{"guid": "6ce2f208-54c2-4e98-92aa-d360088658db:c2312643-1b9c-41a5-9d24-23d81502a29f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:4323201773.1", "spisova_znacka": "4Cdo/172/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/172/2024 z 17. 7. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17. júla 2025, sp. zn. 4Cdo/172/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:4323201773.1", "identifikacne_cislo": "4323201773", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "sudca_id": 398, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-nora-halmova-398", "datum_vydania": "2025-07-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-161", "nazov": "§ 161 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-161", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-161"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "nazov": "§ 455 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-455"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-161", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-455"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c2312643-1b9c-41a5-9d24-23d81502a29f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:4323201773.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:4323201773.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:4323201773.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/172/2024\n4323201773\n17. 07. 2025\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2025:4323201773.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Okresné stavebné bytové družstvo Levice, Levice, Ku\nBratke 3, IČO: 00 171 590, zastúpeného advokátkou Mgr. Renátou Mészáros, Levice, Nám. hrdinov 7-8,\nproti žalovanému V. X., narodenému 6. B. XXXX, Ž., Q.S. XX, zastúpenému advokátskou kanceláriou\nProcházka & partners, spol. s r. o., Bratislava, Búdkova 4, IČO: 36 854 948, o zaplatenie 221,90 eura s\npríslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16C/34/2023, o dovolaní žalovaného\nproti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 18. júla 2024 sp. zn. 8Co/30/2024, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Nitre z 18. júla 2024 sp. zn. 8Co/30/2024 zrušuje a vec vracia Krajskému\nsúdu v Nitre na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Levice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 19.\njanuára 2024 č. k. 16C/34/2023-360 rozhodol tak, že návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol\n(I.), žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 219,62 eura spolu s úrokom z omeškania vo\nvýške 5 % ročne zo sumy 219,62 eura od 4. júna 2021 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti\nrozsudku (II.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (III.) a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 97,94 % (IV.). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami §\n6 ods. 1 a 3, § 8 ods. 1 a 5, § 8a ods. 1, § 9 ods. 7 a 8 písm. b) § 14 ods. 1 až 4, § 32c ods. 2\nzákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v čase uzavretia\nzmluvy o výkone správy, § 8a ods. 2, 4 a 5, § 8b ods. 1 a 2, § 10 ods. 1 až 4 a 6, § 11 ods. 6\nzákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom od 1. januára\n2020, § 39, § 52 ods. 1 - 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54a, § 100, § 101, § 121 ods. 3, § 122 ods. 1 a 3,\n§ 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“),\n§ 2 písm. f) zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, § 7 ods. 1, 2 a 3 písm. b) Vyhlášky\nMinisterstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 240/2016 Z. z. ktorou sa ustanovuje teplota teplej\núžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného v teplej úžitkovej\nvode a rozpočítavania množstva tepla (ďalej len „vyhláška“). Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že\nžalovaný v konaní v prvom rade namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu s poukazom\nna tú skutočnosť, že schôdza vlastníkov z 27. novembra 2007 sa nikdy neuskutočnila a o zmluve o\nvýkone správy sa nikdy nehlasovalo. Namietal, že v danom prípade sa nejedná o práva resp. povinnosti\n„prehlasovaného“ vlastníka, t. j. namietanie výsledkov hlasovania, ale o to, že ku schôdzi a samotnému\nhlasovaniu 27. novembra 2007 nikdy neprišlo. K prípadnej argumentácii žalobcu s poukazom na už\nprávoplatne skončené konania (sp. zn.: 11C/99/2015 a sp. zn.: 9C/170/2014) žalovaný uviedol, že v\nuvedených konaniach sa nenachádzali úplne nové dôkazy a teda súdy z nich v tom čase ani nemohli\nvychádzať. Súd prvej inštancie uviedol, že aktívna vecná legitimácia žalobcu bola v konaní daná podľa\n§ 9 ods. 7 a ods. 8 písm. b) zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení\núčinnom v čase podania žaloby, s poukazom na uzavretú zmluvu o výkone správy. Rovnako mal súd\npreukázanú aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, keď žalovaný spornú zmluvu o výkone správy síce\nnepodpísal, avšak táto je záväzná pre všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, nakoľko ju\n\npodpísala nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov bytov. Záväznosť schválenej a podpísanej zmluvy\nvyplývala z princípu majority, a preto ňou bol žalovaný viazaný tiež. Súd ďalej preskúmal zmluvu o výkone\nsprávy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka skúmajúc, či táto neobsahuje ustanovenia, ktoré by\nspôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa\na tieto v predmetnej zmluve nevzhliadol. Súd tiež konštatoval, že nevzhliadol v prejednávanej veci\ndôvod na aplikáciu § 54a Občianskeho zákonníka, keď žalobcom uplatnený nárok nebol premlčaný.\nVyúčtovanie nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za rok 2020 bolo datované na 14. mája\n2021. V konaní nebolo tak zo strany žalobcu, ako ani zo strany žalovaného tvrdené, kedy si žalovaný\ntoto vyúčtovanie prevzal, vychádzajúc však z Podacieho hárku č. Z., na poštovú prepravu bolo žalobcom\npodané 18. mája 2021 (utorok) ako doporučený list 1. triedy. V zmysle poštových podmienok Slovenskej\npošty, a. s., sa doporučený list 1. triedy doručuje nasledujúci pracovný deň po dni podania. Za absencie\nďalších skutkových tvrdení tak dospel súd prvej inštancie k záveru, že do dispozičnej sféry žalovaného\npodľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa toto vyúčtovanie dostalo najskôr 19. mája 2021. Od\nuvedeného dňa mu tak začala plynúť 15 dňová lehota na plnenie, ktorá s poukazom na § 122 ods. 1\nObčianskeho zákonníka uplynula 3. júna 2021. Žalobcovi tak začala plynúť trojročná premlčacia doba\n4. júna 2021, pričom žaloba bola na súd podaná 18. mája 2023, teda pred uplynutím premlčacej doby.\nNa základe vykonaného dokazovania tak dospel súd prvej inštancie k záveru, že skutočné náklady\nžalovaného za plnenia spojené s užívaním bytu, predstavovali za obdobie od 1. januára 2020 do 31.\ndecembra 2020 sumu 893,35 eura. Z predložených výpisov z účtov vyplývalo, že žalovaný uhradil na\núčet bytového domu 20. januára 2020 sumu vo výške 400 eur s poznámkou „Zálohová platba do FO,\nSV, DV a elektrinu podľa sprievodného listu“, 13. júla 2020 sumu 194,08 eura s poznámkou „Doplatok do\nfondu opráv na 2. polrok 2020“, 18. augusta 2020 sumu 16,80 eura s poznámkou „Platba za upratovanie\nod 1. júna 2020 do 31. decembra 2020“ a 25. mája 2021 sumu 62,85 eur s poznámkou „Nedoplatok na\nskutočných nákladoch za rok 2020“. Nedoplatok žalovaného tak predstavoval sumu 219,62 eura, ktorú\nbol žalovaný povinný zaplatiť, a preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 219,62\neura a vo zvyšnej časti uplatňovanej istiny súd žalobu žalobcu zamietol. Súd zamietol návrh žalovaného\nna prerušenie konania podľa § 164 CSP zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku (ďalej len\n„CSP“), ktorý učinil v podanom odpore voči platobnému rozkazu s tým, že žiadal prerušiť prebiehajúce\nkonanie až do právoplatného skončenia konaní vedených pred Okresným súdom Levice pod sp. zn.:\n15C/79/2018, sp. zn.: 16C/34/2019, sp. zn.: 5C/3/2021 a pod sp. zn.: 16C/27/2022. Súd však dôvody\nna prerušenie konania nevzhliadol majúc za to, že konania, ktoré sa vedú na základe žalôb podaných\nza iné obdobia, s prejednávanou vecou nesúvisia a sú tak pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci\nbezvýznamné. Rovnako súd zamietol aj návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania pokiaľ ide o\npredloženie originálu uznesenia zo schôdze zo 27. novembra 2007 spolu s originálnymi podpismi, keďže\nvykonanie takéhoto dokazovania nebolo spôsobilé zvrátiť právne závery prijaté súdom. Súd rozhodol\no nároku na náhradu trov konania s poukazom na § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnejšiemu žalobcovi\npriznal voči menej úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,94 %, o ktorej\nvýške rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.\n2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozhodol rozsudkom z 18. júla\n2024 sp. zn. 8Co/30/2024 s tým, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o uložení\npovinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 219,62 eura spolu s označeným úrokom z omeškania\n(výrok II.) a vo výroku o priznaní nároku žalobcovi voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu\n97,94 % (výrok IV.) potvrdil (I.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 %, o výške ktorého nároku rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súd prvej\ninštancie (II.). Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že k námietkam žalovaného týkajúcim sa ním\ntvrdeného falošného uznesenia schôdze vlastníkov z 27. novembra 2007 a tým súvisiacej neplatnosti\nZmluvy o výkone správy z 27. novembra 2007 uviedol, že ak mal žalovaný akékoľvek pochybnosti\nohľadom prijatia uznesenia, hlasovania, zvolania schôdze resp. odsúhlasenia Zmluvy o výkone správy\nmal sa možnosť v súlade s § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov obrátiť na súd,\nkeďže právnym nástrojom ochrany vlastníkov bytov bolo práve podanie žaloby podľa vyššie uvedeného\nustanovenia zákona, kde by prípadne bolo možné v danom konaní preskúmať kde, kedy a za akých\nokolností bolo prijaté toto uznesenie (resp. dodatočne spísané, čo tvrdí žalovaný). V danom prípade však\nnebolo preukázané, že by toto uznesenie bolo vôbec napadnuté takouto žalobou zo strany žalovaného,\nnaopak, evidentne takáto žaloba nebola podaná. Ďalej odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2021 so sp. zn. 5Cdo/110/2018, v ktorom bola posudzovaná\notázka, či je po márnom uplynutí lehoty na podanie žaloby podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve\nbytov v znení do 30. septembra 2014, možné považovať uznesenie vlastníkov bytov a nebytových\n\npriestorov, ktorým rozhodli o zmluve o výkone správy za platné, aj napriek tomu, že pri hlasovaní\nnebol dodržaný postup podľa § 14 ods. 2 citovaného zákona, že toto uznesenie nehlasovala väčšina\nvšetkých vlastníkov. Ak žalovaný tvrdil, že schôdza vlastníkov bytov sa 27. novembra 2007 nekonala a\nk hlasovaniu nedošlo, uvedené predstavovalo otázku, ktorá mala byť riešená žalobou podľa § 14 ods. 4\ndruhá veta zákona o vlastníctve bytov v znení do 30. septembra 2014. Irelevantnou vystala tiež námietka\nžalovaného, že nebol v postavení prehlasovaného vlastníka, ktorou odôvodňoval nepodanie žaloby,\npretože k iniciovaniu postupu podľa § 14 ods. 4 druhej vety, žalovaný nemusel disponovať postavením\nvýlučne prehlasovaného vlastníka. Ak teda žalovaný nevyužil právo namietať platnosť zmluvy o výkone\nsprávy (či už jej obsah alebo formálne náležitosti) podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. v zákonom\nurčených prekluzívnych lehotách, na ktoré bol súd povinný ex offo prihliadať, jeho právo zaniklo. Ďalej\nžalovaný v podanom odvolaní namietal, že žalobca pri výpočte spotreby studenej vody postupoval\nv rozpore so zásadami určenými pre daný rozpočet, keď pri jeho výpočte vychádzal iba z jedného\npomerového koeficientu. Podľa názoru žalovaného skutočný koeficient medzi hlavným vodomerom a\nstúpačkovými vodomermi bol v roku 2020 v hodnote 1,06 a koeficient na stúpačke žalovaného bol v\nhodnote 0,807, preto celkový koeficient pre uvedenú stúpačku bol v hodnote 0,85542 a nie 1,23. Tiež\nuviedol, že súd prvej inštancie vychádza z vymyslených údajov, ktoré v súdnom konaní neboli vykonané,\nkeď si v rozsudku vymyslel údaje o spotrebe vody za dve obdobia od 1. januára do 31. augusta a od\n1. septembra do 31. decembra s tým, že v konaní bolo preukázané, že odpočty stavov meračov sa\nvykonávajú len raz do roka, a to na konci príslušného roka. Zároveň v tejto súvislosti žalovaný uviedol,\nže súd poukázal na koeficient K2 v hodnote 1,03889 a K3 v hodnote 1,23146, ktoré sú rozdielne, ako\nkoeficienty uvádzané žalobcom vo vyúčtovaní za rok 2020, kde bol koeficient za obdobie od 1. januára\ndo 31. augusta uvedený v hodnote 1,23153 a za obdobie od 1. septembra až 31. decembra 2020 v\nhodnote 1,23135. Odvolací súd posudzujúc nastolenú námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávneho\nuvedenia hodnoty koeficientu žalobcom, vyhodnotil, že v danom prípade žalovaný nijako nepreukázal\nz akého dôvodu koeficienty týkajúce sa studenej vody uvádzané žalobcom vo vyúčtovaní za rok 2020\n(č. l. 47) sú nesprávne. Žalobca v podanom odvolaní poukazoval len na jeho výpočty a na to, že\nv danom prípade koeficient nemohol byť v hodnote 1,23. Uvedené podľa názoru odvolacieho súdu\nnebolo spôsobilé spochybniť hodnovernosť údajov - koeficientov, uvádzaných žalobcom vo vyúčtovaní\nza rok 2020, keď žalovaný neuvádzal žiadne relevantné dôvody hodnoverne spochybňujúce koeficienty\nuvedené žalobcom v danom vyúčtovaní. Žalovaný síce namietal, že žalobca pri rozpočítaní nákladov\nstudenej vody za rok 2020 vychádzal za obe obdobia len z jedného pomerového koeficientu, avšak\nsám následne v podanom odvolaní pri vytýkaní nesprávne uvedených hodnôt týchto koeficientov súdom\nprvej inštancie poukazoval na dve hodnoty týchto koeficientov za uvedené dve obdobia. Odvolací\nsúd sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného ohľadom súdom prvej inštancie nesprávne uvedených\nhodnôt pomerových koeficientov, ktoré súd uviedol v hodnote K2 1,03889 a K3 v hodnote 1,23146,\nkeď vo vyúčtovaní boli uvedené v hodnote 1,23153 za obdobie od 1. januára do 31. augusta 2020\na v hodnote 1,23135 za obdobie od 1. septembra až 31. decembra 2020. V tejto súvislosti odvolací\nsúd poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie v bode 98.6 odôvodnenia vykonal samostatný\nprepočet rozpočítania nákladov na studenú vodu. Samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie pri výpočte\naplikoval (odlišné na desatinné čísla) údaje (čo možno vyhodnotiť ako možnú inú zrejmú nesprávnosť),\nnezapríčinilo nesprávnosť jeho právneho názoru o dôvodnosti nároku žalobcu súvisiaceho s úhradou\nnákladov sa studenú vodu za rok 2020 v zmysle predloženého vyúčtovania (č. l. 47). Ďalej žalovaný v\npodanom odvolaní namietal, že žalobca porušil § 8a ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., pretože nepredložil\nvyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia za rozúčtovania na jednotlivé\nbyty, a preto by mu nemal patriť nárok na zaplatenie platby za správu vo výške 69,96 eura. Nesúhlasil s\nprávnym záverom súdu prvej inštancie, že § 8a ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. sankcionuje len absolútnu\npasivitu správcu, a teda nepredloženie žiadnej správy o činnosti a vyúčtovania fondu prevádzky, údržby\na opráv, úhrad za plnenia za rozúčtovania na jednotlivé byty. Odvolací súd preskúmavajúc napadnuté\nrozhodnutie súdu prvej inštancie i z hľadiska tejto odvolacej námietky žalovaného, dospel k záveru,\nže sa možno stotožniť s právnym názorom súdu prvej inštancie, že § 8a ods. 4 zákona č. 182/1993\nZ. z. sankcionuje len absolútnu pasivitu správcu, a teda len nepredloženie žiadnej správy o činnosti\na vyúčtovania fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia za rozúčtovania na jednotlivé byty.\nV danom prípade bolo v konaní preukázané, že žalobca včas predložil správu o svojej činnosti, ktorej\nsúčasťou bolo i vyúčtovanie fondu (č. l. 48), ku ktorému doložil i potvrdenie o odoslaní. Vzhľadom na\nuvedené v danom prípade nebol spor o včasnosť doručenia dokumentov podľa § 8a ods. 2 zákona č.\n182/1993 Z. z. Odvolací súd súhlasil so súdom prvej inštancie, že ak dokumenty predložené žalobcom\nneobsahujú všetky náležitosti podľa § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. (ako konštatoval i súd\nprvej inštancie v bode 94.), ustanovenie § 8a ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. stanovuje sankciu pre\n\nsprávcu len v prípade absolútneho nepredloženia dokumentov stanovených v § 8a ods. 2 citovaného\nzákona. Preto ak v danom prípade bolo jednoznačne preukázané a nesporné, že žalobca správu o\nsvojej činnosti ako i vyúčtovanie použitia fondu predložil včas, bolo nutné súhlasiť s právnym názorom\nsúdu prvej inštancie o dôvodnosti jeho nároku a odvolaciu argumentáciu žalovaného v tomto rozsahu\npovažovať za neobstojnú. Odvolací súd taktiež vyhodnotil za správny právny názor súdu prvej inštancie\nuvedený v bode 97. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ohľadom žalovaným namietaných nákladov\nna ústredné kúrenie. Z vykonaného dokazovania a listinných dôkazov vyplynulo, že vlastníci bytov 25.\nmarca 2011 schválili rozpočítanie nákladov na ústredné kúrenie v pomere 30 % základná zložka a 70 %\nspotrebná zložka. Pokiaľ ide o byt žalovaného, v zmysle § 7 ods. 3 predmetnej vyhlášky bolo potrebné ho\nzaradiť pod bod b), nakoľko jeho byt nespĺňa predpoklady uvedené v bode a) a na uvedenom nič nemení\nani skutočnosť, že rozvody prechádzajúce cez svoj byt odizoloval dvojitou izoláciou a sadrokartónom.\nVzhľadom na skutočnosť, že cez byt žalovaného prechádzali rozvody tepla, bol v tomto prípade dôvodný\npostup v zmysle § 7 ods. 3 písm. b) vyhlášky a rozpočítanie základnej zložky na časť podlahovej plochy\nbytu žalovaného upravenej o koeficient 0,25, nakoľko vyhláška jednoznačne a bez ďalších podmienok\nv tomto prípade upravuje povinnosť rozpočítať základnú zložku tak medzi konečných spotrebiteľov, ako\naj medzi tých užívateľov bytov a nebytových priestorov, ktorí majú individuálne vykurovanie, ako je to\nv prípade žalovaného. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že ak mu bol daný súhlas\nvlastníkov na vlastné vykurovanie, bol mu daný aj súhlas k neplateniu základnej zložky, čomu nasvedčuje\naj odsúhlasenie vlastníkov v roku 2022 (22. júna 2022), že žalovanému už nebude tento náklad účtovaný.\nĎalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jeho platby, ktoré v roku 2020\nrealizoval na účet bytového domu, a to i s poukazom na ustanovenie § 566 Občianskeho zákonníka.\nOdvolací sú poukázal na to, že žalovaný 19. októbra 2020 uhradil na účet žalobcu sumu vo výške 523,55\neura, avšak s poznámkou určujúcou účel tejto platby resp. účel, na ktorý táto platba žalovaného mala byť\nžalobcom započítaná - zaplatenie sumy podľa rozsudku 25Co/164/2019. Pri prieskume napadnutého\nrozhodnutia odvolací súd nevzhliadol prítomnosť odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 psím. b), písm.\nf) a písm. h) CSP, keď súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 220 ods.\n2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP\na § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému\nžalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %) s tým, že o výške\nnáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie\nkončí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil\nustanovením § 420 písm. f) CSP. Namietal, že v konaní bola od jeho počiatku prítomná vada, pre\nktorú bol súd povinný konanie zastaviť. Žalobu totiž podala osoba, ktorá na jej podanie nebola\npoverená žalobcom a celkom nesporne nedisponuje vlastnou procesnou spôsobilosťou vystupovať\nv konaní ako žalobca. Rozhodnutie o udelení plnej moci právnemu zástupcovi žalobcu podpísal\nlen jeden člen predstavenstva. Takýto úkon bol v zmysle ustálenej judikatúry absolútne neplatným;\nako taký nevyvoláva právny účinok spočívajúci v zastúpení žalobcu jeho „právnym zástupcom“ a v\nspôsobilosti takéhoto „právneho zástupcu“ účinne podať žalobu. Najvyšší súd uviedol, že nedodržanie\npredpísaného spôsobu konania štatutárneho orgánu spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu\n(5Cdo/42/2007). V zmysle uvedených záverov bolo zrejmé, že žalobca platne neprejavil vôľu podať\nžalobu a k účinnému podaniu žaloby tak vôbec nedošlo. Osoba, ktorá žalobu v prejednávanej veci\npodala, nedisponovala oprávnením ju v mene žalobcu podať, pretože žalobca jej toto oprávnenie\npredpísaným spôsobom neudelil. Nejde teda o situáciu, keď by plnomocenstvo vykazovalo nedostatky\nz hľadiska jeho rozsahu alebo zrozumiteľnosti, a teda o odstrániteľnú vadu, ale o situáciu, keď\nplnomocenstvo úplne chýba, nakoľko na strane samotného žalobcu/splnomocniteľa chýba náležitosť\nvôle, ako nevyhnutná podmienka platnosti plnomocenstva a teda aj platnosti úkonov vykonaných na\njeho základe. Ak však na strane osoby, ktorá žalobu podala, chýba oprávnenie ju vôbec podať, chýba\núplne základná podmienka konania. Dovolateľ ďalej namietal, že okresný súd nesplnil svoju poučovaciu\npovinnosť v predpísanom rozsahu, a to ani pri prvom procesnom úkone voči žalovanému ani v ďalšom\npriebehu konania. Okresný súd bez relevantného vysvetlenia odmietol prihliadnuť na tvrdenia a dôkazy\npredložené žalovaným, ktorými tento poprel kľúčové tvrdenia žalobcu v otázke danosti ním uplatneného\nnároku. Žalovaný v konaní predložil dôkazy, preukazujúce, že zmluva o výkone správy, od ktorej žalobca\nodvíja svoj nárok, nemohla byť na schôdzi vlastníkov bytového domu zasadnutí údajne konanej dňa 27.\nnovembra 2007 schválená, pretože sa táto schôdza vôbec neuskutočnila. Ide pritom o úplne zásadné\ndôkazy, pretože ich obsahom sú tvrdenia viacerých účastníkov schôdze, že schôdza vôbec neprebehla\na teda sa na nej nemohlo hlasovať a nemohlo byť prijaté žiadne uznesenie, a preto ani uznesenie o\n\nschválení zmluvy o výkone správy. Žalovaný v konaní predložil relevantné a hodnoverné dôkazy na\npodporu svojho tvrdenia, že k hlasovaniu nedošlo, a že teda z dôvodu absencie hlasovania vlastníkov\nvôbec nezačala a nemohla začať plynúť lehota ustanovená v § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z..\nŽalobca svoj nárok odvíjal od zmluvy o výkone správy, pričom tvrdil, že táto zmluva bola platná, pretože ju\nvlastníci na schôdzi konanej dňa 27. novembra 2007 údajne schválili požadovanou väčšinou. Žalovaný\ntvrdenie žalobcu o hlasovaní o zmluve, o schválení tejto zmluvy a teda aj jej platnosti účinne poprel a\ntvrdil, že zmluva nebola platná, pretože vlastníci o nej na danej schôdzi nehlasovali, keďže sa takáto\nschôdza ani nekonala. Toto svoje tvrdenie žalovaný podoprel konkrétnymi dôkazmi. Žalobca v konaní\nnepredložil zápisnicu z údajnej schôdze, ktorej povinnou súčasťou mali byť aj výsledky hlasovania o\nzmluve, tvrdiac, že túto zápisnicu stratil. Súdy odkázali na posúdenie predbežnej otázky (platnosť zmluvy\no výkone správy) v iných veciach, spisy vedené k daným veciam však do konania nepripojili a dôkazy\nv nich obsiahnuté nevykonali. Ďalej namietal, že zatiaľ čo okresný súd posúdil nárok žalobcu v časti\nnákladov na ústredné kúrenie za rok 2020 podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva č. 240/2016 Z. z.,\nkrajský súd svoje závery v tej istej otázke oprel o vyhlášku ÚRSO č. 630/2005 Z. z., ktorá stratila platnosť\na účinnosť dňom 31. decembra 2016. Celkom zjavne pritom nejde o omyl v písaní a „len“ nesprávne\noznačenie právneho predpisu. Z úvah krajského súdu v bodoch 33. až 35. napadnutého rozsudku\nvyplynulo ako nesporné, že sa vo svojich právnych záveroch skutočne riadil skoršou vyhláškou č.\n630/2005 a vychádzal z jej obsahu. Krajský súd odôvodnil svoje právne závery iným právnym predpisom,\nnež ktorým svoje závery v tej istej otázke odôvodnil okresný súd. Posúdenie skutkového stavu podľa\niného právneho predpisu, než podľa ktorého bol posúdený v konaní pred prvostupňovým súdom, a to\nbez akéhokoľvek vysvetlenia, zaťažuje napadnutý rozsudok krajského súdu vadou nepreskúmateľnosti\na zakladá tak dôvodnosť uplatneného dovolacieho dôvodu. Nárok žalobcu bol prinajmenšom v časti\nnákladov na ústredné kúrenie nesúladný s § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka (plnenie za\nslužbu, ktorej poskytnutie v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa) aj s ďalšími ustanoveniami\no spotrebiteľských zmluvách, ktorých výpočet nemá pre účely dovolacieho konania žiadnu pridanú\nhodnotu. Žalovaný navrhol, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutia súdov nižšieho stupňa podľa § 449\nods. 1 a 2 CSP zrušil, konanie podľa § 450 v spojení s § 161 ods. 2 CSP zastavil a priznal žalovanému\nnárok na náhradu trov konania. Pre prípad, ak by najvyšší súd dospel k záveru, že nie sú dané dôvody\nna zastavenie konania, žalovaný eventuálne navrhol, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutia podľa §\n449 ods. 1 a 2 CSP zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal žalovanému nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania.\n4. K podanému dovolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že od 1. júla 2004 bol správca aktívne\nvecne legitimovaný podať vo svojom mene žalobu na súd na vymáhanie pohľadávok vlastníkov bytov\na nebytových priestorov. Inými slovami postavenie žalobcu v týchto sporoch mal samotný správca,\nktorý tak bol účastníkom konania. Od 1. júla 2007 aktívne vecne legitimovaným subjektom sporov o\nvymáhanie pohľadávok vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome je správca, ktorý za vlastníkov\nbytov a nebytových priestorov koná pred súdom. Plná moc nebola spochybnená, a to ani súdmi\nprvej, druhej a ani dovolacím súdom. Doložená plná moc bola platná a právo na spravodlivý proces\nbolo zachované pre obe strany sporu. CSP nevymedzuje žiadne osobitné podmienky pre náležitosti\nprocesného plnomocenstva. Z plnomocenstva musí byť zrejmý rozsah oprávnenia zastupujúceho\nkonať za zastúpeného (uznesenie NS SR, sp. zn. 7MCdo 6/2013). Pokiaľ sa jedná o nesplnenie\npoučovacej povinnosti zo strany súdu podľa § 292 písm. b) CSP, uvedenú povinnosť si okresný\nsúd splnil, a to jednak pri prvom procesnom úkone, ako aj v priebehu konania. Túto argumentáciu\nžalovaného považoval žalobca za málo pravdepodobnú, t. j. že by si súd prvej inštancie uvedenú\npovinnosť nesplnil, v spise Okresného súdu Levice sa tento dôkaz nachádza. Poučovacia povinnosť\nsúdu bola aj súčasťou predvolaní na pojednávanie a prípadne nesplnenie tejto povinnosti, nemá za\nnásledok nesprávne rozhodnutie súdu. O účelovosti tejto námietky svedčí aj okolnosť, že žalovaný\ntúto skutočnosť nenamietal v odvolacom konaní. Žalovaný sa opätovne dovolával zásadných vád a\naplikačnú svojvôľu súdov. Splnomocnený právny zástupca žalovaného v dovolacom konaní, tak urobil\nz dôvodu neznalosti doterajších konaní medzi účastníkmi konania, v ktorých konaniach v predmetnej\notázke bolo vykonané rozsiahle a dôkladné dokazovanie záverom ktorého bolo, že na základe pozvánky\nz 24. októbra 2007 predstavenstvo družstva o výbor členskej samosprávy zvolalo schôdzu vlastníkov\nbytov v bytovom dome. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre z 20. septembra 2023\nso sp. zn. 11Co/7/2023, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Levice z 22. decembra 2022\nso sp. zn. 15C/79/2018. V tejto súvislosti tiež poukázal na už právoplatne skončené konania medzi\nstranami sporu, a to konania vedené Okresným súdom Levice pod sp. zn. 11C/99/2015, 9C/170/2014 a\n9C/82/2017. Otázka platnosti zmluvy o výkone správy bola tak opakovane právoplatne vyriešená, pričom\n\nnebol dôvod odkloniť sa od týchto záverov. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 29. júna 2021 so sp. zn. 1Cdo/60/2019 a uviedol, že v prípade, ak by bolo pravdivé skutkové\ntvrdenie žalovaného o tom, že sa schôdza, na ktorej sa mala schváliť sporná zmluva o výkone správy\nnekonala a žalovaný, tak nenapĺňal zákonnú požiadavku tzv. „prehlasovaného vlastníka“ na podanie\nžaloby podľa §14 ods. 4 zákona č. 182/1193 Z. z., nebolo pravdou, že by mu nebolo možné priznať\nžiadnu právnu ochranu. Žalovaný ako vlastník mal popri osobitnom prostriedku právnej ochrany práva\npodľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., k dispozícii aj všeobecný prostriedok súdnej ochrany na\nzvrátenie vzniknutého stavu, napr. žalobu o určenie neplatnosti uznesenia resp. samotnej spornej zmluvy\no výkone správy, a to podľa vtedy platného § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Občianskeho súdneho\nporiadku, keď tak, ako na sporné uznesenie, aj na spornú zmluvu o výkone správy, sa vzťahujú aj\npríslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaný teda najneskôr dňom odmietnutia prevzatia\nspornej zmluvy o výkone správy nadobudol vedomosť o tomto svojom skutkovom tvrdení, že zmluva\no výkone správy schválená nebola. Nebolo možné sa stotožniť s právnym názorov žalovaného, že sa\nsúdy nižšieho stupňa pri svojom rozhodovaní vo veci opreli o skutkové závery a dôkazy, ktoré v konaní\nneboli vykonané. Nevykonanie dôkazov nie je svojvôľa súdu, lebo vykonanie dôkazov v zmysle návrhu\nstrán sporu je výlučne v kompetencii súdu, ktorému bolo dobre známe z iných konaní, čo žalovaný tvrdil\na navrhol. Žalobca navrhol, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie súdov nižšej inštancie ako vecne\nspráve potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v\nktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné v časti namietanej vady zmätočnosti\npodľa § 420 písm. f) CSP, ktoré sa týka konania za právnickú osobu podľa § 13 a § 243 Obchodného\nzákonníka.\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd\nneprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade\nuvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,\nv čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n9. Dovolateľ, okrem iného, namietal nesplnenie procesných podmienok konania; ak je pre právny úkon\npredstavenstva predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoň dvoch členov predstavenstva.\nPreto pre udelenie písomného plnomocenstva v tomto súdnom konaní bol potrebný nielen podpis\npredsedu predstavenstva, ale aj podpis ďalšieho člena predstavenstva. Dovolateľ v tomto smere svoje\nargumenty podporil poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5MCdo/10/2009 z 10. marca 2010.\n10. Legitimita oprávnenia konať pred súdom za právnickú osobu mala byť predmetom šetrenia súdov\nnižších inštancií ex offo. Každý, kto koná za právnickú osobu, štátny orgán alebo štát, musí svoje\noprávnenie preukázať. Toto oprávnenie sa preukazuje spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti (napr.\nmenovacou listinou, písomným poverením a pod.). Oprávnenie konať za právnickú osobu, štátny orgán\nalebo štát netreba súdu preukázať v prípade, ak také oprávnenie vyplýva z obchodného registra alebo z\niného verejného registra, alebo ak také oprávnenie je známe súdu z jeho činnosti. Ak údaje o štatutárnom\norgáne vyplývajú z obchodného registra, netreba súdu predkladať osobitne výpis z obchodného registra\nna preukázanie oprávnenia konať za právnickú osobu.\n\n11. Družstvo je právnickou osobou, ktorej orgánmi sú členská schôdza, predstavenstvo, kontrolná\nkomisia a ďalšie orgány družstva podľa stanov [§ 222 ods. 1 prvá veta v spojení s § 237 písm. a) až d)\nObchodného zákonníka]. Predstavenstvo riadi činnosť družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach\ndružstva, ktoré tento zákon alebo stanovy nevyhradili inému orgánu. Predstavenstvo je štatutárnym\norgánom družstva. Predstavenstvo plní uznesenia členskej schôdze a zodpovedá jej za svoju činnosť.\nAk zo stanov nevyplýva niečo iné, za predstavenstvo koná navonok predseda alebo podpredseda. Ak je\nvšak pre právny úkon, ktorý robí predstavenstvo, predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoň\ndvoch členov predstavenstva (§ 243 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka).\n12. Na č. l. 16. súdneho spisu sa nachádza plnomocenstvo z 31. marca 2023, ktoré advokátke Mgr.\nRenáte Mészáros, Námestie Hrdinov 7 - 8, Levice, udelil J.. W. W. ako „štatutárny zástupca“ na „všetky\nprávne úkony týkajúce sa zastupovania Okresného stavebného bytového družstva Levice... ako správcu\nbytového domu č. s. XXX na ul. Q. XX, XX, XX v Ž., nevyhnutné k vedeniu súdneho sporu...“.\n13. Ak Civilný sporový poriadok neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú\nsplnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť, t. j. „procesné podmienky“ (§ 161 ods. 1 CSP).\nAk ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 161 ods.\n2 CSP). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia\nna jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým\nsa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví (§\n161 ods. 3 CSP).\n14. Vo všeobecnosti platí, že ak v sporovom konaní uskutoční zástupca úkon v mene\nzastúpenej sporovej strany, musí mať súd písomným splnomocnením (§ 92 <https://app.beckonline.sk/bo/document-view.seam?documentId=pj5f6mrqge2v6mjwgaxhaylsmftxeylgfu4te> ods. 1\nCSP) preukázanú existenciu a rozsah zastúpenia. Pri úkonoch zástupcu predstavuje písomné\nsplnomocnenie procesnú podmienku v zmysle § 161 CSP <https://app.beck-online.sk/bo/\ndocument-view.seam?documentId=pj5f6mrqge2v6mjwgaxhaylsmftxeylgfuytmmi>. Absencia riadneho\nsplnomocnenia je vždy odstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky, ktorý od súdu\nvyžaduje uskutočnenie vhodných opatrení podľa § 161 <https://app.beck-online.sk/bo/documentview.seam?documentId=pj5f6mrqge2v6mjwgaxhaylsmftxeylgfuytmmi> ods. 3 CSP. Pri neodstránení\ntohto nedostatku postupuje súd podľa okolností prípadu a procesného štádia konania tak, že\nkonanie v zmysle § 161 ods. 3 in fine CSP <https://app.beck-online.sk/bo/document-view.seam?\ndocumentId=pj5f6mrqge2v6mjwga> zastaví (F. Sedlačko: Civilný sporový poriadok, beck-online, 2.\nvydanie, 2022, s. 326 - 340).\n15. Je nesporné, že súdne konanie, z ktorého vzišlo napadnuté rozhodnutie, je od začiatku postihnuté\nprocesnou vadou. K takejto vade v analogickej veci, kde písomné plnomocenstvo v konaní udelené\nadvokátovi, ani samotnú žalobu, nepodpísali dvaja členovia predstavenstva družstva, najvyšší súd už v\nuznesení sp. zn. 5MCdo/10/2009 z 10. marca 2010 zaujal nasledovné stanovisko: „Pre právne úkony,\nktoré robí predstavenstvo družstva v predpísanej písomnej forme sa vyžaduje podpis dvoch členov\npredstavenstva. (...) Ak sa žalobca 1/ rozhodol udeliť advokátovi písomnú plnú moc, táto musí obsahovať\ntiež podpisy dvoch členov predstavenstva družstva, pretože takto uvedeným spôsobom (i formou) možno\nsúdu jednoznačne preukázať, že vôľou žalobcu 1/ je, aby ho v konaní zastupoval advokát. Ak súdy\noboch stupňov v prípade plnomocenstva podpísaného iba jedným členom predstavenstva družstva\n(predsedom družstva) trvali na tom, aby bola vôľa žalobcu 1/ na takomto právnom úkone (listine)\ndoplnená o podpis ďalšieho člena predstavenstva, ich postup bol v súlade s § 28 ods. 1 O. s. p. v\nspojení s §234 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka. Tu je potrebné dodať, že nedostatok plnej moci je\nodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky konania (§ 103 O. s. p., § 104 O. s. p.).“ K tomu ďalej\nporovnaj R 12/1985, R 58/2003 alebo sp. zn. 2Cdo/249/2004 (ZSP 32/2005).\n16. Uvedené skutočnosti sú plne v súlade so záverom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý\nvyslovil vo svojom náleze zo 7. mája 2025 so sp. zn. I. ÚS 111/2025 s tým, že legitimitu oprávnenia konať\npred súdom za právnickú osobu má byť predmetom šetrenia najvyššieho súdu ex offo.\n\n17. Dovolací súd preto dospel k záveru, že pre dosiahnutie zmyslu a podstaty ďalšieho konania\nprichádza do úvahy iba zrušenie rozsudku odvolacieho súdu z existencie porušenia práva žalovaného\nna spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).\n18. Vzhľadom na to, že zo strany dovolacieho súdu došlo k zrušeniu rozsudku krajského súdu z dôvodu\nnesplnenia procesných podmienok, už sa nateraz ďalej nezaoberal ďalšími dovolacími námietkami\nžalovaného.\n19. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak bolo\nrozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie\na odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší\nrozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne\ntento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}