{"guid": "a8511bb1-5186-4a0f-ae77-9deda496cd86:8a08f6c2-8ad4-4189-86a1-6708c5194058", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5617207226.2", "spisova_znacka": "1Obdo/29/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/29/2024 z 30. 9. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2025, sp. zn. 1Obdo/29/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:5617207226.2", "identifikacne_cislo": "5617207226", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Čanádyová", "datum_vydania": "2025-09-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-440", "nazov": "§ 440 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-440", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-440"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-428", "nazov": "§ 428 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-428", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-428"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "nazov": "§ 431 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-2", "nazov": "§ 431 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-152", "nazov": "§ 152 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-152", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-152"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-357", "nazov": "§ 357 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-357", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-357"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-445", "nazov": "§ 445 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-445", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-445"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-193", "nazov": "§ 193 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-193", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-193"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-238.odsek-3", "nazov": "§ 238 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-238.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-238"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "nazov": "§ 432 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "nazov": "§ 432 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-451", "nazov": "§ 451 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-451", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-451"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-366", "nazov": "§ 366 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-366", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-366"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-440", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-428", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-152", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-357", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-445", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-193", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-238", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-451", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-366"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8a08f6c2-8ad4-4189-86a1-6708c5194058", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5617207226.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5617207226.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5617207226.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Obdo/29/2024\n5617207226\n30. 09. 2025\nJUDr. Erika Čanádyová\nECLI:SK:NSSR:2025:5617207226.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej\na členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej, v spore žalobkyne Slovenská\nkonsolidačná, a.s., Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanej ST. NICOLAUS a.s., 1.\nmája 113, Liptovský Mikuláš, IČO: 31 563 066, zastúpenej spoločnosťou G. Lehnert, s.r.o., Rajská 7,\nBratislava, IČO: 31 347 762, o zaplatenie 6 023 286,35 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalovanej proti\nrozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. mája 2022, č. k. 13Cob/173/2021-607 v časti III. a IV. výroku, takto\nrozhodol:\nI. Návrh žalovanej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .\nII. Dovolanie žalovanej o d m i e t a .\nIII. Žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) čiastočným rozsudkom zo 7.\noktóbra 2020, č. k. 20Cb/40/2017-444 zamietol návrh na zastavenie konania (výrok I.), zamietol návrh\nna prerušenie konania (výrok II.), žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 615 316,53 eura s\npríslušenstvom (výrok III.) a rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne v rozsudku, ktorým rozhodne\no celom uplatnenom nároku (výrok IV.).\n2. Následne súd prvej inštancie vydal k vyššie uvedenému čiastočnému rozsudku opravné uznesenie\nz 22. júla 2021, č. k. 20Cb/40/2017-575 a opravné uznesenie z 27. septembra 2021, č. k.\n20Cb/40/2017-588, prostredníctvom ktorých bolo opravené záhlavie čiastočného rozsudku v časti\noznačenia sídla právneho zástupcu žalovanej.\n3. Súd prvej inštancie v odôvodnení čiastočného rozsudku uviedol, že predmetom rozhodovania\nbola iba časť nároku na zaplatenie 615 316,53 eura s príslušenstvom s tým, že konanie je v časti\no zaplatenie 5 407 696,82 eura s príslušenstvom prerušené do právoplatného skončenia konania\nvedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016. Po vykonanom dokazovaní dospel\nk záveru, že nárok, o ktorom rozhodol čiastočným rozsudkom, je dôvodný. V otázke, či možno\nčiastočne rozhodovať o nároku vo výške 615 316,53 eura s príslušenstvom, bol viazaný právnym\nnázorom súdu vyššej inštancie uvedeným v uznesení Krajského súdu v Žiline zo 14. mája 2019, č. k.\n13Cob/199/2018-312, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní proti uzneseniu o prerušení (celého) konania\ndo právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016.\nPodľa názoru krajského súdu, trovy konania, ktorých vydania titulom bezdôvodného obohatenia sa\nžalobkyňa domáhala voči žalovanej v časti o zaplatenie 615 316,53 eura s príslušenstvom, sú nárokom,\nktorý má základ v procesnom práve. O hmotnopra´vnom na´roku možno hovoriť až na za´klade pra\n´voplatne´ho rozhodnutia o priznani´ na´hrady trov konania, ktoré ma´ v tomto smere konsˇtituti´vnu\npovahu. Zároveň, vzhľadom na situáciu, ktorá nastala v spore medzi stranami sporu, keď na Krajskom\nsúde v Bratislave znovu prebiehalo konanie čo do trov, na´hrada trov konania zaplatená na základe pra\n´voplatne´ho su´dneho rozhodnutia, ktore´ bolo neskôr zrusˇene´, nie je v zmysle ustálenej judikatúry\nsu´cˇastˇou trov su´dneho konania pokracˇuju´ceho po tomto zrusˇeni´. Preto podľa názoru krajského\n\nsúdu za uvedeného stavu na konanie o žalobkyňou uplatnenom na´roku v časti o zaplatenie 615 316,53\neura (uhradené trovy konania) nema´ vplyv konanie prebiehaju´ce na Krajskom su´de v Bratislave vo\nveci vedenej pod sp. zn. 13Cb/1/2016.\n4. V nadväznosti na procesnú obranu žalovanej, že sú tu okolnosti zakladajúce dôvody pre zastavenie\na prerušenie konania, ktoré bránia rozhodnutiu vo veci samej (čiastočným rozsudkom), nakoľko súd bol\npodľa nej povinný konanie zastaviť, pretože v časti o zaplatenie 5 407 696,82 eura s príslušenstvom\nkonanie prerušil de facto na základe zhodného návrhu strán sporu, t. j. podľa § 163 zákona č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), a podľa § 163 ods. 2 CSP žiadna zo strán sporu nepodala\ndo šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania návrh na pokračovanie v konaní,\nsúd prvej inštancie uviedol, že s takouto argumentáciou sa nestotožnil, a preto návrh žalovanej na\nzastavenie konania zamietol. Konanie bolo v časti o zaplatenie 5 407 696,82 eura prerušené uznesením\nz 10. júla 2018, pričom súd na predbežnom prejednaní sporu dňa 28. marca 2018 vyhlásil uznesenie, že\npojednávanie zatiaľ neurčuje za účelom zváženia ďalšieho procesného postupu, a následne rozhodol o\nprerušení celého konania. Odhliadnuc od toho, že strany sporu sa s prerušením konania stotožnili čo do\nzaplatenia istiny 5 407 696,82 eura s príslušenstvom, súd prvej inštancie rozhodol o prerušení celého\nkonania, a bol by tak rozhodol aj bez toho, aby strany k tomu zaujali akékoľvek stanovisko. Súd prvej\ninštancie neprerušil konanie na základe iniciatívy strán sporu, ale fakultatívne z dôvodu hospodárnosti\nkonania, pretože na inom súde prebiehalo súdne konanie, v ktorom sa riešila otázka, ktorá mohla mať\nvýznam pre jeho rozhodnutie. Aj za situácie, že by strany sporu navrhli prerušenie konania a súd by\nkonanie prerušil výlučne na základe ich zhodného návrhu, výklad ustanovenia § 163 ods. 2 CSP, aký\nuviedla žalovaná, neobstojí, nakoľko strany sporu sa zhodli na prerušení konania v uvedenej časti s\ntakým obsahom, že bude konanie prerušené až do právoplatného skončenia konania vedeného na\nKrajskom súde v Bratislave, preto je právne nelogické požadovať podanie návrhu na pokračovanie\nv konaní po uplynutí šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Súd prvej\ninštancie tiež poukázal na to, že je nereálne riadne pokračovať v konaní, pokiaľ by takýto návrh bol aj\npodaný, keď dôvod pre ktorý bolo konanie prerušené, stále trvá.\n5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalovaná navrhovala opätovne prerušiť konanie aj čo do\nzaplatenia sumy 615 316,53 eura s príslušenstvom, tento návrh prezentovala až na pojednávaní dňa\n7. októbra 2020, a to spôsobom vzbudzujúcim pochybnosti o riadnom návrhu, keď uviedla, že navrhne\nprerušenie konania, pretože sa zmenila situácia ohľadom žalovaného nároku pred Krajským súdom v\nBratislave v súvislosti so zmenou žaloby prednesenou tam žalujúcou stranou, uskutočnenou na konci\nroka 2019. Predmetom konania pred Krajským súdom v Bratislave bol nárok určovací, čo podľa názoru\nžalovanej menilo náhľad na základ nároku v prípade trov konania, keď podľa žalovanej išlo na základe\nzmeny žaloby o hmotnoprávne príslušenstvo základnej pohľadávky, o ktorej sa pred Krajským súdom\nv Bratislave rozhodovalo. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná ďalej konkrétny návrh na prerušenie\nkonania nepredniesla, nešpecifikovala dôvody, ktoré by mal súd vzhliadnuť a zvážiť prerušenie konania\naj pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania vo výške 615 316,53 eura. Súd prvej inštancie návrh na\nprerušenie konania zamietol len z opatrnosti, keďže tento návrh nebol prednesený riadne.\n6. Ohľadne nároku na zaplatenie 615 316,53 eura súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami\nnebolo sporné, že žalobkyňa zaplatila žalovanej dňa 27. júna 2011 sumu 579 314,67 eura a sumu\n22 501 eura a dňa 11. júna 2013 sumu 13 500,86 eura, pričom sumu 579 314,67 eura a sumu\n22 501 eur uhradila na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. marca 2010, č. k.\n49Cb/59/2000-606, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2011, č.\nk. 1Obo/107/2010-702 ako trovy prvoinštančného konania (579 314,67 eura) a ako trovy odvolacieho\nkonania (22 501 eur). Na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2013\nvo veci 1MObdoV/3/2012 uhradila žalobkyňa žalovanej sumu 13 500,86 eura ako trovy dovolacieho\nkonania. Žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila nárok na vrátenie uhradených trov konania titulom\nbezdôvodného obohatenia, nakolˇko pra´vny do^vod, na za´klade ktore´ho vyplatila uvedené sumy,\nodpadol, pretože rozsudky prvoinsˇtancˇne´ho a odvolacieho su´du boli nesko^r zrusˇene´ (nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2015, č. k. II. ÚS 777/2014-67 a následne uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. mája 2016, č. k. 1MObdoV 3/2015).\n7. Súd prvej inštancie skonštatoval, že platba na za´klade rozhodnutia su´du, ktore´ bolo na´sledne\nzrusˇene´, je bezdo^vodny´m obohateni´m zi´skany´m plneni´m z pra´vneho do^vodu, ktory´ odpadol,\npričom u zˇalobkyne dosˇlo na za´klade pra´vneho titulu, ktory´ nesko^r odpadol, k zmensˇeniu jej\nmajetku. V pri´pade zrusˇenia rozhodnutí su´du, na za´klade ktorých boli platene´ trovy konania druhej\n\nstrane, je strana sporu povinna´ na pozˇiadanie vra´titˇ plnenie. V tejto súvislosti súd prvej inštancie\npoukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 3Cdo/124/2002 a Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky vo veci IV. ÚS 554/2012.\n8. K vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že bolo predovšetkým potrebné posúdiť,\nk akému okamihu sa žalovanou prijatá náhrada trov konania stala bezdôvodným obohatením a kedy\nmožno označiť začiatok plynutia premlčacej lehoty. Uviedol, že vzťah z bezdôvodného obohatenia\nsa v posudzovanom prípade spravuje komplexne Občianskym zákonníkom (ďalej aj „OZ“), aj pokiaľ\nide o dĺžku premlčacej lehoty. Prisvedčil argumentácii žalovanej, že je potrebné dôsledne odlíšiť, či\nsituácia, z ktorej vzniklo bezdôvodné obohatenie, má pôvod v obchodnoprávnom vzťahu podľa § 261\nods. 1 Obchodného zákonníka, alebo nie, a to aj napriek tomu, že oba subjekty právneho vzťahu sú\npodnikateľmi. V posudzovanom prípade medzi stranami sporu nebol vzťah súvisiaci s podnikaním, a\npreto je potrebné na otázky premlčania aplikovať úpravu v OZ.\n9. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa poskytla žalovanej plnenie dňa 27. júna 2011 a dňa 11.\njúna 2013 a žalobkyňa podala žalobu dňa 15. novembra 2017. Ďalej skonštatoval, že v posudzovanom\nprípade nie je dôležité, kedy boli plnenia poskytnuté žalovanej, ale okamih, kedy k bezdôvodnému\nobohateniu došlo. Rozhodnutie súdu o trovách konania je rozhodnutie procesného charakteru. Do\nmomentu rozhodnutia vo veci samej nárok ako taký neexistuje. V prípade trov konania teda ide o\nrozhodnutie, ktoré má konštitutívny účinok, až rozhodnutím vzniká nárok na náhradu trov konania. Pokiaľ\ndôjde k jeho zrušeniu (z akýchkoľvek dôvodov), dochádza k bezdôvodnému obohateniu zo strany toho,\nvoči komu bolo plnené. Nie je preto právne ani logicky možné, aby v jednom okamihu rozhodnutie o\ntrovách konania ukladalo určitému subjektu povinnosť plniť druhému subjektu, a zároveň v tom istom\nokamihu toto rozhodnutie zakladalo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako argumentovala\nžalovaná. V danom prípade v zmysle rozhodnutia R 11/1977, sp. zn. 1CZ 53/75, objektívna trojročná\npremlčacia doba na uplatnenie práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť od\n26. mája 2016, a subjektívna dvojročná premlčacia doba od okamihu, kedy sa žalobkyňa o zrušovacom\nrozhodnutí dozvedela, čo je nepochybne neskorší dátum než ten, kedy začala plynúť objektívna\npremlčacia doba. Žaloba bola teda podaná včas, v objektívnej aj subjektívnej premlčacej dobe, a preto\nsúd prvej inštancie námietku premlčania vznesenú žalovanou vyhodnotil ako nedôvodnú.\n10. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatujúc preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku\nžalobkyne na vrátenie bezdôvodného obohatenia žalobe v časti o zaplatenie 615 316,53 eura vyhovel.\nŽalobkyňa si uplatnila právo na zaplatenie príslušenstva pohľadávky. Súd žalovanú zaviazal aj na úhradu\núrokov z omeškania. Žalobkyňa vyzvala zˇalovanú na vydanie bezdo^vodne´ho obohatenia výzvou z\n11. júla 2016, ktorú žalovaná prevzala dňa 13. júla 2016. Žalobkyňa vo výzve určila 8 dňovú lehotu na\nzaplatenie od doručenia výzvy, pričom žalovaná v uvedenej lehote (od 14. júla 2016 do 21. júla 2016)\nsvoj dlh nesplnila, a preto sa nasleduju´cim dnˇom (22. júla 2016) dostala do omesˇkania. Su´d prvej\ninsˇtancie preto priznal zˇalobkyni aj u´rok z omesˇkania v su´lade s ustanoveni´m § 369 ods. 1, ods.\n2 Obchodného zákonníka, ako aj ustanovením § 1 ods. 1, 2, 3 Nariadenia vla´dy Slovenskej republiky\ncˇ. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, t. j. 8 % ročne zo\nsumy 615 316,53 eura od 22. júla 2016 do zaplatenia.\n11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 3 CSP tak, že o nich rozhodne v\nrozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom nároku.\n12. Na odvolanie žalovanej odvolací súd rozsudkom z 18. mája 2022, č. k. 13Cob/173/2021-607 rozhodol\ntak, že odvolanie proti čiastočnému rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravnými uzneseniami\nvo výrokoch I. a II. odmietol a vo výrokoch III. a IV. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň podľa §\n396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 3 CSP rozhodol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd\nprvej inštancie v rozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom nároku.\n13. Odvolací súd k odvolaniu žalovanej proti výrokom III. a IV. čiastočného rozsudku súdu prvej inštancie\nuviedol, že až v odvolaní žalovanou použitá obrana, ktorá nebola uplatnená v konaní pred súdom prvej\ninštancie (nebol namietaný úrok z omeškania, jeho výška), nemohla byť vzatá do úvahy z dôvodu\nsudcovskej, zákonnej koncentrácie konania, pokiaľ nebol žalovanou preukázaný žiaden z taxatívnych\ndôvodov podľa ustanovenia § 366 písm. a) až d) CSP.\n\n14. Ďalej odvolací súd uviedol, že rovnako žalovaná až v odvolaní namietala, že pre premlčanie nároku\nžalobkyne je potrebné deliť trovy konania na dovolacie, odvolacie, prvoinštančné, pričom túto obranu\nv rámci námietky premlčania pred súdom prvej inštancie neuplatnila, a preto odvolací súd za aplikácie\nsudcovskej, ako aj zákonnej koncentrácie konania na takúto obranu žalovanej uplatnenú až v odvolaní\nv spojení aj s ustanovením § 366 CSP.\n15. K odvolaciemu dôvodu nepreskúmateľnosti a nedostatočnosti odôvodnenia čiastočného rozsudku\nodvolací súd skonštatoval, že jeho odôvodnenie viažuce sa k výroku III. v spojení s výrokom IV.\nje rozsudkom, ktorý má náležitosti v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. K vecnej správnosti výroku III.\nčiastočného rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd poukázal na charakter tohto nároku s tým, že\nide o uhradené trovy konania, ktoré si žalobkyňa uplatnila titulom vydania bezdôvodného obohatenia v\ndôsledku zrušenia súdnych rozhodnutí, na základe ktorých túto sumu zaplatila.\n16. Ďalej odvolací súd uviedol, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle ustanovenia §\n121 ods. 3 OZ sú ako hmotnoprávny nárok odlišné od trov súdneho konania. Trovy konania, o ktorých\nrozhodli súdy v súdnych rozhodnutiach, sú procesným nárokom, ktorý nie je možné stotožňovať s\nhmotnoprávnym nárokom, ktorý vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má v tomto\nsmere konštitutívnu povahu, tak, ako sa domáhala žalovaná v podanom odvolaní. Iné prebiehajúce\nkonanie pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 13Cob/1/2016, ktoré je výsledkom zrušených\npredchádzajúcich súdnych rozhodnutí, je bez vplyvu na konanie o nároku žalobkyne na zaplatenie 615\n316,53 eura s príslušenstvom, pretože v tomto inom konaní sa nanovo rozhodne o trovách súdneho\nkonania súvisiacich s týmto konaním. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na svoje uznesenie zo\n14. mája 2019, č. k. 13Cob/199/2018-312 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky\nzo 6. februára 2020, č. k. II. ÚS 51/2020-14.\n17. Odvolací súd mal za to, že procesnoprávny stav zrušenia súdnych rozhodnutí, ktorými boli priznané\ntrovy súdneho konania, ktoré žalobkyňa žalovanej zaplatila, je stavom bezdôvodného obohatenia, ktoré\nvzniklo zo situácie zrušených súdnych rozhodnutí, ktorá nemá priamy súvis s podnikaním, a preto bolo\nnamieste pri žalobkyňou zaplatených trovách súdneho konania použiť aplikáciu OZ ako hmotného práva.\n18. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie správne dospel k\nzáveru, že žalobkyňa má nárok na vrátenie uhradených trov konania titulom bezdôvodného obohatenia,\npričom správne aplikoval ustanovenie § 451 ods. 2 OZ.\n19. Žalovanou v odvolaní opätovne poukazované premlčanie súd prvej inštancie podľa názoru\nodvolacieho súdu vecne správnym spôsobom vyhodnotil aplikáciou ustanovenia § 107 ods. 1, 2 OZ.\nOdvolací súd k aplikácii tohto ustanovenia dodal, že trojročná objektívna premlčacia doba začala plynúť\nod právoplatnosti zrušovacieho rozhodnutia a dvojročná subjektívna premlčacia doba od doručenia tohto\nzrušovacieho rozhodnutia žalobkyni.\n20. Ďalej odvolací súd uviedol, že pokiaľ žalovaná až v odvolacom konaní pri obrane premlčania delil\nplynutie premlčacej doby jednotlivo pre trovy dovolacieho, odvolacieho a prvoinštančného konania, a tým\nbolo vyhodnotené, že išlo o novotu v rámci odvolacieho konania, ani v tomto smere odvolacia námietka\nnebola opodstatnená. Zrušením rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) ako\nsúdu dovolacieho Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“) nemohlo dôjsť k premlčaniu\ndovolacích trov pri trojročnej objektívnej premlčacej dobe a dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe,\npokiaľ k doručeniu predmetného nálezu ÚS SR žalobkyni došlo dňa 18. novembra 2015 a k doručeniu\nžaloby na súd dňa 15. novembra 2017, pričom dátum doručenia nálezu ÚS SR nebol žalovanou v konaní\npred súdom prvej inštancie rozporovaný.\n21. Odvolací súd ďalej k prihliadnutiu na sudcovskú, ako aj zákonnú koncentráciu konania poukázal na\nobsah poučenia z č.l. 80 spisu v spojení s uznesením súdu prvej inštancie z 23. novembra 2017, ktorým\nbola žalovaná vyzvaná na vyjadrenie sa k žalobe a pripojenie listín a dôkazov, ktorých sa dovoláva. S\nohľadom na dátumy doručenia zrušujúcich rozhodnutí a podania žaloby na súd prvej inštancie odvolací\nsúd skonštatoval, že nárok žalobkyne nebol premlčaný. Naviac uviedol, že právoplatnosť zrušovaných\nrozhodnutí, od ktorých plynie trojročná objektívna premlčacia doba, zákonite nemôže predchádzať\nuvedeným dátumom ich doručenia žalobkyni. Ak aj súd prvej inštancie pri námietke premlčania\nvznesenej žalovanou vychádzal zo skoršieho dátumu (26. mája 2016), tak ani od tohto dátumu nedošlo k\n\nuplynutiu trojročnej objektívnej premlčacej doby, ani dvojročnej subjektívnej premlčacej doby do podania\nžaloby na súd prvej inštancie.\n22. K námietke žalovanej ohľadne jej argumentácie prednesenej na pojednávaní konanom dňa 7.\noktóbra 2020, ktorú zopakovala aj v odvolaní, týkajúcej sa neoprávneného zásahu do jej práva na\nspravodlivý súdny proces a do práva na ochranu majetku, odvolací súd uviedol, že nemá mandát k\ntomu, aby posudzoval konanie pred ÚS SR a pred NS SR. Žalovaná apelovala na priamu aplikáciu\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej iba „ESĽP“) na rozhodnutia ÚS SR a NS SR, t.j. na konanie, ktoré predchádzalo konaniu následne\nvedenému pred iným súdom, a to Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 13Cb/1/2016. Odvolací súd\nskonštatoval, že uvedená právna argumentácia žalovanej sa vzťahuje na iné konanie, pretože Krajský\nsúd v Bratislave koná z dôvodu, že na základe nálezu ÚS SR a uznesenia NS SR boli zrušené pôvodné\nrozsudky NS SR ako súdu odvolacieho a Krajského súdu v Bratislave ako súdu prvej inštancie. Odvolací\nsúd v danej veci nezistil porušenie práva žalovanej na spravodlivý súdny proces, ani to, že by ESĽP\nvydal rozhodnutie, ktoré by riešilo právnu otázku rovnakú alebo obdobnú, ako bola posudzovaná súdom\nprvej inštancie a vo vyvolanom odvolacom konaní odvolacím súdom, preto ani v tomto smere odvolací\ndôvod žalovanej nebol relevantný.\n23. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) a\nžiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) rozsudok\nodvolacieho súdu v časti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch\nIII. a IV., ako aj rozsudok súdu prvej inštancie v časti výrokov III. a IV. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.\nZároveň podala návrh na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 445 ods. 1 CSP. Prípustnosť\ndovolania vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n24. K dovolaniu bolo súdu doručené vyjadrenie žalobkyne, v ktorom žiadala dovolanie podľa § 447 CSP\nodmietnuť, resp. podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietnuť.\n25. Dovolací súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas, na to oprávnenou osobou, v ktorej\nneprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpenou v súlade s ust. § 429 ods. 1\nCSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) najskôr skúmal, či je dovolanie prípustné.\n26. Dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietala, že súd prvej inštancie\nnezdôvodnil na základe čoho, akej právnej kvalifikácie, priznal úroky z omeškania z istiny sporného\nnároku vo výške 8% ročne, a odvolací súd následne nesprávne posúdil jej hmotnoprávnu argumentáciu,\nže nemôže ísť (ak by bol nárok žalobkyne čo do istiny daný) o obchodnoprávne, ale jedine o\nobčianskoprávne úroky z omeškania, ako v odvolacom konaní neprípustnú novotu, čím zmaril uplatnenie\nprocesného práva žalovanej (odvolateľky, dovolateľky) na uplatnenie uvedenej námietky, nakoľko sa\nňou vôbec nezaoberal, a to napriek vyslovenému vlastnému právnemu názoru, že žalobkyňou uplatnený\nnárok je občianskoprávnej povahy (bod 50. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), čím došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces v dôsledku neprípustného uplatnenia zásady formálnej pravdy\n(bod 3.a) dovolania na č. l. 686, 687 spisu). Ďalej dovolateľka namietala, že odvolací súd neprejednal\nodvolanie voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie\nkonania, a nevysporiadal sa s jej argumentáciou o zdanlivom konflikte konštitutívneho a deklaratórneho\npojatia nároku na náhradu trov ako príslušenstva pohľadávky, pričom týmito vadami bol zaťažený výrok\nIII. a v nadväznosti naň aj závislý výrok IV. rozsudku odvolacieho súdu. (bod 3.b) dovolania na č. l. 687\nspisu).\n27. Ďalej dovolateľka v bode 3.c dovolania (č. l. 687 spisu) spochybnila dostatočnosť odôvodnení\nrozhodnutí konajúcich súdov vo vzťahu k jej argumentom týkajúcim sa judikatúry a rozhodovacej\nčinnosti ESĽP. Tvrdila, že súdy sa nevysporiadali s jej argumentáciou, ktorou sa v konaní dovolávala\npriamej aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zverejneného v Zbierke\nzákonov oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Dohovor“), spočívajúcou v neposkytnutí právnej ochrany akýmkoľvek žalobným\nnárokom uplatneným žalobcom v súdnom konaní, keďže ich priznanie by bolo len prehĺbením, či\npokračovaním porušení základných práv žalovanej, ku ktorému došlo, resp. ktoré začalo vydaním\nkasačných rozhodnutí dovolacieho a ústavného súdu v rokoch 2015 a 2016, ktoré špecifikovala v\ndovolaní.\n28. V bode 4.b a 4.c (č. l. 688 spisu) dovolania namietala nesprávne právne posúdenie nároku na úhradu\nnákladov za vymáhanie pohľadávky a premlčania pohľadávky. Poukázala na § 121 ods. 3 OZ v polemike\n\nohľadne posúdenia konštitutívneho a deklaratórneho právneho charakteru rozhodnutia o nároku na\nnáhradu trov konania, a v nadväznosti na toto posúdenie na nemožnosť premlčania priznaného nároku,\nčím je podľa nej zaťažený výrok III., aj závislý výrok IV. rozhodnutia odvolacieho súdu.\n29. V bodoch 5. a 7. dovolania podala dovolateľka návrh podľa § 445 ods. 1 CSP, v súlade s Protokolom\n16 Dohovoru, aby dovolací súd dovolacie konanie prerušil a požiadal ESĽP o vydanie poradného\nstanoviska k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd uvedených v\nDohovore. Dovolacie dôvody uplatnené dovolateľkou podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP sa týkajú výkladu a uplatňovania tzv. štrasburského práva (Dohovoru, protokolov a judikatúry\nESĽP). Podľa dovolateľky základné otázky výkladu a aplikácie štrasburského práva vznikajú v súvislosti\nso stretom účinkov aplikácie štrasburského práva a kasačných rozhodnutí ÚS SR a NS SR, ktorými bol\nzvrátený výsledok pôvodne právoplatne ukončeného konania s aplikáciou námietok, ktoré smerujú voči\nkasačným rozhodnutiam, ktoré špecifikovala, a ktoré bránia poskytnúť jej právnu ochranu na základe\npriamej aplikácie Dohovoru.\n30. Dovolateľka súčasne formulovala otázku výkladu a uplatňovania Dohovoru a Dodatkového protokolu\nnasledovne: „Prekročil by zmluvný štát mieru svojej voľnej úvahy podľa čl. 6 Dohovoru a čl. 1\nDodatkového protokolu v neprospech spoločnosti X, ak by prostredníctvom najvyššieho súdu usmernil\nsúd nižšieho stupňa, aby ten odmietol vyhovieť peňažnému nároku spoločnosti X v novom spore s\nprotistranou Y, ktorý bolo možné začať iba preto, že rozsudok, ktorým bola suma tohto nároku predtým\n„v starom“ spore prisúdená protistrane Y proti spoločnosti X, ktorá ju protistrane Y aj následne zaplatila,\nbol rozhodnutím najvyššieho súdu - na popud ústavného súdu - zrušený, pričom obe tieto rozhodnutia\nústavného súdu aj najvyššieho súdu sa javia ako zásadne porušujúce čl. 6 Dohovoru a článok 1\nDodatkového protokolu v neprospech uvedenej protistrany Y, sú však stále platné a nie sú zrušené a\nprotistrana Y zatiaľ argumentujúc, že na starý spor nadväzujúci spor nový zatiaľ neskončil, nepodala\nESĽP sťažnosť podľa čl. 34 Dohovoru proti zmluvnému štátu týkajúcu sa týchto rozhodnutí ústavného\na najvyššieho súdu?“.\n31. Nedostatočné odôvodnenie rozsudkov v súvislosti s judikatúrou ESĽP špecifikovala dovolateľka v\nbodoch 86. až 111. spisu (č. l. 702 - 709 spisu), v rámci ktorých konštatovala, že ESĽP argument súvisí\ns otázkou, či rozhodnutia ÚS SR a NS SR (nález II. ÚS/ 777/2014 a uznesenie 1MObdoV/3/2015) a\nich kasačné dôsledky (zrušenie skorších rozhodnutí súdov nižších inštancií) bránia súdom v súdnom\nkonaní, ktoré je predmetom dovolacieho konania, poskytnúť žalovanej právnu ochranu na základe\npriamej aplikácie Dohovoru, spočívajúcu v odňatí a neposkytnutí právnej ochrany akýmkoľvek žalobným\nnárokom uplatneným žalobkyňou, keďže ich priznanie by bolo len prehĺbením, či pokračovaním v\nporušení základných práv žalovanej, ku ktorému došlo resp., ktoré začalo práve protiprávnym vydaním\nuvedených kasačných rozhodnutí v rokoch 2015 a 2016.\n32. Dovolateľka považovala za nesporné, že na kľúčové odvolacie dôvody by nemala dostať odpoveď\nv jednom odseku, a to formulovanú v podobe nepodložených, všeobecných a nelogických úvah\nsvedčiacich o tom, že odvolací súd sa s jej argumentáciou ani riadne neoboznámil.\n33. Uvedená podstata je podľa dovolateľky vymedzená nasledovnou otázkou: „Môže súd - súc viazaný\nkasačnými rozhodnutiami ÚS SR/NS SR čo do ich kasačných dôsledkov, t.j. že určité skôr prijaté\nrozhodnutia (v pôvodnom konaní) sú zrušené, čo otvára možnosť (v súdnom konaní) domáhať sa\nvrátenia nimi pôvodne prisúdených čiastok - odoprieť prisúdiť takýto nárok na vrátenie príslušných\nčiastok, a to z toho právneho dôvodu, že samotné súdne konanie, v ktorom sa priznanie nároku\nna vrátenie uvedených čiastok požaduje, by rozsudkom vyhovujúcim žalobe mohlo viesť k ďalšiemu\nprehlbovaniu zásahu do základných práv žalovaného, hoci tento zásah však z dôvodu rešpektu k\nrecentnej judikatúre ESĽP nie je možné akceptovať ani za cenu, že tým súd sčasti znemožní uviesť\ndôsledky spomenutých kasačných rozhodnutí do života?“\n34. Uvedené závery dovolateľka odvíja od tvrdenia, že nálezom Ústavného súdu II. ÚS/777/2014\nbolo porušené právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového dohovoru, keď bolo bez jej\nprocesnej účasti pred ÚS SR opätovne prejednané a zrušené dovolacie rozhodnutie NS SR vo veci\n1ObdoV/41/2011, a tým bol nariadený opätovný dovolací prieskum právoplatných rozhodnutí, ktorými\nskončilo pôvodné konanie (rozsudok 1Obo/107/2010 v spojení s rozsudkom 49Cb/59/2000, ktoré boli\nnásledne zrušené), čím bolo porušené právo žalovanej na spravodlivý proces a stabilita súdnych\nrozhodnutí bez primeraných dôvodov, pričom tieto rozhodnutia vyriešili dlhoročný spor žalovanej\nso žalobcom a garantovali jej určité majetkové práva pod ochranou čl. 1 Dodatkového protokolu.\nSpochybňovala proces vedený v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Tvrdila,\nže Slovenská republika rozhodnutiami ÚS SR a NS SR porušila Dohovor a Dodatkový protokol tým,\nže zasiahla do právnej istoty žalovanej, porušila procesné garancie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru,\nzásahom do stability súdnych rozhodnutí porušila čl. 1 Dodatkového dohovoru, keď ESĽP len deklaruje\n\nvnútroštátne rozhodnutia a ponechá široký priestor pre vnútroštátne orgány ako zjednať nápravu, ktorá\nmôže byť, podľa dovolateľky, zjednaná nasledovne - vyniesť nové rozhodnutie, ktoré obnoví stav ešte\npredtým, ako bol právoplatne derogovaný výsledok pôvodného veľkého konania alebo v druhom prípade\nkonajúci súd musí ignorovať národné kasačné rozhodnutia a v súlade s rozsudkom ESĽP postupovať\ntak, aby obnovil stav ako keby právoplatné rozhodnutia, ktorými skončilo pôvodné konania, zrušené\nneboli. Dovolateľka sa opiera o dôsledky kasácie, ktorým nemožno priznať právnu ochranu, a treba\nkonať tak, ako keby už existoval rozsudok ESĽP, a ten sa aplikoval v konaní, čo by bol postup odvodený\nzo všeobecnej povinnosti všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné\nzáväzky (čl. 1 ods. 2 Ústavy SR), rešpektovať Dohovor a jeho prednosť pred vnútroštátnym právom,\na presadzovať ho v súlade s jeho preambulou do právneho života aj bez potreby, aby konkrétne\nporušenie dohovoru zistil a vyhlásil ESĽP. Podľa dovolateľky takto súdy nižších inštancií nepostupovali\na nedostatočne zdôvodnili jej argumenty, ktoré aj pred nimi uviedla. Zdôvodnenie odvolacieho súdu k\ntýmto argumentom odvolateľky (vyjadrené v bode 55. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu) je podľa\ndovolateľky nedostatočné a nenapĺňa jej právo na riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia.\n35. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP spočívajúcemu v nesprávnom právnom\nposúdení veci dovolateľka v bode 4. dovolania (č. l. 709 spisu) skonštatovala, že rozhodovanie súdov\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky ako aplikovať štrasburské právo na danú vec, čo v konkrétnych\naspektoch predstavovalo problematiku, ktorá v rozhodovacej praxi podľa dovolateľky nebola riešená.\nDovolateľka vymedzila právne otázky nasledovne:\n„a) Môže všeobecný súd posúdiť otázky aplikácie „štrasburského práva“ aj v situáciách, kedy sa\nporušenia „štrasburského práva“ mali dopustiť súdy Slovenskej republiky, prípadne dokonca ÚS SR\na dôsledky takýchto porušení v súhrne s ďalšími skutočnosťami zahrnúť do úvahy o tom, či možno\nurčitej osobe (ne)priznať súdnou cestou uplatňované právo, hoci o porušení „štrasburského práva“ zatiaľ\nnerozhodol v konkrétnom prípade ESĽP?\nb) Môže všeobecný súd v súlade s preambulou a čl. 14 Dohovoru poskytnúť ochranu základných\npráv upravených v Dohovore strane civilného procesu tým, že nároku jej protistrany odoprie v civilnom\nsúdnom konaní právnu ochranu (neuzná ho ako civilnú obligáciu, nakladá s ňou ako s naturálnou\nobligáciou, nenárokovateľným právom, per analogiam § 3 ods. 1 OZ ) s odôvodnením, že prisúdením\ntohto práva protistrane by mohol konajúci slovenský súd porušiť Dohovor a privodiť tak medzinárodnú\nzodpovednosť Slovenskej republiky na základe sťažnosti tejto strany podľa čl. 34 Dohovoru?\nc) Vylučuje viazanosť súdu rozhodnutím iného orgánu štátu taký postup súdu, ktorý je uvedený v\npísmene a), resp. b))\nd) Môže všeobecný súd hodnotiť postup ÚS SR/NS SR v konaní o ústavnej sťažnosti/ (mimoriadnom)\ndovolaní z hľadiska toho, či ÚS SR/ NS SR (ne)oprávnene zasiahol alebo nezasiahol do základných\npráv strany súdneho konania upravených Dohovorom a v dôsledku takýchto zistení môže všeobecný\nsúd takéto zistenia premietnuť do právnej úvahy v súdnom konaní aj bez toho, aby porušenia Dohovoru\npríslušnými slovenskými justičnými orgánmi vyslovil ESĽP?\ne) Môže všeobecný súd viazať aplikáciu štrasburského práva v ním súdenej veci vo vyššie naznačenom\nrozsahu na zistenie, či strana súdneho konania (ne)zmeškala lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 34\nDohovoru v jej individuálnej veci alebo je z hľadiska vnútroštátnej aplikácie štrasburského práva táto\nokolnosť bez významu?“\n36. V podstate dovolacích námietok týkajúcich sa právneho posúdenia veci dovolateľka poukazovala\nna konanie pred ÚS SR, ktorého výsledkom bolo vydanie nálezu II. ÚS 777/2014, ktorý bol vydaný\nbez účasti žalovanej, čím došlo podľa nej k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. S tým úzko súvisí\naj uznesenie NS SR 1MObdoV/3/2015, ktoré bolo vydané vzhľadom na kasačnú záväznosť nálezu\nII. ÚS 777/2014 v konaní o mimoriadnom dovolaní, a následne boli zrušené rozsudky vydané v\npôvodnom konaní - rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci 49Cb/59/2000 a rozsudok NS SR\nvo veci 1Obo/107/2010. K porušeniu práv žalovanej došlo z dôvodu, že neexistoval legitímny dôvod\nzodpovedajúci judikatúre ESĽP, na základe ktorého by bolo možné znovu otvoriť, po šestnástich rokoch\nod začiatku, pôvodné konanie, už raz ukončené právoplatnými rozhodnutiami súdov.\n37. Dovolateľka tvrdila, že nálezom ÚS SR vo veci II. ÚS 777/2014 v spojení s uznesením NS SR\nvo veci 1MObdoV/3/2015 došlo k zásahu do práva žalovanej na ochranu majetku podľa článku 1\nDodatkového protokolu, keď na základe rozsudkov, ktorými skončilo pôvodné konanie (49Cb/59/2000 a\n1Obo/107/2010) sa žalovaná stala majiteľkou prisúdenej peňažnej čiastky, avšak v dôsledku zrušenia\ntýchto rozsudkov uznesením 1MObdo/3/2015 ako nepriameho dôsledku nálezu ústavného súdu II.\nUS 777/2014 bolo jej majetkové právo ohrozené, čo napokon dokumentuje vymáhanie uvedenej\nčiastky titulom bezdôvodného obohatenia od žalovanej späť. Ďalej poukazovala na konanie NS SR o\n\nmimoriadnom dovolaní vo veci 1MObdo/3/2015, ktorým bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Dôvody\ntýchto porušení špecifikovala v bode 124. dovolania. Porušenie v konaní ÚS SR špecifikovala v bode\n126. dovolania, poukázala na judikatúru ESĽP, ktorý vo výrokoch rozhodnutí o porušení Dohovoru len\ndeklaruje existujúci právny stav, či konaním, nečinnosťou svojich orgánov Slovenská republika porušila\nDohovor (protokoly). Konštitutívnym výrokom je len výrok satisfakčný. Poukázala na proces, ktorý\nnasleduje po rozhodnutí ESĽP, ktorý konštatuje porušenie Dohovoru, akým spôsobom sa vykonáva v\nSlovenskej republike rozsudok ESĽP.\n38. Ďalej špecifikovala obsah námietok v bodoch 157. - 170. dovolania, vo svetle časových kritérií,\npoukazovala na právny význam Dohovoru v slovenskom práve všeobecne (body 171. až 189.\ndovolania), rozhodnutie ESĽP, rozsudok Komory z 3. júna 2014 vo veci López Guió proti Slovenskej\nrepublike, sťažnosť 10280/12 v bodoch 180. - 188. dovolania, pričom v bodoch 189. - 195. dovolania\nkonštatoval závery ESĽP v tejto veci. V bodoch 196. až 209. dovolania poukazovala na prípad F.\nPerea. Vo vzťahu ku konaniu o mimoriadnom dovolaní poukazovala na neprimeranú dobu na podanie\nmimoriadneho dovolania, na jeho charakter, skutočnosť, že mimoriadne dovolanie bolo zásahom štátu\ndo súkromnoprávneho sporu v prospech štátneho subjektu (body 196., 211., 212. - 240 dovolania). V\nbodoch 241. až 252. poukazovala na vlastný vplyv rozhodnutia ÚS SR na rozhodovaciu činnosť súdov\na konštatovala, že samotné konanie, ktoré bolo opätovne vyvolané zrušením skorších právoplatných\nsúdnych rozhodnutí, doposiaľ nie je právoplatne skončené. Poukazovala, že dovolací súd bude musieť\nurobiť názor na právnu otázku aplikácie Dohovoru a využiť aj konzultačnú procedúru Protokolu 16\npostupom podľa § 445 CSP.\n39. Dovolateľka rozoberala pohľadávku na trovy konania z hľadiska posúdenia jej charakteru\ndeklaratórneho, resp. konštitutívneho (body 256. - 308. dovolania, č. l. spisu 733 - 741, bod 5.\ndovolania, č. l. 233 - 241 spisu, body 256. - 308. dovolania). Argumentáciu opierala o skutočnosť,\nže v súdnom konaní je potrebné dôsledne rozlišovať medzi situáciou, kedy sa súdnym rozhodnutím\npriznáva náhrada trov konania, ktoré zároveň tvoria príslušenstvo uplatňovanej peňažnej pohľadávky,\na situácie, kedy takéto príslušenstvo trovy netvoria. Nesúhlasila s názorom súdov, ktoré konštatovali,\nže pohľadávka na trovy má konštitučný charakter. Poukazovala, že rozhodovacia prax síce hodnotí\nnárok na náhradu trov konania ako nárok procesný, avšak tento nárok môže byť priznaný aj žalovanej\nosobe, či osobe, ktorá nevymáha v súdnom konaní pohľadávky, majiteľovi pohľadávky a materiálne sa\nprelína s nárokom žalobkyne na náhradu nákladov vymáhania pohľadávky, a to s právnymi dôsledkami,\nktoré špecifikovala v ďalšej časti dovolania. Podľa dovolateľky je potrebné na problematiku súbehu\nnárokov (právo na náhradu trov konania - procesný nárok a na náhradu nákladov vymáhania pohľadávky\n- hmotnoprávny nárok ako príslušenstvo pohľadávky, o ktorej vymáhanie ide) hľadieť na základe\nzmiešaného konštitutívno-deklaratórneho konceptu prelínania oboch nárokov, práv. Takéto právne\nposúdenie, v podobe v akej ho prezentuje v dovolaní, nebolo podľa nej v judikatúre prijaté, ani\nodmietnuté, a ani riešené. V dovolaní podrobne rozoberá charakter náhrady trov konania aj vo väzbe\nna ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.\n40. Podľa dovolateľky sa od otázky charakteru trov konania odvíja aj posúdenie otázky premlčania,\nčo špecifikovala v bode 6. dovolania na č. l. 741 spisu (body 309. - 315. dovolania), kde uvádza, že\nsamotná skutočnosť (bod 312. dovolania), že bolo vydané rozhodnutie, ktorým bol zrušený rozsudok\n49Cb/59/2000 v spojení s rozsudkom 1Obo/107/2000, na základe ktorých žalobkyňa plnila, ešte nie\nje podľa nej právnym dôvodom pre vznik nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia.\nPodľa dovolateľky bola týmto právnym dôvodom len neexistencia hmotnoprávneho nároku žalobkyne na\nvydanie bezdôvodného obohatenia. Nebol nikdy daný od samého začiatku a môže byť daný až vydaním\nnového rozhodnutia v následnom konaní Krajského súdu v Bratislave, v ktorom sa bude rozhodovať\nnanovo aj o trovách konania. Dovolateľka uviedla, že v prípade, ak sa neexistencia hmotnoprávneho\nnároku preukáže v následnom konaní pred Krajským súdom v Bratislave, plnenie poskytnuté žalovanej\nna základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave v konaní 49Cb/59/2000 v spojení s rozsudkom\n1Obo/107/2009 je a bolo od začiatku, od okamihu jeho poskytnutia, bezdôvodným obohatením a podľa\ndovolateľky už od tohto okamihu začala plynúť trojročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva\nna súde, a preto je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na § 107 ods. 1 OZ\npremlčaný. V bode 315. dovolania dovolateľka uviedla, že bezdôvodné obohatenie má hmotnoprávnu\npovahu, čo znamená, že už v čase poskytnutia plnenia žalobkyňa vedela komu plnila, v akom rozsahu,\na právo na vydanie bezdôvodného obohatenia mohla uplatniť na súde ihneď po tom ako plnila.\n41. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú\npriniesol CSP v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať\nza mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového\nkonania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“\n\na dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako\ntretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho\nsúdu (porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,\n3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012).\n42. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej\nrozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na možnosť\nprelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z\ntejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa\nmôže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr\nreštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014).\n43. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho\nsúdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z\nustanovení § 419 a nasl. CSP, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania, je zrejmé, že na to, aby sa\ndovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti\ndovolania vyplývajúce z ustanovení § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t.\nj. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie\ndôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Dovolací súd\nje dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní\n(porovnaj § 428 CSP).\n44. V posudzovanom prípade dovolateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia\n§ 420 písm. f) CSP. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces. Vady konania vymenované v ust. § 420 CSP sú špecifické tým,\nže zakladajú nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť. Vyplýva to z ust. § 431 CSP, podľa\nktorého dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n45. K dovolacím dôvodom bodu 3.a dovolania dovolací súd konštatuje, že odvolací súd vo vzťahu k týmto\nargumentom zdôvodnil rozhodnutie v bode 44. odôvodnenia, z ktorého vyplývajú závery, na základe\nktorých dospel k názoru a záveru, že odvolací argument žalovanej, ktorým namietala výšku 8% úroku\nz omeškania, nebol žalovanou uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie, a z tohto dôvodu naň\nnemohol prihliadať.\n46. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd dostatočne zdôvodnil, prečo nepristúpil k meritórnemu\nprejednaniu tejto námietky odvolateľky (dovolateľky). Žalovaná vo vyjadrení k žalobe namietala\nuplatnený nárok s príslušenstvom, nárok ako celok, bližšie však vo svojich podaniach výšku uplatneného\núroku z omeškania nerozporovala a neuviedla dôvody, ktoré vo vzťahu k nemu uviedla v podanom\nodvolaní.\n47. Dovolací súd konštatuje, že prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany\nsú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov,\nnámietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Prostriedky\nprocesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa\ndokazovanie končí. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie,\nokrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Ustanovenie § 366 CSP (novoty v odvolacom\nkonaní) upravuje, kedy je možné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli\nuplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, použiť v odvolacom konaní. Zákonodarca striktne\nvymedzuje v § 366 písm. a) až d) CSP, ktoré prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany je\nmožné použiť aj v odvolaní.\n48. Dovolateľka tvrdila, že žalobkyňou uplatnený nárok vrátane príslušenstva neuznala v celom rozsahu.\nTvrdila, že ak namietala uplatnené úroky z omeškania ako celok, namietal aj ich výšku, a nebola\npovinný vo svojej procesnej obrane osobitne uviesť, že namieta aj nárok na úrok z omeškania v\nrozsahu 8 % ročne z dlžnej sumy. Tvrdila, že súd pozná právo a strany sporu nie sú povinné správne\nprávne kvalifikovať uplatnený nárok, keďže je to úlohou súdu, majú len povinnosť tvrdenia a povinnosť\ndôkaznú. Pokiaľ žalovaná spochybnila nárok uplatnený žalobou ako celok, a počas konania vyšlo\nnajavo, že vzťah z bezdôvodného obohatenia sa spravuje OZ (čo potvrdil aj odvolací súd v bode\n50. odôvodnenia rozsudku), bolo povinnosťou súdu prvej inštancie správne aplikovať právne normy a\npriznať žalobkyni nárok na úrok z omeškania len v takej výške, na ktorý mala podľa právnych predpisov\n\nnárok. Žalovaná v konaní spochybnila obchodnoprávnu povahu priznanej čiastky vo vzťahu k celému\nžalobnému návrhu, a tým logicky spochybnila aj uplatnený úrok z omeškania. Aplikovaná argumentácia\nohľadne právneho posúdenia výšky úrokov z omeškania nie je podľa žalovanej prostriedkom procesnej\nobrany v zmysle § 149 CSP. Hmotnoprávna námietka je podľa § 152 CSP právny úkon protistrany\nspôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany a dovolateľa. Odvolací súd rozhodol\nna princípe formálnej pravdy, nezohľadňujúc právnu argumentáciu žalovanej, naviac, keď súd prvej\ninštancie vôbec nezdôvodnil, prečo priznal úrok z omeškania vo výške 8 % ročne, aplikoval sadzbu\nobchodnoprávnu, a sám konštatoval, že sa nejedná medzi účastníkmi o vzťah z podnikania, a je potrebné\naplikovať úpravu OZ, a to aj vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania, čím samotné rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie je protichodné, v časti priznaného 8 % úroku nezdôvodnené. Tým, že odvolací súd\nneprejednal uvedenú námietku a nevysporiadal sa v odôvodnení rozhodnutia s argumentami žalovanej,\nkonal podľa dovolateľky nepredvídateľne, svojvoľne, nelogicky a porušil zásadu legitímneho očakávania.\n49. Dovolacie dôvody uvedené pod písmenom 3.b dovolania dovolateľka špecifikovala následne v\nbodoch 51. - 85. dovolania (č. l. 696 - 702 spisu).\n50. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že odvolací súd posúdil jej odvolaciu námietku ohľadne výšky priznaného\núroku z omeškania ako novotu v konaní, dovolací súd konštatuje, že je pravdou, že až v odvolaní (body\n86, 87, 88 odvolania, č. l. 479 spisu) žalovaná uviedla argumenty týkajúce sa výšky súdom prvej inštancie\npriznaného úroku z omeškania. Dovolací súd konštatuje, že žalovaná zo žaloby vedela, čo je predmetom\nžaloby (súdne trovy, ktoré jej boli vyplatené na základe súdnych rozhodnutí, ktoré boli následne zrušené)\na vedela, že nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia sa uplatňuje 8 % úrok z omeškania. Strany sporu\nvedeli, čo je predmetom sporu, a či sa jedná o nárok vyplývajúci z podnikateľskej činnosti medzi nimi.\nZástupca žalovanej mal podľa názoru dovolacieho súdu postupovať s odbornou starostlivosťou, a čo i\nlen z opatrnosti namietať nielen celý nárok a uplatnené príslušenstvo, ale aj výšku úroku z omeškania,\na uviesť argumenty, ktoré následne uviedol v bode 88. odvolania. Pokiaľ postupoval takýmto spôsobom\naž v odvolacom konaní, nebola jeho námietka spôsobilá prieskumu v odvolacom konaní, a postup\nodvolacieho súdu, ktorý vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku ako novotu, bol správny.\n51. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedená procesná obrana žalovanej, ktorú uviedla v dovolaní a v\npodanom odvolaní nenapĺňa atribúty § 366 písm. a) až d) CSP. Dovolací súd konštatuje, že zdôvodnenie\nodvolacieho súdu k tejto dovolacej námietke v bode 44. odôvodnenia je dostatočné, vychádza z\nobsahu súdneho spisu. Odvolateľka uvedený odvolací dôvod nešpecifikovala do rozhodnutia súdu prvej\ninštancie. Nie je možné konštatovať, že by postup odvolacieho súdu, ktorý nepristúpil k meritórnemu\nprejednaniu tejto odvolacej námietky, bol svojvoľný, nemal oporu v obsahu súdneho spisu a nebol\ndostatočne odôvodnený v rozsudku odvolacieho súdu.\n52. Uvedený dovolací dôvod dovolací súd vyhodnotil ako neprípustný.\n53. Čo sa týka odmietnutia odvolania vo vzťahu k výrokom I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie s\npoukazom na § 357 písm. a) a n) CSP, dovolací súd konštatuje, že odvolací súd zdôvodnil svoj postup a\nzávery v bodoch 41. a 43. odôvodnenia zdôvodnil svojho rozhodnutia. Ustanovenie § 357 CSP taxatívne\nvymenúva okruh rozhodnutí súdu prvej inštancie, proti ktorému je odvolanie prípustné. Proti uzneseniam,\nktoré v ustanovení § 357 CSP nie sú uvedené, odvolanie prípustné nie je.\n54. K uvedenému dovolací súd poukazuje na judikatúru týkajúcu sa § 357 CSP vo veciach vedených na\nNS SR pod sp. zn. 4Obdo/104/2020, 8Cdo/228/2019, 8Cdo/179/2018, 4Obdo/73/2022, 3Obo/14/2017,\n3Obdo/12/2019, 1Obo/15/2018, 2Obo/11/2018 a vo veci vedenej na ÚS SR pod sp. zn. II. ÚS 199/2019.\n55. Závery odvolacieho súdu k výkladu § 357 CSP vyplývajú z gramatického výkladu tohto zákonného\nustanovenia v ustálenej judikatúre, pričom tieto závery sú riadne premietnuté do odôvodnenia\nrozhodnutia. Preto nie je možné konštatovať porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces v dôsledku\nnezdôvodnenia rozhodnutia vo vzťahu k tejto námietke pre vecné neprejednanie tejto námietky z\ndôvodov vylúčenia z odvolacieho prieskumu. Aj tento dovolací dôvod vyhodnotil dovolací súd ako\nneprípustný.\n56. Vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd tiež konštatuje, že odvolací\nsúd sa k námietkam žalovanej uvedeným v bodoch 4.b a 4.c dovolania vyjadroval v bodoch 49. - 53.\nodôvodnenia svojho rozhodnutia. Podľa názoru dovolacieho súdu je argumentácia odvolacieho súdu\nriadna a dostatočná, naplňuje právo žalovanej na riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu\nku konštitutívnemu, resp. deklaratórnemu charakteru náhrady trov konania, otázke premlčania, ako aj\nväzby na aplikáciu judikatúry ESĽP, na ktorú poukazovala v konaní žalovaná (bod 4a dovolania), ku\nktorej sa odvolací súd vyjadril v bode 55. rozhodnutia. Nie je možné konštatovať, že by sa s uvedenými\n\nnámietkami, odvolací súd nedostatočne vysporiadal, nezdôvodnil ich, že by zdôvodnenie rozhodnutia\nbolo arbitrárne.\n57. Čo sa týka výkladu § 451 OZ, právnym dôvodom plnenia môže byť výnimočne samotný zákon\nalebo na základe zákona právna skutočnosť. Právoplatný rozsudok súdu nie je zákon, a právnu\nskutočnosť predstavuje iba v tých prípadoch, ak účinky právoplatnosti rozhodnutia smerujú k vzniku,\nzmene alebo zániku práv a povinností. Inak povedané, iba konštitutívne rozhodnutia súdu majú\npovahu hmotnoprávnej skutočnosti. Pravidlom v sporových konaniach však bývajú deklaratórne účinky\nsúdnych rozhodnutí. Ak súd len deklaruje existenciu hmotnoprávneho dôvodu plnenia, nepredstavuje\nsamotné rozhodnutie súdu právny dôvod, ale len formu autoritatívnej ochrany dôsledkov existencie\ntohto právneho dôvodu. Per eliminationem tak dospievame k záveru, že právoplatný rozsudok súdu\nbude právnym dôvodom plnenia iba vtedy, ak sa právoplatnosťou rozsudku konštituujú (zakladajú,\nmenia alebo rušia) práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov. Ak takýto rozsudok bude v dôsledku\nmimoriadneho opravného prostriedku zrušený, pôjde o právny dôvod plnenia, ktorý dodatočne odpadol\n(napr. v prípade zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva so stanovením povinností\npeňažne saturovať niektorých spoluvlastníkov, zriadenie vecného bremena za náhradu a pod.). V\ntomto prípade pôjde o bezdôvodné obohatenie. Ak však súd len deklaruje existenciu hmotnoprávneho\ndôvodu, právnym dôvodom plnenia tak nebude samotný rozsudok súdu, ale onen hmotnoprávny\ndôvod rozhodnutím súdu autoritatívne chránený. (FICOVÁ, Svetlana. § 357 [Prípustnosť odvolania\nproti uzneseniu]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa,\nBAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck,\n2022, s. 1343)\n58. Ďalej dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR z 9. apríla 2014 vo veci sp. zn.\n7Cdo/85/2013 (R 74/2019), podľa ktorého „ten, komu bolo plnené na základe rozhodnutia, ktoré bolo\nnásledne zrušené alebo stratilo podľa procesných predpisov účinky, sa bezdôvodne obohacuje len vtedy,\nak právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného\npráva tu bol, potom trvá ďalej, bez ohľadu na to, či právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré toto\nprávo iba deklarovalo, bolo či nebolo zrušené alebo stratilo svoju účinnosť.“, ako aj na rozsudok NS\nSR z 27. októbra 1987 vo veci sp. zn. 2Cz/71/1987 (R 14/1991), podľa ktorého „zaplatená náhrada trov\nkonania podľa právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskoršie zrušené, nie je už súčasťou trov\nsúdneho konania pokračujúceho po tomto zrušení rozhodnutia. Vrátenie tejto zaplatenej náhrady možno\nuplatniť žalobou o vydanie neoprávneného majetkového prospechu. ...Pod pojmom trovy konania, ako to\nvyplýva z ustanovenia § 137 O. s. p. treba rozumieť len tie výdavky, ktoré sú spojené so súdnym konaním\na slúžia na to, aby bola zabezpečená činnosť súdu. Sú to predovšetkým hotové výdavky účastníkov\na ich zástupcov, vrátane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy\ndôkazov, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Zaplatená náhrada trov konania\npodľa neskoršie zrušeného rozhodnutia netvorí teda súčasť trov pokračujúceho konania (§ 137 O. s. p.),\na preto by nebolo možné rozhodnutie o jej úhrade odôvodňovať ustanoveniami občianskeho súdneho\nporiadku 1 o náhrade trov konania. Ak teda žalovaní v konkrétnej veci zaplatili žalobcom náhradu trov\nkonania podľa nezákonných a už zrušených rozhodnutí, ide o plnenie bez právneho dôvodu a žalovaní\nmôžu požadovať ich vrátenie ako neoprávnený majetkový prospech v zmysle ustanovenia § 452 O. z.“\n59. Taktiež dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález ÚS SR zo 16. novembra 2021 vo\nveci sp. zn. IV. ÚS 221/2020, podľa ktorého „právoplatné a vykonateľné rozhodnutie všeobecného\nsúdu o náhrade trov konania sa tak stáva právnym dôvodom plnenia, pričom zároveň platí, že\njeho zrušenie na základe mimoriadneho opravného prostriedku alebo ústavnej sťažnosti má za\nnásledok dodatočné odpadnutie tohto dôvodu plnenia. Táto skutočnosť z časového hľadiska nastáva\nokamihom nadobudnutia právoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia. Týmto momentom zároveň vzniká\nzáväzok, ktorého obsahom je povinnosť toho, kto sa bezdôvodne obohatil, vydať to, o čo sa\nobohatil, a s ňou korelujúce právo osoby, na úkor ktorej došlo k obohateniu, požadovať vydanie\npredmetu bezdôvodného obohatenia. ...Za rozhodujúce považuje ústavný súd v tejto veci posúdenie\npovahy rozhodnutia všeobecného súdu o náhrade trov konania a po jej vyhodnotení aj posúdenie\nprávnych následkov konania strán sporového súdneho konania, ktorým na základe právoplatného a\nvykonateľného rozhodnutia všeobecného súdu vznikli vzájomné práva a povinnosti, ktoré boli následne v\nrámci uplatneného mimoriadneho oprávaného prostriedku, resp. ústavnej sťažnosti zrušené (z časového\nhľadiska je predmetom hodnotenia obdobie od nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti pôvodného\nrozhodnutia a rozhodnutia nového - kasačného). Ústavný súd predovšetkým uvádza, že problematika\nrozhodovania o náhrade trov konania má základ v procesnom práve a právny pomer (vzájomné práva a\npovinnosti) medzi dotknutými stranami, ktorý autoritatívne rieši otázku priznanej náhrady trov konania,\n\nvzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má v tomto smere konštitutívnu povahu,\npretože až do rozhodnutia všeobecného súdu o náhrade trov konania si strany medzi sebou nie sú\npovinné navzájom nič plniť a každá z nich znáša svoje vlastné trovy, ktoré jej v priebehu konania\nvznikli. Konštitutívny aspekt rozhodnutia o trovách konania sa neprejavuje len v rovine vzniku tohto\nprávneho vzťahu, ale aj v súvisiacej rovine týkajúcej sa priznaného rozsahu tejto náhrady (jej výšky).\nInými slovami, právoplatné a vykonateľné rozhodnutie všeobecného súdu o náhrade trov konania sa\ntak stáva právnym dôvodom plnenia, pričom zároveň platí, že jeho zrušenie na základe mimoriadneho\nopravného prostriedku alebo ústavnej sťažnosti má za následok dodatočné odpadnutie tohto dôvodu\nplnenia [§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (m. m. II. ÚS 18/2016)]. Táto skutočnosť z časového\nhľadiska nastáva okamihom nadobudnutia právoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia. Týmto momentom\nzároveň vzniká záväzok (§ 489 Občianskeho zákonníka), ktorého obsahom je povinnosť toho, kto sa\nbezdôvodne obohatil, vydať to, o čo sa obohatil, a s ňou korelujúce právo osoby, na úkor ktorej došlo k\nobohateniu, požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia.“\n60. Vyššie uvedené rozhodnutia sa zaoberajú otázkou charakteru rozhodnutia o náhrade trov konania a\nnároku na vydanie bezdôvodného obohatenia po zrušení riadneho rozhodnutia, a časovým hľadiskom\nuplatnenia tohto nároku v súvislosti s premlčaním nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vo\nvzťahu k plynutiu premlčacej doby najvyšší súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie NS SR z 18. júla\n1975 vo veci 1Cz/53/1975 (R 11/1977), v ktorom súd vyslovil, že premlčacia doba začne plynúť až\nprávoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie, ako aj na nález ÚS SR zo\n16. novembra 2021 vo veci IV. ÚS 221/2020, ktorý venoval pozornosť momentu vzniku bezdôvodného\nobohatenia. Taktiež dovolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. apríla\n2014, vo veci 31Cdo/3309/2011, z ktorého vyplýva, že premlčacia doba k uplatneniu nároku na vydanie\nbezdôvodného obohatenia začína plynúť okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým\nbolo zrušené rozhodnutie, na základe ktorého sa plnilo.\n61. Na základe uvedeného dovolací súd vyhodnotil aj dovolacie dôvody uvedené v bodoch 4.a, 4.b a\n4.c. dovolania ako neprípustné.\n62. Dovolací súd sumarizuje, že podľa vysloveného právneho názoru žalovanej v konaniach pred\nsúdmi nižších inštancií duplikovaného v dovolacích dôvodoch mali súd prvej inštancie a krajský súd\nignorovať rozhodnutia ÚS SR vo veci II. ÚS 777/2014 a NS SR vo veci 1MObdoV/3/2015, keďže týmito\nsúdnymi rozhodnutiami boli podľa dovolateľky porušené práva žalovanej, právo na spravodlivý proces,\nčlánok 6 Dohovoru, právo na majetok podľa článku 1 Dodatkového protokolu. Podľa dovolateľky mali\nsúdy ignorovať obsah kasačných rozhodnutí a vychádzať z premisy, ako keby existovalo rozhodnutie\nESĽP, ktoré konštatuje porušenie práva žalovanej podľa článku 6 Dohovoru a článku 1 Dodatkového\ndohovoru s poukazom na argumentáciu, že rozhodnutia ESĽP nemajú kasačný charakter, nezrušujú\nsúdne rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, či už ústavného súdu alebo všeobecných súdov, a len\ndeklarujú porušenie práv účastníka konania.\n63. Žalovaná tvrdila, že súdy mali v konaní aplikovať túto štrasburskú judikatúru a neboli viazané\nkasačnými rozhodnutiami ústavného ani najvyššieho súdu. Odvolací súd sa s týmito argumentami\nvysporiadal v bode v 55. odôvodnenia rozsudku. Konštatoval, že nie je oprávnený posudzovať konanie\npred ústavným a najvyšším súdom, argumentácia sa vzťahuje na iné konanie, ktoré prebieha pred\nKrajským súdom Bratislava, resp. následné konania, a nie na súdne konanie, ktoré je predmetom\ndovolacieho prieskumu. Odvolací súd konštatoval, že nezistil porušenie práva žalovanej na spravodlivý\nproces v prebiehajúcom súdnom konaní (ktoré je predmetom dovolania), a nezistil právnu otázku, ktorú\nby riešili súdy aj ESĽP, nenašiel problém, na ktorý by bolo potrebné aplikovať závery rozhodnutia ESĽP,\nna ktoré poukazovala odvolateľka - dovolateľka.\n64. Žalovaná namietala porušenie práv nálezom ústavného súdu a rozhodnutím najvyššieho súdu v\nkonaní o mimoriadnom dovolaní, dôsledkom ktorých bolo zrušenie skôr vydaných rozhodnutí, na základe\nktorých žalobkyňa žalovanej plnila. Na zrušenie týchto rozhodnutí nebol podľa žalovanej legitímny\ndôvod, po šestnástich rokoch od začatia konania, obnovy konania, ktoré už bolo právoplatne skončené,\nnaviac na základe rozhodnutí, ktorými boli porušené práva žalobkyne.\n65. Dovolateľka poukazovala na nezdôvodnenie právnej argumentácie ohľadne aplikácie štrasburského\npráva. Zdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v bode 55. odôvodnenia a odpoveď na otázku, z\nakých dôvodov neaplikoval odvolací súd judikatúru ESĽP a postupy, na ktoré dovolateľka v konaní\npoukazovala, je podľa názoru dovolacieho súdu dostatočné, i keď stručné k rozsiahlej argumentácii\nžalovanej v odvolacom konaní, avšak dáva východiská, na základe ktorých pri rozhodovaní odvolací súd\nvychádzal, a na základe ktorých neakceptoval argumenty žalovanej. Podľa názoru dovolacieho súdu\nnedošlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces, pričom nepreukázala dovolací dôvod podľa\n§ 420 písm. f) CSP.\n\n66. Podľa ustanovenia § 445 CSP, dovolací súd dovolacie konanie preruší aj vtedy, ak rozhodol,\nže požiada Európsky súd pre ľudské práva o vydanie poradného stanoviska k zásadným otázkam\ntýkajúcim sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv\na základných slobôd. Z formulácie uvedeného ustanovenia vyplýva, že ide o právo dovolacieho súdu,\nnie jeho povinnosť obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva.\n67. Dovolací súd konštatuje, že poradné stanoviská ESĽP sú nezáväzné a návrh na prerušenie\ndovolacieho konania zamietol z dôvodu, že vec bola rozhodnutá bez poradného stanoviska z dôvodov\nuvedených v tomto rozhodnutí.\n68. K dovolacím námietkam v zmysle § 421 ods.1 písm. b) CSP dovolací súd uvádza, že nález ÚS SR\nvo veci II. ÚS 777/2014, ako aj rozhodnutie NS SR o mimoriadnom dovolaní vo veci1MObdoV/3/2015\nneboli doteraz zrušené rozhodnutiami ESĽP, rozhodnutiami o mimoriadnom dovolaní, ani Ústavným\nsúdom Slovenskej republiky. Neexistuje súdne rozhodnutie ESĽP, ktoré by konštatovalo porušenie\npráva žalovanej v konaniach II. ÚS 777/2014 a 1MObdoV/3/2015, alebo v konaní, ktoré je predmetom\ntohto dovolacieho konania. Neexistuje rozhodnutie ESĽP, ktoré by plnilo satisfakčnú funkciu, a na\nzáklade ktorého by žalovaná dostala satisfakciu od Slovenskej republiky vo výške zodpovedajúcej alebo\npribližujúcej sa hodnote sporu, ktorý je predmetom dovolacieho prieskumu.\n69. Je potrebné konštatovať, že uznesenie o mimoriadnom dovolaní 1MObdoV/3/2015, ktoré\nnadväzovalo na nález ústavného súdu II. ÚS 777/2014, boli základom pre podanie žaloby vo veci\n13Cob/173/2021 a konanie pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš vo veci 20Cb/40/2017. Súd prvej\ninštancie a odvolací súd boli viazané rozhodnutím NS SR ako dovolacieho súdu v konaní o mimoriadnom\ndovolaní, vrátane nálezu ústavného súdu.\n70. Všeobecné súdy, vrátane dovolacieho, nie sú kompetentné posudzovať zákonnosť postupov\nústavného súdu pri rozhodovaní, ktoré majú vplyv na postavenie žalovaného ako účastníka konania,\nako aj rozhodnutia ústavného súdu z hľadiska, či konanie, postup a rozhodovanie ústavného súdu\nzasiahlo do majetkovej sféry účastníka konania. Rozhodnutia ústavného súdu, (výrok a odôvodnenie)\nsú pre všeobecné súdy, vrátane najvyššieho súdu ako dovolacieho, záväzné, a tvoria judikatúru, ktorou\nsú všeobecné súdy pri rozhodovaní viazané. Dovolací súd nie je kompetentný hodnotiť argumenty\ndovolateľky, či postup ústavného súdu, ktorý vyústil v nález II. ÚS 777/ 2014, bol postupom, ktorý\nzasiahol do práv dovolateľky. Treba konštatovať, že uvedený nález ústavného súdu mal priamy vplyv na\nrozhodovanie všeobecných súdov v konaní 49Cb/59/2000, v ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave\ndňa 11. marca 2010 a v konaní 1Obo/107/2010 (rozhodnutie NS SR zo dňa 31. mája 2011), ktoré nie sú\npredmetom tohto dovolacieho konania. Práve zrušenie vyššie špecifikovaných právoplatných rozhodnutí\nkrajského a najvyššieho súdu bolo právnym základom pre podanie žaloby na Okresnom súde Liptovský\nMikuláš v konaní 20Cb/40/2017 a pre konanie vo veciach odvolania žalovanej na Krajskom súde v\nŽiline pod sp. zn. 13Cob/173/2021. Krajský súd v Žiline v konaní 13Cob/173/2021, ako aj Okresný súd\nLiptovský Mikuláš v konaní 20Cb/40/2017 boli viazané rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní v konaní\nvo veci 1MObdoV/3/2015. Z uvedených dôvodov nie je daná možnosť dovolacieho súdu posudzovať\nargumentáciu dovolateľky týkajúcu sa účinkov nálezu ústavného súdu II. ÚS 777/2014 a uznesenia\nnajvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní na priebeh konania, ktoré je predmetom tohto dovolacieho\nkonania. Najvyšší súd a súdy nižších inštancií boli povinné z obsahu týchto rozhodnutí vychádzať, boli\npre nich záväzné a to v dôsledku toho, že na základe týchto rozhodnutí došlo k zrušeniu právoplatných\nrozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Nie je možné, aby všeobecné súdy ignorovali pri\nrozhodovacej činnosti tieto skutočnosti a tvárili sa, ako keby predmetné rozhodnutia neboli vydané a\nneexistovali. Tieto rozhodnutia súdov sú záväzné pre iné konanie, súdy musia z nich vychádzať, čo\nbol aj prípad posudzovaného konania, ktorého právnym dôvodom začatia bola existencia rozhodnutia,\nktorým bolo zrušené právoplatné rozhodnutie súdu o uložení povinnosti žalobkyni (v pôvodnom konaní)\nzaplatiť žalovanej žalovanú čiastku s príslušenstvom.\n71. Pokiaľ dovolateľka tvrdila, že neboli dané podmienky na zrušenie právoplatných rozhodnutí\nKrajského súdu Bratislave a NS SR po šestnástich rokoch a poukazovala na rozhodovaciu činnosť ESĽP\na štrasburskú judikatúru, tvrdila, že závery týchto rozhodnutí (ústavného súdu a NS SR o mimoriadnom\ndovolaní) sa mali aplikovať iným spôsobom, a nie zrušením uvedených rozhodnutí, rozsiahla právna\nargumentácia dovolateľky sa v tomto smere týka tvrdenia o priamej aplikácii Dohovoru, avšak nie na\nprejednávanú vec, ktorá je predmetom tohto dovolacieho prieskumu.\n72. V prejednávanej veci nie je možné aplikovať Dohovor tak, ako tvrdila dovolateľka, keď existuje\nprávoplatné rozhodnutie súdov, ktorými sa právoplatne zrušili skoršie rozhodnutia všeobecných súdov,\nktorými bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanej žalovanú istinu 5 407 696,83 eura s príslušenstvom,\ntrovy konania vo výške 579 314,67 eura a ďalšie trovy odvolacieho a dovolacieho konania. Dovolacie\n\nnámietky uvedené v bodoch 120., 121. a 122. dovolania na č. l. 711 spisu mali byť preskúmavané v\nkonaní ústavného súdu II. ÚS 777/2014 a najvyššieho súdu 1MCobdV/3/2016 a pokiaľ sa tak nestalo\n(žalovaná nebola účastníčkou konania na ústavnom súde, bola účastníčkou konania o mimoriadnom\ndovolaní - § 243i OSP), mala sa domáhať svojich práv pred ESĽP. V rámci rozhodovania najvyššieho\nsúdu ako dovolacieho súdu nie je možné v tomto konaní akceptovať dovolacie námietky uvedené v\nbode 4.3 dovolania (body 118., 122. - 156, 170. až 211. dovolania) z dôvodu, že nedošlo k zrušeniu\nrozhodnutia ústavného súdu II. ÚS 777/2014, ani rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní. Zrušenie\nrozhodnutia Krajského súdu Bratislave a najvyššieho súdu je podstatou žaloby žalobcu proti dovolateľke.\nUvedená právna situácia nemôže byť podľa dovolacieho súdu riešená postupom prezentovaným\ndovolateľkou, a to ignoráciou právoplatných súdnych rozhodnutí a priamou aplikáciou Dohovoru.\nNajvyšší súd nespochybňuje, že Dohovor ako medzinárodná zmluva je súčasťou právneho poriadku\nSlovenskej republiky, a že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť\npred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd. Priama aplikácia Dohovoru\na štrasburskej judikatúry tak, ako ju v dovolaní prezentuje dovolateľka, nie je podľa názoru dovolacieho\nsúdu aplikovateľná na konanie pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš a Krajským súdom v Žiline.\n73. Pri výklade prezentovanom dovolateľkou by najvyšší súd poprel účinky kasačného rozhodnutia\no mimoriadnom dovolaní a nálezu ÚS SR a dôsledky, ktoré nimi nastali na právne postavenie strán\nsporu, čím by poprel akýkoľvek základ pre podanie žaloby žalobkyňou voči žalovanej o vydanie\nbezdôvodného obohatenia, a to bez toho, že by došlo k zrušeniu nálezu ÚS SR alebo rozhodnutia o\nmimoriadnom dovolaní. Nebolo preukázané, že by došlo k porušeniu práv žalovanej podľa Dohovoru\nalebo Dodatkového protokolu v súvislosti s konaním, ktoré prebiehalo pred Okresným súdom Liptovský\nMikuláš a Krajským súdom v Žiline. Rozsiahla argumentácia dovolateľky sa týkala spochybňovania\nnálezu ústavného súdu a rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní, a s nimi súvisiacich\ndôsledkov na konanie a rozhodovanie všeobecných súdov v inom konaní Krajského súdu v Bratislave\n(49Cb/50/2000), ktoré nebolo skončené, a tieto súdy sa musia s argumentáciou dovolateľky, ak bude\nv konaní uplatnená, vysporiadať.\n74. Dovolací súd duplikuje, že rozhodnutia, na základe ktorých žalobkyňa žalovanej plnila, boli\nprávoplatnými súdnymi rozhodnutiami zrušené. Dôsledkom zrušenia rozhodnutí Krajského súdu v\nBratislave a najvyššieho súdu je podanie žaloby žalobkyne proti dovolateľke. Uvedená právna situácia\nnemôže byť riešená postupom prezentovaným v dovolaní, a to ignorovaním právnej skutočnosti, že\nrozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (konanie 49Cb) a najvyššieho súdu v konaní 1Obo boli\nrozhodnutím o mimoriadnom dovolaní zrušené. Doteraz nedošlo k zrušeniu rozhodnutia o mimoriadnom\ndovolaní, ani nálezu ústavného súdu II. ÚS 777/2014.\n75. Dovolací súd skúmal, či došlo k porušeniu práv dovolateľky na spravodlivý proces a ochranu majetku\npodľa Dohovoru v súvislosti s konaním, ktoré prebiehalo vo veci pred Okresným súdom Liptovský\nMikuláš a Krajským súdom Žilina. Argumenty, ktoré sa týkali porušenia práv žalovanej podľa Dohovoru,\nsa netýkali postupu a konania Okresného súdu Liptovský Mikuláš, ani Krajského súdu v Žiline ako\nodvolacieho súdu. Neexistujú rozhodnutia ÚS SR, NS SR alebo ESĽP, ktoré by deklarovali porušenie\npráv žalovanej v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré je predmetom dovolacieho konania.\n76. Dovolací súd nemá kompetenciu preskúmavať zákonnosť postupu a rozhodovania v konaní o\nmimoriadnom dovolaní, takúto kompetenciu má len v konaní, ktoré prebiehalo pred Okresným súdom\nLiptovský Mikuláš a Krajským súdom v Žiline. Najvyšší súd a všeobecné súdy sú viazané rozhodnutím\nústavného súdu a rozhodnutiami najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní, z ktorých sú povinné\nvychádzať (§ 193 OSP, § 134 zák. č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, ustálená\nrozhodovacia prax ÚS SR). Preskúmavaná právna situácia - existencia právoplatných kasačných\nsúdnych rozhodnutí nedáva priestor dovolaciemu súdu, a nedávala priestor ani Krajskému súdu v Žiline\na Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, na revidovanie záverov rozhodnutí týchto súdov vyjadrených vo\nvýrokovej časti a dôvodoch rozhodnutí, a to ani formou aplikácie Dohovoru a štrasburskej judikatúry.\n77. Odvolací súd sa k otázke charakteru trov konania ako pohľadávke vyjadril v bode 49. odôvodnenia\nsvojho rozhodnutia, v ktorom uviedol, že priznané trovy konania, ktoré boli predmetom žaloby na vydanie\nbezdôvodného obohatenia, sú nárokom, ktorý vzniká až právoplatným rozhodnutím súdu o priznaní trov\nkonania, je to nárok, ktorý má základ v procesnom práve a vzniká na základe právoplatného rozhodnutia\nsúdu, ktoré má konštitutívnu povahu.\n78. V rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia pohľadávky na trovy konania dovolateľka\npoukázala, že rozhodovacia prax síce hodnotí nárok na náhradu trov konania ako nárok procesný,\navšak tento nárok môže byť priznaný aj žalovanej osobe, či osobe, ktorá nevymáha v súdnom konaní\npohľadávku.\n\n79. Dovolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že nárok na náhradu trov konania je procesným nárokom.\nAž na základe rozhodnutia súdu o výške náhrady trov konania vzniká jednej strane voči druhej právo na\nplnenie (pohľadávka). Keďže ide vždy o uznesenie, lehota na plnenie začína plynúť od jeho doručenia.\nUplynutím lehoty na plnenie je uznesenie vykonateľné (§ 238 ods. 3 CSP). To platí bez ohľadu na\nskutočnosť, či bola proti uzneseniu o výške náhrady trov konania podaná sťažnosť. (MESIARKINOVÁ,\nSoňa, BARICOVÁ, Jana. § 262 [Rozhodovanie o náhrade trov konania]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ,\nSvetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol.\nCivilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1069-1077)\n80. Z judikatúry vyplýva, že zaplatená náhrada trov konania podľa právoplatného súdneho rozhodnutia,\nktoré bolo neskôr zrušené, nie je už súčasťou trov súdneho konania pokračujúceho po tomto zrušení\nrozhodnutia. Vrátenie tejto zaplatenej náhrady možno uplatniť žalobou o vydanie neoprávneného\nmajetkového prospechu. (R 14/1991). Z nálezu ÚS SR zo 16. novembra 2021, sp. zn. IV. ÚS 221/2020\nvyplýva, že „právoplatné a vykonateľné rozhodnutie všeobecného súdu o náhrade trov konania sa tak\nstáva právnym dôvodom plnenia, pričom zároveň platí, že jeho zrušenie na základe mimoriadneho\nopravného prostriedku alebo ústavnej sťažnosti má za následok dodatočné odpadnutie tohto dôvodu\nplnenia. Táto skutočnosť z časového hľadiska nastáva okamihom nadobudnutia právoplatnosti\nzrušujúceho rozhodnutia. Týmto momentom zároveň vzniká záväzok, ktorého obsahom je povinnosť\ntoho, kto sa bezdôvodne obohatil, vydať to, o čo sa obohatil, a s ňou korelujúce právo osoby, na úkor\nktorej došlo k obohateniu, požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia.“ Ďalej z nálezu ÚS\nSR z 9. februára 2017, sp. zn. II. ÚS 18/2016 vyplýva, že „možno dospieť k záveru, že právoplatný\nrozsudok súdu bude právnym dôvodom plnenia (v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) len\nvtedy, ak sa právoplatnosťou rozsudku konštituujú (zakladajú, menia alebo rušia) práva a povinnosti\nsubjektov právnych vzťahov. Ak bude takýto rozsudok na základe mimoriadneho opravného prostriedku\nzrušený, potom pôjde o právny dôvod plnenia, ktorý dodatočne odpadol (v zmysle § 451 ods. 2\nObčianskeho zákonníka)“. Z uznesenia NS SR z 9. apríla 2014, sp. zn. 7Cdo/85/2013 (R 74/2019)\nvyplýva, že „Ten, komu bolo plnené na základe rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené alebo stratilo\npodľa procesných predpisov účinky, sa bezdôvodne obohacuje len vtedy, ak právny dôvod plnenia reálne\nnespočíval v hmotnom práve. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, potom trvá ďalej,\nbez ohľadu na to, či právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré toto právo iba deklarovalo, bolo či\nnebolo zrušené alebo stratilo svoju účinnosť.“ Taktiež z rozsudku NS SR z 27. októbra 1987 vo veci sp.\nzn. 2Cz/71/1987 (R 14/1991) vyplýva, že „zaplatená náhrada trov konania podľa právoplatného súdneho\nrozhodnutia, ktoré bolo neskoršie zrušené, nie je už súčasťou trov súdneho konania pokračujúceho\npo tomto zrušení rozhodnutia. Vrátenie tejto zaplatenej náhrady možno uplatniť žalobou o vydanie\nneoprávneného majetkového prospechu.“ V uvedenej súvislosti dovolací súd ďalej poukazuje aj na\nrozhodnutie NS SR z 25. februára 2020 vo veci 5Obdo/6/2019 a na rozhodnutie z 27. apríla 2006 vo\nveci sp. zn. 4Cdo/12/2006.\n81. Podľa názoru dovolacieho súdu, na právne posúdenie veci a rozhodnutie vo veci nemá vplyv,\no aký charakter trov konania - konštitutívny alebo deklaratórny, sa jedná. Súdy rozhodujúce v\ninštančnom postupe vrátane odvolacieho súdu posúdili tento nárok ako procesný, svoje rozhodnutia\nriadne zdôvodnili s poukazom aj na nález ústavného súdu II. ÚS 51/2020. Otázka priznania trov\nkonania ako samostatného nároku, ktorý je predmetom vymáhania titulom bezdôvodného obohatenia,\nz dôvodu, že právny dôvod plnenia odpadol, je judikovaná jednotne. Rozhodovanie súdu prvej inštancie\na odvolacieho súdu bolo v súlade s jednotnou súdnou praxou a nie je dôvod, aby sa dovolací súd v\npredmetnej veci zaoberal hypotetickými, vedeckými a teoretickými otázkami charakteru trov konania tak,\nako ich podrobne nastoľuje v dovolaní dovolateľka. Posudzovanie tejto otázky, v zmysle argumentov\ndovolateľky, nemá vplyv na vecnú správnosť súdneho rozhodnutia, a preto dovolací súd tento dovolací\ndôvod vyhodnotil ako neprípustný.\n82. Judikatúra vychádza z názoru, že trovy konania (súdne trovy) vzniknuté a uplatnené v súdnom\nkonaní a priznané súdnym rozhodnutím vznikajú (ich výška a titul) rozhodnutím súdu o náhrade trov\nkonania v súdnom konaní. Vydané (vyhlásené) súdne rozhodnutie o náhrade trov konania zakladá\n- konštituuje konkrétny nárok účastníka konania na náhradu trov konania. Jedná sa o procesné\nrozhodnutie (uznesenie II. ÚS 51/2020 zo 6. februára 2020, body 28., 30. - 32. odôvodnenia rozhodnutia).\nPotom je bez významu pre prejednávanú vec zaoberať sa otázkou charakteru trov konania vo väzbe na\n§ 121 ods. 1 OZ v rozsahu argumentácie dovolateľky, keď právna otázka týkajúca sa charakteru trov\nkonania priznaných v súdnom konaní, je judikovaná jednotne.\n\n83. K otázke premlčania uplatneného nároku a začatia plynutia premlčacej doby, je potrebné\nkonštatovať, že zdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení so súdom prvej inštancie je\nlogické, dostatočné, argument dovolateľky, že žalobkyňa mohla podať žalobu na vydanie bezdôvodného\nobohatenia skôr, a to hneď po poskytnutí plnenia žalovanej (body 310., 312. - 315. dovolania),\nnie je podľa dovolacieho súdu akceptovateľný. Argumenty dovolateľky sa v tomto smere snažia o\nprezentovanie situácie, ktorá by bola pre postavenie žalovanej priaznivejšia, čo je logické. Až zrušením\nprávoplatných rozhodnutí súdov, na základe ktorých sa plnilo, právny dôvod plnenia odpadol, a až\npo tejto právnej skutočnosti (právoplatné zrušenie rozhodnutí súdov, ktoré ukladajú povinnosť zaplatiť\npeňažnú pohľadávku) môže začať plynúť lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia, nie však skôr,\nkeď bezdôvodné obohatenie môže vzniknúť, a v danom prípade aj vzniklo, až po právoplatnom zrušení\nsúdneho rozhodnutia. Preto nie je možné priznať relevanciu rozsiahlej právnej konštrukcii dovolateľky\nohľadne plynutia premlčacej doby. Judikatúra najvyššieho súdu, na ktorú dovolací súd v tomto rozhodnutí\npoukazuje, je v tomto smere ustálená v otázke posudzovania začiatku plynutia premlčacej doby (právny\ndôvod plnenia odpadol).\n84. Vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby dovolací súd upriamuje pozornosť na rozhodnutia už uvedené\nv bode 60. odôvodnenia tohto rozhodnutia.\n85. Nie je možné konštatovať, že by otázka plynutia premlčacej doby v prípade vydania bezdôvodného\nobohatenia z dôvodu, že právny dôvod plnenia odpadol, nebola v judikatúre riešená. Dovolací súd\npoukazuje na rozsiahlu judikatúru, ktorá je konštantná, a z ktorej aj súdy rozhodujúce v inštančnom\npostupe vychádzali. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka neformulovala jasne a zrozumiteľne právnu\notázku riešenia premlčania v bode 6. dovolania, z obsahu argumentácie a dôvodov dovolania v tejto časti\nvšak vyplýva jej názor, že takéto plynutie premlčacej doby nie je viazané na právoplatné rozhodnutie\nsúdu, ktorým skoršie právoplatné rozhodnutie, na základe ktorého účastník plnil, bolo zrušené, a podľa\ndovolateľky dochádza k začatiu plynutia premlčacej doby už nasledujúcim dňom po zaplatení čiastky.\nVzhľadom na judikatúru je potrebné konštatovať, že otázka začatia plynutia premlčacej doby, v prípade\nplnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, bola riešená, a preto neobstojí dôvod dovolania špecifikovaný\nv bode 6. dovolania (č. l. 741. a 746. dovolania), naviac keď absentuje presné, striktné formulovanie\nprávnej otázky k bodu 6. dovolania, než ktoré z obsahu dovolania vyabstrahoval dovolací súd.\n86. V prípade posudzovania prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 CSP,\nmá viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam\nv tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,\nako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad,\nna ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná\nv dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú\nk jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť\nv dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu\notázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa\nodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá ešte v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu nebola riešená, alebo je rozhodovaná rozdielne. V dôsledku spomenutej\nviazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní\nuplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú\niniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26.09.2017,\nuznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 8.06.2017).\n87. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo\nči zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy,\nak je dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn.\n2Cdo/97/2010, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013).\n88. Obsah dovolania v časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia nezodpovedá kritériám\nuvedeným v ustanoveniach § 432 ods. 1 a 2 CSP.\n89. Na základe uvedeného dovolací súd uzatvára, že v dôsledku neprípustnosti dovolania z dôvodu\npodľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd dovolanie žalovanej v zmysle § 447 písm. c) CSP odmietol a v\nčasti podľa § 421 CSP dovolanie z dôvodu nevymedzenia dovolacieho dôvodu zákonom požadovaným\nspôsobom v zmysle § 447 písm. f) CSP odmietol.\n90. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vznikol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP\nnárok na náhradu trov dovolacieho konania, avšak nakoľko žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla,\n\nže si tento nárok neuplatňuje z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli, dovolací súd\nžalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.\n91. Rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}