{"guid": "605b3161-ae73-455d-8f8e-0b935eb9e913:2fe29f7b-28eb-4867-964b-a1a3c95367cf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5820010012.1", "spisova_znacka": "1Tdo/72/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/72/2023 z 30. 7. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2025, sp. zn. 1Tdo/72/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:5820010012.1", "identifikacne_cislo": "5820010012", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Emil Klemanič", "sudca_id": 1027, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-emil-klemanic-1027", "datum_vydania": "2025-07-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Sloboda a ľudská dôstojnosť"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-189.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 189 ods. 2 písm. a) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-189.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-189"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-189.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 189 ods. 2 písm. b) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-189.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-189"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-326.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 326 ods. 1 písm. b) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-326.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-326"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. c) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. g) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. i) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-2.odsek-12", "nazov": "§ 2 ods. 12 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-2.odsek-12", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-62.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 62 ods. 1 písm. c) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-62.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-62"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-60.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 60 ods. 1 písm. a) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-60.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-60"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-60.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 60 ods. 1 písm. b) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-60.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-60"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-60.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 60 ods. 1 písm. e) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-60.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-60"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/400/#paragraf-4.odsek-4", "nazov": "§ 4 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/400/#paragraf-4.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/400-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/162/#paragraf-33.odsek-1", "nazov": "§ 33 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/162/#paragraf-33.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-1995/paragraf-33"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/400/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/400/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/400-2009/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/400/#paragraf-62.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 62 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/400/#paragraf-62.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/400-2009/paragraf-62"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-189", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-382", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-326", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-371", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-2", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-62", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-60", "/SK/ZZ/2009/400#paragraf-4", "/SK/ZZ/1995/162#paragraf-33", "/SK/ZZ/2009/400#paragraf-11", "/SK/ZZ/2009/400#paragraf-62"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2fe29f7b-28eb-4867-964b-a1a3c95367cf", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5820010012.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5820010012.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5820010012.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Tdo/72/2023\n5820010012\n30. 07. 2025\nJUDr. Emil Klemanič\nECLI:SK:NSSR:2025:5820010012.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Emila Klemaniča a sudcov JUDr.\nMartina Bargela a JUDr. Patrika Príbelského, PhD., na neverejnom zasadnutí konanom 30. júla 2025\nv Bratislave, v trestnej veci obvineného V.. N. H. pre pokračovací zločin vydierania podľa § 189 ods.\n1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona a iné, o dovolaní menovaného podanom proti rozsudku\nOkresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/1/2020, z 27. apríla 2021 v spojení s uznesením Krajského súdu\nv Žiline, sp. zn. 2To/43/2021, z 30. marca 2022\nrozhodol:\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného V.. N. H. o d m i e t a .\nodôvodnenie:\nRozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/1/2020, z 27. apríla 2021 bol obvinený V.. N. H.\nuznaný za vinného v bodoch I. a II. z pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm.\na) (s poukazom na § 138 písm. b/, g/, h/), písm. b) (s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h/) Trestného\nzákona a v bodoch I., II., III., IV. z pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa\npodľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že:\nako riaditeľ Správy katastra U., na Správe katastra U. z pozície nadriadeného, v rozpore s § 4 ods. 4\nzákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov\nI. od 28.03.2011 minimálne do 13.10.2011 bez toho, aby disponoval osobitnou odbornou spôsobilosťou\nrozhodovať o návrhu na vklad (§ 33 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov)\nv konaniach o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, sp. zn. D. XXXX/XX, D.\nXXXX/XXXX, v ktorých jedným z účastníkov (predávajúcim) je Ž., poľnohospodárske družstvo, IČO:\nXX XXX XXX, ktoré boli na rozhodnutie pridelené N.. W. N., nar. XX.XX.XXXX, jeho podriadenej,\nzamestnankyni Správy katastra U.Š., ktorá danou spôsobilosťou disponovala, napriek tomu, že tieto\nkonania boli prerušené rozhodnutiami zo dňa 21.01.2011, a to z dôvodu, že zatiaľ neboli právoplatne\nskončené reštitučné konania k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet prevodu, t. j. z dôvodu riešenia\npredbežnej otázky, N.. W. N. bez zákonného oprávnenia a v niektorých prípadoch pod hrozbou, že\nnesplnenie úlohy bude posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany štátneho\nzamestnanca, t. j. v kontexte § 47 písm. h), § 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení\nneskorších predpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, opakovane ukladal pokyny vydať\npríslušné rozhodnutia v predmetných konaniach, pričom z obsahu jeho pokynov bolo zrejmé, že N.. W.\nN. mala v daných konaniach povoliť vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností,\na tak konal s cieľom zaobstarať pre Ž., poľnohospodárske družstvo rozhodnutia správy katastra,\nktorými by boli protiprávne povolené vklady vlastníckeho práva v dotknutých konaniach do katastra\nnehnuteľností, a konajúc aj v zhode s uvedeným\n\nII. po tom, čo bola ku dňu 06.05.2011 N.. W. N. menovaná do funkcie vedúcej oddelenia zápisov práv k\nnehnuteľnostiam Správy katastra U., bezdôvodne a neoprávnene jej listom zo dňa 06.05.2011 zakázal\nvykonávať túto funkciu s tým, že nedodržanie tohto upozornenia by považoval za závažné porušenie\npracovnej disciplíny, t. j. v kontexte § 47 písm. h), § 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších\npredpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, jej zakázal vykonávať prácu, na ktorej výkon bola\npovinná a\nIII. po tom, čo s N.. W. N. bola dňa 12.08.2011 opäť uzatvorená služobná zmluva, bezdôvodne a\nneoprávnene jej bránil vo vykonávaní práce, na ktorej výkon bola povinná, a to tým, že jej odmietol\nodovzdať kľúče od pracoviska, nepridelil jej pečiatky potrebné k rozhodnutiu o návrhu na vklad,\nneprideľoval jej prácu, zablokoval jej prístup k počítačovým programom využívaným pri práci a takýto\nstav udržiaval minimálne do 30.08.2011, pričom daným konaním ohrozil riadny chod Správy katastra U.,\nIV. v konaní o návrhu na zápis vlastníckeho práva záznamom, podanom subjektom Ž.,\npoľnohospodárske družstvo, vedenom pod sp. zn. Z 891/2011, po tom, ako jeho podriadená,\nzamestnankyňa Správy katastra U., pracujúca na pozícii zapisovateľa listín - N. H., nar. XX.XX.XXXX,\npredmetný návrh dňa 30.10.2011 zákonne označila ako nezapísateľný, menovanú najskôr dňa\n03.11.2011 písomne vyzval, aby prehodnotila svoj postup a konala v zmysle zákona a právneho stavu,\na dňa 09.01.2012 jej písomne uložil, napriek tomu, že bol oboznámený s výsledkom kontroly Úradu\ngeodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, sp. zn. 22/2011, ktorá potvrdila správnosť postupu\nN. H. v danej veci, aby uskutočnila zápis vlastníckeho práva záznamom do katastra nehnuteľností v\nprospech Ž., poľnohospodárske družstvo,\na tak konal s cieľom neoprávnene zaobstarať v prospech Ž., poľnohospodárske družstvo úkon správy\nkatastra, ktorým by bol protiprávne vykonaný pokyn a pre prípad nesplnenia pokynu jej dal do pozornosti\n§ 60 ods. 1 písm. a), b), e), zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov.\nZa to bol obvinenému V.. N. H. podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, § 39 ods. 1,\nods. 3 písm. e), § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 41 ods. 1 Trestného zákona, uložený úhrnný trest odňatia\nslobody vo výmere 2 (dva) roky 4 (štyri) mesiace a 16 (šestnásť) dní; pričom podľa § 48 ods. 2 písm.\na) Trestného zákona bol na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym\nstupňom stráženia.\nKrajský súd v Žiline ako súd odvolací na podklade odvolania obvineného, dcéry obvineného a\nprokurátora rozhodol uznesením, sp. zn. 2To/43/2021, z 30. marca 2022 tak, že podľa § 319 Trestného\nporiadku odvolania obvineného a prokurátora zamietol, pretože neboli dôvodné a podľa § 316 Trestného\nporiadku odvolanie dcéry obvineného zamietol, pretože bolo podané oneskorene.\nProti uzneseniu krajského súdu podal obvinený V.. N. H. prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr.\nRóberta Slamku dovolanie s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.\nc) Trestného poriadku [zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu], § 371 ods. 1 písm.\ng) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\nspôsobom] a § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom\nposúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť\na úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť].\nObvinený v dovolaní v podstate namietal:\n,, 1) § 371 ods. 1 písm. c),\na) Počas súdnych konaní bolo zásadným spôsobom porušené právo odsúdeného na obhajobu Obžalovaný má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej\nnormy, ktorá predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej účinnej normy na zistenie\nstavu veci. Čo v tejto veci nebolo urobené. Jedná sa o to že:\n- Nebol vykonaný ústavne súladný výklad základnej právnej otázky, ktorú počas celého dokazovania ani\nodvolací súd a ani prvostupňový nevyriešil výkladom a interpretáciou, základnú právnu otázku, ktorá by\nzodpovedala a bola opretá o ústavne zosúladený právny výklad aplikovanej normy a jej použitia v praxi,\npričom tento výklad mal a má rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci samej tak na prvostupňovom\nsúde ako aj na odvolacom súde. Jedná sa o výklad k ustanoveniu v § 11 ods. 1 písm. a), v § 62 ods.\n1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, a to, na ktorého vedúceho zamestnanca sa toto\n\nustanovenie vzťahuje / nevzťahuje. Či sa toto ustanovenie a v akej miere vzťahuje aj na odsúdeného\nalebo nie! Pokiaľ takáto základná otázka nie je vyriešená, tak nie je možné a ani nebolo možné\nspravodlivo rozhodnúť.\n- A z toho až na základe tohoto ústavne zosúladeného výkladu ustanovenia zákonnej právnej normy\nmožno vyvodiť odpoveď na základnú právnu otázku, ako má obžalovaný ako vedúci štátny zamestnanec\nzodpovedať za výkon štátnej správy na úseku katastra, keď zistí, že podriadené zamestnankyne porušili\nzákon a on nie je oprávnený postupovať podľa zákona, viď text, bod 16 odôvodnenia tohoto Dovolania.\nb) Počas celého súdneho dokazovania ako aj celého dokazovania pred orgánmi OČTK nebolo\npreukázané, či týmto konaním by došlo k protiprávnemu zápisu na katastri v prospech Ž.,\npoľnohospodárske družstvo a či takýto zápis by zadovážil neoprávnený prospech, pretože (.... Ž., PD\ntieto pozemky vlastnilo zo zákona). Pokiaľ takáto základná otázka nie je vyriešená, tak nie je možné\nspravodlivo rozhodnúť.\n2) § 371 ods. 1 písm. g),\na) Na základe vyššie uvedených skutočností tým že súd použil na výklad ustanovení len obyčajných\npracovníkov, ktorí sa k týmto vyššie v bode 1) uvedeným skutočnostiam nemohli odborne a právne\nrelevantne vyjadriť a dokonca ich vyjadrenie bolo zaujaté, pretože N.. G., vedúci služobného úradu KÚ\nŽilina bol blízky priateľ poškodenej N.. N., ktorá sa stala po odsúdení obžalovaného jeho partnerkou /\nmanželkou. A preto akúkoľvek svedeckú výpoveď N.. G., resp. zamestnancov tohoto úradu v tejto veci\nje potrebné pokladať za zaujatú!\n3) § 371 ods. 1 písm. i),\na) Z tohoto dôvodu, ktoré je uvedené v čl. III bod. 1 a bod 2. tohto dovolania, je založené na nesprávnom\nprávnom posúdení iného hmotnoprávneho ustanovenia v tejto veci.“\nObvinený následne zhrnul doterajší priebeh konania, počnúc oslobodzujúcim rozsudkom Okresného\nsúdu Námestovo, sp. zn. 6T/64/2013, z 13. januára 2015, ďalej uviedol, že po podaní odvolania,\ndovolania a následnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 558/2018, bolo\nuznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2To/50/2016, z 9. novembra 2016 a uznesenie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Tdo/39/2017, zo 6. decembra 2017 zrušené. Vec bola následne\nvrátená Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie, v rámci ktorého tento zrušil aj pôvodný rozsudok a\nvec postúpil súdu prvého stupňa na nové prejednanie. V nadväznosti na to súd prvého stupňa rozhodol\nrozsudkom, ktorým obvineného uznal za vinného. V ďalšej časti obvinený konkrétne rozviedol dôvody,\no ktoré opiera toto dovolanie, a to nasledovne:\n„Opätovne rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/1/2020-1434, z 27. apríla 2021 v\nneprospech obžalovaného nebol na pojednávaní predložený relevantný dôkaz, na základe ktorého bol\nobvinený opakovane uznaný za vinného Dôkazom je vyjadrenie: ´Súd však svoje názory prehodnotil a\nvo svetle aj iných dôkazov, ktoré mu boli dané do pozornosti ...´.\nSudkyňa Okresného súdu Námestovo v samotnom rozsudku vôbec právne relevantne nekonkretizovala,\naké iné dôkazy boli dané do jej pozornosti, a prečo tak bez vykonania dôkazov zmenila svoj právny\nnázor oproti rozsudku, sp. zn. 6T/64/2013-679, ktorým súd obvineného spod obžaloby oslobodil s\nodôvodnením, že skutky, ktoré sa kládli obvinenému za vinu, nie sú trestným činom. Prečo tie dôkazy,\nktoré použila na oslobodenie odsúdeného, zrazu bez uvedenia právne relevantných dôvodov použila na\nodsúdenie odsúdeného. Odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/1/2020-1434, z\n27. apríla 2021 v neprospech obžalovaného je podľa obvineného opätovné porušenie práva odsúdeného\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd ako aj opätovné porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.\nRovnako sa v rozsudku OS NO, sp. zn. 6T/1/2020-1434, z 27. apríla 2021 sudkyňa na str. 24 odvoláva na\nto, že v oslobodzujúcom rozsudku, sp. zn. 6T/64/2013-679, z 13. januára 2015 (ďalej len ´oslobodzujúci\nrozsudok´) aplikovala zásadu ultima ratio a s poukazom na uznesenie NS SR z 13. augusta 2013, sp.\nzn. 2Tdo/35/2013, z ktorého vyplýva, že aplikácia zásady ultima ratio prichádza do úvahy výlučne pri\nprečinoch a nie je možné ju aplikovať, ak sa jedná o zločin, a z toho dôvodu bolo rozhodnuté o uznaní viny\nobvineného. Takýto postup Okresného súdu odôvodniť jej zmenu rozhodnutia v poradí druhom rozsudku\no uznaní viny s poukazom na uznesenie NS SR považujeme za porušenie práva na spravodlivý proces,\npretože ak samotný rozsudok okresného súdu sp. zn. 6T/64/2013-679, ktorým súd obvineného spod\nobžaloby oslobodil, odôvodňuje svoje rozhodnutie, že skutky, ktoré sa kládli obvinenému za vinu, nie\nsú trestným činom, potom o to viac a zodpovednejšie by mal súd pristupovať k odôvodneniam, prečo\nzmenil svoj názor, ktoré skutočnosti bral do úvahy a prečo, a ktoré skutočnosti nebral do úvahy a prečo!\nA čo sa týka použitia zásady ultima ratio, Okresný súd Námestovo vo svojom druhom odsudzujúcom\nrozsudku, sp. zn. 6T/1/2020-1434, z 27. apríla 2021 a jeho odôvodnení poukazoval, že pokiaľ zásadu\n\nultima ratio, tak túto zásadu už podľa judikatúry ... nemožno použiť na zločin, iba prečin. Odsúdený však\npoukazuje na základnú skutočnosť a základný fakt a hrubé porušenie jeho práva na spravodlivý proces,\nže čo sa týka prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, okresný súd počas celého konania\nod roku 2013 nevykonal potrebné dokazovanie, pretože sám okresný súd, resp. sudkyňa okresného\nsúdu už pri prvom svojom rozsudku z roku 2013 túto skutočnosť nevykonania dokazovania odôvodnila,\nže dokazovanie okresný súd nevykonal z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a ani prečinom.\nNásledne, aj napriek tomu, že Krajský súd v Žiline dvakrát vrátil vec, Okresný súd Námestovo už nikdy\nnepristúpil k dokazovaniu, ktoré sa malo týkať prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa a bez\nakéhokoľvek dokazovania, na ktoré sám súd prvého stupňa poukazoval, obžalovaného odsúdil podľa\nbodov I. II. III. IV. obžaloby aj za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa, a z toho dôvodu tiež\n´opomenul´, že mohol a mal pri prečine zneužívania právomoci verejného činiteľa túto zásadu použiť!\nOkresný súd Námestovo svojim odsudzujúcim rozsudkom 6T/1/2020-1434 z 27. apríla 2021 uznal\nobvineného za vinného na základe vykonaného dokazovania, ktoré bolo totožné s vykonaným\ndokazovaním v konaní, kde bol vydaný oslobodzujúci rozsudok. Doplnil iba jeden dôkaz, a to svedka\nV.. C. S., a to po zásahu Ústavného súdu SR a následne Krajského súdu v Žiline. Svedok V.. C. S.\npoukazoval na skutočnosť, že poškodená N.. W.. N. ako osoba s oprávnením rozhodovať o návrhu\nna vklad v konaniach o návrhu na vklad rozhodla v rozpore so zákonom a jej rozhodnutia boli a sú\nnezákonné. Pretože tie nehnuteľnosti, ktorých vklad/zápis prerušila, neboli predmetom reštitučného\nkonania.\nSúd vôbec neodôvodnil, prečo nevzal tento dôkaz, t. j. výpoveď svedka do úvahy, keď zodpovedanie\ntejto otázky je pre uznanie viny alebo neviny podstatné.\nNaopak, bez vykonania dokazovania a preukázania protiprávneho prospechu Odvolací súd sa snažil\npreukázať, že obžalovaný sa svojím konaním snažil zabezpečiť neoprávnený prospech PD Ž., kde\nvo svojom vyjadrení (str. 32 Uznesenia 2To/43/2021, z 30. marca 2022) nepreukázateľne tvrdí, že\nodsúdený, vtedy obžalovaný konal: s úmyslom zabezpečiť pre PD Ž. potrebné zápisy do katastra\nnehnuteľností a tým aj neoprávnený prospech pre PD Ž. (PD Ž. však tieto nehnuteľnosti nadobudol\nzo zákona a preto sa PD Ž. nemohlo obohatiť a v reštitúcii sa tieto pozemky nemohli vrátiť, lebo boli\nzastavané - poznámka odsúdeného). Okresný ako aj odvolací súd tým nebral do úvahy a zároveň\nspochybňoval právny stav v katastri nehnuteľnosti, tzn. vlastnícke právo predávajúceho PD Ž. zapísané\nna liste vlastníctva.\nKrajský súd v Žiline v uznesení z 30. marca 2022, sp. zn. 2To/43/2021-1527, na str. 29 v ods. 2 a 4\n´poukazuje na rozhodnutia ÚS Slovenskej republiky a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,\npodľa ktorého pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia\nnižšieho súdu. Predpokladom je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie\npodriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené.´\n- Avšak podľa uznesenia Krajského súdu v Žiline pod č. 2To/13/2019, z 10. júla 2019 sa okresný súd\nnezaoberal napr. výhradou, či v čase prerušenia vkladových konaní boli skutočne vedené reštitučné\nkonania, čo je dôležité z hľadiska rozhodnutia o vine obžalovaného, ako aj ďalšie výhrady:\n- žiadosti samotnej poškodenej, aby jej obžalovaný uviedol, ako má rozhodnúť v predmetných\nvkladových konaniach,\n- nedostatku kompetencie obžalovaného na ukončenie štátnozamestnaneckého vzťahu s poškodenou,\n- (ne)preukázania, že obžalovaný konal s cieľom získať konkrétny majetkový prospech), ktorými sa súd\nprvého stupňa nezaoberal, nevysvetli svoj odklon od predchádzajúcich právnych záverov a ktoré ostali\nsporné v rozhodovaní o odvolaní,\n- odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či\nargument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie\no odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,\nktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.\n- To, čo je sporná, právna otázka, na ktorú okresný súd a ani odvolací súd zámerne neodpovedal a\nktorá otázka tak, ako sme už uviedli má rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, je výklad k\nustanoveniu v § 11 ods. 1 písm. a), v § 62 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, a\nto na ktorého vedúceho zamestnanca sa toto ustanovenie vzťahuje/nevzťahuje.\n- Ako má obžalovaný ako vedúci štátny zamestnanec zodpovedať za výkon štátnej správy na úseku\nkatastra, keď zistí, že podriadené zamestnankyne porušili zákon a on nie je oprávnený postupovať podľa\nzákona ??\n- Pritom podriadená zamestnankyňa pri zadanej úlohe žiada nadriadeného, aby jej presne uviedol, ako\nmá v spornej veci rozhodnúť !!\n- Ako má reagovať na dotaz, aby neporušil uvedené zákonné opatrenie!“\n\nObvinený V.. N. H. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, po vyslovení porušenia zákona v jeho\nneprospech, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu v celom rozsahu, ako aj rozsudok okresného\nsúdu a prikázal, aby súd vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.\nK dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor, ktorý uviedol:\n„Ad 1/ Posúdenie vykonaných dôkazov a výklad použitých právnych predpisov ako základ, z ktorého\nsúdy odvodili svoje skutkové a právne závery, nemá nič spoločné s právom na obhajobu.\nJe nepochybné, že odsúdený si v konaní už od začiatku slobodne volil obhajcov, ktorí ho v celom rozsahu\nsvojich práv a povinností riadne obhajovali tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred všeobecnými\nsúdmi a Ústavným súdom SR. Odsúdenému neboli v tomto smere kladené žiadne prekážky a napokon\nani on sám neoznačil žiaden úkon vyšetrovateľa, prokurátora alebo súdu, ktorým by bolo jeho právo na\nobhajobu krátené.\nAd 2/ Vzhľadom na povahu uplatneného dovolacieho dôvodu konštatujem, že odsúdený neoznačil\nžiaden dôkaz, ktorý nemal byť podľa jeho názoru vykonaný pred súdom zákonným spôsobom.\nOdsúdený iba nejasným a nezrozumiteľným spôsobom vyjadril nespokojnosť s hodnotením svedeckých\nvýpovedí súdom.\nAd 3/ Odsúdený neoznačil žiadne hmotnoprávne ustanovenie, na ktorého nesprávnom posúdení mali\nbyť napadnuté rozhodnutia založené.\nZ ďalšieho textu dovolania som sa snažil získať bližšie odôvodnenie existencie deklarovaných\ndovolacích dôvodov, no ide iba o nesúvislý kompilát opisu priebehu konania a odôvodnení jednotlivých\nsúdnych rozhodnutí, do ktorého sú vkladané časti obhajobnej obrany, ktorú odsúdený prezentoval v\npodstate počas celého súdneho konania.\nDospel som k záveru, že odsúdený neoznačil relevantné dovolacie dôvody, ktoré by zodpovedali\ndeklarovaným ustanoveniam § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom sa pokúša iba o revíziu skutkových\nzistení súdu, urobených na základe riadne vykonaných dôkazov, čiže akési druhé odvolanie k súdu\nnajvyššieho stupňa.“\nProkurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného V.. N. H. podľa § 382\npísm. c) Trestného poriadku odmietol, alternatívne aby dovolanie podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku\nzamietol.\n+ + +\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné\npodmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368\nods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku) prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku),\nosobou oprávnenou na podanie dovolania (§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku), v zákonnej lehote\n(§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného\nporiadku), že podané dovolanie spĺňa obligatórne náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku)\na dospel k záveru, že dôvody dovolania nie sú splnené.\nNajvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia\ntohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v\nTrestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale\nlen tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie\ndôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V porovnaní s dôvodmi,\nktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak\nz dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje\ntak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej\nistoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna\nprávoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane\ndovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne ,,širokým“ uplatnením tohto mimoriadneho\nopravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná\ninštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie.\nObsah dovolania obvineného pozostáva predovšetkým z opisu priebehu doterajšieho konania a\nodôvodnení rozhodnutí súdov nižších stupňov, do ktorých sú vkladané jeho vlastné hodnotenia dôkazov.\nPokiaľ ide o zaradenie jednotlivých námietok pod konkrétne dovolacie dôvody, obvinený ich formuloval\n\nneprehľadne a nekoherentne, keď odkázal súčasne na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.\nc) Trestného poriadku, ako aj na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku,\nďalej na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, pričom ďalšie námietky v\ndovolaní ponechal bez zaradenia pod konkrétny dovolací dôvod. Z tohto dôvodu najvyšší súd pristúpil\nk systematizácii jednotlivých námietok a začlenil ich pod tie dovolacie dôvody, pod ktoré z hľadiska ich\nvecného obsahu patria.\nVo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. l písm. c) Trestného poriadku obvinený argumentoval\ntým, že v konaní nebol vykonaný ústavne súladný výklad ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) a § 62 ods.\n1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe. Výklad týchto ustanovení má podľa obvineného\nrozhodujúci význam pre rozhodnutie z hľadiska jeho oprávnení ako vedúceho štátneho zamestnanca\na napokon spravodlivého rozhodnutia o vine. Namietanie ústavne súladného výkladu hmotnoprávneho\npredpisu však nespadá pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ale\nobsahovo zodpovedá skôr dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Najvyšší\nsúd sa preto touto námietkou zaoberá nižšie v rámci hodnotenia uvedeného dovolacieho dôvodu.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo\nporušené právo na obhajobu.\nJednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení §\n2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,\nv čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd a patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže\nzabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane.\nZmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie,\npretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného\na spravodlivého rozhodnutia. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na\nobhajobu bolo porušené zásadným spôsobom.\nZásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana\npráv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom\nvýkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne\nzabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo\nsvojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné\nkonanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca,\nale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej\nosoby podliehajúce všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd a možno\nho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú\npredmetom ústavnej ochrany.\nKonštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného\na jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie\nkaždého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú\njednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.\nPrípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení\nobvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na\nobhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o\nzásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v\njeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.\nV úzkej spojitosti s právom na obhajobu treba vnímať právo strany na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia. Právo strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich\na vzájomne sa doplňujúcich rovinách:\n\na) je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal\nod súdu náležitú odpoveď,\nb) predstavuje jednu zo záruk, že ,,výkon spravodlivosti“ (justice in procedural effect, resp. justice in\naction) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný, a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované\nverejnosťou,\nc) vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k\ndispozícii.\nNapriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva strany trestného konania na riadne\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia nejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje\nrozhodnutie nemožno interpretovať v tom zmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument\nstrany konania (Van Hurk v Holandsko, resp. Ruiz Torija v Španielsko). Podstatnou je v tejto súvislosti\npovinnosť súdu vyhodnotiť a v odôvodení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka\nkonania (Donadze v Gruzínsko) a riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou\nkonania (opätovne viď napr. Van Hurk v Holandsko). Na podklade takéhoto postupu súdu je potom\nmožné posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé. Mlčanie odvolacieho súdu ohľadom zákonnosti\nodmietnutia vykonania dôkazov navrhnutých obvineným odporuje myšlienke spravodlivého procesu\n(Krasulya v. Rusko).\nDovolací súd nemôže skúmať hodnotenie dôkazov ako ani ,,kvalitatívnu správnosť“ úvah súdov nižších\nstupňov vo vzťahu k dostatočnosti dôkazného podkladu pre nimi vnímané zistenie skutkového stavu\nv miere spoľahlivej a obsahovo spôsobilej pre rozhodnutie vo veci samej. Dovolací súd rovnako\nnemôže (výnimku predstavuje procesná situácia, ak je dovolateľom minister spravodlivosti; § 371 ods.\n3 Trestného poriadku) skúmať a meniť správnosť a úplnosť skutku zisteného práve na podklade už skôr\nvykonaného hodnotenia dôkazov, ktoré sa realizuje v konaní pred súdmi nižšej inštancie.\nNemožno sa účinne domáhať naplnenia dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku v prípade, ak súdom ustálený obsah a rozsah vlastnej úvahy o voľbe použitých dôkazných\nprostriedkov a hodnotenia z nich získaných výsledkov (to znamená, hodnotenia dôkazov) na podklade\n§ 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného poriadku nevyhovuje predstavám dovolateľa. Ak by totiž záver\norgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vykonaný v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o\ntom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi,\nzakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a tak\nby predstavoval spôsobilý podklad pre dovolací prieskum zo strany najvyššieho súdu (konajúceho v\nzmysle ,,iniciačného“ procesného úkonu obvineného ako osoby oprávnenej podať dovolanie v zmysle\nskôr citovaných ustanovení Trestného poriadku), takýto výklad by odporoval principiálnej viazanosti\ndovolacieho súdu zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného\nporiadku.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku treba súčasne chápať aj ako základné\ninterpretačné a napokon i kvalitatívne kritérium pre dovolanie podané niektorou zo strán pôvodného\nkonania - teda základného konania predchádzajúcemu podaniu dovolania (§ 369 ods. 2 v spojení s\nods. 5 Trestného poriadku). Vyjadruje totiž základné argumentačné pravidlá konania pred dovolacím\nsúdom, ktorých spoločným menovateľom je zákonom a stabilnou judikatúrou ustálený účel takto\nintenčne vymedzeného dovolacieho konania: spravidla výsostné posudzovanie právnych otázok naproti\nprieskumu skutkových zistení realizovaných skôr vo veci konajúcimi a rozhodujúcimi súdmi. Uvedené\nje vyjadrením limitácie dovolacieho súdu správnosťou a úplnosťou zistenia skutkového stavu skôr vo\nveci konajúcimi súdmi, a tak pretavením princípu, že správnosť a úplnosť zisteného skutku je doménou\nzákladného konania, do ktorej môže dovolací súd zasahovať len výnimočne, a to len vtedy, ak dovolanie\npodá minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného.\nS tým plne korešponduje záver, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý\nproces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda\naby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany\nv konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej\nvýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.\nzn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).\n\nNajvyšší súd sumarizuje:\nV prípade dovolania podaného obvineným nemožno opätovne (nakoľko za týmto účelom je obvinenému\nposkytnutý dostatočne široký priestor v konaní o riadnom opravnom prostriedku - odvolaní) namietať\nproti skutkovým zisteniam súdov - ktoré sú založené práve na výsledkoch vykonaného dokazovania v\nrozsahu, ktorý súd považoval za dostatočný - prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej\ninštancie. V dovolacom konaní nemožno účinne namietať zvolené, resp. použité dôkazné prostriedky\na na ich podklade vykonané hodnotenie dôkazov v intenciách § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného\nporiadku, ak takéto ,,finálne“ hodnotenie v konečnom dôsledku nevyhovuje predstavám obvineného.\nTento kruh viazanosti správnosťou a úplnosťou zisteného skutku sa v tomto kroku uzatvára - práve s\npoukazom na § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku.\nPokiaľ neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd\nnemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného\ndovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nemožno takéto skutkové\npreskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať)\nprostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nK námietkam obvineného uplatneným v dovolaní, ktoré smerovali predovšetkým proti skutkovým\nzisteniam a spôsobu hodnotenia dôkazov, najvyšší súd uvádza, že obvinený namietal najmä nesprávne\nprávne posúdenie skutku, vyplývajúce podľa neho z nedostatočného a nesprávneho hodnotenia\nskutkového stavu veci. Z obsahu dovolania však zjavne vyplýva, že tieto výhrady smerujú najmä\nk opätovnému a subjektívnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov, pričom obvinený nerešpektuje\nskutočnosť, že súdy nižších stupňov postupovali v súlade so zásadami trestného konania, najmä so\nzásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku.\nObvinený namietal, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, či konaním, ktoré je mu kladené\nza vinu, by mohlo dôjsť k protiprávnemu zápisu do katastra nehnuteľností v prospech subjektu Ž.V.,\nPD a či by takýto zápis viedol k zadováženiu neoprávneného majetkového prospechu. K uvedenej\nnámietke najvyšší súd konštatuje, že otázkou preukázania úmyslu obvineného zadovážiť majetkový\nprospech pre Ž., PD sa dôsledne a presvedčivo zaoberali už súdy prvého a druhého stupňa. Okresný\nsúd Námestovo sa touto otázkou podrobne zaoberal v odôvodnení rozsudku, sp. zn. 6T/1/2020, z 27.\napríla 2021, najmä na stranách 26 a 27, pričom svoje závery oprel o konkrétne dôkazné prostriedky\na ich logické vyhodnotenie vo vzájomných súvislostiach. Rovnako tak Krajský súd v Žiline v uznesení,\nsp. zn. 2To/43/2021, z 30. marca 2022, na strane 32 potvrdil správnosť právneho posúdenia konania\nobvineného, vrátane existencie úmyselného zavinenia s cieľom zadovážiť majetkový prospech pre\ntento konkrétny subjekt, a to na základe početných telefonátov a neoprávnených zásahov obvineného\ndo postupov a rozhodovacej činnosti vo vzťahu k tomuto subjektu. Najvyšší súd preto konštatuje, že\ndovolacie námietky obvineného v tejto časti smerujú k nesúhlasnému hodnoteniu skutkového stavu,\nktorý bol zistený na základe riadne vykonaného dokazovania a ktorého závery nie sú svojvoľné,\nnepreskúmateľné, ani v rozpore s obsahom spisu.\nV ďalšej časti dovolania obvinený namietal, že súdy sa údajne náležite nezaoberali otázkou existencie\nreštitučných konaní v čase prerušenia vkladových konaní, a to napriek výpovedi svedka V.. S.,\nktorá podľa názoru obvineného túto skutočnosť potvrdzovala. Toto tvrdenie obvineného však nie je\npravdivé. Otázkou existencie prebiehajúcich reštitučných konaní sa súd prvého stupňa zaoberal po\ndoplnení dokazovania výsluchom svedka V.. S.. Ako podrobne uvádza vo svojom rozhodnutí (rozsudok\nOkresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/1/2020, strany 28 až 30), táto výpoveď bola vyhodnotená v\nsúvislosti s ostatnými dôkazmi a jej obsah nezakladal skutkový stav, ktorý by spochybňoval právne\nzávery súdu. Následne sa k tejto otázke vyjadril aj odvolací súd (uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp.\nzn. 2To/43/2021, str. 32), pričom jednoznačne konštatoval, že skutkové zistenia nie sú týmto dôkazom\nspochybnené. Z hľadiska právneho posúdenia veci je rozhodujúce, že obvinený nedisponoval osobitnou\nodbornou spôsobilosťou na rozhodovanie o návrhoch na vklad do katastra nehnuteľností, a preto mu\nneprináležala žiadna právomoc zasahovať do rozhodovacej činnosti osoby, ktorá touto spôsobilosťou\ndisponovala. V tomto smere je potrebné opäť zdôrazniť, že najvyšší súd ako dovolací orgán nie je\noprávnený prehodnocovať skutkové zistenia ani spôsob, akým nižšie súdy vykonané dôkazy hodnotili,\n\npokiaľ sa toto hodnotenie pohybuje v rámci zásad logického uvažovania a nie je v zrejmom rozpore s\nvykonanými dôkazmi.\nObvinený taktiež v rámci dovolania uviedol, že ako riaditeľ správy katastra nedisponoval právomocou\nukončiť štátnozamestnanecký pomer poškodenej zamestnankyne, čím spochybňoval naplnenie znaku\n„hrozby inej ťažkej ujmy“ ako obligatórneho znaku skutkovej podstaty trestného činu vydierania. Aj\ntáto otázka už však bola predmetom analýzy rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Z ich rozhodnutí\n(strany 25 a 26 rozsudku okresného súdu a strana 34 uznesenia krajského súdu) vyplýva, že napriek\nabsencii kompetencie na ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru, obvinený ako nadriadený vedúci\nzamestnanec mohol iniciovať disciplinárne konanie alebo podniknúť iné kroky, ktoré by u poškodenej\nobjektívne vyvolali dôvodnú obavu zo straty zamestnania. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na\nustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že hrozba inej ťažkej ujmy je hrozba takým konaním páchateľa,\nktoré môže viesť k vážnemu ohrozeniu alebo porušeniu významného záujmu osoby iným spôsobom než\npoužitím fyzického násilia. Vyžaduje sa kumulatívne splnenie ohrozenia alebo porušenia významného\nzáujmu, ktorým je napríklad česť, dobrá povesť, rodinný život a zároveň objektívne vážne ohrozenie tohto\nzáujmu, ktoré za vážne pociťuje aj osoba, ktorej záujmov sa táto iná ťažká ujma priamo týka. Musí pritom\nísť o konanie neoprávnené. Ako už bolo uvedené, obvinený nemal oprávnenie usmerňovať rozhodovaciu\nčinnosť osoby disponujúcej osobitnou odbornou spôsobilosťou, a teda jeho konanie v tomto smere bolo\nneoprávnené. Týmto konaním mohol objektívne vyvolať u poškodenej hrozbu inej ťažkej ujmy, keďže táto\nmohla mať dôvodnú obavu, že v prípade nesplnenia požiadaviek obvineného môže dôjsť k závažnému\nohrozeniu jej štátnozamestnaneckého pomeru na základe iniciovania disciplinárneho konania.\nObvinený taktiež namietal, že Okresný súd Námestovo nepristúpil k dokazovaniu, ktoré sa malo týkať\nprečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa a bez akéhokoľvek dokazovania odsúdil obvineného\npodľa bodov I., II., III. a IV. obžaloby aj za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa a z toho\ndôvodu aj opomenul využiť zásadu ultima ratio. Toto tvrdenie obvineného taktiež nie je pravdivé. Najvyšší\nsúd konštatuje, že okresný súd na viacerých miestach v jeho odôvodnení k jednotlivým skutkom jasne\na podrobne vysvetlil, prečo konanie obvineného právne kvalifikoval ako prečin zneužitia právomoci\nverejného činiteľa. Tento záver oprel o konkrétne zákonné ustanovenia, najmä § 60 ods. 1 písm. a),\nb), e), § 62 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ako aj § 4 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej\nslužbe v spojení s § 33 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností. Tieto právne závery\nsú riadne odôvodnené v rozsudku okresného súdu na str. 22-23 a 30-32, ako aj na str. 31, 32 a 34\nuznesenia krajského súdu, a preto nie je potrebné ich opakovať. Pokiaľ ide o aplikáciu zásady ultima\nratio, najvyšší súd pripomína, že obvinený bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu\nv súbehu s pokračovacím prečinom. V trestnom práve možno zásadu ultima ratio aplikovať výlučne\nako tzv. materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona, a to iba v prípadoch prečinov. Takýto\nvýklad potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk\na rozhodnutí pod č. 96/2014. Z uvedeného vyplýva, že úvahy o aplikácii zásady ultima ratio v tomto\nprípade neboli možné, keďže rozhodovanie súdu sa netýkalo výlučne prečinu, ale aj zločinu, na ktorý\nsa uvedená zásada nemôže vzťahovať.\nNesúhlas obvineného so závermi, ktoré vyplynuli z dôkazov, nemení nič na skutočnosti, že\ndetailným spôsobom koncipované odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s uznesením\nodvolacieho súdu nepochybne spĺňajú požiadavku zákonnosti, presvedčivosti a preskúmateľnosti, jasne\na zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky skutkové a z toho vyplývajúce právne relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom trestného konania a zároveň z nich vyplýva vzťah medzi obsahom vo veci\nvykonaných dôkazov a deklarovanými skutkovými zisteniami na strane jednej a právnymi závermi na\nstrane druhej. Najvyšší súd preto nemá právomoc zasahovať do hodnotenia dôkazov vykonaného súdmi\nnižších stupňov, pričom tvrdenie obvineného, že hodnotenie dôkazov nezodpovedá jeho očakávaniam\nnemožno považovať za dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (ako ani žiaden\niný z katalógu dovolacích dôvodov dostupných pre obvineného v rámci § 371 ods. 1 a nasledujúcich\nTrestného poriadku).\nNajvyšší súd konštatuje, že súdy nižšieho stupňa svoje rozhodnutia rozsiahlo, podrobne, vecne a\nnáležite odôvodnili, pričom už v nich dali relevantné odpovede na všetky sporné otázky, ktoré sú uvedené\nv podanom dovolaní. Dostatočne sa vysporiadali aj so súvisiacou rozhodovacou činnosťou súdov a iných\nštátnych orgánov (strany 28-29 rozsudku okresného súdu). Na tom nič nemení skutočnosť, že dovolateľ\nsa nestotožnil s tam uvádzanými hodnotiacimi závermi. Preto najvyšší súd vyhodnotil argumentáciu\n\nobvineného vzťahujúcu sa k dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako\nnedôvodnú.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na\ndôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch,\nkeď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané\nzákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so\nzákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou\nzodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i\nsamotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.\nZ uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže\nbyť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp.\nmal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného\npostupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo\nzaložené výlučne alebo v rozhodujúcej miere („solely or to a decisive extent“) na dôkazoch získaných\nnezákonným spôsobom, čo sa v predmetnej veci nestalo (Mariana Marinescu v. Rumunsko - rozsudok\nESĽP z 2. februára 2010, Emen v. Turecko - rozsudok ESĽP z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší\nv. Holandsko - rozsudok ESĽP z 23. apríla 1997, Visser v. Holandsko - rozsudok ESĽP zo 14. februára\n2002, Al-Khawaja a Tahery v. Spojené kráľovstvo - rozsudok ESĽP z 15. decembra 2011 a ďalšie).\nRozhodovacia prax najvyššieho súdu vyústila do prijatia judikátu, podľa ktorého dovolací dôvod podľa §\n371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistené\nporušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces\npodľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri\nzískaní alebo vykonaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak\nodsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie\nalebo vykonanie sa spochybňuje (rozhodnutie uverejnené v Zbierke pod č. 24/2020-I.).\nNajvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku - rozhodnutie\nje založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a jeho zrkadlové znenie\n- rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom, nemožno\nvykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak,\nže pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli\na tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a\ndôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku,\n§ 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli,\nale neskoro (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie\n(§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).\nV súhrne preto platí, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže byť\nnaplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, to znamená, že pri ich vykonávaní\n(ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Povedané inými slovami, dovolací dôvod podľa\n§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený:\n- ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd vykonal nezákonným spôsobom, to znamená,\nže pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon,\n- ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd na hlavnom pojednávaní nevykonal, ale\nprihliadal na ne,\n- ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré síce boli získané zákonným spôsobom, ale nie sú\nprocesne použiteľné na preukazovanie skutočností rozhodných pre rozhodnutie o vine obvineného.\n\nV rámci dovolacieho konania môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister\nspravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný alebo rozhodujúci\nusvedčujúci dôkaz boli vykonané zákonným spôsobom. Ak následne najvyšší súd dospeje k záveru o\nzákonnosti vykonaného dokazovania, nemôže ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať\nvykonané dôkazy, ako ani ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.\nĎalej platí, že nesúlad so zákonom musí byť v súvislosti s dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.\ng) Trestného poriadku konštatovaný v tomu zodpovedajúcej intenzite vo vzťahu k dôkazu, na ktorom\nje rozhodnutie založené vo výlučnej alebo v rozhodujúcej miere. V prípade namietaných dôkazných\nprostriedkov musí ísť v rámci takto zúženého priestoru o chybu, ktorá by vo výlučnej alebo rozhodujúcej\nmiere ovplyvnila samotnú podstatu a význam dôkazných prostriedkov. Takto je zároveň zachovaný\nprincíp, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok možno úspešne podať len v prípade výskytu\nzávažných chýb aplikácie hmotného alebo procesného práva.\nObvinený v podanom dovolaní spochybnil vierohodnosť svedeckej výpovede N.. G., ktorý má byť zaujatý\nz dôvodu blízkeho osobného vzťahu k poškodenej. Súčasne namietal, že ostatní zamestnanci neboli\nodborne ani právne spôsobilí kvalifikovane sa vyjadriť k interpretácii právnych ustanovení, ktorých\nvýklad je predmetom jeho námietok, a napokon obvinený poukazoval aj na zaujatosť poškodených\nzamestnankýň, ktoré mali postupovať v prospech subjektu Urbárski spolumajitelia.\nPokiaľ ide o námietku obvineného týkajúcu sa údajnej zaujatosti poškodených zamestnankýň, najvyšší\nsúd v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie krajského súdu, uvedené na strane 33 napadnutého\nuznesenia. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania totiž nebolo možné dospieť\nk záveru, že by tvrdenia obvineného o ich zaujatosti boli opodstatnené. Vzhľadom na absenciu\nakýchkoľvek objektívnych skutočností, ktoré by takúto zaujatosť potvrdzovali, nebolo možné tejto\nobrannej argumentácii obvineného priznať právnu relevanciu. Rovnaký záver platí aj pokiaľ ide o\nobvineným tvrdenú zaujatosť svedka N.. G.. Ani v tomto prípade tvrdenie obvineného nemá relevanciu,\nkeďže samotná existencia medziľudských väzieb medzi svedkom a poškodenou nepostačuje na\nspochybnenie dôveryhodnosti svedeckej výpovede. Najvyšší súd zároveň konštatuje, že výsledky\nvykonaného dokazovania, na základe ktorých bolo rozhodované o vine obvineného, nijakým spôsobom\nnesúvisia s osobným alebo profesijným vzťahom medzi týmto svedkom a poškodenou, preto ani táto\nnámietka nemá vplyv na zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.\nNa základe vyššie uvedených skutočností dospel najvyšší súd k záveru o zákonnosti vykonaného\ndokazovania a preto nemôže ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy,\nako ani ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.\nZ uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol\nnaplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, preto aj v tejto časti dovolaciu\nargumentáciu obvineného najvyšší súd odmietol ako nedôvodnú.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na\nnesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť.\nPri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný\nkonečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom dovolania\nnemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nVo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete\nvýroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky\nskutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam\nsúdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej\ninštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je\noprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní\nsám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery\n\nmôže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je\nodvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.\nNesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí\nkvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo že ustálený skutok\nvykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného\nčinu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia\nhmotného práva, teda že skutok ustálený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený\npod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad\n(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.\nUstálenie záveru o naplnení, či nenaplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu vždy podlieha\nrozboru dôkaznej situácie a okolností prípadu, pričom postup podľa § 119 ods. 1 Trestného poriadku (čo\nje tak isto kategória procesného práva) ukladá povinnosť dokazovať v trestnom konaní najmä:\na) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu,\nb) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok,\nc) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania,\nd) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu, uloženie\nochranného opatrenia a iné rozhodnutia,\ne) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom,\nf) príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu.\nNesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie\nokolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené\npoužitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného,\n§ 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného\nzákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a\nspoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia\nslobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a podobne.\nV zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je dovolací súd viazaný\nzisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pričom nie je oprávnený\nposudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a\nrozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu\nku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa môže obvinený v dovolaní\nuplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.\nBezprostredným následkom uplatnenia nesprávnych dovolacích námietok je to, že podané dovolanie\nje v prevažnej časti len ďalším odvolaním a formulovaním obhajobných tvrdení, s ktorými sa tomu\nzodpovedajúcim spôsobom vysporiadali riadne a adekvátne už súd prvého stupňa v spojení s odvolacím\nsúdom. Tým je súčasne vylúčená akákoľvek polemika viažuca sa k údajnej nepreskúmateľnosti alebo\narbitrárnosti dovolaním napadnutého rozsudku [viď úvahy najvyššieho súdu viažuce sa k obvinenou\nuplatnenému dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].\nK dovolacej námietke obvineného, podľa ktorej súdy nižších stupňov nevykonali ústavne konformný\nvýklad ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) a § 62 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe,\nnajmä pokiaľ ide o určenie, na ktorého vedúceho zamestnanca sa uvedené ustanovenia vzťahujú, ako\naj o rozsah zodpovednosti vedúceho zamestnanca za výkon štátnej správy na úseku katastra, najvyšší\nsúd uvádza, že sa plne stotožňuje s názormi súdov nižších stupňov. Na ich závery v celom rozsahu\nodkazuje, a to predovšetkým na odôvodnenie rozsudku okresného súdu na stranách 24 až 32. Pre\núplnosť považuje najvyšší súd za potrebné doplniť tieto úvahy o nasledovné skutočnosti:\nPodľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe vedúci zamestnanec na účely\ntohto zákona je nadriadený štátny zamestnanec, ktorý je podľa tohto zákona alebo podľa osobitného\npredpisu oprávnený určovať a ukladať podriadenému štátnemu zamestnancovi úlohy na vykonávanie\nštátnej služby a dávať mu na tento účel pokyny.\n\nPodľa § 62 ods. 1 písm. b) vedúci zamestnanec je okrem povinností uvedených v § 60 ďalej povinný\nukladať podriadeným štátnym zamestnancom služobné úlohy a dávať im na tento účel pokyny v súlade\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi a so služobnými predpismi.\nPodľa § 33 ods. 1 katastrálneho zákona v konaní o návrhu na vklad rozhoduje zamestnanec\nvykonávajúci štátnu službu na úseku katastra, ktorý má osobitnú odbornú spôsobilosť rozhodovať o\nnávrhu na vklad.\nNa základe citovaných ustanovení najvyšší súd konštatuje, že hoci bol obvinený vedúcim štátnym\nzamestnancom, čo mu podľa zákona dáva oprávnenie riadiť výkon štátnej služby podriadených\nzamestnancov prostredníctvom ukladania služobných úloh a vydávania pokynov, toto oprávnenie\nnemožno vykladať tak, že by mu samo osebe umožňovalo zasahovať do zákonom zverených\nrozhodovacích právomocí zamestnanca, ktorý na výkon danej činnosti musí spĺňať požiadavku osobitnej\nodbornej spôsobilosti.\nJe potrebné dôsledne rozlišovať medzi dvoma typmi pokynov vedúceho zamestnanca: na jednej strane\nide o oprávnenie určiť, aby podriadený štátny zamestnanec konal v určitej veci (napríklad, aby sa\nzaoberal konkrétnym návrhom na vklad), na druhej strane však ide o prekročenie právomoci, ak vedúci\nzamestnanec bez potrebnej osobitnej odbornej spôsobilosti určuje, ako konkrétne má byť v danej veci\nrozhodnuté. Z toho vyplýva, že ak obvinený sám nedisponoval osobitnou odbornou spôsobilosťou,\nmohol ako vedúci zamestnanec uložiť poškodenej služobný pokyn, aby konala v konkrétnych veciach\n(v medziach svojej zodpovednosti za riadny a efektívny výkon štátnej služby), avšak nebol oprávnený\nurčovať jej spôsob rozhodnutia v jednotlivých konaniach, ako to v predmetnom prípade urobil.\nÚmyselné konanie obvineného v prospech subjektu Ž., PD možno jasne vidieť aj v súvislosti so skutkom\nuvedeným pod bodom IV., keďže napriek tomu, že bol s výsledkami kontroly Úradu geodézie, kartografie\na katastra Slovenskej republiky, sp. zn. 22/2011, ktoré potvrdili správnosť postupu zamestnankyne H.T.\nv danej veci, oboznámený, jej následne uložil pokyn vykonať zápis vlastníckeho práva v prospech Ž., PD\nformou záznamu do katastra nehnuteľností, a to aj napriek tomu, že samotná zamestnankyňa označila\ntakýto návrh za nezapísateľný (odôvodnenie krajského súdu na str. 34 uznesenia). Z uvedeného postupu\nje zrejmé, že cieľom obvineného nebolo len riadne ukončenie konania, ale presadenie konkrétneho\nvýsledku bez ohľadu na výsledky kontroly a zákonné medze jeho právomocí.\nNa základe vyššie prijatého záveru o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu je pre\ndovolací súd v zmysle uvedeného kľúčovým skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený N. H. spáchal\ntrestný čin tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, následne potvrdeného uznesením\nodvolacieho súdu. Tam opísanému skutkovému stavu plne zodpovedá aj právny záver vyjadrený v\nposúdení konania obvineného v bodoch I. a II. ako pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods.\n1, ods. 2 písm. a) (s poukazom na § 138 písm. b/, g/, h/), písm. b) (s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h/)\nTrestného zákona a v bodoch I., II., III., IV. ako pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného\nčiniteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Použitú právnu kvalifikáciu podľa citovaných\nustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú\nnaplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu.\nPreto, rešpektujúc zákaz skúmania a menenia zisteného skutku, vyplývajúci z § 371 ods. 1 písm. i) veta\nza bodkočiarkou Trestného poriadku, najvyšší súd uzatvára, že námietky obvineného a s tým súvisiaca\nargumentácia nenapĺňa ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (ani žiadny\niný).\nS ohľadom na vyššie uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že v trestnej veci obvineného nemožno\nkonštatovať naplnenie žiadneho dovolacieho dôvodu, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku\ntohto uznesenia.\nToto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}