{"guid": "3bf3eca4-2491-44d1-a3a1-167bd6102c56:1d8bf096-9d1e-4602-80ba-4bcb23108f66", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6119348101.2", "spisova_znacka": "8Cdo/91/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/91/2024 z 19. 11. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. novembra 2025, sp. zn. 8Cdo/91/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:6119348101.2", "identifikacne_cislo": "6119348101", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "sudca_id": 217, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-gabriela-klenkova-217", "datum_vydania": "2025-11-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/1957/79/#paragraf-22.odsek-2", "nazov": "§ 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1957/79/#paragraf-22.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/79-1957/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/70/#paragraf-42.odsek-2", "nazov": "§ 42 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/70/#paragraf-42.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/70-1998/paragraf-42"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/70/#paragraf-69.odsek-10", "nazov": "§ 69 ods. 10 zákona č. 70/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/70/#paragraf-69.odsek-10", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/70-1998/paragraf-69"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/657/#paragraf-10.odsek-5", "nazov": "§ 10 ods. 5 zákona č. 657/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/657/#paragraf-10.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/657-2004/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/657/#paragraf-10.odsek-9", "nazov": "§ 10 ods. 9 zákona č. 657/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/657/#paragraf-10.odsek-9", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/657-2004/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/657/#paragraf-10.odsek-10", "nazov": "§ 10 ods. 10 zákona č. 657/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/657/#paragraf-10.odsek-10", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/657-2004/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/657/#paragraf-10.odsek-12", "nazov": "§ 10 ods. 12 zákona č. 657/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/657/#paragraf-10.odsek-12", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/657-2004/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-128.odsek-2", "nazov": "§ 128 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-128.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-128"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/1957/79#paragraf-22", "/SK/ZZ/1998/70#paragraf-42", "/SK/ZZ/1998/70#paragraf-69", "/SK/ZZ/2004/657#paragraf-10", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-128"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1d8bf096-9d1e-4602-80ba-4bcb23108f66", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6119348101.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6119348101.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6119348101.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/91/2024\n6119348101\n19. 11. 2025\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2025:6119348101.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu H. I., narodeného X. Y. XXXX, A., Š. S. č. XX/XX,\nzastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Nitra, Farská č. 40, proti žalovanej SPP - distribúcia,\na.s., Bratislava - mestská časť Ružinov, Plátennícka 19013/2, IČO: 35 910 739, zastúpenej spoločnosťou\nAdvocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, Vaduz 9490, Städtle č. 17, Lichtenštajnské kniežactvo,\nReg. č: FL-0002.539.075-9, konajúcej prostredníctvom organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia,\nBratislava - mestská časť Staré Mesto, Mostová 185/2, IČO: 53 096 428, za ktorú koná JUDr. Veronika\nBarková, vedúca organizačnej zložky, o zaplatenie 41 816,70 eura s príslušenstvom, vedenom na\nMestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B2-29C/66/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave z 28. júna 2023 sp. zn. 15Co/174/2020, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 29C/66/2019-300 z 19.\njúna 2020 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia 41 816,70 eura s príslušenstvom;\nžalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 22 ods. 1 a 2, ods. 5 zákona č. 67/1960 Zb. o\nvýrobe, rozvode a využití vyhrievacích plynov (Plynárenský zákon), ďalej len ,,Plynárenský zákon“, §\n22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (Elektrizačný zákon), ďalej len\n„Elektrizačný zákon“). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že\nskutkovým základom žaloby je užívanie nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu vedenej na liste vlastníctva\n(ďalej len ,,LV“) č. XXXX pre okres A., Obec A., k. ú. N., ako pozemok parcelného č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 296 m2, parcelného č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 645\nm2, parcelného č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 17 815 m2, parcelného č. XXXX/XX - orná pôda\no výmere 2 656 m2, parcelného č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 1466 m2, parcelného č. XXXX/\nXX - orná pôda o výmere 2 134 m2, žalovanou. Na uvedených pozemkoch je umiestnené zariadenie\nslúžiace na protikoróznu ochranu (PKO + prívodný kábel), ktoré má v zmysle zákona prislúchajúce\nochranné pásmo, v dôsledku ktorého umiestnenia je obmedzený na užívaní svojich pozemkov. Pozemky\nsú stavebnými pozemkami, na ktorých ale nie je možné realizovať stavby, čoho dôsledkom je obmedzený\nna vlastníckych oprávneniach. Z uvedeného dôvodu si uplatnil na náhradu za nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva žalovanou za obdobie od 1. augusta 2017 do 5. januára 2019, vychádzajúc z ceny\nobvyklého nájmu - renty, ako ustálenej primeranej náhrady, s poukazom na ustanovenie čl. 20 ods. 4\nústavy a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) z 12. októbra 2016 sp.\nzn. PL. ÚS 42/2015. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na uvedených pozemkoch vo vlastníctve\nžalobcu, žalovaná v prvej polovici roka vo februári 1998, umiestnila zariadenie protikoróznej ochrany.\nOprávnenie žalovanej umiestňovať na cudzích pozemkoch plynárenské zariadenia a ochranné pásma\n\ntýchto zariadení vyplývalo z príslušných ustanovení Plynárenského zákona. O náhrade škody za výkon\nopatrení podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Plynárenského zákona platia obdobne predpisy Elektrizačného\nzákona. Za nespornú považoval súd prvej inštancie skutočnosť, že umiestnenie zariadenia protikoróznej\nochrany žalovanou na pozemkoch žalobcu spôsobuje žalobcovi obmedzenia, bez ohľadu na ich\nrozsah, navyše k nim prislúcha aj ochranné pásmo bez ohľadu na jeho rozsah. Okrem iného je z\ndôvodu samotného umiestnenia takéhoto zariadenia na pozemkoch žalobcu obmedzená možnosť\nvýstavby na nich, bez ohľadu na rozsah takéhoto obmedzenia. Sporným zostal charakter samotných\npozemkov, pričom na LV č. XXXX je ako druh pozemku pri predmetných pozemkoch uvedené, že ide\no ornú pôdu. Žalobca argumentoval tým, že v zmysle územného plánu je na predmetných pozemkoch\nmožná výstavba až do šiesteho nadzemného podlažia, pričom žalovaná poukazovala na to, že ide o\npoľnohospodársku pôdu, na ktorej môže žalobca pestovať poľnohospodárske plodiny bez akýchkoľvek\nobmedzení. Od toho by sa potom odvíjala aj výška samotnej náhrady v prípade úspechu žalobcu\nv právnom základe sporu. Za nesporné považoval taktiež skutočnosť, že k umiestneniu zariadenia\nprotikoróznej ochrany na pozemky, ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve žalobcu, došlo v prvej polovicu\nroku 1998, kedy ale žalobca vlastníkom nebol, nadobudol ich až v období rokov 1997-2005, čo vyplývalo\nz LV č. XXXX. V tejto súvislosti súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca nepreukázal, pričom ani\nnetvrdil, že niektorú z predmetných nehnuteľností nadobudol na základe V 4041/97-49/98, resp. že by\nbol v čase umiestnenia a uvedenia zariadenia protikoróznej ochrany jej vlastníkom. Súd prvej inštancie\nnepovažoval za právne relevantné, kto bol v tom čase vlastníkom predmetných nehnuteľností a či mu\nbola poskytnutá zo strany žalovanej alebo jej právneho predchodcu primeraná náhrada. Dôvodil, že\nžalobca v čase, keď došlo k obmedzeniu užívania nehnuteľnosti, vlastníkom predmetných nehnuteľností\nnebol a v lehote 3 mesiacov odo dňa, keď sa dielo, zariadenie protikoróznej ochrany, uviedlo do\nprevádzky (užívania) nežiadal u orgánu, ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb kompetentný\npre povolenie stavby energetického diela, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú\nnáhradu. Súd prvej inštancie ustálil, že nárok na poskytnutie primeranej jednorazovej náhrady za\nobmedzenie užívania vyššie uvedených nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre okres A., Obec A.,\nk. ú. N., ktoré v období, za ktoré si žalobca uplatňoval náhradu boli v jeho vlastníctve, titulom umiestnenia\nzariadenia protikoróznej ochrany žalovanou, zanikol. Vo vzťahu k žalobcovi tento nárok ani nevznikol.\nSkonštatoval, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva si mohol uplatniť len vlastník\npozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. Považoval za nemožné, aby\nžalobca, ako ďalší nadobúdateľ už s existujúcim vecným bremenom zaťaženého pozemku, sa mohol\núspešne domáhať finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva.\n1.2. V súvislosti s námietkami žalobcu ohľadom súladu právnych noriem, ustanovení § 22 ods. 2\nElektrizačného zákona s ústavou a s Listinou základných práv a slobôd, a to najmä s ohľadom na\npolitické zriadenie, počas ktorého boli prijaté, poukázal na ustanovenie čl. 152 ods. 1 ústavy a dôvodil,\nže Elektrizačný zákon, rovnako ako aj Plynárenský zákon, bol nahradený až prijatím zákona č. 70/1998\nZ. z. o energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákona č. 70/1998 Z. z.“). V období od nadobudnutia účinnosti\nzákona ústavy, od 1. októbra 1992, nebol zmenený ani zrušený príslušným orgánom Slovenskej\nrepubliky, bol teda platný a účinný až do 1. júla 1998, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 70/1998 Z. z.\nSkonštatoval, že úprava náhrad za obmedzenie užívania nehnuteľnosti zostala v zásade rovnaká ako v\nElektrizačnom zákone, pričom zmena nastala len v lehote na uplatnenie práva, ktorá bola šesť mesiacov\nodo dňa, keď sa o tom poškodený dozvedel, najneskôr však do jedného roka od vzniku škody alebo\nod núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, s rovnakým následkom, zánikom tohto práva a tiež,\nže v prípade núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti ide o primeranú jednorazovú náhradu. Súd\nprvej inštancie vysvetlil, že uvedené možno aplikovať aj v súvislosti s námietkou žalobcu na rozpor s čl.\n6 Listiny základných práv a slobôd (v skutočnosti však žalobca mienil § 6 ústavného zákona č. 23/1991\nZb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho\nzhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky), podľa ktorého zákony a iné právne predpisy\nmusia byť uvedené do súladu s Listinou základných práv a slobôd najneskôr do 31. decembra 1991.\nTýmto dátumom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s Listinou základných práv a\nslobôd. Z uvedeného preto považoval za zrejmé, že zákonodarca žiadny rozpor s Listinou základných\npráv a slobôd nevidel, a preto Plynárenský zákon a ani Elektrizačný zákon, resp. jeho ustanovenia §\n22, neuvádzal do súladu s Listinou základných práv a slobôd. Vysvetlil, že Plynárenský zákon a ani\nElektrizačný zákon dňa 31. decembra 1991 nestratili účinnosť, nahradil ich až zákon č. 70/1998 Z. z.\no energetike s účinnosťou\nod 1. júla 1998.\n\n1.3. K námietke žalobcu týkajúcej sa samotnej danosti uplatnenej náhrady, ktorá v zmysle § 22 ods.\n2 Elektrizačného zákona nie je daná, súd prvej inštancie dôvodil, že táto právna norma nepriznávala\nnáhradu vlastníkom, ktorí boli obmedzení vo výkone vlastníckeho práva. Ustanovenie § 22 ods.\n2 Elektrizačného zákona umožňovalo energetickým podnikom poskytnúť náhradu za obmedzenie\nužívania nehnuteľností. Zákonodarca stanovil, že musí ísť o obmedzenie podstatné, pri miernejšom,\nužšom obmedzení v užívaní nehnuteľností energetické podniky neboli povinné poskytovať náhradu.\nPoskytnutie náhrady však vylúčené nebolo. S poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 Plynárenského\nzákona, ktorý ukladal plynárenským podnikom a nimi povereným osobám povinnosť, čo najviac\nuchovávať nehnuteľnosti a práva vlastníkov, po skončení práce čo najrýchlejšie dotknuté pozemky\nrekultivovať, poškodené komunikácie uviesť po skončení prác do pôvodného stavu, čo zrejme spôsobilo\nposun v intenzite obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti potrebnej na poskytnutie náhrady. Vo vzťahu k\nnálezu ústavného súdu č. k. PL ÚS 42/2015-105 z 12. októbra 2016 uviedol, že predmetom konania\nbol súlad konkrétnych ustanovení zákona o tepelnej energetike s ústavou. Považoval síce za pravdivé,\nže sa ústavný súd zaoberal aj otázkou primeranosti náhrad za nútené obmedzenie vlastníctva, avšak\nskôr z pohľadu výšky a spôsobu určenia takejto náhrady, nie však jej jednorazovosťou. Z dôvodu\nneexistencie právneho základu uplatneného nároku žalobcom, ktorého právo zaniklo, teda neexistuje,\nsúd prvej inštancie nevykonal ďalšie dokazovanie ohľadom rozsahu obmedzenia, výšky náhrady, či\ndruhu a charakteru pozemkov vo vlastníctve žalobcu. Z uvedených dôvodov preto žalobu ako nedôvodnú\nzamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č.\n160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 28. júna 2023 sp. zn. 15Co/174/2020\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n2.1. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval správnosť zistenia skutkového stavu, ako aj záverov, ku\nktorým dospel súd prvej inštancie, stotožnil sa aj s jeho odôvodnením. Na potvrdenie správnosti a k\nuplatneným odvolacím námietkam uviedol, že v spore nebola sporná skutková okolnosť, že predmetné\nzariadenie bolo na pozemkoch žalobcu vybudované v prvej polovici roku 1998, kedy ešte žalobca\nnebol vlastníkom pozemkov. Vychádzajúc zo zásady, že režim právneho vzťahu sa riadi podľa právnych\npredpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku, určenie obsahu a rozsahu oprávnení žalovanej bolo\ntreba posúdiť podľa zákona č. 79/1957 Zb., ktorý bol účinný do 1. júla 1998. Oprávnenia energetických\npodnikov a tomu zodpovedajúce obmedzenia vlastníckeho práva podľa zákona č. 79/1957 Zb. boli tzv.\nzákonnými vecnými bremenami, ktoré pôsobili automaticky ex officio. Odvolací súd poukázal na závery\nvyplývajúce zo skutkových obdobných veci vedených na Najvyššom súde Slovenskej republiky sp. zn.\n2Cdo/68/2020, 4Cdo/89/2008, z ktorých relevantnú časť citoval.\n2.2. K otázke, či existuje povinnosť poskytnúť náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl.\n11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd v prípade, že k obmedzeniu došlo pred jej účinnosťou\na vlastník nemohol v rozhodnej dobe o náhradu požiadať, odvolací súd zdôraznil, že Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v rozhodnutí z 21. decembra 2009 sp. zn. 4Cdo/89/2008 vo vzťahu k prechodným\nustanoveniam, ktoré zachovávajú obmedzenia vzniknuté podľa predchádzajúcich predpisov uviedol, že\n„uvedené úpravy v prechodných ustanoveniach deklarovali zachovanie statusu quo ante v obmedzení\nužívacieho práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov\n(resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred účinnosťou týchto\npredpisov. Nezakladali však nárok na náhradu za obmedzenia vzniknuté pred ich účinnosťou, teda\nneobnovili „zaniknuté“ nároky na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva\nvlastníkov pozemkov. Skutočnosť, že zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za\nnásledok protiústavnosť týchto predpisov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. PL. ÚS 28/05 z 28. septembra 2005, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSlovenskej republiky ročník 2005 pod č. 49/2005)“.\n2.3. Odvolací súd citujúc ustanovenie § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona akcentoval, že nárok na\nnáhradu za obmedzenie vlastníckeho práva si mohol uplatniť ten vlastník zaťaženého pozemku,\nktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v zákonom určenej lehote, po\njej uplynutí nárok zaniká. Nie je preto možné, aby žalobca ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého\npozemku existujúcim vecným bremenom sa mohol úspešne domáhať finančnej náhrady za obmedzenie\nvlastníckeho práva. V konaní pritom nebolo sporné, že dotknuté nehnuteľnosti žalobca nadobudol v\n\nrokoch 2002 a neskôr. Požiadavka náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu bola preto\ncelkom nedôvodná. V kontexte uvedeného poznamenal, že otázkou, či existuje povinnosť poskytnúť\nnáhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd v\nprípade, že k obmedzeniu došlo pred jej účinnosťou a vlastník nemohol v rozhodnej dobe o náhradu\npožiadať, sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 10. marca 2003, sp. zn. 22 Cdo\n2093/2001, v ktorom konštatoval, že ,,v takomto prípade povinnosť poskytnúť náhradu nie je, právo\nna náhradu za obmedzenie vzniknuté pred dňom účinnosti Listiny by musel založiť špeciálny právny\npredpis“.\n2.4. Zároveň odvolací súd poukázal aj na uznesenie ústavného súdu z 28. februára 2017 sp. zn. III.\nÚS 149/2017, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť, ktorou sa sťažovateľ domáhal vydania nálezu,\nktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu, podľa čl.\n46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a\npráva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 9Co/53/2015-264 z 26. mája 2016. Zároveň poznamenal, že judikatúrou Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014 bola otázka vecných bremien a ich\nnáhrad riešená, z ktorých relevantné časti citoval. Taktiež bola riešená aj judikatúrou ústavného súdu\nsp. zn. IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011, z ktorých\nrelevantné právne závery citoval. Poznamenal, že žalobca v odvolaní iba zopakoval skutočnosti, ktoré\nuvádzal už v konaní pred prvoinštančným súdom, s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal.\nNapadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu\ntrov odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a\n§ 255 ods. 1 CSP.\n3. Proti uvedenému rozhodnutiu podal dovolanie žalobca (ďalej len ,,dovolateľ“), ktorého prípustnosť\nvyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) resp. podľa obsahu písm. b) CSP.\nNamietal nedostatočné vysporiadanie sa odvolacím súdom s uplatnenou argumentáciou, arbitrárnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Dovolateľ po zhrnutí uplatnených dôvodov v priebehu konania, prezentoval\nvlastný názor a výklad ústavy, Listiny základných práv a slobôd, z ktorých vyvodil, že po zmene\nspoločenského systému, sa ustanovilo, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nje možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu. Listina základných práv a\nslobôd zostala v platnosti aj po vzniku Slovenskej republiky podľa čl. 152 ods. 1 ústavy. Elektrizačný\nzákon z roku 1957 aj Plynárenský zákon z roku 1960 v dôsledku toho stratili účinnosť dňom 31.\ndecembra 1991. Právny režim nastavený týmito zákonmi nemôže byť aplikovateľný do 30. júna 1998,\nlebo odporuje ústave. Ustanovenie § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona v rozsahu úpravy priznávajúcej\nnáhradu iba tým vlastníkom nehnuteľností, ktorí zriadením vedenia boli podstatne obmedzení v užívaní\nnehnuteľnosti, stratilo účinnosť podľa § 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd k 31. decembru\n1991, lebo podľa čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, právo na náhradu za vyvlastnenú\nnehnuteľnosť má každý vlastník. Rovnako tak právo na náhradu má aj každý vlastník nútene obmedzený\nvo vlastníckom práve. Neznalosť zákona, ktorá spočíva v neznalosti právnych účinkov § 6 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd sa na strane štátnych orgánov prejavila zrušením Elektrizačného\nzákona zákonom č. 70/1998 Z. z. Aj po prijatí Listiny základných práv a slobôd sa zachovalo vlastníkom\nprávne postavenie, keď im patrila náhrada. Listina ju výslovne nespojila s podmienkou primeranosti,\ntáto podmienka mala relevanciu v spojení s medzinárodnými dohovormi o ľudských právach, ktorých sa\nčeskoslovenský štát stal zmluvnou stranou, pokiaľ nešlo o ustanovenie, voči ktorému československý\nštát neuplatnil výhradu. Ochrana vlastníctva a vlastníkov sa k takým výnimkám nezaradila. Ústava\nzaručuje základné právo vlastniť majetok. Na rozdiel od primeranej náhrady, ktorá sa pri vyvlastnení\nposkytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách\nprimeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia. Podľa názoru dovolateľa sa súd nemohol riadiť\nprávnou normou ustanovenia § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona a z hľadiska posudzovania právneho\nzákladu, teda posudzovania otázky existencie nároku titulom primeranej náhrady za vecné bremeno\nžalobcu. Mal vychádzať jedine z platnej ústavy, ktorá jednoznačne náhradu za vecné bremeno teda\nnáhradu za trvalé a časovo neohraničené obdobie obmedzenia výkonu vlastníckeho práva, definuje\nako náhradu primeranú. Interpretáciou čl. 20 ods. 4 ústavy treba určiť, aká náhrada a kedy, za akých\npodmienok je primeraná. Poskytnutá náhrada za zásah do právneho postavenia vlastníka podľa ústavy\nmôže byť jednorazová aj opakovaná. Poskytnutá náhrada za zásah do právneho postavenia vlastníka\n\nmusí byt' primeraná, ktorej výška závisí od okolností konkrétnej veci. V prípade núteného obmedzenia\nvlastníckych práv slúži vlastníkovi ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku,\nktorý v dôsledku núteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže\nužívať iba v obmedzenej miere. Ústavná ochrana sa preto vo výkone vlastníckych práv obmedzenému\nvlastníkovi zaručuje po celý čas trvania obmedzení vlastníka. Dovolateľ teda v podstatnom rozsahu\nnamietal, že súdy nižších inštancií priznali právnu účinnosť spornému zákonnému ustanoveniu § 22 ods.\n2 Elektrizačného zákona, i napriek tomu, že stratila účinnosť, preto ju nemožno aplikovať. Výnimka z\ntohto pravidla materiálneho štátu neexistuje. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok, ako aj rozsudok súdu\nprvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Alternatívne navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a\nžalobe vyhovieť. Uplatnil si nárok na náhradu trov konania.\n4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že podané dovolanie možno považovať za tzv. skryté\nodvolanie. Podľa jej názoru, dovolateľ nevymedzil žiadne pochybenie súdov. V podstatnej časti\nskopíroval odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd. Namietaná údajná arbitrárnosť spočívajúca v\nrozhodnutí odvolacieho súdu, len samo o sebe bez ďalšieho nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaná uviedla, že otázkou\nvzniku vecného bremena a nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré vzniklo za\núčinnosti Plynárenského zákona a Elektrizačného zákona sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky a jeho rozhodovacia prax pri riešení uvedenej otázky jednotná. S uplatnenou argumentáciou\ndovolateľa sa preto nestotožnila. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dôvodila, že\notázka vzniku vecného bremena a nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré vzniklo\nza účinnosti Plynárenského a Elektrizačného zákona je rozhodovacou praxou jednotná. Poukázala napr.\nrozhodnutia sp. zn. 4Cdo/89/2008, 2Cdo/68/2020, 7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014, z ktorých relevantné\nčasti citovala. Zároveň citujúc právne závery vyplývajúce z rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. I.\nÚS 590/2022, III. ÚS 149/2017, PL. ÚS 42/2015, následne dôvodila, že ustanovenie § 22 ods. 2\nElektrizačného zákona nebolo podrobené ústavnému prieskumu, preto platí prezumpcia jeho ústavnosti,\nteda súladu s ústavou a tým aj s čl. 20 ods. 4 ústavy a zároveň aj s dohovorom. Súlad zákona s\nústavou, ústavným zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonom, je\noprávnený posúdiť len ústavný súd. Žalovaná sa nestotožnila s námietkou nedostatočného odôvodnenia\nrozhodnutia. Odvolací súd považoval dôvody uvedené súdom prvej inštancie za správne, presvedčivé\na zákonu zodpovedajúce. Zdôraznil, že žalobca opomína, že uvedené nehnuteľnosti nadobudol v\nrokoch 2002 až 2005, teda už s existujúcim vecným bremenom. Citujúc právny záver vyplývajúci z\nuznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 590/2022 z 27. októbra 2022, v zmysle ktorého ďalší vlastník\nsa nemôže domáhať náhrady za obmedzenie svojho vlastníckeho práva, pretože ho v plnom rozsahu\nt. j. bez ťarchy v podobe vecného bremena nikdy nenadobudol. K otázke aplikácie ustanovenia §\n6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorý predpokladá stratu účinnosti ustanovení právnych\npredpisov, žalovaná dôvodila, že Listina základných práv a slobôd spája obmedzenie vlastníckeho\npráva s náhradou bez bližšej špecifikácie a Elektrizačný zákon spája obmedzenie vlastníckeho práva\ns primeranou jednorazovou náhradou, preto podľa jej názoru ustanovenie § 22 ods. 2 Elektrizačného\nzákon nestratilo účinnosť dňom 31. decembra 1991. Plynárenský a Elektrizačný zákon nestratili účinnosť\ndňa 31. decembra 1991, ale ich nahradil až zákon č. 70/1998 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 1998. Navrhla\ndovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť. Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie\nvydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje\nzákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci\ndovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\n7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie\nje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním.\n8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\n\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,\n4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).\n13. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal\nnedostatočné odôvodnenie, nevysporiadanie sa so všetkými uplatnenými námietkami odvolacím súdom\na arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.\n14. V danom prípade k zamietnutiu žalobného návrhu o zaplatenie 41 816,70 eura s prísl. došlo z\ndôvodu jeho nedôvodnosti, lebo zo skutkových okolností danej veci je nepochybné, že žalobca ako\nďalší nadobúdateľ uvedených nehnuteľností s už existujúcim vecným bremenom sa nemohol úspešne\ndomáhať finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Odvolací súd po zhrnutí podstatných\nskutkových okolností pre záver o nedôvodnosti uplatneného nároku, citujúc judikatúru najvyššieho súdu\nk riešenej otázke priznávania náhrad za obmedzenie vlastníckeho opráva (sp. zn. 4Cdo/89/2008), v\nzmysle ktorej pre posúdenie uplatneného nároku bolo rozhodujúce, či právna úprava jeho priznanie ako\nopakujúce plnenie umožňuje. Zákonné vecné bremená majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi\npredpismi, na základe ktorých boli zriadené. Z ustanovenia § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona\nvyplýva, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva si mohol uplatniť ten vlastník\nzaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v zákonom\nstanovenej lehote, po uplynutí ktorej nárok zanikol. V spore bolo nesporné, že k umiestneniu zariadenia\nprotikoróznej ochrany došlo vo februári 1998. Oprávnenie plynárenského podniku umiestňovať na\ncudzích pozemkoch plynárenské zariadenia a ochranné pásma týchto zariadení, vyplývalo z príslušných\nustanovení Plynárenského zákona s odkazom na ustanovenia Elektrizačného zákona. V čase zriadenia\nprotikoróznej ochrany na uvedených pozemkoch, žalobca nebol ich vlastníkom. Z LV č. XXXX totiž\n\nvyplýva, že všetky nehnuteľnosti na ňom zapísané nadobudol v období rokov 2002 -2005, opak v konaní\nžalobca nepreukázal, ani netvrdil. K namietanej strate účinnosti uvedených zákonov s nadobudnutím\núčinnosti ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako\nústavný zákon, podľa ktorého sa zákony a iné právne predpisy mali zosúladiť s Listinou základných\npráv a slobôd najneskôr do 31. decembra 1991, odvolací súd akcentoval, že pokiaľ k obmedzeniu\nvlastníckeho práva došlo pred nadobudnutím účinnosti Listiny základných práv a slobôd, možno\nnáhradu poskytnúť za toto obmedzenie len za podmienok stanovených právnymi predpismi účinnými\nku dňu obmedzenia, ak osobitný právny predpis neustanoví inak. S odkazom na judikatúru ústavného\nsúdu sp. zn. III. ÚS 149/2017, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012,\nII. ÚS 506/2011 sa stotožnil s právnym záverom, že ,,náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v\nsúvislosti so vznikom vecných bremien v odvetví energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách\n(v zákone o energetike a v jeho platnom znení) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v\nzákonom stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné\nbremeno viazne. Právne úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona o energetike a\n§ 69 ods. 10 zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo ante v obmedzení užívacieho\npráva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších\nsubjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali\nvšak nárok na náhradu za obmedzenia vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili zaniknuté nároky\nna primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť,\nže zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný nárok, nemala za následok protiústavnosť týchto\npredpisov. Na uvedenom závere nič nemení ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.\noktóbra 2016, ktorým bolo v bode 1 vyslovené, že ,,ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, §\n10 ods. 9, ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12, prvá, druhá, tretia a štvrtá veta zákona č. 657/2004\nZ. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach\npoužíva slovo ,,jednorazová“ v slovnom spojení ,,primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s čl.\n20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru“.\n15. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v\nkonaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.\nOdvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.\n16. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku\nv prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom\nprípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby\naj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam\nstrán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení\nrozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení\nrozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký\nargument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej\npovahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže\npriniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,\nS., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,\n1296 s.).\n17. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie uvedené odvolacím súdom v\nbodoch 11. až 21., ale aj v celom jeho kontexte s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie,\nktoré tvoria jeden celok vo vzťahu k ustáleniu zisteného skutkového stavu (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS\n350/09), spĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods.\n2 CSP a § 393 ods. 2 CSP. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006).\nV preskúmavanej veci odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej, formálnej štruktúre odôvodnenia\nrozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú\nsúhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z jeho obsahu vyplýva vzťah\nmedzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi\n\nna strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo\nokolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a\npresvedčivé. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom\nmožno považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP.\n18. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení\nsp. zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať\nvo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných\nustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)\narbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a\nzávermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne\nakceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že\narbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom\nsúvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami\nformálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti\ntakému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej\nrelevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho\nrozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,\nktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené\nsúdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,\nprípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.\nÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V preskúmavanej veci však o takýto prípad nejde.\n19. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky\nuvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré\nzostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia\ndôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho\nsúdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napádaného rozhodnutia,\nnedostatočne zistený skutkový stav v zásade nezakladá vadu konania podľa ustanovenia § 420\npísm. f) CSP. Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným\nodôvodnením rozhodnutia dovolateľovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Zhrnutie odôvodnenia napadnutého\nrozsudku vrátane odôvodnenia uvedeného súdom prvej inštancie v ich relevantnej časti, dáva\ndostatočnú odpoveď na uplatnenú podstatnú argumentáciu žalobcu v zmysle § 387 ods. 3 CSP.\n20. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľa dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania\npodľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil\npodľa predstáv sporovej strany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa\nsúd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to,\naby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi\nnázormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových\ntvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených\nnámietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho\nvyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov\nkonania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na\nzákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS\n252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).\n21. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia\nmusia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany\nbola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z\n9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,\nséria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára\n1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\n\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska\nproti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).\n22. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie nevykazuje\nexistenciu namietanej vady zmätočnosti, ktorá nevyplýva, ani z procesného postupu súdov nižšej\ninštancie, preto dovolanie uplatnené v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je prípustné a ani dôvodné, preto\nbolo odmietnuté v súlade s § 447 písm. c) CSP.\n23. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.\n24. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia.\n25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na\nzistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide\nvtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n26. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková. Môže\nísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii\na interpretácii procesných ustanovení. Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného\nustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu\nz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo\nspôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a\ntiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (sp. zn.\n4Cdo/64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia,\nči dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže\ndovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.\n27. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia dovolateľ namietal riešenie otázky\n(ne)súladu ustanovenia § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona s Listinou základných práv a slobôd a\nčl. 20 ods. 4 ústavy v spojení s § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka v súvislosti s uplatnenou\nnáhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Dôvodil, že dňom 31. decembra 1991 stratili Elektrizačný,\naj Plynárenský zákon účinnosť, preto ich nemožno uplatňovať (čl. 152 ods. 4 ústavy). Podľa jeho názoru\nuvedená otázka nebola doposiaľ rozhodovacou praxou vyriešená.\n28. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods.1 CSP\nv súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť\ntextu dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že nastolená\notázka dovolateľom týkajúca jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva je rozhodovacou\npraxou dovolacieho súdu ustálená (sp. zn. 4Cdo/89/2008, m. m. 2Cdo/68/2020, 7Cdo/26/2014, m. m.\n3Cdo/49/2014), preto následne skúmal, či napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu v zmysle § 421\nods. 1 písm. a) CSP (R 83/2018, R 71/2018).\n29. Najvyšší súd v rozsudku z 21. decembra 2009 sp. zn. 4Cdo/89/2008 k uvedenej otázke\nuviedol, že ,,Pre posúdenie uplatneného nároku bolo rozhodujúce, či právna úprava jeho priznanie\nv žalovanej forme ako opakujúce plnenie umožňuje. Ak by zákony týkajúce sa odvetvia energetiky,\npriznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospech vlastníkov a prevádzkovateľov\nenergetických zariadení (napr. oprávnenie stavať na cudzích nehnuteľnostiach stavby elektrického\nvedenia, odstraňovať stromy a pod.) a ukladajúce vlastníkom nehnuteľností povinnosť strpieť výkon\n\ntýchto oprávnení, t. j. upravujúce tzv. zákonné vecné bremená (zákonné obmedzenia vlastníckeho\npráva), neriešili zároveň poskytovanie náhrad za vzniknuté zákonné vecné bremená, bolo by možné\nodvodiť poskytnutie týchto náhrad priamo z čl. 20 ods. 5 ústavy, resp. aj z § 128 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy. K správnej aplikácii a\ninterpretácii ustanovenia § 128 Občianskeho zákonníka treba uviesť, že ods. 1 tejto právnej normy\nupravuje podmienky dočasného (prechodného) obmedzenia vlastníckeho práva spočívajúce v použití\nveci vlastníka, zatiaľ čo ods. 2 sa týka trvalých obmedzení vlastníckeho práva. Kritériá vyplývajúce z\nodseku 1 o podmienkach obmedzenia vlastníctva na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere sa netýkajú\nzákonných vecných bremien ako trvalých obmedzení vlastníckeho práva, preto na rozhodovanie o\nnáhrade za tieto trvalé obmedzenia nie sú použiteľné. Pri nedostatku inej právnej úpravy by právo\nna náhradu za vzniknuté zákonné vecné bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne uznávaných\nprávnych princípov ako príkazov na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva\nvlastniť a užívať majetok. Pokiaľ ale tieto špeciálne predpisy, na základe ktorých vznikli zákonné vecné\nbremená, otázku náhrad a s tým spojené obmedzenie vlastníckeho práva upravujú, treba podmienky\nvzniku a zániku práva na náhradu, ako aj formu a spôsob náhrady posudzovať podľa v nich obsiahnutej\nhmotnoprávnej úprave. Pri aplikácii tejto úpravy treba rešpektovať zásadu zákazu pravej retroaktivity,\nz ktorej vyplýva, že vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou novej právnej\núpravy sa zásadne posudzujú podľa právnej úpravy platnej v dobe ich vzniku. Právny záver o nemožnosti\npriznať náhradu za zákonné vecné bremeno, ak tento nárok podľa elektrizačného zákona zanikol\nalebo ak vo forme opakujúceho sa plnenia (renty) ani nevznikol, však neznamená úplnú bezplatnosť\nobmedzení vlastníckeho práva vyplývajúcich z vecného bremena. Na existujúce práva a povinnosti zo\nzriadeného vecného bremena sa treba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity. To znamená, že\nnevyplývajú z právnej úpravy, na základe ktorej vznikli, ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných\nvecných bremien. Vecné bremená zriadené na základe zákona (teda nielen podľa spomínaných\nenergetických zákonov) majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých\nboli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému\nslúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje\nvecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo\ntrpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich\nrežim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou\nprávnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Preto pokiaľ tieto\nšpeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou.\nTo potom znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace\ns ich výkonom, treba použiť úpravu súkromnoprávnu. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v\nsúvislosti so vznikom vecných bremien v odvetví energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách\n(v zákone o energetike a v platnom zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná\nv zákonom stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné\nbremeno viazne. Uvedené úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona o energetike a § 69\nods. 10 platného zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo ante v obmedzení užívacieho\npráva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších\nsubjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali\nvšak nárok na náhradu za obmedzenia vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili „zaniknuté“ nároky\nna primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť,\nže zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok protiústavnosť týchto\npredpisov (porovnaj uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 28/05 z 28. septembra 2005 publikované\nv Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky ročník 2005 pod č. 49/2005)“.\n30. Z rozsudku najvyššieho súdu z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 vyplýva právny záver, podľa\nktorého ,,Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a\nrozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. U vecných bremien\nzriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia\nvlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu\nvzťahujúceho sa k určitému chodu alebo zariadenia nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto\nzasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka a bez toho, aby existencia\nobmedzenia podávajúca sa z vecného bremena bola zrejmá zo zápisu v katastri nehnuteľností. Právna\nteória a súdno-aplikačná prax rešpektuje právny princíp, ktorý je vyjadrený pravidlom „lex specialis\nderogat generali“ (zvláštny zákon ruší zákon všeobecný). Za predpokladu, že ide o predpisy rovnakej\nprávnej sily. Zvláštna úprava, t. j. užšia právna norma má prednosť pred úpravou všeobecnou, t. j.\n\nnormou širšou, ktorá sa uplatní len tam, kde zvláštny predpis vec neupravuje. Tento kontravalentný\nvzťah špeciality a subsidiarity existuje medzi rôznymi právnymi predpismi (napr. vzťah Obchodného\nzákonníka ako osobitného predpisu „lex specialis“ a Občianskeho zákonníka ako všeobecného\npredpisu „lex generalis“). Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený\nverejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny\nprvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci,\nktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné\nvecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných\nbremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú\núpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách.\nPreto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou\nobčianskoprávnou. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým\nprávom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in\nrem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva.\nNemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku.\nFinančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a teda nemá charakter\nopakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého\npozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno“.\n31. Obdobný právny záver o vzniku práva na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré vzniká\njednorazovo tomu kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona č. 182/1993 Z.\nz. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, vyplýva aj z rozsudku\nnajvyššieho súdu zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktorého záver o vzniku a jednorazovosti\nnáhrady i napriek odlišným skutkovým okolnostiam a právnej úpravy je aplikovateľný aj na danú vec.\n32. V preskúmavanej veci to teda znamená, že ak došlo k vzniku vecného bremena za účinnosti\nElektrizačného zákona (§ 22 ods. 1), nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva bolo\npotrebné posudzovať podľa tohto zákona. Pretože tento zákon umožňoval priznanie takejto náhrady\nlen ako jednorazovej, neprichádzalo do úvahy jej priznanie ako opakujúceho plnenia za konkrétne\nvymedzenú dobu. V zmysle § 22 ods. 2 tohto zákona vlastník nehnuteľnosti, ktorý bol zriadením\nvecného bremena podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti, mohol žiadať, aby mu energetický\npodnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu, pričom žiadosť musela byť pod stratou nároku podaná\ndo troch mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo uviedlo do prevádzky (užívania). Nadväzujúc\nna uvedené preto možno ustáliť, že uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie primeranej náhrady za\nnútené obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie od 1. augusta 2017 do 5. januára 2019 nie je\ndaný, teda dôvodný. Pri riešení nastolenej otázky preto napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Pokiaľ k vzniku zákonného vecného bremena\ndošlo pred nadobudnutím účinnosti Listiny základných práv a slobôd na základe platného právneho\npredpisu, možno náhradu poskytnúť len za podmienok stanovených právnymi predpismi účinnými ku\ndňu obmedzenia, ak osobitný právny predpis neustanoví inak. Dovolateľ ako ďalší nadobúdateľ už\nzaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom sa nemôže domáhať preto peňažnej náhrady za\nobmedzenie vlastníckeho práva, ktoré nehnuteľnosti nadobudol až v rokoch 2002 až 2005, na ktorých\nzákonné vecné bremeno viazlo. Z tohto dôvodu preto dovolanie nie je prípustné.\n33. Vo vzťahu k namietanému nesúladu § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona s čl. 20 ods. 4 ústavy\ns § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dovolací súd uvádza, že posúdenie súladu ústavnosti je\nv kompetencii ústavného súdu (čl. 152 ústavy). Pokiaľ ústavný súd nerozhodol o nesúlade inštitútu\nprimeranej jednorazovej náhrady za podmienok vyplývajúcich z Elektrizačného zákona, platí prezumpcia\njeho ústavnosti, teda súlad s ústavou a tým aj s dohovorom (§ 193 CSP). Všeobecný súd nie je oprávnený\nposudzovať platnosť právnych predpisov (I. ÚS 47/95).\n34. Vzhľadom na uvedené dôvody, dovolací súd odmietol dovolanie ako neprípustné v súlade s § 447\npísm. c) CSP.\n35. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej, ktorej priznal nárok na nich náhradu v súlade\ns § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262\nods. 2 CSP).\n\n36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Co/174/2020", "guid": "e3ef669a-97f6-4f06-b92a-8dd1f382b631:985b56bf-7c2b-4a0d-8b53-f25f550c88e5", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}