{"guid": "a3d414ba-d4a5-4dec-91e4-dbe088c7e534:0250c61d-243f-4a7a-96bb-781df0d8d217", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:2513206405.2", "spisova_znacka": "5Cdo/141/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/141/2024 z 30. 9. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2025, sp. zn. 5Cdo/141/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:2513206405.2", "identifikacne_cislo": "2513206405", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "sudca_id": 238, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-bajankova-238", "datum_vydania": "2025-09-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0250c61d-243f-4a7a-96bb-781df0d8d217", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:2513206405.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2513206405.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:2513206405.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/141/2024\n2513206405\n30. 09. 2025\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2025:2513206405.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: JUDr. N. I., nar. XX. XX. XXXX, D., P. XX, zastúpený:\nJUDr. Ľudovít Štanglovič, advokát, Šaľa, Jarmočná 2264/3, proti žalovanému: Slovenská republika\nkonajúca prostredníctvom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71,\no zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 1.955.000 eur, vedenom na Okresnom súde Galanta sp. zn.\n26C/201/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 27. marca 2024 sp. zn.\n11Co/95/2022, takto\nrozhodol:\nZ r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave z 11. apríla 2024 sp. zn. 11Co/95/2022 vo výroku II.,\nIII. a IV. a vec mu vracia na ďalšie konania.\nDovolanie voči výroku I. o d m i e t a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 26C/201/2015 - 454 zo dňa 19.\njúla 2022 výrokom I. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom II. žalovanému nepriznal nárok na náhradu\ntrov konania.\n1.1. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.\nz. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 1 ods. 1, § 2, § 5 ods. 1 a 2, §\n23 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho\nnesprávnym úradným postupom (v ďalšom texte „ zákon č. 58/1969 Zb.“) a § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964\nZb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).\n1.2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia predovšetkým uviedol, že žalobca sa domáhal žalobou voči\nžalovanému zaplatenia 2.000.000 eur z dôvodu náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Náhrady škody sa\ndomáhal vo výške 1.955.000 eur za začatie a vedenie trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným\nodsúdením a za väzbu v trvaní 88 dní sa domáhal náhrady škody vo výške 45.000 eur. Odvolací súd\n(zmenou v poradí prvého prvoinštančného rozsudku) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi\nsumu 5.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi väzbou v trvaní 88 dní. Uvedené\nrozhodnutie je právoplatné, predmetom konania tak zostal nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej\nujmy vo výške 1.955.000 eur za začatie a vedenie trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným\nodsúdením.\n1.3. V konaní nebolo sporným, že dňa 9. septembra 1999 bolo proti žalobcovi uznesením Okresného\núradu vyšetrovania Policajného zboru Trnava, ČVS: OUV-415/TT-99 vznesené obvinenie pre trestný\nčin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. e) Trestného zákona. Uznesením\nOkresného súdu Trnava sp. zn. Tpr/121/99 zo dňa 14. septembra 1999 bol žalobca vzatý do väzby.\nVäzba trvala od 13. septembra 1999 od 10,10 hod do 9. decembra 1999, kedy došlo k prepusteniu\nžalobcu z väzby na základe uznesenia Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn. Pv/897/99-85. Vo väzbe\nžalobca strávil 88 dní. Rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/74/2009 zo dňa 3. mája 2010\nbol žalobca oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal. Uznesenie o\nvznesení obvinenia (ČVS: OUV-415/TT-99), ako aj uznesenie o vzatí do väzby (Tpr/121/99) boli vydané\n\nza účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., súd prvej inštancie preto v súlade s § 27 ods. 1 a 2 zákona č.\n514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci aplikoval ustanovenia\nzákona č. 58/1969 Zb. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/68/2010 zo dňa\n29. februára 2012, ktoré prelomilo v danej právnej oblasti časovo skoršie rozhodnutia, vrátane judikátu\nNajvyššieho súdu SR č. 3Cdo/201/2007, ktorým argumentoval žalovaný. Uvedené rozhodnutie spojilo\ndoteraz nesporný účinok oslobodenia obžalovaného spod obžaloby s nárokom na náhradu škody voči\nštátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a so súbežným vznikom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa\n§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zároveň tým odpadla nutnosť (v tomto prípade) skúmať, či zo strany\norgánov činných v trestnom konaní došlo k excesu v rámci výkonu ich zákonných povinností. Trestné\nstíhanie žalobcu vzhľadom na jeho následné právoplatné oslobodenie spod obžaloby je tak nutné\noznačiť bez ďalšieho ako nezákonné. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného o tom, že\npredpokladom pre priznanie náhrady resp. škody by mala byť zistená neexistencia spoluzavinenia resp.\nvýlučného zavinenia vznesenia obvinenia, resp. väzby zo strany žalobcu, ktorý by mohol k dĺžke trvania\ntrestného stíhania svojím pričinením prispieť. Nie je zrejmé, o aké konanie žalobcu by v danom prípade\nmohlo alebo malo ísť, a to vzhľadom na výrok a odôvodnenie oslobodzujúceho rozsudku (žalobca skutok\nnespáchal). Podľa prvoinštančného súdu využitie riadnych opravných prostriedkov žalobcom v trestnom\nkonaní nie je možné vyhodnotiť v súvislosti s dĺžkou trestného stíhania v neprospech žalobcu (§ 3 zákona\nč. 58/1969 Zb.).\n1.4. S poukazom na predchádzajúce (čiastočne zrušujúce) rozhodnutie odvolacieho súdu č. k.\n11Co/126/2017 - 291 zo dňa 21. novembra 2018 (v ďalšom texte aj „odvolací rozsudok zo dňa 21.\nnovembra 2018) súd prvej inštancie konštatoval viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu o\npotrebe doplnenia dokazovania ohľadne preukázania existencie nemajetkovej ujmy na strane žalobcu\nv priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Žalobca relevantné doplnenie dokazovania\nnenavrhol, obsah publikácie K. D., ktorej výňatok žalobca predložil na ostatnom pojednávaní, súd prvej\ninštancie vyhodnotil ako nevýpovedné. Následne dospel k záveru, že žalobca v časti žalovaného nároku\no náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie neuniesol dôkazné bremeno, najmä nepreukázal\nexistenciu vzniku nemajetkovej ujmy, ako jedného zo základných hmotnoprávnych predpokladov, na\nzáklade čoho súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti (v časti 1.955.000 eur) ako nedôvodnú zamietol.\n1.5. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok (v ďalšom texte CSP) a konštatoval, že žalovaný ako takmer úspešná strana sporu (úspech\nv pomere 99,75%) má po zohľadnení miery neúspechu (0,25%) právo na náhradu trov konania, avšak\nrešpektujúc jednoznačne prejavenú vôľu žalovaného neuplatniť si náhradu trov konania, súd prvej\ninštancie mu ich náhradu nepriznal.\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 27. marca 2024 sp. zn.\n11Co/95/2022 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný\nje povinný zaplatiť žalobcovi 10.000 eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. (I.\nvýrok) Odvolací súd vo zvyšku žalobu zamietol. (II. výrok) Odvolací súd potvrdil napadnutý výrok II.\nrozsudku súdu prvej inštancie. (III. výrok) Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov\nprvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu. (IV. výrok)\n2.1. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že žalobca si predmetnou žalobou uplatnil voči žalovanému\nnárok na zaplatenie náhrady škody vo výške 1.955.000 eur za začatie a vedenie trestného stíhania, ktoré\nneskončilo právoplatným odsúdením a nárok na náhradu škody vo výške 45.000 eur za väzbu v trvaní\n88 dní. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť\nžalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.955.000 eur z dôvodu nezákonného rozhodnutia,\nvýrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal 96 % náhrady trov konania\na trov právneho zastúpenia. Odvolací súd zmenil (zamietajúci) výrok II. uvedeného prvoinštančného\nrozsudku a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.000 eur z dôvodu náhrady nemajetkovej\nujmy za väzbu. Zrušil súčasne uvedený prvoinštančný rozsudok vo výroku I. a III a v tejto časti vec\nvrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom\nrozhodnutí uložil prvoinštančnému súdu povinnosť doplniť dokazovanie za účelom zistenia existencie\nnemajetkovej ujmy na strane žalobcu v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, t. j. s jeho\ntrestným stíhaním, konkrétnych reálnych následkov zásahu v každej oblasti a následne, ak zistí vznik\nnemajetkovej ujmy, tak určí výšku primeranú zistenej nemajetkovej ujme, pričom tak vznik nemajetkovej\nujmy, ako aj jej výšku riadne odôvodní. Rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť,\nNajvyšší súd SR ako súd dovolací dovolanie žalovaného zamietol rozsudkom sp. zn. 5Cdo/140/2019 zo\ndňa 24. februára 2022 (v ďalšom texte „dovolací rozsudok“).\n\n2.2. Predmetom prvoinštančného konania tak po vrátení veci odvolacím súdom v zrušenom rozsahu\nzostalo opätovné prejednanie nároku žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy za začatie a vedenie\ntrestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením a rozhodnutie o náhrade trov konania.\nPredmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, ktorý po prejednaní veci v ďalšom konaní výrokom I. zamietol žalobu vo zvyšnej časti, teda\nv časti nároku žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy za začatie a vedenie trestného stíhania, ktoré\nneskončilo právoplatným odsúdením. Súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby v uvedenej\nčasti neunesením dôkazného bremena žalobcom najmä o existencii vzniku nemajetkovej ujmy v\npriamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keď po vrátení veci odvolacím súdom žalobca\nv následnom ďalšom konaní nenavrhol relevantné doplnenie dokazovania v záujme preukázania\nuvedenej, ním tvrdenej, skutočnosti. Odvolací súd súčasne preskúmal aj odvolaním žalovaného\nnapadnutý závislý výrok II., ktorým mu prvoinštančný súd nepriznal nárok na náhradu trov konania\nz dôvodu, že žalovaný prejavil vôľu neuplatniť si náhradu trov konania. Odvolací súd pri preskúmaní\nodvolania vychádzal zo súdom prvej inštancie zistených nasledovných nesporných skutočností (§ 383\nCSP): Uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Trnava, ČVS: OUV-415/TT-99 zo\ndňa 9. septembra 1999 bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin marenia výkonu úradného\nrozhodnutia. Následne uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tpr/121/99 zo dňa 14. septembra\n1999, bol žalobca vzatý do väzby, a to od 13. septembra 1999 od 10.10 hod. do 9. decembra 1999, kedy\ndošlo na základe uznesenia Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn. Pv/897/99-85 zo dňa 9. decembra 1999\nk jeho prepusteniu na slobodu. Vo väzbe žalobca strávil 88 dní. Rozsudkom Okresného súdu Piešťany\nsp. zn. 1T/74/2009 zo dňa 3. mája 2010 došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby z dôvodu, že nebolo\ndokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26. mája 2010.\nSúd prvej inštancie správne konštatoval, že na vec je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 58/1969\nZb., pretože rozhodnutie, z ktorého si žalobca uplatňuje v tomto konaní preskúmavaný nárok - uznesenie\no začatí trestného stíhania bolo vydané v roku 1999, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (§ 27 ods.\n1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).\n2.3. Odvolací súd konštatoval, že i keď uznesenie o začatí trestného stíhania, od ktorého žalobca\nodvodzuje uplatnený a odvolacím súdom preskúmavaný nárok, bolo vydané za účinnosti zákona č.\n58/1969 Zb., ktorý nepozná inštitút náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím\nštátu, právny základ uplatneného nároku je daný ústavnými normami. Napriek skutočnosti, že súd\nprvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom v zrušenej časti nevykonal dokazovanie v rozsahu\nnariadenom odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí, odvolací súd v rámci tohto odvolacieho konania\ndospel k záveru, že súd prvej inštancie v konaní predchádzajúcom odvolaciemu rozsudku vykonal\ndostatočné dokazovanie na zistenie, či predmetné trestné stíhanie spôsobilo žalobcovi nemajetkovú\nujmu. Vyhodnotenie dokazovania, svoje závery a rozhodnutie vo veci však nedostatočne odôvodnil,\nčo najmä bolo dôvodom na zrušenie výroku I. v poradí prvého prvoinštančného rozsudku o priznaní\nnemajetkovej ujmy. Odvolací súd v tomto odvolacom konaní tak vychádzal zo skutkového stavu\nzisteného prvoinštančným súdom najmä výsluchmi svedkov - U.R. K., priateľky žalobcu, detí žalobcu\nJ. I. a X. I., X. Q., priateľa žalobcu a Mgr. A. F., priateľky žalobcu. Súd prvej inštancie na základe\nsvedeckých výpovedí ustálil skutkový stav tak, že žalobca sa dostal v porovnaní so situáciou pred\nvznesením obvinenia do výrazne horšej situácie, a to nielen v rodinnom, súkromnom živote, ale uvedené\nstíhanie malo negatívny dopad aj na jeho ekonomickú situáciu. Orgány činné v trestnom konaní poskytli\nmédiám podrobnosti o trestnom stíhaní žalobcu v postavení advokáta. Okolnosti trestného stíhania\nboli zverejňované masovokomunikačnými prostriedkami s celoslovenskou pôsobnosťou - televízia,\nrozhlas, tlač, internet a pod. Na začiatku trestného stíhania bola väzobným spôsobom obmedzená\nosobná sloboda žalobcu, čo vzhľadom na medializáciu malo negatívny dopad na jeho rodinu, jeho\nblízkych, na spoločenské postavenie a na jeho profesiu. Medializácia sa negatívne odrazila aj na deťoch\nžalobcu, ktoré boli vystavené nepríjemným poznámkam a otázkam zo strany pedagógov a spolužiakov.\nSyn čelil negatívnym reakciám a spochybňovaniu pedagógmi počas štúdia v škole, v zdravotníckom\nzariadení. Bývalá manželka žalobcu (matka detí) bola zo situácie zahanbená, mala problémy v\npráci. Rodina mala nepriaznivú finančnú situáciu, keď sa od žalobcu odvrátila časť klientely a bol\nspochybňovaný ako právnik. Uvedené skutočnosti sa nepochybne premietli do prežívania žalobcu, ktorý\nsi bol vedomý napätia v rodine i v širšom sociálnom okruhu. Tvrdenie žalobcu o strese, úzkosti, depresii,\nobavách a strachu z budúcnosti, je preto logické a je potrebné považovať ho za preukázané. V tejto\nsúvislosti odvolací súd konštatoval, že na základe dokazovania, vykonaného v rozsahu dostatočnom\npre rozhodnutie vo veci, odvolací súd dospel k záveru, že predmetné trestné stíhanie výrazne zasiahlo\ndo osobného i profesijného života žalobcu, do jeho cti a dobrej povesti a vznikla mu tým nemajetková\nujma, ktorú je potrebné nahradiť v peniazoch.\n\n2.4. Zákon č. 58/1969 Zb. nepoznal inštitút náhrady nemajetkovej ujmy, či už v súvislosti s väzbou\nalebo trestným stíhaním, neupravoval teda ani kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky\nnemajetkovej ujmy zohľadniť. Takéto kritériá neboli ustálené ani súdnou praxou, čo však neumožňuje\nľubovôľu súdu, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky\nnemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou\nspravodlivosti (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/145/2011 z 12. decembra\n2012). Vo vyššie citovanom náleze ústavného súdu č. k. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24. januára\n2017 ústavný súd v ods. 32, 33 vyslovil názor, že „...v týchto prípadoch je potrebné zohľadniť medzi\ntakýmito kritériami jednak povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a predovšetkým dopady\ntrestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby (následky v osobnostnej sfére poškodeného),\nako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne najmä zodpovedať všeobecne zdieľanej\npredstave spravodlivosti a slušnosti (obdobne rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 30Cdo/2813/2011 z 27. júna 2012). Inak povedané, určenie výšky nemajetkovej\nujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti\n(najvyšší súd rozsudok sp. zn. 7Cdo/145/2011 z 12. decembra 2012). Všeobecné súdy disponujú pri\nrozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania (obzvlášť\nv prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou\nmierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných\nprípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch\nje nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického\nprenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce\nposúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti (nemožno\nlimitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či\nobetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z\nhľadiska spoločenskej spravodlivosti).“ Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie\nvyplývalo, že prvoinštančný súd sa neriadil ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít pri posúdení\nvzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu v súvislosti s trestným stíhaním, ktorú nevyhodnotil ako\npreukázanú, z čoho vyplynulo, že následne sa nezaoberal ani výškou náhrady nemajetkovej ujmy,\nktorú je potrebné v peniazoch žalobcovi priznať. Súd prvej inštancie tak konal v rozpore s čl. 2 ods.\n1, 2 CSP, § 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a dopustil sa\nnesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd predovšetkým uviedol, že nemajetková ujma je\ntaká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry subjektu, na rozdiel od pojmu „škoda“, ktorý sa vzťahuje\nna majetkovú sféru. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmiernenie nepriaznivého\nnásledku neoprávneného zásahu a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti, najmä jej dôstojnosti, dobrej\npovesti, súkromia a rodinného života. Kritériá, ktoré odvolací súd vzal do úvahy pri rozhodovaní o výške\nnáhrady nemajetkovej ujmy sú naznačené v citovanom náleze ústavného súdu č. k. III. ÚS 754/2016-42\nzo dňa 24. januára 2017, teda je potrebné zohľadniť jednak povahu trestnej veci, dĺžku trestného\nstíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby (následky\nv osobnostnej sfére poškodeného), ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo.\n2.5. Trestné stíhanie žalobcu trvalo od septembra 1999 do mája 2010, vrátane 88 dní strávených\nvo väzbe. Odvolací súd tak vzal do úvahy pri rozhodovaní dĺžku trestného stíhania i skutočnosť,\nže trestné stíhanie žalobcu bolo medializované v masovokomunikačných prostriedkoch s celoštátnou\npôsobnosťou, pričom žalobca, jeho rodina, ale aj okruh jeho priateľov a známych boli vystavení\nnegatívnej odozve tejto medializácie. Je logické, že okrem samotného znášania dôsledkov trestného\nstíhania sa aj uvedené skutočnosti prejavili v napätí, strese, pocite bezmocnosti, neistote ohľadne\nvýsledku konania až strachu z budúcnosti, a to jednak u žalobcu, jednak u jeho blízkych. Okrem\nuž uvedeného však žalobca nepreukázal skutočnosti, ktoré by bolo možné v súvislosti s uplatneným\nnárokom považovať za natoľko intenzívny zásah do jeho osobnej a profesijnej sféry, ktorý by\nodôvodňoval ním žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.955.000 eur. Nebolo preukázané, že by\nsa v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu masívnym spôsobom narušili rodinné, pracovné, priateľské\nvzťahy, a že by bol spôsobený vážny, nenapraviteľný zásah do jeho života, resp. že by stratil možnosť\nrealizácie a budovania súkromného, rodinného a profesijného života. V tejto súvislosti odvolací súd\npoukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005, v rámci ktorého\nvyslovil, že nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich\ndôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napríklad pri porovnaní „odškodnenia“\nzásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv\nzaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad\n\nujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. Odvolací súd porovnal nárok žalobcu s obdobným\nnárokom riešeným v rámci nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 754/2016-42. V uvedenej veci bolo\nuznesením zo dňa 1. júla 2003 vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej\nvýhody policajtovi (žalobcovi vo veci) odboru hraničnej kontroly, Úradu hraničnej a cudzineckej polície\nPolicajného zboru. Dňa 5. júla 2003 bol žalobca vzatý do väzby od 2. júla 2003, z ktorej bol prepustený\n26. septembra 2003, pretože vykonané dokazovanie nepreukazovalo žiadnu konkrétnu skutočnosť,\nktorá by odôvodňovala väzbu. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry\nSlovenskej republiky z 18. januára 2008 bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené, rozhodnutie\nbolo odôvodnené tým, že sa nepodarilo nepochybne preukázať, že obvinení (medzi nimi i žalobca)\nspáchali trestné činy, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie. Žalobca bol personálnym rozkazom ministra\nvnútra Slovenskej republiky z 8. augusta 2003 prepustený zo služobného pomeru. Žaloba žalobcu o\npreskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia bola právoplatne zamietnutá rozsudkom najvyššieho súdu.\nŽalobca bol od 1. apríla 2004 do 31. júla 2007 samoplatcom zdravotného poistenia, nemohol si nájsť\nzamestnanie, zamestnal sa až následne ako mestský policajt. Okresný súd priznal žalobcovi z titulu\nnáhrady nemajetkovej ujmy 35.000 eur s úrokom z omeškania 8,5 % ročne, pričom vec posúdil podľa\nzákona č. 58/1969 Zb. Pri rozhodovaní vzal súd do úvahy, že žalobca ťažko znášal väzbu, pociťoval\nbeznádej a neistotu, znášal ako policajt poníženie vo väznici a po prepustení z väzby sa on aj jeho rodina\nocitli v hmotnej núdzi, nevedel si nájsť zamestnanie, počas jeho neprítomnosti skrachovala chovná\nstanica psov, ktorú prevádzkoval s manželkou. Aj po prepustení z väzby mal žalobca a jeho rodina\nobavy z budúcnosti. Počas väzby trpel odlúčením od rodiny, nemohol sa zúčastniť svadby svojho švagra.\nPodarilo sa mu nakoniec s odstupom času zamestnať ako mestský policajt, avšak keď mu končila\nplatnosť zbrojného preukazu, pre trvajúce trestné stíhanie bolo konanie o jeho žiadosti o predĺženie\nplatnosti prerušené až do skončenia trestného stíhania. Po tejto udalosti dostal srdcový kolaps a ostal\ndlhodobo práceneschopný. Ako mestský policajt zarába menej ako predtým, kým bol nezamestnaný,\njeho manželka poberala aspoň dávky v hmotnej núdzi. Jeho väzbu a stíhanie zle znášala i jeho rodina\n(dve maloleté deti vo veku vtedy deväť a sedem rokov), manželka siahla po alkohole a ich manželstvo\nsa nakoniec rozpadlo. Zle znášal aj medializáciu kauzy, v meste, kde býval ho každý poznal, jeho deti\nboli vystavené posmeškom okolia, prežívali neistotu i negatívnu zmenu vo výchove. Krajský súd ako\nodvolací prvostupňové rozhodnutie v časti 35.000 eur potvrdil, dovolací súd dovolanie odmietol a ústavný\nsúd tu poukázal na skutočnosť, že uvedená suma 35.000 eur bola priznaná spolu za väzbu a samotné\ntrestné stíhanie, pričom z okolností veci túto sumu náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné považovať\nza neprimeranú. Vo veci uvedenej v rámci citovaného nálezu ústavného súdu bol žalobca - policajt v\ndôsledku trestného stíhania prepustený zo služobného pomeru, nevedel si nájsť zamestnanie a až s\nodstupom času sa zamestnal. Jeho rodina s malými deťmi sa dostala do hmotnej núdze, rozpadlo sa mu\nmanželstvo, dostal srdcový kolaps. Následky trestného stíhania v uvedenej veci sa prejavili závažnejšie a\nvo väčšej intenzite, ako tomu je v prípade tunajšej preskúmavanej veci o nároku žalobcu. Napriek vyššie\npopísanej ujme vzniknutej žalobcovi v súvislosti s predmetným trestným stíhaním, žalobca neprestal\nani počas trestného stíhania vykonávať svoju profesiu advokáta, ktorú naďalej vykonáva, v dôsledku\ntrestného stíhania nenastal rozpad najužších rodinných vzťahov, i keď odvolací súd nepopiera prežívanie\nstresov a traumy a žalobca netvrdil, a teda ani nepreukázal zhoršenie zdravotného stavu v súvislosti\ns trestným stíhaním. Porovnaním uvedenej veci s preskúmavanou vecou nároku žalobcu tak dospel\nodvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci je primeranou náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej\nžalobcovi vo výške 10.000 eur, keď vzal do úvahy (pre porovnanie s obdobným prípadom) aj už\nprávoplatne priznanú náhradu za väzbu v sume 5.000 eur.\n2.6. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania odvolací súd súhlasne so žalobcom poukazuje na nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 zo dňa 4. februára 2021 (publikovaný v Zbierke nálezov\na uznesení ÚS SR za rok 2021 pod č. 13/2021) a konštatuje, že výška plnenia (náhrada nemajetkovej\nujmy) bola závislá od úvahy súdu, a teda je prípadom odôvodňujúcim osobité posudzovanie úspechu\na neúspechu v konaní s dôsledkami na rozhodovanie o trovách konania. Žalobca bol plne úspešný,\npokiaľ ide o základ uplatneného nároku (aj vo vzťahu k väzbe aj vo vzťahu k trestnému stíhaniu), výška\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu. S poukazom na ustanovenie §\n396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP preto žalobcovi patrí plná náhrada trov konania prvoinštančného\naj odvolacieho konania. Odvolanie žalovaného je preto nedôvodné.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie (ďalej aj „dovolateľ“). Prípustnosť\ndovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n3.1. Uviedol, že predmetné dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa § 421\nods. 1 písm. a) CSP, nakoľko odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a odklonil\n\nsa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení spornej a pre vec významnej\nprávnej otázky adekvátnosti výšky nemajetkovej ujmy a jej kritérií, keď Najvyšší súd SR prevzal\ndo svojej ustálenej rozhodovacej praxe názor: „Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne najmä zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave\nspravodlivosti a slušnosti (obdobne rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n30Cdo/2813/2011 z 27. júna 2012). Inak povedané, určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom\nna okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti (najvyšší súd rozsudok sp. zn.\n7Cdo/145/2011 z 12. decembra 2012). Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné\nrozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich\núvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v\niných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať\nz osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov právnej\núpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej\nvýšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti.“ Uvedené vychádza z nálezu Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, ktorý bol prevzatý do rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR\n(uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/169/2021 z 31. 01. 2023, rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/140/2019\nz 24. 01. 2022), od ktorej sa odvolací súd odklonil, keďže v rozsudku Krajského súdu Trnava vôbec\nnevyhodnotil individuálne okolnosti prípadu vo vzťahu k priznanej výške nemajetkovej ujmy a priznaná\nvýška nemajetkovej ujmy nezodpovedá všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti, je neprimerane\nnízka, v rozpore s uvedenou ustálenou súdnou praxou dovolacieho súdu, keď dovolací súd s odkazom\nna nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 nepovažoval za neadekvátne odškodnenie\n52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620 eur za mesiac trvania trestného stíhania (bod 29\nuznesenia NS SR sp. zn. 5Cdo/169/2021 z 31. 01. 2023), z ktorého dôvodu je suma 10.000 eur za vyše\n10 rokov trestného stíhania po právnej stránke neadekvátna.\n3.2. Ďalej namietal, že odvolací súd nezodpovedal vecne podstatné námietky žalobcu. Žalobca v\nodvolaní (ako aj pred súdom prvej inštancie najmä v záverečnej reči) zdôrazňoval, že bol trestne stíhaný\npriamo v súvislosti s výkonom advokátskeho povolania, keďže marenia výkonu úradného rozhodnutia sa\nmal dopúšťať pri návštevách svojho klienta vynášaním tzv. motákov s pokynmi pre rôzne osoby. Uvedené\nžiadal žalobca zohľadniť do výšky nemajetkovej ujmy s ohľadom na dôležitosť výkonu advokátskeho\npovolania tak, ako ju zhrnul Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 33/2021 z 13. 5. 2021 (publikovaný\nv Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 27/2021) s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre\nľudské práva (porov. čl. I bod 4, bod 12/ a 13/ odvolania žalobcu proti rozsudku OS Galanta). Odvolací\nsúd sa k uvedenej podstatnej námietke vôbec nevyjadril a nechal ju bez odozvy a reakcie. V tejto\nsúvislosti nešlo o to, že trestné stíhanie zasiahlo do profesijného života žalobcu, do jeho cti, ale v\nrozhodnutí odvolacieho súdu absentovalo vysvetlenie korelácie zásahu do advokátskeho povolania,\ntrestného stíhania žalobcu pre výkon advokátskeho povolania, resp. v súvislosti s ním a adekvátnosti\npriznanej sumy nemajetkovej ujmy. Takáto okolnosť, nie bežná, činí priznanú sumu nemajetkovej ujmy (a\nzamietnutie zvyšku) neprimerane nízkou, neadekvátnou, neodôvodnenou, nekorešpondujúcou s daným\nnásledkom v profesijnej sfére žalobcu, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé konanie.\nOdvolací súd sa vyjadril aké následky spôsobilo trestné stíhanie všeobecne žalobcovi (str. 12, bod\n19 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu Trnava), avšak nijako nezohľadnil a vôbec to nevyplýva z\nodôvodnenia, že by odvolací súd prihliadol na podstatu námietky žalobcu, a to fakt, že samotné trestné\nstíhanie, jeho podstata a skutok, za ktorý bol žalobca trestne stíhaný sa týkal výkonu advokátskeho\npovolania, ktorého sa mal žalobca dopustiť počas návštev svojho klienta a vykonávania porád a\nkonzultácie s klientom v rámci jeho obhajoby. Preto sa odvolací súd s touto podstatnou námietkou\nvôbec nevysporiadal, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé konanie. Skutočnosť, že išlo o\nnámietku podstatnú má oporu tiež v judikatúre Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva:\n„V prípade advokátov je v hre totiž nielen výkon slobodnej profesie advokáta, ale každé trestné stíhanie\nadvokáta súvisiace s výkonom jeho profesie v sebe obsahuje aj mraziaci účinok pre ostatných advokátov\nposkytovať túto pomoc v prospech klienta, a tým oslabuje dôveru v právny štát...Ich úlohou je zaisťovať\ndôveru medzi spoločnosťou a súdmi, čím je táto úloha nenahraditeľná v demokracii a v právnom štáte\n(por. rozsudok ESĽP vo veci Francois c. Francúzsko, sťažnosť č. 26690/11, bod 51 a tam cit. caselaw). Preto je pri trestnom stíhaní advokátov, resp. ich väzobnom stíhaní, nutné postupovať s najvyššou\nmierou opatrnosti“ (bod 64 citovaného nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2021). Odvolací súd\nsa vôbec nevyjadril k podstatnej odvolacej argumentácii žalobcu o neprihliadaní súdom prvej inštancie\nna okolnosti trestného stíhania žalobcu vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku trestného\nstíhania a k jej výške, ktoré mali spočívať v procesných postupoch orgánov činných v trestnom konaní\n\n(vrátenie veci prokurátorovi na došetrenie pre nedostatky vo vyšetrovaní, najmä vo vzťahu k zadováženiu\ndôkazného materiálu), svedčiacich o nedôslednom až nezákonnom postupe týchto orgánov v trestnom\nkonaní, tiež vo vypracovaní znaleckého posudku s časovým odstupom niekoľkých rokov, so zápisnicou o\nhlavnom pojednávaní obsahujúcou výpoveď súdnej znalkyne, ako i v podávaní neúspešných opravných\nprostriedkov orgánov činných v trestnom konaní (čl. III bod 10/ odvolania žalobcu proti rozsudku OS\nGalanta). Uvedené svedčí o tom, že odvolací súd rezignoval na povinnosť reagovať na podstatnú\nnámietku žalobcu z odvolania, že pri výške nemajetkovej ujmy neboli zohľadnené okolnosti, za ktorých k\nujme došlo, hoci ide o judikatúrou akceptované kritérium, na ktoré je potrebné prihliadať (bod 32 nálezu\nÚstavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016), čo síce odvolací súd po právnej stráne uznáva na str. 13,\nbodu 22, ale okolnosti trestného stíhania žalobcu, za ktorých k ujme došlo, vôbec nevyhodnotil, preto\nna predmetné kritérium poukazované v konkrétnostiach žalobcom odvolací súd vôbec neprihliadol a\nnevysporiadal sa s ním, hoci uvedené spadalo pod podstatnú námietku žalobcu, čím došlo k porušeniu\npráva žalobcu na spravodlivé konanie. Odvolací súd odôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy\nžalobcovi v podstate iba na základe porovnania s vecou, ktorá bola posudzovaná v náleze Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 iné vysvetlenie k priznanej výške nemajetkovej ujmy (a zamietnutiu\nzvyšku) rozsudok Krajského súdu Trnava neobsahuje. Okolnosti veci ústavnej sťažnosti rozhodnutej\nv náleze Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 odvolací súd podrobne popísal v bode 23\nodôvodnenia rozsudku Krajského súdu Trnava, čo je paradoxné, lebo skutkovým okolnostiam v tej\ninej veci venoval väčší priestor ako okolnostiam a situácii žalobcu. Uvedené považoval za nie riadne\nodôvodnenie rozsudku Krajského súdu Trnava a porušenie práva na spravodlivé konanie žalobcu, keď\npriznaná výška nemajetkovej ujmy (resp. zamietnutie zvyšku) nie je založená na vyhodnotení okolností\nkonkrétneho prípadu žalobcu so zohľadnením dĺžky trestného stíhania, povahy trestnej veci a okolností,\nza ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Odvolací súd použil pri odôvodnení výšky nemajetkovej ujmy\nskôr to, čo podľa neho preukázané nebolo, keď v bode 23 na str. 13 rozsudku Krajského súdu Trnava\nuviedol: „Nebolo preukázané, že by sa v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu masívnym spôsobom\nnarušili rodinné, pracovné, priateľské vzťahy, a že by bol spôsobený vážny, nenapraviteľný zásah do jeho\nživota, resp. že by stratil možnosť realizácie a budovania súkromného, rodinného a profesijného života.“\nObdobne odvolací súd dôvodil tým, čo podľa neho nenastalo v bode 24 na str. 14 rozsudku Krajského\nsúdu Trnava: „žalobca neprestal ani počas trestného stíhania vykonávať svoju profesiu advokáta, ktorú\nnaďalej vykonáva, v dôsledku trestného stíhania nenastal rozpad najužších rodinných vzťahov“, v ktorom\njedinom odseku uvádza výšku priznanej nemajetkovej ujmy žalobcovi (avšak vyslovene len porovnaním\ns inou vecou). Z uvedeného je zrejmé, že podstata odôvodnenia výšky nemajetkovej ujmy priznanej\nžalobcovi (a zamietnutie zvyšku) je založená na odvolacím súdom vybraných odlišnostiach medzi\nvecou žalobcu a inou vecou nezákonného rozhodnutia, avšak bez toho, aby odvolací súd zohľadnil k\nvýške nemajetkovej ujmy osobitné okolnosti veci žalobcu a hľadisko spravodlivosti vo veci žalobcu. Z\nrozsudku Krajského súdu Trnava nevyplýva vyhodnotenie a zohľadnenie dĺžky trestného stíhania (vyše\n10 ročného), povahy trestnej veci a okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme a trestnému stíhaniu došlo\nvo výške nemajetkovej ujmy v konkrétnych okolnostiach žalobcu, hoci ide o rozhodujúce kritériá, ktoré\nuznáva aj odvolací súd, ale ich osobitne nevyhodnocuje v prípade žalobcu, čím rozsudok Krajského\nsúdu Trnava nie je riadne odôvodnený, je zmätočný a protirečivý, čím došlo k porušeniu práva žalobcu\nna spravodlivé konanie.\nOdvolací súd nevyhodnocuje konkrétne okolnosti prípadu, ktoré ho viedli k priznaniu výšky nemajetkovej\nujmy a zamietnutiu žaloby vo zvyšku. Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Trnava je protirečivé a\nvnútorne rozporné, keď na jednej strane priznáva v bode 20. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu\nTrnava, že rozhodujúcim kritériom je zvažovanie individuálnych okolností prípadu a treba vychádzať\nz osobitných okolností veci (zásady spravodlivosti), avšak na strane druhej prihliada k odškodneniu\nv inom prípade, v ktorom, navyše, boli odlišné individuálne okolnosti prípadu. Uvedené činí rozsudok\nKrajského súdu Trnava riadne neodôvodneným, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé\nkonanie. Odvolací súd určuje výšku nemajetkovej ujmy porovnávaním odlišného prípadu ako je prípad\nžalobcu s inými individuálnymi okolnosťami, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé konanie\na čím rozsudok Krajského súdu Trnava nie je riadne odôvodnený. Odvolací súd odkazuje zásadne\nlen na skutkové okolnosti vo veci rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, kde bol\npo dobu 55 mesiacov trestne stíhaný príslušník PZ. Už z uvedeného je zrejmé, že dĺžka trestného\nstíhania v označenom prípade bola viac ako dvojnásobne kratšia ako v prípade žalobcu a nešlo o\nprípad advokáta stíhaného v súvislosti s výkonom povolania. Už len pre násobne kratšiu dĺžku trestného\nstíhania nešlo o prípad podobný a porovnateľný so situáciou žalobcu ani čo do dĺžky trestného stíhania\na ani čo do podstaty trestného stíhania, keď žalobca bol stíhaný za skutok, ktorý sa priamo týkal výkonu\njeho povolania (návštevy, porady s klientom), daný prípad sa zásadne ani netýkal trestného stíhania\n\nadvokáta. Porovnávací („referenčný“) prípad použitý odvolacím súdom nie je preto po skutkovej stránke\nrelevantným vzorom pre predmetný prípad a porovnávaním týchto prípadov a zamietnutím zvyšku\nuplatnenej výšky nemajetkovej ujmy na základe odlišného prípadu s inými skutkovými okolosťami,\npreto došlo k porušenie práva žalobcu na spravodlivé konanie. Žalobca navrhoval zohľadniť najmä v\nzáverečnej reči, ako aj v odvolaní podstatný faktor a poukázal na to, že z ustálenej judikatúry najvyšších\nsúdnych autorít tiež vyplýva, že výška nemajetkovej ujmy by mala plniť aj preventívno-sankčnú funkciu z\nhľadiska špeciálnej a generálnej prevencie (dovolacie rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/106/2012, sp. zn.\n7Cdo/180/2012, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 689/2014, bod 15), čo je v súlade so zásadou spoločenskej\nspravodlivosti a zásahom štátu do advokátskeho povolania žalobcu (aj v kontexte nálezu ÚS SR sp. zn.\nIII. ÚS 33/2021, bodu 64) na čo však ani zo strany odvolacieho súdu žiadnu odpoveď, hoci uvedené\nnázory vyplývajú aj z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, čím došlo k porušeniu\npráva žalobcu na spravodlivé konanie.\n3.3. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil\na vec vrátil na ďalšie konanie.\n4. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že dovolanie žalobcu považuje za nedôvodné, a preto navrhla\ndovolaciemu súdu dovolanie v zmysle ustanovenia § 448 CSP zamietnuť.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§\n429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a tiež dôvodné.\n6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\n7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ustanoveniach §\n420 a § 421 CSP. V preskúmavanej veci žalobkyňa odôvodňovala prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu\nvo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do\nobsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva\nje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a\nv konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva\nna spravodlivý súdny proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný\nsúd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom\nvšeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\n9. V preskúmavanej veci žalobca vymedzil zmätočnostnú vadu spočívajúcu v porušení práva na\nspravodlivý proces tou procesnou okolnosťou (§ 420 písm. f) CSP), že bol trestne stíhaný priamo v\nsúvislosti s výkonom advokátskeho povolania, keďže marenia výkonu úradného rozhodnutia sa mal\ndopúšťať pri návštevách svojho klienta vynášaním tzv. motákov s pokynmi pre rôzne osoby. Uvedené\nžiadal žalobca zohľadniť do výšky nemajetkovej ujmy s ohľadom na dôležitosť výkonu advokátskeho\npovolania tak ako ju zhrnul Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 33/2021 z 13. 5. 2021 (publikovaný\nv Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 27/2021) s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre\nľudské práva (porov. čl. I bod 4, bod 12/ a 13/ odvolania žalobcu proti rozsudku OS Galanta). Odvolací\nsúd sa k uvedenej podstatnej námietke vôbec nevyjadril a nechal ju bez odozvy a reakcie. V tejto\nsúvislosti nešlo o to, že trestné stíhanie zasiahlo do profesijného života žalobcu, do jeho cti, ale v\nrozhodnutí odvolacieho súdu absentovalo vysvetlenie korelácie zásahu do advokátskeho povolania,\ntrestného stíhania žalobcu pre výkon advokátskeho povolania, resp. v súvislosti s ním a adekvátnosti\npriznanej sumy nemajetkovej ujmy. Takáto okolnosť, nie bežná, činí priznanú sumu nemajetkovej ujmy (a\nzamietnutie zvyšku) neprimerane nízkou, neadekvátnou, neodôvodnenou, nekorešpondujúcou s daným\nnásledkom v profesijnej sfére žalobcu, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé konanie.\n\nOdvolací súd sa vyjadril aké následky spôsobilo trestné stíhanie všeobecne žalobcovi (str. 12, bod\n19. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu Trnava), avšak nijako nezohľadnil a vôbec to nevyplýva z\nodôvodnenia, že by odvolací súd prihliadol na podstatu námietky žalobcu, a to fakt, že samotné trestné\nstíhanie, jeho podstata a skutok, za ktorý bol žalobca trestne stíhaný sa týkal výkonu advokátskeho\npovolania, ktorého sa mal žalobca dopustiť počas návštev svojho klienta a vykonávania porád a\nkonzultácie s klientom v rámci jeho obhajoby.\n10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f)\nCSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení\nkogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho\nrámca a ktoré (porušenie) zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv\nspojených so súdnou ochranou. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany\nsporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,\nna predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu\nspojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so\nzákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n11. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo strany sporu, resp. účastníka konania\nna určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.\nSúd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)\ns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva,\nže k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj\nnepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019,\nIV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019, 3Cdo/168/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019,\n6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018).\n12. Podľa § 387 ods. 3 veta druhá CSP odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými\ntvrdeniami uvedenými v odvolaní.\n13. Dovolací súd uvádza, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti,\nvýstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Súčasťou obsahu práva na\nspravodlivé súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany prednesené na súde prvej inštancie i v podanom odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). Dodržiavanie\npovinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a\ntak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s\nurčitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá\nz odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\nplatí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre\nrozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti\nŠpanielsku z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9.\ndecembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku\nz 19. februára 1998).\n14. V posudzovanom spore dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním\nnapadnutej časti nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220\nods. 2 CSP), a preto ho treba považovať za nepreskúmateľné.\n15. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia náhrady škody vo\nvýške 1.955.000 eur za začatie a vedenie trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením\na nárok na náhradu škody vo výške 45.000 eur za väzbu v trvaní 88 dní. Súd prvej inštancie v poradí\nprvým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 1.955.000 eur z dôvodu nezákonného rozhodnutia, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a\nvýrokom III. žalobcovi priznal 96 % náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia. Odvolací súd\n\nzmenil (zamietajúci) výrok II. uvedeného prvoinštančného rozsudku a uložil žalovanému povinnosť\nzaplatiť žalobcovi 5.000 eur z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu. Zrušil súčasne uvedený\nprvoinštančný rozsudok vo výroku I. a III a v tejto časti vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uložil prvoinštančnému\nsúdu povinnosť doplniť dokazovanie za účelom zistenia existencie nemajetkovej ujmy na strane žalobcu\nv priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, t. j. s jeho trestným stíhaním, konkrétnych\nreálnych následkov zásahu v každej oblasti a následne, ak zistí vznik nemajetkovej ujmy, tak určí výšku\nprimeranú zistenej nemajetkovej ujme, pričom tak vznik nemajetkovej ujmy, ako aj jej výšku riadne\nodôvodní. Súd prvej inštancie následne žalobu zamietol a nárok na náhradu trov žalovanému nepriznal.\nOdvolací súd po podanom odvolaní rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie rozsudok\nsúdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 10.000 eur v lehote troch\ndní odo dňa právoplatnosti rozsudku. (I. výrok) Odvolací súd vo zvyšku žalobu zamietol. (II. výrok)\nOdvolací súd potvrdil napadnutý výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie. (III. výrok) Žalobcovi priznal\nvoči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom\nrozsahu. (IV. výrok)\n16. Pokiaľ odvolací súd v bode 23 až 24 poukazuje príkladmo porovnaním nároku žalobcu s obdobným\nnárokom riešeným v rámci nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 754/2016-42, dovolací súd akcentuje, že\nodvolací súd nevzal do úvahy práve odlišnosti prípadu v porovnaní s prejedávanou vecou, spočívajúce\npráve v dĺžke trestného stíhania (10 rokov) a tiež v tom, že trestné stíhanie bolo vedené práve v súvislosti\ns výkonom advokácie. Už len pre násobne kratšiu dĺžku trestného stíhania nešlo o prípad podobný a\nporovnateľný so situáciou žalobcu ani čo do dĺžky trestného stíhania a ani čo do podstaty trestného\nstíhania, keď žalobca bol stíhaný za skutok, ktorý sa priamo týkal výkonu jeho povolania (návštevy,\nporady s klientom), daný prípad sa zásadne ani netýkal trestného stíhania advokáta. Preto je nevyhnutné\ndať za pravdu žalobcovi, že porovnávací („referenčný“) prípad použitý odvolacím súdom nie je preto po\nskutkovej stránke relevantným vzorom pre predmetný prípad opomínajúc tak aj bod 32 predmetného\nrozhodnutia v zmysle ktorého:\n„32. Podľa názoru ústavného súdu v týchto prípadoch je potrebné zohľadniť medzi takýmito kritériami\njednak povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania\ndo osobnostnej sféry poškodenej osoby (následky v osobnostnej sfére poškodeného), ako aj\nokolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne najmä zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave\nspravodlivosti a slušnosti (obdobne rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n30Cdo/2813/2011 z 27. júna 2012). Inak povedané, určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom\nna okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti (najvyšší súd rozsudok sp. zn.\n7Cdo/145/2011 z 12. decembra 2012).“\n17. Je potrebné uviesť, že aj napriek zákonnej povinnosti stanovenej vo vyššie citovanom § 387 ods. 3\nCSP sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s podstatnými\ntvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní. Odvolací súd nereflektoval na argumentáciu žalobcu týkajúcu\nsa vyhodnotenia a zohľadnenie dĺžky trestného stíhania (vyše 10 ročného), povahy trestnej veci a\nokolností, za ktorých k nemajetkovej ujme a trestnému stíhaniu došlo vo výške nemajetkovej ujmy v\nkonkrétnych okolnostiach žalobcu, hoci ide o rozhodujúce kritériá, ktoré vo svojom odôvodnení uznával\naj odvolací súd, ale ich osobitne nevyhodnotil, čím nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby\nako strana uskutočňovala jemu patriace procesné práva v miere porušujúcej právo na spravodlivý\nproces.\n18. Dovolanie žalobcu je za takejto situácie dôvodné, pretože v ňom opodstatnene namietal, že odvolací\nsúd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby ako strana uskutočňoval jemu patriace\nprocesné práva v miere porušujúcej právo na spravodlivý proces. Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené\nvadou podľa § 420 písm. f) CSP, je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom výroku o\ntrovách konania zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie (§ 450\nCSP).\n19. Dovolateľ podal dovolanie v zmysle § 420 písm. f) CSP proti výroku I. rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť\nžalobcovi 10.000 eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.\n\n20. Podľa § 424 CSP môže dovolanie podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\nOtázku, či dovolateľ je procesnou stranou uvedenou v § 424 CSP, treba vždy riešiť s prihliadnutím na\nindividuálne okolnosti daného prípadu.\n21. Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka\nsa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného\nprostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému\nje dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 420 a § 421\nCSP). Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a\nzohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje\npodať dovolanie. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či\ndovolateľ bol negatívne dotknutý napadnutým rozhodnutím (viď tiež R 50/1999). Skúmanie prípustnosti\ndovolania z hľadiska objektívneho nasleduje až po skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania;\npokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie nie je subjektívne prípustné, nepristúpi už k skúmaniu\nprípustnosti dovolania z hľadiska ustanovení § 420 a § 421 CSP.\n22. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či dovolateľ bol (je)\nnegatívne dotknutý napadnutým rozhodnutím (R 50/1999). Subjektívna prípustnosť teda odráža stav\nprocesnej ujmy strany sporu, ktorý pretrváva od vydania dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ\nstav procesnej ujmy z nejakého dôvodu pominie skôr, ako bolo dovolacím súdom rozhodnuté o podanom\ndovolaní, pôvodne dotknutého účastníka už ďalej nemožno považovať za subjektívne oprávneného k\npodaniu dovolania (§ 424 CSP). Vzhľadom na subjektívnu neprípustnosť dovolania neskúma dovolací\nsúd, či sa v ňom - vo vzťahu k tomuto výroku - opodstatnene namieta niektorý dovolací dôvod (§ 420\na § 421 CSP).\n23. Subjektívna prípustnosť dovolania reflektuje stav procesnej ujmy v osobe určitého účastníka konania\n(strany sporu), ktorý sa prejavuje v porovnaní najpriaznivejšieho výsledku, ktorý odvolací súd pre\núčastníka mohol založiť svojím rozhodnutím a výsledku, ktorý svojím rozhodnutím skutočne založil\n(napr. sp. zn. 3Cdo/46/2001). Ujma môže mať podobu formálnu, ktorá sa navonok prejavuje v odlišnosti\nnapadnutého výroku rozhodnutia od posledného návrhu účastníka vo veci samej v jeho neprospech,\na podobu materiálnu, ktorá je daná vtedy, ak rozhodnutie svojím obsahom znevýhodňuje osobu\npodávajúcu opravný prostriedok alebo zhoršuje jej právne postavenie (zúžením jej práv, rozšírením jej\npovinností), a preto u nej existuje právny záujem požadovať na súde vyššej inštancie odlišné rozhodnutie\nvo svoj prospech. Dovolací súd osobitne zdôrazňuje, že posúdenie otázky, či dovolaním napadnutý\nvýrok rozhodnutia odvolacieho súdu vyznel v prospech alebo neprospech účastníka, a teda či účastník je\noprávnenou osobou na podanie dovolania, prislúcha výlučne dovolaciemu súdu (R 50/1999). Pri tomto\nposudzovaní nemožno brať do úvahy subjektívne presvedčenie účastníka o ujme, ale len objektívnu\nskutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho súdu bola účastníkovi spôsobená určitá, aj nepatrná ujma,\nktorú možno odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého rozhodnutia (napr. sp. zn. 5Cdo/215/2010,\nsp. zn. 4Cdo/172/2017).\n24. Z uvedeného vyplýva, že pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania je potrebné\nzohľadniť, či napadnuté rozhodnutie má negatívny dopad na dovolateľa, a či mu bola spôsobená ujma\ndopadajúca na jeho pomery, či prípadným zrušením rozhodnutia sa dosiahne náprava dôsledkov, ktoré\nvyvolalo (napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/46/01 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe\n2003 pod č. 49).\n25. Ak je úlohou civilného súdneho konania ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov\n- jednotlivcov (čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP), nemôže opravný prostriedok podať osoba,\nktorej práva nie sú porušené. To znamená, že právo (účinne) podať dovolanie nie je dané tomu\nsubjektu, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo, a ktorý týmto rozhodnutím\nnebol negatívne dotknutý na svojich právach, pretože nie je splnená podmienka subjektívnej prípustnosti\ntakéhoto dovolania (obdobne 9Cdo/63/2023).\n26. Dovolateľ podal dovolanie v zmysle § 420 písm. f) CSP proti zmeňujúcemu (de facto podľa obsahu\npotvrdzujúcemu výroku vo výške 10.000 eur) výroku (výrok I.) rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým\nodvolací súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.000 eur.\n\n27. Dovolací prieskum preto vo vzťahu k napadnutému výroku I. (v časti o uloženie povinnosti\nžalovanej zaplatiť žalobcovi vo výroku špecifikovanú sumu) rozhodnutia odvolacieho súdu nebolo možné\nuskutočniť vo vzťahu k dovolateľovi - žalobcovi a toto dovolanie bolo preto potrebné v zmysle § 447\npísm. b) CSP odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou.\n28. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že existencia dovolacieho dôvodu\npodľa § 420 písm. f) CSP je sama osebe dôvodom pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu\na vrátenie veci na ďalšie konanie bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal ďalšími dovolacími\nnámietkami dovolateľa a správnosťou právnych záverov (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), na\nktorých spočíva zrušované rozhodnutie odvolacieho súdu. V prípade dôvodne namietanej vady\nzmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť zásadného charakteru, pri ktorej je predčasné podrobiť\nnapadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (m. m. 1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017,\n3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017).\n29. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453\nods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,\nsúd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).\n30. Toto uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Co/95/2022", "guid": "ba1830bb-0db2-46f2-a105-674f5cb208a6:72046646-6020-48e3-bf17-f4f05c8a2027", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:73f62980-6411-45c1-b0aa-17fc353162ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.33.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 33/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2021 z 13. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-13", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.33.2021.2"}, {"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:3bece740-895e-4d73-9802-fa878c7a87ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.689.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 689/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.689.2014.1"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "9a57cc6b-2f11-45d2-a2a1-1ac5e1b99b8b:15d0b9ad-17cc-46a0-a919-2cf72b0bcf89", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:8118212026.1", "spisova_znacka": "5Cdo/169/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/169/2021 z 31. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:8118212026.1"}, {"guid": "4680b331-d3cd-4480-9a8d-6cb62d28d87c:b314eef7-2b69-4af8-b5c7-a59740db4f78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1", "spisova_znacka": "3Cdo/168/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/168/2018 z 19. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1"}, {"guid": "58be63f0-7b60-4407-a191-50b4c42ec61c:f9484724-2b13-40e1-bc78-7d0694272a4d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5699899385.1", "spisova_znacka": "2Cdo/88/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/88/2017 z 29. 11. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5699899385.1"}, {"guid": "15a57ed6-50f9-46aa-a9a5-727148f45066:1b4c2309-7673-47c1-871f-a1880abf38d5", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5815200705.1", "spisova_znacka": "11Co/126/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/126/2017 z 15. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-05-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5815200705.1"}], "citovane_v": []}