{"guid": "50b9724e-715e-430b-964a-715649ee968a:65e6711b-f847-4ed0-a9ad-e141dee38a2d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6120280824.1", "spisova_znacka": "5Cdo/41/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/41/2023 z 30. 1. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2025, sp. zn. 5Cdo/41/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:6120280824.1", "identifikacne_cislo": "6120280824", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Mária Trubanová, PhD", "sudca_id": 297, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-maria-trubanova-phd-297", "datum_vydania": "2025-01-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-7.odsek-1", "nazov": "§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2010/129#paragraf-7", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/65e6711b-f847-4ed0-a9ad-e141dee38a2d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6120280824.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6120280824.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6120280824.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/41/2023\n6120280824\n30. 01. 2025\nJUDr. Mária Trubanová\nECLI:SK:NSSR:2025:6120280824.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Prievozská\n2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO:\n53 255 739, proti žalovanej: B. E., narodená Z., bytom G., o zaplatenie 3.000 eur s prísl., vedenom na\nOkresnom súde Prešov pod sp. zn. 29Csp/208/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu\nv Prešove z 10. februára 2022 sp. zn. 11CoCsp/21/2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalovanej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 12. júla 2021\nč. k. 29Csp/208/2020-138 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“ alebo „rozhodnutie okresného súdu“)\nžalobu zamietol (prvá výroková veta). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že náhradu\ntrov konania stranám sporu nepriznal (druhá výroková veta). Zamietol návrh občianskeho združenia\nVšeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo námestie 7, 811 02 Bratislava na pribratie\ndo konania podľa § 95 CSP (tretia výroková veta).\n1.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že konal o žalobe žalobcu o zaplatenie\n3.000 eur s príslušenstvom titulom nesplateného spotrebiteľského úveru poskytnutého zo strany\njeho právneho predchodcu. Právnym predchodcom žalobcu bola OTP Banka Slovensko, a. s., ktorá\nso žalovanou uzatvorila 8. októbra 2015 zmluvu o spotrebiteľskom poistenom OTP Refinance\nExprese, na základe ktorej žalovanej poskytla úver vo výške 9.550 eur, celkovej čiastky 13.971,38 eur,\nvýške splátky 129,65 eur a termínom konečnej splatnosti 20. októbra 2024. Žalobca svoju aktívnu vecnú\nlegitimáciu na podanie žaloby vyvodil zo zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej s OTP Banka\nSlovensko, a. s. dňa 17. júla 2019.\n1.2. Okresný súd nárok žalobcu právne posúdil podľa § 7 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 2, § 17 zákona\nč. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“) účinnom v čase poskytnutia\núveru; ďalej vec posúdil podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Žalobcu vyzval na predloženie listín\npreukazujúcich splnenie povinnosti jeho právneho predchodcu podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. s\npoukazom na § 11 ods. 2 toho istého zákona.\n1.3. Okresný súd uplatnený nárok posúdil ako nárok vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom\núvere uzatvorenej podľa zákona č. 129/2010 Z. z.; vyložil ustanovenie § 7 a § 11 ods. 2 citovaného\nzákona; konštatoval, že žalobca napriek výzve súdu nepredložil listiny preukazujúce overenie žalovanou\ndeklarovaného príjmu z verejne dostupných registrov vrátane jej úveryschopnosti. Nebol predložený\nvýpis z úverového registra, z ktorého by bolo zrejmé, či právny predchodca žalobcu zisťoval informácie\n\no existujúcich záväzkoch a úverových vzťahoch od iných bánk alebo nebankových subjektov.\nK oprávneniu preveriť skúmanie schopnosti splácať spotrebiteľský úver súdom okresný súd poukázal\nna závery vyplývajúce z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-679/2018, podľa\nktorého články 8 a 23 smernice č. 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej\nprávnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinností veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy\núverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou\nspotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny, v dobe primeranej jeho možnostiam, môže uplatniť\nlen pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne. Skúmanie schopnosti spotrebiteľa\nsplácať spotrebiteľský úver súd prvej inštancie uzavrel, že nebolo preukázané, že právny predchodca\nmal k dispozícii všetky relevantné údaje o výške príjmu žalovanej, o výške celkového objemu jej\nvýdavkov. Na základe uvedeného bolo potrebné s poukazom na § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.\nposúdiť konanie právneho predchodcu žalobcu ako hrubé porušenie jeho povinnosti overiť si schopnosť\nspotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho sa považuje úver za bezúročný a bez\npoplatkov a veriteľ súčasne nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.\n1.4. Vychádzajúc z uvedeného okresný súd následne skúmal platnosť postúpenia pohľadávky voči\nžalovanej na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok; s poukazom na § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010\nZ. z. konštatoval, že nebola splnená podmienka možnosti postúpenia pohľadávky, a teda, že predmetom\npostúpenia bola pohľadávka zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere po termíne jeho konečnej splatnosti,\nresp. sa pohľadávka stala splatnou pred uvedeným termínom. Uvedené vyplýva zo záveru, že právny\npredchodca žalobcu nebol oprávnený poskytnutý úver zosplatniť.\n1.5. Z uvedeného dôvodu, v dôsledku absencie aktívnej vecnej legitimácie, okresný súd žalobu v celom\nrozsahu zamietol.\n1.6. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný\nsporový poriadok (ďalej aj „CSP“), stranám sporu náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalobca\nbol v spore v celom rozsahu neúspešný a v spore úspešnej žalovanej trovy konania nevznikli. Osobitným\nvýrokom okresný súd rozhodol o návrhu na pribratie osobitného subjektu do konania tak, že tento návrh\nzamietol.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 10. februára 2022\nč. k. 11CoCsp/21/2021-171 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) rozsudok\nsúdu prvej inštancie v napadnutom I. a II. výroku potvrdil (prvá výroková veta); stranám sporu nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania nepriznal (druhá výroková veta).\n2.1. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu postupom podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP. Reagujúc\nna odvolacie námietky konštatoval, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav\na zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver; odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé\nodôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkázal. Zdôraznil potrebu\npreukázania aktívnej vecnej legitimácie pre konštatovanie úspechu v spore. K skúmaniu aktívnej vecnej\nlegitimácie odvolací súd uviedol, že predstavuje jednu zo základných podmienok konania.\n2.2. Odvolací súd zistil, že okresný súd žalobcu vyzval na predloženie všetkých dokladov a výstupov z\nregistra, ktorými právny predchodca žalobcu overoval schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský\núver; žalobca zaslal žiadosť žalovanej o poskytnutie spotrebiteľského úveru a jej čestné vyhlásenie\no výške mesačného príjmu. Zo žalobcom predložených listín nevyplynulo, kto je zamestnávateľom\nžalovanej, či žalovaná je zamestnaná na dobu určitú alebo neurčitú, a či z jej príjmu sú vykonávané\nnejaké zrážky. Príjem tvrdený žalovanou nie je ničím preukázaný, a to ani správou zo Sociálnej\npoisťovne. Súd prvej inštancie tak mohol vychádzať iba z toho, že tvrdený príjem žalovanej je 980 eur,\nčo je možné považovať za hrubý príjem. Čistá mzda tak predstavovala sumu 747,65 eur. Žalovaná\nv čase podania žiadosti o úver splácala iný spotrebný úver, ktorý jej bol poskytnutý vo výške 9.600\neur s mesačnou výškou splátky 156 eur. Z odpovede na lustráciou v registri obyvateľov vyplýva, že\nžalovaná mala v roku 2019 maloleté deti. Bolo tak možné dospieť k záveru, že žalovaná bola aj bez\ntoho, aby splácala úver, vo finančnej tiesni a žiadnym spôsobom negarantovala splácanie úveru. Z\nuvedených dôvodov odvolací súd považoval závery súdu prvej inštancie za vecne správne, a preto\nrozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov\nkonania.\n\n2.3. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací súd aplikoval § 396 ods. 1 v spojení s §\n262 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom k tomu, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v\nplnom rozsahu neúspešný, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol a žalovanej účasťou\nv odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nstranám sporu nepriznal.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej ak „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť\nodvodil z § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského\nsúdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie alternatívne,\naby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v uplatnenom rozsahu a prizná mu voči\nžalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n3.1. Pokiaľ žalobca uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP tvrdil, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nešte nebola vyriešená, a to v otázke rozsahu povinností veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona č.\n129/2010 Z. z., a to, či je na splnenie povinnosti v zmysle uvedeného ustanovenia postačujúce,\nak veriteľ disponoval údajmi od spotrebiteľa o čistom príjme, výdavkoch, rodinnom stave, bývaní,\nzamestnaní a vzdelaní spotrebiteľa, na základe ktorých veriteľ posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať\nspotrebiteľský úver.\n3.2. V samotnom texte dovolania dovolateľ poukázal na závery, na ktorých súd prvej inštancie založil\nsvoje rozhodnutie a zdôraznil, že podané odvolanie odôvodnil predovšetkým tým, že preukázal konanie\npostupcu s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.; namietal nesprávne\nprávne posúdenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. V tomto smere citoval ustanovenie § 7 ods. 1 a\n§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Považoval za zrejmé, zvýrazňujúc spojku „alebo“, že pokiaľ veriteľ\nneskúmal bonitu spotrebiteľa ani jedným zo spôsobov uvedeným podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.\nz., a teda na základe údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave alebo prihliadnutím na údaje z\npríslušnej databázy alebo registra, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tvrdil,\nže konajúce súdy tak v napadnutom rozhodnutí de facto novelizovali zákonom prijaté znenie zákona,\nktoré uvádza, za akých konkrétnych podmienok možno hovoriť o hrubom porušení povinností zo strany\ndodávateľa; mal za to, že ak veriteľ posudzoval bonitu jedným zo spôsobov uvedených v § 7\nods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinnosti podľa § 7 ods. 1\nzákona č. 129/2010 Z. z. (dovolateľ mal zrejme na mysli porušenie povinnosti podľa § 11 ods. 2 zákona\nč. 129/2010 Z. z. - poznámka dovolacieho súdu), nakoľko zákonodarca v právnej norme uviedol slovo\n„alebo“. Ide o výrokovú spojku, ktorá v právnej logike predstavuje vylučovací vzťah dvoch hypotéz.\n3.3. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal dovolateľ za to, že neboli splnené podmienky\nporušenia povinnosti veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.; právny predchodca\npreukázateľne svoju povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovanej splácať\nposkytnutý úver splnil, keďže z predložených dokladov vyplýva, že právny predchodca pred poskytnutím\núveru disponoval informáciami o čistom príjme, výdavkoch, rodinnom stave, zamestnávateľovi, bývaní\nako aj vzdelaní žalovanej.\n3.4. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod uvedený v § 420 písm. f) CSP namietal, že postup\nodvolacieho súdu a odôvodnenie jeho rozsudku sú zjavne arbitrárne. Zo strany odvolacieho súdu\ndošlo k popretiu údajov nachádzajúcich sa v listinných dôkazoch predložených žalobcom\na práve z dôvodu absencie týchto údajov odvolací súd rozsudok okresného súdu\npotvrdil. V rozsudku odvolacieho súdu je extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným\ndokazovaním, skutkovými a právnymi zisteniami. Hodnotenie dôkazov odvolacím súdom bolo vykonané\nbez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii\nnevyplývajú prijaté závery krajského súdu. V tomto smere dovolateľ zdôraznil, že odvolací súd bez\nakéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia uzavrel, že z predložených dokumentov nevyplýva, kto je\nzamestnávateľom žalovanej; nevyplýva z nich, či je zamestnaná na dobu určitú alebo neurčitú;\ntvrdený príjem žalovanej nie je ničím preukázaný a nevyplýva, či príjem žalovanej je hrubým alebo\nčistým príjmom. K uvedenému dovolateľ uviedol, že zo žiadosti vyplýva, že žalovaná je zamestnancom\núradu práce sociálnych vecí a rodiny, s uzatvoreným pracovným pomerom na dobu neurčitú. Právny\n\npredchodca príjem žalovanej overil čestným vyhlásením žalovanej a napokon zo žiadosti vyplýva,\nže príjem žalovanej vo výške 980 eur je jej čistým príjmom.\n3.5. Dovolateľ mal napokon za to, že žalovaná bola v celom konaní pasívna, žiadne skutočnosti\ntvrdené žalobcom nerozporovala, a teda otázka skúmania bonity bola v spore nesporná. Napriek\ntomu súdy nižších inštancií popreli skutkové tvrdenia žalobcu, čím prekročili svoje právomoci a\nporušili základnú zásadu nezávislosti a nestrannosti súdu tým, že aktívne namiesto strany sporu\nrozporovali skutkové tvrdenia žalobcu, ako aj obsah predložených listinných dôkazov. Tento\npostup považoval žalobca za nesprávny procesný postup, ktorý mu znemožnil, aby uskutočňoval\njemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n4. Vyjadrenie k dovolaniu podané nebolo; žalovaná ostala v dovolacom konaní voči súdu nečinná.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť.\n6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných\nprostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne\nskončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými\npodmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,\nza ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno\ninterpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013,\n1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).\n7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne\na v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.\nToto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov\nv konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú\nsplnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej.\nPlatí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie\nsú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu.\n8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n9. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10.1. Vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP (ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP)\nplatí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny\nnázor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne\nzistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/8/2017, 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).\nHlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do\npráva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby\nsvojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n\n10.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce súdne konania. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva\njej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil\nsa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej\nvôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n11. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, z obsahu dovolania možno\nvyvodiť, že namietal postup súdov nižších inštancií, najmä súdu prvej inštancie, pokiaľ tento z vlastnej\niniciatívy vykonal dôkaz smerujúci k splneniu povinnosti dodávateľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa\nsplácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 zákona č. 129/2010 Z. z.; žalobca v zásade tvrdil, že súd (ani\nv spotrebiteľskom spore) nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán sporu v celom rozsahu; žalovaná\nskutočnosti tvrdené žalobcom nerozporovala; žalovaná bola v spore nečinná; otázka skúmania\nbonity bola v spore nesporná a skutkové tvrdenia žalobcu popreli súdy nižších inštancií, čím prekročili\nsvoje právomoci.\n11.1. Už súd prvej inštancie sa s touto námietkou vysporiadal; poukázal na rozhodnutie Súdneho\ndvora Európskej únie vo veci č. C-679/2018, z ktorého záverov pre okresný súd vyplynulo, že čl. 8\na 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že\nvnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosti preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti\nstanovenej v čl. 8 smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu\nspotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod\npodmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa čl. 23. Zdôraznil, že čl. 8 a 23 smernice č. 2008/48/ES\nsa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za\nporušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva\nv neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny,\nv dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto\nneplatnosť namietne.\n11.2. Odvolací súd k uvedenému pripomenul, že Civilný sporový poriadok umožňuje súdu skúmať\npodmienky konania bez toho, aby nastala procesná aktivita strán sporu; z uvedeného dôvodu nemožno\naktivitu súdu prvej inštancie ohľadne zisťovania skutkových okolností týkajúcich sa bonity žalovanej\nstrany považovať za svojvoľnú a rozpore s princípom kontradiktórnosti.\n11.3. K uvedenému dovolací súd len dodáva, že podľa § 295 CSP môže súd vykonať aj tie dôkazy,\nktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará\nalebo zabezpečí taký dôkaz. Toto ustanovenie (§ 295 CSP) prelamuje dispozičný princíp v civilnom\nprocese s cieľom poskytnúť spotrebiteľovi čo najväčšiu mieru ochrany jeho práv garantovaných hmotným\nprávom; v spotrebiteľských sporoch môže súd vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je\nto nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu\nv spotrebiteľských veciach.\n11.4. Najvyšší súd v uznesení z 29. septembra 2020 sp. zn. 7Cdo/161/2019 uviedol, že z\núradnej povinnosti súdu obstarať alebo zabezpečiť dôkaz, ktorý spotrebiteľ nenavrhol, a zároveň ktorý\nbol nevyhnutný pre rozhodnutie (§ 295 CSP) nevyplýva, že súd musí vykonávať ďalšie dokazovanie\naž dovtedy, kým „nenájde“ dôkaz podporujúci tvrdenie spotrebiteľa v spore. Takýto výklad úradnej\npovinnosti súdu celkom zrejme nevyplýva z ustanovenia § 295 CSP a navyše by nebol ani ústavne\nkonformný.\n11.5. Najvyšší súd v uznesení z 25. mája 2022 sp. zn. 4Cdo/233/2021 (publikovanom v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 83/2023) vyslovil, že v\nsporoch s ochranou slabšej strany (v spotrebiteľských veciach) nie je povinnosťou súdu vykonať každý\nspotrebiteľom navrhnutý dôkaz, avšak na druhej strane z ustanovení zákona (§ 295 Civilného sporového\nporiadku) vyplýva, že ak je to nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci, má potrebné dôkazy vykonať ex offo.\n\nPokiaľ takto nepostupuje, možno s ohľadom na okolnosti tej-ktorej veci konštatovať porušenie práva na\nspravodlivý proces (§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku).\n11.6. V danom prípade ale osobitosťou prejednávanej veci je, že pôvodným veriteľom (poskytovateľom\núveru) bola spoločnosť OTP Banka Slovensko, a. s.; pred začatím súdneho konania pohľadávku\npostúpila na žalobcu.\n11.7. Podstatnou otázkou, ktorú súdy skúmali, bola existencia (či neexistencia) aktívnej vecnej\nlegitimácie žalobcu; súdy nižších inštancií svoje rozhodnutie založili na závere, že žalobca nie je v\nspore aktívne vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva,\nkedy hmotné právo určuje, či žalobca má nárok na plnenie, ktorého sa v konaní domáha; zároveň\nurčuje aj, či žalovaný je tým nositeľom subjektívnej povinnosti, ktorá zodpovedá nároku uplatnenému\nžalobcom. Vecná legitimácia je jedným z predpokladov úspešnosti v konaní. Aktívnou vecnou\nlegitimáciou sa rozumie „také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním\nuplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.\nPreskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),\nalebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého\nsúdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z\núčastníkov konania nenamieta.“ (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/205/2009 z 29. 06.\n2010); otázku vecnej legitimácie súd skúma ex offo v každom štádiu konania a jej nedostatok vedie k\nzamietnutiu žaloby.\n11.8. Je teda povinnosťou súdu ex offo skúmať aktívnu vecnú legitimáciu v každom štádiu konania;\no to viac to platí v sporoch s ochranou slabšej strany, ktorými nepochybne sú spotrebiteľské spory (§\n290 a nasl. Civilného sporového poriadku).\n11.9. V prípade, že nárok uplatňuje postupník (ako je tomu v prejednávanej veci), ktorý nadobudol\npohľadávku od postupcu (ktorým je banka), súd je povinný skúmať, či takéto postúpenie pohľadávky\nbanky je platné nielen podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách; v prípade postúpenia pohľadávky\nvyplývajúcej zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákon č. 129/2010 Z. z. špecifikuje aj ďalšie\npodmienky (§ 17); postúpiť nemožno pohľadávku, pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského\núveru okrem prípadu, že sa spôsobom súladným s § 53 ods. 9 v spojení s § 565 stala splatnou.\nZákladným zistením smerujúcim k záveru o platnosti postúpenia pohľadávky (a tým aj k ustáleniu\nzistení o existencii, či absencii aktívnej vecnej legitimácie) je odpoveď na otázku, či pohľadávku (zo\nspotrebiteľského úveru) je možné postúpiť, či to zmluva o spotrebiteľskom úvere umožňuje, resp. či\nnenastali okolnosti, ktoré postúpeniu pohľadávky bránia.\n11.10. Ak potom v súvislosti s aplikovanými ustanoveniami § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 prvá veta zákona č.\n129/2010 Z. z. má na posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky dopad záver, či veriteľ posúdil s\nodbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver, a či v dôsledku absencie odbornej\nstarostlivosti bol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru\n(úver zosplatniť, resp. vyhlásiť ho za predčasne splatný), nemožno dôvodne argumentovať, že súdy\nnižších inštancií porušili právo žalobcu na spravodlivý proces, pokiaľ ex offo zisťovali, či je v spore s\nochranou slabšej strany aktívne vecne legitimovaný.\n12. Dovolateľ namietal, že súdy nižších inštancií „de facto novelizovali“ ustanovenie § 7 ods. 1 v spojení\ns § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. V tomto smere zdôrazňoval, že ak veriteľ posudzoval bonitu\nklienta jedným zo spôsobov uvedených v § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., nemohlo dôjsť k hrubému\nporušeniu povinnosti veriteľa. Namietal, že súdy nižších inštancií mu znemožnili, aby uskutočňoval jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a požiadavky\nzákonodarcu na dodávateľa (veriteľa) aktívne zmenili za cenu výkladu zákona contra legem.\n12.1. K uvedenému dovolací súd uvádza, že § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v čase uzatvorenia\nzmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadoval od veriteľa, aby pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom\núvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru posúdil s\nodbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy\nnajmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa\na prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.\n\n12.2. Sankciu za absenciu požadovanej odbornej starostlivosti definoval § 11 ods. 2 zákona č.\n129/2010 Z. z. nasledovne: Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je\noprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého\nporušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé\nporušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom\nbez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia\nna údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať\nspotrebiteľský úver.\n12.3. Dovolací súd zdôrazňuje, že súdy nižších inštancií svoje rozhodnutie nezaložili na konštatovaní\nhrubého porušenia povinnosti dodávateľa (veriteľa) tak, ako ho predpokladá druhá a tretia veta\ncitovaného ustanovenia pod následkom toho, že sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.\nTreba prisvedčiť dovolateľovi, že už súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia výslovne uviedol, že\nje potrebné posúdiť konanie právneho predchodcu žalobcu ako hrubé porušenie jeho povinností overiť\nsi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho sa považuje predmetný úver\nza bezúročný a bez poplatkov a súčasne nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského\núveru. Súdy nižších inštancií však nepriznali žalobcovi menej, ako si uplatnil z dôvodu, že považovali\núver za bezúročný a bez poplatkov, ale žalobu zamietli z dôvodu, že žalobca nebol v spore aktívne\nvecne legitimovaný, a to preto, že pôvodný veriteľ nebol oprávnený úver zosplatniť (§ 11 ods. 2 prvá\nveta zákona č. 129/2010 Z. z.) z dôvodu, že nekonal s odbornou starostlivosťou.\n12.4. Dovolacia argumentácia je v tomto smere v rozpore s obsahom rozhodnutí súdov nižších\ninštancií; ak tieto § 11 ods. 2 tretia veta zákona č. 129/2010 Z. z. neaplikovali, nemohli ho potom ani „de\nfacto novelizovať“, ako namieta dovolateľ.\n13. Žalobca namietal rozpor odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu s vykonaným dokazovaním,\nskutkovými a právnymi zisteniami a tvrdil, že hodnotenie dôkazov odvolacím súdom bolo vykonané bez\nakéhokoľvek racionálneho základu.\n13.1. Už okresný súd s poukazom na závery vyslovené v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove\npod sp. zn. 22Co/107/2018 k zákonnej povinnosti veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať\nspotrebiteľský úver uviedol, že schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako\nsituáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom\nrozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení\nsplácať splátku v predpokladanej výške. Dodávateľ musí preto, okrem iného, analyzovať\nspotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy\nvo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver; analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama osebe k\nposúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Okresný súd konštatoval, že žalobca nepredložil listiny\npreukazujúce overenie žalovanou deklarovaného príjmu z verejne dostupných registrov vrátane jej\núveryschopnosti; súdu nebol predložený výpis z úverového registra.\n13.2. Dovolací súd pripomína, hoc nie je súdom skutkovým, že zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere\nžiadne informácie o spotrebiteľke týkajúce sa jej schopnosti splácať spotrebiteľský úver nevyplývajú; z\nvykonanej lustrácie upomínacím súdom vyplýva, že žalobkyňa je vydatá, v čase žiadosti o poskytnutie\núveru mala E. maloleté deti (najmladšie narodené v roku XXXX); v čase lustrácie upomínacím\nsúdom žalovaná bola zamestnancom spoločnosti T. (s vymeriavacím základom do 124 eur mesačne).\nZo žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru vyplýva, že žalovaná je vydatá, s počtom členov\ndomácnosti 3, počtom detí 1. Pri údajoch o zamestnávateľovi je uvedený úrad práce, sociálnych vecí\na rodiny, avšak s uvedením pracovnej funkcie: materská dovolenka (!) s charakterom pracovnej zmluvy\nna dobu neurčitú. Priemerný mesačný príjem je uvedený na sumu 980 eur a je uvedená existencia iného\nzáväzku spotrebného úveru o výške 9.600 eur, o výške splátky 156 eur, ako aj povolené debety v sume\n850 eur. Obsahom spisu je tiež čestné vyhlásenie žalovanej o príjme 980 eur mesačne. Iné\núdaje žalobca na výzvu súdu na preukázanie, že splnil povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010\nZ. z. neposkytol.\n13.3. Už z uvedeného vyplýva, že právny predchodca žalobcu vychádzal pri posudzovaní schopnosti\nžalovanej splácať spotrebiteľský úver iba z údajov poskytnutých žalovanou, bez toho, aby\n\ntieto údaje boli akýmkoľvek spôsobom overené, čo dovolateľovi správne vyčítal už súd prvej inštancie\n(žalobca nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o výške príjmu žalovanej a o výške celkového\nobjemu jej výdavkov); na uvedený záver nadviazal odvolací súd konštatovaním o tom, že príjem tvrdený\nžalovanou nie je ničím preukázaný. Dovolací súd nezistil v hodnotení dôkazov extrémny nesúlad s\ndôkazmi predloženými žalobcom do súdneho spisu. Napokon žalobca spomenul, že podľa žiadosti\no poskytnutie úveru mala byť žalovaná zamestnancom úradu práce sociálnych vecí a rodiny, s\nuzatvoreným pracovným pomerom na dobu neurčitú (bod 3.4. tohto rozhodnutia). Dovolací súd dodáva,\nže z tejto žiadosti ale vyplýva, že pri údajoch žalovanej o jej zamestnávateľovi je síce uvedený úrad\npráce, sociálnych vecí a rodiny, avšak s uvedením pracovnej funkcie: materská dovolenka (bod 13.2.\ntohto rozhodnutia). Odhliadnuc od rozdielu medzi materským a rodičovským príspevkom dovolací súd\npripomína, že najmladšie dieťa žalovanej malo v čase žiadosti o poskytnutie úveru necelých dva a\npol roka; uvedené skôr nasvedčuje záveru, že žalovaná bola v čase podania žiadosti evidovaná ako\npoberateľka rodičovského príspevku (podľa žiadosti bola na materskej dovolenke) od úradu práce,\nsociálnych vecí a rodiny a nie tomu, že bola zamestnancom úradu.\n13.4. Napokon dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že súdy nižších inštancií svoje rozhodnutie založili\nna závere, že právny predchodca nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti\nžalovanej splácať úver; z toho dôvodu právny predchodca s poukazom na § 11 ods. 2 prvá\nveta zákona č. 129/2010 Z. z. nemohol požadovať od spotrebiteľky, aby úver predčasne splatila a na\nzáklade uvedeného nemohol platne postúpiť pohľadávku pred konečnou splatnosťou úveru, resp. pred\ntým, ako sa úver stal predčasne splatným (nakoľko ho z dôvodov vyššie uvedených zosplatniť nemohol).\n14. Právny predchodca žalobcu síce bonitu žalovanej skúmal, avšak jeho povinnosťou bolo nielen\nbonitu skúmať (proces zisťovania informácií o príjmoch a výdavkoch žiadateľa o úver), ale zistené\nskutočnosti aj vyhodnotiť. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že právny predchodca\nžalobcu nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o výške príjmu spotrebiteľky a výške jej\nvýdavkov; odvolací súd doplnil, že tvrdenia žalovanej v žiadosti o poskytnutie úveru právny predchodca\nžalobcu nijakým spôsobom neoveril (príjem tvrdený žalovanou nie je ničím preukázaný), dovolací súd\ndodáva, že absentuje vyhodnotenie získaných informácií o schopnosti spotrebiteľky splácať úver. Záver\nnižších súdov o absencii vyhodnotenia schopnosti spotrebiteľky (absencia odbornej starostlivosti pri\nposudzovaní schopnosti splácať spotrebiteľský úver) nebol výsledkom ich nesprávneho postupu, či\nnepreskúmateľnosti (nedostatočného odôvodnenia) a zjavnej arbitrárnosti (svojvoľnosti) ich rozhodnutí.\n15. Dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n16. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n17. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej\nzo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu\nnormu.\n18. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej\nvtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n19. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n20. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti\ndovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným\n\ndovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442\nCSP).\n21. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania,\nktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej\nvyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom\nzvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak\notázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“). Musí byť splnená\npožiadavka, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a že išlo o jedinú\nprávnu otázku, výlučne na vyriešení ktorej také rozhodnutie záviselo.\n22. Najvyšší súd konštantne judikuje vo svojich rozhodnutiach, že len konkrétne označenie právnej\notázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť,\nči ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení\nodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Treba\nzdôrazniť, že o otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa nejedná pri riešení otázky,\nči strana sporu uniesla dôkazné bremeno, bremeno procesnej zodpovednosti za výsledok v spore,\npretože záver súdu o tom, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore\nzaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom prípade na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych\nskutkových okolnostiach, ktoré súd posudzuje v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov. Dovolací\nsúd totiž nie je v rámci dovolacieho konania oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keďže je\nviazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n23. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine) ako aj\nprocesnoprávna, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o\nprávnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, (vyriešenie ktorej\nneviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania\nsúdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka\nrelevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným,\nurčitým a zrozumiteľným spôsobom). Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421\nods. 1 CSP, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum,\nhranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch\nalebo domnienkach; ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie\nvymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych\na hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým\n„suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný\nbezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania\na dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri\nŠtevček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový\nporiadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382).\n24. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu pristúpil dovolací súd k preskúmaniu prípustnosti\npodaného dovolania z hľadiska jeho obsahu, vymedzeného dovolateľom.\n25. Dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP; tvrdil tak, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od riešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená. Právnu otázku vymedzil nasledovne:\nJe na splnenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. postačujúce, ak veriteľ\ndisponoval údajmi od spotrebiteľa o čistom príjme, výdavkoch, rodinnom stave, bývaní, zamestnaní a\nvzdelaní spotrebiteľa, na základe ktorých veriteľ posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský\núver?\n\n26. Dovolací súd pripomína, že otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP vôbec musí byť procesnou\nstranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť\nprípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej\notázky najvyšší súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych\notázok, ktoré pred ním riešili/neriešili prvoinštančný a odvolací súd.\n26.1. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania,\na to najmä z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním\nnastolená právna otázka je taká, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolací\nsúd uzatvára, že dovolateľom nastolená právna otázka nepredstavuje právnu otázku, ktorú odvolací súd\nriešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\n27. K nastolenej otázke (bod 25. tohto rozhodnutia) dovolací súd zdôrazňuje, že nie je položená\nprípustným spôsobom. Dovolateľ sa pýta, či na splnenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona č.\n129/2010 Z. z. posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,\npostačuje disponovanie údajmi od spotrebiteľa o čistom príjme, výdavkoch, rodinnom stave, bývaní,\nzamestnaní a vzdelaní spotrebiteľa, pričom sám tvrdil ako fakt, že právny predchodca preukázateľne\nsvoju povinnosť veriteľa s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovanej splácať poskytnutý\núver splnil (bod 3.3. tohto rozhodnutia), k čomu dovolací súd uvádza, že uvedená dovolacia otázka\nsmeruje k dokazovaniu a skutkovému záveru (a na tom základe k právnemu záveru, že pôvodný\nveriteľ nebol oprávnený úver zosplatniť z dôvodu, že nekonal s odbornou starostlivosťou) a prelína sa\ns argumentáciou dovolateľa v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP, na ktorú dal\ndovolací súd odpoveď vo vyššie uvedenom posúdení tohto dovolacieho dôvodu. Dovolacia otázka je\ntak nekorektná, neurčitá a protirečivá, majúca prvky skutkovej a hypotetickej otázky z dôvodu,\nže súdy nižších inštancií nezaložili svoje rozhodnutie na konštatovaní, že veriteľ disponoval údajmi\nlen od spotrebiteľa, ale rozhodnutie založili na závere, že veriteľ tieto informácie nijakým spôsobom\nneverifikoval. Dovolací súd dodáva, že veriteľ nepreukázal, že tieto údaje (informácie) riadne posúdil\n(vyhodnotil).\n28. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcu namietajúceho vadu podľa §\n420 písm. f) CSP nie je prípustné, dovolací súd zmätočnostnú vadu nezistil, preto dovolací súd dovolanie\nv tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. V prípade nesprávneho právneho posúdenia veci v\nzmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie nie je prípustné podľa § 447 písm. f) CSP z dôvodu, že súdy\nnižších inštancií výlučne na riešení právnej otázky, ktorú dovolateľ nastolil, svoje rozhodnutia nezaložili,\nresp. absentuje náležité vymedzenie právnej otázky prípustným spôsobom z dôvodu jej neurčitosti,\nvnútornej protirečivosti a hypotetickosti, t. j. dovolateľom uplatnený dovolací dôvod nebol vymedzený\nspôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd\ndovolanie ako celok odmietol.\n29. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd aplikoval § 453 ods. 1 v spojení s\n§ 255 ods.1 CSP. Podľa princípu úspechu v dovolacom konaní by trovy dovolacieho konania patrili v\ndovolacom konaní plne úspešnej žalovanej. Žalovaná v dovolacom konaní trovy dovolacieho konania\nneuplatnila, v dovolacom konaní bola nečinná a z obsahu spisu vyplýva, že jej trovy dovolacieho konania\nnevznikli, preto jej dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.\n30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11CoCsp/21/2021", "guid": "94c9162b-bb42-416e-a47d-96c8f6bea3e3:39f51cc0-4aa0-472b-b08e-3f8dd22e1ae6", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}