{"guid": "c26f0a7b-0287-44ec-be80-7c5bdfe40be3:51b605ea-68b5-45f2-98d6-071c3cbfb4d8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5714216067.3", "spisova_znacka": "4Cdo/117/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/117/2024 z 21. 8. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. augusta 2025, sp. zn. 4Cdo/117/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:5714216067.3", "identifikacne_cislo": "5714216067", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2025-08-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256", "nazov": "§ 256 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-256"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-256", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-257", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/51b605ea-68b5-45f2-98d6-071c3cbfb4d8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5714216067.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5714216067.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5714216067.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/117/2024\n5714216067\n21. 08. 2025\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2025:5714216067.3\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu mesta Kremnica, Kremnica, Štefánikovo námestie\n1/1, IČO: 00 320 781, zastúpeného advokátkou JUDr. Jankou Vasiľovou, Humenné, Kudlovská 1, proti\nžalovanému Vojenské lesy a majetky SR, štátny podnik, Pliešovce, Lesnícka 23, IČO: 31 577 920,\nzastúpenému advokátom JUDr. Milošom Barbušom, Bratislava, Štúrova 13, o vydanie nehnuteľností,\nvedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 21C/208/2014, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu\nKrajského súdu v Žiline z 29. júna 2023 sp. zn. 8Co/190/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) uznesením z 31. októbra\n2017 č. k. 21C/208/2014-1664 I. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v\nplnom rozsahu; II. Slovenskej republike priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom\nrozsahu. V odôvodnení konštatoval, že rozsudkom z 19. mája 2016 č. k. 21C/208/2014-1544 zamietol\nžalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného vydania pozemkov v katastrálnom území W., bližšie\nšpecifikovaných v žalobe. Zároveň rozhodol o trovách konania vrátane trov konania, ktoré vznikli v\ntomto konaní štátu tak, že o nich bude rozhodnuté osobitne vzhľadom na zložitosť sporu. Rozsudok\nnadobudol právoplatnosť dňa 10. októbra 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.\n7Co/290/2016-1636 zo dňa 23. augusta 2017. Následne prvoinštančný súd rozhodol o trovách konania\npodľa § 255 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „CSP“), pričom vychádzal z pomeru úspechu a neúspechu strán vo veci. V konaní\nbol plne úspešný žalovaný, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom\nrozsahu. Ďalej poukázal na to, že v konaní vznikli trovy aj Slovenskej republike, a to z dôvodu vyplatenia\nčasti znaleckej odmeny ustanovenému znalcovi zo štátnych prostriedkov Keďže v danom prípade mal\nplný úspech vo veci žalovaný, súd prvej inštancie priznal štátu nárok na náhradu trov konania v plnom\nrozsahu voči žalobcovi.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu uznesením z 29. júna 2023\nsp. zn. 8Co/190/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Zároveň žalovanému priznal voči\nžalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V celom rozsahu sa stotožnil\ns odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu o nároku na náhradu trov\nkonania. Na doplnenie správnosti uviedol, že prvoinštančný súd správne aplikoval ustanovenie § 255\nods. 1 CSP. Poukázal na plný úspech žalovaného, resp. neúspech žalobcu aj čo sa týka náhrady\ntrov štátu, ktoré mu vznikli v konaní v súvislosti so znaleckým dokazovaním. Odvolací súd dodal, že\nprvoinštančný súd rozsudkom č. k. 21C/208/2014-1544 zo dňa 19. mája 2016 právoplatne žalobu v\ncelom rozsahu zamietol, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 8Cdo/39/2018-1793\nz 23. februára 2022 (právoplatné 04. apríla 2022) dovolanie zamietol a žalovanému priznal nárok\n\nna náhradu trov dovolacieho konania. Odvolací súd vychádzal zo zásady úspechu; konštatoval, že\nustanovenie § 257 CSP možno použiť len pri splnení podmienok na priznanie náhrady trov konania a ak\nexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré musia byť výnimočné. V danom prípade podľa zásady\núspechu vo veci patril nárok na náhradu trov žalovanému. Skutočnosť, že žalovaný mohol spor ukončiť\nuž v novembri 2015, nepredstavovala dôvod hodný osobitného zreteľa; žalobca mohol sám využiť svoje\ndispozičné právo a žalobu vziať späť. Odvolací súd rovnako potvrdil aj rozhodnutie o trovách štátu za\nznalecké dokazovanie, ktoré bolo nevyhnutné na preukázanie tvrdení strán, a preto povinnosť ich úhrady\nvoči štátu správne zaťažila neúspešnú stranu sporu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §\n396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.\n3. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré\nodôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP, pretože odvolací súd zaťažil konanie vadou\npodľa cit. ustanovenia, keď svojím procesným postupom znemožnil, aby mohol plnohodnotne uplatniť\nsvoje procesné práva, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces. Odvolací súd sa nevysporiadal\nso všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré rozporoval v odvolaní proti výroku o trovách konania,\nani náležite neodôvodnil, prečo ich považoval za bezvýznamné alebo irelevantné. Konkrétne namietal,\nže súdy nezhodnotili výnimočnosť veci z hľadiska aplikácie § 257 CSP - spor sa týkal zložitej a v\npraxi neriešenej právnej otázky spätnej aplikácie novely č. 147/1995 Z. z., pričom aj dovolací súd mal\npochybnosti o jej ústavnosti a vec predložil Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Žalobca vzhľadom\nna tieto okolnosti nemohol predvídať svoj neúspech v merite veci. Odvolací súd podľa dovolateľa\nopomenul vyhodnotiť aj procesné správanie žalovaného - jeho zásadnú zmenu právnej argumentácie\naž v roku 2015, predchádzajúce opakované odročovania a podávanie rozsiahlych podaní tesne pred\npojednávaniami. Tieto okolnosti mohli podľa žalobcu predstavovať dôvody hodné osobitného zreteľa\npre nepriznanie trov podľa § 257 CSP, no odvolací súd sa nimi nezaoberal. Dovolateľ tiež namietal, že\nsúdy bez dostatočného zdôvodnenia priznali štátu náhradu trov za znalecké dokazovanie, ktoré bolo\nnariadené bez návrhu strán a nebolo vo veci použité, čo považoval za nehospodárne a neúčelné. Podľa\nžalobcu je odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu strohé, bez reakcie na podstatné námietky a\nvnútorne rozporné, najmä v časti, kde súd uviedol, že žalobca mohol žalobu vziať späť, ak predpokladal\nsvoj neúspech - napriek tomu, že počas celého konania vytrvalo argumentoval neprípustnosťou\nretroaktivity a v tomto názore sa s ním stotožnil aj dovolací súd pri podaní návrhu na Ústavný súd\nSlovenskej republiky. Takýto postup považoval za arbitrárny a nepreskúmateľný. Navrhol napadnuté\nuznesenie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žiadal dovolanie odmietnuť; uviedol, že odvolací súd sa riadne\nzaoberal možnosťou aplikácie § 257 CSP a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nie sú splnené predpoklady\npre aplikáciu tohto ustanovenia. Od samého začiatku sporu popieral žalobcom uplatnený nárok. Žalobca\nnesie zodpovednosť za dĺžku súdneho sporu, keďže žalobu podal na základe zákonného ustanovenia,\nktoré v čase podania žaloby už neplatilo. V tejto súvislosti podotkol, že zmenu právnej úpravy by bolo\nmožné považovať za dôvod osobitného zreteľa, a však nie za situácie, kedy už v čase podania žaloby\nplatila „nová“ už zmenená právna úprava.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nezohľadnenie všetkých relevantných skutočností a nesprávnu\naplikáciu ustanovenia § 257 CSP.\n8. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie\nprípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie,\n\nktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia\n§ 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu\nopodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a)\naž f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto\nustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci\nsamej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420\npísm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.\n9. Ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 387/2019-26 zo 17. septembra 2019 poukázal na to, že\nproblematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v\nuznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke\nnálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom vyslovil, že podľa §\n357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi\nriešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie,\nktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže\nrozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím\nkonečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už\nuvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako\nrozhodnutie, ktorým sa konanie končí.\n10. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu vady\nv zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval aj dovolací súd v uznesení Veľkého senátu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 29. septembra 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2021: „Rozhodnutím, ktorým sa konanie\npred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle § 420\nCSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol s konečnou platnosťou o odvolaní proti výroku\no náhrade trov konania“. Obdobný názor vyslovil aj v ďalších svojich rozhodnutiach (4Cdo/155/2020,\n2Cdo/89/2020, 9Cdo/68/2021).\n11. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a\nzáruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,\nzákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom\nsa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných\nprincípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\n\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n15. V danej veci dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spĺňa\nzákonom vyžadované náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2\nCSP), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené v zmysle §\n420 písm. f) CSP. Odôvodnenie rozhodnutia má predpísanú formálnu štruktúru a obsahuje logické a\nzrozumiteľné prepojenie medzi zisteným skutkovým stavom, použitou právnou argumentáciou a prijatým\nzáverom. Jednotlivé časti odôvodnenia na seba vecne nadväzujú, čím je zabezpečená jeho koherencia a\ninterpretačná presvedčivosť. Argumentačné východiská, ako aj závery odvolacieho súdu sú racionálne,\nkonzistentné a vnútorne logické, pričom sú formulované spôsobom, ktorý je zrozumiteľný odbornej aj\nlaickej verejnosti.\n15.1. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah odvolací súd vychádzal.\nTen preskúmal rozhodnutie prvoinštančného súdu aj priebeh konania, stotožnil sa s dôvodmi uvedenými\nsúdom prvej inštancie a doplnil ich vlastným hodnotením. Konkrétne uviedol, že súd prvej inštancie\nsprávne aplikoval § 255 ods. 1 CSP, keďže žalovaný mal v spore plný úspech, a vysvetlil, prečo\nnepovažuje za splnené podmienky na aplikáciu § 257 CSP. Žalobcom uvádzané skutočnosti - najmä\nmožnosť žalovaného ukončiť spor zamietnutím žaloby už v novembri 2015 - nevyhodnotil ako dôvody\nhodné osobitného zreteľa, keďže žalobca mohol svoje dispozičné právo využiť sám. Odvolací súd sa\nzaoberal aj námietkou proti priznaniu náhrady trov štátu za znalecké dokazovanie, a po preskúmaní\nspisu uviedol, že toto dokazovanie bolo nevyhnutné na preukázanie tvrdení strán, a preto bola jeho\nnáhrada priznaná oprávnene.\n15.2. Z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie spôsobom,\nktorý by zakladal procesnú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Odôvodnenie sa vysporiadalo\ns rozhodujúcimi odvolacími námietkami, je vecne prepojené so skutkovými zisteniami a z právnych\nzáverov je zrejmé, ako a z akých dôvodov súd rozhodol. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je\nvysvetlený dostatočne a jeho odôvodnenie obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti podľa §\n393 CSP. Hoci je odôvodnenie odvolacieho súdu strohé, takáto miera stručnosti je v rozhodovaní o\ntrovách konania pomerne bežná, keďže spravidla ide o jednoduché procesné rozhodnutie nadväzujúce\nna už právoplatne skončené konanie vo veci samej, ktoré v zásade nevyžaduje rozsiahlu právnu\nargumentáciu.\n15.3. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že\nžalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie\npodľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so závermi vyjadrenými v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu\nprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo\nna to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil\ns jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne\nzáväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa\nk spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS\n251/03).\n16. Dovolací súd nezistil ani prípadnú svojvôľu odvolacieho súdu pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP.\n16.1. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou civilného sporového konania, a ako také\nspadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu\nochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,\nktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany\nsporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46\nods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v\nCivilnom sporovom poriadku účinnom od 01. júla 2016 (§ 255 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú\n\nrozhodovanie o náhrade trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a\núčelom základného práva na súdnu ochranu. Trovy vynaložené účastníkom konania (sporovou stranou)\nv spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením\nsa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému\ntvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou\nvynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy\na trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné\nna účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má\núčastník (sporová strana) nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon\nalebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby (viď. II. ÚS\n78/03, III. ÚS 481/2015, IV. ÚS 83/2018).\n16.2. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo\nsvojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných\nokolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej\nformulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady\nzodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1\nCSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej\nstrane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy\nnahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza\nani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená,\nže tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri\nk tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn.\n3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho\nvoľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,\nči v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné\npri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto\nnie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady\nrozhodovania o trovách konania.\n16.3. V preskúmavanej veci dovolací súd nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu pri\nposudzovaní existencie výnimočných okolností, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho výklad alebo\nzávery boli svojvoľné, zjavne neodôvodnené alebo že by odôvodnenie rozhodnutia bolo zmätočné.\nZ odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že odvolací súd zvažoval splnenie podmienok pre\naplikáciu § 257 CSP v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou a výslovne uviedol, že žalobcom\ntvrdené skutočnosti - možnosť žalovaného ukončiť spor zamietnutím žaloby už v novembri 2015 nepovažuje za dôvod hodný osobitného zreteľa, keďže žalobca mohol svoje dispozičné právo využiť\nsám. Námietky dovolateľa, že súdy nezhodnotili výnimočnosť veci z pohľadu komplikovanej právnej\notázky spätnej aplikácie novely zákona č. 147/1995 Z. z., ani fakt, že aj dovolací súd mal pochybnosti o\njej ústavnosti a predložil vec Ústavnému súdu Slovenskej republiky, nemožno považovať za významné\nz pohľadu § 420 písm. f) CSP. Hoci táto okolnosť vyjadruje náročnosť právneho problému riešeného\nv rámci merita veci, sama osebe nepredstavuje mimoriadnu procesnú situáciu, ktorá by odôvodňovala\nodklon od zásady úspechu v spore. Nie každá právna neistota alebo odlišný právny názor súdu v\ninom štádiu konania zakladá dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov úspešnej strane.\nDovolateľ poukazoval na procesné správanie žalovaného - zmenu právnej argumentácie až v roku 2015,\nopakované odročovania či podávanie rozsiahlych podaní tesne pred pojednávaniami; k tomu dovolací\nsúd uvádza, že prispôsobenie argumentácie priebehu sporu je legitímnou súčasťou procesnej obrany\nstrany sporu a samo osebe nepredstavuje okolnosť, ktorá by bola spôsobilá založiť dôvody hodné\nosobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Zodpovednosť za dĺžku sporu a procesnú stratégiu znáša každá\nzo strán, pričom v danom prípade odvolací súd logicky vychádzal z toho, že neúspech žalobcu bol\nvýsledkom jeho vlastného procesného rozhodnutia podať a zotrvať na žalobe vychádzajúcej z právnej\núpravy, ktorá už nebola účinná. Hoci je odôvodnenie odvolacieho súdu pomerne stručné, v konečnom\ndôsledku ho nemožno považovať za svojvoľné. Z jeho obsahu je zrejmé, že sa zaoberal splnením\npodmienok § 257 CSP, uviedol dôvody, pre ktoré ich nepovažoval za naplnené, a svoje závery oprel o\nskutkové zistenia aj právnu argumentáciu. Samotný nesúhlas žalobcu s právnym názorom odvolacieho\nsúdu alebo jeho presvedčenie, že súd mal jeho námietky vyhodnotiť inak, nezakladá procesnú vadu\npodľa § 420 písm. f) CSP.\n\n17. Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené preto dospel k záveru, že procesný postup odvolacieho\nsúdu, ktorý konal v zmysle ustanovení a zásad Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za\nporušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale\nani z ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa\n§ 420 písm. f) CSP. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].\n18. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako\ndovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.\n19. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}