{"guid": "8323dad1-a743-49ba-bdc4-763da9b47a4d:169ddd9c-be39-4955-be42-b9be283ce626", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5121206331.1", "spisova_znacka": "1ObdoK/4/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoK/4/2024 z 30. 7. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2025, sp. zn. 1ObdoK/4/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:5121206331.1", "identifikacne_cislo": "5121206331", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Sivák", "sudca_id": 292, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-peter-sivak-292", "datum_vydania": "2025-07-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Incidenčné spory"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-153", "nazov": "§ 153 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-153", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-153"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-183.odsek-1", "nazov": "§ 183 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-183.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-183"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "nazov": "§ 185 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-185"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "nazov": "§ 191 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "nazov": "§ 432 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-153", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-183", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-185", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/169ddd9c-be39-4955-be42-b9be283ce626", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5121206331.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5121206331.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5121206331.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1ObdoK/4/2024\n5121206331\n30. 07. 2025\nJUDr. Jana Hullová\nECLI:SK:NSSR:2025:5121206331.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a\nčleniek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobkyne 1/ G. H.,\nnarodenej XX. J. XXXX, bytom XXX XX M. Q. U. XXX, zastúpenej advokátkou JUDr. Veronikou Nozar\nJakubíkovou, so sídlom Republiky 19, 010 01 Žilina a žalobkyne 2/ BENCONT COLLECTION, a. s.,\nso sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpenej Advokátska kancelária\nJUDr. Veronika Doláková, PhD., s.r.o. so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - mestská časť\nRužinov, IČO: 50 361 368, proti žalovanému H. H., narodenému XX. H. XXXX, bytom XXX XX Y. XXX,\nzastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Ul. 17. novembra 3215,\n022 01 Čadca, IČO: 50 473 522, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o dovolaní žalobkyne 1/\nproti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43CoKR/36/2023-194 z 25. januára 2024, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie o d m i e t a .\nII. Žalovaný má proti žalobkyni 1/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 2Odi/1/2021-122 zo 7. júna 2023 v\nspojení s opravným uznesením č. k. 2Odi/1/2021-181 z 8. novembra 2023 žalobu zamietol a žalovanému\npriznal voči žalobkyni 1/ a žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. O odvolaní žalobkyne 1/ proti rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici\n(ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 43CoKR/36/2023-194 z 25. januára 2024 (ďalej aj „napadnuté\nrozhodnutie“) tak, že výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením potvrdil\na výrokom II. žalovanému priznal proti žalobkyni 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu\n100 %.\n3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením č. k.\n2Odi/1/2021-39 z 10. novembra 2021 spojil na spoločné konanie pod sp. zn. 2Odi/1/2021 konanie o\nžalobe žalobkyne 1/ (vedené pod sp. zn. 2Odi/1/2021) a konanie o žalobe žalobkyne 2/ (vedené pod\nsp. zn. 3Odi /1/2021), v ktorých sa žalobkyňa 1/ a žalobkyňa 2/ (ďalej aj „žalobkyne“) domáhali zrušenia\noddlženia žalovaného pre jeho nepoctivý zámer. Žalobkyňa 1/ svoju žalobu odôvodnila tým, že žalovaný\nbol platobným rozkazom Okresného súdu Čadca sp. zn. 16C/86/2018 (právoplatným a vykonateľným\ndňa 21. októbra 2019) zaviazaný zaplatiť jej sumu 26 483,45 eura spolu s príslušenstvom. Žalobkyňa 1/\npodala návrh na vykonanie exekúcie, pričom exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 110Ex 683/2019\nsúdnym exekútorom JUDr. Petrom Matejovie a zo mzdy žalovaného v čase od 13. marca 2020 do 21.\nnovembra 2020 boli vykonané zrážky na istine vo výške 6 599,58 eura a na odmene súdneho exekútora\n1325 eur. Ku dňu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného predstavovala pohľadávka žalobkyne 1/\nsumu 28 959 eur plus úroky z omeškania, trovy konania a trovy exekúcie. Žalovaný sa viackrát vyjadril,\nže urobí všetko pre to, aby žalobkyni 1/ pohľadávku neuhradil, využil zákonnú možnosť a podal návrh\n\nna vyhlásenie konkurzu. Takéto konanie žalovaného považovala žalobkyňa 1/ za vrcholne amorálne,\nvedené len s cieľom, aby jej nemusel zaplatiť pohľadávku. Žalovaný si účelovo bral pôžičky, aby sa vyhol\nzodpovednosti za nesplatené dlhy a aby si mohol užívať život podľa svojich predstáv. Žalovaný nemal pri\noddlžení poctivý zámer, úmyselne sa uviedol do platobnej neschopnosti, čím naplnil skutkovú podstatu\nuvedenú v § 166g ods. 2 písm. e) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších\npredpisov (ďalej aj „ZKR“), ako aj skutkovú podstatu uvedenú v § 166g ods. 2 písm. a) ZKR. Žalovaný\npodaným návrhom na vyhlásenie konkurzu prekazil exekúciu vykonávanú pravidelnými zrážkami zo\nmzdy, ktorou formou bola žalobkyňa 1/ priebežne čiastočne finančne uspokojovaná a zneužil tým inštitút\nZKR. Ak by žalovaný návrh na oddlženie nepodal, tak žalobkyňa 1/, ako aj ďalší veritelia mohli byť časom\nuspokojení v celom rozsahu ďalšími zrážkami zo mzdy.\n4. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne 1/ v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a keďže\nnebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to ani dôležitý verejný záujem,\ntak na prejednanie odvolania žalobkyne 1/ nenariadil pojednávanie (§ 385 ods. 1 a contraio zákona č.\n160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov - ďalej aj „CSP“). V zmysle\n§ 383 CSP bol odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.\n5. Zo spisu odvolací súd zistil, že žalobkyne sa domáhali zrušenia oddlženia žalovaného po tom, čo\nOkresný súd Žilina uznesením sp. zn. 3OdK/204/2020 z 5. januára 2021, zverejneným v Obchodnom\nvestníku č. 6/2021 (deň vydania 12. januára 2021) vyhlásil konkurz na majetok žalovaného a oddlžil\nžalovaného tak, že ho zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze na majetok\nžalovaného, a to v rozsahu, v akom nebudú v konkurze uspokojené. Žalobkyne nepoctivý zámer\nžalovaného zakladali na tom, že žalovaný sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti [§ 166g ods.\n2 písm. e) ZKR], že žalovaný v čase podania návrhu nebol platobne neschopný [§ 166g ods. 2 písm.\nf) ZKR] a že žalovaný mal snahu poškodiť svojich veriteľov [§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR], pričom zo\nsprávania žalovaného nemožno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoje dlhy v rámci svojich\nschopností a možností (§ 166g ods. 1 ZKR). Po preskúmaní veci odvolací súd uviedol, že súd prvej\ninštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie o\nzamietnutí žaloby vychádza aj zo správneho právneho posúdenia veci, pričom v konaní na súde prvej\ninštancie nezistil vady týkajúce sa procesných podmienok, resp. inú vadu konania a ani porušenie práva\nna spravodlivý proces. Skonštatoval vecnú správnosť výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie a len na\nzdôraznenie jeho správnosti a s poukazom na odvolacie námietky žalobkyne 1/ doplnil ďalšie dôvody,\npričom sa zameral len na tie argumenty a námietky, ktoré mali význam v konkrétnych okolnostiach\npredmetnej veci.\n6. Žalobkyňa 1/ v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nedostatočným spôsobom posúdil\npredmetnú vec, nakoľko ak by zhodnotil príjem žalovaného, a teda jeho schopnosť uhrádzať záväzky,\ndospel by k záveru, že žalovaný by mohol splatiť všetky záväzky v celosti za niekoľko rokov. Záver\no platobnej neschopnosti žalovaného nie je správny a je v rozpore so skutkovým stavom, keďže\nplatobná schopnosť/neschopnosť sa musí posudzovať nie striktne z čisto formálneho hľadiska naplnenia\nzákonných znakov platobnej neschopnosti dlžníka v zmysle § 3 ods. 2 ZKR. K tomuto odvolací súd\nuviedol, že ZKR v ustanovení § 166 a nasl. upravuje inštitút oddlženia fyzických osôb, tzv. osobný\nbankrot. V dôsledku zmien prijatých zákonom č. 377/2016 Z. z. sa s účinnosťou od 1. marca 2017 môže\ndomáhať oddlženia konkurzom každý platobne neschopný dlžník, ktorý je fyzickou osobou, a to bez\nohľadu na to, či má záväzky z podnikateľskej činnosti (§ 166 ods. 1 ZKR). V tejto súvislosti došlo aj\nk zmene ustanovenia § 3 ZKR definujúceho platobnú neschopnosť. S účinnosťou od 1. marca 2017\nje v § 3 ods. 2 ZKR osobitne definovaná aj platobná neschopnosť fyzickej osoby, a to tak, že fyzická\nosoba je platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný\nzáväzok. Pokiaľ ZKR má vlastnú definíciu platobnej neschopnosti dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, a\nteda pokiaľ zákonodarca sa rozhodol platobnú neschopnosť fyzickej osoby osobitne normovať, potom\nz hľadiska naplnenia zákonných znakov a predpokladov platobnej neschopnosti sú súdy povinné túto\nnormu aplikovať, t. j. podľa § 3 ods. 2 ZKR sú povinné vyhodnotiť za platobne neschopnú každú fyzickú\nosobu, ktorá nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Odvolací\nsúd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, vyjadreným v odseku 31 jeho odôvodnenia, ktorý vo\nvzťahu k zákonným definičným znakom a predpokladom platobnej neschopnosti fyzickej osoby už bol\nvyslovený aj v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“), a to v\nrozhodnutí sp. zn. 5Obdo/18/2022 z 31. januára 2023. V kontexte obsahového vymedzenia odvolacej\nargumentácie žalobkyne 1/ odvolací súd nemal dôvod odkloniť sa od tohto názoru.\n\n7. Pri výklade zákonnej definície platobnej neschopnosti fyzickej osoby podporne súd prvej inštancie\nvychádzal aj z podstaty definície platobnej neschopnosti obsiahnutej v ustanovení § 1 vyhlášky č.\n643/2005 Z. z., v ktorom ustanovení sa (v období rozhodovania o návrhu žalovaného na oddlženie\nkonkurzom) ustanovovali podrobnosti o spôsobe určenia platobnej neschopnosti a predĺženia. Súd\nprvej inštancie poukázal na to, že podstatou definície platobnej neschopnosti nie je to, či je dlžník\nschopný záväzok uhradiť v splátkach, ale to, či disponuje dostatkom finančného majetku, ktorým by\ncelý záväzok mohol uhradiť, pričom tento postup a záver súdu prvej inštancie žalobkyňa v odvolaní\nneoznačila ako nesprávny. Odvolací súd uviedol, že s týmto názorom súdu prvej inštancie sa stotožňuje,\npretože záver o platobnej schopnosti dlžníka musí byť založený na tom, či záväzky dlžníka v rozhodnom\nčase návrhu na vyhlásenie konkurzu sú kryté relevantným finančným majetkom, a nie na tom, či by\ndlžník záväzky v budúcnosti po častiach plnil. Preto, ak v konaní na súde prvej inštancie žalobkyňa 1/\nani len netvrdila existenciu takého finančného majetku žalovaného, ktorým by v rozhodnom čase boli\nkryté záväzky žalovaného po lehote splatnosti, ale platobnú schopnosť žalovaného opierala výlučne o\nmožnosť žalovaného uhrádzať záväzky z príjmu čiastočne a postupne (na argumentácii ktorej zotrvala aj\nv odvolaní), odvolací súd považoval za správny a logický záver súdu prvej inštancie, že samotná výška\npríjmu žalovaného bola v prípade posúdenia platobnej schopnosti/neschopnosti irelevantná, pričom\ntento záver súdu prvej inštancie zodpovedá zákonnej definícii platobnej neschopnosti fyzickej osoby,\nako aj rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít.\n8. K námietke žalobkyne 1/ v odvolaní, že súd prvej inštancie sa vôbec nevenoval iným skutkovým\nokolnostiam, ktoré by mali rozhodný vplyv na posúdenie platobnej schopnosti žalovaného, a to koľkých\nveriteľov žalovaný mal a aké boli výšky ich pohľadávok ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu,\nodvolací súd uviedol, že podľa § 166 ods. 1 ZKR právo domáhať sa zrušenia oddlženia voči dlžníkovi\nmá veriteľ, ktorý bol oddlžením dotknutý. Keďže návrh podáva veriteľ proti dlžníkovi, konanie o zrušenie\noddlženia pre nepoctivý záver je konaním sporovým, vedeným podľa Civilného sporového poriadku,\nv ktorom veriteľ vystupuje v procesnom postavení žalobcu a dlžník vystupuje v procesnom postavení\nžalovaného. Jedným zo základných princípov civilného sporového konania je povinnosť strán sporu\noznačiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť ich dôkazmi (článok 8 CSP).\nKeďže civilné sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy, súd je v konaní limitovaný skutkovými\ntvrdeniami strán sporu, ktoré sú podopreté relevantnými dôkazmi. Žalobkyňa 1/ v konaní na súde prvej\ninštancie neuviedla také dostatočné konkrétne a dôkazmi podopreté tvrdenia týkajúce sa veriteľov\nžalovaného a výšky ich pohľadávok, ktoré by súdu prvej inštancie umožnili, aby sa týmito tvrdeniami\nzaoberal. Pokiaľ žalobkyňa 1/ až v odvolaní poukázala na počet veriteľov žalovaného a predpokladanú\nvýšku ich pohľadávok (odhliadnuc, že ide len o domnienky a dedukcie žalobkyne 1/, ktoré nie sú\npodopreté dôkazom, pričom zároveň tieto tvrdenia majú charakter novoty, na ktorej použitie v odvolaní\nneboli splnené zákonné podmienky podľa § 366 CSP), tak len pre úplnosť odvolací súd uviedol, že\nna predmetné tvrdenia žalobkyne 1/ poukázal v kontexte jej názoru, že žalovaný mohol v priebehu\nniekoľkých rokov splatiť všetky svoje pohľadávky. K tomuto odvolací súd uviedol, že záver o platobnej\nschopnosti dlžníka sa nezakladá na tom, či by dlžník záväzky v budúcnosti po častiach splnil, ale záver\no platobnej schopnosti dlžníka musí byť založený na tom, či záväzky dlžníka v rozhodnom čase návrhu\nna vyhlásenie konkurzu sú kryté relevantným finančným majetkom. Pre predmetnú vec sú potom bez\nprávneho významu domnienky a dedukcie žalobkyne 1/, že ak by súd prvej inštancie zhodnotil príjem\nžalovaného a výšku jeho záväzkov, dospel by k záveru, že žalovaný by mohol splatiť všetky jeho záväzky\nv celosti za niekoľko rokov.\n9. Pokiaľ žalobkyňa 1/ v odvolaní uviedla, že platobnú neschopnosť si môže dlžník spôsobiť sám\nsvojím možným podvodným konaním, čo sa pravdepodobne udialo aj v predmetnej veci, odvolací\nsúd k tomu uviedol, že opäť ide len o domnienky žalobkyne 1/, ktoré nie sú konkretizované a nie\nsú podopreté žiadnym dôkazným prostriedkom. Odvolací súd posudzuje vecnú správnosť odvolaním\nnapadnutého rozhodnutia výlučne podľa odvolacích dôvodov, ktoré uvedie a obsahovo vymedzí\nodvolateľ do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Názor, že za obsahové vymedzenie odvolania je\nvždy zodpovedný odvolateľ, bol vyslovený aj v rozhodovacej praxi NS SR (viď sp. zn. 1Obdo/47/2022\nz 19. októbra 2023), pričom v zmysle § 373 ods. 1 CSP platí, že nedostatočné obsahové vymedzenie\nodvolania nepredstavuje vadu, na odstránenie ktorej by mali súdy odvolateľa vyzývať. Nekonkretizované\ntvrdenia žalobkyne 1/ preto neboli spôsobilé, aby na ich základe odvolací súd mohol preskúmať\nvecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom odvolaciemu súdu zo žiadneho ustanovenia\nCivilného sporového poriadku nevyplýva povinnosť, aby odvolaciu argumentáciu odvolateľa dotváral.\n\n10. K tvrdeniu žalobkyne 1/ v odvolaní, že zámer žalovaného bol vopred jasný a žalovaný vo vzťahu\nk žalobkyni 1/ konal nemorálne a nepoctivo a že aj tieto skutkové okolnosti spoločne s ostatnými a s\nvykonaným dokazovaním smerujú k záveru o nepoctivom zámere žalovaného, odvolací súd uviedol, že\ntvrdenia o amorálnom, nepoctivom či nezodpovednom konaní a správaní žalovaného, nie sú postačujúce\npre zrušenie jeho oddlženia, pričom ak žalobkyňa 1/ mala za to, že tieto okolnosti spoločne s ostatnými\na s vykonaným dokazovaním smerujú k záveru o nepoctivom zámere žalovaného, bolo žiadúce, aby\ntieto tvrdenia v odvolaní konkretizovala a nezostala len v rovine všeobecných tvrdení, bez zohľadnenia\nkonkrétneho skutkového a právneho stavu veci. Opäť tak išlo o nedostatočné odvolacie tvrdenia\nžalobkyne 1/, na podklade ktorých odvolací súd nemohol rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.\n11. Bez právnej relevancie bola aj odvolacia námietka žalobkyne 1/, že dôkazy, ktoré žalobkyne\npredložili a tvrdenia, ktoré produkovali, neboli zo strany súdu prvej inštancie náležite vyhodnotené, keďže\nžalobkyňa 1/ opäť nekonkretizovala a nešpecifikovala, ktoré konkrétne tvrdenia a dôkazy nemali byť\nsúdom prvej inštancie náležite vyhodnotené.\n12. K odvolacej námietke žalobkyne 1/, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o platobnej\nneschopnosti žalovaného žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil a poukázal len na zákonnú\ndefiníciu platobnej neschopnosti dlžníka s tým, že žalobkyne nepreukázali nepoctivý zámer, odvolací\nsúd uviedol, že táto námietka nezodpovedá pravde, keďže súd prvej inštancie v odôvodnení svojho\nrozhodnutia nielenže poukázal na definíciu platobnej neschopnosti dlžníka, ale túto následne dostatočne\na presvedčivo rozvinul a aplikoval aj v konkrétnych okolnostiach predmetnej veci a svoje zistenia a\nzávery formuloval jasným a zrozumiteľným spôsobom, ktorým neuprel žalobkyni 1/ možnosť namietať\nv odvolaní konkrétne skutkové a právne argumenty.\n13. Žalobkyňa 1/ v odvolaní vytýkala súdu prvej inštancie aj nesprávne právne posúdenie vo vzťahu\nk dôvodu zrušenia oddlženia podľa § 166g ods. 1 ZKR, keď mala za to, že toto zákonné ustanovenie\n„nehovorí“ len o povinnosti dlžníka v prípade výhry či daru, pričom majetková situácia žalovaného sa po\noddlžení nijako nezmenila. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd upriamil pozornosť na to, že kritériá pre\nurčenie, kedy dlžník pri oddlžení poctivý zámer nemá, sú sústredené predovšetkým na správanie dlžníka\npred podaním návrhu na oddlženie a demonštratívne sú uvedené v § 166g ods. 2 ZKR. Zákonodarca\nvšak reflektuje aj na správanie dlžníka po podaní návrhu na oddlženie, a to v ustanovení § 166g ods.\n1 ZKR, v ktorom upravuje, kedy dlžník poctivý zámer má. Pokiaľ podľa § 166f ods. 1 ZKR veriteľ,\nktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia, ak preukáže, že dlžník nemal\n„pri“ oddlžení poctivý zámer a pokiaľ ustanovenie § 166g ods. 1 ZKR upravuje, že dlžník má poctivý\nzámer, ak z jeho správania „po“ podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj\ndlh v medziach svojich možností a schopností, nemôže sa veriteľ domáhať zrušenia oddlženia, a teda\nodvodzovať nepoctivý zámer dlžníka len na tom skutkovom základe, že pri nezmenenej ekonomickej\na majetkovej situácii oproti stavu pri oddlžení, dlžník svoje nevymáhateľné dlhy neuhrádza. Zhodne so\nsúdom prvej inštancie je preto toho názoru, že výklad prezentovaný žalobkyňou 1/ by išiel proti podstate\ninštitútu oddlženia a ustanovenie § 166g ods. 1 ZKR je na posudzovanie poctivého zámeru dlžníka\naplikovateľné len v prípadoch, ak sa ekonomická a majetková situácia dlžníka zmení nie nepatrným\nspôsobom a rozsahom, čo v predmetnej veci nebolo preukázané.\n14. Pokiaľ žalobkyňa 1/ poukazovala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj\n„ÚS SR“) sp. zn. III. ÚS 570/2016 a v ňom vyslovený názor, že pri rozhodovaní o oddlžení je hlavnou\núlohou konajúceho súdu spravodlivo vyvažovať primárny účel oddlženia a záujmy stále neuspokojených\nveriteľov, odvolací súd uviedol, že súdy tak môžu postupovať len v rozsahu, v akom si dotknutý veriteľ\nv konaní o zrušenie oddlženia splní svoju povinnosť tvrdenia a na ňu nadväzujúcu dôkaznú povinnosť.\nAk tvrdenia a dôkazy označené veriteľom neumožňujú dospieť k záveru, že veriteľ preukázal, že dlžník\nnemal pri oddlžení poctivý zámer, súd nemá inú možnosť, len žalobu zamietnuť a nemá iný právny\nrámec, na základe ktorého by mal záujmy veriteľa vyvažovať. K rozsudku Okresného súdu Trnava sp.\nzn. 36Odi/4/2022 z 23. novembra 2022 (na ktorý poukazovala žalobkyňa 1/) odvolací súd uviedol, že\nrozhodnutia iných súdov prvej inštancie nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle čl. 2 ods. 2\nCSP a v konkrétnych okolnostiach súdenej veci toto rozhodnutie nespadalo ani pod rozhodnutia, ktorými\nby mali byť súdy viazané podľa § 193 CSP.\n\n15. K tvrdeniu žalobkyne 1/ v odvolaní, že aj dlžník, ktorý disponuje finančnými prostriedkami na\nzaplatenie dlhov, sa môže rozhodnúť, že navodí stav platobnej neschopnosti a využije, či zneužije\ninštitút oddlženia tým, že formálne splní zákonné podmienky stanovené v § 3 ods. 2 ZKR, odvolací súd\nuviedol, že dlžník nemá poctivý zámer aj vtedy, ak zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno\nusudzovať, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby mohol podať návrh, alebo aj vtedy,\nak v čase podania návrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím\nna okolnosti musel vedieť, avšak vždy je na veriteľovi, ktorý sa zrušenia oddlženia domáha, aby takéto\nskutočnosti preukázal, teda aby o takomto správaní dlžníka alebo o takejto situácii uviedol konkrétne\ntvrdenia a podoprel ich relevantnými dôkazmi.\n16. K námietke žalobkyne 1/, že pohľad súdu prvej inštancie na podmienky prísnejšieho posúdenia\nžalovaného je veľmi zjednodušený, že záver súdu prvej inštancie nie je správny a že je v rozpore s\nvykonaným dokazovaním, odvolací súd uviedol, že opäť ide o nekonkretizovanú a nešpecifikovanú\nodvolaciu argumentáciu žalobkyne 1/. Táto v konaní na súde prvej inštancie navrhovala prihliadať na\nžalovaného prísnejšie na základe tvrdenia, že žalobkyňa 1/ je tá, ktorej pohľadávka bola judikovaná\nv októbri 2019, tesne pred podaním návrhu na oddlženie, avšak ako práve táto okolnosť mala spĺňať\nzákonné predpoklady prísnejšieho prihliadania podľa § 166g ods. 3 ZKR, žalobkyňa 1/ už v konaní na\nsúde prvej inštancie neuviedla. Pokiaľ potom žalobkyňa 1/ videla osobitné životné skúsenosti žalovaného\nv tom, že si vedel zaobstarať značnú sumu 25 000 eur bez vynaloženia pracovného úsilia, z ktorej\nsumy neminul ani jedno euro na účel, ktorý deklaroval pred súdmi, tak len pre úplnosť veci a odhliadnuc\nod toho, že išlo o novotu, odvolací súd uviedol, že opäť absentuje tvrdenie žalobkyne 1/, prečo a ako\nby práve tieto okolnosti mali spĺňať zákonné predpoklady prísnejšieho prihliadania na žalovaného pri\nposudzovaní poctivého zámeru.\n17. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, že vzhľadom na obsahové vymedzenie\nodvolania žalobkyne 1/ nedospel k záveru, že by súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov\ndospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, alebo že by rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z\nnesprávneho právneho posúdenia veci.\n18. Odvolací súd ďalej uviedol, že žalobkyňa 1/ v odvolaní vytýkala súdu prvej inštancie aj nevykonanie\ndôkazov ňou navrhnutých na pojednávaní dňa 10. mája 2023 a mala za to, že na jej strane existovali\nobjektívne okolnosti (úmrtie jej právneho zástupcu), ktoré boli súdu prvej inštancie prezentované na\ntomto pojednávaní. Odvolací súd poukázal na to, že pre civilné sporové konanie je charakteristické,\nže úspech v spore závisí od správnej a včasnej procesnej aktivity strany sporu, ktorú strana realizuje\nuplatňovaním prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktorými sú podľa § 149 CSP\nnajmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov a\nhmotnoprávne námietky. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany podliehajú\nkoncentrácii konania, a preto sú strany podľa § 153 ods. 1 CSP povinné uplatniť prostriedky procesného\nútoku a procesnej obrany včas, pričom tieto nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už\nskôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Zásada koncentrácie\nkonania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia zákonná, ktorá je pre súd a strany\nsporu obligatórna a ako koncentrácia sudcovská, ktorá je v diskrečnej právomoci súdu, kedy oneskorené\nuplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany môže súd ospravedlniť v závislosti od\nkonkrétnych objektívnych alebo subjektívnych okolností danej veci. Žalobkyňa 1/ síce konštatovala, že\nďalšie prostriedky procesného útoku uplatnila až na pojednávaní dňa 10. mája 2023 z dôvodu úmrtia\njej právneho zástupcu (advokáta), avšak okolnosť, že počas konania došlo k úmrtiu zástupcu strany\nsporu, sama o sebe nepredstavuje taký objektívny dôvod, pre ktorý by súd prvej inštancie sudcovskú\nkoncentráciu konania nemohol uplatniť. Žalobkyňa 1/ totiž ani len netvrdila, že prostriedky procesného\nútoku uplatnené až na pojednávaní dňa 10. mája 2023 boli bezprostredne vyvolané ako reakcia na\nprostriedky procesnej obrany žalovaného, a teda že nešlo o prostriedky procesného útoku, ktoré mohli\nbyť uplatnené už predošlým zástupcom žalobkyne 1/, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť\na hospodárnosť konania. Súd prvej inštancie pritom rozhodnutie o nevykonaní dôkazov označených\nžalobkyňou 1/ na pojednávaní dňa 10. mája 2023 odôvodnil nielen aplikáciou sudcovskej koncentrácie\nkonania, ale tiež tým, že išlo o dôkazy, ktoré by v spore potrebnú relevanciu nepriniesli. Tieto závery súdu\nprvej inštancie žalobkyňa 1/ v odvolaní neoznačila ako nesprávne. Preto, ak by aj súd prvej inštancie\nnevykonanie dôkazov neodôvodňoval sudcovskou koncentráciou, ale len neúčelnosťou týchto dôkazov,\nbolo by to postačujúce pre záver súdu prvej inštancie, že dôkazy nevykoná. Odvolací súd na základe\n\nuvedeného uzavrel, že nevykonaním dôkazov označených žalobkyňou 1/ na pojednávaní dňa 10. mája\n2023 súd prvej inštancie neporušil jej procesné práva.\n19. K odvolacej námietke žalobkyne 1/, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s návrhmi\nžalobkyne 2/ na doplnenie dokazovania, čím bolo porušené právo žalobkyne 2/ na spravodlivý proces,\nodvolací súd uviedol, že tým, že v zmysle § 166 ods. 1 vety druhej ZKR súdu prvej inštancie vznikla\nzákonná povinnosť spojiť na spoločné konanie návrhy (žaloby) žalobkyne 1/ a žalobkyne 2/, nedošlo\nmedzi žalobkyňami k vzniku žiadneho takého predpokladaného procesného spoločenstva, ktoré by\nžalobkyni 1/ umožňovalo v odvolaní uvádzať odvolacie dôvody a argumentáciu aj vo vzťahu k žalobkyni\n2/, ktorá odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie nepodala. Odvolací súd preto nevyhodnocoval\nani ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne 1/, ktorá sa vzťahovala k žalobkyni 2/.\n20. Žalobkyňa 1/ v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkala aj nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia,\navšak v tejto časti odvolacej argumentácie poukazovala len na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít\na odbornej praxe vo vzťahu k právu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Konkrétne dôvody\na výhrady k nesprávnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, t. j. v čom odôvodnenie\nrozhodnutia súdu prvej inštancie absentuje, žalobkyňa 1/ v odvolacej argumentácii neuviedla a\nnešpecifikovala, a teda opäť z jej strany išlo o odvolaciu argumentáciu uvedenú bez súvislosti s\nkonkrétnymi okolnosťami súdenej veci. Len pre úplnosť odvolací súd dodal, že z ustálenej judikatúry\nÚS SR vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na každú námietku alebo\nargument, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie a zostali sporné (II. ÚS 78/95) a tiež\nže nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd\nnerozhodne podľa predstáv strany konania a jej žalobe nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade\ns objektívnym právom (III. ÚS 19/2019). Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie\nnie je nepreskúmateľné, spĺňa náležitosti odôvodnenia v zmysle § 220 CSP, pričom súd prvej inštancie\nsa dostatočne podrobne a presvedčivo vysporiadal s rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami a právnymi\nargumentmi, ktoré mali vplyv na rozhodnutie o uplatnenom nároku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie\ndalo jednoznačnú a špecifickú odpoveď na argument, ktorý bol pre vec rozhodujúci, a to že žalobkyňa 1/\nnepreukázala splnenie podmienok pre zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer žalovaného, v dôsledku\nčoho súd prvej inštancie musel žalobu zamietnuť, pričom neuprel žalobkyni 1/ možnosť namietať\nkonkrétne skutkové alebo právne závery pri podaní odvolania ako riadneho opravného prostriedku.\n21. Pokiaľ žalobkyňa 1/ podala odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t. j. aj\nproti závislému výroku II. o náhrade trov konania, avšak neuviedla žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo\npovažuje rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti za nesprávne, tak odvolaciemu súdu neumožnila\nprieskum napadnutého rozhodnutia v závislom výroku II. o trovách konania.\n22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo\nvýroku I. vo veci samej, ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania, je vecne správne, preto\nho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle\nzásady úspechu v spore podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.\n23. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa 1/ (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie v zmysle §\n421 ods. 1 písm. b) CSP s návrhom, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“)\nrozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby zrušil rozsudok\nodvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie\na žalobkyni 1/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n24. Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala explicitne z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP s poukazom na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a ktorú špecifikovala nasledovne: Je\nmožné konštatovať naplnenie nepoctivého zámeru dlžníka v prípade, ak z vykonaného dokazovania a\nskutkových tvrdení žalobcu v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer vyplýva, že dlžník sa sám\númyselne priviedol do formálneho stavu platobnej neschopnosti, teda úmyselne konal tak, aby naplnil\nformálne znaky platobnej neschopnosti v zmysle ust. § 3 ods. 2 ZKR? Dovolateľka zároveň súdom\noboch inštancií vytýkala, že sa vôbec nezaoberali ňou tvrdenými skutkovými okolnosťami a ich „logickým\nprepojením“ a tiež, že jej znemožnili uskutočňovať jej patriace procesné práva tým, že nevykonali dôkazy\nvýznamné pre rozhodnutie vo veci a pre vyslovenie záveru o nepoctivom zámere žalovaného, čo je z\n\nhľadiska obsahového možné subsumovať pod dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) v spojení s §\n431 CSP.\n25. Dovolateľka uviedla, že rozhodnutia súdov oboch inštancií považuje za nesprávne z nasledovných\ndôvodov:\nA) súdy oboch inštancií nedostatočným, nesprávnym a právne nie relevantným spôsobom vyhodnotili\nplatobnú neschopnosť žalovaného,\nB) súdy oboch inštancií nedostatočným, nesprávnym a právne nie relevantným spôsobom vyhodnotili\nsprávanie sa žalovaného pred podaním a po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok,\nC) súdy oboch inštancií nesprávne vyhodnotili skutkový stav a dospeli k nesprávnym skutkovým ako i\nprávnym záverom.\n26. Ad A) V rámci tohto dovolacieho dôvodu dovolateľka namietala, že súdy oboch inštancií založili\nsvoje rozhodnutie o platobnej neschopnosti žalovaného len na splnení podmienok v zmysle § 3 ods. 2\nZKR a použití nie relevantnej vyhlášky č. 643/2005 Z. z. a vôbec sa nezaoberali skutkovými tvrdeniami\na ich logickým prepojením s tým, že splnenie týchto podmienok zapríčinil žalovaný svojím účelovým\nkonaním a sám vyvolal stav formálnej platobnej neschopnosti, aj keď reálne platobne neschopný nebol v\nčase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, ktorá skutočnosť vyplynula z vykonaného\ndokazovania - uskutočnených zrážok zo mzdy v rámci exekučného konania a dopytu na Sociálnu\npoisťovňu.\n27. Z vykonaného dokazovania - podľa názoru dovolateľky - jednoznačne vyplynulo, že bolo v majetkovej\nsituácii žalovaného čiastočne uspokojovať svoje záväzky, nakoľko z lustrácie zo Sociálnej poisťovne\nvyplynul pravidelný nie malý mesačný príjem žalovaného, na základe čoho nemožno vyvodiť záver,\nže by čiastočné plnenie bolo pre žalovaného nemožné. Práve naopak, žalovaný disponoval príjmom\npostačujúcim na úhradu jeho dlhov, pričom z vykonaného dokazovania vyplynuli len dve exekúcie, z\ntoho jedna v prospech žalobkyne 1/ a druhá v prospech Profi Credit v hodnote 438,90 eura, na základe\nčoho je zrejmé, že žalovaný by dlhy splatil v priebehu niekoľko rokov. Súd prvej inštancie odkazoval na\nvyhlášku č. 643/2005 Z. z., pri ktorej síce uviedol, že táto nereflektuje na novelu ZKR od 1. marca 2017,\navšak aj tak ju aplikoval pri posúdení platobnej neschopnosti žalovaného. Aplikácia uvedenej vyhlášky\nnie je správna, keďže práve od novely ZKR neúmerne vzrástol počet oddlžení a oddlžujú sa aj takí\ndlžníci, ktorí platobne neschopní nie sú, pretože síce naplnia znaky platobnej neschopnosti v zmysle\n§ 3 ods. 2 ZKR (sú v omeškaní viac ako 180 dní a majú jedno exekučné konanie), ale splnenie týchto\npodmienok si sami privodili svojím účelovým konaním, aby mohli podať návrh na vyhlásenie konkurzu na\nich majetok. Žalovaný svojím účelovým konaním zapríčinil, že sa voči nemu viedlo exekučné konanie,\naby mohol podať návrh na vyhlásenie konkurzu, čo deklaroval aj žalobkyni 1/. Práve týmto konaním\na správaním sa pred podaním návrhu žalovaný úmyselne spôsobil splnenie podmienok na podanie\nnávrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok a naplnil jednu zo skutkových podstát nepoctivého\nzámeru v zmysle § 166g ods. 2 ZKR. Predmetnému konaniu žalovaného nemožno poskytnúť ochranu,\npričom súdy oboch inštancií sa nevenovali správaniu žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie\nkonkurzu na jeho majetok napriek tomu, že konštatovali, že pri skúmaní poctivého zámeru dlžníka sa\nmá skúmať ekonomická a majetková situácia dlžníka, ako i správanie sa dlžníka pred podaním návrhu\nna vyhlásenie konkurzu na jeho majetok. Súdy síce odkázali na zákonný postup, ale tento nedodržali,\nnakoľko neskúmali a nezohľadnili námietky žalobkyne 1/ ohľadom nemorálneho a úmyselného správania\nsa žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok.\n28. Súdy oboch inštancií poukázali na závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Obdo/18/2022, z ktorého\nvšak citovali len určitú časť odôvodnenia, pričom predmetné rozhodnutie nedáva odpoveď, kedy\nmožno dlžníka považovať za platobne neschopného. Predmetné rozhodnutie NS SR je potrebné\nvykladať celistvo vo vzťahu k zodpovedaniu otázky platobnej schopnosti/neschopnosti dlžníka a jeho\npoctivého/nepoctivého zámeru. Je zrejmé, že súdy oboch inštancií nesprávne vyhodnotili platobnú\nschopnosť žalovaného a nesprávne aplikovali vyhlášku č. 643/2005 Z. z., keďže táto nereflektuje na\npodstatnú novelu ZKR. Súdy oboch inštancií sa vôbec nezaoberali konkrétnymi skutkovými okolnosťami\nprejednávaneho sporu, teda aký bol vzťah medzi žalobkyňou 1/ a žalovaným, aké skutkové okolnosti\nsa medzi nimi stali s poukazom na vznik pohľadávky žalobkyne 1/ voči žalovanému a s poukazom na\nmajetkovú situáciu žalovaného. Súdy prvej inštancie nepostupovali objektívne, keď neskúmali správanie\nsa žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok a nevzali do úvahy\nskutkové okolnosti proklamované žalobkyňami, najmä sa nezaoberali tým, že žalovaný bol pred podaním\n\nnávrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok riadne zamestnaný s nie malým mesačným príjmom,\nz ktorého mohol čiastočne uspokojiť pohľadávky svojich veriteľov. Žalovaný totiž v rámci exekučného\nkonania v prospech žalobkyne 1/ dokázal mesačne uhrádzať sumy vo výške od 340 eur do 700 eur,\npriemerne okolo 500 eur až 600 eur. Ak by žalovaný mesačne uhrádzal sumu vo výške 400 eur, ktorá\nby sa rozpočítala medzi jeho veriteľov, tak by v priebehu siedmich rokov dokázal v celosti splatiť svoje\nzáväzky, na základe čoho nemožno prijať záver o platobnej neschopnosti žalovaného. Je preto zrejmé,\nže žalovaný nebol platobne neschopný.\n29. Dovolateľka tiež namietala, že súdy oboch inštancií síce konštatovali, že z jej strany nedošlo k\npreukázaniu tvrdení, avšak na strane druhej jej znemožnili uskutočňovať procesné práva v podobe\nnevykonania dôkazov významných pre rozhodnutie vo veci samej a rozhodných pre vyslovenie záveru\no nepoctivom zámere žalovaného. Keďže súd prvej inštancie odňal žalobkyni 1/ právo na doplnenie\ndokazovania, znemožnil jej preukázať nepoctivý zámer žalovaného, ktorý si požičal peniaze, tieto\nneminul na účel, na ktorý si ich vzal a zapríčinil, že žalobkyňa 1/ musela predať svoj byt, ktorým\nžalovanému ručila a následne žalovaný účelovo prestal splácať svoje záväzky, aby mohol podať\nnávrh na vyhlásenie konkurzu. Opätovne poukázala na rozhodnutia Okresného súdu Trnava sp. zn.\n36Odi/4/2022 a Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B1-31Odi/9/2022, z ktorých vyplýva, že predmetné\nsúdy zhodnotili celkovú majetkovú situáciu dlžníka a preskúmali jeho správanie, teda dôkladne zisťovali\njeho platobnú schopnosť. Súdy oboch inštancií v predmetnom spore takýto postup opomenuli a nesplnili\nsi svoju povinnosť riadne preskúmať skutkový stav.\n30. Ad B) V tejto časti dovolania dovolateľka namietala, že súdy oboch inštancií zasiahli do jej procesných\npráv tým, že jej znemožnili vykonanie jej procesných práv a porušili jej právo na spravodlivý proces, keď\nvo vzťahu k žalobkyni 1/ súd prvej inštancie uplatnil sudcovskú koncentráciu konania a neumožnil jej\npreukázať tvrdenia o nemorálnom a nepoctivom správaní sa žalovaného. Žalobkyňa 1/ chcela svojimi\nnávrhmi na doplnenie dokazovania na pojednávaní konanom dňa 10. mája 2023 preukázať naplnenie\nskutkovej podstaty nepoctivého zámeru v zmysle § 166g ods. 2 písm. e) ZKR. Zákonná koncentrácia\nplatí až do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, preto strana sporu môže až do vydania tohto\nuznesenia predkladať svoje návrhy na doplnenie dokazovania a v prípade, ak súd nechce takémuto\nnávrhu vyhovieť, musí svoje rozhodnutie o zamietnutí uvedeného dôkazu riadnym spôsobom odôvodniť.\nV danom prípade sa jednalo o vykonanie dôkazov, ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie účelovosti\na nepoctivosti zámeru žalovaného, teda rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Žalobkyni 1/ tak\nbolo znemožnené, aby preukázala svoje tvrdenia o nepoctivom zámere žalovaného. Odvolací súd sa\nnezaoberal jej odvolacou námietkou na vyvrátenie skutkovej podstaty poctivého zámeru v zmysle § 166g\nods. 1 ZKR zo strany žalovaného, ktorý neposkytol svojim veriteľom po oddlžení žiadnu súčinnosť. Z\nvykonaného dokazovania vyplynulo, že majetková situácia žalovaného sa po oddlžení nijako nezmenila.\nPráve na základe uvedenej skutočnosti bolo v majetkovej situácii žalovaného pokúsiť sa o úhradu jeho\nzáväzkov a prejaviť úprimnú snahu o ich vyriešenie, a nie využiť „ľahšiu cestu“ zbavenia sa dlhov\nbez uspokojenia veriteľov. Žalovaný po oddlžení neprejavil žiadnu snahu a ani sa o ňu nepokúsil\nnapriek tomu, že jeho situácia nebola nepriaznivá a bolo v jeho životnej, ako i majetkovej situácii,\nčiastočne uspokojiť jeho veriteľov. Súdy oboch inštancií sa nesprávne vysporiadali aj s námietkou\nohľadne nevykonania výsluchu žalovaného, ktorý navrhla žalobkyňa 2/ v podanej žalobe. Súd prvej\ninštancie sa mal týmto návrhom zaoberať a rozhodnúť o ňom, a nie konštatovať, že tento návrh uplatnila\nna pojednávaní žalobkyňa 1/ a vo vzťahu k nemu uplatniť sudcovskú koncentráciu konania.\n31. Ad C) V ostatnej časti svojho dovolania dovolateľka namietala, že súdy oboch inštancií nesprávne\nvyhodnotili skutkový stav na základe vykonaného dokazovania, keď nesprávne vyhodnotili žalobkyňami\nnamietané skutočnosti, resp. k niektorým sa vyjadrili len stroho, bez náležitého zdôvodnenia, čo\nžalobkyňa 1/ namietala v odvolaní. Odvolací súd nesprávny a nezákonný postup súdu prvej inštancie\nnenapravil. Súdy oboch inštancií nesprávne vyhodnotili platobnú schopnosť/neschopnosť žalovaného,\nmajetkovú situáciu žalovaného, vykonané dokazovanie, správanie sa žalovaného pred podaním návrhu\nna vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, nesprávne aplikovali sudcovskú koncentráciu konania a\nneposúdili všetky skutkové tvrdenia.\n32. K dovolaniu žalobkyne 1/ podal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol dovolanie zamietnuť\na priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.\n\n33. Žalovaný uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ako aj s rozhodnutím\nodvolacieho súdu sp. zn. 43CoKR/36/2023 z 25. januára 2024 (nesprávne uviedol, že ide o Krajský súd\nv Žiline, avšak rozhodnutie odvolacieho súdu správne označil - pozn. dovolacieho súdu), ktoré považuje\nza zákonné a správne. Nie je daný žiadny dôvod na to, aby došlo k revízii rozhodnutí týchto súdov.\nBremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno spočívalo na dovolateľke, ktorá tieto bremená neuniesla.\nNie je pravda, že by odôvodnenia rozhodnutí boli formalistické. Práve naopak, odôvodnenia rozhodnutí\nsú veľmi rozsiahle a dávajú odpovede na všetky základné otázky, ktoré vyvstali v súdnom konaní.\n34. Žalobkyňa 1/ neuniesla bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno, pričom všetky jej tvrdenia, ktoré\nvznášala v konaní, či už pred súdom prvej inštancie alebo v rámci odvolacieho konania, niesli znaky\nhypotéz, úvah a domnienok, ktoré neboli nikdy podložené relevantnými dôkazmi tak, ako to má na mysli\nCSP. V zmysle negatívnej teórie dôkazu nie je úlohou žalovaného, aby preukazoval neexistentnosť\ntvrdení a skutočností, ktoré sú vyfabulované zo strany žalobkyne 1/. Všetky tvrdenia, ktoré žalobkyňa 1/\nuvádzala, napríklad o amorálnosti a nepoctivosti, boli len v rovine jej tvrdení a nikdy neboli podložené\nreálnymi dôkazmi.\n35. Pokiaľ ide o nepoctivý zámer, mal za to, že zo strany súdu prvej inštancie bol tento v rozhodnutí\nriadnym spôsobom zadefinovaný a bolo tiež uvedené, čo musí nastať, aby mohol byť preukázaný.\nZo strany žalobkyne 1/ v tomto smere nebolo unesené bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno.\nS touto otázkou sa vysporiadal aj odvolací súd, ktorý jednoznačným spôsobom uviedol, že námietka\nžalobkyne 1/ ohľadom nepoctivého zámeru nebola relevantná, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia nielenže poukázal na definíciu platobnej neschopnosti dlžníka, ale túto\nnásledne dostatočne a presvedčivo rozvinul a aplikoval aj v konkrétnych okolnostiach súdenej veci\na svoje zistenia a závery formuloval jasným a zrozumiteľným spôsobom, ktorý neuprel žalobkyni 1/\nmožnosť namietať v odvolaní konkrétne skutkové a právne argumenty. Súdy oboch inštancií sa náležitým\nspôsobom a veľmi podrobne vysporiadali so všetkými skutočnosťami, ktoré boli v konaní namietané.\n36. K podanému dovolaniu sa vyjadrila aj žalobkyňa 2/, ktorá s ním v celom rozsahu súhlasila, nakoľko\nsúdy oboch inštancií nesprávne a nezákonne rozhodli, nesprávne posúdili skutkový stav a nesprávne\nvyhodnotili vykonané dokazovanie. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozhodnutia súdov oboch inštancií\na vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n37. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala\nvčas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v\ndovolacom konaní v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania sa najskôr\nzaoberal tým, či je dovolanie žalobkyne 1/ procesne prípustné.\n38. Podľa ustanovenia § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne\nvymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n39. Hoci dovolateľka prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala explicitne z ustanovenia § 421 ods. 1\npísm. b) CSP, z obsahu dovolania vyplýva, že ho podala aj podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, keďže\nv dovolaní namietala, že súdy oboch inštancií sa nezaoberali ňou tvrdenými skutkovými okolnosťami\na ich „logickým prepojením“ a tiež, že jej znemožnili uskutočňovať jej patriace procesné práva tým,\nže nevykonali dôkazy významné pre rozhodnutie vo veci samej a pre vyslovenie záveru o nepoctivom\nzámere žalovaného, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.\n40. Podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n41. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP sú\nzásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces sa rozumie\n\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca a ktorý tak zároveň\nznamená porušenie Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“) zaručených procesných práv,\nspojených so súdnou ochranou práva. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť\ndovolania len v tom prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho\nprocesného postupu súdu dosiahla značnú, resp. výraznú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý\nproces.\n42. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez\nakejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo\nveci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\nskutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a\nprávne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý\nby poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí\nprávo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, hodnotením dôkazov (IV. ÚS\n22/04) a ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo\nv súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04).\n43. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka primárne namieta nesprávnosť skutkových zistení súdov\noboch inštancií (najmä nedostatočné zistenie skutkového stavu veci) a tiež nedostatočné vysporiadanie\nsa s jej argumentáciou, čo považuje za vady odôvodnenia rozhodnutia. Podľa názoru dovolacieho súdu\ndovolateľka svoje dovolanie koncipovala ako „ďalšie odvolanie“, keď opätovne vznášala tie isté námietky\nako v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, s ktorými sa však odvolací súd riadne vysporiadal\nv odôvodnení svojho pomerne obsiahleho rozhodnutia. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné:\n44. Tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd sa nezaoberal podstatnými skutkovými okolnosťami v\nodvolaní, ktorým odôvodňovala svoj názor, že žalovaný nebol platobne neschopný, predstavuje\nnámietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, teda námietku\nexistencie tzv. zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP. Podľa názoru dovolacieho súdu\nsa odvolací súd argumentáciou žalobkyne 1/ riadne zaoberal v odsekoch 42, 43 a 44 odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia, a to aj s poukazom na závery súdu prvej inštancie, vyjadrené v odseku\n31 odôvodnenia jeho rozhodnutia. Odvolací súd poukázal na to, že názor súdu prvej inštancie - k\nzákonným definičným znakom a predpokladom platobnej neschopnosti fyzickej osoby - už bol vyslovený\naj v rozhodovacej praxi NS SR ako najvyššej súdnej autority, a to konkrétne v rozhodnutí sp. zn.\n5Obdo/18/2022 z 31. januára 2023. Na podporu právneho názoru vysloveného v tomto rozhodnutí\ndovolací súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obdo/37/2022 zo 14. júna 2023\n(publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 1/2024 pod poradovým číslom 13),\nktorého právna veta znie nasledovne: Len samotná skutočnosť, že jeden zo záväzkov žalovaného bolo\nmožné postupne vymôcť v exekúcii, neznamená, že žalovaný v čase podania návrhu na vyhlásenie\nkonkurzu nebol platobne neschopný. Judikát R 13/2024 vychádza z obdobných skutkových okolností a\nje založený na rovnakej interpretácii ustanovenia § 3 ods. 2 ZKR ako napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu.\n45. Dovolací súd ďalej upriamuje pozornosť na to, že dovolateľkou namietaná nesprávnosť skutkových\nzistení súdov oboch inštancií nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považovaná za vadu konania\nv zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, pretože ak aj k takejto vade v súdnom konaní dôjde, nie\nje ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení strany. Dovolací súd poukazuje na ustanovenie\n§ 442 CSP, podľa ktorého je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd,\nz čoho vyplýva, že skutkový stav veci zistený odvolacím súdom nepodlieha prieskumu v dovolacom\nkonaní. Dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z\ntoho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy (na rozdiel od súdov prvej a druhej\ninštancie), keďže v dovolacom konaní je dokazovanie vylúčené. Dovolaním sa preto nemožno úspešne\ndomáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a odvolacej inštancie a ani prieskumu nimi\nvykonaného dokazovania. S poukazom na uvedené potom dovolacia námietka o nedostatočne zistenom\nskutkovom stave veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.\n46. Aj námietka dovolateľky, že súdy oboch inštancií nevykonali ňou navrhnuté dôkazy významné pre\nrozhodnutie vo veci samej, t. j. pre vyslovenie záveru o nepoctivom zámere žalovaného a týmto jej\n\nznemožnili uskutočňovať jej patriace procesné práva, zodpovedá z obsahového hľadiska dovolaciemu\ndôvodu podľa § 420 písm. f) v spojení s § 431 CSP, a nie dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP. Súd prvej inštancie mal žalobkyni 1/ odňať právo na doplnenie dokazovania a týmto jej znemožniť\npreukázať nepoctivý zámer žalovaného, ktorý si požičal peniaze, tieto neminul na účel, na ktorý si ich vzal\na zapríčinil to, že žalobkyňa 1/ musela predať svoj byt, ktorým žalovanému ručila a následne žalovaný\núčelovo prestal splácať svoje záväzky, aby mohol podať návrh na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok.\nDovolateľka tvrdí, že na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 10. mája 2023 navrhovala dôkazy,\nktorými chcela preukázať nemorálne a nepoctivé správanie sa žalovaného, t. j. naplnenie skutkovej\npodstaty nepoctivého zámeru v zmysle § 166g ods. 2 písm. e) ZKR. Súd prvej inštancie však uplatnil\nsudcovskú koncentráciu konania, hoci na jej uplatnenie neboli splnené zákonné podmienky, keďže podľa\nzákonnej koncentrácie konania môže strana sporu predkladať návrhy na doplnenie dokazovania až do\nvyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania a súd musí svoje prípadné rozhodnutie o zamietnutí\ndôkazného návrhu riadne odôvodniť. Porušenie práva na spravodlivý proces videla dovolateľka tiež v\ntom, že súdy oboch inštancií sa nedostatočne vysporiadali s námietkou ohľadom nevykonania výsluchu\nžalovaného (čiže výslovne nenamietala nevykonanie tohto dôkazu, ale skôr odôvodnenie, prečo nebol\nvykonaný), pričom poukázala na to, že výsluch žalovaného navrhla žalobkyňa 2/ už v podanej žalobe a\nsúd prvej inštancie sa mal preto týmto návrhom zaoberať a rozhodnúť o ňom (t. j. zrejme rozhodnúť o\nnariadení výsluchu strany podľa § 195 CSP - pozn. dovolacieho súdu), a nie konštatovať, že tento návrh\nuplatnila žalobkyňa 1/ na pojednávaní a vo vzťahu k nemu uplatniť sudcovskú koncentráciu konania.\nPodľa názoru dovolateľky súdy oboch inštancií na jednej strane žalobkyni 1/ vytkli, že svoje tvrdenia\nnekonkretizovala a nepreukázala, na strane druhej však uplatnením sudcovskej koncentrácie konania\njej znemožnili preukázať ekonomickú a majetkovú situáciu žalovaného a jeho nemorálne a nepoctivé\nsprávanie sa pred podaním návrhu na oddlženie.\n47. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že na pojednávaní konanom dňa 10. mája 2023 (zápisnica\nje založená v spise na č. l. 109 a nasl.) súd prvej inštancie zamietol návrhy (novej) právnej\nzástupkyne žalobkyne 1/ na vykonanie dokazovania výsluchmi žalobkyne 1/ a žalovaného. Na rovnakom\npojednávaní dal súd prvej inštancie pokyn, aby sa do spisu založili listinné dôkazy, ktoré predložila\nprávna zástupkyňa žalobkyne 1/, a to odpor podaný vo veci sp. zn. 16C/56/2018 (OS Čadca), odpoveď\nna lustráciu v REGOB z 25. septembra 2018, výpis z facebookového účtu z 9. mája 2023, výpis z KN\nLV č. XXX a znalecký posudok č. 67/2019. Zároveň odpor a odpoveď na lustráciu v REGOB doručil\ntzv. krátkou cestou právnemu zástupcovi žalovaného, prítomnému na pojednávaní. Po záverečných\nprednesoch právnych zástupcov strán súd vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil za\núčelom vyhlásenia rozsudku.\n48. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie v odseku 38 vyjadril k dôkazným návrhom, ktoré\nuplatnila právna zástupkyňa žalobkyne 1/ na pojednávaní dňa 10. mája 2023. Poukázal na sudcovskú\nkoncentráciu konania podľa § 153 CSP, ktorej účelom je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor\nneskoro vykonanými procesnými úkonmi. Konštatoval, že nie je želateľné, aby strana predkladala\nskutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už\nnariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Zdôraznil, že procesný\núkon nie je vykonaný včas, ak ho strana mohla vykonať skôr, ak by konala starostlivo. Ak neexistujú\nosobitné dôvody, platí, že predloženie dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Takéto\nosobitné dôvody, ktoré by ospravedlňovali oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku,\nneboli zo strany súdu prvej inštancie zistené (nešlo o právne zložitý spor, žalobkyňa 1/ bola zastúpená\nadvokátom) a vykonanie navrhovaných dôkazov (podľa názoru súdu prvej inštancie) ani nebolo\nodôvodnené tak, aby ich vykonanie bolo potrebné, resp. relevantné pre rozhodnutie veci samej a k\nuž uvedeným skutkovým tvrdeniam bolo nadbytočné. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie\nzamietol návrh na výsluch žalobkyne 1/ a žalovaného. V odseku 39 odôvodnenia rozhodnutia sa súd\nprvej inštancie následne podrobnejšie vyjadril k listinným dôkazom, ktoré právna zástupkyňa žalobkyne\n1/ predložila na pojednávaní dňa 10. mája 2023. Konštatoval, že z takto predložených listinných dôkazov\nnevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by súd mohol vyvodiť záver, že žalovaný konal v\númysle poškodiť veriteľa, či ukrátiť ostatných veriteľov, prípadne, že sa sám priviedol do stavu, aby bol\npovinný podať návrh na oddlženie. Podľa názoru súdu boli tvrdenia žalobkyne 1/ neurčité, založené\nlen na predpokladoch a domnienkach a relevantným spôsobom nepreukazovali nepoctivé správanie sa\nžalovaného. Nevykonanie dôkazov navrhnutých na pojednávaní dňa 10. mája 2023 mohla žalobkyňa\n1/ následne namietať aj v podanom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorú možnosť aj\nvyužila. Konkrétne v bode V. odvolania poukázala na to, že z dôvodu úmrtia svojho predchádzajúceho\n\nprávneho zástupcu nemohla dôkazné návrhy predložiť skôr, resp. nemohla konať aktívne, pretože je\nlaik a len s vynaložením veľkej snahy sa jej podarilo zabezpečiť si nového právneho zástupcu, aby\nnezmarila úvodné pojednávanie vo veci. Poukázala ďalej na to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal\ns dôkaznými návrhmi žalobkyne 2/, čím porušil jej právo na spravodlivý proces a namietala aj to, že súd\nprvej inštancie nevyhovel v celom rozsahu návrhu žalobkyne 2/ na doplnenie dokazovania dopytom na\nSociálnu poisťovňu, keď si nevyžiadal informácie o príjme, resp. vymeriavacom základe žalovaného za\nobdobie pol roka po oddlžení. K uvedenému dovolací súd poukazuje na to, že odvolací súd sa s týmito\nnámietkami žalobkyne 1/ vysporiadal v odsekoch 58 až 60 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde\n(o. i.) uviedol, že úmrtie právneho zástupcu strany v priebehu konania samé o sebe nepredstavuje\ntaký objektívny dôvod, pre ktorý by súd prvej inštancie nemohol uplatniť sudcovskú koncentráciu\nkonania. Zároveň poukázal na to, že odvolateľka ani len netvrdila, že prostriedky procesného útoku,\nuplatnené až na pojednávaní dňa 10. mája 2023, boli bezprostredne vyvolané ako reakcia na prostriedky\nprocesnej obrany žalovaného, a teda že nešlo o prostriedky procesného útoku, ktoré mohli byť uplatnené\nuž predošlým právnym zástupcom žalobkyne 1/, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a\nhospodárnosť konania. Zdôraznil, že súd prvej inštancie nevykonanie navrhovaných dôkazov odôvodnil\nnielen sudcovskou koncentráciou konania, ale tiež tým, že išlo o dôkazy, ktoré by v spore potrebnú\nrelevanciu nepriniesli, pričom žalobkyňa 1/ tieto závery súdu prvej inštancie v odvolaní neoznačila\nako nesprávne. Preto, aj keby súd prvej inštancie nevykonanie dôkazov neodôvodňoval sudcovskou\nkoncentráciou konania, ale len neúčelnosťou - podľa názoru odvolacieho súdu - by to postačovalo pre\nzáver súdu, že dôkazy nevykoná. Na základe uvedeného odvolací súd uzavrel, že nevykonaním týchto\ndôkazov na pojednávaní dňa 10. mája 2023 súd prvej inštancie neporušil procesné práva žalobkyne\n1/. V odseku 60 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd vysporiadal s námietkou\nžalobkyne 1/, že súd prvej inštancie sa nezaoberal dôkaznými návrhmi žalobkyne 2/, čím malo byť\nporušené právo žalobkyne 2/ na spravodlivý proces, keď uviedol, že tým, že podľa § 166 ods. 1\nvety druhej ZKR bol súd prvej inštancie povinný spojiť na spoločné konanie žaloby žalobkyne 1/ a\nžalobkyne 2/, nedošlo medzi žalobkyňami k vzniku takého procesného spoločenstva, ktoré by žalobkyni\n1/ umožnilo uvádzať odvolacie dôvody a argumentáciu aj vo vzťahu k žalobkyni 2/. Podľa názoru\ndovolacieho súdu nevykonanie dôkazov, ktoré navrhla právna zástupkyňa žalobkyne 1/ na pojednávaní\ndňa 10. mája 2023, bolo súdmi oboch inštancií dostatočne odôvodnené, pričom z tohto odôvodnenia\nje zrejmé, že navrhované listinné dôkazy súd prvej inštancie neodmietol len z dôvodu uplatnenia\nsudcovskej koncentrácie konania, ale aj preto, že z nich nevyplývali konkrétne skutočnosti relevantné\npre rozhodnutie danej veci. Preto argumentácia dovolateľky, že tieto listinné dôkazy mohli byť vykonané\n(prečítaním) priamo na pojednávaní, na ktorom boli predložené, t. j. bez potreby odročiť pojednávanie\n(čím dovolateľka odôvodňovala nemožnosť uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania), je nedôvodná.\n49. Pre úplnosť dovolací súd k dovolacej námietke o nedostatočne vykonanom dokazovaní, resp. jeho\nnedoplnení dôkazmi navrhnutými žalobkyňou 1/ uvádza, že strany sporu majú v civilnom sporovom\nkonaní právo označiť alebo predložiť dôkazy na preukázanie ich tvrdení, avšak súd rozhoduje o tom,\nktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). Civilný sporový poriadok upravuje zásadu\nvoľného hodnotenia dôkazov v ustanovení § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorej dôkazy súd hodnotí podľa\nsvojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo\nprihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V civilnom sporovom konaní je súd povinný zvážiť,\nktoré dôkazy je povinný vykonať, pričom dôvodnosť návrhov strán na doplnenie dokazovania posudzuje\nso zreteľom na to, či a v akom rozsahu je potrebné doplniť doterajší stav dokazovania. Nevykonanie\ndôkazu, navrhnutého stranou sporu na zistenie skutkového stavu veci, nemožno považovať za postup,\nktorým by súd strane sporu odňal možnosť konať pred súdom (R 6/2000). Platí to aj o takom dôkaze,\nktorý strana sporu zo svojho subjektívneho pohľadu považuje za dôležitý. Rozhodovanie o tom, ktoré z\nnavrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne na posúdenie súdu, a nie strany sporu (§ 185 ods.\n1 CSP). Ak teda v priebehu civilného sporového konania súd nevykoná všetky navrhnuté dôkazy na\nzistenie skutkového stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, pretože to nemožno\npovažovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strana sporu mohla uplatniť, avšak v\ndôsledku procesného postupu súdu z nich bola vylúčená (R 37/1993, R 125/1999, 1Cdo/41/2017,\n3Cdo/26/2017, 3Obdo/46/2019). Dovolací súd tiež poukazuje na to, že pokiaľ dovolateľka namietala, že\nz dôvodu úmrtia svojho predchádzajúceho právneho zástupcu nemohla dôkazné návrhy predložiť skôr,\nt. j. pred konaním pojednávania dňa 10. mája 2023, tak v zmysle ustanovenia § 183 ods. 1 CSP mohla\npred pojednávaním požiadať súd prvej inštancie o odročenie pojednávania z dôvodu existencie vážneho\ndôvodu, ktorý bola povinná súdu preukázať. Žalobkyňa 1/, resp. jej (nová) právna zástupkyňa takúto\nzákonnú možnosť nevyužili a pojednávania dňa 10. mája 2023 na súde prvej inštancie sa zúčastnili.\n\n50. Aby došlo k porušeniu práva strany sporu na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, musí\nísť o prípad, že v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu došlo k porušeniu procesných práv\nstrany, pričom miera porušenia týchto procesných práv nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú\nintenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V posudzovanom prípade dovolací súd nezistil\nžiadnu vadu zmätočnosti, resp. taký procesný postup súdov nižšej inštancie, ktorý by bol v rozpore s CSP\na jeho následkom by bolo závažné porušenie procesného práva žalobkyne 1/, ktoré by v dôsledku svojej\nintenzity a relevantnosti znamenalo porušenie jej práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f)\nCSP. S poukazom na uvedené nie je daná prípustnosť dovolania žalobkyne 1/ podľa § 420 písm. f) CSP.\n51. Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa\nktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Touto právnou otázkou\nje otázka či je možné konštatovať naplnenie nepoctivého zámeru dlžníka v prípade, ak z vykonaného\ndokazovania a skutkových tvrdení žalobcu v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer vyplýva,\nže dlžník sa sám úmyselne priviedol do formálneho stavu platobnej neschopnosti, teda úmyselne konal\ntak, aby naplnil formálne znaky platobnej neschopnosti v zmysle ust. § 3 ods. 2 ZKR. Dovolateľka súdom\noboch inštancií vytýkala, že:\nA) nedostatočným, nesprávnym a právne nerelevantným spôsobom vyhodnotili platobnú neschopnosť\nžalovaného,\nB) nedostatočným, nesprávnym a právne nie relevantným spôsobom vyhodnotili správanie sa\nžalovaného pred podaním a po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok,\nC) nesprávne vyhodnotili skutkový stav a dospeli k nesprávnym skutkovým ako i právnym záverom.\n52. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľka pod „hlavičkou“ nesprávneho právneho posúdenia veci\nv skutočnosti spochybňuje skutkové zistenia súdov oboch inštancií. Odôvodnenie týchto tzv. dovolacích\ndôvodov (písm. A až C) dovolateľkou nezodpovedá zákonnej úprave dovolacích dôvodov (§ 432 CSP).\nV prípade, ak je prípustnosť dovolania vyvodzovaná z ustanovenia § 421 CSP, je dovolateľka v zmysle\n§ 432 CSP povinná namietať, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci\na takto uplatnený dovolací dôvod vymedziť tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré považuje za\nnesprávne a v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (čo logicky predpokladá uviesť,\nako mala byť vec posúdená správne). Dovolateľka však kombinuje námietky týkajúce sa skutkových\nzistení súdov oboch inštancií (najmä nedostatočné zistenie skutkového stavu veci) s námietkami\nnedostatočného vysporiadania sa s jej argumentáciou (vady odôvodnenia) a čiastočne namieta aj\nnesprávne právne posúdenie veci (napr. nesprávnu aplikáciu vyhlášky č. 643/2005 Z. z.), avšak\nrobí tak spôsobom, že nie je zrejmé, akú právnu otázku, resp. otázky by mal dovolací súd riešiť.\nDovolateľka svoje dovolanie koncipovala ako „ďalšie odvolanie“, keď aj vo vzťahu k ňou tvrdenému\nnesprávnemu právnemu posúdeniu veci uplatňovala tie isté námietky ako v odvolaní proti rozsudku\nsúdu prvej inštancie, s námietkami ktorými sa odvolací súd zaoberal a vo svojom odôvodnení aj náležite\nvysporiadal. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP rozhoduje dovolací súd výlučne\nna základe dôvodov uvedených dovolateľkou. Pokiaľ dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z\nustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový\nvýznam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v danom prípade závisí od toho, ako\ndovolateľka sama vysvetlila, konkretizovala a náležite doložila, že je daný dôvod prípustnosti dovolania,\nv danom prípade konkrétne v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Pokiaľ dovolateľka založila\nprípustnosť dovolania na ustanovení § 421 ods. 1 písm. b) CSP, je jej povinnosťou vymedziť relevantnú\nprávnu otázku, uviesť ako ju riešil odvolací súd a zároveň uviesť, ako mala byť táto otázka riešená\nsprávne (3Cdo/146/2017).\n53. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je\nomyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide\nvtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, avšak\nnesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n54. Vo vzťahu k dovolateľkou vymedzenej právnej otázke dovolací súd poukazuje na odsek 46\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa odvolací súd vysporiadal s argumentáciu žalobkyne\n\n1/ v odvolaní, že platobnú neschopnosť si môže dlžník spôsobiť sám svojím možným podvodným\nkonaním, čo sa pravdepodobne udialo aj v súdenej veci. K tomu odvolací súd poznamenal, že ide len\no domnienky žalobkyne 1/, ktoré nie sú konkretizované a podopreté žiadnym dôkazným prostriedkom.\nDovolateľkou špecifikovanú otázku dovolací súd nemôže riešiť, pretože nejde o právnu otázku, ktorú\nodvolací súd riešil a na ktorej riešení založil napadnuté rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu totiž\nžalobkyňa 1/ svoje tvrdenie, že žalovaný sa sám úmyselne priviedol do stavu platobnej neschopnosti,\nnijako bližšie nekonkretizovala (neuviedla, akým konkrétnym správaním žalovaného sa tak malo stať) a\nna preukázanie tohto svojho (nekonkrétneho) tvrdenia nenavrhla vykonať žiadny dôkaz. K dovolateľkou\nvymedzenej právnej otázke preto dovolací súd uzaviera, že v konkrétnom posudzovanom prípade z\nvykonaného dokazovania na súde prvej inštancie nevyplýva záver, že by sa žalovaný ako dlžník sám\númyselne priviedol do formálneho stavu platobnej neschopnosti, teda úmyselne konal tak, aby formálne\nnaplnil znaky platobnej neschopnosti v zmysle § 3 ods. 2 ZKR.\n55. Keďže odvolací súd neriešil konkrétnu otázku vymedzenú dovolateľkou v dovolaní a na jej riešení\nnezaložil svoje rozhodnutie, ani dovolací súd sa v dovolacom konaní nemohol zaoberať zisťovaním a\nposudzovaním otázky, neriešenej súdmi nižšej inštancie. Tak, ako je už vyššie konštatované, vyriešenie\nprávnej otázky formulovanej dovolateľkou v dovolaní nebolo v posudzovanej veci rozhodné (kľúčové)\npre rozhodnutie súdov nižšej inštancie. Prípustnosť dovolania sa vždy vzťahuje len na právne otázky,\nktorých vyriešenie viedlo k záverom, uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu.\n56. Vzhľadom na to, že právna otázka vymedzená dovolateľkou nezohľadňuje konkrétne okolnosti\nposudzovaného prípadu, ktoré však boli relevantné pre rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolací súd\ndospel k záveru, že dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 v spojení s § 421 ods.\n1 písm. b) CSP. Rozhodnutie odvolacieho súdu totiž nezáviselo od vyriešenia dovolateľkou vymedzenej\nprávnej otázky.\n57. K dovolacej námietke ohľadom nesprávnej aplikácie vyhlášky č. 643/2005 Z. z. dovolací súd (pre\núplnosť) uvádza, že odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) posudzoval platobnú neschopnosť\ndlžníka v zmysle § 3 ods. 2 ZKR, pričom pri výklade zákonnej definície platobnej neschopnosti fyzickej\nosoby len podporne poukázal aj na definíciu platobnej neschopnosti obsiahnutej v § 1 vyhlášky č.\n643/2005 Z. z., ktorou sa v období rozhodovania o návrhu žalovaného na oddlženie konkurzom\nustanovovali podrobnosti o spôsobe určenia platobnej neschopnosti a predlženia so záverom, že\npodstatou definície platobnej neschopnosti nie je to, či je dlžník schopný záväzok uhradiť v splátkach, ale\nči disponuje dostatkom finančného majetku, ktorými by záväzok mohol uhradiť. S týmto názorom súdu\nprvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd (viď odseky 42 a 44 jeho odôvodnenia), pričom tento právny\nnázor je aj v súlad s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, na ktorú už vyššie poukázal\ndovolací súd (4Obdo/37/2022 a 5Obdo/18/2022).\n58. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd rozhodol tak, že dovolanie žalobkyne 1/ odmietol podľa\n§ 447 písm. c) a písm. f) CSP.\n59. V dovolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu proti žalobkyni 1/ vznikol nárok na náhradu\ntrov dovolacieho konania (§ 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov rozhodne\nsúd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).\n60. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "43CoKR/36/2023", "guid": "66cfc504-6d93-41fa-8eda-575d6cb3688b:2a317e2d-8530-4c09-8523-8969a458fc52", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f0622e10-4517-45ff-b897-14307d71f61d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.19.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 19/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 19/2019 z 16. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-16", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.19.2019.1"}, {"guid": "ussr:c7b4b4fc-bda2-41f8-822e-a70774a1e37a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.570.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 570/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 570/2016 z 10. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-10", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.570.2016.1"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:1a879bac-1c9f-48f8-a2e8-16f1fb6bf194", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 22/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 22/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1a879bac-1c9f-48f8-a2e8-16f1fb6bf194"}, {"guid": "85884ab6-d139-4d9a-9e4e-d2b38449f3fa:badbf590-a2ac-45fc-b97c-0f078ae9cfd9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:8120207297.1", "spisova_znacka": "4Obdo/37/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/37/2022 z 14. 6. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-06-14", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:8120207297.1"}], "citovane_v": []}