{"guid": "cbb6fb21-c305-4e23-9c8a-7c6feec5c6dd:48106892-3b6f-4c69-a0bf-ef63f814f614", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6920200341.1", "spisova_znacka": "8Cdo/56/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/56/2024 z 30. 9. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2025, sp. zn. 8Cdo/56/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:6920200341.1", "identifikacne_cislo": "6920200341", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "sudca_id": 217, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-gabriela-klenkova-217", "datum_vydania": "2025-09-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-C", "nazov": "§ 421 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-C", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-10", "nazov": "§ 53 ods. 10 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-10", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-879r", "nazov": "§ 879r OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-879r", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-879r"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 182/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/182-1993/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "nazov": "§ 387 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39a", "nazov": "§ 39a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-2.odsek-2", "nazov": "§ 2 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-2.odsek-3", "nazov": "§ 2 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-2.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151m", "nazov": "§ 151m OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151m", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-151m"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "nazov": "§ 137 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-137"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-3", "nazov": "§ 48 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-124", "nazov": "§ 124 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-124", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-124"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-879r", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/1993/182#paragraf-5", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39a", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-2", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-151m", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-137", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-48", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-124", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/48106892-3b6f-4c69-a0bf-ef63f814f614", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6920200341.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6920200341.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6920200341.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/56/2024\n6920200341\n30. 09. 2025\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2025:6920200341.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Klenkovej,\nPhD. a sudcov JUDr. Martina Holiča a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu D.. X. F.,\nnarodeného XX. L. XXXX, J. Q., A. XX/XX, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Sečanským,\nBratislava, Pšeničná 2/K, proti žalovanej FIN - EKO PLUS, s.r.o., Lučenec, Kolonáda 4685, IČO: 50 084\n003, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., Banská Bystrica, Námestie slobody\n2, IČO: 47 232 293, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod\nsp. zn. 8C/3/2020, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. júna\n2023 sp. zn. 11Co/59/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 8C/3/2020-272 z 12.\njúla 2022 určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese J. Q., Obec J. Q., k. ú. J. Q., zapísané\nna liste vlastníctva (ďalej len ,,LV“) č. XXXX ako pozemky registra ,,C“ parcelného č. X, o výmere\n271 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, stavba súpisného č. XXX nachádzajúca na\npozemku parcelného č. X, popis stavby pohostinstvo, fitnes, byty a nebytové priestory, byt č. X na X.\nposchodí, č. vchodu X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu,\nna príslušenstve spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu 125/440, byt č. X na X. poschodí, č. vchodu\nX, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve\nspoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu 86/440, byt č. X na X. poschodí, č. vchodu X, spoluvlastnícky\npodiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve spoluvlastnícky podiel\nk pozemku v rozsahu 98/440, nebytový priestor č. X na prízemí, č. vchodu 1, podiel priestoru na\nspoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k\npozemku v rozsahu 131/440 patria v celosti do vlastníctva žalobcu; žalovanej uložil povinnosť zaplatiť\nžalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 10, § 879j a § 879r\nObčianskeho zákonníka a vecne tým, že z predložených listinných dôkazov považoval za preukázané,\nže žalobca bol v roku 1998 vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. J. Q.,\ncelkom 6 položiek a to pol. č. 1 - pozemku registra „C“ parcelného č. X o výmere 271 m2, druh pozemku\nzastavaná plocha a nádvorie, pol. č. X - stavby súpisného č. XXX na pozemku parcelného č. X, pol. č.\nX - bytu č. X na X. poschodí, č. vchodu X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných\nzariadeniach domu, na príslušenstve, spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu 125/440, pol. č. X\n- bytu č. X na X. poschodí, č. vchodu X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných\n\nzariadeniach domu, na príslušenstve, spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu 86/440, pol. č. X bytu č. X na X. poschodí, č. vchodu X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných\nzariadeniach domu, na príslušenstve, spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu 98/440, pol. č. X nebytového priestoru č. X na prízemí, č. vchodu X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a\nspoločných zariadeniach domu, na príslušenstve, spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu 131/440\n(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Dňa 26. októbra 1998 uzatvoril žalobca ako dlžník s Prvou stavebnou\nsporiteľňou, a. s. ako veriteľom zmluvu o mimoriadnom medziúvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie\nmimoriadneho medziúveru žalobcovi na základe zmluvy o stavebnom sporení. Dňa 26. októbra 1998\nuzatvorili Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. ako záložný veriteľ so žalobcom záložnú zmluvu na nehnuteľnú\nvec, ktorou bolo zriadené záložné právo k položkám č. X, č. X a č. X sporných nehnuteľností. O tom, že\npredmetom záložného práva boli len tieto tri položky, svedčí notárska zápisnica č. N 387/98, Nz 273/98\nz 5. novembra 1998. Spoločnosť BENEFIT GROUP I a. s. listom z 21. júla 2014 oznámila žalobcovi\npostúpenie pohľadávky v celkovej výške 652 912 Sk (21 672,71 eura) s príslušenstvom dňa 7. júla\n2014 v zmysle ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka uzatvorenej medzi Prvou stavebnou\nsporiteľňou, a. s. ako postupcom a spoločnosťou BENEFIT GROUP I, a. s. ako postupníkom, vzniknutej\nz titulu zmluvy o stavebnom úvere alebo zo zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere, čím sa uvedená\nspoločnosť stala novým veriteľom pohľadávky a súčasne aj novým záložným veriteľom k sporným\nnehnuteľnostiam. Uvedená spoločnosť zároveň žalobcovi oznámila, že v súlade s čl. 8 záložnej zmluvy\nna nehnuteľnú vec začala realizovať výkon záložného práva k nehnuteľnostiam pôvodne patriacim\nžalobcovi, a to formou priameho predaja. Žalobcovi bolo dané oznámenie doručené dňa 24. júla 2014.\nŽiadne iné listiny, ktoré boli predložené súdu prvej inštancie spoločnosťou BENEFIT GROUP I a. s.\nsa predmetnej veci netýkali. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by ďalšie písomnosti spojené s\nvyššie uvedeným prevodom boli žalobcovi doručované. Dňa 6. júna 2017 spoločnosť BENEFIT GROUP\nI a. s., ktorá v zmysle § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka pri výkone záložného práva konala za\nžalobcu ako predávajúca a spoločnosť INVEST - COM s. r. o. ako kupujúca uzatvorili kúpnu zmluvu\nvo forme notárskej zápisnice č. N 309/2017, Nz 19377/2017, ktorou spoločnosť BENEFIT GROUP I\na. s. previedla stavbu súpisného č. XXX nachádzajúcu sa na pozemku parcelného č. X (položku č. X\nsporných nehnuteľností), ako aj pol. X - nebytový priestor č. X. Dňa 6. júna 2017 spoločnosť BENEFIT\nGROUP I a. s. ako predávajúca a spoločnosť INVEST - COM s. r. o. ako kupujúca uzatvorili kúpnu\nzmluvu vo forme notárskej zápisnice č. N 310/2017, Nz 19378/2017, ktorou predávajúci predal položky\nč. X, X a X sporných nehnuteľností. Ďalej dňa 16. novembra 2017 spoločnosť INVEST - COM, s. r. o.\nako predávajúca s D.. P. C. ako kupujúcim uzavreli kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli všetky sporné\nnehnuteľnosti a dňa 8. decembra 2017 uzatvorili D.. P. C. ako predávajúci a spoločnosť INVESTCOM s.\nr. o. ako kupujúca kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli taktiež všetky sporné nehnuteľnosti. Následne\ndňa 1. októbra 2019 spoločnosť INVESTCOM s. r. o. ako predávajúca so žalovanou ako kupujúcou\nuzatvorili zmluvu o kúpe nehnuteľností, ktorou žalovaná nadobudla všetky sporné nehnuteľnosti.\n1.2. Vzhľadom na určovací charakter žaloby súd prvej inštancie skúmal, či žalobca má naliehavý právny\nzáujem na požadovanom určení a ustálil, že žalobca bol do dňa uzavretia namietanej kúpnej zmluvy\nzapísaný ako výlučný vlastník sporných nehnuteľností, pričom v súčasnosti je ako výlučná vlastníčka\nsporných nehnuteľností zapísaná žalovaná. Ak žalobca tvrdil, že je aj v súčasnosti výlučným vlastníkom\nsporných nehnuteľností z dôvodu absolútnej neplatnosti jednotlivých kúpnych zmlúv a žalovaná to\npopierala, ide o spor o určenie vlastníctva žalobcu k nehnuteľnostiam, kde sa rieši otázka platnosti\nkúpnych zmlúv. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca má naliehavý právny\nzáujem na požadovanom určení, nakoľko bez tohto určenia by bolo jeho postavenie neisté. Zmluva o\nmimoriadnom úvere a o stavebnom úvere z 26. októbra 1998, podpísaná dlžníkmi dňa 4. novembra 1998,\nako i záložná zmluva na nehnuteľnú vec uzatvorená dňa 26. októbra 1998, sú spotrebiteľskými zmluvami\nv zmysle ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka. K novej formulácii ustanovenia § 52 Občianskeho\nzákonníka došlo v dôsledku novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 568/2007 Z. z.\núčinným od 1. januára 2008; v zmysle prechodného ustanovenia § 879j Občianskeho zákonníka\nsa zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a spoločnosťou Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. považujú za\nspotrebiteľské.\n1.3. Pri posudzovaní platnosti kúpnych zmlúv uzatvorených formou notárskych zápisníc spísaných dňa\n6. júna 2017, súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka, podľa\nktorého, ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ\nv rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona\nalebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov. S poukazom na prechodné ustanovenie § 879r\n\nObčianskeho zákonníka bol toho názoru, že na výkon záložného práva vzniknutého pred 1. júnom\n2018 sa použije ustanovenie novšieho zákona. Aj keď záložné právo v danom prípade vzniklo pred 1.\njúnom 2014, nemohlo byť záložné právo realizované inak, ako predajom na dražbe, teda nemohlo byť\nvykonané priamym predajom. Na základe uvedeného preto uzavrel, že kúpna zmluva zo 6. júna 2017\nuzatvorená formou notárskej zápisnice č. N 310/2017, Nz 19378/2017, NCRls 19776/2017 je neplatná.\nPrávny nástupca pôvodného veriteľa mohol realizovať výkon záložného práva predajom nehnuteľností\nlen formou dražby. Záložnou zmluvou bol zabezpečený záväzok veriteľa zo spotrebiteľskej zmluvy.\nPriamy predaj zálohu sa v takomto prípade nepripúšťal a mal byť dodržaný postup podľa ustanovenia\n§ 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka aj pri výkone záložného práva, ktoré vzniklo na základe záložnej\nzmluvy na nehnuteľnú vec z 26. októbra 1998. Pokiaľ išlo o kúpnu zmluvu uzatvorenú vo forme notárskej\nzápisnice č. N 309/2017, Nz 19377/2017, NCRls 19775/2017 zo 6. júna 2017, túto považoval súd\nprvej inštancie za absolútne neplatnú z dôvodu, že sa ňou realizoval výkon záložného práva, pričom\nnehnuteľnosť v nej uvedená netvorila predmet zálohu.\n1.4. Následne súd prvej inštancie poukázal aj na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest\nquam ipse habet, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má. Aj keď žalovaná\npoukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. I.\nÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, súd prvej inštancie bol toho názoru, že v danom prípade bolo\npotrebné aplikovať závery vyplývajúce aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 239/2016 z 20.\napríla 2016, v ktorom ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň\nkonštatoval ústavnú konformitu právneho názoru súdov nižšej inštancie vo vzťahu k uvedenej zásade\na teda, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. V kontexte uvedeného teda akcentoval, že žalovaná\nnemohla platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani jej právni predchodcovia toto právo\nk nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli, a teda nemohli ho na žalovanú ani platne previesť. V tejto\nsúvislosti tiež poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021, ako aj\nna aktuálnu rozhodovaciu činnosť senátov občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky napr. uznesenie sp. zn. 8Cdo/278/2019 z 29. júna 2021, z ktorého vyplýva, že „Na základe\nabsolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa kupujúci nestal vlastníkom predávanej nehnuteľnosti, preto sa jej\nvlastníkom nestal ani ten, kto aj keď v dobrej viere v správnosť údajov z katastra nehnuteľností odvodzuje\nod tohto kupujúceho (nevlastníka) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti.“ Na základe uvedených\ndôvodov preto žalobe vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami\n§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len ,,CSP“).\n2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 15. júna 2023 sp.\nzn. 11Co/59/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; žalobcovi priznal nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.\n2.1. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal riadne a dostatočné\ndokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho\npredpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Závery súdu prvej inštancie boli v plnom rozsahu\nsprávne a súladné s vykonaným dokazovaním, s ktorými sa odvolací súd stotožnil vrátane preukázania\nexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 137 CSP. V\ntejto súvislosti dodal, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam evidovaným\nv katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a\nprávneho stavu. Podľa ustálenej súdnej praxe žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že\nje vlastníkom nehnuteľnosti vždy, ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností. Odvolací súd sa\nnestotožnil s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie posudzoval naliehavý právny záujem bez toho,\naby ho žalobca tvrdeniami a dôkazmi preukázal. Zo žaloby síce výslovné tvrdenie o naliehavom právnom\nzáujme nevyplývalo, ale žalobca uviedol, že je vlastníkom nehnuteľností, pri ktorých je ako vlastníčka\nzapísaná žalovaná, pričom takéto tvrdenie je podľa ustálenej judikatúry postačujúce. Podľa názoru\nodvolacieho súdu postačovalo, že žalobca poukázal na konkrétne skutkové okolnosti ako svoje tvrdené\nvlastníctvo sporných nehnuteľností, vlastníctvo žalovanej k sporným nehnuteľnostiam evidovaným v\nkatastri nehnuteľností, ako aj na dôvod, pre ktorý mal za to, že jeho vlastníctvo nikdy nezaniklo v\ndôsledku neplatnosti právnych úkonov, preto sa žalovaná platne vlastníčkou sporných nehnuteľností\nnikdy nestala. Ak z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba o určenie vlastníckeho práva je\nprocesne vhodným nástrojom a je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nemožno\n\njeho záverom nič vytknúť. Aj podľa názoru odvolacieho súdu určovacia žaloba odstraňuje neistotu vzťahu\nstrán sporu a rozhodnutie o takejto žalobe vytvára pevný základ pre usporiadanie vzťahu medzi stranami\nsporu a definitívne rieši spor určením, ktorej zo strán sporu vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam patrí.\nAni s námietkou, že podaná žaloba neodstraňuje stav právnej neistoty a nie je procesne prípustným\nnástrojom ochrany práv žalobcu, sa odvolací súd nestotožnil. Naopak zdôraznil, že určovacia žaloba\nje práve v situácii, keď obe strany sporu tvrdia a preukazujú vlastníctvo k tým istým nehnuteľnostiam,\nvhodným prostriedkom na vyriešenie právnej neistoty a na usporiadanie vzťahov medzi nimi. Zo sporu\nnevyplývajú žiadne iné vzájomné nároky, ktoré by bolo možné riešiť iným spôsobom, napríklad žalobou\nna plnenie. Skutočnosť, že rozhodnutie o určovacej žalobe môže nepriamo viesť k ďalším sporom s\ninými subjektmi neznamená, že medzi žalobcom a žalovanou dôjde k neodôvodnenému rozmnoženiu\nsporov. Ich sporná otázka bude vyriešená. To, že žalovanej môže vzniknúť nárok na vrátenie kúpnej ceny\nvoči predávajúcemu, neznamená absenciu naliehavého právneho záujmu v tomto spore, keďže medzi\njeho účastníkmi nevznikajú nové vzájomné nároky. Ak žalovanej v dôsledku pozitívneho rozhodnutia\no určovacej žalobe vznikne ujma, zatiaľ čo žalobcovi prospech, tak to samo o sebe nevylučuje\nexistenciu naliehavého právneho záujmu. Aj vzhľadom k ústavnoprávnej ochrane vlastníckeho práva je\nžiadúce, aby k zmene vlastníckeho práva dochádzalo právom dovoleným spôsobom, najmä ak pôvodný\nvlastník má postavenie spotrebiteľa a realizuje sa záložné právo spôsobom, akým tomu bolo v danom\nprípade. Ak boli scudzovacie tituly postihnuté sankciou neplatnosti v dôsledku rozporu so zákonom, má\nochrana vlastníckeho práva prednosť pred inými nárokmi vzniknutými v dôsledku neplatných právnych\núkonov. V konečnom dôsledku každému zo subjektov, zúčastnených na neplatných prevodoch sporných\nnehnuteľností, jeho právo na vrátenie kúpnej ceny ostáva proti predávajúcemu zachované.\n2.2. Podľa názoru odvolacieho súdu je síce pravdou, že podanou určovacou žalobou nemožno obnoviť\nprávny stav, aký existoval v čase uzavretia neplatných právnych úkonov formou notárskych zápisníc\nzo 6. júna 2017, najmä pokiaľ ide o existenciu záložných práv na nehnuteľnostiach viaznucich v\ndôsledku úverovej a záložnej zmluvy. To však nepredstavovalo prekážku pre rozhodnutie vo veci\nurčovacej žaloby, najmä ak žalobca neplatnosť zmlúv o prevode vlastníckeho práva nespôsobil. Medzi\nžalobcom a žalovanou neexistoval synalagmatický vzťah, ale spor sa týkal výlučne otázky, kto je\nvlastníkom sporných nehnuteľností. Riešenie tejto otázky neovplyvňuje vznik, zmenu ani zánik právneho\nvzťahu medzi nimi, keďže medzi nimi žiadny zmluvný vzťah nevznikol. Určovacia žaloba smeruje len\nk vyriešeniu vlastníckeho práva, a nerieši nároky žalovanej voči tretím osobám, ani nároky tretích\nosôb voči žalobcovi, hoci ich vznik môže byť rozhodnutím súdu nepriamo ovplyvnený. V rozpore\ns naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení nie je ani skutočnosť, že na dotknutom\nLV č. XXXX pre k. ú. J. Q. sú evidované ťarchy v prospech Š. C.. Žalobca sa žalobou domáhal\nurčenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie určenia, že na nich neviazne záložné právo Š.\nC.. Samotná existencia záložného práva nebráni ani podaniu určovacej žaloby, ani zápisu rozsudku\nsúdu v katastri nehnuteľností. Rozsudok súdu teda netrpí vadou vykonateľnosti. Ak súdne rozhodnutie\nzáväzne upravuje právo k nehnuteľnosti vo vzťahu k osobe zapísanej v katastri, okresný úrad vykoná\nzáznam podľa výroku rozhodnutia. Záložné právo tretej osoby týmto rozhodnutím ostáva nedotknuté.\nAk žalovaná poukázala na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24Sp/42/2014-57 z 30.\noktóbra 2014, pripisovala mu význam, ktorý v tejto veci nemal. V danom prípade išlo o správnu\nžalobu proti rozhodnutiu okresného úradu, katastrálneho odboru, ktorým bol zamietnutý návrh na\nvklad vlastníckeho práva z dôvodu existencie ťarchy na liste vlastníctva. Išlo však o iný typ ťarchy,\na to poznámky o predbežnom opatrení, exekúcii, daňových a colných exekučných príkazoch, ktoré\npredstavujú obmedzenie nakladania s nehnuteľnosťou podľa § 29 ods. 1 vyhlášky č. 461/2009 Z. z. Na\nrozdiel od toho, v danom prípade išlo o zmluvné záložné právo, ktoré takýto obmedzujúci účinok nemá.\n2.3. Následne odvolací súd skonštatoval, že pokiaľ ide o záložnú zmluvu na nehnuteľnú vec, predmetom\nzáložného práva neboli všetky nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX, ale len položky č. X, č. X a č.\nX. Uvedené skutkové zistenia sú súladné s vykonaným dokazovaním a v podanom odvolaní neboli\nnamietnuté. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že k zabezpečeniu pohľadávky pôvodného veriteľa\ndošlo na základe záložnej zmluvy na nehnuteľnú vec a k realizácii záložného práva došlo priamym\npredajom na základe kúpnych zmlúv uzatvorených vo forme notárskych zápisníc dňa 6. júna 2017.\nZáložný veriteľ pri výkone záložného práva bol povinný postupovať v zmysle ustanovení platných\nprávnych predpisov.\n2.4. Citujúc ustanovenia § 53 ods. 10 a § 879r Občianskeho zákonníka, odvolací súd dôvodil, že\npokiaľ záložný veriteľ mienil realizovať výkon záložného práva zo zmluvy, ktorá zabezpečuje záväzok\n\nzo spotrebiteľskej zmluvy, mal postupovať predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo\npredajom zálohu podľa osobitných predpisov. Pokiaľ tak nepostupoval, kúpna zmluva uzatvorená čo aj\nvo forme notárskej zápisnice, je neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor\nso zákonom; ide o absolútnu neplatnosť, ktorá nastáva zo zákona od začiatku (ex tunc) a pôsobí\nvoči každému. K aplikácii ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka žalovaná s poukazom\nna závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 250/2011-30 z 8. decembra 2011\nnamietala, že je neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky účastníkov záložnej zmluvy riadili novou\nprávnou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku ani poznať nemohli. Tvrdila, že práve prevod vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam realizovaným formou dobrovoľnej dražby by bol neplatný. Odvolací súd k\ntejto argumentácii uviedol, že v uvedenom náleze ústavný súd potvrdil, že nároky zo záložného práva\nvzniknuté pred 1. januárom 2003 sa posudzujú podľa vtedy platných právnych predpisov, čo je v\nsúlade s princípom právnej istoty. Zároveň zdôraznil, že nie je možné, aby sa tieto nároky riadili\nnovou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku nepoznali. Žalovaná však opomenula, že ústavný súd\nvyložil prechodné ustanovenie k zmene právnej úpravy z roku 2003 (§ 879e Občianskeho zákonníka),\nnie však k prechodným ustanoveniam účinným od roku 2014 (§ 879r Občianskeho zákonníka), ktoré\nsa na danú vec vzťahujú a ktoré ústavný súd v danom náleze nemohol posudzovať. Argumentácia\nžalovanej, že došlo k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka, preto\nnebola dôvodná. Prechodné ustanovenie § 879r Občianskeho zákonníka neobmedzuje účinnosť novej\nprávnej úpravy len na právne vzťahy vzniknuté po 1. júni 2014. Naopak, táto úprava sa vzťahuje aj\nna vzťahy vzniknuté pred týmto dátumom, ak ide o spotrebiteľské zmluvy alebo zmluvy zabezpečujúce\nzáväzky zo spotrebiteľských zmlúv. Vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú\npodľa predchádzajúcich predpisov, avšak obsah týchto zmlúv mohol byť zosúladený s novou právnou\núpravou v záujme ochrany spotrebiteľa. K nutnosti aplikácie ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho\nzákonníka platného v čase výkonu záložného práva (6. júna 2017) odvolací súd dodal, že nejde o\npravú retroaktivitu, pričom odkázal na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4Cdo/98/2010 z 29. júna 2010, z ktorého relevantnú časť citoval. V kontexte\nuvedeného odvolací súd poznamenal, že zákonodarca stanovením podmienok výkonu záložného práva\nzo zmlúv zabezpečujúcich pohľadávku zo spotrebiteľských zmlúv, nezasiahol do práv a povinností\nnadobudnutých podľa skoršieho právneho predpisu. Podmienka realizácie výkonu záložného práva\nformou dražby platí až od 1. júna 2014 a pôsobí len do budúcna. Nejde teda o spätné zneplatnenie\núkonov pred týmto dátumom, ale o zavedenie novej podmienky na platnosť výkonu záložného práva,\nčo nepredstavuje neprípustnú (pravú) retroaktivitu. Napokon podotkol, že úmyslom zákonodarcu bolo\nv záujme zamedzenia obchádzaniu zákona výslovne upraviť, aby sa záložné právo zabezpečujúce\nzáväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, realizovalo v rámci výkonu záložného práva len predajom zálohu na\ndražbe alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov. Pri výkone záložného práva zabezpečujúceho\nspotrebiteľské záväzky je preto zakázaná a absolútne vylúčená realizácia tzv. priameho predaja zálohu\nalebo iného spôsobu speňaženia zálohu obsiahnutého v záložnej zmluve, mimo zákonom dovolených\nspôsobov. Zákonodarca napokon prechodné ustanovenie § 879r Občianskeho zákonníka považoval za\nštandardné prechodné ustanovenie, ktoré na základe nepravej retroaktivity reguluje vzťah novej právnej\núpravy a skoršej právnej úpravy.\n2.5. Odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy o kúpe nehnuteľností\nuzatvorenej formou notárskej zápisnice č. N 309/2017, NZ 19377/2017, NCRls 19775/2017 zo 6. júna\n2017. Predmetom tejto zmluvy mali byť nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. J. Q., a\nto pozemok parcelného č. X o výmere 271m2, zastavané plochy a nádvoria, stavba so súpisným č.\nXXX, postavená na pozemku parcelného č. X; nebytový priestor č. X-X, o výmere 131m2, vo vchode\nč. X, na prízemí bytového domu, vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/1, s podielom priestoru na\nspoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu\n131/440. Porovnaním záložnej zmluvy na nehnuteľnú vec, ňou definovaným predmetom záložného\npráva a zmluvy o kúpe nehnuteľnosti bolo nepochybné, že predmetom tejto zmluvy boli nehnuteľnosti,\nktoré neboli predmetom záložného práva. Vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam záložnému veriteľovi\nBENEFIT GROUP I a. s. nevzniklo a ani nemohlo vzniknúť oprávnenie konať v mene žalobcu (§\n151m ods. 6 Občianskeho zákonníka). Ak veriteľ BENEFIT GROUP I a. s. previedol na tretiu osobu\nnehnuteľnosti, ku ktorým mu nepatrilo žiadne oprávnenie záložného veriteľa, takýto úkon nemohol v\nžiadnom prípade požívať právnu ochranu, pretože ním došlo k porušeniu vlastníckeho práva žalobcu,\nnakoľko dispozičný úkon s nehnuteľnosťami vykonal subjekt, ktorý k uvedenej dispozícii nemal žiadne\noprávnenie. Vo vzťahu k zmluve o kúpe nehnuteľnosti uzatvorenej formou notárskej zápisnice č. N\n310/2017, NZ 19378/2017 a NCRls 19776/2017 zo 6. júna 2017 platí, že v danom prípade síce došlo k\n\nprevodu nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložnej zmluvy, ale výkon záložného práva bol v rozpore s\nustanovením § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Priamy predaj nehnuteľností\nbol uskutočnený v rozpore so zákonom a z tohto dôvodu je neplatný v zmysle § 39 Občianskeho\nzákonníka. Spoločnou argumentáciou žalovanej pre platnosť prevodu nehnuteľností bolo tvrdenie, že\nprekročenie oprávnení záložným veriteľom zakladá zodpovednosť záložného veriteľa vo vzťahu ku\nškode spôsobenej vlastníkovi nehnuteľnosti, nie však neplatnosť právneho úkonu. Obe odvolateľom\ncitované rozhodnutia sa však zaoberali inou skutkovou situáciou, a to porušením ustanovenia § 151m\nods. 8 Občianskeho zákonníka, a teda povinnosti záložného veriteľa postupovať pri predaji zálohu\ns náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný\npredmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a v mieste predaja zálohu. V danom\nprípade nedošlo k obdobnému pochybeniu, ale záložný veriteľ v jednom prípade previedol na iného\nvec, ktorá nebola predmetom záložného práva a v druhom prípade previedol na iného vec spôsobom,\nktorý ustanovenia právneho predpisu neumožňovali. Nevyhnutnou sankciou za postup záložného\nveriteľa v rozpore so zákonom je vyslovenie neplatnosti týchto úkonov. V prvom prípade z dôvodu\nabsencie akéhokoľvek dispozičného oprávnenia subjektu, ktorý pred notárom uviedol, že je vo vzťahu\nk nehnuteľnostiam záložným veriteľom, a preto mu patrí oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 151m\nods. 6 Občianskeho zákonníka. V druhom prípade z dôvodu zvolenia formy priameho predaja v prípade,\nkeď ustanovenie právneho predpisu umožňovalo len realizáciu záložného práva predajom na dražbe\npodľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných predpisov.\n2.6. K posúdeniu tvrdenej dobromyseľnosti žalovanej pri nadobudnutí vlastníckeho práva s odkazom na\nnález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, pripúšťajúci ochranu nadobúdateľa s\nodkazom na jeho dobrú vieru, odvolací súd zdôraznil, že uvedený nález v čase jeho vydania predstavoval\nprelomové rozhodnutie, ktorého závery boli prevzaté do niekoľkých ďalších rozhodnutí. Daný názor\nbol následne korigovaný nálezom ústavného súdu z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016, ktorý v\nsúvislosti s dobromyseľnosťou nadobúdateľa vyjadril potrebu prihliadnutia na mimoriadne výnimočné\nokolnosti pri poskytnutí ochrany právam nadobúdateľa, zároveň však vyjadril presvedčenie, že k tejto\notázke je potrebné pristupovať zdržanlivo. Nesúlad rozhodovacej praxe založený týmito rozhodnutiami\nbol zjednotený uznesením veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021, v ktorom sa veľký senát vysporiadal s otázkou\nprelomenia zásady nemo plus iuris a s ňou súvisiacou možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva\nod nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa. Konštatoval, že slovenská právna úprava\numožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka len v zákonom stanovených prípadoch, kedy\nuprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus\niuris. V zmysle záveru vyššie uvedeného rozhodnutia neprichádza do úvahy, aby súdy bez existencie\nzákonného podkladu „rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým\nspôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t.\nj. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené\nplatí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine\nnespravodlivo voči nadobúdateľovi veci.“ Podľa právnej vety citovaného rozhodnutia „Dobrá viera\nnadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie\nvlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho\npráva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna\núprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru\nnadobúdateľa neumožňuje.“ Zmluva o kúpe nehnuteľností uzavretá medzi spoločnosťou INVESTCOM\ns. r. o. ako predávajúcou a žalovanou ako kupujúcou bola uzatvorená podľa ustanovení § 5 zákona\nč. 182/1993 Z. z. a § 588 Občianskeho zákonníka. Nešlo tak o žiadnu z výnimiek, kedy slovenská\nprávna úprava umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka a uprednostňuje ochranu\ndobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Nešlo o kúpnu\nzmluvu podľa § 446 Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenie je jedným zo zákonných predpokladov\numožňujúcich prelomenie zásady nemo plus iuris. V tomto smere bola ďalšia argumentácia žalovanej\nnadbytočná, pokiaľ poukazovala na žalobcu ako nedbalého vlastníka. V danom prípade spôsob voľby\nochrany vlastníckeho práva spočíval na žalobcovi, ako aj zároveň, kedy prípadné nároky z dôvodu\nnepremlčateľnosti vlastníckeho práva a absolútnej neplatnosti právnych úkonov uplatní. Nebolo možné\ndôvodne tvrdiť, že k podaniu žaloby došlo neočakávane, nakoľko jedným z tvrdení žalovanej bolo, že\nsa užívania nadobudnutých nehnuteľností ujať nemohla. Nebolo ani možné poprieť, že medzi žalobcom\na žalovanou existovali určité rokovania k vyriešeniu sporných otázok, aj keď obe strany sporu obsah\ntýchto rokovaní popisovali odlišne. Navyše odvolací súd dodal, že žalovanú nemožno v plnom rozsahu\n\npovažovať za plne dobromyseľnú, nakoľko sa v plnom rozsahu neoboznámila s históriou prevodov\nsporných nehnuteľností od namietanej a spornej realizácie záložného práva obchodnou spoločnosťou\nBENEFIT GROUP a. s., ktoré prevody teda nemohla ani relevantne vyhodnotiť. Inak by žalovaná\nnepochybne nadobudla pochybnosti ovplyvňujúce rozhodnutie o ich kúpe. Podľa názoru odvolacieho\nsúdu uvedené pochybnosti vyplývajú z výpovede svedka F.. F. A. (spoločnosť INVEST-COM s. r. o.\nnemala ani vedomosť, čo kupuje, kupovali to ako produkt, nevedeli, že kupujú problém), ako aj svedka G.\n(kúpa a predaj nehnuteľností D.. P. C. bez toho, aby tento nehnuteľnosti videl a teda kúpna nehnuteľnosti\nna firmu, ktorá je platcom dane z pridanej hodnoty). Napokon história prevodov a oboznámenie sa so\nspôsobom realizácie záložného práva a jeho vyhodnotenie, ku ktorému došlo dva roky pred uzavretím\nkúpnej zmluvy medzi INVESTCOM s. r. o. a žalovanou a následné prevody vlastníckeho práva, do\nktorých boli zapojené aj personálne prepojenými subjektami (INVEST-COM s. r. o. a INVESTCOM s.\nr. o.), by pre bdelého nadobúdateľa musela vyvolať vyššiu mieru obozretnosti. Uvedené u žalovanej\nabsentovalo.\n2.7. K ostatným odvolacím námietkam odvolací súd uviedol, že žalobca v žalobe svoje vlastnícke právo\ntvrdil a preukazoval s poukazom na neplatnosť zmlúv, ktorými došlo k prevodu nehnuteľností v jeho\nvlastníctve. Je pravdou, že žalobca časť svojej žalobnej argumentácie venoval postupu záložného\nveriteľa v rozpore s ustanoveniami § 151l a § 151m Občianskeho zákonníka. Uvedené tvrdenia sa\nnepreukázali a na takomto porušení citovaných ustanovení súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie\nnezaložil. Nemenej podstatnou bola ale argumentácia žalobcu, že k predaju nehnuteľností došlo v\nrozpore so zákonom z dôvodu, že záložný veriteľ realizoval záložné právo predajom veci, ktorá nebola\npredmetom záložného práva a zároveň, že veriteľ v rozpore s ustanovením § 53 ods. 10 Občianskeho\nzákonníka realizoval výkon záložného práva priamym predajom. Nebolo preto možné jednoznačne\nkonštatovať, že všetka žalobná argumentácia bola v konaní vyvrátená. Odvolací súd sa nestotožnil ani\ns argumentáciou žalovanej, ktorá namietala, že určenie neplatnosti notárskej zápisnice sa nepripúšťa.\nUvedené tvrdenie je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd\nprvej inštancie neurčil neplatnosť notárskych zápisníc, ale konštatoval neplatnosť zmlúv uzatvorených\nvo forme notárskej zápisnice a na základe takéhoto záveru určil vlastnícke právo žalobcu k sporným\nnehnuteľnostiam, pričom takáto žaloba je prípustná. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je založené\nna konštatovaní, že záložný veriteľ previedol na tretiu osobu viac práv ako sám mal a prevádzal\nna základe zákonného splnomocnenia len to, čo vlastnil žalobca, čo zakladá len zodpovednostný\nvzťah medzi žalobcom a záložným veriteľom a nie neplatnosť zmluvy z dôvodu porušenia zásady\nnemo plus iuris. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na závere, že právne úkony záložného\nveriteľa sú neplatné z dôvodu ich rozporu so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Až pri\nnásledných prevodoch vlastníckeho práva zo spoločnosti INVEST-COM s. r. o. na Š. C., následne na\nINVESTCOM s. r. o. a na žalovanú sa zásada nemo plus iuris uplatňuje, z dôvodov vyššie uvedených.\nŽalovaná tvrdila, že žalobca nesprávne vymedzil okruh subjektov na žalovanej strane a tiež tvrdila,\nže ako žalovaní mali byť označení všetci účastníci zmlúv, na základe ktorých dochádzalo k prevodu\nvlastníckeho práva od žalobcu k žalovanej. Ani s uvedenou námietkou sa odvolací súd nestotožnil.\nPredmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva ku konkrétnym nehnuteľnostiam, o ktorých žalobca\ntvrdil, že sú v jeho vlastníctve a zápis na liste vlastníctva svedčal žalovanej. V takomto prípade nie je\ndané ani nerozlučné a ani nútené spoločenstvo a nejde o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa\nustanovenia § 137 písm. d) CSP. Pokiaľ súd prvej inštancie posudzoval otázku platnosti ucelenej reťaze\nprevodov až na žalovanú ako otázku predbežnú, nebol žiaden dôvod, aby subjektami na žalovanej\nstrane boli aj predošlí nadobúdatelia vlastníckeho práva. S poukazom na iné rozhodnutia okresného\nsúdu v obdobných veciach žalovaná tvrdila, že došlo k porušeniu zásady právnej istoty z dôvodu, že\nokresný súd v obdobnej veci rozhodol inak a žalobu zamietol. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní nebol\nviazaný iným rozhodnutím toho istého okresného súdu, najmä v prípade, ak iné rozhodnutie v obdobnej\nveci právoplatnosť nenadobudlo. V súvislosti s tvrdením, že súd má poznať vlastnú judikatúru, odvolací\nsúd poukázal na to, že v právne a skutkovo obdobnej veci s totožným žalobcom rozhodol Krajský súd v\nBanskej Bystrici rozsudkom z 25. októbra 2022 sp. zn. 14Co/59/2022 tak, že potvrdil rozsudok okresného\nsúdu, ktorým bolo určené vlastníctvo žalobcu k nehnuteľnosti, a to na základe rovnakých právnych\nzáverov, aké boli prijaté aj v danom prípade. Odvolací súd si overil aj tvrdenie odvolateľa ohľadom\nrozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 11T/48/2014 a zistil, že zo skutkovej vety konania\nkladeného za vinu obžalovanému - žalobcovi v danom spore, nezistil žiaden súvis.\n2.8. Napokon k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že\nz odôvodnenia rozsudku pre odvolací súd vyplynuli všetky rozhodujúce skutočnosti, bolo z neho zrejmé,\n\nčoho sa žalobca domáhal, aká bola procesná obrana žalovanej. Súd prvej inštancie v odôvodnení\nrozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy vykonal, čo z vykonaného dokazovania zistil, ktoré ustanovenia\nprávneho predpisu na zistený skutkový stav aplikoval a ako vec právne posúdil. Na základe uvedených\ndôvodov odvolací súd preto potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ustanovením §\n387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanoveniami\n§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej len „dovolateľka“),\nktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. b) CSP a\n§ 421 ods. 1 písm. c) CSP. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP\nnamietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nesprávne, arbitrárne a porušujúce právo žalovanej\nna spravodlivý súdny proces. Argumentovala tým, že žalobca v čase prevodu nehnuteľností, resp. v\nčase výkonu záložného práva, bol vlastníkom sporných nehnuteľností, pričom všetky boli zaťažené\nzáložným právom. Vlastnícke právo žalobcu malo v čase výkonu záložného práva charakter výlučného\nvlastníctva, zaťaženého záložným právom, ktoré slúžili na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva\ntým, že záložného veriteľa oprávňovalo uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z\npredmetu záložného práva. V súvislosti s výkonom záložného práva žalovaná akcentovala, že záložný\nveriteľ zrealizoval výkon záložného práva v súlade s uzavretou záložnou zmluvou, a to priamym\npredajom. Zmluvy boli aj z dôvodu právnej istoty uzavreté formou notárskej zápisnice. Na túto skutočnosť\nžalobca nijako nereflektoval, len tvrdil, že zmluva je absolútne neplatná, čo sa podľa dovolateľky\nv konaní nepotvrdilo. Tomuto skutkovému a právnemu stavu však nezodpovedá znenie žalobného\npetitu ani výrokom rozsudkov súdov nižšej inštancie. Napriek týmto skutočnostiam súdy v rozpore\nso zákonom žalobnému petitu v plnom rozsahu vyhoveli. Nezohľadnili špecifický charakter notárskej\nzápisnice, ani to, že z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že určenie neplatnosti notárskej zápisnice ako\nformy zachytenia právneho úkonu sa nepripúšťa. Žalobcom zvolený žalobný petit žalovaná považovala\nza neakceptovateľný, nakoľko vyhovenie žalobnému petitu v zmysle žaloby spôsobilo, že žalobca\nnadobudol nehnuteľnosti, ktoré boli v čase realizácie právneho úkonu zaťažené záložným právom, ako\naj množstvom exekučných záložných práv. Vlastnícke právo žalobcu malo v čase výkonu záložného\npráva určitý charakter (ťarchy viaznuce na nehnuteľnostiach) a rozhodnutia súdu prvej inštancie, aj\nodvolacieho súdu tieto skutočnosti odignorovali. Odvolací súd tak rozsudkom priznal žalobcovi viac práv\nako mal, keďže v dôsledku jeho rozhodnutia žalobca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,\nbez tiarch, a tým zmenil nielen charakter jeho vlastníckeho práva, ale zasiahol tým do akcesorických\nprávnych vzťahov, na čo neexistuje žiadny právny dôvod.\n3.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka\nnamietala porušenie zásady vigilantibus iura scriptpta sunt žalobcom. Dovolateľka v konaní opakovane\npoukazovala na nezodpovednosť a nedbalosť žalobcu ako vlastníka, keďže od roku 2014 mal vedomosť\no realizácii výkonu záložného práva, a od roku 2017 už nebol evidovaný ako vlastník predmetných\nnehnuteľností. I napriek tomu v tejto veci nekonal až do roku 2020, kedy podal žalobu voči žalovanej.\nVzhľadom na uvedené dovolateľka bola toho názoru, že žalobca v predmetnom konaní nemal naliehavý\nprávny záujem. Žalobca ako vlastník zanedbal svoje práva, keď po tom, čo bol informovaný o výkone\nzáložného práva a o prevode vlastníctva na spoločnosť INVESTCOM s. r. o., nepodnikol žiadne právne\nkroky ani nezapísal poznámku o prebiehajúcom súdnom spore do katastra. Tým mohol zabrániť ďalším\nprevodom, keďže žalovaná by pri vedomí o spornosti vlastníckeho práva zrejme zmluvu neuzavrela. V\nrámci svojej argumentácie odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf\n65/2011 a uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 59/2021. Ďalej dovolateľka namietala posúdenie\ndobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Argumentovala tým,\nže z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalovaná nadobudla predmetné nehnuteľnosti\nv dobrej viere a ako dobrý hospodár spravila všetko, čo sa od nej mohlo vyžadovať pred realizáciou\nkúpy predmetných nehnuteľností, keď sa riadne a zodpovedne zaujímala o predmet kúpy, nehnuteľnosť\nsi riadne obhliadla, vyžiadala si aktuálne listy vlastníctva, oboznámila sa so znaleckým posudkom\npredloženým zo strany predávajúceho, úhradu kúpnej ceny zrealizovala formou notárskej úschovy. Na\npodporu svojich tvrdení poukázala na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. mája 2017,\nv zmysle ktorého by súd mal poskytnúť ochranu žalovanému ako dobromyseľnému nadobúdateľovi\noproti žalobcovi, ktorý nedbal o svoje vlastníctvo a sp. zn. II. ÚS 845/2014 z 11. decembra 2014, v\nzmysle ktorého výkon záložného práva zo strany záložného veriteľa musí prebiehať v súlade s § 151m\nods. 8 Občianskeho zákonníka, teda s náležitou starostlivosťou, aby bol záloh predaný za obvyklú cenu\nza porovnateľných podmienok. V prípade, že záložný veriteľ túto povinnosť poruší a dôjde k zníženiu\n\nmajetku záložcu alebo k zhoršeniu postavenia záložného dlžníka, nejde automaticky o neplatnosť\nprávneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Takýto postup však môže zakladať zodpovednosť\nzáložného veriteľa za škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tomto smere poukázala aj\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013.\nPodľa názoru dovolateľky, ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka nie je kogentnej povahy a\njeho prípadné porušenie nemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, tak ako to nesprávne\nposúdili súdy nižších inštancií. Pokaľ by zákonodarca s porušením tohto zákonného ustanovenia spájal\nabsolútnu neplatnosť právneho úkonu, nepochybne by to v znení zákonného ustanovenia explicitne\nuviedol, a neumožňoval by v inom zákonom ustanovení možnosť záložcu a záložného veriteľa dohodnúť\nsa na spôsobe výkonu záložného práva napr. ustanovenia § 151j, § 151m ods. 1 až 3 Občianskeho\nzákonníka. Súdy oboch inštancií opomenuli základné interpretačné pravidlo, podľa ktorého je potrebné\nuprednostniť výklad zmluvy, ktorý zachováva jej platnosť, pred výkladom vedúcim k jej neplatnosti,\nak sú možné oba výklady, v záujme zachovania autonómie vôle zmluvných strán a funkcie zmluvy\nv súkromnom práve. Ako uviedol ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 242/2007, nie je ústavne\nkonformné, ak všeobecné súdy preferujú výklad smerujúci k neplatnosti zmluvy. Dovolateľka vytkla\nodvolaciemu súdu, že neuviedol, či právny úkon posúdený ako absolútne neplatný odporuje zákonu\nsvojím obsahom alebo účelom. Z tohto dôvodu možno jeho rozhodnutie v tejto časti považovať za\nnepreskúmateľné a neodôvodnené. Dovolateľka namietala, že odvolací súd v bode 10.13 rozhodnutia\nnesprávne vyvodil úmysel zákonodarcu, keď sa odvolával na dôvodovú správu, ktorá však nijako\nnepodporuje jeho tvrdenia. Dôvodová správa k zákonu č. 106/2014 Z. z., ktorým bolo doplnené aj\nustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka neobsahuje nič, čo by naznačovalo, že porušenie\ntohto ustanovenia má za následok absolútnu neplatnosť. Ak by takýto úmysel zákonodarca mal, výslovne\nby ho vyjadril v rámci predmetnej novely, v ktorej zároveň zaviedol aj ustanovenie § 39a Občianskeho\nzákonníka a presne definoval prípady absolútnej neplatnosti. Následne opätovne poukázala na nález\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 250/2011 k výkladu ustanovenia § 879e Občianskeho zákonníka, pričom\ntrvala na tom, že ak by bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam realizovaný formou dobrovoľnej\ndražby, tak by bol, v zmysle uvedeného rozhodnutia, realizovaný v rozpore so zákonom. Podporne\nodkázala aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/92/2012 z 26. marca\n2013 a sp. zn. 6Cdo/71/2011. Vzhľadom na uvedené vymedzila právnu otázku, od ktorej záviselo\nrozhodnutie súdu v znení, či „je ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka kogentnej povahy,\nktorého porušenie zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 39 Občianskeho\nzákonníka“.\n3.2. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP s poukazom\nna uvedené rozhodnutia dovolacieho súdu (sp. zn. 7Cdo 222/2012, 6Cdo/71/2011 a 4Obo/92/2012)\nje podľa dovolateľky otázka posúdenia „kolízie princípu nemo plus iuris ad alium transferre potest\nquam ipse habet a ústavného princípu ochrany dobrej viery legitímne očakávanie o nadobudnutom\nmajetku v spojení so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, t. j. práva patria len bdelým (pozorným,\nostražitým), a teda tým, ktorí sa aktívne zajímajú o ochranu a výkon svojich práv a zároveň s poukazom\nna zachovanie princípu právnej istoty, s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti“, dovolacím\nsúdom rozhodovaná rozdielne, ako ju posúdil veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021. Uvedené rozhodnutie podľa\nnázoru dovolateľky nepredstavuje finálne vyriešenie dotknutej otázky, pretože k nej doposiaľ nezaujalo\nstanovisko plénum ústavného súdu, prípadne občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky. Podľa názoru dovolateľky, plošné a formalistické uplatňovanie uvedeného rozhodnutia na\nvšetky spory o určenie vlastníckeho práva vytvára priestor pre špekulatívne nároky aj po dlhom časovom\nodstupe. Takýto výklad ohrozuje právnu istotu dobromyseľných nadobúdateľov, ktorí ani pri vynaložení\nmaximálnej starostlivosti nemôžu predvídať staré alebo utajené nároky. V tejto súvislosti zdôraznila,\nže dobromyseľného nadobúdateľa je potrebné chrániť, inak by vlastnícke práva boli trvalo ohrozené.\nV danom prípade žalobca zjavne sleduje špekulatívny cieľ nadobudnúť nehnuteľnosti bez tiarch, čo\nby viedlo k popretiu viacerých právnych inštitútov. Takýto výklad nemôže požívať právnu ochranu,\nkeďže by otvoril priestor pre zneužitie zo strany nepoctivých subjektov a poprel princípy právneho štátu.\nZ uvedeného dôvodu navrhla postúpiť vec veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky. Napadnutý rozsudok navrhla zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť,\nprípadne zrušiť aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnila si nárok\nna náhradu trov konania.\n4. Žalobca sa k doručenému dovolaniu písomne nevyjadril.\n\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie\nvydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje\nzákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci\ndovolacieho prieskumu s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia v súlade s § 438 ods. 1\nv spojení s § 219 ods. 3 CSP dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,\n4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).\n13. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala\narbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, jeho nepresvedčivé a nedostatočné odôvodnenie, vrátane\nabsencie právneho posúdenia neplatnosti právneho úkonu, ignorovania právneho významu notárskej\n\nzápisnice a nevysporiadania sa so skutkovým stavom ohľadom záložných práv. Zároveň namietala\nprekročenie žalobného petitu a porušenie zásady kontradiktórnosti spočívajúce v opomenutí kľúčových\ndôkazov o jej dobromyseľnosti pri nadobúdaní sporných nehnuteľností.\n14. V preskúmavanej veci predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva k sporným\nnehnuteľnostiam. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že dňa 26. októbra 1998 žalobca\nuzatvoril s Prvou stavebnou sporiteľňou, a. s. zmluvu o mimoriadnom medziúvere, ako aj záložnú zmluvu\nk položkám č. X, X a X sporných nehnuteľností. Pohľadávka z uvedeného medziúveru bola dňa 7. júla\n2014 postúpená spoločnosti BENEFIT GROUP I a. s., ktorá túto skutočnosť dňa 24. júla 2014 oznámila\nžalobcovi, spolu s oznámením o začatí realizácie výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam. Dňa 6.\njúna 2017 uzatvorili spoločnosť BENEFIT GROUP I a. s. a spoločnosť INVEST - COM s. r. o. dve kúpne\nzmluvy vo forme notárskych zápisníc č. N 309/2017, NZ 19377/2017, NCRls 19775/2017 na položky č.\n2 a 6 sporných nehnuteľností a č. N 310/2017, Nz 19378/2017, NCRls 19776/2017 na položky č. X, X a\nX sporných nehnuteľností. Dňa 16. novembra 2017 spoločnosť INVEST - COM s. r. o. ako predávajúca\ns D.. P. C. ako kupujúcim uzavreli kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli všetky sporné nehnuteľnosti\na dňa 8. decembra 2017 uzatvorili D.. P. C. ako predávajúci a spoločnosť INVESTCOM s. r. o. ako\nkupujúca kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli taktiež všetky sporné nehnuteľnosti. Následne dňa 1.\noktóbra 2019 uzatvorili spoločnosť INVESTCOM s. r. o. ako predávajúca so žalovanou ako kupujúcou\nkúpnu zmluvu, ktorou bolo žalovanej prevedených všetkých šesť položiek sporných nehnuteľností. V\nnapadnutom rozhodnutí sa odvolací súd stotožnil s konštatovaním, že právny vzťah vyplývajúci zo\nzmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo 4. novembra 1998 je potrebné považovať\nza vzťah spotrebiteľský, ako aj záložnú zmluvu na nehnuteľnú vec, a to z dôvodu jej akcesority k\nhlavnej úverovej zmluve. Pokiaľ išlo o zmluvu spísanú vo forme notárskej zápisnice č. N 309/2017, NZ\n19377/2017, NCRls 19775/2017 zo 6. júna 2017, túto považoval za neplatnú z dôvodu, že ňou došlo pri\nvýkone záložného práva k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá nebola predmetom zálohu.\nZa neplatnú bola považovaná aj kúpna zmluva spísaná formou notárskej zápisnice č. N 310/2017, Nz\n19378/2017, NCRls 19776/2017 zo 6. júna 2017, nakoľko pri realizácii záložného práva nebolo dodržané\nustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka. K predaju zálohu nedošlo na dražbe podľa osobitného\nzákona a ani predajom zálohu podľa osobitných predpisov. Voľba spôsobu realizácie záložného práva\nformou priameho predaja tak bola v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov a z toho dôvodu\nneplatná pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Nutnosť aplikácie ustanovenia §\n53 ods. 10 Občianskeho zákonníka umocňuje prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára\n2014, a to § 879r Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na výkon záložného práva, ktoré vzniklo pred\n1. júnom 2014, sa použijú ustanovenia tohto zákona.\n15. K namietanej arbitrárnosti dovolací súd uvádza, že ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach,\naktuálne napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade\nmôže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením\nzásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna\n(meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie\nveci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné\nvšeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu\ntiež vyplýva, že arbitrárnosť i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie\ndaná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov\ns pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a\nobranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať\nmieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v\nčl. 127 ods. 1 ústavy. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla\nvtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera\núčel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,\nabsentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne, ak sú tieto\ndôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS\n150/03, I. ÚS 301/06).\n16. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľka nevytýka žiadne nedostatky v procesnom postupe\nodvolacieho súdu, jej nesúhlas s právnym posúdením odvolacieho súdu, nepredstavuje vadu\nzmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 54/2012, sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010,\n\n3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014).\nSkutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a\nnedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06), čo sa netýka preskúmavanej veci.\n17. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľky dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania\npodľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil\npodľa predstáv sporovej strany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa\nsúd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to,\naby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi\nnázormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových\ntvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených\nnámietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho\nvyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov\nkonania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na\nzákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS\n252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).\n18. K dovolacej námietke ohľadom prekročenia žalobného návrhu dovolací súd uvádza, že z ustanovení\n§ 131 a § 216 ods. 1 CSP vyplýva dispozičný princíp, ktorým je ovládané každé sporové konanie. Tento\nprincíp znamená, že súd môže rozhodovať o ochrane ohrozených alebo porušených subjektívnych práv\nlen v medziach žaloby, najmä v rozsahu samotného žalobného návrhu (petitu), teda návrhu na výrok\npožadovaného rozhodnutia. Žalobu môže žalobca v priebehu konania meniť, na rozdiel od jej podania\nvšak na toto už potrebuje súhlas súdu, vyjadrený v uznesení o pripustení zmeny žaloby. V sporovom\nkonaní je súd viazaný žalobným návrhom, ako aj skutkovými okolnosťami vyplývajúcimi z obsahu, preto\nvyhovením žalobnému petitu nedošlo k rozhodnutiu vydanému nad jeho rozsah. Predmetom konania\nbolo určenie vlastníckeho práva, v ktorom konaní súdy nižších inštancií prejudiciálne posudzovali\nnamietanú (ne)platnosť právnych úkonov, ktorými došlo k jednotlivým prevodom sporných nehnuteľností.\nOtázka existencie záložného práva nebola predmetom sporu. Obsah žaloby nie je tvorený výlučne\nžalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja\n(causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v\nsúvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný\nžalobný návrh (R 14/2021).\n19. V preskúmavanej veci však k prekročeniu žalobného petitu napadnutým rozhodnutím nedošlo.\nUplatnená námietka preto nezakladá prípustnosť a ani dôvodnosť uplatneného dovolacieho dôvodu\npodľa 420 písm. f) CSP.\n20. K namietanému hodnoteniu dôkazu odvolacím súdom dovolací súd uvádza, že nesúhlas dovolateľky\ns procesným postupom odvolacieho súdu, s hodnotením dôkazov nemožno považovať za porušenie jej\nprocesných práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP\nv spojení s § 191 CSP, vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že\nzáver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie,\nje vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov\núvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám\nformálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú\nzhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v\nktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,\nz ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie\nnavrhnuté dôkazy a pod. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej\nlogiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením. K uvedenému dovolací\nsúd poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie\nnedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať\nnové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,\n\nuž len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu\nprvej inštancie a odvolacieho súdu v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, lebo je\nviazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno\núspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších inštancií, ani prieskumu nimi\nvykonaného dokazovania, vrátane nesprávneho vyhodnotenia niektorého dôkazu. Dovolací súd síce má\nmožnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či\nkonajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,\nktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade\nzmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak v preskúmavanej veci dovolací súd takúto vadu nezistil.\n21. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho\nprávnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník\nkonania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie\nje porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení\núčastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.\nPrávo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že\nvšeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,\nvrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na\nzákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS\n252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).\n22. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie uvedené odvolacím súdom v\nbodoch 6. až 17, ktorého obsah v podstatnom rozsahu vyplýva z tohto odôvodnenia uvedeného v\nbodoch 2. až 2.7, ale aj v celom jeho kontexte s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie,\nktoré tvoria jeden celok vo vzťahu k ustáleniu zisteného skutkového stavu (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS\n350/09), spĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2\nCSP a § 393 ods. 2 CSP. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) v sebe zahŕňajú aj právo\nna riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). V preskúmavanej veci odôvodnenie rozsudku\nzodpovedá základnej, formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí\nodôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú\ninterpretačnú presvedčivosť. Z jeho obsahu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniam, aj úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových\nzistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je\nkoherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé.\n23. Odvolací súd sa s uplatnenými odvolacími námietkami žalovanej ohľadom jej dobromyseľnosti\ndôsledne vysporiadal v odôvodnení uvedenom najmä v bodoch 14. až 14.6., konštatovaním ich\nnedôvodnosti s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania a skutkové závery, ku ktorým dospel\nsúd prvej inštancie. Prezentoval názor k nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015, pripúšťajúcemu\nochranu nadobúdateľa s odkazom na jeho dobrú vieru s tým, že daný názor bol korigovaný nálezom\nústavného súdu z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016, ktorý v súvislosti s dobromyseľnosťou\nnadobúdateľa vyjadril potrebu prihliadnutia na mimoriadne výnimočné okolnosti pri poskytnutí ochrany\nprávam nadobúdateľa, zároveň však vyjadril presvedčenie, že k tejto otázke je potrebné pristupovať\nzdržanlivo. V tejto súvislosti podotkol, že nesúlad rozhodovacej praxe založený týmito rozhodnutiami\nbol zjednotený rozhodnutím veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.\n1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021, v ktorom sa najvyšší súd vysporiadal s otázkou prelomenia zásady\nnemo plus iuris a s ňou súvisiacou možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na\nzáklade dobrej viery nadobúdateľa. V rozhodnutí bolo konštatované, že slovenská právna úprava\numožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka len v zákonom stanovených prípadoch, kedy\nuprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus\niuris. Vzhľadom k tomu, že zmluva o kúpe nehnuteľností uzavretá medzi spoločnosťou INVESTCOM\ns. r. o. ako predávajúcou a žalovanou ako kupujúcou bola uzatvorená podľa ustanovení § 5 zákona\nč. 182/1993 Z. z. a § 588 Občianskeho zákonníka, nešlo o žiadnu z výnimiek, kedy slovenská\nprávna úprava umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka a uprednostňuje ochranu\ndobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z uvedeného\n\ndôvodu preto odvolací súd ďalšiu argumentáciu žalovanej, v ktorej poukazovala na žalobcu ako\nnedbalého vlastníka, považoval za nadbytočnú. Napokon odvolací súd dodal, že žalovanú nemožno\nv plnom rozsahu považovať za plne dobromyseľnú, pretože uvedené je v rozpore so závermi\nvykonaného dokazovania súdom prvej inštancie. V tomto zmysle poukázal na históriou prevodov\nsporných nehnuteľností od namietanej a spornej realizácie záložného práva, na obsah svedeckých\nvýpovedí F.. F. A. (spoločnosť INVEST-COM s. r. o., ktorá nemala ani vedomosť, čo kupuje, kupovali\nto ako produkt, nevedeli, že kupujú problém); svedka G. (kúpa a predaj nehnuteľností D.. P. C. bez\ntoho, aby tento nehnuteľnosti videl a teda kúpa nehnuteľnosti na firmu, ktorá je platcom dane z pridanej\nnehnuteľnosti), ako aj na následné prevody vlastníckeho práva, do ktorých boli zapojené aj personálne\nprepojenými subjektami (INVEST-COM s. r. o. a INVESTCOM s. r. o.), by pre bdelého nadobúdateľa\nmusela vyvolať vyššiu mieru obozretnosti, čo u žalovanej absentovalo. Z uvedenej argumentácie je\nzrejmé, že odvolací súd posudzoval dobromyseľnosť žalovanej, avšak v nadväznosti na ďalšie vykonané\ndokazovanie nedospel k záveru o dobromyseľnosti žalovanej v danom prípade. Odvolací súd sa takisto\ndostatočne vyjadril aj k otázke neplatnosti zmlúv uzatvorených vo forme notárskej zápisnice, a to\nv bode 16.2 napadnutého rozhodnutia. Z rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj z rozhodnutia súdu\nprvej inštancie, je zrejmé, z akých dôvodov boli zmluvy o prevode sporných nehnuteľností posúdené\nako neplatné. V kontexte uvedeného preto vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími\nnámietkami možno považovať za dostatočné aj v súlade s ustanovením § 387 ods. 3 CSP.\n24. K námietke dovolateľky týkajúcej sa nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia, z akých\ndôvodov bol právny úkon posúdený ako absolútne neplatný, či odporuje zákonu svojím obsahom,\ndovolací súd akcentuje, že odvolací súd sa veľmi dôsledne a zákonným spôsobom vysporiadal so\nvšetkými relevantnými námietkami uplatnenými v odvolaní. Jeho odôvodnenie je potrebné vnímať v\ncelom kontexte ako celok spolu s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie. Napríklad v bode\n10. 6 uviedol, že ,,pokiaľ záložný veriteľ mienil realizovať výkon záložného práva zo zmluvy, ktorá\nzabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, mal postupovať predajom zálohu na dražbe podľa\nosobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných predpisov. Pokiaľ tak nepostupoval, kúpna\nzmluva uzatvorená čo aj vo forme notárskej zápisnice, je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka\npre rozpor so zákonom; ide o absolútnu neplatnosť, ktorá nastáva zo zákona od začiatku (ex tunc) a\npôsobí voči každému“.\n25. Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia dovolateľke znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti\npovažuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia\nnemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre\nrozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za\nnevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).\nAko vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom\nodvolacieho súdu nestotožnila, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\njeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a\njasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS\n117/05; m. m. I. ÚS 218/2019).\n26. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade\na použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom\nomyle konajúcich súdov. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných\ndôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku,\nresp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom\núčastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym\nnázorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).\n27. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia\nmusia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany\nbola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z\n\n9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,\nséria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára\n1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska\nproti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).\n28. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že z procesného postupu súdov nižšej\ninštancie nebola zistená existencia vady zmätočnosti, preto prípustnosť a ani dôvodnosť uplatneného\ndovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je daná, čím je daný dôvod na odmietnutie dovolania\nv súlade s § 447 písm. c) CSP.\n29. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.\n30. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia.\n31. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na\nzistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide\nvtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n32. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková. Môže\nísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii\na interpretácii procesných ustanovení. Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného\nustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu\nz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo\nspôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a\ntiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (sp. zn.\n4Cdo/64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia,\nči dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže\ndovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.\n33. Žalovaná prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Za neriešenú\nprávnu otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považovala otázku v znení, či ,, je ustanovenie §\n53 ods. 10 Občianskeho zákonníka kogentnej povahy, ktorého porušenie zakladá absolútnu neplatnosť\nprávneho úkonu podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka“. Podľa jej názoru ustanovenie § 53\nods. 10 Občianskeho zákonníka nie je ustanovením kogentnej povahy, preto jeho prípadné porušenie\nnemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Pokiaľ by zákonodarca s porušením tohto\nzákonného ustanovenia spájal absolútnu neplatnosť právneho úkonu, nepochybne by to v znení\nzákonného ustanovenia explicitne uviedol, a neumožňoval by v inom zákonom ustanovení možnosť\nzáložcu a záložného veriteľa dohodnúť sa na spôsobe výkonu záložného práva (napr. § 151j, § 151m\nods.1 až 3 Občianskeho zákonníka). V rámci uplatnenej argumentácie s prihliadnutím na skutkový stav,\nv danom prípade akcentovala poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi oproti žalobcovi,\nktorý roky nedbal o svoje vlastníctvo s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3.\nmája 2017. Ďalej dôvodila, že sankciou za porušenie právnej povinnosti záložného veriteľa vyplývajúcej\npre neho z § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka je jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu podľa\n§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a nie neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho\nzákonníka (II. ÚS 845/2014 z 11. decembra 2014), s odkazom na právnu vetu vyplývajúcu z judikátu\npublikovaného pod R 124/2014. Zdôraznila, že záložné právo ako akcesorické slúži na zabezpečenie\npohľadávky tým, že v prípade jej riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený zákonom\n\nstanoveným spôsobom alebo v zmluve určeným spôsobom dosiahnuť splnenie svojej pohľadávky.\nDovolateľka prezentovala názor podľa ktorého, pokiaľ by zákonodarca mal v skutočnosti úmysel s\nporušením ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka spájať absolútnu neplatnosť právneho\núkonu, nepochybne by to bol vyriešil práve zákonom č. 106/2014 Z. z., ktorým novelizoval Občiansky\nzákonník s poukazom na ochranu spotrebiteľa, ktorým okrem iného bolo do právneho poriadku doplnené\naj nové zákonné ustanovenie § 39a Občianskeho zákonníka, v ktorom explicitne zákonodarca vymedzil,\nkedy je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom neplatný. Citujúc ustanovenie § 2 ods.\n3 Občianskeho zákonníka, dovolateľka zdôraznila, že posudzovanie povahy ustanovení, od ktorých\nsa nemožno odchýliť je pomerne náročný proces s prihliadnutím na zachovanie princípu elementárnej\nspravodlivosti. Záložný veriteľ pri prekročení rozsahu oprávnenia zodpovedá za škodu, ktorú takýmto\nkonaním spôsobil, čo však nemá za následok ex lege neplatnosť právneho úkonu záložného veriteľa,\nale pripúšťa využite inštitútu žaloby na plnenie, ktorá má vždy prednosť pred žalobou o určenie. Podľa\nnázoru dovolateľky, preto priamym predajom sporných nehnuteľností došlo k zákonnému prevodu\nvlastníckeho práva nehnuteľností tak, že ním nebolo porušené žiadne ustanovenie zákona, preto zmluvu\no kúpe nehnuteľnosti z 1. októbra 2019 uzatvorenú medzi spoločnosťou INVESTCOM s. r. o. ako\npredávajúcou a FIN-EKO PLUS s. r. o. ako kupujúcou, nemožno považovať za neplatný právny úkon.\n34. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods.1 písm. b)\nCSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu\ndovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolanie je procesne\nprípustné. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia sa následne zaoberal uplatnenou\nargumentáciou dovolateľky k otázke posúdenia, či je ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka\nkogentnej povahy, ktorého porušenie zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia\n§ 39 Občianskeho zákonníka“.\n35. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom\nodporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.\n36. Podľa 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. júna 2014, ak záložné právo\nzabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného\npráva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa\nosobitných predpisov.\n37. Podľa § 879r Občianskeho zákonníka prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. júna\n2014, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. júnom 2014; vznik\ntýchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa predpisov účinných\ndo 1. júna 2014. Na výkon záložného práva, ktoré vzniklo pred 1. júnom 2014, sa použijú ustanovenia\ntohto zákona.\n38. Z citovaného prechodného ustanovenia je nepochybné, že ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho\nzákonníka v znení účinnom od 1. júna 2014 sa vzťahuje aj na výkon záložného práva, ktorý vznikol pred\n1. júnom 2014. Cieľom zákonodarcu bolo teda obmedzenie výkonu záložného práva len na dva zákonné\nspôsoby a toto obmedzenie vztiahnuť aj na záložné práva vzniknuté pred 1. júnom 2014. K aplikácii\nuvedeného ustanovenia dovolací súd uvádza, že v teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná\núčinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že\npokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu právneho štátu,\nnepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne\nvýznamných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise\nneuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti\nuznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr.\nvtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy,\nktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho\npredpisu nastáva skôr ako jeho platnosť skôr, než začal existovať. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca\nuznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku\nurčitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne\nnovým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo\npovinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi\nnovou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej\n\nprávnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc\npráva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim\na mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej\nprávnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku\nnepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej\núpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (sp. zn. 4Cdo/98/2010). K zavedeniu\nustanovenia ods. 10 v § 53 Občianskeho zákonníka, zákonodarca pristúpil v záujme ochrany práv slabšej\nstrany. Záujem na ochrane spotrebiteľa vyžaduje, aby speňaženie zábezpeky, ktorú spotrebiteľ poskytol\nprebehlo na dobrovoľnej dražbe alebo na dražbe v exekúcii, preto iný spôsob výkonu záložného práva,\nak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy nie je prípustný. Z uvedeného je teda\nzrejmé, že pri výkone záložného práva zabezpečujúceho záväzky zo spotrebiteľskej zmluvy je zakázaná\na absolútne vylúčená realizácia tzv. priameho predaja zálohu alebo iného spôsobu speňaženia zálohu\nobsiahnutého v záložnej zmluve, mimo zákonom dovolených spôsobov.\n39. Podľa § 2 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov\nalebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája. V občianskoprávnych vzťahoch\nmajú účastníci rovnaké postavenie. Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva\na povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy\nustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.\n40. Podľa právnej teórie sa právne normy delia podľa viazanosti subjektov obsahom právnej normy na\nkogentné a dispozitívne. Kogentné (kategorické) právne normy sú také, ktoré vylučujú, aby sa subjekty\nprávneho vzťahu odchýlili od pravidla v nich uvedeného, a to ani v prípade dohody všetkých účastníkov\nprávneho vzťahu. Kogentnú normu nemôžu účastníci právneho vzťahu ani vylúčiť, či obmedziť.\nNajčastejšie nachádzame kogentné právne normy v trestnom, štátnom práve, finančnom práve, avšak sa\nnachádzajú aj v ostatných právnych odvetviach. Súkromné právo plní aj sociálnu funkciu spočívajúcu v\nzabezpečení rovnováhy záujmov subjektov súkromného práva a to vzhľadom na ich prirodzene nerovné\npostavenie. Prejavom sociálnej funkcie súkromného práva je princíp ochrany tzv. slabšej strany, ktorý\nobjektívne nie je schopná konkurovať pri uplatňovaní svojich práv iným subjektom. Takou slabšou\nstranou je v širšom význame napríklad maloletý, osoba vyžadujúca obligatórne zastúpenie zákonným\nzástupcom, zamestnanec, či spotrebiteľ. Dispozitívne právne normy umožňujú účastníkom odchýliť\nsa od uvedenej právnej normy, a teda dohodou si môžu vzájomné práva a povinnosti v právnom\nvzťahu upraviť odlišne od právnej normy. Pokiaľ by ale účastníci neprejavili vôľu upraviť vzájomné\npráva a povinnosti ináč, ako v dispozitívnej právnej norme, na úpravu ich vzťahu sa bude táto norma\nvzťahovať. Princíp autonómie vôle znamená prejavenie slobody jednotlivca svojou autonómnou, na\nobjektívnom práve nezávislou vôľou stanovovať práva povinnosti nezávisle od textu právnej normy.\nInak povedané, tam kde intenzita spoločenského záujmu neodôvodňuje kogentné, spravidla imperatívne\nustanovenie práv a povinností priamo zákonom, môže subjekt práva prejavením svojej vôle vylúčiť\naplikáciu dispozitívnej právnej normy vytvorením vlastnej autonómnej právnej normy.\n41. V kontexte uvedeného teda dovolací súd v odpovedi na právnu otázku týkajúcu sa povahy právnej\nnormy uvedenej v § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka uvádza, že s prihliadnutím na záujem na\nochrane slabšej strany a výkon záložného práva zabezpečeného záväzku spotrebiteľskou zmluvou\nmožno konštatovať, že uvedené ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka je kogentnou právnou\nnormou, ktorej porušenie má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so zákonom\nv zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. O rozpore so zákonom možno hovoriť v prípade rozporu s\nkogentnou normou, resp. porušenia povinnosti ustanovenej kogentnou normou. Kogentnosť právnej\núpravy znamená obmedzenie princípu autonómie vôle a pre toto obmedzenie musí existovať racionálny\ndôvod, najmä ochrana verejného poriadku, ochrana tretích osôb, ochrana slabšej strany a ochrana\nprávnej istoty. Pred konštatovaním neplatnosti je potrebné konkrétnu normu, s ktorou je právny úkon\nv rozpore, interpretovať z hľadiska jej obsahu aj účelu (Melzer, F. Právní jednání a jeho výklad. Brno:\nVáclav Klemm - Vydavatelství a nakladatelství, 2009, s. 124).\n42. Z predmetnej dikcie vyplýva, že výkon záložného práva zabezpečujúceho záväzok zo spotrebiteľskej\nzmluvy možno realizovať výhradne predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002\nZ. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch\na notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorý poskytuje spotrebiteľovi\nako dlžníkovi aspoň minimálne záruky ochrany jeho práv v procese realizácie dražby alebo predajom\n\nzálohu v exekúcii podľa Exekučného poriadku, ak dodávateľ disponuje exekučným titulom. Ustanovenie\n§ 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka teda predstavuje osobitnú právnu úpravu výkonu záložného\npráva v spotrebiteľských záväzkoch. Z uvedeného dôvodu preto do úvahy neprichádza argumentácia\ndovolateľky týkajúca sa výkonu oprávnení záložného veriteľa v zmysle § 151m a nasl. Občianskeho\nzákonníka.\n43. Z okolností preskúmavanej veci je nesporné, že záložný veriteľ v tom čase spoločnosť BENEFIT\nGROUP I a. s. realizovala výkon záložného práva priamym predajom na základe kúpnych zmlúv\nuzatvorených vo forme notárskych zápisníc dňa 6. júna 2017, čo je v rozpore s ustanovením § 53\nods. 10 Občianskeho zákonníka, preto uzatvorené kúpne zmluvy sú absolútne neplatnými právnymi\núkonmi pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Absolútna neplatnosť právneho\núkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege). Táto neplatnosť nemôže byť\nzhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím\ndôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, keď na\njeho podklade už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti (R\n56/2021).\n44. K spochybneniu posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení\nv zmysle § 137 písm. c) CSP dovolateľkou, dovolací súd len dodáva, že pri skúmaní existencie\nnaliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný, účinný a správne zvolený\nprocesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva.\nProcesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení\nprávneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce\nžalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové\nokolnosti vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je\nalebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý\nrieši, odstraňuje neistotu vzťahu sporových strán alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie.\nRešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého\nprávneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na\npožadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp.\nzn. 5Cdo/264/2007, 5Cdo/31/2011, 4Cdo/111/2008). Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia\nžaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri\nnehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu\n(R 17/1972, sp. zn. 1Cdo/56/2003).\n45. Nadväzujúc na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že právne posúdenie neplatnosti kúpnych\nzmlúv realizovaných formou notárskych zápisníc v súvislosti s výkonom záložného práva záväzku\nzabezpečeného spotrebiteľskou zmluvou je správne, preto vo vzťahu k tejto otázke uplatnený dovolací\ndôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je dôvodný, preto dovolanie ako nedôvodné dovolací\nsúd zamietol v súlade s § 448 CSP.\n46. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP dovolateľka\nvymedzila právnu otázku posúdenia „kolízie princípu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam\nipse habet a ústavného princípu ochrany dobrej viery v legitímne očakávanie o nadobudnutom majetku\nv spojení so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, t. j. práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým), a\nteda tým, ktorí sa aktívne zajímajú o ochranu a výkon svojich práv a zároveň s poukazom na zachovanie\nprincípu právnej istoty, s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti“. Uvedená otázka je podľa\nnázoru dovolateľky dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne napr. v rozhodnutiach najvyššieho súdu\nsp. zn. 7Cdo/222/2012, 6Cdo/71/2011 a 4Obo/92/2012, ako ju posúdil veľký senát obchodnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021. Napadnutý rozsudok považovala\nza nespravodlivý, lebo poskytuje ochranu tomu, kto sám koná v rozpore s právom. Dovolateľka\ncitujúc judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa prelomenia uvedenej zásady s dôrazom na zhodnotenie\nindividuálnych skutkových okolností danej veci, s prihliadnutím na ústavný princíp ochrany dobrej viery v\nlegitímne očakávanie o nadobudnutom majetku (článok 1 Dodatkového protokolu k dohovoru) v súlade\ns princípom právnej istoty. Podľa názoru dovolateľky, rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021 nie je finálnym vyriešením dotknutej\notázky, pretože k nej doposiaľ nezaujalo stanovisko plénum ústavného súdu, prípadne občianskoprávne\nkolégium najvyššieho súdu, preto navrhol postúpiť vec veľkému senátu občianskoprávneho kolégia\n\nnajvyššieho súdu. V tejto súvislosti zdôraznil, že dobromyseľného nadobúdateľa je potrebné chrániť,\npretože by si nikto nemohol byť istý svojim vlastníckym právom.\n47. Dovolací súd posudzujúc náležité vymedzenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 421ods. 1 v spojení\ns § 432 CSP konštatuje, že dovolanie je procesne prípustné, preto sa následne zaoberal podstatou\ndovolacej argumentácie k vymedzenej otázke.\n48. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že otázka kolízie princípu nemo plus iuris ad\nalium transferre potest quam ipse habet a ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa je\nrozhodovacou praxou dovolacieho súdu ustálená a to uznesením veľkého senátu obchodnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, ktoré bolo publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2021 pod R 56/2021 v\nznení právnej vety: ,,Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť\nvlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do\nkatastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného\nviac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne\npreviesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného\nprávneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa,\nže hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva,\nlen pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom\nna dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata\nnadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.\nUstanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných\npráv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá\nvýklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá\ndobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník“.\n49. Podľa § 48 ods. 3 veta prvá CSP právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty\nnajvyššieho súdu záväzný.\n49.1. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení\nneskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené\nnajvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať\nstanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I.\nÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry\npredovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu (§ 48 CSP; II. ÚS 252/2019). K retrospektívnym\núčinkom zmenenej judikatúry dovolací súd uvádza, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť\nlen do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.\nUvedené vychádza z názoru v zmysle ktorého, pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej\nnormy, nejde o zmenu právneho pravidla. Ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený obsah.\n49.2. V kontexte uvedeného preto dovolací súd nepovažoval za dôvodný návrh dovolateľky na\npredloženie veci veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Dovolaním napadnutý\nrozsudok vychádzajúci zo záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, plne rešpektuje judikatúrou\nnastolenú líniu vyššie citovaným rozhodnutím veľkého senátu. Z uvedeného dôvodu preto nastolenú\nprávnu otázku dovolací súd vyhodnotil ako vyriešenú a jednotne aplikovanú, čím nie je naplnený\npredpoklad dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd\nustálil, že v otázke kolízie zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet a ochrany\ndobromyseľného nadobúdateľa, nie je rozhodovacia prax dovolacieho súdu rozdielna, preto následne\nskúmal, či napadnutým rozhodnutým pri riešení uvedenej právnej otázky nedošlo k odklonu od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP (R 71/2018, R 83/2018).\n50. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v uznesení z 27. apríla 2021 sp. zn.\n1VObdo/2/2020 vo vzťahu k nastolenej otázke okrem iného uviedol, že slovenská právna úprava\nnadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo\nmožno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho\nnadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho práva.\nNadobudnutie vlastníckeho opráva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených\n\nprípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od\nnevlastníka len v týchto prípadoch, ak zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci\na umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania vyplýva, že neprichádza\ndo úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany\ndobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na\npriznanie vlastníckeho práva, t. j., že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné\nvo všeobecnosti. Nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti, okrem prípadov\nvýslovne predpokladaných zákonom, nie je možné zaradiť ani medzi iné skutočnosti ustanovené\nzákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (§ 132 Občianskeho\nzákonníka). Veľký senát ďalej poukázal na výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce\nochranu dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi\npredpismi. Medzi tieto výnimky zaradil ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného\nzákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch\na § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017) resp. § 140 ods. 2 písm. l) v\nspojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, pričom uviedol,\nže v iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ustanovenia §\n126 ods. 2 v spojení s § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej\nviere, ktorý sa nestal vlastníkom veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris nemôže domáhať voči\nskutočnému vlastníkovi veci. Ďalej konštatoval, že pri posudzovaní zásady nemo plus iuris resp. ochrany\ndobromyseľného nadobúdateľa je potrebné rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy\nk zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom\nprevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho\ntitulu na strane predávajúceho. Dodal, že v prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predkladaným. Uvedené okrem iného\nznamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže\nnadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami\nnakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt, ktorý\nsa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom. Veľký senát vyslovil, že je potrebné naďalej\nzotrvať na právnom závere vyslovenom najvyšším súdom už v rozsudku sp. zn. 1Cdo/96/1995, v\nzmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a\nhľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a\nnemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny\núkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o\nvklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“ (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod\nč. 39/1998). Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris, okrem zákonom predvídaných výnimiek, nie\nje podľa veľkého senátu možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995\nZ. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny\nzákon), a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako takého tiež nie je možné odvodiť\nuprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo\naspoň pomerovanie medzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierou ďalšieho nadobúdateľa. Napokon\nveľký senát dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja\nv katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol\nnadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná\nosoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti,\nnapríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne\nneplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na\nďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na právnom závere, že\nabsolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo\nkladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Totožný právny záver vyplýva\nnapríklad aj z uznesenia najvyššieho súdu z 29. júna 2021 sp. zn. 8Cdo/278/2019, z 27. októbra 2022\nsp. zn. 5Cdo/165/2019.\n51. K tvrdenej rozdielnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dovolateľka poukázala na rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/222/2012, 6Cdo/71/2011 a 4Obo/92/2012.\n51.1. Najvyšší súd v rozsudku z 30. septembra 2013 sp. zn. 7Cdo/222/2012 riešil otázku týkajúcu\nsa porušenia povinnosti záložným veriteľom podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, ktorý má\n\npostupovať pri predaji zálohu s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú\nsa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a\nmieste predaja zálohu, nemá za následok neplatnosť zmluvy o predaji zálohu podľa § 39 Občianskeho\nzákonníka, môže však, ak sú splnené ostatné predpoklady viesť k zodpovednosti za škodu podľa §\n420 Občianskeho zákonníka. Právny záver vyplývajúci z uvedeného rozhodnutia vzhľadom na odlišné\nskutkové okolnosti\nnie je aplikovateľný na daný spor.\n51.2. V uznesení z 27. februára 2013 sp. zn. 6Cdo/71/2011 najvyšší súd uviedol, že „ak vlastníctvo\nnadobúdané v tzv. malej privatizácii je vlastníctvom nadobúdaným na základe zmluvy, potom sa na\ntakúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva, a to zásada nemo ad alium\nplus iuris transfere potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto\nzásada chráni vlastnícke právo skutočného (pravého) vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne\nnemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne)\nsvoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej\nplatne previesť (porovnaj uznesenie ústavného súdu z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010). Aj\nkeď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k\nnehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného\nvlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie\ntýchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou\nnikto nemôže previesť viac práv, než má sám možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa\nlen celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný,\nže vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky z 2. októbra\n2012, sp. zn. I. ÚS 3314/11). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie\nochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej\nveci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako\nmožnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak\nnadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na\nokolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne\nobozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ\nurčitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.“ Následne však\nsenát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 6C uviedol, že v rozhodovanej veci nemožno\nkonštatovať dobrú vieru žalovaných. Uvedené rozhodnutie patrilo do skupiny rozhodnutí napríklad sp.\nzn. 1Cdo/160/2018, 2Cdo/231/2017, 4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019, 4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020,\n6Cdo/71/2011 a 6Cdo/792/2015, ktoré pripúšťali prelomenie zásady nemo plus iuris, resp. priamo\nkonštatovali možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva resp. iného vecného práva s odkazom na\ndobrú vieru jeho nadobúdateľa. Právny záver vyplývajúci z uvedeného rozhodnutia však nepredstavuje\nustálenú rozhodovaciu prax k riešenej otázke.\n51.3. Najvyšší súd v rozsudku z 26. marca 2013 sp. zn. 4Obo/92/2012 vo vzťahu k nadobudnutiu\nvlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalobcom na základe kúpnej zmluvy č. 2/2009 z\n11. decembra 2009 uviedol, že je relevantné, že ,,sporné nehnuteľnosti po tom, ako ich od 17.\ndecembra 2009 začal užívať na základe vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, užíval\nako dobromyseľný vlastník. Žalobca totiž tieto nehnuteľnosti užíval v dobrej viere, že mu patria, a teda\nže sú jeho vlastníctvom. Princíp dobrej viery, vo všeobecnosti chrániaci účastníkov súkromnoprávnych\nvzťahov, predstavuje jeden z prejavov ústavného princípu právnej istoty. Vzhľadom na uvedené,\nvyššie označené rozhodnutie Katastrálneho úradu v Prešove môže pôsobiť výhradne medzi účastníkmi\npredmetného správneho konania, nemôže mať však vplyv na riadne nadobudnuté vlastnícke právo\ntretej osoby. Ochrana vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov za predpokladu, že toto svoje právo\nnadobudli v dobrej viere, je zakotvená v § 124 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého všetci vlastníci\nmajú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana. Toto rovné postavenie\nsubjektov vlastníckeho práva tak fyzických ako aj právnických osôb, alebo aj štátu, pokiaľ je účastníkom\nobčianskoprávnych vzťahov, je zaručené Ústavou Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva právo každého\nvlastniť majetok s tým, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu\n(čl. 20 ods. 1) a rovnako vyplýva aj z čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon\nč. 23/1991 Zb.). Opačná interpretácia, podľa ktorej dodatočným odpadnutím právneho dôvodu, na\nzáklade ktorého nadobudol vlastníctvo ktorýkoľvek z právnych predchodcov vlastníka, stráca vlastnícke\nprávo aj posledný - aktuálny vlastník, by bola narušením celého konceptu právnej istoty a ochrany\n\nnadobudnutých práv. Nemožno preto akceptovať výklad, podľa ktorého by zánikom právneho titulu, na\nzáklade ktorého nadobudol vlastníctvo k určitej veci právny predchodca aktuálneho vlastníka, zaniklo\naj vlastníctvo osoby, ktorá svoje právo odvodzuje od svojho právneho predchodcu (tzv. derivatívny odvodený spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva), pretože v opačnom prípade by si tento svojím\nvlastníctvom nemohol byť nikdy istý. Ochrana vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa je\npodporená judikatúrou ústavného súdu (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS\n165/11), i keď je nepopierateľným faktom, že prevod vlastníckeho práva medzi viacerými nadobúdateľmi\nsa musí skúmať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu“.\n52. V napadnutom rozhodnutí odvolací súd k posúdeniu dobrej viery žalovanej správne akcentoval,\nže žalovaná sa v plnom rozsahu neoboznámila s históriou prevodov sporných nehnuteľností od\nnamietanej a spornej realizácie záložného práva spoločnosťou BENEFIT GROUP a. s., ktoré prevody\ntak ani nemohla relevantne vyhodnotiť. Uvedené pochybnosti odvolací súd nadobudol z vykonaného\ndokazovania, ako aj z tvrdenia svedkov F.. F. A., G.. Napokon história prevodov a oboznámenie sa so\nspôsobom realizácie záložného práva a jeho vyhodnotenie, ku ktorému došlo dva roky pred uzavretím\nkúpnej zmluvy medzi INCESTCOM s. r. o a žalovanou, a následné prevody vlastníckeho práva do ktorých\nboli zapojené aj personálne prepojenými subjektami (INCEST_COM s. r. o a INVESTCOM s. r. o) by\npre bdelého nadobúdateľa musela vyvolať vyššiu mieru obozretnosti, čo uvedené v prípade žalovanej\nabsentovalo. V kontexte uvedeného preto sa odvolací súd správne stotožnil so záverom uvedeným\nsúdom prvej inštancie, podľa ktorého na základe absolútne neplatného právneho úkonu, nemôže dôjsť\nk platnému prevodu vlastníckeho práva. Pre absolútne neplatnú prvotnú zmluvu o prevode vlastníctva,\nktorý nedostatok nemôže byť zhojený ani následným prevodom na ďalšieho ,,domnelého vlastníka“,\nnemohlo dôjsť ani k platným následným prevodom sporných nehnuteľností s poukazom na zásadu nemo\nplus iuris.\n53. Ústavný súd v uznesení z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 245/2022 k riešenej právnej otázke uviedol,\nže ,,právna a súdna prax v otázke uprednostnenia ochrany práv pôvodného vlastníka pred ochranou\ndobromyseľného nadobúdateľa od nevlastníka prešla obdobím názorovej nejednotnosti (napr. sp. zn.\nI. ÚS 50/2010 a I. ÚS 510/2016). Na úrovni najvyššieho súdu došlo k nastoleniu jednoty rozhodnutím\nveľkého senátu z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020. Na úrovni ústavnej súdnej praxe taktiež došlo v\nostatnom období k ustáleniu na právnom názore o potrebe uprednostnenia ochrany pôvodného vlastníka\ns výnimkou tých prípadov, kde zákon výslovne vytvára právny rámec pre možnosť nadobudnutia\nvlastníctva od nevlastníka“.\n54. V náleze z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016-72 ústavný súd taktiež prezentoval názor\nv zmysle ktorého, materiálna publicita údajov katastra nehnuteľnosti je vyvrátiteľná a podmienená\ntým či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto\nokolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený, preto iba viera nadobúdateľa v správnosť údajov\nv katastri nestačí na prelomenie zásady nemo plus iuris. De lege lata vychádza náš právny poriadok\nz predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám\nnemôže disponovať.\n55. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k\nodklonu od ustálenej rozhodovacej praxe pri riešení nastolenej otázky uvedenej v bode 47, preto\ndovolanie z tohto dôvodu nie je prípustné a je daný dôvod odmietnutia dovolania v súlade s § 447 písm.\nc) CSP.\n56. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 a\n§ 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobcu v dovolacom konaní, ktorému nepriznal náhradu trov\ndovolacieho konania, lebo mu z obsahu spisu žiadne trovy dovolacieho konania nevyplývajú a ani\nnevznikli (R 72/2018).\n57. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}