{"guid": "65b69791-1943-4f5e-9d68-8f0484b1f8fe:9caaef01-3a6e-49dd-8c21-b4df6e84b4e3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6121298407.1", "spisova_znacka": "5Cdo/117/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/117/2024 z 28. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2025, sp. zn. 5Cdo/117/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:6121298407.1", "identifikacne_cislo": "6121298407", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "sudca_id": 238, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-bajankova-238", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-153", "nazov": "§ 153 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-153", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-153"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-23.odsek-5", "nazov": "§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-23.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/182-1993/paragraf-23"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-153", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1993/182#paragraf-23", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9caaef01-3a6e-49dd-8c21-b4df6e84b4e3", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6121298407.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6121298407.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6121298407.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/117/2024\n6121298407\n28. 05. 2025\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2025:6121298407.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a\nčlenov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Eriky Zajacovej v spore žalobkyne I. T., narodenej XX.\nN. XXXX, G., R. XX/.XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária JUDr. Filip Balla\ns.r.o., Košice, Hlavná 15/24, IČO: 56 101 716, proti žalovaným 1/ W. K., narodenému XX. N. XXXX, G., G.\nN. XXXX/.X, 2/ D. K.Y., narodenej XX. N. XXXX, G., G. N. XXXX/.X, zastúpeným advokátom Mgr. Jurajom\nBerežným, Svidník, Centrálna 2/38, IČO: 50 039 229, o zaplatenie 843,89 eura s príslušenstvom,\nvedenom na Okresnom súde Bardejov (bývalom Okresnom súde Svidník) pod sp. zn. SK-5C/16/2021, o\ndovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 13. decembra 2023 sp. zn. 11Co/4/2023,\ntakto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovaní 1/ a 2/ nemajú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Bývalý Okresný súd Svidník (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 30.\nnovembra 2022 č. k. 5C/16/2021-79 žalobu zamietol (výrok I.) a vyslovil, že žalovaným priznáva\nnáhradu trov konania proti žalobkyni v plnom rozsahu (výrok II.). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že\nžalobkyňa sa podanou žalobou zo 14. apríla 2021 domáhala proti žalovaným zaplatenia sumy 843,89\neura s príslušenstvom titulom náhrady za užívanie pozemkov, a to titulom bezdôvodného obohatenia.\nUviedol, že podstatou sporu bolo tvrdenie žalobkyne, že jej patrí finančná odplata, pretože žalovaní\nako spoluvlastníci bytu, nebytového priestoru a spoločných častí a zariadení domu a príslušenstva\nužívajú pozemky vo výlučnom vlastníctve žalobkyne bez právneho dôvodu. Poukázal na tú skutočnosť,\nže z výpisu z listu vlastníctva číslo XXXX, k. ú. G. je zrejmé, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou\noznačených parciel s tým, že výlučnou vlastníčkou sa stala na základe dohody o vysporiadaní BSM\nz 03. októbra 2019. Z listu vlastníctva číslo XXXX, k. ú. G. zároveň súd zistil, že na parcelu číslo\n3111/24 vo výlučnom vlastníctve žalobkyne bolo zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona\no vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „ZoVBaNP“ alebo „zákon o vlastníctve bytov“) v\nprospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov uvedeného bytového domu. Parcela číslo 3111/11\n- zastavaná plocha a nádvorie obkolesuje parcelu C-KN číslo 3111/24, na ktorej je postavený bytový\ndom a slúži ako prístupová komunikácia, zeleň, parkovanie a vlastníci bytov a nebytových priestorov\nnemajú reálnu možnosť dostať sa do vchodu bytového domu a ku garážam inak ako cez C-KN parcelu\nčíslo 3111/11. V zmysle § 23 ods. 5 ZoVBaNP vzniklo zákonné vecné bremeno k pozemku, z ktorého\nsú oprávnení všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. O priľahlý pozemok\nide vtedy, ak tento s pozemkom zastavaným bytovým domom tvorí jeden funkčný celok a slúži na\nzabezpečenie dostatočne kvalitného užívania jednotlivých bytov a nebytových priestorov. Z tohto je\npotom jednoznačne nutné považovať označenú časť parcely za priľahlý pozemok, pretože žalovaní ani\n\nostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, súpisné číslo XXXX, nemajú reálnu\nmožnosť dostať sa do vchodu bytového domu inak ako po parcele C-KN číslo 3111/11. Z hľadiska\ngramatického výkladu môže byť sporné, ktorého pozemku sa vecné bremeno týka, nakoľko zákonná\ndikcia hovorí len o „pozemku“, pričom tento pojem nie je celkom v zákone na rozdiel od termínu „priľahlý\npozemok“ legálne definovaný. Z hľadiska systematiky komentovaného ustanovenia, ako aj systematiky\ncelého zákona možno vyvodiť, že vecné bremeno sa vzťahuje na zastavaný pozemok, ako aj na priľahlý\npozemok. Pri rozhodovaní súd vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo\n14. apríla 2016, z ktorého vyplýva, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23\nods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol\nvlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, teda ku dňu 01. septembra 1993. Z\npredmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za\npretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv. Na základe vyššie uvedeného potom súd konštatoval,\nže žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná preto, lebo vlastnícke právo k spornému pozemku\nnadobudla v čase, keď bolo na týchto pozemkoch už zriadené vecné bremeno v prospech žalovaných\nako vlastníkov bytu číslo X vrátane nebytového priestoru. Najvyšší súd SR potom vo svojom rozhodnutí\nskonštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom osoby, ktorá je\npovinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká in rem, vzťahuje sa na každého\nvlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik\nposudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada\nje jednorazová, nemá charakter opakovaného plnenia. Z tohto je potom zrejmé, že nárok na finančnú\nnáhradu je teda len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý ho vlastnil v čase vzniku\nvecného bremena, v tomto prípade v čase účinnosti zákona o vlastníctve bytov k 01. septembru 1993.\nZa ústavne udržateľný považoval tento právny názor aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach IV. ÚS\n227/2012, I. ÚS 474/2013, I. ÚS 1/2012 a II. ÚS 506/2011. Súd je pri rozhodovaní o akejkoľvek žalobe\npovinný skúmať existenciu aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu a pasívnej vecnej legitimácie\nna strane žalovaného. Vzhľadom na vyššie uvedené potom dospel súd k záveru, že žalobkyňa nie je\naktívne vecne legitimovaná. Ďalej súd skúmal aj pasívnu vecnú legitimáciu a poukázal aj na to, že zo\nzákona o vlastníctve bytov vyplýva, že s vlastníctvom bytov je nerozlučne spojené taktiež spoluvlastnícke\nalebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je nehnuteľnosť postavená a z tohto dôvodu jednotliví\nvlastníci bytov predstavujú v zmysle § 77 CSP nerozlučné procesné spoločenstvo. Pokiaľ sa na konaní\nnezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, súd nemôže návrhu vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej\nlegitimácie a z tohto dôvodu musí žalobu zamietnuť. V prípade nedostatku vecnej legitimácie v konaní\nnie je potrebné, účelné ani hospodárne zaoberať sa meritom veci a vykonávať ďalšie dokazovanie, preto\nsúd žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že úspešným žalovaným priznal proti žalobkyni\nnáhradu trov konania v plnom rozsahu.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom\nz 13. decembra 2023 sp. zn. 11Co/4/2023 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok\nI.) a žalovaným priznal voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 % (výrok II.).\nDospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.\n2.1. Odvolací súd uviedol, že žalobkyňa napadla rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že tento\nvychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy. Odvolací súd uviedol, že ustanovenie § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov rieši\nsituáciu, kedy vlastník bytového domu nemôže nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom, na ktorých je\nbytový dom postavený alebo k priľahlým pozemkom v zmysle § 23 ods. 2 a 4 citovaného zákona. Na\nto, aby mohol vlastník domu ako aj následne vlastníci bytov a nebytových priestorov plnohodnotne\nvykonávať vlastnícke právo, zákonodarca ustanovil, že na pozemkoch, na ktorých je postavený bytový\ndom, respektíve na priľahlých pozemkoch, ktoré nie sú vo vlastníctve vlastníka domu sa zriaďuje\nvecné bremeno priamo zo zákona. Vecné bremeno vzniká bez ohľadu na vôľu vlastníka pozemku,\nrespektíve vlastníka bytového domu. Súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal s otázkou priľahlého\npozemku s tým, že zo žalobkyňou predloženého zamerania je evidentné, že parcela číslo 3111/11\nobklopuje po celom obvode stavbu bytového domu v spoluvlastníctve žalovaných, ako aj to, že jedine\ncez tento pozemok je zabezpečený vstup do bytového domu a prístup ku garážam umiestneným v\nbytovom dome. Za tohto skutkového stavu je potom dôvodné považovať parcelu číslo 3111/11 za priľahlý\npozemok. Tento je tak určený na spoločné užívanie vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, pričom\nžalobkyňa nepreukázala, že by bola časť pozemku, ktorá je využívaná spoluvlastníkmi na prístup k\nbytovému domu využívaná aj inými osobami, teda, že by výlučne neslúžila vlastníkom bytov v bytovom\n\ndome. Samotná absencia oplotenia neznamená, že s prihliadnutím na účel, ktorý sporný pozemok vo\nvzťahu k stavbe bytového domu primárne plní, že by nemohlo ísť o priľahlý pozemok. Pokiaľ žalobkyňa\nnamietala, že súd prvej inštancie skonštatoval, že pozemok je priľahlým v celom rozsahu, odvolací\nsúd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nemal inú možnosť, než svoje závery týkajúce sa žalobou\nvymedzenej časti parcely vztiahnuť na sporný pozemok ako celok, a to s ohľadom na geometrické\nurčenie, súpis a popis predmetnej parcely, kde jej časť je zastavaná účelovou prístupovou komunikáciou,\nparkovacími miestami, časť je pokrytá zeleňou a vedená ako jediná parcela druhu zastavaná plocha a\nnádvorie. Napokon aj z vymedzenia predmetu žaloby, ktorou si žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia za využívanie časti pozemku vo výmere 890 m2 z celkovej výmery 3617\nm2 vyplýva, že žalobkyňa sa subjektívne cíti byť obmedzená pri využívaní svojho vlastníctva iba v\ntejto časti. Súd prvej inštancie tak správne posúdil daný pozemok ako pozemok priľahlý k bytovému\ndomu v spoluvlastníctve žalovaných. Poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky R 73/2016, ktoré boli v napadnutom rozsudku dostatočne analyzované a správne aplikované\nna súdenú vec. Podstatný záver o nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne z dôvodu, že právo na\nnáhradu za obmedzenie vlastníckeho práva jej v zmysle záverov súdnej praxe nepatrí je správny a\nzodpovedá účelu a zmyslu zákonnej úpravy, ako aj ustálenej judikatúre. Žalobkyňa závery vyplývajúce\nz judikatúry spochybnila už v rámci vyjadrení v priebehu prvoinštančného ako aj odvolacieho konania.\nPreto považoval odvolací súd námietky žalobkyne týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci vo\nvzťahu k posúdeniu právneho režimu sporných pozemkov a následne konštatovania absencie aktívnej\nvecnej legitimácie žalobkyne za nedôvodné.\n2.2. Čo sa týka námietky vo vzťahu k posúdeniu vecnej pasívnej legitimácie žalovaných v prejednávanej\nveci, žalobkyňa vymedzila predmet konania svojím peňažným nárokom plynúcim z bezdôvodného\nobohatenia, ku ktorému došlo v dôsledku užívania pozemkov vo výlučnom vlastníctve žalobkyne\nbez akejkoľvek náhrady zo strany žalovaných. Takto vymedzený hmotnoprávny nárok nezakladá u\nžalovaných nerozlučné spoločenstvo v zmysle § 77 CSP, avšak tento záver s ohľadom na absenciu\naktívnej legitimácie, nemá žiaden dopad na konštatovanie správnosti výroku rozhodnutia súdu prvej\ninštancie.\n2.3. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, a to výsluch\nžalovaných a znalecké dokazovanie, z obsahu žaloby ani vyjadrení žalobkyne, ani z prednesov jej\nprávneho zástupcu na pojednávaní nevyplýva, k akým skutočnostiam by mali byť žalovaní vypočutí\nnad rámec ich tvrdení zachytených v odpore alebo v replike. Pokiaľ spája žalobkyňa význam výpovede\nžalovaných s preukázaním skutočnosti, že žalovaní, respektíve ďalší spoluvlastníci využívali C-KN\nparcelu 3111/11 okrem prístupu k bytovému domu aj na účel parkoviska alebo záhrady, takéto skutkové\ntvrdenia žalobkyňa na súde prvého stupňa nepredniesla napriek tomu, že na nutnosť uplatnenia\nvšetkých prostriedkov procesného útoku bola upozornená v rámci poučenia vo výzve na vyjadrenie sa k\nodporu a opätovne pri predvolaní na pojednávanie. Súd prvej inštancie vec predbežne správne právne\nposúdil s ohľadom na v tom čase stranami tvrdený a preukazovaný skutkový stav, pričom z tvrdení\nžalobkyne nevyplýva potreba ďalšieho dokazovania výsluchom žalovaných. Navyše predbežný právny\nzáver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie by neovplyvnilo ani prípadné preukázanie skutočnosti,\nže žalovaní, respektíve ostatní vlastníci bytov na spornej nehnuteľnosti parkujú svoje motorové vozidlá,\nči využívajú jej časť ako záhradky. Pokiaľ žalobkyňa namietala nenariadenie znaleckého dokazovania\nza účelom stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia, odvolací súd uvádza, že žalobkyňa spolu s\nnávrhom na vydanie platobného rozkazu predložila znalecký posudok s tým, že pokiaľ mala na základe\nvyjadrení žalovaných pochybnosti o správnosti ňou predloženého znaleckého posudku, nič jej nebránilo\nzabezpečiť v priebehu konania nový znalecký posudok. Okrem toho vzhľadom na záver o nedostatku\naktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, ktorá nemala hmotnoprávny nárok na náhradu bezdôvodného\nobohatenia, by bolo znalecké zisťovanie výšky nároku nadbytočné a v rozpore so zásadou účelnosti. O\ntrovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté tak, že žalovaní majú nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie.\n3. Proti potvrdzujúcemu rozsudku Krajského súdu v Prešove z 13. decembra 2023 sp. zn. 11Co/4/2023\npodala žalobkyňa dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP.\nNamietala, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal s argumentáciou týkajúcou sa odvolacích dôvodov, a\npreto je rozsudok odvolacieho súdu arbitrárny, pričom porušuje jej právo na spravodlivý proces. Konajúci\nsúd prvej inštancie nevykonal dôkazy, a to výsluch žalovanej a nariadenie znaleckého dokazovania\nnavrhnuté žalobkyňou potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd jednoznačne pochybil, ak\nzamietol návrh na vykonanie dôkazov, ktoré sú spôsobilé priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia.\nOdvolací súd ako aj súd prvej inštancie nevykonaním navrhnutých dôkazov bez riadneho odôvodnenia\n\nporušili právo žalobkyne na spravodlivý proces kvalifikovaným spôsobom. Konajúci súd odôvodnil\npotvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie na základe nesprávneho právneho názoru, že jednotliví\nvlastníci bytov v bytovom dome (ktorý je postavený na pozemku parc. č. 3111/24 vo výlučnom vlastníctve\nžalobkyne a je obkolesený parcelou číslo 3111/11 vo výlučnom vlastníctve žalobkyne) tvoria nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77 CSP. Tento názor súdov neobstojí, pretože súdy nesprávne stotožnili obsah\npojmu nerozlučné spoločenstvo vlastníctva bytu so spoluvlastníctvom alebo iným spoločným právom\nk pozemku a okrem toho súdy výhradne formalisticky pristúpili k údajnému naplneniu zákonných\npodmienok zákonného vecného bremena. Poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu SR PL. ÚS 38/95\na PL. ÚS 4/2000, podľa ktorých Národná rada Slovenskej republiky nie je oprávnená priamo zákonom\nvyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Žalobkyňa nemôže s dotknutými nehnuteľnosťami\nvoľne nakladať, užívať ich, udržiavať ich a zabrániť ich znehodnoteniu alebo skaze, ani z nich nemôže\nmať primeraný výnos. Takýmto vlastníkom ostáva iba holé vlastníctvo. Naproti tomu žalovaní ako\nvlastníci bytov a nebytových priestorov sú oprávnení bezodplatne užívať zákonné vecné bremeno\nzriadené bytovým zákonom k daným nehnuteľnostiam. Vlastníci bytov a nebytových priestorov častokrát\npotom nemajú žiadnu motiváciu ani záujem pristúpiť k vysporiadaniu vlastníckych práv k pozemkom, na\nktorých ich bytový dom stojí, nakoľko tieto pozemky užívajú de facto bezplatne. Poukázala na uznesenie\nÚstavného súdu SR zo 16. októbra 2018 sp. zn. III. ÚS 388/2018 ako aj názor Ústavného súdu SR\nvyjadrený v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 44/2011, kedy súd nemôže postupovať formalisticky a zohľadňovať\niba doslovné znenie zákona s tým, že súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný\nabsolútne, môže, ba dokonca sa musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov\nvyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákona\na všeobecných záväzných predpisov. Žiadala preto v konečnom dôsledku, aby dovolací súd zrušil\nrozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie.\n4. Žalovaní sa k podanému nemu dovolaniu písomne nevyjadrili.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne treba\nzamietnuť.\n6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a\ntejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovaná Civilným\nsporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je\ndovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\n\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n10. Dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je\ndovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie\nkončí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré\ncharakterizujú túto procesnú vadu, sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny\nprocesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej\npatriace procesné oprávnenia.\n11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov.\n12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti).\n13. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov jej bolo zasiahnuté do práva na\nspravodlivý proces.\n14. V danom prípade žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, keď\nnamieta, že postupom súdov oboch nižších inštancií bolo porušené jej právo na spravodlivý proces tým,\nže súdy nesprávne a neúplne zistili skutkový stav, pretože nevykonali dôkazy, a to výsluchom žalovanej\n(zrejme žalovaných, pozn.) a nenariadili vo veci znalecké dokazovanie navrhnuté žalobkyňou.\n15. Z doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že nevykonanie niektorého z\nnavrhovaných dôkazov bez ďalších relevantných skutočností nezakladá tzv. vadu zmätočnosti v\nprocesnom postupe odvolacieho súdu. Súd totiž nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie\ndokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie\ndokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy\nvecou súdu a nie strán sporu. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou sporu\nnavrhnuté dôkazy, nezakladá dôvodnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, lebo týmto\npostupom súd neporušil právo strany sporu na spravodlivý proces.\n16. V danom prípade z obsahu preskúmavaného spisu dovolací súd zistil, že žalobkyňa produkovala\nskutkové tvrdenia, že jej patrí finančná odplata titulom bezdôvodného obohatenia, pretože žalovaní ako\nspoluvlastníci bytu, nebytového priestoru a spoločných častí a zariadení domu a príslušenstva užívajú\npozemky vo výlučnom vlastníctve žalobkyne bez právneho dôvodu. Zároveň pripojila k žalobe znalecký\nposudok č. 5/2019, ktorý bol vypracovaný za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty dotknutých\npozemkov a stanovenia hodnoty nájmu za tieto pozemky. Dňa 17. novembra 2022 (č. l. 76 spisu)\nbolo žalobkyni doručené poučenie prvoinštančného súdu, ktoré okrem iného obsahovalo poučenie o\nsudcovskej koncentrácii konania v zmysle § 153 ods. 1 až 3 CSP. Na pojednávaní pred súdom prvej\n\ninštancie dňa 30. novembra 2022 potom žalobkyňa navrhla vykonať dôkaz výsluchom žalovaných\na za účelom nesporného určenia výšky bezdôvodného obohatenia žalovaných navrhla tiež vykonať\nznalecké dokazovanie. Zároveň poukázala na tú skutočnosť, že otázka právneho režimu pozemku parc.\nč. 3111/11, ktorý nie je zastavaný bytovým domom je otázkou právneho posúdenia. Následne sa odvolací\nsúd v bodoch 24-28 vysporiadal s námietkami žalobkyne v odvolaní ohľadom nevykonania dôkazov\npred súdom prvej inštancie a uzavrel, že pokiaľ žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy, a to výsluch žalovaných a znalecké dokazovanie, z obsahu žaloby ani vyjadrení\nžalobkyne, ani prednesov jej právneho zástupcu na pojednávaní nevyplýva, k akým skutočnostiam\nby mali byť žalovaní vypočutí nad rámec ich tvrdení zachytených v odpore alebo v replike. Pokiaľ\nspája žalobkyňa význam výpovede žalovaných s preukázaním skutočnosti, že žalovaní, respektíve ďalší\nspoluvlastníci využívali C-KN parcelu 3111/11 okrem prístupu k bytovému domu aj na účel parkoviska\nalebo záhrady, takéto skutkové tvrdenia žalobkyňa na súde prvej inštancie nepredniesla napriek tomu,\nže bola upozornená na svoje povinnosti v rámci poučenia vo výzve na vyjadrenie sa k odporu a opätovne\npri predvolaní na pojednávanie. Súd prvej inštancie vec predbežne správne právne posúdil s ohľadom\nna v tom čase stranami tvrdený a preukazovaný skutkový stav, pričom z tvrdení žalobkyne nevyplýva\npotreba ďalšieho dokazovania výsluchom žalovaných. Navyše predbežný právny záver o nedostatku\naktívnej vecnej legitimácie by neovplyvnilo ani prípadné preukázanie skutočnosti, že žalovaní, respektíve\nostatní vlastníci bytov na spornej nehnuteľnosti parkujú svoje motorové vozidlá, či využívajú jej časť\nako záhradky. Pokiaľ žalobkyňa namietala nenariadenie znaleckého dokazovania za účelom stanovenia\nvýšky bezdôvodného obohatenia, súd uvádza, že žalobkyňa spolu s návrhom na vydanie platobného\nrozkazu predložila znalecký posudok s tým, že pokiaľ mala na základe vyjadrení žalovaných pochybnosti\no správnosti ňou predloženého znaleckého posudku, nič jej nebránilo zabezpečiť v priebehu konania\nnový znalecký posudok. Okrem toho vzhľadom na záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie\nžalobkyne, ktorá nemala hmotnoprávny nárok na náhradu bezdôvodného obohatenia, by bolo znalecké\nzisťovanie výšky nároku nadbytočné a v rozpore so zásadou účelnosti.\n17. V zmysle § 153 ods. 1, 2 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a\nprostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie\nsú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na\nrýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,\nktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho\npojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. V danom prípade žalobkyňa v podanom dovolaní\nopakovane namieta nenariadenie znaleckého dokazovania pred súdmi nižších inštancií bez toho, aby\nuviedla konkrétne otázky, ku ktorým žiadala nariadiť znalecké dokazovanie. Súdy nižších inštancií sa\nv odôvodnení svojich rozhodnutí tiež dostatočným spôsobom vysporiadali so všetkými námietkami\nžalobkyne smerujúcimi voči záverom o nedostatku jej vecnej aktívnej legitimácie, čo bol podstatný dôvod\nna zamietnutie žaloby, ako aj dôvod na nevykonanie prípadne ďalšieho navrhovaného dokazovania\nvýsluchom žalovaných.\n17.1. Rovnako neobstojí dovolacia námietka, že konajúci súd odôvodnil potvrdenie rozhodnutia výlučne\nna základe nesprávneho právneho názoru, že jednotliví vlastníci bytov v dome tvoria nerozlučné\nspoločenstvo. Práve naopak, odvolací súd v bode 23 odôvodenia okrem iného uviedol, že čo sa\ntýka námietky vo vzťahu k posúdeniu vecnej pasívnej legitimácie žalovaných, takto vymedzený\nhmotnoprávny nárok nezakladá u žalovaných nerozlučné spoločenstvo v zmysle § 77 CSP, avšak tento\nzáver s ohľadom na absenciu aktívnej legitimácie, nemá žiaden dopad na konštatovanie správnosti\nvýroku rozhodnutia súdu prvej inštancie.\n17.2. Pokiaľ teda súdy oboch inštancií riadne odôvodnili zamietnutie žaloby s prihliadnutím na to, že\nzákonodarca ustanovil, že na pozemkoch, na ktorých je postavený bytový dom, respektíve na priľahlých\npozemkoch, ktoré nie sú vo vlastníctve vlastníka domu sa zriaďuje vecné bremeno priamo zo zákona,\nich závery sú správne. Vecné bremeno vzniká bez ohľadu na vôľu vlastníka pozemku, respektíve\nvlastníka bytového domu. Súdy sa následne vysporiadali s otázkou priľahlého pozemku s tým, že zo\nžalobkyňou predloženého zamerania je evidentné, že parcela číslo 3111/11 (na ktorej vecné bremeno\nzapísané nie je) obklopuje po celom obvode stavbu bytového domu v spoluvlastníctve žalovaných, ako\naj to, že jedine cez tento pozemok je zabezpečený vstup do bytového domu a prístup ku garážam\numiestneným v bytovom dome. Za tohto skutkového stavu je potom dôvodné považovať parcelu číslo\n3111/11 za priľahlý pozemok. Tento je tak určený na spoločné užívanie vlastníkmi bytov a nebytových\npriestorov. Samotná absencia oplotenia neznamená, že s prihliadnutím na účel, ktorý sporný pozemok vo\nvzťahu k stavbe bytového domu primárne plní, že by nemohlo ísť o priľahlý pozemok. Pokiaľ žalobkyňa\nnamietala, že súd prvej inštancie skonštatoval, že pozemok je priľahlým v celom rozsahu, odvolací\n\nsúd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nemal inú možnosť, než svoje závery týkajúce sa žalobou\nvymedzenej časti parcely vztiahnuť na sporný pozemok ako celok, a to s ohľadom na geometrické\nurčenie, súpis a popis predmetnej parcely, kde jej časť je zastavaná účelovou prístupovou komunikáciou,\nparkovacími miestami, časť je pokrytá zeleňou a vedená ako jediná parcela druhu zastavaná plocha a\nnádvorie. Poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 73/2016, ktoré boli\nv napadnutom rozsudku dostatočne analyzované a správne aplikované na súdenú vec. Podstatný záver\no nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne z dôvodu, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho\npráva jej v zmysle záverov súdnej praxe nepatrí je správny a zodpovedá účelu a zmyslu zákonnej úpravy\nako aj ustálenej judikatúre.\n17.3. Súdy uviedli, prečo nevykonali ďalšie dokazovanie, čím si splnili svoju povinnosť v zmysle § 153\nods. 3 CSP. Predmetný postup konajúcich súdov nedáva žiaden podklad pre to, aby dovolací súd mohol\nkonštatovať na strane žalobkyne tvrdené porušenie práva na spravodlivý proces.\n18. Rovnako neobstojí dovolacia námietka týkajúca sa formalistického prístupu súdov, ktoré pri\nposudzovaní daného nároku vychádzali z ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít, a\nto predovšetkým s prihliadnutím na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 73/2016, z\nktorého vyplýva, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona\nč. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex\nlege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (01.\nseptembra 1993). Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku\nprávo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv bez ohľadu na to, či vlastník\npozemku, ktorému 01. septembra 1993 (dňom účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z.) vzniklo právo\nna jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege v zmysle § 23 ods. 5 tohto zákona,\ntúto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená. Súčasnému\nvlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu\nza pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že\npodstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn.\nIV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané vo veciach, v ktorých posudzoval\nústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, I. ÚS 1/2012, II.\nÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Takže, pokiaľ je na parcelách vo vlastníctve žalobkyne postavený\nbytový dom vrátane priľahlého pozemku a z tohto titulu je na nich aj zriadené zákonné vecné bremeno v\nprospech vlastníkov jednotlivých bytov, peňažná náhrada žalobkyni z dôvodov vyššie uvedených nepatrí\n(výlučnou vlastníčkou sa stala na základe dohody o vysporiadaní BSM z 03. októbra 2019).\n19. Nie je tiež opodstatnené tvrdenie dovolateľky o bezodplatnom užívaní daných nehnuteľností\nžalovanými. Jednorazová náhrada za zákonné vecné bremeno neznamená, že vlastníci bytov v bytovom\ndome postavenom na cudzom pozemku tieto užívajú bezplatne. To, že mnohí vlastníci neboli ostražití\na nepožiadali o náhradu za zákonné vecné bremeno v trojročnej lehote počítanej odo dňa účinnosti\nzákona, neznamená, že tu náhrada nie je. Náhrada za vznik zákonného vecného bremena by mala\nistým spôsobom reparovať krivdu spôsobenú vlastníkom, keď na pozemku súkromného vlastníka došlo\nv minulosti k vybudovaniu stavby. Takáto jednorazová náhrada sama osebe neznamená, že by tu došlo k\nporušeniu spravodlivej rovnováhy medzi základnými právami vlastníkov pozemkov a vlastníkov stavieb.\n20. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej a\ndruhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní\nskutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (tu porovnaj I. ÚS\n6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie\nje postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,\nporušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery\nnie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva\nna spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)\nCSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.\n21. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie namietajúce vadu zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f)\nCSP je prípustné, ale nie je dôvodné, a preto vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie zamietol\n(§ 448 CSP).\n\n22. V dovolacom konaní úspešným žalovaným (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací súd\ntrovy dovolacieho konania nepriznal, pretože im žiadne trovy nevznikli.\n23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}