{"guid": "9f8807fe-f3d5-4073-8b1f-bcee850bb0c7:0f43361b-9a30-4c2a-8ff1-55d3489d4f0a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5122208902.1", "spisova_znacka": "7Cdo/114/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/114/2024 z 10. 12. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. decembra 2025, sp. zn. 7Cdo/114/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:5122208902.1", "identifikacne_cislo": "5122208902", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "datum_vydania": "2025-12-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0f43361b-9a30-4c2a-8ff1-55d3489d4f0a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5122208902.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5122208902.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5122208902.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/114/2024\n5122208902\n10. 12. 2025\nJUDr. Martina Valentová\nECLI:SK:NSSR:2025:5122208902.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne B. L., narodenej XX. E. XXXX, K. XXX, právne\nzastúpenej advokátskou kanceláriou DPP Martaus & Partners, s.r.o., IČO: 51174227, Žilina, Jána\nMilca 788/5, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom pôdohospodárstva a\nrozvoja vidieka Slovenskej republiky, IČO: 00156621, Bratislava, Dobrovičova 12, o náhradu škody a\nnemajetkovej ujmy s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Žilina pod č. k. 49C/89/2022-251 o\ndovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. mája 2024 č. k. 7Co/160/2023-324, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie\") rozsudkom z 06. júna 2023 č. k. 49C/89/2022-251\nžalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov nepriznal\n(výrok II.).\n1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobkyňa svoj nárok uplatnila v\nsúvislosti s nesprávnym úradným postupom, ktorý mal byť konštatovaný v Oznámení o výsledku\nprešetrenia sťažnosti Okresného úradu Žilina zo dňa 08. decembra 2020, keď o jej žiadosti zo dňa\n30. decembra 1992 nebolo rozhodnuté v časti uplatneného nároku lesné hospodárstvo a obvodný\núrad dopravy a cestného hospodárstva, evidované pod č. XXXX/XXXX. Do času vyhlásenia rozsudku\nžalobkyňa nešpecifikovala, akých konkrétnych pozemkov s akými výmerami sa malo týkať konštatovanie\nokresného úradu o nečinnosti príslušného orgánu. Súd prvej inštancie uviedol, že bez takýchto\nvstupných údajov je nemožné uplatnený nárok žalobkyne posúdiť. Podľa súdu prvej inštancie nebol\npreukázaný žiadnym spôsobom vznik škody na jej strane, jednak z dôvodu nešpecifikácie pozemkov\na ich výmery, a tiež neboli doložené žiadne podklady, ktoré by súdu umožňovali aspoň predbežne\nprávne posúdiť, či žiadosť o vydanie pozemkov pri časti nároku žalobkyne, pri ktorej bola konštatovaná\nnečinnosť, bude zo strany príslušného orgánu rozhodnutá v prospech žalobkyne, pretože jedine v takom\nprípade by žalobkyni mohla hypoteticky vzniknúť škoda v podobe napríklad ušlého zisku, keďže pre\nnečinnosť príslušného orgánu by nemohla disponovať s predmetnými pozemkami.\n1.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo možné vykonať žalobkyňou neurčito formulovaný návrh\nna vykonanie znaleckého dokazovania za účelom stanovenia škody a ušlého zisku, a to ani po jeho\ndoplnení, keď žalobkyňa na výzvu súdu uviedla, že zoznam nehnuteľností pripravuje a s následným\ndopytom tesne pred pojednávaním navrhovala, aby súd dožiadal žalovanú na predloženie dokumentov\npreukazujúcich celkovú výmeru vyvlastnených pozemkov. Údaj o celkovej výmere vyvlastnených\npozemkov by vzhľadom na uvedený predpoklad, a to že nesprávny úradný postup pozostávajúci\nz nečinnosti príslušného orgánu možno odvodiť len z výsledku vybavovania sťažnosti v ďalšom\nnenapomohla získať vstupné údaje pre vykonanie relevantného znaleckého dokazovania v naznačenom\nsmere. Súd prvej inštancie preto navrhovaný dôkaz zamietol, ako aj návrhy dopytovať žalovanú a\nOkresný úrad Žilina k uvedenej otázke. Nebol preukázaný vznik škody na strane žalobkyne, čo napokon\n\nkonštatoval aj sám právny zástupca žalobkyne vo svojej záverečnej reči, a preto chýba jeden zo\nzákladných predpokladov na priznanie tohto nároku.\n1.3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebola bezpečne preukázaná príčinná súvislosť medzi\nnegatívnym prežívaním žalobkyne a tou skutočnosťou, že nemalo byť rozhodnuté v primeranej lehote\no tretej časti ňou uplatneného reštitučného nároku. Iba samotné konštatovanie nečinnosti príslušného\norgánu pri rozhodovaní o časti uplatneného nároku bez preukázania príčinnej súvislosti s nemajetkovou\nujmou žalobkyne nemôže v režime zákona č. 514/2003 Z.z. obstáť ako dostatočné zdôvodnenie a\npreukázanie vzniku nároku na peňažné odškodnenie nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie mal\nza to, že zo strany žalobkyne nebol dokonca ani dostatočne tvrdený a opísaný vznik nemajetkovej\nujmy, keďže opis rozhodujúcich skutočností bol založený na všeobecných konštatovaniach týkajúcich\nsa krívd spôsobených žalobkyni v súvislosti s vyvlastneniami majetku vo vlastníctve jej rodičov,\nzhoršením zdravotného stavu žalobkyne, útrapami a stratou času na jej strane, ako aj poukazovaním\nna mnohoročné nezhody s jej synom V. L. a jeho manželkou B. L., ktoré navyše v spore ani neboli\npreukázané.\n1.4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s §\n262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „CSP\"). Žalovaná bola v spore úspešná v plnom rozsahu, avšak nárok na náhradu trov konania si\nneuplatnila, preto jej súd prvej inštancie voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd\") rozsudkom z 29. mája 2024 č. k. 7Co/160/2023-324\nrozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom\nnemajetkovej ujmy sumu 2.240 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % od 14. septembra\n2021 do zaplatenia a vo zvyšku nároku titulom nemajetkovej ujmy a náhrady škody žalobu zamietol\n(výrok I.). Odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (výrok II.).\n2.1. Žalobkyňa podala odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov uvedených v § 365 ods.\n1 písm. e), f) a h) CSP.\n2.2. Odvolací súd nemal pochybnosť o tom, že predmetom konania bol nárok žalobkyne na náhradu\nškody a nemajetkovej ujmy proti štátu uplatnený v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a tiež uviedol, že v\npreskúmavanej veci pri vybavení sťažnosti Okresným úradom Žilina boli konštatované prieťahy v konaní\nlen v tretej časti, a to pozemkov dotýkajúcich sa lesného hospodárstva a hospodárstva dopravy, preto\npredmetom konania boli iba prieťahy v konaní týkajúce sa týchto pozemkov.\n2.3. Odvolací súd mal za správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v rámci celého\nkonania riadne neoznačila, ktorých konkrétnych pozemkov a akej výmery by sa tento nesprávny úradný\npostup mal dotýkať. Uvedené nevyplýva ani z oznámenia Okresného úradu Žilina, ktorým bola vybavená\nsťažnosť a boli konštatované prieťahy v konaní, a preto nepreukázala vznik a výšku škody. Obdobne,\npokiaľ žalobkyňa navrhovala vykonanie dokazovanie znaleckým dokazovaním, toto nebolo možné\nnariadiť, keďže nešpecifikovala, o aký druh, akú výmeru a ktoré pozemky sa malo jednať, teda znalcovi\nnemohla byť stanovený úloha, aby vypočítal prípadnú škodu na týchto pozemkoch - ušlého zisku, teda\nkeď počas prieťahu v konaní a nerozhodnutí o žiadosti žalobkyne na vrátenie reštitučných nárokov\nnebolo rozhodnuté a počas tejto doby žalobkyňa nemohla s týmito pozemkami disponovať. Žalobkyňa\npredložila do spisu listinné doklady o vyvlastnení pozemkov, z ktorých by bolo zrejmé, ktoré pozemky boli\nvyvlastnené a v akej výmere. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že tieto rozhodnutia o vyvlastnení\nsa dotýkajú pozemkov, o ktorých už bolo rozhodnuté (výpočet rozhodnutí odvolací súd uviedol v bode\n8. odôvodnenia rozhodnutia). Žalobkyňa tak ani týmito dôkazmi podľa odvolacieho súdu nepreukázala\npri ktorých konkrétnych pozemkoch boli okresným úradom konštatované prieťahy v konaní. Odvolací\nsúd konštatoval, že dôkazné bremeno spočívalo na žalobkyni, tvrdiacej vznik škody pre doterajšie\nnerozhodnutie o jej reštitučných nárokoch, preto neobstojí jej návrh, aby súd vyžiadal špecifikáciu\nreštitučných pozemkov od žalovanej. Odvolací súd k otázke znaleckých posudkov dodal, že žalobkyňa\nmala možnosť predložiť súdu súkromný znalecký posudok v zmysle § 209 CSP. Odvolací súd nárok\nžalobkyne na náhradu škody zamietol a v plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu\nprvej inštancie a v podstatných častiach naň aj odkázal.\n2.4. V otázke nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, bol odvolací súd názoru, že dĺžka konania,\nkedy nebolo rozhodnuté o žiadosti žalobkyne na vrátenie reštitučných nárokov (žiadosť podaná v\nroku 1992 a v čase rozhodovania Okresného úradu Žilina o sťažnosti v decembri 2020 - teda v čase\nrozhodovania o veci spolu 28 rokov) žiadnym spôsobom vznikol žalobkyni nárok na nemajetkovú ujmu.\nPodľa odvolacieho súdu nemožno dĺžku konania v rozsahu 28 rokov v rozumnej miere ospravedlniť\nžiadnymi relevantnými okolnosťami daného prípadu. Odvolací súd dospel k záveru, že v tomto prípade\nboli naplnené znaky priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 3 písm. b/ zákona\n\nč. 514/2003 Z. z. a vzhľadom na neprimeranú dĺžku obdobia 28 rokov je potrebná aj určitá finančná\nnáhrada tejto nemajetkovej ujmy.\n2.5. Žalobkyňa podľa odvolacieho súdu nepreukázala naplnenie znakov vyžadovaných ustanovením §\n17 ods. 3 písm. a), c) a d) zákona č. 514/2003 Z. z., zlé vzťahy v súvislosti s prieťahmi v tomto konaní s jej\nsynom a nevestou preukázané neboli, uvedené nepotvrdili ani svedkovia pred súdom prvej inštancie. V\ntejto časti nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou\nujmou, ktorá by mala žalobkyni vzniknúť práve z dôvodu narušenia vzťahov s (aj ďalšími) rodinnými\npríslušníkmi. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila zhoršenie svojho zdravotného stavu a predložila v tejto súvislosti aj\nlekárske správy, odvolací súd uviedol, že z týchto nie je možné jednoznačne konštatovať, že k zhoršeniu\njej zdravotného stavu došlo práve v súvislosti s týmto konaním alebo z iných dôvodov.\n2.6. Odvolací súd poukázal v závere odôvodnenia rozhodnutia na to, že žalobkyňa ani netvrdila a ani\nnepreukázala, že určitým spôsobom urgovala okresný úrad na vybavenie svojej žiadosti a ani to, aké\nkroky vykonávala, aby jej žiadosť bola vybavená skôr, okrem podanej žiadosti v roku 2020. Odvolací súd\nz uvedeného považoval za možné usúdiť, že aj samotná žalobkyňa istým spôsobom prispela k dĺžke\nkonania, keď spolu so žiadosťou (z roku 1992) nepredložila všetky potrebné doklady a až v zmysle\noznámenia niektoré predložila v roku 2014.\n2.7. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že žalovaná listom zo dňa 13. septembra 2021 žalobkyni\noznámila zamietnutie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.\nOdvolací súd v tejto spojitosti, v súlade so žalobou, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a § 3 Nariadenia\nvlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., zaviazal žalovanú k úhrade úroku z omeškania zo sumy\n2.240 eur od 14. septembra 2021 do zaplatenia vo výške 5 % ročne.\n2.8. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 a 2 v spojení § 255\nods. 1 a 2 CSP. Žalovaná mala úspech v prípade zamietnutia nároku na náhradu škody, na základe čoho\ndospel odvolací súd k záveru, že každý z účastníkov mal v konaní úspech 50 % a rozhodol, že žiadna\nzo strán nemá právo na náhradu trov konania.\n3. Žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka\") podala voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP.\n3.1. Dovolateľka vyjadrila presvedčenie, že odvolací súd, podobne ako súd prvej inštancie, svojimi\nnesprávnymi závermi o tom, že počas celého konania riadne neoznačila pozemky, ktorých sa má\nnesprávny úradný postup týkať, a teda nepreukázala vznik a výšku škody, sú aj s poukazom na\njudikatúru Ústavného súdu Českej republiky (dovolateľka uviedla, že z Nálezu Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 141/19 zo dňa 17. januára 2020 bolo vyplýva, že skutočnosť, že žalobkyňa\nnevie preukázať výšku škody, nemôže znamenať, že súd jej náhradu škody vôbec neprizná) nesprávne\na porušujú jej základné ústavné práva. Dovolateľka v danej súvislosti tiež akcentovala, že v priebehu\nkonania boli predložené listinné dôkazy, a zároveň vypočutí svedkovia - V. L. a B. L., pričom na základe\ntýchto dôkazov mohol súd prvej inštancie dospieť k určeniu toho, akú výmeru pozemkov si uplatnila\nsvojou žiadosťou o reštitučný nárok a toho, o akej výmere bolo rozhodnuté, resp. o akej výmere\npozemkov rozhodnuté nebolo. Na základe týchto predložených dôkazov bolo možné určiť výmeru\npozemkov, o ktorých nebolo doposiaľ zo strany Okresného úradu Žilina rozhodnuté a súd zároveň vedel,\nže sa jednalo o pozemky dotýkajúce sa lesného hospodárstva a hospodárstva dopravy. Žalobkyňa\nzastala názor, že už na základe týchto poznatkov mohol súd nariadiť znalecké dokazovanie a zadať\nznalcovi vypracovať znalecký posudok na určenie trhovej hodnoty týchto nehnuteľností. Tiež požiadala\nprvoinštančný súd, aby vyžiadal od Okresného úradu Žilina informáciu a konkretizáciu jednotlivých\npozemkov s ich výmerami, o ktorých nebolo doposiaľ rozhodnuté, nakoľko bolo pre ňu náročné získať\ntieto dokumenty a informácie z archívov. Aj tento návrh bol však zo strany súdu zamietnutý. Dovolateľka\nzároveň zdôraznila, že na nesprávny postup súdu prvej inštancie v tomto smere poukázala aj v odvolaní,\nno týmito argumentami týkajúcimi sa preukázania výšky nemajetkovej škody sa odvolací súd vôbec\nnezaoberal, prípadne sa k nim vyjadril len čiastočne a aj to totožne so závermi súdu prvej inštancie. Podľa\ndovolateľky sa odvolací súd vo svojom rozsudku nevysporiadal tiež s námietkami žalovanej týkajúcimi sa\npriznania nároku na náhradu majetkovej škody, uvedenými v odvolaní žalobkyne (dovolateľky), čím bolo\nporušené jej základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a nepriamo tak dochádza\naj k porušeniu iných základných práv dovolateľky, akými sú napríklad právo na náhradu škody, právo\nna prístup k informáciám, právo vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku. V súvislosti so\nzáverom odvolacieho súdu v bode 12. napadnutého rozhodnutia (v tomto rozhodnutí dovolacieho súdu\npozri bod 2.6. odôvodnenia) dovolateľka vyjadrila nesúhlas s tvrdením, že neurgovala okresný úrad vo\nveci vybavenia svojej sťažnosti - aj keď podala písomnú sťažnosť o prešetrenie prieťahov v konaní až\nv roku 2020, medzitým sa o proces rozhodovania zaujímala a chodila sa o ňom pravidelne informovať.\n\nDovolateľka sa nestotožnila ani s výškou nemajetkovej ujmy, ktorú jej odvolací súd priznal voči žalovanej.\nVzhľadom na závažnosť nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, sa jej táto výška javí\nako neprimerane nízka. Z odôvodnenia odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa výpočtu nemajetkovej\nujmy, jej nebolo jasné, na základe čoho dospel odvolací súd k sume 2.240 eur. V tomto smere označila\ndovolateľka napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za arbitrárny a porušujúci jej základné právo na\nsúdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces.\n3.2. Dovolateľka dovolaciemu súdu navrhla, aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie, alternatívne, aby dovolací súd v zmysle § 449 ods. 3 CSP sám vo veci rozhodol.\n4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že naďalej zotrváva na písomnej a ústnej argumentácii,\nktorú prezentovala počas celého priebehu súdneho konania. Podľa žalovanej celý obsah dovolania\nsmeruje len proti dôvodom rozhodnutia, na základe čoho je potrebné ho považovať za neprípustné.\nMala za to, že dovolateľka neuviedla žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, iba opakovane konštatovala\ntie isté skutočnosti, ktoré boli predmetom sporu v danej právnej veci. Dovolaciemu súdu navrhla, aby\ndovolanie odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP, alternatívne, aby ho podľa § 448 CSP ako nedôvodné\nv celom rozsahu zamietol.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd\" alebo „najvyšší súd\") ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.\nNa stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza nasledovné:\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n10. V danom prípade žalobkyňa prípustnosť dovolania založila výlučne na ustanovení § 420 písm.\nf) CSP, ktorým namietala (i) nesprávne a neúplne zistený skutkový stav veci nižšími súdmi, ktoré\nsúdy (ii) nevykonanie ňou navrhovaného dokazovania (tzv. opomenuté dokazovanie - pozn.), (iii)\nnepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku, (iv) nesprávnosť záverov nižších súdov o\nnepreukázaní výšky škody a nemajetkovej ujmy ako i nedôvodnosť týchto nárokov, tu i s odkazom\njudikatúru českých súdov.\n\n11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu v prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na\nrelevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae\n(odmietnutie spravodlivosti).\n12. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je preto dovolacia námietka týkajúca sa nesprávneho\nhodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktorú bez ďalších relevantných skutočností\nnemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto,\nže (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade\nsúdu prvej inštancie, (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť\njeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania\nv zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R\n42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000) ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr.\nsp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že ani\nprípadná neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi\nnajvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania.\nZmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 01. júla 2016, sa\npodstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli, preto ich treba považovať za naďalej aktuálne.\n13. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací súd nedisponuje\noprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie a konanie\nna odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť a prípustnosť\ndovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu pred dovolacím súdom\nmeniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.\nCivilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442).\n14. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej\ninštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní\nskutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V\nrámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté\nrôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú\nsvojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na\nspravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP,\navšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.\n15. V súvislosti s námietkou žalobkyne o nevykonaní ňou navrhovaného znaleckého dokazovania,\nako aj dokazovania dopytovaním žalovanej a Okresného úradu Žilina na vstupné údaje pre vykonanie\nznaleckého dokazovania, dovolací súd upriamuje pozornosť na body 32. až 35. odôvodnenia\nrozsudku súdu prvej inštancie v spojení s bodom 8. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho\nsúdu, v ktorých rozsudkoch (vo vzájomných súvislostiach) dostala žalobkyňa zrozumiteľnú a zrejmú\nodpoveď (vysvetlenie), prečo ňou navrhované dokazovanie nebolo vykonané. Stalo sa tak v podstate\npre nedostatok tvrdení významných okolností pre osvedčenie uplatneného nároku navrhovaným\ndokazovaním.\n16. Žalobkyňa tvrdila, že nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať\nrozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote jej vznikla škoda, resp. ušlý zisk, pretože dlhodobo nemôže\npre nevymoženie reštitučného nároku disponovať so svojím majetkom (t. j. prenajať, resp. ho predať).\nNa preukázanie výšky uplatneného nároku na náhradu škody žalobkyňa navrhla vykonať znalecké\ndokazovanie, v rámci ktorého by znalec ohodnotil výnos z pôdy, ktorá podliehala reštitúcii, o ktorej\npríslušný orgán verejnej moci v primeranej lehote nerozhodol (pozri návrh žalobkyne na vykonanie\ndokazovania č. l. 176 v spojení s č. l. 208 spisu), ktorý výnos mal predstavovať škodu, resp. ušlý zisk bez\n\ntoho, aby identifikovala charakter, rozlohu, prípadne i polohu pôdy, ktorej sa navrhované dokazovanie\nmalo dotýkať ako vstupného a zásadného údaju pre podanie odborného posúdenia. Identifikovanie\npôdy žalobkyňa žiadala presunúť na žalovanú, resp. na vykonanie bližšie nešpecifikovaného dopytu\nna Okresný úrad Žilina, odvolávajúc sa pritom len na komplikovanosť získať z archívov dokumenty\npreukazujúce celkovú výmeru vyvlastnených pozemkov v tejto veci (pozri podanie žalobkyne č. l. 225\nspisu), a to bez bližšieho relevantného zdôvodnenia, prinajmenšom aspoň oznámenia či sa o to vôbec\npokúsila a s akým konkrétnym výsledkom.\n17. Žalobkyňa v danej súvislosti tiež akcentovala, že v priebehu konania boli predložené listinné dôkazy,\na zároveň vypočutí svedkovia - V. L. a B. L., na základe ktorých dôkazov mohol súd prvej inštancie\ndospieť k určeniu toho, akú výmeru pozemkov si uplatnila svojou žiadosťou o reštitučný nárok a toho, o\nakej výmere už bolo rozhodnuté, resp. o akej výmere pozemkov rozhodnuté nebolo, i tu bez bližšieho\nvysvetlenia z čoho tak vyvodzuje.\n18. Vychádzajúc z uvedeného v predchádzajúcich dvoch bodoch žalobkyňa namietanie\n..nevykonania navrhovaného dokazovania v dovolaní (rovnako ako v odvolaní) založila výlučne len\nna zdôraznení nestotožnenia sa s argumentáciou, pre ktorú nižšie súdy predmetné dokazovanie\nnevykonali, ktorú argumentáciu považuje za nedostatočnú a nesprávnu. Iba takéto všeobecné, nič\nkonkrétne nehovoriace namietanie je ale pre uskutočnenie prieskumu nevykonania navrhovaného\ndôkazu nepostačujúce.\n19. I v danom prípade platí, že len samotná polemika žalobkyne s procesným postupom nižších\nsúdov nespĺňa predpoklad jasnej a zrozumiteľnej formulácie dovolacieho dôvodu bez možnosti sa ním\ndovolacím súdom relevantne zaoberať.\n20. Dovolateľka zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP založila aj na nepreskúmateľnosti a\narbitrárnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, tu v zásade s prepojením na vytýkanú vadu\nnevykonania ňou navrhovaného dokazovania.\n21. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nv spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie (s ktorým tvorí jeden komplex) spĺňa náležitosti\nodôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP a § 387 ods. 2 a 3 CSP)\na preto ho nemožno považovať za nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá\nzákladnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia\na ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú\npresvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových\nzistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je\nkoherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe\ndospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je\nzrejmé, na základe čoho dospel k záveru o vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré\npotvrdil, pričom podľa § 387 ods. 2 správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia konštatoval a na ne\nodkázal, pričom s nimi vzhľadom na potvrdzujúci výrok tvorí rozhodnutie odvolacieho súdu jeden celok.\n22. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,\nže „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava\") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nje aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s\nuplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\". Odvolací súd v prípade potvrdenia\nrozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom\nprvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. I., Zbierka\nrozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré jasne\nzhodnotí skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I.\nÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva\n\nnázor, že nie je nutné, aby na každú námietku strany sporu bola daná súdom podrobná odpoveď a\nrozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť\nanalyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu.\n23. V súvislosti s arbitrárnosťou súdneho rozhodnutia najvyšší súd konštatuje, že o arbitrárnosti\n(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu odvolacím súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa odvolací súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ale nevyplýva jednostrannosť,\nktorá by zakladala svojvôľu alebo znamenala aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných\nprávnych predpisov popierajúcu ich účel, podstatu a zmysel. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo\nzrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa riadil odvolací súd pri prijímaní záveru o správnosti\nodvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia §\n420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobcovia sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňujú\na že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv.\n24. V danej súvislosti najvyšší súd tiež dodáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP,\nsprávnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne\nprávne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Ako vyplýva\naj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia\n(napr. I. ÚS 188/06). Navyše do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v zásade nepatrí ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých\ndôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov\n(porovnaj I. ÚS 97/97).\n25. Znamená to, že nesprávne právne posúdenie veci (nepreukázanie vzniku a výšky škody s poukazom\nna judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, naplnenie znakov priznania nemajetkovej ujmy v\npeniazoch v zmysle § 17 ods. 3 písm. a), c) a d) zákona č. 514/2003 Z. z., vrátanie právneho posúdenia\ni čiastočného spoluzavinenia poškodeného, ako i stotožnenie sa s odôvodnením rozhodnutia súdu\nprvoinštančného o zamietnutí nároku), odvolávajúc sa pritom na judikatúru českých súdov, tu bez\npotreby polemizovať s názorom o nezáväznosti judikatúry vrcholných súdnych ustanovizní iných štátov\n(Ústavný súd a Najvyšší súd Českej republiky po 01. januári 1993 z toho nevynímajúc, tu por. aj R\n71/2018), dovolateľka neprípustne namietala cez dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.\n26. Dovolací súd záverom považuje za potrebné akcentovať, že dovolacie konanie má od\núčinnosti Civilného sporového poriadku povahu procesu rigoróznejšieho a odborne náročnejšieho\ntypického v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite\nzastupovania dovolateľa musí preto advokát nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Z hľadiska\nposúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom\nupraveným v zákone (§ 431 a § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu a dôvodoch, na ktorom bolo reálne založené. Pokiaľ nie sú splnené\nprocesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.\n27. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobkyne podľa § 421 písm. f) CSP odmietol podľa\n§ 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je\nprípustné.\n28. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd zásadne neodôvodňuje (§ 451 ods. 3\nveta druhá CSP), v tomto prípade sa však žiada urobiť výnimku a uviesť, že dôvodom nepriznania\nnáhrady trov dovolacieho konania žalovanej za cenu ustúpenia od dvojfázového modelu rozhodovania\npredpokladaného platnou úpravou, tu porovnaj § 262 CSP), bolo to, že žalovanej z procesného hľadiska\núspešnej v tomto konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a rozhodovanie za takejto situácie najskôr\no nároku a potom o výške náhrady by bolo v rozpore s princípom procesnej ekonomiky (tu porovnaj tiež\nčl. 17 Základných princípov CSP a R 72/2018).\n29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}