{"guid": "a3ca497b-cdde-4a6e-a0a7-1590fde19553:853ca066-9480-4c89-91de-365562d6d2da", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5920202028.1", "spisova_znacka": "9CdoPr/4/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoPr/4/2025 z 20. 8. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. augusta 2025, sp. zn. 9CdoPr/4/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:5920202028.1", "identifikacne_cislo": "5920202028", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "datum_vydania": "2025-08-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "nazov": "§ 255 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "nazov": "§ 453 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-10.odsek-1", "nazov": "§ 10 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-23b.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 23b ods. 1 písm. a) zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-23b.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-23b"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-9", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-10", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-17", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-191", "/SK/ZZ/2001/483#paragraf-23b"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/853ca066-9480-4c89-91de-365562d6d2da", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5920202028.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5920202028.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5920202028.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9CdoPr/4/2025\n5920202028\n20. 08. 2025\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2025:5920202028.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu L.. A. G., narodeného XX. V. XXXX, N. XX,\nzastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Garom, Bratislava, Štefánikova 14, proti žalovanej spoločnosti\nPrima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpenej advokátskou kanceláriou\nSEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 7.020 eur\ns príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2Cpr/9/2024, predtým na Okresnom\nsúde Ružomberok pod sp. zn. 9Cpr/30/2020, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline\nz 30. septembra 2024 sp. zn. 10CoPr/3/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Ružomberok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 8. júla 2021 č. k.\n9Cpr/30/2020-318 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.020 eur brutto spolu s 5 %\núrokom z omeškania ročne zo sumy 7.020 eur od 1. januára 2020 do zaplatenia; žalobcovi priznal\nvoči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vychádzal zo zistenia, že žalovaná\nsa stala právnym nástupcom spoločnosti Sberbank Slovensko, a.s. (ďalej len „Sberbank“), ktorá bola\nzamestnávateľom žalobcu. Mal preukázané, že zo strany zamestnávateľa došlo k rozhodnutiu o priznaní\na vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobcovi v celkovej výške 17.550 eur, z čoho suma\n7.020 eur mala byť vyplatená v roku 2019. Oznámenie o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu\nz 28. júla 2016 bolo podpísané predsedom a členkou predstavenstva. Dotknutý právny úkon bol vážny,\nurčitý a zrozumiteľný, preto ho súd prvej inštancie považoval za platný podľa § 37 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka. Súčasne z neho jednoznačne vyplývalo, že zamestnávateľ priznal žalobcovi mimoriadny\nvýkonnostný bonus za individuálne úsilie v procese predaja akcií.\n1.1. Súd prvej inštancie vyslovil, že dojednanie iba základnej zložky mzdy v pracovnej zmluve neodporuje\ntomu, aby zamestnávateľ na základe svojho individuálneho rozhodnutia priznal zamestnancovi aj\npohyblivú zložku mzdy. Nebol zistený rozpor rozhodnutia o priznaní mimoriadneho výkonnostného\nbonusu s interným predpisom zamestnávateľa (označeným ako Politika odmeňovania), keďže interná\nsmernica obsahuje úpravu pohyblivej zložky mzdy. Právny predchodca žalovanej pracovné výkony\nžalobcu pri splnení podmienok na priznanie mimoriadneho výkonnostného bonusu vyhodnotil, čím došlo\ni k splneniu podmienky požadovanej zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“).\nŽalobca nemal z titulu náplne práce na jeho pracovnej pozícii (vedúci oddelenia riadenie aktív a pasív)\nžiadne kompetencie v rámci riadenia spoločnosti, nebol členom predstavenstva ani dozornej rady. V\nkonaní neboli ani len tvrdené žiadne skutočnosti, ktoré by mohli zakladať predpoklad, že žalobca mohol\nmať vedomosť o tom, že predstavenstvo pristúpilo k rozhodnutiu o priznaní a vyplatení bonusu bez\nsplnenia podmienky schválenia vyplatenia dozornou radou. Navyše žalobca nebol povinný skúmať\nperfektnosť procesu schvaľovania mimoriadneho výkonnostného bonusu a z dôvodu jeho pracovného\n\npostavenia reálne ani takúto možnosť nemal. Nemôže byť na ťarchu zamestnanca rozdiel medzi\nprisľúbeným a priznaným výkonnostným bonusom.\n1.2. Podľa súdu prvej inštancie nie je podstatné tvrdené neschválenie vyplatenia bonusu dozornou\nradou. Podľa § 10 ods. 1 Zákonníka práce právne úkony štatutárnych orgánov zaväzujú zamestnávateľa,\nktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti, pričom podľa § 191 ods. 1 Obchodného\nzákonníka je predstavenstvo štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý koná v jej mene. V zmysle § 191\nods. 2 Obchodného zákonníka eventuálne obmedzenia práva predstavenstva konať v mene spoločnosti\nnie sú účinné voči tretím osobám. Pokiaľ by si aj obchodná spoločnosť interne upravila požiadavku\nschválenia rozhodnutia predstavenstva o priznaní výkonnostného bonusu dozornou radou, uvedené\nnie je účinné vo vzťahu k zamestnancom. Keďže ani jednu zo žalovanou tvrdených vád priznania\nvýkonnostného bonusu nemal spôsobiť žalobca, súd prvej inštancie upriamil pozornosť na princíp\nochrany zamestnanca pred následkami možnej neplatnosti právnych úkonov v pracovnoprávnych\nvzťahoch, vyplývajúci z § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Pokiaľ zamestnávateľ svojím rozhodnutím priznal\nžalobcovi nárok na bonus, nemôže - navyše až po splnení požadovaných úloh zo strany zamestnanca tento prejav vôle vziať jednostranne späť. Na prípadné odňatie odloženej (druhej) časti bonusu sa mohlo\nvzťahovať ustanovenie o maluse a odňatí bonusu v súlade s Politikou odmeňovania zamestnávateľa,\nžalovaná však ani len netvrdila, že by rozhodla na základe predmetných ustanovení.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 31. marca\n2022 sp. zn. 10CoPr/7/2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Po zrušení tohto rozsudku\nuznesením Najvyššieho súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. januára 2023\nsp. zn. 9Cdo/200/2022, odvolací súd v poradí druhým rozsudkom z 30. septembra 2024 sp. zn.\n10CoPr/3/2023 opätovne potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi priznal proti žalovanej\nnárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Poukázal na závery\nvyslovené v rozhodnutiach najvyššieho súdu týkajúcich sa predmetného mimoriadneho výkonnostného\nbonusu sp. zn. 5CdoPr/5/2023 z 27. marca 2024, sp. zn. 1Cdo/103/2021 z 25. októbra 2023, sp.\nzn. 6Cdo/34/2021 a 6Cdo/139/2022, obidve z 29. novembra 2023, v zmysle ktorých „aj keď zákon o\nbankách obsahuje ustanovenia o zásadách odmeňovania niektorých vedúcich zamestnancov, ide o\npravidlá určené bankám v rámci regulácie fungovania bánk, nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na\npracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami“ s tým, že „banka v rámci zásad odmeňovania\nstanovených podľa § 23a ods. 1 zákona o bankách môže okrem zaručenej pevnej zložky celkovej\nodmeny poskytovať aj pohyblivú zložku podľa § 23a ods. 2 zákona o bankách, ktorá nemusí byť priamo\ndohodnutá v pracovnej zmluve. Zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny,\nzávislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca, umožňoval. Nešlo teda o plnenie, ktoré by bolo (čo do\npodstaty nároku) v rozpore s týmto ustanovením. Právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom banky ako\nzamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania mimoriadnej odmeny zamestnancovi,\naj keby bol v rozpore s niektorými povinnosťami banky ustanovenými zákonom o bankách, banku ako\nzamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi zaväzuje. Aj keby bol takýto právny úkon\npre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v tomto spore nešlo o taký prípad), zamestnancovi\nnemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce).“ Odvolací súd\nuviedol, že predmetná citácia v plnej miere dopadá i na okolnosti súdenej veci.\n2.1. Odvolací súd zdôraznil, že žalobca nebol členom predstavenstva alebo dozornej rady a ani v\nžiadnej inej pozícii sa nezúčastňoval rokovaní o otázkach spojených s mimoriadnym výkonnostným\nbonusom. Nakoľko skutkové tvrdenie žalovanej o nedostatku dobromyseľnosti žalobcu bolo spojené len\ns odkazom na jeho pracovnú pozíciu, na účinné popretie tohto tvrdenia postačuje tvrdenie, ktoré bolo aj\npreukázané, že v procese rozhodovania o mimoriadnom výkonnostnom bonuse sa žalobca z titulu danej\npracovnej pozície nezúčastňoval. Predovšetkým žalovaná nepreukázala, že by žalobca rozhodoval\nsám o vlastnej odmene. V súvislosti s tvrdením žalovanej o vedomosti žalobcu o interných predpisoch\nbanky týkajúcich sa odmeňovania odvolací súd odkázal na závery už citovaného rozsudku najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5CdoPr/5/2023, podľa ktorých „interné predpisy banky o odmeňovaní zamestnancov, hoci\nformálne zaväzujú všetkých zamestnancov, ktorí s nimi boli oboznámení, ukladajú povinnosti osobám,\nktoré v mene banky rozhodujú o odmeňovaní zamestnancov, a nie zamestnancom, ktorí sú prijímateľmi\ntakéhoto odmeňovania. Aj keby bol žalobca ako zamestnanec oboznámený s Politikou odmeňovania,\nv pozícii zamestnanca - prijímateľa odmeny nebol povinný skúmať, či mu táto odmena bola priznaná\nv správnej výške a správnym interným procesným postupom“. Vo vzťahu k zníženiu resp. úplnému\n\nodňatiu priznaného výkonnostného bonusu odvolací súd uviedol, že to by bolo možné len prijatím\nindividualizovaného rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi, k čomu aj podľa vyjadrenia žalovanej nedošlo.\n2.2. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania odvolací súd odôvodnil\nustanoveniami § 396 ods. 1, § 453 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len\n„CSP“). Uviedol, že plná úspešnosť žalobcu v súdenom spore, definovaná jeho konečným meritórnym\nvýsledkom, bola relevantná i pre rozhodovanie o nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho\nštádia konania. Keďže žalobca v súdenej veci dosiahol plný úspech, má voči žalovanej nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100 % aj pred odvolacím, resp. dovolacím súdom.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej len „dovolateľka“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhla, aby dovolací súd\nzmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že zmení rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobu zamietne.\nUviedla, že odvolací súd ignoroval fakt, že rozhodnutie predstavenstva, od ktorého bol odvodzovaný\nuplatnený nárok, bolo prijaté iba 24 hodín pred kúpou banky a dozorná rada banky výplatu bonusov\npozastavila po troch dňoch od prijatia rozhodnutia, teda takmer okamžite. Za týchto okolností sa javilo\nako krajne nespravodlivé a ekonomicky iracionálne, aby povinnosť uhradiť mimoriadny výkonnostný\nbonus znášala žalovaná (kupujúca) ako právny nástupca Sberbank Slovensko, a.s., a nie profitujúci\nakcionár spoločnosti Sberbank Slovensko, a.s.\n3.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľka uviedla, že odvolací súd sa jej právnymi\na skutkovými tvrdeniami zaoberal iba formálne a neuviedol vlastné relevantné závery. Prakticky iba\nprevzal konklúzie vyplývajúce z rozsudku najvyššieho súdu z 27. marca 2024 sp. zn. 5CdoPr/5/2023,\nktorý rozsiahlo citoval. Uvedené sa týka odvolacích námietok, že priznaný bonus je v rozpore s\nkogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov podľa zákona o bankách a že\nžalobca ako vedúci zamestnanec banky musel vedieť, že priznanie bonusu je v rozpore s internými\npredpismi banky a existovali prekážky pre jeho výplatu (ekonomická strata banky a pod.). Zároveň\nodvolací súd podľa dovolateľky aplikoval nesprávnu procesnú normu a priznal žalobcovi aj nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania napriek tomu, že v dovolacom konaní bola preukázateľne úspešná\ndovolateľka. Argumentácia odvolacieho súdu, že súdne konanie tvorí jeden nedeliteľný celok a že nárok\nna náhradu trov môže mať iba jedna zo sporových strán odporuje ustálenej rozhodovacej praxi, a to\nkonkrétne uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 19. novembra\n2019 sp. zn. I. ÚS 453/2019, ktoré bolo nasledované okrem iného aj v uznesení najvyššieho súdu sp.\nzn. 8Cdo/266/2019 a vo viacerých rozhodnutiach krajských súdov. Podľa názoru dovolateľky odvolacie\nkonanie predstavuje samostatnú časť sporu, za ktorú musí súd priznať náhradu trov konania úspešnej\nstrane bez ohľadu na konečný meritórny výsledok.\n3.2. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka namietala, že\nodvolací súd nesprávne vyhodnotil právne otázky, ktoré ešte neboli vyriešené v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu a od ktorých záviselo jeho rozhodnutie, a to: 1. Vzťahujú sa ustanovenia § 23a a nasl.\nzákona o bankách v znení účinnom do 29. decembra 2020 na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej\nzamestnancami? 2. Možno zamestnancovi banky podľa § 23a ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom\ndo 29.12.2020 priznať nárok na pohyblivú zložku odmeny, ktorú kogentná právna úprava v § 23b ods. 1\nzákona o bankách v znení účinnom do 29. decembra 2020 nepripúšťa? 3. Zaväzujú zamestnávateľa voči\nzamestnancovi úkony jeho štatutárneho orgánu, ktorými prekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ\npreukáže, že zamestnanec mal poznať interné predpisy zamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne\nkompetencie štatutárneho orgánu, a teda musel vedieť o prekročení oprávnení štatutárneho orgánu\nzamestnávateľa?\n3.3. K prvej a druhej právnej otázke dovolateľka poukazujúc na § 23a ods. 1 písm. c), ods. 2, § 23b\nods. 1, 3, 4 a 6 zákona o bankách v znení účinnom do 29. decembra 2020 uviedla, že sa nemožno\nstotožniť s názorom, že zákon o bankách sa neaplikuje na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej\nzamestnancom. Dovolateľka odmietla záver, že to vyplýva z návetia § 23a ods. 1 zákona o bankách:\n„Banka je povinná uplatňovať zásady odmeňovania podľa tohto zákona (...)“, ktoré stanovuje povinnosť\niba banke. Obdobná formulácia právnych noriem je pomerne bežná. Napríklad § 118 ods. 1 Zákonníka\npráce stanovuje zamestnávateľovi povinnosť platiť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Napriek\ntomu, že ide o povinnosť vzťahujúcu sa výlučne na zamestnávateľa, nemožno pochybovať o tom, že sa\ndotknuté ustanovenie Zákonníka práce aplikuje na pracovnoprávny vzťah. Neobstojí ani argument, že\n\npravidlami odmeňovania v § 23b ods. 1 zákona o bankách nie je dotknuté ustanovenie § 118 Zákonníka\npráce (§ 23c zákona o bankách). Uvedené vyplýva zo vzájomného vzťahu medzi lex specialis (zákon\no bankách) a lex generalis (Zákonník práce). Pravidlá odmeňovania upravené v zákone o bankách\nobmedzujú pohyblivé zložky mzdy, ktoré môže inkasovať vybraná kategória zamestnancov banky.\nAby nevznikali pochybnosti o tom, aké plnenie možno na účely aplikácie tohto osobitného pravidla v\npracovnoprávnych vzťahoch považovať za mzdu, zákon dodáva, že ustanovenie § 118 Zákonníka práce,\nktoré upravuje túto otázku, ostáva nedotknuté.\n3.4. Vzhľadom na právny názor o vylúčení aplikácie zákona o bankách podľa dovolateľky vyznieva\nparadoxne záver odvolacieho súdu, že uplatňovaný nárok na výplatu mimoriadneho výkonnostného\nbonusu vyplýva žalobcovi z § 23b ods. 1 písm. a) zákona o bankách, t. j. ako motivačná zložka\nodmeny, ktorej výška závisí od hodnotenia výkonnosti zamestnanca, banky, alebo od kombinácie\ntýchto hodnotení. Program mimoriadneho výkonnostného bonusu bol vypracovaný ako satisfakcia\nza zotrvanie v zamestnaní a takýto bonus nebol ani jednou z prípustných foriem pohyblivej zložky\nmzdy podľa zákona o bankách. V liste predstavenstva Sberbank zo 14. decembra 2015, v ktorom\npredstavenstvo banky informovalo zamestnancov o možnosti získania bonusu sa uvádzalo, že bonus\nbude závisieť tiež od úspešného zavŕšenia obchodu, ktorý však žalobca ako zamestnanec Sberbank,\nktorej akcie boli predávané, nemohol nijako ovplyvniť. Nejde ani o výsledok, z ktorého by mala banka\nakýkoľvek prospech. Navyše, hodnotenie výkonnosti konkrétneho zamestnanca v tomto procese mal\npodľa listu predstavenstva Sberbank Slovensko, a.s., z 28. júla 2016 vykonať „Management Board\nskupiny Sberbank“, teda nie zamestnávateľ, ale orgán jedného z akcionárov, ktorý predával svoje\nakcie. Práca bola tak vykonávaná práve v prospech tohto akcionára. Bilancovanie výkonnosti žalobcu,\nvykonané treťou stranou, nemôže zakladať nárok na motivačnú zložku odmeny podľa § 23b ods. 1 písm.\na) zákona o bankách, ktorá sa odvíja od hodnotenia samotnej banky.\n3.5. Podľa žalovanej je vylúčené, aby mimoriadny výkonnostný bonus predstavoval motivačnú zložku\nodmeny za plnenie dosahovaných výsledkov dlhodobej obchodnej stratégie a záujmov banky (§ 23b ods.\n1 písm. c) zákona o bankách). Údajný prínos žalobcu k úspešnej realizácii transakcie mal byť vykonaný\nv prospech Sberbank Europe (akcionára), a nie v prospech Sberbank Slovensko, a. s., v ktorej žalobca\npôsobil. Predaj samotnej banky ani nemôže byť jej dlhodobou obchodnou stratégiou. V tejto súvislosti\ndovolateľka zdôraznila, že povinnosťou zamestnávateľa je platiť zamestnancovi mzdu za prácu, ktorú\nvykonal preňho (§ 118 ods. 1 Zákonníka práce). Sberbank Slovensko, a.s. (zamestnávateľ žalobcu) však\nnemal žiadny prínos z činnosti žalobcu. Okrem toho, v zmysle § 23b ods. 7 zákona o bankách je banka\npovinná pri určení pohyblivej zložky mzdy zohľadniť hodnotu svojich vlastných zdrojov. Tomu zodpovedá\naj čl. 10 ods. 5.1. písm. a) a b) Politiky odmeňovania Sberbank, ktorý pri určovaní pohyblivej zložky mzdy\nprikazuje zohľadniť finančné potreby banky a zachovanie jej finančnej výkonnosti. Sberbank vykazovala\npred predajom majoritného podielu akcií dlhodobú stratu. V roku 2015 išlo o stratu vo výške takmer 19,4\nmilióna eur a za prvých 9 mesiacov roku 2016 vo výške 12,6 mil. eur. Výplata pohyblivej zložky mzdy\nby preto nekorešpondovala s princípom zodpovedného hospodárenia banky, ako to vyžaduje legislatíva\nEurópskej únie (ďalej len ,,EÚ“), zákon a interné predpisy banky. Vzhľadom na pravidlo ignoratia iuris non\nexcusat žalobca ako vysoko postavený manažér banky nemôže tvrdiť, že o rozpore uplatneného nároku\ns kogentnou právnou úpravou v zákone o bankách nemal vedomosť. Dovolateľka dodala, že neplatnosť\nprávneho úkonu v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce síce nemôže byť na ujmu zamestnancovi, ak ju\nsám nespôsobil, zároveň však neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi ani na prospech.\nCieľom dovolateľky nie je v rozpore s § 17 ods. 3 Zákonníka práce žalobcovi spôsobiť ujmu, ale zachovať\nstatus quo, v rámci ktorého neplatnosť právneho úkonu nebude žalobcovi na ujmu ani na prospech.\n3.6. K tretej právnej otázke dovolateľka poukázala na § 10 ods. 2 Zákonníka práce a uviedla, že v\npracovnoprávnych vzťahoch platí, že zamestnávateľa zaväzujú aj tie právne úkony, pri ktorých štatutárny\norgán prekročí svoje oprávnenie. Výnimkou je situácia, ak zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že\nk takémuto prekročeniu došlo. Vzhľadom na postavenie žalobcu ako vedúceho zamestnanca podľa\nnázoru dovolateľky uvedená situácia nastala. K namietanému excesu pri výkone práv štatutárneho\norgánu Sberbank Slovensko, a.s., odvolací súd uviedol, že je voči zamestnancovi bez právneho\nvýznamu. Vychádzal pritom z mylnej domnienky, že zamestnanec môže vedieť o nesprávnom postupe\ntýchto orgánov, iba ak je ich členom. Podmieňovanie aplikácie § 10 ods. 2 Zákonníka práce reálnou\nmožnosťou zamestnanca ovplyvniť postup štatutárneho orgánu ide nad rámec právnej úpravy. V\nzmysle zákona postačuje, že zamestnanec musel vedieť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu.\nDovolateľka zdôraznila, že žalobca bol v zmysle pracovnej zmluvy povinný vykonávať svoje práva a\n\npovinnosti v súlade s právnym poriadkom a zodpovedal za vypracovanie a schválenie organizácie a\nsystému riadenia banky podľa stanov zamestnávateľa.\n3.7. Poskytovanie mimoriadnych odmien vybraným zamestnancom Sberbank Slovensko, a.s., medzi\nktorých patrí aj žalobca, bolo upravené v interných predpisoch, ktoré žalobca mal poznať. Iba ak by\nbol radovým zamestnancom, mohol by byť dobromyseľný vo vzťahu k neznalosti interných procesov\nna úrovni vedenia banky. Priznanie nároku na výplatu výkonnostného bonusu listom predstavenstva z\n28. júla 2016 odporovalo stanoveným interným postupom. Priznaný bonus nezodpovedal ani schválenej\nschéme programu mimoriadneho výkonnostného bonusu, prezentovanej žalobcovi v decembri 2015.\nZa týchto okolností sa možno podľa dovolateľky legitímne domnievať, že o prekročení oprávnenia\npredstavenstvom banky žalobca prinajmenšom musel vedieť. Preto bolo na mieste uplatniť výnimku v\nzmysle § 10 ods. 2 Zákonníka práce a nepriznať protiprávnym úkonom predstavenstva banky relevantné\nprávne účinky.\n3.8. Na základe uvedeného žalovaná predostrela riešenia vymedzených právnych otázok nasledovným\nspôsobom: 1. Ustanovenia § 23a a nasl. zákona o bankách v znení účinnom do 29. decembra 2020\nsa vzťahujú na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami. 2. Zamestnancovi banky\npodľa § 23a ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom do 29. decembra 2020 nemožno priznať nárok\nna pohyblivú zložku odmeny, ktorú kogentná právna úprava v § 23b ods. 1 zákona o bankách v znení\núčinnom do 29.12.2020 nepripúšťa. 3. Zamestnávateľa nezaväzujú voči zamestnancovi úkony jeho\nštatutárneho orgánu, ktorými prekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ preukáže, že zamestnanec\nmal poznať interné predpisy zamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne kompetencie štatutárneho\norgánu, a teda musel vedieť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu zamestnávateľa.\n4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie žalovanej ako nedôvodné zamietnuť. Mal za to, že\nodôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu bolo dostatočné a jasné, pričom sa odvolací súd vysporiadal\nso všetkými odvolacími námietkami žalovanej. Tvrdenie žalovanej o nesprávnom právnom posúdení\nprocesnej normy aplikovanej v časti priznania nároku žalobcovi na náhradu trov dovolacieho konania\nnie je možné kvalifikovať ako dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Uviedol, že k zrušeniu prvého\nrozhodnutia odvolacieho súdu došlo zo strany najvyššieho súdu pre nedostatky v odôvodnení, čo však\nnie je zodpovednosť žalobcu. Následne sa vyjadril k skutkovým a právnym otázkam sporu, ako aj k\nprávnym otázkam položeným žalovanou, pričom poukázal na skutočnosť, že obdobné otázky týkajúce\nsa totožného skutkového a právneho stavu už boli dovolacím súdom riešené. Právne posúdenie sporu\nodvolacím súdom považoval za správne.\n5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427\nods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné ako neprípustné\nodmietnuť.\n6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na\nopravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom\nsporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých\nmôže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho\nkonania (I. ÚS 4/2011).\n7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z\nakýchkoľvek dôvodov a hľadísk.\n9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je\nposkytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\n\npodmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08,\nIV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je\nprocesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene\nuplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je\nprípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421\nCSP. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací\ndôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porov. § 428 CSP). V prípade dovolania\nprípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolacím\ndôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).\n10. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala primárne z ustanovenia § 420 písm. f)\nCSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Porušenie práva na spravodlivý proces opierala o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nje nedostatočne odôvodnené, odvolací súd neuviedol vlastné relevantné závery, iba citoval z rozsudku\nnajvyššieho súdu z 27. marca 2024 sp. zn. 5CdoPr/5/2023. Dovolací súd preto skúmal, či došlo k\ndovolateľkou namietanej procesnej vade.\n11. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07).\n12. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je\nnajčastejšie daná absenciou súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaného\nprípadu, rozporom s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n13. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd venoval\nnáležitú pozornosť odvolacím argumentom žalovanej, pričom na ne poskytol aj primerané a jednoznačné\nodpovede. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l\nCSP, stotožniac sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie, vrátane správnych skutkových a právnych\nzáverov. Tu treba zdôrazniť, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu vytvára s potvrdzovaným\nrozhodnutím súdu prvej inštancie organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie\nkonanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). V odôvodnení\ndovolaním napadnutého rozsudku však odvolací súd nezostal pri konštatovaní správnosti dôvodov\nrozsudku súdu prvej inštancie, ale vyjadril sa aj k nosnej odvolacej argumentácii žalovanej (uplatnenej\naj v dovolaní) ohľadom ňou tvrdeného rozporu priznaného nároku na mimoriadny výkonnostný bonus\ns kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov podľa zákona o bankách (body\n18 až 21 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), ako aj k žalovanou tvrdenej nedobromyseľnosti\nžalobcu, jeho vedomosti o rozpore priznaného bonusu s internými predpismi banky a o existencii\nprekážok pre jeho výplatu (body 22 až 28 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Dovolací súd sa\npreto nestotožnil s námietkou dovolateľky o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.\n14. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej\ninštancie má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle\nustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie\nvšetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú\nzhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené resp. arbitrárne.\nOdvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu.\n15. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej\ninštancie, keď zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel, že ide o variabilnú a nenárokovateľnú zložku\nmzdy, na ktorú však žalobcovi ako zamestnancovi vznikol nárok na základe osobitného rozhodnutia\n\nzamestnávateľa o jeho priznaní za prácu, ktorú vykonal podľa pokynov a na žiadosť zamestnávateľa.\nSúdy nižšej inštancie vysvetlili, že pre nenárokovú zložku mzdy je charakteristická jej fakultatívna\npovaha, ktorú však táto zložka stráca rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi a takéto\nrozhodnutie zamestnávateľa má konštitutívny účinok, teda zakladá nárok zamestnanca. V posudzovanej\nveci mali súdy preukázané, že zo strany zamestnávateľa došlo k rozhodnutiu o priznaní a vyplatení\nmimoriadneho výkonnostného bonusu, ako vyplýva z listiny z 28. júla 2016 vydanej štatutárnym orgánom\nžalovanej, ktorým je predstavenstvo.\n16. Pokiaľ žalovaná namietala, že rozhodnutie predstavenstva o mimoriadnom výkonnostnom bonuse\nbolo prijaté v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov podľa\nzákona o bankách, odvolací súd uviedol, že mimoriadny výkonnostný bonus v plnej miere korešponduje\ns povahou motivačnej pohyblivej zložky odmeny závislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca,\nktorej priznanie zákon o bankách v tom čase umožňoval. Vo vzťahu k námietke nedobromyseľnosti\nžalobcu odvolací súd uviedol, že žalovaná nepreukázala akúkoľvek osobnú zainteresovanosť žalobcu na\nžalovanou spochybňovanom procese rozhodovania o priznaní mimoriadneho bonusu, ani to, že musel\nvedieť, že predstavenstvo odmeňuje kľúčových zamestnancov v rozpore s internými pravidlami (body\n23, 27 a 28 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).\n17. Za nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia nemožno považovať, ak odvolací súd cituje právne\nzávery dovolacieho súdu v skutkovo a právne obdobnej veci, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil a\nktoré považoval v plnom rozsahu za aplikovateľné na prejednávanú vec. Skutočnosť, že odvolací súd\npoukázal na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, týkajúce sa toho istého rozhodnutia predstavenstva\nprávneho predchodcu žalovanej o priznaní a vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu (sp.zn.\n1Cdo/103/2021, 6Cdo/34/2021, 6Cdo/139/2022, 5CdoPr/5/2023), pričom z posledného uvedeného\npomerne rozsiahlo citoval, nemožno považovať za nedostatok. Práve naopak, ak je odvolaciemu súdu\nznáma rozhodovacia prax dovolacieho súdu v obdobných veciach, je správne, keď na ňu poukáže.\nJe možné dať dovolateľke za pravdu v tom, že odvolací súd na viacerých miestach napadnutého\nrozsudku namiesto vlastných záverov citoval závery z rozhodnutí najvyššieho súdu. Vzhľadom k tomu,\nže argumentácia žalovanej v predmetnej veci sa prakticky zhodovala s argumentáciou, na ktorú v\ncitovanom rozhodnutí reagoval najvyšší súd, je potrebné dať za pravdu odvolaciemu súdu, že by bolo\nzbytočné, aby sa odvolací súd pokúšal o akési parafrázovanie použiteľnej argumentácie najvyššieho\nsúdu, keď ju vzhľadom na totožnosť právnej otázky a argumentácie žalovanej strany mohol doslovne\nprevziať. Pritom túto totožnosť skutkového a právneho stavu odvolací súd dôsledne vyhodnotil (bod 19\nodôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).\n18. Dovolací súd sa nestotožnil ani s výhradou dovolateľky, že odvolací súd ignoroval fakt, že rozhodnutie\npredstavenstva bolo prijaté iba 24 hodín pred kúpou banky a dozorná rada banky výplatu bonusov\npozastavila po troch dňoch. Pokiaľ išlo o časový aspekt prijatia rozhodnutia predstavenstva o priznaní\na vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu (v odvolaní žalovaná uvádzala, že to bolo dva dni\npred zmenou akcionára), podstatné bolo, že o priznaní bonusu rozhodovalo predstavenstvo, ktoré bolo\nv tom čase riadnym štatutárnym orgánom žalovanej ako zamestnávateľa. Otázkou právnych účinkov\ndodatočného zrušenia resp. pozastavenia výplaty bonusu sa odvolací súd dostatočne zaoberal (body\n36 až 38 rozsudku odvolacieho súdu).\n19. S poukazom na vyššie uvedené, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva\nnedostatočnosť, nezrozumiteľnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia skutkových či právnych záverov,\nktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne závery, ktoré by popierali pravidlá formálnej a právnej\nlogiky alebo taká aplikácia ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\ndostatočne a náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľky.\n20. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) uvádza, že súdy musia v\nrozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať\nnajdôležitejšími argumentmi vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie\ntýchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý\nproces (pozri napr. Garcia Ruiz c. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra\nESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď,\nak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu\n\npráve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 9.\ndecembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).\n21. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného\nsúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto\nskutočnosť, že žalovaná s názormi súdov oboch inštancií nesúhlasí, sama o sebe nepostačuje na prijatie\nzáveru o zjavnej neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí, ktoré spolu tvoria celok. Iba skutočnosť, že\ndovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).\n22. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f)\nCSP nezistil, preto je dovolanie žalovanej v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho\nodmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.\n23. Žalovaná v dovolaní namietala vadu zmätočnosti podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP aj vo vzťahu\nk rozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania. Rozhodovacia prax sa už ustálila\nv závere, že za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, možno\npovažovať aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania s\nkonečnou platnosťou, preto je preskúmateľné v dovolacom konaní v zmysle § 420 CSP (I. ÚS 387/2019,\nI. ÚS 275/2018).\n24. Dovolateľka vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP opierala o nesprávny procesný postup\nodvolacieho súdu, keď podľa jej názoru odvolací súd nesprávne priznal žalobcovi nárok na náhradu trov\ndovolacieho konania, v ktorom mala plný procesný úspech žalovaná.\n25. Z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 453/2019 (publikované pod č. 56/2019), označeného\nžalovanou v dovolaní vyplýva, že základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v\n§ 255 CSP (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania\n- prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov\njednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 CSP) tromi samostatnými výrokmi. Podľa ústavného súdu dovolacie\nkonanie predstavuje v tomto smere samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo\nzakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho\nkonania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny\nvýsledok sporu (I. ÚS 296/2020).\n26. Z vyššie uvedených rozhodnutí ústavného súdu však nevyplýva povinnosť súdov takto postupovať,\nskôr ide o výnimočnú možnosť, vždy ale so zreteľom na základnú zásadu úspechu v spore, vyjadrenú\nv ustanovení § 255 ods. l CSP, keď procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom\nv spore. Preto v prípade rozhodnutia o trovách dovolacieho konania v rámci rozsudku odvolacieho\nsúdu, ktorým sa konanie skončilo, sa síce zohľadňoval výsledok dovolacieho konania, keď na dovolanie\nžalovanej (dovolateľky) bolo rozhodnutie odvolacieho súdu pre nepreskúmateľnosť zrušené, čo ale\nneprinieslo dovolateľke iný výsledok vo veci samej, pretože bola v konaní vo veci samej vo vzťahu k\npredmetu sporu v odvolacom konaní opätovne neúspešná.\n27. S poukazom na uvedené argumentácia odvolacieho súdu neodporuje ustálenej rozhodovacej praxi\nnajvyšších súdnych autorít, vyjadrenej v rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 453/2019 a\nI. ÚS 296/2020, ani rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/266/2019, obsahujúceho záver, že\nustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 CSP nevylučuje rôzny pomer úspechu v\njednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia\no nároku na náhradu trov jednotlivých konaní samostatným výrokom.\n28. Dovolací súd považuje za vhodné k tomu ešte dodať, že v prospech základného princípu procesného\núspechu vo veci ako celku, bez ohľadu na úspech či neúspech v jednotlivých štádiách konania, hoci\ns možnými vyššie naznačenými výnimkami, svedčí aj samotné znenie ustanovenia § 453 ods. 3 CSP,\nkde zákon v prípade zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom a vrátenia veci zveruje rozhodovanie o\n\ntrovách ako celku vrátane trov dovolacieho konania súdu, ktorému bola vec vrátená. Je potom zrejmé,\nže tento súd nižšej inštancie rozhodne o trovách ako celku na základe konečného výsledku sporu. Ak\nby zákonodarca chcel, aby sa o trovách dovolacieho konania rozhodovalo výlučne (prípadne zásadne)\npodľa výsledku samotného dovolacieho konania bez ohľadu na konečný výsledok sporu, zveril by\nrozhodovanie o týchto trovách (o nároku) priamo dovolaciemu súdu aj v prípade zrušenia rozhodnutia vo\nveci samej, keďže v takom prípade nedáva zmysel, aby o nároku na náhradu trov dovolacieho konania\npodľa výsledku tohto dovolacieho konania rozhodoval iný súd (odvolací súd alebo súd prvej inštancie\npodľa toho, na ktorý súd bola vec vrátená).\n29. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP ani v tomto\nsmere nezistil, preto je dovolanie žalovanej aj v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho\nodmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.\n30. Dovolateľka v podanom dovolaní uplatnila aj dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP,\npodľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n31. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP má byť procesnou stranou nastolená v dovolaní\njasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má len právna\n(nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu\notázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 433 a § 432 ods. 2\nCSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by bola vyriešená\nsprávne, súdy by rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.\n32. Najvyšší súd konštantne uvádza vo svojich rozhodnutiach, že právnym posúdením veci je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací dôvod preto dovolateľ musí\nvymedziť tak, že uvedie, ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva\nnesprávnosť práve tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n33. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP považoval\nza podstatné to, či nastolené právne otázky boli už v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešené.\nV čase vydania napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v tomto spore, a teda aj v čase podania\ndovolania už existovali rozhodnutia v druhovo totožných veciach, v ktorých sa dovolací súd zaoberal\ndovolateľkou nastolenými právnymi otázkami (aj keď nie v doslova totožnom znení, ale vzhľadom na\npodstatu nastolených otázok boli tieto už zodpovedané), konkrétne rozsudok z 25. októbra 2023 sp. zn.\n1Cdo/103/2021, rozsudok z 29. novembra 2023 sp. zn. 6Cdo/34/2021, ktorý prešiel testom ústavnosti\n(sp. zn. III. ÚS 246/2024 zo 6. mája 2024), rozsudok z 29. novembra 2023 sp. zn. 6Cdo/139/2022,\nrozsudok z 27. marca 2024 sp. zn. 5CdoPr/5/2023. Následne na uvedené rozhodnutia nadviazali aj\nďalšie rozhodnutia dovolacieho súdu, a to rozsudok z 30. septembra 2024 sp. zn. 7CdoPr/7/2024,\nrozsudok z 29. októbra 2024 sp. zn. 2CdoPr/10/2024, uznesenie z 15. apríla 2025 sp. zn. 9CdoPr/9/2024\na uznesenie z 28. mája 2025 sp. zn. 9CdoPr/14/2024. Z toho je zrejmé, že nebol daný dovolací dôvod\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ani dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP (všetky vyššie\nuvedené rozhodnutia dovolacieho súdu obsahujú zhodné právne závery). Prípustnosť dovolania preto\ndovolací súd posudzoval podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a skúmal, či sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n34. Vo vzťahu k dovolacej otázke č. 1 z vyššie označených rozhodnutí najvyššieho súdu zhodne vyplýva,\nže aj keď zákon o bankách obsahuje ustanovenia o zásadách odmeňovania niektorých osôb, vrátane\nniektorých vedúcich zamestnancov, ide o pravidlá určené bankám v rámci regulácie fungovania bánk, nie\no pravidlá priamo sa vzťahujúce na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami. Dovolací\nsúd sa s uvedeným názorom stotožňuje. Aj keby bol právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom banky\nako zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom\n\nvšak v tomto spore nešlo o taký prípad - viď nasledujúce odseky), zamestnancovi nemôže byť na ujmu\nneplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce).\n35. K dovolateľkou namietanému paradoxnému záveru odvolacieho súdu, že uplatňovaný nárok na\nvýplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu vyplýva žalobcovi z § 23b ods. 1 písm. a) zákona o\nbankách, dovolací súd uvádza, že takéto tvrdenie s odkazom na § 23b ods. 1 písm. a) zákona o\nbankách sa v rozsudku odvolacieho súdu nenachádza. Vo všeobecnosti možno uviesť, že dovolací\nsúd nevidí paradox v tom, ak odvolací súd na jednej strane konštatoval, že pravidlá o odmeňovaní v\nzákone o bankách sú určené bankám a nie sú priamo aplikovateľné na pracovnoprávny vzťah medzi\nbankou a jej zamestnancami, teda ich prípadné porušenie bankou by nemohlo byť zamestnancovi na\nťarchu, a na druhej strane súčasne uviedol, že porušenie zákona o bankách ani nebolo preukázané,\nkeďže mimoriadny výkonnostný bonus v sebe obsahoval zložku odmeny reagujúcu na nadštandardnú\npracovnú výkonnosť, čo korešponduje s princípmi úpravy pohyblivej zložky odmeny podľa § 23b ods.\n1 zákona o bankách.\n36. K otázke č. 2 odvolací súd vyjadril názor, že banka v rámci zásad odmeňovania osôb môže okrem\nzaručenej pevnej zložky celkovej odmeny poskytovať aj pohyblivú zložku celkovej odmeny podľa §\n23a ods. 2 zákona o bankách, ktorá nemusí byť priamo dohodnutá v pracovnej zmluve. Nešlo preto\no plnenie, ktoré by bolo, čo do podstaty nároku, v rozpore s týmto ustanovením. Je teda zrejmé, že\ndovolateľka vložila do otázky č. 2 nepravdivý predpoklad, že kogentná právna úprava (zákon o bankách)\nv rozhodnom čase nepripúšťala pohyblivú zložku odmeny. Naopak, zákon o bankách v rozhodnom čase\npriznanie pohyblivej zložky odmeny závislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca umožňoval. Preto\nje otázka č. 2 zavádzajúca a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia otázky\ntak, ako bola dovolateľkou formulovaná.\n37. Napokon, dovolateľkou nastolená otázka č. 3 predpokladá, že zamestnávateľ preukáže, že\nštatutárny orgán prekročil svoje právomoci a zamestnanec o tomto prekročení musel vedieť. V\nposudzovanej veci však tento predpoklad nebol naplnený. Nie je jasné, aké prekročenie právomoci mala\ndovolateľka na mysli. Pokiaľ malo ísť o porušenie zákonných pravidiel, k tomu sa dovolací súd vyjadril v\npredchádzajúcom odseku. Ak malo ísť o porušenie interných pravidiel banky, odvolací súd vychádzal z\ntoho, že rozhodnutia predstavenstva spoločnosti ako štatutárneho orgánu sú rozhodnutiami obchodnej\nspoločnosti. Vnútorné právne pomery akciovej spoločnosti, rozsah oprávnenia predstavenstva konať\nv mene spoločnosti a zodpovednosť členov predstavenstva za náhradu škody upravuje Obchodný\nzákonník. Podľa § 191 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom k 28. júlu 2016 stanovy,\nrozhodnutia valného zhromaždenia alebo dozornej rady môžu obmedziť právo predstavenstva konať\nv mene spoločnosti, ale tieto obmedzenia nie sú účinné voči tretím osobám. Z dôvodu dodržania\nprincípu právnej istoty adresátov právnych úkonov, vykonaných predstavenstvom akciovej spoločnosti\nako štatutárnym orgánom, interné obmedzenia nemajú vplyv na platnosť právnych úkonov vykonaných\npredstavenstvom. To nevylučuje zodpovednosť členov predstavenstva za náhradu škody spôsobenú\nporušením interných predpisov spoločnosti v zmysle § 194 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ide tu však\no vnútorný vzťah medzi členmi predstavenstva a spoločnosťou, dôsledky ktorého nemožno prenášať\ndo pracovnoprávneho vzťahu so zamestnancami. S ohľadom na uvedené bolo aj podľa odvolacieho\nsúdu potrebné vo vzťahu k žalobcovi ako tretej osobe - zamestnancovi vychádzať z rozhodnutia\npredstavenstva Sberbank.\n38. Dovolací súd rovnako zastáva názor, že interné predpisy banky o odmeňovaní zamestnancov,\nhoci by formálne zaväzovali všetkých zamestnancov, ktorí s nimi boli oboznámení, ukladajú povinnosti\nosobám, ktoré v mene banky rozhodujú o odmeňovaní zamestnancov, a nie zamestnancom, ktorí sú\nprijímateľmi takéhoto odmeňovania. Svedčí o tom aj bod 6.1. internej smernice Sberbank pod názvom\n„Politika odmeňovania“, podľa ktorého celkové pohyblivé odmeňovanie hodnotí osoba zodpovedná za\nodmeňovací systém a táto osoba aj zodpovedá za prípravu rozhodnutí ohľadom pohyblivej zložky\nodmeny prijímaných predstavenstvom. Aj keby bol žalobca ako zamestnanec oboznámený s Politikou\nodmeňovania Sberbank, v pozícii zamestnanca - prijímateľa odmeny, nebol povinný skúmať, či mu\ntáto odmena bola priznaná v správnej výške a správnym interným procesným postupom (sp. zn.\n1Cdo/103/2021, 2CdoPr/10/2024 a ďalšie).\n39. Podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za\nzamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu (okrem\n\ntoho aj vedúci zamestnanci alebo poverení zamestnanci). V preskúmavanej veci bolo rozhodnutie o\npriznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu podpísané predsedom predstavenstva a jednou členkou\npredstavenstva zamestnávateľa, čo bolo nielen v súlade s ustanovením § 9 ods. 1 Zákonníka práce\na s právnym názorom o právnych úkonoch konateľov, ak ich je viac, ako ho vyslovil dovolací súd v\nrozsudku z 25. novembra 1998 sp. zn. 4Cdo/118/98, publikovanom ako R 85/2001, ale aj v súlade s\nvtedy v obchodnom registri zapísaným spôsobom konania v mene spoločnosti Sberbank (vyžadovali sa\npodpisy dvoch členov predstavenstva, pričom predseda predstavenstva nesporne je jedným z členov\npredstavenstva).\n40. Právne úkony štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov podľa § 10 ods. 1 Zákonníka\npráce zaväzujú zamestnávateľa v zásade bez ohľadu na to, či pri nich bol alebo nebol dodržaný\npostup stanovený internými predpismi. Takéto úkony by zamestnávateľa nezaväzovali jedine v prípade,\nak by zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu\nprekročil svoje oprávnenie (§ 10 ods. 2 Zákonníka práce). V tomto spore však nebolo preukázané\nprekročenie oprávnení štatutárneho orgánu, teda nemohla byť preukázaná ani skutočnosť, že by žalobca\no prekročení oprávnení vedel alebo musel vedieť. Argumentácia žalovanej, že odmenu mala schváliť\ndozorná rada, nebola akceptovateľná vzhľadom na jednoznačné znenie § 9 ods. 1 Zákonníka práce\n(právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch robí štatutárny orgán, čo bolo naplnené) a tiež vzhľadom\nna to, že odmeňovaný zamestnanec nebol členom predstavenstva. Podľa už vyššie citovaného\nčlánku 6.1 internej smernice „Politika odmeňovania“ malo rozhodnutie ohľadom pohyblivej zložky mzdy\nprijímať predstavenstvo a podľa článku 6.3 mala dozorná rada kontrolovať len sumárny rozpočet\npohyblivého odmeňovania, nie individuálne priznaný bonus každého zamestnanca. Napokon treba\npoznamenať, že preukazovanie vedomosti zamestnanca o nejakej skutočnosti, resp. preukazovanie\nokolností nasvedčujúcich, že o tejto skutočnosti musel zamestnanec vedieť, je otázkou dokazovania a\nzisťovania skutkového stavu, do ktorého nie je možné zasahovať v dovolacom konaní, pretože dovolací\nsúd je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (aj k tomu porov.\nsp. zn. 1Cdo/103/2021, sp. zn. 2CdoPr/10/2024 a ďalšie).\n41. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že právne posúdenie sporu odvolacím\nsúdom bolo v súlade s vyššie prezentovanými ustálenými právnymi názormi dovolacieho súdu a\nnepredstavovalo tak odklon od ustálenej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\nani nešlo o otázku, ktorá by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, prípadne je\ndovolacím súdom riešená rozdielne v zmysle § 421 ods. 1 písm. b), c) CSP, preto dovolací súd dovolanie\nžalovanej aj v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) a písm. f) CSP.\n42. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP v súlade so zásadou úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1\nCSP), v zmysle ktorej vznikol úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti\nneúspešnej žalovanej (dovolateľke).\n43. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}