{"guid": "180ae210-71b2-4a90-bde1-691391f7c2a0:084f4816-f886-4478-88c0-406b137f6fe7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:3223200052.1", "spisova_znacka": "4Cdo/133/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/133/2024 z 29. 10. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. októbra 2025, sp. zn. 4Cdo/133/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:3223200052.1", "identifikacne_cislo": "3223200052", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "sudca_id": 398, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-nora-halmova-398", "datum_vydania": "2025-10-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "nazov": "§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-9", "nazov": "§ 53 ods. 9 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-9", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-45", "nazov": "§ 45 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-45", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-45"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2001/483#paragraf-92", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-45"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/084f4816-f886-4478-88c0-406b137f6fe7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:3223200052.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:3223200052.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:3223200052.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/133/2024\n3223200052\n29. 10. 2025\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2025:3223200052.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r.\no., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal,\ns. r. o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanej N. R., narodenej XX. G. XXXX, H. T.\nH., C. XXXX/XX, o zaplatenie 4 087,54 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prievidza,\npracovisko Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. BN-1Csp/2/2023, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku\nKrajského súdu v Trenčíne 25. apríla 2024 sp. zn. 17CoCsp/25/2023, takto\nrozhodol:\nDovolanie odmieta.\nŽalovanej n e priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prievidza, pracovisko Bánovce nad Bebravou (ďalej len ,,súd prvej inštancie“\nalebo ,,prvoinštančný súd“) rozsudkom z 20. apríla 2023 výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť\nžalobkyni 1 816,18 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 816,18 eura od 4. 3. 2022\ndo zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol.\nVýrokom III. nepriznal žalovanej nárok na náhradu trov konania.\n1.1. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovanej\nzaplatenia 4 087,54 eura s príslušenstvom. Uviedol, že právny predchodca (banka VÚB, a. s.) uzatvoril\nso žalovanou zmluvu o úvere, na základe ktorej jej poskytol úver, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť\nv mesačných splátkach. Žalovaná úver nesplácala riadne a včas, čím porušila svoju povinnosť, preto\nbanka VÚB, a. s. postúpila na žalobkyňu pohľadávku voči žalovanej. Vzhľadom na to, že žalovaná dlžnú\nsumu nevrátila, obrátila sa žalobkyňa na súd.\n1.2. Súd prvej inštancie na posúdenie záväzkového vzťahu z úveru, okrem ustanovení Obchodného\nzákonníka (§ 497 a nasl.), aplikoval ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka o\nspotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,OZ“), i ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských\núveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\núčinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len ,,zákon č. 129/2010 Z. z.). Podrobil zmluvu prieskumu,\nči obsahuje všetky náležitosti vyžadované § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. Dospel k záveru, že úver je\npodľa § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov. Zmluva totiž neobsahuje správny údaj\npodľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., a to celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,\nvypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy podľa zákona č. 129/2010 Z. z., pričom\nsa musia uviesť všetky predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. Celková\nčiastka, ktorú musí spotrebiteľ uhradiť, nie je podľa súdu prvej inštancie v základných podmienkach\nposkytnutého úveru uvedená vôbec, resp. je uvedená až v článku I. bod 3 zmluvy na účely výpočtu\nRPMN. V uvedenom bode 3 zmluvy nie je uvedená jednoznačne tak, aby spotrebiteľ nemal pochybnosť\no jej výške. Je uvedená dvojmo, pre RPMN 16,71 % vo výške 5 076,32 eura a zvlášť pre výpočet RPMN\n\nbez zľavy z Voliteľnej služby vo výške 5 403,68 eura, pričom z údajov platných v čase zmluvy je táto\nsuma, t. j. celková čiastka pri dohodnutej výške mesačnej splátky 52,27 eura a počte mesačných plnení\n96, vo výške 5 017,92 eura (t. j. 96 krát 52,27 eura). Rovnako nejednoznačne je potom v zmluve uvedený\naj údaj o výške RPMN. Vychádzajúc z údajov o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a údaju\no RPMN dospel súd prvej inštancie k záveru o absencii údajov obligatórne vyžadovaných zákonom č.\n129/2010 Z. z. podľa § 9 ods. 2 písm. k), nakoľko sú uvedené v nesprávnej výške, čím je priemernému\nspotrebiteľovi poskytnutý klamlivý údaj o celkovej sume „preplatenia“ úveru.\n1.3. Súd prvej inštancie ďalej považoval za preukázané, že žalovaná poskytnutý spotrebiteľský úver\nriadne a včas nesplácala, čím sa dostala do omeškania. Právnemu predchodcovi žalobcu uhradila sumu\n1 103,82 eura, ktorá vyplýva z prehľadu splácania úveru žalovanou predloženým žalobkyňou, ako aj\nšpecifikácie nároku žalobkyne. Následne už na splátku úveru nezaplatila ani jednu splátku, následkom\nčoho listom zo dňa 19. 12. 2019 označeným ako „Tretia upomienka“ právny predchodca žalobkyne\nvyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy a súčasne ju upozornil na možnosť požadovať vrátenie celej\nposkytnutej sumy úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti a na možnosť banky odstúpiť od\nzmluvy. Táto výzva bola podľa súdu prvej inštancie realizovaná v súlade s článkom I. bod 5 písmeno b)\nzmluvy v spojení s článkom IX. bod 1 písmeno a) VOP a bola žalovanej právnym predchodcom žalobkyne\nodoslaná, čo mal súd prvej inštancie za preukázané z poštového podacieho hárku zo dňa 19. 12. 2019.\nNásledne dňa 12. 2. 2020 právny predchodca žalobkyne úver predčasne zosplatnil k uvedenému dňu,\nčo žalovanej písomne oznámil listom zo dňa 12. 2. 2020, ktorý bol podľa poštovej doručenky doručený\nžalovanej dňa 18. 2. 2020, v ktorom žalovanú súčasne vyzval na predčasné splatenie zostatku úveru s\npríslušenstvom, a to v lehote siedmych dní odo dňa doručenia uvedenej výzvy. Žalovaná nepreukázala,\nže si svoju povinnosť voči žalobcovi, resp. právnemu predchodcovi splnila, a preto žalobkyni patrí nárok\nna zostatok nesplateného úveru vo výške 1 816,18 eura (2 920 eur mínus 1 103,82 eura). Pohľadávku\nz tejto zmluvy nadobudla žalobkyňa, a to na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo\ndňa 13. 11. 2020, čo oznámil právny predchodca oznámením žalovanej o postúpení pohľadávky zo\ndňa 16. 3. 2022. Súd prvej inštancie na základe uvedeného podanej žalobe v časti nesplnenej istiny\nvyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Priznal žalobkyni aj uplatnený úrok z omeškania od 4. 3. 2020\ndo zaplatenia z dlžnej sumy. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že úspešnejšej\nžalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy konania nevznikli.\n2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len ,,odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne proti výrokom II. a III.\nrozsudkom z 25. apríla 2024 sp. zn. 17CoCsp/25/2023 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom\nvýroku II. a v závislom výroku III. o trovách konania potvrdil a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania.\n2.1. Odvolací súd vyzval v priebehu odvolacieho konania sporové strany podľa § 382 CSP, aby sa\nvyjadrili k aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách vo svetle posudzovania aktívnej vecnej legitimácie\na splnenia podmienok postúpenia pohľadávky, najmä doručenia výzvy na zaplatenie dlhu dlžníkovi. K\nvýzve sa žalobkyňa vyjadrila a uviedla, že samotný podací hárok potvrdený poštou je dostatočným\ndôkazom preukazujúcim doručovanie výzvy zo dňa 19. 12. 2019 žalovanej, ako to vyplýva aj z\nrozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/90/2023 zo dňa 29. 11. 2023. Odvolací súd bol názoru, že žalobkyni\nv konaní nesvedčí aktívna vecná legitimácia v spore. Nie je pritom podstatné, že záver o danosti\naktívnej vecnej legitimácie žalobkyne nebol odvolaním spochybnený (túto námietku mohla prezentovať\nžalovaná, no tá odvolanie nepodala). Platí totiž, že „súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu\na aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo\ndňa 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Uviedol, že pre skúmanie aktívnej vecnej legitimácie mal\nsúd prvej inštancie dôsledne posudzovať splnenie podmienok bankovej pohľadávky podľa § 92 ods.\n8 zákona o bankách. Podmienky na platné postúpenie bankovej pohľadávky sú podľa § 92 ods. 8\nzákona o bankách tri. Prvou je splatná pohľadávka, resp. časť pohľadávky, ktorá je splatná, druhou\nje písomná výzva banky klientovi a treťou podmienkou je nepretržité omeškanie klienta dlhšie ako\n90 kalendárnych dní. Uviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí okrem iného dospel k\nzáveru, že žalobkyňa preukázala, že jej právny predchodca (banka VÚB, a. s.) odoslal výzvu žalovanej\nna zaplatenie dlhu pred postúpením pohľadávky. Malo ísť o výzvu označenú ako Tretia upomienka\n- pokus o zmier zo dňa 19. 12. 2019. Tento záver však podľa odvolacieho súdu správy nie je a\nnezodpovedá judikatúre odvolacieho súdu. Odoslanie tejto výzvy žalobkyňa preukazovala nedatovaným\npoštovým podacím hárkom a výpisom z elektronického portálu Slovenskej pošty. Podľa odvolacieho\nsúdu nedatovaný poštový podací hárok nie je dostatočný na preukázanie odoslania výzvy vyžadovanej\n\n§ 92 ods. 8 zákona o bankách. Pri absencii dátumu podania na poštovom podacom hárku je možné\nz poštového podacieho hárku zistiť nanajvýš to, že právny predchodca žalobkyne hodlal adresovať\nžalovanej písomnosť (nevedno však ani akú konkrétnu). Zistiť, či sa tak aj naozaj stalo, z uvedeného\npoštového podacieho hárku nemožno. Poukázal, že ani z označenia na ľavej strane podacieho hárku v\npodobe „UPOMIE3_ NEZ_2019121911952_10PP.DAT_afp_JOBID_2840042_CPSC6_1_HAROK“ nie\nje možné preukázateľným spôsobom zistiť skutočný dátum podania (pričom prvé číselné označenie by\nmohlo napovedať, že ide o dátum 19. 12. 2019), a to predovšetkým vzhľadom k tomu, že poštový podací\nhárok obsahuje vo svojej úvodnej časti pole Dátum podania, ktorý je nevyplnený, a tiež neobsahuje\nani potvrdenie pošty o prijatí zásielky na poštovú prepravu. Pritom však, ak právny predchodca\nžalobkyne nedisponoval údajom na poštovom podacom hárku o podaní poštovej zásielky na poštovú\nprepravu, mal možnosť túto skutočnosť na pošte reklamovať. Opačnou argumentáciou, ktorú je potrebné\nodmietnuť ako nenáležitú, by sa prijal záver, podľa ktorého by na preukázanie doručenia stačil (hoci i\nrukou) vypísaný poštový podací hárok bez zrejmého odoslania na poštovú prepravu. Práve potvrdenie\ndátumu poštou (resp. i iným poštovým prepravcom) na podacom hárku (resp. inom preukaznom hárku)\npreukazuje, že písomnosť bola skutočne podaná na poštovú prepravu a má byť doručená adresátovi.\nPotvrdením dátumu na poštovom podacom hárku sa preto preukazuje, že došlo k odovzdaniu zásielky\nna poštovú prepravu a môže sa počítať s jej riadnym doručením adresátovi zásielky, a teda i s dôjdením\nprejavu vôle odosielateľa adresátovi (v súlade s § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa odvolacieho\nsúdu tiež výpis z elektronického portálu Slovenskej pošty (č. l. 78) akceptovateľný nie je. Už v minulosti\nodvolací súd neakceptoval rovnaký výpis z elektronického portálu Slovenskej pošty (napr. v rozsudku\nzo dňa 27. 7.2023, sp. zn. 17CoCsp/12/2023). Išlo o snímku obrazovky (printscreen) z elektronického\nportálu Slovenskej pošty o doporučenom liste. Obsahuje iba podacie číslo a genézu doručovania.\nNeobsahuje ale údaje o odosielateľovi, adresátovi a ani o zásielke, ktorá sa mala doručovať (s výnimkou\nhmotnosti zásielky). Hoci by sa i podacie čísla zhodovali s nedatovaným poštovým podacím hárkom,\ntak nemožno považovať za jednoznačne preukázané, že výpis z informačného portálu Slovenskej pošty\ndeklaruje práve doručovanie tej zásielky, ktorej sa týka nedatovaný poštový podací hárok. Preto odvolací\nsúd v minulosti skonštatoval, že nemožno interpretovať výpisy z elektronického portálu Slovenskej pošty\nv spojení s neakceptovateľným poštovým podacím hárkom. V tejto súvislosti poukázal, že bolo v\nmožnostiach žalobkyne, aby preukázal riadne a bez pochybností, že spornú výzvu žalovanej doručoval,\na to predložením riadneho poštového podacieho hárku, resp. elektronického poštového podacieho\nhárku, prípadne i ePotvrdenky (akú žalobkyňa predkladala vo viacerých konaniach, ktoré boli predmetom\nprieskumu odvolacieho súdu). Najvyšší súd SR totiž vo svojej rozhodovacej praxi akcentuje, že „v\nprípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je\npreto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp.\nju vedel relevantne preukázať“ (R 4/2021). Dovolací súd je názoru, že dôkazné bremeno ohľadom\npreukázania doručenia tejto výzvy ležalo na žalobkyni. Dôkazy, ktoré by preukazovali doručenie\nuvedenej výzvy, neboli žalobkyňou v konaní prezentované. Argumentácia žalobkyne rozhodnutím NS\nSR sp. zn. 4Cdo/90/2023 zo dňa 29. 11. 2023 je nepriliehavá, pretože odvolací súd nespochybňuje\nmožnosť preukázať doručenie písomnosti preukázaním jej odoslania na určenú adresu, teda napr. aj\npoštovým podacím hárkom. V tomto konaní však ide o obsah žalobkyňou predloženého podacieho\nhárku, z ktorého nie je možné dovodiť, že zásielka bola skutočne odoslaná. Žalobkyňa nepreukázala\nsplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, následkom čoho sa žalobkyňa nestala\nveriteľom pohľadávky, ktorú uplatňuje v tomto konaní. Žalobkyni z toho dôvodu nesvedčí aktívna vecná\nlegitimácia v konaní. Napadnutý výrok II., ktorý bol predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol teda\nsám osebe vecne správny, i keď z iných dôvodov. Vzhľadom na to bol vecne správny aj výrok III. o\ntrovách konania. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.\n1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní plne úspešná, trovy\nodvolacieho konania nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť a dôvodnosť vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP (rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu) a § 420 písm. f) CSP (odvolací súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces).\n3.1. Dovolací dôvod uplatnený podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobkyňa nastolila k vyriešeniu právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu;\n\nkonkrétne v otázke, či doručovanie výzvy veriteľa do dispozičnej sféry spotrebiteľa preukázané podacím\nhárkom spôsobuje účinky riadneho doručovania do dispozičnej sféry. Poukázala na rozhodnutia\ndovolacieho súdu sp. zn. 5Cdo/129/2010 z 28. januára 2011, sp. zn. 1ObdoV/63/2005 z 30. apríla\n2007 a judikované rozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod R 4/2021, ktorého právna veta znie:\n„Ustanoveniu § 53 ods. 1 OZ neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa\na veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť\nfikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa.“ Argumentovala aj uznesením sp. zn.\n4Cdo/90/2023 z 29. novembra 2023, ktoré na dané rozhodnutia v podstatnom odkázala, na základe čoho\nuzavrela, že ide o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP). Uviedla, že\nvšeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je to, aby adresát\nmal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť a pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa\nzásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu\nmožnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t. j. len čo sa dostane prejav vôle\ndo sféry jeho dispozície.\n3.2. Vada zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP) podľa dovolateľky spočíva v tom, že odvolací súd odôvodnil\nsvoj potvrdzujúci rozsudok zmätočne, nekonzistentne a nepredvídateľne, nakoľko jeho právne závery\nv odôvodnení sú v rozpore s doslovným znením zákona, odbornej literatúry, ako aj právnymi závermi v\nrozhodnutiach najvyšších súdnych autorít a iných krajských súdov, čo žiadnym spôsobom neprispieva\nk princípu právnej istoty. Uviedla, že nerozumie dôvodom, pre ktoré odvolací súd neuznal poštový\npodací hárok (a sledovanie zásielky cez Slovenskú poštu) ako relevantný dôkaz o tom, že právny\npredchodca žalobkyne žalovanej doručoval písomnosť, a to konkrétne výzvu na zaplatenie zo dňa 19.\n12. 2019 označenú ako ,,Tretia upomienka - pokus o zmier“. Odvolací súd bez reálneho odôvodnenia\nneuviedol dôvody, pre ktoré tento dôkaz vyhodnotil spôsobom, že žalobkyňa doručenie do dispozičnej\nsféry nepreukázala. Žiadala rozsudky súdov nižších inštancií zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie.\n4. Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n9. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\n\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n10. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala\nzmätočné, nekonzistentné a nepredvídateľné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nakoľko právne\nzávery odvolacieho súdu sú v rozpore so znením zákona, odbornej literatúry, ako aj právnymi závermi v\nrozhodnutiach najvyšších súdnych autorít, čo žiadnym spôsobom neprispieva k princípu právnej istoty.\nJedná sa o nepredvídateľné a nepreskúmateľné rozhodnutie, ktoré len zdanlivo (ak vôbec) poskytuje\nodpoveď na základnú otázku konania ohľadom preukázania doručovania do dispozičnej sféry adresáta\nprostredníctvom podacieho hárku, resp. doručovania ako takého.\n11. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\nz pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny\n(svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou\npráva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústavný súd“) vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 44/2022) uviedol, že arbitrárnosť sa\nv zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným\nporušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,\nhmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom\npre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu\nneobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry\nústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných\nsúdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných\nodpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s\nuplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky\nmusia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv\nuvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť\nalebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia\nprávnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo\nak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú\npravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom\nrozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Základné právo na\nsúdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd\nnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu)\nvrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania (strany sporu) zásadne nemôže\nbez ďalšieho implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah\nopravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné\núkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným\nprocesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania\n(strana sporu) uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného\nprocesu (m. m. IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).\n12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa\ntvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je\nvýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,\n2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj\nv danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k ním tvrdenej\nvade zmätočnosti.\n13. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v\nktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý\nproces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť\n\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že\ndochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať\naj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a\nnestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keď súdom\nprijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov\na teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak\nv ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak\nargumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako\ncelok je nepresvedčivé.\n14. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) je\nveľmi pestrý. Procesné elementy tohto práva zdôrazňujú „stanovený postup“, teda dodržanie procesných\npravidiel v konaní ako celku pred všeobecným súdom. Nezávislosť jeho rozhodovania sa uskutočňuje\nv ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Jedným z takýchto princípov,\npredstavujúcim súčasť práva na riadny proces, vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní, je i povinnosť\nsúdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2, ods. 3 CSP. Z\nodôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na\nstrane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom\nnesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia nevyplývajú, alebo ignorujú kogentnú normu, či popierajú všeobecne akceptované\nchápanie dotknutého právneho inštitútu, treba také rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 46\nods. 1 ústavy, ako i čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n15. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch\njasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať\nnajdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie\ntýchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý\nproces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n16. V prejednávanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil spôsobom, ktorým by založil nepreskúmateľnosť, nepredvídateľnosť či arbitrárnosť (ktorú\nžalobkyňa naznačuje) predmetného rozhodnutia napadnutého dovolaním. Právo na spravodlivý proces\nje naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych\nnoriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté\nv zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na\nspravodlivý proces.\n17. Dovolací súd je názoru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie\nrozhodnutia v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje\naj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z obsahu odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia sú zrejmé podstatné skutkové tvrdenia žalobkyne, ako aj opis dôkaznej\nsituácie v konaní, odkaz na právnu úpravu ako aj jej aplikácia na zistený skutkový stav.\n17.1. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyni v konaní nesvedčí aktívna vecná legitimácia v\nspore. Uviedol, že nie je podstatné, že záver o danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne nebol\nodvolaním spochybnený (túto námietku mohla prezentovať žalovaná, tá odvolanie nepodala). Ale platí,\nže „súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania\nnenamieta“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Poukázal,\nže pre skúmanie aktívnej vecnej legitimácie mal súd prvej inštancie dôsledne posudzovať splnenie\npodmienok bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa odvolacieho súdu ani\nzáver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa preukázala, že jej právna predchodkyňa (banka VÚB, a. s.)\nodoslala výzvu žalovanej na zaplatenie dlhu pred postúpením pohľadávky, nie je správny a nezodpovedá\njudikatúre odvolacieho súdu. Malo ísť o výzvu označenú ako Tretia upomienka - pokus o zmier zo dňa\n\n19. 12. 2019. Odoslanie tejto výzvy žalobca preukazoval nedatovaným poštovým podacím hárkom a\nvýpisom z elektronického portálu Slovenskej pošty.\n17.2. Odvolací súd ozrejmil skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, zhrnul odvolacie námietky\nžalobkyne, vysvetlil, akým spôsobom skutkové tvrdenia a argumenty žalobkyne posúdil a aké právne\nnormy aplikoval na zistený skutkový stav. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, akým\nspôsobom boli vyhodnotené zákonné predpoklady platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej\nmedzi žalobkyňou a Tatra bankou, a. s. a z toho vyplývajúci nedostatok aktívnej vecnej legitimácie\nžalobkyne. Odvolací súd uvažoval v tom zmysle, že nepostačuje len akékoľvek odoslanie zásielky,\nkeďže rozhodujúce je objektívne hľadisko, teda možnosť adresáta reálne sa oboznámiť s obsahom\nvôle veriteľa. Až vtedy môžu nastať právne účinky prejavenej vôle. Odvolací súd princíp doručovania\nprávnych úkonov ako podmienku ich účinnosti kvalifikoval tak, že táto vyplýva nielen z § 45 OZ, ale je\njednou z hlavných zásad súkromného práva. Mal za neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv\na povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu\nbez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má byť\nurčitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň\npríležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry). Náležite poukázal na požiadavku\nprávnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni\naj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s\nprejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Nie je podstatné, či sa adresát\ns obsahom zásielky aj skutočne oboznámil, ale v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné\nbremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval za\nprimerané, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju\nvedel relevantne preukázať (R 4/2021).\n17.3. Odvolací súd poukázal, že vyzval v priebehu odvolacieho konania sporové strany podľa §\n382 CSP, aby sa vyjadrili k aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách vo svetle posudzovania aktívnej\nvecnej legitimácie a splnenia podmienok postúpenia pohľadávky, najmä doručenia výzvy na zaplatenie\ndlhu dlžníkovi. K výzve sa žalobkyňa vyjadrila a uviedla, že samotný podací hárok potvrdený poštou\nje dostatočným dôkazom preukazujúcim doručovanie výzvy zo dňa 19. 12. 2019 žalovanej, ako to\nvyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/90/2023 zo dňa 29. 11. 2023. Podľa odvolacieho súdu\nnedatovaný poštový podací hárok nie je dostatočný na preukázanie odoslania výzvy vyžadovanej § 92\nods. 8 zákona o bankách. Pri absencii dátumu podania na poštovom podacom hárku je totiž možné\nz poštového podacieho hárku zistiť nanajvýš to, že právny predchodca žalobkyne hodlal adresovať\nžalovanej písomnosť (nevedno však ani, akú konkrétnu). Zistiť, či sa tak aj naozaj stalo, z uvedeného\npoštového podacieho hárku nemožno. Ani z označenia na ľavej strane podacieho hárku v podobe\n„UPOMIE3_ NEZ_2019121911952_10PP.DAT_afp_JOBID_2840042_CPSC6_1_HAROK“ nie je možné\npreukázateľným spôsobom zistiť skutočný dátum podania (pričom prvé číselné označenie by mohlo\nnapovedať, že ide o dátum 19.12.2019), a to predovšetkým vzhľadom k tomu, že poštový podací\nhárok obsahuje vo svojej úvodnej časti pole Dátum podania, ktorý je nevyplnený, a tiež neobsahuje ani\npotvrdenie pošty o prijatí zásielky na poštovú prepravu. Pritom však, ak právny predchodca žalobcu\nnedisponoval údajom na poštovom podacom hárku o podaní poštovej zásielky na poštovú prepravu,\nmal možnosť túto skutočnosť na pošte reklamovať. Poukázal, že opačnou argumentáciou, ktorú je\npotrebné odmietnuť ako nenáležitú, by sa prijal záver, podľa ktorého by na preukázanie doručenia\nstačil (hoci i rukou) vypísaný poštový podací hárok bez zrejmého odoslania na poštovú prepravu.\nPráve potvrdenie dátumu poštou (resp. i iným poštovým prepravcom) na podacom hárku (resp. inom\npreukaznom hárku) preukazuje, že písomnosť bola skutočne podaná na poštovú prepravu a má byť\ndoručená adresátovi. Potvrdením dátumu na poštovom podacom hárku sa preto preukazuje, že došlo\nk odovzdaniu zásielky na poštovú prepravu a môže sa počítať s jej riadnym doručením adresátovi\nzásielky, a teda i s dôjdením prejavu vôle odosielateľa adresátovi (v súlade s § 45 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka). Výpis z elektronického portálu Slovenskej pošty (č. l. 78) tiež podľa odvolacieho súdu\nakceptovateľný nie je. Už v minulosti odvolací súd neakceptoval rovnaký výpis z elektronického portálu\nSlovenskej pošty (napr. v rozsudku zo dňa 27. 7. 2023, sp. zn. 17CoCsp/12/2023). Jedná sa totiž\no snímku obrazovky (printscreen) z elektronického portálu Slovenskej pošty o doporučenom liste.\nObsahuje iba podacie číslo a genézu doručovania. Neobsahuje ale údaje o odosielateľovi, adresátovi\na ani o zásielke, ktorá sa mala doručovať (s výnimkou hmotnosti zásielky). Hoci by sa i podacie\nčísla zhodovali s nedatovaným poštovým podacím hárkom, tak nemožno považovať za jednoznačne\npreukázané, že výpis z informačného portálu Slovenskej pošty deklaruje práve doručovanie tej zásielky,\n\nktorej sa týka nedatovaný poštový podací hárok. Preto odvolací súd v minulosti skonštatoval, že\nnemožno interpretovať výpisy z elektronického portálu Slovenskej pošty v spojení s neakceptovateľným\npoštovým podacím hárkom. V kontexte uvedeného logicky dovodil, že veriteľ nerealizoval svoje právo\nna zaplatenie celej pohľadávky v súlade so zákonom. A keďže ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č.\n483/2001 Z. z. v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky umožňovalo banke právo postúpiť inej\nosobe len splatnú pohľadávku, resp. časť pohľadávky, ktorá je splatná, a nakoľko v tomto prípade došlo\nk postúpeniu nesplatnej pohľadávky, jednalo sa podľa odvolacieho súdu o absolútne neplatný právny\núkon v zmysle ustanovenia § 39 OZ. Svoje rozhodnutie založil na zrozumiteľnej argumentácii, že Zmluva\no postúpení pohľadávky je podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. neplatná pre rozpor so zákonom\n(§ 39 OZ, § 525 ods. 2 OZ). Odvolací súd záverom priliehavo objasnil, že neobstojí ani žalobkyňou\noznačené rozhodnutie 4Cdo/90/2023 zo dňa 29. 11. 2023, pretože odvolací súd nespochybňuje možnosť\npreukázať doručenie písomnosti preukázaním jej odoslania na určenú adresu, teda napr. aj poštovým\npodacím hárkom. V tomto konaní však ide o obsah žalobkyňou predloženého podacieho hárku, z ktorého\nnie je možné dovodiť, že zásielka bola skutočne odoslaná, ako bolo uvedené vyššie.\n18. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a\nzáverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní\nvyšli najavo, a je zrejmé, ako a z akých dôvodov meritórne (rozsudkom) vo veci samej rozhodol. Za\nprocesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s\nrozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho\npredstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými\nv odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe\nviesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý\nproces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani\nprávo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa\nním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,\nII. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n19. Z obsahu dovolania je celkom zrejmé, že žalobkyňa sa svojou argumentáciou existencie vady\nzmätočnosti snaží spochybniť aj právne posúdenie sporu odvolacím súdom (rovnaké námietky uvádza\naj pri nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom podľa § 421 ods. 1 CSP), ktorá však aj v\nprípade jej opodstatnenosti by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,\nnezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri aj R\n24/2017, 9Cdo/248/2021, 9Cdo/265/2021).\n20. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady\n(po prijatí záveru o prípustnosti dovolania).\n21. Relevanciu podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa\nodvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne\nokolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli\ninak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.\n22. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolateľ povinný\nkonkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť a\noznačením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom\nodklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, uviesť, ako by mala byť táto otázka správne\nriešená. Žalobkyňa v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke,\nči „doručovanie výzvy veriteľa do dispozičnej sféry spotrebiteľa preukázané podacím hárkom spôsobuje\núčinky riadneho doručovania do dispozičnej sféry“. Takto formulovaná otázka sama v sebe obsahuje istú\nvnútornú rozpornosť, pretože jej prvá časť, ktorú možno nazvať hypotetickým predpokladom, konštatuje\npreukázanú skutočnosť (doručenie preukázané podacím hárkom), ktorá však vôbec nekorešponduje\nskutočnostiam preukázaným v konaní tak, ako ich zistil odvolací súd. Z obsahu dovolania však možno\n\nustáliť to, že žalobkyňa sa nestotožňuje s právnymi závermi súdov nižších inštancií ohľadne preukázania\ndoručenia výzvy na plnenie žalovaného, nakoľko v dovolaní tvrdí, že doručenie výzvy preukázala\npoštovým podacím hárkom, z čoho možno vyvodiť jej nesúhlas s právnym záverom odvolacieho súdu,\nže podací hárok nepreukazuje doručenie výzvy, teda nepreukazuje skutočnosť, že sa výzva dostala\ndo dispozičnej sféry žalovaného. Podľa názoru žalobkyne sa mal odvolací súd odkloniť od právnych\nzáverov vyslovených v rozhodnutiach dovolacieho súdu R 4/2021, 5Cdo/129/2010, 1ObdoV/63/2005.\n23. Rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky ako R 4/2021 bolo pôvodne najvyšším súdom vydané v dovolacom konaní\nvedenom pod sp. zn. 5Cdo/36/2020; ide o rozhodnutie, z ktorého záverov vychádzali nižšie súdy pri\nposúdení otázky účinkov doručenia výzvy na plnenie. V tomto rozhodnutí dovolací súd konštatoval, že\njednou z podmienok platného postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt v zmysle ustanovenia § 92\nods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je okrem písomnej výzvy banky aj omeškanie klienta trvajúce nepretržite\nviac ako 90 kalendárnych dní, čo i len s časťou dlhu, pričom tieto podmienky musia byť splnené\nkumulatívne, inak je postúpenie pohľadávky postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu v\nzmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom. V otázke doručovania výziev pri zosplatnení úveru dovolací\nsúd zaujal jednoznačný názor, že „koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti\nväčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov,\nakým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2\nods. 3 OZ si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,\nak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno\nodchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 OZ vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa\nodchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená\ntýmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi\nprávneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby\núčinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci\nprávny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a\nvyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí\njej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti\ndruhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta,\naby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom\nzmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav\nvôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne\noboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné\nbremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom\ndoručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.“ Za podstatné\npovažoval, aby adresát mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle odosielateľa, teda aby sa tento\nprejav vôle dostal do jeho dispozičnej sféry, pričom povinnosťou odosielateľa je preukázať doručenie\nprejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta (teda nie je nutné preukazovať doručenie priamo do vlastných\nrúk adresáta). Preukázanie takto definovaného účinného doručenia však nie je možné zamieňať s\npreukázaním odoslania prejavu vôle. Práve z tejto názorovej línie vychádzal aj odvolací súd vo svojom\nrozhodnutí, správne ich interpretoval a aplikoval na prejednávanú vec; tieto závery dovolacieho súdu sú\nv priamom protiklade s tvrdeniami žalobkyne v dovolaní.\n24. Rovnako ani v rozhodnutiach najvyššieho súdu (5Cdo/129/2010, 1ObdoV/63/2005), dovolací súd\nnevyslovil také právne posúdenie veci, ktoré by mohlo akokoľvek spochybniť právne závery vyslovené\nodvolacím súdom v napadnutom rozhodnutí. Dovolací súd sa v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/129/2010\nzaoberal otázkou účinného doručenia vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady nájomcovi a v tejto\nsúvislosti konštatoval potrebu objektívnej možnosti nájomcu sa s týmto vyhlásením oboznámiť, avšak\nbez nutnosti túto objektívnu možnosť aj skutočne využiť. Predmetom rozhodnutia dovolacieho súdu sp.\nzn. 1ObdoV/63/2005 bola zase otázka, či pri doručovaní pozvánky na valné zhromaždenie boli dodržané\npodmienky § 129 ods. 1 Obchodného zákonníka a rovnako aj podmienky upravené v spoločenskej\nzmluve.\n25. Dovolací súd záverom opakovane uvádza, že dovolateľ je zo zákona povinný nielen uviesť právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne (a vyložiť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia), ale tiež konfrontovať túto nesprávnosť s doterajšou rozhodovacou činnosťou dovolacieho\nsúdu, lebo tomu patrí úloha zjednocovať rozhodovaciu prax súdov v civilnom konaní. Podľa toho\n\nje dovolateľ povinný vymedziť, v čom vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania a pokiaľ\ndovolateľ uplatňuje dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, mal by v dovolaní uviesť, ktorý\nz predpokladov vymedzených v tomto ustanovení je naplnený a prečo. Dovolateľ je povinný jasne a\nzrozumiteľne vymedziť relevantnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a uviesť, v čom sa odvolací\nsúd odchýlil od tejto relevantnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V prejednávanej veci však\nžalobkyňa takto nepostupovala a odlišnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej by sa mal\nodvolací súd odchýliť, nevymedzila. Rozhodnutia dovolacieho súdu, o ktoré žalobkyňa opiera dôvodnosť\ndovolania, žiadnym spôsobom nenapĺňajú definičné znaky podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože\nv nich dovolací súd nevyslovil také právne závery, od ktorých by sa v prejednávanej veci odvolací súd\nodchýlil. Dovolací dôvod uplatňovaný podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto nie je prípustný, pretože\nneexistuje dovolateľom tvrdený rozpor záverov odvolacieho súdu s rozhodovacou praxou dovolacieho\nsúdu. Dovolací súd opakovane uvádza, že žalobkyňa v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie\nveci odvolacím súdom v otázke, či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom\nspôsobuje účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Odvolací súd však bol názoru,\nže doručenie výzvy - upozornenia podľa § 53 ods. 9 OZ nemal za preukázané. Ako už bolo vyššie\nuvedené, dovolateľkou formulovaná právna otázka obsahuje vnútornú rozpornosť, pretože jej prvá časť,\nktorú možno nazvať hypotetickým predpokladom, tvrdí preukázanú skutočnosť (doručenie preukázané\npodacím hárkom), ktorá však vôbec nekorešponduje skutočnostiam preukázaným v tomto konaní tak,\nako ho zistil odvolací súd.\n26. Dovolací súd ešte v súvislosti s možnými úvahami o existencii tzv. ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu (R 71/2018) upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v skutkovo a právne\nobdobných veciach sa predmetnou otázkou dovolací súd zaoberal v celej plejáde vzájomne, na seba\nnadväzujúcich rozhodnutiach: sp. zn. 5Cdo/133/2023, 1Cdo/68/2023, 3Cdo/39/2023, 2Cdo/182/2022,\n9Cdo/295/2021, 7Cdo/70/2023, 4Cdo/186/2024, 4Cdo/102/2024, 1Cdo/166/2024 v dôsledku čoho je\nmožné v nich vyslovené právne názory považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.\nVec prejednávajúci senát sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi vyslovenými v týchto rozhodnutiach\na v okolnostiach posudzovanej veci na ne v celosti poukazuje. Na margo dovolateľkou preferovaného\nuznesenia sp. zn. 4Cdo/90/2023 z 29. novembra 2023, podľa ktorého „právny názor odvolacieho súdu,\nže žalobkyňa nepreukázala, že predmetné výzvy žalovanému doručila, keď neakceptoval podacie\nhárky o ich podaní na poštovú prepravu na adresu žalovaného, ktorými žalobkyňa doručovanie výziev\npreukazovala, nie je správny“ dovolací súd, teraz už v kontexte vyššie menovanej recentnej judikatúry\nnajvyššieho súdu uvádza, že povinnosť predložiť vec veľkému senátu (§ 48 CSP) nevzniká, ak senát,\nnasledujúc ustálenú rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu sa dostáva do rozporu s iným, ojedinele\nvysloveným právnym názorom, hoci aj v rozhodnutí toho istého senátu. Z citovaných rozhodnutí\nnajvyššieho súdu (5Cdo/133/2023, 1Cdo/68/2023, 3Cdo/39/2023, 2Cdo/182/2022, 9Cdo/295/2021,\n7Cdo/70/2023, 4Cdo/186/2024, 4Cdo/102/2024, 1Cdo/166/2024) vo vzťahu k preskúmavanej veci\nvyplýva, že otázkami nastolenými dovolateľkou v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 432 ods.\n1 CSP sa dovolací súd zaoberal a zaujal k nim jednotné stanovisko (rozhodovacia prax dovolacieho\nsúdu už viacej nie je rozdielna). Vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu tak zdieľa názor súladný s\nabsolútne väčšinovým názorom praxe dovolacieho súdu, že predloženie samotného podacieho hárku\nsamo osebe ešte nedokazuje, že došlo k dôjdeniu zásielky - výzvy a oznámenia aj do dispozičnej\nsféry žalovaného na adresu uvedenú v zmluve o úvere, t. j. nepreukazuje, aký bol osud zásielky po\njej odovzdaní na pošte. Aj keď na doručovanie zásielky prostredníctvom poštového doručovateľa nemá\nodosielateľ vplyv a dosah, ustanovenie § 45 ods. 1 OZ jednoznačne vyžaduje, aby prejav vôle došiel\nadresátovi - neprítomnej osobe. Nestačí teda v spore preukázať podanie zásielky na pošte, ale aj to,\nže pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej sféry žalovaného ako adresáta, čím mu bola\nvytvorená objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou a s jej obsahom.\n27. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vady\nzmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje\nproti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne\nposúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako\ndovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.\n28. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta\ndruhá CSP).\n\n29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17CoCsp/25/2023", "guid": "92f533ef-9dcb-4704-9c41-65d9d5a84224:375e5c09-6caa-47d7-997f-b9ec1513266d", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2315076f-6140-4eb0-9316-206c0866c42d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.44.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.44.2022.1"}, {"guid": "ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 576/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b"}, {"guid": "ussr:f0f2d06e-8a31-47fc-8232-54afaf61ef03", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/2010 z 18. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-18", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0f2d06e-8a31-47fc-8232-54afaf61ef03"}, {"guid": "ussr:07134f83-ba39-439a-b539-6f16608a030a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 302/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 302/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:07134f83-ba39-439a-b539-6f16608a030a"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:3ea42ef5-0b44-464b-bade-102e5a7ff819", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 106/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 106/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 294, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3ea42ef5-0b44-464b-bade-102e5a7ff819"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "51f6103b-d5e5-45f7-ac23-01a5f94c827a:99e76290-3e96-4951-84ab-65839b55f6aa", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6121517077.1", "spisova_znacka": "4Cdo/102/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/102/2024 z 25. 9. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-09-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6121517077.1"}, {"guid": "964279a9-2732-4595-82ce-0936e76d3556:5273dac0-7777-491c-8ae1-9948c764702c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6120289407.1", "spisova_znacka": "1Cdo/166/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/166/2024 z 26. 8. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6120289407.1"}, {"guid": "b70e3b4b-027d-4bde-92a7-6a10552dbc3d:47e2fae9-f6cf-403b-a9dd-513c599a786e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7822200729.1", "spisova_znacka": "4Cdo/186/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/186/2024 z 25. 6. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-06-25", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7822200729.1"}, {"guid": "206a69f0-a73c-4776-a088-3ab10279fe43:a3e2d365-7017-459b-9dc4-66865798a858", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6120234129.1", "spisova_znacka": "1Cdo/68/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/68/2023 z 25. 9. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6120234129.1"}, {"guid": "b5918b37-216a-40d4-9bf6-b21cab5aa29f:29f2782a-8466-4a28-bc3c-45d5c35d0f89", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:6120429462.1", "spisova_znacka": "4Cdo/90/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/90/2023 z 29. 11. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-11-29", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:6120429462.1"}, {"guid": "8298efe0-ab80-47da-a0ce-f4dee81cb1c7:8f5ab06b-7aaf-4b31-9d47-3fa8c2331250", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:2316207506.1", "spisova_znacka": "9Cdo/265/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/265/2021 z 17. 8. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:2316207506.1"}, {"guid": "ee959727-0783-4608-95c8-bf65053e1cb6:cbb8f716-035a-4a6e-84cc-4a2a11641d2b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6615209928.1", "spisova_znacka": "9Cdo/248/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/248/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6615209928.1"}, {"guid": "f0f22a26-7cea-4450-ab73-99efd9846dc8:db834cc4-fc57-4633-a10d-0d0d84207dc8", "ecli": null, "spisova_znacka": "17CoCsp/25/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoCsp/25/2023 z 30. 8. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-08-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f0f22a26-7cea-4450-ab73-99efd9846dc8:db834cc4-fc57-4633-a10d-0d0d84207dc8"}], "citovane_v": []}