{"guid": "2c52757f-0caa-4979-b984-70a7db0de68f:b754eb47-7ba7-4b8a-aa0d-5f79ef32ab07", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6119230088.1", "spisova_znacka": "1Obdo/1/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/1/2024 z 26. 3. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. marca 2025, sp. zn. 1Obdo/1/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:6119230088.1", "identifikacne_cislo": "6119230088", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Sivák", "sudca_id": 292, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-sivak-292", "datum_vydania": "2025-03-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-384.odsek-2", "nazov": "§ 384 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-384.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-384"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "nazov": "§ 387 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "nazov": "§ 385 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-385"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-384", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-385", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b754eb47-7ba7-4b8a-aa0d-5f79ef32ab07", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6119230088.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6119230088.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6119230088.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Obdo/1/2024\n6119230088\n26. 03. 2025\nJUDr. Jana Hullová\nECLI:SK:NSSR:2025:6119230088.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a\nčleniek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobkyne IKA TRANS,\nspol. s r.o., Kežmarok, Nad traťou 26, IČO: 00 635 081, zastúpenej Art or Ius, s.r.o., Bratislava, Panenská\n668/24, IČO: 51 038 315, proti žalovanej Východoslovenská energetika a.s., Košice, Mlynská 31, IČO:\n44 483 767, zastúpenej KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Bratislava, Apollo Business\nCenter II, blok A, Prievozská 4, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 3 284,75 eura s príslušenstvom, o dovolaní\nžalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Cob/180/2022-1279 z 30. mája 2023, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie o d m i e t a.\nII. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) prvou výrokovou vetou rozsudku č. k.\n30Cb/38/2019-1132 z 13. júla 2022 zastavil konanie v časti istiny vo výške 2 699,10 eura spolu s\npríslušenstvom s poukazom na to, že žalobkyňa dňa 16. októbra 2019 (pred prvým pojednávaním vo\nveci) vzala žalobu v tejto časti späť. Druhou výrokovou vetou rozsudku žalobu zamietol ako nedôvodnú,\nkeď dospel k záveru, že žalobkyňa si svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009\nZ. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o podpore“) nesplnila voči\nžalovanej (správne malo byť uvedené voči spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s. - poznámka\ndovolacieho súdu) v zákonom stanovenej lehote (do 15. augusta 2014), v dôsledku čoho jej právo\nna podporu v nasledujúcom kalendárnom roku zaniklo a nemôže si na elektrinu vyrobenú vo svojom\nzariadení uplatniť právo podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore na nasledujúci kalendárny rok,\nt. j. na rok 2015. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného\nsporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a zásady úspechu v spore.\n2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudkom č. k.\n4Cob/180/2022-1279 z 30. mája 2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa\n§ 387 ods. 1 CSP. Ohľadom uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h)\nCSP dospel k záveru, že tieto nie sú naplnené. Konštatoval, že z obsahu odvolania v zásade vyplýva\nnesúhlas žalobkyne s právnymi závermi súdu prvej inštancie, avšak skutočnosť, že žalobkyňa má na\nvec odlišný názor a že rozhodnutie nebolo odôvodnené podľa jej predstáv, nepredstavuje dostatočný\npodklad pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti rozhodnutia a o existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm.\nb) CSP. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil\nsprávny právny záver. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, na ktoré odkázal (§ 387 ods. 2 CSP) a na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobkyne uviedol nasledovné:\n\n3. Zo spisu je zrejmé, že žalobkyňa si ako výrobca elektriny s právom na podporu v zmysle § 3\nods. 1 písm. b) zákona o podpore uplatňuje nárok na podporu s odôvodnením, že si splnila všetky\npovinnosti vyplývajúce z tohto zákona, resp. zo zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu. Súd prvej\ninštancie žalobkyňou uplatnený nárok preskúmal z hľadiska (ne)splnenia zákonných podmienok a\nosobitne zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy zákona o podpore. Základnou spornou\notázkou v konaní bolo splnenie zákonnej povinnosti žalobkyne v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o\npodpore vo vzťahu k výrobnému zariadeniu žalobkyne, čo bolo nevyhnutné pre posúdenie riadneho a\nvčasného splnenia povinnosti žalobkyňou voči spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. (ďalej len\n„VSD“), pretože podľa citovaného ustanovenia je žalobkyňa ako výrobca elektriny s právom na podporu\npovinná Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) a prevádzkovateľovi regionálnej\ndistribučnej sústavy oznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore, vrátane\npredpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.\nNesplnenie tejto povinnosti by malo za následok, že žalobkyňa si nemôže na elektrinu vyrobenú v\ndanom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo na doplatok za rok 2015. Žalobkyňa tvrdila, že svoju\noznamovaciu povinnosť voči VSD si riadne a včas splnila prostredníctvom oznámenia doručeného VSD\ndňa 8. júla 2014 v poštovej zásielke spolu s ďalšími dokumentami, pričom predložila dôkaz o odoslaní\ntakejto zásielky. Žalovaná voči tomu namietala, že podateľňa činná pre VSD eviduje príjem uvedenej\nzásielky, avšak neeviduje, že by jej obsahom bolo predmetné oznámenie. Žalobkyňa poukázala na\nsvedeckú výpoveď pracovníčky podateľne činnej pre VSD v inom konaní, z ktorej vyplynulo, že evidencia\nobsahu prijatých zásielok neprebiehala podľa formalizovaných pravidiel a bola nepresná a nespoľahlivá.\nOdoslanie zásielky s oznámením o uplatnení podpory pre VSD mal potvrdiť svedok Mgr. S. G., ktorý\npredmetnú zásielku pripravoval a odovzdal na poštovú prepravu. Zo spisu je zrejmé, že súd prvej\ninštancie dôkaz listinami, ktoré obsahujú svedecké výpovede E. H. (pracovníčky podateľne) a S. G. síce\nvykonal, avšak ho nehodnotil, lebo skutočnosti z neho vyplývajúce nepovažoval za relevantné, a teda z\nneho nevyvodil žiadne skutkové zistenia. Odvolací súd neopakoval dokazovanie týmito listinami, keďže\nobsah listín sa ich opätovným prečítaním v odvolacom konaní nemení.\n4. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne neprihliadal na uvedené listinné\ndôkazy, ktoré samy o sebe a ani v spojení s ďalšími dôkazmi produkovanými v konaní neboli spôsobilé\npreukázať, že žalobkyňa si riadne a včas splnila povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona\no podpore, keďže z evidencie prijatej pošty VSD z 8. júla 2014 bolo jednoznačne preukázané, že\nobsahom zásielky č. RP912125965Sk pod poradovým č. 41970 bola iba žiadosť o vydanie stanoviska\nk projektu Teplovod Kežmarok, PD (projektová dokumentácia - poznámka dovolacieho súdu) a mapy,\na teda predmetná zásielka neobsahovala oznámenie o uplatnení podpory žalobkyňou na rok 2015.\nPodľa názoru odvolacieho súdu nemožno zo žalobkyňou predloženého listinného dôkazu - o obsahu\nsvedeckej výpovede E. H. o spôsobe fungovania podateľne VSD - dospieť k paušálnemu záveru,\nže táto vo všetkých prípadoch neevidovala doručenú poštu, resp. ju neevidovala správne, keďže v\nprípade spornej zásielky je evidentné, že v prijatej pošte bola zaznamenaná nielen samotná žiadosť\nsubjektu Tatranská mliekáreň a.s., ale aj jej prílohy (projektová dokumentácia a mapy). Tvrdenie\nžalobkyne, že podateľňa VSD nezaznamenala obsah celej zásielky (bez preukázania opaku žalobkyňou)\nneobstojí. Odvolací súd tiež zdôraznil, že odosielateľom predmetnej zásielky nebola žalobkyňa, ale\ntretí subjekt, ktorý jej obsahom zjavne sledoval iný účel, ako splnenie povinnosti žalobkyne podľa §\n4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Za takýchto okolností nie je možné pričítať na ťarchu žalovanej\n(ani VSD) neobozretné správanie žalobkyne, ktorá v konaní tvrdila, že súčasťou zásielky odosielanej\ntretím subjektom bolo aj oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015. Preukázať tieto tvrdenia neboli\nspôsobilé ani žalobkyňou predložené ďalšie dôkazy, a to listinný dôkaz o obsahu výsluchu svedka S.\nG., ktorý osobne nezabezpečoval odoslanie spornej zásielky pre VSD. Odvolací súd mal za to, že aj\nkeby podateľňa činná pre VSD uviedla pri evidencii došlej pošty počet listín, ktoré boli obsahom zásielky\na tie by sa prípadne nezhodovali s počtom listín, z ktorých pozostáva žiadosť o vydanie stanoviska k\nprojektu Teplovod Kežmarok s prílohami, uvedené by ešte spoľahlivo nepreukazovalo, že chýbajúcim\ndokladom, ktorý je príčinou rozdielu v počte listov, bolo práve podanie, ktorým si žalobkyňa splnila\nsvoju oznamovaciu povinnosť. Žalobkyňou uvádzané dôkazy tak ani v časovej a vecnej súvislosti neboli\nspôsobilé preukázať jej tvrdenia, že si riadne a včas splnila zákonnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.\nc) zákona o podpore (a ani preniesť dôkazné bremeno o týchto tvrdeniach na žalovanú) tak, ako k\ntomu dospel aj súd prvej inštancie s poukazom na obsah evidencie doručenej pošty VSD. Uvedené\nplatí obdobne aj na list VSD z 28. novembra 2014, z ktorého prílohy má vyplývať, že žalobkyňa\nje uvedená ako výrobca, ktorý oznámil ÚRSO a VSD uplatnenie podpory, vrátane predpokladaného\nmnožstva dodanej elektriny do 15. augusta na nasledujúci kalendárny rok (resp. oznámenia ÚRSO na\n\nzáklade infožiadosti žalobkyne), a to s poukazom na žalovanou predložené zoznamy: (i) VSD zo dňa\n11. decembra 2014, (ii) ÚRSO o výrobcoch, ktorí si nesplnili povinnosť podľa § 4 zákona o podpore; (iii)\nvýrobcov s doplatkom na rok 2014 a (iv) výrobcov s doplatkom na rok 2015, kde je žalobkyňa zaradená\nmedzi výrobcov, ktorí si povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) voči VSD v roku 2014 nesplnili, čím\nžalovaná účinne spochybnila správnosť a hodnovernosť ich obsahu v súlade s § 151 CSP, čo malo za\nnásledok neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou.\n5. Odvolací súd ďalej konštatoval, že s aplikáciou ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore sa\nvysporiadal Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) v náleze sp. zn. PL. ÚS\n50/2015, v ktorom uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods.\n3 zákona o podpore je z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiadúce, pričom mechanizmus\ntejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné ďalšie rozhodnutia s tým, že sa jedná o súkromnoprávny\nvzťah medzi žalobcom a žalovaným. Ustanovenia o podpore v zmysle § 4 ods. 2 citovaného zákona\nsú tak relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu, bez ohľadu na to, kedy boli\nuvedené do prevádzky. Odvolací súd zdôraznil, že ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore sa\nvýslovne viaže k podmienkam podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory\nvýroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré podmienky\npodpory výroby elektriny a spôsob podpory sú upravené v § 3 zákona o podpore, a preto nemôže\nbyť ustanovenie § 18e ods. 1 citovaného zákona aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia\n§ 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom do 31. decembra 2018. Pre žalobkyňu platí len to,\nže podľa doterajších predpisov zostávajú zachované len podmienky podpory výroby elektriny (§ 3),\nktoré nemožno zamieňať s ustanovením § 4, ktorý upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Z\nustanovenia článku I. § 1 zákona o podpore, ktorý špecifikuje predmet úpravy, nepochybne vyplýva,\nže zákon ustanovuje jednak spôsob podpory a podmienky výroby [§ 1 písm. a)] a jednak práva a\npovinnosti výrobcov [§ 1 písm. b)]. V nadväznosti na predmet úpravy potom § 3 zákona o podpore\nbližšie konkretizuje spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny a § 4 upravuje práva a\npovinnosti výrobcu elektriny. Zákon o podpore teda dôsledne odlišuje medzi podmienkami podpory\na právami a povinnosťami výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Ustanovenie § 3 citovaného\nzákona upravuje podmienky, ktoré je treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na\npodporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne splniť povinnosti v zmysle § 4 citovaného zákona a\nv prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu, je zákonom daná\nsankcia. Ustanovenie § 18e citovaného zákona v tejto súvislosti iba upravuje, že podmienky podpory\nvýroby elektriny v prípade zmeny podmienok zostávajú pre žalobkyňu zachované. Teda, ak sa zmenia\npodmienky podpory (podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom,\nako sa žalobkyňa takýmto subjektom stala), prípadné nové podmienky sa v zmysle § 18e citovaného\nzákona netýkajú žalobkyne, ale len nových subjektov. Ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore\nmá teda väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny (§ 3) a nemá väzbu k § 4 cit. zákona, v\nktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny podľa znenia zákona do 31. decembra 2018.\nVychádzajúc z uvedeného ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore nemôže byť aplikované aj na\nsankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení do 31. decembra 2018, a to\ntak, že žalobkyňa nemusí plniť povinnosti (notifikačnú povinnosť) v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie.\nSúd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil správne, keď práva a povinnosti výrobcov podľa\n§ 4 zákona o podpore nepodriadil pod podmienky podpory podľa § 3 a neaplikoval na ne prechodné\nustanovenie v § 18e ods. 1 zákona o podpore. Je pravda, že Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS\n50/2015 výslovne neposudzoval výklad pojmu „podmienky podpory“. V súvislosti s § 4 ods. 2 písm. a), b)\na c) zákona o podpore „hovoril“ (iba) o povinnostiach výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie,\nustanovených týmto ustanovením zákona (napr. str. 32, 39, 47 nálezu), a nie o podmienkach podpory.\n6. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že jej právo na podporu vzniklo uzatvorením zmluvného vzťahu s VSD\na následne aj so žalovanou, odvolací súd poznamenal, že žalovaná nebola zmluvnou stranou Zmluvy\no dodávke a doplatku 2013, teda jej z tejto zmluvy nemohli vzniknúť žiadne práva a povinnosti. Pokiaľ\nide o Zmluvu o dodávke a doplatku 2015, ktorá ju nahradila, z jej obsahu (a vzájomnej písomnej\nkorešpondencie) nevyplýva, že by si ňou zmluvné strany inak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej\núprave uvedenej v § 4 ods. 3 zákona o podpore, resp. vylúčili účinky tohto zákonného ustanovenia.\nNaopak, z uzatvorenej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 jednoznačne vyplýva, že jej predmetom je\nvýlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi predpismi. Akákoľvek\npolemika strán o kogentnosti alebo dispozitívnosti a možnosti odchýlenia sa od ustanovenia § 4 ods.\n3 zákona o podpore je preto bez právneho významu. V konaní nebolo preukázané, že úmyslom, resp.\n\nvôľou žalovanej a VSD bolo poskytnúť žalobkyni podporu nad rámec zákonom stanoveného rozsahu.\nNedôvodná je v tomto smere aj argumentácia žalobkyne, že VSD a žalovaná uzatvorením Zmluvy o\ndodávke a doplatku 2015 prejavili vôľu poskytnúť žalobkyni podporu na rok 2015, keďže inak by takúto\nzmluvu so žalobkyňou uzatvorili (pri vedomosti o nesplnení jej povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona\no podpore) až na rok 2016. Odvolací súd k tomu poznamenal, že uvedená zmluva sa uzatvárala na\ncelé obdobie podpory, bez ohľadu na to, či právo na podporu výrobcovi na daný rok (2015) zaniklo z\ndôvodu nesplnenia zákonnej povinnosti. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že\nk uzatváraniu takýchto zmlúv zo strany VSD dochádzalo v roku 2014 celoplošne so všetkými výrobcami\ns právom na podporu, bez ohľadu na to, či si splnili povinnosť podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore\nna rok 2015, keďže sa uvedenou zmluvou malo regulovať celé obdobie podpory, a nie len jeho jeden\nrok. Napokon, Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 boli upravené práva a povinnosti zmluvných strán\nnielen vo vzťahu k odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je\nzariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty [§ 3 ods. 1 písm. b], ale aj prevzatím\nzodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy [§ 3 ods. 1 písm. d)], teda\nbez jej uzatvorenia s účinkami k 1. januáru 2015 by žalobkyňa nemala nárok na takýto druh podpory.\n7. K tvrdeniu žalobkyne, že sprievodný list VSD zo dňa 10. októbra 2014 spolu s návrhom zmluvy, ďalej\nuzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 zo dňa 9. decembra 2014 a sprievodný list VSD zo dňa\n10. decembra 2014 predstavujú uznanie záväzku VSD a žalovanej, zodpovedajúce právu žalobkyne\nna poskytnutie podpory, odvolací súd uviedol, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu\nlistiny. Uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 veta prvá zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“), urobené dlžníkom, musí byť písomné, adresované\nveriteľovi a záväzok musí byť určený jednoznačne (bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť).\nPrávny úkon uznania môže byť súčasťou aj iných právnych úkonov dlžníka, avšak pre jeho platnosť sa\nvyžaduje splnenie vyššie uvedených zákonných podmienok. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o\npodpore nepochybne stanovuje žalobkyni povinnosť oznámiť dve skutočnosti, a to uplatnenie podpory\na predpokladané množstvo dodanej elektriny. I keď predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre\nsplnenie si týchto dvoch notifikačných povinností, musí byť preukázané, že boli splnené, pričom listiny,\nna ktoré žalobkyňa poukázala, nemožno akceptovať ako dôkaz o tom, že žalobkyňa si splnila povinnosti\npodľa § 4 ods. 2 zákona o podpore v roku 2014, aby nestratila právo na podporu pre nasledujúci rok\n2015. Z obsahu uvedených dokumentov nevyplýva skutočnosť, že žalovaná (prípadne VSD) uznáva\n(deklaruje), že má voči žalobkyni záväzok v roku 2015 platiť cenu elektriny na straty. Keďže žalobkyňou\nuvádzané dokumenty nie sú uznaním záväzku žalovanej (a VSD) platiť cenu elektriny na straty v roku\n2015, je nenáležitá aj argumentácia žalobkyne o prenose dôkazného bremena na žalovanú. Z vyššie\nuvedeného vyplýva, že právo žalobkyne na podporu nezaniklo, ale vzhľadom na nesplnenie povinností\nustanovených v § 4 zákona o podpore si ho žalobkyňa nemôže uplatniť v kalendárnom roku 2015.\nZmluva o dodávke a doplatku 2015, ku ktorej uzavretiu došlo po 15. auguste 2014 (kedy žalovaná,\nresp. VSD museli vedieť o prípadnom nesplnení povinnosti žalobkyne pre rok 2015) nie je - podľa\nnázoru odvolacieho súdu - sama o sebe dôkazom, že došlo k splneniu tejto povinnosti. Ako už bolo\nuvedené vyššie, žalobkyňa právo na podporu má (čo deklaruje uvedená zmluva), avšak pre ten-ktorý\nkalendárny rok si ju môže uplatniť len, ak splní podmienky uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o\npodpore. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o opakovanú činnosť oznamovania, z ktorej musí\nbyť jednoznačná vôľa, ku komu smeruje a v akom rozsahu. Nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo\nzákona na nasledujúci kalendárny rok. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na potrebu použitia výkladových\npravidiel podľa § 266 OBZ ňou naznačeným spôsobom, odvolací súd konštatoval, že výkladom možno\nzisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním však prejavy vôle dopĺňať. K polemike žalobkyne\no prípadnej (ne)platnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, odvolací súd uviedol, že strany sporu jej\nneplatnosť výslovne nenamietali, preto súd prvej inštancie správne (nevzhliadnuc ex offo skutočnosti\nspôsobujúce jej neplatnosť) túto posúdil v súlade s aplikačnou praxou, podľa ktorej je nevyhnutné použiť\nprincíp preferencie platnosti právnych úkonov, ktoré sa uskutočňujú s jednoznačným zámerom vyvolať\nriadne právne účinky, čo možno vyjadriť aj tým spôsobom, že za bežných okolností nikto nerobí právny\núkon s úmyslom, aby bol tento úkon neplatný.\n8. Vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/287/2014 odvolací súd uviedol, že tento\nnepredstavuje rozhodnutie vyšších súdnych autorít a nemôže založiť ustálenú rozhodovaciu prax podľa\nčlánku 2 Základných princípov CSP. Zároveň nešlo o obdobný spor po skutkovej a právnej stránke,\npretože sa netýkal totožnej zmluvnej dokumentácie. V súvislosti s rozhodnutiami iných súdov, na ktoré\nžalobkyňa poukázala, odvolací súd poznamenal, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v\n\nich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by\nostatné súdy rozhodujúce v skutkovo a právne obdobných sporoch zaväzoval rozhodnúť identicky.\nPokiaľ žalobkyňa poukázala na rozpornosť obsahu jednotlivých zoznamov ohľadne výrobcov, ktorí si\nsplnili povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, kde mala byť žalobkyňa uvádzaná ako\nsubjekt, ktorý si uvedenú povinnosť splnil tak voči ÚRSO, ako aj voči VSD, odvolací súd (vzhľadom\nna protichodné listinné dôkazy predložené stranami) vychádzal z cenového konania ÚRSO podľa § 14\nods. 11 a ods. 12 zákona č. 250/2012 Z. z. v spojení s § 12 vyhlášky č. 18/2017 Z. z., kde v roku 2017\ndošlo ku korekcii skutočných nákladov za rok 2015 (rok t + 2), pričom v zozname za rok 2015 bol pri\nžalovanom uvedený údaj 0 MWh.\n9. K ďalšej odvolacej námietke, že v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie bola žalovaná zamieňaná\ns VSD a vypočutý svedok G. nebol E. ale S., odvolací súd poznamenal, že súd prvej inštancie iba\nv dôsledku chyby v písaní nesprávne uviedol v odôvodnení rozsudku žalovanú namiesto správneho\noznačenia subjektu VSD a tiež nesprávne meno svedka G., no z celého obsahu odôvodnenia vyplýva,\nže takéto pochybenie súdu prvej inštancie nemalo vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia a zároveň\nnespôsobilo jeho zmätočnosť, keďže stranám sporu je zrejmé (k čomu napokon smerovala aj ich\nargumentácia), že oznamovacia povinnosť výrobcu podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore smeruje voči\nprevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (VSD), pričom žalovaná bola iba osobou poverenou\nVSD k výkupu elektriny za cenu na straty. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôraznil materiálne nazeranie\nna spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu\nprvej inštancie v civilnom sporovom konaní nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého\nrozhodnutia odvolacím súdom. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť,\nže strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru\no zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). K námietke\nnepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd odkázal na závery zjednocujúceho\nstanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 3.\ndecembra 2015 pod č. 2/2016 s tým, že v posudzovanej veci obsah spisu nedáva žiadny podklad pre\nuplatnenie druhej vety stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa len celkom\nojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva. Zdôraznil, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní\n(civilnom spore).\n10. Ďalšie argumenty považoval odvolací súd pre rozhodnutie veci samej za nerelevantné, bez potreby\nsa s nimi osobitne zaoberať. Na základe uvedeného uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala, že si splnila\nsvoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Zároveň zdôraznil, že výrobca má\nurčité zákonné povinnosti, ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce uplatniť podporu. Bez jednoznačného\nprejavu vôle nemôžu mať žalovaná a VSD vedomosť, či výrobca má záujem uplatniť si podporu, a ani\nto, že žalobkyňa má zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. obidvomi druhmi\ntejto podpory, vrátane predpokladaného množstva „dodanej“ elektriny na nasledujúci kalendárny rok.\n11. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd tiež výrok o nároku na náhradu trov konania na súde\nprvej inštancie s poukazom na to, že žalobkyňa po začatí konania vzala žalobu o zaplatenie 2 699,10\neura s príslušenstvom späť (z dôvodu jej úhrady žalovanou pred podaním žaloby), teda v tejto časti\nprocesne zavinila zastavenie konania podľa § 256 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie zároveň žalobu v\nprevyšujúcej časti zamietol. Platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadom tejto časti\nžaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane\nsporu (6MCdo/19/2010). Keďže žalovaná bola v konaní plne úspešná, súd prvej inštancie jej správne\npriznal nárok na plnú náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol\nodvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá bola\nv odvolacom konaní úspešná, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinná nahradiť\nneúspešná žalobkyňa.\n12. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP s návrhom,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“ alebo „dovolací súd“) napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby zrušil aj rozhodnutie súdu\nprvej inštancie a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.\n\n13. V úvodnej časti dovolania žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) zhrnula konanie pred súdom prvej a\ndruhej inštancie po skutkovej a právnej stránke a zároveň poukázala na relevantné dôvody uvedené v\nodvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie.\n14. K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP uviedla, že napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu, a to aj v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie: (i) neobsahuje dostatočné\na presvedčivé odôvodnenie, ktoré by sa náležite zaoberalo a vysporiadalo so všetkými skutkovo\na právne relevantnými dôvodmi, ktoré žalobkyňa uplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie a\nv odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, (ii) nezaoberá sa dostatočne a presvedčivo (a\nniekedy dokonca vôbec) argumentáciou žalobkyne, ktorá si vyžadovala špecifickú odpoveď a ktorá\nmohla mať eventuálne zásadný význam pre rozhodnutie vo veci, (iii) je založené na dôvodoch,\nktoré sú zjavne protirečivé a popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a taktiež sú zjavne\njednostranné a v niektorých prípadoch svojvoľné, pričom takéto dôvody sú aj v extrémnom rozpore s\nprincípmi spravodlivosti, (iv) náležitým spôsobom nevyhodnocuje všetky skutkové zistenia, ktoré vyšli\nv konaní najavo (a na ktoré žalobkyňa poukazovala), niektoré z podstatných zistení úplne ignoruje,\npričom dostatočne neodôvodňuje ich prípadnú nepodstatnosť a ani nevysvetľuje myšlienkový postup\nsúdu pri prijímaní potrebných skutkových a následne právnych záverov, vyplývajúcich zo všetkých\nrozhodujúcich skutočností zistených vykonaným dokazovaním, (v) dokumentuje nesprávny procesný\npostup odvolacieho súdu (a aj súdu prvej inštancie) spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení\nkogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho\nrámca a zároveň tak znamená porušenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených procesných práv\nspojených so súdnou ochranou práva a práva na spravodlivý proces, (vi) odníma žalobkyni ako\ndovolateľke možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu v rámci využitia\nopravného prostriedku, čo v konečnom dôsledku porušuje právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces.\n15. Dovolateľka poukázala na viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR (sp. zn. IV. ÚS 345/2009, sp.\nzn. IV. ÚS 196/2014, sp. zn. IV. ÚS 96/2013, sp. zn. III. ÚS 311/2017, sp. zn. II. ÚS 120/2020, IV. ÚS\n314/2020, sp. zn. I. ÚS 68/2022) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 7Cdo/126/2018, sp. zn. 4Cdo/46/2019,\nsp. zn. 2Cdo/127/2018, sp. zn. 5Cdo/208/2018, sp. zn. 3Obdo/72/2016, sp. zn. 3Obdo/72/2019, sp. zn.\n3Obdo/64/2019 a sp. zn. 1Obdo/1/2021), z ktorých vyplýva, že ak všeobecný súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia nedá odpovede na zásadné otázky, podstatné pre rozhodnutie vo veci a nevysporiada sa so\nzásadnou argumentáciou sporovej strany, takéto rozhodnutie je nezlučiteľné s ústavne garantovaným\nprávom na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp.\ns právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd. Rovnako v prípade, ak odvolací súd nedá odpovede na zásadné otázky, podstatné\npre rozhodnutie vo veci a nevysporiada sa so základnou argumentáciou odvolateľa, je naplnený dôvod\nprípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ďalej poukázala aj na nález Ústavného súd SR\nsp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. decembra 2015, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval porušenie vyššie\noznačených práv sťažovateľky postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý selektívne pristupoval\nk výberu dôkazov následne hodnotených, a tým aj pojatých do procesu ustaľovania skutkového stavu\nveci.\n16. V konkrétnostiach potom dovolateľka súdom oboch inštancií vytýkala, že napriek jej právnej\nargumentácii za jedinú kľúčovú otázku v danej veci považovali skutkovú otázku, a to či oznámila VSD\nuplatnenie si podpory na rok 2015 v termíne do 15. augusta 2014 v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)\nzákona o podpore a či uvedené aj preukázala, t. j. že predmetné oznámenie bolo doručené spoločnosti\nVSD dňa 8. júla 2014 v poštovej zásielke č. RP912125965Sk. Poukázala na to, že pri poštových\nzásielkach je objektívne nemožné, aby odosielateľ mohol priamo preukázať, čo bolo v doručenej\npoštovej zásielke pri jej otvorení v podateľni adresáta, obzvlášť ak táto podateľňa zaznamenávala\nobsah prijatých zásielok nepresne a nedôsledne. V tejto súvislosti tiež namietala, že pri dokazovaní\nskutočného obsahu doručenej poštovej zásielky sa nemožno obmedziť iba na záznam v evidencii\ndošlej pošty adresáta zásielky a na ním predložený údajný obsah takejto zásielky, pretože by to v\ncelom rade prípadov viedlo k nemožnosti preukázania obsahu doručenej zásielky jej odosielateľom.\nZáver odvolacieho súdu o hodnovernosti záznamov podateľne činnej v tom čase pre spoločnosť VSD\no obsahu prijatých zásielok je zjavne jednostranný a vyslovene špekulatívny a vedie k absolutizovaniu\nvýznamu takéhoto dôkazu na úroveň kardinálneho a nespochybniteľného dôkazu. Uvedený záver\nnielen že odporuje svedeckej výpovedi E. H., ktorá o. i. potvrdila, že k spresneniu evidencie v\nuvedenej podateľni došlo až koncom roka 2014 (čo by nebolo potrebné, ak by táto bola dostatočná),\n\nale aj jej vyhodnoteniu Krajským súdom v Košiciach v uznesení sp. zn. 2Cob/137/2018 z 28. júna\n2019, ktorý považoval za preukázané, že podateľňa prijímajúca zásielky aj pre žalovaného v 1/ rade\n(t. j. pre VSD) nefungovala spôsobom zaručujúcim označenie a zaevidovanie každého listinného\npodania nachádzajúceho sa v jednej doručenej zásielke, a preto považoval za potrebné hodnotiť\nskutočnosť doručenia/nedoručenia vo vzájomnej súvislosti so všetkými zisteniami získanými v procese\ndokazovania. Dovolateľka tiež poukázala na to, že z príslušného listu evidencie podateľne činnej\npre VSD vyplýva, že pole (kolónka) o obsahu zásielky bolo úplne zapísané a už tam neostávalo\nmiesto pre záznam o ďalšom obsahu zásielky. Zároveň sa v zázname nesprávne, resp. nepresne\nuvádza, že prílohou žiadosti boli „mapy“, keďže žalobkyňa priložila iba jednu „mapu“, a to zakreslenie\nsituácie do jedinej snímky z katastrálnej mapy. Je tiež zjavné, že predloženiu obsahu zásielky muselo\npredchádzať jej vyhľadanie v evidencii (archíve) spoločnosti VSD, pričom je pravdepodobné, že k\ntakémuto vyhľadávaniu došlo iba v rozsahu podľa záznamu v evidencii podateľne. Zároveň nie je bez\nvýznamu, že vzhľadom k odlišnej povahe listín (o ktorých žalobkyňa tvrdí, že boli obsahom zásielky),\nmali byť tieto spracúvané rôznymi vnútroorganizačnými útvarmi spoločnosti VSD a pravdepodobne\naj oddelene archivované. Odvolací súd všetky vyššie uvedené skutočnosti podľa názoru dovolateľky\núplne prehliadol a označené uznesenie Krajského súdu v Košiciach ani len nespomenul v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia. Za arbitrárny a nesprávny označila dovolateľka záver odvolacieho súdu, že\nsvedok S. G. osobne nezabezpečoval odoslanie spornej zásielky pre VSD a namietala, že uvedený záver\nje doslovným prevzatím argumentácie žalovanej z jej písomných podaní, ktorý nezohľadňuje námietky\nžalobkyne. Zo svedeckej výpovede menovaného svedka jasne vyplýva, že tento pripravil aj obálku spolu\ns jej obsahom a túto odovzdal na sekretariáte spoločnosti Tatranská mliekareň, a. s. k vyzdvihnutiu\npracovníkom pošty. Okrem toho zo sprievodného listu k žiadosti spoločnosti Tatranská mliekareň, a. s. o\nvydanie stanoviska k projektu Teplovod Kežmarok jasne vyplýva, že kontaktnou osobou vo veci uvedenej\nžiadosti bol práve S. G., ktorý mal na starosti aj prípravu oznámenia o uplatnení podpory za žalobkyňu.\n17. Dovolateľka nesúhlasila ani so záverom odvolacieho súdu, že otázka dispozitívnej alebo kogentnej\npovahy ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore v tu relevantnej veci\nnemá právny význam, pretože zo Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 nevyplýva, že by si ňou zmluvné\nstrany pre rok 2015 upravili práva a povinnosti odchylne od týchto ustanovení. Dovolateľka namietala,\nže naopak povaha uvedenej právnej normy zásadný význam má, pretože Zmluva o dodávke a doplatku\n2015 bola navrhnutá spoločnosťou VSD po 15. auguste 2014, kedy uvedená spoločnosť už vedela, či\nbude povinná poskytovať žalobkyni podporu pre rok 2015, a to s celou a bezvýhradnou účinnosťou už\nod 1. januára 2015, pričom uvedená zmluva bola následne aj takto uzavretá. Za tohto stavu spomenutá\nzmluva jasne vyjadruje vôľu spoločnosti VSD a aj žalovanej odoberať od žalobkyne elektrinu za cenu na\nstraty a poskytovať jej doplatok s účinnosťou od 1. januára 2015. Uvedenému nasvedčuje aj následná\ninštrukcia spoločnosti VSD z 10. decembra 2014 zaslaná žalobkyni k fakturácii podľa uvedenej zmluvy\npráve pre rok 2015. Pokiaľ ide o záver odvolacieho súdu, že predmetom Zmluvy o dodávke a doplatku\n2015 je výlučne poskytovanie podpory v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi\npredpismi, dovolateľka namietala, že odvolací súd nelogicky a nesprávne zužuje pojem „všeobecné\nprávne predpisy“ len na ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o podpore, opomínajúc všetky ustanovenia\nvšeobecne záväzných právnych predpisov o zmluvnej autonómii subjektov v rámci súkromnoprávnych\nvzťahov. Zdôraznila, že zákon o podpore nezakazuje a ani nevylučuje uzavretie Zmluvy o dodávke a\ndoplatku 2015, a to aj v takom prípade, ak by pre rok 2015 nedošlo k splneniu povinnosti žalobkyne\npodľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, keď navyše predmetná zmluva bola uzavretá výslovne\npodľa § 269 ods. 2 OBZ. Ako neudržateľný a neprávny označila dovolateľka záver odvolacieho súdu,\nže nebolo preukázané, že úmyslom, resp. vôľou žalovaného a VSD bolo poskytnúť žalobcovi podporu\nnad rámec zákonom stanoveného rozsahu. Opätovne poukázala na to, že Zmluva o dodávke a doplatku\n2015 bola uzavretá na návrh spoločnosti VSD po 15. auguste 2014 s (celou a bezvýhradnou) účinnosťou\nod 1. januára 2015. V tom čase už VSD bezpečne vedela, či bude v roku 2015 povinná poskytovať\nžalobkyni podporu podľa zákona o podpore. Ak by mal byť uvedený prejav vôle spoločnosti VSD\ninterpretovaný inak, musel by byť nevyhnutne konfrontovaný s otázkou pohnútky, vnútornej výhrady,\nresp. omylu na strane VSD (resp. žalovanej, ktorá bola povinná túto podporu poskytovať na základe\npoverenia od VSD). Tiež záver odvolacieho súdu, podľa ktorého bola účinnosť Zmluvy o dodávke a\ndoplatku 2015 stanovená od 1. januára 2015 preto, že táto zmluva upravovala aj podporu prevzatím\nzodpovednosti za odchýlku (ktorej poskytovanie nie je dotknuté sankciou podľa § 4 ods. 3 zákona o\npodpore) je podľa názoru dovolateľky nelogický a odporuje skutočnému stavu veci, pretože uvedená\núčinnosť Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 sa týka všetkých foriem podpory podľa nej, a nie iba podpory\nformou prevzatia zodpovednosti za odchýlku. Napadnuté rozhodnutie zároveň ignoruje, že ak nie je\n\nsplnená povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore pre konkrétny rok, potom právo na tzv.\npovinnú podporu pre tento rok zostáva vo forme naturálnej obligácie, ktorá môže byť predmetom ďalšej\nsúkromnoprávnej dispozície zúčastnených strán, čo podľa názoru dovolateľky znamená, že môže dôjsť\nk založeniu takéhoto práva na podporu takpovediac „nanovo“ na zmluvnom základe, pričom ale náklady\nna realizáciu nebudú poskytovateľovi práva kompenzované v cenovom konaní pred ÚRSO.\n18. Ďalej dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala, že v napadnutom rozhodnutí adresne nereagoval na\njej argumentáciu, že žalované nároky sú zmluvnými nárokmi súkromnoprávnej povahy, ktoré by bolo\nmožné právne uprieť iba vtedy, ak by bola konštatovaná čiastočná neplatnosť Zmluvy o dodávke a\ndoplatku 2015. Takáto čiastočná neplatnosť by mohla byť daná iba vtedy, ak by predmetná zmluva\nbola v rozpore s kogentným ustanovením zákona, alebo ak by bola spoločnosťou VSD a žalovanou\nuzavretá v omyle, pričom by muselo ísť o právne relevantný a ospravedlniteľný omyl, ktorého by sa\nVSD a žalovaná museli včas domáhať, pričom ani jeden z uvedených dôvodov čiastočnej neplatnosti\nneexistuje, resp. žalovaná ani VSD sa relatívnej neplatnosti zmluvy včas nedovolávali. Napadnuté\nrozhodnutie k tejto argumentácii uviedlo, že žalobou uplatnený nárok je nárok na podporu podľa zákona\no podpore, na ktorého úspešné uplatnenie bola žalobkyňa povinná preukázať splnenie si povinnosti\npre rok 2015 voči VSD podľa § 4 ods. 2 písm. c) citovaného zákona. Zmluva o dodávke a doplatku\n2015, uzavretá po 15. auguste 2014 (kedy žalovaná, resp. VSD museli vedieť o prípadnom nesplnení\npovinnosti žalobkyne pre rok 2015), nie je podľa názoru odvolacieho súdu sama o sebe dôkazom\ntoho, že k splneniu povinnosti došlo, keďže žalobkyňa právo na podporu má (čo deklaruje uvedená\nzmluva), ale pre ten-ktorý kalendárny rok si ju môže uplatniť, len ak splní podmienky v zmysle § 4 ods.\n2 písm. c) zákona o podpore. Týmto odvolací súd odignoroval argumentáciu, že predmetná Zmluva o\ndodávke a doplatku 2015 priamo založila žalované nároky ohľadne roku 2015. Zároveň z uvedeného\nvyplýva, že odvolací súd právnej norme obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 zákona\no podpore priznáva kogentnú povahu alebo povahu verejnoprávnej normy, pričom obe možnosti sú\npodľa dovolateľky nesprávne a logicky a presvedčivo neodôvodnené zo strany súdov nižšej inštancie.\nPokiaľ odvolací súd v reakcii na argumentáciu žalobkyne, že upretie žalovaných nárokov by muselo\nbyť založené na čiastočnej (absolútnej alebo relatívnej) neplatnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015,\ndoplnil, že strany sporu jej neplatnosť výslovne nenamietali, dovolateľka poukázala na to, že pri takomto\nzávere je nepochopiteľné, prečo odvolací súd ignoroval platné a účinné dojednanie zmluvných strán o jej\núčinnosti od 1. januára 2015 (t. j. pre rok 2015) a prečo ho nepovažoval za dojednanie s jednoznačným\nzámerom strán vyvolať jeho riadne právne účinky.\n19. Dovolateľka namietala tiež nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o vysporiadanie\nsa s jej argumentáciou, týkajúcou sa prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore.\nPoukázala na to, že odvolací súd sa s jej námietkou, že žalovaný nárok nie je možné podmieňovať\ntakými podmienkami povinnej podpory, ktoré neboli vymedzené zákonom o podpore v znení účinnom\npred 1. januárom 2014, pretože jej zariadenie na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky dňa\n12. decembra 2012, vysporiadal v odseku 49 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom toto\nodôvodnenie nereaguje na jej argumentáciu dostatočným a presvedčivým spôsobom, resp. neposkytuje\nšpecifickú odpoveď. Odvolaciemu súdu vytýkala, že sa zameral výlučne na systematiku radenia a\nzačlenenie jednotlivých ustanovení zákona o podpore, kde § 3 je nadpísaný podtitulom Spôsob podpory\na podmienky podpory výroby elektriny a § 4 podtitulom Práva a povinnosti výrobcu elektriny. Takýto\njednostranný výklad však nie je komplexným výkladom právneho predpisu, pretože ignoruje podstatné\nargumenty žalobkyne, a to, že: (i) zákon o podpore odlišuje pojmy podmienky na získanie podpory\npodľa § 3 a podmienky podpory (výroby elektriny), ktoré aj odlišne používa, (ii) zákon o podpore v znení\núčinnom do 31. decembra 2013 určoval podmienky podpory výroby elektriny kombinovaným spôsobom,\na to tak prostredníctvom pozitívneho vymedzenia (§ 3), ako aj negatívneho vymedzenia [§ 3b ods. 2, 3\na 5 a § 4 ods. 2 písm. a) a b) cit. zákona], (iii) zákon o podpore v znení účinnom do 31. decembra 2013\nchápal podmienky podpory výroby elektriny širšie ako iba s obmedzením na jeho § 3, (iv) novelou zákona\no podpore účinnou od 1. januára 2014 bolo zavedené riešenie stretu, resp. koexistencie dovtedajšej s\nnovou úpravou prostredníctvom ultraaktivity, a preto je potrebné vychádzať zo znenia zákona účinného\ndo 31. decembra 2013.\n20. Odvolací súd ignoroval aj závery rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 10Cb/287/2014-471 z 21.\nnovembra 2017, ktorý žalobkyňa predložila už súdu prvej inštancie. Odvolací súd uviedol, že nejde\no rozhodnutie vyšších súdnych autorít, ktoré by mohlo založiť ustálenú rozhodovaciu prax a zároveň\nnejde o obdobný spor po skutkovej a právnej stránke, keďže sa netýkal totožnej zmluvnej dokumentácie.\n\nDovolateľka považuje takýto záver odvolacieho súdu za svojvoľný a odôvodnený absurdným a\nnelogickým spôsobom, bez ohľadu na zrejmé skutočnosti. Okresný súd Žilina v spomínanom rozsudku\njasne konštatoval, že: (i) tak výrobca elektriny ako aj prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy\nsú súkromnoprávnymi subjektami a ich právne vzťahy sú takisto súkromnoprávne, a to aj keď sa týkajú\nzákona o podpore, (ii) účelom zákona o podpore je iba úprava tzv. povinnej (priamo na základe zákona\nnárokovateľnej) podpory a právna úprava zákona o podpore sa nedotýka zmluvnej autonómie strán,\n(iii) za situácie, kedy prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy musel vedieť, či výrobca elektriny\n(resp. jeho zariadenie na výrobu elektriny) spĺňa alebo nespĺňa podmienky pre podporu podľa zákona o\npodpore a uzavrel s ním zmluvu o poskytovaní podpory s odkazom na § 269 ods. 2 OBZ, potom musí\nbyť dodržaný princíp pacta sunt servanda. Podľa názoru dovolateľky je zrejmé, že uvedený rozsudok\nsa týka priamo podstaty prejednávaného sporu, t. j. či má prednosť uzavretá súkromnoprávna zmluva,\nalebo či takáto zmluva je prípadne neplatná pre údajné nesplnenie podmienky, resp. predpokladu\npre povinnú podporu podľa zákona o podpore, ktorá mala byť splnená ešte pred uzavretím zmluvy,\npričom prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy o takomto nesplnení musel vedieť a aj vedel. Za\nnelogické dovolateľka označila konštatovanie odvolacieho súdu, že spor rozhodnutý Okresným súdom\nŽilina sa netýkal totožnej zmluvnej dokumentácie, keďže Okresný súd Žilina sa jasne vyjadril k otázke\nplatnosti a záväznosti zmluvy o poskytovaní podpory, ktorá bola uzavretá po tom, ako prevádzkovateľovi\nregionálnej distribučnej sústavy bolo známe, či výrobca elektriny splnil podmienku podpory podľa zákona\no podpore, o ktorej prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy v konaní tvrdil, že nebola splnená.\n21. Dovolateľka vyjadrila nesúhlas aj so spôsobom, akým sa odvolací súd vysporiadal s jej\nargumentáciou o potrebe interpretovať návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, ako aj uzavretú zmluvu\na sprievodné listy VSD zo dňa 10. októbra 2014 a 10. decembra 2014 podľa § 266 OBZ. Pokiaľ odvolací\nsúd uviedol, že výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním však prejavy vôle\ndopĺňať, podľa názoru dovolateľky ide o nesprávnu inšpiráciu rozsudkom NS SR sp. zn. 3Cdo/81/2011\nz 31. júla 2012, ktorý sa však týka interpretácie občianskoprávnych (a nie obchodnoprávnych) úkonov\npodľa § 35 ods. 2 OZ. Pre obchodnoprávne úkony platí, že interpretáciou podľa pravidiel obsiahnutých\nv § 266 ObchZ je možné určiť obsah právneho úkonu a zároveň ňou ale nie je prípustné meniť obsah\nprávneho úkonu (Ovečková, O. a kol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár. Zväzok II, Bratislava:\nWolters Kluwer, 2017, str. 86). Dovolateľka zdôraznila, že ustanovenie § 266 OBZ má kogentnú povahu.\nZároveň je podľa jej názoru zrejmé, že odvolací súd interpretáciou vyššie uvedených úkonov zmenil\nich jasný význam a obsah, ktorý jednoznačne smeruje k účinnosti celej Zmluvy o dodávke a doplatku\n2015 od 1. januára 2015. S poukazom na to, že pri interpretácii zmlúv nie je možné zobrať do úvahy iba\nvôľu jednej zmluvnej strany a ignorovať vôľu druhej strany, dovolateľka namietala, že v čase návrhu a\nuzavretia Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 nevedela a ani nemala dôvod vedieť, že spoločnosť VSD\na žalovaná v skutočnosti nechceli celú uvedenú zmluvu uzavrieť a plniť už od 1. januára 2015, teda\npre rok 2015.\n22. Ďalej dovolateľka poukázala tiež na oznámenie spoločnosti VSD zo dňa 28. novembra 2014 (teda po\n15. auguste 2014) adresované ÚRSO (na jeho žiadosť), v ktorom ju identifikovala ako takého výrobcu\nelektriny z obnoviteľných zdrojov, ktorý si voči nej pre rok 2015 splnil oznamovaciu povinnosť podľa\n§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore a v ktorom VSD aj vyčíslila konkrétne plánované náklady na\npodporu pre žalobkyňu na rok 2015. Až následne VSD zaslala na ÚRSO údaje pre evidenčné účely, v\nktorých zmenila kvalifikáciu žalobkyne na subjekt, ktorý jej (údajne) neoznámil uplatnenie podpory na\nrok 2015. Spoločnosťou VSD zaslané údaje pritom ÚRSO (a ani iný subjekt) nepreveroval a iba z nich\nvychádzal pri zostavovaní zoznamov v roku 2015 a 2016, ktoré sa týkali aj predošlého roka 2014. Súd\nprvej inštancie uvedenú argumentáciu ponechal bez akéhokoľvek odôvodnenia, zatiaľ čo odvolací súd\nuviedol, že vzhľadom k protichodným dôkazom predloženým stranami vychádzal z cenového konania\nÚRSO podľa § 14 ods. 11 a 12 zákona č. 250/2012 Z.z. v spojení s § 12 vyhlášky č. 18/2017 Z.z., kde\ndošlo v roku 2017 ku korekcii skutočných nákladov za rok 2015 (rok t + 2), pričom v zozname za rok 2015\nbol pri žalovanom uvedený údaj 0 MWh. Podľa názoru dovolateľky sa odvolací súd zákonne konformným\nspôsobom nevysporiadal so zmenou postoja spoločnosti VSD, s poukazom na to, že k takejto zmene\ndošlo až v závere roka 2014 a v evidentnej súvislosti s konaním o zmene tarify za prevádzkovanie\nsystému (ďalej len „TPS“) pre rok 2015, kedy ÚRSO ponížil výšku oprávnene plánovaných nákladov\nna podporu obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „OZE“) pre rok 2015 všetkým prevádzkovateľom\nregionálnych distribučných sústav (vrátane VSD), ktorí by tak uvedený rozdiel museli znášať z vlastného;\npodľa názoru dovolateľky ide o logický motív pre zmenu postoja spoločnosti VSD.\n\n23. Dovolateľka súdom oboch inštancií tiež vytýkala, že sa nevysporiadali s ňou tvrdeným presunom\ndôkazného bremena zo žalobkyne na žalovanú, ku ktorému malo dôjsť predovšetkým v dôsledku\nuznania záväzku žalovanou. Namietala, že napadnuté rozhodnutie, a to ani v spojení s rozhodnutím\nsúdu prvej inštancie nijako nereaguje na jej argumentáciu, že žalovaná dňa 19. marca 2015 uhradila\nžalobkyni v lehote splatnosti celú sumu faktúry č. 5150022, ktorá bola vystavená 6. marca 2015 so\nsplatnosťou 20. marca 2015 za elektrinu dodanú v mesiaci február 2015 v jej cene na straty podľa\nZmluvy o dodávke a doplatku 2015, čím došlo k uznaniu zvyšku dlhu žalovanou za celý rok 2015 v\nzmysle § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 3 OBZ, s dôsledkom presunu dôkazného bremena na\nžalovanú podľa § 191 CSP. Pokiaľ žalovaná ako dôvod pre upretie žalovaných nárokov prezentovala\niba to, že tieto sú nedôvodné pre nesplnenie povinnosti žalobkyne voči VSD podľa § 4 ods. 2 písm. c)\nzákona o podpore pre rok 2015, tak uvedené sa týka aj uhradenej faktúry za február 2015, a práve preto\njej úhrada predstavovala zároveň uznanie zvyšku dlhu žalovanej pre celý rok 2015. Ďalej dovolateľka\npoukázala na svoju argumentáciu v konaní, že ak spoločnosť VSD počas platnosti a účinnosti Zmluvy\no dodávke a doplatku 2013 a súčasne po 15. auguste 2014 doručila žalobkyni návrh Zmluvy o dodávke\na doplatku 2015 s navrhovanou účinnosťou od 1. januára 2015 a v sprievodnom liste z 10. októbra\n2014 naliehala na skoré uzavretie zmluvy tak, aby všetky zmeny nastali už s touto účinnosťou a\nnásledne aj uzavrela Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou od\n1. januára 2015 a sprievodným listom z 10. decembra 2014 žalobkyňu inštruovala k fakturácii ceny\ndodanej elektriny na straty práve pre rok 2015, potom uvedené listiny predstavujú právny úkon - uznanie\nzáväzku spoločnosti VSD poskytovať žalobkyni povinnú podporu podľa zákona o podpore práve pre\nrok 2015. Záväzok spoločnosti VSD platiť žalobkyni za dodanú elektrinu jej cenu na straty vyplýval zo\nZmluvy o dodávke a doplatku 2013, a to od jej uzavretia dňa 12. februára 2013 do budúcna. Pokiaľ\nVSD postupovala tak, ako bolo uvedené vyššie a aj podľa odvolacieho súdu mali byť Zmluvou o\ndodávke a doplatku 2015 realizované tie isté plnenia ako podľa Zmluvy o dodávke a doplatku 2013\niba s tým rozdielom, že časť plnenia mala byť zabezpečovaná žalovanou, potom návrh a aj uzavretie\nzmluvy s účinnosťou od 1. januára 2015 (spolu so sprievodnými listami) predstavujú jasné deklarovanie\nzáväzku spoločnosti VSD poskytovať žalobkyni aj naďalej povinnú podporu, a to osobitne pre rok 2015.\nZáver odvolacieho súdu a jeho odôvodnenie označila za rozporuplné, nelogické a odporujúce obsahu\noznačených dokumentov, ako aj právnej úprave uznania záväzku podľa OBZ. Ďalšie námietky žalobkyne\nsmerovali voči odseku 47 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd konštatoval, že\nžalobkyňou uvádzané dôkazy ani v časovej a vecnej súvislosti neboli spôsobilé preukázať jej tvrdenia,\nže si riadne a včas splnila zákonnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore a ani\npreniesť na žalovanú dôkazné bremeno o týchto tvrdeniach, respektíve že žalovaná účinne spochybnila\nsprávnosť a hodnovernosť obsahu žalobkyňou predložených dôkazov podľa § 151 CSP, čo malo za\nnásledok neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou. Podľa názoru dovolateľky je zrejmé, že odvolací\nsúd tu nadviazal na svoje závery ohľadom spoľahlivosti evidencie podateľne činnej pre VSD o obsahu\ndoručených zásielok a tiež o nepodstatnosti údajov, ktoré VSD dňa 28. novembra 2014 oznámila\nÚRSO. Uvedené závery už namietala ako náležite neodôvodnené, logicky rozporné, jednostranné až\nvyslovene špekulatívne, v dôsledku čoho neobstojí ani záver odvolacieho súdu uvedený v odseku 47\njeho odôvodnenia.\n24. Napokon dovolateľka namietala tiež porušenie princípu rovnosti zbraní a porušenie práva na\nverejné prerokovanie veci ako dôsledok toho, že odvolací súd nenariadil na prejednanie jej odvolania\npojednávanie. Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej\ninštancie podľa jej názoru vyplýva, že oba súdy pristupovali k argumentácii aj k dôkazným prostriedkom\npredloženým stranami sporu selektívne, keď do popredia kládli dôkazné prostriedky a argumentáciu v\nprospech žalovanej, pričom dôkazné prostriedky v prospech žalobkyne ani nehodnotili. Tento selektívny\nprístup sa prejavil v tom, že súdy oboch inštancií ignorovali existenciu uznesenia Krajského súdu\nv Košiciach sp. zn. 2Cob/137/2018 z 28. júna 2019, podľa ktorého bolo preukázané, že podateľňa\nčinná pre VSD nefungovala takým spôsobom, ktorý by zaručoval zaevidovanie každého listinného\ndôkazu nachádzajúceho sa v jednej doručenej zásielke, ohľadom zásielky č. RP912125965SK dospeli\nk záveru, že jej obsah bol v záznamoch podateľne zaevidovaný správne a úplne, a to aj napriek\ntomu, že bol zaevidovaný aj príjem máp, hoci v skutočnosti išlo iba o jednu mapu, resp. snímku z\nkatastrálnej mapy, vôbec sa nezaoberali argumentáciou žalobkyne o uznaní záväzku jeho čiastočným\nsplnením, pristúpili k interpretácii Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 v rozpore s § 266 OBZ iba s\nohľadom na údajnú, avšak neartikulovanú vôľu spoločnosti VSD a opomenuli sa dôsledne vysporiadať\nso zmenou v prístupe spoločnosti VSD pri notifikovaní informácii o žalobkyni na ÚRSO dňa 28.\nnovembra 2014. Rovnako selektívny prístup súdy zvolili aj pri hodnotení dôkazov, keď na jednej\n\nstrane pri zázname podateľne činnej pre VSD o obsahu doručenej poštovej zásielky nepripustili žiadnu\npochybnosť o správnosti a úplnosti tohto záznamu a na strane druhej dôkazy v prospech žalobkyne\nspochybňovali nesprávnymi, nelogickými, hypotetickými, respektíve až vykonštruovanými úvahami a\nzávermi. V súvislosti s porušením svojho práva na verejné prejednanie veci dovolateľka poukázala na\nkonkrétne dôkazy, ktoré predložila súdu prvej inštancie na preukázanie svojich tvrdení, a to: (i) svedeckú\nvýpoveď pána E. G. obsiahnutú v zápisnici z 20. januára 2020 v konaní sp. zn. 29Cb/61/2016, (ii)\nžiadosť ÚRSO zo dňa 13. októbra 2014 adresovanú spoločnosti VSD a jej odpoveď zo dňa 28. novembra\n2014, (iii) odpoveď ÚRSO zo 4. mája 2021 na infožiadosť právnej zástupkyne žalobkyne a (iv) cenové\nrozhodnutia ÚRSO č. 0045/2015/E, č. 0046/2015/E a č. 0047/2015/E z 23. decembra 2014 o zmene\nTPS na rok 2015. Vo vzťahu k týmto dôkazom namietala, že súd prvej inštancie nezavŕšil dokazovanie\nuvedenými listinami ich vyhodnotením, keď tieto nielen že nespomenul v odôvodnení svojho rozhodnutia.\nPritom z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v\nrozsudku uviesť, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich hodnotil. Ak súd k\nniektorým dôkazom neprihliadne, musí svoj postoj zdôvodniť, čo súd prvej inštancie zjavne neurobil.\nNie je pritom možné (ako to robí napadnuté rozhodnutie) z opomenutia predmetných listinných dôkazov\nvyvodzovať, že súd prvej inštancie ich nespomenul práve preto, že tieto považoval za irelevantné. Podľa\n§ 385 ods. 1 CSP platí, že na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je\npotrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. V odbornej literatúre sa uvádza názor, podľa ktorého\nodvolací súd musí zopakovať aj dôkazy súdom prvej inštancie opomenuté, ak sa súd prvej inštancie\ndopustil pochybenia pri hodnotení dôkazov podľa zásad uvedených v § 191 a k určitej skutočnosti\nvykonal síce niekoľko dôkazov, avšak hodnotil iba niektoré z nich a ostatné opomenul a nevysporiadal\nsa s nimi, napriek tomu, že by z nich mohli vyplynúť iné skutkové zistenia, je odvolací súd povinný\ntieto dôkazy opomenuté prvoinštančným súdom vykonať sám (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,\nMesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.: Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár.\nPraha: C.H. Beck, 2022, str. 1440).\n25. K dovolaniu žalobkyne zaslala žalovaná písomné vyjadrenie s návrhom, aby dovolací súd dovolanie\nodmietol a priznal jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. Poukázala na to,\nže dovolanie v predmete sporu nie je podľa § 421 ods. 1 CSP prípustné z dôvodu, že napadnutý\nvýrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy [§ 422 ods.\n1 písm. a) CSP]. Zdôraznila, že podstatu dovolania tvorí námietka nedostatočnej polemiky nižších\nsúdov s právnymi názormi žalobkyne, a teda odôvodenie tohto dovolacieho dôvodu je v skutočnosti\nlen modifikáciou námietok žalobkyne smerujúcich voči nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdmi\nnižšej inštancie, ktoré námietky však nie sú spôsobilé založiť prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP (R 54/2012, R 24/2017). Odhliadnuc od skutočnosti, že nesúhlas žalobkyne s právnym\nnázorom všeobecného súdu nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej nedôvodnosti\nalebo zmätočnosti napadnutého rozhodnutia, má za to, že právne názory nižších súdov sú nielen\nvecne správne, ale aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Obdobne nie sú spôsobilé založiť\nprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP ani námietky dovolateľky voči nedostatočnému zisteniu\nskutkového (skutočného) stavu, nevykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávnemu\nvyhodnoteniu niektorého dôkazu. Podľa jej názoru sú napadnuté rozsudky súdov nižšej inštancie\ndostatočne odôvodnené a je z nich zrejmé, akými úvahami sa súdy riadili a aké právne normy na zistený\nskutkový stav aplikovali. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu sú zrejmé podstatné dôvody, pre\nktoré odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, konštatujúc správnosť jeho dôvodov vo\nvzťahu k posúdeniu skutkových a právnych záverov. Je tiež zjavné, že odvolací súd nevyužil možnosť\nskráteného odôvodnenia potvrdzujúceho rozhodnutia a neobmedzil sa len na skonštatovanie správnosti\ndôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale v bodoch 39 až 68 odôvodnenia sa podrobne zaoberal\njednotlivým odvolacími argumentami žalobkyne, na ktoré poskytol odpovede.\n26. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je možné určiť predmet sporu, ktorým bol nárok žalobkyne\nna podporu výroby elektriny z OZE podľa § 3 zákona o podpore v dotknutých mesiacoch roka 2015 a\ns tým súvisiace posudzovanie parciálnych právnych otázok. Pre predmet sporu rozhodujúcou otázkou\nbolo (tak, ako to konštatoval odvolací súd v bode 41 odôvodnenia napadnutého rozsudku) posúdenie\nsplnenia si zákonnej povinnosti žalobkyne v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore vo vzťahu k\nvýrobnému zariadeniu žalobkyne, keďže jej nesplnenie by malo za následok, že žalobkyňa si nemôže na\nelektrinu vyrobenú v danom zariadení uplatniť podporu za rok 2015. Nadväzujúc na správne vymedzenie\nmerita daného sporu odvolací súd ďalej skúmal a vyhodnocoval okolnosti súvisiace s preukazovaním\nsplnenia zákonnej povinnosti žalobkyne podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, keď v bodoch 43\n\naž 47 odôvodnenia sa zaoberal jednotlivým dôkaznými návrhmi žalobkyne, ktoré mali túto skutočnosť\npreukázať a ktoré boli zo strany súdu prvej inštancie aj vykonané. Dospel pritom k zhodnému záveru so\nsúdom prvej inštancie o nesplnení povinnosti žalobkyňou podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore\nvoči spoločnosti VSD. V bodoch 48. a 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd podrobne\nzaoberal argumentáciou žalobkyne ohľadom aplikácie § 18e ods. 1 zákona o podpore, pričom správne\npoukázal na to, že táto otázka už bola vyriešená Ústavným súdom SR (PL. ÚS 50/2015), a to tak, že\nustanovenie § 18e ods. 1 nemá väzbu k § 4, ale má výlučne väzbu k § 3 zákona o podpore. V bode 50\nodôvodnenia sa odvolací súd zaoberal argumentáciou strán sporu ohľadom dispozitívnosti či kogentnosti\nustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, pričom uvedenú otázku správne považoval za (z\nhľadiska predmetu sporu) irelevantnú, keďže strany sporu sa v Zmluve o dodávke a doplatku 2015\nod dotknutých zákonných ustanovení neodchýlili. V bodoch 51 a 52 odôvodnenia sa odvolací súd\nvysporiadal s argumentáciou žalobkyne ohľadom údajného uznania záväzku zo strany žalobkyne,\npričom správne konštatoval, že žalobkyňou uvádzané dokumenty nie sú uznaním záväzku žalovanej (a\nVSD) platiť cenu elektriny na straty v roku 2015, v dôsledku čoho je nenáležitá aj argumentácia žalobkyne\no prenose dôkazného bremena na žalovanú (viď. právny názor NS SR v uznesení sp. zn. 7Cdo/285/2018\nz 27. marca 2019, podľa ktorého ide v prípade nesprávneho posúdenia dôkazného bremena zo strany\nsúdu o nesprávne právne posúdenie veci, a nie o procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP).\nV ďalších bodoch odôvodnenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd zaoberal tvrdenou potrebou\npoužitia výkladových pravidiel podľa § 266 OBZ (bod 58), (ne)platnosťou Zmluvy o dodávke a doplatku\n2015 (bod 59), rozsudkom Okresného súdu Žilina vo veci sp. zn. 10Cb/287/2014 (bod 60), zoznamami\nÚRSO a spoločnosti VSD ohľadom výrobcov, ktorí si splnili povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o\npodpore a ktorí majú nárok na podporu podľa § 3 citovaného zákona v roku 2015 (bod 62). Z uvedeného\nvyplýva, že odvolací súd sa zaoberal všetkými skutočnosťami a argumentmi žalobkyne, ktoré mohli\nmať význam pre rozhodnutie vo veci samej a následne správne uzavrel, že žalobkyňa splnenie svojej\npovinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore nepreukázala. Práve aplikácia ustanovení § 4\nods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 zákona o podpore predstavuje základné materiálne východiskové meritum\nveci, ktorým sa súdy oboch inštancií vo svojich rozhodnutiach nesporne zaoberali, pričom vykonaným\ndokazovaním bolo spoľahlivo zistené, že na strane žalobkyne podmienky pre poskytnutie podpory v\nžalovanom období splnené neboli, a preto konajúce súdy dospeli k zhodnému záveru o nedôvodnosti\nžalobou uplatneného nároku. Pri hodnotení kvality súdneho rozhodnutia je podľa názoru žalovanej\npotrebné vychádzať najmä zo splnenia povinnosti súdu odôvodniť svoje rozhodnutie v kontexte aplikácie\nvýchodiskovej právnej normy, k čomu v danom prípade jednoznačne došlo, keďže konajúce súdy sa\nzaoberali skúmaním existencie všetkých relevantných skutočností, ktoré predpokladá hypotéza právnej\nnormy - § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore a na ňu nadväzujúcej sankcie právnej normy - § 4 ods. 3\nzákona o podpore, ktoré boli pre predmet sporu rozhodujúce. V časti V. vyjadrenia sa žalovaná následne\npodrobne zaoberala jednotlivými dovolacími námietkami žalobkyne.\n27. K vyjadreniu žalovanej zaslala žalobkyňa vyjadrenie (dovolaciu repliku), v ktorom nesúhlasila s\ntvrdením žalovanej, že v predmetnej veci nie je daná prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\nŽalovaná svojvoľne a účelovo prekvalifikovala jej námietky uvedené v dovolaní na námietky smerujúce\nlen k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci nerozlišujúc, v čom spočíva podstata dovolacieho\ndôvodu podľa § 420 písm. f) CSP na rozdiel od dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP. Ona v\ndovolaní neprezentovala len akúsi polemiku s názormi odvolacieho súdu, resp. ich spochybňovanie, ale\nuviedla koherentnú argumentáciu k právnej aj skutkovej stránke sporu, ktorá nielen že viedla k úplne\nopačnému výsledku, než k akému dospeli súdy oboch inštancií, ale najmä tvrdila, že odvolací súd sa\njej argumentáciou nezaoberal buď vôbec, alebo úplne nedostatočne, nesprávne a arbitrárne, pričom\nsvoje závery neodôvodnil takým spôsobom, aby dávali neprotirečivú, logicky konzistentnú a presvedčivú\nodpoveď na podstatné argumenty žalobkyne. Žalovanej tiež vytýkala, že pokiaľ vo vyjadrení odkazovala\nna judikatúru NS SR a Ústavného súdu SR, tak z tejto abstrahovala iba neúplné závery, dôkazom čoho\nje napríklad odkaz na nález č. k. III. US 439/2022-63 z 10. novembra 2012, v ktorom Ústavný súd SR\nuviedol nielen to, že nesprávne právne posúdenie veci v rozhodnutí súdu nezakladá dovolací dôvod\nzmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, ale aj to, že iná je ale situácia, ak odôvodnenie nedosiahlo hranicu\nústavnej udržateľnosti, pretože účastník konania má právo dostať odpoveď hoci nie na všetky námietky,\nale rozhodne na tie podstatné. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala aj na uznesenia NS SR sp. zn.\n3Obdo/72/2019 z 20. novembra 2019 a sp. zn. 3Obdo/116/2019 z 24. júna 2020, v ktorých dovolací súd\nvyslovil, že o naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP ide aj vtedy, keď súd uskutoční\nvýklad právneho predpisu na zistený skutkový stav veci, ktorý je ústavne nesúladný, svojvoľný a bez\npresvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia. Obdobne Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.\n\nzn. IV. ÚS 196/2014 z 27. marca 2014 konštatoval, že o zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť\nsúdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ide o interpretáciu a\naplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej\nnormy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé\nalebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a\nv extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.\n28. Dovolateľka nesúhlasila ani s vyjadrením žalovanej, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f)\nCSP nezakladajú námietky voči nedostatočnému zisteniu skutkového (skutočného) stavu, nevykonaniu\nvšetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávnemu vyhodnoteniu niektorého dôkazu, pretože dovolací\nsúd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistili súdy nižšej inštancie. Žalovanej vytýkala, že opätovne\npoukázala na niektoré čiastkové, t. j. neúplné závery rozhodnutí NS SR a namietala, že viazanosť\ndovolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP) ešte neznamená,\nže dovolací súd nemôže posudzovať to, ako súdy nižšej inštancie vykonali dokazovanie a ako jeho\nvýsledky vyhodnotili. Zdôraznila, že v podanom dovolaní nenamietala len akési nedostatočné zistenie\nskutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie toho-ktorého dôkazu, ale že poukázala na to, že súd prvej\ninštancie opomenul celý rad vykonaných dôkazov v prospech žalobkyne, z ktorých niektoré ani len\nnevyhodnotil a tento svoj postup neodôvodnil, pričom selektívne a arbitrárne zobral do úvahy iba tvrdenia\nžalovanej podporené jediným dôkazom, a to záznamom podateľne činnej pre VSD o obsahu doručenej\nzásielky č. RP912125965SK. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí vôbec nevzal na zreteľ, že záznam\npodateľne ohľadom predmetnej zásielky uvádzal, že jej obsahom boli Žiadosť o stanovisko k projektu\n- Teplovod Kežmarok, PD + mapy, pričom v skutočnosti nešlo o žiadne mapy, ale iba o jednu snímku\nz katastrálnej mapy so zakreslenou situáciu. Odvolací súd zároveň hrubo dezinterpretoval svedeckú\nvýpoveď pracovníčky podateľne, ktorá jasne uviedla, že k spresneniu evidencie obsahu prijatých\nzásielok došlo na pokyn zamestnávateľa až na konci roka 2014 a že dovtedy (teda aj v čase doručenia\nspornej zásielky) podateľňa nemala formalizované pravidlá evidovania a spracovania zásielok, pričom\npracovníčky podateľne pri dennom príjme cca 500 až 600 kusov zásielok nerozpisovali všetko do\ndetailov, ich úlohou nebolo posudzovať, čo je súčasťou toho-ktorého podania a v prípade zásielok,\nktoré obsahovali viaceré podania, resp. dokumenty ani nemali právo, aby prerozdeľovali veci, ktoré boli\nobsahom obálky s tým, že pri evidovaní oznámení o uplatnení podpory doručených v roku 2014 sa týmto\nv podateľni nijak extra nevenovali. Pravidlám právnej aj formálnej logiky odporuje hodnotiaci záver o\ntom, že aj keď podateľňa neevidovala správne a presne obsah prijatých zásielok, tak to ešte nedokazuje,\nže sa tak stalo aj v prípade spornej zásielky, pretože pravdivosť výnimky zo všeobecne platného\nstavu nemožno dokazovať prostredníctvom dôkazu, ktorý je nepravdivý (tu konkrétne nepresný záznam\npodateľne o obsahu prijatej zásielky). Napriek vyššie uvedenému napadnuté rozhodnutie dospelo k\nzáveru, že z evidencie prijatej pošty VSD z 8.7.2014 bolo jednoznačne preukázané, že obsahom zásielky\nč. RP912125965SK bola iba žiadosť o vydanie stanoviska k projektu - Teplovod Kežmarok, PD a\nmapy, teda predmetná zásielka neobsahovala oznámenie o uplatnení podpory žalobcom na rok 2015.\nV nadväznosti na takýto záver o jednoznačnosti spomenutého dôkazu potom odvolací súd hodnotil aj\nvšetky ostatné dôkazy svedčiace v prospech žalobkyne v ich vzájomných súvislostiach.\n29. Napokon dovolateľka nesúhlasila ani s vyjadrením žalovanej, že napadnuté rozsudky súdov nižšej\ninštancie sú dostatočne odôvodnené a je z nich zrejmé, akými úvahami sa súdy nižšej inštancie\nriadili a aké normy aplikovali na zistený skutkový stav a že prípadné nedostatočné odôvodnenie bez\nďalšieho nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania. Namietala, že žalovaná odkazuje\nna už prekonanú judikatúru a nezohľadňuje aktuálny judikatórny vývoj, najmä pokiaľ ide o neaktuálnosť\nzjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. 2/2016. V tejto súvislosti\npoukázala na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 314/2020, II. ÚS 120/2020, IV. ÚS\n108/2022, I. ÚS 68/2022 a najmä najaktuálnejší nález č. k. I. ÚS 145/2023-38 z 26. júna 2023.\nPokiaľ žalovaná v časti IV. svojho vyjadrenia rekapitulovala jednotlivé závery odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia, s ktorými sa bezvýhradne stotožnila a následne uviedla, že za vadu konania v zmysle § 420\npísm. f) CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie\npodľa predstáv strany sporu, podľa názoru žalobkyne sa jedná o nesprávnu argumentáciu s poukazom\nna to, že v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobkyňa uviedla a presne identifikovala celý rad\npodstatných argumentov, ktoré priamo viedli k opačnému výsledku rozhodovania, než k akému dospeli\nsúdy oboch inštancií. Na niektoré z týchto argumentov súdy neodpovedali vôbec, pričom svoj prístup\nnijako nezdôvodnili [napr. predmet, rozsah a účel právnej úpravy zákona o podpore, ktorý predurčuje\ninterpretáciu a aplikáciu ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 zákona o podpore, existencia\n\nuznania zvyšku dlhu v zmysle § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 3 OBZ s následkami podľa § 192\nCSP] a na iné neodpovedali vecne správnym, dostatočným, logicky konzistentným a presvedčivým\nspôsobom tak, aby tento zodpovedal aj tomu, čo nepochybne vyplývalo z vykonaných dôkazov (napr.\notázka dôkazného bremena vrátane existencie uznania záväzku, podstatnej časovej ale aj vecnej a\nkauzálnej súvislosti, zmarenia možnosti uniesť dôkazné bremeno a s tým spojeného prenosu dôkazného\nbremena na žalovanú, otázka prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore). V ostatnej\nčasti svojho vyjadrenia dovolateľka zopakovala tie argumenty, ktoré podrobne uviedla už vo svojom\ndovolaní, na ktorom zotrvala v celom rozsahu.\n30. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala\nvčas strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario)\nskúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným\nprostriedkom.\n31. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to\nzákon pripúšťa.\n32. Dovolateľka prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, pričom\nsúdom oboch inštancií vytýkala nedostatočné odôvodnenie ich rozhodnutí, v rámci ktorých žalobkyni\nneposkytli špecifickú odpoveď na ňou nastolené skutkové a právne otázky, ktoré ona považovala\n(pre rozhodnutie sporu) za rozhodujúce (resp. kľúčové) a osobitne odvolaciemu súdu vytýkala\nnevysporiadanie sa, prípadne nedostatočné vysporiadanie sa (a z toho prameniacu nepreskúmateľnosť\na arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia) s jej argumentmi, ktoré uviedla v odvolaní proti rozsudku\nsúdu prvej inštancie. Skutkové a právne závery konajúcich súdov podrobila kritike, označiac ich za\nnesprávne, nelogické, protirečivé, nepresvedčivo a nedostatočne vyargumentované vo väzbe na ňou\ntvrdený skutkový a právny stav a predložené dôkazy. Namietala tiež, že súdy selektívne hodnotili\nvykonané dôkazy výlučne v prospech žalovanej a že odvolací súd bol povinný na prejednanie jej\nodvolania nariadiť pojednávanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nevyhodnotil niektoré ním vykonané\ndôkazy, ktoré navrhla žalobkyňa.\n33. Podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n34. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich\npráv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky, poskytované právnym\nporiadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nsúdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia\n§ 420 písm. f) CSP sa rozumie nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v\nzjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj\nústavnoprávneho rámca a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou Slovenskej republiky (ďalej\nlen „Ústava SR“) zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napríklad\no právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým\nvykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na\nzachovanie rovnosti strán v konaní a iné.\n35. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj\nprávo strany sporu na také odôvodnenie súdneho konania, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť\nvšeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s\nvýhradou, že majú význam pre rozhodnutie (sp. zn. I. ÚS 46/05, sp. zn. II. ÚS 76/07).\n36. Dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. novembra\n2018, uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení pod č. 47/2018, ktorého právna veta znie: Odvolací\nsúd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v\nodvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového\n\nporiadku. V bode 35 odôvodnenia predmetného nálezu Ústavný súd SR konštatoval, že absencia\nvysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní v napadnutom rozsudku\nkrajského súdu je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama o sebe zakladá\nporušenie sťažovateľom namietaného základného práva podľa článku 46 ods. 1 ústavy, i práva podľa\nčlánku 6 ods. 1 dohovoru.\n37. Dovolací súd ďalej poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21.\njanuára 2021, ktorý v bodoch 38 a 39 odôvodnenia uviedol, že pod pojmom procesný postup je podľa\nnázoru ústavného súdu potrebné rozumieť nielen faktický postup súdu, teda to, ako sa spor vedie,\nale napr. aj postup súdu pri vykonávaní alebo hodnotení dôkazov (IV. ÚS 557/2020), ktorý má v\nkonečnom dôsledku svoj odraz aj v samotnom odôvodnení rozhodnutia súdu. V zmysle judikatúry ESĽP\naj kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia je potrebné považovať za jeden zo základných aspektov\npráva na spravodlivý proces, podobne ako právo na rovnosť zbraní alebo zásadu kontradiktórnosti\nkonania. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie“ toho,\nako súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol) a ako také nemôže byť od doterajšieho\nprocesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné\nsúdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným úkonom súdu. Súdne rozhodnutie preto musí byť\npovažované za súčasť procesného postupu súdu.\n38. Pokiaľ ide o zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR z 3. decembra 2015\nk výkladu § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení\nneskorších predpisov (R 2/2016), Ústavný súd SR vo svojich novších rozhodnutiach (napr. sp. zn. IV.\nÚS 338/2023) zdôrazňuje, že judikát najvyššieho súdu mal svoje opodstatnenie v čase svojho prijatia,\nkeďže vychádzal z právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorá rozlišovala\nmedzi vadou zmätočnosti a tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Toto\nrozlišovanie v súčasnej právnej úprave už nerezonuje, keďže Civilný sporový poriadok už nepozná „inú\nvadu konania“ ako dovolací dôvod. Súčasná právna úprava v § 420 písm. f) CSP upravuje tento dôvod\nzmätočnosti inak a posun v jeho vnímaní bol zo strany ústavného súdu naznačený už v nálezoch sp.\nzn. II. ÚS 559/2018 z 13. marca 2020 a sp. zn. IV. ÚS 314/2020 z 1. júla 2020 (publikovaný v Zbierke\nnálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 69/2020). Podľa nálezu sp. zn. IV.\nÚS 314/2020 z 1. júla 2020 aktuálnosť stanoviska prijatého občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky pod č. R 2/2016 po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku je\npotrebné chápať v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa\npožiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nzodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového\nporiadku. Znamená to, že stratilo význam vyčleňovanie ,,inej vady konania“ z tejto kategórie podľa\npredchádzajúcej právnej úpravy a taká vada, pokiaľ má znaky uvedené v predchádzajúcej vete, zakladá\nprípustnosť dovolania podľa označeného ustanovenia.\n39. Požiadavka riadneho odôvodnenia sa vzťahuje na každé súdne rozhodnutie, pričom odôvodnenie\nrozhodnutia musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o\nopravnom (riadnom alebo mimoriadnom) prostriedku. Ak rozhodnutie neobsahuje zákonné náležitosti,\nide o rozhodnutie nepreskúmateľné a takéto rozhodnutie súdu porušuje právo strany sporu na\nspravodlivý proces, pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti\nrozhodnutiu v rámci opravných prostriedkov.\n40. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí spĺňať určité obsahové požiadavky vymedzené\nustanovením § 393 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný\nobsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán\nv odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal, ako ich\nvyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu\nprax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací\nsúd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení\nobmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na\nzdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 387 ods. 3 CSP sa odvolací\nsúd v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde\n\nprvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd\nsa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.\n41. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že aj v konaní na odvolacom súde treba\ndôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti, presvedčivosti a preskúmateľnosti odôvodnenia\nrozhodnutia súdu. Aj odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými\nrozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený nielen s\npoukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne\nzávery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preukázané len vtedy, ak\nodvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podal zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých\nustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto\nustanovenia podriadil/nepodriadil zistený skutkový stav. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP\nmôže v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody, ak sa v celom\nrozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, avšak aj v takom prípade je v zmysle\n§ 387 ods. 3 CSP povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať sa s kľúčovými tvrdeniami a\nargumentmi, uvedenými v odvolaní (sp. zn. III. ÚS 314/2018, sp. zn. II. ÚS 120/2020).\n42. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho\nsúdu vyššie uvedené požiadavky spĺňa, keďže odvolací súd sa vo svojom potvrdzujúcom rozsudku\nneobmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2\nCSP), ale na zdôraznenie správnosti doplnil aj ďalšie dôvody a zároveň sa vysporiadal aj s (podľa jeho\nnázoru) kľúčovými tvrdeniami a argumentmi, ktoré žalobkyňa uviedla v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).\nPokiaľ aj niektorým argumentom odvolateľky venoval viac pozornosti [konkrétne sa to týka interpretácie\npríslušných ustanovení zákona o podpore a skutkových zistení súdu prvej inštancie ohľadom ne/splnenia\noznamovacej povinnosti žalobkyne podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore], zatiaľ čo inými sa\nzaoberal len stručne, tak to nesvedčí o svojvôli, či nedostatku nestrannosti odvolacieho súdu, ale len o\ntom, že odvolací súd a dovolateľka majú iný názor na to, čo bolo pre rozhodnutie predmetného sporu\nrozhodujúce.\n43. Je zrejmé, že odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že sankcia podľa § 4 ods. 3\nzákona o podpore za nesplnenie notifikačnej (oznamovacej) povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona\no podpore, zavedená novelou, uskutočnenou zákonom č. 218/2013 Z. z., sa na ňu (ani teoreticky)\nnevzťahovala, pretože jej zariadenie na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky pred nadobudnutím\núčinnosti tejto novely (t. j. pred 1. januárom 2014). Odvolací súd svoj záver riadne odôvodnil v odsekoch\n48 a 49 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde podal výklad ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) v\nspojení s § 3 ods. 1 písm. b) a c) a § 4 ods. 3 zákona o podpore (v znení účinnom od 1. januára\n2014), ako aj prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore (k úpravám účinným od 1.\njanuára 2014), ktoré ustanovenie interpretoval celkom jednoznačne tak, že výrobcovi elektriny, ktorého\nzariadenie bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších\npredpisov (t. j. účinných do 31. decembra 2013) len podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných\nzdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou, čím sa - podľa\nnázoru odvolacieho súdu - rozumejú iba podmienky podpory upravené v § 3 zákona o podpore, a nie\naj práva a povinnosti výrobcu elektriny upravené v § 4 citovaného zákona. Vychádzajúc zo záverov\nnálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22. marca 2017 odvolací súd poukázal\nna to, že zavedenie sankcie upravenej v § 4 ods. 3 zákona o podpore (v jeho znení účinnom od 1.\njanuára 2014) je príkladom tzv. nepravej retroaktivity (teda situácie, kedy nová právna úprava, uznávajúc\npráva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim\na mechanizmus uplatnenia týchto práv - poznámka dovolacieho súdu) a že aj sám Ústavný súd SR\nv predmetnom náleze v súvislosti s ustanoveniami § 4 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona o podpore\n„hovoril“ výhradne o povinnostiach výrobcov elektriny z OZE, a nie o podmienkach podpory. V citovanom\nnáleze sa tiež konštatovalo, že mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné žiadne\nďalšie rozhodnutia, vzhľadom na to, že ide o reguláciu súkromnoprávnych vzťahov. Dovolací súd v tejto\nsúvislosti poukazuje aj na odseky 55, 56 a 57 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorých odvolací\nsúd (o. i.) uviedol, že žalobkyňa právo na podporu (deklarované Zmluvou o dodávke a doplatku 2015)\nmá, avšak vzhľadom na nesplnenie povinnosti uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore si ju\n(t. j. podporu) nemôže uplatniť v kalendárnom roku 2015. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o\npodpore a v ňom koncipovanú oznamovaciu povinnosť je - podľa názoru odvolacieho súdu - potrebné\n\ninterpretovať tak, že ide o opakovanú činnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, ku\nkomu smeruje (vôľa) a v akom rozsahu. Nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege\nna nasledujúci kalendárny rok. Správnosť vyššie uvedených právnych záverov dovolací súd - v rámci\nuplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 431 v spojení s § 420 písm. f) CSP - síce nebol oprávnený\nskúmať, s istotou však možno vylúčiť, že by odvolací súd svoj právny názor odôvodnil nedostatočne,\nnelogicky, protirečivo, či arbitrárne v tom zmysle, že by išlo o takú interpretáciu a aplikáciu dotknutej\nprávnej normy, ktorá by zásadným spôsobom popierala význam a účel aplikovanej právnej normy.\n44. Uvedenou argumentáciou sa odvolací súd zároveň vysporiadal s tvrdením žalobkyne, že vzhľadom\nk časovým a vecným okolnostiam návrhu spoločnosti VSD na uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku\n2015 zo dňa 10.10.2014 (t. j. po 15.8.2014) a aj jej následného uzavretia dňa 9.12.2014 (t. j opäť\npo 15.8.2014) s jej celou a bezvýhradne navrhnutou a aj dohodnutou účinnosťou už od 1.1.2015, je\nžalovaným tvrdené údajné nesplnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE\nprávne irelevantné. Odvolací súd v odseku 50 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukázal na to,\nže z obsahu predmetnej zmluvy (a ani zo vzájomnej písomnej korešpondencie) nevyplýva, že by si ňou\nzmluvné strany upravili vzájomné práva a povinnosti odlišne oproti zákonnej úprave uvedenej v § 4 ods.\n3 zákona o podpore, prípadne že by účinky tohto zákonného ustanovenia vylúčili, v dôsledku čoho je\npotom bez právneho významu aj akákoľvek polemika sporových strán o kogentnej alebo dispozitívnej\npovahe, resp. možnosti odchýlenia sa od ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore. Odvolací súd\nvýslovne konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že úmyslom, resp. vôľou žalovaného a VSD\nbolo poskytnúť žalobcovi podporu nad rámec zákonom stanoveného rozsahu. Žalobkyňa nepresvedčila\nodvolací súd ani o tom, že ak by spoločnosť VSD vedela o nesplnení jej povinnosti podľa § 4 ods. 2\npísm. c) zákona o podpore v lehote do 15. augusta 2014 (pričom opak je pravdou), tak by žalobkyni už\npo tomto termíne nenavrhla uzavretie novej zmluvy s účinnosťou od 1. januára 2015, ale až na rok 2016.\nK uvedenému odvolací poznamenal, že zmluva sa uzatvárala na celé obdobie podpory, bez ohľadu na\nto, či právo na podporu výrobcovi na daný rok (2015) zaniklo z dôvodu nesplnenia zákonnej povinnosti.\nOdvolací súd tiež odmietol úvahu žalobkyne, že samotná Zmluva o dodávke a doplatku 2015 v spojení aj\nso sprievodnými listami z 10. októbra 2014 a 10. decembra 2014 by mohla predstavovať dôkaz o splnení\npovinnosti žalobkyňou. Za preukázané nepovažoval ani to, že bez ohľadu na splnenie či nesplnenie\npovinnosti žalobkyňou, tu bola vôľa spoločnosti VSD (prejavená konkludentne) túto podporu žalobkyni\npre rok 2015 poskytnúť (viď odseky 51 až 56 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Odvolací súd v\ntejto súvislosti (v odseku 50 odôvodnenia) poukázal tiež na to, že z vlastnej rozhodovacej činnosti mu je\nznáme, že k uzatváraniu takýchto zmlúv zo strany VSD dochádzalo v roku 2014 celoplošne so všetkými\nvýrobcami s právom na podporu, bez ohľadu na to, či si splnili povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona\no podpore s účinkami pre rok 2015, s poukazom na to, že uvedenou zmluvou sa malo regulovať celé\nobdobie podpory a nielen jeho jeden rok. Všetky tieto argumenty poskytujú - podľa názoru dovolacieho\nsúdu - špecifickú odpoveď na argumenty a námietky, ktoré žalobkyňa uplatnila či už v konaní pred súdom\nprvej inštancie alebo v podanom odvolaní a dovolací súd na nich nevidí nič nelogické, protirečivé a ani\nzjavne svojvoľné.\n45. Za postačujúce z hľadiska ochrany práv žalobkyne považuje dovolací súd aj vysporiadanie sa s\nnámietkou týkajúcou sa rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 10Cb/287/2014-471 z 21. novembra\n2017, ku ktorej odvolací súd uviedol „len“, že nejde o rozhodnutie vyšších súdnych autorít, ktoré\nby mohlo založiť ustálenú rozhodovaciu prax a že spor, v ktorom bolo vydané, sa netýkal totožnej\nzmluvnej dokumentácie a nešlo o obdobný spor po skutkovej a právnej stránke. Ani jedno z uvedených\nkonštatovaní odvolacieho súdu nie je nepravdivé, keď za najvyššie súdne autority (v zmysle článku\n2 ods. 2 Základných princípov CSP) nemožno považovať okresné, či mestské súdy a ani krajské\nsúdy. Zároveň označené rozhodnutie skutočne neriešilo skutkovo a právne obdobnú vec, keď sa najmä\nvôbec neaplikovalo ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom od 1. januára 2014,\npričom podstata tohto sporu sa týkala inej (z časového hľadiska skoršej) novely zákona o podpore,\nuskutočnenej zákonom č. 30/2013 Z. z., ktorou sa s účinnosťou od 1. marca 2013 novelizovalo\nznenie ustanovení § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. d) takým spôsobom, že nebolo zrejmé\n(respektíve bolo sporné), či právo na podporu má aj taký výrobca elektriny, ktorého zariadenie nie je\npripojené do regionálnej distribučnej sústavy priamo, ale len sprostredkovane, prostredníctvom miestnej\ndistribučnej sústavy. Rovnako za dostatočné považuje dovolací súd aj vysporiadanie sa odvolacieho\nsúdu s argumentáciou žalobkyne o prípadnej (čiastočnej) neplatnosti Zmluvy o dodávke a doplatku\n2015, či o potrebe interpretovať predmetnú zmluvu podľa výkladových pravidiel uvedených v § 266\nOBZ, a to v nadväznosti na jej argumentáciu, že upretie žalovaných nárokov by za daného stavu mohlo\n\nbyť založené iba na konštatovaní (čiastočnej) absolútnej alebo relatívnej neplatnosti Zmluvy o dodávke\na doplatku 2015 pre rok 2015 (t. j. s účinnosťou od 1. januára 2015). Ako už bolo uvedené vyššie,\nodvolací súd nepovažoval za preukázané, že by v danom prípade existovala (konkludentne prejavená)\nvôľa spoločnosti VSD poskytovať žalobkyni podporu bez ohľadu na (ne)splnenie jej povinnosti podľa §\n4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore a ani to, že by tu boli nejaké nejasnosti ohľadom textu predmetnej\nzmluvy, ktoré by bolo potrebné odstraňovať výkladom.\n46. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že ňou označené listiny (návrh zmluvy a samotná Zmluva o dodávke a\ndoplatku 2015 spolu so sprievodnými listami z 10. októbra 2014 a 10. decembra 2014) predstavujú\nuznanie záväzku spoločnosti VSD poskytovať žalobkyni podporu (vyplývajúcu už zo Zmluvy o dodávke\na doplatku 2013) osobitne pre rok 2015, odvolací súd v odseku 53 odôvodenia poukázal na to, že síce\nprávny úkon uznania záväzku môže byť súčasťou aj iných právnych úkonov dlžníka, avšak pre jeho\nplatnosť sa vyžaduje splnenie zákonných podmienok v zmysle § 323 ods. 1 OBZ, a to, že uznanie\nmusí byť písomné, adresované veriteľovi a záväzok musí byť určený jednoznačne (bez špeciálnych\npožiadaviek na jeho určitosť). Keďže žalobkyňou uvádzané dokumenty tieto náležitosti nespĺňajú, a teda\nnie sú uznaním záväzku žalovanej a VSD platiť cenu elektriny na straty v roku 2015, je nenáležitá aj jej\nargumentácia o prenose dôkazného bremena na žalovanú. Takúto odpoveď odvolacieho súdu považuje\ndovolací súd za dostatočne jasnú a zrozumiteľnú a nestotožňuje sa s výhradami dovolateľky, že ide o\nodôvodnenie rozporuplné, nelogické a odporujúce obsahu zmieňovaných dokumentov, ako aj právnej\núprave uznania záväzku podľa OBZ. Je pravdou, že odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí nezaberal\ntvrdenou čiastočnou úhradou žalovanej pohľadávky a v súvislosti s tým ani prípadnou aplikáciou\nustanovenia § 407 ods. 3 OBZ a pravdou je aj to, že žalobkyňa v odvolaní opakovane poukázala\nna to, že žalovaná dňa 19. marca 2015 uhradila žalobkyni v lehote splatnosti celú sumu faktúry č.\n5150022 (ktorá bola vystavená dňa 6. marca 2015 so splatnosťou dňa 20. marca 2015), ktorou faktúrou\nžalobkyňa faktúrovala žalovanej dodávku elektriny do distribučnej sústavy na straty za mesiac február\n2015 podľa Zmluvy o dodávke a doplatku 2015. Žalobkyňa v tejto súvislosti argumentovala, že pokiaľ\nžalovaná netvrdila iný dôvod, pre ktorý žalobkyni uprela žalované nároky [ako ten, že pre nesplnenie\npovinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore jej na ne v roku 2015 nevznikol nárok], tak sa\nto týka aj spomenutej faktúry za mesiac február 2015, a preto jej úhrada predstavuje zároveň uznanie\nzvyšku dlhu za celý rok 2015 v zmysle § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 3 OBZ. Odvolací súd sa\nuvedenou argumentáciu zaoberať mal (obzvlášť, keď sa zaoberal inými žalobkyňou tvrdenými dôvodmi,\npre ktoré malo dôjsť k presunu dôkazného bremena na žalovanú), avšak tento nedostatok odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia dovolací súd nehodnotí ako taký, ktorý by zakladal tzv. vadu zmätočnosti\npodľa § 420 písm. f) CSP. Hoci skutočnosť úhrady faktúry č. 5150022 dňa 19. marca 2015 nebola medzi\nstranami sporná (poukázala na ňu samotná žalovaná v odôvodnení odporu proti vydanému platobnému\nrozkazu), žalovaná uhradila celú faktúrovanú sumu (a nie len jej časť), takže je otázne, či vôbec možno\nuvažovať o tom, že by išlo o čiastočnú úhradu záväzku tak, ako to má na mysli ustanovenie § 407 ods. 3\nOBZ. Zároveň len čiastočné plnenie záväzku dlžníkom nestačí na to, aby nastali účinky predpokladané\nustanovením § 407 ods. 3 OBZ, ale je potrebné, aby poskytnutie čiastočného plnenia bolo uskutočnené\ntakým spôsobom, že z konkrétnych okolností prípadu možno vyvodiť, že dlžník čiastočným plnením\nuznal aj zvyšnú časť záväzku. Okolnosti prejednávanej veci, na ktoré v rámci svojho procesného útoku\npoukazovala žalobkyňa, pritom odvolací súd hodnotil jednoznačne tak, že z nich nevyplývalo splnenie\npovinnosti žalobkyne podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, potrebné pre vznik nároku na podporu\nv roku 2015, ako ani vôľa spoločnosti VSD alebo žalovanej poskytovať žalobkyni podporu pre rok 2015\nbez ohľadu na splnenie predmetnej zákonnej povinnosti.\n47. Ďalšie námietky dovolateľky sa týkali skutkových zistení súdu prvej inštancie, z ktorých vychádzal aj\nsúd odvolací. S poukazom na závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. decembra\n2015 dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala selektívny prístup pri výbere a hodnotení vykonaných\ndôkazov, ktoré odvolací súd podľa jej názoru hodnotil jednostranne, výhradne v prospech žalovanej.\n48. Dovolací súd v prvom rade poukazuje na to, že nie je akousi „treťou inštanciou“ ktorá by bola\noprávnená opätovne preskúmavať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu a konanie, ktoré mu\npredchádzalo a nie je ani tzv. skutkovým súdom. NS SR vo svojich rozhodnutiach opakovane judikuje,\nže v dovolaní namietaná neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení súdov oboch inštancií nie je\nvada, ktorá by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bola považovaná za vadu konania podľa § 420\npísm. f) CSP, pretože ak k takejto vade v súdnom konaní aj dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia\nprocesných oprávnení strany sporu. NS SR v dovolacom konaní nie je oprávnený preskúmavať\n\nsprávnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať\nvykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdov nižšej inštancie) v dovolacom konaní je dokazovanie\nvylúčené (okrem preukazovania včasnosti a prípustnosti dovolania podľa § 442 CSP). Dovolaním\nsa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistených urobených súdmi prvej a druhej\n(odvolacej) inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. V civilnom sporovom konaní\nmajú strany sporu právo označiť alebo predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak súd\nrozhodne o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP), pričom dôvodnosť návrhov\nstrán sporu na doplnenie dokazovania posudzuje so zreteľom na to, či a v akom rozsahu je potrebné\ndoplniť doterajší stav dokazovania. Nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou sporu, resp. vykonanie\niného dôkazu na zistenie skutkového stavu veci nemožno považovať za postup, ktorým by súd strane\nsporu odňal možnosť konať pred súdom (R 6/2000). Platí to aj o takom dôkaze, ktorý strana sporu zo\nsvojho subjektívneho pohľadu považuje za dôležitý. Civilný sporový poriadok upravuje zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP), v zmysle ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to\nkaždý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,\nčo vyšlo počas konania najavo.\n49. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strany\nsporu [a zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP] v zásade nie je nedostatočné\nzistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo\nnesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní (tzv.\nopomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a podobne),\nprípadne svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle konajúcich súdov prijaté skutkové závery,\nktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O taký prípad sa - podľa názoru\ndovolacieho súdu - v predmetnej veci nejedná. Odvolací súd pri hodnotení dôkazov vykonaných súdom\nprvej inštancie vychádzal z predpokladu, že dôkazné bremeno preukázať pre rozhodnutie danej veci\nrozhodujúcu skutočnosť [splnenie zákonnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore\nžalobkyňou v lehote do 15. augusta 2014], zaťažovalo žalobkyňu, keď zároveň ako nedôvodnú posúdil\nargumentáciu o presune dôkazného bremena zo žalobkyne na žalovanú. Domnelá jednostrannosť pri\nhodnotení vykonaných dôkazov teda pramení zo skutočnosti, že - podľa názoru odvolacieho súdu - to\nbola práve žalobkyňa, kto bol povinný preukázať svoje tvrdenie, že si predmetnú oznamovaciu povinnosť\nsplnila doručením riadne vyplneného vzorového formulára, tvoriaceho súčasť doporučenej poštovej\nzásielky č. RP912125965SK, ktorá bola odoslaná dňa 4. júla 2014 a dňa 8. júla 2014 bola doručená\nspoločnosti VSD. Žalobkyňa svoje tvrdenia nepreukázala, pričom odvolací súd úvahy, na základe ktorých\ndospel k uvedenému záveru, objasnil v odsekoch 45 až 47 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.\nNa uvedených záveroch dovolací súd opäť nevidí nič rozporuplné, nelogické či svojvoľné. Pokiaľ ide\no údajné jednostranné hodnotenie vykonaných dôkazov výlučne v prospech žalovanej, v súlade s tzv.\nnegatívnou dôkaznou teóriou (na ktorú vo svojom rozhodnutí poukázal súd prvej inštancie), podľa ktorej\nnemožno preukazovať neexistujúce skutočnosti (v danom prípade nesplnenie oznamovacej povinnosti\nžalobkyňou), žalovanej v zásade stačilo len tvrdiť, že súčasťou obsahu doručenej zásielky nebolo aj\noznámenie žalobkyne o skutočnostiach podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Žalovaná však\nv konaní predložila listinné dôkazy, ktorými preukazovala, že obsahom zásielky bola iba žiadosť o\nvydanie stanoviska k projektu - Teplovod Kežmarok, PD (projektová dokumentácia) a mapy. Uvedené\nodvolací súd hodnotil ako účinné spochybnenie správnosti a hodnovernosti prostriedkov procesného\nútoku žalobkyne v zmysle § 151 CSP a zároveň sa vysporiadal aj s argumentáciou žalobkyne, ktorou\nspochybňovala správnosť a hodnovernosť záznamov evidencie podateľne činnej v tom čase pre\nspoločnosť VSD, keď konštatoval, že tvrdenie žalobkyne, že podateľňa VSD nezaznamenala celý obsah\nzásielky, bez jeho preukázania žalobkyňou neobstojí. Z uvedeného - podľa názoru dovolacieho súdu\n- nevyplýva dovolateľkou tvrdený selektívny prístup odvolacieho súdu, v rámci ktorého by sa tento\nzameriaval (výhradne alebo prevažne) len na dôkazy svedčiace v prospech žalovanej, opomínajúc\npritom skutočnosti argumentované žalobkyňou.\n50. S problematikou dokazovania súvisí aj ďalšia námietka dovolateľky, podľa ktorej bol odvolací súd\npovinný na prejednanie jej odvolania nariadiť pojednávanie, pretože súd prvej inštancie niektoré ňou\nnavrhované dôkazy síce vykonal, ale ich nehodnotil. Odvolací súd sa k uvedenému vyjadril v odsekoch\n43 a 44 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorých uviedol, že súd prvej inštancie dôkaz listinami,\nktoré obsahujú svedecké výpovede E. H. a S. G. nehodnotil preto, lebo skutočnosti z neho vyplývajúce\nnepovažoval za relevantné, a teda z neho nevyvodil žiadne skutkové zistenia. Odvolací súd pritom\nneopakoval dokazovanie týmito listinami, keďže obsah takýchto listín sa ich prečítaním v odvolacom\n\nkonaní nemení. Dovolací súd poukazuje na to, že nariadenie odvolacieho pojednávania je v zásade\nfakultatívne, t. j. ponechané na úvahu odvolacieho súdu, a to až na výnimky uvedené v ustanovení §\n385 ods. 1 CSP, podľa ktorého na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je\npotrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Predmetné\nustanovenie je potrebné interpretovať v spojení s § 384 CSP, ktorý upravuje dokazovanie na odvolacom\nsúde, teda situácie, kedy je odvolací súd povinný (v potrebnom rozsahu) zopakovať dokazovanie\nvykonané súdom prvej inštancie alebo kedy môže doplniť dokazovanie vykonaním takých dôkazov, ktoré\nsúd prvej inštancie nevykonal, a to za podmienok uvedených v odsekoch 2 a 3 citovaného ustanovenia.\nOkrem toho odvolací súd môže vykonať dokazovanie aj vtedy, ak je to potrebné na zistenie procesných\npodmienok (§ 384 ods. 4 CSP). Podľa názoru dovolateľky malo ísť v danom prípade o situáciu, kedy\nbol odvolací súd povinný zopakovať niektoré dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, a to preto, že súd\nprvej inštancie tieto síce vykonal, ale ich nehodnotil, keďže v odôvodnení svojho rozhodnutia ich vôbec\nnespomenul, a teda nielen že neuviedol, čo z nich podľa jeho názoru vyplývalo či nevyplývalo, ale ani\nto, či boli alebo neboli relevantné a prečo. Dovolací súd súhlasí s výhradou dovolateľky, že skutočnosť,\nže súd prvej inštancie sa uvedenými dôkazmi v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne nezaoberal,\nešte nemusí znamenať, že ich považoval (pre rozhodnutie veci) za irelevantné, nestotožnil sa však\ns názorom, že by malo ísť o vadu dokazovania a ani s názorom, že odvolací súd mal dokazovanie\npredmetnými listinnými dôkazmi zopakovať na (odvolacom) pojednávaní.\n51. Nevysporiadanie sa s dôkazmi, ktoré na preukázanie svojich tvrdení predložila alebo označila\nniektorá zo strán sporu a ktoré súd prvej inštancie vykonal, predstavuje - podľa názoru dovolacieho\nsúdu - vadu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd mal v prípade zistenia takej\nvady (ktorá bola v odvolaní výslovne namietaná) na výber z dvoch možností, a to buď rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie zrušiť [ak by dospel k záveru, že dosahuje intenzitu vady v zmysle § 365 ods.\n1 písm. b) CSP] a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (a nové rozhodnutie), alebo predmetnú vadu\nodstrániť v odvolacom konaní. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd uskutočnil vyhodnotenie\nsvedeckých výpovedí, ktoré žalobkyňa predložila v podobe listinných dôkazov (zápisníc o výsluchoch\nsvedkov, ktoré boli vykonané v iných súdnych konaniach) a svoje závery vysvetlil v odseku 45\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Týmto - podľa názoru dovolacieho súdu - odstránil predmetnú\nvadu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a zároveň nezaťažil rovnakou vadou svoje\n(odvolacie) konanie. Dovolací súd tiež poukazuje na to, že ustanovenie § 384 ods. 2 CSP ukladá\nodvolaciemu súdu povinnosť zopakovať dokazovanie, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu\nstotožní so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ako sa to stalo aj v posudzovanom prípade,\ntak povinnosť zopakovať dokazovanie v zmysle citovaného ustanovenia nemá. Tým, že odvolací súd\ndospel k záveru, že listinné dôkazy predložené žalobkyňou ňou tvrdené skutočnosti nepreukazujú,\nsa nijako neodklonil od skutkových zistení súdu prvej inštancie, ktorý predmetné dôkazy nehodnotil.\nOkrem toho opakovanie dokazovania v konaní pred odvolacím súdom súvisí s princípmi priamosti a\nústnosti civilného sporového konania a má praktický význam najmä pri takých dôkazoch, u ktorých\nmôžu vzniknúť pochybnosti o ich hodnovernosti, či spoľahlivosti (typicky výsluchy svedkov). Ide teda\nhlavne o to, aby odvolací súd zopakovaním príslušného dôkazu si mohol vytvoriť vlastný názor na jeho\nvierohodnosť a zároveň, aby strany sporu mali možnosť sa aktívne zapojiť do procesu dokazovania\n(napr. konfrontovať vyslúchané osoby s ich výpoveďou pred súdom prvej inštancie a pod.). Keďže v\nposudzovanom prípade sa jednalo o dôkaz listinami (keď ani súd prvej inštancie svedkov nevypočúval,\nale mu boli predložené len zápisnice o ich výsluchoch z iných konaní) a navyše takými, ktoré boli stranám\nsporu dobre známe, pretože sa k ich obsahu vyjadrovali už v konaní pred súdom prvej inštancie (o čom\nsvedčí aj odôvodnenie prvoinštančného rozsudku), tak zopakovanie týchto dôkazov pred odvolacím\nsúdom by skutočne malo len podobu prečítania ich obsahu na odvolacom pojednávaní, pričom strany\nsporu by s najväčšou pravdepodobnosťou zotrvali na svojich argumentoch. Pokiaľ preto odvolací súd\nv posudzovanom prípade nenariadil odvolacie pojednávanie, ale vyššie zmienené dôkazy hodnotil v\nrámci odvolacieho prieskumu „od stola“, podľa názoru dovolacieho súdu tým negatívne nezasiahol do\nprocesných práv žalobkyne v zmysle znemožnenia ich realizácie v odvolacom konaní.\n52. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd uzaviera, že v posudzovanom prípade nie je daná\nprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože zo strany odvolacieho súdu nedošlo k vade\nzmätočnosti takej intenzity v zmysle citovaného ustanovenia, ktorá by zakladala porušenie práva\nžalobkyne na spravodlivý proces. S poukazom na uvedené preto dovolací súd dovolanie žalobkyne\nodmietol podľa § 447 písm. c) CSP.\n\n53. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti\nžalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov\nkonania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.\n2 CSP).\n54. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}