{"guid": "12cf2310-d675-45ef-9a62-d6949decdd46:2426a91b-74f1-41e9-8a1c-c3cc1aed44fd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:4418203720.1", "spisova_znacka": "9Cdo/137/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/137/2023 z 30. 9. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2025, sp. zn. 9Cdo/137/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:4418203720.1", "identifikacne_cislo": "4418203720", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "datum_vydania": "2025-09-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "nazov": "§ 134 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/109/#paragraf-65.odsek-1", "nazov": "§ 65 ods. 1 zákona č. 109/1964 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/109/#paragraf-65.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/109-1964/paragraf-65"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134", "/SK/ZZ/1964/109#paragraf-65"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2426a91b-74f1-41e9-8a1c-c3cc1aed44fd", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:4418203720.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:4418203720.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:4418203720.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/137/2023\n4418203720\n30. 09. 2025\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2025:4418203720.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obce Maňa, Maňa, Námestie M. R. Štefánika 1,\nIČO: 00 309 061, zastúpenej spoločnosťou ADVOKÁT JUDr. PETER TIMKO spol. s r.o., Maňa, Pri Parku\n8, IČO: 50 528 874, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo školstva,\nvýskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, Bratislava, Stromová 1, IČO: 00 164 381, o určenie\nvlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 5C/51/2018, o dovolaní\nžalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 22. februára 2023 sp. zn. 5Co/49/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 5C/51/2018-389 z\n25. novembra 2021 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k\nnehnuteľnostiam - pozemkom registra „C“ parcelného č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria s výmerou\n1539 m2, parcelného č. XXX/X s výmerou 543 m2 a stavbe so súpisným č. XXX postavenej na pozemku\nparcelného č. XXX/X, k. ú. H. H., zapísaným na liste vlastníctva (ďalej len ,,LV“) č. XXX; žalovanej priznal\nnárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.\n1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení skonštatoval, že žalobkyňa mala naliehavý právny záujem na\npožadovanom určení v zmysle § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), keďže ako vlastník dotknutej nehnuteľnosti je v katastri\nnehnuteľností zapísaná iná osoba. Zároveň však dospel k záveru, že žalobkyňa sa nemohla stať\nvlastníkom nehnuteľnosti podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“), nakoľko nepreukázala, že Miestny národný výbor (ďalej\nlen ,,MNV“) H., na území ktorého sa nehnuteľnosť nachádzala, mal právo hospodárenia k nej. Právo\nhospodárenia s národným majetkom upravoval zákon č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník (ďalej len\n„Hospodársky zákonník“) a vyhláška Federálneho ministerstva financií č. 119/1988 Zb. o hospodárení\ns národným majetkom (ďalej len „vyhláška č. 119/1988 Zb.“). Národným výborom mohlo patriť právo\nhospodárenia v prípadoch uvedených v § 8 ods. 2 a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. Súd\nprvej inštancie zaujal právny názor, že nemohlo ísť len o dočasnú správu, ale prechod vlastníctva\npodľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., ktorý sa týkal výlučne toho majetku, ktorý bol\nv trvalej správe národných výborov, pretože hospodárenie bolo možné iba v režime trvalej správy.\nZ pozemno-knižnej vložky č. XXX bolo preukázané, že od roku 1928 a aj v roku 1990 boli sporné\nnehnuteľnosti zapísané vo vlastníctve štátu v správe Ministerstva školstva a národnej obrany, preto sa\npodľa § 3 písm. d) zákona č. 138/1991 Zb., tento majetok nemohol zo zákona stať vlastníctvom obce.\nŽalobkyňa nepreukázala žiaden právny úkon príslušného orgánu, prípadne rozhodnutie príslušného\norgánu, preukazujúce, že mu skutočne vzniklo právo hospodárenia k spornej nehnuteľnosti, t. j. výkon\nvýlučne jemu prináležiacej trvalej správy k sporným nehnuteľnostiam v zmysle vtedajšej právnej úpravy\n\npodľa § 8 ods. 2 a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. a postupom podľa § 10 ods. 2 a 3 citovanej\nvyhlášky formou hospodárskej zmluvy zapísanej v evidencii nehnuteľností. Na doplnenie súd prvej\ninštancie poukázal na delimitačný protokol z 31. mája 1992, z ktorého vyplýva, že v prípade sporných\nnehnuteľností nie je zrejmé, kto k nej má právo hospodárenia a z tohto dôvodu by v súlade s § 1 ods.\n1 písm. a) vyhlášky č. 86/1977 Zb. išlo o nakladanie s národným majetkom v dočasnej správe, na ktoré\nsa však zákon č. 138/1991 Zb. nevzťahoval.\n1.2. Aj vo vzťahu k subsidiárne tvrdenému nadobúdaciemu titulu vydržaním podľa § 134 Občianskeho\nzákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že u žalobkyne nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho\npráva k spornej nehnuteľnosti. Žalobkyňa tvrdila, že vydržacia doba začala plynúť od momentu\núčinnosti zákona č. 138/1991 Zb., kedy nadobudla presvedčenie, že na ňu prešlo vlastnícke právo\nk nehnuteľnostiam. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že počas celej žalobkyňou tvrdenej\nvydržacej doby bola ako vlastník sporných nehnuteľností uvedená žalovaná, t. j. štát. Zároveň z\ndelimitačného protokolu z 31. mája 1992 a jeho prílohy č. 2 vyplynulo, že v čase delimitácie boli sporné\nnehnuteľnosti zaradené do prílohy 2 delimitačného protokolu, t. j. do zoznamu nehnuteľností, u ktorých\nnie je zjavné, kto má k tomuto majetku právo hospodárenia. Teda už v tom čase existovali pochybnosti\no tom, či sú pri uvedenom majetku splnené zákonné predpoklady prechodu vlastníckeho práva zo štátu\nna obec podľa zákona č. 138/1991 Zb. Táto listina bola podpísaná preberajúcou organizáciou, obcou H.,\nt. j. žalobkyňou. S poukazom na tieto okolnosti žalobkyňa mala vedomosť alebo oprávnené pochybnosti\no tom, či jej vec právom patrí a nemohla byť dobromyseľným držiteľom, teda nemohlo dôjsť k vydržaniu\nvlastníckeho práva podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedených dôvodov súd prvej\ninštancie žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle §\n255 ods. 1 CSP v prospech úspešnej žalovanej.\n2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 22. februára 2023\nsp. zn. 5Co/49/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; žalovanej priznal nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n2.1. Odvolací súd nezistil existenciu procesných vád konania a rozhodnutie súdu prvej inštancie\npovažoval za vecne správne. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil,\nže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno predložením listiny, prípadne rozhodnutia príslušného orgánu,\nktorým by preukázala, že jej skutočne vzniklo právo hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam. Navyše\nprechodu nehnuteľného majetku do vlastníctva žalobkyne bránila tá skutočnosť, že bezprostredne\npred 1. májom 1992 bol vlastníkom sporných nehnuteľností československý štát v správe Ministerstva\nškolstva a národnej obrany, čo znamená, že s poukazom na ustanovenie § 3 písm. d) zákona\nč. 138/1991 Zb., takýto majetok nemohol prejsť do vlastníctva obce. Prechodu vlastníckeho práva\nbránilo aj ustanovenie § 15 zákona č. 138/1991 Zb., pretože obec k 31. decembru 1949 už nebola\nvlastníkom týchto nehnuteľností. Samotná skutočnosť, že určitá nehnuteľnosť sa v čase nadobudnutia\núčinnosti zákona č. 138/1991 Zb. nachádzala v k. ú. žalobkyne, pričom bola vo vlastníctve Slovenskej\nrepubliky, ešte nepredstavuje dostatočný základ pre určenie vlastníctva žalobkyne (nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky z 12. októbra 1993 sp. zn. I. ÚS 75/1993). Sporné nehnuteľnosti boli\n„prepustené“ (darované) obcou H. H. v roku 1928 československému štátu a od roku 1932 podľa zápisu v\npozemno-knižnej vložke č. 345 boli taktiež vo vlastníctve štátu, v správe Ministerstva školstva a národnej\nobrany. Odvolací súd taktiež poukázal na delimitačný protokol z 31. mája 1991 a na list Ministerstva\nfinancií Slovenskej republiky zo 17. apríla 2014, pričom z týchto listín vyvodil záver o nepreukázaní\nnaplnenia zákonných predpokladov pre prechod vlastníctva sporných nehnuteľností v zmysle zákona č.\n138/1991 Zb. K tvrdenému nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním odvolací súd zhodne so súdom\nprvej inštancie dospel k záveru, že nebola preukázaná dobromyseľnosť žalobkyne. Napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku\nna náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.\n1 a 2 CSP a so zásadou úspechu vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP.\n3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré\nodôvodnila podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhla napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\n3.1. K primárnemu nadobúdaciemu titulu sporných nehnuteľností, ex lege prechodu do majetku obce\npodľa zákona č. 138/1991 Zb., dovolateľka uviedla, že interpretácia právnych noriem zo strany súdov\n\noboch inštancií bola nesprávna a natoľko vadná, že naplnila dovolací dôvod podľa § 420 písm. f)\nCSP. Súdy bez náležitého odôvodnenia nerešpektovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky uvedený v rozsudku sp. zn. 3Cdo/7/2002, na ktorý sa dovolateľka odvolávala. S poukazom\nna uvedené rozhodnutie podľa názoru dovolateľky, ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb.\npoužíva všeobecný pojem práva hospodárenia a neustanovuje, že by právo hospodárenia muselo mať\nnevyhnutne povahu tzv. trvalého užívania. Trvala na tom, že splnila podmienky prechodu vlastníckeho\npráva vymedzené v § 2 ods. 1 citovaného zákona, a to: a) musí ísť o inú vec než hnuteľnosť patriacu\norgánom miestnej štátnej správy, b) k veci patrilo právo hospodárenia národným výborom bez rozlíšenia\nstupňa a bez rozlíšenia trvalosti alebo dočasnosti práva hospodárenia, c) nejde o prípady negatívneho\nvymedzenia podľa § 3 zákona č. 138/1991 Zb. V tejto súvislosti zdôraznila, že žaloba nebola postavená\niba na územnom princípe, ako jej to súdy vytýkali, pretože od počiatku tvrdila, že MNV H. patrilo k 23.\nnovembru 1990 právo hospodárenia k spornému majetku.\n3.2. Pri riešení otázky, komu patrí právo hospodárenia, bolo podľa názoru žalobkyne určujúce kritérium\nuvedené v ustanovení § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého právo hospodárenia\nprislúchalo zásadne tej organizácii, ktorá bola poverená úlohami, na plnenie ktorých majetok celkom\nalebo prevažne slúžil. Totožne to uvádzalo aj ustanovenie § 4 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. Vznik\npráva hospodárenia bol viazaný priamo na Hospodársky zákonník a nebol nevyhnutne podmienený\nhospodárskymi zmluvami, nepodliehal intabulačnému princípu s konštitutívnymi účinkami, ani nemusel\nbyť registrovaný v evidencii nehnuteľností. V zmysle § 18 zákona č. 69/1967 Zb. o národných výboroch\nbola prvoradou úlohou národných výborov starostlivosť o rozvíjanie kultúrneho a spoločenského života\na v zmysle § 25 ods. 1 citovaného zákona miestny národný výbor bol poverený rozvíjať kultúrny a\nspoločenský život vo svojom územnom obvode. Tieto úlohy prislúchali práve národnému výboru a nie\nMinisterstvu školstva a národnej obrany. Formálny zápis v pozemno-knižnej vložke nebol pre súdy\nzáväzný, lebo odporoval skutočnému stavu a najmä kritériu uvedenému v § 65 ods. 1 Hospodárskeho\nzákonníka. Ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol sporný majetok užívaný miestnou komunitou\nako dom kultúry a priľahlé pozemky na účely s tým súvisiace, čo žalovaná nikdy nerozporovala. Po\ncelú dobu sa ako skutočný hospodár majetku správala žalobkyňa, resp. MNV H.. Ministerstvo školstva\na národnej obrany právo hospodárenia k majetku nikdy nevykonávalo, neužívalo ho a nikdy s ním\nžiadnym spôsobom nenakladalo. Bolo preukázané, že MNV H. a neskôr žalobkyňa mala sporný majetok\nv evidencii majetkovej a účtovnej a riadne s ním nakladala ako hospodár.\n3.3. Dovolateľka ďalej namietala, že súdy nesprávne aplikovali ustanovenie § 10 vyhlášky č. 119/1988\nZb., ktoré sa na prejednávanú vec nevzťahovalo, pretože sporný majetok bol v celospoločenskom\nsocialistickom vlastníctve ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. a MNV H. bol nepochybne štátnou\nsocialistickou organizáciou. Naopak socialistická organizácia s názvom Ministerstvo školstva a národnej\nobrany ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. neexistovala, resp. jej existenciu mala preukázať\nžalovaná. Nelogicky potom vyznieva aj argumentácia súdu, že žalobkyňa mala preukázať existenciu\nuzatvorenia hospodárskej zmluvy s neexistujúcou socialistickou organizáciou. Dovolateľka považovala\nza neprípustné, aby súdy vyžadovali od nej splnenie takej dôkaznej podmienky, ktorá je objektívne\nnesplniteľná a na tomto základe žalobu zamietli. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd odmietol\nprihliadať na zásadu, že nie je právne viazaný tým, aká socialistická organizácia bola formálne zapísaná\nv pozemno-knižnej evidencii ako hospodár sporného majetku, ak z vykonaného dokazovania vyšlo\nnajavo, že takýto zápis bol vadný, odporujúci realite.\n3.4. V kontexte v uvedeného dovolateľka sformulovala dovolaciu otázku v znení, či ,,je správne a\nelementárne spravodlivé dať prednosť pozemno-knižnému zápisu, ktorý nikdy nezodpovedal realite,\nalebo či treba dať prednosť skutočnému stavu a prisúdiť sporný majetok žalobkyni, ktorej historický\npredchodca, bývalý MNV H., skutočne vykonával právo hospodárenia ako jediný a nikým v tomto\nhospodárení nebol rušený“. K poznámke v delimitačnom protokole z 31. mája 1991, podľa ktorej\npri spornom majetku nie je zjavné, kto má k nemu právo hospodárenia, dovolateľka uviedla, že je\nobsolétna a nezodpovedajúca realite, z čoho vyplýva, že na posudzovaný prípad nemožno aplikovať\nvyhlášku č. 86/1977 Zb. o dočasnej správe národného majetku. Dodala, že sporný majetok bol síce v\nroku 1928 obcou H. H. „prepustený“ československému štátu, čo však nevylučuje jeho spätný prevod\nna novozriadené orgány obecnej samosprávy na základe zákona č. 138/1991 Zb. Ustanovenie § 15\ncitovaného zákona sa podľa názoru dovolateľky na predmetný spor vôbec nevzťahuje.\n\n3.5. K sekundárnemu nadobúdaciemu titulu vydržaním dovolateľka namietala nesprávne právne\nposúdenie otázky jej dobromyseľnosti. Trvala na názore, že bola dobromyseľným držiteľom a uvedené\nskutočnosti boli v konaní preukázané. Od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bola vnútorne presvedčená,\nže sporný majetok má byť na ňu delimitovaný a vytrvalo sa pokúšala dosiahnuť dodatočnú delimitáciu,\npričom vo všetkej s tým súvisiacej korešpondencii zreteľne deklarovala, že sa cíti byť vlastníkom\nsporného majetku. Už odo dňa svojho právneho vzniku (23. novembra 1990) s majetkom nakladala a\nhospodárila ako výlučný vlastník, obhospodarovala ho, chránila pred znehodnotením, znášala náklady\nna údržbu, platila poistné, dávala ho do prenájmu a prijímala nájomné. Počas plynutia vydržacej doby\nnebola vo výkone tohto postavenia nikým ani žalovanou rušená. V pochybnostiach platí domnienka\noprávnenosti držby, pričom žalovaná nepredložila ani neoznačila nijaký dôkaz na vyvrátenie tejto\ndomnienky. Naopak, všetci vypočutí svedkovia, ktorí boli v rozhodnom období funkcionármi alebo\npracovníkmi žalobkyne, bez pochybností sprostredkovali súdu, aké mala žalobkyňa vedomie v otázke\ndobromyseľnosti držby. Delimitačný protokol z roku 1991 podpísal vtedajší starosta, ktorý nemal\nprávnické vzdelanie a prípadné rušivé účinky sa mohli v tomto prípade vzťahovať nanajvýš na neho.\nEvidenčný zápis majetku v katastri nehnuteľností sa neuskutočnil iba z toho dôvodu, že vec bola právne\nkomplikovaná a žalobkyňa nemala k dispozícii dostatočné právne kapacity, aby zvládla evidenčné\nvysporiadanie majetku. Žalovaná sa o sporný majetok dlhodobo nezaujímala, dokonca ministerstvo ešte\nv liste z 3. októbra 2013 výslovne priznalo, že vôbec nemá zaevidované nehnuteľnosti ako majetok\nSlovenskej republiky v jeho správe.\n4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu tvrdila, že dovolacie dôvody neboli zo strany dovolateľky\nvymedzené náležitým spôsobom podľa § 431 až § 435 CSP, nakoľko dovolanie neobsahuje jednoznačne\nvymedzenú právnu otázku. Napadnuté rozhodnutie považovala za vecne správne a založené na riadne\nzistenom skutkovom stave. Navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) ako súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v\nktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú\nsplnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n6. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých vec bola právoplatne skončená meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata, musí\nbyť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,\nktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného\nrozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco, namieste je skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší súd\nbez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu\ntoho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).\n7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\n7.1. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n8. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\n\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n10. Podľa názoru dovolateľky k naplneniu vady zmätočnosti došlo v dôsledku nesprávnej interpretácie\nprávnych noriem, ktoré súdy nižšej inštancie na daný spor aplikovali. Z obsahu dovolania je zrejmé, že\nžalobkyňa sa svojou argumentáciou existencie vady zmätočnosti snažila spochybniť právne posúdenie\nsporu odvolacím súdom, pričom rovnaké námietky uviedla aj pri dovolacom dôvode podľa § 421 ods. 1\nCSP, teda dôvode nesprávneho právneho posúdenia veci.\n11. Takáto námietka by aj v prípade jej opodstatnenosti mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť\nnapadnutého rozsudku, v zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu (R 24/2017, 9Cdo/248/2021)\nby však nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Do práva na\nspravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná,\nteda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou\npredkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami\n(IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Inak povedané, nesprávne\nprávne posúdenie veci nepredstavuje nesprávny procesný postup súdu. Právne posúdenie veci je\nnaopak imanentnou súčasťou každého rozhodovacieho procesu súdu. Otázka, či toto právne posúdenie\nbolo alebo nebolo správne, nie je otázkou správnosti procesného postupu súdu, ale otázkou vecnej\nsprávnosti rozhodnutia, ktoré je možné v dovolacom konaní preskúmať výlučne podľa ustanovenia §\n421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP, nie podľa § 420 v spojení s § 431 CSP ako tzv. vadu zmätočnosti.\n12. Pokiaľ dovolateľka namietala, že súdy od nej vyžadovali splnenie takej dôkaznej podmienky,\nktorá je objektívne nesplniteľná, keď požadovali predloženie hospodárskej zmluvy s neexistujúcim\nministerstvom, dovolací súd k uvedenej námietke uvádza, že s chybným zápisom názvu ministerstva\nv pozemno-knižnej evidencii sa vysporiadal už súd prvej inštancie, keď konštatoval, že nepresný zápis\nvlastníka a správcu bol v roku 1932 opravený na „československý štát - v správe Ministerstva školstva\na národnej obrany“ - takéto ministerstvo v určitom čase existovalo, takže zápis nemožno považovať za\nchybný. Ani prípadná nepresnosť v zápise v názve ministerstva nemôže znamenať zánik jeho práva\nsprávy národného majetku (viď § 4 ods. 2 zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností). Prípadná\noprava chyby v evidencii nehnuteľností v názve správcu by mala len evidenčný charakter (§ 5 ods. 2\nzákona č. 22/1964 Zb.).\n13. Vzhľadom na uvedené a keďže dovolateľka žiadne ďalšie dôvody zmätočnosti napadnutého\nrozhodnutia neuviedla, dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je dovolanie\nv tejto časti procesne neprípustné a dovolací súd ho odmietol v zmysle § 447 písm. c) CSP.\n14. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu.\n15. Relevantná otázka v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní\njasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má len právna\n(nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu\notázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP)\na pri ktorej s prihliadnutím na okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy\nby rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo\nurčujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v\nrozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže\nbyť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.\n16. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\naplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl\nsúdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,\nak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne\nho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n\n17. Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,\nktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.\n18. K dovolateľkou sformulovanej otázke, či „je správne a elementárne spravodlivé dať prednosť\npozemno-knižnému zápisu, ktorý nikdy nezodpovedal realite, alebo či treba dať prednosť skutočnému\nstavu a prisúdiť sporný majetok žalobcovi, ktorého historický predchodca, bývalý národný výbor H.\nskutočne vykonával právo hospodárenia ako jediný a nikým v tomto hospodárení nebol rušený“, dovolací\nsúd uvádza, že v rámci skúmania procesnej prípustnosti dovolania dospel k záveru, že nastolená\notázka nespĺňa kritériá stanovené v § 421 ods. 1 CSP. Zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie\na potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu totiž neboli založené na riešení otázky, či (zjednodušene\npovedané) dať prednosť pozemno-knižnému zápisu alebo skutočnému stavu. Takmer v každom spore\no určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti svedčí evidenčný zápis vlastníckeho práva v prospech\nžalovaného; práve to z neho robí pasívne vecne legitimovaný subjekt. Podstatou rozhodovania súdov\nv takýchto sporoch však nie je zvažovanie, či dať prednosť evidenčnému zápisu alebo skutočnému\nstavu, ako tvrdila žalobkyňa. Podstatou rozhodovania je zisťovanie, či má žalobca ním tvrdený vlastnícky\ntitul. Dôkazné bremeno pritom zaťažuje žalobcu, preto je jeho povinnosťou preukázať ním tvrdené\nskutočnosti, teda také skutkové okolnosti, ktoré predstavujú základ (hypotézu) pre aplikáciu niektorej\nprávnej normy upravujúcej vlastnícke právo v jeho prospech. Ak súd žalobu zamietne, nie je tomu\ntak preto, že by uprednostnil evidenčný resp. pozemno-knižný zápis, ale preto, že žalobca neuniesol\ndôkazné bremeno.\n19. V preskúmavanej veci boli rozhodnutia súdov nižšej inštancie založené na preukazovaní dvoch\nsamostatných žalobkyňou uplatnených titulov nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.\nPrimárne súdy posudzovali nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom ex lege v zmysle § 2 ods. 1\nzákona č. 138/1991 Zb. V tejto časti bolo zamietnutie žaloby a potvrdenie tohto rozhodnutia odvolacím\nsúdom založené na závere, že žalobkyňa nepreukázala existenciu práva hospodárenia ako predpoklad\nprechodu vlastníckeho práva v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. Pre posúdenie sporu\nbolo teda rozhodným zodpovedanie otázky, či žalobkyni resp. jej právnemu predchodcovi svedčalo\nprávo hospodárenia k spornej nehnuteľnosti k 24. novembru 1990, pričom súdy dospeli k záveru, že\ntomu tak nebolo. Vo vzťahu k sekundárne posudzovanému titulu nadobudnutia vlastníckeho práva\nvydržaním boli rozhodnutia súdov založené na závere o nepreukázaní dobromyseľnosti žalobkyne (§\n130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Oba súdy nižšej inštancie považovali za preukázané užívanie\nspornej nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobkyne, avšak dospeli k záveru, že toto užívanie\nnemohlo byť dobromyseľné v tom, že je jej vlastníkom. Dovolateľkou formulovaná otázka, uvedená v\npredchádzajúcom bode tohto odôvodnenia, teda nebola pre rozhodnutie odvolacieho súdu relevantná,\nlebo od riešenia takto položenej otázky napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo. Vo vzťahu\nk tejto otázke preto dovolací súd odmietol dovolanie podľa § 447 písm. f) CSP z dôvodu, že nebolo\nodôvodnené prípustným dovolacím dôvodom.\n20. Pod vplyvom rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“), aj\nnajvyšší súd v novších rozhodnutiach zastáva názor, že dovolatelia nemusia v dovolaní presne uviesť,\no ktorú zo zákonom predpokladaných troch situácií (§ 421 ods. 1 CSP) pri namietanom nesprávnom\nprávnom posúdení veci ide a tiež nemusia uvádzať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, s ktorými\nje podľa nich napadnuté rozhodnutie v rozpore. Základnou požiadavkou vychádzajúcou priamo z\nustanovenia § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP však zostáva jasné sformulovanie právnej\notázky, od riešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež vymedzenie, v čom spočívala\nnesprávnosť riešenia tejto otázky odvolacím súdom. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho\nsúdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu\nzvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods.\n1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP.\n21. V súvislosti s riešenou otázkou práva hospodárenia dovolateľka odkázala na rozsudok najvyššieho\nsúdu z 26. februára 2004 sp. zn. 3Cdo/7/2002, ktorý podľa jeho názoru predstavuje konštantnú\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke výkladu práva hospodárenia v zmysle § 2 ods. 1 zákona\nč. 138/1991 Zb., pričom tvrdila, že v danom prípade došlo k odklonu od právneho názoru vysloveného v\ntomto rozhodnutí. Právnou otázkou, ktorú dovolateľka v dovolaní síce výslovne neoznačil ako „dovolaciu\notázku“ vo forme opytovacej vety, avšak z obsahu dovolania v spojení s odkazom na uvedený rozsudok\n\nnajvyššieho súdu je zrejmá, bolo, „či právo hospodárenia ako predpoklad prechodu vlastníckeho práva k\nnehnuteľnostiam na obce podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. muselo mať nevyhnutne len povahu\ntzv. trvalého užívania“.\n22. Z rozsudku najvyššieho súdu z 26. februára 2004 sp. zn. 3Cdo/7/2002 vyplýva, že v uvedenej\nveci sa žalobkyňa (obec) domáhala určenia vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu pozemku podľa\n§ 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. na tom skutkovom a právnom základe, že v pozemkovej knihe\nbol predmetný pozemok vedený ako vlastníctvo štátu, ktoré spravoval pôdohospodársky odbor rady\nokresného národného výboru a ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. patrilo právo hospodárenia\nnárodnému výboru, na území ktorého sa nehnuteľnosť nachádzala. Najvyšší súd v označenom\nrozhodnutí riešil otázku, či „správa“ nehnuteľnosti, zverená okresnému národnému výboru, spĺňala\npodmienku stanovenú v § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., t. j. či ide o pojem totožný s právom\nhospodárenia, pričom dospel k záveru, že právo správy bolo právnym inštitútom, ktorý sa postupne\npretransformoval na právo hospodárenia s národným majetkom (vládne nariadenie č. 90/1950 Zb. o\nspráve národného majetku národnými výbormi, vládne nariadenie č. 110/1953 Zb. o správe národného\nmajetku rozpočtovými organizáciami, vládne nariadenie č. 81/1958 Zb. o správe národného majetku,\nvyhláška č. 117/1964 Zb. o správe národného majetku, vyhláška č. 94/1965 Zb. o správe národného\nmajetku, vyhláška č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku, vyhláška č. 156/1975 Zb. o správe\nnárodného majetku, vyhláška č. 90/1984 Zb. o správe národného majetku a vyhláška č. 119/1988 Zb.\no hospodárení s národným majetkom). Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí zaujal tiež právny názor,\nže „zákon č. 138/1991 Zb. nerozlišuje právo hospodárenia národného výboru z hľadiska jeho trvalosti\nalebo dočasnosti, preto i keby v danom prípade išlo v minulosti len o dočasnú správu skonfiškovaných\nnehnuteľností (čo však výsledky vykonaného dokazovania nepreukázali), prešli sporné nehnuteľnosti\ndo vlastníctva žalobkyne“. Tento záver, konštatovaný len ako obiter dictum, však bol a je v rozhodovacej\nčinnosti najvyššieho súdu ojedinelý, pretože už skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu (uznesenie z 25.\nseptembra 2002 sp. zn. 4Cdo/46/2001, uznesenie z 27. marca 2003 sp. zn. 2Cdo/115/2002, rozsudok\nz 29. apríla 2003 sp. zn. MCdo 56/2001, rozsudok z 23. júla 2003 sp. zn. MCdo 55/2001) a na ne\nnadväzujúce neskôr prijaté rozhodnutia najvyššieho súdu (rozsudok z 28. novembra 2005 sp. zn.\n2Cdo/48/2005, uznesenie z 28. novembra 2005 sp. zn. 2Cdo/48/2005, rozsudok zo 16. marca 2016 sp.\nzn. 7Cdo/641/2014, rozsudok z 22. februára 2017 sp. zn. 8Cdo/105/2016, rozsudok z 12. septembra\n2019 sp. zn. 5Sžrk/15/2018) konštantne zastávali právny názor, že k prechodu vlastníctva nehnuteľností\nzo štátu na obec v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. môže dôjsť len v prípade, ak príslušný\nnárodný výbor mal k nehnuteľnosti právo hospodárenia v zmysle trvalej správy. Rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3Cdo/7/2002 tak nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v otázke\nvýkladu pojmu práva hospodárenia v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. (R 71/2018, R 83/2018).\n23. V tu preskúmavanej veci však zamietnutie žaloby a následné potvrdenie rozsudku súdu prvej\ninštancie odvolacím súdom nebolo založené len na otázke, či pre naplnenie predpokladov prechodu\nvlastníckeho práva na obec podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. bolo potrebné trvalé\nprávo hospodárenia národného výboru, alebo postačovala dočasná správa. Žalobkyňa podľa názoru\nodvolacieho súdu nepreukázala ani to, že jej v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.\n(1. mája 1991) patrilo akékoľvek právo hospodárenia s národným majetkom či správy predmetného\nmajetku, teda ani právo dočasného hospodárenia. Išlo pritom o otázku unesenia dôkazného bremena k\nexistencii zákonného predpokladu pre prechod vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991\nZb., teda primárne o otázku skutkovú, ktorú dovolací súd v rámci dovolacieho konania nemôže riešiť,\nkeďže je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n24. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že právo hospodárenia resp. správy k spornému majetku jej vzniklo ex lege\nv zmysle § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka ku dňu účinnosti tohto predpisu (1. júl 1964), opomenula\npodstatnú skutkovú okolnosť, že ako správca majetku bolo už ku dňu účinnosti Hospodárskeho\nzákonníka v evidencii nehnuteľností vedené ministerstvo. Ustanovenie § 65 ods. 1 Hospodárskeho\nzákonníka nemožno vykladať tak, že by dňom nadobudnutia účinnosti Hospodárskeho zákonníka došlo\nk zániku práva hospodárenia organizácie, ktorej toto právo v tom čase patrilo. Takýto princíp nemožno\nvyvodiť ani z prechodných a ani z iných ustanovení Hospodárskeho zákonníka. Naopak, podľa § 68\nHospodárskeho zákonníka sa prevody práva hospodárenia s národným majetkom mimo obvyklého\nhospodárenia vykonávali hospodárskymi zmluvami a v ustanovení § 347 Hospodárskeho zákonníka\nbol výslovne upravený inštitút hospodárskej zmluvy o prevode práva hospodárenia, popri hospodárskej\nzmluve o prevode vlastníctva a hospodárskej zmluve o dočasnom užívaní majetku. Je teda zrejmé, že\n\nustanovenie § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka treba vnímať ako želaný stav, ktorý bolo potrebné\ndosiahnuť aplikáciou ostatných ustanovení Hospodárskeho zákonníka, ako aj osobitných predpisov\no správe národného majetku (viď nižšie). Ustanovenie § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka teda\nnemožno vykladať oddelene od ostatných v tom čase účinných právnych predpisov. Ak by zákonodarca\nchcel dať tomuto ustanoveniu priamy účinok v tom zmysle, že priamo týmto ustanovením zaniká\ndovtedajšie právo hospodárenia a vzniká nové, v prospech inej organizácie, bol by to nepochybne v\nzákonnom ustanovení jednoznačne vyjadril.\n25. Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších inštancií vyplýva, že sporná nehnuteľnosť sa stala\nmajetkom štátu v roku 1928 z titulu jej darovania obcou H., o čom svedčí zápis v pozemno-knižnej vložke\nč. 345 v časti vlastník československého štátu - rezort Ministerstva verejných prác. V roku 1932 bola\nvykonaná oprava v časti zápisu vlastníka, a to na vlastníka československý štát - v správe Ministerstva\nškolstva a národnej obrany. Z uvedeného zápisu bez pochýb vyplýva, že sporná nehnuteľnosť bola ešte v\nroku 1928, resp. v roku 1932 zverená do správy ministerstva. Po prvýkrát mohlo právo správy národného\nmajetku v prospech právneho predchodcu žalobkyne - národného výboru vzniknúť na základe zákona č.\n279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných výborov. V zmysle ustanovení § 29 ods. 1 a § 31 ods.\n2 citovaného zákona právo správy národného majetku mohlo vzniknúť národným výborom len k tomu\nmajetku, ktorý im bol zverený do ich správy príslušným ústredným úradom po dohode s ministerstvami\nvnútra a financií. Na tento zákon nadväzovalo nariadenie vlády č. 90/1950 Zb. o správe národného\nmajetku národnými výbormi, ktoré detailne upravovalo proces zverenia majetku do správy národnému\nvýboru. V zmysle § 6 ods. 4 citovaného nariadenia zverenie správy národného majetku národnému\nvýboru sa vykonávalo buď administratívnym opatrením alebo všeobecným predpisom (vyhláškou).\nPodľa § 11 citovaného nariadenia sa tieto zmeny zaznamenávali vo verejných knihách. Ani z ustanovení\ntýchto dvoch predpisov nevyplýva, že by došlo zo zákona k zrušeniu práva správy národného majetku\nk nehnuteľnostiam, ktoré už boli v správe inej štátnej organizácie.\n26. Teda pokiaľ na základe citovaných predpisov o správe národného majetku nedošlo k zrušeniu správy\nmajetku vykonávanej k dátumu účinnosti týchto predpisov ústredným štátnym orgánom (ministerstvom),\npričom žalobkyňa nepreukázala existenciu žiadnej dohody, administratívneho opatrenia alebo vyhlášky\na rovnako ani zápis v pozemno-knižnej vložke nesvedčí, že by MNV H. vzniklo právo správy k spornej\nnehnuteľnosti, nebolo možné prijať iný záver, len ten, že právo správy spornej nehnuteľnosti ministerstvu\nnezaniklo. Ak s nehnuteľnosťou v skutočnosti nakladal MNV H., vznikol zrejmý nesúlad medzi faktickým\na právnym stavom správy spornej nehnuteľnosti, ktorý bolo potrebné riešiť v súlade s vtedy účinnými\nprávnymi predpismi.\n27. „Prípadný nesúlad faktického a právneho stavu narušuje zásadu príslušnosti na správu určitého\nnárodného majetku a možno ho riešiť buď formou dočasného užívania, alebo prevodu správy národného\nmajetku. Povinnosť aktivity v tomto smere sa dotýka obidvoch štátnych organizácií rovnako. Ani jedna zo\nštátnych organizácií sa nesmie k prevodu správy stavať odmietavo. V prípade, že by sa tak stalo, možno\nto riešiť postupom podľa § 7 vyhlášky, odstraňovanie pochybností o príslušnosti na správu národného\nmajetku.“ (Mamojka, Mojmír, Správa národného majetku, Obzor Bratislava 1987, s. 82).\n28. „Rozhodnutí, která státní organizace bude mít určitý národní majetek ve správě, není ponecháno\nna vůli organizací. Hospodářský zákoník upravuje tzv. příslušnost ke správě a vychází ze zásady, že\nnárodní majetek má spravovat ta státní organizace, která je pověřena úkoly, k jejichž plnění majetek\nzcela nebo převážně slouží. Jestliže má státní organizace ve správě národní majetek, k jehož správě\nnení příslušná podle této zásady, resp. k jehož správě je příslušná jiná státní organizace (protože jí\nmajetek zcela nebo převážně slouží), potom jsou obě organizace povinny zařídit, aby takový národní\nmajetek byl převeden do správy příslušné státní organizace.“ (Plíva, Stanislav, Hospodaření s národním\nmajetkem, Orbis Praha, 1968, s. 40).\n29. „Rozhodnutí orgánu příslušného k řešení sporu o příslušnost má, při splnění obsahových náležitostí\n(vymezení převáděného národního majetku, určení dne převodu správy a popřípadě výše úplaty),\npovahu opatření o převodu správy národního majetku (§ 68 Hospodářského zákoníku\na § 13 vyhlášky č. 104/1966 Sb.). Na základě něho přechází správa na určenou státní organizaci.“ (Plíva,\nStanislav, Hospodaření s národním majetkem, Orbis Praha, 1968, s. 42).\n\n30. Na základe vyššie uvedeného teda dovolací súd dospel k záveru, že ak existoval nesúlad ohľadom\nsprávy spornej nehnuteľnosti medzi ministerstvom a bývalým MNV H., tento nesúlad nemožno v\nsúčasnosti spätne riešiť odkazom na ustanovenie § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka. Na MNV H.\nmohla prejsť správa spornej nehnuteľnosti len na základe rozhodnutia príslušného orgánu, t. j. len na\nzáklade opatrenia o prevode správy národného majetku v zmysle § 65 ods. 2 a § 68 Hospodárskeho\nzákonníka a v súlade so spôsobmi riešenia sporov o príslušnosť k správe národného majetku,\nupravenými vyhláškou č. 117/1964 Zb. (§ 2), vyhláškou č. 94/1965 Zb. (§ 3), vyhláškou č. 104/1966 Zb.\n(§ 3), vyhláškou č. 156/1975 Zb. (§ 3), vyhláškou č. 90/1984 Zb. (§ 7) a napokon vyhláškou č. 119/1988\nZb. (§ 5). Pokiaľ národný výbor po prijatí Hospodárskeho zákonníka nevyvolal spor o príslušnosť a\nneurobil kroky, ktoré mu poskytovala vtedajšia právna úprava na zosúladenie právneho stavu, a to za\nobdobie viac ako 20 rokov, nemôže sa obec teraz dovolávať správy majetku bývalým národným výborom\nodkazom na § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka.\n31. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ súdy nižšej inštancie požadovali od žalobkyne dôkaz o tom, že\nMNV H. ako jej právny predchodca mal k sporným nehnuteľnostiam právo hospodárenia, nešlo o\ndôkaz neexistujúcej alebo nemožnej skutočnosti, ani o dôkaznú povinnosť, ktorá by bola objektívne\nnesplniteľná. Pokiaľ žalobkyňa takýto dôkaz neposkytla, a teda neuniesla dôkazné bremeno, súdy\nnižších inštancií dospeli k záveru, že právo hospodárenia so sporným majetkom svedčalo v prospech\norganizácie zapísanej v evidencii nehnuteľností, teda ministerstva, keďže nedošlo k jeho zmene\nzákonom stanoveným postupom podľa vtedajších právnych predpisov. Takýto záver nie je v rozpore\nso všeobecnou dôkaznou teóriou, ani s princípmi logiky, teda nešlo o nesprávny procesný postup ani\no porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces. Ani prípadná dovolateľkou namietaná nesprávna\naplikácia ustanovenia § 10 vyhlášky č. 119/1988 Zb., ktoré sa podľa dovolateľky na danú vec\nnevzťahovalo, nemohla ovplyvniť záver o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou vo vzťahu k jej\ntvrdeniu o existencii práva hospodárenia MNV H..\n32. Vo vzťahu k druhej časti dovolania, v ktorej žalobkyňa namietala nesprávnosť právneho posúdenia\nvydržania spornej nehnuteľnosti, a to konkrétne v otázke posúdenia jej dobromyseľnosti, dovolateľka s\npoukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/64/2018 tvrdila, že súdy mali pri posudzovaní\njej dobromyseľnosti vychádzať z domnienky oprávnenosti jej držby, pretože žalovaná neoznačila ani\nnepredložila nijaký dôkaz opaku. Podľa názoru dovolateľky samotný delimitačný protokol z 31. mája\n1991 nemohli súdy vziať ako jediný dôkaz vylučujúci jej objektívnu dobromyseľnosť. Rušivé účinky tohto\ndôkazu sa navyše mohli dotýkať výlučne vtedajšieho starostu, ktorý ho podpísal.\n33. K tomu dovolací súd uvádza, že nedostatok nadobúdacieho právneho titulu nepredstavuje\nprekážku vydržania veci. Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa\na oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť\nneoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec\nzaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar\nako bezodplatné plnenie (rozsudok najvyššieho súdu z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024). Je\nteda potrebné skúmať dobromyseľnosť držiteľa v tom, či sa mohol oprávnene domnievať, že je nielen\nužívateľom (držiteľom) predmetnej veci, ale jej vlastníkom.\n34. Dobromyseľnosť držby je pritom objektívna kategória. To zdôraznil najvyšší súd aj v dovolateľkou\nodkazovanom rozsudku z 25. februára 2021 sp. zn. 5Cdo/64/2018, kde konštatoval, že „rozhodovacia\nprax dovolacieho súdu je dlhodobo konštantná, keď vyslovuje, že skutočnosť, či je držiteľ v zmysle §\n130 Občianskeho zákonníka dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne.“ Nestačí teda subjektívne\npresvedčenie držiteľa, že je vlastníkom veci, musia existovať objektívne skutočnosti, o ktoré môže\ndržiteľ toto presvedčenie o dobromyseľnosti držby oprieť. „Predpokladom vydržania je skutočnosť, že\ndržiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie\ntoho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať\nlen z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z\nobjektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na\nokolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že\nužíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať\no existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to,\naby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí“ (nález\nústavného súdu zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015).\n\n35. Vyvrátiteľná právna domnienka, na základe ktorej sa v pochybnostiach predpokladá, že držba\nje oprávnená, má svoj význam predovšetkým v rámci procesu dokazovania, a to v tom zmysle,\nže v prípade pochybností je potrebné vychádzať z dobromyseľnosti držiteľa a dôkazné bremeno\npreniesť na toho, kto namieta voči oprávnenosti držby (rozsudok najvyššieho súdu z 25. mája 2023\nsp. zn. 7Cdo/302/2021). Predpokladom aplikácie tejto domnienky sú však „pochybnosti“, ktoré musia\nvyplývať z dokazovaním zisteného skutkového stavu. Inak povedané, toho, kto tvrdí, že on alebo\njeho právny predchodca nadobudol vlastníctvo veci vydržaním, zaťažuje na začiatku dokazovania\nprocesná povinnosť nielen tvrdiť, ale aj preukazovať skutočnosti, z ktorých vyvodzuje dobromyseľnosť\nsvojej držby. Vyvrátiteľná domnienka dobromyseľnosti sa uplatní až vtedy, keď aj po vykonanom\ndokazovaní pretrváva stav neistoty o dôvodnosti presvedčenia držiteľa, že mu vec patrí, a vtedy\nje potrebné vychádzať z dobromyseľnosti jeho držby a dôkazné bremeno preniesť na toho, kto\ndobromyseľnosť držby spochybňuje. Domnienka dobromyseľnosti držby nastupuje až vtedy, keď ten, kto\ntvrdí dobromyseľnú držbu a na jej základe vydržanie, preukáže existenciu okolností, na základe ktorých\nsa mohol objektívne domnievať, že je vlastníkom predmetnej veci.\n36. V danom prípade však nebolo možné predpokladať dobromyseľnosť držby žalobkyne, a to s\npoukazom na delimitačný protokol z 31. mája 1991. Námietka dovolateľky, že samotný delimitačný\nprotokol nemohol byť dostatočným dôkazom o nedostatku jej dobromyseľnosti, smeruje k hodnoteniu\ndôkazov, do ktorého dovolací súd nemôže vstupovať. Ak súdy nižšej inštancie považovali výpovede\nsvedkov, ktorí boli v minulosti štatutármi alebo zamestnancami obce, avšak nevedeli uviesť ani domnelý\nprávny titul nadobudnutia sporných nehnuteľností, len za vyjadrenie ich subjektívneho presvedčenia,\nkým zaradenie sporných nehnuteľností do prílohy č. 2 delimitačného protokolu, t. j. do zoznamu\nmajetku, pri ktorom nie je zjavné, kto má k nemu právo hospodárenia, súdy považovali za dostatočný\ndôkaz o vedomosti žalobkyne, že k prechodu vlastníctva týchto nehnuteľností zo štátu na žalobkyňu\nnedošlo, takémuto hodnoteniu dôkazov nemožno vyčítať nelogickosť, rozpor so všeobecnými princípmi\nhodnotenia dôkazov, ani arbitrárnosť.\n37. Skutočnosť, že žalobkyňa s nehnuteľnosťami nakladala a subjektívne sa cítila byť ich vlastníkom,\nnemôže viesť k záveru o jej objektívnej dobromyseľnosti. To, že pri sporných nehnuteľnostiach nedošlo k\nprechodu vlastníckeho práva, pretože nebolo jasné, kto mal k nim právo hospodárenia, jasne vyplývalo\nz delimitačného protokolu z 31. mája 1992. Je zrejmé, že delimitačné protokoly nie sú dokumenty na\nfunkčné obdobie jedného starostu, ale majú dosah na vlastnícke práva obce do ďalekej budúcnosti. Ak\nteda boli predmetné nehnuteľnosti v delimitačnom protokole z 31. mája 1992 zaradené do prílohy 2,\nt. j. do zoznamu nehnuteľností, u ktorých nie je zjavné, kto má k tomuto majetku právo hospodárenia,\na nie do prílohy 1, obsahujúcej zoznam nehnuteľností, pri ktorých na základe zákona č. 138/1991 Zb.\ndošlo k prechodu vlastníckeho práva na obec, nielen starostovi, ktorý delimitačný protokol podpísal, ale\npri zachovaní náležitej opatrnosti aj všetkým neskorším predstaviteľom obce muselo byť zrejmé, že k\nprechodu vlastníckeho práva na obec nedošlo.\n38. Dovolací súd s ohľadom na vyššie uvedené v preskúmavanej veci nezistil existenciu vady\nzmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto dovolanie nebolo vo vzťahu k tejto namietanej vade\nprípustné a v tejto časti bolo potrebné dovolanie odmietnuť v súlade s ustanovením § 447 písm. c)\nCSP. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd\nodmietol dovolanie k otázke uvedenej v bode 3.2 tohto odôvodnenia v súlade s § 447 písm. f) CSP a vo\nvzťahu k otázkam týkajúcim sa práva hospodárenia a dobromyseľnosti oprávneného držiteľa dovolací\nsúd zistil, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu\nod ustálenej rozhodovacej praxe, preto bolo dovolanie odmietnuté v súlade s § 447 písm. c) CSP.\n39. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 v spojení\ns § 262 ods. 1 CSP. V súlade so zásadou úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP priznal procesne úspešnej\nžalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie\n(§ 262 ods. 2 CSP).\n40. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}