{"guid": "17582413-f295-4963-abf4-a59c25309e93:41195d43-9f89-4dd8-a433-4cc60a26b179", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6715211478.2", "spisova_znacka": "4Cdo/46/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/46/2025 z 29. 4. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2025, sp. zn. 4Cdo/46/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:6715211478.2", "identifikacne_cislo": "6715211478", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2025-04-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "nazov": "§ 431 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "nazov": "§ 455 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-455"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-34", "nazov": "§ 34 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-34", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37", "nazov": "§ 37 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-41a", "nazov": "§ 41a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-41a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-41a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-552", "nazov": "§ 552 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-552", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-552"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-455", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-34", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-37", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-41a", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-552"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/41195d43-9f89-4dd8-a433-4cc60a26b179", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6715211478.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6715211478.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6715211478.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/46/2025\n6715211478\n29. 04. 2025\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2025:6715211478.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu U. E., narodeného XX. K. XXXX, T., H. XXX/X,\nzastúpeného Advokátska kancelária UHAĽ s. r. o., Zvolen, Štefana Moyzesa 9877/43, IČO: 47 236 655,\nproti žalovaným 1/ M. N., narodenému XX. X. XXXX, D., D. L. XX/XX, 2/ X. N., narodenej XX. A. XXXX, T.,\nS.. X.. D. XXXX/XX, oboch zastúpených ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč s. r. o., Banská\nBystrica, Skuteckého 26, IČO: 47 258 039, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom\nna Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 18C/291/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu\nv Banskej Bystrici zo 17. decembra 2020 sp. zn. 12Co/73/2019, po náleze Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. III. ÚS 376/2024-66 z 26. februára 2025 v konaní o ústavnej sťažnosti proti rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/137/2021 z 31. mája 2023, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. decembra 2020 sp. zn. 12Co/73/2019 zrušuje a\nvec vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým\nrozsudkom z 21. novembra 2018 č. k. 18C/291/2015-479 v spojení s opravným uznesením z 22. januára\n2019 č. k. 18C/291/2015-507 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným\nvlastníkom pozemku C-KN parc. č. XX o výmere 374 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemku\nC-KN parc. č. 48 o výmere 679 m2 - záhrady a stavby rodinného domu súp. číslo XXX, postavenej\nna pozemku C-KN parc. č. XX, evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Zvolen,\nkatastrálneho odboru pre k. ú. Z.X., obec a okres T. (ďalej aj „sporná nehnuteľnosť“). Zároveň žalobcovi\nuložil povinnosť nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy tohto konania aj trovy odvolacieho konania v rozsahu\n100 %. Súd prvej inštancie v odôvodnení s poukazom na § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41a, § 124, § 126\nods. 1, § 151a, § 553 ods. 1, § 553a ods. 1, § 553b ods. 1, § 553c ods. 1, 2, 5 a § 558 Občianskeho\nzákonníka (ďalej aj „OZ“) a § 553 ods. 1 OZ účinného do 31. decembra 2007. Uviedol, že už od roku\n2001 boli medzi rodinou E. a rodinou N. záväzkové právne vzťahy, ktorými žalovaný 1/ poskytoval\notcovi žalobcu U. E. viaceré pôžičky zabezpečené zriadením zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho\npráva k spornej nehnuteľnosti. Konštatoval, že medzi žalobcom a žalovanými nebola spornou dohoda\no prevode stolárskej dielne na A. N. tým spôsobom, že žalovaný 1/ disponuje finančnými prostriedkami\nna zbavenie tiarch viaznucich na tejto nehnuteľnosti; stolárska dielňa mu bude odpredaná a následne\ndôjde k predaju svedkovi N., ktorý kúpu mohol realizovať jedine úverom, no vzhľadom na zaťaženie\nnehnuteľností by mu banka úver neposkytla. Uviedol, že sporným bol výklad tohto prevodu stranami\nsporu a vyplatenie skutočnej kúpnej ceny. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania\nnemal preukázané tvrdenie žalobcu o dojednaní kúpnej ceny za predaj stolárskej dielne v celkovej\nvýške 212.000 eur a ani okolnosť, že svedok N. mal uhradiť zálohu vo výške 25.000 eur a teda by\nmal doplácať celkovú kúpnu cenu 187.000 eur. Zároveň vyslovil pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a\njeho otca o dojednanej výške kúpnej ceny, pretože už v roku 2015 pri podaní trestného oznámenia a\nnásledne pri podaní návrhu na neodkladné opatrenie a žaloby uvádzal, že mala byť dojednaná kúpna\ncena celkovo 160.000 eur, ktorá zodpovedala tam uvedenému vyčísleniu finančných prostriedkov, ktoré\n\nmal mať N. zabezpečené. V konaní pred súdom bolo potom preukázané jedine dojednanie kúpnej ceny\nv súlade s kúpnymi zmluvami vo výške 125.000 eur. Potom podľa názoru súdu prvej inštancie nebol\nžiaden dôvod, aby žalovaný 1/ žiadal akúkoľvek garanciu úhrady kúpnej ceny svedkom N., nakoľko\nkúpna cena bola v podstatnej časti krytá poskytnutými úvermi zo strany Č.K. K. K.. Ani z ďalšieho konania\nžalobcu nevyplynulo, prečo mal mať záujem na konečnej realizácii predaja stolárskej dielne svedkovi\nN.. Súd prvej inštancie nezistil žiadny dôvod, aby žalobca na ním tvrdený návrh žalovaného 1/ pristúpil\na poukázal na to, že predaj stolárskej dielne firmou ATYP žalovaným bol už dávnejšie realizovaný,\nkúpna cena za jej predaj bola spoločnosti uhradená. Z jej ďalšieho predaja žalobca reálne nemal žiaden\nhospodársky význam a preto jeho tvrdenie, že bol nútený podpísať kúpnu zmluvu na zabezpečenie\nrealizácie predaja stolárskej dielne svedkovi N. žalovaným 1/ a 2/, súd vyhodnotil ako nedôvodné.\nPokiaľ žalobca spochybňoval tvrdenia svedka N., ktorý podľa jeho názoru neuviedol pravdu vo svojej\nvýpovedi ohľadne výšky kúpnej ceny stolárskej dielne ako aj ohľadne skutočnosti, že kúpna zmluva\nna rodinný dom mala zabezpečovať prevod stolárskej dielne na svedka N., okresný súd uviedol, že\nžalobca neuviedol žiaden hodnoverný dôkaz o spochybnení tvrdenia svedka N.. Súd prvej inštancie\nuzavrel, že nezistil žiaden relevantný dôvod a žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorým\nby preukázal svoje tvrdenie a tvrdenie svedka - svojho otca, že sporná kúpna zmluva bola žalobcom\npodpísaná výlučne za účelom zabezpečenia splnenia povinnosti svedka N. zaplatiť kúpnu cenu za\npredaj stolárskej dielne. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na tvrdenie, že úmyslom strán pri uzavretí\nkúpnej zmluvy na rodinný dom bolo založenie tejto nehnuteľnosti na splnenie záväzku svedka N. z\niného zmluvného vzťahu, t. j. simulovať právny úkon, a to záložné právo, cez iný právny úkon - kúpnu\nzmluvu. Dôvod jej neplatnosti podľa § 39 OZ pre simuláciu, a tak rozpor so zákonom, podľa názoru súdu\nprvej inštancie nebol preukázaný. Vzhľadom na uvedený záver potom súd prvej inštancie zmluvu zo\ndňa 19. januára 2011 hodnotil výlučne ako kúpnu zmluvu a zaoberal sa, aká bola vôľa zmluvných strán\nv čase vykonania právneho úkonu, čo je rozhodné pre posúdenie jeho platnosti z hľadiska náležitostí\nvôle konajúcej osoby. Dospel k záveru, že kúpna zmluva je určitá a zrozumiteľná, to znamená, že obe\nzmluvné strany vedeli, čo vyjadruje. Z výsluchu oboch zmluvných strán ako aj z výsluchu svedka U.\nE. jednoznačne vyplynulo, že vedeli o tom, že podpisujú práve kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol\nprevod vlastníckeho práva k domu. Hoci žalobca tvrdil, že kúpnu zmluvu nečítal, jeho otec potvrdil,\nže ju mali vopred k dispozícii, mali možnosť sa s ňou oboznámiť a po vzájomnej dohode so synom\npristúpili k jej podpisu. Tvrdenie žalobcu, že v skutočnosti nemal záujem o podpísanie kúpnej zmluvy, ale\nlen o zabezpečenie plnenia iného právneho úkonu, súd prvej inštancie posudzoval z hľadiska vážnosti\njeho vôle. Nebolo preukázané, že by žalobca vstupoval do právneho vzťahu - kúpnej zmluvy o prevode\nspornej nehnuteľnosti - z iného dôvodu než z toho, ktoré vyplýva z prejavu jeho vôle, t. j. z kúpnej\nzmluvy o prevode vlastníckeho práva, ktorého nepochybným následkom bol prevod vlastníckeho práva\nz pôvodného vlastníka na nového nadobúdateľa vlastníckeho práva, v tomto prípade na žalovaných 1/\na 2/. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na výpoveď žalovaného 1/, z ktorej vyplynulo, že\nžalobca s otcom ho oslovili v súvislosti s ich finančnými problémami, potrebovali finančné prostriedky\nod žalovaného 1/ a bola dojednaná kúpna zmluva. Žalovaný 1/ uviedol, že na základe skúseností\nz minulosti, kedy žalobcova rodina mala značné problémy s vrátením nemalých čiastok pôžičiek, im\nnechcel požičať, preto došlo k dojednaniu kúpnej zmluvy, pričom žalobca a jeho otec s týmto úkonom\nmali súhlasiť. Žalobcovmu tvrdeniu, že nemal vážnu vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu a žalovaní o tom\nvedeli, podľa názoru prvoinštančného súdu nenasvedčovalo nič. Žalobca nepreukázal ani svoje tvrdenie\no tom, že takto bolo postupované na výslovnú žiadosť žalovaného. Súd prvej inštancie uzavrel, že\nžalobcom tvrdená neplatnosť kúpnej zmluvy o prevode spornej nehnuteľnosti z dôvodu nenaplnenia\nnáležitostí danosti vôle nebola preukázaná. Ďalej poukázal aj na tvrdenia žalobcu, že uvedenú kúpnu\nzmluvu žalovaný 1/ v rozpore s dojednaniami o uzavretí záložnej zmluvy použil ako zábezpeku na\nvrátenie pôžičky, ktorá mu bola poskytnutá v marci 2011. V konaní bolo pritom preukázané, že po\nzavkladovaní kúpnej zmluvy sa rodiny sporových strán stretli a výsledkom bolo dojednanie o zachovaní\nexistujúceho stavu. Súd prvej inštancie považoval za zrejmé a preukázané, že od roku 2011 do roku\n2015 žalobca nepodnikol žiadne kroky svedčiace o tom, že by sa akýmkoľvek spôsobom domáhal svojho\nvlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Žalobca pritom začal konať až potom, keď banka mienila\npristúpiť k predaju nehnuteľnosti výkonom záložného práva za situácie, kedy zosplatnila hypotekárny\núver, zabezpečený záložným právom na predmetný rodinný dom, v roku 2014. Konanie žalovaných,\nktorí uhradili hypotekárny úver za žalobcu, potom súd prvej inštancie vyhodnotil len ako ochranu ich\nvlastníctva a vynaložených finančných prostriedkov. K dôvodu na strane žalovaných 1/ a 2/ pre vstup do\nkúpno-predajného vzťahu súd uviedol, že žalovaní do neho vstupovali z dôvodu pomoci rodine žalobcu.\nZ výpovedí žalobcu aj žalovaných 1/, 2/ potom pre prvoinštančný súd vyplynulo, že s kúpnou zmluvou o\nprevode spornej nehnuteľnosti boli obe zmluvné strany riadne oboznámené, mohli si ju slobodne prečítať\n\na rozhodnúť sa, či do takéhoto právneho vzťahu vstúpia, alebo nie. Okolnosti vzniknuté neskôr, či už\npôžička v marci 2011, alebo okolnosti zosplatnenia úveru viažuceho sa k nehnuteľnosti v decembri 2014\nnemohli mať vplyv na zmenu vôle zmluvných strán. Súd prvej inštancie preto uzatvoril, že kúpna zmluva\nuzavretá dňa 19. januára 2011 zodpovedala vtedajšej vôli zmluvných strán, spĺňala všetky formálne aj\nobsahové náležitosti právneho úkonu a je platným právnym úkonom aj platným právnym titulom na zápis\nvlastníckeho práva v prospech žalovaných 1/ a 2/. Z týchto dôvodov nedôvodnú žalobu v celom rozsahu\nzamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 s poukazom na § 396 ods. 3\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).\n2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo\n17. decembra 2020 sp. zn. 12Co/73/2019 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi\nuložil povinnosť zaplatiť žalovaným spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania. V odôvodnení\nzaoberajúc sa odvolacími tvrdeniami žalobcu konštatoval, že odvolacia námietka týkajúca sa\nneunesenia dôkazného bremena zavinením súdu prvej inštancie (nevykonaním navrhovaného\ndokazovania) v súvislosti s preukázaním tvrdenia žalobcu o zaplatení kúpnej ceny vyššej ako 125.000\neur, je nedôvodná. Uviedol, že návrh žalobcu na vykonanie dokazovania zabezpečením dokumentácie k\nzákazke medzi svedkom N.C. a spoločnosťou K & J & G, s. r. o., predložením výpisu z podnikateľského\núčtu svedka N., faktúr príjmových a výdavkových dokladov prevodných príkazov a výpisov z účtov\ntýkajúcich sa tejto zákazky nebol návrhom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti. Odvolací súd\nzdôraznil, že to bol práve žalobca, kto v žalobe aj v časti súdneho konania tvrdil, že A. N.C. zaplatil\nkúpnu cenu za stolársku dielňu 160.000 eur, pričom kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a\nžalovanými na predaj domu za 97.500 eur mala slúžiť na zabezpečenie časti kúpnej ceny, ktorá mala\nbyť uhradená z bankového úveru; toto tvrdenie, podstatné pre skutkové závery prejednávaného sporu,\nuvedené aj v trestnom oznámení žalobcu zo dňa 03. marca 2015, žalobca až počas súdneho konania\nzamenil za tvrdenie, že kúpna cena vyplývajúca z predložených kúpnych zmlúv zo dňa 19. januára\n2011 uzatvorených medzi svedkom A. N. ako kupujúcim a predávajúcimi žalovanými 1/ a 2/ v celkovej\nvýške 125.000 eur, nezodpovedá skutočnosti. Dodal, že zmenené tvrdenie žalobcu o tzv. „čiernych\npeniazoch“, ktorých zaplatenie nad rámec tejto písomne dohodnutej sumy malo byť zabezpečené\nprevodom vlastníctva k rodinnému domu žalobcom na žalovaných, ani svedok E. (ktorý bol konateľom\nfirmy K & J & G, s. r. o.) nepotvrdil. Odvolací súd nezistil dôvod pre doplnenie dokazovania v tomto\nsmere, pretože aj vzhľadom na obsah dôkazov vykonaných okresným súdom a záverom, ku ktorým\ndospel, považoval spätné dohľadávanie použitia týchto financií v účtovnej dokumentácii podnikateľského\nsubjektu za nadbytočné. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie nebral do úvahy poukaz jeho\nprávneho zástupcu na rozpory medzi výpoveďami žalovaného 1/ a žalovanej 2/, na rozpory v jednotlivých\nvýpovediach žalovaného 1/ a rozpory jeho výpovedí s výpoveďami iných osôb, odvolací súd uviedol,\nže ide o rozpory, ktoré nie sú pre závery súdneho konania nosnými. V základných skutkových otázkach\nrelevantných pre zistenie skutkového stavu a následné právne posúdenie veci boli výpovede žalovaných\nkonzistentné medzi sebou navzájom a aj s výpoveďami svedkov. Odvolací súd zároveň konštatoval,\nže súd prvej inštancie odlišnosti vo výpovediach strán sporu citlivo a objektívne vyhodnotil, nielen\njednotlivo, ale v súlade so zásadami dokazovania aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Dodal,\nže žalovaná 2/ nebola osobou, ktorá priamo komunikovala s otcom žalobcu U. E., mala sprostredkované\ninformácie od svojho manžela žalovaného 1/, no peniaze na úhradu kúpnej ceny aj dlhu žalobcu v banke\nboli ich spoločnými. Rovnako žalobca nebol ten, kto všetky detaily transakcií osobne dojednával so\nžalovaným 1/. Odvolací súd sa ďalej nestotožnil s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie porušil\nzásady pri hodnotení dôkazov, keď výpoveď žalovaného 1/ v trestnom konaní z 23. marca 2015 odmietol\nlen preto, že za svoj prijal názor žalovanej strany. Poukázal pritom na to, že žalovaný 1/ vo výpovedi\nnepovedal, že chcel E. peniaze požičať, z jeho výpovede vyplynul jeho záujem peniaze poskytnúť.\nUvedené odvolací súd uzavrel tak, že žalovaný 1/ im chcel finančne pomôcť, preto od nich odkúpil dom\na v hotovosti im vyplatil kúpnu cenu, čím im spolu so žalovanou 2/ poskytli žiadané peniaze. Odvolací\nsúd tiež uviedol, že ani skutočnosť, že žalovaný 1/ požičiaval peniaze aj svedkovi N., nič nemení na\npravdivostnej hodnote jeho tvrdení, že o tejto záležitosti, týkajúcej sa žalobcu (jeho otca) a žalovaných\nbližšiu vedomosť nemal. Odvolací súd nezistil dôvody spochybňujúce kredibilitu tohto svedka, ktorý bol\nnavyše poučený o následkoch krivej výpovede v podobe trestného stíhania a odvolaciemu súdu ani\njedna strana sporu neavizovala, že podala prípadné trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania\ntrestného činu krivej výpovede. Ďalej konštatoval, že pokiaľ súd prvej inštancie označil výpoveď svedka\nZ. E. za nevierohodnú, svoj záver riadne a logicky odôvodnil, pričom aj odvolací súd dospel k záveru, že\nvýpoveď svedka Z. E. nekorešponduje s obsahom ostatných svedeckých výpovedí ani s predloženými\nlistinnými dôkazmi. K odvolacím tvrdeniam o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie\n\nodvolací súd poukázal na (podľa jeho názoru) dôkladné a precízne odôvodnenie súdu prvej inštancie,\nktorý vykonal po zrušení jeho skoršieho rozsudku vyčerpávajúce dokazovanie. Dodal, že skutočnosť, že\nzmluva o kúpe a predaji rodinného domu podpísaná žalobcom 19. januára 2011 nemala byť predložená\nna vklad do katastra nehnuteľností, sama o sebe dojednanie prepadného zálohu nepreukazuje. Ešte\naj 4 roky po prevode vlastníckeho práva bol žalobca, resp. jeho rodina nečinný a právnu cestu obrany\nvyužil až po úhrade jeho dlhu voči banke žalovaným. Potvrdením existencie prepadného zálohu podľa\nnázoru odvolacieho súdu nie je bez ďalšieho ani skutočnosť, že jeho rodina naďalej v rodinnom dome\nbýva bez platenia nájomného. Naostatok uviedol, že dôkazom o prepadnom zálohu nie sú ani v minulosti\nuzatvárané zmluvy o prevodoch nehnuteľností medzi rodičmi žalobcu a žalovanými ohľadom tých istých\nnehnuteľností, pričom práve v spojení s výpoveďou žalovaného 1/ z 23. marca 2015 na polícii je zrejmé,\nže tento spôsob poskytovania financií otcovi žalobcu žalovaný 1/ viac použiť nechcel. Odvolací súd\nnapokon po preskúmaní všetkých podstatných odvolacích námietok žalobcu, ako aj predchádzajúceho\nkonania spolu s odvolaním napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie vyslovil záver, že odvolateľom\nnamietané nesprávne právne posúdenie veci nezistil. Súd prvej inštancie použil správne právne normy,\nktoré správne interpretoval a správne aplikoval na zistený skutkový stav. O trovách odvolacieho konania\nrozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s poukazom\nna ustanovenie § 420 písm. f) CSP (súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby\nuskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý\nproces) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo v nesprávnom právnom\nposúdení). Namietal, že odvolací súd bezdôvodne upustil od svojich požiadaviek uvedených v jeho\nprvom zrušujúcom rozhodnutí a bez ďalšieho netrval na dokazovaní týkajúcom sa neplatnosti zmluvy\nskúmanej ex offo, ktoré sám predtým požadoval. Ďalej súdom vytkol, že nevykonali ním navrhované\ndokazovanie preukazujúce rozhodujúcu skutočnosť. Navyše, súdy zamietnutie ďalšieho dokazovania\ndostatočne neodôvodnili. Žalobca ďalej zhrnul skutkové zistenia, ktoré podľa jeho názoru pri správnej\naplikácii § 191 ods. 1 CSP potvrdzujú dojednanie prepadného zálohu. V tejto súvislosti súdom nižších\ninštancií vytkol nedostatočné vysporiadanie sa so skutkovými okolnosťami, ktoré boli v konaní dôkazmi\nzistené a ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie veci z hľadiska existencie prepadného zálohu, resp.\npráva obdobného prepadnému zálohu. Súčasne namietal, že súdy sa nevysporiadali s jeho právnou\nanalýzou prepadného zálohu, vrátane judikatúry Najvyššieho súdu SR. Dodal, že súdy sa vo veľkej\nmiere zamerali na skúmanie nepodstatných náležitostí, ktoré neboli významné pre posúdenie otázky,\nči došlo k dojednaniu prepadného zálohu. Dovolateľ ďalej uviedol, že súd prvej inštancie pochybil,\nkeď priznal vyššiu dôkaznú silu výsluchom žalovaného 1/ v konaní pred súdom prvej inštancie ako\nzápisnici o výsluchu z trestného konania vykonanej podľa § 204 CSP. Závery súdov, ktoré spočívali v\nnegovaní dôkaznej hodnoty tohto výsluchu a skutočností ním zistených len na základe hypotetického\npredpokladu, že žalovaný 1/ ako podozrivý mohol v trestnom konaní vypovedať nepravdivo, považoval\nza neprijateľné. Rovnako namietal postup odvolacieho súdu, ktorý dospel k rozdielnemu vyhodnoteniu\ndôkazov než súd prvej inštancie (výpovede žalovaného 1/, svedka N., svedka Z. E.), pričom tieto\ndôkazy odvolací súd sám nevykonal. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov považoval za porušenie §\n420 písm. f) CSP. Žalobca v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm.\na) CSP uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom závere, že sporná\nkúpna zmluva je zmluvou platnou a že táto zmluva nemala slúžiť ako zabezpečovacia zmluva.\nTakýto názor je v rozpore s ustálenou súdnou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.\nzn. 4Cdo/33/2005, 2MCdo/2/2006, 3Cdo/144/2010, 1Cdo/48/2010, 1MCdo/9/2011, 3Cdo/446/2012,\n8MCdo/5/2014, 6Cdo/85/2013). Vyslovil presvedčenie, že súdy nižších inštancií mali v danom prípade\ndospieť k záveru, že sporná kúpna zmluva je simulovaným právnym úkonom, pri ktorom chýba vážnosť\nvôle, čo spôsobuje jej neplatnosť a zároveň ako disimulovaný právny úkon je táto zmluva neplatná pre\nrozpor so zákonom (§ 39 OZ) z dôvodu, že síce zmluvné strany chceli uvedenú zmluvu koncipovať ako\nzabezpečovaciu, avšak zmluva v jej písomnej podobe neobsahuje podstatné náležitosti pre takýto typ\nzmluvy. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutia súdov nižších inštancií a\nvec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že jeho\nžalobe vyhovie.\n4. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu mali za to, že konanie nemá vady, ktoré by odôvodňovali\nnaplnenie predpokladov dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP; nepovažovali za naplnené ani\npredpoklady dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 432 CSP.\n\n5. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/137/2021 z 31. mája 2023 (ďalej\naj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) bolo dovolanie žalobcu zamietnuté. Podľa najvyššieho súdu\nžalobca neopodstatnene namietal, že mu odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nuskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 písm. f) CSP), pretože procesný postup súdov bol v zmysle ustanovení a zásad Civilného\nsporového poriadku. Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP dovolací súd uzavrel, že nie je relevantný z hľadiska prípustnosti dovolania, keďže napadnutým\nrozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke posúdenia\n(ne)platnosti spornej kúpnej zmluvy. Právne posúdenie platnosti spornej kúpnej zmluvy súdmi nižších\ninštancií, vychádzajúce najmä z nepreukázania dôvodu jej neplatnosti podľa § 39 OZ pre simuláciu\nči dôvodu nedostatku vážnej vôle vyhodnotil ako správne. Uvedený záver mal podklad v rozsiahle\nvykonanom dokazovaní (ktoré dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať - § 442 CSP), pričom\nzo záverov konajúcich súdov mal za zrejmé, že prihliadali na súvisiace okolnosti daného prípadu tak,\nako to vyžaduje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, reprezentovaná najmä rozhodnutiami\nsp. zn. 2MCdo/2/2006, 3Cdo/144/2010 a R 20/2006. Súdy zohľadňovali okolnosti týkajúce sa spornej\nnehnuteľnosti, dôsledne posúdili atribúty právnych úkonov, ktoré s kúpou súviseli (najmä spôsob prevodu\nstolárskej dielne v prospech žalovaných 1/, 2/ a následne v prospech svedka N.; spôsob financovania\nkúpy stolárskej dielne a s tým spojené poskytnuté úvery svedkovi N.; skúmanie zámeru žalobcu a jeho\notca vo vzťahu k prevodu stolárskej dielne) a bolo možné konštatovať, že aplikovali a vyhodnotili danú\nvec v súvislosti s § 37 ods. 1, § 39, § 151j ods. 3 a napokon aj s § 553c ods. 2 OZ. Súdy sa zároveň\ndôkladne zaoberali vôľou účastníkov sporného právneho úkonu, ich vážnosťou pri prejave vôle a účelom,\nktorý chceli právnym úkonom dosiahnuť. Dovolací súd zdôraznil, že súdy vykonali náležité dokazovanie,\naby dospeli k právnemu posúdeniu o danosti vôle zmluvných strán uzavrieť kúpnu zmluvu v zmysle §\n588 a nasl. OZ, resp. o prítomnosti alebo neprítomnosti obchádzania zákona. S ohľadom na uvedené\nkomplexné preskúmanie platnosti spornej kúpnej zmluvy dovolací súd akcentoval, že nie je možné\nzávery súdov nižších inštancií považovať za nesúladné s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho\nsúdu. Na uvedenom základe podané dovolanie vyhodnotil ako nedôvodné a preto ho zamietol (§ 448\nCSP).\n6. Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)\nnálezom z 26. februára 2025 sp. zn. IV. ÚS 573/2022-53 rozhodol, že rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/137/2021 z 31. mája 2023 bolo porušené základné právo sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok zrušil a vec vrátil\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\n6.1. Ústavný súd v odôvodnení nálezu priblížil, že čo sa týka otázky výkladu práva [namietaného\n§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], najvyšší súd v podstate veci uznal už uvedenú judikatúru, a teda\nakceptoval, že prepadný záloh je otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Uvedené však malo\ndosah aj na posudzovanie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, pretože z povinnosti súdov\nprihliadať na neplatnosť právneho úkonu ex officio vyplýva, že taký právny úkon, ktorý je rozhodujúci pre\nposúdenie veci a ktorý je zároveň (potenciálne) poznačený absolútnou neplatnosťou, by nemohol byť\nprávnym úkonom aprobovaným prostredníctvom dovolacieho prieskumu. Vzhľadom na to bol najvyšší\nsúd oprávnený v rámci námietky nesprávneho procesného postupu posudzovať a prehodnocovať aj\nprávne závery súdov nižšieho stupňa vyplývajúce zo zisteného skutkového stavu.\n6.2. Zdôraznil, že v hodnotení dôkazov všeobecnými súdmi bola neopodstatnene bagatelizovaná\nucelená skutková línia objektívne spôsobilá preukazovať tvrdenie sťažovateľa o absolútnej neplatnosti\nspornej kúpnej zmluvy. Vzhľadom na to bol ústavný súd názoru, že v súlade s neprípustnosťou\neklektického a neopodstatneného výberu dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom súdov\nuvedená okolnosť mala byť súčasťou odôvodnenia napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a\nrovnako tak mala byť podrobená dovolaciemu prieskumu. Vyslovil presvedčenie, že uvedené okolnosti\nv súhrne opodstatnene svedčia v prospech logického záveru o zameraní vôle zmluvných strán k\nrevezibilite (zámeru zvrátenia) dôsledkov vyplývajúcich z kúpnej zmluvy, tzn. z predaja rodinného domu.\nV inštruktážnej časti kasačného nálezu ústavný súd poznamenal, že najvyšší súd je v ďalšom konaní vo\nveci podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný\nprávnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.\n\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v\nktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP), viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona o\nústavnom súde) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd\nneprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom.\n10. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n11. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP predovšetkým namietal\nnevykonanie ním navrhovaného dokazovania, nesprávne vyhodnotenie dôkazov a s tým súvisiace\nnedostatky v zistenom skutkovom stave a naň nadväzujúce skutkové závery odvolacieho súdu.\n12. Žalobca vyvodzoval prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP (odvolací\nsúd sa svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), namietajúc\nnesprávne právne posúdenie otázky platnosti spornej kúpnej zmluvy z hľadiska simulácie právneho\núkonu v spojení s inštitútom prepadného zálohu, resp. zabezpečovacieho prevodu práva. Namietal, že v\npredmetnej veci došlo k dojednaniu prepadného zálohu, keďže vôľa účastníkov zmluvy nezodpovedala\nobsahu zmluvy, t. j. úmyslom zmluvných strán nebolo uzavrieť platnú a účinnú kúpnu zmluvu, ale\númyslom bolo spornou nehnuteľnosťou zabezpečiť pohľadávku žalovaných 1/ a 2/.\n13. Dovolateľ v priebehu celého konania predkladal nižším súdom na posúdenie identickú\nargumentáciu, že skutočnou vôľou zmluvných strán pri uzatváraní spornej kúpnej zmluvy nebol\nsledovaný prevod vlastníctva rodinného domu (o ktorý najmä v podstate sporu ide) na žalovaných, ale\nvytvoriť efektívny a jednoduchý spôsob zabezpečenia pôžičiek, ktoré boli poskytnuté žalovanými rodine\nžalobcu. Vychádzajúc zo vzájomnej dôvery medzi stranami, ktorá sa vyvíjala v priebehu niekoľkých\nrokov, a to na základe obdobných obchodných vzťahov (bezproblémové poskytovanie obdobných\npôžičiek), táto zábezpeka mala byť koncipovaná ako „neformálna“ a po splatení pôžičiek mala byť\nstranami anulovaná (tzn. sporná kúpna zmluva mala byť stranami jednoducho fyzicky zničená).\n14. Zmyslom poskytnutia súdnej ochrany bolo teda skúmanie zamerania skutočnej vôle zmluvných strán\npri vzniku sporného právneho úkonu, tzn. spornej kúpnej zmluvy.\n15. Nesprávnym procesným postupom podľa § 420 písm. f) CSP je aj také odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia, v rámci ktorého došlo k porušeniu zásady voľného hodnotenia dôkazov.\n16. Voľné hodnotenie dôkazov sa opiera o povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy\nbez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov, a v neposlednom rade tiež o\nzásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Súd je totiž pri\nhodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený\nvýber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná\npožiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami\nsúdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (III. ÚS 332/09).\n\n17. Spor je od svojho počiatku charakteristický konštantným nesúhlasom žalobcu s metodológiou súdov\nnižších inštancií ohľadom hodnotenia dôkazov týkajúcich sa skutočného zamerania vôle zmluvných\nstrán.\n18. Hmotnoprávnou úpravou, ktorá bola rozhodujúcou pre posúdenie skutočného zamerania vôle\nzmluvných strán, sú ustanovenia Občianskeho zákonníka o náležitostiach právneho úkonu a o\ndôsledkoch z ich absencie vyplývajúcich (§ 34, § 37 a § 39). Relevantným hmotnoprávnym inštitútom\nvo veci je teda otázka absolútnej neplatnosti sporného právneho úkonu (spornej kúpnej zmluvy)\nvysvetľovaná v okolnostiach ďalšieho právneho inštitútu, simulácie právneho úkonu (§ 41a OZ), pretože\nžalobca tvrdil úmysel zmluvných strán zastierať prepadný záloh spornou kúpnou zmluvou.\n19. Podľa judikatúry najvyššieho súdu disimulované zmluvné dojednanie, účelom ktorého bolo, aby\npohľadávka veriteľa bola uspokojená tak, že na neho prejde vlastnícke právo k veci slúžiacej (podľa\nich skutočnej vôle ako záloh) na zabezpečenie pohľadávky, predstavuje dojednanie spôsobu realizácie\nzáložného práva spôsobom, ktorý nie je zákonom dovolený a prieči sa § 552 OZ v spojení s § 151a\naž § 151j OZ (sp. zn. 3Cdo/144/2010). Obdobne podľa judikatúry najvyššieho súdu zmluva, ktorej\nskutočným účelom je uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že založená vec prechádza do\njeho vlastníctva, je v rozpore s účelom záložného práva (§ 552 OZ v spojení s § 151a až § 151j OZ) a\nje neplatná, lebo obchádza zákon [(§ 39 OZ), (sp. zn. 2MCdo/2/2006)].\n20. Čo sa týka otázky výkladu práva (namietaného § 421 ods. 1 písm. a) CSP), dovolací súd vychádzajúc\nvyššie z cit. judikatúry poukazuje, že prepadný záloh je otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu.\nUvedené však má dosah aj na posudzovanie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, pretože z\npovinnosti súdov prihliadať na neplatnosť právneho úkonu ex officio vyplýva, že taký právny úkon, ktorý\nje rozhodujúci pre posúdenie veci a ktorý je zároveň (potenciálne) poznačený absolútnou neplatnosťou,\nby nemohol byť právnym úkonom aprobovaným prostredníctvom dovolacieho prieskumu. Vzhľadom\nna to bol dovolací súd oprávnený v rámci námietky nesprávneho procesného postupu posudzovať a\nprehodnocovať aj právne závery súdov nižšieho stupňa vyplývajúce zo zisteného skutkového stavu.\n21. V rámci hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi ústavný súd upriamil pozornosť na skutočnosť, že\nskutkový stav sporu vykazuje zásadné znaky toho, že prevod rodinného domu nebol zmluvnými stranami\nmienený ako definitívny. Dovolací súd k tomu uvádza, že zásada viazanosti zisteným skutkovým stavom\nneznamená, že dovolací súd je viazaný takou interpretáciou dôkazov, ktorá v sebe obsahuje vytvorenú\ndomnienku, ktorej jediným cieľom je vylúčiť danosť nároku.\n22. Výpoveďami žalovanej strany bolo preukázané, že v prípade vyrovnania dlhov žalovaní boli ochotní\npreviesť vlastníctvo k rodinnému domu späť na žalobcu. Boli ochotní urobiť tak napriek tomu, že sporná\nkúpna zmluva neobsahovala dojednanie práva spätnej kúpy, čo ešte samo osebe nemusí byť vo veci\nsignifikantným. Avšak v spojitosti s ďalším faktom sporu, že žalobca (neštandardne) obýval rodinný\ndom dokonca až niekoľko rokov po tom, keď k prevodu nehnuteľnosti došlo, a to (neštandardne) bez\nvzniku nájomného vzťahu medzi zmluvnými stranami, uvedená okolnosť naberá na význame pre spor.\nNielen to, že žalobca po celý tento čas rodinný dom spravoval ako vlastný, to znamená, staral sa oň a\nzhodnocoval (prerábal) ho podľa svojich vlastných predstáv, a to (opäť neštandardne) bez akejkoľvek\nčo i len konzultácie s jeho zmluvným vlastníkom, s čím bol zároveň nový zmluvný vlastník nehnuteľnosti\nuzrozumený. Z uvedených tvrdení možno abstrahovať nielen to, že kupujúca zmluvná strana bola\nuzrozumená s tým, že predávajúci bude predanú nehnuteľnosť aj naďalej užívať v zmysle obsahu svojho\npôvodného vlastníckeho práva, ale aj to, že kupujúca zmluvná strana nemala záujem o ďalší (investičný)\nodpredaj nehnuteľnosti, a to napriek tomu, že sa takejto činnosti bežne venovala, a napriek tomu, že\ntakýto záujem (avšak len ako teoreticky možný) vo výpovediach pred súdmi tvrdila.\n23. Okolnosťou svedčiacou o tom, že vôľa zmluvných strán nesmerovala k zmene vlastníka\nrodinného domu, ale k tomu, aby hodnota rodinného domu poslúžila zmluvným stranám ako zábezpeka\nposkytnutých pôžičiek, je to, že žalovaní (neštandardne) vyčkávali so zavkladovaním kúpnej zmluvy\ndo katastra nehnuteľností na to, ako sa bude vyvíjať finančná situácia žalobcu týkajúca sa splácania\npôžičiek. O tom svedčí aj prvé podanie návrhu na zavkladovanie spornej kúpnej zmluvy do katastra\nnehnuteľností žalovanými a následné (neštandardné) nezaplatenie správneho poplatku k vkladu z\ndôvodu, že výhľad splácania dlhov bol pre nich pozitívny. K následnému (druhému a definitívne\núspešnému) podaniu návrhu na vklad spornej kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností došlo až\n\nza okolnosti navŕšenia pôžičky, čo nielenže zhoršilo celkový výhľad splatenia dlhu, ale indikovalo aj\nspoľahlivý predpoklad počiatku reťazenia pôžičiek s reálnym výhľadom platobnej neschopnosti, čo je v\npodstate štandardné správanie veriteľa majúceho záujem na udržaní bonity svojej pohľadávky. Napokon,\nkeďže splácanie dlhov sa ukázalo ako nepravdepodobné, žalovaná strana zotrvala na hájení formálneho\nvlastníckeho práva nadobudnutého spornou kúpnou zmluvou, ku ktorému mala simuláciou právnych\núkonov vytvorené ideálne podmienky, čo je opäť štandardným skutkovým prejavom vôle veriteľa\nmajúceho záujem domôcť sa späť hodnoty poskytnutej pôžičky a zároveň skutočnosťou preukazujúcou\npredošlý zámer veriteľa v prípade nesplácania dlhov sťažovateľom uspokojiť hodnotu pohľadávky z\nhodnoty zálohu.\n24. Riadiac sa právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v kasačnom náleze (§ 134 ods. 2\nzákona o ústavnom súde), rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom\nzistené, dovolací súd summa summarum uzatvára, že v hodnotení dôkazov súdmi nižších inštancií\nje neopodstatnene bagatelizovaná ucelená skutková línia objektívne spôsobilá preukazovať tvrdenie\nžalobcu o absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy. V súlade s neprípustnosťou eklektického a\nneopodstatneného výberu dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom súdov, má byť preto uvedená\nokolnosť - v súhrne opodstatnene svedčiaca v prospech logického záveru o zameraní vôle zmluvných\nstrán k revezibilite (zámeru zvrátenia) dôsledkov vyplývajúcich z kúpnej zmluvy, tzn. z predaja rodinného\ndomu - súčasťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.\n25. Na uvedenom základe dovolací súd dospel k záveru, že pre dosiahnutie zmyslu a podstaty ďalšieho\nkonania prichádza do úvahy iba zrušenie rozsudku odvolacieho súdu z existencie porušenia práva\nžalobcu na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP); dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa § 431 ods.\n1 CSP je založená v dôsledku logickej, funkčnej a teleologickej nekonzistentnosti zhodnotenia dôkazov,\npredstavujúcich ucelenú skutkovú líniu, objektívne spôsobilej preukazovať tvrdenie žalobcu o absolútnej\nneplatnosti spornej kúpnej zmluvy.\n26. V ďalšom konaní bude úlohou súdov nižších inštancií opätovne posúdiť opodstatnenosť uplatnenej\nvlastníckej žaloby so zreteľom na právny názor dovolacieho súdu vyslovený v tomto uznesení. Odvolací\nsúd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová (materiálna) náplň jeho\nrozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z\nodôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení\ndôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení nemôže\nchýbať žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré odvolací súd náležitým spôsobom v celom\nsúhrne posúdi a náležite vyhodnotí. Rozhodnutie odvolacieho súdu musí obsahovať náležitosti uvedené\nv § 393 CSP, musí byť logické a presvedčivé. Osobitnú pozornosť bude odvolací súd venovať pre\nsporové súdne konanie relevantným argumentom odvolateľa.\n27. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd\nprvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12Co/73/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f5566a48-72bc-41d9-a585-ada1f9a30f00", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.376.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 376/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 376/2024 z 26. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-26", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.376.2024.1"}, {"guid": "ussr:fcad7935-9cd2-47c9-a596-7a4e6eb384ed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.573.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 573/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 573/2022 z 15. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.573.2022.1"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "01733aaf-fa20-4433-b8e5-f252128b4b38:db35426f-15bb-4b17-8ff3-a0b6d09eb833", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:3108221913.1", "spisova_znacka": "8MCdo/5/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo/5/2014 z 25. 3. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-03-25", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:3108221913.1"}, {"guid": "51f6d336-5090-4815-b649-5a76999883f1:b64a6d3d-bce9-4a23-b495-162895526b7b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:7809205083.2", "spisova_znacka": "1MCdo/9/2011", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/9/2011 z 10. 7. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7809205083.2"}, {"guid": "4ab0a1f5-2967-488c-8fff-382ca78abe90:5edfafcf-a65f-49b9-bd51-30e0836ffbc9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8318201563.2", "spisova_znacka": "12Co/73/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 12Co/73/2019 z 26. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-08-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8318201563.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ff844cc8-e008-46f1-8277-286b3af05e27:95b16d35-9515-4da7-9d68-42828c88e17e", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:5124201646.1", "spisova_znacka": "7Co/167/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/167/2025 z 13. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-05-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:5124201646.1"}]}