{"guid": "311689af-db6e-401a-95be-ba770799c580:173738fe-4ffa-4f39-99a7-e1b576288fba", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:2619010231.1", "spisova_znacka": "1Tdo/6/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/6/2025 z 5. 2. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 5. februára 2025, sp. zn. 1Tdo/6/2025, ECLI:SK:NSSR:2025:2619010231.1", "identifikacne_cislo": "2619010231", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Patrik Príbelský", "datum_vydania": "2025-02-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Všeobecne nebezpečné a proti životnému prostrediu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-386.odsek-1", "nazov": "§ 386 ods. 1 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-386.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-386"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-386.odsek-2", "nazov": "§ 386 ods. 2 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-386.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-386"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-388.odsek-1", "nazov": "§ 388 ods. 1 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-388.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-388"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. b) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 321 ods. 1 písm. d) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-321"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-3", "nazov": "§ 321 ods. 3 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-321"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-380.odsek-2", "nazov": "§ 380 ods. 2 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-380.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-380"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-362b.odsek-1", "nazov": "§ 362b ods. 1 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-362b.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-362b"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-3.odsek-3", "nazov": "§ 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-3.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-1", "nazov": "§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-2", "nazov": "§ 51 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-4.pismeno-d", "nazov": "§ 51 ods. 4 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-4.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. g) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/301#paragraf-386", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-388", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-371", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-321", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-380", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-362b", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-3", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/173738fe-4ffa-4f39-99a7-e1b576288fba", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:2619010231.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2619010231.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2619010231.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Tdo/6/2025\n2619010231\n05. 02. 2025\nJUDr. Patrik Príbelský\nECLI:SK:NSSR:2025:2619010231.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a\nsudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí spojenom s vereným\nvyhlásením rozsudku konanom 5. februára 2025 v Bratislave, v trestnej veci obvineného L. Z. pre zločin\nnedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona a iné, o\ndovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/56/2022, z 29. novembra 2022\nrozhodol:\nI. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. b)\nTrestného poriadku bol rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/56/2022, z 29. novembra 2022\na rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T/52/2019, z 13. apríla 2022\nporušený zákon\nv ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku a § 3 ods. 3, § 51 ods. 1, ods. 2 a 4\npísm. d) zákona o súdoch v neprospech obvineného L. Z..\nII. Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn.\n3To/56/2022, z 29. novembra 2022 a rozsudok Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T/52/2019, z 13. apríla\n2022, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku\nktorej došlo zrušením, stratili podklad.\nIII. Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku Okresnému súdu Senica p r i k a z u j e , aby vec potrebnom\nrozsahu znovu prerokoval a rozhodol.\nIV. Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku obvineného L. Z.K., narodeného XX. F. XXXX v W., trvalým\npobytom K. XXXX/XX, XXX XX M., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon\nväzby Leopoldov, n e b e r i e do väzby.\nodôvodnenie:\nRozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T/52/2019, z 13. apríla 2022 bol obvinený L. Z. uznaný\nza vinného zo spáchania prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294\nods. 1 Trestného zákona a zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa §\n294 ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že:\n„v období od 1.4.2015 do 2.12.2016 v V. v bytovej jednotke so súpisným číslom XXX napriek tomu,\nže nie je držiteľom zbrojného preukazu ani iného oprávnenia dovoľujúceho prechovávať strelivo a\nstrelnú zbraň, prechovával bez povolenia v garáži, ktorá je súčasťou nehnuteľnosti 1 ks krátkej pištole\nčiernej farby vzor 27, značky ČZ, kal. 7.65, výr. č. XXXXXX, 1 ks zásobník z uvedenej zbrane s\n\noznačením P. Model 27, 8 ks nábojov kalibru 7,65, 1 ks zelenej krabičky s názvom Sellier&Bellot, v\nktorej sa nachádzalo 23 ks nábojov značky Browning kalibru 7.65, 1 ks červeno-šedej krabičky s názvom\nSellier&Bellot, v ktorej sa nachádzalo 16 ks nábojov značky Browning, kalibru 7.65 a 4 ks čiernych\nplastových brokových nábojov s názvom SB Corona, Sellier&Bellot 12, pričom predložená pištoľ vzoru\n27, kaliber 7.65 Browning, v. č. XXXXXX je podľa záverov znaleckého posudku Kriminalistického a\nexpertízneho ústavu PZ Bratislava streľbyschopná a treba ju považovať za zbraň kategórie A - zakázanú\nzbraň, a náboje môže nadobudnúť do vlastníctva držiteľ zbrojného preukazu, držiteľ zbrojnej licencie\nalebo držiteľ sprievodného zbrojného listu na trvalý vývoz podľa § 12 ods. 1 zákona č. 190/2003 Z. z. o\nstrelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\nZa to bol obvinenému L. Z. podľa § 294 ods. 2, s použitím § 41 ods. 2, § 42 ods. 1, § 37 písm. h), písm.\nm), § 38 ods. 2, ods. 5 Trestného zákona uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, na\nvýkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so\nstredným stupňom stráženia.\nPodľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona bol obvinenému uložený aj trest prepadnutia veci 1 ks\nkrátkej pištole čiernej farby vzor 27, značky ČZ, kal. 7.65, výr. č. XXXXXX, 1 ks zásobník z uvedenej\nzbrane s označením P. Model 27, 1 ks zelenej krabičky s názvom Sellier&Bellot, 1 ks červeno-šedej\nkrabičky s názvom Sellier&Bellot.\nPodľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stal štát.\nZároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu bol zrušený výrok o\ntreste, ktorý bol obvinenému uložený skorším rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 1T/88/2017,\nz 11. januára 2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5To/40/2018, z 19. júla\n2018 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,\nku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.\nKrajský súd v Trnave ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolania podaného obvineným\nrozhodol rozsudkom, sp. zn. 3To/56/2022, z 29. novembra 2022 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods.\n3 Trestného poriadku zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.\nNa základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvinenému uložil podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona,\ns použitím § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 5 Trestného zákona s použitím § 41 ods.\n2 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov.\nPodľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obvineného pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon\ntrestu so stredným stupňom stráženia.\nPodľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona zároveň obvinenému uložil aj trest prepadnutia veci 1 ks\nkrátkej pištole čiernej farby vzor 27, značky ČZ, kal. 7.65, výr. č. XXXXXX, 1 ks zásobníka z uvedenej\nzbrane s označením P. Model 27, 1 ks zelenej krabičky s názvom Sellier&Bellot, 1 ks červeno-šedej\nkrabičky s názvom Sellier&Bellot.\nPodľa § 42 ods. 2 Trestného zákona potom zrušil výrok o treste, ktorý bol obvinenému uložený\nrozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 1T/88/2017, z 11. januára 2018 v spojení s uznesením\nKrajského súdu v Trnave, sp. zn. 5To/40/2018, z 19. júla 2018 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento\nvýrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.\nObvinený L. Z. podal prostredníctvom obhajcu proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, a to s\npoukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku [súd\nrozhodol v nezákonnom zložení] a § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené\nna dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom].\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. 1Tdo/77/2023, z 15. mája 2024 dovolanie\nobvineného L. Z., proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/56/2022, z 29. novembra 2022\npodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.\n\nNa základe ústavnej sťažnosti obvineného rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom, sp. zn.\nIV. ÚS 487/2024, z 14. januára 2025 tak, že uznesením dovolacieho súdu, sp. zn. 1Tdo/77/2023, z 15.\nmája 2024 bolo porušené základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, predmetné\nuznesenie zrušil a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľovi zároveň priznal náhradu\ntrov konania v sume 456,54 eur a uhradiť ich právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\nÚstavný súd dovolaciemu súdu vytkol ako dôvodnú námietku sťažovateľa, že v jeho prípade nebol\ndodržaný výber náhodného sudcu, pretože pôvodne konajúca sudkyňa bola vo veci vylúčená a pri\nnáslednom prerozdelení veci inému/ďalšiemu sudcovi nebol dodržaný výber aspoň z dvoch senátov,\nresp. samosudcov a vec pripadla sudcovi vopred známemu a jedinému ktorý bol k dispozícii.\n+ + +\nPodľa § 362b ods. 1 Trestného poriadku po doručení nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené\nrozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu alebo jeho časť, pokračuje orgán činný v\ntrestnom konaní alebo súd v tom štádiu trestného konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu\nzrušeného rozhodnutia, ak zákon alebo nález ústavného súdu neustanoví inak. Orgán činný v trestnom\nkonaní alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci\nústavný súd.\nPo doručení nálezu ústavného súdu najvyšší súd ako súd dovolací v súlade s § 362b ods. 1 Trestného\nporiadku pokračoval v konaní o dovolaní obvineného L. Z. a vec opätovne posúdil, avšak iba v\nrozsahu vymedzenom dôvodmi, ktoré viedli k zrušeniu jeho predchádzajúceho rozhodnutia (rozhodnutie\nnajvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 45/2017). Trestná vec sa vrátila do senátu 1T, ktorý podľa platného a účinného rozvrhu\npráce rozhoduje v zložení JUDr. Patrik Príbelský, PhD., JUDr. Martin Bargel a JUDr. Emil Klemanič.\n+ + +\nNajvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal\nprocesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h)\nTrestného poriadku], bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom zvoleného obhajcu [§ 369 ods.\n2 písm. b) Trestného poriadku, § 373 ods. 1 Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370\nods. 1 Trestného poriadku) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), spĺňa\nobsahové náležitosti uvedené v § 374 Trestného poriadku.\nNásledne prišiel k záveru, že dovolanie obvineného je dôvodné.\nVo vzťahu k obvineným namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného\nporiadku, spočívajúceho v tvrdení, že po vylúčení pôvodnej zákonnej sudkyne nebola pri pridelení veci\ninému sudcovi dodržaná podmienka náhodného výberu sudcu, teda neboli k dispozícii aspoň dva ďalšie\nsenáty, pripadajúce do úvahy na pridelenie veci, dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, ktorý v náleze, sp. zn. IV. ÚS 487/2024, zo 14. januára 2025, okrem iného, uviedol:\n„24. Z argumentačnej koncepcie najvyššieho súdu vyplýva, že východiskom jeho interpretácie\noznačených ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. bolo nepochybne ich jazykové znenie, ktoré ale\nnajvyšší súd považoval len za akési prvotné priblíženie k ich obsahu. Pri nachádzaní normatívneho\nvýznamu interpretovaných pojmov najvyšší súd vzal do úvahy aj zásadu teleologického výkladu a\nvýlučne prostredníctvom nej vyložil § 51 ods. 1, 2 a 4 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z. spôsobom\nredukujúcim jadro významu interpretovaného textu o náhodnom prideľovaní vecí. Keďže podstata\nnámietok sťažovateľa smerovala práve proti interpretácii dotknutých ustanovení (bod 9), ku ktorej sa\npriklonil najvyšší súd, považuje ústavný súd za potrebné analyzovať práve túto časť odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia.\n25. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že novo koncipovanú tézu, podľa ktorej sa podmienka\npridelenia veci náhodným výberom jednému z aspoň dvoch senátov vzťahuje na jej prvé pridelenie po\n\nnapadnutí veci súdu, najvyšší súd odôvodnil na pozadí (i) skutočnosti, že v okolnostiach danej veci išlo\no personálne menší súd, na ktorom v čase napadnutia veci sťažovateľa pôsobili v rámci trestnoprávnej\nagendy len dvaja samosudcovia, (ii) potreby špecializácie sudcov, ktorú implicitne myšlienkovo prepojil\ns právom sťažovateľa na špecializovaného zákonného sudcu, a (iii) zákonom ustanovenej požiadavky,\n‚...aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.' (§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.).\n26. Výkladovým nástrojom, prostredníctvom ktorého najvyšší súd formuloval svoj právny názor o\npostačujúcom prvotnom náhodnom pridelení veci, bola interpretačná metóda teleologickej redukcie. V\ntejto súvislosti je potrebné uviesť, že označený výkladový prostriedok je z metodologického hľadiska\nurčený výlučne na riešenie problému (zakrytej) medzery v zákone. Ide o situáciu, keď jazykový výklad\nnormatívneho textu je v kolízii s jeho teleologickým pozadím, teda ak z pohľadu jazykového významu\ntextu tento prima facie reguluje viac, než by mal z pohľadu jeho teleologického určenia. Tento problém\nv zásade nastáva v situácii, keď zákonodarca pri svojej normotvornej činnosti dostatočným spôsobom\nnerozlišuje určité skupiny prípadov, ktoré podľa svojho (odlišného) účelu rozlišovať má.\n27. Načrtnutú argumentačno-interpretačnú nezhodu medzi sťažovateľom a najvyšším súdom možno\nv abstraktnej rovine vyjadriť ako napätie medzi jazykovým výkladom normatívneho textu a jeho\nteleologickou interpretáciou zohľadňujúcou účel normatívneho pôsobenia (racionálne uvažujúceho)\nzákonodarcu.\n28. Ústavný súd sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyjadril k vzájomnému vzťahu medzi jazykovými\nvýkladovými metódami a ostatnými metódami interpretácie normatívneho textu a uviedol, že k výkladu\nprávnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom\nprípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu\nzákona, ako aj v záujme ochrany ústavnoprávnych princípov vrátane ochrany základných práv. Jazykový\nvýklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa\nk obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či\nnesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy\npostavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický, systematický a historický výklad vrátane\nústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať\nvýznamný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS\n351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).\n29. V kontexte postoja najvyššieho súdu k zisťovaniu obsahu interpretovaného textu možno nepochybne\nsúhlasiť s jeho prístupom zvažovania aj iných než jazykových výkladových metód, najmä tých, ktoré\nsú spojené s rekonštrukciou úmyslu zákonodarcu, avšak nemožno s ním súhlasiť, pokiaľ ide o ich\n(izolovaný) výber, následnú aplikáciu a právne závery, ku ktorým dospel.\n30. Vo všeobecnej a čiastočne zjednodušenej podobe možno vzťah medzi súdnou mocou a\nzákonodarnou mocou vyjadriť aj tak, že úlohou všeobecných súdov je zákony interpretovať a aplikovať,\nzatiaľ čo úlohou zákonodarcu je tieto zákony vytvárať. Toto vzájomné systémové oddelenie súdnej a\nzákonodarnej moci determinuje rozsah možnosti interpretácie právnej úpravy zo strany všeobecných\nsúdov, pretože ak by táto interpretácia bola bezhraničná, tak naznačená deľba moci by potom stratila\nakýkoľvek zmysel.\n31. Právna metodológia vo väzbe na jazykový význam normatívneho textu rozlišuje na jednej strane\nmedzi jeho výkladom a na strane druhej dotváraním (resp. tvorbou). Základným diferenčným kritériom\nprístupu medzi výkladom normatívneho textu (v užšom zmysle) a jeho dotváraním je problematika\njadra interpretovaného textu a jeho neurčitej oblasti, ktorá otvára priestor na jeho reštriktívnu alebo\nextenzívnu interpretáciu, ktorej hranicou je jeho najširší možný výklad v rámci jeho neurčitej časti. V\nnaznačenom priestore otvorenej (významovo neurčitej) textúry hovoríme o výklade, pričom problematika\ndotvárania práva súvisí s priestorom pohybujúcim sa buď za hranicou najširšieho možného významu\ntextu (analógia) alebo s priestorom významovo užším ako je samotné jadro interpretovaného textu\n(teleologická redukcia). Uvedené rozlišovanie nie je samoúčelné, ale úzko súvisí s ústavnoprávne\nrelevantným vymedzením hraníc výkladu realizovaným orgánmi aplikujúcimi právo (všeobecné súdy\nnevynímajúc).\n32. Ako už bolo naznačené, všeobecným súdom predovšetkým prináleží normatívny text vykladať (v\nužšom zmysle) a vo výnimočných prípadoch v zásade aj dotvárať, avšak za predpokladu, že v prípade\nvykročenia mimo hraníc najširšieho významu pojmu (analógia) alebo redukujúc jeho významové jadro\n(teleologická redukcia) rešpektujú všeobecne uznávané metódy jeho dotvárania. Prípustnosť dotvárania\npráva zo strany orgánov aplikujúcich právo je z materiálneho hľadiska odôvodnená najmä tým, že\nzákonodarca nedokáže a ani nemôže vopred domyslieť, a tým regulovať všetky možné situácie a\nalternatívy vývoja spoločenských vzťahov.\n\n33. Keďže dotváranie práva okrem už naznačených súvislostí úzko súvisí aj s problematikou právnej\nistoty, je všeobecný súd pohybujúci sa za hranicami jazykového významu textu povinný k tejto záležitosti\npristupovať nanajvýš obozretne a svoje závery aj náležite odôvodniť. Zároveň je potrebné uviesť,\nže sudcovské dotváranie práva má aj svoje vnútorné limity a nemožno ho považovať za všeobecne\nprípustnú metódu jeho nachádzania pre ktorúkoľvek oblasť právneho poriadku. Uvedené je potrebné\ncitlivo vnímať zvlášť v oblastiach verejného práva, resp. práva definovaného jeho vertikálnou vzťahovou\nštruktúrou vrátane verejných subjektívnych práv, kde sa osobitne kladie zvýšený dôraz na jeho\npredvídateľnosť aplikácie, aby princíp právnej istoty jeho adresátov týmito pravidlami presadzovaný bol\nv čo najnižšej možnej miere dotknutý.\n34. V prípade procesných pravidiel určovania príslušnosti súdu alebo pravidiel určovania zákonného\nsudcu je právna istota účastníkov súdneho konania nepochybne dotknutá na vysokom stupni, pretože\nide o základné systémové pravidlá, ktoré sú komponentom a zároveň garanciou spravodlivého súdneho\nkonania a v širšom zmysle utvárajúce koncept právneho štátu a sú úzko previazané so základným\nprávom na nezávislý a nestranný súd (a v užšom zmysle aj na zákonného sudcu). Už z ich podstaty\npreto vyplýva, že musia byť vopred jasné a predvídateľné.\n35. Sudcovské dotváranie práva ako nástroj jeho interpretácie z metodologického hľadiska prichádza\ndo úvahy výnimočne a jedine v prípadoch tzv. kvalifikovaného nedostatku (medzery) v zákone, pričom\nv zásade platí, že o takejto medzere nemožno uvažovať v situáciách, keď jasný jazykový význam\ninterpretovaného textu plne koreluje s historickým úmyslom zákonodarcu spravidla vyjadreným v\ndôvodovej správe k zákonu. Inými slovami, ak počiatočná medzera v zákone (otvorená alebo zakrytá)\nje prejavom vedomého rozhodnutia zákonodarcu, tak možnosti jeho dotvorenia zo strany všeobecného\nsúdu sú obmedzené v tom smere, že sudca nie je oprávnený vyplniť vedomú medzeru v zákone. Istou\nvýnimkou z toho prístupu je v zásade len podstatná zmena spoločenských podmienok v porovnaní\ns tými, ktoré boli prítomné v čase prijímania právnej úpravy, ktorej súčasťou je interpelovaný text,\npri ktorom sa zvažuje jeho výklad mimo hraníc jeho jazykového významu. Nepochybne nemožno\nprehliadať ani situácie, keď všeobecný súd identifikuje vo vyjadrenej vôli zákonodarcu také nedostatky,\nktoré sú v rozpore s ústavným poriadkom ako významovým celkom, tieto však nemožno preklenúť\ndotvorením práva, ale je povinnosťou všeobecného súdu v takom prípade prerušiť konanie a predložiť\nvec ústavnému súdu (čl. 144 ods. 2 ústavy) na konanie podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.\n36. Vychádzajúc z obsahu citovaných ustanovení, možno konštatovať, že vnútorná systematika pravidiel\nobsiahnutých v § 51 zákona č. 757/2004 Z. z. je postavená na konštrukte generálnej klauzuly (§\n51 ods. 1 v spojení s § 51 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z.) a negatívnej enumerácie (§ 51 ods.\n3 zákona č. 757/2004 Z. z.). Z citovaných ustanovení vyplýva všeobecné pravidlo, podľa ktorého\nsa prideľovanie vecí jednotlivým samosudcom alebo senátom uskutočňuje za kumulatívne splnených\npodmienok (i) náhodného výberu a (ii) pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov\nschválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Zákonodarca\npodmienku náhodného výberu konkretizoval spôsobom, podľa ktorého jej splnenie nastane vtedy, ak\nsa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov (§ 51 ods.\n2 zákona č. 757/2004 Z. z.). Označená právna úprava ďalej obsahuje modifikácie základného pravidla\nnáhodného výberu, ktoré ustanovuje prísne taxatívnym výpočtom (§ 51 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.\nz.). Relevantnou okolnosťou, a to dokonca v rozhodujúcej miere, je aj to, že v prípade opätovného\nprideľovania veci v situácii, ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania\nvo veci vylúčený [§ 51 ods. 4 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z.], do skupiny výnimiek zo všeobecného\npravidla náhodného prideľovania nie je expressis verbis zahrnutá. Práve naopak, výslovne (aj) pre tento\nprípad zákonodarca textuálne zvýraznil požiadavku náhodného pridelenia veci.\n37. Je nepochybné, že každá právna norma má svoj účel a zmysel, ktorého rekonštrukcia je spätá s\ncelou radou neistôt. Zmysel a účel možno abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich o\nvôli a zámeroch (historického) zákonodarcu, medzi ktoré patrí aj dôvodová správa.\n38. Ústavný súd sa preto oboznámil so znením príslušnej časti dôvodovej správy k § 51 zákona\nč. 757/2004 Z. z., ktorá je v časti podstatnej pre toto konanie pomerne stručná, napriek tomu z\nobsahu rozpoznateľne vyplýva úmysel zákonodarcu zakotviť všeobecný princíp prideľovania vecí\njednotlivým senátom, samosudcom alebo vyšším súdnym úradníkom za podmienok náhodného výberu\n«pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby\nbola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí, t. j. ‚generátorom'». Dôvodová správa v tejto časti\ntaktiež zvýrazňuje úmysel zákonodarcu prepájať všeobecný princíp náhodného prideľovania so súborom\nzákonom výslovne ustanovených výnimiek.\n39. Z obsahu dotknutej právnej úpravy a na ňu nadväzujúcej dôvodovej správy je ďalej zrejmé,\nže spoločným menovateľom výnimiek z náhodného prideľovania vecí je istý privilegovaný charakter\n\nurčitého typu predmetu konania, resp. rozhodovania s konzekvenciou zrýchleného vybavenia tejktorej záležitosti, čo vo svojej podstate zároveň umožňuje sprostredkovane rekonštruovať účel stojaci\nna pozadí dotknutej právnej regulácie (§ 51 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.). Táto materiálna\npodstata výnimiek, ktorú možno koncentrovane vyjadriť ako požiadavku na urýchlené rozhodovanie\nv privilegovaných veciach (v zásade nemeritórneho charakteru), zjavne absentuje v prípadoch\nmeritórneho rozhodovania v otázkach viny a ukladania trestu.\n40. Bez významu nemôže ostať nepovšimnutou ani skutočnosť, že najvyšším súdom signalizované\npersonálno-organizačné komplikácie tzv. malých súdov boli nepochybne prítomné aj v čase prijímania\npredmetnej právnej úpravy, pričom aj na personálne menej početných súdoch dochádzalo k diferenciácii\ncivilnej a trestnej agendy a s tým súvisiacej špecializácii sudcov. Napriek týmto známym špecifikám\nmalých súdov zákonodarca nepovažoval za dôležité a ani podstatné akokoľvek reagovať na tieto ich\ncharakterové črty spôsobom ustanovenia výnimky zo všeobecného pravidla náhodného prideľovania\nvecí. Je nepochybné, že pri personálne menších súdoch je algoritmus výberu medzi minimálne dvomi\nsenátmi pri každom prerozdelení veci značne obmedzený, avšak ani táto obmedzenosť nespôsobuje\nneriešiteľnosť danej situácie (napr. náležitou úpravou rozvrhu práce, do úvahy prichádza aj delegácia\nveci inému súdu zákonným postupom). Nad rámec už uvedeného možno uviesť, že tam, kde\nzákonodarca pre určitú oblasť spoločenských vzťahov považuje špecializáciu súdov za podstatnú,\ntúto z legislatívneho hľadiska vyjadruje veľmi zreteľne, a to napríklad zriadením osobitných súdov\n(napr. správne súdy) alebo ustanovením kauzálnej príslušnosti všeobecných súdov, resp. správnych\nsúdov. Záležitosť, ktorá sa stala predmetom pozornosti najvyššieho súdu s ohľadom na potrebu\nšpecializácie sudcov pre oblasť trestnej agendy, stojí naďalej prinajmenšom na súdoch prvej inštancie\nmimo legislatívnej pozornosti zákonodarcu. Sumarizujúc už uvedené, možno konštatovať, že z dosiaľ\nuvedeného v zásade nič nenasvedčuje tomu, že medzi zákonodarcom vyjadreným textom analyzovanej\nprávnej úpravy a jeho úmyslom by bolo akékoľvek vnútorné napätie alebo rozpor.\n41. Pokiaľ ide o konštatovanie najvyššieho súdu, podľa ktorého zákonný pojem ‚náhodný výber' nestojí\nosamote, ale jeho neoddeliteľnou súčasťou je aj ďalšie zákonné znenie, a to ‚aby bola vylúčená\nmožnosť ovplyvňovania pridelenia veci', je potrebné uviesť, že toto dodatočné kritérium vylúčenia\novplyvňovania pridelenia veci nie je primárne orientované ako bariéra pre procesnú stranu v praktickej\nmožnosti podávania viacerých návrhov a následnej manipulácie s pridelenou vecou podľa jej predstáv\no najvhodnejšom senáte alebo samosudcovi. Ústavný súd zastáva názor, že zákonom ustanovený\npríkaz vylúčenia možnosti ovplyvňovania veci smeruje k určitej kvalitatívnej požiadavke na funkcionalitu\nelektronického systému.\n42. Opodstatnenosť tohto záveru sa podáva už priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 757/2004\nZ. z. (§ 51), keď zákonodarca použil vetné spojenie «... aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania\npridelenia vecí, t. j. ‚generátorom'», a tiež z bežného významu použitých výrazových prostriedkov,\nktoré sú súčasťou posudzovaného textu. Už samotná formulácia príkazu na ‚vylúčenie možnosti\novplyvňovania pridelenia veci' sa z povahy veci (v tomto prípade elektronického prideľovania) viaže k\ntechnickým a programovým prostriedkom a algoritmu ich prideľovania, a nie k možnostiam procesnej\nstrany manipulovať s vecou podľa jej optimálnych predstáv o zákonnom sudcovi. Inými slovami, pojem\nprideľovania veci sa spája výlučne s postupom súdu (strana vec neprideľuje zákonnému sudcovi) pri\nurčovaní zákonného sudcu, a nie s konaním procesnej strany. Preto možno uzavrieť, že zákonný príkaz\nna vylúčenie možnosti ovplyvňovania pridelenia veci je orientovaný do sféry toho-ktorého súdu a v\nprípade prideľovania veci pomocou technických a programových prostriedkov do nastavenia algoritmu\ntohto prideľovania tak, aby z pohľadu jeho funkcionality bola naplnená požiadavka náhodného výberu\nsenátu alebo samosudcu, a to pri existencii aspoň dvoch alternatív (§ 51 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z.).\n43. Sumarizujúc už uvedené, možno konštatovať, že z posudzovanej právnej úpravy vrátane jej\ndôvodovej správy a jej teleologického pozadia nič nesignalizuje, že naznačený problém dotknutej právnej\núpravy by vykazoval znaky počiatočnej a zároveň nevedomej medzery v zákone, a taktiež nemožno\nidentifikovať (a najvyšší súd to ani netvrdí) podstatnú a následnú zmenu spoločenských pomerov, ktorá\nby v okolnostiach danej veci z materiálne chápaného hľadiska vytvorila následnú (zakrytú) medzeru v\nzákone stojacu proti pôvodne prejavenej vôli zákonodarcu. Ústavný súd v tomto smere nespochybňuje,\nže analyzovaná právna úprava [§ 51 ods. 1, 2 a 4 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z.] môže byť z jej\njazykového významu pre menej personálne početné súdy z pohľadu organizácie ich práce náročnejšia\nna jej presadzovanie (napr. časť sudcov bude musieť byť v hraničných prípadoch pridelená do inej\nagendy), ale túto právnu úpravu nemožno zároveň označiť za nepoužiteľnú aj v situácii, ktorá je\npredmetom posudzovania v tomto konaní.\n44. Ústavnému súdu z jeho postavenia v zásade neprináleží akokoľvek korigovať výklad práva\nrealizovaný všeobecnými súdmi (vrátane súdu najvyššieho), pretože jeho úlohou je primárne ochrana\n\nústavnosti, a nie zákonnosti. Napriek tomu, že ústavný súd je pomerne zdržanlivý voči interpretačným\nzáverom všeobecných súdov týkajúcim sa podústavného práva, táto zdržanlivosť nie je bezmedzná\na jej hranice sa prelínajú aj so situáciou, keď všeobecné súdy prekročia rámec možnej (zmysluplnej)\ninterpretácie normatívneho textu a dopustia sa výkladového excesu s konzekvenciou následného\nporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). O takýto prípad ide aj vtedy, ak orgány\naplikácie práva síce aplikujú všeobecne prípustné interpretačné metódy, ale tieto použijú nesprávne\nalebo v situácii, ktorá ich použitie vylučuje. V prípade analógie alebo teleologickej redukcie je takouto\nsituáciou neprítomnosť medzery v práve, ktorá by za prítomnosti relevantného teleologického pozadia\nmohla byť ich prostredníctvom vyplnená.\n45. Vybočenie z týchto hraníc sa sprítomnilo aj v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, keď najvyšší\nsúd interpretoval zákonom ustanovené podmienky náhodného výberu senátu alebo samosudcu v\nrozpore s ich jasným jazykovým znením a úmyslom zákonodarcu, čím dotvoril zákon vytvorením\nosobitnej skupiny prípadov, v ktorých sa pravidlo náhodného prideľovania vecí neaplikuje. Tento\nprístup najvyššieho súdu bol zvolený v situácii, keď na takúto interpretačnú redukciu neboli (aj\nz doktrinálnych interpretačných prístupov) splnené predpoklady (najmä absencia počiatočnej, resp.\nnáslednej nevedomej medzery v zákone). Vo výsledku preto najvyšší súd presadil svoju vlastnú\npredstavu o optimálnom legislatívnom riešení, v dôsledku čoho vstúpil do priestoru, ktorý mu z jeho\npostavenia ako orgánu súdneho typu neprináleží, a tým zároveň otvoril priestor pre ústavný súd na jeho\nkasačné pôsobenie.\n46. V závere je potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu má nepochybne svoju\nracionalitu a vnútornú logiku a nemožno si nevšimnúť aj jeho praktický dosah. Ani vecne však nejde o\njediné možné riešenie danej problematiky, pričom podstatné je to, že výber optimálneho riešenia nie je\nvecou súdu, ale vecou uváženia zákonodarcu, čo má vo vzťahu k prideleniu veci súvzťažnosť určenú\nprostredníctvom čl. 2 ods. 2 ústavy.\n47. Inými slovami a lapidárne, v predmetnej situácii nemožno výkladovo poprieť jednoznačne vyjadrené\nratio legis dotknutého kľúčového ustanovenia, teda § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., ktorým\nje obligatórny náhodný výber (a taký môže byť len výber z najmenej dvoch sudcov v nadväznosti na\nodseky 1 a 2 označeného ustanovenia), čo platí konkrétne (aj a práve) pri prideľovaní veci po vylúčení\nsudcu, ktorému bola vec pôvodne pridelená. Tradičnú judikatúrnu líniu je teda potrebné od zakotvenia\npovinnosti náhodného výberu do zákona (aj po vylúčení sudcu) formulovať tak, že dôvodom na nutnú\ndelegáciu je nemožnosť prideliť vec náhodným výberom na základe legálneho interného postupu, ak\nmá byť taký výber podľa zákona obligatórne vykonaný.\n48. Oproti tomu použitý postup v preskúmavanej veci, aj keď nenesie znaky manipulácie v duchu tzv.\nkabinetnej justície, nie je ani výberom sudcu, a teda už vôbec nie náhodným výberom. Ústava náhodný\nvýber nepožaduje, ale ak ho požaduje zákon, sudca sa nemôže stať ‚zákonným sudcom' v zmysle čl.\n48 ods. 2 a v kontexte čl. 2 ods. 2 ústavy bez splnenia tejto zákonnej požiadavky. Riešenie preferované\nnajvyšším súdom by teda bolo z hľadiska absencie konfliktu s ústavou možné, ale len na základe\nzákonnej zmeny pri úprave dotknutej otázky.\n49. Nie je bez zaujímavosti ani to, že uvedená okolnosť bola reflektovaná aj konajúcim okresným súdom\n(bod 5 tohto odôvodnenia).\n50. Z už uvedených dôvodov ústavnému súdu neostávalo iné, než vyhovieť ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa a rozhodnúť, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné\nprávo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 8 ods. 2 listiny a jeho právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Zároveň podľa čl. 127 ods. 2 ústavy napadnuté\nuznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).“\nDovolací súd je viazaný právnym názorom vyjadreným v citovanom náleze ústavného súdu a uvádza,\nže vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že táto dovolacia námietka obvineného subsumovaná\npod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je dôvodná.\nOpierajúc sa o právny názor vyjadrený v zrušujúcom náleze ústavného súdu možno konštatovať, že\npotom, čo bola z konania a rozhodovania vylúčená pôvodná zákonná sudkyňa, bola vec obvineného\npridelená novému sudcovi porušením ústavných a zákonných pravidiel na pridelenie veci náhodným\nvýberom. Pri následnom novom pridelení veci bol už k dispozícii len jeden sudca, ktorému mohla byť\ndaná vec pridelená.\nTáto situácia bola v rozpore so zákonnou úpravou uvedenou v zákone o súdoch č. 757/2004 Z. z., v\nznení noviel.\n\nPodľa § 3 ods. 3 uvedeného zákona zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na\npríslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o\nprejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa\nrozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.\nPodľa § 51 ods. 1 uvedeného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu\nkonania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným\nvýberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom\ntak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Súdnym úradníkom sa prideľujú veci\npodľa rozvrhu práce tak, aby sa zabezpečilo ich rovnomerné zaťaženie a riadny chod súdu.\nPodľa § 52 ods. 2 citovaného zákona podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy,\nak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. d) citovaného zákona ak odsek 5 neustanovuje inak, náhodným výberom\npomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa\nrozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade ak bol zákonný sudca,\nktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený.\nV situácii, keď pri novom pridelení veci neboli fakticky k dispozícii aspoň dvaja sudcovia na danom\nsúde, medzi ktorých by bolo možné vec nanovo prerozdeliť (prideliť jednému z nich) prostredníctvom\ntechnických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, nebola splnená\npožiadavka pridelenia veci náhodným výberom.\nTým bol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods.1 písm. b) Trestného poriadku, pretože súd rozhodol\nv nezákonnom zložení.\nDošlo tým k porušeniu zákona v neprospech obvineného, a to v ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. d),\nods. 3 Trestného poriadku a § 3 ods. 3, § 51 ods. 1, ods. 2 a 4 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch.\nNajvyšší súd preto so zreteľom na citované pochybenie podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku\nvyslovil vo výroku tohto rozsudku porušenie zákona v neprospech obvineného. Podľa § 386 ods. 2\nTrestného poriadku zrušil rozsudok odvolacieho súdu, sp. zn. 3To/56/2022, z 29. novembra 2022 a jemu\npredchádzajúci rozsudok Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T/52/2019, z 13. apríla 2022 a zrušil aj všetky\nďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej\ndošlo zrušením, stratili podklad a zároveň podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal Okresnému\nsúdu Senica, aby vec v potrebnom rozsahu opätovne prerokoval a rozhodol.\nKeďže došlo k zrušeniu aj rozsudku súdu prvého stupňa a ten bude musieť celé konanie nanovo vykonať,\nnezaoberal sa už dovolací súd ďalšími dovolacími námietkami obvineného, pretože ten ich bude môcť\nduplicitne uplatniť v novom konaní a súd prvého stupňa sa nimi bude povinný nanovo zaoberať.\nPri opakovanom prerokovaní a rozhodnutí bude potrebné, aby sa Okresný súd Senica dôsledne riadil\nvyššie vyjadreným právnym názorom dovolacieho súdu vo vzťahu k zákonnému sudcovi. S ohľadom\nna uvedené bude prvostupňový súd povinný vykonať konanie na súde prvého stupňa opätovne, a to v\nzákonnom zložení.\nPodľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku, ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený\nmu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na základe dovolania výrok o tomto treste zruší, rozhodne\nsúčasne o väzbe.\nVzhľadom na to, že obvinený L. Z. v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody, ktorý mu bol uložený\nrozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/56/2022, z 29. novembra 2022 (v spojení vo výroku\no vine s rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T/52/2019, z 13. apríla 2022) a dovolací súd v\nkonaní o dovolaní zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa, podľa § 380 ods. 2\nTrestného poriadku bolo potrebné rozhodnúť o väzbe. Menovaný obvinený avšak páchal aj inú tresnú\nčinnosť, za ktorú bol odsúdený, preto s tým, že bude dodaný do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu\nbol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Skalica, sp. zn. 0T/25/2020, z 10. júna 2020 v spojení\ns uznesením Okresného súdu Senica, sp. zn. 1Nt/64/2021, z 13. februára 2023, v spojení s uznesením\nKrajského súdu v Trnave, sp. zn. 3Tos/62/2023, zo 16. mája 2023, rozhodol najvyšší súd o tom, že sa\nobvinený do väzby neberie.\n\nToto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}