{"guid": "d7be45ea-5f81-4565-b305-b304a10211cd:cb9ca74f-f7fc-49b0-a145-5d489de7b4f5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5623200920.2", "spisova_znacka": "8CdoR/15/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8CdoR/15/2025 z 10. 12. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. decembra 2025, sp. zn. 8CdoR/15/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:5623200920.2", "identifikacne_cislo": "5623200920", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "sudca_id": 146, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-miroslav-septak-146", "datum_vydania": "2025-12-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-62", "nazov": "§ 62 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-62", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-62"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75.odsek-1", "nazov": "§ 75 ods. 1 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-75"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-78.odsek-1", "nazov": "§ 78 ods. 1 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-78.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-78"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-62", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-75", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-78"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb9ca74f-f7fc-49b0-a145-5d489de7b4f5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5623200920.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5623200920.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5623200920.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8CdoR/15/2025\n5623200920\n10. 12. 2025\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2025:5623200920.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o plnoleté dieťa T. X., narodeného XX.\nU. XXXX, bytom u matky, zastúpeného advokátskou kanceláriou JANČI & Partners s.r.o., Liptovský\nMikuláš, Belopotockého 720/2, IČO: 47 258 748 a maloleté dieťa O. X., narodeného XX. Y. XXXX,\nbytom u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský\nMikuláš, Liptovský Mikuláš, M. M. Hodžu 30, deti rodičov - matky N.. T. T.Á., narodenej XX. Y. XXXX,\nI. T. - L., J. XXXX/XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou JANČI & Partners s.r.o., Liptovský Mikuláš,\nBelopotockého 720/2, IČO: 47 258 748 a otca N. X., narodeného XX. H. XXXX, J. I., Z. XXXX/XXX,\nzastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Nitra, Farská 40, o zvýšenie výživného, vedenej na\nOkresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp, zn. 20P/25/2023, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského\nsúdu v Žiline z 25. júna 2024 sp. zn. 12CoP/76/2024, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „súd prvej inštancie\", resp. „prvoinštančný súd\") rozsudkom\nz 21. novembra 2023, č. k. 20P/25/2023-189 zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 05. marca\n2015, č. k. 37P/136/2015-254 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. júla 2015, č. k.\n20CoP/34/2015-279 v časti o výživnom tak, že otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého\nT. X., narodeného XX. U. XXXX výživným vo výške 320 eur mesačne a na výživu maloletého O. X.,\nnarodeného XX. Y.I. XXXX výživným vo výške 250 eur mesačne, vždy do každého 5. dňa v mesiaci\nvopred k rukám matky maloletých detí, počnúc od 30. marca 2023 (výrok I.); zrušil povinnosť otca\nprispievať výživným určeným na tvorbu úspor na maloletého T. X., narodeného XX. U. XXXX vo výške\n100 eur mesačne a na maloletého O. X., narodeného XX. Y. XXXX vo výške 100 eur mesačne, počnúc\nod 30. marca 2023 (výrok II.); zameškané výživné za obdobie od 30. marca 2023 do 30. novembra 2023\nna maloletého T. X., narodeného XX. U. XXXX vo výške 800 eur a na maloletého O. X., narodeného\nXX. Y. XXXX vo výške 800 eur, t. j. celkovo vo výške 1.600 eur povolil otcovi splácať v splátkach po 50\neur mesačne spolu s bežným výživným, počnúc od doručenia rozsudku s tým, že omeškanie s plnením\nčo i len jednej splátky v plnej výške má za následok splatnosť celého dlhu (výrok III.); vo zvyšnej časti\nnávrh matky zamietol (výrok IV.). O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok\nna náhradu trov konania (výrok V.).\n1.1. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 78 ods. 1, § 62 ods. 1, 2,\n4 a 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 o rodine v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o rodine\"). Mal za to, že od posledného rozhodnutia o výživnom v marci 2015 nastala\nrelevantná zmena pomerov tak na strane matky, ako aj otca a tiež najmä na strane maloletých detí. Tieto\nsú staršie, vo fáze dospievania, všeobecne sprevádzanej akceleráciou rastu, čoho dôsledkom je príjem\nväčšieho množstva potravy, častá obmena oblečenia a obuvi. Majú veľa voľnočasových aktivít. Maloletý\n\nT. navštevuje súkromnú strednú školu mimo svojho bydliska s čím sú spojené zvýšené výdavky. Súd\nprvej inštancie mal na základe vyššie uvedeného preukázanú podstatnú zmenu pomerov na strane detí.\nMesačné náklady na maloletého T. ustálil vo výške 620 eur a na maloletého O. vo výške 397 eur (mimo\nvýdavku na bývanie vo výške 34 eur). Od posledného rozhodovania súdu sa matke zvýšil príjem o sumu\n118 eur (600 eur - 482 eur). Vykonáva prácu na základe živnostenského oprávnenia ako fyzická osoba\npod obchodným menom N.. T. T.. Za zdaňovacie obdobie 2022 dosiahla príjem 7 184 eur pri výdavkoch\nvo výške 5 259,25 eura. Poberá rodinné prídavky na maloleté deti vo výške 120 eur mesačne a výživné\nod otca vo výške 370 eur. Otec sa od posledného rozhodovania súdu zamestnal v obchodnej spoločnosti\nMark2 Corporation Slovakia s.r.o., IČO: 31 703 208 kde dosahuje príjem priemerne mesačne vo výške\n569,46 eura. Okrem toho je aktuálne jediným konateľom obchodnej spoločnosti 3 SOUND spol. s r.o.,\nZáhradná 1618/102, Dunajská Lužná, IČO: 50 183 087. Vo vzťahu k tvrdeniu otca, že nemá iný príjem\nokrem toho, ktorý uvádzal zo zamestnaneckého pomeru, súd prvej inštancie uviedol, že toto tvrdenie nie\nje súladné s výškou výdavkov, ktoré súdu prezentoval. Otec nijako nevysvetlil akým spôsobom uhrádza\nmesačné výdavky, ktoré bez výdavku na stravu, ošatenie, hygienu a pohonné hmoty predstavujú sumu\n971,21 eura, čo je rozdiel oproti ním deklarovanému príjmu o sumu 401,75 eura. Životna´ u´rovenˇ otca\nnezodpoveda´ ním uvádzanému pri´jmu, kedˇ ním deklarovane´ mesacˇne´ vy´davky dˇaleko prevysˇuju\n´ ni´m tvrdeny´ mesacˇny´ pri´jem. Prvoinštančný su´d bol toho na´zoru, zˇe otec svoj skutocˇny´ (iny´,\ndˇalsˇi´) pri´jem zatajuje, nakolˇko jeho vy´davky su´ násobne vysˇsˇie ako tvrdeny´ pri´jem, preto na účely\nurčenia vyživovacej povinnosti otca nevychádzal z ním deklarovanej výšky mzdy. Inak povedané súd\nprvej inštancie mal za to, že účtovne deklarovaný príjem otca nie je jeho reálnym príjmom. Nakoľko dieťa\nmá právo podieľať sa na životnej úrovni rodiča ustálil preto, že je v možnostiach a schopnostiach otca\nuhrádzať na výživu maloletého T. U.umu 320 eur mesačne a maloletého O. sumu 250 eur mesačne. Súd\npri takto určenom (zvýšenom) výživnom reálne ani nemenil výšku výživného, keď doposiaľ právoplatným\na vykonateľným rozhodnutím súdu bol otec zaviazaný povinnosťou prispievať na výživu maloletých\ndetí celkovo sumu 570 eur (370 bežné výživné a 200 eur výživné na tvorbu úspor). Z uvedených\ndôvodov prvoinštančný súd zrušil povinnosť otca prispievať maloletým deťom výživným na tvorbu úspor,\npretože od posledného rozhodovania o výživnom enormne vzrástli náklady na maloleté deti a bolo\npotrebné zvýšiť bežné výživné, ktoré na úrovni 320 eur a 250 eur pokrýva približne polovicu nákladov na\nmaloleté deti. Pokiaľ aj otec prispieva deťom nad rámec výživného, robil tak poskytovaním finančných\nprostiedkov priamo deťom na ich bankové účty, pričom matka na tieto finančné prostriedky dosah nemá\na bolo preukázané, že bežné mesačné výdavky maloletých detí uhrádza matka. Otec priamo neuhrádzal\nžiadnu z položiek, ktoré matka uviedla v mesačnom prehľade výdavkov na deti. Pokiaľ ide o výšku\nvýživného prvoištančný súd uviedol, že cieľom ustanovenia § 62 ods. 5 zákona o rodine je zdôrazniť\nmieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič\nsplní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v dostatočnej miere na potreby dieťaťa. To znamená, že\nrodič je poviný korigovať svoje potreby tak, aby mohol zabezpečiť svojim deťom, ku ktorým má zákonnú\nvyživovaciu povinnosť, výživné v čo najväčšom rozsahu. Kedˇzˇe su´d zvy´sˇil bežné vy´zˇivne´ o 200\neur na obe deti, otcovi vzniklo zamesˇkane´ výživné. Zameškané výživné od 30. marca 2023 (podanie\nnávrhu) do 30. novembra 2023 vo vy´sˇke celkovo 1.600 eur su´d povolil otcovi spla´catˇ v spla´tkach po\n50 eur spolu s bezˇny´m vy´zˇivny´m pocˇnu´c od dorucˇenia rozsudku pod podmienkou straty vy´hody\nspla´tok. Splátky zameškaného výživného určil tak, aby bolo zameškané výživné splatené čo možno\nnajskôr, pričom pri splátke 50 eur mesačne je to doba 32 mesiacov. Vo zvysˇnej cˇasti na´vrh matky na\nzvýšenie výživného zamietol.\n1.2. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný\nmimosporový poriadok (ďalej len „CMP\") a žiadnemu z u´cˇastni´kov konania nepriznal na´rok na na\n´hradu trov konania, nakolˇko v mimosporovy´ch konaniach je v za´sade vylu´cˇeny´ na´rok na na´hradu\ntrov konania, pricˇom su´d nezistil naplnenie zˇiadnej z vy´nimiek upraveny´ch v ustanoveniach § 53 a\nnasl. CMP.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd\"), na odvolanie otca maloletých, rozsudkom z 25. júna\n2024 sp. zn. 12CoP/76/2024 postupom podľa § 378 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu\nvo výrokoch I., II., IV. a V. (výrok I.) a vo výroku III. zmenil postupom podľa § 388 CSP tak, že zameškané\nvýživné za obdobie od 30. marca 2023 do 30. novembra 2023 na maloletého T. X., narodeného XX. U.\nXXXX vo výške 800 eur a na maloletého O. X., narodeného XX. Y. XXXX vo výške 800 eur povolil otcovi\nsplácať v splátkach po 50 eur mesačne na každé dieťa, splatných vždy do 15. dňa v mesiaci, počnúc\nmesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozhodnutia s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej\n\nsplátky v plnej výške má za následok splatnosť celého dlhu (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak,\nže žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.).\n2.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania, ktoré jeho vydaniu\npredchádzalo a oboznámením sa s odvolaním otca dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo zisteného\nskutkového stavu vyvodil správny právny záver o zvýšení bežného výživného na maloleté deti zrušiac\npritom tvorbu úspor. Svoje rozhodnutie tiež dostatočne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami\nplynúcimi z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Aj odvolací súd zdôraznil, že porovnávajúc okolnosti,\nktoré tu boli v čase posledného rozhodnutia o výživnom v roku 2015 s okolnosťami v čase vyhlásenia\nnapadnutého rozhodnutia, došlo u maloletých detí v dôsledku zmeny životných nákladov súvisiacich\ns vekom a rastom a prechodom na vyšší stupeň vzdelávania k zmene, ktorá odôvodňuje stanovenie\nvyššieho, než naposledy určeného výživného, ktoré predstavovalo bežné výživné a tvorbu úspor. Nemal\nteda pochybnosti o dôvodnosti zvýšenia výživného na maloleté deti.\n2.2. Podľa odvolacieho súdu pri hodnotení pomerov na strane otca detí a s tým súvisiacou výškou\nzvýšeného výživného nebolo možné prihliadnuť len na to, že tento je zamestnaný a dosahuje mesačný\npríjem v sume 569,46 eura, pretože už len výdavky otcom detí špecifikované na pojednávaní prevyšujú\nním tvrdený príjem. Aj keď je otec aj konateľom spoločnosti 3 SOUND spol. s r.o., z ktorej činnosti\nnemá podľa jeho tvrdenia odmenu, zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že činnosť v tejto spoločnosti\nfakticky vykonáva a získava z nej príjmy. Nebolo preto rozhodné, že spoločníkom spoločnosti je jeho\notec L. X., ktorý podľa tvrdenia matky maloletých pre svoj pokročilý vek a zdravotný stav ani nemôže\nčinnosť v spoločnosti vykonávať, navyše uvedená spoločnosť dňa 17. februára 2023 zmenila svoje sídlo\nv Prievidzi, ktoré je bydliskom L. X. na sídlo v J. I., ktoré je bydliskom otca maloletých. Odvolací súd\ntaktiež uviedol, že na tvrdenia o nulových príjmoch z činnosti v spoločnosti, otec v priebehu konania\npred prvoinštančným súdom nepredložil dôkazy a v odvolacom konaní napokon otec ani nepoprel, že na\nakciách organizovaných touto spoločnosťou sa zúčastňoval aj so synom T., ktorý podľa tvrdenia matky\nza pomoc dostal finančnú odmenu.\n2.3. Pokiaľ v odvolaní otec detí namietal, že mu súd nedal reálnu možnosť navrhnúť dokazovanie za\núčelom preukázania jeho tvrdení o príjmoch, odvolací súd poukázal na to, že na pojednávaní dňa 14.\njúna 2023 otec uviedol, že sa vyjadrí písomne čo však neučinil. Okrem toho konkrétne skutočnosti\nneuviedol a dôkazy neoznačil ani v samotnom odvolaní. Podľa odvolacieho súdu prvoinštančný súd\nnemohol pri rozhodovaní postupovať podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého ak má rodič\npríjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu a súdu ich nepreukáže, nepredloží podklady\nna zhodnotenie majetkových pomerov a neozrejmí súdu všetky skutočnosti potrebné na rozhodnutie, tak\npriemerný mesačný príjem predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima (§ 2 písm. a) zákona\nč. 601/2003 Z. z.) z dôvodu, že predmetná povinnosť sa vzťahuje len na rodiča, ktorý je evidovaný ako\nživnostník či spoločník. Vzhľadom na uvedené sa aj odvolaciemu súdu javil príjem otca ako nepravdivý\na preto bolo aj jeho povinnosťou prihliadať na jeho celkové pomery. Pri rozhodovaní o výživnom má\nvýpovednú hodnotu zistenie potencionálnej životnej úrovne povinného rodiča, ktorá je limitovaná okrem\nmajetkových pomerov aj finančnými nárokmi povinného rodiča na zabezpečenie uspokojenia vlastných\npotrieb. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že boli splnené hmotnoprávne\npodmienky za zmenu (zvýšenie) vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom v rozsahu, aký ustálil\nsúd prvej inštancie, ktoré výživného zodpovedá tak odôvodneným potrebám maloletých detí, ako aj\nmožnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom oboch rodičov.\n2.4. Odvolací súd ďalej uviedol, že dôvodom zmeny výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie týkajúceho\nsa zameškaného výživného za obdobie od 30. marca 2023 do 30. novembra 2023 bolo, pochybenie\nspočívajúce v tom že výšku mesačnej splátky súd určil na obe deti celkovou sumou 50 eur, pretože bežné\nvýživné ako aj zameškané výživné a to vrátane povolenej splátky sa určuje pre každé dieťa samostatne\na súdom uložená povinnosť tomu ktorému dieťaťu z titulu výživného je samostatným exekučným titulom.\n2.5. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančných aj odvolacích) rozhodol odvolací súd vzhľadom\nna zmenu rozsudku súdu prvej inštancie nanovo a to podľa § 2 ods. 1 CMP a § 396 ods. 2 CSP, podľa\nktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde\nprvej inštancie. Podľa § 52, § 58 CMP rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov\nkonania nevidiac dôvod na použitie výnimky v zmysle ust. § 55 CMP.\n\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie otec maloletých (ďalej aj ,,dovolateľ\"),\nktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a žiadal, aby dovolací súd zrušil\nrozsudok odvolacieho súdu, prípadne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a aby mu vrátil vec na ďalšie\nkonanie a zaviazal matku maloletých detí povinnosťou náhrady trov dovolacieho konania.\n3.1. Dovolateľ namietal, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nijakým relevantným spôsobom\nnevyjadril k jeho odvolacím námietkam, týkajúcim sa záveru súdu prvej inštancie, že je v jeho\nmožnostiach a schopnostiach uhrádzať výživné na maloletého T. v sume 320 eur mesačne a na\nmaloletého O. P. sume 250 mesačne. Uviedol, že rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti\npodliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich\nmajetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu\nzistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Túto povinnosť si otec splnil, súdu predložil\núčtovné doklady, z ktorých vyplývajú jeho príjmy, z ktorých, ako preukázaných, mal súd vychádzať pri\nurčovaní výšky výživného. Pokiaľ mali súdy nižších inštancií pochybnosti o predložených dokladoch, mali\nich uviesť v rámci predbežného právneho názoru tak, aby mohli byť v rámci dokazovania odstránené.\nTakto ale nepostupovali. Samy znevierohodnili ním predložené účtovné doklady, nepovažovali ich za\nrelevantné a skutočnosti z nich vyplývajúce považovali za klamlivé. Odvolací súd nijakým bližším\nspôsobom neuviedol, z akého dôvodu považoval označené dôkazy za nerelevantné, keď z nich\nnásledne nevychádzal, nesnažil sa o odstránenie rozporov a teda otcovi nedal reálnu možnosť\nnavrhnúť dokazovanie za účelom preukázania tvrdení o jeho reálnych príjmoch, čím nepochybne došlo\nk nesprávnemu procesnému postupu, ktorý dovolateľovi znemožnil, aby uskutočňoval prináležiace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Otec označil závery\nsúdov oboch nižších inštancií za neurčité, neodôvodnené, nepresvedčivé a arbitrárne.\n4. Matka maloletých v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie vo veci samej považuje\nza vecne správne, riadne odôvodnené a spravodlivé. Dovolanie otca nie je podľa matky odôvodnené,\nresp. na jeho podanie nie sú dané dôvody a je účelové. Na základe uvedeného navrhla, aby Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky dovolanie otca odmietol, prípadne ho zamietol.\n4.1. Plnoletý syn T. vo vyjadrení k dovolaniu otca uviedol, že trvá na podanom návrhu matky o zvýšenie\nvýživného. Mal za to, že rozhodnutie vo veci samej je vecne správne, riadne odôvodnené a spravodlivé.\nNavrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie otca odmietol, prípadne ho zamietol.\n4.2. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš ako kolízny opatrovník maloletého O. vo\nvyjadrení k dovolaniu otca zotrval na svojom vyjadrení uvedenom na pojednávaní a to aby bolo zvýšené\nvýživné o sumu, ktorá bola určená na tvorbu úspor a aby bol zrušený výrok o povinnosti otca prispievať\nvýživným na tvorbu úspor. Preto považoval rozhodnutia súdov nižších inštancií za vecne správne.\n5. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Konanie v týchto\nveciach je od 1. júla 2016 upravené v zákone č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení\nneskorších predpisov. Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa\nktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje\ninak. Keďže § 76 a § 77 CMP obsahujúce niektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovujú inak\", ak ide\no prípustnosť dovolania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, prípustnosť dovolania otca bolo\npotrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podal v zákonom stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) oprávnený subjekt, v ktorého\nneprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či\nsú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu; dospel k záveru,\nže dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd\nuvádza nasledovné:\n8. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\n\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n9. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n12. Dovolateľ v danom prípade vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,\nv zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú: a) zásah súdu do práva\nna spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby\n(procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov.\n14. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti).\n15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,\nže k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď sp. zn. 3Cdo 41/2017, 3Cdo 214/2017, 8Cdo 5/2017, 8Cdo\n73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie\ndovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý\nproces.\n16. Vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ\nnamietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nedostatky v dokazovaní, hodnotenie\n\npredložených dôkazov a s tým spojené nesprávne právne posúdenie veci. Dovolateľ považoval závery\nrozhodnutí súdov oboch súdov nižších inštancií za neurčité, neodôvodnené, nepresvedčivé a arbitrárne.\n17. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu\npri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia\nnáležite odôvodniť (§ 220 a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo\nvyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia\nmusí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane\na právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v\nodôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené\nv rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj\nlaickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Judikatúra\nEurópskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý\nje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument\npre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra\n1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára\n1998).\n18. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa vyššie uvedené kritériá pre\nodôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 a § 393 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať\nza nepreskúmateľný, neodôvodnený či arbitrárny. Za rozhodujúce pritom považoval, že odôvodnenie\nobidvoch rozsudkov (konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca\nspätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)\njednotu) zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých\nčastí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich\nvšeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia každého rozsudku vyplýva vzťah medzi\nskutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane\ndruhej. Závery, ku ktorým na ich základe súdy nižších inštancií dospeli, sú prijateľné pre právnickú aj\nlaickú verejnosť.\n19. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., IV. a V. ako vecne správny\npotvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. V rozhodnutí popísal obsah podstatných skutkových tvrdení účastníkov\nkonania a dôkazov vykonaných v prvoinštančnom konaní, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a\nako ich vyhodnotil, uviedol ustanovenia, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje právne závery, a\nto v bode 11. a nasledujúcich odôvodnenia svojho rozhodnutia, v rámci ktorých sa vysporiadal aj s\nodvolacími námietkami otca. Považoval taktiež za nesporné, že porovnaním okolností, ktoré tu boli\nv čase posledného rozhodnutia o výživnom v roku 2015 s okolnosťami v čase vyhlásenia rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, došlo u maloletých detí v dôsledku zmeny životných nákladov súvisiacich s vekom\na rastom a prechodom na vyšší stupeň vzdelávania k zmene, ktorá odôvodňuje stanovenie vyššieho\nnež naposledy určeného výživného, ktoré predstavovalo bežné výživné a tvorbu úspor. Pri hodnotení\npomerov na strane otca detí a s tým súvisiacou výškou zvýšeného bežného výživného sa odvolací\nsúd stotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že otcom deklarovaný priemerný mesačný príjem\nzo zamestnania vo výške 569,46 eura nie je jeho reálnym príjmom, vzhľadom na výšku mesačných\nvýdavkov, ktoré súdu prezentoval (971,21 eura bez výdavkov na stravu, ošatenie, hygienu a pohonné\nhmoty). Súdy nižších inštancií preto ustálili, že je v možnostiach a schopnostiach otca uhrádzať na výživu\nmaloletého (t.č. už plnoletého) T. sumu 320 eur mesačne a maloletého O. sumu 250 eur mesačne\naj z dôvodu, že súd prvej inštancie reálne ani nemenil výšku výživného, keď doposiaľ právoplatným a\nvykonateľným rozhodnutím súdu bol otec zaviazaný povinnosťou prispievať na výživu maloletých detí\ncelkovo sumu 570 eur (370 eur bežné výživné a 200 eur výživné na tvorbu úspor), ale z dôvodu nárastu\nnákladov na maloleté deti bolo potrebné zrušiť povinnosť otca prispievať maloletým deťom výživným\nna tvorbu úspor a zvýšiť bežné výživné, ktoré na úrovni 320 eur a 250 eur pokrýva približne polovicu\nnákladov na maloleté deti.\n20. Dovolacia argumentácia otca, v podstate totožná s odvolacou, ktorou dovolateľ zdôvodňoval\nvadu zmätočnosti konania spočívajúcu v nepreskúmateľnosti rozhodnutia, podľa dovolacieho súdu\nsmeruje predovšetkým k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci súdmi. Pokiaľ totiž dovolateľ\nnamieta, že súdy nižších inštancií pri rozhodovaní nezohľadnili skutočnosti, ktoré nemali viesť k zvýšeniu\n\nvýživného, ide z hľadiska obsahového nie o námietky týkajúce sa procesného postupu súdov (v zmysle\nprocedúry prejednania veci), ale o námietky týkajúce sa právneho posúdenia (právnych záverov súdov),\nna ktorom súdy založili svoje rozhodnutia.\n21. Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na\nriadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne\nrelevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako\nvyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom\nvšeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že\nprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne\nposúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017).\nNajvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení\nsa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010,\n3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014).\nSkutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a\nnedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n22. Ani dovolacie námietky otca, týkajúce sa nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov a\nnedostatkov v dokazovaní na súde prvej inštancie nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v\nprocesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len\ntomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie a (ii) pokiaľ súd nesprávne\nvyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale\ntáto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá.\nUž dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000) ako aj viaceré\njeho rozhodnutia (napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012)\nzastávajú názor, že ani prípadná neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov\nnie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná (bez ďalšieho) za dôvod zakladajúci tzv.\nzmätočnostnú vadu konania.\n23. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri\nustálení skutočného (skutkového) stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať\nnové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení\nuž len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od\nsúdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie,\nje viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno\núspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi\nvykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového\nstavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum\nskutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri\nprocese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť\nvyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv.\nopomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či\nkonajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,\nktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k\nvade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil.\n23.1. Samotná skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje s dokazovaním a spôsobom vyhodnotenia\nvykonaných dôkazov, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že v konaní došlo k vade uvedenej v\n§ 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa\nk spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97).\n24. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že\nkonanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení\n§ 420 písm. f) CSP. Dovolanie otca preto odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolania smerujúce\nproti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.\n\n25. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v\nspojení s § 2 ods. 1 CSP a § 52 CMP.\n26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12CoP/76/2024", "guid": "caebc4d2-9209-4fcd-9062-85414072b3ca:6ad75d95-841c-4c36-9263-46330d4692d9", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:68b04148-719c-4f46-af11-b40b24db0872", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 648, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "368de3c1-b9e9-4157-a788-da55bca316dd:89abec7f-5e60-47c1-a08d-a50cfe513bb4", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2024:2722201511.1", "spisova_znacka": "12CoP/76/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 12CoP/76/2024 z 28. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2024-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2024:2722201511.1"}], "citovane_v": []}