{"guid": "5f9ccaf6-e572-404e-b0b4-fa679cb79ad6:c1e5acd8-adc4-474a-a1e4-2627a0388cea", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:3522203578.1", "spisova_znacka": "9CdoPr/13/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoPr/13/2024 z 26. 3. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. marca 2025, sp. zn. 9CdoPr/13/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:3522203578.1", "identifikacne_cislo": "3522203578", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "sudca_id": 75, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martin-holic-75", "datum_vydania": "2025-03-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie", "Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-222.odsek-1", "nazov": "§ 222 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-222.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-222"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-222.odsek-6", "nazov": "§ 222 ods. 6 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-222.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-222"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-141.odsek-7", "nazov": "§ 141 ods. 7 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-141.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-141"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-134", "nazov": "§ 134 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-134", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "nazov": "§ 396 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-396"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "nazov": "§ 262 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444", "nazov": "§ 444 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-444"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-222", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-141", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-134", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-396", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-444"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c1e5acd8-adc4-474a-a1e4-2627a0388cea", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:3522203578.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:3522203578.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:3522203578.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9CdoPr/13/2024\n3522203578\n26. 03. 2025\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2025:3522203578.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Správa ciest Trenčianskeho samosprávneho kraja,\nTrenčín, Brnianska 1997/3, IČO: 37 915 568, zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor,\ns. r. o., Trenčín, Legionárska 7735/31B, proti žalovanému T.. V. Z., narodenému XX. G. XXXX, U.,\nA. XXX/.XX, zastúpenému advokátkou Mgr. et. Mgr. Líviou Šouc Kosťovou, Žiar nad Hronom, Pod\nDonátom 5, o zaplatenie 6.995,55 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn.\nNM-10Cpr/38/2022, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 7. augusta\n2024 sp. zn. 19CoPr/9/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. októbra 2023 sp. zn.\nNM-10Cpr/38/2022 uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 6.995,55 eura s úrokom z\nomeškania 5 % ročne od 8. 1. 2022 do zaplatenia a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania\nv rozsahu 100 %. Dospel k záveru, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, získané\nbez právneho dôvodu podľa § 222 ods. 1 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších\npredpisov, ďalej aj „ZP“). Po vykonanom dokazovaní konštatoval, že žalovaný musel vedieť, že došlo\nna jeho strane k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne, keď mu bola na jeho účet pripísaná\nsuma, ktorá bola v súdom schválenom zmieri (sp. zn. 10CoPr/24/2019) vyčíslená v sume brutto, a to s\npoukazom na doručenú výplatnú pásku žalovanému, z ktorej bolo zrejmé, aká suma má byť žalovanému\nvyplatená na účet netto s tým, že rozdiel sumy brutto a netto predstavuje odvody daní a poistných\nplnení, ktoré je za zamestnanca povinný odvádzať zamestnávateľ. Súd prvej inštancie sa vysporiadal\nso vznesenou námietkou pasívnej vecnej legitimácie poukazom na skutočnosť, že zamestnanec nie je\npovinný sám odvádzať zo svojej mzdy daň a plniť odvodové povinnosti.\n2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 7. augusta\n2024 sp. zn. 19CoPr/9/2023 rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Vo vzťahu k\nuplatneným odvolacím námietkam žalovaného konštatoval, že súd prvej inštancie skúmal pasívnu vecnú\nlegitimáciu s poukazom na žalovaným vznesenú námietku jej nedostatku a stotožnil sa so záverom o jej\nneopodstatnenosti. Uvedená námietka nie je skutkovým tvrdením, ktoré by mal žalobca popierať zmysle\n§ 150 a § 151 CSP, pretože je právnym posúdením, či s ohľadom na zistený skutkový stav sú strany sporu\nnositeľmi práv a povinností vo sfére hmotného práva. Na účet žalovaného mala byť správne pripísaná\nsuma 18.204,45 eura, ktorá skutočnosť bola žalovanému zrejmá z doručenej výplatnej pásky dňa 30.\n6. 2021, pričom rozdiel v týchto sumách predstavoval súčet daní a poistných plnení viažucich sa ku\nmzde zamestnanca, ktorú bola žalobkyňa ako zamestnávateľ povinná za žalovaného ako zamestnanca\nodviesť.\n2.1. Odvolací súd uviedol, že hoci žalovaný správne poukázal, že právna úprava bezdôvodného\nobohatenia má vo vzťahu k právnej úprave zodpovednosti za škodu subsidiárnu povahu (ustanovenia\n\nZákonníka práce o bezdôvodnom obohatení sa použijú vtedy, keď nie je možné založiť konkrétny druh\nzodpovednosti za škodu, keďže účelom bezdôvodného obohatenia je postihnúť všetky také prípady,\nktorých vyrovnanie neumožňujú iné ustanovenia, upravujúce jednotlivé právne vzťahy), ustanovenia o\nbezdôvodnom obohatení sa použijú v prípade nemožnosti založenia zodpovednosti za škodu, a to vo\nvzťahu k rovnakému subjektu (osobe u ktorej nemožno založiť konkrétny druh zodpovednosti za škodu,\nale je možné u nej zistiť bezdôvodné obohatenie), nie však voči rôznym subjektom, ako sa domnieval\nžalovaný. V konaní nebolo stranami ani tvrdené, že uplatňovaný nárok mal by predstavovať nárok na\nnáhradu škody žalobkyne voči žalovanému.\n2.2. Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie považoval za účelové tvrdenie žalovaného o\nchýbajúcej vôli uzavrieť zmier z titulu náhrady mzdy (súd poukázal na žalovaným podanú žalobu, ktorou\nsa v zastúpení advokátkou domáhal náhrady mzdy, na jej doplnenie o vyčíslenie uplatňovanej náhrady\nmzdy, ako aj na zmier uzavretý žalovaným, v navrhnutom znení, ktorým sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť\nžalovanému sumu 25.200 eur brutto z titulu pracovnej zmluvy zo dňa 15. 12. 2014, čím sú vysporiadané\nvšetky práva a povinnosti týkajúce sa pracovnej zmluvy a nároky s ňou súvisiace). Všetky uvedené kroky\nsvedčili o vôli žalovaného získať od žalobkyne plnenie titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia\npracovného pomeru, ktorá bola v dohodnutom zmieri vyčíslená brutto (hrubý príjem bez zrážok).\nOdvolací súd doplnil, že v zmysle § 141 ods. 7 Zákonníka práce sa náhrada mzdy poskytuje v sume\npriemerného zárobku zamestnanca, ktorý je definovaný v § 134 Zákonníka práce a zisťuje sa zo mzdy\nzúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v\nrozhodnej dobe. Z takto vyčíslenej náhrady mzdy (brutto) zamestnávateľ zrazí zamestnancovi preddavky\nna daň z príjmu, preddavok na zdravotné poistenie a odvedie poistné na sociálne poistenie. Následne\npo uvedených zrážkach vyplatí zamestnancovi náhradu mzdu netto (čistý príjem). Žalovaný v spore\nnetvrdil, že by za žalobkyňu splnil jej odvodovú povinnosť.\n2.3. Odvolací súd poukázal na ustanovenie § 222 ods. 6 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva povinnosť\nzamestnanca vrátiť zamestnávateľovi neprávom vyplatenú sumu preddavku na daň, preddavku na\nzdravotné poistenie a poistné na sociálne poistenie len vtedy, ak zamestnanec vedel alebo musel z\nokolností predpokladať, že zamestnávateľom poukázaná náhrada mzdy v sebe zahŕňa aj tieto náklady,\npričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje zamestnávateľa. Odvolací súd v zhode so súdom\nprvej inštancie argumentoval doručením výplatnej pásky žalovanému dňa 30. 6. 2021, z ktorej vyplývalo,\nže čistá mzda, ktorá mala byť žalovanému vyplatená na účet, predstavovala sumu 18.204,45 eura, hrubá\nmzda bola vo výške 25.200 eur a vyčíslená bola tiež výška odvodov a daňovej povinnosti. Žalovaný mal\npreto vedomosť o tom, aká suma mu mala byť žalobkyňou vyplatená. Bez právneho dôvodu tak prijal\nvyššiu sumu o 6.995,55 eura, ktorú odmietol vrátiť. Uvedený záver podporili aj okolnosti týkajúce sa\nvzdelania a odbornej praxe žalovaného (zamestnaného u žalobcu od roku 2014 ako majster strediska,\nso započítanou praxou 32 rokov, s vysokoškolským vzdelaním a do pracovnej náplne žalovaného patrilo\naj vyhotovovanie podkladov pre zúčtovanie miezd). Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania\nbolo odôvodnené zásadou úspechu.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť\nktorého vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení\nneskorších predpisov). Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. Žalovaným tvrdené procesné pochybenie odvolacieho súdu malo spočívať v\nnedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre\nľudské práva, Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR. Konkrétne dovolateľ vytýkal nesprávne\nprávne posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie v danom spore, najmä z dôvodu, že v dôsledku\nporušenia povinnosti zamestnanca žalobkyne došlo k vzniku nároku na náhradu škody, nie k nároku\nna vydanie bezdôvodného obohatenia (tvrdenie podporil označením rozhodnutia Najvyššieho súdu SR\nCpj 34/1974, v zmysle ktorého § 143 ZP o neoprávnenom majetkovom prospechu možno aplikovať\nlen vtedy, ak konkrétny právny vzťah nie je upravený inak, pričom úprava neoprávneného majetkového\nprospechu v § 243 ods. 2 Zákonníka práce má užší rozsah než úprava v § 451 až § 459 Občianskeho\nzákonníka). Žalobkyňa tvrdenie žalovaného žiadnym spôsobom nepoprela, k námietke sa vyjadriť\nodmietla. Nespochybnila ani skutkové tvrdenia žalovaného, majúce za následok uplatnenie tejto\nnámietky. Rozhodnutím súdov nižšej inštancie došlo preto podľa názoru dovolateľa k porušeniu práva na\nspravodlivý proces, a to porušením rovnosti strán v konaní, ako i porušením práva na relevantné konanie\nsúdu spojené so zákazom svojvoľného postupu, keďže súdy nerešpektovali kogentné ustanovenia\nCivilného sporového poriadku, v dôsledku čoho suplovali procesnú aktivitu žalobkyne, hoci tzv. slabšou\nstranou v spore je žalovaný.\n\n3.1. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia nie je dovolateľovi zrejmé, akým spôsobom\ndospel odvolací súd k zisteniam smerujúcim k záveru, že žalovaný vedel alebo musel z okolností\npredpokladať, že ide o sumy vyplatené omylom. Ak súdy nižšej inštancie poukazovali na uznesenie o\nzmieri, žalovaný zdôraznil jeho výrokovú časť, obsahujúcu výšku peňažnej sumy, ktorú sa zaviazala\nžalobkyňa vyplatiť (25.200 eur brutto). Žalovaný s poukazom na gramatický výklad argumentoval,\nže žalobkyňa prevzala záväzok uhradiť celú dohodnutú sumu, bez zrážok (t. j. brutto). Súdy nižšej\ninštancie tak nedostatočným spôsobom skúmali vôľu žalovaného pri uzavretí zmieru. Podľa žalovaného\nskutočnosť, že má vysokoškolské vzdelanie nemá výpovednú hodnotu vo vzťahu k tomu, aká bola\njeho vôľa pri uzatváraní zmieru. Žalovaný potvrdil, že jednou z jeho pracovných činností malo byť\nvyhotovovanie podkladov pre zúčtovanie miezd, túto činnosť však nikdy nevykonával. Za neudržateľný\npreto označil žalovaný záver o jeho nedobromyseľnosti. Obsahom zmieru sa riadila aj účtovníčka\nžalobkyne, vzhľadom na uhradenú sumu bez zrážok. Dovolateľ v závere dovolania navrhol odklad\nvykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, s poukazom na svoj jediný príjem zo závislej práce.\n4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalovaného ako neprípustné\nodmietol. Dovolanie sa prevažne týka nesprávneho právneho posúdenia, ale nie nesprávneho\nprocesného postupu súdu, hoci žalovaný označil ako dovolací dôvod § 420 písm. f) CSP. Žalovaný\nnekonkretizoval v čom bolo rozhodnutie súdu nepredvídateľné, nepoukázal na iné rozhodnutia v\nobdobných prípadoch a nešpecifikoval ani porušenie rovnosti strán sporu. Odlišné právne posúdenie\nveci súdmi a žalovaným nezakladá porušenie rovnosti strán v konaní. Nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutia a svojvoľný postup súdu žalovaný vzhliada v nesprávnom právnom posúdení, resp.\nv odlišnom právnom posúdení veci súdom a žalovaným. Gramatickým výkladom dohodnutého a\nschváleného zmieru možno dospieť k záveru, že žalobkyňa mala žalovanému uhradiť sumu zníženú o\nodvody. Odvolací súd sa podľa žalobkyne náležite vysporiadal i s otázkou dobromyseľnosti žalovaného,\nktorému bola doručená výplatná páska, musel preto vedieť, že poukázaná suma mu nepatrí. Tvrdenie\nžalovaného, že nie je účtovník a nevykonával činnosť, ktorú mal v náplni práce, je novým skutkovým\ntvrdením, na ktoré dovolací súd nemôže prihliadať (§ 435 CSP).\n5. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“ ) príslušný na rozhodnutie\no dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu,\nv ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom\n(§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných\nnáležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru,\nže dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na\nopravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom\nsporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých\nmôže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho\nkonania (I. ÚS 4/2011).\n8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z\nakýchkoľvek dôvodov a hľadísk.\n9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je\nposkytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\npodmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV.\nÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne\nprípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený\ndovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.\nDovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP.\n\n10. Žalovaný prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je\ndovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie\nkončí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušenie práva na\nspravodlivý proces opieral o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené.\nDovolací súd preto prostredníctvom uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom\nnamietanej procesnej vade, ale túto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.\n11. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania\nv zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný\npostup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace\nprocesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia, nie je významný subjektívny\nnázor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie\n(záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017,\n8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).\n13. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva\nna spravodlivý proces.\n13.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce súdne konanie.\n13.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak\nsúčasne znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n13.3. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani\nprávo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\n14. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,\nktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie sa stáva interpretačným\nnástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti.\n15. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je\nnajčastejšie daná rozporom súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných\nprípadov, s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky musia pritom\ndosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv\nuvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).\n\n16. Dovolací súd nezistil, že by v posudzovanej veci išlo o prípad vybočenia z medzí ustanovenia\n§ 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací\nsúd v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah\nodvolania žalovaného, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a\nzrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na\nzdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s\npodstatnými odvolacími námietkami žalovaného.\n17. Dovolateľ za nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu považoval právne\nposúdenie pasívnej vecnej legitimácie v spore, najmä nepopretie ním vznesenej námietky nedostatku\npasívnej vecnej legitimácie protistranou. V odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, podľa názoru\nžalovaného, chýbalo tiež zdôvodnenie záveru o vedomosti žalovaného, že ide o sumu vyplatenú\nomylom.\n18. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa náležite a dôsledne\nvysporiadal s námietkou žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore. Vysvetlil, že súd\nvecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu, i v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.\nSkúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou každého súdneho\nkonania a výsledok tohto skúmania sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej. Zistenie nedostatku vecnej\nlegitimácie vedie vždy k zamietnutiu žaloby. Posúdenie danosti vecnej legitimácie strán v konkrétnom\nspore je závislé od konkrétneho hmotného práva, ktorého aplikácia prichádza do úvahy na dokazovaním\nzistený, alebo nesporný skutkový stav veci (ods. 15 rozhodnutia odvolacieho súdu).\n19. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neakceptovaní námietky nedostatku\npasívnej vecnej legitimácie, poukazujúc na skutočnosť, že zamestnanec nie je povinný sám odvádzať zo\nsvojej mzdy daň a plniť odvodové povinnosti. Zhodne so súdom prvej inštancie zdôraznil, že námietka\nnedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je skutkovým tvrdením, ktoré by mal žalobca popierať v\nzmysle § 150 a § 151 CSP, keďže ide o právne posúdenie, či s ohľadom na zistený skutkový stav sú\nstrany sporu nositeľmi práv a povinností vo sfére hmotného práva. V dôsledku pripísania sumy 25.200\neur na účet žalovaného, sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil o sumu 6.995,55 eura,\nprijatú bez právneho dôvodu, pretože na účet žalovaného mala byť správne pripísaná suma 18.204,45\neura. Uvedená skutočnosť bola žalovanému zrejmá z doručenej výplatnej pásky dňa 30. 6. 2021 a rozdiel\nv týchto sumách predstavoval súčet daní a poistných plnení, viažucich sa k mzde zamestnanca (ktorú\nbola žalobkyňa ako zamestnávateľ povinná za žalovaného ako zamestnanca odviesť, porov. ods. 16\nrozhodnutia odvolacieho súdu).\n20. Odvolací súd ozrejmil, že pri riešení súbehu nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia a na\nnáhradu škody treba vychádzať zo subsidiárnej povahy nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,\nteda prednosť má uspokojenie nároku na náhradu škody, a v prípade ak nie sú splnené podmienky\nvoči škodcovi pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu náhrady škody, možno uplatniť voči takejto\nosobe nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V spore však nebolo tvrdené, že by uplatňovaný\nnárok mal predstavovať nárok na náhradu škody žalobkyne voči žalovanému. Odvolací súd preto\nvyhodnotil ako nedôvodný argument žalovaného, že žalobkyňa si mala prednostne uplatňovať nárok na\nnáhradu škody voči zamestnancovi, ktorý odoslal platbu na účet žalovaného.\n21. Opodstatnenou nebola ani námietka dovolateľa o nedostatočnom skúmaní vôle žalovaného pri\nuzatváraní zmieru. Odvolací súd sumarizoval, že všetky kroky žalovaného svedčili o jeho vôli získať\nod žalobkyne plnenie titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorá bola\nv dohodnutom zmieri vyčíslená brutto, t.j. ako hrubý príjem bez zrážok. Poukázal na žalovaným\npodanú žalobu, ktorou sa v zastúpení advokátkou domáhal priznania náhrady mzdy, jej doplnenie o\nvyčíslenie uplatňovanej náhrady mzdy a samotný zmier, uzavretý po porade s advokátkou, v ktorom\nsa žalobkyňa zaviazala zaplatiť žalovanému sumu 25.200 eur brutto, z titulu pracovnej zmluvy zo dňa\n15. 12. 2014 s tým, že strany zhodne vyhlásili, že týmto sú medzi nimi vysporiadané všetky práva\na povinnosti týkajúce sa pracovnej zmluvy a nároky s ňou súvisiace. Odvolací súd argumentoval\naj ustanovením § 141 ods. 7 Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa náhrada mzdy poskytuje v\nsume priemerného zárobku zamestnanca, ktorý je definovaný v § 134 Zákonníka práce a zisťuje sa\nzo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného\nzamestnancom v rozhodujúcom období. Z takto vyčíslenej náhrady mzdy (brutto) zamestnávateľ\n\nnásledne zrazí zamestnancovi preddavky na daň z príjmu, preddavok na zdravotné poistenie a odvedie\npoistné na sociálne poistenie, pričom zamestnancovi vyplatí náhradu mzdu po uvedených zrážkach, t.j.\nnetto ako čistý príjem. Nemohol preto obstáť ani argument gramatického výkladu výroku o dohodnutom\nzmieri. Odvolací súd pripomenul, že žalovaný netvrdil, ani nepreukázal, že by za žalobkyňu splnil jej\nodvodovú povinnosť.\n22. Dovolací súd sa nestotožnil s dovolacou námietkou žalovaného o nedostatočnom odôvodnení záveru\nodvolacieho súdu o preukázaní nedobromyseľnosti žalovaného pri prijatí žalovanej sumy. Odvolací súd,\nzhodne so súdom prvej inštancie, označili za hlavný dôkaz doručenú výplatnú pásku žalovanému (dňa\n30. 6. 2021), z ktorej jednoznačne vyplývala výška čistej mzdy, ktorá mala byť žalovanému vyplatená na\núčet t.j. 18.204,45 eura a v ktorej bola uvedená aj hrubá mzda 25.200 eur, ako i výška daňovej povinnosti\na odvodov. Žalovaný tak z doručenej výplatnej pásky mal vedomosť o tom, aká suma mu mala byť\nžalobkyňou vyplatená, v dôsledku čoho bez právneho dôvodu prijal vyššiu sumu o 6.995,55 eura, ktorú\nodmietol žalobkyni vrátiť. Uvedený záver podľa odôvodnenia odvolacieho súdu podporovali aj okolnosti\ntýkajúce sa stupňa vzdelania a odbornej praxe žalovaného (ktorý má vysokoškolské vzdelanie, od 15.\n12. 2014 u žalobkyni pracoval v pracovnej pozícii majster strediska a jeho pracovná náplň zahŕňala aj\nvyhotovovanie podkladov pre zúčtovanie miezd). Je potrebné dodať, že skutočnosť či žalovaný reálne\naj vykonával označenú pracovnú náplň, na vyššie uvedené závery vplyv nemala.\n23. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd nemohol akceptovať námietku dovolateľa o\nnedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý pri výklade práva oprel svojej úvahy\no relevantné právne normy a stranám konania poskytol kvalifikované i presvedčivé odpovede\nohľadom rozhodujúcich skutočností v danom spore. Prijaté závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné,\nneudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý\nproces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Žalovaný\niné procesné vady v dovolaní nekonkretizoval, pričom nenaplnenie predstáv strany konania (aj v sporoch\ns ochranou slabšej strany sporu), vo vzťahu ku skutkovým a právnym záverom súdu, nemá za následok\nporušenie rovnosti strán v konaní, ako ani svojvoľnosť postupu súdu, či nahrádzanie procesnej aktivity\nprotistrany, úspešnej v konaní.\n24. Nedostatky odôvodnenia súdneho rozhodnutia musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda\nich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v článku 127 ods. 1 ústavy\n(I. ÚS 336/2019). Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako\nprocesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov,\nupravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny\nnesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo\nvzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi\n(II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a\naplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej\nnormy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé\nalebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a\nv extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo nebol\ndaný prípad.\n25. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného\nsúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto\nskutočnosť, že žalovaný sa s názormi súdov oboch inštancií nestotožňuje, sama o sebe nepostačuje na\nprijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia.\n26. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom\nvšeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že\nnesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza\nk nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny\nprávny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil\n\nnesprávne právne závery. V posudzovanej veci dovolateľ cez vadu zmätočnosti namietal aj nesprávne\nprávne posúdenie veci odvolacím súdom (pasívnu vecnú legitimáciu v spore a nedobromyseľnosť\nobohateného zamestnanca), čo je vylúčené. Podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nesprávne\nprávne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti uvedenú v § 420 písm. f) CSP <https://www.slovlex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017,\n4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018, 9Cdo/58/2022).\n27. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2019 sp.zn. I ÚS\n61/2019 aj v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje Civilný sporový poriadok, je opodstatnený\nnázor, podľa ktorého nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm.\nf) CSP. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných\noprávnení sa strane neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010,\n3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010). Skutočnosť, že dovolateľ\nmal v posudzovanej veci odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje\nním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n28. Dovolacia argumentácia dovolateľa spočívala tiež v polemike so závermi súdov nižších inštancií.\nDovolací súd pripomína, že nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako\nnie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je\noprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho\nsúdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný skutkovým stavom tak,\nako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n29. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f)\nCSP nezistil, preto je dovolanie žalovaného procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie\npodľa § 447 písm. c) CSP.\n30. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP. Podľa zásady úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) má\nžalobkyňa voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n31. Vzhľadom na rozhodnutie o dovolaní žalovaného, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o návrhu\nžalovaného o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 CSP.\n32. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19CoPr/9/2023", "guid": "9b5808b2-27dc-43ed-b65a-40d68fca09b6:ae4b0c14-e0d6-4988-9f26-28761e830acb", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}