{"guid": "84199d1b-cfb7-4380-93a7-d8c464c26043:17035fc3-7a7d-42b9-bc44-be776f8eba78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:3116222901.1", "spisova_znacka": "8Cdo/63/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/63/2024 z 5. 11. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5. novembra 2025, sp. zn. 8Cdo/63/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:3116222901.1", "identifikacne_cislo": "3116222901", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "sudca_id": 149, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivan-rumana-149", "datum_vydania": "2025-11-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "nazov": "§ 431 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-2", "nazov": "§ 431 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "nazov": "§ 453 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "nazov": "§ 455 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-455"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-1", "nazov": "§ 451 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-451"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-455", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-451"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/17035fc3-7a7d-42b9-bc44-be776f8eba78", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:3116222901.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:3116222901.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:3116222901.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/63/2024\n3116222901\n05. 11. 2025\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2025:3116222901.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: V. Q., narodený XX. H. XXXX, B. V. A., X..\nH.. O. XX/XX, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, Bratislava, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej\nna Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 23C/254/2016, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského\nsúdu v Trenčíne z 15. novembra 2023 č. k. 5Co/15/2023-541, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 15. novembra 2023 č. k. 5Co/15/2023-541 z r u š u j e a vec\nmu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného\nsúdu Trenčín z 20. septembra 2022, č. k. 23C/254/2016-394 (ďalej len „súd prvej inštancie resp.\nprvoinštančný súd“) o zaviazaní žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n10.634,25 eur, náhradu škody vo výške 877,31 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy\n877,31 eur od 24.08.2021 (výrok I.), zamietnutí vo zvyšku (výrok II.), priznaní žalovanej proti žalobcovi\nnároku na náhradu trov konania v časti o náhrade škody v rozsahu 90,46 % (výrok III.) a priznaní\nžalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v časti o náhrade nemajetkovej ujmy v rozsahu\n100 % (výrok IV.); potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o povinnosti žalovanej zaplatiť\nžalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.634,25 eur (výrok I.), rozsudok súdu prvej inštancie\nvo výroku II. o zamietnutí zvyšnej časti žaloby týkajúcej sa úrokov z omeškania z nemajetkovej ujmy\nzmenil tak, že žalovanú zaviazal k úhrade žalobcovi ročného úroku z omeškania vo výške 5 % zo sumy\n10.634,25 eur od 24.08.2021 do zaplatenia (výrok II.) a potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej\nnapadnutej časti výroku II (výrok III.)\n1.1 Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 488, § 489, § 494 zákona\nč. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonník (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1, 2 a tiež § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods.\n1, § 6 ods. 1, 2, § 8 ods. 5 písm. b), § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 3, 4 a § 25 zákona č. 514/2003\nZ. z. v znení neskorších predpisov a tiež ust. § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia vlády 87/95 Zb.\nSúd prvej inštancie najprv skúmal vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej, ktorá je daná podľa § 4 ods. 1\npísm. a) v spojení s § 3 zák. č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci, keď štát, v ktorého mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zodpovedá za\npodmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci pri\nvýkone verejnej moci, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody.\nĎalej uviedol, že pre rozhodnutie o tých častiach žaloby, ktoré súvisia s platovým ohodnotením žalobcu\nsú tieto časti irelevantné preto, lebo táto majetková škoda nemá priamu príčinnú súvislosť s nezákonným\nrozhodnutím o vine a treste ale s inými rozhodnutiami, ktoré súvisia so službou žalobcu v policajnom\nzbore poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.\nzn. 2Cdo/112/2017. Čo sa týka nároku, tento bol riadne predbežne prerokovaný s tým, že žalobca\npodal žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 29. júna 2016, ktorá bola doručená\n\nžalovanej 04. júla 2016. Žalovaná súdu oznámila, že o tejto žiadosti nebolo možné v čase jej podania\nrozhodnúť, pretože v tomto čase nebolo ukončené trestné stíhanie. Žalobca preto podal 25. februára\n2021 opätovnú žiadosť o predbežné prerokovanie s tým, že nárok bol uspokojený žalovanou len z časti,\nkeď žalovaná vyplatila dňa 09. septembra 2021 žalobcovi sumu 16 091,94 eur z čoho čiastka na toto\nkonanie predstavovala sumu 10 184,94 eur. Preto bola splnená podmienka podľa § 15 ods. 1, § 16 ods.\n1 a § 17 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z.. Preto súd konanie čiastočne zastavil v časti o zaplatenie sumy\n10 184,94 eur vrátane príslušenstva.\n1.2 Z hľadiska skutkového stavu veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že v prejednávanej veci\nbolo žalobcovi vznesené obvinenie dňa 14. júla 2006 s tým, že uznesením Vojenského obvodového súdu\nPrešov zo dňa 15. júna 2006 bol žalobca dňom 14. júla 2006 vzatý do väzby. Vo výkone väzby bol od\n14. júla 2006 do 28. novembra 2006, následne bola na žalobcu ako obvineného podaná dňa 15. januára\n2007 obžaloba pre spáchanie skutku opísaného v žalobe. Rozsudkom Okresného súdu v Prešove zo\ndňa 06. septembra 2019 bol žalobca spod žaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok\nžalobca spáchal keďže obaja korunní svedkovia vypovedali v prospech obžalovaných. Uznesením\nKrajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. októbra 2020 bolo odvolanie prokurátora zamietnuté. Súd\nprvej inštancie ďalej uviedol, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení\nobvinenia pre nezákonnosť má tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.\nPoukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Ncdo/15/2009 ako aj nález ústavného súdu I.\nÚS 540/2016. Z tohto dôvodu je potrebné považovať uznesenie o vznesení obvinenia a uznesenie\no vzatí do väzby za nezákonné. V dôsledku oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Prešov je\nnutné v zmysle § 8 ods. 5 písm. b) Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci považovať za nezákonnú väzbu žalobcu. Žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia ako aj\nproti uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažnosti, ktorým nebolo vyhovené, čím bola splnená zákonná\npodmienka pre uplatnenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa § 6 ods. 2. Predpoklad vzniku\nzodpovednosti štátu za škodu a existencia nezákonných rozhodnutí tak bola splnená. Preto sa v zmysle\n§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zaoberal tým, či v danom prípade iba samotné konštatovanie\nporušenia práva je dostatočným zadosťučinením. V tomto prípade ide o dokonanú skutočnosť, ktorou\nvznikla žalobcovi aj nemajetková ujma, ktorú nie je možné dodatočne eliminovať, teda vrátiť späť\npredošlý stav, keď žalobca nebol odsúdený a nevykonával nezákonný trest. Iba konštatovanie porušenia\npráva nie je s prihliadnutím na okolnosti nezákonného odsúdenia a dĺžky vykonaného trestu odňatia\nslobody dostatočným zadosťučinením. Preto súd rozhodol aj o priznaní nemajetkovej ujmy. Žalobca sa\nv prejednávanej veci domáha odškodnenia za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpel v príčinnej súvislosti s\nnezákonnou väzbou na jeho osobe i v rodinnom živote zahrňujúcom rodičovský vzťah k synovi, vzťah\nk manželke, v pracovnom a občianskom živote. Každú z jednotlivých súm súd posudzoval podľa kritérií\nuvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Prihliadal na osobu poškodeného, doterajší život\na prostredie, v ktorom žije, pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy, na okolnosti, za ktorých k nej došlo,\nna závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote a pri spoločenskom uplatnení. Príčinná\nsúvislosť bola daná, pričom žalovanej žiadnym spôsobom nerozporovala.\n1.3 Žalobca si v tomto konaní uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur. Na tejto výške\nnáhrady zotrval počas celého konania s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie v dôsledku plnenia\nžalovanej. Zo sumy uplatnenej žiadosťou predbežné prerokovanie vo výške 25.000 eur mu žalovaná\nposkytla plnenie vo výške 12.105,75 eur a žalobca si tak uplatňoval celkovo náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 12 894,25 eur.\n1.4.\nŽalovaná mala za to, že náhrada zodpovedajúca sume 20 eur za deň výkonu trestu odňatia\nslobody v prípade žalobcu a okolnosti jeho prípadu je primeraná, a to za súčasného písomného\nospravedlnenia sa ministerkou spravodlivosti. Takisto poukazovala na to, že žalobcovi bola v jeho\nprípade súčasne vyplatená aj náhrada nemajetkovej ujmy v sume 10.500 eur za nezákonne vykonaný\ntrest odňatia slobody a celková vyplatená náhrada tak predstavuje sumu 22.605,75 eur. Náhrada sa\ntak blíži k maximálnemu limitu náhrady podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá je v danom\nprípade 29.000 eur. Vzhľadom k tomu, že nemajetková ujma je viazaná na osobu poškodeného, jej\nzákonný limit kumuluje všetky tituly a zásahy spojené s daným trestným konaním. Z tohto vyplýva,\nže nie je možné akceptovať taký výklad, že náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená postupom v\njednom trestnom konaní sa môže saturovať niekoľkokrát v súvislosti s každým zásahom individuálne.\nK tejto argumentácií prvoinštančný súd uvádza, že je čiastočne dôvodná. Limit nemajetkovej ujmy\nje viazaný na osobu poškodeného a trestného konania a nie je možné dosiahnuť limit dvakrát pri\n\nnáhrade nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a väzbu a osobitne aj za nezákonne vykonaný trest\nodňatia slobody. Nedôvodná je argumentácia žalovanej v tom zmysle, že na prípad žalobcu sa vzťahuje\nlimit podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy vydanom\npred 01. januárom 2013 nie je možné obmedzovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy hornými limitmi\nnáhrad poskytovaných osobám poškodeným násilnými trestnými činmi (rozhodnutie najvyššieho súdu,\nsp. zn. 7Cdo/262/2015). V prípade žalobcu bola nezákonná väzba vykonaná v roku 2006 na základe\nnezákonného rozhodnutia vydaného v roku 2006. Všetky podmienky vzniku nároku na náhrady škody\nboli splnené pred stanovaním horného limitu pre náhradu nemajetkovej ujmy. Z tohto dôvodu aplikácia\nust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku neprichádza do úvahy.\nObrana žalovanej v tom zmysle, že nie je správne ak si žalobca uplatňuje nemajetkovú ujmu dvomi\nsamostatnými žalobami pre jedno trestné konanie neobstojí, nakoľko žalobca jasne špecifikoval nároky\nz titulu, na základe ktorých si uplatňuje v tomto konaní a nie sú zhodné s nárokmi uplatnenými v konaní\nvedenom pod sp. zn. 17C/336/2013. Je preto irelevantné koľkými žalobami si žalobca uplatní nároky\nz nezákonného trestného konania. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu, sp.\nzn. 6Cdo/38/2009 a 5Cdo/127/2019, v zmysle poslednej vety citovaného rozhodnutia aj keby súd na\nrozhodnutia aplikoval ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v aktuálne účinnom znení za použitia limitu\nodškodnenia, nie je nesprávne a nezákonné rozhodnutie súdu, ktorým by vo výnimočných prípadoch\npriznal vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti\nzásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia. O takýto prípad ide aj v prípade\nžalobcu v tomto konaní. Súd prvej inštancie pri úvahe o ustálení výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nžalobcu zobral do úvahy vývoj cien a stále klesajúcu hodnotu peňazí. Nie je náležité v súčasnosti\nprihliadať bez výhrad na výšky priznaných nemajetkových ujm z obdobia, ktoré je časovo relatívne\nznačne vzdialené súčasnosti. To, že priemerné mzdy nerastú tak rýchlo ako sa znehodnocujú reálne\npeniaze, nemôžu byť na ujmu poškodeným v dôsledku nezákonných rozhodnutí alebo nesprávnych\núradných postupov. Náhrady nemajetkovej ujmy musia zodpovedať reálnemu odškodneniu. Je zjavné,\nže hodnota odškodnenia v sume 16.500 eur vrátane majetkovej škody v roku 2000 v obdobnom\nprípade nemôže byť ani zďaleka spravodlivá a primeraná roku 2022. Z judikatúry súdov SR vyplýva,\nže primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať aj v kontexte s rozhodovacou činnosťou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za\nnezákonný pobyt vo väzbe od 14. júla 2006 do 28. novembra 2006 v rozsahu 137 dní, počas ktorých\nbol žalobca obmedzený na svojej osobnej slobode, čo je samo o sebe jedným z najzávažnejších\nzásahov do osobnej sféry jednotlivca. Bol obmedzený na pohybe, bolo tým výrazne zasiahnuté do jeho\nsúkromného života. Došlo tak k narušeniu všetkých zložiek jeho normálneho každodenného života so\nsvojou rodinou, manželkou, synom, matkou. Táto skutočnosť vyplýva zo svedeckých výpovedí manželky\na syna žalobcu, takisto z výpovede žalobcu. Následkom väzby je aj morálne odsúdenie žalobcu jeho\nznámymi, priateľmi, kolegami a celkovo spoločnosťou, ktoré pociťuje žalobca a jeho rodina až doposiaľ.\nŽalobca bol obmedzený vo vykonávaní práce a dosahovaní príjmu či životných cieľov a obmedzená\nbola komunikácia s okolitým svetom, odlúčený od rodiny, bez možnosti akéhokoľvek spoločenského\nkontaktu. Bol nútený podriadiť sa striktnému väzenskému režimu, úplne odlišnému od režimu jednotlivca\nna slobode. Počas pobytu vo väzbe bol vystavený stresu, úzkosti a frustrácii. Na základe nezákonnej\nväzby a teda v priamej príčinnej súvislosti s ňou bol žalobca objektívne obratý o možnosť byť prítomný\npri výchove a starostlivosti o syna, ktorý mal v tom čase 8 rokov. Táto skutočnosť má na odškodnenie\nžalobcu takisto významný vplyv. Ide o významnú osobnú stratu, ktorá sa nedá ničím nahradiť a je možné\nju len kompenzovať. Väzba predstavuje vždy zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie\nnegatívne dopady na jeho súkromný život. Prvoinštančný súd mal potom za dôvodné priznať žalobcovi\nnáhradu nemajetkovej ujmy súvisiacu s nezákonným rozhodnutím o väzbe podľa § 17 ods. 4 v spojení\ns § 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. Priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v\nhospodárstve za kalendárny rok 2005 bola 573,39 eur. 1/30 z toho predstavuje 19,11 eur. Žalobca\nbol vo väzbe 137 dní, za čo by mu patrila náhrada nemajetkovej ujmy minimálne vo výške 2.618,07\neur. Žalovaná priznala žalobcovi za deň väzby sumu 20 eur mesačne. Túto sumu v minimálnej ako aj\nžalovanou priznanej sume považoval za neprimeranú.\n1.5 Časť uplatnenej nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil za celé obdobie vedenia trestného stíhania\nod 14. júla 2006 do 28. októbra 2020, ktorého výsledkom bol oslobodzujúci rozsudok. Poukázal\nna to, že z dôvodu dlhotrvajúceho trestného konania došlo k strate jeho harmonického rodinného\nživota, strate priateľov a známych, spoločenskej izolácii, verejnému odsúdeniu, keďže všetci verili v\njeho vinu. Podľa súdu prvej inštancie je nepochybné, že došlo k výraznému negatívnemu zásahu\ndo jeho osobnostných práv na ochranu jeho súkromného, rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti\n\na dobrej povesti. Žalobca bol a je bezúhonným. Nikdy nebol pozbavený jeho osobnej slobody, s\nvýnimkou nezákonného rozhodnutia. Pred týmto nezákonným rozhodnutím bol policajtom, pričom na\ntúto profesiu sa pripravoval od strednej školy. Vedenie trestného konania malo negatívne dôsledky aj na\ntúto profesiu, keďže došlo k jeho prepusteniu, následne opätovnému prijatiu, avšak s nižším platovým\nohodnotením. Celé negatívne dôsledky trestného konania na život žalobcu považoval súd prvej inštancie\nza preukázané. V tejto časti žalovaná priznala žalobcovi sumu 750 eur za rok vedenia trestného stíhania,\nteda spolu 9.365,75 eur vyjmúc obdobie väzby a výkonu trestu odňatia slobody.\n1.6 Prvoinštančný súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne úvahy dospel k záveru že je\ndôvodné žalobcovi ustáliť náhradu nemajetkovej ujmy za výkon väzby a za celkové vedenie trestného\nstíhania vo výške 5.000 eur a za nezákonný výkon väzby, čo zodpovedá náhrade 56,40 eur za deň\nvykonanej nezákonnej väzby zo sumy náhrady priznanej spolu vyplatenou žalovanou sumou (spolu\n7.740 eur) a vo výške 15 000 eur za celé obdobie trestného stíhania, t. j. vo výške 5.634,25 eur\ns prihliadnutím na žalovanou priznanú a vyplatenú náhradu vo výške 9.365,75 eur. Priznaná výška\nnemajetkovej ujmy je výsledkom úvahy súdu, pri ktorej zohľadnil všetky zákonom určené kritériá v zmysle\n§ 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. Náhradu vo výške 56,40 eur za deň vykonanej väzby považoval súd\nprvej inštancie za primeranú aj s poukazom na náhradu priznanú v konaní vedenom na tunajšom súde\npod sp. zn. 17C/336/2013. Čo sa týka náhrady za rok vedenia trestného stíhania, táto predstavuje zhruba\nsumu 1.250 eur za rok vedenia trestného stíhania, čo je podľa názoru súdu viac primerané okolnostiam\nvzhľadom na negatívne dôsledky konania ako žalovanou priznaná suma 750 eur. Táto náhrada takisto\nzodpovedá životnej úrovni žalobcu, zohľadňuje skutočnosť, že trest zasiahol aj do sféry jeho profesijného\nživota, výrazne zhoršil finančnú situáciu jeho rodiny v tom čase, ktorej súčasťou bol vtedy aj maloletý\nsyn. Takúto náhradu pritom podľa názoru súdu nemožno považovať za symbolické odškodnenie. Súdom\nprvej inštancie ustálená výška nemajetkovej ujmy podľa neho plní dve primárne funkcie, a to funkciu\nsatisfakčnú (reparačnú) a funkciu preventívnu (odradzovaciu). Napráva ujmu žalobcu a takisto pôsobí na\nžalovaného, aby sa v budúcnosti vyvaroval nezákonnému rozhodnutiu. Súd vzal do úvahy aj okolnosti,\nza ktorých došlo k nezákonnému rozhodnutiu, teda to, že v prípade odsúdenia žalobcu bol porušený\nzákon súdom a iba z jeho iniciatívy, pretože v dôsledku mimoriadneho opravného prostriedku došlo\nk zrušeniu nezákonného súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná už žalobcovi\nposkytla čiastočné plnenie vo výške 12.105,75 eur, prvoinštančný súd rozsudkom zaviazal žalovanú\nna splnenie povinnosti zaplatiť sumu 10.634,25 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi. Vo\nzvyšnej časti žalobu zamietol. Záverom uviedol, že judikátom, na ktoré poukazujú obe sporové strany\nje zrejmé, že v tejto oblasti sú súdmi priznávané rôzne výšky náhrad nemajetkovej ujmy. Takýto stav je\npochopiteľný a súvisí s jedinečnosťou každého prípadu a od osobného nastavenia konkrétnych sudcov,\nktorí v konaniach rozhodujú. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy by mala odzrkadľovať snahu\no spravodlivé rozhodnutie, ktoré zodpovedá realite a môže byť takto prijímané všeobecne.\n1.7 Prvoinštančný súd sa zaoberal uplatnenou náhradou škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby\nžalobcu v trestnom konaní, pričom tento nárok sa odškodňuje v zmysle § 18 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003\nZ. z. Žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby a zastavení konania trval na uplatnení nároku na náhradu\nškody vo výške 1.101,64 eur titulom vyúčtovaných, uhradených trov obhajoby. V konaní nebola sporná\núhrada týchto trov žalobcom svojmu právnemu zástupcovi P.. I. Q.. Žalovaná namietala jednotlivé úkony\nuplatnené žalobcom. Súd sa musel zaoberať týmito námietkami v kontexte rozhodnutia najvyššieho\nsúdu, sp. zn. 6Cdo/402/2015. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že súd môže priznať len náhradu účelne\nvynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym\npredpisom účinným v čase robenia úkonov. Vo vzťahu k uplatnenej škode priznal takto súd prvej\ninštancie žalobcovi trovy obhajoby v celkovej sume 877,31 eur a vo zvyšku nepovažoval uplatnené trovy\nza dôvodné, pričom sa dôkladne zaoberal dôvodmi nepriznania celých uplatnených trov v bodoch 63\naž 69 odôvodnenia jeho rozsudku.\n1.8 Súd prvej inštancie posúdil uplatnený nárok na úroky z omeškania. Poukázal na § 16 ods. 4 účinného\nod 01. januára 2013 s tým, že v zmysle citovaného ustanovenia zákona mohlo nastať omeškanie\nžalovanej dňom 24. augusta 2021, pretože definitívne oznámenie Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa\n24. augusta 2021, že čiastočne uspokojí nárok žalobcu bolo doručené žalobcovi dňa 24. augusta 2021.\nNárok na predbežné prerokovanie si žalobca uplatnil v čase, kedy iné znenie nebolo platné a účinné,\npri určení výšky náhrady za nemajetkovú ujmu ide o konštitutívne rozhodnutie založené na úvahe súdu.\nPovinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je\nurčená doba plnenia, a preto až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania\n(rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn. 1Co/15/97, 6Cdo/185/2011). Toto však neplatí o uplatnenej náhrade\n\nškody, ktorá nie je závislá od úvahy súdu. Preto rozhodol o splnení povinnosti žalovanej zaplatiť z\ndôvodne uplatnenej náhrady škody aj úroky z omeškania odo dňa oznámenia, že neuspokojí nárok na\nnáhradu škody v sume, ktorá mu podľa rozsudku patrí, teda od 24. augusta 2021. Preto súd rozhodol\no povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 877,31 eur od\n24. augusta 2021 do zaplatenia.\n1.9 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodoval podľa § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.\nz. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Čo sa týka nároku na náhradu škody, táto bola v\nkonaní uplatnená v sume 4 180,83 eur, pričom priznanie tejto sumy bolo 100 % úspechom žalobcu.\nZa neúspech žalobcu možno považovať zastavenie konania v časti 3.079,19 eur s tým, že plnenie\nžalovanej v rámci predbežného prerokovania nároku však nemožno považovať za okolnosť, ktorá by\nbola dôsledkom podanej žaloby, pretože žalobca si riadne uplatnil právo na predbežné prerokovanie\nnároku až počas tohto konania, teda po podaní žaloby. Preto plnenie žalovanej nemožno považovať za\nsprávanie, v dôsledku ktorého vzal žalobca žalobu čiastočne späť. Za neúspech žalobcu súd považuje\naj nepriznanie časti uplatnenej škody vo výške 224,33 eur. Úspech žalovanej teda predstavuje 95,23 % v\ntejto časti, neúspech 4,77 % a celkový úspech žalovanej tak predstavuje 90,46 % a v tejto výške má nárok\nna náhradu trov konania. Čo sa týka úspechu v časti náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola uplatnená\nza väzbu v sume 12.894,25 eur, konštatoval, že čo do základu tento nárok bol dôvodný, čo do výšky\nvšak úspech žalobcu bol len čiastočný. Posúdenie výšky plnenia tu však na rozdiel od náhrady škody\nzáviselo výlučne na úvahe súdu. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška\nplnenia závisí od úvahy súdu (§ 255 CSP). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného\nžalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože ho nemožno zaťažiť\nprocesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Za základné sa považuje\nrozhodnutie, že do práva žalovaného bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.\nŽalobcu treba v takejto veci považovať za plne procesne úspešného, keď mal plný úspech čo do základu\nuplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývala z jeho procesného úspechu, závisela výlučne\nod úvahy súdu poukazujúc pri tom na rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/191/2017 a\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 56/2017. Z tohto potom\nmožno vyvodiť záver, že čo do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pre účely trov tejto časti konania\nbol žalobca v plnej miere úspešný s tým, že mu patrí proti žalovanej plná náhrada trov konania, avšak iba\nz prisúdenej sumy, čo súd vyjadril v rozsudku, pričom o samotnej výške náhrady trov konania rozhodne\nsúdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.\n2. Odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie týkajúce sa výroku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa\nnáhrady skutočnej škody vo výške 877,31 eur s príslušenstvom, vrátane zamietnutia zbytku nároku na\nnáhradu škody odvolaním napadnuté nebolo, a preto v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie\nprávoplatné.\n2.1. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dodal, že aktuálna zákonná úprava obsahuje niektoré\nvšeobecné hľadiská určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, pokiaľ ide o výšku samotnú, túto už\nnejako nekonkretizuje. Jediným limitom je aktuálne znenie ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.\nz., ktoré s účinnosťou od 01. januára 2013 obmedzuje výšku nemajetkovej ujmy tak, že priznaná\nvýška nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným\nnásilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Odôvodnenie priznania náhrady nemajetkovej\nujmy žalobcovi považuje za presvedčivé, preskúmateľné a rešpektujúce rešpektoval kritéria ustanovené\nv § 17 ods. 3 pre posudzovanie takéhoto nároku a vzhľadom na okolnosti prípadu v adekvátnej sume.\nPodľa jeho názoru dlhotrvajúce trestné stíhanie nebolo primerané a spravodlivé „vybaviť“ len deklaráciou\no porušení práv. Svoju argumentáciu podporil rozhodnutiami najvyššieho súdu z 27. augusta 2019 sp.\nzn. 4Cdo/125/2019 a z 21. októbra 2020 sp. zn. 4Cdo/130/2020. Odvolací súd tak v prejednávanej\nveci nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov\nsúdu prvej inštancie, ktorý riadne odôvodnil nárok žalobcu z pohľadu uplatňovaného nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy za čas, ktorý žalobca strávil vo väzbe, kedy súd prvej inštancie dospel k záveru, že\nadekvátnou náhradou za toto obdobie je suma 5 000 eur, čo zodpovedá náhrade zhruba 56,40 eur/deň\nvykonanej nezákonnej väzby, čo so sumou priznanou spolu žalovanou predstavuje čiastku 7.740 eur.\nPre zdôraznenie správnosti porovnal priznanú sumu podľa viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu.\n2.2 Ďalšia časť uplatňovanej nemajetkovej ujmy spočívala v náhrade za obdobie vedenia trestného\nstíhania v čase od 14. júla 2006 do 28. októbra 2020, ktorého výsledkom bol oslobodzujúci rozsudok.\n\nŽalovaná v tejto časti uznala nárok žalobcu do výšky 750 eur za rok vedenia trestného stíhania, teda\nspolu 9.365,75 eur vyjmúc obdobie väzby a výkonu trestu odňatia slobody. Súd prvej inštancie na\nrozdiel od žalovanej dospel k záveru, že primeraná výška náhrady nemajetkovej ujmy za toto obdobie\npredstavuje sumu 1.250 eur za rok vedenia trestného stíhania, čo je viac primerané okolnostiam\nvzhľadom na negatívne dôsledky konania ako žalovanou priznaná suma 750 eur. Odvolací súd sa\nstotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie. Poukázal na viaceré novelizácie zákona č. 514/2003\nZ. z. a rozsudok najvyššieho súdu 7Cdo/145/2011, v zmysle ktorého, ak bolo nezákonné rozhodnutie\nvydané pred 01. januára 2009 má súd vec posudzovať podľa § 17 účinného do 31. decembra 2008.\nPripomenul, že novela zák. č. 514/2003 Z. z. vykonaná zák. č. 412/2012 Z. z. od 01. januára 2013 v §\n17 vypúšťa minimálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby a zavádza limit výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy. Novela však neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. Právo poškodeného\nna náhradu škody nemajetkovej ujmy vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do\nväzby, či zbytočnými prieťahmi bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení\nďalších podmienok, napr. oslobodenie obžalovaného. Preto aplikovať § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v\nzmysle tejto novely (zák. č. 412/2012 Z. z.) na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané\npred 01. januára 2013 by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo\npoškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej\nhorný limit zavedený novelou zákona. č. 412/2012 Z. z. zaniklo dňom jeho účinnosti. Takýto prístup by\npopieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho\npráva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by porušením zásady retroaktivity.\nPoukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/169/2021, podľa ktorého právo poškodeného\nna náhradu škody, teda nemajetkovej ujmy vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia\ndo väzby, či zbytočných prieťahov v konaní bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až\npo splnení ďalších podmienok. Pokiaľ uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 01. januárom\n201,3 aplikácia § 17 v zmysle novely zák. č. 412/2012 Z. z. by znamenala pripustiť, že hoci v čase\npred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo\nvyššej výške je toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou, zaniklo dňom jeho\núčinnosti. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred zavedením tejto limitácie tak ako bolo\nvyššie uvedené, nakoľko obvinenie voči žalobcovi bolo vznesené dňa 14. júla 2006. Rovnako samotnú\nväzbu vykonal žalobca pred zavedením tejto limitácie v čase od 14. júla 2006 do 28. novembra 2006,\npreto na obdobie trvania väzby podľa odvolacieho súdu v žiadnom prípade nemožno použiť zákonom\nstanovenú hornú limitáciu v zmysle § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., a túto čiastku priznanú za\ndobu výkonu väzby nemožno ani do tejto limitácie započítavať. Z obdobného princípu vychádzal aj pri\nstanovení náhrady nemajetkovej ujmy za obdobie, kedy bolo vedené voči žalobcovi trestné stíhanie,\nvznesené obvinenie, pričom časť tohto obdobia rovnako spadá do doby, keď zákon žiadnu limitáciu\nneupravoval, a to konkrétne teda od 14. júla 2006 do momentu, kedy začala platiť limitácia v zmysle §\n17 ods. 4 po 01. januára 2013. Jedná sa teda o časť roka 2006 od 14. júla 2006 do konca tohto roka\na následne od roku 2007 - 2012, teda 6 rokov vedenia trestného stíhania proti žalobcovi. Vychádzal\nz priznanej priemernej náhrady nemajetkovej ujmy za rok vedenia trestného stíhania zo strany súdu\nprvej inštancie v prospech žalobcu voči žalovanej vo výške 1 250 eur za rok vedenia trestného stíhania\nokrem doby, kedy bol výkone trestu a väzbe, i toto obdobie vedenia trestného stíhania je potrebné\nodpočítať od prípadnej limitácie stanovenej vo vyššie citovanom ustanovení zákona. Následne odkázal\nna rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/84/2022, kde zosumarizoval rozhodovaciu\nčinnosť Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z.\n2.3 Odvolací súd pripomenul, že časť nároku žalobcu vznikla pred 01. januárom 2013, avšak následne\npokračovala aj po tomto dátume až prakticky do roku 2020. Je teda faktom, že súd prvej inštancie\nprekročil hornú hranicu zavedenú limitáciou po 01. januári 2013, avšak okrem vyššie uvedeného\nčasového hľadiska, ktoré by podľa odvolacieho súdu odôvodňovalo priznanie vyššej náhrady vzhľadom\nna tú skutočnosť, že v určitom období, za ktorého sa žalobca domáhal náhrady škody limitácia neplatila.\nBez ohľadu na to odvolací súd poukázal aj na to, že prípad žalobcu predstavuje dôvod hodný osobitného\nzreteľa, ktorý by odôvodňoval prekročenie tejto hornej hranice stanovenej v § 17 ods. 4. Dôvody, pre\nktoré bola žalobcovi prisúdená výška náhrady nemajetkovej ujmy sú dostatočne, podrobne a precízne\nodôvodnené v rozhodnutí súdu prvej inštancie s prihliadnutím na tú skutočnosť, že žalobca bol vo\nvýkone väzby po dobu 137 dní, kedy náhrada za jeden deň väzby prestavuje 56,40 eur/deň a rovnako\nv tej skutočnosti, že žalobca bol podrobený vedeniu trestného stíhania po dobu celkovo viac ako 14\nrokov. O tom, že v prejednávanej veci sa skutočne jedná o prípad hodný osobitného zreteľa svedčí\naj tá skutočnosť, že samotná žalovaná čiastočne uznala nárok žalobcu a v liste, ktorým reagovala\n\nna predbežné prerokovanie nároku zo dňa 23. augusta 2021 skonštatovala, že vydaním uznesenia\no vznesení obvinenia a uznesenia obvodového súdu zo dňa 15. júla 2006 došlo zo strany orgánov\nverejnej moci k zásahu do práv žalobcu. Za tieto zásahy sa Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky žalobcovi ospravedlnilo. Zároveň v rovnakej listine žalovaná uznala, že za skutočnú škodu\nspočívajúcu v trovách právneho zastupovania predstavuje náhrada obhajoby vo výške 3.986,19 eur,\nktorá zodpovedá účelným trovám obhajoby v zostávajúcom rozsahu požadovanej náhrady škody vo\nvýške 1.139,72 eur, nebol vznik škody účelne vynaložených trov preukázaný. Čo sa týka náhrady\nnemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie si žalobca vo vzťahu k žalovanej uplatnil náhradu spolu\nvo výške 25 000 eur, a to za 137 dní väzby a vedenie trestného stíhania od 14. júla 2006 do 28.\noktóbra 2020 s tým, že vzhľadom na preukázaný skutkový stav veci žalovaná dospela k záveru, že popri\nposkytnutom konštatovaní porušenia práv žiadateľa a ospravedlnenia sa za tieto zásahy, je potrebné\npristúpiť aj k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy celkovo vo výške 12.105,75 eur vypočítanej ako 20\neur/deň trvania väzby, čo predstavuje 2.740 eur a 750 eur za rok vedenia trestného stíhania od 14. júla\n2006 do 28. októbra 2020 vyjmúc obdobie väzobného stíhania. Celkovo tak teda žalovaná dobrovoľne\nžalobcovi poskytla náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9 365,75 eur. Uviedla, že táto suma zohľadňuje\nprezumované následky spojené s výkonom väzby a zároveň aj dopady trestného stíhania na osobu\nobvineného. Všetky tieto okolnosti tak predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré bolo\ndôvodné u žalobcu prekročiť limitáciu zavedenú ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou\nod 01. januára 2013.\n2.4 Odvolací súd pripomenul, že existujú skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad R45/2000,\nprípadne 4Cdo/48/2017, z ktorých vyplýva, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím\ntakto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Na druhej strane však táto judikatúra\nbola prekonaná novšími rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré považuje aj odvolací súd za ustálenú\nsúdnu prax pri riešení otázky úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím, v rámci ktorých bol prekonaný názor uvedený v rozhodnutí dovolacieho\nsúdu pod sp. zn. 1Cdo/15/1997. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/257/19 ustálilo, že čo\nsa týka úroku z omeškania, nárok žalobcu voči žalovanej vzniká samotnou existenciou väzobného\ntrestného stíhania a rozsudku, ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody a následne oslobodená\nspod obžaloby. Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej\nujmy v peniazoch v konkrétnej výške už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej\nskutočnosti a nárokom z nej vyplývajúcich. Podľa § 563 OZ ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený\nprávnym predpisom alebo určený v rozhodnutí je dlžník povinný plniť prvého dňa po tom čo ho veriteľ\no plnenie požiadal. Z tohto je možné ďalej vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej\nujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty stanovenej v rozhodnutí súdu ale márnym uplynutím 6\nmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Tento názor je podporený aj\nnovelou zák. č. 412/2012 z 01. januára 2013, v ktorej bolo ust. § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z.\nzmenené tak, že ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,\nlehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojil nárok na\nnáhradu škody alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku ak súd neurčí\nzačiatok jej plynutia neskôr. Preto odvolací súd dospel k záveru, že v tejto napadnutej zamietavej časti\nje potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a priznať žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania\nv ním požadovanej výške, kedy prvý deň omeškania je stanovený doručením oznámenia žalobcovi zo\nstrany žalovanej, že neuspokojí nárok na náhradu škody.\n2.5 Podľa odvolacieho sa súd prvej inštancie správne vyporiadal s otázkou náhrady trov konania vo\nvzťahu k nároku žalobcu v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy, kde rozhodol tak, že žalobca má\nproti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorý nárok patrí žalobcovi z prisúdenej\nsumy. Pochybenia sa však dopustil súd prvej inštancie v tomto kontexte, pokiaľ rozhodol o nároku na\nnáhradu trov konania dvomi samostatnými výrokmi, takýto postup je procesne neprípustný. Nesprávny\nbol potom postup súdu prvej inštancie, ktorý výrokom III. priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na\nnáhradu trov konania v časti náhrady škody vo výške 90,46 % a výrokom IV. naopak žalobcovi proti\nžalovanej v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy aj keď jeho myšlienkový postoj vo vzťahu k tomuto nároku\na trovám konania bol vecne správny. Súd prvej inštancie tak nesprávne posúdil pomer úspechu a\nneúspechu žalobcu a žalovanej, v časti ktorej sa žalobca domáhal proti žalovanej náhrady škody vo\nvzťahu k trovám obhajoby. V tomto kontexte odvolací súd poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu,\nsp. zn. 6Cdo/70/2021, v ktorom sa konštatuje, že pokiaľ v priebehu konania žalovaná z časti plnila v\n\ndôsledku čoho došlo k späťvzatiu žaloby a v tejto časti zastaveniu konania je nutné posúdiť, ktorá zo strán\nprocesne zavinila zastavenie konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP. V zmysle rozhodnutia najvyššieho\nsúdu zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyplývajúce z citovaného ustanovenia, je inštitútom\nprocesného práva. Rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli\npo začatí konania. Uplatňujú sa pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo konanie\nzastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami\nsporu navzájom. Kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo\nvzťahu medzi tým čo žalobca v konaní požadoval, resp. akého výsledku sa domáhal a skutočnosťou,\npre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Dôvod žaloby sa\nskúma len z hľadiska procesnoprávneho, nie z hľadiska hmotnoprávneho. V zmysle § 255 CSP je teda\npovinnosť platiť trovy konania založená na princípe úspechu vo veci, z ktorej je okresný súd povinný\nvychádzať. Hoci § 256 ods. 2 CSP umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania bez ohľadu na výsledok\nsporu, avšak len v prípade, ak ide o trovy, ktoré vznikli zavinením niektorej sporovej strany, pričom ide\no trovy, ktoré nesúvisia s riadnym vedením sporu a nemožno medzi ne zaradiť zavinenie pri zastavení\nkonania. Preto vo výroku o náhrade trov konania bolo povinnosťou súdu rozhodnúť jedným výrokom a\nnie tento deliť, ako tak urobil súd prvej inštancie. Preto dospel odvolací súd k tomu záveru, že je potrebné\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu o trovách konania zmeniť tak, že bude o trovách\nkonania pred súdom prvej inštancie rozhodnuté jedným výrokom, a to pri zohľadnení úspechu na strane\nžalobcu, zavinení na späťvzatí žaloby len zo strany žalovaného v dôsledku plnenia pri posudzovaní tohto\nspäťvzatia z hľadiska procesného. Čo sa teda týka celkovo trov konania v časti týkajúcej sa náhrady\nnemajetkovej ujmy bol žalobca 100 % úspešný z priznanej čiastky 22.740 eur, z čoho 10.634,25 eur\nmu bola priznaná súdom a 12.105,75 eur bola dobrovoľne plnená zo strany žalovaného. K tomuto je\npotrebné pripočítať sumu 5.087,80 eur, čo predstavuje nárok na náhradu škody, ktorú si uplatnil žalobca\nna trovách právneho zastúpenia, z čoho mu dobrovoľne žalovaný zaplatil sumu 3.986,16 eur a žalobca\nsi naďalej uplatneným nárokom uplatňoval sumu 1.101,64 eur. Jeho nárok bol zamietnutý čo do sumy\n224,33 eur. Po zrátaní súm, ktoré si uplatnil žalobca pri zohľadnení voľnej úvahy súdu tak predstavuje\ncelkovo uplatnený nárok žalobcu 27.818,80 eur (nemajetková ujma priznaná a čiastočne dobrovoľne\nplnená + náhrada škody čiastočne plnená a čiastočne priznaná súdom prvej inštancie + zamietnutý\nnárok). Žalobca bol neúspešný čo do sumy 224,33 eur. Potom jeho neúspech predstavuje v konečnom\ndôsledku 0,8 % po odrátaní neúspechu žalobcu zo sumy 100 %, tak jeho celkový úspech predstavuje\n99,2 %, preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa trov konania ako\npred súdom prvej inštancie, tak aj pred odvolacím súdom a priznal v konečnom dôsledku žalobcovi\nnáhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 99,2 %. Je síce pravdou, že žaloba bola podaná\npredčasne, teda skôr ako sa právoplatne rozhodlo v trestnom konaní o oslobodení žalobcu, avšak táto\nokolnosť sa mohla následne prejaviť až pri stanovení prvého dňa omeškania zo strany žalovaného.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie (ďalej aj „dovolateľka“),\nktorého prípustnosť odôvodňovala § 420 písm. f) CSP a 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Pripomenula,\nže jej bolo v minulosti aj súdmi vyčítané, že neodškodňuje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy\ndobrovoľne, dokonca že neposkytuje ani ospravedlnenie, z dôvodu ktorého potom súdy žalobcom\npriznávali automaticky náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s konštatovaním, že iná forma náhrady\nuž nie je adekvátna a primeraná. Vo veci bol žalobca odškodnený za trestné stíhanie a vykonanú\nväzbu nielen sumou (12.105,75 eur, teda 20 eur za deň výkonu väzby a 750 eur za každý rok vedenia\ntrestného stíhania vyjmúc obdobie výkonu väzby i výkonu trestu v celkovej sume 9 365,75 eur), ktorú\npodľa žalovanej judikatúra považuje za spravodlivú, táto bola poskytnutá dobrovoľne a v čase, kedy to\nbolo najskôr možné po splnení zákonných podmienok, ale zároveň aj ďalšími nerelutárnymi formami\nnáhrady nemajetkovej ujmy - konštatovanie porušenia práva žalobcu a poskytnutie ospravedlnenia,\nako to napokon predpokladá § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Dala do pozornosti, že žiadne\nsúdne rozhodnutie nereflektuje skutočnosť dobrovoľného uspokojenia nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy žalovanou všetkými dostupnými prostriedkami pred uplatnením nároku na súde. Prvostupňový\na ani odvolací súd nesprávne právne postupovali pri určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej\nujmy, keď pri vyčíslení nezohľadnili poskytnutie ospravedlnenia žalovanej, v ktorom dobrovoľne priznala\nporušenie zákona, čím čiastočne kompenzovala nemajetkovú ujmu žalobcovi, priznala a vyplatila mu\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa jej názoru je v prípade vzniku nemajetkovej ujmy\nje poskytnutie konštatovania porušenia práva a ospravedlnenia nezanedbateľná forma satisfakcie.\nŽalobcovi dobrovoľne poskytla aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v celkovej sume 22.605,75\neur. Dala do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci\nApicella vs. Taliansko, kde v ods. 78 akceptoval princíp, pri ktorom je akceptovateľné, ak na základe\n\nvnútroštátneho mechanizmu bez potreby vedenia konania pred ESĽP je priznaná nižšia suma, akú by\nv obdobných prípadoch priznal samotný ESĽP. Podľa nej neexistuje dôvod, pre ktorý by analogicky\ntento princíp nemal byť uplatnený aj v prípade, ak náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie\nposkytne štát dobrovoľne. Všeobecné súdy by mali nielen akceptovať, ale i priamo podporovať prístup\nakceptovania poskytnutého odškodnenia zo strany štátu v štádiu predbežného prerokovania, hoci by\nmalo ísť o sumy, ktoré sú o niečo nižšie ako sumy, ktoré by priznali súdy v súdnych konaniach. Odvolací\nsúd nijakým spôsobom nezohľadnil jej námietku nesprávneho právneho posúdenia výšky priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nezohľadnením poskytnutia nepeňažnej satisfakcie vo forme\nospravedlnenia a konštatovania porušenia práva a priznanie a vyplatenie náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch. Nereagoval tak na jej námietku, čím došlo aj k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa\n§ 420 písm. f) CSP. Dovolateľka je toho názoru, že priznanie akejkoľvek ďalšej sumy náhrady\nnemajetkovej ujmy nad rámec tej, ktorú už žalobcovi poskytla žalovaná pri predbežnom prerokovaní,\nje absolútne neproporcionálne a nespravodlivé k výške odškodnenia, ktorú právny poriadok priznáva\npri odškodňovaní obeti trestného činu osobe, ktorá pri takom čine prišla o život. Aj keď je výška\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy je závislá od úvahy súdu, musí zohľadniť osobitosti konkrétneho\nprípadu, opierať sa o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská, a zohľadniť obmedzenia vo vzťahu\nk priznávanej výške náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajúce tak z hmotnoprávnych predpisov (zákon č.\n215/2006 Z. z., aktuálne zákon č. 274/2017 Z. z.), ktoré priamo určujú výšku náhrady za spôsobenú ujmu,\nako aj z relevantných rozhodnutí ústavného súdu či ESĽP. Napriek tomu, že odvolací súd deklaruje, aké\nvšetky okolnosti zohľadnil, určenie sumy nemajetkovej ujmy považuje na základe ľubovôle, rovnako ako\naj v prípade súdu prvej inštancie, čo zakladá nepreskúmateľnosť súdnych rozhodnutí. V rozhodovacej\nčinnosti súdov nie je možné identifikovať žiadne iné rozpätia ako 20 až 60 eur za deň obmedzenia\nosobnej slobody. Počas konaní pred prvostupňovým a odvolacím súdom poukazovala na ustálenú\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu vo forme viacerých jeho rozhodnutí pojednávajúcich o primeranosti\nnáhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní s odškodnením za poškodenie zdravia alebo za spôsobenie\nsmrti, od ktorých sa odvolací súd odklonil. Rovnako poukazovala aj na judikatúru ESĽP ako rozhodnutia\nItalehti a Karhuvaara v. Fínsko a Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo. Odvolací súd v súvislosti s\nodvolacími námietkami žalovanej vo vzťahu k existencii hornej hranice nemajetkovej ujmy nevyvinul ani\nlen marginálnu snahu reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovanej, ale naopak len stroho odkázal na\nbody 49. až 64. rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 27Co/84/2022 v obdobnej veci žalobcu,\nktorý doslovne vykreoval inú názorovú líniu, ktorej existenciu podporil rozhodnutiami najvyššieho\nsúdu senátu 7C Krajským súdom v Trenčíne použité rozhodnutia dovolacieho súdu v rozsudku č.\nk. 27Co/84/2022-462 zo dňa 28.03.2023 sú však v súčasnosti aj dovolacím súdom považované za\nprekonané, pretože z hľadiska ich obsahu sú v predmetnej otázke rozporné s celým radom rozhodnutí\ndovolacieho súdu obsahujúcich opačné právne posúdenie predmetnej otázky, na ktoré odkazovala\nv priebehu sporu ako napr. z 29. júna 2021 sp. zn. 5Cdo/127/2019. Aj keď odvolací súd podporil\nargumentáciu rozhodnutím ústavného súdu z 24. januára 2017 sp. zn. III. ÚS 754/2016, žalovaná dala do\npozornosti novšie rozhodnutie ústavného súdu z 12. novembra 2020 sp. zn. III. ÚS 432/2020. K tomuto\nnálezu sa neskôr vyjadril aj dovolací súd vo svojom uznesení z 27. októbra 2022 sp. zn. 6Cdo/224/2019.\nďalej poukázala na rozhodnutie dovolacieho súdu zo 14. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018. Dovolateľka\nzdôraznila, že tvrdeným odklonom zo strany odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, ktorý navyše len\nodkázal na odôvodnenie iného rozhodnutia v obdobnej veci žalobcu, nesmeruje k absencii uplatnenia\n§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ale napáda absenciu posúdenia primeranosti priznanej výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy v kontexte ustálenej súdnej praxe, z ktorej zákonné znenie § 17 ods. 4\nzákona č. 514/2003 Z. z. vychádza. Súdna prax sa nikdy nezaoberala dobrovoľným plnením žalovanej\nv peňažnej i nepeňažnej forme v rámci predbežného prerokovania nároku.\n3.1 Pripomenula, že rozhodnutie, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 28. októbra 2020 a išlo o splnenie poslednej podmienky vzniku nároku za účinnosti\nzákona č. 412/2012 Z. z. Aj keď môžu existovať výnimočné okolnosti, kedy bude potrebné uvažovať\nnad prekonaním limitu odškodnenia, ale v tomto prípade to podľa dovolateľky tento prípad nie je\nvýnimočným prípadom, aby limit odškodnenia bol prekonaný rozhodnutiami súdov oboch stupňov,\na to dokonca vo vzťahu k maximálnej sume odškodnenia v prípade smrti poškodeného. Ak by\ndošlo k riadnemu aplikovaniu uvedených hmotnoprávnych predpisov upravujúcich odškodňovanie obetí\nnásilných trestných činov, predovšetkým zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených\nnásilnými trestnými činmi (resp. zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov), súdy nemohli\nprijať rozhodnutie, že ujmu, ktorá vznikla žalobcovi ako ujma pociťovaná na povesti občana, odškodnia\nvyššou sumou ako ujmu za stratu na živote (ako najzávažnejší dôsledok, za ktorý zákon priznáva\n\nmaximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy). Zohľadňujúc skutočnosť, že k zásahu došlo v roku\n2020, by ako maximálna náhrada nemajetkovej ujmy pripadala do úvahy suma vo výške 29.000 eur za\npredpokladu, že by boli v konaní preukázané také závažné dôsledky identifikovaného zásahu, ktoré by\nodôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy na úrovni odškodnenia poskytovaného v prípade\nsmrti spôsobenej trestným činom. Odvolací súd priznal žalobcovi za výkon väzby a vedenie trestného\nstíhania nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.634,25 eura s príslušenstvom, ktorá prevyšuje\nvýšku odškodnenia obetí znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Vzhľadom na\nto, že žalobca v rámci sporov o náhradu škody uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy za viaceré zásahy\nvzťahujúce sa k totožnému trestnému konaniu tak u žalobcu je suma už priznanej náhrady nemajetkovej\nujmy po vydaní napadnutého rozsudku, ešte vyššia, a to 52 740 eur, čím prevyšuje aj maximálnu\nmožnú výšku odškodnenia poskytovaného podľa zákona č. 215/2006 Z. z. resp. zákona č. 274/2017\nZ. z.. Preto nemôže ísť o primeranú nemajetkovú ujmu. Uviedla, že je si vedomá dvoch samostatných\nkonaní na súde prvej inštancie a neskôr na odvolacom súde, ktoré sa vzťahovali k totožnému trestnému\nkonaniu. Odvolaciemu súdu zaslala podanie z 27. júla 2023 označené ako Vyjadrenie žalovanej do\nodvolacieho konania, v ktorom reagovala na záver, ku ktorému dospel Krajský súd v Trenčíne v bode\n70. odôvodnenia rozsudku z 28. marca 2023, č. k. 27Co/84/2022-46: „Nie je tiež pravdou, že by\nsa súd prvej inštancie nezaoberal súvzťažnosťou prisúdeného nároku s obdobným nárokom, ktorý\nžalobca uplatňuje v súvislosti s iným nezákonným rozhodnutím vzťahujúcim sa k výkonu väzby, tento\nvšak nebolo možné reálne zohľadniť v tejto veci, keďže doposiaľ právoplatné rozhodnutie o tomto\nďalšom nároku prítomné nie je“. Z citovanej časti odôvodnenia vyplývalo, že je potrebné zohľadniť\nsúvzťažnosť nárokov uplatnených žalobcom v konaniach sp. zn. 17C/336/2013 (rozhodnutie o treste)\na v prejednávanej veci (nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia a rozhodnutie o\nväzbe) vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy. Túto skutočnosť odvolací súd v tomto\nkonaní opomenul. Podľa žalovanej ide o kľúčovú okolnosť pri posúdení jednak primeranosti priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy, ako aj zachovaní horného limitu odškodnenia v zmysle § 17 ods. 4 zákona\nč. 514/2003 Z. z. Odvolací súd mal zohľadniť súvzťažnosť nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy\nprávoplatne priznanú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi v celkovej sume 42.105,75 eur, ktorá už\nvtedy prevyšovala zákonný limit maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona\nč. 514/2003 Z. z. v roku 2020 vo výške 29.000 eur. Následne analyzovala judikatúru ESĽP, podľa ktorej\nsa priznáva oveľa nižšia výška nemajetkovej ujmy. Pri skúmaní rozsudkov ESĽP vo vzťahu k Slovenskej\nrepublike týkajúce sa porušenia čl. 5 Dohovoru za posledných 5 rokov sa podľa žalovanej sumy na úrovni\n30.000 eur prakticky nevyskytujú. Nemožno priznávať neprimerane vysoké sumy, a to aj s porovnaní\nodškodňovania zásahov do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných\nzákladných právach, ako ujma zdraví či živote. Je toho názoru, že súdy žalobcovi priznali náhradu\nnemajetkovej ujmy, ktorej výška nie je, s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.\nz., primeraná skutkovému stavu zistenému súdom v konaní na súde prvej inštancie. Nestotožňuje so\nzáverom, že prípad žalobcu je možné považovať za výnimočný prípad, ktorý by odôvodňoval úvahy\no dôvodnosti vyššej náhrady nemajetkovej ujmy, ako je zákonom predpokladané maximum. Nemôže\nísť o prípad hodný osobitného zreteľa, a to s ohľadom aj na skutočnosť, že čiastočne uznala nárok\nžalobcu v rámci procesu predbežného prerokovania nároku a uhradila mu náhradu nemajetkovej ujmy a\nnáhradu majetkovej škody. Preto podľa nej neexistujú dôvody, ktoré by odôvodňujúci prekročenie hornej\nhranice zákonného limitu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, aká skutočnosť\nbola takou výnimočnou okolnosťou prípadu, ktorou súd prvej inštancie odôvodnil (a odvolací súd sa\ns tým stotožnil) nerešpektovanie limitácie náhrady nemajetkovej ujmy. Okrem toho limity majú byť\nviazané na najextrémnejšie prípady zlyhania štátu s najzávažnejšími dôsledkami na poškodeného.\nOdvolací súd nerešpektoval ustálený právny názor dovolacieho súdu, v zmysle ktorého je potrebné pri\nurčovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy reflektovať hmotnoprávne predpisy upravujúce\nproblematiku odškodňovania, judikatúru ESĽP, ako aj zásadu spravodlivého zadosťučinenia, čím došlo\nk naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n3.2 Záver odvolacieho súdu, že zavinila zastavenie späťvzatie žaloby v dôsledku plnenia, považuje\nza absolútne svojvoľný. Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola\nžalovanej doručená dňa 04. júla 2016 a žaloba podaná na súde prvej inštancie dňa 14. decembra 2016,\nhoci v tom čase, t. j. v roku 2016, nebolo ukončené trestné konanie žalobcu. Nevyhnutnosť ukončenia\ntrestného konania vedeného na Okresnom súde Prešov voči žalobcovi pod sp. zn. 2T/2/2007-VOS\npre posúdenie samotného základu nároku v konečnom dôsledku posúdil aj Okresný súd Trenčín, ktorý\nkonanie sp. zn. 23C/254/2016 prerušil do právoplatného skončenia predmetného trestného konania.\nBola to navyše žalovaná, ktorá v odvolaní zo dňa 30. septembra 2022 proti rozsudku súdu prvej\n\ninštancie výslovne namietala, že z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýval žiaden\nzáver, ktorým by sa súd prvej inštancie vysporiadal so skutočnosťou čiastočného späťvzatia žaloby\nžalobcom podaním zo 14. októbra 2021. V konaní poukázala aj na skutočnosť, že v rozsahu sumy\n12.105,75 eur za nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalobcovi ňou dobrovoľne uhradená\nbez potreby iniciovania súdneho konania, bol nárok žalobcom uplatnený nedôvodne resp. predčasne.\nTeda v rozsahu sumy 12.105,75 eur vôbec nebol dôvod na vedenie súdneho konania, čo žalobca\nakceptoval procesným úkonom späťvzatia časti žaloby. To sa však nepretavilo do výroku o náhrade\ntrov konania v rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa formálne pokúsil sanovať uvedený\nstav, keď v napadnutom rozsudku pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadnil aj\nskutočnosť čiastočného späťvzatia žaloby zo strany žalobcu avšak súčasne dospel k arbitrárnemu\nzáveru, že nie žalobca, ale výlučne žalovaná zavinila čiastočné späťvzatie žaloby v dôsledku plnenia.\nOdvolací súd v bode 39 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odkázal na rozhodnutie dovolacieho\nsúdu sp. zn. 6Cdo/70/2021, ale závery v ňom uvedené interpretoval svojvoľne nesprávne vo vzťahu\nku skutkovým okolnostiam v prejednávanej veci. Je zrejmé, že žalobca podal žalobu predčasne, hoci\nabsentovala podmienka predbežného prerokovania nároku žalobcu pred jeho uplatnením v civilnom\nsporovom konaní. Keďže v roku 2016 ešte nebolo trestné konanie žalobcu, ak by súd konal o podanej\nžalobe, musel by ju súd prvej inštancie nevyhnutne zamietnuť. Súd prvej inštancie si bol vedomý\nuvedenej skutočnosti a z tohto dôvodu konanie prerušil do právoplatného skončenia trestného konania.\nAkonáhle bola žalovanej doručená nová žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu\nškody z 25. februára 2021, z ktorej bolo zrejmé, že žalobca bol právoplatne oslobodený spod obžaloby\nv trestnom konaní sp. zn. 2T/2/2007-VOS, táto dobrovoľne a hneď niekoľkými spôsobmi odškodnila\nžalobcu. Skutočnosť, že žalovaná „plnila“ v prospech žalobcu po začatí súdneho konania, bola vyvolaná\nvýlučne konaním žalobcu, ktorý podal žalobcu predčasne už v roku 2016. Je nemysliteľné zaťažiť\nžalovanú zodpovednosťou za zavinenie čiastočného späťvzatia v situácii, keď táto priznala a uhradila\nžalobcovi náhradu škody dobrovoľne a včas, hneď ako to bolo možné. Žalobca teda podal žalobu v časti\nsumy 12.105,75 eur nedôvodne. Keby žalobca nepodal žalobu v tejto časti predčasne, nikomu by v tejto\nčasti konania nevznikli žiadne trovy. Preto považuje závery odvolacieho súdu za prekvapivé s svojvoľné.\nPreto navrhla, aby najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na nové\nkonanie a rozhodnutie\n4. Žalobca uviedol, že sa javí, že sú prítomné dve názorové línie týkajúce sa potreby rešpektovania\nzavedeného horného limitu náhrady vo vzťahu k nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v závislosti od\ntoho, či právo na túto náhradu vzniklo pred alebo po 01. januári 2013, t.j. pred alebo po zavedení stropu\ntejto náhrady ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa neho obe zastávajú jednotný\nnázor v tom, že pri posudzovaní takého nároku je potrebné docieliť, čo možno najplnohodnotnejšie a\nnajspravodlivejšie odškodnenie dotknutých osôb bez ohľadu na to, či je vznik ich nároku datovaný pred\nalebo po zavedení tohto limitu. Prvá línia je podporená tiež názorom vysloveným ústavným súdom v\njeho náleze z 24. januára 2017 sp. zn. III. ÚS 754/2017 a zastáva názor, že nároky vzniknuté pred 01.\njanuárom 2013 sa obmedzenie dané ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v aktuálnom\nznení nevzťahuje. Druhá názorová línia prezentovaná napríklad rozhodnutiami najvyššieho súdu pod\nsp. zn. 6Cdo/38/2019, 5Cdo/127/2019, 7Cdo/155/2021 zastáva síce názor, že zavedenie tohto limitu\nbolo v princípe len pokračovaním už dovtedy nastolenej rozhodovacej činnosti v tom zmysle, že pri\nstanovení jej výšky bolo potrebné sa vysporiadať s určitými kritériami, ktoré ju v princípe obmedzovali,\nzároveň však pripúšťa, že ani strop zavedený ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. nie\nje možné považovať za absolútne nemenný tiež po jeho zavedení od 01. januára 2013, a ani tento\nnevylučuje, aby vo výnimočných prípadoch bolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy vyššiu za\npredpokladu, že súd prvej inštancie zvýšenú závažnosť zásahu do práv poškodeného zistí a takýto\nzáver aj riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia vyargumentuje. Horný limit výšky náhrady nemajetkovej\nujmy bol zavedený § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. až s účinnosťou od 01. januára 2013, avšak\nobvinenie bolo vznesené 14. júla 2006, ktorým dňom bol súčasne vzatý do väzby, v ktorej bol do 28.\nnovembra 2006, pričom rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 23. júna 2009 č. k. 2 Tov 4/2009 bol pre\nnezákonnosť zrušený rozsudkom najvyššieho súdu zo 07. apríla 2011 č. k. 6 Tdo 30/2010. Teda všetky\npodmienky vzniku nároku na náhradu škody boli splnené ešte dávno pred stanovením horného limitu,\npreto uplatnený nárok hornej limitácii nepodlieha. Je toho názoru, že náhradu škody za výkon väzby a\nza vedenie trestného stíhania na strane jednej a za výkon trestu odňatia slobody uplatňovanej v konaní\nvedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 336/2013 na strane druhej nie je pre účely určenia hornej\nhranice náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. januára 2013 na mieste\nsčítavať, keďže aj keď sa tieto viažu na to isté trestné konanie, ale majú odlišný skutkový a právny základ,\n\na to iné nezákonné rozhodnutie. V prípade nároku na náhradu škody za výkon trestu odňatia slobody\nje jeho základom rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 23.júna 2009 č. k. 2 Tov 4/2009, na základe\nktorého bol trest odňatia slobody vykonaný a ktorý bol zrušený rozsudkom najvyššieho súdu zo 07. apríla\n2011 č. k. 6 Tdo 30/2010. Ale prípade nároku na náhradu škody za vedenie trestného stíhania a za výkon\nväzby je základom uznesenie o vznesení obvinenia, uznesenie o vzatí do väzby a rozsudok Okresného\nsúdu Prešov zo 06. septembra 2019 sp. zn. VOS-2T/2/2007, ktorým bol spod obžaloby oslobodený v\nspojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 28. októbra 2020 sp. zn. 3 To 145/2019 z.\n4.1 K žalovanej námietke k aplikácii § 21 zákona o obetiach trestných činov podľa neho vyplýva, že\nv rozsahu poskytnutého odškodnenia podľa tohto zákona prechádza nárok obete na štát, čo nijako\nnevylučuje, aby si obeť násilného trestného činu uplatnila nárok na odškodnenie nad tento rozsah\nvlastným menom priamo proti páchateľovi osobitnou žalobou. obeť násilného trestného činu, ktorej\nbolo poskytnuté odškodnenie za ujmu na zdraví podľa tohto zákona, bola povinná vrátiť ministerstvu\nspravodlivosti finančné prostriedky, ktoré získala iba do výšky odškodnenia poskytnutého podľa tohto\nzákona. V jeho prípade bol však škodcom štát, ktorý musí podľa judikatúry ESĽP znášať riziko akejkoľvek\nchyby a omyly nesmú byť napravované na úkor jednotlivca. Podľa jeho názoru odvolací súd v bodoch 54\naž 59 odôvodnenia svojho rozhodnutia dostatočne a podrobne vysvetlil dôvody priznania nemajetkovej\nujmy nad § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.\n4.2 K dovolateľkou námietkam spojenými s nárokom na náhradu trov konania uviedol, že aj keď §\n255 CSP neobsahuje obdobné ustanovenie ako OSP (§ 142 ods. 3) podľa odborných výkladov zásadu\núspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. Za základné\nsa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom\ndruhotná a nadväzujúca. Úspech vo veci sa teda skúma, čo do právneho základu, a nie čo do výšky\npriznaného nároku. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa považuje za plne procesne\núspešného, keďže som mal plný úspech, čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia,\nvyplývajúca z tohto môjho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Čiastočné späťvzatie\nžaloby, čo do výšky uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy, jeho plný procesný úspech, čo do jej\nprávneho základu nie je nijako spôsobilý zvrátiť. Preto sa stotožnil s rozsudkom odvolacieho súdu v\ncelom rozsahu. Záverom navrhol, aby najvyšší súd dovolanie ako nedôvodné zamietol.\n5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427\nods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so\nzákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec\na dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je dôvodné a preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu\npodľa § 449 ods.1 CSP zrušil a vec mu podľa 450 CSP vrátil na ďalšie konanie.\n6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP\nvyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa,\npričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v\nustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti\ntomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť\ndovolaním.\n7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne\nkonať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\n\nrozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní\ndošlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že\ndovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Podľa neho\nústavný súd je toho názoru, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň,\nči mesiac trvania výkonu väzby, či trestu alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady\nnie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné\nokolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Žalovanou uvádzané rozhodnutia\nESĽP kde boli priznané podstatne nižšie sumy náhrady nemajetkovej ujmy nezohľadňujú osobitností\ntýchto prípadov alebo išlo o právoplatne viacnásobne odsúdené osoby za spáchanie rôznych mnohokrát\nzávažných trestných činov, ktorá skutočnosť má významný vplyv z hľadiska posudzovania intenzity\nzásahu do osobnostných práv. Už okresný súd pri úvahe o ustálení výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nzobral do úvahy aj vývoj cien a stále klesajúcu hodnotu peňazí. Odvolací súd poukázal na celý rad\nprávoplatných súdnych rozhodnutí v iných veciach nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za vedenie\ntrestného stíhania a za výkon väzby s podstatne vyššími priznanými náhradami nemajetkovej ujmy než\nna aké poukazuje žalovaná.\n10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov.\n11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti).\n12. Vo vzťahu k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, spočívajúcej\nv nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých\ndôvodov odôvodnenia, pričom odvolací súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím\nbolo porušené právo na spravodlivý súdny proces dovolací súd uvádza, že podľa stabilizovanej\njudikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa\nsúd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi\nskutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).\nPovinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých\nsvoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako\ni právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných\nskutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba\ntakéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v\nodôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť\npríslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre\n\nširšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n13. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou\nsporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový\na právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a\njasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní\nnemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú\n(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné\nna doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom\nkonaní (II. ÚS 78/05).\n14. Odvolací súd ako aj súd prvej inštancie vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že poskytnutie\nnemajetkovej ujmy v podobe ospravedlňujúceho listu ministerky spravodlivosti nebol spôsobilý\ndostatočne odčiniť porušenia práva žalobcu. Ale vo svojich rozhodnutiach sa nezaoberali tým, či a do\nakej miery priniesol tento spôsob satisfakciu žalobcovi čo i len čiastočnú a túto ďalej nepremietli do\nvyčíslenia nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa teda v dostatočnej miere nevysporiadal s námietkou\nžalovanej, a teda nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Preto bude\núlohou odvolacieho súdu zaoberať sa mierou satisfakcie poskytnutej žalobcovi ospravedlňujúcim listom\nministerky a túto skutočnosť zohľadniť pri vyčíslení nemajetkovej ujmy.\n15. Odvolací súd pri otázke posúdenia hornej hranice nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona č.\n514/2003 Z. z. svoju argumentáciou vychádzal z vlastného rozhodnutia pod sp. zn. 27Co/84/2022, kde\nvo vzťahu k tejto problematike zosumarizoval rozhodnutia najvyššieho súdu v zmysle rozhodnutí zo 16.\nmarca 2016 sp. zn. 7Cdo/262/2015, z 27 mája 2021 sp. zn. 7Cdo/143/2020 a z 31. januára 2022 sp.\nzn. 7Cdo/339/2021. Napriek tomu, že odvolací súd poukázal na jednotlivé línie názorových rozdielov,\npri svojich úvahách sa nezaoberal podstatnou námietkou žalovanej, keď poukazovala na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu z 29. júna 2021 sp. zn. 5Cdo/127/2019, bod 22. : Vyššie citované rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/177/2005, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, na ktoré\nnadviazali dovolateľkou označené rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/19/2018 a 7Cdo/100/2017 predstavujú\nustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu“.\n16. V rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd dospel k záveru, že určenie\nvýšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala\nžiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na\nurčitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy\naj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z. v zmysle\nktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie\nodškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho\nnásilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia\nvo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je\nnemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným\nrozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou\nspôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.\n17. Vyššie vedené rozhodnutia dovolacieho súdu sú zásadného významu pre rozhodnutie vo veci, keďže\nsa v nich vysporiadal s ustálenosťou jeho rozhodovacej činnosti súvislosti s aplikáciu § 17 ods. 4 č.\n514/2003 Z. z.. Aj keď existuje niekoľko rozhodnutí dovolacieho súdu s iným právnym názorom, tieto nie\nsú spôsobilé narušiť jasnú judikatúrnu líniu zavedenú množstvom vlastných rozhodnutí. Z tohto dôvodu\nodvolací súd poukazom na vlastné rozhodnutie pod sp. zn. 27Co/84/2022 založené na rozhodnutiach\ndovolacieho súdu nepatriacich do jeho ustálenej rozhodovacej činnosti dospel k nesprávnemu právnemu\nposúdeniu, ktorým sa odklonil od ustálenej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu v zmysle vyššie\ncitovaných rozhodnutí. Súčasne sa nezaoberal touto námietkou žalovanej, či došlo aj k naplneniu\ndovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.\n\n18. Aj keď rozhodnutie odvolacieho súdu pod sp. zn. 27Co/84/2022 je podporené nálezom ústavného\nsúdu z 24. januára 2017, sp. zn. III. ÚS 754/2016, najvyšší súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti\nnovšie rozhodnutie, na ktoré poukázala žalovaná vo svojom dovolaní, a to z 12. novembra 2020 sp.\nzn. III. ÚS 432/2020, bod 27., kde uviedol: „Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že\nustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej\nujmy, nemožno aplikovať na prípady, keď nezákonné rozhodnutie bolo vydané predo dňom nadobudnutia\njeho účinnosti (t. j. pred 1. januárom 2013). Podľa názoru ústavného súdu však z citovanej časti\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani nevyplýva jeho aplikácia na prípad sťažovateľa, keď krajský\nsúd, vychádzajúc z kritérií pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch stanovených v § 17\nods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., považoval za primeranú a dostatočnú náhradu priznanú sťažovateľovi\nv sume 4.000 Eur vzhľadom na preukázaný negatívny zásah na psychiku žalobcu s nepriaznivými\ndôsledkami na jeho rodinný a spoločenský život, ako aj na skutočnosť, že žalobca nebol stíhaný\nväzobne, pričom v konaní nebol preukázaný ani iný závažný následok trestného stíhania. Krajský súd\ns poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako aj na\nrozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zároveň vzal do úvahy aj iné právne\npredpisy právneho poriadku Slovenskej republiky, upravujúce odškodnenie (aktuálne účinný zákon č.\n274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov, pozn.) a zdôraznil, že nemajetková ujma žalobcu nie je väčšia v porovnaní s morálnou ujmou\nspôsobenou trestným činom sexuálneho násilia či sexuálneho zneužívania, preto sa javí dostačujúcou.“\n19. Na uvedené vyššie rozhodnutie ústavného súdu následne reagoval najvyšší súd vo svojom uznesení\nz 27. októbra 2022 sp. zn. 6Cdo/224/2019: „Opretie argumentácie o také závery jedného z rozhodnutí\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, ktorých podstatou bola akceptovateľnosť (a ústavná udržateľnosť)\nnáhrady nemajetkovej ujmy druhovo totožnej s tou z prejednávanej veci v celkom konkrétnej výške\n(za použitia overiteľného a preskúmateľného matematického výpočtu), navyše v spojení s hoc aj len\nvšeobecne formulovanými vlastnými úvahami odvolacieho súdu o výške náhrady takto zodpovedajúcej\nkritériám primeranosti, spravodlivosti a slušnosti, totiž je namieste považovať aj za objektívne uspokojivé\nvysvetlenie toho, že u náhrady prevyšujúcej tú prisúdenú by už šlo o vybočenie z vytýčených medzí;\ntoto však neplatí tiež naopak a síce, či aj strane sporu majúcej takúto náhradu zaplatiť je tým poskytnutý\n(a to zvlášť vzhľadom k jej špecifickej argumentácii) dostatok dôvodov presviedčajúcich o tom, prečo\npriznaná náhrada nemohla (nemala) byť nižšou.“\n20. K rozhodovacej praxi určenia maximálnej hranice nemajetkovej ujmy sa dovolací súd vyjadril vo\nsvojom uznesení z 14. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018, bod 17.: „Na záveroch najvyššieho súdu o\npovinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po\nzohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj\njudikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol\nuplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani\nzákon č. 517/2008 Z.z., ani zákon č. 412/2012 Z.z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej\nujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z.z. tak, aby priznaná náhrada\nnebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom\ntrende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.“\n21. Odvolací súd opomenul vyjadriť sa aj k argumentácii žalovanej o súvzťažnosti, keď požadovala\nzohľadniť žalobcovi priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v inom konaní pred odvolacím súdom\npod sp. zn. 27Co/84/2022, kedy by podľa žalovanej došlo k prekročeniu zákonného limitu.\n22. Dovolací súd sa stotožňuje s námietkou žalovanej, že procesne nezavinila späťvzatie žaloby v časti\no náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 12.105,75 eur. Žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie\nnároku na náhradu škody, ktorá bola doručená žalovanej 04. júla 2016. Následne žalobu podal na súd\nprvej inštancie 14. decembra 2016. Následne po ukončení trestného stíhania došlo k doručeniu novej\nžiadosti žalovanej o predbežné prejednanie, pričom žalovaná sama a dobrovoľne poskytla náhradu\nnemajetkovej ujmy v rozsahu 12.105,75 eur, a preto nemožno hovoriť o jej procesnom zavinení.\nDovolací súd ma za to, že žalobca svojim procesným postupom zavinil zastavenie konania v rozsahu\n12.105,75 eur tým, že žalobu podal predčasne.\n23. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej\n\ninštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí\n(§ 450 CSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s predmetnými ustanoveniami zrušil rozsudok\nodvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).\n24. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453\nods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,\nsúd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).\n25. Dovolací súd rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§\n451 ods. 3 veta druhá CSP).\n26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}