{"guid": "39f859a0-a627-4577-8777-0f57221e29d9:2b811c09-256c-4379-b032-51a5b566751d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5116217315.1", "spisova_znacka": "8Cdo/29/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/29/2024 z 30. 4. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2025, sp. zn. 8Cdo/29/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:5116217315.1", "identifikacne_cislo": "5116217315", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "sudca_id": 146, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-miroslav-septak-146", "datum_vydania": "2025-04-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-129.odsek-1", "nazov": "§ 129 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-129.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-129"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "nazov": "§ 130 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-130"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "nazov": "§ 134 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-129", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-130", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2b811c09-256c-4379-b032-51a5b566751d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5116217315.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5116217315.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:5116217315.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/29/2024\n5116217315\n30. 04. 2025\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2025:5116217315.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Z. E., narodenej XX. Q. XXXX, M., Ž. XXX/\nXX, 2/ Q. E., narodeného XX. Q. XXXX, M., Ž. XXX/XX, 3/ H. E., narodeného XX. F. XXXX, B.\nXXX, všetci právne zastúpení advokátkou JUDr. Janou Ftorkovou, Žilina, Vojtecha Spanyola 8343/1A,\nproti žalovanej B. Š., narodenej XX. Q. XXXX, Ž.J., Y. XXXX/XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou\nRYBÁR advokát s.r.o., Žilina, Andreja Kmeťa 11, IČO: 51 273 225, o určenie vlastníckeho práva k\nnehnuteľnostiam a určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Žilina pod\nsp. zn. 8C/186/2016, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. júla 2023 sp.\nzn. 9Co/55/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobcom 1/ až 3/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd\") napadnutým rozsudkom podľa § 387 ods. 1, 2 zákona č.\n160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP\") potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina\nzo 27. október 2020 č.k. 13C/387/2015-201 (ďalej len „súdu prvej inštancie resp. prvoinštačný súd\") vo\nvýrokoch, ktorými určil, že „...žalobkyňa je vlastníčkou 1-ice spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti, a to\nrodinného domu súpisné č. XXX, postaveného na pozemku parcela KN-C č. XXXX/X, nachádzajúceho\nsa v katastrálnom území M., obec M., okres Žilina, evidovaného na LV č. XXXX, v časti B listu vlastníctva\npod poradovým číslom B3. na žalovanú; určil, že „...do dedičstva po nebohom H. E., narodenom dňa\nXX. V. XXXX, zomrelom dňa XX. B. XXXX, patrí 1-ica spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti, a to\ndomu so súpisné číslo XXX, postaveného na pozemku parcela KN-C č. XXXX/X, nachádzajúceho sa v\nkatastrálnom území M., obec M., okres Žilina, evidovaného na LV č. XXXX, v časti B listu vlastníctva pod\nporadovým číslom B3 na žalovanú\" a žalobcom 1/ až 3/ priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 % (výrok I.); žalobcom 1/ až 3/ priznal podľa § 255 ods. 1 CSP voči žalovanej\nspoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II).\n1.1. Súd prvej inštancie zhrnul v odôvodnení rozsudku právnu úpravu inštitútu vydržania v nadväznosti\nna relevantnú právnu úpravu podľa zákona č. 40/1964 Zb. a zákona č. 131/1982 Zb. v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Občiansky zákonník\"). Na účely vykonania dokazovania zohľadnil skutočnosť, že\nmedzi stranami sporu sa viedlo konanie pod sp. zn. 14C/115/2003 o zrušenie a vyporiadanie podielového\nspoluvlastníctva ku totožnej nehnuteľnosti, teda k rodinnému domu súpisné číslo 391 v katastrálnom\núzemí Varín zapísanom na LV č. 2358. Žaloba v tejto veci bola zamietnutá z dôvodu prejudiciálneho\nvyhodnotenia nesprávnosti zápisu v evidencii nehnuteľností a neexistencie podielového spoluvlastníctva\nv nadväznosti na čo strany sporu nemali v konaní vecnú legitimáciu, teda ani žalobkyňa 1/, ani\nprávna predchodkyňa žalovanej neboli (nie sú) nositeľmi práva - podielovými spoluvlastníčkami spornej\nnehnuteľnosti. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané, že manžel\nžalobkyne 1/ H. E. spolu s manželom žalovanej (Š. N.) M. N., nadobudli výstavbou dva samostatné\n\npredmety vlastníctva, a to dom číslo súpisné XXX, ktorý postavil M. N. s manželkou počas trvania ich\nmanželstva a dom číslo súpisné XXX, ktorý postavil H. E. s manželkou - žalobkyňou 1/ počas trvania ich\nmanželstva, takže dom číslo súpisné XXX patril do BSM (bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ďalej\naj len „BSM\") M. N. so žalovanou (Š. N.) a dom číslo súpisné XXX do BSM manželov H. E.W. a žalobkyne\n1/. Po výstavbe tohto dvojdomu užíval H.N. E. sám a neskôr s rodinou dom súpisné číslo XXX a M. N. s\nrodinou dom číslo súpisné XXX. Medzi H. E. a jeho manželkou - žalobkyňou 1/ a právnou predchodkyňou\nžalovanej a jej manželom M. N. došlo v roku 1970 k uzatvoreniu kúpno-predajnej zmluvy v ústnej forme\nmedzi predávajúcimi - manželmi N. a kupujúcimi - manželmi E.Č. a od tohto roku 1970 dom, ktorý\nod roku 1983 má pridelené jedno súpisné číslo, a to 391, už ako jednu stavbu mali v nepretržitej a\nnerušenej držbe manželia E.K.. Žalobcovia sa domáhali určenia vlastníckeho práva titulom vydržania,\npričom za spôsobilý titul vydržania považovali ústnu kúpnu zmluvu z roku 1970, teda tzv. putatívny\n(domnelý titul) nadobudnutia. Ak medzi stranami skutočne existovala písomná kúpna zmluva, ktorá by\nbola zaevidovaná v zmysle príslušných zákonných ustanovení v danom čase, neexistoval by medzi\nnimi spor o určenie vlastníckeho práva vydržaním. Prvoinštačný súd preto skonštatoval aktívnu vecnú\nlegitimáciu žalobcov 1/ až 3/ a pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej (žalovaná B. Š., rodená N., narodená\nXX. Q. XXXX je právnou nástupkyňou pôvodnej žalovanej Š.C. N., ktorá zomrela v priebehu konania,\na to na základe výsledkov dedičského konania vedeného pod sp. zn. 21D/477/2020). Žalobcovia 2/ a\n3/ sú aktívne legitimovaní ako deti H. E..\n1.2. Súd prvej inštancie ďalej citoval závery Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14.\nnovembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015 a konštatoval, že nerozporuje tvrdenie žalovanej, že drobnými\nstavebnými úpravami a iba samotným užívaním domu súpisné číslo XXX nemohol vzniknúť jeden dom\nz pôvodného dvojdomu. Aj na základe výsledkov konania pod sp. zn. 14C/115/2003 považoval za\nustálené, že zápis spoluvlastníctva k spornému domu č. XXX v katastri nehnuteľnosti nie je správny.\nPredmetom sporu bol prevod vlastníckeho práva k domu č. XXX v roku 1970. Súd prvej inštancie preto\nvychádzal zo stavu právneho nie evidenčného, keď posudzoval vlastníctvo k dvom domom s pôvodne\ndvoma súpisnými číslami, a to XXX a XXX. Sporné bolo vlastníctvo k domu s pôvodným súpisným číslom\nXXX. Domy pod súpisnými číslami XXX a XXX neboli evidované v katastri nehnuteľnosti pod týmito\nčíslami a v roku 1983 im bolo pridelené jedno súpisné číslo 391. Išlo o administratívny úkon, dôvodnosť\nktorého preukázaná nebola. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že Š. N. a jej nebohý manžel\nuvažovali o predaji domu súpisné číslo XXX už od roku 1961, pričom v roku 1965 aj reálne začali\nstavať nový rodinný dom vo M.. V konaní sp. zn. 14C/115/2003 samotná právna predchodkyňa žalovanej\npotvrdila, že dom, ktorý začali vo M. stavať, z dôvodu, že pozemky pod domom sú vo výlučnom\nvlastníctve E., chceli predať za akúkoľvek cenu pánovi A.. Ten zložil zálohu na rodinný dom, ktorú nikdy\nspäť nežiadal a v roku 1970 sa z toho domu odsťahoval. Pri odovzdaní zálohy pán A. obdržal kľúče od\ndomu a všetky dokumenty od domu. Medzi pánom A. a N. došlo ku zmluve o budúcej kúpnej zmluve v\nspojení s úhradou zálohy. Súd prvej inštancie ustálil, že nesporná bola snaha dom predať za „akúkoľvek\"\ncenu, a že E. D.a dom nesporne prevzali zálohu a nikomu ju nevrátili. V tejto časti súd prvej inštancie\npoukázal na časové a spoločenské súvislosti prejednávanej veci, keď od roku 1970 až do roku 2000\nnerušene užívala dom žalobkyňa 1/ so svojou rodinou ako vlastný; za dom boli platené tiež dane. Z\nvýpovedí svedkov vyplynulo, že v užívaní domu nebola žalobkyňa 1/ nikdy rušená.\n1.3. Tvrdenie žalobcov o nadobudnutí vlastníckeho práva na základe putatívneho (domnelého) titulu\n- ústnej kúpnej zmluvy, vyhodnotil súd prvej inštancie ako dôvodné i v nadväznosti na širší kontext\nuzatvorenia ústnej kúpnej zmluvy v roku 1970 spojený s rodinnými vzťahmi ako aj celospoločenskou\nsituáciou. Ťažiskovo vychádzal z čestného prehlásenia pána Q. A., ktorý bol záujemcom o kúpu a\nreálne i nesporne zložil za dom zálohu. Túto osobu označil za osobu, ktorá nemá príbuzenský vzťah\nk stranám konania a skutočnosti, ktoré uviedol v rámci čestného prehlásenia majú oporu v zistenom\nskutkovom stave a v zásade ich uviedol i v rámci svojej svedeckej výpovede v konaní vedenom pod\nsp. zn. 14C/115/2003. Q. A. potvrdil, že zložil zálohu za dom súpisné číslo XXX, v tomto dome žil\ndo roku 1970. Súd prvej inštancie uhradenie zálohy za dom Q. A. považoval za skutočnosť ťažiskovú\nso zdôraznením sumy 20.000,- až 25.000,- Kčs, ktorú vyhodnotil ako vysokú s ohľadom na dobu a\npriemerný príjem v danej lokalite. Uviedol, že je zrejmé, že ak by sa rozhodol Q. A. od zmluvy odstúpiť,\nžiadal by vrátenie zálohy. Š. N. výslovne potvrdila, že zálohu však nikdy späť nežiadal. Bolo preto podľa\nzáveru súdu prvej inštancie logické, že Q. A. mal vyplatenú zálohu, a to od H. E.. Po dohode medzi E.\na N. odovzdal kľúče E., ktorý mu vyplatil zloženú zálohu za dom.\n\n1.4. S poukazom na uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa 1/ a jej nebohý\nmanžel vstúpili v roku 1970 do dobromyseľnej držby, oprávnene na základe ústnej kúpnej zmluvy,\nužívali spornú nehnuteľnosť až do smrti H. E.. V priebehu držby neboli nikým a ničím rušení. Žalovaná\nani jej právna predchodkyňa sa nedomáhali finančného vyrovnania, resp. toto tvrdenie nepreukázali.\nPreto ustálil, že žalobcovia nadobudli nehnuteľnosť vydržaním po uplynutí 10-ročnej vydržacej doby.\nÚstnu kúpnu zmluvu ako titul vstupu do držby predmetnej nehnuteľnosti vyhodnotil súd prvej inštancie\nako spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prejednávanej veci vydržaním.\nNeuzavretie písomnej kúpnej zmluvy považoval súd prvej inštancie za omyl ospravedlniteľný aj preto,\nže išlo o vzťahy medzi príbuznými, domy neboli evidované v operátoch katastra nehnuteľností, pričom\naj samotná sociálno-spoločenská situácia mala vplyv na vnímanie vlastníctva občanmi. Ani tvrdenie\nžalovanej, že žalobkyňa 1/ a jej nebohý manžel museli vedieť o povinnosti uzavrieť kúpnu zmluvu v\npísomnej forme a tiež o povinnosti registrácie takejto zmluvy štátnym notárstvom neobstálo. Pokiaľ\nbolo v tejto súvislosti poukazované na kúpnu zmluvu medzi Jednotou a K. N. - otcom žalobkyne\n1/, súd prvej inštancie mal za to, že ide o odlišné strany sporu ako aj fakt, že táto kúpna zmluva\nbola vyhotovená „Jednotou\" a rovnako nebola registrovaná. Uzavretie zmluvy medzi inými subjektmi v\nakejkoľvek forme nepreukazovalo tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa a jej manžel mali mať vedomosť o\npovinnosti uzavrieť písomnú kúpnu zmluvu. V uvedenom smere súd prvej inštancie poukázal na závery\nrozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. augusta 2021 sp. zn. 5Cdo/210/2019,\npričom súčasne konštatoval, že v prejednávanej veci išlo o obdobnú situáciu. Žalobkyňa 1/ a jej nebohý\nmanžel dom užívali nerušene 30 rokov, platili zaň dane a mali za to, že ide o ich výlučné vlastníctvo. Aj v\nrámci prečíslovania domov v obci M. v roku 1983 bolo domu pridelené len jedno súpisné číslo, čo mohlo\nodôvodňovať fakt, že išlo o nehnuteľnosť užívanú jednou rodinou. To mohlo stranu žalobcov utvrdiť v\npresvedčení o správnosti užívania predmetu vlastníckeho práva v súlade so zákonom.\n1.5. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovení § 262 ods. 1, 2 CSP a\n§ 255 ods. 1 CSP. Konštatoval, že žalobcovia 1/ až 3/ mali v spore plný úspech a preto im patrí nárok\nna náhradu trov konania.\n2. Odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že podrobne preskúmal všetky\nrelevantné otázky, ktoré boli odvolaním otvorené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a\nprávnymi závermi súdu prvej inštancie. Tento v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, vecne správne\nrozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z úpravy § 220 CSP.\nOdvolací súd na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v jednotlivostiach odkázal, v nadväznosti\nna čo sa obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP),\nktoré však v odôvodnení svojho rozhodnutia doplnil.\n2.1. V súvislosti s odvolacími námietkami o nepreskúmateľnosti/nepresvedčivosti rozsudku odvolací\nsúd uviedol, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne, presvedčivo a uvedením zákonných\nnáležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. V odôvodnení uviedol odpovede na všetky pre\nprejednávanú vec relevantné otázky, a to ako skutkové, tak i právne; svoje závery prijal po vykonaní a\nnáležitom vyhodnotení výsledkov dokazovania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto nebolo možné\nhodnotiť ako nepreskúmateľné, ani ako prekvapivé. Pokiaľ žalovaná namietala, že neboli splnené\npodmienky vydržania a že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie sa nedozvedela, kedy došlo k\nvydržaniu, teda k akému dňu a roku, odvolací súd poukázal na súdom prvej inštancie skonštatované\nskutkové závery o právnom základe určenia vlastníckeho práva žalobkyne 1/ titulom vydržania na\nzáklade ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená v roku 1970 a citovanú právnu úpravu\npodľa bodov 14., 21., 22. a 25. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Najmä z označenej časti\nodôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva vymedzenie podmienok vydržania a odôvodnenie\nzáveru o ich splnení (samozrejme v spojení s ostatným obsahom odôvodnenia rozsudku súdu prvej\ninštancie) a v nadväznosti na citovanú právnu úpravu aj čas, kedy k vydržaniu došlo.\n2.2. Na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozsudku odvolací súd uviedol, že pri preukázanom\nuzatvorení ústnej kúpnej zmluvy medzi H. E. a jeho manželkou žalobkyňou 1/ na jednej strane (ako\nkupujúcimi) a právnou predchodkyňou žalovanej a jej manželom M. N. (ako predávajúcimi) na druhej\nstrane, ohľadom prevodu domu s pôvodným súp. č. XXX v roku 1970, ako vyplýva zo záverov súdu prvej\ninštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožnil bolo potrebné zohľadniť skutočnosť, že v roku 1970, od\nkedy žalobkyňa 1/ a jej manžel mali tento dom v oprávnenej držbe, nebol inštitút vydržania v Občianskom\nzákonníku upravený (po 01. apríli 1964 na základe zákona č. 40/1964 Zb.). Novelou Občianskeho\n\nzákonníka, ktorá bola vykonaná zákon č. 131/1982 Zb., účinnou od 01. apríla 1983, bol inštitút vydržania\nopäť do úpravy Občianskeho zákonníka zaradený. Tieto skutočnosti týkajúce sa hmotnoprávnej úpravy\nbolo potrebné zohľadniť i pri rozhodovaní súdu v tejto veci a súd prvej inštancie v súlade s tým i\npostupoval (body 21. a 25. odôvodnenia rozsudku). Ďalej odvolací súd doplnil, že pri začatí plynutia 10ročnej doby oprávnenej držby v roku 1970 táto doba pri jej nepretržitom plynutí uplynula v roku 1980,\nteda za účinnosti Občianskeho zákonníka, ktorý inštitút vydržania neupravoval. To odôvodňovalo pri\nrozhodnutí v tejto veci i zohľadnenie úpravy podľa § 507a ods. 3 zákona č. 131/1982 Zb., účinného od\n01. apríla 1983, podľa ktorého: Do času uvedeného v ustanovení podľa § 135a Občianskeho zákonníka\nsa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a\nods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1.\naprílom 1983; tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa (teda nie\nskôr ako dňa 31. marca 1984). Citovaná úprava sa premietla do znenia § 865 ods. 3 Občianskeho\nzákonníka účinného od 01. apríla 1983 na základe zákona č. 131/1982 Zb. Odvolací súd tiež doplnil, že\nnehnuteľnosť predstavovanú domom s pôvodným súpisným číslom 446 hodnotil ako spôsobilý predmet\nvydržania i v nadväznosti na úpravu § 135a ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka účinného od 01. apríla\n1983 v spojení so správne súdom prvej inštancie citovanou právnou úpravou Občianskeho zákonníka\n(zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase od 01. júla 1969 do 31. decembra1982 (§\n46 ods. 1, 2, § 47, § 127, § 128 ods. 1, 2, § 133). Vychádzajúc z uvedeného preto nemohla obstáť\nodvolacia námietka žalovanej o absencii ustálenia časového momentu, kedy malo k vydržaniu dôjsť. V\nnadväznosti na závery o vydržaní vlastníckeho práva uplynutím vydržacej doby bolo zrejmé, k vydržaniu\nsporného domu s pôvodným súpisným Č. XXX došlo za trvania manželstva žalobkyne 1/ a jej V. H. E.,\na teda i za trvania ich bezpodielového spoluvlastníctva. V dôsledku úmrtia H. E. bola potom daná v tejto\nveci aktívna vecná legitimácia žalobkyne 1/ a žijúcich deti H. E. a žalobkyne 1/, a to žalobcov 2/ a 3/.\nNámietka žalovanej o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov bola preto nedôvodná.\n2.3. Neopodstatnená bola aj námietka žalovanej o absencii vysporiadania sa súdu prvej inštancie\ns čestným prehlásením Q.N. N. zo dňa 20. mája 2020 vo vzťahu k dobromyseľnosti, nepretržitosti\na nerušenosti držby, vo vzťahu ku ktorej odvolací súd poukázal na čestné prehlásenie Q. A. zo dňa\n30. apríla 2003 v spojení s jeho výpoveďou ako svedka na pojednávaní dňa 25. apríla 2006 vo veci\nOkresného súdu Žilina sp. zn. 14C/115/2003, tiež na výpoveď svedkyne P. K.. Súd prvej inštancie\nčestné prehlásenie Q. N. zahrnul do okruhu vykonaných dôkazov a následne ho i hodnotil v súlade so\nzásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 ods. 1 CSP. Skutočnosti vyplývajúce z čestného\nprehlásenia Q. N. však nevzal za základ svojho rozhodnutia s odkazom na ďalšie vykonané dôkazy.\nS argumentáciou žalovanej spojenou s označením judikatúry, ktorá vychádza z právneho názoru,\npodľa ktorého nie je právny omyl omylom ospravedlniteľným, sa súd prvej inštancie dostatočne a\njasne vysporiadal prostredníctvom citácie z aktuálnej judikatúry prelamujúcej tento právny názor (viď\nuznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/210/2019 resp. nálezu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 484/2015). Odvolací súd túto argumentáciu doplnil i s poukazom\nna novší nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 468/2022. Ani námietka žalovanej\no prekvapivosti a nepredvídateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie spojená s tvrdením o tom,\nže súd opakovane menil svoj predbežný právny názor nebola dôvodná. Odvolací súd poukázal na\nzávery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 374/2022, podľa ktorých\nzmena predbežného právneho posúdenia súdom prvej inštancie v jeho konečnom právnom posúdení\nveci nemá za následok zásah do práva na súdnu ochranu, keďže sporovú stranu nediskvalifikuje z\nmožnosti uplatňovať svoje procesné práva priznané Civilným sporovým poriadkom v ďalšom konaní\npred odvolacím súdom.\n2.4. Pokiaľ ide o skutkové zistenia odvolací súd osobitne zdôraznil, že z dokazovania vykonaného\nsúdom prvej inštancie vyplynulo preukázanie skutočnosti úhrady zálohy (20.000 - 25.000,- Sk) Q. A.\npred rokom 1970 (1967-1968) M. N. na základe dohody medzi manželmi N. a Q. A., nakoľko Q. A. mal\nnesporný záujem o kúpu rodinného domu s pôvodnými súp. č. XXX. Takto zistený skutkový stav má\noporu v dokazovaní vykonanom súdom prvej inštancie. Vyjadrenie žalovanej popierajúce uzatvorenie\nústnej kúpnej zmluvy z roku 1970 bolo popretím skutočností spoľahlivo vyplývajúcich z dokazovania\nvykonaného súdom prvej inštancie, bez jeho spojenia s označením dôkazov spôsobilých takto zistený\nskutkový stav relevantne spochybniť. Rovnaký záver odvolací súd uviedol i k argumentácii žalovanej,\nspochybňujúcej nerušenosť a nepretržitosť držby počas 10-ročnej doby držby v nadväznosti na čestné\nprehlásenie Q. N.. Skutočnosti uvedené v tomto čestnom prehlásení ostatným výsledkom vykonaného\ndokazovania súdom prvej inštancie (okrem vyjadrenia žalovanej a jej právnej predchodkyne, ktoré\n\nuzatvorenie ústnej kúpnej zmluvy v roku 1970 popreli), nekorešpondujú so zisteniami vyplývajúci\nťažiskovo z čestného prehlásenia Q. A. a jeho svedeckej výpovede v označenej veci sp. zn.\n14C/115/2003. Čestné prehlásenie Q. N. správne nebolo súdom prvej inštancie hodnotené ako\ndostatočne vierohodné a majúce oporu vo vykonanom dokazovaní a hoci takéto hodnotenie uvedeného\ndôkazu z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie explicitne nevyplýva, je bezpochyby zrejmé z\nhodnotiacich záverov, ktoré súd prvej inštancie uviedol vo vzťahu k čestnému prehláseniu Q. A..\n2.5. Pokiaľ žalovaná poukazovala v spojení s otázkou dobromyseľnosti držiteľa v prípade ujatia\nsa držby na základe ústnej kúpnej zmluvy uzatvorenej v roku 1970, na potrebu jej objektívneho\nposudzovania - posudzovania „s ohľadom na všetky okolnosti\" a označovala judikatúru Najvyššieho súd\nSlovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Cdo/361/2012, 3Cdo/97/2009,\n4Cdo/283/2009, R/73/2015, 3Cdo/146/2017, I.ÚS 87/93, Pl. ÚS 16/95, II.ÚS 80/99, 4Cdo/506/2015,\n1Cdo/137/2011, 3Cdo/37/2018, 7Cdo/164/2018 a ďalšie) odvolací súd uviedol, že bolo potrebné pri\nhodnotení tejto odvolacej argumentácie zohľadniť závery Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa\naktuálneho rozhodnutia sp. zn. III.ÚS 468/2022 zo dňa 24. novembra 2022, i pokiaľ ide o posudzovanie\nústnej kúpnej zmluvy ako titulu, na základe ktorého sa držiteľ ujal držby veci, ktorý titul nevylučuje\nautomaticky dobromyseľnosť držiteľa od počiatku vstupu do držby a ani v priebehu plynutia doby\ndržby. Podľa bodu 23. odôvodnenia tohto rozhodnutia „Vo vzťahu k ústavne konformnému výkladu\ndobromyseľnosti držby v tomto náleze ďalej považoval Ústavný súd Slovenskej republiky za podstatné\nzdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol\nbyť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda\nrozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba\npovažovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,\nže držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo\npreukázateľne išlo o dar ako bezplatné plnenie. Uvedené závery Ústavného súdu Slovenskej republiky\nboli aplikovateľné i v prejednávanej veci, a to nezávisle na skutočnosti, že predmetom posudzovania\nústavným súdom bolo rozhodnutie ťažiskovo riešiace situáciu absencie registrácie písomne uzatvorenej\nkúpnej zmluvy (dohody o odpredaji čiastky stavebného pozemku, uzatvorenej dňa 20. mája 1973). Pri\nuvedenom skutkovom východisku ústavného súdu sa závery tohto rozhodnutia jednoznačne uplatnia\naj v prejednávanej veci, s vyústením do konštatovania súdu prvej inštancie podľa bodu 55., s ktorým\nsa odvolací súd stotožnil. K potrebe objektívneho posudzovania dobromyseľnosti držiteľa i pri ujatí\nsa držby nehnuteľnosti na základe ústnej kúpnej zmluvy uzatvorenej v roku 1970, poukázal odvolací\nsúd na podrobne zachytené východiská a správne hodnotenia z nich vyvodené podľa bodu 53.\nodôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil a ktoré nezľahčujú, ale naopak\ndôsledne vyhodnocujú okolnosť ústnej formy uzatvorenej kúpnej zmluvy v skutkových okolnostiach\nprejednávanej veci, ako aj v širšom dobovom kontexte a v spojení s relevantnou judikatúrou. Napokon\npoukaz žalovanej na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 111/2022 zo\ndňa 01. marca 2022, odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnený, pretože ide o rozhodnutie, ktoré\njednak časovo predchádza prijatiu záverov podľa nálezu sp. zn. III. ÚS 468/2022 z 24. novembra\n2022 a zároveň je založené na zdôraznení absencie úlohy ústavného súdu zjednocovať judikatúru\nvšeobecných súdov (táto právomoc patrí Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky). Toto rozhodnutie\nargumentáciu sťažovateľov ku dvojkoľajnosti judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke\ndobromyseľnosti držiteľa, v označenej veci držiteľa práva, vyhodnotilo ako bežnú polemiku na úrovni\nzákona a skutkových zistení všeobecného súdu, teda nedostatočne na to, aby na jej základe bolo možné\nv prípade prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi uznesením\nnajvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv. Za takejto situácie nebola odvolacia\nargumentácia žalovanej, poukazujúca na toto rozhodnutie ústavného súdu, pri skonštatovaní správnosti\nzáverov súdu prvej inštancie tak, ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, relevantná.\n2.6. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalobcom 1/ až 3/ priznal ako stranám sporu úspešným v odvolacom\nkonaní spoločne a nerozdielne proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka\") dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhovala, aby\ndovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal\njej náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n\n3.1. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalovaná namietala nepreskúmateľnosť\nnapadnutého rozhodnutia, nesprávny procesný postup, závažné deficity v dokazovaní a konajúcimi\nsúdmi svojvoľné, neudržateľné, v zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré popierajú zmysel a\npodstatu práva na spravodlivý proces. Žalovaná poukázala na bod 8. rozhodnutia, v ktorom odvolací\nsúd o. i. uviedol, že takto len „bližšie špecifikoval znenie výroku I., II, III, rozsudku prvej inštancie\"\npričom vychádzal z obsahu tvrdení žalobcov, ktoré uvádzali v žalobe, v ich písomných podaniach a\ntakto špecifikovaný výrok zodpovedá skutočnej vôli žalobcov. Podľa názoru žalovanej je takýto postup\nsúdu v rámci odvolacieho konania neprípustný, takto odvolacím súdom na novo formulovaný výrok\nrozhodnutia je v rozpore s tým, čoho sa žalobcovia v konaní domáhali, teda s obsahom ich podaní /\nžaloba, zmena žaloby/, ktoré súd prvej inštancie uzneseniami z 29. októbra 2019 a zo 04. februára 2020\naj akceptoval. Uviedla, že z tohto dôvodu nemohla adekvátne reagovať na odvolacím súdom v podstate\nzmenený výrok rozsudku o to viac, keď odvolací súd konal bez nariadenia odvolacieho pojednávania,\npotvrdzujúc odvolaním napadnuté výroky súdu prvej inštancie. Odvolací súd jednak v celom rozsahu\nodkázal na odôvodnenie rozsudku prvej inštancie, no na druhej strane sám v podstatných žalovanou v\nodvolaní namietaných skutočnostiach toto odôvodnenie dopĺňal (napr. bod 11 - vymedzenie roka a dňa\nvydržania, predmet spôsobilý vydržania), čím sám nahrádzal postup súdu prvej inštancie v podstatných\nokolnostiach a tak upieral žalovanej plnú aplikáciu jej patriacich práv. Podľa názoru žalovanej napadnuté\nrozhodnutie nie je správne, nakoľko mu nepredchádzalo ani vecne správne rozhodnutie súdu prvej\ninštancie. Ďalej namietala, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd nevysporiadal\nso všetkými právne významnými dôvodmi odvolania a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti\nrozhodnutia súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti uviedla, že oba súdy nižších inštancií neuviedli jasnú\na zrozumiteľnú odpoveď na podstatné námietky žalovanej, týkajúce sa: a/ existencie kúpnej zmluvy,\nb/ zaplatenia kúpnej ceny, c/ splnenia podmienky vydržania, d/ listinného dôkazu čestné prehlásenie\nQ. N. z 20. mája 2020, e/ konania sp. zn. 14 C/115/2003, v ktorom bola žaloba žalobkyne Š. N.\nproti žalovanej Z. E. o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva právoplatne zamietnutá\nz dôvodu absencie aktívnej legitimácie žalobkyne nakoľko bolo preukázané, že žalobkyňa nie je\npodielovou spoluvlastníckou nehnuteľnosti - domu č. s. 391 postaveného na pozemku parc. č. CKN\nXXXX/X, zapísaného na LV č. XXXX Okresného úradu Žilina, katastrálny odbor, okres Žilina, obec\nM., kat. úz. M., v podiele o veľkosti 1/2, pod poradovým číslom 2. Súdy nižších inštancií k uvedenej\nnámietke žalovanej nezaujali žiadne stanovisko, pričom žalobcovia sa domáhajú požadovaného určenia\npráve k nehnuteľnosti dom súp. č. XXX. Podľa názoru žalovanej napadnutý rozsudok nezodpovedá\npožiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a je nepreskúmateľný.\n3.2. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalovaná považovala za\nnesprávny právny názor odvolacieho súdu k otázke výkladu dobromyseľnosti držby, že „je treba skúmať,\nči držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol.\nNemôže byť teda rozhodujúce, že pritom neplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia\nveci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto\nrozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné plnenie, alebo\npreukázateľne išlo o dar ako bezplatné plnenie\". Dovolateľka namietala, že odvolací súd sa tak odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 74/2015, R 73/2015, 3 Cdo 97/2009, 4 Odo\n283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 MCdo 7/2010, 3 MCdo 8/2010 a 6 MCdo 5/2010, 4Cdo 506/2015, 6Cdo\n78/2011, 1 Cdo 137/2011,3 Cdo 37/2018) a mala za to, že pri výklade dobromyseľnosti držby je potrebné\nskúmať aj to, či držiteľ splnil zákonnom vyžadované podmienky ako je napr. zákonom vyžadovaná\npísomná forma úkonu, jeho registrácia.\n4. Žalobcovia sa v písomnom vyjadrení k dovolaniu v celom rozsahu stotožnili so skutkovými a právnymi\nzávermi odvolacieho súdu v odseku 8. odôvodnenia rozsudku. Mali za to, že bližšia špecifikácia znenia\nvýrokov rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom nepredstavuje taký nanovo formulovaný\nvýrok rozhodnutia, aby ho bolo možné hodnotiť ako neprípustný a v rozpore so zákonom a v žiadnom\nprípade touto úpravou nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu súdu, ktorým by bolo znemožnené\nžalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces. Zdôraznili, že rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje zdôvodnenie všetkých\npre vec podstatných skutkových a právnych otázok, pričom odvolací súd sa náležitým spôsobom\nzaoberal aj odvolacou argumentáciou žalovanej. Podľa názoru žalobcov dovolací dôvod podľa ust. §\n421 ods. 1 písm. a) CSP nie je daný, pretože pri riešení spornej otázky dobromyseľnosti držby sa súd\nneodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V tomto smere poukázali na uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2019 sp. zn. 5Obdo 75/2019, a novší nález\n\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 468/2022 z 24. novembra 2022, ktorým došlo k\nzmene dovtedajšej súdnej praxe. Žalobcovia žiadali dovolanie dovolateľky odmietnuť a priznať im nárok\nna náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej treba\nodmietnuť.\n6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n12. Žalovaná vyvodzujúc prípustnosť dovolania v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f) CSP\nnamietala, nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, nesprávne hodnotenie\nvykonaných dôkazov, nesprávne skutkové a právne závery.\n\n13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n14. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v\nzmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS\n105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo\n168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).\n15. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať\nizolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III.\nÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré\nsúd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri\nrozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393\nods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420\npísm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\ndovolateľa (v danom prípade žalovanej).\n15.1. Osobitne s dovolacími námietkami žalovanej dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií\nv odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili ako v spore dospeli k záveru, že\nžalobcovia splnili podmienky pre vydržanie spornej nehnuteľnosti (bod 11. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku). Odvolací súd považujúc výrok rozsudku prvoinštančného súdu za vecne správny, súčasne\nv dôvodoch rozhodnutia (bod 11.) doplnil, a to aj rozborom relevantnej právnej úpravy skutočnosti\ntýkajúce sa ustálenia časového momentu, kedy malo k vydržaniu dôjsť. Následne, reagujúc na odvolacie\nnámietky vysvetlil prečo považoval skutkový stav za správne zistený, prečo nepovažoval rozsudok\nprvoinštančného súdu za prekvapivý a nepreskúmateľný a prečo nedošlo na strane žalovanej postupom\nsúdu prvej inštancie k porušeniu práva na spravodlivý proces. V bodoch 13., 18. a 19. sa vyporiadal aj\ns judikatúrou na ktorú poukazovala odvolateľka so záverom o jej neaktuálnosti vzhľadom na judikatórny\nposun v nazeraní na otázku splnenia podmienok vydržania, v ktorom smere poukázal aj na konkrétne\nrozhodnutia, tak najvyššieho súdu ako aj Ústavného súdu a zároveň z nich citoval. Nie je preto\nopodstatnená dovolacie námietka žalovanej, že odvolací súd nepreskúmateľným spôsobom odôvodnil\nsvoje rozhodnutie. Dovolací súd uzatvára, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sa vyporadúva\nso všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami, vrátane tých na ktoré žalovaná poukazovala\naj v rámci dovolacích námietok a myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne\nvysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale\ntiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220 ods. 2 CSP).\n16. Zo zhora uvedeného (pod bodom 15.1) je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd\nrozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky\nnáležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP\nnemožno považovať to, že žalovaná sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a že odvolací súd\n\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými\na právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasila\na nestotožnila sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi\na predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,\nrozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním\nnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n17. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov (v danom prípade o splnení podmienok vydržania), ku ktorým\nsúdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť\ndovolania nezakladá (porov. R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,\nže dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Najvyšší súd\nuž podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi\nneznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,\n4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že\ndovolateľka má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou\ntvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n18. K namietanému pochybeniu v procese dokazovania v danej veci (ktoré žalovaná označila ako\n„závažné deficity v dokazovaní\" resp. konajúcimi súdmi „svojvoľné, neudržateľné, v zrejmom omyle\nprijaté skutkové závery popierajúce zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces\") dovolací súd\nuvádza, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo\nnevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo\nnesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade (viď ďalej bod 20. tohto rozhodnutia)\npovažovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v\nsúlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP. Predmetná judikatúra dovolacieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným\nsúdom napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020,\nII. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020.\n19. Pokiaľ ide o žalovanou namietané hodnoteniu dôkazov dovolací súd vo všeobecnosti tiež uvádza, že\nsúdy rozhodujú vo veci v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v čl. 15 Základných\nprincípov CSP v spojení s § 191 CSP. Táto zásada vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl.\n46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti\na dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového\npostupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí\nvždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci\na vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú\nsúčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti\npovažoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod.\n19.1. V danom prípade po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že\ndovolateľkou spochybnená hodnotiaca úvaha (resp. jej výsledok) odvolacieho súdu zodpovedá zásadám\nformálnej logiky a je aj preskúmateľná. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade\nso zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi\nzistené. Podľa názoru dovolacieho súdu procesný postup odvolacieho súdu prebiehal v zmysle právnej\núpravy Civilného sporového poriadku. Takýmto procesným postupom odvolacieho súdu preto nedošlo k\ntomu, že by súd (odvolací) znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej\nmiere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).\n20. Dovolací súd tiež zdôrazňuje, že na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v\ndovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť\na úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané\n\ndôkazy, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však\nmožnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či\nkonajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,\nktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k\nvade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu\nvady zmätočnosti nezistil.\n21. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že „odvolací súd konal bez nariadenia odvolacieho pojednávania,\npotvrdzujúc odvolaním napadnuté výroky súdu prvej inštancie\" dovolací súd uvádza, že k nesprávnemu\npostupu súdu, v dôsledku ktorého sa znemožní strane sporu realizácia jej procesných práv dochádza\naj vtedy, ak súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti strany konania, hoci procesné predpoklady\npre to neboli dané a náprava nebola zjednaná ani v odvolacom konaní (s poukazom na predchádzajúcu\nprávnu úpravu v § 237 ods. 1 písm. f) OSP, od ktorej nie je dôvod sa odkloniť a rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1Cdo 272/2013, 5Cdo 26/2010, 6Cdo 243/2010, 2MCdo 13/2008).\n21.1 Právo strany, aby jej vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti\nstrany, ale tak, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva.\n21.2. Podľa § 385 ods. 1 CSP odvolací súd nariadi pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo\ndoplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.\n21.3. Podľa § 384 ods. 1 CSP odvolací súd sám zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu, ak\nmá za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam. Podľa § 384 ods. 2 a 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších\ndôkazov navrhnutých stranou, ak ich napriek návrhu strany nevykonal súd prvej inštancie, a tiež za\npodmienok podľa § 366 CSP (a/ ak sa týkajú procesných podmienok, b/ ak sa týkajú vylúčenia sudcu\nalebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré\nmohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d/ ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol\nuplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie). O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť\ndokazovanie, rozhoduje odvolací súd.\n21.4. V danom prípade sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi\nsúdu prvej inštancie, ktorý žalobe vyhovel na základe dostatočne vykonaného dokazovania, pričom\ntvrdenia žalobcov považoval za preukázané. Vzhľadom k uvedenému je preto namieste záver, že\nodvolací súd nemal dôvod dokazovanie zopakovať (§ 384 ods. 1 CSP), keďže existenciu podmienok\npre doplnenie dokazovania nezistil (§ 384 ods. 2 a 3 CSP). Nakoľko pre nariadenie pojednávania nebol\ndaný ani verejný záujem, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania bolo postupom, ktorý plne\nzodpovedal zákonu (§ 385 ods. 1 CSP). Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu preto\nnemohlo dôjsť k porušeniu práva dovolateľky na spravodlivý súdny proces. Neopodstatnená bola teda\naj ďalšia námietka žalovanej, že uvedeným/namietaným postupom odvolacieho súdu (rozhodnutím bez\nnariadenia pojednávania) došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n21.5. Napokon pokiaľ sa týka námietky žalovanej, že odvolací súd „nanovo\" formuloval výrok\nrozhodnutia, čím bolo porušené jej právo na spravodlivý proces dovolací súd z obsahu spisu ako aj\nz dôvodov napadnutého rozhodnutia zistil, že k vytýkanej vade nedošlo. V skutočnosti odvolací súd\nlen priamo vo výroku svojho rozhodnutia (výrok I. rozsudku odvolacieho súdu) bližšie špecifikoval\nznenie výrokov I., II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie. Vychádzal pritom zo zohľadnenia obsahu\ntvrdení žalobcov, ktoré boli uvádzané v žalobe a v ich podaniach vo veci a ktorými vymedzovali opis\nrozhodujúcich skutočností, na základe ktorých žalobu podali. Z nich jednoznačne vyplynulo, že sa žaloba\ntýkala výlučne spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti - domu súpisné č. XXX na parcele KN-C č.\nXXXX/X, nachádzajúceho sa v kat. území M., obec M., okres Žilina, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX v\nčasti B uvedeného listu vlastníctva pod por. číslom B3. a je evidovaný na žalovanú. Svoj postup odvolací\nsúd riadne odôvodnil (viď bod 8. rozhodnutia) potrebou prihliadať na dôležité interpretačné pravidlo\npodľa § 124 ods. 1 CSP, zmyslom ktorého je posúdiť podanie tak, aby bol jeho výklad zodpovedajúci\nskutočnej vôli konajúcej osoby v čase realizácie úkonu. Pri posudzovaní procesného úkonu strany sporu\npodľa jeho obsahu nemôže súd určitému úkonu dávať iný význam než ten, ktorý zodpovedá obsahu\núkonu, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v úkone použitým výrazovým prostriedkom\n\na celkovému zmyslu úkonu a strany sporu. Ak nastane situácia, pri ktorej je potrebné skúmať otázku,\nči existuje rozpor medzi prejavom strany urobeným v úkone a jeho vôľou, je potrebné akcentovať\nobjektívne hľadisko (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/128/2010).\nLen súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom na znenie\nvýroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii potvrdzujúceho výroku rozhodnutia odvolací súd\nmusel dbať na to, aby vyjadroval to, čoho sa žalobcovia v danej veci žalobou skutočne domáhali. V\nnadväznosti na uvedené odvolací súd bližšie špecifikoval znenie inak vecne správneho výroku I., II. a\nIII. rozsudku súdu prvej inštancie, tak ako to bolo uvedené vo výroku I. rozsudku odvolacieho súdu.\n22. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že\nkonanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení\n§ 420 písm. f) CSP, dovolanie žalovanej preto v uvedenej časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako\ndovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\n23. Dovolací súd ďalej pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.\na) CSP. Dovolateľka podľa tohto dovolacieho dôvodu namietala nesprávne právne posúdenie veci\nodvolacím súdom, v ktorej súvislosti nastolila otázku „splnenia zákonom stanovených podmienok\nnadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním - posudzovania dobromyseľnosti držby\nz hľadiska (ne)existencie právneho titulu?\". V uvedenom smere poukázala na odklon od judikatúry\nnajvyššieho súdu, pričom za takúto označila judikáty resp. rozhodnutia R 74/2015, R 73/2015, 3 Cdo\n97/2009, 4 Odo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 MCdo 7/2010, 3 MCdo 8/2010 a 6 MCdo 5/2010, 4Cdo\n506/2015, 6Cdo 78/2011, 1 Cdo 137/2011,3 Cdo 37/2018.\n24. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon\"\njej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda\no situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej\notázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu\". Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa teda sleduje zámer minimalizovať nežiadúce odklony\nrozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému\nrozhodovaniu.\n25. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018\npatria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu\" predovšetkým stanoviská alebo\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,\nalebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané\n(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,\nprípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou\njudikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí\na stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo\nVýbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy\no rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986.\n26. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. § 421 ods. 1 písm. b) či §\n421 ods. 1 písm. c) CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu\nprieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť\n(najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie\ndovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až §\n435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a\n8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o\nprípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako\npredchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n\n27. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP môže byť len otázka právna (nie\nskutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o\notázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\nOtázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace\nzáklad ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť\nzároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené\na nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.\n28. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu\" (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), „vyriešenia\nprávnej otázky\" (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) alebo „zjednotenia rozdielneho rozhodovania\" (§ 421 ods. 1\npísm. c) CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom\nkonaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho\nzistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky)\nz hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.\n29. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený)\nrozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie veľkého senátu\nobchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020 a tiež 1VCdo/2/2022, 8Cdo/278/2019).\n30. Vychádzajúc z dovolateľkou formulovanej právnej otázky dospel dovolací súd k záveru, že ide\no právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre právne posúdenie sporu odvolacím súdom a ktorá\nzároveň v čase podania dovolania (16. októbra 2023) bola dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nPosudzujúc právne účinky dovolania podľa stavu v čase jeho podania dovolací súd konštatuje, že\nveľký senát najvyššieho súdu v medzičasom (13. mája 2024) prijatom rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024\npublikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako\nR 15/2024 pri interpretácii ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka dospel k záveru, že: „právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť\ndržiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť\nneoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec\nzaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako\nbezodplatné plnenie.\"\n31. Veľký senát najvyššieho súdu pri formulovaní záverov rozhodnutia vychádzal z toho, že držba je\nhistoricky chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou\ns úmyslom mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus\npossesionis, ako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje\nvôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na\nrozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak\npovedané na vznik oprávnenej držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými\nsa existencia právneho dôvodu nenachádza. V súčasnom Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi\noprávnenou držbou a neoprávnenou držbou. Náš právny poriadok z tohto pohľadu nerozlišuje medzi\ndržbou titulárnou a držbou vzniknutou na základe tzv. domnelého titulu. Pri vydržaní nejde o to, či\nje držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za\nnedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní\nk vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho\ndlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava\nna skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie\nprávneho titulu. Ako je už uvedené vyššie, je to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia\nprávneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných\nprostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie\nje rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani\nprávny omyl nie je - z hľadiska platnosti a existencie právneho dôvodu uchopenia držby - rozhodujúci bez\nohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť právneho\ntitulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu\n\nvec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere\nt.j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby.\n32. Na základe uvedeného je preto aj naďalej možné zotrvávať na názore, že na rozdiel\nod preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod\nnadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom\nje základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť konajúceho\núčastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadnejší\nvýznam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata\nnestanovuje.\n33. V okolnostiach posudzovanej veci súdy nižších inštancií skutkovo ustálili, že žalobcovia ako\nkupujúci (resp. ich právni nástupcovia - žalobcovia 2/ a 3/) sa na základe ústne uzatvorenej kúpnej\nzmluvy v roku 1970 oprávnene domnievali, že (sporný) dom súpisné č. 391, postavený na pozemku\nparcela KN-C č. XXXX/X, nachádzajúci sa v katastrálnom území M., ktorý od uzavretia spomínanej\nústnej kúpnej zmluvy nikým nerušení užívali, im patrí. K takému záveru dospeli s ohľadom na zistenia\nvyplývajúce z vykonaného dokazovania, berúc v úvahu, že za kúpnu cenu za dom riadne zaplatili ako aj\nčasové a spoločenské súvislosti prejednávanej veci. Zhodnotiac uvedené okolnosti v ich súrne možno\naj podľa dovolacieho súd konštatovať, že žalobcovi boli dobromyseľní držitelia, keďže všetky okolnosti\ndaného prípadu svedčia o poctivosti nadobudnutia spornej nehnuteľnosti (viď nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSlovenskej republiky pod č. 48/2018). Vzhľadom na judikatórny posun v otázke vyžadovania existencie\nnadobúdacieho titulu pri vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bola v uvedenom smere žalovanou\nprodukovaná námietka v celom rozsahu neopodstatnená. Z rozhodnutia R 15/2024 totiž vyplýva, že\njudikatórna línia (aj na ktorú vo svojich dovolacích námietkach poukazovala dovolateľka) reprezentovaná\nrozhodnutiami R 73/2015 (sp. zn. 4Cdo/283/2009) a R 74/2015 (sp. zn. 4Cdo/361/2012) je nielen\nexplicitne zákonom de lege lata nepotvrdzujúca, ale je tiež v rozpore so zámerom, ktorý mal zákonodarca\npri reforme právnej úpravy vydržania v roku 1950 (spružniť a uľahčiť vydržanie) a pri znovuzavedení\ninštitútu vydržania v roku 1982 (ochrániť tzv. nedoložené právne vzťahy k nehnuteľnostiam), rovnako\ntak značne obmedzuje dosah vydržania a je neprimerane rigidná.\n34. Vzhľadom na vyššie uvedené, vychádzajúc z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s § 130\nods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorých platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa,\nresp. oprávnenosť držby nevyplýva, dovolací súd konštatuje, že pri riešení dovolateľkou nastolenej\nprávnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nedošlo k nesprávnemu právnemu\nposúdeniu veci resp. odklonu od aktuálnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Práve naopak súdy\nnižších inštancií rozhodli v danej veci v súlade toho času s už ustálenou súdnou praxou dovolacieho\nsúdu.\n35. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej, ktorým namietala nesprávne právne\nposúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, nakoľko napadnutým\nrozsudkom nedošlo k odklonu od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.\n36. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 druhá veta CSP).\n37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Co/55/2023", "guid": "373167ab-1677-42ed-99e7-a6a7e44f2dfa:bf595f60-794a-410b-9a17-3034dd3d9a39", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}