{"guid": "985c0fab-c2ef-4cc0-b711-706b936f3941:74631627-6abc-4794-bd7e-e3d218a0ce0f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:4119214608.1", "spisova_znacka": "5Cdo/129/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/129/2024 z 31. 7. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2025, sp. zn. 5Cdo/129/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:4119214608.1", "identifikacne_cislo": "4119214608", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Kolcun", "datum_vydania": "2025-07-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "nazov": "§ 134 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/74631627-6abc-4794-bd7e-e3d218a0ce0f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:4119214608.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:4119214608.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:4119214608.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/129/2024\n4119214608\n31. 07. 2025\nJUDr. Jozef Kolcun\nECLI:SK:NSSR:2025:4119214608.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD.\na členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Eriky Zajacovej v spore žalobcu Y. narodeného XX. R.\nXXXX, C. XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Laurinská\n4, IČO: 36833533, proti žalovaným: neznámi právni nástupcovia ostatných pozemkovoknižných\nvlastníčok S. N., rod. Q., S. U., rod. Q., zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, Bratislava, Búdková\n36, IČO: 17335345, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Nitra\npod sp. zn. 12C/111/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 28. marca 2024\nsp. zn. 7Co/48/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovaným náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nitra (ďalej len ako „súd prvej inštancie\") v poradí druhým rozsudkom č. k. 12C/111/2019\n- 218 zo dňa 30. januára 2023 žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému ich\nnáhradu nepriznal.\n1.1. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že je výlučným\nvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. C., zapísaných v geometrickom pláne, ktorý tvorí\nneoddeliteľnú súčasť rozsudku ako parcely registra „C\" č. 1497/4 o výmere 316 m2, č. 1533/7 o\nvýmere 1025 m2, a nehnuteľností zapísaných v k. ú. C. ako parcely registra „C\" č. 1521 o výmere 317\nm2, parcely registra „C\" č. 1522 o výmere 165 m2, parcely registra „C\" č. 1530 o výmere 892 m2 a\nparcely registra „C\" č. 1531 o výmere 216 m2, zapísaných na LV č. XXX. Súd prvej inštancie mal na\nzáklade vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca získal darovacou zmluvou zo dňa 20. júna\n2013 od svojho otca nehnuteľnosti parcely registra „C\" č. 1495/1, 1495/2, 1495/3, 1495/4. Darovacou\nzmluvou takto nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam celkovo o výmere 2305 m2. Žalobca\nďalej tvrdil, že parcely, ktoré sú predmetom tohto sporu nadobudol darovacou zmluvou od svojho otca.\nSúd skonštatoval, že sporné nehnuteľnosti nemohol žalovaný (správne žalobca, pozn.) nadobudnúť\nod otca darovacou zmluvou, pretože zmluva musí mať v prípade nehnuteľností písomnú formu, inak\nje právny úkon absolútne neplatný. Následne sa zaoberal otázkou vydržania sporných nehnuteľností.\nŽalobca tvrdil, že tieto užíval nerušene odkedy ich nadobudol od svojho otca, teda od 20. júna 2013.\nJeho otec Y. J. ich nadobudol kúpnou zmluvou od Y. Q. dňa 16. mája 2012 a Y. Q. ich nadobudol\nkúpnou zmluvou od právnych nástupcov pôvodných vlastníkov dňa 15. mája 2012. Predmetom zmlúv\nvšak boli nehnuteľnosti o výmere 2305 m2 a nie tvrdená navyše užívaná výmera 2931 m2. Žalobcom\npožadované parcely boli zakreslené geometrickým plánom, z ktorého je zrejmé, že užívané parcely nie\nsú totožné s tými, ktoré získal žalobca titulom darovacej zmluvy od otca. Súd prvej inštancie dôvodil,\nže žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, pretože nepreukázal žiaden právny titul,\n\nktorý by ho oprávňoval k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Žalobca nepreukázal\ndobromyseľnosť a nesplnil podmienky pre vydržanie. Nehnuteľnosti síce užíval ako svoje vlastné, ale\nnemohol byť dobromyseľný v tom, že mu aj patria, pretože nemal žiadny právny titul nadobudnutia.\nZákladom oprávnenej držby môže byť len omyl ospravedlniteľný. Právny omyl ospravedlniteľný nie je.\nŽalobca sa uchopil držby na základe darovacej zmluvy, ale nemohol byť v dobrej viere v tom, že je\nvlastníkom celej výmery, keď v zmluve bola uvedená výmera 2305 m2 a nemohol byť presvedčený o\ntom, že mu bola darovaná aj výmera 2931 m2. Preto iba samotná domnienka právneho predchodcu\nžalobcu - jeho otca, že kupoval celý oplotený pozemok nestačí pre vydržanie spornej nehnuteľnosti. Aj\nkeby si žalobca a jeho otec, príp. Y. skutočne mysleli, že nadobúdajú aj sporné nehnuteľnosti, išlo by v\ndanom prípade o nedbalých nadobúdateľov, ktorí si v skutočnosti neoverili, čo je predmetom darovacej,\nresp. kúpnej zmluvy. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému ich náhradu\nnepriznal, aj keď mal vo veci plný úspech, keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, nakoľko\nžalovaný si náhradu trov konania voči žalobcovi neuplatnil.\n2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd\" alebo „krajský súd\") rozsudkom z 28. marca 2024 sp. zn.\n7Co/48/2023 rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie tak, že potvrdil rozsudok\nsúdu prvej inštancie a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv plnom rozsahu.\n2.1. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalobcom, preskúmal napadnutý rozsudok, dôvody\nodvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy\nvyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Preto sa odvolací súd stotožnil v plnom rozsahu\ns napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Preskúmajúc odvolanie žalobcu odvolací súd zistil, že\nsporné pozemky sú evidované ako podielové spoluvlastníctvo nezistených vlastníčok S. N. a S. U., u\nkaždej v podiele 1, ktoré ich nadobudli titulom dedenia. Na základe uvedeného bolo v konaní ROEP\nzapísané vlastnícke právo týchto osôb na LV č. XXXX a XXX u každej v podiele 1. Žalobca v konaní\ntvrdil a výpoveďami svedkov bolo potvrdené, že sporné nehnuteľnosti v celku, tak ako boli oplotené,\nužívala od 50-tych rokov minulého storočia rodina M.. Tiež bolo výpoveďami svedkov potvrdené, že\njedna polovica pozemku bola močariskom, potok sa vylieval, v tejto časti pozemok nebol využívaný. Nad\npozemkom viedlo vysoké napätie, pásli sa tam kozy, kravy a nedalo sa tam nič pestovať. Vzhľadom\nna námietky žalobcu uvedené v odvolaní, bolo úlohou súdu posúdiť, či tento nadobudol vlastnícke\nprávo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, keďže odvodzoval svoju dobromyseľnosť od putatívneho\nprávneho titulu - darovacej zmluvy zo dňa 20. júna 2013 a tvrdil, že touto zmluvou nadobudol vlastnícke\nprávo k pozemkom, tak ako boli oplotené, hoci predmetom darovacej zmluvy neboli sporné pozemky.\nŽiadal preto zosúladiť faktický stav užívania sporných nehnuteľností s právnym stavom evidovaným v\nkatastri, pretože tvrdil, že konal v skutkovom omyle. Ďalej sa odvolací súd v bode 12. svojho rozhodnutia\nzaoberal podmienkami oprávnenej držby a tiež definoval podmienky domnelého (putatívneho) právneho\ndôvodu, vo vzťahu ku ktorému sa držiteľ dobromyseľne so zreteľom ku všetkým okolnostiam domnieva,\nže mu ním priznané právo svedčí. Vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam ku dnešnému dňu svedčí\npodielovým spoluvlastníčkam S. N. a S. U. s tým, že žalobca tvrdil, že rodina M. užívala dobromyseľne\nvšetky pozemky, to znamená aj tie, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu, ako aj tie, ktorých vlastníctvo je\nsporné ako svoje vlastné, odkedy sa do C. presťahovali z Oravy a odkúpili ich od rodín S. N. a S. U..\nĎalej žalobca tvrdil, že v roku 2004 si pôvodní spoluvlastníci užívané pozemky s vedomím a súhlasom\nvlastníkov susedných pozemkov oplotili, ustálili ich presné hranice a vymedzili sa ich spoluvlastnícke\npodiely na týchto pozemkoch. Hranice tak vytýčili podľa dlhodobého 50 - ročného užívacieho stavu.\nNeskôr v konaní tvrdil, že niekedy v 50-tych rokoch nastala chyba a ľudia, ktorí boli vysťahovaní z\nOravy dostávali pozemky. Tak to bolo aj s rodinou M., ktorá dostala pozemok, ten si oplotila a táto\njeho výmera bola taká ako aj teraz, avšak v dokladoch bola zapísaná nižšia výmera. V tomto smere\nodvolací súd neprihliadol na tvrdenie žalobcu, že došlo k chybe v zápise v katastrálnom operáte, pretože\nv konaní nebol preukázaný žiadny chybný zápis pri takomto operáte a išlo len o nepreukázané tvrdenie\nžalobcu. Hoci sa v súdnom spise nenachádza právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva rodiny M. k\nnehnuteľnostiam, na základe výpovedí sa možno domnievať, že rodina M.adobudla pozemky od rodín\nS. N. a S. U. na základe kúpnej zmluvy, avšak predmetom tejto kúpnej zmluvy boli len tie pozemky, ktoré\nsú v súčasnosti vo vlastníctve žalobcu, keďže k sporným pozemkom zostali naďalej zapísané pôvodné\nvlastníčky. Z výpovede svedka Y. Q. vyplýva, že v čase, keď on sám kupoval pozemky od p. Y., resp.\nrodiny M., už bol k pozemkom vyhotovený geometrický plán. Z výpovedí svedkov tiež vyplýva, že jedna\nčasť bola spôsobilá na užívanie a na druhej časti sa vylieval potok, bolo tam močarisko, vysoké napätie a\nochranné pásmo, a teda túto časť nebolo možné plnohodnotne užívať. V rozpore s tvrdením, že pozemok\nbol užívaný ako celok je tvrdenie, že na druhej polovici pozemku bolo močarisko. Svedok T. S. uviedol,\n\nže to bol jeden veľký priestor. V konaní teda nebolo preukázané, že by rodina M. mala záujem odkúpiť,\nresp. odkúpila od pôvodných pozemnoknižných vlastníkov aj sporné pozemky. Samotná skutočnosť, že\npozemok zostal oplotený tak, ako ho vlastnili pôvodní pozemnoknižní vlastníci neznamená, že v takejto\nvýmere bol aj predaný rodine M.. Domnienka právneho predchodcu žalobcu - jeho otca, že kupoval\ncelý oplotený pozemok nestačí pre vydržanie sporných nehnuteľností. Z dokazovania vyplýva, že Y. Q.\nnadobudol pozemky od rodiny M. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 15. mája 2012 a hneď nasledujúci\ndeň dňa 16. mája 2012 uzavrel kúpnu zmluvu s K.. Y. J. (otcom žalobcu). Na základe existujúceho\ngeometrického plánu sa objektívne mohol Y. Q., ako aj žalobcov otec pri uzatváraní kúpnych zmlúv\noboznámiť s tým, či užívací stav súhlasí s právnym stavom evidovaným v katastri nehnuteľností.\n2.2. Podľa názoru odvolacieho súdu tak nemôže ísť o zanedbateľný omyl, kedy v dôsledku nesprávneho\noplotenia nadobúdateľ užíva pozemok v jedenkrát tak veľkej výmere, ako nadobudol, teda o 2931 m2\nviac. Súd preto nepovažoval za ospravedlniteľný skutkový omyl skutočnosť, že sa sporné nehnuteľnosti\nv minulosti užívali ako jeden celok. Pokiaľ teda žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo od darovacej\nzmluvy, vzhľadom na výmeru sporných pozemkov, ktorá tvorí raz takú výmeru ako nehnuteľnosti,\nktoré sú vo vlastníctve žalobcu, teda namiesto 2305 m2 mal tak žalobca nadobudnúť spolu 5236\nm2, je súd toho názoru, že nemohol byť presvedčený o tom, že nadobudol vlastníctvo aj k sporným\nnehnuteľnostiam. Pokiaľ žalobca namietal, že súd sa neriadil zákonnou právnou úpravou, podľa ktorej\nsa v pochybnostiach predpokladá, že držba je oprávnená, žalobca nepreukázal splnenie zákonných\npodmienok vydržania, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby vo veci samej. Žalobca tak neuniesol v\ndanej veci dôkazné bremeno, a preto nebol dôvod aplikovať vyvrátiteľnú domnienku oprávnenej držby.\nKeďže teda žalobca so zreteľom na všetky okolnosti nemohol byť dobromyseľný v tom, že je vlastníkom\naj sporných nehnuteľností, súd prvej inštancie správne jeho žalobu zamietol. O trovách konania bolo\nrozhodnuté tak, že úspešnému žalovanému bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania voči\nžalobcovi v plnom rozsahu.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ\") dovolanie a navrhol, aby\ndovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť\ndovolania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP z dôvodu porušenia práva na\nspravodlivý proces, kedy súd ignoroval zistený skutkový stav a bez akéhokoľvek odôvodnenia sa\nnezaoberal podstatou odvolacích námietok.\n3.1. Poukázal na judikatúru ústavného súdu, kedy mal za to, že nedodržanie riadneho odôvodnenia\nrozhodnutia zakladá priestor pre vznik nedostatočne odôvodnených a nepreskúmateľných súdnych\nrozhodnutí. Uviedol, že nespornosť skutkového stavu vyplývala z toho, že žalovaní nepopreli žiadne\nskutkové tvrdenie žalobcu a nepredniesli vlastné skutkové tvrdenia, nedoložili do konania ani jediný\ndôkaz, ktorý by tvrdenia žalobcu či tvrdenia svedkov vyvracali. Poukázal na tú skutočnosť, že právo\npatrí len bdelým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu svojich práv. Mal za to, že dobromyseľnosť\nžalobcu bola preukázaná riadne vykonanými dôkazmi, a to svedeckými výpoveďami svedkov Y. J., T.\nA., Y. Q., T. S., Y. V., S. V., ako aj imobilného svedka T. U.. Všetci svedkovia potvrdili, že pozemky\nv celku ako vlastné užívala od 50-tych rokov rodina M., ktorá ich následne oplotené predala Y. Q.. V\nkonaní poukazoval na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky v tom smere, že na jeho\nstrane sa jednalo o ospravedlniteľný skutkový omyl, ktorý nie je prekážkou nadobudnutia vlastníckeho\npráva vydržaním. Posúdenie otázky, či nešlo na strane žalovaných o nedbalých vlastníkov bolo pre\nrozhodnutie kľúčové. V celom rozhodnutí nie je zmienka o tom, že skutkový stav v konaní bol nesporný.\nOdvolací súd vôbec neposudzoval podstatu odvolacej námietky a k nej sa nevyjadril. Nedostal žiadnu\nodpoveď, prečo judikatúra, ktorá takúto situáciu považuje za ospravedlniteľný skutkový omyl je pre\njeho prípad bezpredmetná. Žalobca tiež nedostal žiadnu odpoveď na otázku, prečo súd napriek viac\nako 70-ročnému nezáujmu žalovaných o pozemky, neprizerá na nich ako na nedbalých vlastníkov.\nTakto napadnuté rozhodnutie predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces a vadu zmätočnosti\nspočívajúcu v nepreskúmateľnosti. Súd tiež nahradil procesnú aktivitu žalovaných, na základe čoho\ndospel k skutkovým zisteniam a právnym záverom nevyplývajúcim z vykonaného dokazovania. Sporné\npozemky boli rodine M. ako vysídlencom z Oravy pri stavbe Oravskej priehrady pridelené v 50tych rokoch, čo by vyplývalo z toho, že pozemková kniha mala v tom čase len evidenčný zápis\na právnym titulom bol výmer, avšak v 50-tych rokoch tieto zápisy boli nepresné, pretože nebolo\ndostatočné množstvo odborníkov. Účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. zanikol význam pozemkovej knihy\na zápis nadobudnutia vlastníctva nebol už podmienkou prevodu vlastníctva a zostal mu iba význam\ndeklaratórny. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR č. 911/1932, kedy v dlhotrvajúcom stave\ndržby a užívania nehnuteľností na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití\nspoluvlastníci časti z týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, treba vidieť dohodu strán o\n\ndeľbe, prípadne o zámene týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj do vlastníckeho práva. Preto\npre prijatie záveru, či boli predchádzajúci užívatelia dobromyseľní bolo nepodstatné, či príslušníci rodiny\nM. boli v pozemkovej knihe zapísaní. Podstatným bola len skutočnosť, že žalobca predložil dôkazy o tom,\nže pozemky členovia rodiny M. ako vlastné dlhodobo užívali. Preto považoval záver súdu za svojvoľný,\narbitrárny, nevyplývajúci zo spisového materiálu. Rodina M. pozemky od nikoho neodkupovala a nikdy\nsa s pôvodnými vlastníkmi nestretli. Pozemky im boli pridelené ako náhrada za pozemky, na ktorých bola\nvybudovaná Oravská priehrada. Preto postup odvolacieho súdu považuje za neprípustný, je v rozpore\nso zásadou kontradiktórnosti konania, ako aj princípom rovnosti zbraní v takej intenzite, že sa jedná\no extrémny rozpor s princípom spravodlivosti. Keďže odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nahradil\nprocesnú pasivitu žalovaných, dospel k svojvoľným, prekvapivým skutkovým záverom v neprospech\nžalobcu s tým, že takáto prax je v zmysle súčasnej právnej úpravy sporového konania absolútne\nneprípustná a predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces.\n4. K podanému dovolaniu sa písomne vyjadril zástupca žalovaných, ktorý uviedol, že skutočnosti\nuvádzané v dovolaní považuje za identické s obsahom žaloby, pričom konštatuje, že rozsudok\nodvolacieho súdu sa dostatočne vysporiadal s námietkami žalobcu, tento považuje za vecne správny,\nkedy súd dospel k správnemu právnemu posúdeniu veci, pričom Krajský súd v Nitre nezistil existenciu\nskutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že išlo o svojvoľné a špekulatívne rozhodnutie. Preto žiadal,\naby Najvyšší súd SR dovolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že\ndovolanie bolo podané včas (§ 427 ods. 1 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 424 CSP), zastúpeným\npodľa § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady\nprípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je potrebné zamietnuť.\n6. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f) CSP a svoju argumentáciu\no existencii vady v zmysle § 420 písm. f) CSP založil na tvrdení o absencii riadneho odôvodnenia\nrozhodnutia, nakoľko súd ignoroval zistený skutkový stav a nezaoberal sa podstatou odvolacích\nnámietok.\n7. Dovolací súd preto, vychádzajúc z obsahu dovolania, skúmal existenciu tzv. vady zmätočnosti v\nzmysle § 420 písm. f) CSP. Ak totiž dovolanie podané z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420\nCSP smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, potom\nexistencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv.\nzmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zakladá bez\nďalšieho aj jeho dôvodnosť. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade\nnie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je\nimanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu.\n8. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp.\nzn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať\nvo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných\nustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)\narbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a\nzávermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne\nakceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že\narbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom\nsúvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami\nformálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti\ntakému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej\nrelevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla\nvtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera\núčel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,\nabsentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto\n\ndôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS\n150/03, I. ÚS 301/06).\n9. Dovolací súd považuje za potrebné opakovane zdôrazniť, že dovolanie nepredstavuje opravný\nprostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací\nsúd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený\npreskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený\nprehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v\ndovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto\nnemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani\nprieskumu nimi vykonaného dokazovania.\n9.1. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej\ninštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým\nstavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní\nskutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V\nrámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté\nrôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\nzásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú\nsvojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na\nspravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP,\navšak dovolací dôvod takto dovolateľom vymedzený nebol.\n9.2. Nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo\nnesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované\nza vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017,\n4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2018, 3Cdo/94/2018, 6Cdo/69/2020, 9Cdo/209/2020). Pri posudzovaní\nústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho ústavnej\nneudržateľnosti.\n10. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie\nrozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje\naj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnenia vyplýva,\nže odvolací súd sa v bodoch 11 - 18 svojho rozsudku vysporiadal s podmienkami vydržania na strane\nžalobcu, kedy z vykonaného dokazovania je zrejmé, že sporné pozemky sú evidované ako podielové\nspoluvlastníctvo nezistených vlastníčok S.X. u každej v podiele 1, ktoré ich nadobudli titulom dedenia.\nNásledne sa zaoberal otázkou vydržania sporných nehnuteľností. Žalobca tvrdil, že tieto užíval nerušene\nodkedy ich nadobudol od svojho otca, teda od 20. júna 2013. Jeho otec Y. J. ich nadobudol kúpnou\nzmluvou od Y. Q. dňa 16. mája 2012 a Y. Q. ich nadobudol kúpnou zmluvou od právnych nástupcov\npôvodných vlastníkov dňa 15. mája 2012. Predmetom zmlúv však boli nehnuteľnosti o výmere 2305\nm2 a nie navyše tvrdená užívaná výmera 2931 m2. Žalobcom požadované parcely boli zakreslené\ngeometrickým plánom, z ktorého je zrejmé, že užívané parcely nie sú totožné s tými, ktoré získal žalobca\ntitulom darovacej zmluvy od otca. Žalobca tvrdil, že rodina M. užívala dobromyseľne všetky pozemky, to\nznamená aj tie, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu, ako aj tie, ktorých vlastníctvo je sporné ako svoje vlastné,\nodkedy sa do C. presťahovali z Oravy a odkúpili ich od rodín S. N. a S. U. a v roku 2004 si pôvodní\nspoluvlastníci užívané pozemky s vedomím a súhlasom vlastníkov susedných pozemkov oplotili, ustálili\nich presné hranice a vymedzili sa ich spoluvlastnícke podiely na týchto pozemkoch. Hranice tak vytýčili\npodľa dlhodobého 50 - ročného užívacieho stavu. Neskôr v konaní tvrdil, že niekedy v 50-tych rokoch\nnastala chyba a ľudia, ktorí boli vysťahovaní z Oravy dostávali pozemky. Tak to bolo aj s rodinou M.,\nktorá dostala pozemok, ten si oplotila, a táto jeho výmera bola taká ako aj teraz, avšak v dokladoch\nbola zapísaná nižšia výmera. V tomto smere odvolací súd neprihliadol na tvrdenie žalobcu, že došlo\nk chybe v zápise v katastrálnom operáte, pretože v konaní nebol preukázaný žiadny chybný zápis pri\ntakomto operáte a išlo len o nepreukázané tvrdenie žalobcu. Rodina M. nadobudla pozemky od rodín\nS. N. a S. U. , avšak predmetom tohoto úkonu boli len tie pozemky, ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve\nžalobcu, keďže k sporným pozemkom zostali naďalej zapísané pôvodné vlastníčky. Z výpovede svedka\nY. Q. vyplýva, že v čase, keď on sám kupoval pozemky od p. Y., resp. rodiny M., už bol k pozemkom\nvyhotovený geometrický plán. Z výpovedí svedkov tiež vyplýva, že jedna časť bola spôsobilá na užívanie\na na druhej časti sa vylieval potok, bolo tam močarisko, vysoké napätie a ochranné pásmo, a teda túto\nčasť nebolo možné plnohodnotne užívať. V rozpore s tvrdením, že pozemok bol užívaný ako celok je\ntvrdenie, že na druhej polovici pozemku bolo močarisko. Svedok T. S. uviedol, že to bol jeden veľký\n\npriestor. V konaní teda nebolo preukázané, že by rodina M. mala záujem odkúpiť, resp. odkúpila od\npôvodných pozemnoknižných vlastníkov aj sporné pozemky. Samotná skutočnosť, že pozemok zostal\noplotený tak, ako ho vlastnili pôvodní pozemnoknižní vlastníci neznamená, že v takejto výmere bol aj\npredaný rodine M.. Domnienka právneho predchodcu žalobcu - jeho otca, že kupoval celý oplotený\npozemok nestačí pre vydržanie sporných nehnuteľností. Podľa názoru odvolacieho súdu tak nemôže ísť\no zanedbateľný omyl, kedy v dôsledku nesprávneho oplotenia nadobúdateľ užíva pozemok v jedenkrát\ntak veľkej výmere, ako nadobudol, teda o 2931 m2 viac. Súd preto nepovažoval za ospravedlniteľný\nskutkový omyl skutočnosť, že sa sporné nehnuteľnosti v minulosti užívali ako jeden celok. Pokiaľ\nteda žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo od darovacej zmluvy, vzhľadom na výmeru sporných\npozemkov, ktorá tvorí raz takú výmeru ako nehnuteľnosti, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu, teda namiesto\n2305 m2 mal tak žalobca nadobudnúť spolu 5236 m2, je súd toho názoru, že nemohol byť presvedčený o\ntom, že nadobudol vlastníctvo aj k sporným nehnuteľnostiam. Pokiaľ žalobca namietal, že súd sa neriadil\nzákonnou právnou úpravou, podľa ktorej sa v pochybnostiach predpokladá, že držba je oprávnená,\nžalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok vydržania, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby\nvo veci samej. Žalobca tak neuniesol v danej veci dôkazné bremeno, a preto nebol dôvod aplikovať\nvyvrátiteľnú domnienku oprávnenej držby.\n11. Právnym dôvodom vzniku vlastníckeho práva môže byť zmluva, dedenie, rozhodnutie príslušného\norgánu, zákon a vydržanie. Oprávnenie zodpovedajúce vlastníckemu právu teda možno nadobudnúť\naj vydržaním. Predpokladom tohto spôsobu nadobudnutia je nepretržitý výkon práva po dobu najmenej\ndesať rokov, ak sú splnené aj ostatné podmienky v § 134 Občianskeho zákonníka. Vylúčené je vydržanie\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo vo vlastníctve\nzákonom určených právnických osôb (§ 125 Občianskeho zákonníka).\n12. Aj keď právna úprava vydržania je súčasťou právneho poriadku a spolu s ním podlieha zmenám\nzodpovedajúcim stupňu vývoja spoločnosti, možno vo všeobecnosti konštatovať, že zákonnými\npodmienkami vydržania boli oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý\npredmet vydržania. Na rozdiel od držby je vlastníctvo v platnom právnom poriadku (§ 123 a nasledujúce\nObčianskeho zákonníka) staronovo chápané ako najvyššia právna moc nad vecou. Jeho obsahom je\nprávo vlastníka vec držať, užívať a disponovať s ňou. Vlastník má teda zo zákona základné oprávnenia,\nktorými sú právo vec držať (ius possidendi), vec užívať, požívať jej plody a úžitky (ius utendi et fruendi) a\nprávo s vecou disponovať (ius disponendi). Z uvedeného vyplýva, že právo vec držať (tzv. právo držby)\nznamená nakladať s vecou ako s vecou vlastnou. Ide tu teda o základné, východiskové oprávnenie\nvlastníka, ktoré je nevyhnutným predpokladom pre výkon oprávnení ostatných. Podľa vzťahu k predmetu\nvlastníctva Občiansky zákonník rozlišuje držiteľa oprávneného a neoprávneného, keď v ustanovení §\n130 ods. 1 definuje len držiteľa oprávneného.\n13. Oprávnená držba spravidla spočíva na skutkovom omyle, keď sa oprávnený držiteľ domnieva, že\nbol napr. urobený právny úkon, hoci tomu tak nebolo, alebo naopak o určitej skutočnosti, ktorá má\nza následok neplatnosť právneho úkonu, či inak bráni vzniku práva, nemá vedomosť. Vydržanie je\nosobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok\ndochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu,\naby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné\npredpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť\nvydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej\ndoby, c/ spôsobilý predmet vydržania.\n14. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,\nže mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,\nže mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť\ndržiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s\nprihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať\npochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí\nnevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus),\nteda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul\nsvedčí.\n15. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie\nnadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné\n\npresvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje\nza vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj\nokolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa\nnemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne\nnasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla\ntreba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom\npre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto\nnadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci,\ndostatočne opodstatňuje.\n16. Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa do vydržacej doby oprávneného držiteľa započíta\naj doba, po ktorú mali vec v oprávnenej držbe jeho právni predchodcovia, ktorých pri výkone ich\nvlastníckeho práva nik nerušil a ich vlastnícke právo nebolo spochybňované. Žalobca tak, ako správne\nkonštatoval odvolací súd, nepreukázal oprávnenosť vstupu do držby rodiny M. ktorá preukázateľne\nnadobudla zmluvou vlastnícke právo k pozemkom, súčasne vo vlastníctve žalobcu, avšak nebolo\npreukázané, na základe akého právneho titulu by získali vlastníctvo aj k tej časti pozemkov, ktoré sú\npredmetom tohto sporu. To, že si títo pozemok v roku 2004 oplotili so súhlasom vlastníkov susedných\npozemkov neznamená, že by predmetom prevodu v 50-tych rokoch boli aj sporné pozemky, prípadne,\nže by od pôvodných vlastníčok získali aj pozemky, ktoré sú predmetom tohto sporu. Z toho teda vyplýva,\nže predchodcovia žalobcu, rodina M. nemohla byť dobromyseľná počas vstupu do držby, a ani počas jej\ntrvania. Následne právni nástupcovia rodiny M. odpredávajú kúpnou zmluvou zo dňa 15. mája 2012 (č.l.\n36) pozemky parc. č. 1495/1 o výmere 1663 m2 a parc. č. 1495/2 o výmere 642 m2 Y. Q., pričom v kúpnej\nzmluve sa konštatuje, že predávané pozemky sa nachádzajú v zastavanom území obce a sú čiastočne\noplotené a rovnako je zrejmé, že pri tomto prevode nebol vyhotovovaný geometrický plán. Od tohto\nmomentu by sme mohli začať počítať vstup predchodcu žalobcu do oprávnenej držby, ktorá následne\nprechádza za rovnakých podmienok na základe kúpnej zmluvy zo dňa 16. mája 2012 (č.l. 29) na K.. Y. J.\na následne darovacou zmluvou zo dňa 20. júna 2013 na žalobcu. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že\naj pokiaľ by sme započítali oprávnenú držbu právnych predchodcov žalobcu k sporným pozemkov, odo\ndňa 15. mája 2012 do momentu podania žaloby 27. novembra 2019 neuplynulo zákonom požadovaných\n10 rokov, teda neuplynula zákonom požadovaná lehota na vydržanie sporných nehnuteľností žalobcom.\n16.1. Neobstojí potom dovolacia námietka, že skutkový stav bol nesporný, nakoľko zástupca žalovaných\nod začiatku konania, okrem iného namietal, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz o dobromyseľnosti\njeho právnych predchodcov. Svedkovia vypočutí v konaní síce potvrdili dlhodobý užívací stav, okrem\niného aj rodiny M., avšak nikto z nich neuviedol, na základe akého právneho titulu títo vstúpili do držby\nsporných nehnuteľností.\n16.2. Pokiaľ teda dovolateľ argumentoval ospravedlniteľným skutkovým omylom na strane žalobcu, tento\nv konaní nebol sporný, avšak tento nepreukázal dobromyseľnosť oprávnenej držby po dobu 10 rokov\n(viď odôvodnenie vyššie).\n16.3. Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR č. 911/1932 (kedy v dlhotrvajúcom stave držby a užívania\nnehnuteľností na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci\nčasti z týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, treba vidieť dohodu strán o deľbe,\nprípadne o zámene týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj do vlastníckeho práva), na ktoré\npoukazoval dovolateľ sa na prejednávaný prípad nevzťahuje, nakoľko toto rozhodnutie sa týkalo\nzrušenia spoluvlastníctva reálnou deľbou s vlastníckymi účinkami, napriek tomu, že deľba nebola\nzapísaná v pozemkovej knihe, čo nie je prejednávaný prípad.\n17. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nsvoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne\nuspokojivým spôsobom, pričom to rozhodne nie je tento prípad. Dovolací súd z dôvodov vyššie\nuvedených vadu podľa § 420 písm. f) CSP nezistil.\n18. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolanie dovolateľa voči rozsudku odvolacieho súdu je nedôvodné,\na preto ho dovolací súd podľa ustanovenia § 448 CSP zamietol.\n19. V dovolacom konaní úspešným žalovaným (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací súd\ntrovy dovolacieho konania nepriznal, pretože im žiadne trovy nevznikli.\n20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}