{"guid": "bf20daee-b5ed-4505-9e9b-85525c854056:eb9a6476-2eea-4aa6-9756-61f4bfa8d07b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5319201092.2", "spisova_znacka": "5CdoR/16/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5CdoR/16/2025 z 18. 12. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. decembra 2025, sp. zn. 5CdoR/16/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:5319201092.2", "identifikacne_cislo": "5319201092", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Halušková", "sudca_id": 966, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-haluskova-966", "datum_vydania": "2025-12-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "nazov": "§ 432 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/eb9a6476-2eea-4aa6-9756-61f4bfa8d07b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5319201092.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5319201092.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5319201092.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5CdoR/16/2025\n5319201092\n18. 12. 2025\nJUDr. Jana Halušková\nECLI:SK:NSSR:2025:5319201092.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a\nčlenov senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD., v právnej veci navrhovateľa Q. Š.,\nnarodeného XX. V. XXXX, Č., V. XXXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária\nJUDr. Milan Chovanec s.r.o., Žilina, Vojtecha Tvrdého 17, IČO: 36 436 640, proti odporkyniam 1/ B. K.,\nnarodenej XX. Q. XXXX, Č., B. Č.. XXX/XX a 2/ M. K., narodenej XX. H. XXXX, Č., B. Č.. XXX/XX,\no určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie, že navrhovateľ nie je otcom odporkyne 2/, vedenej\nna bývalom Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 12Pc/7/2019, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku\nKrajského súdu v Žiline z 27. novembra 2024 č. k. 12CoP/70/2023 - 365, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nOdporkyni 1/ priznáva voči navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. (Od 01. júna 2023 bývalý) Okresný súd Čadca (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)\nrozsudkom zo dňa 21. februára 2023 č. k. 12Pc/7/2019-278 určil, že dvojstranný právny úkon, zápisnica\no určení otcovstva súhlasným vyhlásením obidvoch rodičov, spísaná dňa 16. 02. 2004 na Mestskom\núrade Čadca rodičmi otcom Q. Š., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. N. V., Č. Č.. XXXX a matkou B. K.,\nnar. XX. XX. XXXX, bytom Č., B. Č.. XXX/XX je neplatným právnym úkonom (výrok I.). Vo zvyšnej časti\nžalobu zamietol (výrok II.) a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania (výrok III.).\n1.1. Okresný súd mal preukázané, že na matrike v Čadci bola dňa 16. 02. 2004 podpísaná zápisnica\no súhlasnom vyhlásení otcovstva rodičov k odporkyni 2/, narodenej dňa XX. XX. XXXX. Zápisnicu\npodpísal najskôr navrhovateľ sám, bez prítomnosti matky maloletého dieťaťa - odporkyne 1/, ktorá\nju podpísala až následne. Navrhovateľ netvrdil, že k podpisu vyhlásenia o určení svojho otcovstva\nsúhlasným vyhlásením rodičov pristúpil pod fyzickým alebo psychickým nátlakom a netvrdil, že by mu\npred podpisom niekto bránil dať si vyhotoviť testy DNA. Priznal, že pri podpisovaní zápisnice o uznaní\notcovstva vedel, že nie je biologickým otcom odporkyne 2/ a vedela to aj odporkyňa 1/, ktorá mu neskôr\nzačala tvrdiť, že biologickým otcom dieťaťa je. Anonymný test DNA dal navrhovateľ vyhotoviť dňa 13. 02.\n2009 a návrh na zapretie otcovstva podal dňa 16. 04. 2019, teda po desiatich rokoch od jeho vyhotovenia.\nNavrhovateľ s odporkyňami nežije v spoločnej domácnosti od roku 2005.\n1.2. V nadväznosti na § 34 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie ustálil, že zápisnica o určení\notcovstva súhlasným vyhlásením rodičov spísaná dňa 16. 02. 2004 v Čadci ako prejav vôle obidvoch\nrodičov, ktorý smeruje k vzniku, zmene, zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s\ntakýmto prejavom spájajú (otcovstvo k odporkyni 2/) je právnym úkonom a môže byť predmetom určenia\njeho platnosti alebo neplatnosti. Poukázal aj na § 7 ods. 4 zákona o matrikách, v zmysle ktorého sa\núdaje obsiahnuté v elektronickej matrike považujú za úplné a zodpovedajúce skutočnosti, ak nie je\n\npreukázaný opak. Konštatoval existenciu naliehavého právneho záujmu na navrhovateľom žiadanom\nurčení s odkazom na § 137 písm. d) zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).\n1.3. V dôvodoch rozsudku poukázal na to, že právna teória aj prax nevylučujú možnosť domáhať sa\nneplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve za predpokladu, ak by náležitosti právneho úkonu\npodľa § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka neboli splnené, resp. ak by obaja vyhlasujúci rodičia vedeli,\nže muž, ktorý vyhlásenie urobil, nie je biologickým otcom dieťaťa. V konaní vypočutí svedkovia zhodne\npotvrdili, že navrhovateľ im už pred narodením dieťaťa, t. j. odporkyne 2/ povedal, že nie je jej otcom.\nV záujme preukázania tvrdení odporkyne 1/, že iba navrhovateľ je otec odporkyne 2/ a vzhľadom na\nnemožnosť stotožnenia navrhovateľom predloženého anonymného testu DNA vo vzťahu k odporkyni 2/\nokresný súd nariadil znalecké dokazovanie analýzou DNA. Obidve odporkyne sa odmietli podrobiť testu\nDNA, ktorý bez ohľadu na jeho výsledok a výpovednú hodnotu vopred označovali za zmanipulovaný.\nSúd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia procesného práva o dôkaznom bremene dospel k záveru, že\ntvrdenie navrhovateľa, že nie je otcom odporkyne 2/ je správne a dôvodné a odporkyňa 1/ vedela už pred\npodpisom súhlasného vyhlásenia rodičov o tom, že otcom odporkyne 2/ je iný muž, o čom informovala\nnavrhovateľa. Podpisom tohto vyhlásenia, keď navrhovateľ aj odporkyňa 1/ vedeli, že navrhovateľ nie\nje otcom odporkyne 2/, spôsobili neplatnosť tohto právneho úkonu. Okresný súd preto uvedený právny\núkon posúdil ako neplatný pre obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka.\n1.4. Zamietnutie návrhu v časti žiadaného určenia, že navrhovateľ nie je otcom odporkyne 2/ zdôvodnil\nokresný súd tým, že právoplatnosťou výroku o neplatnosti právneho úkonu dôjde k zmene zápisu na\nmatričnom úrade, a preto vyslovovanie samostatným výrokom rozsudku je irelevantné.\n1.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku\n(ďalej tiež „CMP“), pričom prihliadol na všeobecné ustanovenia Zákona o rodine vo vzťahu k trovám\nkonania. K záveru, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania dospel na\nzáklade toho, že podľa obsahu išlo o určovaciu žalobu, podporne posudzovanú podľa CMP. Navrhovateľ\naj protistrana mali v spore úspech iba v časti. Navrhovateľ svojím správaním zavinil fakticky toto konanie,\npretože si neusporiadal svoj vzťah k dieťaťu ešte v čase prípustnosti podania návrhu, keď bolo maloleté.\nNie je spravodlivé, aby trovy, ktoré navrhovateľovi v konaní vznikli, hradila protistrana. Spravodlivému\nusporiadaniu vzájomných vzťahov zodpovedá, že žiadnemu z účastníkov nebola priznaná náhrada trov\nkonania.\n2. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (v ďalšom aj „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 27. novembra\n2024 č. k. 12CoP/70/2023-365, postupujúc podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 a § 388 CSP,\nrozsudok okresného súdu vo výroku I. zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietol, pričom vo výroku II.\nzostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu\ntrov konania.\n2.1. V dôvodoch rozsudku odvolací súd uviedol, že zákonodarca pri dobrovoľnom určení otcovstva\nsúhlasným vyhlásením rodičov (§ 90 Zákona o rodine) vychádzal z predpokladu, že muž, ktorý\nrobí vyhlásenie o otcovstve k dieťaťu, koná slobodne a vážne, vedomý si dôsledkov tohto úkonu\na zodpovednosti, ktorú na seba berie. Matka dieťaťa týmto vyhlásením prejaví úmysel zabezpečiť\nspoločnú starostlivosť o dieťa s konkrétnym mužom. Muž vyhlasujúci, že je otcom dieťaťa sa stane\notcom v zmysle práva, hoci nemusí byť zároveň aj biologickým otcom dieťaťa, čo sa však predpokladá.\n2.2. Odvolací súd nespochybnil, že súhlasné vyhlásenie rodičov môže byť ako právny úkon predmetom\nurčenia neplatnosti. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu nesprávne uzavrel, že právny úkon je\nneplatný pre obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka (v skratke „OZ“). Navrhovateľ a\npodľa jeho tvrdenia aj odporkyňa 1/ vedeli pred narodením odporkyne 2/ (XX. XX. XXXX), že on nie\nje biologickým otcom dieťaťa. Zmeškanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na zapretie otcovstva\nnavrhovateľom nemožno naprávať domáhaním sa určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov\npodaním návrhu došlého súdu dňa 15. 04. 2019. Okrem toho neplatnosti uvedeného právneho úkonu\npre obchádzanie zákona by sa mohol domáhať len biologický otec dieťaťa podľa § 91 ods. 1 Zákona o\nrodine; v danej veci nešlo o takúto situáciu.\n2.3. Naviac odvolací súd na odôvodnenie svojho zmeňujúceho rozsudku uviedol, že nie každým\nsúhlasným vyhlásením, pri ktorom muž i matka dieťaťa vedeli, že vyhlásenie robí muž, ktorý nemôže\nbyť biologickým otcom, sa nevyhnutne obchádza zákon. V prípade posudzovania, či sa súhlasným\nvyhlásením rodičov obchádza zákon je potrebné ako prvoradé posudzovať, či také určenie je v súlade s\nnajlepším záujmom dieťaťa. Uvedenie právneho stavu otcovstva do súladu so stavom faktickým nemôže\nbyť absolútnou hodnotou, ktorá by mohla predčiť najlepší záujem dieťaťa (uznesenie Ústavného súdu\nČR z 01. 11. 2022 sp. zn. III. ÚS 2371/22).\n\n2.4. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančných aj odvolacích) rozhodol odvolací súd vzhľadom\nna zmenu rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 2 ods. 1 CMP a § 396 ods. 2 CSP. Poukázal na to, že v\nkonaniach podľa Civilného mimosporového poriadku platí, že každý z účastníkov si platí trovy konania\nsám (§ 49 CMP) a žiaden z nich nemá ani nárok na ich náhradu od iného účastníka. Podľa § 52, §\n57, § 58 CMP rozhodol odvolací súd tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania\nnevidiac dôvod na použitie výnimky v zmysle § 55 CMP. Navrhovateľovi, pokiaľ sa konanie začalo na\njeho návrh, nemožno klásť na ťarchu, že konanie vyvolal, hoci si nebol istý, či súd jeho návrhu vyhovie.\n3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie spolu s návrhom na odloženie\nprávoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu. Uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP a § 421\nods. 1 písm. b) CSP. V dôvodoch dovolania tvrdil, že odporkyňa 1/ ho uviedla do omylu o dôvodoch,\nktorými ho presvedčila, aby právny úkon vyhlásenia otcovstva vykonal. Navrhovateľ veril, že budú spolu\ntvoriť pár a myslel si, že v prípade spolužitia bude lepšie, ak bude v rodnom liste dieťaťa zapísaný\nako jeho otec. Uvedený právny úkon teda urobil v omyle a nie vážne, právny úkon obchádza zákon a\nprieči sa dobrým mravom. Neplatnosť súhlasného vyhlásenia otcovstva navrhovateľ (ďalej aj „dovolateľ“)\npreto odôvodňuje nedostatkom náležitostí vyplývajúcich z § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka.\nPoukázal na to, že európska súdna prax prekonala časové obmedzenie zapretia otcovstva (rozsudky\nEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Novotný c/a Česká republika, Paulík c/a Slovenská\nrepublika). Odvolaciemu súdu vytkol, že sa nevysporiadal so závermi prezentovanými v rozhodnutí\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/274/2021, hoci na ne odkazuje. Porušenie svojho\npráva na spravodlivý proces videl v nemožnosti vyjadrenia sa k zmenenému právnemu záveru súdu\ndruhej inštancie, ktorého rozhodnutie označil za nepreskúmateľné, arbitrárne a prekvapivé. Navrhol,\naby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdí a\nnavrhovateľovi voči odporkyniam prizná náhradu trov celého, teda aj dovolacieho konania.\n4. Odporkyňa 1/ a odporkyňa 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli jeho odmietnutie, príp. jeho zamietnutie.\nUviedli, že odvolací súd riadne odôvodneným rozsudkom správne rozhodol o zamietnutí návrhu.\nPoukázali na to, že v konaní vedenom pred (bývalým pozn. dovolacieho súdu) Okresným súdom Čadca\npod sp. zn. 12Pc/7/2019 v prvom vydanom (odvolacím súdom zrušenom) rozsudku bolo uvedené, že\nnavrhovateľ kolíznemu opatrovníkovi odporkyne v rade 2/ okrem iného uviedol toto: „Skutočnosť, že nie\nje otcom, sa dozvedel v štyroch rokoch veku dieťaťa“. V konaní vypočutí svedkovia E. a Š. potvrdili, že\nsa od navrhovateľa dozvedeli, že nie je otcom dieťaťa, ešte pred narodením odporkyne 2/. Výpovede\noboch svedkov sú v priamom rozpore s výpoveďou navrhovateľa kolíznemu opatrovníkovi a podaný\nnávrh je vykonštruovaný. Zdôraznili, že dovolateľ proti zamietajúcemu výroku okresného súdu nepodal\nodvolanie, preto je v tejto časti jeho dovolanie prípustné. Za nepravdivé označili tvrdenie navrhovateľa v\ndovolaní, že v čase súhlasného vyhlásenia ako rodičia s odporkyňou 1/ vedeli, že on nie je biologickým\notcom odporkyne 2/. K naplneniu dôvodov neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1, § 39 a §\n49a Občianskeho zákonníka podľa ich tvrdení nemohlo dôjsť. Kompetencia navrhnúť vykonanie testov\nDNA podľa odporkýň nepatrila navrhovateľovi, ale odporkyni 2/. Rozhodnutie odvolacieho súdu nie\nje prekvapivé, lebo vychádza zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom. Podľa nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 52/2019 odlišná interpretácia totožného zákonného\nustanovenia aplikovaného na zhodný skutkový stav nemôže spôsobiť prekvapivosť napadnutého\nrozhodnutia. Dovolateľ zmeškal zákonnú lehotu na podanie návrhu na zapretie otcovstva (práva patria\nbdelým), čo nemôže naprávať domáhaním sa určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov;\nopačný výklad by znamenal obchádzanie zákona. Nie je možné súhlasiť s dovolacím dôvodom, ktorý\nuvádza dovolateľ, a to že rozhodnutie závisí od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Súdy opakovane pripúšťajú možnosť domáhať sa určenia\nneplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve; avšak tohto práva sa môže domáhať osoba,\nktorej takáto možnosť nevyplýva zo Zákona o rodine. Táto možnosť sa nevzťahuje na dovolateľa,\nktorému možnosť zapretia otcovstva vyplýva priamo zo Zákona o rodine z § 93 ods. 1. K návrhu\nna odklad právoplatnosti rozhodnutia uviedli, že dovolateľ neosvedčil a nepreukázal dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej tiež „dovolací súd“) po\nzistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech\nbolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) skúmal, či sú\nsplnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. Bez nariadenia\n\npojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, preto pristúpil k skúmaniu jeho\ndôvodnosti.\n6. V dovolaní navrhovateľ (ďalej aj „dovolateľ“) vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu definovanému v § 420\npísm. f) CSP konkrétne vytkol odvolaciemu súdu arbitrárnosť a prekvapivosť jeho rozsudku. Porušenie\nsvojho práva na spravodlivý proces videl v nemožnosti vyjadrenia sa k zmenenému právnemu záveru\nsúdu druhej inštancie.\n7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne\ninštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu\nza prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie\nzvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie a na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so\nzákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n8. Vzhľadom na tvrdenie dovolateľa o arbitrárnosti dovolaním napadnutého rozsudku považuje dovolací\nsúd za potrebné uviesť, že aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. septembra 2022\nsp. zn. IV. ÚS 245/2022 vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných\nsúdov sú najčastejšie dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných\nodpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.\nj. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené\nnedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá\nporušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ Svojvôľa (arbitrárnosť)\nsa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované\nporušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,\nalebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre\nrozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu\nneobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť\nsúdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,\nktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené\nsúdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,\nprípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.\nÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n8.1. Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia\nustanovených zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. januára\n2013 sp. zn. 3Cdo/225/2012). Dovolateľ vytkol odvolaciemu súdu, že sa nevysporiadal so závermi\nprezentovanými v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/274/2021, hoci na ne\nodkazuje. Z obsahu uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/274/2021 vyplýva,\nže predmetom konania nebola neplatnosť právneho úkonu, ale bolo ním určenie otcovstva navrhovateľa\nk maloletému dieťaťu, ku ktorému bolo určené otcovstvo iného muža súhlasným vyhlásením o otcovstve\nurobeným matkou a týmto mužom. Dovolací súd dospel k záveru, že aj súhlasné vyhlásenie o otcovstve\nmožno vzhľadom na ustanovenie § 110 Zákona o rodine posudzovať podľa ustanovení § 37 ods. 1 vety\npred bodkočiarkou, § 38 a § 39 Občianskeho zákonníka, na ktorý poukázali v tomto konaní súdy nižších\ninštancií tak, ako poukázali v zhode s uvedeným rozhodnutím na potrebu posudzovania najlepšieho\nzáujmu maloletého dieťaťa.\n9. Rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva (v skratke „ESĽP“) v rozhodnutiach Paulík\nv. Slovenská republika a Novotný v. Česká republika dospela v spojení s aplikáciou čl. 8 Európskeho\ndohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd k záveru, že právny otec, ktorý nie je biologickým\notcom dieťaťa, by mal mať vo vnútroštátnom poriadku zakotvenú možnosť svoje otcovstvo napadnúť.\n9.1. V sťažnosti č. 16314/13 sťažovateľ, ktorý bol v r. 1970 určený za otca dieťaťa, sa nemohol domáhať\nnápravy situácie po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, hoci analýza DNA z roku 2012 jednoznačne\npreukázala, že biologickým otcom nie je. ESĽP konštatoval porušenie jeho práva na rešpektovanie\n\nsúkromného života chráneného článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(„Dohovor“).\n9.2. V prípade Paulík v. Slovenská republika (sťažnosť č. 10699/05) bolo otcovstvo sťažovateľa k dieťaťu\nnarodenému v r. 1966 určené vnútroštátnym súdom aj po vykonaní tzv. dedičsko-biologickej skúšky. Po\nvykonaní dobrovoľnej krvnej skúšky znalec 18. marca 2004 vypracoval posudok vylučujúci sťažovateľa z\notcovstva k dieťaťu. Sťažovateľ potom požiadal prokuratúru o zapretie jeho otcovstva podľa § 62 Zákona\no rodine, no bolo mu oznámené, že určenie jeho otcovstva je res iudicata a prokuratúra nemá právomoc\npodať návrh na opätovné preskúmanie veci súdom. Podľa čl. 13 Dohovoru (právo na účinný opravný\nprostriedok) v spojení s čl. 8 Dohovoru sťažovateľ namietal, že nemal k dispozícii prostriedok nápravy,\nktorým by mohol na základe nových biologických dôkazov napadnúť súdom určené otcovstvo. Okrem\ntoho podľa čl. 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie) taktiež v spojení s čl. 8 Dohovoru namietal, že matky a\notcovia, ktorých otcovstvo je prezumované na základe Zákona o rodine (podľa prvej a druhej domnienky),\nmajú právo na zapretie otcovstva, kým v jeho prípade, t. j. určenia otcovstva súdom, nemohol využiť\nžiaden z dostupných právnych prostriedkov. ESĽP konštatoval porušenie čl. 8 Dohovoru (právo na\nrešpektovanie súkromného a rodinného života), pretože medzi záujmami sťažovateľa a spoločnosti\nnebola dosiahnutá spravodlivá rovnováha a v dôsledku toho vnútroštátny právny poriadok nezabezpečil\nsťažovateľovi rešpektovanie jeho súkromného života.\n10. Vo vzťahu k rozsudku ESĽP Paulík v. Slovenská republika Výbor ministrov Rady Európy\nodporučil Slovenskej republike „uskutočniť opatrenia zamedzujúce opakovanému vzniku situácie, ktorá\npredstavovala porušenie Dohovoru“ a požadoval predloženie informácie o legislatívnych zámeroch,\nktoré sa Slovenská republika rozhodla v tejto súvislosti realizovať. Následne bol zákonodarcom prijatý\nzákon č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a\ndoplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Týmto právnym predpisom bolo novelizované\nustanovenie § 230 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku o možnosť podať návrh na obnovu\nkonania po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku z dôvodu uvedeného v § 228 ods. 1 písm. a) alebo\nb), ak nové dôkazy súvisia s novými vedeckými metódami, ktoré v pôvodnom konaní nebolo možné\npoužiť.\n11. Zdôrazniť ale treba, že predmetom tohto konania nebolo zapretie otcovstva, preto argumentácia\ndovolateľa o prekonaní časového obmedzenia zapretia otcovstva rozhodovacou praxou ESĽP nemôže\nobstáť. Navyše, dovolateľ mal (na rozdiel od prípadov uvedených v bode 9 tohto rozsudku) možnosť\nzaprieť svoje otcovstvo k odporkyni 2/ či už v zmysle § 61 zák. č. 94/1993 Z. z. o rodine účinného v čase\njej narodenia (XX. XX. XXXX) a zrušeného k 11. 02. 2005, alebo podľa § 93 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. o\nrodine účinného od 11. 02. 2005, v časti týkajúcej sa zapretia otcovstva od 01. 04. 2005, ktorú nevyužil.\nSúdy nižších inštancií uvedenú možnosť vo svojich rozhodnutiach konštatovali. Rovnako mal dovolateľ\nmožnosť domáhať sa nápravy určením neplatnosti právneho úkonu súhlasného vyhlásenia rodičov o\nurčení otcovstva, ktorú aj v tomto konaní, hoci neúspešne, uplatnil.\n12. Z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by súdy nižších inštancií porušili procesné postupy\npredpísané právnym poriadkom. Dovolací súd nezistil ani rozpor skutkových okolností a právnych\nargumentov s pravidlami formálnej logiky. Rozsudok odvolacieho súdu v spojení so skutkovými\nzisteniami a skutkovým odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie dáva jasné a zrozumiteľné\nodpovede na všetky skutkovo relevantné aj právne otázky súvisiace s predmetom žiadanej súdnej\nochrany. Súdy vysvetlili, že súhlasné vyhlásenie rodičov môže byť ako právny úkon predmetom\nurčenia neplatnosti, nemôže však slúžiť na zhojenie zmeškania zákonnej lehoty na zapretie otcovstva\nnavrhovateľa k odporkyni 2/; navyše navrhovateľ podal návrh na určenie neplatnosti súhlasného\nvyhlásenia o určení jeho otcovstva 10 rokov po zabezpečení anonymného testu DNA. Odvolací\nsúd uviedol, že ako prvoradé treba posudzovať, či také určenie je v súlade s najlepším záujmom\ndieťaťa a neplatnosti uvedeného právneho úkonu pre obchádzanie zákona by sa mohol domáhať\nlen biologický otec dieťaťa podľa § 91 ods. 1 Zákona o rodine. Dovolací súd konštatuje, že premisy\nzvolené v rozhodnutiach súdov nižších inštancií rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospeli,\nsú prijateľné, racionálne aj presvedčivé. Z odôvodnenia odvolacieho rozsudku vyplýva vzťah medzi\nskutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane\ndruhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súdy\n(najmä odvolací) ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdili a náležite vyhodnotili.\n\n13. K porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť\naj prekvapivosťou rozhodnutia. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, keď odvolací\nsúd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať,\nteda ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej\ninštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom\nodvolacieho súdu nemá strana sporu/účastník konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať,\nprípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie\nnejavili ako významné (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/29/2018, 3Cdo/92/2012,\n7Cdo/1/2018).\n14. Predmetom rozhodovania odvolacieho súdu bolo odvolanie odporkýň proti rozsudku súdu prvej\ninštancie (vrátane jeho právnych záverov). Odvolací súd zdôvodnil svoj rozsudok (v bode 27\nodôvodnenia) tak, že za skutkového stavu zisteného okresným súdom rozsudok súdu prvej inštancie\nzmenil pre nesprávne právne posúdenie neplatnosti právneho úkonu súhlasného vyhlásenia rodičov\nz dôvodu obchádzania zákona a návrh navrhovateľa zamietol. Právnym základom rozhodnutia\nodvolacieho súdu vo veci samej bolo ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, ktoré aplikoval aj\nsúd prvej inštancie, len ho nesprávne interpretoval. Odvolací súd teda nezaložil svoje rozhodnutie na\ninom, v konaní do jeho rozhodnutia nepoužitom právnom predpise alebo zákonnom ustanovení, ani na\niných, nových právnych dôvodoch než súd prvej inštancie. Navrhovateľ v procesnej pozícii účastníka,\nvoči ktorému odvolanie smerovalo, mal možnosť k riadne jemu doručenému odvolaniu obsahujúcemu\nnávrh na zamietnutie návrhu na určenie neplatnosti právneho úkonu za použitia § 39 OZ vyjadriť sa,\npredniesť svoje argumenty poznajúc návrh a argumentáciu odporkýň ako odvolateliek. Odvolací súd\nsvoje rozhodnutie „nečakane“ nezaložil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa.\n14.1. Pre úplnosť treba uviesť, že súd prvej inštancie nezistil neplatnosť posudzovaného právneho úkonu\npodľa § 37 Občianskeho zákonníka (body 31 až 33 odôvodnenia prvoinštančného rozsudku), s čím\nnavrhovateľ v odvolacom konaní neprejavil nesúhlas.\n15. Vzhľadom na obsah zvyšnej časti dovolania dovolací súd zdôrazňuje, že dovolanie nie je ďalšie\nodvolanie, ale je to mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu\n(pozri rozhodnutia dovolacieho súdu napr. sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017,\n5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017).\n16. Dovolanie nepredstavuje ani opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri\nustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové\nzávery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z\ntoho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej\ninštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Podľa § 442\nCSP je totiž dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto\nnemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie.\n17. Vo svetle uvedeného treba nahliadať na dovolaciu argumentáciu navrhovateľa o neplatnosti\nskúmaného právneho úkonu pre omyl a pre rozpor s dobrými mravmi. K týmto záverom by mohli\ndôjsť súdy nižších inštancií iba v prípade, ak by boli navrhovateľom prednesené skutkové tvrdenia\nnasvedčujúce existencii týchto skutočností, pravdivostná hodnota, ktorých by potom bola predmetom\ndokazovania. Z obsahu rozsudkov okresného aj odvolacieho súdu nevyplýva, že by bol navrhovateľ\nv konaní pred nimi skutkové tvrdenia nasvedčujúce neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov o\notcovstve pre omyl alebo rozpor s dobrými mravmi predniesol, že by boli predmetom dokazovania,\nalebo odvolacieho prieskumu. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o\ndovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako\nako všetky (neskôr v dovolaní prednesené) návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu\nje potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny\nprávny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty\na návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal\naž dovolaciemu súdu. Uvedenou argumentáciou dovolateľa sa dovolací súd preto zaoberať nemôže.\n18. Dovolací súd po zistení, že konanie pred súdom prvej inštancie ani konanie pred odvolacím\nsúdom nebolo postihnuté dovolateľom namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP pristúpil\n\nk posúdeniu dovolania z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho\nposúdenia veci odvolacím súdom.\n19. Dovolateľ formálne tvrdil existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolanie\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je prípustné iba proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia v dovolaní nastolenej právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré\npokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2\nCSP). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní\njasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods.\n1 písm. b) CSP by dovolateľ mal a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako\nju riešil odvolací súd, b) vysvetliť potrebu, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku\nvyriešil a c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.\n20. Najvyšší súd sa striktne nezameral len na to, či dovolateľ vymedzil prípustnosť dovolania formálne na\nkonkrétnom riadku svojho podania. Do úvahy bral aj dovolací dôvod (§ 432 CSP) v snahe vyabstrahovať\nz neho právnu otázku podľa § 421 CSP, aby mohol následne posúdiť, či od tejto otázky záviselo\nnapadnuté rozhodnutie a či ide o otázku, ktorá napĺňa niektorú z hypotéz zakotvených v písm. a) až\nc) §-u 421 ods. 1 CSP (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 468/2023). Rovnako\ndovolací súd aplikoval ustanovenie § 124 CSP a posudzoval dovolanie podľa jeho obsahu. V rámci takto\ndaných limitov posudzovania obsahu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku dovolací súd\ndospel k záveru, že navrhovateľ právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho\nsúdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená spôsobom umožňujúcim jej\ndovolací prieskum nevymedzil.\n21. Na základe zhorauvedeného dovolací súd, vyhodnotiac dôvody dovolania tvrdené dovolateľom\nuzatvára, že dovolateľ v dovolaní nevymedzil žiadnu právnu otázku, na ktorej riešení odvolací súd\nzaložil svoje rozhodnutie (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Vzhľadom na súčasne uplatnený dovolací dôvod\nspočívajúci v tvrdenej existencii vady zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP), naplnenie ktorého ale dovolací\nsúd nezistil, dovolací súd dovolanie ako celok podľa § 448 CSP zamietol.\n22. V dovolacom konaní úspešnej odporkyni 1/ (ktorá je stranou sporu vzhľadom na predmet konania\n- určenie neplatnosti právneho úkonu vzniknutého medzi navrhovateľom a ňou) dovolací súd priznal\nnáhradu trov dovolacieho konania od neúspešného navrhovateľa ako dovolateľa v plnom rozsahu podľa\n§ 255 ods. 1 CSP.\n23. Pretože dovolací súd rozhodol o dovolaní navrhovateľa, o jeho návrhu na odklad právoplatnosti\nrozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. 11. 2024 už osobitne nerozhodoval.\n24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12CoP/70/2023", "guid": "36a2842e-57ba-483c-8d93-6f9fd50ea049:2b4ec654-f404-4b00-9c92-6748a50b9f73", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}