{"guid": "02c8dfbf-1998-4922-a51b-6d8878547716:5fb4cfdd-43f8-4f75-ab5e-59f3804af507", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5920202169.2", "spisova_znacka": "2CdoPr/11/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2CdoPr/11/2024 z 26. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. júna 2025, sp. zn. 2CdoPr/11/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:5920202169.2", "identifikacne_cislo": "5920202169", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "sudca_id": 143, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-alena-adamcova-143", "datum_vydania": "2025-06-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "nazov": "§ 421 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-10.odsek-1", "nazov": "§ 10 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-23a", "nazov": "§ 23a zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-23a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-23a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-23b", "nazov": "§ 23b zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-23b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-23b"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-9", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-10", "/SK/ZZ/2001/483#paragraf-23a", "/SK/ZZ/2001/483#paragraf-23b"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5fb4cfdd-43f8-4f75-ab5e-59f3804af507", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5920202169.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5920202169.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5920202169.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2CdoPr/11/2024\n5920202169\n26. 06. 2025\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2025:5920202169.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej\na členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobcu: K. F.,\nnar. D., bytom E., právne zastúpený advokátom JUDr. Andrejom Garom, so sídlom Štefánikova 14,\nBratislava, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575\n951, zastúpenému SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853\n186, o zaplatenie sumy 7.234 eur s príslušenstvom, pôvodne vedenom na Okresnom súde Ružomberok\npod sp. zn. 9Cpr/32/2020, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 20. marca\n2024 sp. zn. 10CoPr/2/2024, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Pôvodne kauzálne príslušný Okresný súd Ružomberok (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný\nsúd“) rozsudkom z 11. augusta 2021 č. k. 9Cpr/32/2020-250 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť\nžalobcovi sumu 7.234 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01. 01. 2020 až do zaplatenia, a\nto všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) Žalobcovi priznal právo na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 %, ktoré mu je žalovaný povinný zaplatiť vo výške stanovenej samostatným\nuznesením Okresného súdu Ružomberok (výrok II.) a zároveň návrh žalovaného na prerušenie konania\nzamietol (výrok III.).\n1.1. Vzhľadom na zistené skutočnosti dospel k záveru, že žalobou uplatnená zložka mzdy je\nvariabilnou a nenárokovou zložkou mzdy, to znamená, že zamestnancovi vzniká na ňu nárok až\nna základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní. Pre nenárokovú zložku mzdy je\ncharakteristická jej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o jej\npriznaní zamestnancovi - takéto rozhodnutie zamestnávateľa má konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ\ntakéto rozhodnutie prijme, a aký bude mať obsah, záleží výlučne na úvahe zamestnávateľa.\n1.2. Okresný súd mal preukázané, že zo strany zamestnávateľa došlo k rozhodnutiu o priznaní a\nvyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu (ďalej aj „MVB“) vo výške 18.084 eur, ktorý bude\nvo výške 60 % - 10.850 eur vyplatený po zavŕšení predajnej transakcie a bonus vo výške 40 % 7.234 eur s termínom výplaty o 3 roky s termínom výplaty 2019, ako vyplýva z listiny z 28. júla 2016\nvydanej štatutárnym orgánom žalovaného - predstavenstvom. Medzi stranami nebolo sporné, že toto\nrozhodnutie bolo vydané štatutárnym orgánom. Súd konštatoval, že momentom vydania rozhodnutia\nvznikol žalobcovi nárok na vyplatenie bonusu vo výške a v lehotách uvedených v tomto rozhodnutí.\n\n1.3. Súd konštatoval splnenie formálnych podmienok platnosti rozhodnutia o MVB, naopak nezistil\nrozpor tohto rozhodnutia s pracovnou zmluvou, ani interným predpisom zamestnávateľa, pričom\nuviedol, že účelom vytvorenia konceptu MVB je zabránenie fluktuácie a demotivácie zamestnancov.\nNebol daný ani rozpor rozhodnutia o MVB s § 23b zák. č. 183/200 o bankách a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o bankách“ alebo „ZoB“). Súd nepovažoval za dôvodnú\nnámietku žalovaného, že rozhodnutie predstavenstva č. 110/2016 z 28. júla 2016 o MVB bolo prijaté v\nkrátkej dobe pred predajom banky a malo povahu tzv. zlatých padákov s cieľom zabezpečiť vybraným\nčlenom manažmentu banky pomerne vysoký extraordinárny príjem. Podľa súdu program Mimoriadneho\nvýkonnostného bonusu bol riadne pripravený a následne realizovaný transparentnou formou, sledoval\njasný a konkrétny cieľ, a to zastabilizovanie vedúcich zamestnancov, ich udržanie v procese predaja\nbanky. Okresný súd sa nestotožnil ani s námietkou nedostatku dobromyseľnosti žalobcu, ktorý mal\nmať podľa tvrdenia žalovaného vedomosť o vadnosti rozhodnutia predstavenstva o priznaní bonusu\na o rozpore schvaľovacieho procesu bonusu s internými riadiacimi predpismi spoločnosti. Žalovaný\nv spore tvrdil, že absentuje schválenie rozhodnutia predstavenstva o priznaní bonusu žalobcovi zo\nstrany Dozornej rady, a že žalobca o tom mal, resp. musel mať vedomosť. Uvedená skutočnosť\nvšak v konaní nebola preukázaná, keď dôkazné bremeno ohľadne preukázania tejto skutočnosti\nzaťažovalo žalovaného. Vyvodil i záver, že pokiaľ by si aj obchodná spoločnosť (v prejednávanej veci\nprávny predchodca žalovaného) interne upravila požiadavku schválenia rozhodnutia predstavenstva\no priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu Dozornou radou, uvedené nie je účinné vo vzťahu\nk zamestnancom, t. j. žalobcovi a zamestnávateľa žalobcu by takéto konanie štatutárneho orgánu\nnezaväzovalo iba v prípade splnenia podmienky § 10 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“).\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného\nrozsudkom (prvým v poradí) z 31. januára 2022 č. k. 10CoPr/11/2021-286 v napadnutej časti\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP a žalobcovi\npriznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) na dovolanie\nžalovaného uznesením z 30. januára 2024 sp. zn. 5Cdo/117/2022 rozsudok krajského súdu z 31.\njanuára 2022 sp. zn. 10CoPr/11/2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože odvolací\nsúd v prejednávanej veci nezaujal k odvolacím námietkam žalovaného dostatočné stanovisko, jeho\nrozhodnutie bolo nepreskúmateľné, v danom prípade došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom\ntvrdenou zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f) CSP.\n4. Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom (druhým v poradí) z 20. marca 2024\nsp. zn. 10CoPr/2/2024 ponechal ako nedotknutý výrok o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie\nkonania, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP a\nžalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n4.1. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poznamenal, že nezistil žiadny dôvod pre korekciu/\nzmenu už skôr vyslovených právnych záverov, t. j. tých, ktoré označeným uznesením dovolacieho\nsúdu spochybnené neboli. Uviedol, že v súdenej veci je zásadné vnímať „vnútornú podstatu“, ktorou\nje odmietanie plnenia nároku tým, kto nárok - po (vlastnom) konštatovaní splnenia ním určených\nkritérií - už priznal. Zamestnávateľ požadoval od zamestnanca vykonanie činností, ktoré boli nad rámec\npracovných povinností daných existujúcou pracovnou zmluvou, po ich vykonaní priznal zamestnancovi\nfinančný nárok, ale následne, keď mal tento nárok vyplatiť, odmietal ho plniť. Krajský súd vychádzal\nz premisy, že zamestnávateľom - od požadovania výkonu prác od zamestnanca až po priznanie\nnároku - bol právny predchodca žalovaného, a tak aplikoval inštitút právneho nástupníctva garantujúci\nistotu v pracovnoprávnych vzťahoch. Nie je prijateľné, aby na zbavenie sa povinností zamestnávateľa\nplniť pracovnoprávne nároky postačovalo, aby došlo k prevodu (prechodu) práv a povinností z\npracovnoprávnych vzťahov na iný (zamestnávateľský) subjekt. Z pohľadu žalobcu je dostatočným\npreukázaním splnenia určujúcich ukazovateľov rozhodnutie štatutárneho orgánu zamestnávateľa o\npriznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu. Žalovaný ako zamestnávateľ od žalobcu\npožadoval, aby preukázal splnenie predpokladov na vyplatenie bonusu, ktorý mu už on sám\n(prostredníctvom vlastného právneho predchodcu) priznal. Účelovosť prístupu je jasná o to viac,\nak by excesívnym dôkazným bremenom mala byť zaťažená slabšia strana sporu - zamestnanec.\nOdvolací súd tiež uviedol, že uzavretie pracovnej zmluvy v otázke variabilnej zložky mzdy medzi\nzamestnancom a zamestnávateľom je akceptovateľné i v konkludentnej forme, toto neodporovalo\n\nrozhodnutiu predstavenstva o priznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu ani pracovnej\nzmluve, ani ZoB.\n4.2. Pokiaľ ide o okruh argumentov žalovaného, podľa názoru dovolacieho súdu nenáležite\nodôvodnených - námietka o rozpore priznanej odmeny s kogentnou právnou úpravou podľa ZoB,\nkrajský súd doplnil svoje predchádzajúce závery a poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 1Cdo/103/2021 z 24. októbra 2023, ktorého úvahy zodpovedajú aj okolnostiam súdenej\nveci s osobitným dôrazom na určujúci postulát dovolacieho súdu, v zmysle ktorého: „právny úkon\nvykonaný štatutárnym orgánom banky ako zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme\npriznania mimoriadnej odmeny zamestnancovi, aj keby bol v rozpore s niektorými povinnosťami banky\nustanoveným zákonom o bankách, zaväzuje banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému\nzamestnancovi. Aj keby bol takýto právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v\ntomto spore nešlo o taký prípad), zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil\n(§ 17 ods. 3 Zákonníka práce).“ Pokiaľ ide o ne/dobromyseľnosť žalobcu, odvolací súd zdôraznil, že\nžalovaný okrem všeobecných formulácií nepreukázal žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by\nboli spôsobilé potvrdiť akúkoľvek osobnú zainteresovanosť žalobcu na žalovaným spochybňovanom\nprocese rozhodovania o mimoriadnom výkonnostnom bonuse. Je nesporné, že žalobca nebol členom\npredstavenstva a nie je tvrdené, a ani preukázané, že by sa v akejkoľvek inej pozícii zúčastňoval rokovaní\npredstavenstva v otázkach spojených s mimoriadnym výkonnostným bonusom. Žalobca nerozhodoval\nsám o vlastnej odmene, je vylúčené, aby z pozície zamestnanca mohol kontrolovať, či preverovať\nlegitímnosť a zákonnosť činnosti štatutárneho orgánu svojho zamestnávateľa. Banka je svojou povahou\nsubjekt s množstvom špecifických a vysoko profesionalizovaných činností a nezodpovedá ani obvyklej\nmiere starostlivosti, aby pracovník finančnej oblasti dokázal posúdiť súladnosť úkonov predstavenstva\nso všeobecne záväznými, či internými predpismi. Odvolací súd konštatoval aj s poukazom na uvedený\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že v konaní nebolo vôbec preukázané prekročenie\noprávnení štatutárneho orgánu. Posudzované rozhodovanie o odmeňovaní spadalo do právomoci\npredstavenstva - bez ďalšieho zbavuje právneho významu odvolaciu námietku o potrebe ďalšieho\nskúmania dobromyseľnosti na strane žalobcu. Keďže k žiadnemu excesu v rozhodovacej činnosti\nnedošlo, nie je možné zisťovať, či o ňom žalobca mal/mohol vedieť. Možno preto uzavrieť, že\nrozhodnutím predstavenstva právneho predchodcu žalovaného vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie\nmimoriadneho výkonnostného bonusu, pričom Zákonník práce neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré\nby bolo základom pre (spätné) zrušenie rozhodnutia predstavenstva; v konkrétnostiach rozoberanej\nproblematiky pre odňatie už konaním štatutárneho orgánu zodpovedajúcim normám ZP priznaného\npracovnoprávneho nároku. Nadväzne určujúcim z pohľadu zamestnanca je viazanosť zamestnávateľa\n(čo v plnej miere platí aj pre jeho právneho nástupcu) právnymi úkonmi štatutárnych orgánov (§ 10 ods.\n1, 2 ZP), ktorý záver je relevantným i v súvislostiach právnej úpravy ZoB. Akceptovanie mimoriadneho\nvýkonnostného bonusu žalobcom je potrebné považovať za konanie v dobrej viere, o to viac, že\npriznanie takéhoto bonusu očakával, keďže išlo o súčasť niekoľko mesiacov trvajúcej prípravy jeho\nzamestnávateľa na zlúčenie s inou bankou.\n5. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (ďalej len „dovolateľ“) dovolanie podľa § 420 písm.\nf), § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n5.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ uviedol, že v konaní opakovane\nargumentoval predovšetkým tým, že: - priznaný mimoriadny výkonnostný bonus je v rozpore s kogentnou\nprávnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov podľa zákona o bankách - žalobca (vedúci\nzamestnanec banky) musel vedieť, že priznanie mimoriadneho výkonnostného bonusu je v rozpore\ns internými predpismi banky a existovali prekážky pre jeho výplatu (ekonomická strata banky a\npod.). Odvolací súd (rovnako aj súd prvej inštancie) sa uvedenými právnymi a skutkovými tvrdeniami\nžalovaného zaoberal iba formálne. V poradí prvé rozhodnutie krajského súdu v tejto veci pritom zrušil\nnajvyšší súd práve pre nedostatočnú reakciu na odvolaciu argumentáciu žalovaného. V napadnutom\nrozsudku odvolací súd napriek tomu svoje závery opäť bližšie nezdôvodnil a nevykonal úplný odvolací\nprieskum.\n5.2. V napadnutom rozsudku chýba odpoveď na otázku „prečo?“, ktorá tvorí esenciálnu podstatu\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Žalovanému teda nie je zrejmé, ako odvolací súd dospel k tak\njednoznačnému záveru. Inými slovami, žalovaný nevie ani z odôvodnenia v poradí druhého rozsudku\nabstrahovať, prečo bola jeho odvolacia argumentácia nedôvodná.\n\n5.3. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že krajský súd\nnesprávne vyhodnotil právne otázky, ktoré ešte neboli vyriešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,\na od ktorých záviselo jeho rozhodnutie, a to: 1. „Vzťahujú sa ustanovenia § 23a a nasl. ZoB v znení\núčinnom do 29. 12. 2020 na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami?“ 2. „Možno\nzamestnancovi banky podľa § 23a ods. 1 ZoB v znení účinnom do 29. 12. 2020 priznať nárok na\npohyblivú zložku odmeny, ktorú kogentná právna úprava v § 23b ods. 1 ZoB v znení účinnom do 29. 12.\n2020 nepripúšťa?“ 3. „Zaväzujú zamestnávateľa voči zamestnancovi úkony jeho štatutárneho orgánu,\nktorými prekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ preukáže, že zamestnanec mal poznať interné\npredpisy zamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne kompetencie štatutárneho orgánu, a teda musel\nvedieť o prekročení oprávnení štatutárneho orgánu zamestnávateľa?“\n5.4. K prvej a druhej právnej otázke dovolateľ poukazujúc na § 23a ods. 1 písm. c), ods. 2, § 23b\nods. 1, 3, 4, 6 ZoB v znení účinnom do 29. decembra 2020 uviedol, že sa nemožno stotožniť s\nnázorom súdu, že ZoB sa neaplikuje na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancom.\nÚdajne by tento záver mal vyplývať z návetia § 23a ods. 1 ZoB: „Banka je povinná uplatňovať zásady\nodmeňovania podľa tohto zákona (...).“, ktoré stanovuje povinnosť iba banke. Prezentovaný argument\ndovolateľ odmietol. Obdobná formulácia právnych noriem je pomerne bežná. Napríklad § 118 ods. 1 ZP\nstanovuje zamestnávateľovi povinnosť platiť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu: „Zamestnávateľ\nje povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.“ Napriek tomu, že ide o povinnosť\nvzťahujúcu sa výlučne na zamestnávateľa, nemožno pochybovať o tom, že sa dotknuté ustanovenie\nZP aplikuje na pracovnoprávny vzťah. Neobstojí ani ďalší argument na vylúčenie aplikovateľnosti\nZoB a to, že pravidlami odmeňovania v § 23b ods. 1 ZoB nie je dotknuté ustanovenie § 118 ZP (§\n23c ZoB). Uvedené vyplýva zo vzájomného vzťahu medzi lex specialis (ZoB) a lex generalis (ZP).\nPravidlá odmeňovania upravené v ZoB obmedzujú pohyblivé zložky mzdy, ktoré môže inkasovať\nvybraná kategória zamestnancov banky. Aby nevznikali pochybnosti o tom, aké plnenie možno na účely\naplikácie tohto osobitného pravidla v pracovnoprávnych vzťahoch považovať za mzdu, zákon dodáva,\nže ustanovenie § 118 ZP, ktoré upravuje túto otázku, ostáva nedotknuté.\n5.4.1. Vzhľadom na právny názor o vylúčení aplikácie ZoB, vyznieva paradoxne záver súdu, že\nuplatňovaný nárok na výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu vyplýva žalobcovi z § 23b ods.\n1 písm. a) ZoB, t. j. ako motivačná zložka odmeny, ktorej výška závisí od hodnotenia výkonnosti\nzamestnanca, banky alebo od kombinácie týchto hodnotení. Uvedená konklúzia opomína skutkové\nokolnosti veci, ktoré sú pre korektnú aplikáciu zákona kľúčové. V prvom rade bol program mimoriadny\nvýkonnostný bonus vypracovaný ako satisfakcia za zotrvanie v zamestnaní. Takýto bonus nie je ani\njednou z prípustných foriem pohyblivej zložky mzdy podľa ZoB. V liste predstavenstva Sberbank\nSlovensko, a. s. zo 14. decembra 2015 (v ktorom predstavenstvo banky informovalo zamestnancov o\nmožnosti získania bonusu) sa uvádza, že bonus bude závisieť tiež od „úspešného zavŕšenia obchodu“.\nTakto prezentoval uplatnený nárok aj žalobca v súdnom spore. Úspešné zavŕšenie obchodu (predaj\nakcií) pritom ako zamestnanec Sberbank Slovensko, a. s., ktorej akcie boli predávané, nemohol nijak\novplyvniť. Nejde ani o výsledok, z ktorého by mala banka akýkoľvek prospech.\n5.4.2. Navyše, hodnotenie výkonnosti konkrétneho zamestnanca v tomto procese mal podľa následného\nlistu predstavenstva Sberbank Slovensko, a. s. z 28. júla 2016 (od ktorého súdy odvodzujú nárok\nžalobcu) vykonať „Management Board Skupiny Sberbank“. Nešlo teda o orgán Sberbank Slovensko,\na. s. (zamestnávateľa žalobcu), ale o orgán jedného z akcionárov, ktorý predával svoje akcie. Tým\nje zdôraznená skutočnosť, že práca bola vykonávaná práve v prospech tohto akcionára, a nie\nv prospech zamestnávateľa žalobcu (právneho predchodcu žalovaného). Bilancovanie výkonnosti\nžalobcu, vykonané treťou stranou, nemôže zakladať nárok na motivačnú zložku odmeny podľa § 23b\nods. 1 písm. a) ZoB, ktorá sa odvíja od hodnotenia samotnej banky.\n5.4.3. Je rovnako vylúčené, aby mimoriadny výkonnostný bonus predstavoval motivačnú zložku odmeny\nza plnenie dosahovaných výsledkov dlhodobej obchodnej stratégie a záujmov banky (§ 23b ods. 1\npísm. c) ZoB). Údajný prínos žalobcu k úspešnej realizácii transakcie mal byť totiž vykonaný v prospech\nSberbank Europe (akcionára), a nie v prospech Sberbank Slovensko, a. s., v ktorej žalobca pôsobil.\nPredaj samotnej banky prima facie ani nemôže byť jej dlhodobou obchodnou stratégiou (!). V tejto\nsúvislosti dovolateľ zdôraznil, že povinnosťou zamestnávateľa je platiť zamestnancovi mzdu za prácu,\nktorú vykonal preňho (§ 118 ods. 1 ZP). Sberbank Slovensko, a. s. (zamestnávateľ žalobcu) nemala\n\nžiadny prínos z činnosti žalobcu. MVB tak ani nemôže predstavovať pohyblivú zložku mzdy. Tento fakt\nje osobitne významný aj vzhľadom na skutočnosť, že povinnosť uhradiť MVB (ako časť mzdy) prešla na\nžalovaného v dôsledku prechodu práv a povinností zamestnávateľa (§ 27 ZP).\n5.4.4. Napokon, v zmysle § 23b ods. 7 ZoB je banka povinná pri určení pohyblivej zložky mzdy\nzohľadniť hodnotu svojich vlastných zdrojov. Tomu zodpovedá aj čl. 10 ods. 5.1. písm. a) a b) Politiky\nodmeňovania Sberbank Slovensko, a. s., ktorý pri určovaní pohyblivej zložky mzdy prikazuje zohľadniť\nfinančné potreby banky a zachovanie jej finančnej výkonnosti. Sberbank Slovensko, a. s. vykazovala\npred predajom majoritného podielu akcií dlhodobú stratu. V roku 2015 išlo o stratu vo výške takmer 19,4\nmilióna eur a za prvých 9 mesiacov roku 2016 dosiahla stratu 12,6 mil. eur. Výplata pohyblivej zložky\nmzdy by preto nekorešpondovala s princípom zodpovedného hospodárenia banky, ako to vyžaduje\nlegislatíva EÚ, zákon a interné predpisy banky.\n5.5. K tretej právnej otázke dovolateľ poukazujúc na § 10 ods. 2 ZP uviedol, že v pracovnoprávnych\nvzťahoch platí, že zamestnávateľa zaväzujú aj tie právne úkony, pri ktorých štatutárny orgán prekročí\nsvoje oprávnenie. Výnimkou je situácia, ak zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že k takémuto\nprekročeniu došlo. Vzhľadom na postavenie žalobcu (vedúci zamestnanec) žalovaný apeloval na súdy,\naby pri rozhodovaní o nároku na mimoriadny výkonnostný bonus zohľadnili aj § 10 ods. 2 ZP.\n5.5.1. Odvolací súd (rovnako aj súd prvej inštancie) sa k síce namietanému excesu pri výkone práv\nštatutárneho orgánu Sberbank Slovensko, a. s. postavil skôr vyhýbavo a priamo sa ním nezaoberal,\navšak dodal, že by bol voči žalobcovi (zamestnancovi) bez právneho významu. Vychádzal z mylnej\ndomnienky, že zamestnanec môže vedieť o nesprávnom postupe týchto orgánov, iba ak je ich členom.\n5.5.2. Podmieňovanie aplikácie § 10 ods. 2 ZP reálnou možnosťou zamestnanca ovplyvniť postup\nštatutárneho orgánu ide nad rámec právnej úpravy. V zmysle zákona postačuje, že zamestnanec\nmusel vedieť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu. Žalovaný v tejto súvislosti opakovane\nzdôrazňoval, že žalobca bol v zmysle pracovnej zmluvy povinný vykonávať svoje práva a povinnosti v\nsúlade s právnym poriadkom SR [časť „práva a povinnosti zmluvných strán“ písm. c)] a zodpovedal za\nvypracovanie a schválenie organizácie a systému riadenia banky podľa stanov zamestnávateľa [časť\n„práva a povinnosti zmluvných strán“ písm. d)].\n5.5.3. Poskytovanie mimoriadnych odmien vybraným zamestnancom Sberbank Slovensko, a. s. (medzi\nktorých patrí aj žalobca) bolo upravené v interných predpisoch, ktoré žalobca mal poznať. Iba ak by bol\nradovým zamestnancom, mohol by byť dobromyseľný vo vzťahu k neznalosti interných procesov na\núrovni vedenia banky. Navyše, pri ustanoveniach kogentnej právnej úpravy v ZoB platí bezvýnimočne\nprincíp ignoratia iuris non excusat. Priznanie nároku na výplatu MVB listom predstavenstva z 28. júla\n2016 jednoznačne odporuje stanoveným interným postupom. Navyše, priznaný bonus nezodpovedal ani\nschválenej schéme programu mimoriadneho výkonnostného bonusu, ktorá bola prezentovaná žalobcovi\nv decembri 2015 (ako zamestnancovi, ktorého sa program týkal). Za týchto okolností sa možno legitímne\ndomnievať, že o prekročení oprávnenia predstavenstvom banky žalobca prinajmenšom musel vedieť.\nPreto bolo namieste uplatniť výnimku v zmysle § 10 ods. 2 ZP a nepriznať protiprávnym úkonom\npredstavenstva banky relevantné právne účinky.\n5.6. Právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (§ 432 ods. 1 písm. b) CSP), mali byť\nzodpovedané takto: 1. „Ustanovenia § 23a a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 29. 12. 2020 sa vzťahujú na pracovnoprávny vzťah\nmedzi bankou a jej zamestnancami.“. 2. „Zamestnancovi banky podľa § 23a ods. 1 ZoB v znení účinnom\ndo 29. 12. 2020 nemožno priznať nárok na pohyblivú zložku odmeny, ktorú kogentná právna úprava v\n§ 23b ods. 1 ZoB v znení účinnom do 29. 12. 2020 nepripúšťa.“. 3. „Zamestnávateľa nezaväzujú voči\nzamestnancovi úkony jeho štatutárneho orgánu, ktorými prekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ\npreukáže, že zamestnanec mal poznať interné predpisy zamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne\nkompetencie štatutárneho orgánu, a teda musel vedieť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu\nzamestnávateľa.“\n5.7. Žalovaný sa domáhal, aby najvyšší súd dovolaniu v celom rozsahu vyhovel a rozsudok krajského\nsúdu zmenil tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmení, žalobu zamietne a prizná\n\nžalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, trov odvolacieho\nkonania a trov dovolacieho konania.\n6. K dovolaniu žalovaného žalobca v písomnom vyjadrení uviedol, že dovolanie v časti namietajúcej\nvady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP je nedôvodné a v časti § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie\nneprípustné, preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie ako celok zamietol a zároveň žalobcovi priznal\nnárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal\nv stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania, v ktorého neprospech bolo napadnuté\nrozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n9. V danom prípade dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa\nktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým\nsa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n9.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do\npráva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby\nsvojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),\nv dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n11. V danom prípade dovolateľ k zmätočnostnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP namietal\nnedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, keď odvolací súd sa opakovane dostatočným\nspôsobom nevysporiadal s jeho podstatnou odvolacou námietkou, že žalobcovi priznaný mimoriadny\nvýkonnostný bonus je v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov\npodľa zákona o bankách.\n12. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní ďalej vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP opieral\no námietku nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu, k\nuvedenému dovolací súd uvádza, že aj keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho\nriadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť\nsporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie\npráva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo.\n13. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť\ndôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami\nvznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že\nnedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia\nRuiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n14. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)\nriadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl.\n46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal\nso všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a\nprávne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a\nrelevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov\nsa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne\nzávery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia súdneho\n\nrozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl.\n6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo\nsvojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a\njeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda\ninými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto\npremís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom\nrade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n15. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami\nstrany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane\ndruhej, odníma sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve\nzvoleným spôsobom) možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci\nvyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá\ni prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n16. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda\nodvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup\nmusí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené\nvykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho\nsúdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení\npredmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného\nprávneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne\nnepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj\ndostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.\n17. K dovolacej námietke týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd\nvo väzbe na body 10. až 14. tohto rozhodnutia uvádza, že v posudzovanom spore obsah spisu nedáva\npodklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú\nvadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n17.1. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s\ndôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov, na ktoré aj\nodkázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje\nrozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových\na právnych záveroch. V dôvodoch rozsudku sa vyjadril k nosnej argumentácii odvolateľa (žalovaného)\nuplatnenej v odvolaní (rovnako aj v dovolaní) ohľadom ním spochybňovaného priznania nároku na\nmimoriadny výkonnostný bonus v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových\nzamestnancov podľa zákona o bankách. V rozpore s uvedeným potom vyznieva tvrdenie dovolateľa\no nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.\n17.2. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody\nposudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú\n(kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu\njeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody\nrozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové\nzistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po\nobsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.\n\n17.3. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle\nustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie\nvšetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú\nzhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by\nv danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k\nporušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho\nrozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu.\n17.3.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu\nprvej inštancie, ktorým súd žalobe o zaplatenie sumy 7.234 eur s prísl. titulom nárokovateľného\nmimoriadneho výkonnostného bonusu vyhovel, keď zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel, že ide\no variabilnú a nenárokovateľnú zložku mzdy, na ktorú žalobcovi ako zamestnancovi vznikol nárok na\nzáklade osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jeho priznaní za prácu, ktorú vykonal podľa pokynov\na na žiadosť zamestnávateľa. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej\ninštancie, skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania i právne predpisy,\nz ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie okresného súdu\npovažuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v\nreakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalovaného.\n17.3.2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobou uplatnená zložka mzdy je variabilnou\na nenárokovou zložkou mzdy, tzn. zamestnancovi vzniká na ňu nárok až na základe osobitného\nrozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní. Pevnú zložku mzdy predstavuje základná mesačná mzda,\nktorej výška bola dojednaná v pracovnej zmluve. Pre nenárokovú zložku mzdy je charakteristická\njej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní\nzamestnancovi - takéto rozhodnutie zamestnávateľa má konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ takéto\nrozhodnutie prijme a aký bude mať obsah, záleží výlučne na úvahe zamestnávateľa (rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/31/2009). V tomto prípade súd mal preukázané, že zo strany\nzamestnávateľa došlo k rozhodnutiu o priznaní a vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu ako\nvyplýva z listiny z 28. júla 2016 vydanej štatutárnym orgánom žalobcu - predstavenstvom, čo je v súlade\ns § 9 ods. 1 veta prvá ZP. Pokiaľ žalovaný namietal, že rozhodnutie predstavenstva o MVB\nbolo prijaté v krátkej dobe pred predajom banky za prácu pre iného, malo nedostatky formálneho\nspôsobu prijatia a povahu tzv. zlatých padákov, súd uviedol, že program MVB bol riadne pripravený\na následne realizovaný transparentnou formou. Štatutárnym orgánom, ktorý koná v mene banky je\npredstavenstvo banky, ktoré rozhoduje o všetkých záležitostiach spoločnosti, pokiaľ nie sú zákonom\nalebo stanovami vyhradené do pôsobnosti valného zhromaždenia alebo dozornej rady. Predstavenstvo\nnesie plnú zodpovednosť za to, aby jeho konanie bolo v súlade s príslušnými zákonmi (napr. zákon\no bankách) a internými predpismi (napr. Politika odmeňovania), v opačnom prípade je\nzodpovedné za ich porušenie. Ak aj dôjde k obmedzeniu práva predstavenstva konať v mene\nspoločnosti, tieto obmedzenia nie sú účinné voči tretím osobám, tzn. že obmedzenie platí len do vnútra vo\nvzťahu medzi akciovou spoločnosťou a predstavenstvom, resp. členmi predstavenstva. Ak si obchodná\nspoločnosť interne upravila požiadavku schválenia rozhodnutia predstavenstva o priznaní mimoriadneho\nvýkonnostného bonusu dozornou radou, uvedené nie je účinné vo vzťahu k zamestnancom. Žalovaný\nnepreukázal, že žalobca mal akýkoľvek vplyv na rozhodnutia predstavenstva banky, a že pri priznanom\nvýkonnostnom bonuse nemohol byť dobromyseľný. Tvrdenie, že žalobca mal, resp. musel vedieť o\ntom, že predstavenstvo v rozpore s internými pravidlami odmeňuje kľúčových zamestnancov nebolo zo\nstrany žalovaného dokázané (pozri bod 16. a 17. rozhodnutia súdu prvej inštancie).\n17.3.2.1. Súd prvej inštancie k namietanému rozporu mimoriadneho výkonnostného bonusu s § 23b ods.\n2 zákona o bankách uviedol, že je vylúčený prieskum rozhodnutia predstavenstva akciovej spoločnosti\nsúdom, pretože súd môže v zásade zasahovať do vnútorných pomerov akciovej spoločnosti len v\nzákonom stanovených prípadoch a za splnenia zákonom stanovených podmienok, konkrétne sa\nmožno domáhať na súde určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia akciovej spoločnosti v\nzmysle § 131 Obchodného zákonníka, ktoré určuje okruh oprávnených osôb a lehotu, v ktorej možno\ntakýto návrh podať. Napokon pokiaľ tvrdil žalovaný, že išlo o výkon práce žalobcu pre iný subjekt\nodlišný od Sberbank Slovensko, a. s. v rámci programu mimoriadneho výkonnostného bonusu, súd\ndospel k záveru, že táto námietka je nedôvodná. Žalobcovi bola daná ponuka v tomto smere zo strany\npredstavenstva Sberbank Slovensko, a. s., t. j. od štatutárneho orgánu spoločnosti - zamestnávateľa,\n\nktorý koná v mene tejto spoločnosti v pracovnoprávnych vzťahoch, a nie od žiadnych akcionárov,\nnapokon samotné rozhodnutie o priznaní bonusu vydal ten istý orgán, teda žalobca nevykonával tieto\npráce pre iný subjekt ako pre svojho zamestnávateľa. Nie je predmetom sporu skúmať dôvody, ktoré\nviedli zamestnávateľa žalobcu k vykonaniu ponuky takejto práce pre žalobcu, nepochybne je však daný\nsúvis tejto práce s pracovným zaradením žalobcu. Nie je namieste spochybňovať, že žalobca bol jedným\nz vedúcich zamestnancov, ktorých význam bol podstatný v procese obchodnej transakcie; kto iný by\nmal vypracovať a predložiť podklady k hospodáreniu spoločnosti, ak nie žalobca z titulu svojej pracovnej\npozície.\n17.3.3. Odvolací súd potvrdzujúc rozhodnutie súdu prvej inštancie doplnil, že mimoriadny výkonnostný\nbonus v plnej miere korešponduje s povahou pohyblivej zložky odmeny viažucej sa na motivačnú\npohyblivú zložku odmeny, ktorej výška nebola garantovaná a bola závislá na rozhodnutí štatutárneho\norgánu. Až rozhodnutím predstavenstva ako štatutárneho orgánu zamestnávateľa sa tento nárok\nžalobcu stal právne nárokovateľný. Zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny\nzávislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca umožňoval, nešlo teda o plnenie, ktoré by bolo v\nrozpore s § 23b ods. 1 písm. a) vtedy účinného zákona o bankách. MVB priznaný žalobcovi závisel\nod ohodnotenia výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca (§ 23b ods. 1 písm. a) zákona o\nbankách v rozhodnom znení). V súvislosti s konštatovaním, že zákon o bankách je verejnoprávnym\npredpisom, poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/103/2021 z 25. októbra 2023, z ktorého\ncitoval aj s poukazom na § 23a ods. 1, § 23c a § 23b ods. 1 zákona o bankách (pozri body 34.\naž 35. rozhodnutia odvolacieho súdu). K tvrdeniu žalovaného, že priznaním MVB v jeho konkrétnej\nvýške došlo k porušeniu zákona o bankách, ešte odvolací súd uviedol, že žalovaný argumentuje len\njednotlivými zákonnými ustanoveniami a všeobecnými tvrdeniami, pričom z obsahu odvolania nemožno\ndospieť k záveru o konkrétnom porušení pravidla odmeňovania. Aby mohol odvolací súd túto odvolaciu\nnámietku preskúmať, bolo povinnosťou odvolateľa presne špecifikovať, ktoré ustanovenie a akým\nspôsobom bolo porušené. V tejto súvislosti uviedol, že právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom\nbanky ako zamestnávateľom v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania mimoriadnej odmeny\nzamestnancovi, aj keby bol v rozpore s niektorou povinnosťou banky ustanovenou zákonom o bankách,\nzaväzuje banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi. Aj keby bol takýto\nprávny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v súdenej veci o takýto prípad nejde),\nzamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§ 17 ods. 3 ZP). Obdobne je\nto aj s internými predpismi banky o odmeňovaní zamestnancov. Hoci tieto formálne zaväzujú všetkých\nzamestnancov, ktorí sú s nimi oboznámení, ukladajú povinnosti osobám, ktoré v mene banky rozhodujú\no odmeňovaní zamestnancov a nie zamestnancom, ktorí sú prijímateľmi predmetného odmeňovania.\n18. Na základe uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že z odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu (body 24. až 45.), ako aj odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (body 8. až\n22.), nevyplýva nedostatočnosť, či nezrozumiteľnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia o skutkových\na právnych záveroch, ktoré majú pre vec podstatný význam, či taká aplikácia príslušných ustanovení\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah\nspisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil,\na že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľa.\n19. Skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie),\nnepostačuje sama osebe na prijatie záveru o neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho\nsúdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne\nuspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje s odôvodnením\nrozhodnutia odvolacieho súdu a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného\ndovolania. Aj stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011)\nrešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,\nz čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom\núčastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Podľa názoru dovolacieho súdu\nnámietka dovolateľa predstavuje prostý nesúhlas dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu a jeho\nodôvodnením, keď dovolateľ sa bez ďalšej bližšej konkretizácie nestotožňuje s rozhodnutím odvolacieho\nsúdu.\n\n20. Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP\nsprávnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne\nprávne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017),\ntento právny záver považuje i ústavný súd za akceptovateľný (I. ÚS 61/2019).\n21. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľ neopodstatnene namieta zmätočnosť\nrozhodnutia odvolacieho súdu v takej miere, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces\n(§ 420 písm. f) CSP).\n22. Žalovaný prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval aj z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je\ndovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n23. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n24. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny\nvýznam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.\nOtázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá\nmusí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia\nvyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja\nod interpretácie napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona\no rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných\nustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie\nnapadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu\n(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne\nv priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto\nustanovenia. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide,\nteda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napr. sp. zn. 1Cdo/126/2017, 2Cdo/225/2016,\n3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017).\n25. Dovolateľ namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spore záviselo od vyriešenia troch právnych\notázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (bod 5.3. až 5.7. tohto\nrozsudku). Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP považoval za podstatné to, či nastolené právne otázky ne/boli v rozhodovacej praxi dovolacieho\nsúdu riešené. Dospel k záveru, že tak v čase rozhodovania odvolacieho súdu (20. marca 2024), aj v\nčase podania dovolania (5. júna 2024) už existovali rozhodnutia dovolacieho súdu v druhovo totožných\nveciach, v ktorých sa dovolací súd položenými právnymi otázkami zaoberal [napr. rozsudok z 25. októbra\n2023 sp. zn. 1Cdo/103/2021, rozsudok z 29. novembra 2023 sp. zn. 6Cdo/34/2021 (prešiel testom\nústavnosti III. ÚS 246/2024 zo 6. mája 2024), rozsudok z 29. novembra 2023 sp. zn. 6Cdo/139/2022].\nNa uvedené rozhodnutia nadviazali aj ďalšie rozhodnutia dovolacieho súdu (rozsudok z 27. marca 2024\nsp. zn. 5CdoPr/5/2023, rozsudok z 30. septembra 2024 sp. zn. 7CdoPr/7/2024, rozsudok z 29. októbra\n2024 sp. zn. 2CdoPr/10/2024). Prípustnosť dovolania preto dovolací súd posúdil podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP a skúmal, či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n26. Vo vzťahu k položeným otázkam žalovaným: (i) „Vzťahujú sa ustanovenia § 23a a nasl. ZoB v znení\núčinnom do 29. 12. 2020 na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami?“, (ii)\n„Možno zamestnancovi banky podľa § 23a ods. 1 ZoB v znení účinnom do 29. 12. 2020 priznať nárok na\npohyblivú zložku odmeny ?“, (iii) „Zaväzujú zamestnávateľa voči zamestnancovi úkony jeho štatutárneho\norgánu, ktorými prekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ preukáže, že zamestnanec mal poznať\ninterné predpisy zamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne kompetencie štatutárneho orgánu, a teda\nmusel vedieť o prekročení oprávnení štatutárneho orgánu zamestnávateľa?“ najvyšší súd zotrváva na\nargumentácii vyslovenej vo vyššie označených rozhodnutiach (bod 25. tohto rozhodnutia), od ktorej sa\n\ndovolací súd posudzujúc predmetný spor nepovažuje za potrebné odkloniť, a na ktorú v celom rozsahu\nodkazuje.\n26.1. Vo vzťahu k vyššie uvádzaným otázkam (i), (ii) a (iii) z vyššie označených rozhodnutí najvyššieho\nsúdu (bod 24. tohto rozhodnutia) zhodne vyplýva, že aj keď zákon o bankách obsahuje ustanovenia\no zásadách odmeňovania niektorých osôb, vrátane niektorých vedúcich zamestnancov, ide o pravidlá\nurčené bankám v rámci regulácie fungovania bánk, nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na\npracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami. Súd prvej inštancie vyjadril názor (s\nktorým sa odvolací súd stotožnil), že banka v rámci zásad odmeňovania osôb stanovených podľa §\n23a ods. 1 zákona o bankách môže okrem zaručenej pevnej zložky celkovej odmeny poskytovať aj\npohyblivú zložku celkovej odmeny podľa § 23a ods. 2 zákona o bankách, ktorá nemusí byť priamo\ndohodnutá v pracovnej zmluve. Zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny,\nzávislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca, umožňoval. Nešlo teda o plnenie, ktoré by bolo (čo do\npodstaty nároku) v rozpore s týmto ustanovením. Právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom banky\nako zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania mimoriadnej odmeny\nzamestnancovi, aj keby bol v rozpore s niektorými povinnosťami banky ustanovenými zákonom o\nbankách, banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi zaväzuje. Aj keby bol\ntakýto právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v tomto spore nešlo o taký prípad),\nzamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil.\n27. Dovolací súd zastáva rovnaký názor, že interné predpisy banky o odmeňovaní zamestnancov,\nhoci formálne zaväzujú všetkých zamestnancov, ktorí s nimi boli oboznámení, ukladajú povinnosti\nosobám, ktoré v mene banky rozhodujú o odmeňovaní zamestnancov, a nie zamestnancom, ktorí sú\nprijímateľmi takéhoto odmeňovania. Svedčí o tom aj bod 6.1. internej smernice Sberbank pod názvom\n„Politika odmeňovania“, podľa ktorého celkové pohyblivé odmeňovanie hodnotí osoba zodpovedná za\nodmeňovací systém a táto osoba aj zodpovedá za prípravu rozhodnutí ohľadom pohyblivej zložky\nodmeny, prijímaných predstavenstvom. Aj keby bol žalobca ako zamestnanec oboznámený s Politikou\nodmeňovania Sberbank, v pozícii zamestnanca - prijímateľa odmeny nebol povinný skúmať, či mu táto\nodmena bola priznaná v správnej výške a správnym interným procesným postupom.\n28. Podľa § 9 ods. 1 ZP v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa,\nktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu (okrem toho aj vedúci\nzamestnanci alebo poverení zamestnanci). I v preskúmavanej veci bolo rozhodnutie (oznámenie) o\npriznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu podpísané predsedom predstavenstva a jednou členkou\npredstavenstva zamestnávateľa, čo bolo nielen v súlade s ustanovením § 9 ods. 1 ZP (a analogicky aj s\nprávnym názorom o právnych úkonoch konateľov, ak ich je viac, ako ho vyslovil dovolací súd v rozsudku\nz 25. novembra 1998 sp. zn. 4Cdo/118/98, publikovanom ako judikát R 85/2001), ale aj v súlade s\nvtedy v obchodnom registri zapísaným spôsobom konania v mene spoločnosti Sberbank Slovensko, a.\ns. (vyžadovali sa podpisy dvoch členov predstavenstva, pričom predseda predstavenstva nesporne je\njedným z členov predstavenstva).\n29. Právne úkony štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov podľa § 10 ods. 1 ZP\nzamestnávateľa zaväzujú v zásade bez ohľadu na to, či pri nich bol alebo nebol dodržaný postup\nstanovený internými predpismi. Takéto úkony by zamestnávateľa nezaväzovali jedine v prípade, ak\nby zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu\nprekročil svoje oprávnenie (§ 10 ods. 2 ZP). V tomto konaní nebolo preukázané prekročenie oprávnení\nštatutárneho orgánu (pozri odôvodnenie prvoinštančného, aj odvolacieho rozsudku), teda logicky\nnemohla byť preukázaná ani skutočnosť, že by žalobca o prekročení oprávnení vedel alebo musel\nvedieť. Argumentácia žalovaného, že odmenu mala schváliť dozorná rada, nebola akceptovateľná\njednak vzhľadom na jednoznačné znenie § 9 ods. 1 ZP (právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch\nrobí štatutárny orgán, čo bolo naplnené) a jednak vzhľadom na to, že odmeňovaný zamestnanec\nnebol členom predstavenstva. Podľa už vyššie citovaného článku 6.1. internej smernice „Politika\nodmeňovania“ malo rozhodnutia ohľadom pohyblivej zložky mzdy prijímať predstavenstvo a podľa\nčlánku 6.3. mala dozorná rada kontrolovať len sumárny rozpočet pohyblivého odmeňovania, nie\nindividuálne priznaný bonus každého zamestnanca. Treba poznamenať, že preukazovanie vedomosti\nzamestnanca o nejakej skutočnosti, resp. preukazovanie okolností nasvedčujúcich, že o tejto skutočnosti\nmusel vedieť, je pritom otázkou dokazovania a zisťovania skutkového stavu, do ktorého nie je možné\n\nzasahovať v dovolacom konaní, pretože dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nodvolací súd (§ 442 CSP).\n30. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd môže len konštatovať, že právne posúdenie sporu\nodvolacím súdom je v súlade s vyššie prezentovaným ustáleným právnym názorom\ndovolacieho súdu a nepredstavuje tak nesprávne právne posúdenie veci, či odklon od vyššie uvádzanej\nustálenej praxe dovolacieho súdu (bod 24. tohto rozhodnutia). Odvolacím súdom zvolenú interpretáciu\nna vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, na základe ktorej dospel k záveru o dôvodnosti\nžalobcom uplatňovaného nároku voči žalovanému na zaplatenie sumy 7.234 eur s prísl. ako\nmimoriadneho výkonnostného bonusu priznaného rozhodnutím predstavenstva ako štatutárneho\norgánu zamestnávateľa, považuje najvyšší súd za správnu a zodpovedajúcu zistenému skutkovému\nstavu. Odvolací (i prvoinštančný) súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe\nvyhovel a závery, ktoré prijal, logicky, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol teda dostatočné a\nrelevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po stránke\nprávnej.\n31. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného v časti\nnamietajúcej vadu podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné, ale nie je dôvodné a v časti namietajúcej\nnesprávne právne posúdenie sporu neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu,\nktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd preto nedôvodné dovolanie\nžalovaného ako celok zamietol podľa § 448 CSP.\n32. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453\nods. 1 CSP. Žalobca mal v dovolacom konaní plný úspech, preto mu proti neúspešnému žalovanému\nvznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\n33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10CoPr/2/2024", "guid": "dd8cc274-cf29-441d-9c98-0ff285d1b9e7:38643ca0-f6d0-4fc0-8ee7-64c4b076fae4", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}