{"guid": "2dedc95e-202c-46b5-8acc-e3dcab39b03f:4a1fe4fc-f7fe-4e2c-aa4c-ca36fac869dd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6121557826.1", "spisova_znacka": "8Cdo/167/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/167/2024 z 25. 8. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. augusta 2025, sp. zn. 8Cdo/167/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:6121557826.1", "identifikacne_cislo": "6121557826", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "datum_vydania": "2025-08-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37.odsek-1", "nazov": "§ 37 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-9", "nazov": "§ 53 ods. 9 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-9", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-565", "nazov": "§ 565 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-565", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-565"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-37", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-565"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4a1fe4fc-f7fe-4e2c-aa4c-ca36fac869dd", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6121557826.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6121557826.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6121557826.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/167/2024\n6121557826\n25. 08. 2025\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2025:6121557826.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Prievozská\n2, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., Bratislava, Prievozská\n2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému R.. J. Q.N., narodenému XX. N. XXXX, P., o zaplatenie\n10.313,21 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.\n4Csp/27/2022, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. októbra 2023 sp.\nzn. 11CoCsp/6/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd\") podľa § 387 ods. 1, 2 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP\") potvrdil rozsudok Okresného súdu\nVranov nad Topľou (ďalej aj „súdu prvej inštancie\" resp. prvoinštančný súd) zo 14. marca 2023 č.k.\n4Csp/27/2022-143, ktorým „zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 2 900 eur a v prevyšujúcej časti\nžalobu zamietol, žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal\", a to s výnimkou\nvýroku, ktorým konanie v časti o zaplatenie 2 900 eur zastavil (výrok I.); stranám sporu nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania nepriznal (výrok II.).\n1.1. Rozhodnutie po právnej stránke súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 497 zákona č.\n513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 39, § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 9, § 144, 145 ods. 1, §\n565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník\"), § 1 ods. 2, § 9 ods.\n1, § 7 ods. 1, ods. 2, ods. 16, ods. 17, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských\núveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.\"), § 92 ods. 8 zákona č. 438/2001 Z.z. o bankách účinného v čase\npostúpenia pohľadávky (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.\" alebo „zákon o bankách\"), čl. 2 ods. 2, čl. 8, čl.\n17, § 153 ods. 1 a. 2 Základných princípov CSP. Po skutkovej stránke mal vykonaným dokazovaním za\npreukázané, že pôvodný veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 10. mája 2018 Zmluvu o splátkovom\núvere (spotrebiteľský úver). Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 12 000 eur. Žalovaný sa\nzaviazal splatiť úver vo výške 12 000 eur v 96-tich mesačných splátkach vo výške 204,78 eura mesačne.\nMedzi zmluvnými stranami bol dohodnutý úrok vo výške 13,20 %. RPMN bola 14,26 %, priemerná\nRPMN 8,58 %. Splátky boli splatné k 15. dňu v mesiaci. Výzvou z 30. januára 2021 právny predchodca\nžalobkyne oznámil žalovanému, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 2 108,59 eura a\nak do 15 dní od doručenia výzvy nedôjde k úhrade dlžnej sumy vo výške 2 108,59 eura, bude oprávnený\núver zosplatniť. Výzva bola žalovanému doručená dňa 04. februára 2021. V oznámení o vyhlásení\nmimoriadnej splatnosti zo 04. marca 2021 právny predchodca žalobkyne uviedol, že dlh žalovaného\nsa stal splatným v celom rozsahu naraz. Zároveň ho vyzval na úhradu dlhu vo výške 11 785,71 eura.\nToto oznámenie žalovaný v odbernej lehote neprevzal. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa\n\n29. júna 2021 oznámil právny predchodca žalobkyne, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok\nuzatvorenej dňa 22. júna 2021 postúpila banka pohľadávku žalobkyni. Podaním z 02. marca 2023 vzala\nžalobkyňa žalobu v časti o zaplatenie 2 900 eur späť, nakoľko po podaní žaloby bola na uplatnenú\npohľadávku poukázaná suma v celkovej výške 2 900 eur. Keďže k čiastočnému späťvzatiu došlo pred\nzačatím konania, ako aj pred predbežným prejednaním sporu a pojednávaním, súd prvej inštancie\nkonanie v časti o zaplatenie 2 900 eur zastavil. Následne sa zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou\nžalobkyne. Konštatoval, že pre platné postúpenie musia byť splnené nasledujúce podmienky. Musí ísť\no pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala\nsplatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a klient musí byť nepretržite dlhšie\nako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke.\nPostupca oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti vyhlásil ku dňu 11. augusta 2020 mimoriadnu\nsplatnosť pohľadávky zo zmluvy. Podmienkou, aby došlo k zosplatneniu úveru je, že dodávateľ môže\nžiadať o zaplatenie celej pohľadávky najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky\nkeď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.\n1.2. V danom prípade mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa nepreukázala, že postupca\nv lehote nie kratšej ako 15 dní doručil žalovanému upozornenie ohľadom vyhlásenia mimoriadnej\nsplatnosti, ktoré by spĺňalo podmienky aké vyžaduje od dodávateľa Občiansky zákonník, nakoľko vo\nvýzve absentoval údaj o konkrétnej splátke, kvôli nezaplateniu ktorej došlo k zosplatneniu. Pokiaľ\nnebola platne vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nie je možné urobiť záver o tom, že úver bol\nsplatný. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, pôvodný veriteľ nebol oprávnený\npostúpiť svoju pohľadávku z úveru v celosti inému subjektu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o\nbankách vyplýva, že predmetom postúpenia sú len pohľadávky zo strany banky, resp. ich časť, ktoré\nsú už splatné. V prejednávanom prípade bola teda rozhodujúcou otázka neplatnosti právneho úkonu\npostúpenia pohľadávky podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spôsob, akým právny predchodca\nžalobkyne postupoval, bol v rozpore s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a odporuje\nzákonu, preto je neplatný. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie\npohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.\n1.3. Za ďalšie v danej veci, napriek výzve súdu žalobkyňa nepreukázala, že jej právny predchodca\npostupoval s riadnou odbornou starostlivosťou pri poskytnutí úveru žalovanému pri zisťovaní jeho\nbonity. Zákonodarca uložil veriteľovi povinnosť zistiť sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda\nžalovaného, čo znamená povinnosť zistiť jeho príjem aj pravidelné výdavky. Žalobkyňa súdu na výzvu\npredložila interný dokument - Výpočet primárnej návratnosti, z ktorého je zrejmé, že počet členov v\nžalovaného domácnosti bolo 2, výška príjmu žalovaného je 740 eur a tiež doklad o vykonaní dopytu\nv Sociálnej poisťovni. Čo sa týka skúmania výdavkov, tieto nijak neskúmala, dokonca sama uviedla,\nže v danom prípade uplatnila metódu „single applicant approach\", čo znamená, že na žalovaného\nhľadela ako na jednotlivca, napriek tomu, že žil v spoločnej domácnosti s ďalšou osobou. Podľa názoru\nsúdu prvej inštancie sa jednalo o čisto formálne zisťovanie bonity klienta. Skúmanie výdavkov len\nnahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nebolo dostatočné, pretože záväzky klienta\nnemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať o súkromné pôžičky. Tieto databázy nemôžu dať\núplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace\ns domácnosťou. V danom prípade žalobkyňa neskúmala výdavky ani formálne. Pokiaľ veriteľ nepozná\ncelkový objem výdavkov klienta, nemôže si urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať\npožadovaný úver. Právny predchodca žalobkyne sa tieto výdavky nijak nepokúsil zistiť. Pri overovaní\nbonity žalovaného nemal k dispozícii údaje o jeho výdavkoch, nemal teda k dispozícii všetky relevantné\núdaje. Za tohto stavu bolo nutné konštatovať, že žalobkyňa v konaní nepreukázala splnenie si povinnosti\nuloženej jej ustanovením § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti\ndodávateľom v citovanom ustanovení nebolo smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna\nsituácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobkyňa) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu\nbonity klienta (žalovaného). Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý\ns hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa.\nUstanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. súd prvej inštancie v súlade s požiadavkou\nodbornej starostlivosti veriteľa vyložil tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho\npríjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto\npostupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti a ako vyplýva z okolností prejednávanej veci,\noverenie bonity dlžníka nebolo dostatočné. Postup právneho predchodcu žalobkyne bol iba formálny\na nezodpovedal odbornej starostlivosti, keďže vôbec nezisťoval výdavky žalovaného, a aj napriek tomu\n\nmu poskytol žiadaný úver. Nezaujímal sa, aké má žalovaný výdavky na živobytie, a či teda mu zostáva\ndostatok finančných prostriedkov na splácanie úveru.\n1.4. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam podľa súdu prvej inštancie nastala zákonná fikcia o\nbezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 2 vety druhej a tretej zákona č. 129/2010 Z. z..\nUzavrel preto, že právny predchodca žalobkyne v konaní nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej\nmu v spomínanom § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona sa\núver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň ale prvoinštančný súd vychádzal zo záveru o\nnemožnosti predčasného zosplatnenia úveru a to s poukazom na § 11 ods. 2 vetu prvú zákona č.\n129/2010 Z. z. po zohľadnení zásady „a minori ad maius\" vzhľadom na to, že dospel k záveru o hrubom\nporušení povinnosti veriteľa v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalovaného splácať\núver. Z toho dôvodu bolo nutné aplikovať aj vetu prvú citovaného zákonného ustanovenia.\n1.5. V kontexte s vyššie uvedenými právnymi závermi súd prvej inštancie posudzoval aj platnosť zmluvy\no postúpení pohľadávok zo dňa 22. júna 2021 v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení\núčinnom v čase uzavretia spomínanej zmluvy. Konečná splatnosť úveru podľa zmluvy mala nastať až\n15. júna 2026, čo znamená, že v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22. júna 2021\nešte nenastala a teda predmetom postúpenia pohľadávky bol takzvaný „živý úver\", teda úver, ktorý\nnebol splatný a preto spomínaná zmluva o postúpení pohľadávok je v rozpore s uvedeným zákonným\nustanovením, a teda je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Zákonným dôsledkom\npredmetnej skutočnosti bol nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne v danom spore. Nakoľko\nžalobkyňa nepreukázala, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu, z ktorého\nvyvodzovala žalobou uplatnený nárok, lebo nepreukázala platné postúpenie predmetnej pohľadávky,\nteda svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, súd prvej inštancie žalobu zamietol.\n1.6. K tvrdeniu žalobkyne, že v prípade zamietnutia žaloby sa bude jednať o prekvapivé rozhodnutie\nporušujúce právo na spravodlivý proces, súd prvej inštancie s poukazom na čl. 2 ods. 2, Čl. 8 a Čl.\n17 Základných princípov CSP a § 153 CSP uviedol, že vyzval žalobkyňu, aby preukázala splnenie\npodmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka,\ntaktiež aby preukázala ako jej právny predchodca zisťoval bonitu žalovaného a ako ju vyhodnotil,\nna čo žalobkyňa reagovala vyjadreniami z 19. novembra 2022 a 09. januára 2023. Svoju neúčasť\nna pojednávaní ospravedlnila podaním z 08. marca 2023, pričom súhlasila s prejednaním veci v jej\nneprítomnosti, k čomu aj došlo a následne k vyhláseniu rozsudku na základe dovtedy predložených\ndôkazov.\n1.7. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, ods. 2 a § 256 CSP v\nspojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP a čl. 17 CSP konštatujúc, že v konaní bol úspešnejší žalovaný. Nakoľko\nmu ale žiadne trovy konania nevznikli rozhodol, že sa mu náhrada trov konania nepriznáva, a to s\npoukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. januára 2017 sp. zn. 6Cdo/5/2017.\n2. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne\nsprávny potvrdil, stotožňujúc sa v celom rozsahu s jeho odôvodnením. Po oboznámení sa so spisovým\nmateriálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec\nposúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v prvoinštančnom konaní nebol zistený\nžiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Odvolací súd\nsi tiež osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom\nrozsahu odkázal.\n2.1. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, že v danom prípade\nZmluvou o postúpení pohľadávok z 22. júna 2021 právny predchodca žalobkyne Slovenská sporiteľňa,\na.s., postúpila na žalobkyňu pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní. Postúpenie pohľadávky vo\nvšeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 524 a nasl. V prejednávanej veci bola\npostupcom banka, preto pri rozhodovaní sa musela zohľadniť špeciálna úprava postúpenia pohľadávky\nobsiahnutá v zákone č. 483/2001 Z.z. o bankách. Možnosť predčasného zosplatnenia úveru je právne\nupravená v § 565 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak ide o plnenie v\nsplátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to\nbolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti\nnajbližšie nasledujúcej splátky. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka teda umožňuje veriteľovi\n\nuplatňovať si voči dlžníkovi celú pohľadávku, resp. jej nezaplatený zvyšok, ak dlžník nedodržal dohodu\no včasnom plnení dohodnutých splátok. Ak veriteľ takto dohodnuté právo nepoužije najneskoršie do\nzročnosti najbližšie nasledujúcej splátky, pokračuje sa v plnení v splátkach. Veriteľ však svoje právo\nmôže využiť po opätovnom porušení povinnosti dlžníkom. Strata výhody splátok teda nenastáva priamo\nzo zákona. V prípade, ak veriteľ svoje oprávnenie vyplývajúce z § 565 Občianskeho zákonníka využije,\nvyhlásenie predčasnej splatnosti má významné právne následky. Ustanovenie § 565 Občianskeho\nzákonníka je zaradené do 8. časti hlavy I. oddielu 6 tohto právneho predpisu upravujúceho zánik\nzáväzkov. Právny predchodca žalobkyne oprávnenie vyplývajúce mu z § 565 Občianskeho zákonníka\nvyužil, čím spôsobil zánik povinnosti žalovaného splácať poskytnutý úver v dohodnutých splátkach.\nKeďže medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovaným bola uzatvorená zmluva spotrebiteľská, pre\nposúdenie jednorazového predčasného zosplatnenia celého dlhu bolo potrebné zohľadniť i špeciálne\nustanovenie k ustanoveniu § 565 Občianskeho zákonníka, ktorým je ustanovenie § 53 ods. 9\nObčianskeho zákonníka upravujúce osobitné podmienky pre možnosť veriteľa zosplatniť celý dlh. V\nzmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má\nvykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov\nod omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako\n15 dní na uplatnenie tohto práva. Ak Občiansky zákonník v tomto ustanovení hovorí o možnosti\nuplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, najskôr v lehote po uplynutí troch mesiacov od\nomeškania so zaplatením splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní, musí ísť vždy o konkrétnu splátku,\nnakoľko len v takomto prípade je možné posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená minimálna lehota\ntroch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľom. Rovnako konkretizovanie splátky, s ktorou je\nspotrebiteľ v omeškaní, má zásadný vplyv na plynutie premlčacej doby. Ustanovenie § 565 Občianskeho\nzákonníka, ako aj § 53 ods. 9 tohto právneho predpisu, upravujú len zákonné podmienky zosplatnenia\ncelého peňažného dlhu pre nezaplatenie splatnej splátky. Sami o sebe nemajú vplyv na začiatok plynutia\npremlčacej doby. Podľa ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu aplikácia osobitného ustanovenia § 53\nods. 9 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej\nvety § 103 Občianskeho zákonníka. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v\nsplátkach, pri premlčaní práva dodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok (§\n565 Občianskeho zákonníka) sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje všeobecným ustanovením\n§ 101 Občianskeho zákonníka (viď uznesenia Najvyššieho súdu Sloveneskej republiky z 15. decembra\n2022 sp. zn. 4Cdo/132/2021, z 29. novembra 2022 sp. zn. 7Cdo/268/2020 a z 30. novembra 2022\nsp. zn. 5Cdo/224/2021). Vychádzajúc z doposiaľ uvedeného právny úkon akým je zosplatnenie celého\npeňažného dlhu pre nezaplatenie splátky, musí obsahovať aj dôležitý údaj, a to identifikáciu tej splátky,\npre ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Ak právny úkon zosplatnenia\nneobsahuje konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a\nteda neurčitý, nakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej\nminimálnej lehoty troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľa, ako aj o tom, kedy začala plynúť\ntrojročná premlčacia doba upravená v ustanovení § 101 Občianskeho zákonníka. Záver, podľa ktorého\nprávny úkon zosplatnenia je pre jeho neurčitosť neplatný podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal\npreto v danom prípade oporu vo vykonanom dokazovaní.\n2.2. Odvolací súd ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie správne vykonal dôkazy za účelom zistenia,\nči právny predchodca žalobkyne ako veriteľ pred uzavretím zmluvy posudzoval schopnosť žalovaného\nako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Možnosť takéhoto postupu pri dokazovaní priamo vyplýva\nz § 295 CSP upravujúceho osobitné ustanovenia o dokazovaní. Podľa tohto ustanovenia súd môže\nvykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd\naj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Rozborom ustanovení § 7 ods. 1, ods. 17 písm.\na) a písm. b), ods. 18 písm. a), písm. b), ods. 21, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení\núčinnom v čase uzatvorenia zmlúv, čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/\nES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a tiež bodu 26.\npreambuly citovanej smernice ako aj s poukazom na znenie Rozsudku Súdneho dvora (druhá komora\nz 05. marca 2020 vo veci C-679/18 OPR-Finance, s.r.o. proti GK), rozhodnutia Súdneho dvora EÚ\nzn. C - 449/13, nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 1. novembra 2016, č. k. I. ÚS 913/16 a\nvychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie\ndospel k záveru, že veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovaného\nako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1, v spojení s § 11 ods. 2 veta druhá zákona o spotrebiteľských\núveroch. V konkrétnostiach poukázal na to, že na výzvu súdu prvej inštancie na preukázanie splnenia\npovinností veriteľa v súvislosti so zisťovaním bonity žalovaného reagovala žalobkyňa tvrdeniami v rámci\n\nktorých uviedla, že veriteľ je pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver povinný brať do úvahy\ndobu, na ktorú sa úver poskytuje, príjem spotrebiteľa a údaje o existujúcich záväzkoch získané z jedného\nalebo viacerých registrov. Existujúce záväzky spotrebiteľa veriteľ overil dopytom do úverového registra,\nz ktorého bolo zistené, že spotrebiteľ mal v čase poskytnutia úveru existujúce záväzky s mesačným\núverovým zaťažením vo výške 368,86 eura (č.l. 113 spisu). Počet členov domácnosti bol 2. Príjem\nspotrebiteľa bol overený dopytom do Sociálnej poisťovne z 10. mája 2018, čistý príjem spotrebiteľa\ntvoril 740 eur. V rámci mesačných nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb žiadateľa\no úver bola braná do úvahy paušálna suma výdavkov vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou výškou\nčistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má\nspotrebiteľ vyživovaciu povinnosť. Aj podľa odvolacieho súdu žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že\njej právny predchodca zisťoval a vyhodnotil dostatočným spôsobom príjem žalovaného pred uzavretím\nzmluvy o úvere. Žalobkyňa podobne neuniesla dôkazné bremeno pokiaľ ide o skúmanie výdavkov\nžalovaného pred uzavretím tejto zmluvy. Žalobkyňou predložený dopyt do úverového registra sa týkal len\núverovej zaťaženosti žalovaného vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobkyne Slovenská sporiteľňa,\na.s.. Navyše skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nie je\nani dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať aj\no pôžičky súkromné. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie\nmožno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou, či počtom vyživovacích povinností\ndlžníka. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient\nje alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Odvolací súd preto zhodne so záverom súdu\nprvej inštancie konštatoval, že právny predchodca žalobkyne nezisťoval skutočné mesačné výdavky\nžalovaného, neskúmal, či druhý člen domácnosti (manželka) má príjem a v akej výške, či nie je tiež\núverovo zaťažený, a aká je výška ich bežných mesačných výdavkov, ale len formálne paušalizoval\nmesačné výdavky. Pri overovaní bonity žalovaného nemal právny predchodca žalobkyne k dispozícii\núdaje o výdavkoch žalovaného a jeho člena domácnosti, čo viedlo k záveru, že pri posudzovaní jeho\nžiadosti o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu bolo nutné konštatovať, že\nv spore žalobkyňa nepreukázala splnenie si povinnosti uloženej ustanovením § 7 ods. 1 zákona č.\n129/2010 Z.z.. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v citovanom ustanovení\npritom nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým\nspôsobom dodávateľ (právny predchodca žalobkyne) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity\nklienta (žalovaného). Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou\nnedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Odborná\nstarostlivosť je vyššia forma starostlivosti ukladaná osobám s určitými profesionálnymi schopnosťami\nza účelom dosiahnutia dôležitých cieľov. Dodávateľ tak musí v úzkej súčinnosti s klientom urobiť chtiac\n- nechtiac audit domáceho rozpočtu klienta a jeho pozornosti nesmie ujsť nepreukázanie príjmov a\nvýdavkov zo strany klienta a nepravdivá informácia o jeho už existujúcom úverom zaťažení. Súd prvej\ninštancie správnym spôsobom zdôraznil, že pokiaľ veriteľ hrubo porušil svoje povinnosti skúmať s\nodbornou starostlivosťou bonitu dlžníka, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň\nsprávne vychádzal zo záveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru a to s poukazom na § 11\nods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z., ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.\n1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a teda\npredčasné zosplatnenie úveru vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon veriteľa s poukazom na\n§ 39 Občianskeho zákonníka.\n2.3. Za ďalšie, pokiaľ nebola platne vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nie je možné urobiť záver\no tom, že úver bol splatný. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, pôvodný\nveriteľ nebol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku z úveru v celosti inému subjektu. Z ustanovenia\n§ 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že predmetom postúpenia sú len pohľadávky zo strany\nbanky, resp. ich časť, ktoré sú už splatné. V prejednávanom prípade bola teda rozhodujúcou otázka\nneplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa § 92\nods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. môže byť banková pohľadávka alebo jej časť postúpená, ak je\nsplatná, a to až po predchádzajúcej písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené omeškanie dlžníka\nso splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Splnenie osobitných\nzákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení\npohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru NBS ako\ncentrálnej banky. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525 alebo podľa\nšpeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so\nzákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon\n\nzakazuje alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené\nneboli, ide o cesiu neplatnú od počiatku - ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť. Z uvedeného\ndôvodu v týchto prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej cesii a postupca zostáva veriteľom svojej\npohľadávky, ktorá na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy. Nakoľko žalobkyňa v spore\nnepreukázala, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu, z ktorého vyvodzuje\nžalobou uplatnený nárok, lebo nepreukázala platné postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy\nz banky na nebankovú spoločnosť, teda svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, súd prvej inštancie\nsprávne žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.\n2.4. K ďalším odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uviedol, že súd je vždy povinný ex offo\nposkytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich\npráv v konaní nedovoláva. K posudzovaniu bonity poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci\nC-679/18, podľa ktorého články 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23.\napríla 2008 sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať\nex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí\npred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto\npovinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa\nuvedeného článku 23.\n2.5. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení\ns § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa vzhľadom na neúspech v odvolacom konaní nemá nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania a žalovanému vzhľadom na jeho pasivitu v odvolacom konaní žiadne\ntrovy preukázateľne nevznikli a z obsahu spisu nevyplynuli.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka\"),\nktorého prípustnosť odôvodňovala ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b) a c)\nCSP. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP videla v tom, že odvolací súd odôvodnil\nsvoj potvrdzujúci rozsudok arbitrárne, pričom vniesol do problematiky vyhlásenia splatnosti v sporoch\ns prvkom spotrebiteľa a do problematiky skúmania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver\npred jeho poskytnutím (skúmania bonity) v sporoch s ochranou spotrebiteľa značnú nepredvídateľnosť\na porušenie princípu rovnosti strán konania.\n3.1. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 a) a b) CSP žalobkyňa namietala, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nešte nebola vyriešená, a to výkladu ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka v otázke „či je veriteľ\npovinný za dodržania podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565\nObčianskeho zákonníka súčasne v podaní, ktorým toto právo uplatňuje uvádzať, pre ktorú konkrétnu\nsplátku pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky, t. j. či je skutkové vymedzenie\nsplátky, pre nesplnenie ktorej došlo k uplatneniu práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka v spojení\ns ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka náležitosťou takéhoto právneho úkonu, ktorej\nprípadné neuvedenie by spôsobovalo neplatnosť tohto právneho úkonu\" a na to nadväzujúca otázka,\npri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu - a to\nprávnej otázky „pre ktorú splátku je veriteľ oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, ak\nje dlžníkom spotrebiteľ v prípade, ak došlo k uplatneniu práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka\nv spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka\". Žalobkyňa v rámci ňou prezentovaného výkladu\nuviedla, že dovolací súd pristupuje k výkladu § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka odlišne od\nprávneho posúdenia odvolacieho súdu, pretože v dovolateľkou citovaných uzneseniach uzavrel, že v\nspotrebiteľských sporoch veriteľ môže vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru pre nezaplatenie splátky,\nktorá mimoriadnemu zosplatneniu predchádza po dobu troch (3) mesiacov, avšak na účely premlčania\npodľa § 103 Občianskeho zákonníka začne plynúť premlčacia doba až po uplynutí troch mesiacov od\nomeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Hoci Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach neodpovedal priamo na otázku („či je veriteľ v podaní,\nktorým sa právo na mimoriadne zosplatnenie uplatňuje povinný uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku\npristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky?\"), zastal podľa názoru žalobkyne názor, že\nskutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie ktorej dochádza k uplatneniu uvedeného práva veriteľom\nnie je náležitosťou takéhoto právneho úkonu, pretože určenie splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k\nuplatneniu tohto práva je otázkou právnou (vyplývajúcou z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v\nspojení s § 565 Občianskeho zákonníka) a nie otázkou skutkovou a ani prípadné skutkové vymedzenie\n\nveriteľom, že toto právo je uplatnené pre nesplnenie inej splátky v ničom neovplyvňuje právny stav veci,\nt. j. že k uplatneniu toho práva mohlo dôjsť len vo vzťahu k jedinej splátke - a síce tej, s ktorou je\ndlžník v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka v omeškaní po dobu dlhšiu ako 3\nkalendárne mesiace. Obdobne vo veciach v ktorých sa riešilo, že pre ktorú splátku bol veriteľ oprávnený\nzosplatniť úver a od kedy je potrebné počítať začiatok premlčacej doby v spotrebiteľských veciach bolo\nrozhodnuté aj v uzneseniach sp. zn. 7Cdo/268/2020, 4Cdo/201/2022, 1Cdo/53/2021, 4Cdo/231/2021 a\nďalších, ktoré podľa názoru žalobkyne predstavujú ustálenú judikatúru dovolacieho súdu a od ktorej sa\nvo veci konajúce súdy odklonili napriek tomu, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia im boli známe.\nNa základe vyššie uvedených skutočností žalobkyňa vyslovila presvedčenie, že postupca využil právo\npodľa § 565 Občianskeho zákonníka a v súlade s právnou úpravou vyzval žalovaného na úhradu dlžnej\nsumy v lehote nie kratšej ako 15 dní v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 565\nObčianskeho zákonníka a z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti, v dôsledku\nčoho nemožno prijať iný právny záver ako ten, že v súdenom prípade došlo k platnému postúpeniu\npohľadávky, nedošlo k porušeniu § 525 Občianskeho zákonníka, k postúpeniu došlo po tom čo sa stal\npredčasne splatným a teda nedošlo ani k porušeniu § 92 ods. 8 zákona o bankách a preto je žalobkyňa\nv konaní aktívne vecne legitimovanou stranou.\n3.2. Zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a to otázka výkladu ustanovenia § 7 ods. 1 zákona\no spotrebiteľských úveroch v spojení s § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v otázke\nrozsahu povinností veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 citovaného zákona, a to „či veriteľ postupoval s\nodbornou starostlivosťou, ak na splnenie povinností v zmysle uvedeného ustanovenia veriteľ vykonal\ndopyt do úverového registra a do Sociálnej poisťovne, a na základe týchto dopytov posúdil schopnosť\nspotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver?\" Súdy nižších inštancií v danom prípade, kedy pôvodný veriteľ\nsplnil požiadavky zákonodarcu (pričom nesplnenie týchto požiadaviek nenamietala ani jedna zo strán\nsporu) tieto požiadavky aktívne zmenili a prispôsobili zákonné ustanovenia (to všetko pri nespornosti\notázky skúmania bonity s odbornou starostlivosťou) zrejme s cieľom ochrany spotrebiteľa, ktorú však\nkonajúce súdy zjavne nepoňali ako ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nekalými\nobchodnými praktikami a závadnými výrobkami (ktorá ochrana je zmyslom ochrany spotrebiteľa), ale\nako požiadavku na zastúpenie spotrebiteľa a aktívne vyhľadávanie dôvodov zamietnutia žaloby - a to aj\nza cenu výkladu zákona, ktorý nie je možné dosiahnuť iným spôsobom, než jeho výkladom contra legem.\nDovolateľka namietala, že súdy nižších inštancií nesprávne vyhodnotili prejednávanú vec v súvislosti so\nskúmaním bonity žalovaného/ spotrebiteľa, a to spôsobom vybočujúcim, resp. výrazne prekračujúcim\nrámec zákona. Pokiaľ súd arbitrárne a jednostranne dopĺňa podmienky o také, ktoré zákon neuvádza,\ntakýto postup nemá oporu v zákone, ani v základných princípoch spravodlivého procesu a dochádza\ntak zo strany súdu jednak k nesprávnemu právnemu posúdeniu, ale aj k neprimerane extenzívnemu\nvýkladu zákona, ktorým sa v konečnom dôsledku znemožňuje žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa žalobkyne\nje neprípustné a rozporné s požiadavkou právneho štátu, ak vyššie súdne autority rozhodujú spôsobom\n„iný kraj, iný mrav\" (v predmetnom prípade dokonca aj rovnaký krajský súd). Dovolateľka vyslovila\npresvedčenie, že popretím obsahu ňou predložených listinných dôkazov jej konajúce súdy nesprávnym\nprocesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces. Na podporu ňou uvedenej interpretácie poukázala na odlišné\nstanovisko sudcu R. Ľ. k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 547/2012, v ktorom\nuviedol, „že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že\ntíto nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu,\ndokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal\", ale\n„peniaze mohol zobrať\"), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku\nčoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti\" a rovnako tak i na uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/224/2021 v zmysle ktorého\n„pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je totiž nutné dbať na vyváženosť\nprávnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj\nkeď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie\nspotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako\nakékoľvek iné právne inštitúty. V danom prípade sa to prejavuje potrebou zabrániť, aby sa slabšia strana\n- spotrebitelia dostali do horšieho postavenia ako veritelia.\"\n4. Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.\n\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne treba\nodmietnuť.\n6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n12. Skôr než sa najvyšší súd zaoberal žalobkyňou nastolenou otázkou/otázkami relevantnou pre\nsprávne právne posúdenie danej veci skúmal, či v zmysle jej dovolacích námietok nie je napadnuté\nrozhodnutie postihnuté niektorou z vytýkaných vád zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP). Za takúto\ndovolateľka označila to, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím rozhodol arbitrárne, nepresvedčivo\na porušil princíp rovnosti strán.\n13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a\nzáruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,\n\nzákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom\nsa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných\nprincípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n14. So zreteľom na uvedené dovolací súd pristúpil najskôr k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie\ndovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý\nproces. Zistil pritom, že v danom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje\nrozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.\nf) CSP.\n15. Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené\nresp. arbitrárne. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia\nrozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú\nsúhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva\nvzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi\nzávermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť\nalebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické\na presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre\nprávnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, na základe čoho\nodvolací súd dospel k záveru, že o absencií vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobkyne, resp. že nie\nje nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu, z ktorého vyvodzovala žalobou uplatnený\nnárok, a síce preto lebo nepreukázala platné postúpenie pohľadávky, ktorú si v spore uplatňovala.\nV uvedenom smere odvolací súd bližšie uviedol, že ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný\ncelý úver, pôvodný veriteľ teda nebol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku z úveru v celosti inému\nsubjektu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že predmetom postúpenia môžu byť\nlen pohľadávky zo strany banky, resp. ich časť, ktoré sú už splatné. V danom prípade išlo o postúpenie\ntakzvaného „živého úveru\". Odvolací súd taktiež celkom jednoznačne a presvedčivo formuloval dôvody,\npre ktoré dospel k zhodnému záveru ako prvoinštančný súd, a síce, že právny predchodca žalobkyne\npri poskytovaní úveru nepostupoval s odbornou starostlivosťou ohľadom skúmania bonity spotrebiteľa/\ndlžníka a preto treba poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.\n16. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že\nžalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi\nvyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže\nsama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na\nspravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,\nteda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa\nním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a\npožiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.\nÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n17. Za vadu zmätočnosti dovolateľka označila aj to, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím porušil\nprincíp rovnosti strán sporu. Tento princíp predstavuje v procesnoprávnej rovine základný postulát,\npodľa ktorého žiadna zo sporových strán (bez ohľadu na to, či ide o fyzickú alebo právnickú osobu)\nnemá vo vzťahu k protistrane iné než rovnocenné postavenie. Znamená to, že žiadna sporová strana\nnie je akýmkoľvek spôsobom nadradená druhej sporovej strane. Citovaný článok pokrýva tú časť\nprocesnoprávnych vzťahov, ktorá vzniká medzi dvoma sporovými stranami kontradiktórneho konania.\nObsahom každého právneho vzťahu sú práva a povinnosti, ktoré vznikajú pri realizácii oprávnení\n\njednotlivých subjektov tohto právneho vzťahu. Z tohto aspektu sa prejavuje princíp rovnosti sporových\nstrán ako tzv. rovnosť zbraní judikovaná Európskym súdom pre ľudské práva. Rovnosť zbraní sa\nprejavuje ako rovnaká miera možností uplatňovania prostriedkov procesného útoku, ale aj procesnej\nobrany v medziach stanovených Civilným sporovým poriadkom (Števček, M., Ficová, S.,Baricová, J.,\nMesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.\nH. Beck, 2016, 44-45 s.).\n18. Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán civilného sporového konania. Rovnosť pred\nzákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch\nprocesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek\núčastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých\nprocesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach\nktorých rozhoduje civilný súd (m. m. PL. ÚS 43/95). O tom, ako v tom-ktorom prípade prebiehalo civilné\nsporové konanie, posudzuje dovolací súd na podklade spisu (sp. zn. 3 Cdo 289/2014, sp. zn. 3 Cdo\n321/2015, sp. zn. 3 Cdo 888/2015, sp. zn. 3 Cdo 156/2016).\n19. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyni, ktorá sa v spore domáhala zaplatenia\nsumy 10.313,21 eura s príslušenstvom titulom poskytnutého spotrebiteľského úveru, súd prvej inštancie\nvytvoril dostatočný priestor pre predkladanie dôkazov na preukázanie ňou tvrdených skutkových\nokolností, týmito sa riadne zaoberal a aj ich vyhodnotil, zároveň jej umožnil na pojednávaní rovnako\nako žalovanému vyjadriť sa a predniesť tvrdenia resp. reagovať na obranu žalovaného. Dovolací súd\npreto konštatuje, že dovolateľka neopodstatnene namietala porušenie zásady rovného postavenia strán\nv spore. K jej porušeniu nedošlo ani tým, že sa súdy nižších inštancií ex offo zaoberali jednak otázkou\naktívnej vecnej legitimácie žalobkyne a tiež otázkou bonity žalovaného. Práve naopak, predmetným\npostupom vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu dôsledne konali v súlade s ustanovením § 295\nCSP, v zmysle ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné\npre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a tiež aj Smernicou\nEurópskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008.\n20. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f)\nCSP v posudzovanom prípade nezistil, a preto je dovolanie v tejto časti procesne neprípustné.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP\n21. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon\"\njej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda\no situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej\notázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu\". Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa teda sleduje zámer minimalizovať nežiadúce odklony\nrozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému\nrozhodovaniu.\n22. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018\npatria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu\" predovšetkým stanoviská alebo\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,\nalebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané\n(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,\nprípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou\njudikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí\na stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo\nVýbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy\no rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986.\n23. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu\n\nz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť\n(najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie\ndovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až §\n435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a\n8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o\nprípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako\npredchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n24. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP môže byť len otázka právna (nie\nskutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o\notázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\nOtázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace\nzáklad ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť\nzároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené\na nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.\n25. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu\" (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) alebo „vyriešenia\nprávnej otázky\" (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových\notázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t.j. skutková otázka,\nresp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.\n26. Dovolateľka v posudzovanom prípade k dôvodnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a\nb) CSP namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu v danom spore záviselo od vyriešenia právnej\notázky „či došlo k porušeniu ustanovenia § 37 ods. 1 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak vo\nvýzve - upozornení ako právnom úkone, absentuje uvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú má dôjsť\nk zosplatneniu úveru, čo zároveň malo mať za následok určenie takého úkonu za neplatný, a teda\nrovnako neboli splnené podmienky v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka pre mimoriadne\nvyhlásenie splatnosti úveru\", ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená resp. pri\nktorej riešení sa odvolací súd odklonil (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu - a to právnej otázky „pre ktorú splátku je veriteľ oprávnený vyhlásiť mimoriadnu\nsplatnosť pohľadávky, ak je dlžníkom spotrebiteľ v prípade, ak došlo k uplatneniu práva podľa § 565\nObčianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka\". V uvedenom\nsmere poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2022 sp. zn.\n5Cdo/224/2021 a z 15. decembra 2022 sp. zn. 4Cdo/132/2021. Zároveň v súvislosti s ďalším dôvodom\npre ktorý súdy nižších inštancií žalobe nevyhoveli (porušenie povinností vo vzťahu k skúmaniu bonity\nspotrebiteľa) dovolateľka formulovala v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1\npísm. b) CSP ďalšiu v rozhodovacej praxi najvyššieho súd doposiaľ neriešenú otázku, a síce „či veriteľ\npostupoval s odbornou starostlivosťou, ak na splnenie povinností v zmysle uvedeného ustanovenia\nveriteľ vykonal dopyt do úverového registra a do Sociálnej poisťovne, a na základe týchto dopytov posúdil\nschopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver?\" (bližšie viď bod 3. tohto uznesenia).\n27. Z doposiaľ uvedeného najvyšší súd konštatuje, že v prejednávanom prípade bola rozhodujúcou\notázka posúdenia (ne)platnosti právneho úkonu zosplatnenia úveru („pre nekonkretizáciu splátky, pre\nktorú prichádza k zosplatneniu\") a v nadväznosti na to otázka platnosti postúpenia pohľadávky, od ktorej\nžalobkyňa odvíjala svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Vychádzajúc z dovolateľkou formulovanej právnej\notázky (a poznajúc vlastnú rozhodovaciu činnosť) dospel dovolací súd k záveru, že ide o právnu otázku,\nktorá bola nielen rozhodujúca pre právne posúdenie sporu odvolacím súdom a ktorá zároveň v čase\nvyhlásenia napadnutého rozsudku (25. októbra 2023) a podania dovolania nebola dovolacím súdom\nriešená.\n28.\nRozhodnutie najvyššieho súdu z 30. novembra 2021 sp. zn. 5Cdo/224/2021, na ktoré vo\nsvojej dovolacej argumentácií poukazovala žalobkyňa a od ktorého sa odvolací súd prijatými závermi\nmal odkloniť sa zaoberalo tým, že účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho\nzákonníka závisí od toho, či veriteľ včas upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takého\n\nvčasného upozornenia je uplatnenie tohto práva neúčinné. Podľa záverov uznesenia najvyššieho\nsúdu z 15. decembra 2022 sp. zn. 4Cdo/132/2021 „aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9\nObčianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej vety\n§ 103 Občianskeho zákonníka. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v\nsplátkach, pri premlčaní práva dodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok (§\n565 Občianskeho zákonníka) sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje všeobecným ustanovením\n§ 101 Občianskeho zákonníka\".\n29. Na základe uvedeného pod bodom 28. najvyšší súd konštatuje, že ani jedno zo žalobkyňou\nuvádzaných rozhodnutí meritórne ňou nastolenú otázku „či došlo k porušeniu ustanovenia § 37\nods. 1 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak vo výzve - upozornení ako právnom úkone,\nabsentuje uvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú má dôjsť k zosplatneniu úveru, čo zároveň malo\nmať za následok určenie takého úkonu za neplatný, a teda rovnako neboli splnené podmienky v\nzmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka pre mimoriadne vyhlásenie splatnosti úveru\"\nnerieši. Poznajúc vlastnú rozhodovaciu činnosť dovolací súd ale zistil, že senát najvyššieho súdu\n6C po rozbore relevantných právnych ustanovení, a to § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 565\nvety prvej Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní rovnako\nformulovanej otázky ako v preskúmavanej veci v rozhodnutí z 13. februára 2025 sp. zn. 6Cdo/152/2022\ndospel k záveru, že „ak právo veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej\nsplátky môže zmluvný partner spotrebiteľa využiť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania\nso zaplatením splátky (kde inak špeciálna úprava z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka\nspôsobuje v drvivej väčšine prípadov vrátane všetkých dojednaní o splátkach s mesačnou a kratšou\nfrekvenciou nepoužiteľnosť všeobecnej úpravy z § 565 vety druhej Občianskeho zákonníka o možnosti\npoužitia práva veriteľom najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky) a takému využitiu\nmá (musí) predchádzať upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie práva v lehote nie kratšej ako 15\ndní; bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k\nuplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch v zákone\nustanovených lehôt). Na právny úkon nekonkretizujúci splátku, je dôvod nazerať ako na úkon zákon\nobchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej\nabsencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek\nslúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný\nneplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka)\". Z uvedených dôvodov senát\nnajvyššieho súdu 6C argumenty dovolateľky na podporu jej tvrdenia o neexistencii žiadneho právneho\npodkladu pre vyžadovanie uvedenia tiež konkretizácie splátky, pre ktorú má dôjsť k zosplatneniu (v\nžiadosti o jednorazové splatenie, resp. v upozornení na hodlané využitie práva tejto predchádzajúcom)\nnepovažoval v spomínanom rozhodnutí za udržateľné.\n30. Posudzujúc právne účinky dovolania podľa stavu v čase jeho podania dovolací súd konštatuje, že\nmedzičasom občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu na svojom zasadnutí konanom dňa 04. júna\n2025 prijalo judikát ako R 34/2025 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky, právna veta ktorého znie „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza\nzosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom\nurčených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom\ndo 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný\nneplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka)\".\n31. So zreteľom na uvedené (pod bodmi 26. až 30. tohto rozhodnutia) dovolací súd konštatuje,\nže pri riešení dovolateľkou nastolenej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu, nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci resp. odklonu od rozhodovacej\npraxe najvyššieho súdu. Pokiaľ ide o ďalší uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP, v súvislosti s ktorým dovolateľka formulovala ďalšiu v rozhodovacej praxi najvyššieho súd doposiaľ\nneriešenú otázku týkajúcu sa posudzovania bonity spotrebiteľa dovolací súd uvádza, že táto otázka pre\nmeritórne posúdenie veci nebola rozhodujúca a preto nie je relevantnou (viď bod 24. tohto rozhodnutia)\nz hľadiska už citovaného dovolacieho dôvodu. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie primárne založil\nna nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne, k čomu ho viedlo zistenie o neplatnosti\nprávneho úkonu/úkonov zosplatnenia pohľadávky a jej následného postúpenia. Záver o tom, že veriteľ\npri poskytovaní úveru nepostupoval s potrebnou odbornou starostlivosťou má za následok, že na\nposkytnutý úver sa hľadí ako na bezúročný a bez poplatkov; táto skutočnosť má teda vplyv na výšku\n\nuplatňovaného plnenia nie na to, či žalobkyňa je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom\nvzťahu, z ktorého vyvodzovala žalobou uplatnený nárok.\n32. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalobkyne, ktorým namietala nesprávne právne\nposúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.\n33.\nPre úplnosť najvyšší súd poznamenáva, že nemal dôvod preskúmavanú vec predložiť na\nrozhodnutie veľkému senátu, pretože pre neprípustnosť dovolacích otázok v rozhodnutiach (sp. zn.\n1Cdo/123/2022 a sp. zn. 5Cdo 188/2023) meritórne nastolenú otázku („konkretizácie splátky, pre ktorú\nprichádza zosplatnenie\") najvyšší súd neriešil. Len na okraj a doplnkovo vyjadrené právne názory\nsenátov najvyššieho súdu, ktoré hoci sú súčasťou odôvodnení rozhodnutí dovolacieho súdu, nemožno\npovažovať za záväzné právne názory, keďže neboli dôvodom, bez vyriešenia ktorých by dané veci\nnebolo možné rozhodnúť (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. marca 2025\nsp. zn. III. ÚS 157/2025-22).\n34. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 druhá veta CSP).\n\n35 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}