objektívne\nmožné (výrok súdu, ktorým by zaviazal vylúčiť veci z konkurznej podstaty by bol nerealizovateľný),\nkeďže tieto veci žalovaná, napriek tu prebehujúcemu incidenčnému konaniu, v rámci konkurzu speňažila,\na to skôr ako bolo rozhodnuté o ich ne/vylúčení. Žalobcom požadovaný finančný ekvivalent za\nžalovanou speňažené hnuteľné veci v podstate predstavuje transformáciu predmetu excindácie do\npeňažnej podoby nároku. Vylučovacou žalobou sa možno domáhať aj vylúčenia náhradného peňažného\nplnenia (finančného ekvivalentu) získaného správcom konkurznej podstaty za speňažený (vylučovaný)\nmajetok (tretej osoby), ktorý bol zapísaný v konkurznej podstate úpadcu. Skutočnosť, že v prípade\ndôvodnosti takejto žaloby (tak ako v danej veci) bol výsledkom rozhodnutia výrok, ktorým súd zaviazal\nsprávcu konkurznej podstaty na náhradu/zaplatenie peňažného plnenia (finančného ekvivalentu), keďže\nvylúčenie veci z konkurznej podstaty už nebolo objektívne možné, nemení povahu excindačnej žaloby\npodľa § 19 ods. 2 ZKV na žalobu na plnenie, ako namietala žalovaná.\n78. Dovolací súd z hľadiska osvetlenia špecifických okolností, za ktorých súdy nižších inštancií konali a\nrozhodovali o spore, považuje za potrebné poukázať aj na nekonzistentnosť vyjadrení (obrany) žalovanej\npočas rokov konajúceho sporu. Žalovaná najprv opakovane tvrdila, že predmetné hnuteľné veci sú\nzapísané v súpise konkurznej podstaty, neskôr svoju výpoveď zmenila a tvrdila, že tieto veci v súpise nie\nsú zapísané. K vysvetleniu týchto rozporných tvrdení na pojednávaní dňa 20. septembra 2021 uviedla,\nže predmetné hnuteľné veci predala, poukazujúc aj na okolnosti tohto predaja, následne uviedla, že\npredmetné hnuteľné veci „boli odpredané“. Zo spisu pritom vyplýva, že námietky voči protokolácii jej\nvýpovede súdom prvej inštancie nepodala. V odvolaní však tvrdila, že dôkazom o predaji predmetných\nhnuteľných vecí nemôže byť jej vlastné vyjadrenie o predaji týchto vecí, keďže jej výpoveď je čiastočne\nzmätočná. Napokon v dovolaní (novo) namietala, že odvolací súd sa nezmieňuje o výške peňažnej sumy,\nza ktorú mali byť tieto hnuteľné veci správkyňou speňažené a súdy nižšej inštancie neskúmali, akému\nkupujúcemu, na základe akej zmluvy a za akú cenu správkyňa veci speňažila.\n79. Dovolací súd nevzhliadol zmätočnostnú vadu ani v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení\nžaloby v danom prípade osobitne nevyjadril k výške priznaného peňažného ekvivalentu vylučovaných\nvecí žalobcu, keďže žalovaná v rámci odvolacích dôvodov toto nenamietala. Žalovaná neuviedla v\nrozhodnom štádiu posudzovania dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, že by suma ním ekvivalentne\npožadovaná bola iná, resp. vyššia než výťažok speňaženia vylučovaných vecí. Tu ide o skutkovú\nrovinu dokazovania a rozhodovania pred súdom prvej inštancie a tak je potrebné nazerať aj na\npriznanie finančného ekvivalentu vylučovaných vecí vo výške prezentovanej a preukázanej žalobcom,\nktorá v danom prípade de facto predstavuje sumu ním vynaloženú na získanie predmetných vecí do\nvlastníctva. Pokiaľ žalovaná v rámci svojej obrany nenamietala, že ide o sumu nezodpovedajúcu tej,\nza ktorú tieto vylučované veci v konkurznom konaní speňažila, ani k tomu nebolo navrhnuté žiadne\ndokazovanie, súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania uzatvoril, že žalobcovi patrí peňažná\nnáhrada za speňaženie vylučovaných vecí v sume ním preukázanej. Keďže žalovaná takúto námietku\nnevzniesla ani v podanom odvolaní, odvolací súd nemal priestor na prieskum, či prehodnocovanie\nprijatých skutkových záverov, pričom bol pri svojom rozhodovaní v zmysle § 383 CSP viazaný skutkovým\nstavom tak, ako bol uzavretý pred súdom prvej inštancie. Záver vyjadrený odvolacím súdom de iure,\npodľa ktorého sa vylučovacou žalobou možno domáhať aj vylúčenia náhradného peňažného plnenia\n(finančného ekvivalentu) získaného správcom konkurznej podstaty za speňažený majetok z konkurznej\npodstaty za predpokladu, že ide o peňažné plnenie získané speňažením majetku zapísaného do\nkonkurznej podstaty, nepredstavuje v danom prípade žiadny omyl v práve z hľadiska dodržania ústavne\nakceptovateľných mantinelov interpretácie právnej úpravy obsiahnutej v § 19 ods. 2 ZKV, aplikovanej\nna skutkový stav veci. Nejde ani o extrémne vybočenie z logických úvah týkajúcich sa účelu uvedenej\nprávnej normy, resp. o vnútorný rozpor v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,\nčo by malo indikovať zmätočnostnú vadu vyvodzovanú dovolateľkou v zmysle § 420 písm. f) CSP.\nDovolací súd v okolnostiach daného prípadu zvýrazňuje, že žalovaná mala v priebehu celého konania\n\npred súdmi nižších inštancií vytvorený dostatočný priestor pre realizáciu jej patriacich procesných\npráv. Pokiaľ však žalovaná, predovšetkým v štádiu od doručenia žaloby (v r. 2001) do ukončenia\ndokazovania na súde prvej inštancie (v r. 2022), proti žalobcom uplatnenému nároku nevyužila včas\nvšetky relevantné, jej dostupné prostriedky obrany, v dôsledku čoho stratila spor, toto nemôže byť\nnahrádzané, resp. obchádzané zástupnou argumentáciou v dovolaní o nedostatočnom (neúplnom,\nrozpornom či nepreskúmateľnom) odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.\n80. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prejednávanom spore nedošlo k namietanému porušeniu práva\ndovolateľky na spravodlivý proces, a táto nebola postupom súdov nižších inštancií vylúčená z realizácie\nsvojich procesných práv. Za týchto okolností tvrdenie dovolateľky, že namietaným postupom súdu došlo\nk procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP, nie je dôvodné, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto\nčasti dovolania v zmysle § 447 písm. c) CSP pre jeho neprípustnosť.\n81. K ďalšej námietke dovolateľky, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím v I. výroku nesprávne\npotvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti, v ktorej nebolo napadnuté odvolaním ani jednou\nzo sporových strán, dovolací súd konštatuje, že túto diskrepanciu odvolací súd odstránil vydaním\nopravného uznesenia sp. zn. 2Obo/5/2022 zo dňa 31. júla 2023. Podstatné však je, že namietaným\npotvrdením aj druhého výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej\nčasti, nebolo rozhodnuté v neprospech žalovanej, a preto v tejto časti podľa § 424 CSP nie je osobou\noprávnenou na podanie dovolania (a ani odvolania podľa § 359 CSP). Dovolací súd preto dovolanie\nžalovanej aj v tejto časti považuje za nie prípustné a odmietol ho podľa § 447 písm. b) CSP ako podané\nneoprávnenou osobou.\nK námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a k prípustnosti dôvodov dovolania v zmysle § 421\nods. písm. b) CSP.\n82. V súvislosti s uplatnenými dôvodmi prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP dovolací súd primárne\nuvádza, že pre úspešnosť dovolania pre riešenie právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) alebo\nc) CSP, musí dovolateľ vymedziť dovolací dôvod spôsobom upraveným v § 432 ods. 1 a 2 CSP.\n83. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o právnu otázku, nie o otázku skutkovú. Z dikcie tohto\nustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa rozumie tak otázka hmotnoprávna ako\naj procesnoprávna. Musí však ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil\nsvoje rozhodnutie. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, teda\nvyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu, aj keby bola v priebehu\nkonania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.\n84. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci\nje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov\nide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale\nnesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery\n(uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/222/2009 z 26.2.2010).\n85. Z vyššie uvedeného vyplýva rozsah i obsah dôvodov, ktoré musí dovolateľ uplatniť. Nesprávne\nprávne posúdenie pritom môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok\nnapadnutého rozhodnutia. Ak bude dovolateľ tvrdiť, že súdy z vykonaného dokazovania nezistili správne\nskutkový stav a nesprávne vec preto právne posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky,\nnepôjde o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho\nsúdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu,\nktorý považoval za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale\nproti skutkovým zisteniam. Nemôže byť v tomto smere postačujúce, nakoľko je dovolací súd viazaný\nobsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo\nuvedené len odkazom na zákonné ustanovenie, ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol právnu\notázku a uviedol, prečo zaujal odvolací súd nesprávny názor na jej riešenie (Števček, M., Ficová, S.,\nBaricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.\nPraha: C. H. Beck, 2016, 1409 s.).\n\n86. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. b) CSP, by mal dovolateľ:\na/ konkretizovať právnu otázku, ktorá je pre konanie kľúčová, a ktorá doposiaľ nebola predmetom\nposúdenia zo strany dovolacieho súdu a b/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.\nSama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti\njeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo\nnezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP.\n87. Dovolateľka za právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola doposiaľ\nvyriešená, považuje otázku, či „je právne prípustné, resp. možné v rámci konania o žalobe na vylúčenie\nveci zo súpisu konkurznej podstaty podľa ust. § 19 ods. 2 ZKV titulom následného vylúčenia náhradného\npeňažného plnenia (finančného ekvivalentu) získaného správcom konkurznej podstaty za speňažený\nmajetok z konkurznej podstaty rozhodnúť výrokom ukladajúcim správcovi povinnosť zaplatiť žalobcovi\nsumu vo výške rovnajúcej sa nadobúdacej hodnote veci, ktorých vylúčenia zo súpisu konkurznej\npodstaty sa žalobca domáhal.“\n88. Namietané nesprávne právne posúdenie podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka videla v\ntom, že odvolací súd v napadnutej časti potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej\nuložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradné peňažné plnenie (finančný ekvivalent), a to v sume\nrovnajúcej sa hodnote, za ktorú mal žalobca vylučované veci nadobudnúť. Dovolateľka mala za to, že\ns ohľadom na charakter žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty malo byť v takomto prípade\nrozhodnutím súdu náhradné peňažné plnenie v určitej výške vylúčené zo súpisu konkurznej podstaty,\npričom nesprávny má byť jednak výrok zaväzujúci žalovanú zaplatiť žalobcovi určitú sumu titulom\nnáhradného plnenia ako aj skutočnosť, že súdy pristúpili k priznaniu nesprávnej výšky náhradného\npeňažného plnenia.\n89. Dovolací súd konštatuje, že rozsiahlu časť svojho dovolania dovolateľka venovala procesnej otázke\nprípustnosti eventuálneho petitu a ne/možnosti priznať žalobcovi v tomto spore relutárnu (peňažnú)\nnáhradu tak, že žalovaná bola zaviazaná na jej zaplatenie žalobcovi. Vo vzťahu k tejto otázke má\ndovolací súd za to, že tak ako bola otázka žalovanou položená, táto nebola predmetom posudzovania, či\nriešenia v konaní pred odvolací súdom. Odvolací súd v rámci rozhodovania o odvolaní žalovanej právne\nneposudzoval ne/správnosť formulácie - znenia výroku súdu prvej inštancie zaväzujúceho žalovanú\nzaplatiť žalobcovi finančný ekvivalent za speňažený majetok (náhradné peňažné plnenie). Rovnako tak\nv rámci odvolacieho konania odvolací súd neposudzoval namietané priznanie náhradného peňažného\nplnenia z hľadiska jeho výšky, ktoré mal podľa dovolateľky nesprávne vyvodzovať z hodnoty, za ktorú\nhnuteľné veci žalobca pôvodne (v exekúcii) nadobudol, a nie za ktorú tieto správkyňa speňažila.\nŽalovaná tieto skutočnosti nenamietala a ani v rámci konania na odvolacom súde netvrdila. Uvedená\nargumentácia dovolateľky, o formulácii namietaného výroku, resp. o povinnosti zaplatiť finančný\nekvivalent v sume, s ohľadom na nadobúdaciu hodnotu veci žalobcom, nebola predmetom právneho\nposúdenia odvolacím súdom, a teda nemohla byť ani tou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej kľúčovo\nzáviselo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolací súd taktiež konštatoval,\nže ide o novú argumentáciu žalovanej, uplatnenú až v rámci dovolacieho konania.\n90. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzavrel, že prvá otázka tak, ako je formulovaná a vyplýva\nz obsahu dovolania žalovanej, nepredstavuje otázku zameranú na interpretáciu alebo aplikáciu\nkonkrétneho zákonného ustanovenia tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 CSP, navyše, táto je s prvkami\nskutkových a právnych tvrdení, ktoré neboli doposiaľ v riešenej veci vznesené. Dovolateľka tu totiž\nuviedla argumenty celkom nové, doposiaľ v konaní neprednesené, ktoré predstavujú novoty v dovolacom\nkonaní, ktorých uplatnenie nie je v rámci dovolania prípustné a dovolací súd nie je oprávnený ani povinný\nsa nimi zaoberať z hľadiska namietanej vady nesprávneho právneho posúdenia veci.\n91. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd poukazuje na to, že v súlade s § 435 CSP v\ndovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem\nskutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. Dovolanie je\nmimoriadny opravný prostriedok a režim koncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva\nnovôt. Podľa § 442 CSP je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a preto\nskutkovým podkladom pre rozhodnutie dovolacieho súdu môžu byť len tie skutočnosti a dôkazy, ktoré\nstrany uviedli v konaní pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom, a to v takom rozsahu,\n\nako sú uvedené v súdnom spise alebo v odôvodnení rozhodnutí súdov nižších inštancií (Števček,\nM., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový\nporiadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1413). Uvedená úprava vychádza zo zásady, že\nistota a stabilita, nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne\na výnimočne. Výnimkou je uplatnenie skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti\npodaného dovolania.\n92. Dovolací súd k prvej otázke uzavrel, že s ňou súvisiaca námietka a argumentácia dovolateľky je\nprostriedkom procesného útoku žalovanej, ktorej účelom nie je preukázať včasnosť a ani prípustnosť\ndovolania, preto je v zmysle § 435 CSP novotou, ktorá je v dovolacom konaní neprípustná, a preto na\nňu dovolací súd neprihliadol. Pokiaľ dovolací súd na uvedenú námietku neprihliadol, táto ani nemohla\nzakladať prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\nK námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a k prípustnosti dôvodov dovolania v zmysle § 421\nods. 1 písm. a) CSP.\n93. Dovolací súd opakovane k § 421 ods. 1 CSP zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania podľa\ntohto ustanovenia je striktne limitovaná tým, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia určitej, dovolateľom nastolenej právnej otázky, pričom musia byť splnené aj kritériá\nvymedzenia dovolacích dôvodov podľa § 432 ods. 1 a 2 CSP. V danom prípade dovolateľka z hľadiska\nprávneho posúdenia veci odvolacím súdom namietla, že napadnutým rozsudkom došlo k odklonu od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke - „akú povahu v zmysle ust. § 137 CSP\nobsahujúceho výpočet druhov žalôb má žaloba o vylúčení majetku z konkurznej podstaty podaná podľa\n§ 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov o konkurze a vyrovnaní a rovnako tak\naj podaná podľa ust. § 78 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.“\n94. Dovolateľka vo vzťahu k vyššie uvedenej otázke poukazovala na to, že v konaní nikdy netvrdila, že\nvylučovacia žaloba by mala mať povahu žaloby na určenie vlastníckeho práva, vychádzala však z toho,\nže má povahu žaloby podľa § 137 písm. c) CSP, keďže v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty\nide o určenie, resp. zistenie toho, či žalobcovi svedčí právo vylučujúce zápis vecí do súpisu konkurznej\npodstaty. Poukázala na to, že pri riešení tejto otázky odvolaciemu súdu uniklo, že § 137 písm. c) CSP\npripúšťa existenciu aj iných určovacích žalôb, než len žaloby o určenie vlastníckeho práva, majúc za to,\nže takouto žalobou, odlišnou od žaloby na určenie vlastníckeho práva, je aj žaloba o vylúčenie veci z\nkonkurznej podstaty, ako aj žaloba o vylúčenie veci z exekúcie. Z tejto právnej konštrukcie dovolateľka\nvyvodzovala, že eventuálny petit, priznávajúci žalobcovi náhradné peňažné plnenie za veci vylučované,\nby mohol byť súdom prvej inštancie pripustený ako zmena žaloby len v prípade žalôb o plnenie (§ 137\npísm. a) CSP), nie však v prípade určovacej žaloby, za ktorú dovolateľka považuje aj excindačnú žalobu\nv danom incidenčnom spore.\n95. V spojitosti s touto otázkou poukázala dovolateľka na rozhodnutia, od ktorých sa mal odvolací súd\nodkloniť. Uviedla rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 72/2019-10 zo dňa 13. marca 2019, bod\n29. odôvodnenia, podľa ktorého „podľa zistenia ústavného súdu aj podľa názoru v uvedenom komentári\nžaloba o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty a obdobne aj žaloba o vylúčenie veci z exekúcie\nsú žalobami určovacími v zmysle § 137 písm. c) CSP, ktorých predmetom je určenie (zistenie), či\nžalobcom (ne)svedčí právo vylučujúce zápis vecí do súpisu konkurznej podstaty, resp. vylučujúce ich\nzexekvovanie“. Odvolací súd sa mal tiež odkloniť od rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.\nzn. 29Cdo 663/2012 zo dňa 26. septembra 2012, sp. zn. 29Odo 182/2004 zo dňa 31. augusta 2004, sp.\nzn. 29Odo 502/2006 zo dňa 3. apríla 2008 a sp. zn. 29Odo 1063/2004 zo dňa 31. októbra 2006. Podľa\ndovolateľky, ak by sa odvolací súd neodklonil od tejto rozhodovacej praxe, nepotvrdil by rozhodnutie\no eventuálnom petite, napriek tomu, že išlo o konanie na základe žaloby, ktorá má určovaciu povahu.\nDovolateľka tiež poukázala na odklon od rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/113/2010 a sp. zn.\n3Cdo/347/2009, s tým, že vylučovacia žaloba podľa § 19 ods. 2 ZKV ako aj podľa § 78 ZKR je procesnou\nžalobou, ktorá ma charakter určovacej žaloby „podľa ust. § 137 písm. d) CSP“, a preto predmetom\nkonania nemohol byť nárok na plnenie.\n96. Dovolací súd uvádza, že rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/347/2009 je kasačným rozhodnutím najvyššieho\nsúdu, ktorým došlo k zrušeniu a vráteniu veci odvolaciemu súdu. Najvyšší súd tu konštatoval, že\nrozhodnutiam súdov nižších inštancií nepredchádzal procesný postup, v ktorom je zabezpečená\n\nspravodlivá ochrana práva a oprávnených záujmov. Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že žalobca\nžiadal zaviazať žalovaného na jeden druh plnenia (vydať hnuteľné veci - stroje) a v prípade objektívnej\nnemožnosti vydania vecí zaviazať ho „in eventum“ na peňažné plnenie. Keďže súd prvej inštancie\nnesprávne zaviazal žalovaného vydať žalobcovi sporné stroje ako aj zaplatiť za tieto peňažnú náhradu,\nnásledne odvolací súd chcel túto nesprávnosť napraviť, avšak jeho procesný postup nebol v súlade\ns vtedy platnou právnou úpravou OSP. Odvolací súd tu svoje rozhodnutie založil, bez akéhokoľvek\ndoplnenia alebo zopakovania dokazovania, na skutkových záveroch, ku ktorým súd prvej inštancie\nnedospel, preto vo vzťahu k žalobcovi došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f) OSP).\n97. Ďalšie dovolateľkou uvádzané rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/113/2010, predstavuje odmietajúce\nrozhodnutie najvyššieho súdu. V uvedenom prípade súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorom sa\nžalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému vydať mu CD hudobné nosiče s eventuálnym petitom\npre prípad, že žalovaný zničil alebo poškodil predmetné veci alebo ich nie je možné vydať, aby bol\nžalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi finančnú sumu. Súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na to,\nže pri žalobe o vydanie veci je hmotnoprávnym základom, že určitá vec sa nachádza vo faktickej moci\ninej osoby, než vlastníka, pričom táto vec sa zadržiava bez právneho dôvodu. Vykonaným dokazovaním\nbolo zistené, že žalovaný predmetné CD nosiče má len v úschove a sú zadržiavané pre účely trestného\nkonania, preto rozhodnúť o ich vydaní je možné len na základe ustanovení Trestného poriadku. K\neventuálnemu petitu na prisúdenie sumy vo výške náhrady škody súd uviedol, že nebolo preukázané, že\ndošlo k zničeniu veci, vyhodnocujúc daný návrh v tejto časti ako nedôvodný. Odvolací súd rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Následne dovolací súd odmietol dovolanie žalobcu\nako neprípustné, konštatujúc ohľadom eventuálneho petitu, že jeho podstatou je návrh na prisúdenie\njedného nároku (napr. vydanie veci - v danom prípade), a ak by toto nebolo možné (napr. preto, že sa\nvec zničila, stratila), návrh na relutárnu (peňažnú) náhradu.\n98. Dovolací súd k dovolateľke uvádzaným rozhodnutiam najvyššieho súdu a k ich aplikácii na sporné\nkonanie uvádza, že pri vymedzení dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nepostačuje\noznačenie jednotlivých súdnych rozhodnutí, často aj skutkovo a právne nesúvisiacich s predmetom\nsporu (čo sa týka aj daného prípadu), ale je povinnosťou dovolateľa zo zákonných ustanovení, prípadne\nz judikatúry, určiť právny záver, ktorého (ne)správnosť v súvislosti s právnymi závermi odvolacieho súdu\nmá preskúmať dovolací súd, čo v danom prípade dovolateľka nesplnila. V prípade uvedených rozhodnutí\nnajvyššieho súdu ide o rei vindikačné žaloby, týkajúce sa nárokov založených na hmotnom práve, ktoré\nje potrebné odlišovať od žalôb excindačných podľa úpravy konkurzného práva (ZKV), čo predstavuje\ntu posudzovaná vec, ako už bolo osvetlené vyššie [viď odôvodnenie v časti týkajúcej sa § 420 písm.\nf) CSP].\n99. Pokiaľ ide o dovolateľkou uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a ústavného\nsúdu, od ktorých sa mal odvolací súd odchýliť, tak dovolací súd upriamuje pozornosť na uznesenie\nnajvyššieho súdu z 24. januára 2018, sp. zn. 6Cdo 29/2017, publikované v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018, pod číslom 71, podľa ktorého ustálená rozhodovacia\nprax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho\nsúdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo\nviacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne\nna ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP\ntreba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané\ncivilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných\nnajvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a\nstanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,\nktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974,\n1980 a 1986 (R 71/2018).\n100. Z uvedeného (a contrario) vyplýva, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky ani\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, krajských súdov Slovenskej republiky ani Európskeho súdu pre\nľudské práva nespadajú pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods.\n1 písm. a) CSP. Taktiež z recentnej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva jednoznačný záver, že\n\nnález ústavného súdu nemožno subsumovať pod rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (k tomu pozri\nnález č. k. III. ÚS 478/2023-58 z 11. januára 2024, bod 19).\n101. Dovolací súd odhliadnuc od vyššie uvedeného, len pre úplnosť dodáva, že pokiaľ dovolateľka\nargumentovala poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 72/2019, tak ani toto rozhodnutie\na jeho odôvodnenie v časti zdôrazňovanej dovolateľkou, by nebolo možné vztiahnuť na tu preskúmavanú\ndovolaciu vec, z dôvodu odlišných skutkových a právnych východísk tohto rozhodnutia ústavného súdu,\nktorého predmetom bolo posudzovanie ústavnej udržateľnosti právnych záverov všeobecných súdov „pri\nstanovení odmeny advokáta za ním vykonané úkony právnej služby v konaní o vylúčenie vecí zo súpisu\nkonkurznej podstaty založenom na tom zistení, či žalobcovi (ne)svedčí také právo, ktoré vylučuje zápis\ntýchto vecí do súpisu konkurznej podstaty, oproti stanoveniu odmeny advokáta pri zastupovaní v iných\nkonaniach o určení existencie alebo neexistencie práva alebo inej právnej skutočnosti“. Ústavný súd sa\nvyjadril, že „v právnej veci vylúčenia veci zo súpisu konkurznej podstaty proti správcovi (sťažovateľovi)\nide o osobitný druh konania v zmysle § 78 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a\no zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon\no konkurze a reštrukturalizácii“), v ktorom súd nerozhoduje o vlastníctve veci, ktorá bola do súpisu\nkonkurznej podstaty zapísaná, ale o tom, či vec bola správcom do súpisu konkurznej podstaty zapísaná\nne/oprávnene, resp. či žalobcovi svedčí alebo nesvedčí také právo k veci, ktoré vylučuje, aby predmetná\nvec bola do súpisu konkurznej podstaty zapísaná a následne na základe zápisu do súpisu konkurznej\npodstaty za podmienok stanovených zákonom o konkurze a reštrukturalizácii speňažená [určenie ne/\nexistencie takéhoto práva žalobcu nie je identifikovateľné z výroku rozhodnutia (rozsudku), ale z jeho\nodôvodnenia, pozn.], čo predstavuje peniazmi neoceniteľnú skutočnosť, a preto základná sadzba tarifnej\nodmeny advokáta za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu v zmysle §\n11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Totiž excindačná žaloba (žaloba o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej\npodstaty) podaná v zmysle § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii slúži na ochranu osôb, ktoré majú\nk majetku zapísanému do súpisu konkurznej podstaty také právo, ktoré vylučuje, aby bol tento majetok\nv rámci konkurzu speňažený (v zmysle § 76 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súpis majetku\npodstát je listina oprávňujúca správcu speňažiť spísaný majetok, a nie vlastnícke právo úpadcu k tomuto\nmajetku, pozn.).“ Vyjadrenie ústavného súdu k charakteru excindačnej žaloby z hľadiska úpravy v § 137\nCSP, bolo uvádzané v súvislosti s posúdením základu výšky tarifnej odmeny advokáta.\n102. Dovolateľka v rámci vymedzenia prípustnosti dovolania teda neoznačila ustálenú rozhodovaciu\nprax dovolacieho súdu spôsobom vyžadovaným úpravou obsiahnutou v § 421 ods. 1 písm. a) CSP vo\nväzbe na § 432 ods. 1 a 2 CSP.\n103. K tomu pristupuje ďalej to, že časť otázky, ktorá sa viaže na úpravu v § 78 ZKR, sa priamo netýka\nprejednávanej veci, keďže daný incidenčný spor právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 7/2005 Z. z. o\nkonkurze a reštrukturalizácii nepodlieha (okrem vyššie uvedených prechodných ustanovení). Súčasne z\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu zreteľne vyplynulo, že v danom prípade nebol\npre meritórne rozhodnutie vo veci vôbec podstatný procesný charakter sporu z hľadiska úpravy v § 137\nCSP v súvislosti s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie nemohol/nemal procesným rozhodnutím\npripustiť, ako zmenu žaloby, žalobcovu úpravu žalobného nároku na relutárnu podobu po zistení, že\nžalovaná správkyňa medzičasom vylučované hnuteľné veci v konkurznom konaní predala. Odvolací súd\nk tomu uviedol, že „(t)aké vymedzenie, ktorým dochádza k vylúčeniu náhradného peňažného plnenia\nz konkurznej podstaty za veci speňažené v rámci konkurzu, nie je uplatnením iného práva, nového\nnároku ...o takejto zmene nemusel konkurzný súd rozhodovať osobitným uznesením, a ak tak aj urobil,\nbol to nadbytočný procesný úkon, ktorý však nemá za následok porušenie procesných práv odvolateľky\na nemá dopad na vecnú správnosť rozhodnutia.“ Dovolací súd preto nepovažoval za splnené podmienky\nprípustnosti dovolania ani vo vzťahu k druhej otázke dovolateľky z hľadiska absencie podmienky, aby\nišlo o otázku kľúčovú pre rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP).\n104. Dovolací súd v tejto časti uzatvára, že k druhej právnej otázke nebolo možné konštatovať\nprípustnosť dovolania z dôvodov nastolených dovolateľkou v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP v\nnadväznosti na § 432 ods. 1 a 2 CSP.\n105. Vo vzťahu k dovolateľkou nastolenej tretej otázke: „z akej peňažnej hodnoty vecí, ktorých vylúčenia\nzo súpisu konkurznej podstaty sa žalobca pôvodne domáhal sa vychádza v prípade následného\nvylúčenia náhradného peňažného plnenia získaného správcom konkurznej podstaty za speňažený\n\nmajetok z konkurznej podstaty“, dovolací súd konštatuje jej neprípustnosť z dôvodu, že tak ako už bolo\nkonštatované vyššie, táto otázka nebola predmetom právneho posúdenia v konaní pred odvolací súdom.\n106. Dovolateľka teda v tejto časti dovolania nesplnila podmienky vymedzenia dovolacieho dôvodu\npodľa § 432 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Žalovaná v priebehu konania pred\nsúdmi oboch inštancií uvedenú argumentáciu nepredostrela, v rámci obrany voči žalobou uplatnenému\nnároku takúto skutočnosť netvrdila, výšku finančného ekvivalentu vylučovaných vecí nenapadla.\nVzhľadom na absenciu takých námietok žalovanej v rozhodnom procesnom štádiu konania pred súdmi\nnižších inštancií, ide o novú argumentáciu žalovanej, uplatnenú až v rámci dovolacieho konania.\nDovolací súd tu pripomína, že dovolacie konanie má preskúmavaciu povahu. Z tejto povahy činnosti\ndovolacieho súdu vyplýva, že skutkový základ veci zistený súdom prvej inštancie, prípadne odvolacím\nsúdom (§ 442 CSP), nemôže byť v dovolacom konaní rozširovaný či menený. Dovolací súd aj k tejto\nčasti dovolania opakuje, že „novoty“ nie sú v zásade v dovolacom konaní prípustné, pretože dovolanie\nje mimoriadny opravný prostriedok a režim koncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie\npráva novôt.\n107. Dovolanie podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci musí mať určitú kvalitu, a to\nv tom, že musí zodpovedať náležitostiam podľa § 432 ods. 1 a 2 CSP. Uplatnenie dovolacích dôvodov\nje plne v dispozícii strán konania, pričom zákon kladie na ich vymedzenie prísne kvalitatívne nároky (§\n431 ods. 2, § 432 ods. 2, § 433 CSP). Nesprávne právne posúdenie môže byť dovolacím dôvodom len\nvtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok napadnutého rozhodnutia.\n108. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že\ndovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie\nnávrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy\nodvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami,\nnedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ\nuplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž\nnastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda\njeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť“), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre\nktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože\nju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané,\ndovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania\nriadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale\naj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti\nopravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.\n109. Je možné zhrnúť, že pokiaľ dovolateľka svoju obranu proti žalobou uplatnenému nároku žalobcu,\nktorému bolo vyhovené, novo rozšírila až v dovolaní o námietky týkajúce sa potreby zistenia a\npriznania finančného ekvivalentu za vylučované hnuteľné veci len vo výške ich speňaženia správkyňou\nv konkurznom konaní, tak ide o nové námietky, z hľadiska dovolacieho prieskumu neprípustné. Ako\nuž bolo povedané vyššie o nekonzistentnosti vyjadrení a priebehu obrany dovolateľky v celom konaní\npred súdmi nižších inštancií, je podľa dovolacieho súdu opodstatnené v tomto prípade poukázať aj na\nzásadu vigilantibus iura scripta sunt, platnú tak v rovine procesnoprávnej ako aj z hľadiska uplatňovaných\nnárokov strany vyplývajúcich z hmotného práva. Pokiaľ žalovaná neskoncentrovala svoju pre vec\nrelevantnú obranu zákonom predpísaným spôsobom do štádia konania pred súdmi nižších inštancií,\ntoto nemôže byť (novo) nahradené až v dovolacom konaní vecnoprávnym prieskumom a rozhodnutím\ndovolacieho súdu o otázkach, ktoré neboli posudzované odvolacím súdom. Bola to práve dovolateľka,\nktorá primárne disponovala vedomosťou o predaji predmetných vylučovaných hnuteľných vecí, ako aj\no výške ich speňaženia. Z jej obrany pred súdmi nižších inštancií však nebolo možné vyvodiť žiadnu\nnámietku, že suma žalobcovi priznaného finančného ekvivalentu je odchylná (vyššia) než suma, za\nktorú žalovaná správkyňa veci speňažila. Preto dovolacie otázky, žalovanou nastolené v súvislosti s\nvýškou priznaného peňažného ekvivalentu, nemôžu tvoriť predmet prípustného dovolacieho prieskumu\na vecnoprávneho rozhodovania dovolacím súdom. V danej veci je tak možné konštatovať, že výsledný\nneúspech žalovanej v spore je dôsledkom spôsobu uplatňovania jej obrany v celom konaní pred súdmi\nnižších inštancií, pričom ide o tzv. procesnú stratu sporu, ktorú z dôvodu neprípustnosti podaného\ndovolania nebolo možné reparovať až v štádiu dovolacieho konania.\n\n110. Podľa ust. § 447 písm. c) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu,\nproti ktorému nie je dovolanie prípustné.\n111. Podľa ust. § 447 písm. f) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými\ndovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.\n112. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.\nf) CSP, ani podľa § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP, dovolací súd dovolanie žalovanej v zmysle §\n447 písm. b), c) a f) CSP odmietol tak ako odôvodnil vyššie.\n113. Dovolateľka v podanom dovolaní podala aj návrh na odklad právoplatnosti napadnutého\nrozhodnutia (ust. § 444 ods. 2 CSP). Keďže dovolací súd dovolanie odmietol, o návrhu na odklad\nprávoplatnosti napadnutého rozhodnutia už nerozhodoval. Uvedené podľa ustálenej súdnej praxe\nnajvyšší súd nevyjadruje vo výrokovej časti svojho rozhodnutia o dovolaní (k tomu pozri uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/616/2015 z 31. marca 2016).\n114. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451\nods. 3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§ 262\nods. 2 CSP).\n115. Rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 5 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}