{"guid": "51f6103b-d5e5-45f7-ac23-01a5f94c827a:99e76290-3e96-4951-84ab-65839b55f6aa", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6121517077.1", "spisova_znacka": "4Cdo/102/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/102/2024 z 25. 9. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. septembra 2025, sp. zn. 4Cdo/102/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:6121517077.1", "identifikacne_cislo": "6121517077", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "sudca_id": 398, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-nora-halmova-398", "datum_vydania": "2025-09-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "nazov": "§ 53 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "nazov": "§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-92"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/2001/483#paragraf-92"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/99e76290-3e96-4951-84ab-65839b55f6aa", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6121517077.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6121517077.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6121517077.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/102/2024\n6121517077\n25. 09. 2025\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2025:6121517077.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r.\no., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.\nr. o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému V.Q. Q., narodenému XX. B. XXXX, Z.\nXX, R., zastúpenému advokátom Mgr. Ondrejom Barnom, Stropkov, Námestie SNP 538/16, o zaplatenie\n1.828,27 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bardejov, pod sp. zn. SK-3Csp/21/2022,\no dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove 8. februára 2024 sp. zn. 9CoCsp/2/2024,\ntakto\nrozhodol:\nDovolanie odmieta.\nŽalovanému n e priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 12.\noktóbra 2023 č. k. 3Csp/21/2022-152 výrokom I. zamietol žalobu a výrokom II. žalovanému priznal\nnárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Predmetom sporu bola žaloba, ktorou sa žalobkyňa od\nžalovaného domáhala zaplatenia 1.828,27 eura s príslušenstvom. Poukázal na právnu argumentáciu §\n497, § 499 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.\nz. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej aj ako „ZoSÚ“), § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 9, § 524, § 525\nods. 1, 2, § 565 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o bankách“). Vykonaným\ndokazovaním mal preukázané uzavretie spotrebiteľskej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru\n„Flexipôžička“ č. 007307011040717 zo dňa 04. 07. 2017, na základe ktorej Všeobecná úverová banka,\na. s. (banka) poskytla žalovanému úver vo výške 2.000 eur. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné\npodmienky.\n1.1. Prvoinštančný súd sa v prvom rade zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán. Pasívnu vecnú\nlegitimáciu žalovaného mal súd preukázanú. Žalovaný však vzniesol námietku nedostatku aktívnej\nvecnej legitimácie žalobcu, argumentujúc nesplnením podmienok platného postúpenia pohľadávky v\nzmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Predmetnú námietku posúdil súd prvej inštancie ako dôvodnú.\nUviedol, že z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému\nsubjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu, po predchádzajúcej písomnej\nvýzve. Z uvedeného dôvodu súd skúmal, či právny predchodca žalobcu dodržal zákonom upravený\npostup, či k postúpeniu pohľadávky na žalobcu došlo platne. Nebolo sporné, že žalovaný úver riadne\na včas nesplácal, neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy,\na tak právny predchodca žalobcu treťou upomienkou - pokusom o zmier zo dňa 26. 02. 2019 oznámil\nžalovanému, že ku dňu 26. 02. 2019 dlhuje pohľadávku celkom 128,26 eura. Zároveň vyzval žalovaného\nna okamžité zaplatenie dlžnej sumy, s tým, že ho upozornil, že v opačnom prípade bude požadovať, aby\n\nvrátil celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v zmluve o\núvere. Z výzvy na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 10. 04. 2019 mal súd\npreukázané, že právny predchodca žalobcu následne oznámil žalovanému, že v súlade s príslušnými\nustanoveniami všeobecných obchodných podmienok a zmluvy o úvere vyhlásil predčasnú splatnosť\núveru vrátane príslušenstva, so zostatkom 1.951,16 eura. Doručenie písomnej výzvy, ktorá predchádzala\nvyhláseniu predčasného splatenia celého úveru, žalobca nepreukázal. V konaní predložil len poštový\npodací hárok, resp. výpis z informačného systému pošty. Nebolo však jednoznačné, že takáto výzva sa\ndostala do dispozičnej sféry žalovaného, preto žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.\n1.2. V ďalšom rozsahu súd konštatoval neplatnosť právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k vyhláseniu\nmimoriadnej splatnosti úveru. Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 10. 04. 2019\nneobsahuje informáciu, nezaplatením ktorej splátky boli splnené predpoklady na vyhlásenie mimoriadnej\nsplatnosti úveru, pritom od splatnosti takejto splátky začína plynúť premlčacia doba, poznanie ktorej je\nnevyhnutné pre obranu žalovaného. Právny úkon neobsahujúci informáciu nezaplatením ktorej splátky\nboli splnené predpoklady na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je potrebné považovať za neurčitý,\nnejasný a preto neplatný v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného dospel\nsúd k záveru, že žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou z dôvodu neplatnosti zmluvy o\npostúpení pohľadávky. V danom prípade došlo k postúpeniu pohľadávky pred termínom konečnej\nsplatnosti spotrebiteľského úveru, resp. pohľadávky, ktorá sa nestala splatnou pred termínom konečnej\nsplatnosti spotrebiteľského úveru. Za daného stavu súd žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania\nodôvodnil s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších\npredpisov Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) výlučným úspechom žalovaného v spore.\n2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 8. februára\n2024 sp. zn. 9CoCsp/2/2024 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods.\n1 ako vecne správny potvrdil a stranám nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V\ncelom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie\nsprávnosti uviedol, že súd prvej inštancie však prieskume splnenia zákonných predpokladov platného\npredčasného zosplatnenia nemal preukázané doručenie výzvy dlžníkovi - spotrebiteľovi podľa § 53\nods. 9 Občianskeho zákonníka, ani určitosť právneho úkonu predčasného zosplatnenia, keďže v ňom\nobsahovo absentuje uvedenie konkrétnej splátky úveru, pre ktorú právny predchodca žalobcu pristúpil k\npredčasnému zosplatneniu. Ďalej zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné v predmetnom spore vyriešiť,\nje otázka, či boli splnené zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Poukázal, že\nprávnym predchodcom žalobcu bola banka, a to Všeobecná úverová banka, a. s., ktorá so žalovaným\nmala uzatvorenú zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Išlo preto o bankový spotrebiteľský úver,\nkde na jednej strane podľa § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka vystupoval dodávateľ - právny\npredchodca žalobcu a na druhej strane spotrebiteľ - žalovaný. Na to, aby takáto banková pohľadávka\nmohla byť platne postúpená na žalobcu, je potrebné, aby boli splnené predpoklady vyplývajúce z § 92\nods. 8 zákona o bankách, kde sa špeciálne ustanovujú podmienky aj s poukazom na zabezpečenie\nbankového tajomstvapri postupovaní takejto pohľadávky na iné (nebankové) subjekty. Spôsobilým\npredmetom postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, môže byť iba pohľadávka alebo jej časť,\nktorá je už splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient\nbanky je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú\nzákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť kumulatívne splnené v\nčase postúpenia pohľadávky. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa\ntakéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona, čo má za následok neplatnosť právneho úkonu\npostúpenia pohľadávky. Na absolútnu neplatnosť postúpenia súd musí prihliadnuť aj bez námietky z\núradnej povinnosti, pretože postúpenie pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, je neplatná cessia\nex tunc a jej neplatnosť sa nedá žiadnym spôsobom zhojiť. Poukázal, že v prejednávanej veci žalobca\nsíce preukázal vyhotovenie hmotnoprávneho úkonu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, avšak\ndoručenie do dispozičnej sféry žalovaného preukázané žalobcom nebolo. Nepostačuje len preukázanie\npodania tejto hmotnoprávnej listiny na poštovú prepravu. Vzhľadom na to, že ide o hmotnoprávny úkon,\nktorým sa v spotrebiteľských veciach preukazuje splnenie prvej podmienky pred aplikáciou ust. § 565\nObčianskeho zákonníka o zosplatnení dlhu, je požiadavka, aby bolo možné písomnosť považovať za\ndoručenú, aby sa adresát, teda žalovaný mal objektívnu možnosť s touto listinou oboznámiť. Takáto\nsituácia nastane v prípade, pokiaľ sa zásielka doručí žalovanému a tento ju prevezme, ale aj vtedy,\npokiaľ žalovaný bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle veriteľa v ňom\nvyjadrenej, to znamená, akonáhle sa dostane prejav tejto vôle do sféry dispozície žalovaného. To, že\n\ntakýto hmotnoprávny úkon bol podaný na poštovú prepravu neznamená, že sa dostal do sféry dispozície\nžalovaného, že bolo možné, aby sa žalovaný s takýmto úkonom oboznámil. Chýba doklad o doručovaní\ntejto listiny žalovanému. Tento prejav je podstatný pre naplnenie podmienok splatnosti úveru a doručenie\noznámenia o splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu podľa § 565 Občianskeho zákonníka,\nktoré bolo doručené k rukám žalovaného. Preto pre účely posúdenia platného postúpenia pohľadávky\nabsentuje splnenie prvého predpokladu, ktorý ustanovuje § 92 ods. 8 zákona o bankách, a to splatná\npohľadávka. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru\nlistom zo dňa 10. 04. 2019, ktorého doručenie žalovanému preukázal doručenkou (č. l. 60 spisu). Žalobca\nsíce v konaní predložil písomnú výzvu zo dňa 26. 02. 2019 s označením Tretia upomienka - pokus o\nzmier (č. l. 59 spisu), ktorou upozornil dlžníka na uplatnenie práva veriteľa podľa § 53 ods. 9 Občianskeho\nzákonníka, ak dlžnú sumu okamžite neuhradí, nepreukázal však, že by sa takéto upozornenie dostalo\ndo jeho dispozičnej sféry. Predloženie elektronického podacieho hárku nie je dôkazom o tom, že došlo\nk doručeniu zásielky - výzvy aj do dispozičnej sféry žalovaného na adresu uvedenú v zmluve o úvere,\nt. j. nepreukazuje, aký bol osud zásielky po jej odovzdaní na prepravu. Nestačí teda v spore preukázať\npodanie zásielky na pošte, ale aj to, že pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej sféry\ndlžníka ako adresáta, čím mu bola vytvorená objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou a s jej obsahom.\nPre preukázanie uvedeného je totiž potrebné, aby žalobca preukázal, že listina došla do dispozičnej\nsféry dlžníka, a to buď doručenkou alebo kópiou vrátenej listovej zásielky neprevzatej spotrebiteľom v\nodbernej lehote. Nositeľom dôkazného bremena o možnosti dlžníka oboznámiť sa s obsahom podania\nje žalobca. Pokiaľ ide o printscreeny sledovania doručenia zásielok cez Slovenskú poštu, podľa názoru\nodvolacieho súdu ide o vykázanie administratívnej činnosti Slovenskej pošty bez ohľadu na to, kto v\nskutočnosti prevzal poštovú zásielku. Za správnosť postupu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka\npritom zodpovedal právny predchodca žalobcu, ktorý podľa obsahu spisu a s ohľadom na vyššie\nuvedené nepostupoval dôsledne, oproti doručeniu výzvy (oznámenia) o predčasnom zosplatnení úveru\nzo dňa 10. 04. 2019. V prípade rovnocennej listiny z pohľadu § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka\ntotižto žalobca v konaní predložil doručenku o doručení písomnosti s uvedením dátumu prevzatia a\nvlastnoručného podpisu adresáta. Dovolací súd poukázal, že v danom prípade neboli splnené všetky\nzákonné podmienky pre zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Pohľadávka\nprávneho predchodcu žalobcu sa nestala splatnou pred postúpením, čo znamená neplatné postúpenie\npohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka, § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, § 92\nods. 8 zákona o bankách, a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu.\n2.1. Odvolací súd konštatoval, že podací hárok ako dôkaz o doručení zásielky do dispozičnej sféry\ntak, že poštový podací hárok resp. výpis z informačného systému pošty, nie je dôkaz o doručení výzvy\nžalovanému pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, na základe ktorého by bolo jednoznačné,\nže výzva sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Žalobca napadá tento záver súdu prvej inštancie,\nnásledne argumentuje tým, že podací hárok preukazuje doručovanie do dispozičnej sféry adresáta, je\npotrebné rozlišovať preukázanie doručovania - teda podanie zásielky na poštovú prepravu a samotné\ndoručenie zásielky resp. dôjdenie do dispozičnej sféry adresáta. Žalobca nezdôvodnil ako preukazuje\npodací hárok doručenie (nielen doručovanie) do dispozičnej sféry adresáta hmotnoprávneho úkonu\npodľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Námietky žalobcu tak postrádajú vecné argumenty.\n2.2. S poukazom na nesplnenie zákonných podmienok pre zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9\nObčianskeho zákonníka, čoho následkom bolo neplatné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8\nzákona o bankách a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, pre ktoré nedostatky\nmusela byť žaloba zamietnutá, odvolací súd sa už nezaoberal obsahovými náležitosťami výzvy podľa\n§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a uplatnením práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, pretože\naj keby táto odvolacia námietka bola dôvodná, nezmenilo by to výsledok tohto sporu, teda zamietnutie\nžaloby v celom rozsahu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s\n§ 255 ods. 1 CSP.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť a dôvodnosť vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP (rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená) a § 420 písm. f) CSP (odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces).\n\n3.1. Dovolací dôvod uplatnený podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobkyňa nastolila k vyriešeniu právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu;\nkonkrétne v otázke, či doručenie do disppozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom spôsobuje\núčinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Poukázala na rozhodnutia dovolacieho súdu\nsp. zn. 5Cdo/129/2010 z 28. januára 2011, sp. zn. 1ObdoV/63/2005 z 30. apríla 2007 a judikované\nrozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod R 4/2021, ktorého právna veta znie: „Ustanoveniu §\n53 ods. 1 OZ neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v\nspotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia\nzásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa.“ Argumentovala aj uznesením sp. zn. 4Cdo/90/2023\nz 29. novembra 2023, ktoré na dané rozhodnutia v podstatnom odkázala, na základe čoho uzavrela, že\nide o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP). Uviedla, že všeobecnou\npožiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je to, aby adresát mal objektívnu\nmožnosť sa s touto oboznámiť a pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje\nza doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť\nsa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t. j. len čo sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície.\n3.2. Žalobkyňa sa nestotožnila ani so záverom odvolacieho súdu, že z dôvodu neurčitosti (výzvy upozornenia) ako právneho úkonu, v dôsledku čoho je jednostranný právny úkon veriteľa neplatný,\nmožno hovoriť o absencii kvalifikovanej výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ a teda, že neboli splnené\npodmienky v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 OZ pre mimoriadne vyhlásenie splatnosti úveru. V nadväznosti\nna uvedené sformulovala právnu otázku: ,,či je veriteľ povinný za dodržania podmienok uvedených v §\n53 ods. 9 OZ a § 565 OZ súčasne v podaní, ktorým toto právo uplatňuje uvádzať, pre ktorú konkrétnu\nsplátku pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky, t. j. či je skutkové vymedzenie splátky,\npre nesplnenie ktorej došlo k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ\nnáležitosťou takéhoto právneho úkonu, ktorej prípadné neuvedenie by spôsobovalo neplatnosť tohto\nprávneho úkonu“. Mala za to, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu aj v otázke: „pre ktorú splátku je veriteľ oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky,\nak je dlžníkom spotrebiteľ v prípade, ak došlo k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ust. §\n53 ods. 9 OZ.“ V tejto súvislosti poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 1Cdo/123/2022 ktorý poskytol odlišné posúdenie otázky na obnovenie práva vyhlásiť predčasnú\nsplatnosť, keď konštatoval: „Veriteľ má právo vyhlásiť predčasnú splatnosť dlhu deň po tom, keď sa\nniektorá splátka dostane do omeškania aspoň tri mesiace. (...) Napokon, toto právo sa mu zo zákona\nobnovuje pri každej ďalšej nezaplatenej splátke, ktorá sa dostane do omeškania viac ako tri mesiace\na pri každej splátke je potrebné po troch mesiacoch a jednom dni omeškania začať počítať novú\npremlčaciu dobu na potenciálne zosplatnený dlh...“ Správnosť týchto interpretačných prístupov najvyššej\nsúdnej inštancie majú potvrdzovať aj rozhodnutia súdov nižšej inštancie, napr. uznesenie Krajského\nsúdu v Nitre sp. zn. 12CoCsp/39/2022: ,,podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie požadoval\nod žalobcu nad rámec dikcie zákona špecifikáciu splátky, s ktorou bola žalovaná v omeškaní. Zo\nznenia § 53 ods. 9 a ani zo znenia § 565 Občianskeho zákonníka vôbec nevyplýva, že v upozornení\nspotrebiteľa na možnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka alebo v samotnej žiadosti\no zaplatenie celej pohľadávky, je nutné uviesť konkrétnu splátku, s ktorou je veriteľ v omeškaní a pre\nktorú požaduje zaplatenie celej pohľadávky,“ Tiež podľa uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.\n11CoCsp/9/2021 z 21. 09. 2022: „...Odvolací súd pripomína, že súdna prax zaujala stanovisko tiež k\nobsahovým náležitostiam výzvy na plnenie pred postúpením pohľadávky a oznámenia o zosplatnení\núveru podľa ust. § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ so záverom, že z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne\nvyplývať upozornenie, že ak dlžník dlžnú sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky (pozri\nnapr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 169/2020).“\n3.3. Dovolateľka zopakovala, že postupca využil svoje právo zosplatniť pohľadávku a podaním\n„Oznámenie o vyhlásení splatnosti a výzva na zaplatenie“ z 20. júla 2017 upozornil žalovanú, že si\ntoto právo dňom doručenia aj uplatňuje a vyzval ju k úhrade pohľadávky. Postupca toto svoje právo\nvyužil v súlade s § 53 ods. 9 zák. OZ (t. j. po omeškaní s platením splátok po dobu troch mesiacov a\npo upozornení žalovaného na možné uplatnenie tohto práva v podaní z 19. júna 2017 označenom ako\n„Výzva pred mimoriadnou splatnosťou“, v ktorom bola žalovaná taktiež vyzvaná k dobrovoľnej úhrade\nomeškaných splátok) a zároveň v súlade s ustanovením § 565 OZ pre nesplnenie splátky, ktorá využitiu\npráva podľa ustanovenia § 565 OZ predchádzala. Záverom zduplikovala, že keďže postupca neporušil\nžiadnu zákonnú povinnosť, došlo k platnému postúpeniu pohľadávky; nedošlo k porušeniu žiadneho z\n\nustanovení § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a § 92 ods. 8 zákona o bankách a preto žalobkyňa\nv konaní disponuje aktívnou vecnou legitimáciou. Žiadala rozsudky súdov nižších inštancií zrušiť a vec\nvrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.\n3.4. Žalobkyňa akcentovala, že veriteľ nie je povinný vedieť správne právne posúdiť, pre nesplnenie\nktorej splátky uplatňuje právo podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ a jeho úlohou je len\nsledovať splnenie týchto podmienok a ak toto právo uplatní po splnení týchto podmienok, je tento\núkon jednoznačne platný a to bez ohľadu na to, či veriteľ stanovil „splátku“ pre nesplnenie ktorej\nsa domnieva, že došlo k uplatneniu tohto práva, nakoľko toto nevyplýva z právnych predpisov a\nje šikanózne, keďže veriteľ je povinný skutkovo vymedziť stav, avšak právne posúdenie (pričom\nurčenie, pre nesplnenie ktorej splátky napokon došlo k uplatneniu uvedeného práva je výlučne právnym\nposúdením) je už výhradne vecou súdu. Obdobne vo veciach, v ktorých sa riešilo, pre ktorú splátku\nbol veriteľ oprávnený zosplatniť úver a od kedy je potrebné počítať začiatok premlčacej doby v\nspotrebiteľských veciach, bolo rozhodnuté aj v uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 7Cdo/268/2020, 4Cdo/201/2022, 1Cdo/53/2021, 4Cdo/231/2021, 9Cdo/368/2021, 4Cdo/23/2021,\n2Cdo/332/2021, 6Cdo/71/2022, 2Cdo/272/2021, 1Cdo/61/2022, 4Cdo/250/2021, 4Cdo/262/2021,\n2Cdo/298/2021, 4Cdo/221/2022, 6Cdo/64/2021, 9Cdo/98/2022, 1Cdo/143/2022, 6Cdo/87/2023, ktoré\npodľa názoru žalobcu predstavujú ustálenú judikatúru dovolacieho súdu a od ktorej sa odvolací súd\nodklonil. Tiež poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov.\n3.5. Žalobkyňa ďalej s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu je názoru, že ak\npostupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 10. 04. 2019 - toto svoje právo uplatnil v súlade s ust.\n§ 565 OZ a v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre\nnezaplatenie splátky splatnej dňa 15. 12. 2018 (t. j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru\npredchádzala po dobu troch mesiacov a pre ktorej nezaplatenie mohol ako jedinej vyhlásiť mimoriadnu\nsplatnosť úveru) a zároveň toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ po omeškaní\nspotrebiteľa (žalovaného) s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom spotrebiteľ (žalovaný)\nbol nesporne na toto oprávnenie veriteľa upozornený (podaním zo dňa 26. 02. 2019). V posudzovanom\nprípade teda došlo v súlade s ust. § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru\npre nesplnenie splátky splatnej dňa 26. 06. 2019. Je bez právneho významu, ak by veriteľ v uvedenom\npodaní „určil“ inú splátku, resp. prípadne aj priamo túto splátku, nakoľko uvedené je bez pochýb právnym\nposúdením a to je výlučne vecou súdu. Uzavrela, že postupca využil právo podľa § 565 OZ a vyzval\nžalovaného na úhradu dlžnej sumy v lehote nie kratšej ako 15 dní v súlade s § 53 ods. 9 OZ v spojitosti\ns ustanovením § 565 OZ - a z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti, v dôsledku\nčoho nemožno prijať iný právny záver ako ten, že v súdenom prípade došlo k platnému postúpeniu\npohľadávky, nedošlo k porušeniu § 525 OZ, k postúpeniu došlo po tom čo sa stal predčasne splatným\na teda nedošlo ani k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, a preto je žalobca v konaní\naktívne vecne legitimovaným.\n3.6. Dovolateľka uzavrela, že vada zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP) spočíva v tom, že odvolací súd\nodôvodnil svoj potvrdzujúci rozsudok zmätočne, nekonzistentne a nepredvídateľne, nakoľko jeho právne\nzávery v odôvodnení sú v rozpore s doslovným znením zákona, odbornej literatúry, ako aj právnymi\nzávermi v rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít a iných krajských súdov, čo žiadnym spôsobom\nneprispieva k princípu právnej istoty. Uviedla, že nerozumie dôvodom, pre ktoré odvolací súd neuznal\npoštový podací hárok (v kombinácií so zmluvnými stranami dohodnutou fikciou doručenia zásielok) ako\nrelevantný dôkaz o tom, že právny predchodca žalobkyne žalovanému doručoval písomnosť. Odvolací\nsúd bez reálneho odôvodnenia neakceptoval poštový podací hárok ako dôkaz o doručení písomnosti do\ndispozičnej sféry žalovaného a zároveň neuviedol dôvody, pre ktoré tento dôkaz vyhodnotil spôsobom,\nže žalobkyňa doručenie do dispozičnej sféry nepreukázala. Žiadala rozsudky súdov nižších inštancií\nzrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n4. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n9. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n10. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala\nzmätočné, nekonzistentné a nepredvídateľné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nakoľko právne\nzávery odvolacieho súdu sú v extrémnom rozpore s doslovným znením zákona, odbornej literatúry, ako\naj právnymi závermi v rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít, čo žiadnym spôsobom neprispieva k\nprincípu právnej istoty. Jedná sa o nepredvídateľné a nepreskúmateľné rozhodnutie, ktoré len zdanlivo\n(ak vôbec) poskytuje odpoveď na základnú otázku konania ohľadom preukázania doručovania do\ndispozičnej sféry adresáta prostredníctvom podacieho hárku, resp. doručovania ako takého.\n11. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\nz pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny\n(svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou\npráva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústavný súd“) vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 44/2022) uviedol, že arbitrárnosť sa\nv zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným\nporušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,\nhmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom\npre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu\nneobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry\nústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných\nsúdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných\nodpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s\nuplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky\nmusia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv\nuvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť\nalebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia\n\nprávnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo\nak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú\npravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom\nrozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Základné právo na\nsúdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd\nnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu)\nvrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania (strany sporu) zásadne nemôže\nbez ďalšieho implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah\nopravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné\núkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným\nprocesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania\n(strana sporu) uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného\nprocesu (m. m. IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).\n12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa\ntvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je\nvýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,\n2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj\nv danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k ním tvrdenej\nvade zmätočnosti.\n13. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v\nktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý\nproces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že\ndochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať\naj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a\nnestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keď súdom\nprijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov\na teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak\nv ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak\nargumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako\ncelok je nepresvedčivé.\n14. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) je\nveľmi pestrý. Procesné elementy tohto práva zdôrazňujú „stanovený postup“, teda dodržanie procesných\npravidiel v konaní ako celku pred všeobecným súdom. Nezávislosť jeho rozhodovania sa uskutočňuje\nv ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Jedným z takýchto princípov,\npredstavujúcim súčasť práva na riadny proces, vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní, je i povinnosť\nsúdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2, ods. 3 CSP. Z\nodôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na\nstrane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom\nnesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia nevyplývajú, alebo ignorujú kogentnú normu, či popierajú všeobecne akceptované\nchápanie dotknutého právneho inštitútu, treba také rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 46\nods. 1 ústavy, ako i čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n15. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch\njasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať\nnajdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie\ntýchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý\nproces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n\n16. V prejednávanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil spôsobom, ktorým by založil nepreskúmateľnosť, nepredvídateľnosť či arbitrárnosť (ktorú\nžalobkyňa naznačuje) predmetného rozhodnutia napadnutého dovolaním. Právo na spravodlivý proces\nje naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych\nnoriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté\nv zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na\nspravodlivý proces.\n17. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu\nprvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2\nCSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových\na právnych otázok. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú zrejmé podstatné skutkové\ntvrdenia žalobkyne, ako aj opis dôkaznej situácie v konaní, odkaz na právnu úpravu ako aj jej aplikácia\nna zistený skutkový stav.\n17.1. Súd prvej inštancie k aktívnej vecnej legitimácii žalobkyne najskôr osobitne zdôraznil, že\npísomná výzva banky dlžníkovi je obligatórnym predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo\njej časti na inú osobu. Skonštatoval, že žalobkyňa nepredložila súdu doručenku, prípadne obálku s\ndoručenkou po vrátení zásielky adresátovi, ktorá by preukazovala doručenie výzvy pred mimoriadnou\nsplatnosťou do dispozičnej sféry žalovaného; z obsahu spisu mal zrejmý iba údaj o odoslaní zásielky\nžalovanému podľa poštových podacích hárkov. Súd prvej inštancie zreteľne upriamil pozornosť na\nskutočnosť, že ak mala byť výzvou v zmysle § 53 ods. 9 OZ posledná výzva na zaplatenie z 26.\nfebruára 2019, žalobkyňa síce preukázala jej odoslanie žalovanému, ale nepreukázala, že by sa\ndostala do dispozičnej sféry žalovaného. Súd prvej inštancie logicky vychádzal z toho, že pokiaľ aj\nžalobkyňa v zosplatnení z 10. apríla 2019 uviedla, že napriek predchádzajúcim písomným výzvam\nnebola zo strany žalovaného evidovaná úhrada splatnej pohľadávky zo zmluvy, uvedené konštatovanie\nv oznámení o zosplatnení úveru nemôže nahradiť skutočné preukázanie doručenia samostatnej výzvy\npredchádzajúcej zosplatneniu úveru v zmysle § 53 ods. 9 OZ, na základe ktorej by mal veriteľ vyzvať\ndlžníka na úhradu omeškaných splátok a zároveň ho upozorniť na možnosť zosplatnenia úveru.\nReflektujúc na tieto závery ďalej prvoinštančný súd akcentoval, že opomenutím postupu podľa § 53\nods. 9 OZ v spojení s ustanovením § 565 OZ, nemohlo dôjsť k platnému vyhláseniu mimoriadnej\nsplatnosti úveru, čo v spojení s § 39 OZ zakladá neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a teda\nnedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne. Vychádzajúc z týchto úvah napokon uzavrel, že\nžalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok, vyžadovaných zákonom pre postúpenie pohľadávky,\nkeď nepredložila súdu žiaden dôkaz preukazujúci doručenie výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ do\ndispozičnej sféry žalovaného. Nedodržanie zákonom stanoveného postupu znamená, že veriteľ využil\nprávo na zosplatnenie pohľadávky v rozpore so zákonom a na takého zosplatnenie nemožno prihliadať.\nNásledkom neplatného zosplatnenia pohľadávky je neplatné postúpenie pohľadávky na žalobkyňu.\n17.2. Odvolací súd podrobne ozrejmil skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, zhrnul odvolacie\nnámietky žalobkyne, vysvetlil, akým spôsobom skutkové tvrdenia a argumenty žalobkyne posúdil a aké\nprávne normy aplikoval na zistený skutkový stav. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (ako aj z\nodôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie) je zrejmé, akým spôsobom boli vyhodnotené zákonné\npredpoklady platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi žalobkyňou a Tatra bankou, a.\ns. a z toho vyplývajúci nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Odvolací súd uvažoval v tom\nzmysle, že nepostačuje len akékoľvek odoslanie zásielky, ako to vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5Cdo/129/2010, 5Cdo/36/2020), keďže rozhodujúce je objektívne\nhľadisko, teda možnosť adresáta reálne sa oboznámiť s obsahom vôle veriteľa. Až vtedy môžu nastať\nprávne účinky prejavenej vôle. Odvolací súd princíp doručovania právnych úkonov ako podmienku ich\núčinnosti kvalifikoval tak, že táto vyplýva nielen z § 45 OZ, ale je jednou z hlavných zásad súkromného\npráva. Mal za neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych\nvzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne\nobjektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou\nosobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť\ndo jej dispozičnej sféry). Náležite poukázal na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa\nmohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle,\nže ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle\nsa považuje za účinný. Nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil, ale\n\nv prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Z\nuvedených dôvodov preto odvolací súd považoval za primerané, aby odosielateľ vhodným spôsobom\ndoručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.\n17.3. Odvolací súd mal za nesporné, že súd prvej inštancie vyhodnotil podací hárok ako dôkaz o\ndoručení zásielky do dispozičnej sféry tak, že poštový podací hárok resp. výpis z informačného systému\npošty, nie je dôkaz o doručení výzvy žalovanému pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, na\nzáklade ktorého by bolo jednoznačné, že výzva sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Žalobkyňa\nnapadá tento záver súdu prvej inštancie, následne argumentuje tým, že podací hárok preukazuje\ndoručovanie do dispozičnej sféry adresáta, pričom je potrebné rozlišovať preukázanie doručovania teda podanie zásielky na poštovú prepravu a samotné doručenie zásielky resp. dôjdenie do dispozičnej\nsféry adresáta. Žalobkyňa nezdôvodnila ako preukazuje podací hárok doručenie (nielen doručovanie)\ndo dispozičnej sféry adresáta hmotnoprávneho úkonu podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. S\npoukazom na nesplnenie zákonných podmienok pre zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho\nzákonníka, čoho následkom bolo neplatné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o\nbankách a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne, pre ktoré nedostatky musela byť\nžaloba zamietnutá, odvolací súd sa už nezaoberal obsahovými náležitosťami výzvy podľa § 53 ods.\n9 Občianskeho zákonníka a uplatnením práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, pretože aj keby\ntáto odvolacia námietka bola dôvodná, nezmenilo by to výsledok tohto sporu, teda zamietnutie žaloby\nv celom rozsahu.\n18. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a\nzáverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní\nvyšli najavo, a je zrejmé, ako a z akých dôvodov meritórne (rozsudkom) vo veci samej rozhodol. A\nkeďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vytvára v spätosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie\norganickú a kompletizujúcu jednotu, jeho odôvodnenie spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 393\nCSP týkajúceho sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania\npodľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho\nsúdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná\nskutočnosť, že dovolateľ nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení\nrozhodnutí súdov oboch nižších inštancií a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu\nprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo\nna to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil\ns jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne\nzáväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa\nk spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS\n251/03).\n19. Z obsahu dovolania je celkom zrejmé, že žalobkyňa sa svojou argumentáciou existencie vady\nzmätočnosti snaží spochybniť aj právne posúdenie sporu odvolacím súdom (rovnaké námietky uvádza\naj pri nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom podľa § 421 ods. 1 CSP), ktorá však aj v\nprípade jej opodstatnenosti by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,\nnezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri aj R\n24/2017, 9Cdo/248/2021, 9Cdo/265/2021).\n20. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady\n(po prijatí záveru o prípustnosti dovolania).\n21. Relevanciu podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa\nodvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne\nokolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli\ninak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.\n\n22. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolateľ povinný\nkonkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť a\noznačením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom\nodklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, uviesť, ako by mala byť táto otázka správne\nriešená. Žalobkyňa v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke,\nči „doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom spôsobuje účinky riadneho\ndoručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ“. Takto formulovaná otázka sama v sebe obsahuje istú\nvnútornú rozpornosť, pretože jej prvá časť, ktorú možno nazvať hypotetickým predpokladom, konštatuje\npreukázanú skutočnosť (doručenie preukázané podacím hárkom), ktorá však vôbec nekorešponduje\nskutočnostiam preukázaným v konaní tak, ako ich zistil odvolací súd. Z obsahu dovolania však možno\nustáliť to, že žalobkyňa sa nestotožňuje s právnymi závermi súdov nižších inštancií ohľadne preukázania\ndoručenia výzvy na plnenie žalovaného, nakoľko v dovolaní tvrdí, že doručenie výzvy preukázala\npoštovým podacím hárkom, z čoho možno vyvodiť jej nesúhlas s právnym záverom odvolacieho súdu,\nže podací hárok nepreukazuje doručenie výzvy, teda nepreukazuje skutočnosť, že sa výzva dostala\ndo dispozičnej sféry žalovaného. Podľa názoru žalobkyne sa mal odvolací súd odkloniť od právnych\nzáverov vyslovených v rozhodnutiach dovolacieho súdu R 4/2021, 5Cdo/129/2010, 4Cdo/90/2023,\n1ObdoV/63/2005, 2Sžf/8/2009, 5Obdo/2/2017 a rozhodnutia ústavného súdu I. ÚS 174/09.\n23. Rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky ako R 4/2021 bolo pôvodne najvyšším súdom vydané v dovolacom konaní\nvedenom pod sp. zn. 5Cdo/36/2020; ide o rozhodnutie, z ktorého záverov vychádzali nižšie súdy pri\nposúdení otázky účinkov doručenia výzvy na plnenie. V tomto rozhodnutí dovolací súd konštatoval, že\njednou z podmienok platného postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt v zmysle ustanovenia § 92\nods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je okrem písomnej výzvy banky aj omeškanie klienta trvajúce nepretržite\nviac ako 90 kalendárnych dní, čo i len s časťou dlhu, pričom tieto podmienky musia byť splnené\nkumulatívne, inak je postúpenie pohľadávky postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu v\nzmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom. V otázke doručovania výziev pri zosplatnení úveru dovolací\nsúd zaujal jednoznačný názor, že „koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti\nväčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov,\nakým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2\nods. 3 OZ si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,\nak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno\nodchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 OZ vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa\nodchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená\ntýmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi\nprávneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby\núčinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci\nprávny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a\nvyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí\njej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti\ndruhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta,\naby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom\nzmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav\nvôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne\noboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné\nbremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom\ndoručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.“ Za podstatné\npovažoval, aby adresát mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle odosielateľa, teda aby sa tento\nprejav vôle dostal do jeho dispozičnej sféry, pričom povinnosťou odosielateľa je preukázať doručenie\nprejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta (teda nie je nutné preukazovať doručenie priamo do vlastných\nrúk adresáta). Preukázanie takto definovaného účinného doručenia však nie je možné zamieňať s\npreukázaním odoslania prejavu vôle. Práve z tejto názorovej línie vychádzal aj odvolací súd vo svojom\nrozhodnutí, správne ich interpretoval a aplikoval na prejednávanú vec; tieto závery dovolacieho súdu sú\nv priamom protiklade s tvrdeniami žalobkyne v dovolaní.\n24. Rovnako ani v rozhodnutiach najvyššieho súdu (5Cdo/129/2010, 1ObdoV/63/2005), dovolací súd\nnevyslovil také právne posúdenie veci, ktoré by mohlo akokoľvek spochybniť právne závery vyslovené\nodvolacím súdom v napadnutom rozhodnutí. Dovolací súd sa v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/129/2010\n\nzaoberal otázkou účinného doručenia vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady nájomcovi a v tejto\nsúvislosti konštatoval potrebu objektívnej možnosti nájomcu sa s týmto vyhlásením oboznámiť, avšak\nbez nutnosti túto objektívnu možnosť aj skutočne využiť. Predmetom rozhodnutia dovolacieho súdu sp.\nzn. 1ObdoV/63/2005 bola zase otázka, či pri doručovaní pozvánky na valné zhromaždenie boli dodržané\npodmienky § 129 ods. 1 Obchodného zákonníka a rovnako aj podmienky upravené v spoločenskej\nzmluve. Čo sa týka rozhodnutí sp. zn. 2Sžf/8/2009, 5Obdo/2/2017 a I. ÚS 174/09, v nich bola riešená\notázka odoslania podania, a nie jeho doručenia, preto odkaz dovolateľky na uvedené rozhodnutia je bez\nprávnej relevancie z hľadiska ňou tvrdeného odklonu.\n25. Dovolací súd záverom opakovane uvádza, že dovolateľ je zo zákona povinný nielen uviesť právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne (a vyložiť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia), ale tiež konfrontovať túto nesprávnosť s doterajšou rozhodovacou činnosťou dovolacieho\nsúdu, lebo tomu patrí úloha zjednocovať rozhodovaciu prax súdov v civilnom konaní. Podľa toho\nje dovolateľ povinný vymedziť, v čom vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania a pokiaľ\ndovolateľ uplatňuje dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, mal by v dovolaní uviesť, ktorý\nz predpokladov vymedzených v tomto ustanovení je naplnený a prečo. Dovolateľ je povinný jasne a\nzrozumiteľne vymedziť relevantnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a uviesť, v čom sa odvolací\nsúd odchýlil od tejto relevantnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V prejednávanej veci však\nžalobkyňa takto nepostupovala a odlišnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej by sa mal\nodvolací súd odchýliť, nevymedzila. Rozhodnutia dovolacieho súdu, o ktoré žalobkyňa opiera dôvodnosť\ndovolania, žiadnym spôsobom nenapĺňajú definičné znaky podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože\nv nich dovolací súd nevyslovil také právne závery, od ktorých by sa v prejednávanej veci odvolací súd\nodchýlil. Dovolací dôvod uplatňovaný podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto nie je prípustný, pretože\nneexistuje dovolateľom tvrdený rozpor záverov odvolacieho súdu s rozhodovacou praxou dovolacieho\nsúdu. Dovolací súd opakovane uvádza, že žalobkyňa v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie\nveci odvolacím súdom v otázke, či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom\nspôsobuje účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Súdy nižšej inštancie však boli\nnázoru, že doručenie výzvy - upozornenia podľa § 53 ods. 9 OZ nemali za preukázané. Ako už bolo\nvyššie uvedené, dovolateľkou formulovaná právna otázka obsahuje vnútornú rozpornosť, pretože jej\nprvá časť, ktorú možno nazvať hypotetickým predpokladom, tvrdí preukázanú skutočnosť (doručenie\npreukázané podacím hárkom), ktorá však vôbec nekorešponduje skutočnostiam preukázaným v tomto\nkonaní tak, ako ich zistili súdy nižších inštancií.\n26. Dovolací súd ešte v súvislosti s možnými úvahami o existencii tzv. ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu (R 71/2018) upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v skutkovo a právne obdobných\nveciach sa predmetnou otázkou dovolací súd zaoberal v celej plejáde vzájomne, na seba nadväzujúcich\nrozhodnutiach: sp. zn. 5Cdo/133/2023, 1Cdo/68/2023, 3Cdo/39/2023, 2Cdo/182/2022, 9Cdo/295/2021,\n7Cdo/70/2023, 4Cdo/186/2024, 1Cdo/166/2024, v dôsledku čoho je možné v nich vyslovené právne\nnázory považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Vec prejednávajúci senát\nsa v celom rozsahu stotožňuje so závermi vyslovenými v týchto rozhodnutiach a v okolnostiach\nposudzovanej veci na ne v celosti poukazuje. Na margo dovolateľkou preferovaného uznesenia sp.\nzn. 4Cdo/90/2023 z 29. novembra 2023, podľa ktorého „právny názor odvolacieho súdu, že žalobkyňa\nnepreukázala, že predmetné výzvy žalovanému doručila, keď neakceptoval podacie hárky o ich podaní\nna poštovú prepravu na adresu žalovaného, ktorými žalobkyňa doručovanie výziev preukazovala,\nnie je správny“ dovolací súd, teraz už v kontexte vyššie menovanej recentnej judikatúry najvyššieho\nsúdu uvádza, že povinnosť predložiť vec veľkému senátu (§ 48 CSP) nevzniká, ak senát, nasledujúc\nustálenú rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu sa dostáva do rozporu s iným, ojedinele vysloveným\nprávnym názorom, hoci aj v rozhodnutí toho istého senátu. Z citovaných rozhodnutí najvyššieho\nsúdu (5Cdo/133/2023, 1Cdo/68/2023, 3Cdo/39/2023, 2Cdo/182/2022, 9Cdo/295/2021, 7Cdo/70/2023,\n4Cdo/186/2024, 1Cdo/166/2024) vo vzťahu k preskúmavanej veci vyplýva, že otázkami nastolenými\ndovolateľkou v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 432 ods. 1 CSP sa dovolací súd zaoberal a\nzaujal k nim jednotné stanovisko (rozhodovacia prax dovolacieho súdu už viacej nie je rozdielna). Vec\nprejednávajúci senát najvyššieho súdu tak zdieľa názor súladný s absolútne väčšinovým názorom praxe\ndovolacieho súdu, že predloženie samotného podacieho hárku samo o sebe ešte nedokazuje, že došlo k\ndôjdeniu zásielky - výzvy a oznámenia aj do dispozičnej sféry žalovaného na adresu uvedenú v zmluve o\núvere, t. j. nepreukazuje, aký bol osud zásielky po jej odovzdaní na pošte. Aj keď na doručovanie zásielky\nprostredníctvom poštového doručovateľa nemá odosielateľ vplyv a dosah, ustanovenie § 45 ods. 1 OZ\njednoznačne vyžaduje, aby prejav vôle došiel adresátovi - neprítomnej osobe. Nestačí teda v spore\n\npreukázať podanie zásielky na pošte, ale aj to, že pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej\nsféry žalovaného ako adresáta, čím mu bola vytvorená objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou a s jej\nobsahom.\n27. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP\na to konkrétne: ,,či je veriteľ povinný za dodržania podmienok uvedených v § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ\nsúčasne v podaní, ktorým toto právo uplatňuje uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku pristúpil k vyhláseniu\nmimoriadnej splatnosti pohľadávky, t. j. či je skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie ktorej došlo\nk uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ náležitosťou takéhoto právneho\núkonu, ktorej prípadné neuvedenie by spôsobovalo neplatnosť tohto právneho úkonu“. Dovolací súd\nzdôrazňuje, že k posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené\npredpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aby určitá otázka spĺňala kritérium prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, musí ísť predovsˇetky´m o otázku zásadného právneho významu, od\nktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým,\nzrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania.\nPokiaľ nie je splnený niektorý z týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,\nproti ktorému nie je prípustne´. V takomto prípade je tu bez ďalšieho dôvod na odmietnutie dovolania\na dovolací súd ďalšie podmienky prípustnosti dovolania neskúma. Pre posúdenie, či ide o právnu\notázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci\nsubjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je\nvýlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.\n27.1. Vyššie uvedené znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické a ani akademické otázky.\nLen polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti\njeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo\nnezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP. S poukazom na nesplnenie zákonných\npodmienok pre zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, čoho následkom bolo\nneplatné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a nedostatok aktívnej vecnej\nlegitimácie na strane žalobcu, pre ktoré nedostatky musela byť žaloba zamietnutá, odvolací súd sa\nuž nemusel nezaoberať obsahovými náležitosťami výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka\na uplatnením práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, pretože aj keby táto odvolacia námietka\nbola dôvodná, nezmenilo by to výsledok tohto sporu, teda zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Preto\npredložená dovolacia otázka žalobkyňou nebola otázka kľúčová - nezávisel od nej výsledok sporu.\n27.2. Dovolací súd podčiarkuje, že v rámci dovolacieho konania je preto podstatné, aby otázka, ktorú\ndovolateľ nastoľuje, nebola iba akademického charakteru, ale aby mala reálny dopad na rozhodnutie\nvo veci. Dovolací súd uzatvára, že predmetná dovolacia otázka nastolená žalobkyňou je akademická\na v tom prípade dovolací súd ju nemôže riešiť, pretože by sa tým zbytočne zaoberal právnym\nproblémom, ktorý nemá žiaden význam pre konkrétnu vec. Je pritom potrebné zdôrazniť, že cieľom\ncivilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť\nteoretické či hypotetické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných\nstrán. Predložená dovolacia argumentácia tak nepredstavuje vymedzenie kardinálnej právnej otázky\nspôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.\n28. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vady\nzmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje\nproti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne\nposúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako\ndovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.\n29. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta\ndruhá CSP).\n30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}