{"guid": "a3356276-b7e1-4aad-992e-c81a8ded1185:cfc275ab-b175-4b28-8436-80a894399ac1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5620202630.1", "spisova_znacka": "9Cdo/108/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/108/2023 z 28. 5. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2025, sp. zn. 9Cdo/108/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:5620202630.1", "identifikacne_cislo": "5620202630", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2008/167/#paragraf-5.odsek-2", "nazov": "§ 5 ods. 2 zákona č. 167/2008 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/167/#paragraf-5.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/167-2008/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2008/167/#paragraf-5.odsek-3", "nazov": "§ 5 ods. 3 zákona č. 167/2008 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/167/#paragraf-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/167-2008/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2008/167/#paragraf-8.odsek-3", "nazov": "§ 8 ods. 3 zákona č. 167/2008 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/167/#paragraf-8.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/167-2008/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2008/167/#paragraf-8.odsek-5", "nazov": "§ 8 ods. 5 zákona č. 167/2008 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/167/#paragraf-8.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/167-2008/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2008/167/#paragraf-10.odsek-3", "nazov": "§ 10 ods. 3 zákona č. 167/2008 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/167/#paragraf-10.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/167-2008/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-35", "nazov": "§ 35 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-35", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "nazov": "§ 421 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-424", "nazov": "§ 424 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-424", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-424"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-428", "nazov": "§ 428 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-428", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-428"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-429", "nazov": "§ 429 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-429", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-429"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-427.odsek-1", "nazov": "§ 427 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-427.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-427"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-443", "nazov": "§ 443 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-443", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-443"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "nazov": "§ 451 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-451"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2008/167#paragraf-5", "/SK/ZZ/2008/167#paragraf-8", "/SK/ZZ/2008/167#paragraf-10", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-35", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-424", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-428", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-429", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-427", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-443", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-451"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cfc275ab-b175-4b28-8436-80a894399ac1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5620202630.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5620202630.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5620202630.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/108/2023\n5620202630\n28. 05. 2025\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2025:5620202630.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B.. C. G., D.., narodeného XX. E. XXXX, G. XXX,\nzastúpeného BAJO LEGAL, s. r. o., Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Landererova 8, IČO: 36\n860 581, proti žalovanému TRANOSCIUS, a.s., Tranovského 1, Liptovský Mikuláš, IČO: 00 179 159,\nzastúpeného Advokátskou kanceláriou Tomáš Petko s. r. o., Bratislava, Drotárska cesta 7, IČO: 50 218\n107, o uloženie povinnosti uverejniť odpoveď, vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.\nzn. 6C/33/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. októbra 2022 sp.\nzn. 8Co/128/2021 takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 11. 6. 2021 č. k.\n6C/33/2020-191 zamietol žalobu a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v\nrozsahu 100 %. V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť\nzverejniť v najbližšom printovom vydaní týždenníka Y. D. E. F. odpoveď podľa § 8 ods. 5 zákona č.\n167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (tlačový zákon) v znení formulovanom\nžalobcom. Podľa žalobcu žalovaný ako vydavateľ uvedeného týždenníka uverejnil dňa 7. 7. 2020 v\ndvojčísle 27-28 článok s názvom „Správa predstavenstva o vedení obchodnej činnosti spoločnosti\na o stave majetku za rok 2019“ (ďalej aj „napadnutý článok“), ktorý obsahoval viaceré nepravdivé,\nresp. pravdu skresľujúce tvrdenia, ktoré sa dotýkajú jeho cti a dôstojnosti (žalobca citoval päť takýchto\nvýrokov). Napriek žiadosť žalobcu doručenej žalovanému dňa 5. 8. 2020, si žalovaný nesplnil zákonnú\npovinnosť a neuverejnil odpoveď v najbližšom vydaní týždenníka.\n1.1. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola podaná včas, v lehote podľa § 10 ods. 3\ntlačového zákona a hoci predmetný článok predstavuje úplné znenie správy predstavenstva žalovaného\no vedení obchodnej činnosti spoločnosti a o stave majetku za rok 2019, schválenej predstavenstvom dňa\n12. 6. 2020, nejde o informácie alebo oznámenie, za ktoré by nezodpovedal vydavateľ podľa § 5 ods. 2, 3\ntlačového zákona. Vo vzťahu k prvému žalobcom napadnutému výroku súd prvej inštancie konštatoval,\nže jeho prvá časť sa netýkala žalobcu, ale vtedajšieho riaditeľa spoločnosti Ľ. F., iba druhá časť výroku\n„Podobnú odpoveď sme dostali od bývalého predsedu predstavenstva C. G....“ sa týka žalobcu. Táto\nčasť však nie je spôsobilá dotknúť sa cti žalobcu, ktorý ako bývalý predseda predstavenstva žalovaného\nmusí zniesť vyšší stupeň kritiky vo veciach týkajúcich sa výkonu jeho povolania. Žalobcom žiadaná\nodpoveď podľa súdu nekorešponduje s textom článku a posledná veta žiadanej odpovede presahuje\nrámec doplnenia, spresnenia alebo vysvetlenia skutkového tvrdenia, ako to má na mysli § 8 ods. 3\ntlačového zákona. Vo vzťahu k druhému výroku súd prvej inštancie uviedol, že nešlo o skutkové tvrdenie,\nktoré navyše ani nebolo spôsobilé zasiahnuť do cti žalobcu a žiadaná odpoveď ani tu nekorešponduje\nso zverejneným textom.\n\n1.2. Podobne vo vzťahu k tretiemu výroku súd prvej inštancie dospel k záveru, že žiadaná odpoveď\nnekorešponduje s namietaným textom, ktorý je podnadpisom správy, čo samo o sebe znamená, že\nsa nejedná o skutkové tvrdenia, ale o hodnotiaci úsudok. Text označený v štvrtom bode považoval\nsúd za hodnotiaci úsudok o skutkových tvrdeniach uvedených v správe predstavenstva žalovaného,\npri ktorých žalobca nežiadal zverejnenie odpovede, teda nenamietal ich pravdivosť. Tento hodnotiaci\núsudok mal navyše podklad v odsudzujúcom uznesení č. 27-01 voči žalobcovi, prijatom na synode\nkonanej dňa 21.-22. 6. 2019. Napokon aj vo vzťahu k piatemu tvrdeniu súd dospel k záveru, že napadnutý\ntext je v celom rozsahu hodnotiacim úsudkom autora správy. Pretože hodnotiaci úsudok nepripúšťa\ndôkaz pravdy, nie je možné naň ani odpovedať. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca\nnepreukázal, že pokiaľ napadnutý text článku obsahoval skutkové tvrdenia, tieto boli spôsobilé dotknúť\nsa cti, dôstojnosti alebo súkromia žalobcu a v časti, kde žalobca žiadal uverejniť odpoveď na hodnotiace\núsudky, bol nárok nedôvodný, pretože z práva na odpoveď sú vylúčené hodnotiace prejavy, žalobu\nzamietol.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 28. októbra 2022\nsp. zn. 8Co/128/2021 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Dal za pravdu žalobcovi v tom, že na účely\nuplatnenia nároku podľa § 8 tlačového zákona zverejnené skutkové tvrdenia nevyžadujú „zásah“ do cti\nale „dotknutie“ cti fyzickej osoby. Právo na odpoveď je totiž samostatné právo, ktoré nesúvisí s právom\nna ochranu osobnosti. Samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia používa\nvýraz „zasiahnuť“ namiesto „dotknúť sa“ však neznamená, že nesprávne aplikoval či interpretoval § 8\ntlačového zákona. Slovo „zasiahnuť“ je synonymom slova „dotknúť sa“. Súd prvej inštancie len prevzal\nvýraz použitý aj v žalobe, kde samotný žalobca opakovane tvrdí, že namietané tvrdenia „zasahujú\ndo jeho cti a dôstojnosti“ a aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 350/2014\nkonštatoval, že cieľom práva na tlačovú odpoveď je zaistiť každému možnosť konfrontovať a hájiť sa\nvoči vyhláseniam šíreným informačnými prostriedkami, ktoré sú spôsobilé negatívne zasiahnuť do jeho\nsúkromia, dôstojnosti alebo cti.\n2.1. Odvolací súd súhlasil so žalobcom v tom, že nebol na mieste poukaz na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 302/2010, ktorý bol vydaný vo vzťahu k verejne činnej osobe. Vo\nvzťahu k žalobcovi neplatí, že by ako bývalý predseda predstavenstva žalovaného mal zniesť vyšší\nstupeň kritiky vo veciach týkajúcich sa výkonu jeho povolania. To však podľa odvolacieho súdu nemá\nvplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k prvému výroku napadnutého článku\nodvolací súd uviedol, že podobnosť odpovede žalobcu sa týkala toho, že bolo potrebné sa vopred\nohlásiť, teda z textu nevyplývalo, že by žalobca odmietal vydať agendu spoločnosti. Text žalobcom\npožadovanej odpovede teda nezodpovedá skutočnosti. K druhému výroku konštatoval, že tvrdenie\no „krútení hlavy“ je skutkovým tvrdením, avšak vyloženie si tohto pohybu ako popretie konkrétnej\nskutočnosti predstavuje vyhodnotenie tohto úkonu prítomnými osobami.\n2.2. Pri treťom výroku odvolací súd zdôraznil, že išlo o podnadpis článku, ktorý nie je možné vyhodnotiť\nako skutkové tvrdenie a ani ho nemožno posudzovať samostatne. Zo znenia namietaného textu, kedy\nzáporná predpona pri slove „(ne)riešenie“ bola uvedená v zátvorke, je ponechané na čitateľovi, aby\nsi z ďalšieho textu vyvodil, či problémy spoločnosti boli bývalým predstavenstvom riešené alebo nie.\nUvedený text, vo vzťahu ku ktorému žalobca žiadal zverejnenie odpovede, tak nebol jednoznačným\nvyjadrením neriešenia problémov spoločnosti bývalým vedením, navyše bez konkretizácie žalobcu. Ak\nby tomu tak aj bolo, možno sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že v takom prípade ide o\nhodnotiaci záver autora správy.\n2.3. Aj vo vzťahu k štvrtému a piatemu výroku odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uviedol,\nže ide o hodnotiace úsudky, ktoré nepodliehajú právu na odpoveď. I keď v prípade štvrtého výroku\nbola dôvodná námietka žalobcu proti konštatovaniu súdu, že tento hodnotiaci úsudok má podklad v\nodsudzujúcom uznesení synody s poukazom na to, že uvedeným uznesením nedošlo k odsúdeniu\nžalobcu, ale Ľ. F., táto skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku v tejto časti.\nV uvedených tvrdeniach je vyjadrené subjektívne hodnotenie autora správy vychádzajúce zo zistení\nuvedených v správe. Hodnotiaci úsudok výroku 5 napokon vyplýva aj z použitého vyjadrenia „na základe\nvšetkých dostupných informácií je možné sa domnievať...“, z čoho je zrejmé, že ide o domnienku, teda\nsubjektívny názor autora správy. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny potvrdil.\n3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) včas dovolanie, ktoré\nodôvodnil podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Navrhol, aby dovolací súd\n\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne aby napadnutý rozsudok\nzrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Porušenie práva na spravodlivý proces videl v\ntom, že odvolací súd prijal svojvoľné a nepreskúmateľné závery. Poukázal na to, že v obdobnom konaní\niného žalobcu (bývalého riaditeľa spoločnosti G.. Ľ. F.), ktorý sa domáhal uverejnenia odpovede vo\nvzťahu k rovnakému článku a sčasti aj vo vzťahu k rovnakým skutkovým tvrdeniam, Krajský súd v Žiline\nrozsudok tej istej sudkyne okresného súdu zrušil, pričom išlo o rovnaké námietky, ktoré odvolací súd v\ntu napadnutom rozsudku za dôvodné nepovažoval.\n3.1. Konštatovanie odvolacieho súdu, že samotný nesprávne použitý výraz („zasiahnuť“ namiesto\n„dotknúť sa“) neznamená, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval alebo interpretoval ustanovenie\n§ 8 tlačového zákona, považuje dovolateľ za svojvoľné. Podstatou odvolacej námietky nebolo použitie\niného výrazu, ale to, že súd prvej inštancie na splnenie zákonných predpokladov uverejnenia odpovede\nvyžadoval inú intenzitu skutkového tvrdenia, ako vyžaduje právny predpis. Tlačový zákon na rozdiel od\n§ 13 Občianskeho zákonníka o žiadnom zásahu do cti, dôstojnosti alebo súkromia nepojednáva. Ani v\nsúdnom konaní tak nemá opodstatnenie preukazovanie zásahu do práv žalobcu. Súd sa môže obmedziť\niba na posúdenie objektívnej skutočnosti, či sa skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia\nfyzickej osoby. Pokiaľ teda súd vyžaduje v konaní o žiadosti o uverejnenie odpovede preukázanie\nzásahu do cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, dopúšťa sa nesprávneho právneho posúdenia\na znemožňuje žiadateľovi domôcť sa ochrany jeho práv garantovaných tlačovým zákonom.\n3.2. Vo vzťahu k prvému, druhému a tretiemu tvrdeniu z namietaného článku dovolateľ uviedol, že\nodvolací súd sa nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami. Pri prvom tvrdení došlo k nepochopeniu\npožadovanej odpovede zo strany odvolacieho súdu, keď podstatou odpovede malo byť, že žalobca\nneuviedol takú odpoveď, ako to tvrdí žalovaný, a zároveň bolo v odpovedi doplnené, že spôsob\nodovzdávania agendy bol dohodnutý iným spôsobom, ktorý nikto nenamietal. V zmysle uvedeného nie je\npravdivé skutkové tvrdenie, že by žalobca uviedol podobnú odpoveď ako Ľ. F., že on momentálne nevie\npredložiť žiadne dokumenty s odôvodnením „lebo proste tak“. Žalobca žiadnu takúto odpoveď neuviedol\na prezentovaný skutkový dej je tak nepravdivý. Takéto tvrdenie v celom kontexte evokuje, ako keby\nžalobca bezdôvodne odmietal vydať agendu spoločnosti. Vo vzťahu k druhému výroku bolo podstatou\npožadovanej odpovede to, že žalobca neuviedol k tvrdeniu, že spolu s ostatnými podajú na nové vedenie\nžalobu a že ich nepovažujú za legitímne zvolených, tvrdenie, že „nie, to vôbec nie je také“. Z kontextu\ncelého odseku, v ktorom je toto tvrdenie uvedené (končí sa slovami „nenadarmo sa hovorí - slovo robí\nchlapa“), je zrejmý úmysel žalobcu uraziť a vykresliť ho ako osobu, ktorá svoje slovo nedodržiava.\n3.3. Tretí výrok podľa žalobcu zasahuje do jeho cti a dôstojnosti, keďže ho obviňuje z neplnenia\nsi povinností v rámci výkonu jeho funkcie. Okrem toho súd prvej inštancie bez podrobnejšieho\nodôvodnenia označil tento výrok (podobne ako štvrtý a piaty výrok) za hodnotiaci úsudok, pričom to\nzaložil na konštatovaní, že predmetný výrok predstavuje podnadpis správy. Tu dovolateľ zdôraznil,\nže išlo o oficiálnu správu predstavenstva spoločnosti prezentovanú na jej valnom zhromaždení, ktorá\nby z povahy veci mala obsahovať fakty, t. j. skutkové tvrdenia. Skutočnosť, že ide o podnadpis,\nsama o sebe neodôvodňuje, či ide o hodnotiaci úsudok alebo o skutkový záver. Na námietku o\nnepreskúmateľnosti záveru súdu prvej inštancie, že štvrtý výrok je „jednoznačne hodnotiacim úsudkom“\nreagoval odvolací súd podľa dovolateľa rovnako nepreskúmateľným odôvodnením, že je zrejmé, že\nv uvedených tvrdeniach je vyjadrené subjektívne hodnotenie autora správy vychádzajúce zo zistení\nuvedených v danej správe. Ani tu však nejde o vyjadrenie názoru, ale o objektívnu skutočnosť. Bývalé\nvedenie spoločnosti totiž buď konalo spôsobom, ako je uvedené vo výrokoch, alebo nie.\n3.4. Vo vzťahu k piatemu výroku dovolateľ uviedol, že použitie formulácie „domnievame sa“ nezakladá\npovahu výroku ako hodnotiaceho úsudku. Pri prijatí takéhoto záveru by sa každý vydavateľ mohol zbaviť\nzodpovednosti za uverejnenie nepravdivých skutkových tvrdení iba použitím takejto formulky. Poukázal\naj na dovetok tohto výroku, podľa ktorého „priviedli spoločnosť do ekonomicky, personálne, technicky,\ninformačne a právne ohrozujúceho stavu“, ktorý je celkom zjavne skutkovým tvrdením.\n4. Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) ako súd príslušný\nna rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1\nCSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428\nCSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné\nodmietnuť.\n\n6. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí\nbyť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,\nktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného\nrozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší\nsúd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu\ntoho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].\n7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n8. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania s poukazom na § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého\ndovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Mal za to, že\nrozhodnutie odvolacieho súdu je svojvoľné (arbitrárne) a nepreskúmateľné.\n9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny\nprocesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti). Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je\nvýznamný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto\nustanovenia; rozhodujúci je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo\n(3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017, 9Cdo/213/2021). Dovolací súd preto\nskúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti,\npričom takúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.\n10. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ESĽP) súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých\nzaložili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu\na uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek\nje nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v.\nMoldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach,\nnajmä pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že za porušenie práva strany\nsporu na spravodlivý proces treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany\nsporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne\nrelevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením\nuvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu\n(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť\nnáležite argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych\nopravných prostriedkov. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia teda je porušením\npráva na spravodlivé súdne konanie a táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n11. Ak dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP namietal arbitrárnosť\nodôvodenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd opakovane uvádza, že odôvodnenie\nrozhodnutia v odvolacom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom\nprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú\n\nnevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\nPrávo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď\nna každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS\n115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06). K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných\nsúdov Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich\nprávnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky\nalebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s\npredmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04).\n12. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí\njeden celok a v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie spätosť rozsudku odvolacieho\nsúdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd\nodkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po\nobsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. V preskúmavanej veci odvolací súd\nzhodnotil skutkový stav, ktorý vyplynul z dokazovania pred súdom prvej inštancie a jeho právne závery,\npodrobne a presvedčivo odôvodnil, z čoho vychádzal. Zároveň sa vysporiadal s podstatnými odvolacími\nnámietkami. Dovolateľ v dovolaní vyjadril nesúhlas so závermi odvolacieho súdu, ktoré však vychádzali\nzo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a právnych záverov, s ktorými sa odvolací súd\nstotožnil.\n13. Dovolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a obsahu spisu zistil, že\nodvolací súd sa nielen stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie ako vecne správnym, ale sám tiež\nreagoval na odvolacie námietky žalobcu a doplnil vlastné závery. Najmä sa vyjadril k namietanému\npoužitiu výrazu „zásah“ do cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, keď konštatoval, že samotné\npoužitie tohto výrazu neznamená nesprávnu aplikáciu zákona, keďže aj slovo „zasiahnuť“ aj slovo\n„dotknúť sa“ označujú istú formu vplyvu či dosahu (tu v oboch prípadoch negatívneho) a tomto zmysle je\nmožné ich považovať za synonymá, pričom odvolací súd poukázal na to, že takto ich použil aj Ústavný\nsúd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 350/2014 a aj samotný žalobca v žalobe. Dovolací súd\npovažuje za potrebné na tomto mieste k dovolacej argumentácii žalobcu dodať, že aj Slovník súčasného\nslovenského jazyka pri výklade slova „dotknúť sa“ ako jeden z významov tohto slova (pod číslom 5)\nuvádza „slovami alebo činmi (nepríjemne) zasiahnuť niekoho“ (citované podľa elektronické vydania\ndostupného na (https://slovnik.juls.savba.sk/?w=dotknúť+sa&s=exact&c=8041&cs=&d=sssj#).\n14. Nejde však len o jazykový výklad. Aj keď dovolateľ neuviedol dovolacie dôvody podľa § 421\nods. 1 CSP, vzhľadom na jeho odkaz na nesprávne právne posúdenie veci dovolací súd považuje za\npotrebné aspoň stručne uviesť, že z obsahu rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd\nstotožnil, vyplýva, že súd pri jednotlivých výrokoch namietaného článku vyhodnocoval, či tieto výroky\nboli spôsobilé dotknúť sa cti žalobcu a či išlo o skutkové tvrdenia alebo o hodnotiace úsudky, teda\nnevyžadoval, aby žalobca preukázal, že tieto výroky neoprávnene zasiahli do jeho cti alebo osobnosti.\nJe teda zrejmé, že napriek použitiu slova „zasiahnuť“ súd prvej inštancie neposudzoval, či žalobcom\nnamietané výroky predstavovali neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu, ako to predpokladá § 13\nObčianskeho zákonníka, ale posudzoval vec podľa správnych, na vec sa vzťahujúcich ustanovení § 8\nzákona č. 167/2008 Z. z. účinného v čase podania žiadosti o odpoveď a aj v čase rozhodovania súdu\nprvej inštancie.\n15. Na tom nič nemení ani dovolateľom namietaný odkaz na ustanovenie § 5 zákona č. 167/2008 Z. z.\nToto ustanovenie predstavuje všeobecnú právnu úpravu zodpovednosti vydavateľa periodickej tlače, na\nktorú súd poukázal v súvislosti so všeobecnými predpokladmi zodpovednosti, ktorými sú zásah do práv\npoškodeného (v tomto prípade súd prvej inštancie jasne uviedol, že má na mysli „zásah špecifikovaný\nv § 8 zákona č. 167/2008 Z. z.“), neoprávnenosť zásahu (čo je v tomto prípade nepravdivosť,\nneúplnosť skutkového tvrdenia alebo skresľovanie pravdy) a príčinná súvislosť medzi oboma uvedenými\npredpokladmi. Tejto právne úvahe súdu prvej inštancie nemožno vyčítať ani arbitrárnosť. Okrem toho súd\nprvej inštancie posudzoval v súvislosti s § 5 ods. 2, 3 zákona č. 167/2008 Z. z. aj negatívne vymedzenie\nzodpovednosti vydavateľa, vrátane povinnosti uverejniť opravu, keď dospel k záveru, že napadnutý\nčlánok nepredstavoval informácie alebo oznámenie, za ktoré by vydavateľ nezodpovedal.\n\n16. Odvolací súd sa okrem toho osobitne vyjadril aj ku každému zo žalobcom napadnutých výrokov\nnamietaného článku a pri každom z nich uviedol, prečo považoval záver súdu prvej inštancie o\nnenaplnení predpokladov pre uloženie povinnosti uverejniť odpoveď podľa § 8 zákona č. 167/2008\nZ. z. za správny. K výroku 1 (pozn. dovolacieho súdu: takto číselne označil tieto výroky aj žalobca v\nžalobe) konkrétne uviedol, že v ňom obsiahnuté tvrdenie popisovalo správanie inej osoby a k žalobcovi\nsmerovalo len cez slovné spojenie „podobnú odpoveď“, pričom podobnosť možno vidieť v tom, že\npodľa oboch osôb bolo potrebné, aby sa nové vedenie vopred ohlásilo a nie v tom, že by žalobca\nbezdôvodne odmietal odovzdať agendu spoločnosti. K výroku 2 uviedol, že tvrdenie o „krútení hlavou“\nje skutkovým tvrdením (pričom samotné „krútenie hlavou“ žalobca nepopieral), avšak vyhodnotenie\ntohto pohybu hlavy prítomnými osobami bolo otázkou individuálnej interpretácie. K výroku 3 odvolací\nsúd okrem toho, že išlo o podnadpis článku, doplnil, že záporná predpona bola uvedená v zátvorke\n- formulácia „(Ne)riešenie problémov spoločnosti bývalým vedením“ ponecháva záver o riešení alebo\nneriešení problémov na čitateľovi (samozrejme na základe textu, ktorého časť bola predmetom ďalšieho\nsamostatného posúdenia, avšak samotný citovaný podnadpis neobsahoval skutkové tvrdenie).\n17. K výrokom 4 a 5 odvolací súd uviedol, že išlo o hodnotiace úsudky a dovolateľ v dovolaní s týmto\nzáverom polemizoval. Tu je možné dať za pravdu dovolateľovi, že použitie slov ako „údajne“ alebo\n„je možné sa domnievať, že...“ nezbavuje vydavateľa zodpovednosti za publikovaný obsah. Tvrdenia\no rozkladaní cirkvi, poškodzovaní jej dobrého mena, šírení zloby, zneužívaní tlačoviny pre vlastné\nciele či o privedení spoločnosti do ohrozujúceho stavu, nesporne predstavujú vážne obvinenia, ktoré\nmôžu dotknuté osoby (vrátane dovolateľa) pociťovať ako zásah do svojej cti alebo dôstojnosti. To však\nneznamená, že ide o skutkové tvrdenia v zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 167/2008 Z. z.\n18. Dovolaciemu súdu neprináleží prehodnocovať skutkové zistenia súdov nižšej inštancie (§ 442 CSP)\na nesprávnosť právneho posúdenia dovolateľ relevantne nenamietal (s výnimkou uvedenou vyššie v\nbodoch 13 až 15 tohto odôvodnenia). Na účely zistenia, či nedošlo k porušeniu práva dovolateľa na\nspravodlivý proces, je však potrebné konštatovať, že uvedené výroky napadnutého článku (výroky 4\na 5) neobsahujú konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by bolo možné overiť (napr. že bývalé vedenie\nspôsobilo spoločnosti určitú škodu podpísaním konkrétnej nevýhodnej zmluvy). Slovné spojenia „dobré\nmeno cirkvi“, „šírenie zloby“, „ohrozujúci stav“ sú abstraktné pojmy, ktoré rôzne osoby môžu chápať\nrôzne. Je však zrejmé, že neoznačujú jeden konkrétny skutok dotknutých osôb, ale ide o hodnotenie\ncelého komplexu ich konania, spôsobu akým vykonávali svoju funkciu vo vedení spoločnosti. Závery\nsúdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, ktoré označili tieto výroky za subjektívne hodnotenie autora\nsprávy vychádzajúce zo zistení uvedených v správe, a teda za hodnotiace úsudky, ktoré nepripúšťajú\nprávo na odpoveď, preto nemožno považovať za zjavne nesprávne, prípadne rozporné s pravidlami\nformálnej logiky, čiže za také, ktoré by predstavovali porušenie práva dovolateľa na spravodlivý proces.\n19. Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať\nza nedostatočne odôvodnený, ani arbitrárny. Ani skutočnosť, že v podobnom súdnom spore iného\nčlena vedenia tej istej spoločnosti ten istý odvolací súd rozhodol inak, nepredstavuje porušenie práva\ndovolateľa v tejto veci na spravodlivý proces, zvlášť ak ním uvádzaná vec iného člena vedenia neprešla\ndovolacím konaním na najvyššom súde. Aj keď druhovo môže ísť o podobnú vec (o uverejnenie\nodpovede na ten istý článok), iná osoba mohla byť tým istým článkom dotknutá inak, podstatné je\nindividuálne posúdenie každého prípadu.\n20. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nebolo odôvodnené\nprípustnými dovolacími dôvodmi, resp. dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom, ktorý ustanovuje\nprocesný predpis, preto dovolací súd dovolanie podľa § 447 písm. f) CSP odmietol.\n21. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta\nCSP).\n22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\n\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}