{"guid": "8aa98078-1acb-4367-9b6a-3eaa25c53ce6:38880af3-527c-49ce-85ef-8d12853be5c1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:4121212195.2", "spisova_znacka": "5Cdo/57/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/57/2023 z 20. 2. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. februára 2025, sp. zn. 5Cdo/57/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:4121212195.2", "identifikacne_cislo": "4121212195", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Mária Trubanová, PhD", "sudca_id": 297, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-maria-trubanova-phd-297", "datum_vydania": "2025-02-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Nájomná zmluva", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "nazov": "§ 385 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-385"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-1", "nazov": "§ 393 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-703.odsek-1", "nazov": "§ 703 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-703.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-703"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-705.odsek-1", "nazov": "§ 705 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-705.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-705"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-712.odsek-1", "nazov": "§ 712 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-712.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-712"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-712a.odsek-8", "nazov": "§ 712a ods. 8 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-712a.odsek-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-712a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-712c.odsek-1", "nazov": "§ 712c ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-712c.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-712c"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-712c.odsek-2", "nazov": "§ 712c ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-712c.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-712c"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-712c.odsek-3", "nazov": "§ 712c ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-712c.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-712c"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-385", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-382", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-703", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-705", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-712", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-712a", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-712c"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/38880af3-527c-49ce-85ef-8d12853be5c1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:4121212195.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:4121212195.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:4121212195.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/57/2023\n4121212195\n20. 02. 2025\nJUDr. Mária Trubanová\nECLI:SK:NSSR:2025:4121212195.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobcu: S. C., nar. M.,\nbytom H., zast. BIZOŇ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Laurinská 4, Bratislava, IČO: 36 833 533, proti\nžalovanej: C. C., nar. M., bytom H., zast. Advokátska kancelária JUDr. René Hudzovič, s. r. o., so sídlom\nŠtefánikova trieda 49, Nitra, IČO: 36 860 697, o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, vedenom na\nOkresnom súde Nitra pod sp. zn. 16C/58/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nNitre z 29. novembra 2022 sp. zn. 12Co/103/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 2. mája 2022\nč. k. 16C/58/2021-276 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“ alebo „rozhodnutie okresného súdu“) zrušil\nprávo spoločného nájmu bytu žalobcu a žalovanej k nájomnému bytu č. X nachádzajúcemu sa na\nprízemí bytového domu F., na ulici H., vchod XX v R., blok: O. pozostávajúceho z 3 izieb,\nkuchyne a príslušenstva, a to s ú činnosťou od právoplatnosti rozsudku (prvá výroková veta). Za\nvýlučného nájomcu bytu a pokračujúceho člena bytového družstva určil žalovanú, bez zabezpečenia\nbytovej náhrady žalobcovi (druhá výroková veta). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že\nžalovanej proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške\nnáhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník (tretia výroková veta).\n1.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že konal o žalobe žalobcu, ktorý sa domáhal\nzrušenia práva spoločného nájmu bytu žalobcu a žalovanej k nájomnému bytu č. X, nachádzajúceho sa v\nbytovom dome F. vo vlastníctve Okresného stavebného bytového družstva R., prízemie, vchod: H., blok:\nO., pozostávajúceho z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva. Žalobca žiadal, aby ho súd určil za výlučného\nnájomcu a pokračujúceho člena družstva. Žalobu odôvodnil v podstate tým, že jeho manželstvo so\nžalovanou bolo rozsudkom Okresného súdu Nitra zo 7. septembra 2021 č. k. 36Pc/11/2021-107\nrozvedené; so žalovanou maloleté deti nemajú; k dohode o tom, kto zostane výlučným nájomcom\ndružstevného bytu nedošlo. Zdôraznil, že o pridelenie družstevného bytu sa zaslúžil on, nakoľko jeho\npridelenie sa odvíjalo práve od jeho členstva v Okresnom stavebnom bytovom družstve Nitra. Žalovaná\ns návrhom žalobcu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu vyjadrila súhlas; nesúhlasila s\nnávrhom, aby za osobu, ktorá bude ako výlučný nájomca a pokračujúci člen družstva byt užívať, bol\nurčený žalobca. Okrem zásluhy o pridelenie družstevného bytu žiadala, aby súd v súlade s ustálenou\nsúdnou praxou prihliadal na konkrétne okolnosti prípadu a aj na ďalšie hľadiská, ako sú širšie okolnosti\n\nrozvratu manželstva, sociálne aspekty, možnosti nového usporiadania bytových pomerov, zdravotné\npomery rozvedených manželov, na spoločenský význam a náročnosť ich práce. Navrhla, aby súd zobral\ndo úvahy aj účelné využitie bytu, a teda, či u osôb, ktoré zostanú v byte bývať, sú predpoklady na pokojné\na usporiadané spolužitie, záujem plnoletých detí, počet rodinných príslušníkov, ktorí budú v byte bývať\na pod.\n1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 703 ods. 2, § 705 ods. 1, ods. 2, § 712 ods.\n1, § 712a ods. 8 a § 712c ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Poskytol výklad § 705\nods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého súdy rozhodujú o nájme družstevných bytov, kde právo\nna ich pridelenie vzniklo za trvania manželstva za predpokladu, že medzi rozvedenými manželmi\nnedošlo k dohode o byte. Uviedol, že po rozhodnutí súdu o zrušení práva spoločného nájmu bytu sa\nprávoplatnosťou takéhoto rozhodnutia stáva výlučným nájomcom ten z bývalých manželov, ktorého určí\nsúd. Súd pritom prihliada na celý komplex rozhodujúcich okolností; okrem záujmu maloletých detí a\nstanoviska prenajímateľa, zohľadní sociálnu, zdravotnú, finančnú situáciu účastníkov; zohľadní príčiny,\nktoré viedli k rozvratu manželstva, mieru, ktorou sa bývalí manželia pričinili o nadobudnutie bytu, aké\nsú oprávnené bytové potreby účastníkov a z akých dôvodov opustil niektorý z nich byt a ako\nsi plnili povinnosti nájomcu.\n1.3. Odvolací súd poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia R 78/1970 a konštatoval, že súdna\nprax je jednotná v názore, že nie je vylúčené, aby ďalšie hľadiská pre rozhodovanie podľa § 705 ods. 3\nObčianskeho zákonníka prevážili nad hľadiskami, ktoré zákon v citovanom ustanovení výslovne uvádza.\n1.4. Žalobu na zrušenie práva spoločného nájmu družstevného bytu považoval súd prvej inštancie za\ndôvodnú; strany sporu ako spoloční nájomcovia družstevného bytu a zároveň členovia družstva\nsa po rozvode manželstva o nájme bytu nedohodli. Okresný súd považoval za nesporné, že žalobcovi\nza trvania manželstva vzniklo právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu; stranám sporu\nspoločný nájom bytu manželmi vznikol už k prvému im pridelenému bytu, čím vzniklo aj spoločné\nčlenstvo manželov v družstve, z ktorého sú obaja manželia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne.\n1.5. Okresný súd tak zrušil stranám sporu právo spoločného nájmu družstevného bytu a určil, že\nžalovaná ako členka družstva bude ďalej nájomcom. Vychádzal pritom z komplexu nasledovných zistení:\n1.5.1. Okresný súd prihliadol, že predmetný byt od 21. marca 2021 užíva výlučne žalovaná so svojimi\nsynmi a od roku 2017 platí všetky úhrady spojené s užívaním bytu výlučne starší syn strán sporu, S.\nC.. Žalovaná sa pritom na úhrade nákladov spojených s užívaním bytu podieľala vo väčšej miere\nako samotný žalobca; skutkové tvrdenie žalobcu o jeho nadštandardnej bonite z dôvodu daru\nfinančných prostriedkov od jeho rodičov a z jeho predchádzajúcich príjmov z podnikania ostalo\nnepreukázané.\n1.5.2. V konaní okresný súd nepovažoval za sporné, že žalovaná zo spoločného rodinného domu\ndoslova utiekla dňa 21. marca 2021, aj keď žalobca popieral akékoľvek svoje agresívne konanie.\nTvrdenie žalovanej bolo podopreté výpoveďou svedka S. C. (syna strán sporu); okresný súd považoval\ntvrdenie žalovanej ohľadne jej odchodu zo spoločnej domácnosti vedenej so žalobcom za pomerne\ndramatických okolností za nespochybnené.\n1.5.3. Súd prvej inštancie do úvahy bral nielen bytovú otázku žalovanej, zabezpečenie práva na pokojné\nbývanie, ale aj dôkazy smerujúce k záveru, že správanie žalobcu voči žalovanej nemožno označiť za\nslušné a bežné, nasvedčujúce tomu, že žalobca sa nevie vyrovnať s rozvodom manželstva. Strany\nsporu v konaní prezentovali vzájomné animozity. Žalovaná však podľa názoru okresného súdu nemá\ninú možnosť ako bývať v byte, vo vzťahu ku ktorému sa strany domáhali zrušenia spoločného nájmu\nbytu. U žalovanej absentuje akákoľvek iná možnosť zabezpečiť si iné riešenie bytovej otázky.\n1.5.4. Vo vzťahu k širším okolnostiam rozvratu manželstva súd prvej inštancie konštatoval, že tieto\nnebolo možné riadne zistiť z dôvodu, že rozvodový rozsudok tieto dôvody, v dôsledku vzdania sa práva\nna podanie odvolania, bližšie nepomenoval. Stranami sporu ostali tvrdené rôzne okolnosti rozvratu\nmanželstva bez možnosti, aby súd objektívne ustálil, ktorá konkrétna príčina viedla k trvalému a\nhlbokému rozvratu manželstva bez možnosti jeho obnovenia.\n\n1.5.5. Pokiaľ ide o účelné využitie bytu, počet rodinných príslušníkov, ktorí v byte bývajú a záujem\nplnoletých detí, okresný súd konštatoval, že existuje riziko, že žalobca by v prípade určenia za výlučného\nnájomcu uskutočňoval úkony smerujúce k tomu, aby vysťahoval nielen žalovanú ako svoju exmanželku,\nale aj svoje deti, voči ktorým začal určitú diskreditačnú kampaň, ako to vyplýva z výsluchu svedka S.\nC.. Žalobca inicioval konanie o zapretie otcovstva voči synom, resp. staršiemu z nich. Určením žalovanej\nza výlučného nájomcu bytu zostane byt účelne využitý, keďže v ňom býva žalovaná so svojimi dvoma\nplnoletými synmi. Nebolo zrejmé, prečo by žalobca, bývajúci sám v dome, a ktorý má vyriešenú\nbytovú otázku a zabezpečené právo na pokojné bývanie, potreboval byt pre seba.\n1.5.6. Okresný súd sa riadil aj úvahou ohľadne prípadného negatívneho dopadu súdneho rozhodnutia na\nprávach a právom chránených záujmov nielen žalovanej, ale aj spoločných synov strán sporu; synovia\nžalobcu a žalovanej by sa v dôsledku rozhodnutia súdu mohli ocitnúť bez obydlia, čo je zjavne\nnežiaduci stav. V tomto smere okresný súd vyhodnocoval kritérium zachovania práva na obydlie a jeho\nnedotknuteľnosť v prípade žalovanej a jej synov.\n1.5.7. V rámci posudzovania širších kritérií pre určenie, ktorý z manželov zostane členom družstva,\nsúd prvej inštancie poukázal na momentálny nepriaznivý psychický stav žalovanej keď mal za to, že jej\nzjavne nestabilný emočný stav podmienil aj sám žalobca podaním návrhu na rozvod; osobitne však\npodaním návrhu na zapretie otcovstva a diskreditačnú kampaň voči žalovanej, ako aj voči synom\nžalobcu.\n1.5.8. Ak žalobca predovšetkým poukazoval na svoje zásluhy o pridelenie sporného bytu okresný\nsúd ustálil, že zo zápisnice o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo 7. februára 1990 nevyplýva, že by\nišlo o byt družstevný - stabilizačný; z tejto zápisnice nevyplývajú žiadne povinnosti žalobcu, v dôsledku\nčoho nemožno dospieť k záveru, že o byt sa zaslúžil výhradne sám žalobca. Ak by aj súd pripustil výlučnú\nzásluhu žalobcu na pridelení bytu, takáto okolnosť by nebola rozhodujúca, pretože všetky ďalšie kritériá\ndeterminujúce zákonné a spravodlivé rozhodnutie súdu bezvýhradne svedčia v prospech žalovanej.\n1.6. Súd prvej inštancie poukázal na ustálenú súdnu prax v konaniach o zrušení spoločného nájmu,\nkeď okrem určenia osoby za jediného nájomcu bytu zároveň druhému manželovi ukladá povinnosť\nbyt vypratať. V danej veci však žalobca býva v rodinnom dome, ktorý je v bezpodielovom\nspoluvlastníctve manželov od roku 2009; uloženie povinnosti vypratať byt žalobcom by bolo nadbytočné\na v zásade nevykonateľné. S poukazom na § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka okresný súd\nrozhodoval aj o poskytnutí bytovej náhrady a dospel k záveru, že žalobcovi nie je potrebné\nposkytnúť bytovú náhradu, pretože tento sám býva v dome, ktorý je súčasťou zaniknutého\nbezpodielového spoluvlastníctva; žalobca má vytvorené predpoklady na realizáciu práva na pokojné\na nerušené bývanie; má vyriešenú bytovú otázku. Žalobca napokon poskytnutie bytovej náhrady ani\nnežiadal.\n1.7. Pokiaľ ide o ostatnú argumentáciu strán sporu súd prvej inštancie zdôraznil, že vyselektoval\nlen skutkové tvrdenia, ktoré mali pre rozhodnutie sporu výpovednú hodnotu a ostatnými sa nezaoberal,\npretože ich predmetom boli nevyriešené vzťahy strán sporu. Aj z uvedeného dôvodu ďalšie návrhy\nstrán sporu na doplnenie dokazovania zamietol.\n1.8. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a náhradu trov konania v rozsahu\n100 % priznal plne úspešnej žalovanej.\n2. Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcu rozsudkom z 29. novembra 2022 č. k.\n12Co/103/2022-386 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) rozsudok súdu\nprvej inštancie potvrdil (prvá výroková veta); žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v plnom rozsahu (druhá výroková veta).\n2.1. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu postupom podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP stotožniac\nsa so skutkovými závermi okresného súdu a vecnou správnosťou rozsudku. Zhrnul odvolacie dôvody,\nktorými žalobca vytýkal súdu prvej inštancie nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne skutkové\nzistenia, nesprávne právne posúdenie a nedostatočné odôvodnenie.\n\n2.2. Reagujúc na odvolacie námietky odvolací súd konštatoval, že okresný súd vykonal dostatočné\ndokazovanie v súlade s návrhmi strán sporu; nemal za povinnosť vykonať tie dôkazy, ktoré\nnemali podstatný význam pre rozhodnutie o žalobe. Skutkový stav zistil správne v bodoch podstatných\npre rozhodnutie o žalobe.\n2.3. Pre rozhodnutie vo veci samej bolo podstatné zistenie, že strany sporu za trvania manželstva\nnadobudli právo spoločného nájmu bytu vo vlastníctve bytového družstva; že po rozvode manželstva\nsa na ďalšom nájme bytu nedohodli; že z manželstva maloleté deti nepochádzajú; že žalobca býva\nv spoločne nadobudnutom rodinnom dome, kde prístup žalovanej odmieta; že žalovaná býva\nspolu s dvoma plnoletými synmi v predmetnom družstevnom byte a takto majú obaja rozvedení\nmanželia zabezpečenú potrebu samostatného bývania. Na základe uvedeného odvolací súd považoval\nza nepodstatné vykonávanie ďalších dôkazov na zistenie toho, koho vinou nedošlo k odkúpeniu bytu\ndo osobného vlastníctva, koho zdravotný stav oproti tomu druhému je o niečo horší, či posudzovanie\nhodnovernosti výpovede svedka. Odvolací súd zdôraznil, že v dôsledku označenia „stabilizácia“ na\nzápisnici o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo 7. februára 1990 je možné predpokladať, že byt bol\npridelený ako družstevný stabilizačný byt žalobcovi. Zo zákona však vzniklo právo spoločného nájmu\nbytu a následne aj toho bytu, za ktorý bol pôvodný byt vymenený obom manželom; nevyplýva, či a\naký záväzok mal žalobca v dôsledku pridelenia družstevného stabilizačného bytu, a kedy a za\nakých podmienok tento záväzok splnil. Podľa názoru odvolacieho súdu však túto skutočnosť s odstupom\ntridsiatich dvoch rokov od prevzatia bytu nemožno považovať za takú právne významnú, aby sama\nosebe mohla viesť k záveru, že žalobca musí mať k bytu právo prednosti oproti žalovanej. Je tomu tak\nz dôvodu, že žalobca nie je odkázaný na tento byt, v ktorom sa trvale zdržiava žalovaná po odchode\nzo spoločnej domácnosti. Odvolací súd zdôraznil, že potreba bývania žalobcu je uspokojená bývaním v\nspoločnom rodinnom dome, ktorý spolu so všeobecnou hodnotou členského podielu družstevného\nbytu by mal byť aj predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva rozvedených manželov\nv súlade s § 150 Občianskeho zákonníka.\n2.4. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak považoval odvolací súd za vecne správne a\nzodpovedajúce požiadavke spravodlivosti súdneho rozhodnutia. Okresný súd postupoval správne,\nkeď ustálil, že nemožno vyhovieť žalobe v časti určenia, že žalobca bude ako člen družstva ďalej\nnájomcom bytu a rovnako postupoval správne, keď nerozhodol o vyprataní bytu žalobcom ani o\nbytovej náhrade.\n2.5. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil s tým, že v\npodrobnostiach poukázal na jeho odôvodnenie.\n2.6. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací súd aplikoval § 396 ods. 1 spojení s §\n262 ods. 1 a § 255 CSP; nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal v odvolacom konaní\nplne úspešnej žalovanej.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodil z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu zrušil podľa § 449 ods. 1 CSP a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie\nkonanie. Uplatnil nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n3.1. Pokiaľ uplatnil dovolací dôvod uvedený v § 420 písm. f) CSP tvrdil, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces tým, že odvolací súd sa bez akéhokoľvek odôvodnenia vôbec nezaoberal\nodvolacími námietkami a zmätočne vydal napadnuté rozhodnutie bez toho, aby poskytol žalobcovi\nprocesný priestor vyjadriť sa k podstatným skutočnostiam.\n3.2. Dovolateľ rozsiahlo poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a ustálil, že nedostatočná\nkvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným požiadavkám práva na\nspravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci dovolacieho dôvodu podľa\n§ 420 písm. f) CSP. Poukázal na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP a § 387 ods. 3 CSP podľa, ktorého sa\nodvolací súd v odôvodnení musí zaoberať aj ostatnými vyjadreniami strán pred konaním na súde prvej\ninštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd\nsa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.\n\n3.3. S poukazom na rozhodnutie R 78/1970 dovolateľ poukázal na kritériá, na ktoré má súd prihliadať.\nUviedol, že súd prvej inštancie sa týmito kritériami neriadil; v odôvodnení nelogicky arbitrárne\nvyhodnotil všetky kritériá v prospech žalovanej. Súd prvej inštancie zvažoval kritérium širších\nokolností rozvratu manželstva keď uviedol, že tvrdenie žalovanej o agresivite žalobcu považoval za\nnespochybnené napriek skutočnosti, že ho žalovaný poprel. Žalobkyňa svoje tvrdenie nepreukázala a\nokresný súd neprípustne preniesol dôkazné bremeno na žalobcu. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného\nsúdu pritom vyplýva, že kritérium širších okolností rozvratu manželstva považoval súd prvej inštancie\nza kľúčové a dával mu prednosť pred inými kritériami. Okresný súd pritom predpojato vyhodnotil\naj kritérium zdravotných pomerov rozvedených manželov; žalovanú v konaní vôbec nevypočul\nako stranu sporu a vychádzal len z predloženej psychologickej správy, z ktorej vyplývala len\nskutočnosť, že žalovaná navštívila svoju blízku známu - psychologičku, aby sa jej posťažovala\nna psychické problémy. Voči tomuto žalobca v podanom odvolaní namietal. Predovšetkým v odvolaní\nzdôraznil, že okresný súd kritérium širších okolností rozvratu manželstva a kritérium zdravotného\nstavu rozvedených manželov vyhodnotil svojvoľne a tendenčne v prospech žalovanej. Odvolací\nsúd bol povinný sa týmito námietkami riadne vysporiadať a rozhodnutie okresného súdu zrušiť alebo\nriadne a zrozumiteľne odôvodniť, prečo odvolacie námietky žalobcu voči postupu súdu prvej inštancie\nnie sú dôvodné.\n3.3.1. Odvolací súd naznačeným spôsobom nepostupoval, námietkami žalobcu sa nezaoberal, kritérium\n„širšie okolnosti rozvratu manželstva“ ignoroval a konal, akoby pre meritórne rozhodnutie vo veci\nvôbec nebolo podstatné a ku „kritériu zdravotného stavu manželov“ výslovne uviedol, že to pre vec\nnie je podstatné, že sa tým ani nebude v odvolacom konaní zaoberať.\n3.3.2. Dovolacie námietky v tomto smere dovolateľ uzavrel tým, že súd prvej inštancie najskôr sám\nvymedzil, ktoré kritériá považuje za dôležité pre rozhodnutie vo veci, tieto kritériá svojvoľne a predpojato\nvyhodnotil výlučne v prospech žalovanej, odvolací súd v napadnutom rozhodnutí na odvolacie námietky\nnedal žiadnu odpoveď len konštatoval, že týmito kritériami je zbytočné sa vôbec zaoberať, nakoľko\nsú podľa jeho názoru pre rozhodnutie v spore nepodstatné.\n3.3.3. Odvolací súd rozsudok okresného súdu nesprávne ako vecne správny potvrdil bez poskytnutia\nprocesného priestoru žalobcovi na vyjadrenie. Ak totiž odvolací súd dôvody, na ktorých založil súd prvej\ninštancie svoje rozhodnutie, považoval za nepodstatné, bol povinný žalobcovi poskytnúť procesný\npriestor, aby sa mohol vyjadriť výlučne ku skutočnostiam, ktoré odvolací súd považoval za\npodstatné. Tento procesný priestor poskytnutý nebol, žalobcu odvolací súd o písomné vyjadrenie\nnepožiadal, termín pojednávania nevytýčil. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa žalobca dozvedel,\nktoré skutočnosti považoval odvolací súd za podstatné. Pre žalobcu tak bol postup odvolacieho\nsúdu prekvapivý a arbitrárny, porušujúci princíp rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti konania.\n3.3.4. Konanie bolo podľa dovolateľa právoplatne skončené bez toho, aby odvolací súd dal žalobcovi\nna jeho odvolacie námietky odpoveď. Odvolací súd rezignoval na zákonnú povinnosť riadne sa\nvysporiadať so všetkými podstatnými otázkami a odvolací súd napadnuté rozhodnutie vydal bez toho,\naby žalobcovi poskytol procesný priestor vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré na rozdiel od súdu\nprvej inštancie považoval pre rozhodnutie za podstatné.\n3.4. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod uvedený v § 421 ods. 1 písm. a) CSP tvrdil, že odvolací\nsúd v napadnutom rozhodnutí posudzoval právnu otázku, ktorá je odklonom od súdnej praxe.\n3.5. Vzhľadom ku skutočnosti, že z manželstva so žalovanou nepochádzajú maloleté deti, ale len deti\nplnoleté, nebolo možné uplatniť kritérium záujmu maloletých detí, ktoré Občiansky zákonník stanovuje\nako hlavné zákonné kritérium. V prípade absencie maloletých detí Občiansky zákonník ako ďalšie\nkritérium upravuje len stanovisko prenajímateľa, iné kritériá nekonkretizuje; tieto kritériá konkretizovala\nsúdna prax. Dovolateľ poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia R 78/1970, ktoré medzi hlavné\nkritériá uvádza širšie okolnosti rozvratu manželstva, sociálne pomery a zdravotné pomery rozvedených\nmanželov, spoločenský význam a náročnosť ich práce, kto z rozvedených manželov sa pričinil o to, že\nnadobudli právo nájmu bytu, a komu a z akých dôvodov bol byt pridelený. Neskorší judikát R 27/1999\ntieto kritériá rozšíril aj o kritérium toho, kto v byte fakticky býva a toho, či u osôb, ktoré v\nnájomnom byte zotrvávajú, sú predpoklady na pokojné a usporiadané užívanie bytu. Z Občianskeho\n\nzákonníka ani ustálenej súdnej praxe nevyplýva, že by ktorékoľvek kritérium malo prednosť pred iným\nkritériom; rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia otázky, „či pri rozhodovaní o tom,\nkomu z rozvedených manželov, ktorí nemajú maloleté deti, bude nájomný byt pridelený do výlučného\nužívania, má kritérium toho kto v nájomnom byte fakticky býva, absolútnu prednosť pred ostatnými\nkritériami alebo je súd povinný vždy sa dôsledne zaoberať všetkými rozhodujúcimi kritériami.“\n3.5.1. Dovolateľ zdôraznil, že o nadobudnutie bytu sa zaslúžil výlučne on, nakoľko so žalovanou sa\nčlenmi bytového družstva stali len na základe skutočnosti, že bol zamestnancom štátneho podniku.\nTvrdil, že preukázal, že rozvod manželstva zapríčinila žalovaná a lekárskymi správami preukázal,\nže má závažné srdcovo-cievne problémy. Z uvedeného vyvodil, že väčšina rozhodujúcich kritérií\nsvedčila v jeho prospech. Mal za to, že okresný súd kritérium širších okolností rozvratu manželstva\na zdravotného stavu rozvedených manželov svojvoľne a tendenčne vyhodnotil výlučne v prospech\nžalovanej a na prospech žalobcu nevyhodnotil ani kritérium, kto sa väčšmi zaslúžil o nadobudnutie bytu.\n3.5.2. Odvolací súd však dospel k záveru, že v spore nebolo potrebné skúmať všetky\nrozhodujúce kritériá, ale podstatné pre rozhodnutie bolo výlučne kritérium toho, kto v byte v čase rozvodu\nfakticky býva. Tieto závery odvolacieho súdu sú rozporné s ustálenou súdnou praxou, nakoľko zo\nžalobcom citovanej judikatúry nevyplýva, že by niektoré z rozhodujúcich kritérií malo pred akýmkoľvek\niným rozhodujúcim kritériom automatickú prednosť. Poukázal na judikatúru dovolacieho súdu Českej\nrepubliky, z ktorej vyplýva, že okolnosť, ktorý z rozvedených manželov ku dňu rozhodnutia súdu\nbyt užíva, je len jedným z hľadísk, ku ktorým súd prihliada pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu,\nale zásadný význam po právnej stránke nemá.\n3.5.3. Dovolateľ uzavrel, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu sa odkláňa od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú videl v rozhodnutiach R 78/1970 a R 27/1999. Tým, že sa\nodvolací súd bez riadneho odôvodnenia odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, naplnil dovolací\ndôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n3.6. V dovolaní zároveň dovolateľ navrhol, aby dovolací súd vykonateľnosť a právoplatnosť napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu odložil až do vydania právoplatného rozhodnutia o podanom dovolaní.\n4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie\nžalobcu postupom podľa § 447 písm. f) CSP odmietol a priznal jej nárok na náhradu trov dovolacieho\nkonania v plnom rozsahu.\n4.1. Mala za to, že nedošlo k naplneniu žiadneho zo žalobcom uvádzaných dovolacích dôvodov.\nŽalobca z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu\nvyvodzuje nesprávne závery. Podľa názoru žalovanej rozhodnutia súdov nižších inštancií zodpovedajú\npožiadavke presvedčivosti a spravodlivosti súdneho rozhodnutia. Za absolútne nedôvodné považovala\nnámietky žalobcu smerujúce voči spôsobu, rozsahu a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutí nižších\ninštancií; zo strany odvolacieho súdu nešlo o prekvapivý, prípadne arbitrárny postup a už vôbec nie o\npostup porušujúci princíp rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti konania.\n4.2. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod uvedený v § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalovaná tvrdila, že\nsúdy nižších inštancií sa zaoberali všetkými kritériami rozhodnými pre určenie toho, ktorý z manželov\nbude byt naďalej užívať ako nájomca a pokračujúci člen družstva. Pokiaľ v predmetnej veci niektoré\nkritériá neexistovali, súd na ne prihliadnuť nemohol. Napokon, otázka toho, na ktoré z kritérií súd\nprvej inštancie, a následne i odvolací súd, prihliadli a ako ich vyhodnotili, je otázkou skutkovou a nie\nprávnou a táto otázka nemôže byť podrobená prieskumu dovolacím súdom. K uvedenému žalovaná\nuviedla, že odvolací súd nevylúčil z posudzovania kritériá uvedené v bode 17. dovolaním napadnutého\nrozhodnutia, ale poukázal na význam určitých zásadných kritérií. Je potrebné vziať na zreteľ, že oba\nrozsudky tvoria jeden jednotiaci celok a okresný súd vyhodnocoval pri rozhodovaní i ostatné kritériá.\n4.3. Návrh žalobcu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaná nepovažovala za dôvodný,\nnakoľko podľa jej názoru neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa.\n5. K vyjadreniu žalovanej zaujal stanovisko dovolateľ, v ktorom zotrval na podanom dovolaní a dôvodoch\nv ňom uvedených.\n\n6. Strany sporu sa v dovolacom konaní vyjadrili aj neskoršími podaniami; žalovaná po\ndoručení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/57/2023 z 26. júla\n2023 o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu žiadala o čo najrýchlejšie\nrozhodnutie o dovolaní žalobcu; poukázala na svoju dovtedajšiu argumentáciu. Dovolateľ písomným\npodaním doručeným 5. septembra 2023 dal dovolaciemu súdu na vedomie trestné oznámenia podané\nna právneho zástupcu žalovanej a na samotnú žalovanú. Dovolateľ taktiež podaním doručeným\nnajvyššiemu súdu 3. decembra 2024 doložil podanie adresované Okresnému súdu Nitra v inom konaní\nvedenom pod sp. zn. 8C/15/2023 vo vzťahu k žiadosti o prehratie nelegálnej zvukovej nahrávky.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako\naj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť.\n8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n9. V danom prípade žalobca vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f)\nCSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n9.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do\npráva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby\nsvojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),\nv dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n9.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného\nustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom\nporušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z\nústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených\nprocesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci\nza prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,\nna relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne\nuplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).\n9.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.\nÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n11. Dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že už\nsúd prvej inštancie kritériá, ktoré mal posudzovať pri rozhodovaní o zrušení spoločného nájmu bytu\n\nvyhodnotil svojvoľne, najmä pokiaľ ide o kritérium „širšie okolnosti rozvratu manželstva“ a kritérium\n„zdravotné pomery rozvedených manželov“, s jeho argumentáciou sa odvolací súd riadne nevysporiadal;\nzaťažil tak napadnuté rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti. Odvolací súd tak vyhodnotenie kritéria\n„širšie okolnosti rozvratu manželstva“ a „zdravotný stav rozvedených manželov“ ignoroval a konštatoval,\nže týmito kritériami je zbytočné sa zaoberať, nakoľko vyhodnotenie týchto kritérií je pre rozhodnutie o\nuplatnenom nároku nepodstatné. Napokon v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP\ndovolateľ namietal, že odvolací súd mu neposkytol procesný priestor k tomu, aby sa mohol vyjadriť ku\nskutočnostiam, ktoré odvolací súd považoval za podstatné; postup odvolacieho súdu tak bol prekvapivý\na arbitrárny, porušujúci princíp rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti konania.\n12. K uvedenej argumentácii dovolací súd uvádza, že námietka zmätočnosti nie je dôvodná. Z\nrozhodnutí súdov nižších inštancií je zrejmé, čoho sa žalobca, a v konečnom dôsledku aj žalovaná,\nv spore domáhali; už súd prvej inštancie odôvodnil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré\nnie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil; z rozhodnutia okresného súdu vyplýva, prečo nevykonal\nďalšie dôkazy a zároveň ako vec právne posúdil.\n12.1. Pre dovolací súd z rozhodnutí súdov nižších inštancií zreteľne vyplýva, že mali za\npreukázané, že z dôvodu vzniku nájmu za trvania ich manželstva im vznikol spoločný nájom bytu\nmanželmi; nebolo sporné, že došlo k rozvodu manželstva a bývalí manželia sa po rozvode nedohodli\no nájme bytu (ktorý z nich sa stane výlučným nájomcom) a z toho dôvodu vznikla potreba ingerencie\nsúdu v podobe autoritatívneho rozhodnutia o zrušení spoločného nájmu manželov a o tom, ktorý z\nmanželov bude výlučným nájomcom a pokračujúcim členom družstva.\n12.2. Už okresný súd po zistení, že deti pochádzajúce z manželstva sú už plnoleté, rozvinul úvahu\nv smere posudzovania okolností konkrétneho prípadu (prejednávanej veci); ustálil kritériá pre\nposúdenie toho, ktorý z rozvedených manželov sa stane výlučným nájomcom a pokračujúcim členom\nbytového družstva. Z rozsudku okresného súdu jasne vyplýva, že v tomto smere vychádzal z\nustálenej súdnej praxe, keď výslovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR z 30. júna 1969\nsp. zn. 5Cz/45/1968 publikované pod R 78/1970; z obsahu rozsudku okresného súdu vyplýva, že pri\nprávnom hodnotení vychádzal aj z ďalších rozhodnutí najvyšších súdnych autorít publikovaných pod R\n13/1973 (pri rozhodovaní o ďalšom užívaní bytu rozvedených manželov, zvlášť ak nemajú maloleté deti,\nzváži súd predovšetkým ich pomery, pracovné zaradenie a spoločenský význam ich práce a prihliadne\naj k okolnostiam rozvratu manželstva; má na zreteli tiež využitie bytu i to, či u osôb, ktoré ostanú bývať\nv byte, sú predpoklady ku kľudnému a usporiadanému spolužitiu); R 14/1978 (pri rozhodovaní o tom,\nktorý z manželov bude byt ďalej užívať, súdy majú vziať zreteľ predovšetkým na záujem maloletých detí,\nktoré majú manželia spolu, ale aj detí iba jedného z manželov, ďalej detí plnoletých, počet rodinných\npríslušníkov, ktorí budú v byte bývať, potreby manželov z hľadiska ich zdravotného stavu, pracovné\na sociálne pomery a majú hodnotiť aj príčiny rozvodu manželstva podľa rozsudku o rozvode. Pri\nrozhodovaní o ďalšom užívaní bytu rozvedených manželov, najmä aj nemajú maloleté detí, má súd zvážiť\nnajmä pomery týchto manželov, ich pracovné zaradenie a spoločenský význam ich práce, občiansku\naktivitu a triedny profil, má prihliadnuť i na obsah okolností rozvratu manželstva a musí mať na zreteli\naj účelné využitie bytu, ako aj to, či u osôb, ktoré zostanú v byte bývať, sú predpoklady pre pokojné a\nusporiadané (bývanie). Vyskytujú sa tiež prípady, že súd berie pri rozhodovaní do ohľadu aj kvalitu bytu\nalebo skutočnosť, či a kto z manželov má povinnosť platiť napríklad tzv. stabilizačnú pôžičku, poskytnutú\nna získanie bytu); R (ČR) 27/1999 (ustanovenie § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka patrí k právnym\nnormám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená\npriamo právnym predpisom, a ktoré tak ponechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom\njednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu\nokolností), resp. aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/70/1997 (pri\nrozhodovaní o určení, ktorý z rozvedených manželov, ktorí nemajú maloleté deti, bude ďalej užívať byt,\nprihliadne súd - vychádzajúc z okolností konkrétneho prípadu - napríklad na širšie okolnosti rozvratu\nmanželstva, na sociálne a zdravotné pomery rozvedených manželov, na spoločný význam a\nnáročnosť ich zamestnania, ako aj k tomu, ako sa ktorý z rozvedených manželov pričinil o\nnadobudnutie práva užívať byt, komu z nich a z akých dôvodov bol byt pôvodne pridelený a pod.).\nAj keď niektoré judikatúrou ustálené kritériá s ohľadom na odstup času a spoločenské zmeny stratili\nsvoj význam (napr. „triedny profil“), v ostatnom judikatúra na podstatných kritériách, ktoré súd v prípade\nrozhodovania o zrušení spoločného nájmu bytu rozhoduje, ostáva stabilná.\n\n12.3. Dovolací súd zdôrazňuje, že odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie stotožnil v celom\nrozsahu, rozsudok okresného súdu potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP a v podrobnostiach\npoukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie; v odôvodnení reagoval len na niektoré\nodvolacie argumenty žalobcu, ktoré považoval za podstatné.\n12.4. Rozsudok odvolacieho súdu v spätosti s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie\nvytvára ich organickú, kompletizujúcu jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z\nhľadiska jeho predmetu jeden celok; v takom smere je potrebné vnímať aj závery, z týchto rozhodnutí\nvyplývajúce.\n12.5. Pokiaľ ide o dovolateľom namietané kritérium „širšie okolnosti rozvratu manželstva“, k uvedenému\nuž okresný súd zaujal pomerne neutrálne stanovisko konštatovaním, že širšie okolnosti rozvratu\nmanželstva nebolo možné ani riadne zistiť ..., ... ostali tvrdené rôzne okolnosti rozvratu manželstva\nbez možnosti, aby súd objektívne ustálil, ktorá konkrétna príčina viedla k trvalému a hlbokému rozvratu\nmanželstva bez možnosti jeho obnovenia ..., súd nemal možnosť priamo ustáliť, či išlo o príčinu\nrozvratu manželstva na strane žalobcu alebo žalovanej, hoci v tejto súvislosti určité skutočnosti\nvýsluchom svedka skôr svedčia o zavinení rozvratu manželstva na strane žalobcu. Tvrdenie dovolateľa,\nže kritérium širších okolností rozvratu manželstva považoval okresný súd za kľúčové a dával mu\nprednosť pred inými kritériami, je v rozpore s obsahom rozsudku súdu prvej inštancie. Na závery\nokresného súdu v tomto smere odvolací súd v plnom rozsahu odkázal a oba súdy skutočnosti zistené z\nposúdení uvedeného kritéria tak hodnotili jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a nie výlučne\nna jednom skutkovom zistení.\n12.6. Pokiaľ ide o kritérium „zdravotné pomery rozvedených manželov“ dovolací súd z obsahu\nrozsudku okresného súdu zistil, že zdravotný stav žalovanej okresný súd hodnotil ako nepriaznivý (z\npsychického hľadiska) ako následok rozvratu manželských vzťahov, rozvodu manželstva a súvisiacimi\nokolnosťami, ktoré rozvod manželstva vyvolal. Tento zdravotný stav ale nevyhodnotil ako rozhodujúci\ndôvod, pre ktorý bolo potrebné určiť, že pokračujúcou členkou družstva bude žalovaná, ale ako\nskutočnosť, že ponechanie súčasného stavu ohľadom vyriešenia bytových otázok môže predísť možnej\nkonfrontácii strán a (aj) k stabilizácii zdravotného stavu žalobcu. Aj v tomto rozsahu odvolací súd na\nzávery okresného súdu odkázal z dôvodu, že sa s nimi stotožnil.\n12.7. Pokiaľ dovolateľ tvrdil, že odvolací súd sa otázkou zdravotného stavu manželov odmietol zaoberať,\nuvedené nezodpovedá obsahu napadnutého rozhodnutia; odvolací súd týmto konštatovaním nehodnotil\nskutkové zistenia a právne posúdenie vykonané okresným súdom; v tejto otázke iba reagoval, či bol\ndôvod na vykonanie ďalších dôkazov, koho zdravotný stav je oproti druhému z manželov o niečo horší.\n12.8. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu tak dovolací súd nepovažoval za nepreskúmateľné, na\npodstatné otázky, vrátane hodnotenia kritéria „ktorý z manželov sa viac pričinil o nadobudnutie“ bytu,\ndal relevantnú odpoveď.\n13. Dovolateľ tvrdil, že odvolací súd procesne pochybil, pokiaľ mu neposkytol priestor na vyjadrenie sa\nvýlučne ku skutočnostiam, ktoré odvolací súd považoval za rozhodujúce pre rozhodnutie; napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu považoval v tomto smere za prekvapivý a arbitrárny.\n13.1. K uvedenému dovolací súd poukazuje na § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého na prejednanie\nodvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie\nalebo to vyžaduje verejný záujem. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by odvolací súd sám\nvykonával dokazovanie, prípadne že by dokazovanie doplnil; naopak, v napadnutom rozhodnutí uviedol,\nže ďalšie dokazovanie na zistenie toho, koho vinou nedošlo k odkúpeniu bytu, prípadne koho zdravotný\nstav je o niečo horší, bolo úplne nepodstatné. Odvolací súd si v plnom rozsahu osvojil skutkový stav\nzistený súdom prvej inštancie konštatovaním, že z obsahu spisu vyplýva ten skutkový stav, ktorý\nkonštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Nevznikol tak dôvod pre\nnariadenie odvolacieho pojednávania; dovolateľ ani netvrdil, že nariadenie odvolacieho pojednávania\nbolo potrebné z dôvodu, že to vyžaduje verejný záujem.\n13.2. Ak dovolateľ tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre neho prekvapivé, dovolací súd\nuvádza, že odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na aplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktorý\n\nv konaní pred súdom prvej inštancie nebol použitý; nezaložil svoje rozhodnutie na iných skutkových\nzisteniach, ktoré by zistil prípadným dokazovaním a odvolací súd vec právne posúdil v zhode so závermi\nokresného súdu.\n13.3. Nedošlo tak k naplneniu prekvapivého rozhodnutia odvolacieho súdu tak, ako ho\nzadefinoval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 1. apríla 2020 sp. zn. III. ÚS 52/2019,\npodľa ktorého „zo základného pojmu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky vyplýva aj zákaz tzv. prekvapivých rozhodnutí. O prekvapivé rozhodnutie ide aj v prípade,\nak inštančne nadriadený (spravidla odvolací) súd úplne alebo podstatne zmení právne východiská,\npodľa ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a neumožní sa účastníkom vyjadriť k tejto zmene. Typicky\npôjde o zmenu právnej kvalifikácie relevantných skutkových zistení alebo rozhodujúcich skutkových\nokolností, a to za situácie, keď počas konania predchádzajúceho takejto zmene nemali\nstrany pochybnosť o inej, dovtedy zvažovanej kvalifikácii (vychádzajúc z priamej informácie súdu\nalebo z iných podstatných skutočností). Prekvapivosť rozhodnutia môže spočívať v aplikácii právnej\nnormy, ktorá dosiaľ v konaní nebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo k zmene právneho\nnázoru súdu vyvolanej dôkazom vykonaným, alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom\nkonaní, ku ktorým sa účastník nemal možnosť vyjadriť. Posúdenie, či v danom prípade\nide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisieť od konkrétnych skutkových okolností. Iba odlišná\ninterpretácia totožného zákonného ustanovenia aplikovaného na zhodný skutkový stav nemôže spôsobiť\nprekvapivosť súdneho rozhodnutia.“\n13.3.1. Tu dovolací súd uvádza, že už súd prvej inštancie vo svojom rozsudku vyhodnocoval kritérium\n„účelného využitia bytu, počet rodinných príslušníkov, ktorí v byte bývajú, ako aj záujem plnoletých detí\na kvalitu bytu na bývanie“. Nemožno tak dôvodne tvrdiť, že toto kritérium a jeho vyhodnotenie bolo v\nrozhodnutí odvolacieho súdu nóvum, ktorým sa okresný súd nezaoberal, a ku ktorému sa dovolateľ\nnemal možnosť vyjadriť a namietať ho odvolacou argumentáciou. Odvolací súd sa totiž v zásade od\nzáverov, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, neodchýlil, len ich svojou argumentáciou\ndoplnil.\n13.4. Postup odvolacieho súdu, ktorý odvolacie pojednávanie nenariadil a v napadnutom rozsudku\nodpovedal na podstatné odvolacie otázky bez toho, aby na svoju (budúcu) argumentáciu žalobcu vopred\nupozornil a vyzval ho na vyjadrenie sa k nej, nebol rozporný s ustanoveniami Civilného sporového\nporiadku; k naplneniu vady zmätočnosti v tomto smere postupom odvolacieho súdu nedošlo.\n14. Iba pre úplnosť dovolací súd dodáva, že ak v súvislosti s vyššie uvedenými závermi nižších súdov\ndovolateľ v dovolaní namietal vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP tvrdením o nedostatočnom\nodôvodnení (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu, k uvedenému dovolací súd uvádza, že\naj keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym\nprocesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné\npráva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanom\nspore o taký prípad nešlo.\n15. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť\ndôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentmi\nvznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že\nnedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia\nRuiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n16. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd\njasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi\nskutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).\nPovinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých\nsvoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej\nstránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových\nzistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto\nrozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\n\npráv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v\nodôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť\npríslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre\nširšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n17. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami\nstrany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane\ndruhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným\nspôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci\nvyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá\ni prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n18. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda\nodvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup\nmusí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené\nvykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho\nsúdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení\npredmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného\nprávneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne\nnepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj\ndostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.\n19. K dovolacej námietke týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd\nuvádza, že v posudzovanom spore obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje\nrozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.\nf) CSP. Súdy oboch nižších inštancií v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah\npodstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich skutkové\ntvrdenia a právne argumenty posúdili, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, a\nzároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery.\n19.1. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l, ods. 2 CSP stotožniac sa s dôvodmi rozsudku\nsúdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov. Odvolací súd svoje rozhodnutie\nnezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových a právnych\nzáveroch. Iba skutočnosť, že dovolateľ so závermi odvolacieho súdu spokojný nie je a ponúka svoje\nvlastné právne posúdenie, nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.\n19.2. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktorý v spätosti s potvrdzovaným rozsudkom súdu\nprvej inštancie vytvára ich organickú, kompletizujúcu jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie\ntvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), sa vysporiadava so všetkými\npodstatnými odvolacími námietkami žalobcu a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Ak odvolací\nsúd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku\niba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie\nodvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.\n19.3. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle\n\nustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj zdôvodnenie\nvšetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú\nzhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené, či zjavne\narbitrárne (svojvoľné). Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z\nmedzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý\nproces. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia\nrozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú\nsúhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku\nvyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a\nprávnymi závermi na strane druhej. Argumentácia odvolacieho súdu v spojení so súdom prvej\ninštancie je koherentná a ich rozhodnutia sú konzistentné, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich\nzáklade odvolací súd dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.\n20. V reakcii na dovolacie argumenty žalobcu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania\npodľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie\npodľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je\ndaný prípad. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že odvolací súd mu nedostatočným odôvodnením\nrozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že\nodvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky\nuvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré\nzostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia\ndôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).\n20.1. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011)\nrešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,\nz čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom\núčastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Samotné odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na\nzáver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (IV.\nÚS 112/05, IV. ÚS 324/2011).\n21. Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP,\nsprávnosť právnych záverov, ku ktorým oba súdy nižšej inštancie dospeli, nie je relevantná, lebo\nprípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP\nnezakladá (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017), tento právny záver považuje i ústavný súd\nza akceptovateľný (I. ÚS 61/2019). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že\ndovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako\nvecne správne, nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho\nrozhodnutia (I. ÚS 188/06).\n22. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že žalobca neopodstatnene namietal, že konanie pred\nodvolacím súdom bolo postihnuté zmätočnostnou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP. Uvedený\nzáver je dôvodom na postup podľa § 448 CSP.\n23. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodil aj z nesprávneho právneho posúdenia veci\nodvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n23.1. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n23.2. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny\nvýznam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.\nOtázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá\n\nmusí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia\nvyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa\nodvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,\nZákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných\nustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie\nnapadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu\n(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne\nv priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto\nustanovenia. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda\nz čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/126/2017, 2Cdo/225/2016,\n3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017).\n23.3. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej\npraxe najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných\nustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a) konkretizovať právnu otázku riešenú\nodvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd, b) uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená\n(viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018) a c) uviesť rozhodnutia\ndovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť.\n24. Pred posúdením samotného ,,vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) dovolací\nsúd zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní\npodrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nodvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z\nhľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.\n24.1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním\nskutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio\niuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,\njej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017,\n3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).\n24.2. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP vôbec musí byť procesnou stranou vymedzená v\ndovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj\ndôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže\npristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/\nneriešili prvoinštančný a odvolací súd.\n25. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania,\na to najmä z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolená\nprávna otázka je taká otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.\n25.1. Dovolateľ v podanom dovolaní právnu otázku nastolil nasledovne: „je súd pri rozhodovaní o\ntom, komu z rozvedených manželov, ktorí nemajú maloleté deti bude nájomný byt pridelený do výlučného\nužívania, má kritérium toho, kto v nájomnom byte fakticky býva, absolútnu prednosť pred ostatnými\nkritériami, alebo je súd povinný sa vždy dôsledne zaoberať všetkými rozhodujúcimi kritériami?“ Uvedenú\notázku považoval dovolací súd za otázku právnu; odpoveď na ňu je odpoveďou na otázku právneho\nposúdenia preferencie a sily jednotlivých kritérií.\n25.2. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd založil svoje rozhodnutie na preferencii iba jedného kritéria,\na to, „kto v byte fakticky býva“ a ostatné kritériá vyplývajúce z ustálenej súdnej praxe nezohľadnil.\n25.3. Za ustálenú súdnu prax vo vzťahu k nastolenej otázke považoval rozhodnutia publikované\npod R 78/1970 a R (ČR) 27/1999. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSSR z 30. júna 1969\nsp. zn. 5Cz/45/1968 publikovaného pod R 78/1970 „pri rozhodovaní o určení, ktorý z rozvedených\nmanželov, ktorí nemajú maloleté deti, bude ďalej byt užívať ako nájomca, prihliadne súd - vychádzajúc\nz okolností konkrétneho prípadu - napr. na širšie okolnosti rozvratu manželstva, na sociálne pomery\n(menovite vzhľadom na možnosti bytových pomerov) a zdravotné pomery rozvedených manželov, na\n\nspoločenský význam a náročnosť ich práce, na to, ako sa kto z rozvedených manželov pričinil o\nto, že nadobudli právo nájmu bytu, komu z nich a z akých dôvodov bol byt pôvodne pridelený a\nprihliadne na stanovisko prenajímateľa.“ Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.\nzn. 3Cdon/117/1996, publikovaného pod R (ČR) 27/1999 „ustanovenie § 705 ods. 3 Občianskeho\nzákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých\nhypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktoré tak ponechávajú súdu, aby podľa\nsvojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého,\nvopred neobmedzeného okruhu okolností.“ Dovolací súd v tomto smere pripomína, že „za\nustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská\npublikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. januára 1993 s pôvodným názvom\nZbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období\njudikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený\nurčitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia\nnajvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a\nvecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorý je v prípade dovolacieho\ndôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz\nneriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej\nNajvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. decembra\n1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ a rozhodovaní súdov a súdnych\nrozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydávaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I.\n1965-1967), 1980 (č. II. 1964-1969) a 1986 (č. IV. 1970-1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä\nz hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou\njudikatúrou.“ (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn.\n6Cdo/29/2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod publikačným číslom R 71/2018). Dovolací súd dodáva, že viac priliehavým by bol poukaz\nna závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/70/1997, podľa\nktorých „pri rozhodovaní o určení, ktorý z rozvedených manželov, ktorí nemajú maloleté deti, bude ďalej\nužívať byt, prihliadne súd - vychádzajúc z okolností konkrétneho prípadu - napríklad na širšie okolnosti\nrozvratu manželstva, na sociálne a zdravotné pomery rozvedených manželov, na spoločný význam a\nnáročnosť ich zamestnania, ako aj k tomu, ako sa ktorý z rozvedených manželov pričinil o nadobudnutie\npráva užívať byt, komu z nich a z akých dôvodov bol byt pôvodne pridelený a pod.“\n25.4. Z uvedených rozhodnutí jasne vyplývajú kritériá, ktoré má súd posudzovať pri žalobách o zrušenie\nspoločného nájmu bytu rozvedených manželov v prípade, ak sa títo o tom, kto z nich ostane výlučným\nnájomnom, nedohodnú. Bez ohľadu na vymenované kritériá je však podstatné, že súd v takýchto\nprípadoch vychádza z okolností konkrétneho prípadu.\n25.5. Súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žaloby (a obrany žalovanej) tieto kritériá skúmal\na na ich vyhodnotení založil svoje rozhodnutie. So závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd\nstotožnil potvrdiac rozsudok okresného súdu postupom podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP a dodal, že\npre rozhodnutie vo veci bolo v nadväznosti na citované zákonné ustanovenia podstatné zistenie, že\nstrany sporu za trvania manželstva nadobudli právo spoločného nájmu bytu vo vlastníctve bytového\ndružstva, že sa po rozvode manželstva nedohodli na ďalšom nájme bytu, že z manželstva maloleté\ndeti nepochádzajú, že žalobca býva v spoločne nadobudnutom rodinnom dome, kde prístup žalovanej\nodmieta, že žalovaná býva spolu s dvomi plnoletými synmi v predmetnom družstevnom byte a takto\nmajú obaja rozvedení manželia zabezpečenú potrebu samostatného bývania.\n25.6. Uvedené závery odvolacieho súdu neznamenajú odklon od ustálenej súdnej praxe predstavovanej\nrozhodnutiami R 78/1970, prípadne sp. zn. 4Cdo/70/1997 práve z dôvodu, že obe rozhodnutia\npoukazujú práve na okolnosti konkrétneho prípadu a samotné kritériá uvádzajú len príkladmo (slovo\n„napr.“, resp. „a pod.“), bez uvedenia intenzity, ktorú je potrebné naplneniu toho-ktorého kritéria prisúdiť.\nZáver, ktorý prijal dovolateľ, že odvolací súd rozhodnutie založil iba na vyhodnotení jedného kritéria je\nnesprávny a nie je súladný s obsahom rozhodnutí súdov nižších inštancií.\n25.7. K uvedenému však dovolací súd uvádza, že už z rozhodnutia publikovaného pod R 78/1970,\naj keď vydaného za iných spoločenských podmienok, vyplýva, že „nie je možné opomenúť, že právna\n\nproblematika rozhodovania o ďalšom užívaní bytu rozvedených manželov má pôvod v ekonomickej\nsfére, konkrétne z nedostatku bytov potrebných k urýchlenému zabezpečeniu oddeleného\nbývania rozvedených manželov; pritom uspokojenie potreby bývania tvorí jeden zo základných článkov\nuspokojovania hmotných a kultúrnych potrieb občana, teda i rozvedeného manžela. Funkcia práva\nosobného užívania bytu záleží potom v tom, že spoločnosť poskytuje jeho prostredníctvom byty tým\nobčanom, ktorí nemajú možnosť bývať vo vlastných domoch. Pri uspokojovaní potreby bývania občanov\nzabezpečovaním bytu zo štátnej výstavby nie sú bez významu i celkové sociálne pomery občanov; a z\ntoho vyplýva, že sociálne hľadisko nie je podradné ani pri rozhodovaní súdov o ďalšom užívateľovi bytu\npo zrušení práva spoločného užívania bytu manželmi.“\n25.7.1. V prejednávanej veci jej osobitnosťou prípadu, okrem iného, aj skutočnosť, že zaistenie\noddeleného bývania rozvedených manželov sa prostredníctvom súdneho rozhodnutia nezabezpečuje;\nbývalí manželia v spoločnej domácnosti v spornom byte dlhodobo nežijú a dlhodobo v ňom nevedú\nspoločnú domácnosť. Po obstaraní si rodinného domu tento byt neplnil funkciu spoločného bývania\na v jednotlivých charakteristikách stratil svoju podstatu „bytu, ktorého sa stali spoločnými nájomcami“,\nza nových spoločenských podmienok sa stal byt, ktorý bol v spoločnom nájme prostriedkom príjmu\nmanželov (prenechanie bytu do nájmu inej osobe), resp. riešenia bytovej otázky spoločného syna\n(prenechanie bytu do užívania). Aj z toho dôvodu odvolací súd zdôraznil, že skutočnosť, komu bol byt\npridelený, nemožno s odstupom 32 rokov od prevzatia bytu považovať za tak právne významnú, aby\nsama osebe mohla viesť k záveru, že žalobca musí mať k bytu právo prednosti oproti žalovanej.\n25.7.2. Dovolací súd v tomto smere uzatvára, že pokiaľ sa zrušením práva spoločného nájmu bytu\nrieši (aj) otázka bývania manželov, z ktorých jeden má bytovú otázku vyriešenú v rodinnom\ndome patriacom do doposiaľ nevysporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva manželov a druhý\nz manželov má bytovú otázku spornú a nevyriešenú, uplatnenie kritéria „kto v byte býva“ je\njedným z uplatniteľných kritérií pri rozhodovaní, ktorého z bývalých manželov určiť za výlučného nájomcu\na pokračujúceho člena družstva. Ak odvolací súd túto otázku posudzoval, neodklonil sa od povinnosti\nvychádzať z okolností konkrétneho prípadu vyplývajúceho z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu.\n25.8. Vzhľadom k vyššie uvedeným dôvodom dovolací súd odklon od ustálenej praxe dovolacieho\nsúdu nezistil; súdy nižších inštancií posudzovali kritériá vyplývajúce z ustálenej praxe dovolacieho súdu\nsprávne, prihliadnuc na osobitné okolnosti prejednávanej veci. Iba na okraj dovolací súd poznamenáva,\nže súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia nezaložili na výlučnom posúdení iba jedného kritéria, ako\nsa to snaží naznačiť dovolateľ v podanom dovolaní, ale naplnenie jednotlivých kritérií posudzovali\njednotlivo a aj v ich vzájomných súvislostiach. Preto je rozhodnutie odvolacieho súdu (a ním\npotvrdzovaného rozhodnutia okresného súdu) nielen zákonné, ale aj spravodlivé.\n26. Dovolací súd tak k námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\nuzatvára, že odklon od ustálenej praxe dovolacieho súdu v dovolateľom nastolenej otázke nezistil.\n27. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcu v časti namietajúcej vadu\npodľa § 420 písm. f) CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné. Ak dovolateľ namietol nesprávne právne\nposúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie nie je prípustné z dôvodu, že dovolací\nsúd odklon od ustálenej praxe dovolacieho súdu nezistil. Z uvedeného dôvodu dovolací súd dovolanie\nako celok postupom podľa § 448 CSP zamietol.\n28. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd aplikoval § 453 ods. 1 s použitím § 255\nods. 1 CSP. V dovolacom konaní bola plne úspešná žalovaná, z uvedeného dôvodu jej dovolací súd\npriznal náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu proti žalobcovi, ktorý v dovolacom konaní\núspešný nebol.\n29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}