{"guid": "87d75e6e-7a75-40c1-bad8-579f8faea36d:7966431f-1cdc-41db-ad6a-9b3214cbaee9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6322010282.1", "spisova_znacka": "2Tdo/78/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/78/2024 z 7. 1. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 7. januára 2025, sp. zn. 2Tdo/78/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:6322010282.1", "identifikacne_cislo": "6322010282", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Dana Wänkeová", "sudca_id": 473, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-dana-wankeova-473", "datum_vydania": "2025-01-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Majetok"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300", "nazov": "TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-221.odsek-1", "nazov": "§ 221 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-221.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-221.odsek-3.pismeno-a", "nazov": "§ 221 ods. 3 písm. a) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-221.odsek-3.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-221.odsek-3.pismeno-d", "nazov": "§ 221 ods. 3 písm. d) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-221.odsek-3.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-139.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 139 ods. 1 písm. e) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-139.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-139"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-139.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 139 ods. 1 písm. f) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-139.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-139"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301", "nazov": "TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. i) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-221", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-139", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-382", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-371"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7966431f-1cdc-41db-ad6a-9b3214cbaee9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6322010282.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6322010282.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6322010282.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Tdo/78/2024\n6322010282\n07. 01. 2025\nJUDr. Dana Wänkeová\nECLI:SK:NSSR:2025:6322010282.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Wänkeovej\na sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Beáty Javorkovej v trestnej veci obvineného Bc. G. Š. pre zločin\npodvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1\npísm. e), písm. f) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom 7. januára 2025 v Bratislave,\no dovolaní obvineného Bc. G. Š. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. mája 2024, sp.\nzn. 4To/28/2024, takto\nrozhodol:\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Bc. G. Š. odmieta.\nodôvodnenie:\nRozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „okresný súd“) z 8.\nfebruára 2024, sp. zn. BR - 6T/80/2022, bol obvinený Bc. G. Š. uznaný za vinného zo zločinu podvodu\npodľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e),\npísm. f) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že\nod presne nezisteného času, v obci D., L. XXX, začal potom ako sa zoznámil s D. W., nar. X. K.\nXXXX (zomrel XX. G. XXXX), naposledy bytom D., L. XXX/XX, ktorý trpel chorobou a závislosťou\nna alkohole, súčasne navštevovať aj jeho matku Y. W., nar. XX. C. XXXX, trvale bytom D., L. XXX/\nXX, s ktorou žili v jednej domácnosti, a ktorá bola ležiacou pacientkou po opakovaných mozgových\npríhodách, nosil jej nákupy a prejavoval jej vzhľadom k tomu, že sa jednalo o cudziu osobu nezvyčajnú\nstarostlivosť, čím jej zlý mentálny a zdravotný stav a vysoký fyzický vek zneužil na vybudovanie\ndôvery k svojej osobe, ktorú následne zneužil na to, aby mu Y. W. 11. mája 2017 darovacou zmluvou\na zmluvou o zriadení vecného bremena za prítomnosti matrikárky Obecného úradu Predajná, ktorá\nosvedčovala podpis darcu na zmluve, darovala nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX okres R., obec\nD., k.ú. D. na parcele číslo XXX/X, druh pozemku záhrada o výmere 659 m2 a parcele číslo 335/2,\ndruh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 666 m2, na ktorej je postavený rodinný dom\nsúpisné číslo 269, pričom vedel, že darkyňa nemôže rozpoznať a pochopiť význam tohto právneho\núkonu, následne na základe podpísanej darovacej zmluvy bol pracovníkmi Okresného úradu Brezno,\nKatastrálny odbor povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v jeho prospech, pričom\nak by mali pracovníci Okresného úradu Brezno, Katastrálny odbor vedomosť o okolnostiach darovania\npredmetných nehnuteľností a o zdravotnom stave darkyne, tak by vklad vlastníckeho práva povolený\nnebol, pričom jej sľúbil, že v dome bude môcť ostať bývať aj spolu s jej synmi D. W. a C. W., napriek tomu\nnásledne 21. júla 2017 uzatvoril s Y. W., ako osobou oprávnenou z vecného bremena Zmluvu o zániku\nvecného bremena doživotného užívania zmienených nehnuteľností v jeho prospech ako povinného z\nvecného bremena pričom právo užívať zmienené nehnuteľnosti pre Y. W. a jej synov D. W. a C. W.\nvyplývalo už len z nájomnej zmluvy z 1. decembra 2017, a zmienené nehnuteľnosti následne na základe\nkúpnej zmluvy z 19. januára 2018 previedol na tretie osoby, teda záujem o Y. W. a jej syna D. W. len\npredstieral a jeho skutočným záujmom bol len majetok poškodenej, čím Y. W., nar. XX. C. XXXX, bytom\n\nL. XXXX, D., t. č. Domov dôchodcov a domov sociálnych služieb T., Š. XXX/XX, N., U., spôsobil škodu\nvo výške 87.500 eur.\nOkresný súd podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona a § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona uložil\nobvinenému trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného\nzákona, § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu 3 roky s dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka nad jeho správaním. Súčasne mu podľa § 51 ods. 4 písm. d)\nTrestného zákona prikázal, aby v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia zaplatil poškodenej Y. W.\nškodu vo výške 87.500 eur.\nSúd prvého stupňa zároveň rozhodol podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku tak, že obvinený je povinný\nzaplatiť poškodenej Y. W. škodu o výške 87.500 eur.\nKrajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 2. mája 2024, sp. zn. 4To/28/2024, podľa § 319 Trestného\nporiadku zamietol odvolanie obvineného Bc. G. Š..\nProti citovanému uzneseniu krajského súdu podal obvinený 27. septembra 2024 dovolanie\nprostredníctvom obhajcu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nV odôvodnení dovolania obvinený poukázal na to, že skutkový stav potvrdzujúci výrokovú vetu\nobžaloby bol riadne zistený, avšak vôbec nepreukazuje vinu obvineného. Absentuje proaktívne konanie\nobvineného, ktorý by akokoľvek tlačil, vyžadoval, alebo nútil poškodenú k darovaniu nehnuteľnosti. Vo\nveci došlo k nesprávnemu posúdeniu hmotnoprávneho ustanovenia § 221 Trestného zákona a § 680\nods. 3 Občianskeho zákonníka. Okresný súd už raz vo veci rozhodol a následne krajským súdom došlo\nk zrušeniu rozsudku. Ostal absolútne nenaplnený pokyn odvolacieho súdu, ktorý nevytýkal súdu prvého\nstupňa vyhodnotenie dôkazov ako takých, ale uložil taký postup, kedy mal okresný súd dokazovanie v\npotrebnom rozsahu zopakovať a následne vyhodnotiť tak, aby bolo možné odvolacím súdom vyhodnotiť\nrozsudok ako celok. Odvolací súd neprikázal rozhodnúť opačne, ako to učinil okresný súd druhý raz bez\nakéhokoľvek zopakovania dokazovania. Uvedené konanie obvinený považoval za procesné pochybenie\nsúdu a za popretie zásady in dubio pro reo.\nV súvislosti s porušením princípu ultima ratio obvinený poukázal na nález Ústavného súdu z 1. apríla\n2009, sp. zn. I. ÚS 402/2008 a nález z 19. februára 2009, sp. zn. IV. ÚS 55/2009. V súvislosti s porušením\nprincípu právnej istoty poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2010,\nsp. zn. 8 Stp 1/2010, a v kontexte výkladu zmlúv uviedol obvinený nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky z 3. júla 2008, sp. zn. I. ÚS 424/2007.\nObvinený nekonal v úmysle niekoho poškodiť, ale konal racionálne s ohľadom na svoje postavenie,\nčo potvrdzujú aj výpovede svedkov M., I. a Š., ktorí jediní autenticky opísali správanie poškodenej a\nvedomosť o jej vôli nehnuteľnosť darovať. Súdy nižších stupňov sa nevysporiadali s otázkou, prečo\nsa uvedené konanie obvineného riešilo v trestnom konaní a nie v civilnom konaní. Nebolo zistené\nžiadne aktívne konanie obvineného, ktoré by bolo v rozpore so zákonom, či dobrými mravmi. Naopak,\nobvinený sa vždy správal v súlade s dobrými mravmi. Svedkovia Š., I. a M. jasne potvrdili vôľovú stránku\npoškodenej. Samotný okresný súd potvrdil, že pre poškodenú boli prevody bežnou rutinou a právne\núkony tohto charakteru robila už niekoľkokrát. Žiadny dôkaz nepreukázal akékoľvek skutočnosti, ktoré\nby nasvedčovali, že skutok je vôbec správne kvalifikovaný. Na obvineného bola podaná obžaloba len\nza to, že prijal dar, pričom nebol osobne prítomný ani pri podpise zmluvy. Absentuje popis konkrétneho\nkonania obvineného, ktoré by preukazovalo, že uviedol kohokoľvek do omylu, či sledoval nezákonný\ncieľ, a že jeho konanie malo smerovať k podvodu. Svedkovia Š. a I. potvrdili, že nielen darkyňa bola\nspôsobila právne konať, ale že aj jej konanie bolo v zhode s jej synom D. W., s ktorým poškodená tieto\nzáležitosti vždy riešila.\nSvedkyňa M. je matrikárka, známa a suseda poškodenej, pričom podrobne popísala jej schopnosť\nvykonať právny úkon. Svedkyňa celú vec darovania nehnuteľnosti konzultovala aj so synom poškodenej\nD. W., čiže ako osoba poznajúca oboch je rozhodujúcim svedkom, ktorej výpoveď potvrdzuje, že žiadny\ntrestný čin nenastal. Dokonca nielen táto svedkyňa, ale aj ďalší zamestnanci notárskeho úradu potvrdili,\nže schopnosť vnímať a konať u poškodenej bola zachovaná. Kvantum informácií sú len účelové tvrdenia\nďalšieho syna poškodenej C. W.. Napokon aj lekári v postavení svedkov najmä MUDr. G. L. potvrdili\n\nluciditu poškodenej. Prijatie daru je jednoznačne legitímny a právne akceptovateľný úkon, čo nemôže\nbyť trestnoprávne postihnuteľné.\nSúdy nižších stupňov sa pri právnom posúdení skutku nedostatočne vysporiadali s otázkou charakteru\nvzťahu medzi poškodenou a obvineným a tiež medzi obvineným a D. W., ako aj predošlými prevodmi,\nktoré D. W. a poškodená v nedávnej minulosti urobili.\nPodľa názoru obvineného sa skutok podľa výrokovej vety nestal, je neurčitým a obvinený sa svojím\nkonaním nedopustil žiadneho trestného činu, tak ako je uvedené v obžalobe. Trestné právo vo svojich\nrepresiách predstavuje najkrajnejší a najvyšší stupeň zásahu do ľudských práv a slobôd, rovnako\norgány činné v trestnom konaní a súdy musia dbať na trestnoprávne princípy vychádzajúce z tých\nústavných. Trestné konanie by malo byť ultima ratio, a teda ako posledná možnosť, keď boli vyčerpané\nvšetky dostupné právne prostriedky na domáhanie sa spravodlivosti. Trestné právo by sa najmä\nv súkromnoprávnych vzťahoch (osobitne pri majetkových vzťahoch) malo uplatňovať skutočne len\npodporne. Naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu je otázkou právneho posúdenia,\nktorá bola vyhodnotená v rozpore so zásadami trestného procesu na ťarchu obvineného v celom\nrozsahu.\nZ vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie\nKrajského súdu v Banskej Bystrici ako aj rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica v celom rozsahu\npodľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko bol týmito rozhodnutiami porušený zákon v neprospech\nobvineného a naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a zároveň,\naby prikázal okresnému súdu podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku vec v potrebnom rozsahu znovu\nprejednať a rozhodnúť.\nK dovolaniu obvineného sa vyjadrila poškodená podaním zo 7. októbra 2024, v ktorom uviedla, že\ndovolanie navrhuje odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, pretože nie sú splnené\npodmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Rozhodnutia okresného súdu ako\naj krajského súdu sú správne, a v súlade so zisteným skutkovým a právnym stavom. Oprávnený záujem\npoškodenej je dostatočne chránený štátom, ktorý je zastúpený prokurátorom.\nProkurátor sa vyjadril k dovolaniu podaním z 21. októbra 2024, v ktorom uviedol, že podstata dovolania\nobvineného spočíva v tom, že skutok nebol správne právne posúdený, nakoľko sa v danom prípade\nnejedná o trestný čin ale o civilný spor, pričom odsúdený má za to, že v danom prípade sa trestnoprávna\nrovina použila extenzívne mimo konceptu civilistickej právnej úpravy. S tvrdeniami obvineného sa\nprokurátor nestotožnil. Rozsudok súdu prvého stupňa ako aj uznesenie krajského súdu prokurátor\npovažuje za zákonné, vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného zákona a Trestného\nporiadku, na základe riadne a zákonne ustáleného skutkového a právneho stavu veci. Súdy použili\nsprávnu právnu kvalifikáciu na nimi ustálený skutkový stav a svoje rozhodnutia aj dostatočným\nspôsobom zdôvodnili, pričom sa v plnom rozsahu s odôvodnením uvedených rozhodnutí prokurátor\nstotožnil.\nDôvody uvádzané v dovolaní sú v podstate len zopakovaním toho, čo odsúdený uvádzal počas\ncelého súdneho konania, t. j. dovolanie obsahovo zodpovedá jeho skoršej obhajobe v rámci konania\nna súde prvého stupňa, ako aj v priebehu odvolacieho konania. S týmito námietkami dovolateľa\nsa dostatočným spôsobom vysporiadal prvostupňový aj odvolací súd v napadnutých rozhodnutiach.\nPrvostupňový súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy pre náležité\nobjasnenie skutkového stavu veci, vykonané dôkazy podrobne vyhodnotil jednotlivo, ale aj v ich súhrne\na vzájomných súvislostiach. S postupom súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd, čo vyplýva z\nodôvodnenia jeho rozhodnutia, ktorým odvolanie obvineného zamietol.\nK námietke obvineného, že poškodená niekoľkokrát robila právne úkony tohto charakteru prokurátor\nuviedol, že z listu vlastníctva, ktorý bol zabezpečený v priebehu dokazovania vyplýva, že k darovaniu\npredmetnej nehnuteľnosti došlo poškodenou len raz, kedy nehnuteľnosť darovala svojmu synovi D. W..\nNásledne syn poškodenej D. W. predmetné nehnuteľnosti previedol späť na poškodenú v roku 2015. Z\nuvedeného je zrejmé, že uvedené skutočnosti boli predmetnom dokazovania a prvostupňový aj odvolací\nsúd sa nimi zaoberali.\n\nProkurátor ďalej k námietke obvineného o účelovom nevyhodnotení existencie nájomného vzťahu\nuviedol, že uvedenou skutočnosťou sa súdy zaoberali, poukázali na existenciu nájomného vzťahu, ktorý\nbol uzavretý na dobu neurčitú, avšak nájomnú zmluvu bolo možné vypovedať v trojmesačnej výpovednej\nlehote, teda obvineným uvádzané ustanovenie Občianskeho zákonníka neposkytovalo poškodenej,\nani jej synom žiadnu záruku trvania nájomného vzťahu po zrušení vecného bremena, ktoré inicioval\nodsúdený bezprostrednej potom, ako mu poškodená nehnuteľnosti darovala, a to preto, aby ich mohol\npredať a získať majetkový prospech. V tejto súvislosti prokurátor poukázal na výpoveď svedka Č., ktorý\nuviedol, že s vecným bremenom by nehnuteľnosť nekúpil. Uvedené skutočnosti prvostupňový ako aj\nodvolací súd taktiež náležite zhodnotili, čo vyplýva z odôvodnenia ich rozhodnutí.\nV súvislosti s princípom ultima ratio, na ktorý obvinený v podanom dovolaní poukázal, prokurátor uviedol,\nže uvedený princíp je možné v zásade aplikovať len v prípade prečinov. V danom prípade bol odsúdený\nprávoplatne uznaný vinným zo zločinu. Práve s prihliadnutím na okolnosti spáchania uvedeného skutku\na jeho následok sa v danom prípade jedná o tak závažné protiprávne konanie, ktoré nie je možné\nriešiť len prostriedkami civilného práva a tak dosiahnuť nápravu. Obvinený podvodným spôsobom získal\nmajetkový prospech na úkor staršej chorej osoby, ktorú pripravil o jej jediný majetok, vzhľadom k čomu\nsi následne poškodená nevedela z vlastných prostriedkov zabezpečiť ani pobyt v domove sociálnych\nslužieb.\nZ vyššie uvedených dôvodov prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie\nobvineného podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku)\npred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že\ndovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku],\noprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonnej lehote a na príslušnom súde\n(§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374\nods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa §\n372 ods. 1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo\npodať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté.\nSúčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí,\nnakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\nNajvyšší súd považuje za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry\njednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku vyplýva,\nže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu je určené\nna nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie nie je v zásade\nprostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa\n[primerane pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 57/2007-II]. Povedané inými\nslovami, dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku\nsa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu\npredchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Pritom platí, že obsah\nkonkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia\nurčitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného poriadku. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne\nodkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje\nargumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia\nnajvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).\nZároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, v\nzmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania,\nktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených\nv ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného\nporiadku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012-I). Pri zisťovaní\ndôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia a nie ich označenie podľa\n§ 371 Trestného poriadku.\n\nJednotlivé dovolacie dôvody [§ 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku], sú vymedzené taxatívne a\npodstatne užšie ako dôvody zakotvené v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní,\naby sa príliš širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nenarušovala právna istota.\nDovolanie teda nezakladá ďalšiu riadnu opravnú inštanciu a nepredstavuje „ďalšie odvolanie“ (primerane\nnapríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 67/2018, 4 Tdo 17/2019, 4 Tdo 23/2019, 5 Tdo\n85/2017, 5 Tdo 7/2020).\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať ak rozhodnutie je založené na\nnesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\nDovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je daný v prípadoch, keď rozhodnutie\nsúdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného\nhmotnoprávneho ustanovenia. Touto formuláciou zákon vyjadruje, že dovolanie je určené na nápravu\nprávnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo\niných skutočností podľa noriem hmotného práva. Poukazovanie na nesprávne skutkové zistenia, na\nktorých je rozhodnutie založené, alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov súdmi tento dovolací dôvod\nnenapĺňa (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 24. júla 2007, sp. zn. 2 Tdo 21/2007, uverejnené v\nZbierke pod č. 57/2007-II).\nDôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku slúži výlučne na nápravu\nhmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, to znamená nie je prípustné\nprávne účinne namietať, že skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa bol zistený\nnesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy\nvýsledkom tohto hodnotiaceho procesu (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012,\nsp. zn. 2 Tdo 73/2012, uverejnené v Zbierke pod č. 47/2014).\nHlavné dovolacie námietky obvineného spočívali v tom, že v konaní došlo k nesprávnemu posúdeniu\nhmotnoprávneho ustanovenia § 221 Trestného zákona a § 680 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a tým\nk nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, pričom zistený skutkový stav nepreukazuje vinu obvineného,\nvrátane popretia zásady in dubio pro reo tým, že okresný súd rozhodol v rozpore s názorom krajského\nsúdu. Ďalej došlo k porušeniu zásady ultima ratio (subsidiarity represie), nakoľko celý spor sa mal\nvyriešiť v civilnom konaní, a tiež nebol v konaní dokázaný úmysel obvineného spáchať trestný čin\npodvodu. Obvinený namietal aj to, že poškodená bola schopná vykonávať právne úkony a mala vôľu\npredmetnú nehnuteľnosť darovať ako i to, že súdy nižšieho stupňa sa nedostatočne vysporiadali s\notázkou charakteru vzťahu medzi poškodenou a obvineným.\nPodľa § 125 ods. 1 Trestného zákona (účinného v čase rozhodovania súdu, ďalej len Trestný\nzákon) škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266 eur. Škodou väčšou sa rozumie\nsuma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy. Značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca\nnajmenej stonásobok takej sumy. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej\npäťstonásobok takej sumy. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci\na rozsahu činu.\nPodľa § 221 ods. 1 Trestného zákona kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým,\nže uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu,\npotrestá sa odňatím slobody až na dva roky.\nPodľa § 221 ods. 3 písm. a) a d) Trestného zákona odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa\npáchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu, na chránenej osobe.\nPodľa § 680 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak dôjde ku zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci, môže z\ntohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu iba nájomca, a to aj vtedy, ak bola zmluva uzavretá na dobu\nurčitú; výpoveď však musí podať v najbližšom výpovednom období, pokiaľ je zákonom alebo dohodou\nustanovené. Pri zmene vlastníctva k hnuteľnej veci môže zmluvu vypovedať aj nadobúdateľ.\n\nOkresný súd vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania obvineného na str. 13. a 14. rozsudku správne\nuviedol nasledovné ,,obžalovaný využil zdravotný stav tak poškodenej Y. W. ako aj jej syna D. W.,\nkeď predstieral záujem o nich, získal ich dôveru, čo mu uľahčil ich zdravotný stav, vek a túto dôveru\nnásledne spolu s nepriaznivým duševným a somatickým stavom a vysokým vekom poškodenej využil\nna to, že poškodená mu darovala predmetné nehnuteľnosti a následne aj zrušila vecné bremeno, jej\nprávo doživotného užívania. Napriek výhradám krajského súdu, súd nemôže opomenúť skutočnosť, že\nk tomu, že poškodená nakoniec uverila obžalovanému, musel prispieť aj syn D. W., ktorý taktiež plne\ndôveroval obžalovanému. Poškodená Y. W. bola od svojho syna Petra vyslovene závislá, plne všetko od\nneho akceptovala, čo popisovali aj svedkovia. Preto určite prvou podmienkou na to, aby mohol uviesť\nobžalovaný poškodenú do omylu, muselo byť presvedčenie syna D. o výhodách uzavretia predmetnej\ndarovacej zmluvy ako aj o benefitoch, ktoré tak poškodenej ako aj D. W. z toho plynú. Podvodné konanie\nobžalovaného dokazuje hlavne skutočnosť, že bezprostredne po zavkladovaní predmetnej darovacej\nzmluvy, obžalovaný s poškodenou podpísal ďalšiu zmluvu, a to zmluvu o zániku vecného bremena\ndoživotného užívania predmetného rodinného domu zo dňa 21.07.2017. Z dokazovania vyplýva, že\npoškodená a jej syn chceli najprv nie darovať, ale predať dom, aby získali finančné prostriedky za účelom\nzabezpečenia si domova sociálnych služieb. Potvrdila to pri výsluchu svedkyňa I. a svedok Š., ktorému\nD. W. ponúkal dom s tým, že im bude spolu s matkou platiť domov sociálnych služieb. Tieto skutočnosti\npotvrdil aj obžalovaný, keď uviedol, že poškodená a D. W. potrebovali peniaze, pričom on im povedal,\nže z predaja budú peniaze, ale nie hneď. Ďalšie skutočnosti, ktoré preukazujú podvodné konanie\nobžalovaného sú okolnosti, za akých bola jednak uzavretá predmetná darovacia zmluva s právom\nvecného bremena na doživotné užívanie predmetného rodinného domu a následne, za akých okolností\nbola uzavretá zmluva o zrušení predmetného vecného bremena. Pri uzavretí darovacej zmluvy bola na\noverenie podpisu poškodenej prizvaná do domu poškodenej svedkyňa A. M., pracovníčka Obecného\núradu v D., ktorá dobre poznala rodinu W.. Keďže mala v podstate pochybnosti o tom, že poškodená\ndarovala dom inej osobe ako rodinnému príslušníkovi, sa opätovne po podpise zmluvy pýtala D. W., či si\nto dobre rozmysleli, na čo jej D. W. odpovedal, že to je ich vec, že je to vybavené. Práve z dôvodu tohto\nzáujmu svedkyne M., na overenie podpisu poškodenej pri uzavretí zmluvy o zániku vecného bremena\nobžalovaný prizval svedkyňu A. R., pracovníčku Notárskeho úradu v Banskej Bystrici, ktorá predtým\npoškodenú nepoznala, nemala vedomosti o predmetnej rodine, a ktorá aj k podpisu predmetnej zmluvy\npristupovala vyslovene formálne. Obžalovaný mal preto väčšiu istotu v tom, že sa poškodená prípadne\nnedozvie o následkoch podpisu predmetnej zmluvy, teda že stratí právo v predmetnom dome bývať.“\nĎalej okresný súd vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania obvineného na str. 16 rozsudku ešte doplnil,\nže: ,,pri úvahách o vine obžalovaného zobral súd na zreteľ, že nepriame dôkazy sú spôsobilé na\npreukázanie viny obžalovaného, len ak to tvoria s inými priamymi a nepriamymi dôkazmi logickú a\nničím nerušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich a podmieňujúcich dôkazov, ktoré vo svojom celku\nspoľahlivo preukazujú všetky okolnosti žalovaného skutku a presvedčivo svedčia o vine obžalovaného\na zároveň vylučujú možnosť úvahy o inom závere. Súhrn dôkazov musí podávať ucelený obraz o\ntrestnom konaní obžalovaného tak, aby žiadny z jednotlivých dôkazov nepripúšťal ani pravdepodobne\niný výklad, ktorý by odporoval alebo narušoval verziu obžalovaného. Súd je názoru, že takéto dôkazy,\nktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, vo vzájomnej súvislosti a pri chronologickom vyhodnotení\nodôvodňujú vinu obžalovaného. Obžalovaný využil vysoký vek a duševnú chorobu poškodenej, jej ľahkú\nmanipulovateľnosť ako aj chorobu a prípadnú závislosť D. W. na alkoholických nápojoch, za účelom\nvybudovania si dôvery k jeho osobe. Obžalovaný, vzhľadom na jeho ďalšie kroky, ktoré nasledovali po\ndarovaní predmetnej nehnuteľnosti a zrušení vecného bremena poškodenej, len predstieral skutočný\nzáujem o poškodenú a jej syna D. W. ako aj skutočnosť, že napriek predmetným uzavretým zmluvám\nbudú môcť tak poškodená ako aj jej synovia v predmetnom dome naďalej bývať. Naopak, kroky\nobžalovaného, ktoré súd vyššie popísal, vyslovene preukazujú úmysel obžalovaného získať majetok\npoškodenej, za účelom získania finančnej hotovosti, keď tento majetok chcel obžalovaný predať, teda\nnemal skutočný záujem nechať poškodenú a jej synov v predmetnom dome bývať. Svedčí o tom jednak\nzmluva o zrušení vecného bremena, ktorá bola krátko uzavretá po predmetnej darovacej zmluve a\nnásledne aj ďalšie kroky obžalovaného. Čo sa týka nájomnej zmluvy, tá v žiadnom prípade nezaručovala\npoškodenej ani jej synom právo v predmetnom dome bývať, keď predmetnú nájomnú zmluvu bolo\nmožné vypovedať v trojmesačnej výpovednej lehote bez uvedenia dôvodu. Súd je názoru, aj podľa\nvyjadrení nebohého D. W. pred jednotlivými svedkami, D. W. a jeho matka chceli dôstojne dožiť, či už\nv predmetnej nehnuteľnosti, alebo potom v domove sociálnych služieb. Súdu je zo všeobecnej praxe\nznáme, že kvalitný pobyt v domove sociálnych služieb je podmienený aj vlastníctvom majetku žiadateľa,\nkeď často na pobyt v domove sociálnych služieb nepostačuje len výška dôchodkov jednotlivých osôb\n\na práve podmienkou na prijatie do domova sociálnych služieb je aj ďalší majetok takýchto osôb. Preto\nje absolútne nevierohodné, že sa poškodená chcela zbaviť svojho majetku bez toho, aby mala nejaké\ngarancie aspoň práva doživotného bývania v predmetnom dome, keď aj zrušenie takéhoto práva je\nodplatné. Súd preto uznal obžalovaného vinným zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm.\na), d) Tr. zák., keď obžalovaný sa na škodu cudzieho majetku obohatil tým, že využil omyl poškodenej\nY. W., a taký čin spáchal na chránenej osobe, na osobe vyššieho veku a chorej osobe a týmto svojim\nčinom spôsobil aj značnú škodu, škodu vo výške 87 500 Eur, čo je cena predmetnej nehnuteľnosti v\nzmysle odborného ohodnotenia.“\nKrajský súd v uznesení na str. 9 argumenty okresného súdu rozšíril tak, že: „Z pohľadu krajského súdu\nje jednoznačne zrejmé, že okresný súd po zrušení prvostupňového rozhodnutia v zmysle uznesenia\nkrajského súdu pristúpil k dôkladnejšiemu hodnoteniu jednotlivých dôkazov, a to najmä v ich vzájomných\nsúvislostiach a vo vzťahu ku konaniu poškodenej, ako aj obžalovaného v časovej línii a neopomenul\nvyhodnotiť aj konanie obžalovaného po spáchaní skutku. Argumentácia obžalovaného, že z jeho strany\nnebol preukázaný úmysel, pričom poukazuje na jednotlivé výpovede svedkov, ako aj na jednotlivé\nskutočnosti, z pohľadu krajského súdu nič nemenia na skutočnosti, že jeho úmysel vyplýva z jednotlivých\ndielčích úkonov a je zrejmé, že tieto vo vzájomnej súvislosti dávajú dostatočný prehľad o konaní\nobžalovaného a jeho úmysle. Je zrejmé, že pri hodnotení každého jedného jeho úkonu a svedeckej\nvýpovede, ktorá korešponduje s týmto úkonom, by úmysel zo strany okresného súdu nebol preukázaný,\navšak v ich vzájomných súvislostiach tento úmysel preukázaný je. Je zrejmé, že obžalovaný v čase\npodpisu darovacej zmluvy nebol prítomný pri tomto úkone, avšak je zrejmé, že samotná svedkyňa\nvzhľadom na skutočnosť, že sa pokúsila vrátiť a rozprávať sa s poškodenou, mala pochybnosti o\ntakomto úkone. To, že pri presviedčaní poškodenej pomáhal D. W., resp. v danom čase v určitej\nmiere spolupracoval s obžalovaným, nakoľko mohol byť ním o vhodnosti takéhoto právneho úkonu\npresvedčený, nič nemení na skutočnosti, že táto zmluva bola podpísaná. Následne je krajskému súdu\nzrejmé, že ďalšie konanie obžalovaného, ktoré on považuje za zákonné a nerozporné s právnym\npredpisom, nemá logickú oporu, nakoľko nebolo nikdy z jeho strany vysvetlené, prečo k podpisu zmluvy o\nzrušení vecného bremena pribral inú osobu, ako osobu, ktorá bola pri prvom podpise zmluvy o darovaní.\nNásledne aj konanie s budúcim kupcom, ako aj ohodnocovanie nehnuteľnosti v čase, kedy ešte nebola\nzavkladovaná darovacia zmluva jednoznačne preukazuje skutočnosť, že jeho zámer a úmysel bol iný,\nako deklarovaný jednotlivými úkonmi. Je teda záver okresného súdu v tom, že úmysel obžalovaného je\njeho jednotlivými úkonmi preukázaný za dôvodný.“\nK dovolacím námietkam obvineného vo vzťahu k právnej kvalifikácii jeho konania ako trestného činu\npodvodu sa žiada uviesť, že z obsahu skutkovej vety uvedenej v rozsudku prvostupňového súdu vyplýva,\nže obvinený po tom ako sa zoznámil s D. W. (synom poškodenej, ktorý trpel závislosťou na alkohole)\nzačal navštevovať aj jeho matku Y.Š. W. (poškodenú), ktorá bola ležiacou pacientkou po opakovaných\nmozgových príhodách. Nosením nákupov a prejavovaním predstieraného záujmu a starostlivosti o\npoškodenú poznajúc jej zlý mentálny a zdravotný stav a vysoký fyzický vek sa snažil vybudovať si\ndôveru k svojej osobe, ktorú následne zneužil na to, aby mu poškodená darovacou zmluvou darovala\nnehnuteľnosti. Zároveň si bol vedomí vzhľadom k okolnostiam v domácnosti poškodených, ktorú podľa\nsvojich tvrdení navštevoval, že darkyňa nemôže do dôsledkov rozpoznať a pochopiť význam tohto\nprávneho úkonu, pričom jej v rozpore s tým, čo mal v úmysle sľúbil, že v dome bude môcť ostať\nbývať aj spolu s jej synmi. Napriek tomu s poškodenou následne uzavrel zmluvu o zániku vecného\nbremena doživotného užívania zmienených nehnuteľností, následkom čoho právo užívať nehnuteľnosti\npre poškodenú a jej synov vyplývalo už len z nájomnej zmluvy a nehnuteľnosti následne pod trhovú cenu\nodpredal. Z jeho konania popísaného v skutkovej vete je zrejmé, že jeho skutočným cieľom bolo získať\nmajetok poškodenej a tento okamžite predať, a tak sa na úkor poškodenej a jej synov obohatiť.\nVykonaným dokazovaním bolo preukázané, je že obvinený predstieral okolnosti, ktoré neboli v súlade\nso skutočným stavom veci tak, aby poškodení nadobudli dojem, že o nich bude po prevedení domu\nna obvineného postarané, čo sa však nezhodovalo so skutočným (vopred premysleným) zámerom\nobvineného, ktorý ich dom potom, ako dal poškodenej podpísať zrušenie vecného bremena pod jeho\ncenu odpredal, a peniaze použil pre seba. Zároveň si veľmi dobre uvedomoval zraniteľnosť poškodenej\nako dôchodkyne s podlomeným zdravím, a tiež závislosť jej syna na alkohole, teda túto nepriaznivú\nrodinnú situáciu využil vo svoj prospech, a spôsobil tak poškodeným škodu značnú.\n\nZ uvedeného vyplynulo, že konajúce súdy považovali právnu kvalifikáciu konania obvineného ako zločin\npodvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139\nods. 1 písm. e), písm. f) Trestného zákona za správnu a plne zodpovedajúcu konaniu popísanému v\nskutkovej vete rozsudku. Obvinený pritom v podanom dovolaní neuviedol (okrem skutkových námietok,\nvo vzťahu ku ktorým je potrebné zopakovať, že zistený skutkový stav dovolací súd nie je oprávnený\nv rámci dovolania podaného obvineným skúmať ani meniť), v čom by právna kvalifikácia skutkov bola\nnesprávna, teda neuviedol, v čom spočíva nesprávnosť právnej kvalifikácie jeho konania ako zločinu\npodvodu. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385\nods. 1 Trestného poriadku sa totiž týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu\npredchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom\nv súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku\n(porovnaj uznesenie najvyššieho súdu zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke\npod č. 120/2012).\nK obvineným namietanému nepreukázaniu naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu\npodvodu, nepreukázania úmyslu a viny, nerešpektovaniu zásady in dubio pro reo, spôsobilosti a vôli\npoškodenej uzavrieť darovaciu zmluvu možno uviesť, že nakoľko sa vzťahujú k hodnoteniu vykonaných\ndôkazov a posudzovaniu skutkového stavu veci, ide o tzv. námietky skutkové, t. j. námietky týkajúce sa\npreskúmavania správnosti a úplnosti zisteného skutku, ktoré však dovolací súd s poukazom na § 371\nods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou Trestného poriadku v rámci dovolania podaného obvineným\nnemôže skúmať ani meniť. Skutkovými námietkami by sa dovolací súd mohol zaoberať len v rámci\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý môže v podanom dovolaní uplatniť\niba minister spravodlivosti. Prieskum skutkového stavu, resp. skutkové námietky v rámci dovolania\npodaného obvineným tak nepatria medzi dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku,\nale sú vyhradené len v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý môže\nuplatniť iba minister spravodlivosti.\nNa podporu tejto argumentácie možno poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nz 22. novembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 641/2018, v zmysle ktorého „Najvyšší súd ako súd dovolací nie je už\nz dôvodu zákonného vymedzenia dovolacích dôvodov (§ 371 Trestného poriadku) predurčený na úplný\nprieskum rozsudkov nižších súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal\nurobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, neustanovil by katalóg dovolacích dôvodov. Už\nsamotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku preto ospravedlňuje reštriktívny\nprístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom (napr. IV. ÚS 294/2010).“\nK námietke obvineného, že pri posudzovaní trestnosti jeho konania mala byť uplatnená zásada ultima\nratio, najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„Ústava“), podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne\niné ujmy na právach alebo na majetku možno uložiť za jeho spáchanie v spojení s čl. 86 písm. a)\nÚstavy, podľa ktorého do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí uznášať sa na ústave,\nústavných a ostatných zákonoch zveruje právomoc vymedziť katalóg trestných činov a trestov za ich\nspáchanie a určovať tak trestnú politiku štátu výlučne zákonodarcovi. V konkrétnom prípade síce o\nvine a treste môže rozhodnúť iba súd (čl. 50 ods. 1 Ústavy), no ten je pritom vždy viazaný zákonom\n(čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 Ústavy). Zo zmieneného ústavného princípu „žiaden trestný čin bez\nzákona“ (nullum crimen sine lege) potom vyplýva nielen to, že súd nemôže rozširovať podmienky trestnej\nzodpovednosti, ale tieto nie je oprávnený ani zužovať v tom smere, že konanie (opomenutie) napĺňajúce\nvšetky zákonodarcom stanovené znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu (u prečinov\nvčítane potrebnej miery závažnosti) označí za beztrestné. Preto ak páchateľ svojim konaním naplní\nzákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní\na súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo ultima ratio\nmožno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Trestného zákona,\nteda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu\nzverejnené v Zbierke pod č. 96/2014).\nVzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej\nveci nie je splnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i), Trestného poriadku, a z tohto dôvodu\ndovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.\n\nRozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4To/28/2024", "guid": "5731376b-fa1a-461b-a736-85ce6f48ab94:ffbdb344-c7e4-49db-816a-432d252843bf", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9196ff22-c237-4261-ab88-c31cc921b635", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.641.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 641/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 641/2018 z 22. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-22", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.641.2018.1"}, {"guid": "ussr:b80a5cf0-396b-4e42-81ab-ac63fb11ba69", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 294/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 294/2010 z 31. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-31", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b80a5cf0-396b-4e42-81ab-ac63fb11ba69"}, {"guid": "9695b569-3976-4953-b1e3-7e2950c7db49:aecfa58d-50ef-4b6b-861f-367e9547ad6b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8116010485.1", "spisova_znacka": "5Tdo/7/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo/7/2020 z 19. 2. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-02-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8116010485.1"}, {"guid": "62763e4d-57b0-45b7-9b92-065fd3faeba6:3aafca42-d92b-4e95-bac3-37a357fe2dab", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:3716010227.1", "spisova_znacka": "4Tdo/23/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/23/2019 z 20. 8. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-08-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3716010227.1"}, {"guid": "fa0f7217-7657-4488-9b18-89599e2d127a:3f9e7813-e753-4fb9-8e83-20b3ff6f97a7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:3714010453.1", "spisova_znacka": "4Tdo/17/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/17/2019 z 19. 8. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-08-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3714010453.1"}, {"guid": "8e18c555-49eb-4c83-9727-085ed18c36d9:2babaf82-e2c3-47bb-a248-4c4ab9648638", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:3116011697.1", "spisova_znacka": "5Tdo/85/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo/85/2017 z 11. 1. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-01-11", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:3116011697.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:96753ab5-7232-4f27-826a-7023299b0384", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.236.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 236/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 236/2026 z 15. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.236.2026.1"}]}