{"guid": "f0ebce5e-0015-4990-8adf-812bf4c78911:419dfd40-3b41-4f5b-8e69-9935494652e2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6119467480.2", "spisova_znacka": "7Cdo/16/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/16/2024 z 28. 8. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. augusta 2025, sp. zn. 7Cdo/16/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:6119467480.2", "identifikacne_cislo": "6119467480", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 158, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-158", "datum_vydania": "2025-08-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/419dfd40-3b41-4f5b-8e69-9935494652e2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6119467480.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6119467480.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6119467480.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/16/2024\n6119467480\n28. 08. 2025\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2025:6119467480.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne LITA, autorská spoločnosť, so sídlom v Bratislave,\nMozartova 9, IČO: 00420166, zastúpenej JUDr. Dagmarou Kubovičovou, advokátkou so sídlom v\nBratislave, Nám. Biely kríž 3, proti žalovanej SYNOT GASTRO SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Gen.\nM.R. Štefánika 2, Trenčín, IČO: 36690805, zastúpenej PETKOV & Co s. r. o., so sídlom v Bratislave,\nŠoltésovej 14, o zaplatenie 872,38 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica\npod sp. zn. 20Ca/66/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27.\njúla 2023 sp. zn. 11Co/30/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobkyni priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie\") rozsudkom z 24. novembra 2022\nč. k. 20Ca/66/2019-386 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 872,38 eura s úrokom z\nomeškania 5 % ročne zo sumy 872,38 eura od 12. 12. 2019 do zaplatenia (I. výrok) a žalobkyni priznal\nvoči žalovanej nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (II. výrok).\n1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 27 ods. 1, § 58 ods. 1 písm. i), § 63 ods. 2 písm.\nd/, a § 164 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorského zákona (ďalej len ,,Autorský zákon\"), §\n451, § 458a a § 442a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky\nzákonník\") a vecne tým, že žalobkyňa sa od žalovanej domáhala zaplatenia sumy 872,38,- eur s\npríslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie autorských diel za obdobie\nod 01. 01. 2018 do 22. 04. 2018. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne mal súd prvej inštancie preukázanú\noprávnením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK-XXXX/XXXX-XXX/XXXXX z 18. augusta\n2016, ako aj predchádzajúcim oprávnením z 11. mája 2010, v zmysle ktorých žalobkyňa mala a aj má\npostavenie organizácie kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,\ndramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam\nvýtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Z listinných dôkazov mal súd\nprvej inštancie preukázané, že žalobkyňa podľa § 79 ods. 1 a 5 Autorského zákona uzatvára rozšírené\nhromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje súhlas na používanie diel za nositeľov práv zastupovaných\npodľa § 164 Autorského zákona na zmluvnom základe, ako aj tých, ktorí nie sú ňou zastupovaní s\npoukazom na § 19 a § 58 ods. 1 Autorského zákona. Žalovaná neuzatvorila hromadnú licenčnú zmluvu\nso žalobkyňou, ktorou by získala oprávnenie na verejný prenos vykonávaný v roku 2018 vo svojom\nubytovacom zariadení. Skonštatoval, že žalovaná prevádzkuje ubytovacie zariadenie Hotel O., v ktorom\nmala v roku 2018 umiestnených 78 zvukovoobrazových zariadení v izbách vybavených satelitnou TV,\n4 kusov zariadení umiestnených v iných priestoroch a 2 kusov zvukovo-obrazových zariadení nad 120\ncm umiestnených v iných priestoroch zariadenia. Zároveň žalovaná nepreukázala, že by TV neboli\nvybavené signálom, ktorý by hostia mohli využívať. Súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutia\nSúdneho dvora EÚ zo 07. decembra 2006 vo veci C-306/2005, z 12. marca 2012 vo veci C-162/2010\n\na C-136/2009, podľa ktorých prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách televízne\nalebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný\nprenos. Tým, že žalovaná je členom Asociácie hotelov a reštaurácií SR (AHRS), ktorý na svojej webovej\nstránke oznámil uzatvorenie kolektívnych licenčných zmlúv so spoločnosťami SOZA a Slovgram potvrdil,\nže vykonáva verejný prenos realizovaný v ubytovacích zariadeniach, nezískala ale súhlas autorov a\niných nositeľov práv zastupovaných žalobkyňou. Žalobkyňa uplatnila sumu 872,38 eura, t. j. za obdobie\nod 01. 01. 2018 do 22. 04. 2018 v súlade so Sadzobníkom, kde za zariadenia umiestnené na izbách\nv hoteli 4* je 29,50 eura v iných priestoroch 68 eur a veľkoplošná obrazovka na 120 cm 135 eur.\nSúd priznal žalobkyni žalovanú istinu titulom bezdôvodného obohatenia z dôvodu neoprávneného\nzásahu do autorských práv, pričom vychádzal z pojmu zvyčajná licenčná odmena, ktorá prislúcha\nautorom a nositeľom s poukazom na § 442a ods. 2 OZ a § 458a OZ. Súd poukázal na uznesenie\nÚstavného súdu SR č. k. II. ÚS 101/2011, v ktorom konštatoval, že uzatvorenie licenčných zmlúv s\ninými používateľmi podľa sadzobníka odmien považoval za dôkaz toho, že iný používatelia považovali\nodmenu za primeranú. Súd prvej inštancie mal za to, že výška odmeny je obvyklá a posudzuje sa podľa\ntoho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobkyne obvykle bola poskytovaná iným\npoužívateľom, teda za akú boli uzatvárané hromadné licenčné zmluvy. O trovách konania rozhodol podľa\n§ 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„CSP\") v spojení s § 262 ods. 1 CSP a vychádzajúc z plného úspechu žalobkyne v spore jej priznal\nnáhradu trov konania v plnej výške.\n2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd\") na odvolanie žalovanej rozsudkom z 27. júla\n2023 sp. zn. 11Co/30/2023 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť\nžalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n2.1. Skonštatoval správnosť záverov súdu prvej inštancie ohľadom aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne\na uviedol, že žalobkyňa je organizáciou kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa\nustanovenia § 164 ods.1 Autorského zákona, je takto vedená v evidencií organizácií kolektívnej správy\na môže tak uzatvárať hromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje súhlas na použitie diel všetkých\nnositeľov práv, a to aj tých, ktorí síce neuzatvorili dohodu o kolektívnej správe, ale zároveň ani kolektívnu\nsprávu k týmto dielam nevylúčili (§ 79 ods. 1, 2 Autorského zákona); ak nositeľ práv kolektívnu správu\npráv nevylúčil, predpokladá sa, že je zastupovaný organizáciou kolektívnej správy. Odvolací súd ako\nnedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovanej týkajúcu sa nerozlučného spoločenstva v zmysle § 77 CSP\npoukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší súd\" alebo „dovolací\nsúd\") sp. zn. 1Cdo/2359/2021 z 28. februára 2023. Ak odvolateľka vyčítala súdu prvej inštancie, že tento\nneaplikoval ustanovenie § 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona, akoby opomenul tú skutočnosť, že\nnároky žalobkyne za obdobie roka 2017 aj za žalovanú vysporiadala Asociácia hotelov a reštaurácií\nSlovenska (ktorej je žalovaná členom), a to Dohodou o urovnaní; práva a povinnosti z verejného prenosu\nvyplývajúce boli v zmysle uvedeného vysporiadané individuálne (so žalobkyňou), nie so všetkými\norganizáciami kolektívnej správy spoločne. Zároveň súd prvej inštancie dospel k záveru o nemožnosti\nvýkladu ustanovenia § 175 ods.1 písm. a) Autorského zákona tak, ako ho prezentovala žalovaná, preto aj\nňou vznesená námietka o formálnom neodcitovaní ustanovenia v texte rozhodnutia súdu prvej inštancie\nnebola dôvodná.\n2.2. Vo vzťahu k odvolacej argumentácií žalovanej o nedostatočnom preukázaní neoprávneného\npoužitia diel formou verejného prenosu, odvolací súd uvádza, že verejným prenosom diela je v\nzmysle ustanovenia § 27 ods. 1, 2 Autorského zákona verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými\nprostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho\nbez tohto prenosu vnímať nemohli. Vysielanie diela, retransmisia diela a sprístupňovanie diela verejnosti\nje verejným prenosom diela. Pojem verejný prenos diela vysvetlil aj Súdny dvor Európskej únie vo\nviacerých svojich rozhodnutiach. Z rozhodnutia vo veci C-162/10 zo dňa 12. 03. 2012 Phonographic\nPerformace Irone Limited proti Írsku ako aj rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 07. 12. 2006 vo\nveci C-306/05 SGAE proti Rafael Hoteles SL, je zrejmé, že už len samotná objektívna možnosť\nverejného prenosu (umiestnením zvukovo-obrazových zariadení v zariadení) napĺňa znaky verejného\nprenosu predpokladané ustanovením § 27 Autorského zákona. Odvolací súd konštatuje, že len samotné\numiestnenie obrazovo-zvukových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia nemožno subsumovať\npod pojem verejný prenos, avšak, poskytovanie signálu ubytovacím zariadením prostredníctvom týchto\nzariadení (nezávisle od ich faktického použitia) už verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2001/290/ES z 22. mája 2011 predstavuje. Nakoľko v ubytovacom\nzariadení žalovanej boli v rozhodnom období umiestnené televízne prijímače vybavené televíznym\nsignálom, ktorý umožňoval príjem obrazovo-zvukových diel autorov, dochádzalo tým k ďalšiemu\n\nverejnému prenosu. Na základe týchto skutočností bolo bez právneho významu aj samotné skúmanie\nobsadenosti ubytovacieho zariadenia predložením knihy hostí.\n2.3. Jednou z odvolacích námietok žalovanej bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať\nustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich\nz občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov\niných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotné konanie\nžalovanej, ktorá neoprávnene zasiahla do práv autorov zastupovaných žalobkyňou, vylučuje, aby sa v\ntomto konaní domáhala ochrany svojho právneho postavenia cez zásadu dobrých mravov.\n2.4. Z odvolania zároveň vyplýva, že žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 2\nCSP, mala za to, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď napriek vedomosti o prebiehajúcom\nsprávnom konaní na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky zamietol ním podaný návrh na\nprerušenie konania bez toho, aby vyčkal na rozhodnutie správneho orgánu v danej veci. Vo vzťahu k\ntejto námietke poukazuje odvolací súd na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/187/2021 zo dňa\n20. 07. 2022.\n2.5. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP\nv spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v\nplnom rozsahu.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka\") dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, keď jej súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces. Namietala, že napádaný rozsudok je arbitrárny (zmätočný) vo vzťahu k vyriešeniu\notázky (ne)existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Arbitrárnosť napádaného rozsudku spočíva\nv tom, že odvolací súd a ani súd prvej inštancie túto otázku neposúdili prizmou všetkých zákonných\nhľadísk a zákonných ustanovení, ktoré boli pre jej vyriešenie relevantné a aplikovateľné. Odvolací súd\npoprel účel a význam ustanovenia § 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona a vôbec ho ani neaplikoval.\nZávery odvolacieho súdu o aktívnej legitimácii žalobkyne a o neexistencii nerozlučného spoločenstva\nna strane žalobkyne popiera obsah, účel a význam toho ustanovenia, ktorý spočíva v povinnosti\nvšetkých organizácií kolektívnej správy vykonávať správu práv v oblasti verejného prenosu spoločne\na nie individuálne. Ďalej dovolateľka namietala postup odvolacieho súdu, pretože neprerušil odvolacie\nkonanie, hoci v čase pred vydaním napadnutého rozsudku mal vedomosť o tom, že Protimonopolný úrad\nSlovenskej republiky začal proti žalobkyni 23. júla 2020 správne konanie vo veci možného zneužívania\ndominantného postavenia podľa ustanovenia § 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Tým, že\nodvolací súd neprerušil súdne konanie do právoplatného rozhodnutia, zaťažil napadnutý rozsudok vadou\npredčasnosti. Zároveň je rozsudok zaťažený vadou arbitrárnosti spočívajúcou v neposúdení žalobkyňou\nuplatneného nároku cez prizmu ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa dovolateľky,\nžalobkyňa v konaní nedisponovala aktívnou legitimáciu a nepreukázala existenciu verejného prenosu\nv zariadení žalovanej, čo argumentovala nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ÚS\n3102/16. Súdy oboch inštancií sa riadne a presvedčivo nevysporiadali so zásadnou argumentáciou\nžalovanej predostretou v konaní. Naopak, odôvodnenia rozhodnutí sú svojvoľné a arbitrárne. Svojím\npovrchným arbitrárnym postupom pri dokazovaní a povrchným arbitrárnym spôsob aplikácie práva v\nrozpore so zásadou ochrany poctivej hospodárskej súťaže „potvrdili\" takýto rozporný a zneužívajúci\npostup žalobkyne. Dovolateľka ďalej uviedla, že odvolací súd vzal za základ napádaného rozsudku\nskutkové závery súdu prvej inštancie, ktoré vyplynuli z nesprávneho hodnotenia rozsahu dôkazného\nbremena sporových strán, zo svojvoľného hodnotenia dôkazov a nedostatočného dbania na skutočnosti,\nktoré vyšli počas konania najavo. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok\nodvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie a voči žalobkyni si uplatnila právo na náhradu trov\ndovolacieho konania.\n4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu nedošlo\nk vade zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Navrhla zamietnutie dovolania v zmysle §\n488 CSP.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie\nvydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§\n\n428 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho odmietnuť. Na stručné\nodôvodnenie v zmysle § 451 ods. 3 veta prvá CSP dovolací súd uvádza nasledovné:\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n9.1. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces\nv zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov.\nI. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019,\n3Cdo/168/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018).\n10. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľka uviedla, že odôvodnenia rozhodnutí\nsúdov oboch nižších inštancií sú svojvoľné (arbitrárne).\n10.1. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo\nprípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry\nústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\n(napr. I. ÚS 188/06).\n10.2. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.\nÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom\nprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní\n\na zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je\npredmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\n10.3. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje\nrozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420\npísm. f/ CSP. Súdy oboch nižších inštancií v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali\nobsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich\nskutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich\nvyhodnotili, a zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery.\nOdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa vysporiadalo so všetkými podstatnými odvolacími\nnámietkami žalovanej a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Vo svojom rozhodnutí odvolací súd\nuviedol, že žalobkyňa bola vecne aktívne legitimovaná v konaní, pretože preukázala, že má na základe\noprávnenia postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 Autorského zákona\na vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv a má uzatvorené\nrozšírené hromadné licenčné zmluvy. Súd bezdôvodné obohatenie v uplatnenej výške žalobkyni priznal,\npričom vychádzal z pojmu zvyčajná odmena, ktorá prislúcha autorom a nositeľom s poukazom na\n§ 442a ods. 2 a § 458a Občianskeho zákonníka. Ďalej v rozhodnutí uviedol, že súd prvej inštancie\nzodpovedal všetky pre rozhodnutie relevantné otázky, správne ustálil podstatu a účel autorského\npráva, vysporiadal sa s otázkou vecnej legitimácie strán sporu, dal odpoveď na otázku uskutočňovania\nverejného prenosu v ubytovacom zariadení žalovanej. Pri skúmaní výšky žalobkyňou uplatneného\nbezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo z dôvodu neoprávneného zásahu do autorských práv, správne\nvychádzal z údaja o zvyčajnej odmene, zo Sadzobníka odmien žalobkyne a z počtu technických\nzariadení umiestnených v priestoroch ubytovacieho zariadenia prevádzkovaného žalovanou. Zdôraznil,\nže súd prvej inštancie vychádzal z verejne dostupných údajov o ubytovacom zariadení žalovanej\nv Trenčíne, žalovaná mala v hotelovom zariadení preukázateľne umiestnené televízne prijímače\nvybavené príjmom, ktorý umožňuje príjem obrazovo-zvukových diel autorov, dochádzalo k ďalšiemu\nverejnému prenosu, keď v zmysle judikatúry je umiestnenie zvukovo-obrazových zariadení v izbách\nubytovacieho zariadenie so signálom považované za ďalší verejný prenos. Keďže žalovaná bola v\nrozhodnom období používateľom audiovizuálnych diel, bola povinná plniť svoje povinnosti vyplývajúce\nz použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené\noprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetu ochrany, t. j.\nžalobkyne. Odvolací súd ozrejmil dostatočne a zrozumiteľne, že použitie diel z uvádzaných odborov bez\nsúhlasu nositeľov autorských práv k nim (a bez uhradenia licenčnej odmeny) predstavuje neoprávnený\nzásah do práv ich nositeľov (autorov). Tento zásah na strane žalovanej zakladá majetkový prospech\na na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobkyňou, právo na jeho vydanie t. j.\nna vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd sa primerane zaoberal aj námietkou nesprávneho\npostupu o zamietnutí návrhu žalovanej na prerušenie konania, odkazom na uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4Cdo/187/2021 z 20. júla 2022. Zároveň odvolací súd zrozumiteľne a vyvážene reagoval na\ntvrdenie o opomenutí aplikácie ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, pričom odvolací súd akcentoval, že samotné\nkonanie samotné konanie žalovanej, ktorá neoprávnene zasiahla do práv autorov zastupovaných\nžalobkyňou, vylučuje, aby sa v tomto konaní domáhala ochrany svojho právneho postavenia cez zásadu\ndobrých mravov.\n11. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k\nrozhodnutiu, jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím prvoinštančného súdu,\nnemožno považovať za neodôvodnený. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP\nnemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľky. Žalovaná\ntak neopodstatnene namieta existenciu vady nedostatočného a svojvoľného odôvodnenia rozhodnutí\nsúdov nižších inštancií.\n12. K ďalšiemu dovolaciemu dôvodu uplatňovanému podľa § 420 písm. f) CSP malo dôjsť arbitrárnym\nvýkladom práva odvolacím súdom, ktorý v otázke aktívnej legitimácie žalobkyne a neexistencii\nnerozlučného spoločenstva na strane žalobkyne poprel obsah, účel a význam ustanovenia § 175 ods.\n1 písm. a) Autorského zákona, ktorý spočíval v povinnosti všetkých organizácií kolektívnej správy\nvykonávať správu práv v oblasti verejného prenosu spoločne a nie individuálne.\n12.1. Arbitrárnosť môže mať v rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad\nprávnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá\n\noporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom\nhodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že\nz nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená\ninterpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak\nnemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a\npráva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020).\n12.2. Všeobecné súdy v sporovom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad\na aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou\nzákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá a účinná ochrana práv a oprávnených záujmov strán\nsporu (porovnaj čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP). Civilné sporové konanie sa musí v každom\njednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. K základným\nprávam strany sporu, obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí i právo na uvedenie dostatočných\ndôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť,\nže vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š.,\nrozsudok zo dňa 21. X.. 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š., rozsudok zo dňa 09. 12.\n1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19. 04. 1994, týkajúci sa\nsťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12. 05. 2004, III. ÚS\n209/04 zo dňa 23. 06. 2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15. 03. 2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23. 08.\n2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 04. 05. 2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12. 06. 2008), nie je nutné,\naby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť\nsúdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na\nokolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku,\nsúvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobkyňou, je potrebné tento nedostatok považovať\nza prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).\n12.3. Za svojvôľu, ktorá má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky všeobecným súdom, treba považovať aj nerešpektovanie kogentnej\nnormy a prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych noriem, ako aj prípady, ak všeobecný súd\nsvoje rozhodnutie nezdôvodnil buď vôbec alebo tak urobil celkom nedostatočne, prípadne ak ho založil\nna dôvodoch, ktoré v okolnostiach konkrétnej veci nemajú zjavne žiadnu relevanciu (pozri uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02. apríla 2009).\n12.4. Odvolací súd po preskúmaní námietky aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne konštatoval, že\nsúd prvej inštancie sa touto otázkou zaoberal dostatočne a svoj správny právny záver primerane\nodôvodnil vo svojom rozsudku. Žalobkyňa preukázala svoju aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie\nnároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu neoprávneného zásahu do autorských práv, a to\nOprávnením na výkon kolektívnej správy č. MK-XXXX/XXXX-XXX/XXXXX udeleným mu Ministerstvom\nkultúry Slovenskej republiky dňa 18. 08. 2016. Žalobkyňa vykonáva kolektívnu správu majetkových\npráv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,\naudiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam\núžitkového umenia. Každá z organizácií kolektívnej správy zastupuje rôznych autorov, ktorí majú\nautorské práva k rozdielnym dielam. Uvedené vyplýva z ustanovenia § 164 ods. 1 Autorského zákona,\nv zmysle ktorého organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu majetkových práv za\nnositeľov týchto práv; zastupuje ich v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore\nkolektívnej správy práv v súlade s vydaným oprávnením. Žalobkyňa je organizáciou kolektívnej správy,\nktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa ustanovenia § 164 ods. 1 Autorského zákona, je takto\nvedená v evidencií organizácií kolektívnej správy a môže tak uzatvárať hromadné licenčné zmluvy,\nktorými udeľuje súhlas na použitie diel všetkých nositeľov práv, a to aj tých, ktorí síce neuzatvorili\ndohodu o kolektívnej správe, ale zároveň ani kolektívnu správu k týmto dielam nevylúčili (§ 79 ods. 1, 2\nAutorského zákona); ak nositeľ práv kolektívnu správu práv nevylúčil, predpokladá sa, že je zastupovaný\norganizáciou kolektívnej správy.\n13. Dovolateľka prípustnosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP ďalej vyvodzovala z toho,\nže odvolací súd neprerušil odvolacie konanie, hoci v čase pred vydaním napadnutého rozsudku mal\nvedomosť o tom, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky začal proti žalobkyni správne konanie.\n13.1. K tomu dovolací súd uvádza, že sa stotožňuje s odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu sp.\nzn. 4Cdo/187/2021 z 20. júla 2022, na ktoré odkázal aj odvolací súd „začatie správneho konania\npred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky automaticky neznamená, že tvrdenia žalovaného\nsú dôvodné, ani že žalobca zneužil dominantné postavenie a dopustil sa správneho deliktu, nakoľko\nsamotné začatie správneho konania nemôže tieto skutočnosti prejudikovať. Výsledkom konania môže\n\nbyť buď zastavenie správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky potom\nako žalobca riadne objasní dôvodnosť výšky licenčných odmien žalobcu alebo rozhodnutie o tom, že\nsa žalobca dopustil správneho deliktu, a v takom prípade Protimonopolný úrad Slovenskej republiky\nrozhodne o uložení prípadnej pokuty žalovanému. Licenčné odmeny, tak ako vyplývajú v relevantnom\nobdobí z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné\nodmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočne\nudeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Nakoľko Protimonopolný úrad nie je cenovým\norgánom, ktorý určí aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania pred\nProtimonopolným úradom Slovenskej republiky bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil\nsprávneho deliktu, ergo výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie.\nNa uvedenom základe možno konštatovať, že neprerušením konania do rozhodnutia vo veci možného\nzneužívania dominantného postavenia podľa § 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, sa odvolací\nsúd s predmetnou kľúčovou otázkou tvoriacou jeden zo základov pre jeho rozhodnutie nevysporiadal\narbitrárne. Dovolací súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho konania bolo vydanie bezdôvodného\nobohatenia, na ktoré vznikol žalobcovi nárok v dôsledku vedomého a úmyselného protiprávneho konania\nžalovaného, ktorý neoprávnene používal predmety ochrany v správe žalobcu. Prípadný výsledok\nsprávneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky nemôže mať žiadnu relevanciu\npre predmetné súdne konanie. Rozhodnutie súdu v prejednávanej veci nezávisí od otázky, ktorá by na\nzáklade podnetu žalovaného bola predmetom konania na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky,\na to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia podnikateľa pri vydaní jeho\nsadzobníka. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku je rozhodujúce zistenie výšky\nobvyklej licenčnej odmeny, t.j. odmeny za akú v rozhodnom období boli poskytované licencie iným\npoužívateľom a preto pokiaľ licenčná odmena vo výške podľa sadzobníka žalobcu bola dohodnutá s\ninými používateľmi pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv, na ktoré žalobca poukazuje, možno\ntúto výšku považovať za odmenu obvyklú, výška ktorej je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca\".\n14. Dovolateľka namietala nesprávne hodnotenie rozsahu dôkazného bremena sporových strán,\nsvojvoľné hodnotenie dôkazov a nedostatočné zohľadnenie skutočnosti, ktoré vyšli počas konania\nnajavo.\n14.1. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n14.2. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na\nrozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa týka žaloba, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť\nto, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na\njeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie\ndokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie\ndokazovania a rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je\nvecou súdu, nie procesných strán. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania nevykoná všetky navrhované\ndôkazy alebo vykoná iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za vadu\nzmätočnosti (viď R 125/1999).\n14.3. Dovolací súd konštatuje, že podľa ustanovenia § 191 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,\na to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na\nvšetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov\nbez toho, aby z toho plynúce skutkové závery boli svojvoľné či ústavne neudržateľné, nie je vadou\nkonania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd v súvislosti s námietkami dovolateľa týkajúcimi sa\nnedostatkov v procese zisťovania a hodnotenia skutkového stavu konštatuje, že dovolací súd síce má\nmožnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či\nkonajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,\n\nktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k\nvade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, v posudzovanom spore však dovolací súd takúto vadu\nnezistil.\n14.4. Pokiaľ dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu nedostatky v procese obstarávania skutkových\npodkladov pre rozhodnutie, najvyšší súd pripomína, že (ani prípadné) nedostatočné zistenie skutkového\nstavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu\nnie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm.\nf) CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,\n8Cdo/187/2017, 9Cdo/86/2020). Pri posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný\nsúd (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020) k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Výnimkou sú iba rôzne\nzávažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného\nhodnotenia dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom\nomyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V\npreskúmavanej veci však dovolanie na takýchto argumentoch nespočívalo.\n15. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že z predložených listinných dôkazov mal súd za\npreukázané, že žalobkyňa má na základe oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č.\n1XXX/XXXX-XXX/XXXXX oprávnenie, ktoré bolo vydané dňa 18. augusta 2016, v zmysle ktorého má\npostavenie organizácie kolektívnej správy podľa § 144 ods. 1 Autorského zákona. Z listinných dôkazov,\nktoré predložila žalobkyňa na CD nosiči i v písomnej forme mal súd za to, že preukázal, že podľa\n§ 79 ods. 1 a 5 Autorského zákona uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje\nsúhlas na používanie diel, a to jednak za nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 Autorského zákona\nna zmluvnom základe a za nositeľov práv, ktorí nie sú žalobkyňou zastupovaní s poukazom na § 19\na § 58 ods. 1 Autorského zákona. Do spisu žalobkyňa založila prehľad druhov predmetov ochrany,\nku ktorým vykonáva v zmysle oprávnenia správu a ktoré boli v žalovanom období použité aspoň v\nzákladných slovenských televíznych staniciach. V roku 2018 zastupovala žalobkyňa na základe zmlúv\n2714 slovenských nositeľov práv, o čom predložila do spisu zoznam nositeľov práv, zároveň aj zoznam\nzahraničných organizácii kolektívnej správy práv s ktorými má recipročné zmluvy o zastupovaní. Do\nkonania predložila 22 zmlúv a jednu recipročnú zmluvu so zahraničným partnerom na preukázanie\nsvojich tvrdení. Požiadavka žalovanej na predloženie zoznamu všetkých autorov a nositeľov práv,\nktorých zastupuje žalobkyňa a na predloženie zoznamu predmetov ochrany bola v rozpore s princípom\nkolektívnej správy v kontexte úpravy uvedenej v autorskom zákone.\n16. Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň\nprocesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov\nvykoná (porov. § 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať\nnávrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne\nzabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a\naby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Z uvedeného\nje zároveň zrejmé, že Civilný sporový poriadok strane konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu\nnavrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalovanej v danej veci aj využila (neboli jej odňaté).\n17. Dovolateľkou odkazovaný nález Ústavního soudu Českej republiky III. ÚS 3102/16 posudzuje, či\nv prevádzke sťažovateľa dochádzalo k sprístupňovaniu televíznych športových prenosov vo verejnom\npriestore, či výkon moderátora športových podujatí je možné považovať za výkonného umelca. Z\npredmetného nálezu podľa dovolaciemu súdu vyplýva, že závery v ňom sa netýkali verejného prenosu\nuskutočňovaného prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení prostredníctvom technických zariadení v\nizbách ubytovacích zariadení, čo bolo predmetom tohto konania.\n18. Dovolací súd má za to, že procesný postup nižších súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a\nzásad CSP, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Uvedeným postupom preto\nnedošlo k založeniu namietaných vád podľa § 420 písm. f) CSP a dovolateľka neopodstatnene namieta\nvady, ktorými malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP.\n19. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako\ndovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.\n\n20. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Co/30/2023", "guid": "21598633-4f9d-4925-a606-bdd5f9627faa:9e30a936-87d8-47cc-a26f-34178dfd99f9", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:17dc16df-c445-4281-b43f-90d8c091a54d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.40.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 40/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 40/2020 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.40.2020.1"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:38e2b64c-a760-4cf4-88f6-2b7695d0a3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1"}, {"guid": "ussr:2d34767b-deaa-4c00-8727-9e685dfa4d82", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/2011 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d34767b-deaa-4c00-8727-9e685dfa4d82"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:dc4f1134-2c89-4a5e-9ee0-d447dd645cde", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 1005, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dc4f1134-2c89-4a5e-9ee0-d447dd645cde"}, {"guid": "ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-12", "citacie_n": 841, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}, {"guid": "4680b331-d3cd-4480-9a8d-6cb62d28d87c:b314eef7-2b69-4af8-b5c7-a59740db4f78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1", "spisova_znacka": "3Cdo/168/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/168/2018 z 20. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-20", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1"}, {"guid": "8ed4678c-66e0-47ad-b626-cfbf3e751d89:99b68a49-e5b8-43a9-923c-6efeb08286a4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1", "spisova_znacka": "4Cdo/56/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/56/2017 z 16. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-16", "citacie_n": 537, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1"}, {"guid": "0d5e12bd-0417-4856-a74d-5d4c903d859f:0043f0bb-a021-4ad8-beb8-32e3f47ce9f3", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/30/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/30/2023 z 23. 8. 2023", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2023-08-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0d5e12bd-0417-4856-a74d-5d4c903d859f:0043f0bb-a021-4ad8-beb8-32e3f47ce9f3"}], "citovane_v": []}