{"guid": "b3a8240c-322e-4256-a24e-fe0076f34287:0f52929d-f63b-4709-bc34-5f072263077a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6119264203.1", "spisova_znacka": "2Cdo/128/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/128/2023 z 30. 7. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2025, sp. zn. 2Cdo/128/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:6119264203.1", "identifikacne_cislo": "6119264203", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "sudca_id": 188, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viera-nevedelova-188", "datum_vydania": "2025-07-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-4", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0f52929d-f63b-4709-bc34-5f072263077a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6119264203.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6119264203.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6119264203.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/128/2023\n6119264203\n30. 07. 2025\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2025:6119264203.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej\na členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Aleny Adamcovej, v spore žalobcov 1/ U. Q.,\nnarodenej R., bytom v O., 2/ G. E., narodenej R., bytom v O., 3/ U. P., narodeného R., bytom v O.,\nvšetci žalobcovia právne zastúpení JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s. r. o., so sídlom v Košiciach,\nKováčska 28, IČO: 52 858 774, proti žalovanému Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/\nA, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 38.821,28 eur s prísl., vedenom na Mestskom súde Košice pod sp.\nzn. K2-13C/64/2019, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 31. mája 2023\nsp. zn. 9Co/50/2022, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie z a m i e t a .\nII. Žalovaný m á voči žalobcom 1/, 2/ a 3/ n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu\n100 %.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred súdom prvej inštancie\n1. Žalobou doručenou súdu dňa 14. 10. 2019 (Okresnému súdu v Banskej Bystrici na upomínacie\nkonanie dňa 08. 04. 2019) sa žalobcovia ako podieloví spoluvlastníci pozemkov, špecifikovaných v\nrozhodnutí súdu prvej inštancie (v podieloch 1/4, 1/2 a 1/4), domáhali, aby súd uložil žalovanému\npovinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ a 3/ sumu 38.821,28 eur, ako odplaty za zákonné vecné bremeno\nzriadené zákonom č. 66/2009 Z. z., a to za dobu troch rokov od 07. 04. 2016 do 07. 04. 2019, z toho\nžalobkyni 1/ istinu vo výške 9.705,32 eur s 5 % úrokmi z omeškania ročne od 09. 04. 2019 do zaplatenia,\nžalobkyni 2/ istinu vo výške 19.410,64 eur s 5 % úrokmi z omeškania ročne od 09. 04. 2019 do zaplatenia,\nžalobcovi 3/ istinu vo výške 9.705,32 eur s 5 % úrokmi z omeškania ročne od 09. 04. 2019 do zaplatenia\na nahradiť trovy konania.\n2. Okresný súdu Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. apríla 2022 č. k.\n13C/64/2019-245 žalobu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n3. Poukázal na to, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný budovu počas celého sporného\nobdobia (od 07. 04. 2016 do 07. 04. 2019) prenajímal Arcidiecéznej charite Košice na základe Zmluvy\no nájme č. XXXXXXXXX z 26. 11. 2008 a jej dodatkov za účelom poskytovania sociálnych služieb za\nnájomné vo výške 3.146,25 eur ročne (za celkovú výmeru prenajatého nebytového priestoru 3146,25\nm2, t. j. za 1 euro/m2/rok).\n\n4. Prenájom nebytových priestorov žalovaným za účelom poskytovania sociálnych služieb za nájomné\nvo výške 1 euro/m2/rok, keď základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný\nrozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov vrátane plnenia úloh aj na úseku sociálnej pomoci, podľa\nnázoru súdu nemožno považovať za výkon podnikateľskej činnosti. Stavba prenajímaná za účelom\nposkytovania sociálnych služieb neslúži na podnikateľské účely, a preto na tento prípad nemožno\naplikovať ustanovenie § 1 ods. 3 zák. č. 66/2009 Z. z. ako výnimku z cit. zákona.\n5. Súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (uznesenie NS\nSR sp. zn. 1Cdo/99/2019) bolo ustálené, že pri uplatnenom nároku žalobcov na zaplatenie odplaty\nza vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z., patrí jednorazová odplata. Tak ako zákon\nč. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká\nza náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď\nzákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za\nnáhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s\ntým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.\nNajvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno\nodvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo\nzákladného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008). Ak\njudikatúra najvyššieho súdu, akceptovaná ústavným súdom, dospela k záveru, že právo na náhradu za\nobmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo\ntomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak\nani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.\n6. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za\nzriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým\nprávom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“,\nvzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva.\nFinančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter\nopakovaného plnenia.\n7. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp.\nzn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti\nfinančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých\nposudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS\n227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL.\nÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor.\n8. Vecné bremeno k pozemkom vo vlastníctve žalobcov bolo zriadené citovaným zákonom v prospech\nžalovaného dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. ku dňu 1. júla 2009. Žalobcovia, resp. ich\nprávni predchodcovia, si mohli uplatniť nárok na jednorazovú odplatu v lehote troch rokov od vzniku\nvecného bremena, teda do 1. júla 2012. Žaloba bola prvoinštančnému súdu doručená dňa 8. apríla 2019\na žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku žalobcov, ktorú súd prvej inštancie v súlade s § 100\nods. 1 a 2 a § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka vyhodnotil ako dôvodnú.\nII.\nKonanie pred odvolacím súdom\n9. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 31. mája 2023 č. k. 9Co/50/2022-288\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.\n10. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcami uplatnené odvolacie dôvody neboli dané,\npretože súd sa v odôvodnení rozsudku presvedčivo, zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými\npodstatnými argumentmi procesných strán vychádzajúc zo správne a úplne zisteného skutkového stavu\nveci, ktorý vyhodnotil podľa správnej právnej normy a túto aj v súlade so zmyslom a účelom zákona\ninterpretoval, rešpektujúc ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.\n11. Záver súdu prvej inštancie, že prenájom budovy základnej školy Arcidiecéznej charite Košice na\núčely poskytovania sociálnych služieb je plnením úloh obce pri výkone jej činnosti a správe majetku a\n\nnejedná sa o podnikateľskú činnosť, odvolací súd považoval za zodpovedajúci zákonnej úprave i obsahu\nzáväzkového vzťahu zo zmluvy o prenájme nebytových priestorov.\n12. V tejto súvislosti poukázal na to, že predmetom zmluvy o nájme nebytových priestorov č.\nXXXXXXXXX medzi žalovaným ako prenajímateľom a Arcidiecéznou charitou Košice ako nájomcom\nbola v rozhodnom období budova súp. č. XXX, ktorá má podľa faktického stavu i zápisu na liste\nvlastníctva charakter budovy pre školstvo, vzdelávanie a výskum. Nájomné bolo dohodnuté len v\nrozsahu zachovávajúcom odplatnosť zmluvy vo výške 1 euro ročne za 1 m2. Podľa názoru odvolacieho\nsúdu, žalovaný prenájmom školskej budovy zrušenej základnej školy len napĺňal svoju povinnosť starať\nsa o majetok, ktorý má vo vlastníctve, predchádzal jeho znehodnoteniu a súčasne ho používal na účely\nzákonom určené. Účelové určenie prenajatého majetku, dohodnutý účel nájmu aj získavaná odplata\nnasvedčujú správnosti záveru, že v danom prípade činnosť obce v súvislosti s touto zmluvou o nájme\nnebytových priestorov nenapĺňala znaky podnikania podľa § 2 Obchodného zákonníka. Žalovaný v\nzáujme účelného využitia majetku v jeho vlastníctve naplňujúc tiež zámer zákonodarcu predchádzať\nznehodnoteniu majetku, tento použil na účel zákonom povolený a vymedzený, v záujme splnenia svojich\núloh pri poskytovaní sociálnej služby obyvateľom obce. Hlavným účelom využitia nehnuteľnosti teda\nnebola sústavná snaha o dosiahnutie zisku ako majetkového prospechu, ale plnenie povinností obce,\nvyplývajúcich zo zákonnej úpravy. Súd prvej inštancie preto svoje rozhodnutie založil na správnej úvahe,\nže na právne pomery sporových strán je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z. a\npeňažný nárok žalobcov posudzovať ako právo na primeranú odplatu za vecné bremeno zriadené podľa\n§ 1, § 4 citovaného zákona.\n13. Záver súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil nárok žalobcov za zákonné vecné bremeno ako\nformu jednorazovej odplaty, ktorú nebolo možné priznať vzhľadom na uplynutie trojročnej premlčacej\ndoby (§ 100, § 101 OZ) plynúcej odo dňa účinnosti zákona 1. júla 2009, keď žalobcovia podali žalobu\nna súd až 8. apríla 2019, bol podľa odvolacieho súdu správny a zodpovedajúci rozhodovacej praxi\nnajvyššieho súdu v spojení s rozhodnutiami ústavného súdu, na ktoré prvoinštančný súd poukázal\nvo svojom rozhodnutí. Uviedol, že jeho základom sú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n8Cdo/17/2019 a sp. zn. 2Cdo/194/2018 pojednávajúce o nároku na odplatu za vecné bremeno\nvzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ako nároku na jednorazovú odplatu, ktorý nárok vznikol\núčinnosťou zákona 1. júla 2009, ktoré nadviazali na skoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (pozri\nsp. zn. 7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014, 1Cdo/171/2021, 1Cdo/99/2019). Podľa odvolacieho súdu súd\nprvej inštancie rozhodol v súlade s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, keď uzavrel, že charakter\nuplatneného práva žalobcu na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena je súdnou praxou\nustálený ako jednorazová odplata, a nakoľko vecné bremeno v prospech žalovaného na pozemku, ktorý\nje momentálne v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, vzniklo zo zákona ku dňu 1. júla 2009 a vlastník\npozemku si v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní neuplatnil nárok na odplatu v\nlehote troch rokov od jeho vzniku, toto právo sa premlčalo. Vlastníkom pozemkov bolo zachované právo\nna vyporiadanie zaťaženého pozemku zámenou pozemkov alebo v konaní o pozemkových úpravách\n(§ 2 zákona č. 66/2009 Z. z.), ktoré s účinnosťou od 1. septembra 2022 môže iniciovať aj vlastník\ndotknutého pozemku (§ 2, § 6, § 7 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách v znení zákona\nč. 257/2022 Z. z.).\n14. Odvolací súd ďalej dôvodil, že pokiaľ žalobcovia považovali rozhodnutie súdu za odporujúce\nprincípom právnej istoty a bránili sa tým, že v rozhodnutiach krajských a okresných súdov doposiaľ\nprevažuje posúdenie peňažnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009\nZ. z. ako náhrady opakovanej, odvolací súd zdôraznil, že rozhodnutia prvoinštančných a odvolacích\nsúdov netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorá je pre formovanie súdnej\njudikatúry určujúca. Predchádzajúce rozhodnutia odvolacích súdov neboli pre rozhodnutie vo veci\nprávne záväzné (R 71/18); judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri\nnezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I\nkeď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej\nsprávnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. S ohľadom na ústavnoprávny princíp\nnezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného\nprávneho názoru môže byť vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (napr. rozhodnutia ústavného súdu\nsp. zn. III. ÚS 46/2013, II. ÚS 346/08).\n\n15. Poukázal tiež na to, že otázka charakteru náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno podľa\nzákona č. 66/2009 Z. z. bola v čase rozhodnutia súdov nižšej inštancie v danej veci ustálená\nkonštantnými rozhodnutiami súdu vyššej inštancie zmienených v odôvodnení súdu prvej inštancie\nako i v rozhodnutí odvolacieho súdu ako náhrada jednorazová, na uplatnenie ktorej v konaní pred\nsúdom plynula trojročná premlčacia doba od 1. júla 2009 tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti v čase\nvzniku zákonného vecného bremena. Pretože žaloba bola v danom prípade podaná až v roku 2019,\nnebolo možné žalobcom uplatnený nárok priznať, vzhľadom na dôvodnú námietku premlčania vznesenú\nžalovaným (§ 100 OZ). Zákonu zodpovedajúcim spôsobom súd prvej inštancie rozhodol tiež o náhrade\nvzniknutých trov.\nIII.\nDovolanie\n16. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej aj ako „dovolatelia“).\nPrípustnosť dovolania odôvodnili § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP.\n17. Za nesprávny procesný postup, ktorý mal žalobcom znemožniť uskutočniť procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP označili\ndovolatelia postup odvolacieho súdu, ktorého výsledkom bolo arbitrárne rozhodnutie v dôsledku\njeho nedostatočného odôvodnenia. Dovolatelia tiež namietli, že postupom odvolacieho súdu došlo k\nporušeniu princípu právnej istoty a princípu legitímnych očakávaní.\n18. Žalobcovia podávali žalobu na základe právoplatných rozhodnutí v iných ich skutkovo a právne\ntotožných veciach, v ktorých súdy rozhodli, že odplata za vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č.\n66/2009 Z. z. je opakujúca sa. Rovnako sa žalobcovia pri podávaní žaloby opierali o nález Ústavného\nsúdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015, kde ústavný súd rozhodol o nesúlade zákona s ústavou práve preto,\nlebo zákon stanovil jednorazovú odplatu za zákonné vecné bremeno. Dovolatelia, pridržiavajúc sa aj\ntohto nálezu predpokladali, že primeraná odplata je len opakujúca sa náhrada. Odvolací súd sa s\ntýmito skutočnosťami žiadnym spôsobom nevysporiadal. V danej súvislosti dovolatelia poukázali na\nrozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo 17. mája 2023 sp. zn. 6Co/44/2023, ktorým sa odchýlil od\nustálenej judikatúry NS SR, opierajúc sa o. i. o nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 171/2021-72,\npoukazujúci na to, že so subjektívnou záväznosťou rozsudku úzko súvisí otázka tzv. prejudiciálneho\núčinku súdneho rozhodnutia, vyjadrená v § 193 a § 194 CSP. Odvolací súd sa podľa dovolateľov\nuvedeným vôbec nezaoberal a iba formalistický potvrdil, že judikatúra sa môže vyvíjať.\n19. Dovolatelia zdôraznili, že rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na\nktoré sa krajský súd odvoláva, a ktoré hovoria o jednorazovosti odplaty za vecné bremeno podľa § 4\nzákona č. 66/2009 Z. z., a následne uznesenia senátov Ústavného súdu SR, ktorými boli odmietnuté\nsťažnosti proti týmto rozhodnutiam najvyššieho súdu, sú v priamom rozpore s nálezom Ústavného súdu\nSR sp. zn. PL ÚS 42/2015, s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, čl. 1 dodatkového protokolu a s čl. 6 Európskeho\ndohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n20. Legitímne očakávania žalobcov boli založené aj na samotnom zákone, ktorý nehovorí, že odplata\nza existenciu vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má byť jednorazová a zároveň aj na\npredchádzajúcich rozsudkoch okresných súdov, krajských súdov a Najvyššieho súdu SR, na ktoré\nv konaní poukazovali. V danej súvislosti dovolatelia dali do pozornosti, že pokiaľ odvolací súd\npoukázal v danom smere na rozhodnutia špecifikované v rozhodnutí najvyššieho súdu z 30. novembra\n2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019 ako na rozhodovaciu prax, ústavný súd to poprel.\n21. Dovolatelia ďalej namietli, že odvolací súd sa nevysporiadal s faktom, že zo žiadneho ustanovenia\nObčianskeho zákonníka, ani z rozhodnutí NS SR ani ÚS SR nevyplýva, že odplata za vecné bremeno\nmá byť jednorazová, a že nárok na odplatu sa začína premlčiavať od účinnosti zákona.\n22. Dovolatelia považujú za rozporné s princípom právnej istoty, ak súdy zamietli žalobu o opakovanú\nnáhradu za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., pričom žalobcom v iných konaniach\nsúdy už právoplatnými rozhodnutiami priznávali opakovanú náhradu a bola im opakovaná náhrada\naj vyplácaná za niekoľko rokov dozadu. Poukázali na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, nález\nústavného súdu PL. ÚS 42/2015 a namietli, že výklad § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z. z. podaný\nsúdmi nižšej inštancie je v rozpore s daným nálezom.\n\n23. Dovolatelia ďalej namietli, že súdy nižšej inštancie sa nevysporiadali s otázkou premlčania a uzavreli,\nže žalobcovia majú nárok iba na jednorazovú odplatu, pričom jednorazová odplata je premlčaná. Súdy\npočítali premlčaciu dobu odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý však vo svojom znení o odplate\nnehovorí vôbec nič. Argumentácia o premlčaní práva, ktorú si osvojili súdy, od účinnosti zákona, je podľa\ndovolateľov neprípustná a nelogická. Samotné súdy počas 11 rokov priznávali o. i. aj žalobcom nárok\nna opakujúcu sa odplatu, ktorá sa premlčiavala 3 roky spätne. Teda samotné súdy svojou rozhodovacou\nčinnosťou vlastníkov poučili o existencii nároku a o počítaní premlčacej doby. Žalobcovia tvrdili, že\npremlčaciu dobu nemožno počítať odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., pretože k danému dňu\nžalobcom objektívne nemohlo byť známe, že majú nárok iba na jednorazovú odplatu, ktorej premlčacia\nlehota plynie odo dňa účinnosti zákona. O tom, že im patrí len jednorazová odplata sa žalobcovia\nprvýkrát dozvedeli až z rozhodnutia prvoinštančného súdu v tomto konaní. Premlčacia doba nároku na\njednorazovú náhradu môže začať plynúť najskôr odo dňa právoplatnosti konečného rozhodnutia vo veci\na nemožno ju spájať s účinnosťou zákona.\n24. Podľa dovolateľov sa súdy taktiež vôbec nevysporiadali s tým, že budova je prenajímaná nielen\ncharite ale aj súkromnej škole, od ktorej berie trhové nájomné. Aj z uvedeného dôvodu považujú\nrozhodnutie súdu za arbitrárne.\n25. Za právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené v zmysle § 421 písm. b) CSP označili\ndovolatelia otázky:\n25.1. „Či podnikanie podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. sa vzťahuje na obce a nie na subjekt, ktorý\nmá v nájme nehnuteľnosti, a či o podnikanie ide vždy, ak nehnuteľnosti dá do nájmu iným subjektom,\nči už podnikateľom alebo charite?“\n25.2. „Či vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., zanikne dňom, ktorým nehnuteľnosť\nzačala slúžiť na podnikanie, ak účinnosťou zákona vzniklo, ale neskôr nehnuteľnosť začala slúžiť na\npodnikanie?“\n26. Podľa názoru žalobcov pojem „podnikanie“ sa vzťahuje na obec a nie na subjekt, ktorý má v\nnájme nehnuteľnosti. Ak obec alebo samosprávny kraj uzatvorí nájomnú zmluvu s iným subjektom (s\npodnikateľom, obchodnou spoločnosťou, občianskym združením, alebo neziskovou organizáciou, ktorú\nnezriadila obec) bez ohľadu na výšku nájmu, vždy ide o podnikanie obce ako to vyplýva z § 663 OZ.\n27. Dovolatelia tvrdia, že dňom, ktorým nehnuteľnosť začne slúžiť na podnikanie, vecné bremeno\nzanikne, lebo sa na danú nehnuteľnosť prestane vzťahovať zákon č. 66/2009 Z. z. podľa § 1 ods. 1.\nV prejednávanej veci sa súd vôbec nevysporiadal s touto otázkou. Žalovaný časť budovy prenajíma\npodnikateľovi prevádzkujúcemu súkromnú školu, za účelom dosahovania zisku, a najmä žalovaný\ninkasuje od tohto subjektu trhové nájomné.\n28. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolatelia navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok\nodvolacieho i prvoinštančného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.\n29. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.\nIV.\nKonanie o dovolaní\n30. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade\nso zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nV ďalšom postupe bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky\ndovolacieho konania a predpoklady prípustnosti a dôvodnosti dovolania.\n31. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu\n\na to z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017,\n3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Dovolací súd je viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n32. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa\nna opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v\ncivilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže\nsúd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania.\nOtázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (pozri sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017,\n5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017). Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže\nbyť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco;\nnamieste je skôr reštriktívny výklad (pozri sp. zn. 1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017,\n5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).\n33. Vyššie naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V\nzmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa.\nTo znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nprípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu,\nproti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\nK dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP\nPodľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\nPodľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade\nuvedenej v tomto ustanovení (odsek 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (odsek 2).\n34. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu upravenú v § 420 písm. f) CSP sú a) zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie.\n35. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n36. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\n\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s\nuplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).\nVšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať\nodpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).\n37. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu\nnevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal\na riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou\na požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia\nňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov.\n38. V danom prípade dovolatelia zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP, teda tvrdené porušenie\npráva na spravodlivý proces, ktorým im malo byť znemožnené uskutočňovať im patriace procesné práva,\nodôvodňovali nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu v dôsledku jeho nedostatočného\nodôvodnenia v otázke premlčania a v tej súvislosti s faktom, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho\nzákonníka, ani z rozhodnutí NS SR ani ÚS SR nevyplýva, že odplata za vecné bremeno má byť\njednorazová, a že nárok na odplatu sa začína premlčiavať od účinnosti zákona. Namietali, že podávali\nžalobu na základe predchádzajúcej judikatúry, napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo 17. mája\n2023 sp. zn. 6Co/44/2023, ktorým sa odchýlil od ustálenej judikatúry NS SR, opierajúc sa o. i. o nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 171/2021-72, poukazujúci na to, že so subjektívnou záväznosťou\nrozsudku úzko súvisí otázka tzv. prejudiciálneho účinku súdneho rozhodnutia vyjadrená v § 193 a § 194\nCSP. Odvolací súd sa podľa dovolateľov uvedeným vôbec nezaoberal a iba formalisticky potvrdil, že\njudikatúra sa môže vyvíjať.\n39. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že rozsudok súdu prvej inštancie bol\nodvolacím súdom potvrdený, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a odôvodnenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu je potrebné posudzovať ako jeden kompletizujúci celok.\n40. Súd prvej inštancie v bodoch 16. a 17. odôvodnenia svojho rozsudku dôvodil:\n„Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/99/2019) obmedzenie\nvlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí k tzv. legálnym (zákonným) vecným\nbremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva.\nUstanovenia § 4 ods. 1 a 2 zák. č. 66/2009 Z. z. označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov\ndržať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach\npod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie\nvlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale\ndruhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho\npráva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské\nškoly, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom\n1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k\npozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo\nvlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené\nprávne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.\nz. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch.\nTak ako zákon č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno\nvzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj\nkeď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za\nnáhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s\ntým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.\nNajvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno\nodvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj\nzo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008).\nI v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada\nnamieste.\n\nAk judikatúra najvyššieho súdu, akceptovaná ústavným súdom, dospela k záveru, že právo na náhradu\nza obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege\njednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť\ntomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne\n(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva\nzaložené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,\nokruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,\nvyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za\nobmedzenie vlastníckeho práva.\nNajvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie\nvecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby,\nktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na\nkaždého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Finančná náhrada\nza vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia.\nPodstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV.\nÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej\nnáhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval\nústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I.\nÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015\nneovplyvnil vyššie ustálený právny názor.\nPri uplatnenom nároku žalobcov na zaplatenie odplaty za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009\nZ. z. je rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR ustálené, že patrí jednorazová odplata. Vecné\nbremeno k pozemkom vo vlastníctve žalobcov bolo zriadené cit. zákonom v prospech žalovaného dňom\núčinnosti zák. č. 66/2009 Z. z., t. j. ku dňu 01. 07. 2009. Žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia)\nsi mohli uplatniť nárok na jednorazovú odplatu v lehote troch rokov od vzniku tohto vecného bremena,\nteda do 01. 07. 2012.\nTáto žaloba bola súdu doručená dňa 08. 04. 2019 a žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku\nžalobcov, ktorú súd v súlade s ustanovením § 100 ods. 1 a 2 a ustanovením § 101 Občianskeho\nzákonníka posúdil, v zmysle vyššie uvedeného, ako dôvodnú. Na základe uvedených skutočností súd\nžalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol, nakoľko sa ich právo premlčalo.“\n41. Odvolací súd v tejto súvislosti v bode 12. a 14. odôvodnenia jeho rozsudku uviedol:\n„Zodpovedajúco rozhodovacej praxi najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutiami ústavného súdu, na\nktoré poukázal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, vyhodnotil nárok žalobcov na odplatu za\nzákonné vecné bremeno ako formu jednorazovej odplaty, ktoré právo na peňažné plnenie nebolo\nmožné priznať vzhľadom na uplynutie trojročnej premlčacej doby (§ 100, § 101 OZ) plynúcej odo dňa\núčinnosti zákona 01. 07. 2009, pričom žalobcovia podali žalobu na súd až 08. 04. 2019. Odvolací\nsúd v tomto odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré neopakuje a s ktorým\nsa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Jeho základom je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n8Cdo/17/2019, 2Cdo/194/2018 pojednávajúce o nároku na odplatu za vecné bremeno vzniknuté podľa\nzákona č. 66/2009 Z. z. ako nároku na jednorazovú odplatu, ktorý nárok vznikol účinnosťou zákona\n01. 07. 2009, ktoré nadviazali na skoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014,\n3Cdo/49/2014, závery ktorých boli zopakované tiež v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 1Cdo/171/2021, 1Cdo/99/2019. Súd prvej inštancie rozhodol v súlade s rozhodovacou praxou\nnajvyššieho súdu, keď uzavrel, že charakter uplatneného práva žalobcu na zaplatenie náhrady za\nzriadenie vecného bremena je súdnou praxou ustálený ako jednorazová odplata, a nakoľko vecné\nbremeno v prospech žalovaného na pozemku, ktorý je momentálne v podielovom spoluvlastníctve\nžalobcov, vzniklo zo zákona ku dňu 01. 07. 2009 a vlastník pozemku si v zmysle ustanovení Občianskeho\nzákonníka o premlčaní neuplatnil nárok na odplatu v lehote troch rokov od jeho vzniku, toto právo\nsa premlčalo. Vlastníkom pozemkov ostáva zachované právo na vyporiadanie zaťaženého pozemku\nzámenou pozemkov alebo v konaní o pozemkových úpravách (§ 2 zákona č. 66/2009 Z. z.), ktoré s\núčinnosťou od 01. 09. 2022 môže iniciovať aj vlastník dotknutého pozemku (§ 2, § 6, § 7 zákona č.\n330/1991 Zb. o pozemkových úpravách v znení zákona č. 257/2022 Z. z.).\nOtázka charakteru náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. bola\nv čase rozhodnutia súdu prvej inštancie ako i rozhodnutia odvolacieho súdu v danej veci ustálená\nkonštantnými rozhodnutiami súdu vyššej inštancie zmienených v odôvodnení napadnutého rozsudku,\nako aj v tomto rozhodnutí ako náhrada jednorazová, na uplatnenie ktorej náhrady v konaní pred súdom\nplynula trojročná premlčacia doba od 01. 07. 2009 tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti v čase\n\nvzniku zákonného vecného bremena. Pretože žaloba bola v danom prípade podaná až v roku 2019,\nnebolo možné žalobcom uplatnený nárok priznať vzhľadom na dôvodnú námietku premlčania vznesenú\nžalovaným (§ 100 OZ).“\n42. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru\ndovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393\nCSP. Odôvodnenie rozhodnutí oboch nižších súdov, ktoré v zmysle vyššie uvedeného tvoria jeden\nkompletizujúci celok, dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd sa s namietanou otázkou charakteru\nnáhrady za zákonom zriadené vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. ako náhrady jednorazovej\npremlčania nároku na náhradu za toto zákonné vecné bremeno vysporiadal, svoje závery odôvodnil\ndostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420\npísm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobcovia sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnili, a\nže odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv. Samotná skutočnosť, že žalobcovia\ns právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasia a\nnestotožňujú sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi\na predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov a\nrozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami. Dovolací súd preto dovolanie z dôvodu podľa § 420\npísm. f) CSP v tejto časti nepovažoval za dôvodné.\n43. Zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP dovolatelia videli aj v porušení princípu právnej istoty\na princípu legitímnych očakávaní, že primeraná odplata za zákonné vecné bremeno je len opakujúca\nsa náhrada, keď vychádzali z právoplatných rozhodnutí v iných skutkovo a právne totožných veciach,\nv ktorých súdy rozhodli, že odplata za vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je\nopakujúca sa náhrada a rovnako sa opierali o nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015, kde\nústavný súd rozhodol o nesúlade zákona s ústavou práve preto, lebo zákon stanovil jednorazovú odplatu\nza zákonné vecné bremeno. Namietali, že odvolací súd sa s týmito skutočnosťami žiadnym spôsobom\nnevysporiadal.\n44. Otázkou ustálenej judikatúry sa súd prvej inštancie zaoberal v už vyššie citovaných bodoch 16. a\n17. odôvodnenia rozsudku. Odvolací súd k uvedenej námietke v bode 13. odôvodnenia jeho\nrozsudku uviedol:\n„Pokiaľ žalobcovia považovali rozhodnutie súdu za odporujúce princípom právnej istoty a bránili sa\ndoposiaľ prevažujúcim hodnotením peňažnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona\nč. 66/2009 Z. z. v rozhodnutiach krajských a okresných súdov ako náhrady opakovanej, odvolací\nsúd zdôrazňuje, že rozhodnutia prvoinštančných a odvolacích súdov netvoria ustálenú rozhodovaciu\nprax najvyšších súdnych autorít, ktorá je pre formovanie súdnej judikatúry určujúca. Predchádzajúce\nrozhodnutia odvolacích súdov nie sú pre rozhodnutie vo veci právne záväzné (porovnaj aj rozhodnutie\nNS SR sp. zn. 5Cdo/10/2021).\nV zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR R 71/18 „za ustálenú rozhodovaciu prax súdov (najvyšší\nsúdnych autorít) treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vydávanej Najvyšším súdom\nSlovenskej republiky od 01. 01. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov\nSlovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatúrne prekonané), ako i rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ktorým bol opakovane potvrdený určitý právny názor alebo výnimočne aj jednotlivé\nrozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí\nnespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe\n(dovolacieho) súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk\nvydávané Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31.\ndecembra 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov\na súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974\n(č. 1. 1965 - 1967, 1980 (č. II. 1964 - 1969) a 1986 (č. IV. 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné,\nnajmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu a neboli prekonané neskoršou\njudikatúrou.\nEurópsky súd pre ľudské práva formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty\n(ani ochrana legitímneho očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku,\nč. 20153/04). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri nezmenenej právnej\n\núprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I keď zmena judikatúry\nvyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho\nrozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. S ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu,\nktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru\nmôže byť vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS\n46/2013, II. ÚS 346/08).“\n45. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa v odôvodnení jeho rozsudku dostatočne\na zrozumiteľne vysporiadal aj s námietkou právnej istoty a legitímnych očakávaní žalobcov, a preto túto\nnámietku nepovažoval za dôvodnú.\n46. Napokon zmätočnostnú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 420 písm. f) CSP) dovolatelia vyvodili\naj z toho, že ani súd prvej inštancie ani odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadali\ns námietkou žalobcov, že predmetná budova bývalej školy je prenajímaná nielen charite, ale aj\nsúkromnej škole, od ktorej berie trhové nájomné.\n47. Túto námietku dovolací súd posudzoval vo vzťahu k povinnosti súdu vysporiadať sa v odôvodnení\nrozhodnutia s podstatnými tvrdeniami strany sporu, rozhodnými pre posúdenia opodstatnenosti žaloby.\n48. V danom prípade žalobcovia žalobou uplatnili nárok na odplatu za zákonné vecné bremeno za\nobdobie troch rokov, t. j. od 07. 04. 2016 do 07. 04. 2019. Pokiaľ v konaní namietali aj to, že túto budovu\nžalovaný (obec) prenajal za trhové nájomné Európskej vzdelávacej agentúre za účelom zabezpečenia\nvýchovnovzdelávacieho procesu medzinárodnej súkromnej základnej školy, nižšej strednej školy,\nmaterskej školy, prevádzky školského klubu detí a výdajne školskej jedálne, dovolací súd poznamenáva,\nže uvedená zmluva bola uzavretá až dňa 23. 12. 2020 (bod 6., druhý odsek odôvodnenia rozsudku súdu\nprvej inštancie), teda mimo obdobia, za ktoré žalobcovia uplatňovali svoj nárok predmetnou žalobou;\nz hľadiska rozhodovania o žalobe išlo o tvrdenie nepodstatné, nesúvisiace s predmetom žaloby.\nHoci sa odvolací súd touto námietkou nezaoberal, túto okolnosť v intenciách ustanovenia § 420\npísm. f) CSP nemožno podľa názoru dovolacieho súdu považovať za taký procesný postup, ktorý by\nnapĺňal kritérium ustanovenia § 420 písm. f) CSP, teda ktorým by žalobcom znemožnil uskutočňovať\nich procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Z\nuvedeného dôvodu dovolací súd aj túto dovolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.\nK dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\nPodľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nPodľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\nPodľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,\nktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.\n49. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\nna zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou\naplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny\npredpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n50. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku,\nje charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo\nna určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej\n\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Obsah tohto pojmu napĺňajú predovšetkým stanoviská alebo\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky. Patrí doň ale aj prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných\nrozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,\npokiaľ niektoré neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí\nnespochybnili (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/6/2017,\n3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017). Aby mala dovolateľom\nnastolená otázka relevantný význam v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, musí\nbyť riešená odvolacím súdom a odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie.\n51. Odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a)\nCSP) dovolatelia namietali z dôvodu odklonu odvolacieho súdu od riešenia otázky charakteru odplaty\nza vecné bremeno ako opakujúcej sa dávky, poukazujúc na právoplatné rozhodnutia odvolacích súdov\nv iných (ich) skutkovo a právne totožných veciach, ktoré rozhodli, že odplata za vecné bremeno podľa §\n4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je opakujúca sa náhrada a rovnako sa opierali o nález Ústavného\nsúdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015, kde ústavný súd rozhodol o nesúlade zákona s ústavou práve preto,\nlebo zákon stanovil jednorazovú odplatu za zákonné vecné bremeno.\n52. Zo znenia ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP jednoznačne vyplýva, že dovolanie je prípustné\nlen v prípade, ak sa odvolací súd pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odchýlil\nod ustálenej judikatúry dovolacieho súdu, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\n53. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018\npatria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,\nalebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané\n(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,\nprípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou\njudikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí\na stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo\nVýbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy\no rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986.\n54. Ak teda rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k odklonu od „ustálenej judikatúry odvolacieho súdu“,\nv takom prípade dovolanie podľa uvedeného ustanovenia prípustné nie je.\n55. Otázka jednorazovosti náhrady za vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. bola\nustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu už vyriešená a vyplýva z nej správnosť právneho\nnázoru súdov nižších inštancií o jednorazovosti tejto náhrady.\n56. V uznesení sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26. augusta 2019 Najvyšší súd SR konštatoval:\n„36. Obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014\nako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady\nza zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993\nZ. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“).\nVyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady\nza zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa\n§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže\nk verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha\nnasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone\nč. 182/1993 Z. z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.\nUvedené ustanovenie (§ 4 ods. 1 a 2 zák. č. 66/2009 Z. z.) označilo oprávnenie obcí a vyšších\núzemných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno\na v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však o\n\nverejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha\nkonkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a\nobmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom.\nTak ako zákon č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno\nvzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj\nkeď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za\nnáhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s\ntým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.\nNajvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno\nodvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj\nzo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008).\nI v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada\nnamieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod\nstavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných\nzásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty\nvlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/2014).\nAk judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu\nza obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo\ntomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak\nani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné)\nvecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené\nverejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh\noprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v\nzhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie\nvlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.\nNajvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie\nvecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby,\nktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na\nkaždého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho\nvznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná\nnáhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného\nplnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok\nna finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.\nPodstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV.\nÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej\nnáhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval\nústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I.\nÚS 1/2012), na tom nič nezmenili.\n46. Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako\nvyplýva z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu\nzák. č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej\nenergetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu\nza vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže\nupravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľnosti. Kým pri\nobmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru,\nv ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného\nbremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej\nenergetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve\nbytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník\ndomu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od\núčinnosti zákona 1. septembra 1993.“\n47. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z., ktorého rozsah\nje určiteľný už pri jeho vzniku.“\n57. K rovnakému záveru ohľadom nálezu ÚS SR dospel najvyšší súd aj v rozhodnutí zo 14. 12. 2022\nsp. zn. 1Cdo/255/2021.\n\n58. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 25. 06. 2025 sp. zn. 8Cdo/64/2025 zhrnul ustálenú judikatúru a\nuviedol:\n„V rozhodnutí z 30. novembra 2019 sp. zn. 8Cdo/17/2019 najvyšší súd riešil otázku, či náhrada\nza zriadenie vecného bremena podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. prislúcha vlastníkovi pozemku v\njednorazovej forme alebo ako opakujúce sa plnenie (teda presne tú istú otázku, na vyriešení primárne\nktorej spočívalo aj napadnuté rozhodnutie v aktuálnej veci). V okolnostiach preskúmavanej veci najvyšší\nsúd priblížil pojem vecné bremeno zriadené ex lege („zákonné“ vecné bremeno) vo verejnom záujme,\nk právnej problematike, ktorej sa už obdobne vyjadril vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa náhrady\nza zriadenie vecného bremena v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. (viď rozsudky z 24. marca 2015 sp.\nzn. 7Cdo/26/2014 a zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014). V spomínanom rozhodnutí najvyšší súd\nnadviazal na právne závery vyjadrené už skôr, a to v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/194/2019 (napadnutým\nústavnou sťažnosťou, ktorú však ústavný súd uznesením z 28. októbra 2020 sp. zn. IV. ÚS 539/2020\nodmietol ako zjavne neopodstatnenú) a konštatoval, že tak, ako náhrada za vecné bremeno zriadené\npodľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. má povahu výlučne jednorazového plnenia, nemá povahu\nopakujúceho sa plnenia ani náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z.\nPrávna veta rozhodnutia sp. zn. 8Cdo/17/2019 znie: „Pokiaľ vlastník pozemku nemal k 1. júlu 2009 s\nobcou, ktorá na jeho pozemku nadobudla vlastníctvo stavby podľa osobitného predpisu (napr. zákona č.\n138/1991 Zb. o majetku obcí v z. n. p.) zmluvne dohodnuté iné právo, vzniklo mu týmto dňom právo na\nprimeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckych práv vecným bremenom zriadeným\npodľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní\npozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Na premlčanie\ntohto práva vlastníka zaťaženého pozemku na takú náhradu sa vzťahovala všeobecná premlčacia doba\ntroch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá začala plynúť uvedeným dňom.“ Obdobné závery\nnajvyšší súd zopakoval aj v rozhodnutiach z 27. októbra 2021 sp. zn. 1Cdo/171/2021, z 26. januára 2022\nsp. zn. 1Cdo/99/2019, zo 14. decembra 2022 sp. zn. 1Cdo/255/2021, v rozsudku z 30. októbra 2024\nsp. zn. 1Cdo/133/2023 a v uznesení z 26. júna 2024 sp. zn. 7Cdo/49/2023.\nZ doposiaľ uvedeného vyplýva, že rozhodovaciu prax nastolenú rozhodnutiami najvyššieho súdu z 26.\naugusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 a 30. novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019 a neskôr potvrdenú\nv ďalších rozhodnutiach možno bezpochyby označiť už za ustálenú súdnu prax najvyššieho súdu\n(R 71/2018). To, že uznesenie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 nebolo\nzverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR, nie je z\nhľadiska toho, ako je „zadefinovaná“ ustálená súdna prax najvyššieho súdu skutočnosť relevantná. Ak\njudikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za\nobmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo\ntomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak\nani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné)\nvecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené\nverejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh\noprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v\nzhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie\nvlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Dovolací súd\nuzatvára, že táto súdmi nižších inštancií riešená nosná právna otázka už bola v minulosti judikatúrou\nnajvyššieho súdu vyriešená so závermi, ktoré sa stali súčasťou ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu\na od týchto sa odvolací súd pri posudzovaní zisteného skutkového stavu neodklonil, a to vrátane otázky\npremlčania uplatneného nároku ako jednorazovej náhrady.\nRovnako bolo touto judikatúrou ustálené aj to, že jednorazová náhrada za zákonné vecné bremeno\npodľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku\ndňu účinnosti zákona, t. j. 01. 07. 2009, sa premlčuje, a to v lehote troch rokov plynúcej od tohto okamihu\n(sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26. 08. 2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. 11. 2020, sp. zn. 1Cdo/171/2021 z\n27. 10. 2021, sp. zn. 1Cdo/99/2019 z 26. 01. 2022). Pretože žaloba bola v danom prípade podaná až 15.\n08. 2019, odvolací súd správne uzavrel, že žalobcom nebolo možné uplatnený nárok priznať vzhľadom\nna dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovaným (§ 100 OZ). Odvolací súd súčasne konštatoval,\nže z obsahu spisu nezistil žiadne také okolnosti, pre ktoré by na vznesenú námietku premlčania nebolo\nmožné prihliadať (t. j. nevidel ani jej rozpor s dobrými mravmi).“\n59. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie ani odvolací súd sa záverom o jednorazovosti\nnáhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. od ustálenej judikatúry\ndovolacieho súdu neodklonili; dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je preto prípustné.\n\nK dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n60. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, teda nie o skutkovú otázku. Zo\nzákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa\nrozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,\nObchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie\nzáviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri\nktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu\nprávnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods.\n1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní. Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je, že sa týka právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací\nsúd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a\nzároveň dovolací súd ešte neriešil.\n61. V zmysle § 432 ods. 2 CSP je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym\nposúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.\nK prvej otázke:\n„Či podnikanie podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. sa vzťahuje na obce a nie na subjekt, ktorý\nmá v nájme nehnuteľnosti, a či o podnikanie ide vždy, ak nehnuteľnosti dá do nájmu iným subjektom,\nči už podnikateľom alebo charite?“\n62. Podľa názoru dovolateľov sa pojem „podnikanie“ vzťahuje na obec a nie na subjekt, ktorý má v nájme\nnehnuteľnosti. Ak nehnuteľnosti neslúžia pôvodnému účelu, to znamená, že ak ich obec nevyužíva pre\nseba, pre svoje účely na školské zariadenie, pre školy, ktorých je zriaďovateľom, ale prenajíma ich iným\nsubjektom, tak také nehnuteľnosti využíva obec na podnikanie. V danom prípade prenajíma budovu\nArcidiecéznej charite Košice, ale aj súkromnej škole, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť. Ak teda\nobec uzavrie nájomnú zmluvu s iným subjektom (podnikateľom, obchodnou spoločnosťou, občianskym\nzdružením alebo neziskovou organizáciou, ktorú nezriadila obec) bez ohľadu na výšku nájmu ide o\npodnikanie obce za účelom dosiahnutia zisku na určitý čas, a je len vecou obce (mesta), akú výšku\nnájomného určí.\nPodľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k\npozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva\nobce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, 1) vrátane priľahlej plochy, ktorá\nsvojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len „pozemok pod stavbou“).\n63. Uvedená otázka je vzhľadom na citované znenie § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. nejasná,\nnezrozumiteľná a zmätočná, nedostatočne vymedzená. Dovolateľmi formulovanú otázku odvolací\nsúd neriešil, resp. nezaložil na nej svoje rozhodnutie v zmysle kritérií prípustnosti dovolania podľa\n§ 421 ods. 1 písm. b) CSP; pre rozhodnutie odvolacieho súdu bola rozhodujúcou otázka premlčania\nnároku na odplatu za zákonné vecné bremeno. Dovolací súd ju preto vyhodnotil ako neprípustnú, čo\nsamo osebe zakladá dôvod na odmietnutie dovolania v tejto časti podľa § 447 písm. f) CSP.\nK druhej otázke:\n„Či vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. zanikne dňom, ktorým nehnuteľnosť\nzačala slúžiť na podnikanie, ak účinnosťou zákona vzniklo, ale neskôr nehnuteľnosť začala slúžiť na\npodnikanie?“\n64. Uvedenú otázku zániku nájmu v dôsledku toho, že nehnuteľnosť vo vlastníctve obce mala začať\nslúžiť na dovolateľmi tvrdené podnikanie iného subjektu ako obce, odvolací súd neriešil. Z obsahu\ndovolania pritom vyplýva, že dovolatelia ju nadniesli vo vzťahu k zmluve o nájme budovy medzi obcou a\nprevádzkovateľom súkromnej školy. Sami dovolatelia pritom v dovolaní uviedli, že s uvedenou otázkou\n\nsa odvolací súd vôbec nevysporiadal. Podľa ich názoru mala byť správne zodpovedaná tak, že dňom,\nktorým nehnuteľnosť začne slúžiť na podnikanie (podnikateľovi, prevádzkujúcemu súkromnú školu za\núčelom dosahovania zisku a za trhové nájomné) vecné bremeno zanikne.\n65. Ako vyplýva z už vyššie uvedeného (vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP),\nuzavretie zmluvy medzi žalovaným a Európskou vzdelávacou agentúrou v decembri 2020 sa týka\niného obdobia, teda išlo o skutočnosť nepodstatnú pre rozhodnutie o nároku na náhradu za zákonné\nvecné bremeno za obdobie od 07. 04. 2016 do 07. 04. 2019; súd prvej inštancie ani odvolací súd túto\notázku vo vzťahu k nájmu budovy Európskou vzdelávacou agentúrou ani neriešili. Z uvedeného\ndôvodu dovolací súd aj túto námietku nesprávneho právneho posúdenia považoval za neprípustnú,\nčo samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie dovolania v tejto časti podľa § 447 písm. f) CSP.\n66. Vzhľadom na vyššie uvedený záver o nedôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP dovolací\nsúd dovolanie ako celok zamietol podľa § 448 CSP.\n67. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd tak, ako je uvedené vo výroku\ntohto rozsudku v súlade s § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania\nrozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n68. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}