{"guid": "ba104a0c-ff3b-4623-9b20-06b659e9c1dd:e1e017e6-7f06-4ba9-80a9-dc2720ec04c7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6122348783.2", "spisova_znacka": "1VCdo/4/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/4/2025 z 30. 7. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2025, sp. zn. 1VCdo/4/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:6122348783.2", "identifikacne_cislo": "6122348783", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "sudca_id": 238, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-bajankova-238", "datum_vydania": "2025-07-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "II. ÚS 320/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:d2167beb-a554-4a5f-b91b-1e221d81b405", "datum": "2026-06-02", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "nazov": "§ 262 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "nazov": "§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-54", "nazov": "§ 54 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-54", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-54"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-9", "nazov": "§ 53 ods. 9 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-9", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-565", "nazov": "§ 565 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-565", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-565"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2001/483#paragraf-92", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-54", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-565"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e1e017e6-7f06-4ba9-80a9-dc2720ec04c7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6122348783.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6122348783.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6122348783.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1VCdo/4/2025\n6122348783\n30. 07. 2025\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2025:6122348783.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a\nčlenov senátu JUDr. Ivana Rumanu, JUDr. Aleny Svetlovskej, Mgr. Dušana Čima, JUDr. Martina Vladika,\nJUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a Mgr. Miroslava Šeptáka v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o.,\nBratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o.,\nBratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanej K. A., narodenej XX. X. XXXX, T., U. Y.\nXXXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Lučenec, Janka Kráľa 5/A, o zaplatenie sumy\n8 934,94 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 15Csp/104/2022,\no dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. augusta 2023 sp. zn.\n11CoCsp/11/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nUstanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky\nna iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho\npeňažného záväzku, pričom touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods.\n9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd\") podľa §\n388 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP\") zmenil rozsudok\nOkresného súdu Lučenec (ďalej aj „súd prvej inštancie\" resp. „prvoinštančný súd\") z 27. februára č.k.\n15Csp/104/2022-228 v spojení s opravným uznesením zo 4. apríla 2023 č.k. 15Csp/104/2022-254 vo\nvýroku II., ktorým „žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 8.723,80 Eur, úrok vo\nvýške 1.880,18 eur, poplatky vo výške 141,14 eur, úrok z omeškania 455,38 eur, úrok z omeškania vo\nvýške 5 % ročne zo sumy 8.723,80 eur od 21.6.2022 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po\n50,- eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v\nktorom rozhodnutie súdu nadobudne právoplatnosť až do vyrovnania tak, že splátky budú pripisované\nv poradí istina, poplatky, úrok, úrok z omeškania s tým, že nezaplatením čo i len jednej splátky sa stáva\nzročným celý dlh\" tak, že žalobu žalobkyne zamietol (výrok I.); žalovanej priznal nárok na náhradu trov\nprvoinštančného a odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % (výrok II).\n1.1. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie po právnej stránke aplikoval ustanovenia § 144, § 145\nods.1,2 a § 146 ods. 1 CSP, § 52 ods.1, 2, 3, § 53 ods.6, 9, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho\nzákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník\"), § 1 ods. 2, 3, § 7, § 9 ods.1, 2, § 11 ods.1, 2, § 17 ods.1\nzákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom\n\nku dňu 6. februára 2018 (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.\" alebo „zákon o spotrebiteľských úveroch\"),\n§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon o bankách\") a ustanovenia § 1, § 4 ods.1, § 6a opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017\nzo 14. novembra 2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať\nspotrebiteľský úver (ďalej len „opatrenie\").\n1.2. Po vykonanom dokazovaní prvoinštančný súd konštatoval, že spornou v konaní ostali žalovanou\ntvrdené skutočnosti o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne z dôvodu neplatnosti postúpenia\npohľadávky pre nedodržanie zákonného postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a nedodržania\nzákonného postupu podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, o zanedbaní odbornej\nstarostlivosti veriteľa pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere, o bezúročnosti a bezpoplatkovosti\nposkytnutého úveru z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí a o premlčaní žalobkyňou uplatneného\nnároku. Reagujúc na uvedené súd prvej inštancie podrobil spornú zmluvu o spotrebiteľskom úvere,\nna podklade ktorej bolo žalovanej poskytnuté plnenie prieskumu, či obsahuje náležitosti v zmysle\nustanovenia § 9 ods. 2 písm. f), g), k), l) a r) zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom tieto mal\nz obsahu zmluvy za preukázané. Takisto pokiaľ ide o žalovanou namietané porušenie povinnosti\nveriteľa konať pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere s odbornou starostlivosťou tým, že\nprávny predchodca žalobkyne pred uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy neskúmal schopnosť žalovanej\nsplácať spotrebiteľský úver, tu prvoinštančný súd s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 24 zákona\no spotrebiteľských úveroch v spojení s § 6a ods. 5 opatrenia reagoval tvrdením, že táto povinnosť\nveriteľovi pri refinancovaní existujúcich úverov nevyplývala; úverom poskytnutým právnym predchodcom\nžalobkyne sa refinancovali tri existujúce úvery žalovanej v celkovej výške zostávajúcich úverových\nsplátok 11 092 eur, súčet mesačných splátok predstavoval 259 eur; refinancovaný úver bol žalovanej\nposkytnutý vo výške 11 610 eur s mesačnou splátkou 168,99 eura. Vychádzajúc z ustanovenia § 6a\nods. 5 opatrenia mal súd prvej inštancie za to, že limit na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu\nsa nevzťahoval na spotrebiteľský úver, ktorým sa splatil jeden alebo viac existujúcich spotrebiteľských\núverov, ak výška poskytnutého úveru neprevyšovala súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov\no 5 %; v zmysle predmetného ustanovenia mohol byť žalovanej poskytnutý úver maximálne vo výške 11\n646,60 eura. V daných okolnostiach súd prvej inštancie dospel k záveru, že veriteľ neporušil povinnosť\nkonať pri poskytovaní úveru s odbornou starostlivosťou v zmysle ustanovenia § 7 zákona č. 129/2010\nZ.z..\n1.3. K námietke žalovanej ohľadom neplatnosti zosplatnenia spotrebiteľského úveru nedodržaním\nustanovení § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd uviedol, že\nžalobkyňa v konaní preukázala, že výzvou zo dňa 14. júla 2020 jej právny predchodca vyzval\nžalovanú na splnenie povinnosti, nakoľko táto bola v omeškaní so splácaním pohľadávky banky vo\nvýške 1 526,65 eura; súčasne žalovanú upozornil na oprávnenie banky úver mimoriadne zosplatniť;\nžalovaná výzvu v odbernej lehote neprevzala. Listom zo dňa 25. augusta 2020 právny predchodca\nžalobkyne žalovanej oznámil, že ku dňu 24. augusta 2020 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru;\nsúčasne ju vyzval na úhradu dlhu v celkovej výške 10.873,10 eura; žalovaná zásielku v odbernej\nlehote neprevzala. Na základe týchto skutočností mal súd prvej inštancie za preukázané, že zo\nstrany právneho predchodcu žalobkyne boli dodržané podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti\núveru dané ustanovením § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Námietku žalovanej\ntýkajúcu sa neurčitosti uvedených právnych úkonov právneho predchodcu žalobkyne (neuvedením\nkonkrétnej omeškanej splátky úveru, pre ktorú bol úver zosplatnený) vyhodnotil súd prvej inštancie ako\nnedôvodnú, nakoľko žiaden všeobecne záväzný právny predpis žalovanou vytýkané náležitosti právnych\núkonov neustanovuje. Prvoinštančný súd ešte doplnil, že skutočnosť, ktorá neuhradená splátka vyvolala\nmimoriadne zosplatnenie úveru je rozhodujúca v okamihu vznesenia námietky premlčania, kedy\nv prípade straty výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch začína premlčacia doba plynúť deň\nnasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa\nstal splatným celý dlh; uvedené vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.\njanuára 2023 sp. zn. 4Cdo/231/2021. V súvislosti so žalovanou vznesenou námietkou premlčania súd\nprvej inštancie vzal zreteľ aj na vyjadrenie žalobkyne, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo\npre nesplnenie splátky splatnej dňa 15. mája 2020; premlčacia doba začala plynúť dňa 16. augusta 2020\na uplynula by dňa 16. augusta 2023; s ohľadom na uvedené potom dospel k záveru, že žalobkyňa svoj\nnárok na zaplatenie dlžnej sumy uplatnila v rámci plynutia premlčacej doby.\n\n1.4. Čo sa týka namietaného nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne pre nedodržanie postupu\npodľa § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojení s § 17 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z., súd prvej\ninštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. marca 2018 sp. zn.\n7Cdo/26/2017, v ktorom tento špecifikoval podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona\no bankách, za splnenia ktorých môže banka svoju pohľadávku postúpiť inému subjektu; zákonným\npredpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky je existencia pohľadávky alebo jej časti, ktorá\nje splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite\ndlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že k postúpeniu\npohľadávky došlo dňa 23. augusta 2021. Nakoľko vyhodnotil zosplatnenie úveru za platné a účinné a\npôvodný veriteľ súčasne vyzval žalovanú na úhradu dlžných splátok úveru, pričom v čase vypracovania\nvýzvy bola žalovaná viac ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s úhradou dlžných splátok, dospel k\nzáveru, že postupca pri postúpení pohľadávky na žalobkyňu dodržal ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o\nbankách a § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, na základe čoho konštatoval aktívnu vecnú\nlegitimáciu žalobkyne v danom spore.\n1.5. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie spor uzavrel konštatovaním, že žaloba\nžalobkyne bola podaná dôvodne, a preto žalovanej uložil povinnosť na zaplatenie istiny vo výške 8\n723,80 eura; žalobkyni v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s §\n3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia\nObčianskeho zákonníka priznal tiež úrok z omeškania; rovnako jej priznal aj kapitalizovaný úrok a\npoplatky špecifikované vo výrokovej časti rozsudku. Keďže žalovaná pre prípad uloženia povinnosti\nuhradiť dlžnú sumu úveru požiadala o možnosť uhradiť dlh v splátkach po 50 eur, tejto žiadosti súd\nprvej inštancie, vychádzajúc z celkových výdavkov vyčíslených žalovanou, vyhovel. Splatnosť splátok\nurčil k poslednému dňu v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom rozhodnutie\nsúdu nadobudne právoplatnosť, a to až do vyrovnania dlhu s upozornením, že nezaplatením čo i len\njednej splátky sa stane zročným celý dlh. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie\npodľa § 255 ods.1, § 256 ods.1 a § 262 ods.1 CSP. Konštatoval, že v časti konania (výroku I. súdu prvej\ninštancie) zavinila zastavenie konania žalovaná, ktorá po podaní žaloby uhradila časť dlžnej sumy. Vo\nzvyšnej časti (výroku II. súdu prvej inštancie) mala plný úspech žalobkyňa. Prvoinštančný súd jej preto\npriznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu a na ich úhradu zaviazal žalovanú.\n2. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu\nprvej inštancie a odvolania žalovanej zistil, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie\na náležite zistil skutkový stav, v odvolaním napadnutom rozhodnutí reagoval tiež na žalovanou\nvznesené námietky o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru ako aj námietky o zanedbaní\nodbornej starostlivosti veriteľa pred poskytnutím spotrebiteľského úveru; vysporiadal sa tiež s námietkou\npremlčania žalobkyňou uplatneného nároku. Správne pristúpil aj k zodpovedaniu otázky, či právny\npredchodca žalobkyne zosplatnil pohľadávku v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 v spojení s § 565\nObčianskeho zákonníka. Konštatoval pritom, že mal za preukázané splnenie podmienok pre mimoriadne\nzosplatnenie úveru, aplikujúc preto ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojení s § 17 ods. 1\nzákona o spotrebiteľských úveroch dospel k záveru, že žalobkyňa je aktívne vecne legitimovaná v spore.\nS uvedeným záverom sa ale odvolací súd nestotožnil, v ktorom smere súd prvej inštancie vec nesprávne\nprávne posúdil (t. j. v otázke dodržania podmienok daných ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách).\n2.1. Odvolací súd mal za to, že pre konštatovanie platného postúpenia pohľadávky banky na iný (hoci\naj nebankový) subjekt je nevyhnutné splniť určité podmienky; tieto sú v prípade práv vyplývajúcich zo\nzmluvy o spotrebiteľskom úvere definované v osobitnej úprave, a to v ustanovení § 17 ods. 1 zákona\no spotrebiteľských úveroch a zároveň v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách. V danom prípade\npovinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 17 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. splnená bola (postúpenie práv\nna banku, ide o pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského\núveru). Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré definuje dve podmienky, za\nktorých možno postúpiť bankovú pohľadávku inej osobe, a síce písomnú výzvu banky klientovi, aby\nplnil a omeškanie dlžníka so splnením čo i len časti postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako\n90 dní a tiež vychádzajúc z právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky\nv rozsudku z 31. marca 2022 sp. zn. 2Cdo/266/2020 (obdobne tiež uznesenie z 27. októbra 2022\nsp. zn. 4Cdo/75/2020) odvolací súd dospel k záveru, že ustanovenie § 92 ods.8 zákona o bankách\npredpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi,\nže je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku; touto výzvou nie je (nemôže\n\nbyť) výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení\núveru za predčasne splatný; tieto predpoklad samostatnej výzvy podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona\no bankách nespĺňajú. Na základe uvedeného a podľa skutkových zistení v danej veci mal odvolací\nsúd za to, že podmienka pre platné postúpenie pohľadávky banky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8\nzákona o bankách splnená nebola. Žalobkyňa totiž existenciu takejto výzvy netvrdila, ani ju spolu s\ninými listinnými dôkazmi v priebehu konania nepredložila. Strana sporu pritom nesie zodpovednosť za\nvýsledok sporu, musí preto zvážiť, ktoré dôkazy predloží, resp. ak ich nepredloží, musí si byť vedomá,\nvzhľadom na koncentráciu konania, následkov spojených s nepredložením dôkazov. Vychádzajúc z\nuvedeného odvolací súd uzatváral, že postúpenie pohľadávky banky (právneho predchodcu žalobkyne)\nna žalobkyňu je v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym\núkonom pre rozpor so zákonom, dôsledkom čoho bola skutočnosť, že žalobkyni v spore aktívna\nvecná legitimácia nesvedčila. Správnosťou posúdenia ďalších dôvodov preskúmavaných súdom prvej\ninštancie, ktoré by tiež mohli samy o sebe ovplyvniť výsledok sporu (správnosťou posúdenia bonity\nklienta t. j. žalovanej a potreba identifikácie splátky resp. jej určitosti pre ktorú sa dlh zosplatňoval) sa\nodvolací súd nezaoberal.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka\"),\nktorého prípustnosť odôvodňovala ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP.\nVytýkanú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP videla v tom, že odvolací súd pri rozhodovaní\nvychádzal z judikatúry dovolacieho súdu, ktoré „nemá silu judikátu\", keďže rozhodnutie na ktoré poukázal\nje v jeho rozhodovacej praxi „osamotené\" (sp. zn. 2Cdo/266/2020). Naplnenie dovolacieho dôvodu\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) resp. c) CSP, a síce nesprávne právne posúdenie (rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná\nrozdielne resp. ešte nebola vyriešená) videla v rôznej rozhodovacej praxi (senátov) dovolacieho súdu\nvo vzťahu k otázke „či výzvou podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj výzva o\nmimoriadnej splatnosti podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ako aj výzva o vyhlásení predčasnej\nsplatnosti ?\".V súvislosti s uvedeným formulovala ďalšiu otázku, a síce \"či ustanovenie § 92 ods. 8\nzákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu\nbanky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, konkrétne\nči touto výzvou (ne)môže byť výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka\nresp. oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatený ?\" (viď rozhodnutie z 31. marca 2022\nsp. zn. 2Cdo/266/2020 a z 27. októbra 2022 sp. zn. 4Cdo/75/2020 v.s. rozhodnutia z 27. septembra\n2023 sp. zn. 9Cdo 165/2022, z 29. marca 2022 sp. zn. 8Cdo/139/2020, z 30. júna 2022 sp. zn.\n7Cdo/191/2021 a z 25. mája 2022 sp. zn. 1Cdo/4/2020, ktoré sa podľa názoru dovolateľky v ňou\nnastolených otázkach rozchádzajú). Z bližšie citovaných záverov rôznych senátov dovolacieho súdu\npodľa žalobkyne vyplýva, že výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj výzva pred\nvyhlásením mimoriadnej splatnosti podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ale aj výzva o vyhlásení\npredčasnej splatnosti. Rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu nie je v súlade s princípom právnej\nistoty, tak ako je zakotvený v čl. 2 ods. 3 CSP. Dovolateľka prezentovala názor, že ustanovenie § 92\nods. 8 zákona o bankách pojednáva o akejkoľvek písomnej výzve banky, bez osobitných náležitostí,\npričom k interpretačným odlišnostiam tohto ustanovenia dochádza len skrz spotrebiteľského charakteru\nsporu, čo označila za nesprávne a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Za predmetnú výzvu preto možno\npovažovať aj oznámenie o mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobkyňa Najvyšší súd Slovenskej republiky\nžiadala, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n4. Žalovaná v podanom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne dovolací súd žiadala aby, dovolanie zamietol.\nBližšie uviedla, že k platnému postúpeniu pohľadávky skutočne dôjsť nemohlo, avšak nie z tých\ndôvodov, ktoré konštatuje odvolací súd, ale z iných dôvodov a síce, preto lebo právny predchodca\nžalobkyne pri uzatváraní spotrebiteľského úveru zanedbal odbornú starostlivosť podľa § 7 ods. 1\nzákona č. 129/2010 Z.z. Dôsledkami predmetného zanedbania bola a) nemožnosť jednorazového\nzosplatnenia spotrebiteľského úveru a b) bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru v\nzmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Úverový veriteľ z dôvodov uvedených v § 11 ods. 2\nzákona o spotrebiteľských úveroch vôbec nebol oprávnený pristúpiť k jednorazovému zosplatneniu\núveru a práve z tohto primárneho dôvodu je jeho úkon „Vyhlásenie úveru ako predčasne splatný zo dňa\n25.08.2020\" absolútne neplatným právnym úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka a logicky je teda\nneplatným aj následné postúpenie pohľadávky na žalobkyňu pre porušenie ustanovenia § 92 ods. 8\nzákona o bankách (možnosť postupovať pohľadávku len v rozsahu splatného záväzku). Navyše pokiaľ\n\nje žalovanej známe, žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz o zaslaní zásielky doporučene (podací lístok)\no tom, že sa jednostranný právny úkon veriteľa skutočne dostal do jej dispozičnej sféry.\n5. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8C príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP)\npo zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech\nktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP)\npo preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené\npodmienky podľa § 429 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) v rámci dovolacieho prieskumu\ndospel k záveru, že rozhodujúcou právnou otázkou od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho\nsúdu je otázka, namietaného nesprávneho právneho posúdenia (§ 421 ods. 1 CSP) výzvy podľa\nustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách; otázka či môže byť takouto výzvou aj výzva o mimoriadnej\nsplatnosti podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka resp. výzva o vyhlásení predčasnej splatnosti, ktorá\nv rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nie je riešená jednotne a preto uznesením z 29. januára 2025\nsp. zn. 8Cdo/18/2024 vec postúpil na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\n6. Veľký senát si po postúpení veci senátom 8C v súlade s § 48 ods. 4 CSP vyžiadal stanoviská ministra\nspravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky, Právnickej fakulty\nUniverzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a\nPrávnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.\n7. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom stanovisku z 1. apríla 2015 zaujal názor,\nže „výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za výzvu podľa § 92 ods.\n8 zákona o bankách, pretože ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné\npostúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu klientovi banky, že je v omeškaní čo i len\nčasti svojho peňažného záväzku, preto touto výzvou nemôže byť výzva banky podľa ustanovenia § 53\nods. 9 Občianskeho zákonníka, ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatený\". Takýto záver\n(argumentačne podporený rozborom relevantných právnych ustanovení) je podľa ministra spravodlivosti\nSlovenskej republiky súladný s princípom zvýšenej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských veciach.\n8. Generálny prokurátor Slovenskej republiky v stanovisku z 26. marca 2025 na rozdiel od\npostupujúceho senátu 8C vyslovil názor, že v jednej listine možno výzvu podľa § 92 ods. 8\nzákona o bankách kumulovať aj s inými právnymi úkonmi. Taktiež oznámenie banky o mimoriadnej\nsplatnosti úveru spojené s výzvou na zaplatenie úveru možno považovať za výzvu podľa § 92 ods.\n8 zákona o bankách (ak je splnená podmienka omeškania trvajúceho 90 kalendárnych dní, ktorú\noznačené ustanovenie vyžaduje). Argumentoval tým, že spotrebiteľské právo Európskej únie (viď\nčlánok 39 Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2023/2225 z 18. októbra 2023 o zmluvách\no spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice 2008/48/ES) nevyžaduje osobitnú výzvu dlžníkovi\n(spotrebiteľovi) pred postúpením pohľadávky. Výzva banky ex ante pred postúpením pohľadávky v\nskutočnosti žiadnu úlohu pre ochranu práv dlžníka (spotrebiteľa) nezohráva a má výlučne informatívny\ncharakter.\n9. Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta v stanovisku z 3. apríla 2025 prezentovala\nvlastný gramatický, logický, systematický a teleologický výklad ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o\nbankách majúc za to, že za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je možné považovať akýkoľvek\nprávny úkon banky alebo pobočky banky zahraničnej banky v písomnej forme adresovaný klientovi,\nv ktorom je klientovi poskytnutá dostatočne určito informácia o omeškaní so splnením čo i len časti\npeňažného záväzku klienta voči banke alebo pobočke zahraničnej banky s výzvou na jeho uhradenie.\n10. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta v stanovisku zo 6. mája 2025 po\nrozbore dotknutých zákonných ustanovení uviedla, že „výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách\nnie je (nemôže byť) výzva banky podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka\"; „výzvou podľa § 92\nods. 8 zákona o bankách nie je (nemôže byť) oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný (za\npredpokladu ak oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný neobsahuje zároveň výzvu veriteľa\nna splnenie záväzku, ktorý bol doručením tohto oznámenia zosplatnený)\"; „ustanovenie § 92 ods. 8\nzákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu\nbanky klientovi, že je v omeškaní čo i len časti svojho peňažného záväzku (osobitnou výzvou však\nnemožno rozumieť výzvu obsiahnutú v osobitnej listine, ale za takúto osobitnú výzvu možno považovať\n\naj výzvu explicitne uvedenú v oznámení o zosplatnení)\". Argumentovala tým, že v prípade, ak banka\nmieni postúpiť celú (predčasne zosplatnenú) pohľadávku voči spotrebiteľovi na iný (nebankový) subjekt\nmusí v prvom rade realizovať kroky predpokladané v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,\nktorými platne zosplatní svoju pohľadávku a až následne môže realizovať kroky k postúpeniu pohľadávky\nv zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.\n11. Najvyšší súd ako súd dovolací konajúci vo veľkom senáte (§ 35 v spojení s § 48 ods. 1 a 4 CSP) po\nzistení, že dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou osobou, že spĺňalo zákonom požadované\nnáležitosti, vrátane riadneho vymedzenia dovolacieho dôvodu, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok\nprípustnosti dovolania. Dovolateľka popri tvrdenej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP namietala\nnesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP odvolacím súdom v otázke, „či\nvýzvou podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj výzva o mimoriadnej splatnosti\npodľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ako aj výzva o vyhlásení predčasnej splatnosti...\" resp.\n\"či ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky\nna iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho\npeňažného záväzku, konkrétne či touto výzvou (ne)môže byť výzva banky podľa ustanovenia § 53\nods. 9 Občianskeho zákonníka resp. oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatený\" poukazujúc\nna rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorou skutočnosťou vec predkladajúci senát 8C\nodôvodnil prípustnosť dovolania. Dovolací súd dospel k záveru, že bol splnený predpoklad prípustnosti\ndovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP, t. j. v dovolaní vymedzená právna otázka\nje dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (bližšie pozri bod 3. tohto rozhodnutia).\n12. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n13. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n14. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n15. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n16. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n17. Skôr než sa najvyšší súd zaoberal žalobkyňou nastolenou otázkou relevantnou pre správne\nprávne posúdenie danej veci skúmal, či v zmysle jej dovolacích námietok nie je napadnuté rozhodnutie\npostihnuté vytýkanou vadou zmätočnosti. Za takúto dovolateľka označila to, že odvolací súd pri\nrozhodovaní vychádzal z judikatúry dovolacieho súdu, ktoré „nemá silu judikátu\", pretože rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/266/2020, na ktoré poukázal je „osamotené\", tým došlo podľa tvrdení\nžalobkyne k porušeniu princípu právnej istoty podľa článku 2 CSP bez náležitého odôvodnenia\n\nodklonu ; z obsahu dovolania (aplikujúc § 124 ods. 1 CSP) vyplynuli ďalej aj námietky súvisiace s\nnepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia.\n18. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a\nzáruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,\nzákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom\nsa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných\nprincípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n19. So zreteľom na uvedené dovolací súd pristúpil najskôr k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie\ndovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý\nproces. Zistil, že v danom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje\nrozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.\nf) CSP.\n19.1. Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené.\nOdôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.\nSúslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne\nich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah\nmedzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na\nstrane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť.\nArgumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé,\npremisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú\nverejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru,\nže o ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky\nna iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho\npeňažného záväzku, pričom touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods.\n9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný (bod 8. odôvodnenia\nrozsudku odvolacieho súdu) a že postúpenie pohľadávky banky (právneho predchodcu žalobkyne) na\nžalobkyňu je v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom\npre rozpor so zákonom, dôsledkom čoho bola skutočnosť, že žalobkyni nesvedčala v spore aktívna\nvecná legitimácia.\n19.2. Odvolací súd v odôvodnení správne zadefinoval podstatu sporu, ktorú predstavovalo posúdenie,\nči výzvou podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj výzva o mimoriadnej splatnosti\npodľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ako aj výzva o vyhlásení predčasnej splatnosti... resp.\nči ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky\nna iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho\npeňažného záväzku, konkrétne či touto výzvou (ne)môže byť výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9\nObčianskeho zákonníka resp. oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný. Nestotožnil sa pritom\ns názorom prezentovaným prvoinštančným súdom (viď bod 1.1. až 1.3. tohto rozhodnutia) a rozborom\nustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách (resp. jeho výkladom) dospel k opačnému záveru, ktorý\nnáležite odôvodnil.\n19.3. Na základe uvedeného možno konštatovať, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé,\nz akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzal, keď zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie\na podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti\nv zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno\npovažovať to, že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd\n\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými\na právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje\nsa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP,\npretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným\nsúdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal\na riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou\na požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.\nÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n20. Za vadu zmätočnosti dovolateľka označila aj to, že odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z\njudikatúry dovolacieho súdu, ktoré „nemá silu judikátu\", čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty\npodľa článku 2 CSP bez náležitého odôvodnenia odklonu.\n20.1. Podľa článku 2 ods. 1 až 3 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených\nzáujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.\nPrávna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade\ns ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe\nniet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa\nspor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý\nmá právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.\n20.2. V danom prípade z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd pri\nformulovaní svojich záverov vychádzal z právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej\nrepubliky v rozsudku z 31. marca 2022 sp. zn. 2Cdo/266/2020 „...že obsah ustanovenia § 92 ods. 8\nveta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je klient\nv omeškaní so splnením čo i len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej\nzmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v\nzmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách...\" (a obdobne tiež v uznesení z 27. októbra 2022 sp. zn.\n4Cdo/75/2020) majúc za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné\npostúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so\nsplatením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Poznajúc vlastnú rozhodovaciu činnosť veľký senát\nnajvyššieho súdu konštatuje, že do prijatia uvedených rozhodnutí a vyhlásenia napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu (24. augusta 2023) neexistovalo rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by sa výslovne\n(nie okrajovo) v spore nastolenou problematikou zaoberalo, takže v žiadnom prípade nemožno dospieť\nk záveru, že by odvolací súd rozhodol v spore v rozpore s ustálenou súdnou praxou, práve naopak, čo\nmožno badať na ďalšej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu (viď body 28 až 34. tohto rozhodnutia).\n21. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f)\nCSP v posudzovanom prípade nezistil, a preto je dovolanie v tejto časti procesne neprípustné.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP\n22. Žalobkyňa ďalej vyvodzovala prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) resp.\nc) CSP.\n22.1. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže\nísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii\na interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného\nustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu\nz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo\nspôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a\ntiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP\n(napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda\nvecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva\n\nna nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania.\n23. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP má určujúci význam vymedzenie\n„právnej\" otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, lebo pri jej riešení ešte nedošlo k\nustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo jeho jednotlivé senáty naďalej zastávajú odlišné\n(rozdielne) právne názory, čo sa prejavuje v ich rozdielnom rozhodovaní.\n24. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 CSP žalobkyňa vymedzila\nnasledovnú právnu otázku „či výzvou podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj výzva\no mimoriadnej splatnosti podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ako aj výzva o vyhlásení predčasnej\nsplatnosti ?\". V súvislosti s uvedeným formulovala tiež ďalšiu otázku, a síce \"či ustanovenie § 92 ods. 8\nzákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu\nbanky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, konkrétne či\ntouto výzvou (ne)môže byť výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka resp.\noznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný?\".\n25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\naplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl\nsúdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,\nak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho\nale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n26. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 6. februára 2018 ak ide o\nplnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa\n§ 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil\nspotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.\n26.1. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie\ncelej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.\nToto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.\n26.2. Podľa § 17 ods. 1. písm. a) a b) zákona o spotrebiteľských úveroch práva vyplývajúce zo zmluvy\no spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak\nprechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo\npostúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného\npredpisu18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej\nbanky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského\núveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského\núveru.\n26.3. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (účinného v čase postúpenia uplatnenej pohľadávky),\nak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako\n90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke\nalebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku\nzodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,\nktorá nie je bankou (ďalej len \"postupník\"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá\npre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu 87ac) ani\npravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. 87ad).\nToto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením\npohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom\nrozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len\nčasti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.\nPri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj\ndokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo\npobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových\nvzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu\nustanovených týmto zákonom.\n\n27. Podľa dôvodovej správy k zákonu o bankách v ustanoveniach odsekov 1 až 7 sa upravujú ďalšie\nprípady prelomenia bankového tajomstva. Ide o zjednodušenie zabezpečenia nápravy majetkovej ujmy,\nktorá vznikla v dôsledku chýb pri vykonávaní platobného a zúčtovacieho styku. Môže ísť napríklad o\nmajetkovú ujmu vzniknutú chybným prevodom peňažných prostriedkov na nesprávny účet, prípadne na\nsprávny účet, ale v nesprávnej výške. Ďalej ide o úpravu možnosti, aby banky bez porušenia bankového\ntajomstva poskytli svojim právnym zástupcom informácie o tých záväzkoch klientov, ktoré si klienti\nbánk a pobočiek zahraničných bánk riadne a včas neplnia, a to na účely vymáhania splnenia týchto\nzáväzkov klientov. Umožňuje sa tiež, aby sa banky navzájom informovali o neserióznych klientoch, čo\nmôže prispieť k predchádzaniu škodám, ktoré by im inak neseriózni klienti, najmä neplatiči dlhov, mohli\nspôsobiť. V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej\nnesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.\n27.1. V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 na mysli\noprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek\npísomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla\nurčité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a\nnemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,\núroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa\npožiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.\nNie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas\ntrvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad\nnepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a\nzmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym\npredpisom upravenou činnosťou.\n27.2. Aj keď je uvedené ustanovenie § 92 zákona o bankách systematicky zaradené do štrnástej\nčasti právneho predpisu s názvom „Bankové tajomstvo\", nemožno len na základe tohto zaradenia bez\nďalšieho usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt,\nmal zámer riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom,\nnič by nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol [napr. porovnaj novelu zákona o bankách\núčinnú od 1. januára 2017 (zákon č. 299/2016 Z. z.) - sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok\nbánk zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie podľa osobitného predpisu]. Podmienky platného\npostúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne\nnevylučujú, ale práve naopak sa prekrývajú (R 60/2018).\n28. Napadnutým rozhodnutím odvolací súd rozhodol v súlade s vysloveným právnym názorom v\nkasačnom uznesení najvyššieho súdu z 31. marca 2022 sp. zn. 2Cdo/266/2020, v ktorom sa riešila\notázka, či výzvu, ktorou sa zároveň vyhlasuje okamžitá splatnosť pohľadávky možno považovať za\nvýzvu podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom najvyšší súd dospel k záveru „že obsah\nustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú\nvýzvu banky, že je klient v omeškaní so splnením čo i len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského\ncharakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj\ncharakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách\". K takému istému záveru dospel najvyšší súd\nv rozhodnutí z 27. októbra 2022 sp. zn. 4Cdo/75/2020. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo\ndňa 31. marca 2022 sp. zn. 2Cdo/266/2020 v ďalších konkrétnostiach uviedol, že z ustanovenia § 92 ods.\n8 zákona o bankách vyplýva „reťazec úkonov, ktoré musia byť naplnené, aby mohlo dôjsť k postúpeniu\npohľadávky. Prvý takýto úkon je písomná výzva banky klientovi, že je v omeškaní so splnením čo len časti\nsvojho peňažného záväzku voči banke. Z obsahu oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti síce\nsekundárne vyplýva, že žalovaní sú pre prípad porušenia v omeškaní so splatením splátky úveru, ktoré\ntrvá viac ako 3 mesiace, avšak primárne je predmetom tejto výzvy oznámenie o vyhlásení mimoriadnej\nsplatnosti úveru...\".\n29. Z ďalšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu vyplýva, že v rozhodnutí z 25. mája 2022\nsp. zn. 1Cdo/4/2020 k námietke dovolateľa o nesprávnosti právneho záveru súdov nižšej inštancie\nohľadom písomnej výzvy v skutkovo a právne obdobnej veci ako v aktuálne preskúmavanej senát\n1C dovolacieho súdu uviedol, že „...banka má povinnosť pred tým, než postúpi pohľadávku vyzvať\nklienta na splatenie tej časti peňažnej pohľadávky, s ktorou je v omeškaní. Ak na základe písomnej\n\nvýzvy nedôjde k úhrade omeškaného peňažného záväzku v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva,\nbanka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a splatnú pohľadávku následne postúpiť\naj na tretiu osobu. Prezentovaný postup bol v prejednávanom spore dodržaný, preto neboli dané\ndôvody na vyslovenie záveru o neplatnosti postúpenia pohľadávky\". Aj z predmetného rozhodnutia\nvyplýva, že postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského právneho vzťahu predpokladá výzvu banky.\nNezodpovedanou ale zostala otázka či ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre\nplatné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú/výlučnú/samostatnú výzvu banky klientovi,\nže je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, resp. či touto výzvou (ne)môže\nbyť výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka resp. oznámenie o vyhlásení\núveru za predčasne splatený.\n30. Tiež v rozhodnutí z 29. marca 2022 sp. zn. 8Cdo/139/2020 v spotrebiteľskom spore (pohľadávky\nbanky zo spotrebiteľského úveru) najvyšší súd uviedol, že „...ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi\nzákonnými podmienkami platného postúpenia pohľadávky z úveru je preukázateľné zaslanie písomnej\nvýzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní.\nToto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti\npohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo\nvzťahu k Občianskemu zákonníku. ....Ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom\nv čase postúpenia pohľadávky umožňovalo banke právo postúpiť inej osobe (a to aj osobe, ktorá nie\nje bankou) len splatnú pohľadávku, resp. časť pohľadávky, ktorá je splatná, a v tomto prípade došlo\nk postúpeniu nesplatnej pohľadávky, išlo preto o postúpenie v rozpore s uvedeným ustanovením, a o\nabsolútne neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka....\".\n31. V rozhodnutí z 30. júna 2022 sp. zn. 7Cdo/191/2021 (na ktoré odkazuje rozhodnutie sp. zn. 9Cdo\n165/2022 ) sa najvyšší súd v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP zaoberal\notázkou „..či pred postúpením pohľadávky došlo zo strany postupujúcej banky k splneniu zákonnej\npovinnosti písomne vyzvať žalovaného (dlžníka) na splnenie svojho záväzku podľa § 92 ods. 8 zákona\no bankách, ak takáto výzva sa dostala do dispozičnej sféry dlžníka a tento mal objektívnu možnosť\nsa s ňou oboznámiť\", pri riešení ktorej otázky sa odvolací súd podľa názoru dovolateľa - odklonil od\nustálenej praxe dovolacieho súdu; v dovolaní označil za takéto rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn.\n5Cdo/129/2010, majúce predstavovať pri rozhodovaní o tejto otázke ustálenú rozhodovaciu dovolacieho\nsúdu prax. Dovolací súd v okolnostiach danej veci predovšetkým v bodoch 21. a 22. preto pristúpil\nk posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľa o odklone odvolacieho súdu od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V rámci prezentovaného riešenia uviedol, že „...v danej veci\nnižšie súdy neposudzovali doručenie výzvy podľa § 92 ods. 8 bankového zákona t. j. nezaoberali sa\ntým, či žalovaný mal objektívnu možnosť zoznámiť sa s obsahom mu doručovanej výzvy postupcu/\nbanky (oznámenie o vyhlásení mimoriadnej platnosti), pričom nebolo možné bez ďalšieho relevantného\nvyvodiť, že by výzva nebola obsahom zásielky s podacím číslom F.....Ak teda odvolací súd (bez ďalšieho)\nvyslovil, že žalobca nepreukázal, že by sa písomnosti, ktoré by mali byť výzvou banky v zmysle § 92 ods.\n8 zákona o bankách dostali do sféry dispozície žalovaného, že by boli žalovanému doručené a pokiaľ sa\ntýka písomnosti z 23. novembra 2016 (oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti) táto celkom zjavne\nžalovanému doručená nebola, keďže sa vrátila banke späť žalovaným v odbernej lehote neprevzatá,\nbolo jeho právne posúdenie veci neúplné a teda nesprávne...\" Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé,\nže priamo sa položenou otázkou najvyšší súd nezaoberal z dôvodu nejasností ohľadom doručenia\nvýzvy podľa § 92 ods. 8 bankového zákona. Inak povedané v tomto rozhodnutí bola prioritne riešená\notázka doručovania jednostranného právneho úkonu jeho adresátovi (len na okraj a doplnkovo vyjadrené\nprávne názory senátov najvyššieho súdu, ktoré hoci sú súčasťou odôvodnení rozhodnutí dovolacieho\nsúdu, nemožno považovať za záväzné právne názory, keďže neboli dôvodom, bez vyriešenia ktorých\nby dané veci nebolo možné rozhodnúť; porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13.\nmarca 2025 sp. zn. III. ÚS 157/2025-22). Najvyšší súd ustálil, že účinnosť adresných jednostranných\nhmotnoprávnych úkonov, ktorým je aj písomná výzva veriteľa (banky) adresovaná dlžníkovi (klientovi)\nna splnenie záväzku (v danom prípade výzva podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách), predpokladá, že\nprejav vôle je doručený adresátovi, t.j. že sa dostane do sféry jeho dispozície, nevynímajúc i neprítomnú\nosobu, ktorá ale musí mať konkrétnu možnosť zoznámiť sa s adresovaným právnym úkonom.\n32. V rozhodnutí z 28. marca 2018 sp. zn. 7Cdo/26/2017 najvyšší súd uviedol, že „ak zákonným\ndôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu) so zákonom je\nv sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny\n\npriestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že\npodmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť\nsvoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu\nprísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy\no postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).\"\n33. Podľa právnej vety judikátu R 60/2018 „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách\nneupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky.\nPostúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny\núkon\" (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 2018 sp. zn. 1Cdo 147/2017). K\npotrebe osobitnej výzvy realizovanej mimo výzvy na zaplatenie (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) a\nmimo výzvy obsiahnutej v oznámení o vyhlásení predčasnej splatnosti rozhodnutie sa judikát R 60/2018\nnevyjadruje.\n34. Za náležitý dovolací súd považuje poukaz žalobkyne na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27.\nseptembra sp. zn. 9Cdo 165/2022, v zmysle ktorého (bod 37.) „..ak banka klienta/dlžníka písomne vyzve\nna úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť považovať\nza výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90 dní a následne možno\npohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou jeho peňažného záväzku.\nZ výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k\npostúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia\npohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že uvedenú otázku\nokrajovo riešilo aj rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/191/2021, z ktorého vyplýva, že za výzvu na plnenie\npred postúpením podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách možno považovať aj oznámenie o vyhlásení\npredčasnej splatnosti, ak jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky (takúto listinu\ndovolateľ označuje za „zosplatňujúcu výzvu\" - pozn. dovolacieho súdu). Z predmetného rozhodnutia sa\njavil možný odklon od záverov predchádzajúcich rozhodnutí, avšak ten istý senát v rozhodnutí z 30.\noktóbra 2024 sp. zn. 9Cdo/90/2023 v bodoch 28. až 30. zaujal na dovolateľkou nastolenú otázku (viď bod\n3. tohto rozhodnutia) taký istý názor, aký vyslovili v svojich rozhodnutiach iné senáty najvyššieho súdu.\nK predmetnému bližšie uviedol, že poznajúc vlastnú rozhodovaciu činnosť si je vedomý rozhodnutia z\n27. septembra 2023 sp. zn. 9Cdo/165/2022, v ktorom dospel k čiastočne iným právnym záverom, keď\nskonštatoval, že „...nie je možné považovať za správny právny názor odvolacieho súdu, že vo výzve\npodľa § 92 ods. 8 zákona o bankách musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku\nna tretiu osobu, pričom výzvou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj oznámenie o\nvyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť\nsa s obsahom takéhoto adresovaného jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka)...\". Vznikla preto otázka povinnosti vec predložiť na rozhodnutie veľkému senátu v zmysle\n§ 48 ods. 1 CSP. Vec prejednávajúci senát 9C ale dospel k záveru, že táto povinnosť mu v danej veci\nnevznikla, poukazujúc pritom na rozdielne skutkové i právne okolnosti prejednávaných sporov. A síce,\nv konaní sp. zn. 9Cdo/165/2022 bolo rozhodujúce posúdenie, či vo výzve podľa § 92 ods. 8 zákona o\nbankách musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku na tretiu osobu, keď dovolateľ\nnamietal, že postupca (banka) nebol v prípade splnenia zákonných podmienok povinný upozorňovať a\ninformovať dlžníka na skutočnosť, že po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu bude oprávnený\npostúpiť pohľadávku na inú osobu, nakoľko zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách\nmu takáto povinnosť ako banke ani nevyplýva. Dovolací súd v tomto rozhodnutí uzavrel, že ak banka\nklienta/dlžníka písomne vyzve na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno\ntakúto písomnosť považovať za výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90\ndní a následne možno pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou\njeho peňažného záväzku, pričom z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu\nneuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností\nzrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť. V tomto konaní teda nebolo sporné,\nže dlžník bol v omeškaní s konkrétne špecifikovanou časťou pohľadávky voči banke. Na rozdiel od toho\nv konaní sp. zn. 9Cdo/90/2023 bolo rozhodujúcou skutkovou okolnosťou to, že žalobkyňou predložené\nvýzvy na zaplatenie pohľadávky banky voči žalovanému boli posúdené ako neplatný právny úkon,\nnakoľko neboli splnené podmienky zosplatnenia úveru, preto ani špecifikované sumy záväzku dlžníka\nvoči banke nezodpovedali skutočnosti, a teda obsah výzvy neobstál predovšetkým z materiálneho\nhľadiska. Napokon (najvyšší súd v spomínanom rozhodnutí pokračoval), povinnosť predložiť vec\nveľkému senátu nevzniká ani vtedy, ak senát nasledujúc ustálenú rozhodovaciu činnosť dovolacieho\n\nsúdu sa dostáva do rozporu s právnym názorom ojedinele vysloveným v inom rozhodnutí senátu, ktorý\ntúto ustálenú rozhodovaciu činnosť nenasledoval a ani predpísaným spôsobom neinicioval jej zmenu\n(práve predložením veci veľkému senátu), k tomu por. napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu z\n24. februára 2022 sp. zn. 1Vs/1/2021.\n35. Zo zhora uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu a ich rozboru vyplýva, že v spore nastolenou\notázkou sa najvyšší súd už zaoberal, pričom prevažne rozhodovacia prax dovolacieho súdu (senátov\n2C, 4C a aj 8C) zastáva názor. že „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre\nplatné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní\ns plnením peňažného záväzku. Predmetnou výzvou nemôže byť výzva banky podľa ustanovenia §\n53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný\". Takýto\nvýklad je podľa veľkého senátu najvyššieho súdu súladný s princípom zvýšenej ochrany spotrebiteľa\nv spotrebiteľských veciach (ktorý vychádza z požiadavky korektných spotrebiteľských zmlúv voči\nspotrebiteľom, zo zákazu zneužívania dominantného postavenia dodávateľa a zákazu používania\nzmluvných podmienok, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných\nstrán) a tiež zodpovedá základnému výkladovému pravidlu zakotvenému v spotrebiteľskom práve v §\n54 Občianskeho zákonníka. Možno k nemu dospieť tak gramatickým (jazykovým) ako aj systematickým\nvýkladom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách a tiež so zreteľom na zmysel právnej normy.\nPredmetné ustanovenie poskytuje ochranu klientom banky (a teda aj spotrebiteľom). Jeho cieľom\na účelom je umožniť klientovi, aby po upozornení na právo veriteľa postúpiť pohľadávku na iný,\nhoci aj nebankový subjekt (nepodliehajúci dozoru NBS, čo nemusí byť v záujme spotrebiteľa), mal\nmožnosť tomuto postupu účinne zabrániť tým, že vo výzve vyčíslenú výšku pohľadávky dodatočne\nuhradí (viď úmysel zákonodarcu vyjadrený v dôvodovej správe k zákonu o bankách). Ešte predtým\nako sa banka rozhodne vzniknutú pohľadávku postúpiť musí nevyhnutne v prvom rade realizovať\nkroky predpokladané v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a teda musí predovšetkým\nplatne zosplatniť svoju pohľadávku a až následne môže realizovať kroky k jej postúpeniu v zmysle\n§ 92 ods. 8 zákona o bankách. Prvým zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky\nbanky je teda existencia splatnej pohľadávky alebo jej časti, čo tiež predpokladá výzvu „meškajúcemu\"\nspotrebiteľovi, avšak povahou a účelom odlišnú, než akú má na mysli ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o\nbankách. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravuje za akých podmienok môže banka\nžiadať o zaplatenie celej pohľadávky; ide o kumulatívne podmienky, a to nesplácanie úveru po dobu\ntroch mesiacov a upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.\nNaproti tomu ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách má postavenie lex specialis k § 524 a nasl.\nObčianskeho zákonníka, keďže sprísňuje všeobecné podmienky ustanovené v Občianskom zákonníku\npožadované pre platnosť postúpenia pohľadávky. Zákonodarca prostredníctvom stanovenia prísnejších\npodmienok pre postúpenie pohľadávky chráni klienta pred tým, aby ním poskytnuté informácie týkajúce\nsa jeho osoby a pomerov neboli postupované bez žiadnych zákonných obmedzení a preto pred\nsamotným postúpením stanovil povinnosť banky spotrebiteľa/dlžníka o tomto zámere informovať. Ak\nby zákonodarca zamýšľal spojenie povinností banky do jedného právneho úkonu, tak by to explicitne\nuviedol v zákone alebo by jednotlivé ustanovenia prepojil odkazom. Na podporu zhora uvedeného/\nprezentovaného výkladu najvyšší súd poukazuje aj na svoju doterajšiu (už citovanú) judikatúru v zmysle\nktorej „ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č.483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového\ntajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky,\nku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon (R 60/2018)\".\nNapokon aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď uznesenie z 20 júna 2018\nč.k. IV. ÚS 371/2018-43) taká interpretácia spotrebiteľskej legislatívy, ktorá akcentuje princíp zvýšenej\nochrany spotrebiteľa a ochranu zmluvnej spravodlivosti je aj v súlade s požiadavkou stanovenou v § 54\nods. 2 Občianskeho zákonníka a nemožno ju hodnotiť ako interpretáciu, ktorá ide nad rámec zákona.\nLogicky v súvislosti s predmetným výkladom sa vynára aj otázka, aké náležitosti by mali byť obsahom\nvýzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa názoru veľkého senátu najvyššieho súd, obsahom\nvýzvy banky podľa ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách má byť aj zamýšľaný/pripravovaný zámer\nbanky previesť existujúcu pohľadávku (uvedením jej výšky) zo spotrebiteľskej zmluvy na inú osobu, s\nupovedomením že tak môže učiniť aj bez súhlasu klienta/spotrebiteľa, a to aj mimo bankového sektora.\n36. V už skôr prijatom rozhodnutí zo dňa 27. októbra 2021 sp. zn. 4Cdo/162/2020 (publikovaného v\nZbierke Stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súd Slovenskej republiky\npod č. 6/2022) najvyšší súd zvýraznil, že v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú\nlegitimáciu z úradnej povinnosti (vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva,\n\nkedy hmotné právo určuje, či žalobcovi svedčí tvrdené subjektívne právo, inak povedané, či má nárok na\nplnenie, ktorého sa v konaní domáha; vecná legitimácia je jedným z predpokladov úspešnosti v konaní\n- pozn.); dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o\nbankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s\ntým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. Pokiaľ preto v danej veci odvolací súd napadnutým rozsudkom\nzmenil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým prvoinštančný súd vyhovel žalobe žalobkyne o plnenie z\ntitulu spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu, že o ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre\nplatné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so\nsplatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, pričom touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky\npodľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne\nsplatný a na základe uvedeného mal v okolnostiach danej veci za to, že podmienka pre platné postúpenie\npohľadávky banky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách splnená nebola a žalobkyňa nie\nje preto v spore aktívne legitimovaná, spor z hľadiska právneho posúdenia veci vo vymedzenej právnej\notázke rozhodol vecne správne.\n37. Z uvedených dôvodov veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu dovolanie\nžalobkyne ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP). Právny názor vyjadrený veľkým senátom je pre senáty\nnajvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP).\n38. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej priznal nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu v súlade s 255 ods. 1 CSP. O výške\nnáhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).\n39. Toto rozhodnutie prijal veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky pomerom hlasov 7 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "II. ÚS 320/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:d2167beb-a554-4a5f-b91b-1e221d81b405", "datum": "2026-06-02", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "11CoCsp/11/2023", "guid": "dd206727-6d14-49fa-aae7-8166711a6beb:92882f83-0c34-4a8a-aee8-e384f3431fa1", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}